ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
z 20. júla 2017 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nekalé obchodné praktiky – Smernica 2005/29/ES – Pôsobnosť – Spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok – Spotrebiteľský úver – Postúpenie pohľadávky – Povaha právneho vzťahu medzi touto spoločnosťou a dlžníkom – Článok 2 písm. c) – Pojem ‚produkt‘ – Opatrenia na vymáhanie pohľadávky uskutočňované súčasne so zásahom súdneho vykonávateľa“
Vo veci C‑357/16,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) z 20. júna 2016 a doručený Súdnemu dvoru 28. júna 2016, ktorý súvisí s konaním:
„Gelvora“ UAB
proti
Valstybinė vartotojų teisių apsaugos tarnyba,
SÚDNY DVOR (desiata komora),
v zložení: predsedníčka šiestej komory M. Berger, sudcovia A. Borg Barthet (spravodajca) a E. Levits,
generálny advokát: E. Tančev,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– litovská vláda, v zastúpení: D. Kriaučiūnas a A. Mikočiūnienė a G. Taluntytė, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci B. Tidore, avvocato dello Stato,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: G. Goddin a A. Steiblytė, splnomocnené zástupkyne,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22).
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou „Gelvora“ UAB a Valstybinė vartotojų teisių apsaugos tarnyba (Úrad na ochranu práv spotrebiteľov, ďalej len „úrad“) v súvislosti s rozhodnutím tohto úradu uložiť uvedenej spoločnosti sankciu z dôvodu, že uplatňovala nekalé obchodné praktiky.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenie 13 smernice o nekalých obchodných praktikách znie:
„S cieľom dosiahnuť ciele Spoločenstva prostredníctvom odstránenia prekážok vnútorného trhu je nevyhnutné nahradiť existujúce rozdielne všeobecné ustanovenia a právne zásady členských štátov. Tento jednotný spoločný všeobecný zákaz ustanovený touto smernicou sa preto týka nekalých obchodných praktík, ktoré narušujú ekonomické správanie spotrebiteľov. S cieľom podporiť dôveru spotrebiteľov by sa mal všeobecný zákaz uplatňovať rovnako aj na nekalé obchodné praktiky, ktoré vznikajú mimo akýchkoľvek zmluvných vzťahov medzi obchodníkom a spotrebiteľom alebo ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy a počas jej plnenia. Všeobecný zákaz je vypracovaný na základe pravidiel pre dva druhy obchodných praktík, ktoré sú zďaleka najbežnejšie, a to klamlivé obchodné praktiky a agresívne obchodné praktiky.“
4 Článok 2 tejto smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
c) ‚produkt‘ je akýkoľvek tovar alebo služba vrátane nehnuteľností, práva a záväzku;
d) ‚obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom‘ (ďalej tiež ‚obchodné praktiky‘) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom;
…“
5 Článok 3 ods. 1 smernice 2005/29 znie takto:
„Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.“
Litovské právo
6 Lietuvos Respublikos nesąžiningos komercinės veiklos vartotojams draudimo įstatymas (zákon o zákaze nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom) z 21. decembra 2007 preberá do vnútroštátneho práva smernicu o nekalých obchodných praktikách.
7 § 2 bod 8 tohto zákona definuje „produkt“, kým jeho § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 bod 1 stanovujú jednak všeobecný zákaz nekalých obchodných praktík a jednak podmienky, za akých sa obchodná praktika považuje za nekalú.
8 V zmysle § 5 ods. 1 bodu 4 uvedeného zákona klamlivé konanie spočíva v poskytnutí klamlivých informácií alebo informácií, ktoré by mohli spotrebiteľa uviesť do omylu, pokiaľ ide o cenu, spôsob výpočtu ceny alebo existenciu špecifickej výhody, pokiaľ ide o cenu.
9 § 6 ods. 1 bod 1 zákona o zákaze nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom stanovuje, že konanie, ktoré vedie alebo môže viesť spotrebiteľa k prijatiu obchodného rozhodnutia, ktoré by inak neprijal, predstavuje klamlivé opomenutie konania, ak sa opomenie podstatná informácia, ktorú spotrebiteľ potrebuje na to, aby mohol urobiť kvalifikované rozhodnutie. § 6 ods. 3 bod 3 tohto zákona stanovuje, že informácie o cenách sa pri výzve na kúpu považujú za podstatné informácie.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10 Gelvora, súkromná spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok, uzavrela s bankami zmluvy o postúpení pohľadávok, na základe ktorých nadobudla pohľadávky vyplývajúce zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktoré postupujúce banky uzavreli so spotrebiteľmi. Na základe týchto zmlúv o postúpení pohľadávok Gelvora uskutočnila úkony na účely vymáhania dlhov proti dlžníkom, v niektorých prípadoch súbežne s konaniami vo veciach núteného vymáhania vedenými súdnymi vykonávateľmi na základe právoplatných súdnych rozhodnutí.
11 V tomto kontexte štyria spotrebitelia podali sťažnosť na úrad proti spoločnosti Gelvora. Tento úrad rozhodol, že Gelvora porušila vnútroštátne predpisy týkajúce sa zákazu nekalých obchodných praktík.
12 Úrad dospel k záveru, že nekalé obchodné praktiky spoločnosti Gelvora porušovali § 3 ods. 1 zákona o zákaze nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom, a uložil jej pokutu vo výške 3 475,44 eura.
13 Gelvora podala na Vilniaus apygardos administracinis teismas (Regionálny správny súd Vilnius, Litva) žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia tohto rozhodnutia úradu.
14 Rozsudkom z 18. mája 2015 tento súd zamietol žalobu spoločnosti Gelvora ako nedôvodnú.
15 Tento súd najmä konštatoval, že vzťahy medzi dlžníkmi a spoločnosťou Gelvora sú spotrebiteľskými vzťahmi, a rozhodol, že táto spoločnosť je obchodník, ktorý poskytuje spotrebiteľom produkt alebo službu, konkrétne správu dlhu.
16 Gelvora podala odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne na Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd), ktorý sa domnieva, že vyriešenie sporu, ktorý mu bol predložený, závisí od výkladu smernice o nekalých obchodných praktikách.
17 Za týchto podmienok Lietuvos vyriausiasis administracinis teismas (Najvyšší správny súd, Litva) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Patrí do pôsobnosti smernice [o nekalých obchodných praktikách] právny vzťah medzi spoločnosťou, ktorá na základe dohody o postúpení pohľadávky nadobudla právo k pohľadávke, a fyzickou osobou, ktorej dlh vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak dotknutá spoločnosť súbežne uskutočňuje úkony vymáhania pohľadávok?
2. Vzťahuje sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku pojem ,produkt‘ použitý v článku 2 písm. c) smernice [o nekalých obchodných praktikách] na úkony vykonávané v rámci vymáhania pohľadávky nadobudnutej na základe dohody o postúpení pohľadávky od fyzickej osoby, ktorej dlh vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej s pôvodným veriteľom?
3. Patrí do pôsobnosti smernice [o nekalých obchodných praktikách] právny vzťah medzi spoločnosťou, ktorá na základe dohody o postúpení pohľadávky nadobudla právo k pohľadávke, a fyzickou osobou, ktorej dlh vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý už bol potvrdený právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorého výkonom bol poverený súdny vykonávateľ, ak dotknutá spoločnosť súbežne uskutočňuje úkony vymáhania pohľadávok?
4. Vzťahuje sa v prípade kladnej odpovede na tretiu otázku pojem ,produkt‘ použitý v článku 2 písm. c) smernice [o nekalých obchodných praktikách] na úkony vykonávané v rámci vymáhania pohľadávky nadobudnutej na základe dohody o postúpení pohľadávky od fyzickej osoby, ktorej dlh vyplýva zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej s pôvodným veriteľom, ktorý už bol potvrdený právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorého výkonom bol poverený súdny vykonávateľ?“
O prejudiciálnych otázkach
18 Týmito štyrmi prejudiciálnymi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právny vzťah medzi súkromnou spoločnosťou zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok a dlžníkom v omeškaní s plnením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorého dlh bol postúpený tejto spoločnosti, patrí do pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách, a v prípade kladnej odpovede, či praktiky, ktoré táto spoločnosť uplatňuje s cieľom vymoženia svojej pohľadávky, patria pod pojem „produkt“ v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice. Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či by táto odpoveď bola rovnaká aj v prípade, že by existencia dlhu bola potvrdená súdnym rozhodnutím a toto rozhodnutie bolo postúpené súdnemu vykonávateľovi na účely jeho vykonania.
19 Pokiaľ ide najskôr o otázku, či môže činnosť vymáhania pohľadávok patriť do pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách, treba pripomenúť, že článok 2 písm. d) smernice o nekalých obchodných praktikách použitím mimoriadne širokej formulácie definuje pojem „obchodná praktika“ ako „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom“ (rozsudok z 19. septembra 2013, CHS Tour Services, C‑435/11, EU:C:2013:574, bod 27).
20 Na druhej strane na základe článku 3 ods. 1 smernice o nekalých obchodných praktikách s prihliadnutím na jej odôvodnenie 13 sa táto smernica uplatňuje na nekalé obchodné praktiky, ktoré podnik uskutočňuje mimo akýchkoľvek zmluvných vzťahov alebo ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy a počas jej plnenia.
21 Preto sa pojmy „priamo spojené s predajom produktu“ vzťahujú na akékoľvek opatrenie prijaté nielen v súvislosti s uzavretím zmluvy, ale aj s jej plnením, a najmä na opatrenia prijaté s cieľom získať úhradu za produkt.
22 V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pohľadávky postúpené spoločnosti Gelvora majú pôvod v poskytnutí služby, konkrétne v poskytnutí úveru, ktorej protiplnenie spočíva vo vrátení úveru v splátkach zvýšených o vopred stanovenú úrokovú mieru.
23 Z tohto dôvodu by sa úkony s cieľom vymoženia pohľadávky, aké sú dotknuté vo veci samej, mohli považovať za „produkt“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice o nekalých obchodných praktikách.
24 Takéto konštatovanie nespochybňuje skutočnosť uvedená v prvej a tretej prejudiciálnej otázke, že opatrenia na vymáhanie prijíma právnická osoba, ktorá nadobudla pohľadávku voči spotrebiteľovi v nadväznosti na postúpenie tohto práva pôvodným veriteľom, ktorý konal voči tomuto spotrebiteľovi ako obchodník.
25 Hoci totiž taká spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok, ako je Gevora, neposkytuje spotrebiteľovi službu spotrebiteľského úveru ako takú, platí, že činnosť, ktorú vykonáva, konkrétne vymáhanie dlhov, ktoré jej boli postúpené, patrí pod pojem „obchodná praktika“, prípadne nekalá, v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách, keďže opatrenia, ktoré táto spoločnosť prijíma, by mohli ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa v súvislosti so zaplatením produktu.
26 V tomto kontexte Komisia v dokumente z 25. mája 2016, nazvanom „Poučenie o vykonávaní/uplatňovaní smernice 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách“ [SWD(2016) 163 final], uvádza, že činnosti týkajúce sa vymáhania pohľadávok by sa mali považovať za obchodné praktiky po predaji tovaru. Navyše z príkladov citovaných Komisiou v tomto dokumente vyplýva, že určitý počet vnútroštátnych súdov sa domnieva, že činnosti podnikov zaoberajúcich sa vymáhaním patria do pôsobnosti tejto smernice.
27 Na jednej strane podmienky vymáhania pohľadávky od spotrebiteľa môžu byť dôležité, keďže môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa uzavrieť zmluvu o úvere, osobitne v prípade, že opatrenia prijaté na účely vymáhania pohľadávok majú takú formu ako vo veci samej.
28 Na druhej strane vylúčenie uplatnenia smernice o nekalých obchodných praktikách, pokiaľ ide o transakcie vrátenia úveru v prípade postúpenia pohľadávok, by mohlo spochybniť potrebný účinok ochrany priznanej spotrebiteľom v tejto smernici, keďže obchodníkov by mohla lákať možnosť oddelenia fázy vymáhania, aby už nepodliehali ochranným ustanoveniam uvedenej smernice.
29 Z rovnakého dôvodu napokon okolnosť, že splatnosť dlhu bola potvrdená rozhodnutím súd a že spoločnosť zaoberajúca sa vymáhaním pohľadávok uskutoční súbežne s týmto konaním o výkone rozhodnutia ďalšie samostatné opatrenia na vymáhanie, nemá nijaký vplyv na predloženú odpoveď.
30 Okrem toho, že uskutočnenie takýchto opatrení súbežne s oficiálnym konaním o výkone rozhodnutia súdnym vykonávateľom môže uviesť dlžníka do omylu, pokiaľ ide o povahu konania, ktoré sa proti nemu vedie, potrebný účinok ochrany zaručenej spotrebiteľovi smernicou o nekalých obchodných praktikách si vyžaduje, aby obchodník, ktorý sa rozhodne konať autonómne s cieľom vymôcť dlhy, podliehal ustanoveniam tejto smernice, pokiaľ ide o opatrenie, ktoré sám prijme súbežne s konaním o nútenom výkone rozhodnutia.
31 Vzhľadom na tieto úvahy sa smernica o nekalých obchodných praktikách má vykladať v tom zmysle, že právny vzťah medzi spoločnosťou zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok a dlžníkom v omeškaní s plnením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorého dlh bol postúpený tejto spoločnosti, patrí do vecnej pôsobnosti tejto smernice. Pojem „produkt“ v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice sa vzťahuje na praktiky, ktoré táto spoločnosť uplatňuje s cieľom vymôcť svoju pohľadávku. V tomto ohľade nemá nijaký vplyv okolnosť, že existencia dlhu bola potvrdená súdnym rozhodnutím a že toto rozhodnutie bolo postúpené súdnemu vykonávateľovi na účely jeho vykonania.
O trovách
32 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“), sa má vykladať v tom zmysle, že právny vzťah medzi spoločnosťou zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok a dlžníkom v omeškaní s plnením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorého dlh bol postúpený tejto spoločnosti, patrí do vecnej pôsobnosti tejto smernice. Pojem „produkt“ v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice sa vzťahuje na praktiky, ktoré táto spoločnosť uplatňuje s cieľom vymôcť svoju pohľadávku. V tomto ohľade nemá nijaký vplyv okolnosť, že existencia dlhu bola potvrdená súdnym rozhodnutím a že toto rozhodnutie bolo postúpené súdnemu vykonávateľovi na účely jeho vykonania.
Podpisy