Vec C‑311/08

Société de Gestion Industrielle (SGI)

proti

Belgickému kráľovstvu

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunal de première instance de Mons (Belgicko)]

„Sloboda usadiť sa – Voľný pohyb kapitálu – Priame dane – Právna úprava v oblasti dane z príjmov – Určenie zdaniteľného príjmu spoločností – Spoločnosti, ktoré sú v situácii vzájomnej závislosti – Nezvyčajná alebo bezodplatná výhoda poskytnutá spoločnosťou rezidentom spoločnosti usadenej v inom členskom štáte – Pripočítanie sumy predmetnej výhody k vlastným ziskom spoločnosti rezidentovi, ktorá ju poskytla – Vyvážené rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi – Boj proti daňovým únikom – Predchádzanie zneužívajúcim konaniam – Proporcionalita“

Abstrakt rozsudku

1.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť

(Články 43 ES, 48 ES a 56 ES)

2.        Právo Spoločenstva – Zásady – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia na základe štátnej príslušnosti – Vzťah medzi článkom 12 ES a článkami 43 ES a 56 ES

(Články 12 ES, 43 ES a 56 ES)

3.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava – Daň z príjmov

(Články 43 ES a 48 ES)

1.        Právna úprava členského štátu, na základe ktorej nezvyčajná alebo bezodplatná výhoda je zdanená tak, že daňovníkom je spoločnosť rezident, pokiaľ táto výhoda bola poskytnutá spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, voči ktorej sa táto prvá spoločnosť nachádza priamo alebo nepriamo vo vzťahu vzájomnej závislosti, a nie je zdanená, pokiaľ táto výhoda bola poskytnutá inej spoločnosti rezidentovi, voči ktorej sa prvá spoločnosť nachádza vo vzťahu takejto závislosti, sa musí preskúmať iba so zreteľom na články 43 ES a 48 ES, keďže dotknutý spor sa týka dopadu uvedenej právnej úpravy na daňový režim spoločnosti, ktorá je s inými dotknutými spoločnosťami vo vzťahu vzájomnej závislosti, ktorý sa vyznačuje výkonom významného vplyvu. Hoci totiž takáto právna úprava môže tiež ovplyvniť výkon iných slobôd pohybu a najmä výkon voľného pohybu kapitálu v zmysle článku 56 ES, v takej situácii sa tiež použijú články 43 ES a 48 ES.

(pozri body 30, 36, 37)

2.        Článok 12 ES sa môže samostatne uplatniť len v situáciách patriacich pod právo Spoločenstva, pre ktoré Zmluva o ES nestanovuje osobitné pravidlá zákazu diskriminácie. Články 43 ES a 56 ES však stanovujú takéto osobitné pravidlá zákazu diskriminácie v oblastiach, ktoré patria do slobody usadiť sa a voľného pohybu kapitálu.

(pozri body 31, 32)

3.        Článok 43 ES v spojení s článkom 48 ES sa má vykladať tak, že v zásade nebráni právnej úprave členského štátu, na základe ktorej nezvyčajná alebo bezodplatná výhoda je zdanená tak, že daňovníkom je spoločnosť rezident, pokiaľ táto výhoda bola poskytnutá spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, voči ktorej sa táto prvá spoločnosť nachádza priamo alebo nepriamo vo vzťahu vzájomnej závislosti, zatiaľ čo spoločnosť rezident by nemohla byť z takejto výhody zdanená, pokiaľ táto výhoda bola poskytnutá inej spoločnosti rezidentovi, voči ktorej sa prvá spoločnosť nachádza vo vzťahu takejto závislosti.

Taký rozdiel v daňovom zaobchádzaní medzi spoločnosťami rezidentmi v závislosti od miesta sídla spoločností, ktorým plynú nezvyčajné alebo bezodplatné výhody, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa v zmysle článku 43 ES v spojení s článkom 48 ES. Spoločnosť rezident môže byť totiž nútená upustiť od nadobudnutia, založenia alebo ponechania dcérskej spoločnosti v inom členskom štáte, alebo od nadobudnutia alebo ponechania významnej účasti na základnom imaní spoločnosti usadenej v poslednom štáte z dôvodu daňového bremena, ktoré v cezhraničnej situácii zaťažuje poskytnutie výhod uvedených v tejto právnej úprave. Okrem toho táto právna úprava môže mať obmedzujúci účinok na spoločnosti usadené v iných členských štátoch, keďže takáto spoločnosť môže byť nútená upustiť od nadobudnutia, založenia alebo ponechania dcérskej spoločnosti v dotknutom členskom štáte, alebo od nadobudnutia alebo ponechania významnej účasti na základnom imaní spoločnosti usadenej v poslednom uvedenom štáte z dôvodu daňového bremena, ktoré v tomto štáte zaťažuje poskytnutie výhod uvedených v tejto právnej úprave. V každom prípade v cezhraničnej situácii pretrváva nebezpečenstvo dvojitého zdanenia, pretože nezvyčajné alebo bezodplatné výhody poskytnuté spoločnosťou rezidentom a zahrnuté do jej vlastných ziskov možno zdaniť v členskom štáte, kde je spoločnosť, príjemca tejto výhody, usadená.

S ohľadom na potrebu zachovania vyváženého rozdelenia daňovej právomoci medzi členské štáty a na potrebu, ktorou je predchádzanie daňovým únikom, chápaných vzájomne, však takáto právna úprava sleduje legitímne ciele zlučiteľné so Zmluvou, ktoré sú naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, a je schopná zaručiť uskutočnenie týchto cieľov. Umožniť spoločnostiam rezidentom presunúť svoje zisky vo forme nezvyčajných alebo bezodplatných výhod do spoločností, ktoré sú s nimi vo vzťahu vzájomnej závislosti a ktoré sú usadené v iných členských štátoch, by totiž znamenalo vystaviť nebezpečenstvu ohrozenia vyrovnané rozdelenie daňovej právomoci medzi členskými štátmi. Toto by mohlo ohroziť dokonca samotný systém rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi, pretože podľa výberu spoločností, ktoré sú vo vzťahoch vzájomnej závislosti, by členský štát spoločnosti, ktorá poskytuje nezvyčajné alebo bezodplatné výhody, bol povinný vzdať sa svojho práva na zdanenie ako štát sídla tejto spoločnosti, jej príjmov a to prípadne v prospech členského štátu, kde sa nachádza sídlo spoločnosti príjemcu výhody. Tým, že stanovuje zdanenie nezvyčajných alebo bezodplatných výhod, pričom daňovníkom je spoločnosť rezident, ktorá poskytla túto výhodu spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, predmetná právna úprava vo veci samej umožňuje dotknutému štátu vykonávať svoju daňovú právomoc vo vzťahu k činnostiam vykonávaným na jeho území.

Umožniť okrem iného spoločnostiam rezidentom poskytnúť nezvyčajné alebo bezodplatné výhody spoločnostiam, s ktorými sú vo vzťahu vzájomnej závislosti a ktoré sú usadené v iných členských štátoch bez toho, aby sa stanovili akékoľvek nápravné daňové opatrenia, prináša so sebou nebezpečenstvo, že prostredníctvom umelých konštrukcií sa uskutočnia presuny príjmov v rámci spoločností, ktoré sa nachádzajú v situácii vzájomnej závislosti, a to smerom do spoločností usadených v členských štátoch, ktoré uplatňujú nižšie sadzby zdanenia, alebo do členských štátov, kde sú tieto príjmy oslobodené od dane.

Je však úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či takáto právna úprava nepresahuje to, čo je na dosiahnutie ňou sledovaných cieľov, chápaných vzájomne, nevyhnutné. V tejto súvislosti vnútroštátna právna úprava, ktorá vychádza zo skúmania objektívnych a overiteľných prvkov na určenie, či transakcia má charakter umelej konštrukcie na daňové účely, treba považovať za úpravu neprekračujúcu rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov, ktoré sa týkajú nutnosti ochrany vyrovnaného rozdelenia daňovej právomoci medzi členskými štátmi a predchádzania daňových únikov, chápaných vzájomne, pokiaľ, po prvé, v každom prípade, keď existuje podozrenie, že transakcia presahuje to, na čom by sa dotknuté spoločnosti dohodli za okolností úplnej hospodárskej súťaže, daňovníkovi je bez toho, aby podliehal neprimeraným administratívnym požiadavkám, umožnené predložiť informácie, ktoré sa týkajú prípadných obchodných dôvodov, pre ktoré bola táto transakcia uzavretá. Po druhé, keď overenie takýchto skutočností vedie k záveru, že predmetná transakcia presahuje to, na čom by sa dotknuté spoločnosti dohodli za okolností úplnej hospodárskej súťaže, nápravné daňové opatrenie sa musí ohraničiť na časť, ktorá presahuje to, na čom by sa boli dohodli, pokiaľ by neexistovala situácia vzájomnej závislosti medzi nimi. Za týchto podmienok s výhradou overení, ktoré má uskutočniť vnútroštátny súd, pokiaľ ide o tieto dva body, ktoré sa týkajú výkladu a použitia vnútroštátneho práva, takáto vnútroštátna právna úprava je primeraná so zreteľom na všetky ciele, ktoré sleduje.

(pozri body 44, 45, 53, 55, 63, 64, 67, 69 – 72, 75, 76 a výrok)