ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
zo 16. marca 2023 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Elektronické komunikačné siete a služby – Smernica (EÚ) 2018/1972 – Článok 13 – Podmienky, ktoré sa môžu spájať so všeobecným povolením – Príloha I časť A bod 4 – Umožnenie odpočúvania zákonným spôsobom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi – Článok 3 – Všeobecné ciele – Vnútroštátna právna úprava v oblasti náhrady nákladov súvisiacich s činnosťami odpočúvania, ktoré súdne orgány nariadili telekomunikačným operátorom – Neexistencia mechanizmu poskytnutia plnej náhrady – Zásady nediskriminácie, proporcionality a transparentnosti“
Vo veci C‑339/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 11. mája 2021 a doručený Súdnemu dvoru 31. mája 2021, ktorý súvisí s konaniami:
Colt Technology Services SpA,
Wind Tre SpA,
Telecom Italia SpA,
Vodafone Italia SpA
proti
Ministero della Giustizia,
Ministero dello Sviluppo economico,
Ministero dell’Economia e delle Finanze,
Procura Generale della Repubblica presso la Corte d’appello di Reggio Calabria,
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Cagliari,
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Roma,
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Locri,
a
Ministero della Giustizia,
Ministero dello Sviluppo economico,
Procura Generale della Repubblica presso la Corte d’appello di Reggio Calabria,
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Cagliari,
Procura della Repubblica presso il Tribunale di Roma
proti
Wind Tre SpA,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia D. Gratsias, M. Ilešič (spravodajca), I. Jarukaitis a Z. Csehi,
generálny advokát: A. M. Collins,
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní 18. mája 2022,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Colt Technology Services SpA, v zastúpení: F. Fioretti, M. Giustiniani a N. Moravia, avvocati,
– Wind Tre SpA, v zastúpení: B. Caravita di Toritto, S. Fiorucci a R. Santi, avvocati,
– Telecom Italia SpA, v zastúpení: D. Gallo, G. Vercillo a A. Zoppini, avvocati,
– Vodafone Italia SpA, v zastúpení: S. D’Ercole, N. Palombi a F. Pignatiello, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci C. Colelli, G. Galluzzo a P. Gentili, avvocati dello Stato,
– Európska komisia, v zastúpení: L. Malferrari a P. Messina, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. októbra 2022,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18, 26, 49, 54 a 55 ZFEÚ, článkov 3 a 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií (Ú. v. EÚ L 321, 2018, s. 36), ako aj článkov 16 a 52 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2 Tento návrh bol predložený v rámci viacerých sporov, ktorých účastníkmi sú po prvé na jednej strane spoločnosti Colt Technology Services SpA, Wind Tre SpA, Telecom Italia SpA a Vodafone Italia SpA (ďalej spoločne ako „dotknutí telekomunikační operátori“) a na druhej strane Ministero della Giustizia (Ministerstvo spravodlivosti, Taliansko), Ministero dello Sviluppo economico (Ministerstvo hospodárskeho rozvoja, Taliansko) a Ministero dell’Economia et delle Finanze (Ministerstvo hospodárstva a financií, Taliansko), a v niektorých prípadoch aj v závislosti od konkrétneho konania Procura Generale della Repubblica presso la Corte d’appello di Reggio Calabria (Generálna prokuratúra pri Odvolacom súde Reggio Calabria, Taliansko), Procura della Repubblica presso il Tribunale di Cagliari (Prokuratúra pri súde v Cagliari, Taliansko), Procura della Repubblica presso il Tribunale di Roma (Prokuratúra pri súde v Ríme, Taliansko) a Procura della Repubblica presso il Tribunale di Locri (Prokuratúra pri Súde Locri, Taliansko), a po druhé na jednej strane Ministero della Giustizia (Ministerstvo spravodlivosti), Ministero dello Sviluppo economico (Ministerstvo hospodárskeho rozvoja), Procura Generale della Repubblica presso la Corte d’appello di Reggio Calabria (Generálna prokuratúra pri Odvolacom súde Reggio Calabria), Procura della Repubblica presso il Tribunale di Cagliari (Prokuratúra pri súde v Cagliari) a Procura della Repubblica presso il Tribunale di Roma (Prokuratúra pri súde v Ríme), a na druhej strane Wind Tre, pričom spory sa týkajú vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa za paušálny ročný poplatok ukladá všetkým telekomunikačným operátorom pôsobiacim na území štátu povinnosť poskytovať na žiadosť súdnych orgánov služby odpočúvania telekomunikačnej prevádzky.
Právny rámec
Právo Únie
3 Podľa odôvodnenia 1 smernice 2018/1972:
„Smernice Európskeho parlamentu a Rady…, 2002/20/ES [zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21; Mim. vyd. 13/29, s. 337)], 2002/21/ES [zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349)]… boli podstatným spôsobom zmenené. Keďže je potrebné uskutočniť ďalšie zmeny, v záujme jasnosti by sa uvedené smernice mali prepracovať.“
4 Článok 3 tejto smernice s názvom „Všeobecné ciele“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány a iné príslušné orgány pri vykonávaní regulačných úloh uvedených v tejto smernici prijali všetky zodpovedajúce opatrenia, ktoré sú potrebné a primerané na dosiahnutie cieľov stanovených v odseku 2. …
…
2. Národné regulačné orgány a iné príslušné orgány, ako aj [Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC)], [Európska k]omisia a členské štáty sledujú v kontexte tejto smernice každý z týchto všeobecných cieľov, ktoré nie sú zoradené podľa priority:
…
b) podporovať hospodársku súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí a pridružených prostriedkov… a pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb a pridružených služieb;
c) prispievať k rozvoju vnútorného trhu odstránením zostávajúcich prekážok a uľahčením konvergentných podmienok pre investície do elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb, pridružených prostriedkov a pridružených služieb a ich poskytovanie v celej [Európskej ú]nii…“
5 Článok 12 uvedenej smernice, nazvaný „Všeobecné povolenie elektronických komunikačných sietí a služieb“, v odseku 1 prvej vete stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia právo slobodne poskytovať elektronické komunikačné siete a služby podliehajúce podmienkam stanoveným v tejto smernici.“
6 Článok 13 smernice 2018/1972 s názvom „Podmienky spojené so všeobecným povolením a s právami na využívanie rádiového spektra a zdrojov číslovania a osobitné povinnosti“ znie takto:
„1. Všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a práva na využívanie rádiového spektra i práva na využívanie zdrojov číslovania môžu podliehať len podmienkam uvedeným v prílohe I. Takéto podmienky musia byť nediskriminačné, primerané a transparentné. …
…
3. Všeobecné povolenie obsahuje len podmienky, ktoré sú špecifické pre dané odvetvie a sú uvedené v častiach A, B a C prílohy I, a neduplikuje podmienky, ktoré sú platné pre podniky na základe iného vnútroštátneho práva.
…“
7 Príloha I k tejto smernici v časti A v zmysle názvu tejto časti spresňuje „všeobecné podmienky, ktoré sa môžu spájať so všeobecným povolením“. Medzi nimi je v bode 4 uvedená táto podmienka:
„Umožnenie odpočúvania zákonným spôsobom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi v súlade s nariadením [Európskeho parlamentu a Rady] (EÚ) 2016/679 [z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1)], a smernicou [Európskeho parlamentu a Rady] 2002/58/ES [z 12. júla 2002, týkajúcou sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách) (Ú. v. ES L 201, 2002, s. 37; Mim. vyd. 13/029, s. 514)].“
8 Podľa článku 125 smernice 2018/1972 sa touto smernicou okrem iného zrušila a nahradila smernica 2002/20, zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37) (ďalej len „smernica 2002/20“), ako aj smernica 2002/21, zmenená smernicou 2009/140 (ďalej len „smernica 2002/21“), s účinnosťou od 21. decembra 2020, pričom odkazy na smernice 2002/20 a 2002/21 sa považujú za odkazy na smernicu 2018/1972 a vykladajú sa v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe XIII tejto smernice.
Talianske právo
9 Článok 28 decreto legislativo n. 259 – Codice delle comunicazioni elettroniche (legislatívny dekrét č. 259 – Zákonník elektronických komunikácií) z 1. augusta 2003 (GURI č. 214 z 15. septembra 2003, ďalej len „Zákonník elektronických komunikácií“), nazvaný „Podmienky, ktoré môžu byť spojené so všeobecným povolením a s právami na využívanie rádiových frekvencií a čísiel“, v znení uplatniteľnom na spory vo veciach samých, v odseku 1 stanovuje:
„Všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb a práva na využívanie rádiových frekvencií a práva na využívanie čísiel môžu podliehať len dodržaniu podmienok uvedených v častiach A, B a C prílohy 1. Takéto podmienky musia byť nediskriminačné, primerané a transparentné a v prípade práv na využívanie rádiových frekvencií musia byť v súlade s článkom 14 zákonníka. Všeobecné povolenie vždy podlieha podmienke č. 11 časti A prílohy 1.“
10 Uvedená príloha 1 obsahuje taxatívny zoznam podmienok, ktoré možno pripojiť ku všeobecným povoleniam (časť A), právam na využívanie rádiových frekvencií (časť B) a právam na využívanie číslovania (časť C). V bode 11 časti A tejto prílohy sa uvádza okrem iného podmienka „zabezpečiť služby na účely vykonávania spravodlivosti, uvedené v článku 96 Zákonníka [elektronických komunikácií] od začiatku výkonu činnosti“.
11 Článok 96 tohto zákonníka, nazvaný „Povinne poskytované služby“, stanovuje:
„1. Služby na účely vykonávania spravodlivosti v súlade s požiadavkami príslušných súdnych orgánov týkajúcich sa odpočúvania a súvisiacich údajov poskytujú operátori povinne; do schválenia dekrétu podľa odseku 2 sú príslušné lehoty a spôsoby predmetom dohody s vyššie uvedenými orgánmi.
2. Na účely určenia paušálnych ročných poplatkov za povinne poskytované služby podľa odseku 1 sa dekrétom ministra spravodlivosti a ministra hospodárskeho rozvoja, prijatým po porade s ministrom hospodárstva a financií, ktorý sa vydá do 31. decembra 2017, vykoná úprava položiek cenníka uvedeného v dekréte Ministro delle comunicazioni [minister komunikácií, Taliansko] z 26. apríla 2001, uverejnenom v GURI č. 104 zo 7. mája 2001. Tento dekrét:
a) upravuje druhy povinne poskytovaných služieb a stanovuje príslušné poplatky, a to s prihliadnutím na vývoj nákladov a služieb, tak, aby sa dosiahla úspora výdavkov aspoň 50 % v porovnaní s aktuálnymi poplatkami. Poplatok zahŕňa náklady za všetky služby súčasne aktivované alebo používané každou sieťovou identitou;
b) vymedzuje subjekty, ktorých sa týka povinnosť poskytovať služby odpočúvania, a to aj spomedzi poskytovateľov služieb, ktorých infraštruktúra umožňuje prístup do siete alebo distribúciu informačného alebo komunikačného obsahu, ako aj osôb, ktoré z akéhokoľvek dôvodu poskytujú elektronické komunikačné služby alebo aplikácie, hoci ich možno využívať prostredníctvom iných ako vlastných prístupových alebo prepravných sietí;
c) vymedzuje povinnosti subjektov povinných poskytovať povinné služby a spôsob ich vykonávania, vrátane dodržiavania jednotných IT postupov pri prenose a správe komunikácie správnej povahy, a to aj pokiaľ ide o fázy pred platbou za samotné služby.
…“
12 V súlade s týmto článkom 96 ods. 2 boli služby povinne poskytované telekomunikačnými operátormi a zodpovedajúce poplatky spresnené v decreto interministeriale del Ministro della Giustizia e del Ministro dello Sviluppo Economico di concerto con il Ministro dell’Economia e delle Finanze – Disposizione di riordino delle spese per le prestazioni obbligatorie di cui all’articolo 96 del decreto legislativo n. 259 del 2003 (medzirezortný ministerský dekrét, ktorý vydali minister spravodlivosti a minister hospodárskeho rozvoja po porade s ministrom hospodárstva a financií, týkajúci sa ustanovení o reforme výdavkov za povinne poskytované služby podľa článku 96 legislatívneho dekrétu č. 259/2003) z 28. decembra 2017 (GURI č. 33 z 9. februára 2018, ďalej len „medzirezortný ministerský dekrét z 28. decembra 2017“).
Spory vo veciach samých a prejudiciálna otázka
13 Podľa talianskeho práva, predovšetkým podľa článku 96 Zákonníka elektronických komunikácií, sú telekomunikační operátori povinní v prípade žiadosti súdnych orgánov vykonávať operácie odpočúvania komunikácií (hlasových, počítačových, telematických a dátových komunikácií) za paušálny ročný poplatok.
14 Dotknutí telekomunikační operátori boli v rámci svojej činnosti povinní takéto operácie odpočúvania poskytnúť. Na základe tohto článku 96 ods. 2 boli sumy, ktoré sa im na tento účel vyplácali a ktoré sa pôvodne stanovovali dekrétom ministra komunikácií z 26. apríla 2001, zmenené medzirezortným ministerským dekrétom z 28. decembra 2017.
15 V súlade s týmto ustanovením spočívala táto zmena predovšetkým v znížení náhrad výdavkov spojených s uvedenými operáciami odpočúvania aspoň o 50 %.
16 Dotknutí telekomunikační operátori sa samostatnými žalobami podanými na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) domáhali zrušenia medzirezortného ministerského dekrétu z 28. decembra 2017, pričom tvrdili, že odplata, ktorú im talianske orgány majú priznať na základe tohto dekrétu, nepokrýva v celom rozsahu náklady vynaložené na poskytovanie povinných služieb súvisiacich s odpočúvaním elektronickej komunikácie nariadenej príslušnými vnútroštátnymi súdnymi orgánmi.
17 Rozsudkami č. 4594/2019, 4596/2019, 4600/2019 a 4604/2019 z 9. apríla 2019 tento súd zamietol tieto žaloby z dôvodu, že nebolo preukázané, že poplatky stanovené týmto dekrétom nestačia na kompenzáciu nákladov, ktoré operátorom vznikajú v rámci vykonávania operácií odpočúvania.
18 Dotknutí telekomunikační operátori, a pokiaľ ide o rozsudok č. 4604/2019, ktorým sa čiastočne vyhovelo žalobe spoločnosti Wind Tre z iného dôvodu, aj ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo hospodárskeho rozvoja, Generálna prokuratúra pri Odvolacom súde Reggio Calabria, Prokuratúra pri súde v Cagliari a Prokuratúra pri súde v Ríme podali proti týmto rozsudkom odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
19 Rozhodnutím z 13. februára 2020 tento súd podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu článkov 18, 26, ako aj 102 a nasl. ZFEÚ. Keďže tento návrh nespĺňal požiadavky stanovené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uznesením z 26. novembra 2020, Colt Technology Services a i. (C‑318/20, neuverejnené, EU:C:2020:969), bol zamietnutý ako zjavne neprípustný.
20 Po tom, čo sa v konaní vo veci samej začalo zase konať, vnútroštátny súd znova dospel k záveru, že je ako súd posledného stupňa povinný opätovne predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania s cieľom získať presný výklad práva Únie relevantného na účely sporov, o ktorých rozhoduje.
21 V tejto súvislosti daný súd uvádza, že má pochybnosti týkajúce sa vzťahu medzi článkom 13 smernice 2008/1972 a niektorými normami primárneho práva Únie.
22 Spresňuje, že dotknutí telekomunikační operátori v konaní pred ním tvrdia, že napadnutá vnútroštátna právna úprava po prvé vedie k diskriminácii založenej na veľkosti podniku, pričom malé podniky sú pomerne menej penalizované ako veľké podniky, po druhé vytvára diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, keďže podniky, ktoré nemajú v Taliansku sídlo, sú zvýhodňované oproti prevádzkovateľom so sídlom v Taliansku, po tretie vytvára skreslenie hospodárskej súťaže na úrovni Únie, keďže zavádza štrukturálnu a neodôvodnenú prekážku prístupu zahraničných subjektov na taliansky trh, a po štvrté porušuje právo na slobodný výkon obchodnej činnosti, keďže uskutočňuje značnú expropriáciu podnikateľských schopností súkromných hospodárskych subjektov, ktorá je neprimeraná vo vzťahu k uvádzanému cieľu všeobecného záujmu.
23 Vnútroštátny súd však uvádza, že na základe článku 13 a prílohy I smernice 2018/1972, všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných služieb môže byť podľa vnútroštátneho práva podmienené vykonávaním odpočúvania nariadeného súdnymi orgánmi a že jediným obmedzením, ktoré je všeobecne upravené v tomto článku 13, je to, aby stanovené podmienky boli nediskriminačné, primerané a transparentné.
24 Tento súd tak zastáva názor, že ani relevantné sekundárne právo Únie, ani všeobecné zásady Zmluvy o FEÚ, na ktoré sa odvolávajú dotknutí telekomunikační operátori, nevyžadujú plnú náhradu nákladov, ktoré skutočne vznikli operátorom v rámci vykonania takéhoto odpočúvania, a teda nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá nestanovuje takúto náhradu v plnom rozsahu a ktorá okrem toho viaže revíziu náhrad, ktoré možno priznať, na cieľ znižovania výdavkov.
25 Daný súd zdôrazňuje predovšetkým to, že poplatky všeobecne stanovené v Zákonníku elektronických komunikácií sú úplne porovnateľné pre všetkých operátorov, ktorí poskytujú služby v Taliansku, že ich správny orgán musí vypočítať s prihliadnutím jednak na vývoj nákladov a technologický pokrok, na základe ktorého došlo k zlacneniu niektorých služieb, ako aj na skutočnosť, že tieto služby sledujú ciele patriace do prevažujúceho verejného záujmu a môžu ich poskytovať len telekomunikační operátori a že tieto poplatky sú verejné. Podmienka, ktorá sa spája so všeobecným povolením poskytovať elektronické komunikačné siete a služby, o aké ide vo veci samej, je tak nediskriminačná, primeraná a transparentná, v súlade s týmto článkom 13. Navyše v každom prípade predchádzajúce zavedenie prostriedkov potrebných na takéto odpočúvanie predstavuje nevyhnutné vlastné náklady obchodnej činnosti spočívajúcej v poskytovaní elektronických komunikačných služieb, keďže poskytovanie takýchto služieb za súčasného stavu podlieha všeobecnému povoleniu a s týmto povolením sa spája sporná podmienka.
26 Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bránia články 18, 26, 49, 54 a 55 ZFEÚ, články 3 a 13 [smernice 2018/1972], ako aj články 16 a 52 [Charty] vnútroštátnej právnej úprave, ktorá poveruje správny orgán úlohou stanoviť výšku náhrady, ktorá sa má priznať telekomunikačným operátorom za vykonanie odpočúvania komunikačnej prevádzky v rámci ich povinnosti vyplývajúcej z príkazu súdneho orgánu, a to takým spôsobom, že od povereného správneho orgánu nevyžaduje súlad so zásadou úplnej náhrady nákladov, ktoré dotknutí operátori v súvislosti s predmetnou činnosťou konkrétne znášajú a majú ich riadne zdokumentované, pričom, navyše, uvedený správny orgán zaväzuje, aby v porovnaní s predchádzajúcimi kritériami výpočtu náhrady dosiahol úsporu výdavkov?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
27 Talianska vláda spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Po prvé podľa jej názoru Consiglio di Stato (Štátna rada) vzhľadom na to, že nevyjadrila žiadne odôvodnené pochybnosti vo vzťahu k tomu, aký výklad práva Únie sa má uplatniť, využila mechanizmus prejudiciálneho konania stanovený v článku 267 ZFEÚ takým spôsobom, ktorý je v rozpore s tým, čo Súdny dvor nedávno spresnil v rozsudku zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799). Po druhé je položená otázka údajne hypotetická. Consiglio di Stato (Štátna rada) totiž neuviedla skutkové okolnosti, z ktorých by vyplývalo, že poplatky stanovené predmetnou právnou úpravou nepostačujú na odmeňovanie operátorov. Položená otázka je pritom relevantná len za predpokladu, že poplatky nie sú plnou odplatou.
28 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že je pravda, že vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nemá pri dodržaní podmienok pripomenutých v bodoch 40 až 46 rozsudku zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi (C‑561/19, EU:C:2021:799), povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou o výklade práva Únie a môže o nej rozhodnúť na vlastnú zodpovednosť, pokiaľ je správny výklad práva Únie taký jasný, že tu nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, body 39 a 47, ako aj citovanú judikatúru).
29 Údajná jasnosť odpovedí na položené otázky však vnútroštátnemu súdu nijako nezakazuje, aby Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky položil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2008, UGT‑Rioja a i., C‑428/06 až C‑434/06, EU:C:2008:488, body 42 a 43).
30 Okrem toho, pokiaľ ide o to, že talianska vláda tvrdí, že položená otázka je hypotetická, lebo je podľa jej názoru založená na nesprávnom predpoklade, podľa ktorého náhrady stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, o akú ide vo veci samej, neumožňujú pokryť náklady skutočne vynaložené dotknutými operátormi, treba pripomenúť, že v rámci konania zavedeného článkom 267 ZFEÚ je Súdny dvor oprávnený rozhodnúť o výklade predpisu Únie len na základe skutkového stavu, ktorý mu uvedie vnútroštátny súd (rozsudok z 12. januára 2023, DOBELES HES, C‑702/20 a C‑17/21, EU:C:2023:1, bod 85 a citovaná judikatúra). V dôsledku toho Súdnemu dvoru neprináleží spochybňovať skutkový predpoklad, na ktorom je návrh na začatie prejudiciálneho konania založený.
31 Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, tak platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 27. októbra 2022, Climate Corporation Emissions Trading, C‑641/21, EU:C:2022:842, bod 23 a citovaná judikatúra).
32 V predmetnom prípade treba konštatovať, že v rozsahu, v akom sa položená otázka týka výkladu článkov 18, 26, 49, 54 a 55 ZFEÚ, ako aj článkov 16 a 52 Charty, vnútroštátny súd neuviedol ani dôvody, ktoré ho viedli k zamysleniu sa nad otázkou výkladu týchto ustanovení, ani to, aká je podľa jeho názoru súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spor vo veci samej, a teda Súdny dvor nepozná skutkové a právne okolnosti potrebné na to, aby užitočne odpovedal na položenú otázku v rozsahu, v akom sa týka týchto ustanovení. Naopak v rozsahu, v akom sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka ustanovení smernice 2018/1972, uvádzajú sa v ňom nielen relevantné skutkové a právne okolnosti, ale aj dôvody, pre ktoré vnútroštátny súd vo vzťahu k nim kladie otázky. Navyše z tohto návrhu jasne vyplýva vzťah medzi týmito otázkami a predmetom sporov vo veciach samých, ktorého existencia navyše nie je spochybnená.
33 Preto je návrh na začatie prejudiciálneho konania v rozsahu, v akom sa týka smernice 2018/1972, prípustný.
O prejudiciálnej otázke
34 Na úvod treba uviesť, že vnútroštátny súd žiada o výklad ustanovení smernice 2018/1972. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, však vyplýva, že vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou na spory vo veciach samých sa prebrala smernica, ktorá predchádzala smernici 2018/1972, a to konkrétne smernica 2002/20, a že táto bola v súlade s článkom 125 smernice 2018/1972 zrušená a nahradená touto druhou uvedenou smernicou až s účinnosťou od 21. decembra 2020, t. j. po prijatí medzirezortného ministerského dekrétu z 28. decembra 2017 a po tom, ako dotknutí telekomunikační operátori podali žaloby na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio), ktorými sa domáhajú zrušenia tohto dekrétu.
35 Za predpokladu, že by vnútroštátny súd v konečnom dôsledku konštatoval, že na spory vo veciach samých sa vzťahuje smernica 2002/20, treba uviesť, že odpoveď poskytnutá v tomto rozsudku je uplatniteľná aj na tento skorší akt. Ako totiž vyplýva z odôvodnenia 1 smernice 2018/1972, touto smernicou boli okrem iného prepracované štyri skoršie smernice, v znení zmien, ktoré upravovali odvetvie elektronických komunikačných sietí a služieb, vrátane smernice 2002/20, pričom sa ňou neuskutočnila zmena, ktorá by bola relevantná pre prejednávanú vec, vo vzťahu k ustanoveniam, ktorých výklad je potrebný na vyriešenie sporov vo veciach samých, či už ide o ich znenie, kontext alebo cieľ.
36 Konkrétne článok 13 ods. 1 prvá a druhá veta, ako aj článok 13 ods. 3 a bod 4 časti A prílohy I k smernici 2018/1972 preberajú bez zmeny podstaty, ktorá by bola v predmetnom prípade relevantná, ustanovenia článku 6 ods. 1 a 3, ako aj časti A bod 11 prílohy k smernici 2002/20.
37 Okrem toho spomedzi dvoch ustanovení smernice 2018/1972, ktoré vnútroštátny súd uviedol vo svojej otázke, sa na účely vyriešenia sporov vo veciach samých zdá byť priamo relevantný iba článok 13, hoci aj analýza otázky musí zohľadňovať ciele stanovené v článku 3 tejto smernice. Naopak práve v časti A bode 4 prílohy I sa stanovuje podmienka, v súvislosti s ktorou bola vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, prijatá.
38 V dôsledku toho treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta to, či sa článok 13 s prihliadnutím na článok 3 a časť A bod 4 prílohy I k smernici 2018/1972 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neukladá povinnosť uskutočniť plnú náhradu nákladov, ktoré skutočne vznikli poskytovateľom elektronických komunikačných služieb v rámci toho, ako umožňujú odpočúvanie elektronických komunikácií zákonným spôsobom vnútroštátnymi orgánmi.
39 Podľa ustálenej judikatúry je pri výklade ustanovení práva Únie potrebné zohľadniť nielen ich znenie, ale aj ich kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú súčasťou (rozsudok z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association, C‑700/20, EU:C:2022:488, bod 55 a citovaná judikatúra).
40 Treba pripomenúť, že článok 13 ods. 1 prvá veta smernice 2018/1972 stanovuje, že všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb môže podliehať len podmienkam uvedeným v prílohe I tejto smernice, pričom druhá veta tohto ustanovenia spresňuje, že tieto podmienky musia byť nediskriminačné, primerané a transparentné. Odsek 3 tohto článku okrem toho spresňuje, že všeobecné povolenie obsahuje len podmienky, ktoré sú špecifické pre dané odvetvie a sú uvedené v častiach A až C prílohy I k uvedenej smernici. Medzi týmito podmienkami sa v bode 4 tejto časti A, v ktorom sú vymenované všeobecné podmienky, ktoré môžu byť s takýmto všeobecným povolením spojené, nachádza podmienka umožnenia odpočúvania zákonným spôsobom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi.
41 Zo znenia týchto ustanovení vyplýva, že nad rámec povinnosti členských štátov, ktoré sa rozhodnú spojiť všeobecné povolenie na poskytovanie elektronických komunikačných sietí alebo služieb s podmienkou uvedenou v časti 4 bode 4 prílohy I k smernici 2018/1972, uložiť túto podmienku nediskriminačným, primeraným a transparentným spôsobom, normotvorca Únie ani nestanovil povinnosť, ani nevylúčil, aby zo strany dotknutých členských štátov dochádzalo k náhrade nákladov, ktoré by vznikli dotknutým členským štátom v rámci toho, ako umožňujú odpočúvanie zákonným spôsobom v súlade s tým, čo stanovuje táto podmienka.
42 Preto vzhľadom na to, že smernica 2018/1972 v tejto súvislosti neobsahuje žiadne spresnenia, majú členské štáty v tejto oblasti priestor na voľnú úvahu. V dôsledku toho článok 13 a časť A bod 4 prílohy I nemožno vykladať v tom zmysle, že by tieto ustanovenia ukladali členským štátom povinnosť stanoviť náhradu, a fortiori plnú náhradu týchto prípadných nákladov.
43 Tento výklad uvedených ustanovení je podporený tak kontextom, do ktorého patria, ako aj cieľmi sledovanými smernicou 2018/1972. Konkrétne po prvé, hoci článok 12 ods. 1 prvá veta tejto smernice, ktorý preberá obsah článku 3 ods. 1 prvej vety smernice 2002/20, stanovuje, že členské štáty zaručujú slobodu poskytovať elektronické komunikačné siete a služby, zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že túto slobodu možno vykonávať len za podmienok stanovených v uvedenej smernici. Z toho teda nemôže vyplývať povinnosť členských štátov nahradiť náklady v tom zmysle, ako to uvádzajú dotknutí telekomunikační operátori.
44 Po druhé treba konštatovať, že takúto povinnosť nemožno vyvodiť ani zo všeobecných cieľov uvedených v článku 3 smernice 2018/1972, na ktorých dosahovanie sú členské štáty prostredníctvom národných regulačných úradov a iných príslušných orgánov povinné dbať. Platí to predovšetkým pre cieľ, ktorým je podporovať hospodársku súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných služieb, stanovený v tomto článku 3 ods. 2 písm. b) a cieľ rozvoja vnútorného trhu stanovený v písmene c) tohto istého ustanovenia, ktoré boli predtým v podstate uvedené v článku 8 ods. 2 a 3 smernice 2002/21. Z ich znenia totiž nevyplýva žiadna vôľa normotvorcu Únie obmedziť voľnú úvahu členských štátov, pokiaľ ide o vykonanie podmienky stanovenej v časti A bode 4 prílohy I k smernici 2018/1972, nad rámec požiadaviek pripomenutých v bodoch 41 a 42 tohto rozsudku.
45 Vzhľadom na to, že sa táto miera voľnej úvahy musí vykonávať v súlade so zásadami zákazu diskriminácie, proporcionality a transparentnosti, je tak na to, aby článok 13 s prihliadnutím na článok 3 a časť A bod 4 prílohy I smernice 2018/1972 nebránil vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nevyžaduje, aby sa uskutočňovala plná náhrada nákladov, ktoré by skutočne vznikli poskytovateľom elektronických telekomunikačných služieb v rámci toho, ako umožňujú odpočúvanie elektronických komunikácií zákonným spôsobom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, potrebné, aby táto právna úprava bola v súlade s týmito zásadami.
46 V predmetnom prípade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vyplýva po prvé to, že náhrady stanovené vnútroštátnou právnou úpravou, o akú ide vo veci samej, v súvislosti s podmienkou umožnenia odpočúvania zákonným spôsobom, ktorá je spojená so všeobecným povolením v Taliansku a ktorej súlad so smernicou 2018/1972 nie je spochybnený, sú porovnateľné pre všetkých operátorov, ktorí ponúkajú elektronické komunikačné služby v Taliansku, pričom náhrady sú stanovené na základe jednotných paušálnych poplatkov určených podľa typu poskytnutej služby odpočúvania.
47 Po druhé, ako uviedol vnútroštátny súd, tieto poplatky musí podľa uplatniteľnej talianskej právnej úpravy správny orgán vypočítať s prihliadnutím na technologický pokrok v odvetví, na základe ktorého došlo k zlacneniu niektorých služieb, ako aj na skutočnosť, že tieto služby sú zásadné pri dosahovaní všeobecných cieľov patriacich do prevažujúceho verejného záujmu a môžu ich poskytovať len telekomunikační operátori.
48 Po tretie vnútroštátny súd spresnil, že v súlade s touto právnou úpravou sú tieto poplatky stanovené formálnym správnym aktom, ktorý je uverejnený a voľne dostupný.
49 Za týchto okolností sa zdá, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, je v rozsahu, v akom stanovuje spornú náhradu nákladov, skutočne nediskriminačná, primeraná a transparentná, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
50 Keďže sa napokon tento súd pýta aj na to, či členský štát, ktorý stanovil náhradu nákladov vynaložených poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb v situácii, že títo v súlade so smernicou 2018/1972 umožňujú odpočúvanie zákonným spôsobom, môže s cieľom znižovania verejných výdavkov znížiť úroveň predtým priznaných náhrad, treba dodať, že vzhľadom na mieru voľnej úvahy priznanú členským štátom pri vykonávaní podmienky stanovenej v časti A bode 4 prílohy I k tejto smernici, táto smernica nemôže takémuto zníženiu brániť, keďže predmetná vnútroštátna právna úprava je nediskriminačná, primeraná a transparentná.
51 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 13 s prihliadnutím na článok 3 a časť A bod 4 prílohy I k smernici 2018/1972 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neukladá povinnosť uskutočniť plnú náhradu nákladov, ktoré skutočne vznikli poskytovateľom elektronických komunikačných služieb v rámci toho, ako umožňujú odpočúvanie elektronických komunikácií zákonným spôsobom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, pokiaľ je táto právna úprava nediskriminačná, primeraná a transparentná.
O trovách
52 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Článok 13 s prihliadnutím na článok 3 a časť A bod 4 prílohy I k smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 z 11. decembra 2018, ktorou sa stanovuje európsky kódex elektronických komunikácií, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neukladá povinnosť uskutočniť plnú náhradu nákladov, ktoré skutočne vznikli poskytovateľom elektronických komunikačných služieb v rámci toho, ako umožňujú odpočúvanie elektronických komunikácií zákonným spôsobom príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, pokiaľ je táto právna úprava nediskriminačná, primeraná a transparentná.
Podpisy