STANOVISKO GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 16. júna 2010 ¹(1)

Vec C‑211/10 PPU

Doris Povse

proti

Maurovi Alpagovi

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Oberster Gerichtshof (Rakúsko)]

„Naliehavé prejudiciálne konanie – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Spoločné rodičovské práva a povinnosti oboch rodičov – Premiestnenie dieťaťa do iného členského štátu v rozpore so zákazom opustiť územie – Rozhodnutie súdu prvého členského štátu o odvolaní zákazu a dočasnom priznaní rodičovských práv rodičovi, ktorý sa premiestnil spolu s dieťaťom – Pobyt dieťaťa v druhom členskom štáte presahujúci jeden rok – Rozhodnutie súdu prvého členského štátu o nariadení návratu dieťaťa do tohto štátu – Prípustné dôvody odmietnutia výkonu tohto rozhodnutia v druhom členskom štáte“

1.        Dieťa narodené v roku 2006 v Taliansku, ktorého rodičia – otec Talian a matka Rakúšanka – nikdy neboli zosobášení, sa momentálne nachádza v Rakúsku so svojou matkou proti vôli svojho otca. V rámci konania, ktorého predmetom bol výkon rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu, taliansky súd nariadil návrat dieťaťa do Talianska. Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) položil Súdnemu dvoru päť otázok, ktoré sa týkajú dôvodov, pre ktoré by bolo prípadne možné odmietnuť výkon tohto rozhodnutia.

 Právny rámec

2.        Tento prípad sa spravuje na úrovni Európskej únie nariadením Rady (ES) č. 2201/2003(2) v spojení s Haagskym dohovorom z roku 1980(3).

 Dohovor

3.        V preambule dohovoru zmluvné štáty vyhlasujú, že sú „pevne presvedčené, že vo veciach týkajúcich sa opatrovníctva detí majú ich záujmy prvoradú dôležitosť,“ a uvádzajú, že chcú „chrániť deti na medzinárodnej úrovni pred škodlivými účinkami ich neoprávneného premiestnenia alebo zadržania a stanoviť postup na zabezpečenie ich urýchleného návratu do štátu ich obvyklého pobytu, ako aj zaistiť ochranu práva styku“.

4.        Podľa článku 3 dohovoru:

„Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:

a)      je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b)      v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.“

5.        Článok 12 dohovoru stanovuje:

„Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

…“

6.        Podľa článku 13 dohovoru:

„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:

a)      osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b)      existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.“

7.        Článok 17 dohovoru stanovuje:

„Skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané alebo je uznateľné rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie návratu dieťaťa podľa tohto dohovoru, ale justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu môžu dôvody, ktoré viedli k vydaniu takéhoto rozhodnutia, vziať do úvahy pri postupe podľa dohovoru.“

8.        Podľa článku 19 dohovoru:

„Rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.“

 Nariadenie

9.        Pre rozbor otázok položených v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je relevantných viacero odôvodnení, najmä:

„(12) Kritériá právomoci vo veciach rodičovských práv a povinností, upravené týmto nariadením, sú tvorené tak, aby zodpovedali najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti. To znamená, že právomoc by mal mať v prvom rade členský štát obvyklého pobytu dieťaťa, s výnimkou určitých prípadov zmeny pobytu dieťaťa alebo v dôsledku dohody medzi nositeľmi rodičovských práv a povinností.

…

(17)      V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z 25. októbra 1980, doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch. Takéto rozhodnutie by sa však mohlo nahradiť následným rozhodnutím súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa svoje obvyklý pobyt predtým, než došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu. Ak by takýto rozsudok ukladal návrat dieťaťa, návrat by sa mal uskutočniť bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozsudku v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.

…

(21)      Uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa má zakladať na zásade vzájomnej dôvery a dôvody neuznania by sa mali obmedziť na najnutnejšie minimum.

[…]

(23)      Európska Rada v Tampere vo svojich záveroch (bod 34) usúdila, že rozsudky v oblasti rodinnoprávnych sporov sa majú ‚automaticky uznávať v celej únii bez ďalšieho konania alebo dôvodov na odmietnutie výkonu‘. Práve kvôli tomuto rozsudky o práve styku a rozsudky o návrate, ktoré boli osvedčené v členskom štáte pôvodu podľa ustanovení tohto nariadenia, sa majú uznať a vykonať vo všetkých členských štátoch bez potreby akéhokoľvek ďalšieho konania. Opatrenia na výkon takýchto rozsudkov sa naďalej spravujú vnútroštátnym právom.

(24)      Proti osvedčeniu vydanému na uľahčenie výkonu rozsudku by nemalo byť možné odvolanie. Opraví sa iba vtedy, ak dôjde k vecnej chybe, t. j. ak nezodpovedá rozsudku.“

10.      Článok 2 nariadenia vymedzuje niektoré pojmy použité v nariadení. Ustanovuje najmä, že:

„4.      pojem ‚rozsudok‘ označuje rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, ako aj rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a povinností vydaný súdom členského štátu bez ohľadu na to, ako sa rozsudok označuje, vrátane uznesenia, príkazu alebo rozhodnutia;

…

11.      pojem ‚neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie‘ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:

a)      je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním

a

b)      za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

…“.

11.      Podľa článku 8 nariadenia s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

12.      V tejto súvislosti článok 10 nariadenia(4) stanovuje:

„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a

a)      každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,

alebo

b)      dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:

i)      do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;

ii)      nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;

iii)      konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;

iv)      súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.“

13.      Podľa článku 11 nariadenia:

„1.      Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa [dohovoru], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.

2.      Pri uplatňovaní článkov 12 a 13 [dohovoru] sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.

3.      Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.

Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.

4.      Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) [dohovoru], ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

5.      Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, kým sa osobe, ktorá požiadala o návrat dieťaťa, nedala možnosť vyjadriť sa.

6.      Ak súd vydal príkaz o nevrátení podľa článku 13 [dohovoru], musí okamžite, buď priamo alebo prostredníctvom svojho ústredného orgánu, zaslať odpis súdneho príkazu o nevrátení a súvisiace písomnosti, najmä záznam súdnych pojednávaní, súdu s právomocou alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, podľa vnútroštátneho práva. Súdu sa musia všetky uvedené písomnosti zaslať do jedného mesiaca od dátumu príkazu o nevrátení.

7.      Ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie na návrh jedného z účastníkov, súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie uvedené v odseku 6, musí o tom informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd v súlade s vnútroštátnym právom do troch mesiacov od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu.

Bez toho, aby boli dotknuté kritéria právomoci uvedené v tomto nariadení, súd ukončí konanie, ak v uvedenej lehote nedostal žiadne podania.

8.      Bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa článku 13 [dohovoru] každý následný rozsudok požadujúci návrat dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly III na účely zabezpečenia návratu dieťaťa.“

14.      Článok 15 nariadenia sa týka možnosti postúpenia veci súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci. Tento článok stanovuje:

„1.      Vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, domnievajú, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môžu:

a)      prerušiť konanie vo veci alebo jej časti a vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh na súd tohto iného členského štátu podľa odseku 4; alebo

b)      požiadali súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc podľa odseku 5.

2.      Odsek 1 sa vzťahuje

a)      na návrh účastníka; alebo

b)      z vlastného podnetu súdu; alebo

c)      na žiadosť súdu iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu podľa odseku 3.

S postúpením na základe vlastného podnetu súdu alebo na žiadosť súdu iného členského štátu musí súhlasiť aspoň jeden z účastníkov.

3.      Dieťa má osobitnú väzbu k členskému štátu podľa odseku 1, ak tento členský štát

a)      sa stal miestom obvyklého pobytu dieťaťa potom, ako sa na súde, ktorý je uvedený v odseku 1, začalo konanie; alebo

b)      je miestom pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa; alebo

c)      je štátom, ktorého štátnu príslušnosť má dieťa; alebo

d)      je miestom obvyklého pobytu nositeľa rodičovských práv a povinností; alebo

e)      je miestom, kde sa nachádza majetok dieťaťa, a vec sa týka opatrení na ochranu dieťaťa vo vzťahu ku správe, udržiavaniu alebo nakladaniu s týmto majetkom.

4.      Súd členského štátu, ktorý má právomoc vo veci samej, určí lehotu, v ktorej sa na súde tohto iného členského štátu musí začať konanie podľa odseku 1.

Ak sa v tejto lehote na súdoch konanie nezačalo, súd, na ktorom už konanie začalo, pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14.

5.      Súdy tohto iného členského štátu môžu, ak je to s ohľadom na špecifické okolnosti prípadu v najlepšom záujme dieťaťa, prijať právomoc do šiestich týždňov od podania návrhu podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b). V tomto prípade súd, ktorý začal konanie ako prvý, odmietne vykonávať svoju právomoc. Inak súd, ktorý začal konanie ako prvý, pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14.

6.      Na účely tohto článku súdy spolupracujú buď priamo alebo prostredníctvom ústredných orgánov určených podľa článku 53(5).“

15.      Kapitola III nariadenia je nazvaná „Uznávanie a výkon“. Oddiel 1 tejto kapitoly sa týka uznávania. V rámci tohto oddielu článok 23 obsahuje výpočet dôvodov neuznania rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností. Tento článok stanovuje:

„Rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a povinností sa neuzná:

a)      ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada;

b)      ak v rozpore so základnými procesnými zásadami členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, sa s výnimkou naliehavých prípadov vydal bez toho, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa;

c)      v prípade, že bol vydaný v neprítomnosti, ak sa osobe, ktorá sa nezúčastnila konania, nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom časovom predstihu a takým spôsobom, aby si mohla zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že sa zistí, že táto osoba prijala rozsudok bez výhrad;

d)      na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozsudok zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, ak sa taký rozsudok vydal bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa;

e)      ak je nezlučiteľný s neskorším rozsudkom týkajúcim sa rodičovských práv a povinností vydaným v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie;

f)      ak je nezlučiteľný s neskorším rozsudkom týkajúcim rodičovských práv a povinností vydaným v inom členskom štáte alebo v nečlenskom štáte obvyklého pobytu dieťaťa za predpokladu, že neskorší rozsudok je možné uznať v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie;

alebo

g)      ak sa nedodržal postup ustanovený v článku 56(6).“

16.      Článok 24 oddielu 1 stanovuje:

„Právomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc podľa článkov [8] až 14, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článkov […] 23 písm. a)(7).“

17.      Oddiel 4 kapitoly III nazvaný „Vykonateľnosť niektorých rozsudkov týkajúcich sa práva styku a niektorých rozsudkov, ktoré požadujú návrat dieťaťa“ obsahuje články 40 až 45. Článok 40 nazvaný „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1.      Tento oddiel sa vzťahuje na:

[…]

b)      návrat dieťaťa vyplývajúci z rozsudku vyneseného podľa článku 11 ods. 8.

2.      Ustanovenia tohto oddielu nebránia nositeľovi rodičovských práv a povinností, aby žiadal o uznanie a výkon rozsudku podľa ustanovení oddielov 1 a 2 tejto kapitoly.“

18.      Podľa článku 42 nazvaného „Návrat dieťaťa“:

„1.      Návrat dieťaťa uvedený v článku 40 ods. 1 písm. b), ktorý vyplýva z vykonateľného rozsudku vydaného v členskom štáte, sa uznáva a je vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby vyhlásenia za vykonateľný a bez možnosti namietať proti jeho uznaniu, ak sa rozsudok osvedčil v členskom štát pôvodu podľa odseku 2.

Aj keď vnútroštátny právny poriadok neumožňuje, aby rozsudok nariaďujúci návrat dieťaťa podľa článku 11 ods. 8 bol vykonateľný bez ďalšieho konania, súd pôvodu môže vyhlásiť rozsudok za vykonateľný bez ohľadu na prípadné odvolanie.

2.      Sudca pôvodu, ktorý vydal rozsudok podľa článku 40 ods. 1 písm. b), vydá osvedčenie podľa odseku 1, iba ak:

a)      dieťaťu sa umožnilo vyjadriť sa, pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažovalo za nevhodné,

b)      účastníkom sa dala možnosť vyjadriť sa; a

c)      súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 [dohovoru].

V prípade, že súd alebo iný orgán prijme opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do štátu obvyklého pobytu, osvedčenie musí obsahovať podrobné údaje o takýchto opatreniach.

Sudca pôvodu vydá z vlastného podnetu toto osvedčenie na tlačive podľa vzoru v prílohe IV (osvedčenie týkajúce sa návratu dieťaťa/detí).

Osvedčenie sa vyplní v jazyku, v ktorom je rozsudok.“

19.      Medzi údajmi, ktoré musia byť v tejto súvislosti osvedčené, je v bode 13 spomenutej prílohy IV uvedené toto osvedčenie:

„Z rozsudku vyplýva povinnosť návratu dieťaťa a súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vydania rozhodnutia podľa článku 13 [dohovoru].“

20.      Podľa článku 43 nariadenia:

„1.      Oprava osvedčenia sa riadi právnym poriadkom členského štátu pôvodu.

2.      Proti vydaniu osvedčenia podľa článkov 41 ods. 1 alebo 42 ods. 1 nie je prípustné odvolanie.“

21.      Článok 47 nariadenia nazvaný „Vykonanie“ stanovuje:

„1.      Vykonanie sa riadi právnym poriadkom členského štátu výkonu.

2.      Akýkoľvek rozsudok vynesený súdom iného členského štátu a vyhlásený za vykonateľný podľa oddielu 2 alebo osvedčený v súlade s článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1 sa vykoná v členskom štáte výkonu za rovnakých podmienok, ako keby bol vynesený v tomto členskom štáte.

Najmä rozsudok, ktorý bol osvedčený v súlade s článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1, nemožno vykonať, ak je nezlučiteľný s neskorším vykonateľným rozsudkom.“

22.      Článok 53 nariadenia stanovuje, že každý členský štát určí jeden alebo niekoľko ústredných orgánov na pomoc pri uplatňovaní nariadenia. Podľa článku 55 písm. c) nariadenia jednou z úloh týchto orgánov v rámci vecí, ktoré sa osobitne týkajú rodičovských práv a povinností, je „uľahčenie komunikácie medzi súdmi, najmä pri uplatňovaní článku 11 ods. 6 a ods. 7 a článku 15“.

 Skutkový a procesný rámec

23.      V prejednávanej veci budem postupovať rovnakým spôsobom ako vo svojom stanovisku prednesenom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Rinau(8), t. j. zhrnutím základných skutkových a procesných okolností sporu, ktoré vyplývajú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripojených listín k tomuto návrhu, vo forme súhrnnej tabuľky.

Dátum	Taliansko		Rakúsko
6. 12. 2006	Narodenie dieťaťa; podľa talianskeho práva je dieťa v spoločnej starostlivosti rodičov.
31. 1. 2008	Matka s dieťaťom opúšťa spoločné bydlisko.
4. 2. 2008	Otec sa domáha na Tribunale per i Minorenni di Venezia (Benátsky súd pre maloletých) zverenia dieťaťa do jeho výlučnej starostlivosti a vydania zákazu matke opustiť talianske územie s dieťaťom.
8. 2. 2008	Tribunale per i Minorenni di Venezia dočasne zakázal matke opustiť Taliansko s dieťaťom.
	Matka sa domáha zverenia dieťaťa do jej výlučnej starostlivosti.		Napriek zákazu sa matka premiestnila s dieťaťom do Rakúska.
16. 4. 2008			Otec sa domáha návratu dieťaťa na základe dohovoru.
23. 5. 2008	Pred vydaním konečného rozhodnutia o zverení dieťaťa do starostlivosti Tribunale per i Minorenni di Venezia nariadil vypracovanie znaleckého posudku v oblasti psychológie a preskúmanie pravidelných kontaktov medzi dieťaťom a otcom, čiastočne v Taliansku a čiastočne v Rakúsku, zo strany príslušných orgánov sociálnej starostlivosti; aby sa matka mohla premiestňovať medzi týmito dvoma štátmi s dieťaťom a aby otec mohol mať kontakt s dieťaťom, tento súd zrušil zákaz opustenia územia; dočasne priznal opatrovnícke právo obom rodičom spoločne a povolil matke ponechať si dieťa v starostlivosti v Rakúsku s možnosťou rozhodovať iba o každodenných veciach v jeho mene.		Rakúskym orgánom na začiatku nebola známa existencia a obsah tohto rozhodnutia.
6. 6. 2008			Na návrh matky Bezirksgericht Judenburg (Okresný súd Judenburg, ktorý je príslušný pre okres, v ktorom sa nachádza bydlisko matky a dieťaťa) zakázal otcovi kontakt s matkou a dieťaťom, pretože šikanoval matku.
3. 7. 2008			Na základe článku 13 písm. b) dohovoru (vážne nebezpečenstvo duševnej ujmy v prípade odlúčenia dieťaťa od matky) Bezirksgericht Leoben (Okresný súd Leoben, ktorý je príslušný pre okres susediaci s okresom Judenburg)(9) zamietol návrh otca (zo 16. apríla 2008) na nariadenie návratu dieťaťa do Talianska.
1. 9. 2008			Na základe odvolania otca Landesgericht Leoben (Krajinský súd Leoben) zrušil uznesenie z 3. júla 2008 na základe článku 11 ods. 5 nariadenia, pretože Bezirksgericht nedal otcovi možnosť vyjadriť sa.
6. 9. 2008			Uznesenie Bezirksgericht Judenburg zo 6. júna 2008 stratilo právoplatnosť.
21. 11. 2008			Bezirksgericht Leoben vypočul otca a znovu jeho návrh zamietol, tento raz s poukazom na uznesenie Tribunale per i Minorenni di Venezia z 23. mája 2008 (o ktorom v tom čase už vedel), podľa ktorého má dieťa zostať u svojej matky v Rakúsku.
7. 1. 2009			Landesgericht Leoben potvrdil zamietnutie návrhu otca na základe článku 13 písm. b) dohovoru.
9. 4. 2009	Otec podal návrh na Tribunale per i Minorenni di Venezia na nariadenie návratu dieťaťa na základe článku 11 ods. 8 nariadenia.
15. 5. 2009	Matka namietala nedostatok právomoci Tribunale per i Minorenni di Venezia na základe článku 10 nariadenia; subsidiárne sa domáhala postúpenia veci na Bezirksgericht Judenburg na základe článku „15 písm. b) ods. 5“(10) nariadenia.
30. 4. 2009 a 19. 5. 2009	Tribunale per i Minorenni di Venezia vypočul zástupcov účastníkov konania, pričom matka sa osobne nedostavila; zástupcovia vyhlásili, že sú ochotní rokovať o pláne styku otca s dieťaťom, ktorý vyhotoví znalec ustanovený týmto súdom.
26. 5. 2009			Na návrh matky (ktorý nebol oznámený Tribunale per i Minorenni di Venezia) Bezirksgericht Judenburg rozhodol (bez toho, aby vypočul otca), že má právomoc rozhodnúť o návrhu matky na zverenie dieťaťa do jej starostlivosti „na základe článku 15 ods. 5“ nariadenia; požiadal Tribunale per i Minorenni di Venezia, aby sa vzdal svojej právomoci a postúpil mu vec.
26. 6. 2009	Otec vyhlásil, že je ochotný dodržiavať plán návštev dieťaťa, ktorý vyhotoví znalec.
27. 6. 2009	Matka vyhlásila, že nie je ochotná akceptovať plán návštev, ktorý vyhotoví znalec, z dôvodu osobných problémov a obáv o blaho dieťaťa.
8. 7. 2009	Znalec predložil Tribunale per i Minorenni di Venezia svoj návrh plánu styku, pričom v ten istý deň bola tomuto súdu doručená žiadosť Bezirksgericht Judenburg o postúpenie veci.
10. 7. 2009	Tribunale per i Minorenni di Venezia zamietol námietku nedostatku právomoci vznesenú matkou a odmietol postúpiť právomoc Bezirksgericht Judenburg z dôvodu nesplnenia podmienok článku 15 nariadenia (nejde o výnimočnú situáciu v zmysle odseku 1 a osobitná väzba k Rakúsku v zmysle odseku 3 nie je preukázaná); konštatoval, že psychologické vyšetrenie nebolo možné vykonať z dôvodu, že matka neposkytla súčinnosť; nariadil okamžitý návrat dieťaťa do Talianska, a to buď v sprievode matky (v tomto prípade by bolo poskytnuté sociálne ubytovanie a bol by stanovený harmonogram návštev), alebo by dieťa bolo v starostlivosti svojho otca, aby sa obnovil vzťah medzi otcom a dieťaťom; súd osvedčil svoje rozhodnutie v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia.
25. 8. 2009			Bezirksgericht Judenburg dočasne zveril dieťa do starostlivosti matky z dôvodu, že návrat do Talianska by ohrozoval najlepší záujem dieťaťa. Jeho rozhodnutie bolo doručené otcovi bez prekladu a bez informácie o práve odmietnuť prevzatie rozhodnutia.
22. 9. 2009			Otec podal na Bezirksgericht Leoben návrh na výkon rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009, ktorým tento súd nariadil návrat dieťaťa, na základe článku 47 nariadenia.
23. 9. 2009			Bezirksgericht Judenburg osvedčil, že jeho uznesenie z 25. augusta 2009 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.
12. 11. 2009			Bezirksgericht Leoben zamietol návrh na výkon rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia, ktorým tento súd nariadil návrat dieťaťa, z dôvodu, že návrat dieťaťa k otcovi by spôsobil dieťaťu duševnú ujmu.
30. 11. 2009			Otec podal odvolanie proti rozhodnutiu Bezirksgericht Leoben z 12. novembra 2009.
20. 1. 2010			Landesgericht Leoben vyhovel odvolaniu otca s poukazom na striktné uplatňovanie ustanovení nariadenia.
16. 2. 2010			Matka podala proti rozhodnutiu Landesgericht Leoben z 20. januára 2010 opravný prostriedok „Revision“ na Oberster Gerichtshof.
20. 4. 2010			Oberster Gerichtshof položil Súdnemu dvoru päť prejudiciálnych otázok so žiadosťou o prejednanie veci v naliehavom konaní.
3. 5. 2010			Súdnemu dvoru bol doručený návrh na začatie prejudiciálneho konania.

 Otázky položené Súdnemu dvoru

24.      Vnútroštátny súd pripúšťa, že podľa rozsudku Rinau(11), ak bolo vydané osvedčenie na základe článku 42 nariadenia, súd, ktorý rozhoduje o výkone rozhodnutia, môže iba konštatovať vykonateľnosť rozsudku vydaného na základe článku 11 ods. 8 nariadenia a nariadiť okamžitý návrat dieťaťa. Vecné preskúmanie rozhodnutia talianskeho súdu je teda zásadne vylúčené. Podľa vnútroštátnych procesných predpisov tiež nemožno namietať miestnu nepríslušnosť tohto súdu v rámci opravného prostriedku „Revision“. Podľa vnútroštátneho súdu si však niektoré otázky vyžadujú bližšie skúmanie.

25.      Preto Oberster Gerichtshof rozhodol o položení týchto piatich otázok Súdnemu dvoru:

„1.      Má sa dočasné opatrenie priznávajúce rodičovi, ktorý uniesol dieťa, ‚rodičovské práva‘, najmä právo na určenie miesta pobytu, až do vydania konečného rozsudku o opatrovníckom práve tiež považovať za ‚rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa,‘ v zmysle článku 10 písm. b) bodu iv) nariadenia …?

2.      Patrí rozhodnutie o nariadení návratu do pôsobnosti článku 11 ods. 8 nariadenia len vtedy, ak ho súd vydá na základe rozsudku o opatrovníckom práve, ktorý sám vydal?

3.      V prípade kladnej odpovede na prvú alebo druhú otázku:

a)      Je možné dovolávať sa v štáte, v ktorom sa má rozsudok vykonať, nedostatku právomoci súdu pôvodu (prvá otázka) alebo neuplatniteľnosti článku 11 ods. 8 nariadenia (druhá otázka) proti vykonaniu rozsudku, ktorý súd pôvodu osvedčil v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia,

b)      alebo v tomto prípade musí žalovaný navrhnúť zrušenie osvedčenia v štáte pôvodu, čo by umožnilo prerušiť výkon rozhodnutia v štáte výkonu, kým nebude vydané rozhodnutie v štáte pôvodu?

4.      V prípade zápornej odpovede na prvú a druhú otázku alebo na tretiu otázku v písm. a):

Bráni rozsudok vydaný súdom štátu výkonu, ktorým sa dočasne prideľuje opatrovnícke právo rodičovi, ktorý uniesol dieťa, a ktorý treba považovať za vykonateľný podľa práva tohto štátu, na základe článku 47 ods. 2 nariadenia vykonaniu rozhodnutia o návrate vydaného predtým v štáte pôvodu na základe článku 11 ods. 8 nariadenia, aj keď by nebránil vykonaniu rozhodnutia o návrate vydaného v štáte výkonu na základe Haagskeho dohovoru?

5.      V prípade zápornej odpovede na štvrtú otázku:

a)      Je možné odmietnuť vykonanie rozsudku, ktorý bol osvedčený súdom pôvodu v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia, v štáte výkonu v prípade vážneho ohrozenia najlepšieho záujmu dieťaťa z dôvodu zmeny situácie od vynesenia tohto rozsudku,

b)      alebo musí žalovaný namietať túto zmenu situácie v štáte pôvodu, čo by znamenalo, že by bolo možné prerušiť výkon rozhodnutia v štáte výkonu, kým nebude vydané rozhodnutie v štáte pôvodu?“

 Konanie pred Súdnym dvorom

26.      Keďže sa vec prejednáva v naliehavom konaní upravenom článkom 104b Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, písomné pripomienky predložila rakúska vláda a Európska komisia, ktoré sú okrem účastníkov konania vo veci samej v tejto fáze konania jedinými oprávnenými subjektmi. Na pojednávaní konanom 14. júna 2010 boli zastúpené tieto subjekty, ako aj česká, nemecká, francúzska, talianska, lotyšská, slovinská vláda a vláda Spojeného kráľovstva. Rodičia, ktorí boli oprávnení predložiť písomné pripomienky a byť zastúpení na pojednávaní, toto svoje právo nevyužili.

 Analýza

 Úvodné poznámky

27.      Otázky Oberster Gerichtshof sú do značnej miery vyvolané vnímaním rozporu medzi doslovným a teleologickým výkladom niektorých ustanovení nariadenia. Preto treba mať na zreteli tri základné zásady, na ktorých sú založené príslušné ustanovenia nariadenia a ktoré musia byť smerodajné pre každý teleologický výklad(12).

28.      Po prvé nariadenie je založené na prvoradom význame záujmu dieťaťa a na dodržiavaní jeho práv. Okrem požiadavky zohľadniť v každom prípade najlepší záujem samotného dieťaťa sa táto myšlienka prejavuje najmä vo všeobecnom pravidle, podľa ktorého sú v najvhodnejšej situácii na rozhodnutie akejkoľvek otázky týkajúcej sa starostlivosti alebo rodičovských práv a povinností súdy v mieste obvyklého pobytu dieťaťa, a preto majú tieto súdy mať v zásade právomoc v týchto otázkach. Zastávam však názor, že ak súd, ktorý má v konkrétnej veci rozhodnúť, musí zohľadniť osobitný záujem každého dotknutého dieťaťa, výklad nariadenia musí vychádzať zo všeobecnejšieho a všeobecne použiteľného chápania najlepšieho záujmu dieťaťa.

29.      Po druhé cieľom nariadenia je zabezpečiť, aby akékoľvek neoprávnené premiestnenie dieťaťa nemalo právne účinky, pokiaľ ho následne neakceptujú ostatné dotknuté osoby. Z tohto hľadiska nariadenie zakotvuje jednak takmer automatický mechanizmus na zabezpečenie bezodkladného návratu dieťaťa a jednak veľmi prísne obmedzuje možnosti prenesenia právomoci na súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, pričom umožňuje súdom členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa neprihliadať na prípadné rozhodnutie o odmietnutí návratu dieťaťa vydané na základe článku 13 dohovoru.

30.      Teda aj vo vymedzenej oblasti rodičovských práv a povinností a neoprávneného premiestnenia detí nariadenie sleduje minimálne dva ciele – právomoc súdov štátu obvyklého pobytu dieťaťa a jeho návrat po neoprávnenom premiestnení do štátu jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu – ktoré si môžu čiastočne odporovať, najmä ak ide o dlhodobé premiestnenie, v dôsledku ktorého dieťa nadobudlo nový obvyklý pobyt v členskom štáte, do ktorého bolo premiestnené.

31.      Po tretie nariadenie vyžaduje od vnútroštátnych súdov zvýšenú mieru vzájomnej dôvery, ktorá obmedzuje na nevyhnutné minimum dôvody neuznania rozhodnutí súdu iného členského štátu a zaručuje takmer automatické uznávanie a výkon týchto rozhodnutí. Okrem toho a v tom istom duchu nariadenie zakotvuje mechanizmus spolupráce a nabáda vnútroštátne súdy k jeho využívaniu.

32.      Považujem za potrebné zdôrazniť dva ďalšie aspekty nariadenia.

33.      Na jednej strane nariadenie stanovuje iba pravidlá týkajúce sa právomoci, uznávania a výkonu. Netýka sa vecných otázok. Na rozdiel od tvrdenia rakúskej vlády na pojednávaní uplatňovanie nariadenia nie je výsledkom „európskej integrácie na úkor dieťaťa“, ale jeho cieľom je jasne určiť v cezhraničných prípadoch súd, ktorý má právomoc, a zabezpečiť, aby ostatné súdy rešpektovali jeho rozhodnutia, keďže všetky súdy členských štátov musia rozhodovať v prvom rade podľa najlepšieho záujmu dotknutého dieťaťa.

34.      Na druhej strane toto nariadenie predpokladá – a v určitých prípadoch dokonca vyžaduje – aby súdy a účastníci konania konali vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania(13) dieťaťa bezodkladne. Ak v skutočnosti nie je zabezpečené takéto bezodkladné konanie, trpí tým uplatňovanie nariadenia, čo potvrdzuje prejednávaná vec. Cieľom tohto nariadenia je najmä zabrániť komplikáciám situácie z dôvodu nových väzieb, ktoré si dieťa môže vytvoriť k členskému štátu, do ktorého bolo neoprávnene premiestnené.

35.      Napokon treba mať na zreteli jednotlivé štádiá postupu upraveného dohovorom a nariadením v prípade neoprávneného (a sporného) premiestnenia. Rodič, ktorému bolo dieťa odňaté, sa musí predovšetkým obrátiť na základe článku 12 dohovoru na súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, a domáhať sa nariadenia návratu. Tomuto návrhu musí súd vyhovieť, pokiaľ nie je daný výnimočný dôvod na jeho zamietnutie, ktorý je uvedený vo výpočte týchto dôvodov v článku 13 dohovoru, a pokiaľ v prípade zamietnutia návrhu na základe písm. b) tohto článku nie je preukázané, že boli prijaté opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate (pozri článok 11 ods. 4 nariadenia). V každom prípade súd musí rozhodnúť, pokiaľ tomu nebránia výnimočné okolnosti, v lehote šiestich týždňov (článok 11 ods. 3 nariadenia). Rozhodnutie o odmietnutí návratu dieťaťa sa musí doručiť orgánom členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu a účastníci konania (spravidla rodičia) musia mať možnosť vyjadriť sa v konaní pred súdom tohto štátu, ktorý má právomoc. Tento súd však môže nariadiť návrat dieťaťa (článok 11 ods. 8 nariadenia) a jeho rozhodnutie bude priamo vykonateľné v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené, ak bude osvedčené v súlade s článkom 42 nariadenia. Takéto osvedčenie je však možné, iba ak súd zohľadnil dôvody a dôkazy, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie o odmietnutí návratu dieťaťa. Súd, ktorý za týchto okolností nariadi návrat dieťaťa, musí navyše informovať orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, o všetkých opatreniach prijatých na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

 O prvej otázke

36.      Oberster Gerichtshof sa pýta Súdneho dvora, či sa má dočasné opatrenie priznávajúce rodičovi, ktorý uniesol dieťa, „‚rodičovské práva‘, najmä právo na určenie miesta pobytu“, až do vydania konečného rozhodnutia o opatrovníckom práve tiež považovať za „rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa,“ v zmysle článku 10 písm. b) bodu iv) nariadenia(14).

37.      Predmetom uvedeného konania je určenie, či na základe svojho rozhodnutia z 23. mája 2008 Tribunale per i Minorenni di Venezia nestratil právomoc, ktorá by mu inak zostala zachovaná na základe všeobecného pravidla článku 10 nariadenia ako súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením. Oberster Gerichtshof sa totiž domnieva, že dieťa už nadobudlo nový obvyklý pobyt v Rakúsku a že hoci nie je splnená podmienka podľa písm. a) tohto článku (v tomto prípade súhlas otca), sú splnené dve prvé podmienky stanovené v písm. b) (teda že dieťa sa zdržiavalo v Rakúsku najmenej jeden rok po tom, ako sa jeho otec dozvedel o mieste pobytu dieťaťa, a že dieťa sa zžilo s novým prostredím). Ak je súčasne splnená aspoň jedna z doplňujúcich podmienok v bode i) až iv), všeobecná právomoc prechádza na rakúske súdy, keďže Rakúsko je členským štátom nového obvyklého pobytu dieťaťa. Oberster Gerichtshof vylúčil podmienky i) až iii), ale domnieva sa, že ak – ako tvrdí matka – rozhodnutie Tribunale per i Minorenni di Venezia z 23. mája 2008 je „rozsudkom o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“, podmienka iv) je splnená.

38.      Oberster Gerichtshof však zastáva názor, že podľa teleologického výkladu by sa táto podmienka nemala považovať za splnenú – hoci podľa doslovného výkladu je predmetné rozhodnutie „rozsudkom o opatrovníckom práve“, keďže upravuje opatrovnícke právo k dieťaťu, hoci len dočasne, a nevplýva z neho (okamžitý) návrat dieťaťa.

39.      Tento názor vychádza v podstate z týchto argumentov. Ak konečné rozhodnutie o opatrovníckom práve neukladá povinnosť návratu dieťaťa, neexistuje dôvod na zachovanie právomoci súdov štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu. Súdy štátu nového obvyklého pobytu budú vždy vo vhodnejšej situácii na vydanie neskorších rozhodnutí týkajúcich sa dieťaťa a podmienky článku 10 písm. b) bodu iv) nariadenia sú zrozumiteľné a primerané. Ak však cieľ dočasného oprávnenia „rodiča únoscu“ ponechať si opatrovnícke právo k dieťaťu spočíva iba v zabránení premiestneniam dieťaťa do vydania konečného rozhodnutia, na základe doslovného výkladu by vzhľadom na zánik právomoci súdu predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa tento súd nemohol vydať konečné rozhodnutie. Vzhľadom na cieľ nariadenia by však tento súd mal stratiť právomoc iba v prípade, ak by sa konanie o opatrovníckom práve skončilo bez nariadenia návratu. Rakúska vláda sa s touto argumentáciou v celom rozsahu stotožňuje.

40.      V tom istom duchu Komisia poukazuje na nebezpečenstvo, že súd členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu by nebol ochotný prijať dočasné rozhodnutie o opatrovníckom práve, podľa ktorého by dieťa zostalo v členskom štáte svojho nového obvyklého pobytu, ktoré by bolo v záujme dieťaťa, keďže by sa obával, že stratí právomoc následne vydať konečné rozhodnutie. Komisia tiež uvádza, že podmienky prenesenia právomoci uvedené v článku 10 nariadenia, ktoré sú výnimkami zo všeobecného pravidla zachovania právomoci súdov členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, by sa mali vykladať skôr reštriktívne ako extenzívne.

41.      Všetky členské štáty, ktoré boli zastúpené na pojednávaní, s výnimkou Slovinskej republiky v podstate zastávajú rovnaký názor.

42.      Vo všeobecnosti sa s týmto názorom stotožňujem, aj keď považujem za potrebné poukázať na niektoré jeho aspekty a zaoberať sa niektorými ďalšími úvahami, ktoré sú v rozpore s týmto názorom a apriórne ich nemožno odmietnuť.

43.      V prvom rade poznamenávam, že úvahy Oberster Gerichtshof do určitej miery vychádzajú z dôvodov, ktoré viedli Tribunale per i Minorenni di Venezia k dočasnému priznaniu opatrovníckeho práva matke. Tento prístup však podľa mňa nie je správny. Zásadne nepovažujem za vhodné vykladať nariadenie v závislosti od konkrétneho odôvodnenia individuálneho rozhodnutia o opatrovníckom práve. Je skôr potrebné určiť, či možno zo skutočnosti, že rozhodnutie je dočasné alebo nie je dočasné, vyvodiť objektívne odlíšenie. Okrem toho vždy hrozí, že súd jedného členského štátu nesprávne vyloží odôvodnenie súdu iného členského štátu(15). Budem sa preto snažiť analyzovať túto otázku pomocou všeobecnejšieho prístupu.

44.      Ďalej za týchto okolností nepovažujem za správne aplikovať bez akýchkoľvek úprav zásadu, podľa ktorej výnimky alebo odchýlky od pravidla sa majú vykladať reštriktívne. Hoci v prípade článku 10 pravidlo zachovania právomoci súdu predchádzajúceho obvyklého pobytu zodpovedá jednej zo základných zásad nariadenia – a to zásade, že neoprávnenému konaniu rodiča únoscu nemožno priznať žiadne právne účinky – výnimka z tohto pravidla zodpovedá inej základnej zásade, keďže ide o kritérium právomoci „vytvorené tak, aby zodpovedalo najlepšiemu záujmu dieťaťa, najmä kritériu blízkosti“(16).

45.      Napokon je potrebné uznať, že hoci výsledok, ktorý presadzuje vnútroštátny súd, Komisia a takmer všetky členské štáty zastúpené na pojednávaní, sa môže javiť ako veľmi presvedčivý, možno ho spochybniť viacerými argumentmi. Možno ich zhrnúť takto.

46.      Článok 10 písm. b) bod iv) nariadenia upravuje situáciu, v ktorej sa dieťa zdržiavalo aspoň jeden rok v členskom štáte, do ktorého bolo neoprávnene premiestnené a v ktorom nadobudlo nový obvyklý pobyt a zžilo sa s novým prostredím, a v ktorej počas tohto obdobia súdy členského štátu jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu nielenže nevydali konečné rozhodnutie o opatrovníckom práve k dieťaťu, ale dospeli k záveru, že – síce dočasne, ale určite najmenej počas tohto jedného roka – jeho najlepší záujem vyžadoval, aby zostalo v členskom štáte, do ktorého bolo premiestnené. Vzhľadom na plynutie času je veľmi pravdepodobné, že tieto súdy budú mať čoraz väčšie ťažkosti so získavaním informácií o situácii a súčasnom prostredí dieťaťa (napríklad prostredníctvom psychologických vyšetrení, správ orgánov sociálnej starostlivosti a/alebo, v závislosti od veku dieťaťa, priameho výsluchu). Okrem toho sa tieto súdy nachádzajú v členskom štáte, s ktorým dieťa nepochybne postupne stráca kontakt. Nemala by mať za týchto podmienok zásada právomoci súdu, ktorý je najbližšie k dieťaťu, prednosť pred zachovaním právomoci súdu predchádzajúceho obvyklého pobytu?

47.      Nemyslím si, že na túto otázku by sa malo odpovedať kladne.

48.      Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené do iného členského štátu, bezprostredným cieľom nariadenia a dohovoru je zabezpečiť jeho urýchlený návrat s cieľom zbaviť „rodiča únoscu“ akejkoľvek faktickej alebo právnej výhody, ktorú chcel svojím konaním získať(17). Účinná realizácia tohto cieľa má tiež nezanedbateľný odstrašujúci účinok. Ako sa však uvádza v dôvodovej správe Komisie k jej návrhu, ktorý prechádzal prijatiu nariadenia(18), „v určitých prípadoch môže byť odôvodnené, aby právnym dôsledkom faktického stavu spôsobeného únosom dieťaťa bolo prenesenie právomoci. Na tento účel treba vyvážiť vhodnosť priznania právomoci súdu, ktorý je najbližšie k dieťaťu, a potrebu zabrániť únoscovi v tom, aby svojím neoprávneným konaním získal výhody“.

49.      Cieľom článku 10 nariadenia je dosiahnuť práve túto rovnováhu – medzi dvoma zásadami, ktoré som už uviedla(19) – v prvom rade, pokiaľ ide o všeobecnú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, a sekundárne prostredníctvom článku 11 ods. 8 tohto nariadenia, pokiaľ ide o osobitnú právomoc nariadiť návrat dieťaťa.

50.      V súvislosti s neoprávneným premiestnením základná zásada, ktorej cieľom je odňať „rodičovi únoscovi“ akékoľvek výhody vyplývajúce z jeho protiprávneho konania, vyžaduje zachovanie právomoci súdov členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu. Táto zásada platí nielen v prípade všeobecnej právomoci, ale rovnako a tým skôr v prípade právomoci nariadiť návrat.

51.      Podľa môjho názoru je však úplne logické – a v súlade s snahou o vyváženie uvedených dvoch zásad – stanoviť, ako stanovuje článok 10 písm. a) nariadenia, že nadobudnutie nového obvyklého pobytu v spojení so súhlasom každej osoby, ktorá má opatrovnícke právo, môže viesť k preneseniu tejto právomoci na súdy členského štátu nového obvyklého pobytu. V tomto prípade právomoc nariadiť návrat dieťaťa už nie je opodstatnená.

52.      Mohlo by sa javiť ako rovnako logické stanoviť toto prenesenie právomoci vždy, keď dieťa nadobudlo nielen nový obvyklý pobyt, ale sa tiež zdržiavalo v novom členskom štáte viac ako rok a zžilo sa s novým prostredím, a to aj bez výslovného súhlasu všetkých osôb, ktoré majú opatrovnícke právo. Toto riešenie je totiž zakotvené v článku 7 Haagskeho dohovoru z roku 1996(20), ktorý sa zdá byť v súlade so zásadou právomoci súdov obvyklého pobytu v najlepšom záujme dieťaťa. Hoci z travaux préparatoires, ktoré predchádzali prijatiu nariadenia, vyplýva, že toto riešenie podporovali viaceré delegácie(21), napokon bol zámerne zvolený náročnejší prístup, ktorý obmedzuje prenesenie právomoci výlučne na štyri prípady, ktoré sú taxatívne vymedzené v konečnom znení článku 10 písm. b) nariadenia.

53.      Tri prvé prípady vyžadujú konkludentný súhlas nositeľa opatrovníckeho právo (ktorým je spravidla rodič, ktorému bolo dieťa odňaté), ktorý vyplýva z toho, že nebol podaný návrh na nariadenie návratu dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, alebo takýto návrh bol vzatý späť alebo zamietnutý bez toho, aby navrhovateľ postupoval podľa článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia v členskom štáte predchádzajúceho obvyklého pobytu.

54.      Štvrtý prípad, ktorý je relevantný pre prejednávanú vec, je prípad rozsudku o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa, vydaného súdom členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu. V tomto prípade nejde o konkludentný súhlas tohto súdu s prenesením právomoci, ale o rozhodnutie, ktorým sa schvaľuje nadobudnutie nového obvyklého pobytu dieťaťa v inom členskom štáte, ktoré spôsobuje prenesenie právomoci. Teda zatiaľ čo v prípade, ak sa zmení obvyklý pobyt dieťaťa tým, že sa dieťa legálne presťahuje z jedného členského štátu do druhého členského štátu, k preneseniu právomoci dochádza automaticky na základe článkov 8 a 9 nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia súd členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu musí legalizovať toto premiestnenie tým, že ho schváli, a tak sa dosiahne rovnaký výsledok.

55.      Nie je sporné, že toto schválenie je vyjadrené rozhodnutím, ktorého cieľom je trvalým spôsobom upraviť otázku opatrovníckeho práva, pokiaľ sú splnené ostatné podmienky uvedené v článku 10 písm. b) nariadenia (nový obvyklý pobyt aspoň jeden rok, zžitie sa s novým prostredím). Podľa doslovného výkladu (slovinská vláda zdôraznila veľmi širokú definíciu pojmu „rozsudok“ v článku 2 bode 4 nariadenia) by to platilo aj v prípade dočasného rozhodnutia, ktoré má byť neskôr nahradené trvalým rozhodnutím.

56.      Napriek tomu si nemyslím, že by to malo byť tak. Obdobie jedného roka, ktoré je podmienkou prenesenia právomoci vo všetkých prípadoch uvedených v článku 10 písm. b) nariadenia, jasne stanovuje v prvých troch prípadoch konečný termín na podanie alebo potvrdenie návrhu na nariadenie návratu dieťaťa. Bolo by preto prekvapujúce – a nekonzistentné – ak by v štvrtom prípade toto obdobie stanovovalo konečný termín ukončenia konania. K tomuto výsledku by viedlo začlenenie dočasných rozhodnutí do pojmu „rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“. V tomto prípade by súdu, ktorý by nevydal „rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť [okamžitého] návratu dieťaťa,“ zostala zachovaná právomoc až do skončenia konania, zatiaľ čo súd, ktorý vydal taký rozsudok (ktorý môže byť často potrebný v záujme dieťaťa), by si takto stanovil konečný termín na vydanie trvalého rozhodnutia.

57.      Ak má súd rozhodovať spor týkajúci sa opatrovníckeho práva k dieťaťu a najmä ak je tento spor založený na neoprávnenom premiestnení, musí často čeliť závažnému problému. Môže sa stať, že rodičia vzhľadom na svoju zaťatosť využijú všetky dostupné postupy na získanie dieťaťa. V niektorých prípadoch ide o omyl rodiča, v iných prípadoch o úmysel. Okrem toho, keďže sa vec nevyhnutne týka súdov dvoch členských štátov, postupy v jednom členskom štáte môžu spomaliť postupy v druhom členskom štáte a prípadné zlyhanie komunikácie môže tieto postupy ešte predĺžiť. Vo všetkých prípadoch však reálne hrozí, že dĺžka konania sa vymkne spod kontroly súdu členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, ktorý vo veci rozhoduje.

58.      Prejednávaná vec je príkladom takejto situácie. V prvom rade je zrejmé, že Bezirksgericht Leoben odmietol návrh otca na nariadenie návratu dieťaťa na základe dohovoru až 3. júla 2008, približne jedenásť týždňov po podaní tohto návrhu 16. apríla 2008, hoci článok 11 ods. 3 nariadenia stanovuje maximálnu lehotu šiestich týždňov na vydanie rozhodnutia, „ak tomu nebránia výnimočné okolnosti“. Po tomto zamietnutí návrhu, namiesto toho, aby sa obrátil priamo na Tribunale per i Minorenni di Venezia s návrhom na nariadenie návratu podľa článku 11 ods. 8 nariadenia, otec podal odvolanie proti zamietnutiu svojho návrhu v Rakúsku – a to dvakrát, pretože prvé rozhodnutie o zamietnutí návrhu bolo zrušené a návrh bol opäť zamietnutý. Okrem toho aj po zamietnutí svojho druhého odvolania 7. januára 2009 otec podal návrh podľa článku 11 ods. 8 nariadenia až o tri mesiace neskôr(22). Počas tejto doby opatrenia, ktoré chcel vykonať Tribunale per i Minorenni di Venezia s cieľom získať dostatočné informácie na vydanie trvalého rozhodnutia o opatrovníckom práve k dieťaťu (kontakty s otcom, psychologický znalecký posudok) – ktoré boli dôvodom rozhodnutia o dočasnom ponechaní dieťaťa v osobnej starostlivosti matky v Rakúsku – nebolo možné realizovať, pretože matka neposkytla žiadnu súčinnosť. Doba jedného roka teda uplynula, pričom jej uplynutie nebolo spôsobené súhlasom otca, ani nečinnosťou Tribunale per i Minorenni di Venezia(23).

59.      Súd, ktorý musí o takomto spore rozhodovať v prvom stupni, musí veľmi často prijať okamžité dočasné opatrenia, aby vyriešil najnaliehavejšie problémy, pokiaľ nebude disponovať všetkými potrebnými údajmi na vydanie trvalého rozhodnutia o opatrovníckom práve k dieťaťu. Práve k tomu došlo v prejednávanej veci. Považujem za nereálne, že by normotvorca chcel zakotviť pravidlo, že k preneseniu právomoci v tomto prípade dochádza automaticky po uplynutí jedného roka, zatiaľ čo právomoc prvého súdu by zostala zachovaná, ak by tento súd nemusel prijať okamžité dočasné opatrenie, ktorým by odložil trvalé rozhodnutie o opatrovníckom práve na neskorší termín. Viedlo by to k prerušeniu konania začatého na súde, ktorý má právomoc, iba z dôvodu, že súd prijal dočasné opatrenie, ktoré považoval za potrebné.

60.      Naopak iba v prípade, ak je uplynutie času spojené so súhlasom rodiča, ktorý je žalobcom – ktorý stanovuje konečný termín už začatých konaní a vylučuje neskoršie konania, ktorých výsledkom mohlo byť vykonateľné rozhodnutie o nariadení návratu na základe článku 11 ods. 8 a článku 42 nariadenia – alebo s rozhodnutím súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci, ktorým sa konanie na tomto súde končí a z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa, môže byť podľa môjho názoru odôvodnené prenesenie právomoci na súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené. Všetky štyri prípady uvedené v článku 10 písm. b) nariadenia sú teda založené na výslovnom alebo konkludentnom rozhodnutí, ktoré vylučuje neskoršie využite mechanizmu podľa článku 11 ods. 8 a článku 42 nariadenia.

61.      Na pojednávaní bola vznesená otázka, ako súd členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, môže s istotou určiť, či je rozhodnutie súdu členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa dočasné alebo konečné. Rozhodnutia vo veciach opatrovníckeho práva k dieťaťu totiž vždy vzhľadom na ich povahu možno zmeniť v závislosti od zmeny okolností, a teda nikdy nie sú takými konečnými rozhodnutiami, ako je väčšina ostatných súdnych rozhodnutí(24). Okrem toho rozdiely v procesných postupoch a v terminológii právnych systémov členských štátov môžu sťažiť odlíšenie dočasného rozhodnutia od „konečného“ rozhodnutia.

62.      Podľa môjho názoru odpoveď spočíva v kritériu, ktoré vyjadrila francúzska vláda, teda že rozsudok o opatrovníckom práve sa má považovať za dočasný, pokiaľ súd „nerozhodol o predmete konania“. Stačí teda zistiť – prípadne s pomocou príslušných ústredných orgánov – či v danom konaní možno ešte prijať opatrenia bez toho, aby bolo potrebné podať nový návrh na súd.

63.      Preto som dospela k záveru, že ciele nariadenia bránia doslovnému výkladu článku 10 písm. b) bodu iv) tohto nariadenia a že dočasné opatrenie, ktorým sa priznáva opatrovnícke právo k dieťaťu rodičovi, ktorý toto dieťa uniesol, až do vydania konečného (alebo trvalého) rozsudku o opatrovníckom práve, nie je „rozsudkom o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa,“ v zmysle tohto ustanovenia.

 O druhej otázke

64.      Oberster Gerichtshof sa pýta, či rozhodnutie o nariadení návratu patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 8 nariadenia, iba ak ho súd vydá na základe rozsudku o opatrovníckom práve, ktorý sám vydal.

65.      Tento súd uvádza, že iba matka tvrdí, že do pôsobnosti článku 11 ods. 8 nariadenia patrí iba rozhodnutie o nariadení návratu vydané na základe rozsudku o opatrovníckom práve. Rozhodnutie Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009, ktorého výkonu sa otec domáha, údajne nie je založené na rozsudku o opatrovníckom práve, a preto nepatrí do pôsobnosti tohto ustanovenia.

66.      Oberster Gerichtshof správne pripúšťa, že tento výklad nepodporuje ani znenie ustanovenia – ktoré všeobecne hovorí o „každom následnom rozsudku požadujúcom návrat dieťaťa“ – ani rozsudok Rinau(25) – ktorý zdôrazňuje procesnú autonómnosť rozsudku vydaného v nadväznosti na rozsudok o odmietnutí návratu – ale domnieva sa, že tento výklad nemožno vylúčiť v rámci systematického a teleologického výkladu. Jednak z článku 11 ods. 7 nariadenia vyplýva, že režim upravený v odsekoch 6 až 8, ktorý pripisuje rozhodujúci význam súdom členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, je odôvodnený, iba ak rozhodnutie o nariadení návratu je založené na opatrení týkajúcom sa opatrovníckeho práva, z ktorého vyplýva povinnosť návratu dieťaťa, a jednak tento výklad zabezpečuje väčšiu koherentnosť systému ustanovení článkov 10 a 11 ako celku.

67.      Na úvod poznamenávam, že nie som vôbec presvedčená o tom, že úvahy, ktoré uviedol vnútroštátny súd, musia viesť k výsledku, ktorý tento súd presadzuje. Ako som už uviedla v rámci prvej otázky, základným cieľom dohovoru je zabezpečiť, pokiaľ nie sú dané určité výnimočné okolnosti, okamžitý návrat dieťaťa skôr, než dôjde k skúmaniu otázky opatrovníckeho práva alebo rodičovských práv a povinností. Cieľom článku 11 nariadenia je posilniť tento nástroj, a to tiež z hľadiska bezodkladného návratu – a nie až po vydaní rozhodnutia o otázke opatrovníckeho práva v konaní, ktoré by mohlo byť zdĺhavé.

68.      Oberster Gerichtshof však zastáva názor – ku ktorému sa počas pojednávania pripojili viaceré členské štáty – že rozhodnutie o nariadení návratu založené na opatrení o opatrovníckom práve, z ktorého vyplýva povinnosť návratu dieťaťa, ktoré bolo prijaté po zistení skutkového stavu a získaní dôkazov, poskytuje lepšiu záruku odôvodnenosti rozhodnutia vydaného v rámci skráteného konania.

69.      Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu, ak by takéto rozhodnutie patrilo do pôsobnosti článku 11 ods. 8 nariadenia, bolo by zložité pochopiť tento článok ako celok. Totiž namiesto požiadavky, aby súd štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, uskutočnil najprv postup týkajúci sa návratu na základe dohovoru, súd štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu by mohol vydať jednoduché rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa okamžite po únose dieťaťa, ktoré by mohlo byť priamo vykonateľné v druhom členskom štáte, práve tak ako rozhodnutie vydané na základe uvedeného článku 11 ods. 8. Postup podľa dohovoru, ktorý vyžaduje tento článok 11, by teda znamenal stratu času a sám osebe by nemal žiadny význam.

70.      Pokiaľ ide o prvú časť tejto argumentácie, uznávam, že konanie, ktorého súčasťou je podrobnejšie skúmanie skutkového stavu, poskytuje väčšiu záruku odôvodnenosti. Ak sa však postup podľa článku 11 ods. 8 nariadenia vykoná správne, tento postup podľa môjho názoru poskytuje úplne dostatočnú záruku. Ide o situáciu, v ktorej súd štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, už odmietol nariadiť návrat dieťaťa na základe jedného alebo viacerých dôvodov uvedených v článku 13 dohovoru a doručil súdu štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu – prípadne s pomocou príslušných ústredných orgánov podľa článku 55 písm. c) nariadenia – rovnopis svojho rozhodnutia, ako aj všetky relevantné listiny. Tento súd – ktorý je vo vhodnejšej situácii na posúdenie podmienok, v ktorých dieťa žilo pred jeho premiestnením, a podmienok, v ktorých bude žiť po jeho návrate, ak k nemu dôjde – môže osvedčiť svoje rozhodnutie vydané na základe článku 11 ods. 8 tohto nariadenia v súlade s článkom 42 nariadenia, iba ak zohľadnil dôvody a dôkazy, na ktorých je založené rozhodnutie o odmietnutí návratu(26). Možno teda predpokladať – čo je tiež v súlade so zásadou vzájomnej dôvery, na ktorej je založené nariadenie – že tento súd odmietol tieto dôvody a dôkazy na základe iných dôvodov a dôkazov, ktoré prvému súdu neboli známe.

71.      Zdá sa však, že prístup, ktorý presadzovali niektoré členské štáty na pojednávaní, je naopak založený na nedôvere súdov členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, k rozhodnutiam súdov členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu. Takýto prístup nielenže popiera zásadu vzájomnej dôvery, ale navyše vôbec nezohľadňuje zjavnú výhodu, ktorá vyplýva z dvojitého preskúmania návrhu na nariadenie návratu dieťaťa dvoma súdmi, jeden z ktorých je vo vhodnejšej situácii na zohľadnenie súčasných podmienok, v ktorých dieťa žije, zatiaľ čo druhý súd je vo vhodnejšej situácii na posúdenie podmienok, v ktorých dieťa žilo predtým a v ktorých bude žiť v prípade svojho návratu.

72.      Pokiaľ ide o druhú časť argumentácie, zastávam názor, že vychádza z nesprávneho pochopenia vzťahu medzi dohovorom a nariadením. Dohovor jednoznačne stanovuje, že v prípade únosu dieťaťa sa treba najprv obrátiť na súdy štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, s návrhom na nariadenie jeho okamžitého návratu. Práve tieto súdy sú totiž v najvhodnejšej situácii na najúčinnejšie nariadenie návratu. Ich rozhodnutia sa vykonajú priamo podľa vnútroštátnych postupov. Iba ak sa tieto súdy domnievajú, že je daný jeden z dôvodov na odmietnutie návratu uvedených v článku 13 dohovoru – teda iba v prípadoch, ktoré sa považujú za výnimočné – sa treba na základe článku 11 nariadenia obrátiť na súd štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, ktorý má právomoc. Tento súd musí byť teda presvedčený, že uvedený dôvod nebráni návratu, aby mohol neprihliadnuť na rozhodnutie o odmietnutí návratu vydané na základe dohovoru.

73.      Ak by naopak o nariadení návratu dieťaťa mali rozhodovať v prvom rade súdy štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, jednak by vykonávacie konanie bolo – vždy, nielen v prípade použitia článku 11 ods. 8 nariadenia – sťažené potrebou spolupráce orgánov dvoch odlišných členských štátov, ktorá by vo väčšine prípadov vyžadovala obstaranie prekladu príslušných listín, a jednak by chýbala zásadná ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorou je obligatórne dvojité preskúmanie v prípade pochybností o vhodnosti nariadenia návratu dieťaťa.

74.      Preto považujem systém článku 11 nariadenia, posudzovaného ako celok, za úplne koherentný bez toho, aby bolo potrebné vyžadovať predchádzajúce rozhodnutie o opatrovníckom práve ako základ rozhodnutia vydaného na základe odseku 8 tohto ustanovenia.

75.      Oberster Gerichtshof ďalej zdôrazňuje, že rozhodnutie vydané na základe článku 11 ods. 8 nariadenia môže, pokiaľ predchádza trvalému rozhodnutiu o opatrovníckom práve, ktoré by mohlo viesť k odlišnému výsledku, spôsobiť, že dieťa bude musieť dvakrát zmeniť miesto pobytu. Túto úvahu zdôraznili na pojednávaní viaceré členské štáty.

76.      Možnosť dvojnásobného premiestnenia nemožno vylúčiť. Ide však o jav, ktorý podľa môjho názoru akceptujú tvorcovia dohovoru, ako aj tvorcovia nariadenia, ako nevyhnutný dôsledok cieľa zabezpečiť v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania okamžitý alebo bezodkladný návrat dieťaťa. Tento zámer podľa môjho názoru jasne vyplýva zo systematiky relevantných ustanovení nariadenia. Najprv sa dieťa vráti do členského štátu svojho predchádzajúceho obvyklého pobytu a potom sa rozhodne o otázkach opatrovníckeho práva a rodičovských práv a povinností. To nevyhnutne znamená, že v určitých prípadoch dôjde k dvojnásobnému premiestneniu – či dokonca k trojnásobnému premiestneniu, vrátane prvého neoprávneného premiestnenia. Hoci viacnásobné premiestnenie určite nie je v záujme dotknutého dieťaťa, zastávam názor, že dôležitejší záujem spočívajúci v predchádzaní snahám o únos dieťaťa pozbavením týchto snáh akýchkoľvek právnych alebo faktických účinkov musí v zmysle nariadenia (a dohovoru) prevážiť.

77.      Okrem toho treba posudzovať predmetný postup vo svetle sledovaného cieľa, ktorým je návrat dieťaťa na súd, ktorý má právomoc. Tento návrat spočíva iba v „náprave“ prvého neoprávneného premiestnenia. Súd, ktorý má právomoc, musí teda skúmať otázku opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo prípadne priamy výsluch dieťaťa, spravidla vyžadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, nemôže byť v jeho záujme. Napokon súd vydá rozhodnutie, ktoré môže, ale nemusí viesť k poslednému premiestneniu, ale ktoré bude založené posúdení všetkých okolností veci.

78.      Napokon Oberster Gerichtshof uvádza, že oprávnenie súdov členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu nariadiť návrat dieťaťa na základe článku 11 ods. 8 nariadenia bez predchádzajúceho vydania rozhodnutia o opatrovníckom práve je v rozpore so zásadou vzájomnej dôvery, pretože predpokladá, že súdy druhého členského štátu by mohli odmietnuť návrat zo subjektívnych dôvodov.

79.      Tento argument nepovažujem za presvedčivý. Ako som už uviedla, tento postup poskytuje skôr záruku dvojitého preskúmania v prípade pochybností o vhodnosti nariadenia návratu dieťaťa a vyžaduje náležité odôvodnenie každého rozhodnutia o nariadení návratu vydaného na základe článku 11 ods. 8 nariadenia. Nepovažujem to za nezlučiteľné so zásadou vzájomnej dôvery, na ktorej je založené nariadenie a ktorá – naopak – vyžaduje, aby súd jedného členského štátu nepripisoval súdom iného členského štátu subjektívny skrytý úmysel, ale aby považoval ich rozhodnutia za rovnako objektívne odôvodnené ako rozhodnutia súdov svojho členského štátu.

80.      Zastávam preto názor, že znenie ani štruktúra nariadenia neobmedzuje oprávnenie nariadiť návrat dieťaťa na základe článku 11 ods. 8 nariadenia na prípad, ak ten istý súd už vydal rozsudok o opatrovníckom práve.

 O tretej otázke

81.      V prípade kladnej odpovede na prvú alebo druhú otázku sa Oberster Gerichtshof pýta, či sa možno dovolávať v štáte, v ktorom sa má rozsudok vykonať, nedostatku právomoci súdu pôvodu (prvá otázka) alebo neuplatniteľnosti článku 11 ods. 8 nariadenia (druhá otázka) proti vykonaniu rozsudku, ktorý súd pôvodu osvedčil v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia, alebo v tomto prípade musí žalovaný navrhnúť zrušenie osvedčenia v štáte pôvodu, čo by umožnilo prerušiť výkon rozhodnutia v štáte výkonu, kým nebude vydané rozhodnutie v štáte pôvodu.

82.      Keďže navrhujem odpovedať na dve prvé otázky záporne, na tretiu otázku netreba odpovedať. Budem sa ňou však zaoberať vzhľadom na to, že Súdny dvor môže na prvú alebo druhú otázku odpovedať kladne, a najmä vzhľadom na všeobecnejší záujem na objasnení obmedzení možností obrany proti výkonu rozsudku osvedčeného v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia.

83.      Oberster Gerichtshof uvádza, že vzhľadom na to, že Tribunale per i Minorenni di Venezia vydal osvedčenie v súlade s článkom 42 nariadenia, rakúske súdy nemajú právomoc vecne skúmať jeho rozhodnutie. Nie je však vylúčené, aby tieto súdy overili, či uvedené rozhodnutie bolo vydané na základe článku 11 ods. 8 nariadenia. Keďže podľa článku 40 tohto nariadenia oddiel 4 nariadenia sa vzťahuje „na návrat dieťaťa vyplývajúci z rozsudku vyneseného podľa článku 11 ods. 8“, článok 42 ods. 1 nariadenia sa nepoužije a osvedčenie je teda záväzné, iba ak existuje takýto rozsudok – pričom v prípade kladnej odpovede na prvú alebo druhú otázku to nie je tak.

84.      Vnútroštátny súd sa ďalej domnieva, že vzhľadom na to, že cieľom uvedeného osvedčenia je umožniť okamžitý výkon bez vecného skúmania rozsudku, iba súd pôvodu môže konštatovať, že toto osvedčenie nebolo vydané správne. Článok 43 nariadenia upravuje iba „opravu“ osvedčenia. Naopak článok 10 nariadenia č. 805/2004(27), ktoré je novším ustanovením upravujúcim podobný problém, stanovuje, že osvedčenie o európskom exekučnom titule musí byť na žiadosť adresovanú pôvodnému súdu stiahnuté, ak je evidentné, že bolo nesprávne udelené. Keďže európsky normotvorca určite nechcel zakotviť nižšiu úroveň súdnej ochrany vo vzťahu k návratu dieťaťa ako vo vzťahu k vymoženiu nesporného nároku, podľa Oberster Gerichtshof by to malo platiť aj v prípade predmetného osvedčenia. V tomto prípade treba tiež analogicky použiť článok 23 nariadenia č. 805/2004(28), ktorý umožňuje prerušenie výkonu rozhodnutia, kým súd pôvodu nerozhodne o žiadosti o opravu alebo stiahnutie osvedčenia.

85.      Argumentácia vnútroštátneho súdu teda do veľkej miery vychádza z porovnania s nariadením č. 805/2004, ktoré bolo prijaté o menej ako päť mesiacov po nariadení, pričom travaux préparatoires predchádzajúce prijatiu oboch nariadení prebiehali v Rade Európskej únie do veľkej miery v rovnakom čase. Podľa mňa by teda bolo prekvapujúce, ak by podstatný rozdiel medzi týmito dvoma právnymi predpismi (iba oprava v prípade vecnej chyby v rámci nariadenia a oprava v prípade vecnej chyby a stiahnutie, ak bolo osvedčenie vydané nesprávne, v rámci nariadenia č. 805/2004) nevyjadroval vôľu normotvorcu postupovať odlišne. Z uvedených travaux préparatoires totiž vyplýva, že pred prijatím v súčasnosti platných znení, ktoré sú odlišné, boli v oboch prípadoch zvažované rôzne možnosti(29).

86.      Považujem preto za vylúčené snažiť sa vykladať prvé nariadenie vo svetle druhého nariadenia, a to tým skôr, že hoci obe tieto nariadenia patria do všeobecnej oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach, presné oblasti, ktoré upravujú, sú veľmi odlišné a nevyhnutne nezahŕňajú porovnateľné prístupy. Záujem na zabezpečení návratu dieťaťa v prípade neoprávneného premiestnenia totiž nemá nič spoločné so záujmom na vymožení nesporného nároku. Navyše poukazujem na to, že situácie upravené príslušnými ustanoveniami sa odlišujú aj v tom, že v rámci nariadenia ide o spor, a teda o spochybnenie práva, o ktorom už rozhodovali a na ktoré prihliadali aspoň dva súdy, zatiaľ čo v rámci nariadenia č. 805/2004 podanie žiadosti o stiahnutie osvedčenia má za následok zmenu nároku považovaného za nesporný na nárok, ktorý je aspoň čiastočne sporný, čo môže byť dôvodom na prerušenie výkonu rozhodnutia exekučným súdom, ktorý predtým nerozhodoval o tomto nároku.

87.      Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že treba skúmať, aké možnosti sú k dispozícii v prípade, ak sa preukáže, že osvedčenie uvedené v článku 42 nariadenia bolo vydané nesprávne. Hoci záujem na dosiahnutí okamžitého návratu dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené, a na zabezpečení jednoduchého a rýchleho výkonu rozhodnutí o nariadení tohto návratu v rámci postupu upraveného v článku 11 nariadenia vyznieva v neprospech možnosti napadnúť osvedčenie uvedené v článku 42, vždy existuje možnosť, že súd vydá takéto osvedčenie na základe nesprávneho presvedčenia o tom, že je oprávnený ho vydať, hoci v skutočnosti nie sú splnené nevyhnutné podmienky na vydanie rozsudku na základe článku 11 ods. 8 nariadenia.

88.      Na pojednávaní bol spomenutý príklad súdu členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, ktorý nariadi návrat dieťaťa bez toho, aby bolo predtým vydané rozhodnutie o odmietnutí návratu dieťaťa na základe článku 13 dohovoru v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, a ktorý svoje rozhodnutie osvedčí v súlade s článkom 42 nariadenia. Tento súd by za týchto okolností určite mal právomoc vydať rozhodnutie o nariadení návratu dieťaťa, ale v tomto prípade by nešlo o rozsudok uvedený v článku 11 ods. 8 nariadenia. Preto osvedčenie takéhoto rozhodnutia v súlade s článkom 42 nie je upravené(30), a teda osvedčenie bolo vydané nesprávne.

89.      Len ťažko si možno predstaviť, že zákonodarca by chcel vylúčiť akýkoľvek prostriedok nápravy chyby tohto druhu, ktorá nevyhnutne nezodpovedá jedinej možnosti opravy uvedenej v odôvodnení č. 24 nariadenia, teda „ak nezodpovedá rozsudku [ak osvedčenie správne nevyjadruje obsah rozsudku – neoficiálny preklad]“.

90.      Ide o otázku, ktorou som sa už zaoberala vo svojom stanovisku prednesenom vo veci Rinau(31), ako aj neskôr, v mierne odlišnom kontexte, vo svojich návrhoch prednesených vo veci Purrucker(32). Tu iba zhrniem záver, ku ktorému som v tejto súvislosti dospela, pričom odkážem na úvahy vyjadrené v týchto dvoch citovaných veciach.

91.      Nariadenie jasne zakazuje akýkoľvek opravný prostriedok proti vydaniu osvedčenia. Nezakazuje však opravný prostriedok proti osvedčenému rozsudku. Ak sa účastník konania domnieva, že podmienky umožňujúce danému súdu vydať tento rozsudok nie sú splnené, musí mať možnosť napadnúť právomoc tohto súdu v konaní pred týmto súdom – čo zrejme urobila matka v prejednávanej veci – a prípadne podať odvolanie na odvolací súd. Ak vnútroštátne právo za týchto okolností neposkytuje opravný prostriedok, súd sa musí na základe článku 267 tretieho odseku ZFEÚ obrátiť na Súdny dvor. Každá žaloba alebo návrh na Súdny dvor sa musí za týchto okolností prejednať čo najrýchlejšie.

92.      Takýto záver zodpovedá prvej časti tretej otázky vnútroštátneho súdu, ale tento súd sa v druhej časti svojej otázky tiež pýta, či v prípade, ak bol rozsudok osvedčený, ale napáda sa správnosť osvedčenia, môže súd, ktorý má právomoc, prerušiť výkon rozhodnutia s cieľom umožniť prípadné zrušenie osvedčenia.

93.      Poukazujem na to, že v prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ani z iných listín predložených Súdnemu dvoru nevyplýva, že by matka ďalej spochybňovala právomoc Tribunale per i Minorenni di Venezia v Taliansku podaním odvolania proti rozhodnutiu z 10. júla 2009, výkonu ktorého sa otec domáha v Rakúsku.

94.      Za týchto okolností považujem za vylúčené, aby rakúske súdy mohli prerušiť výkon tohto rozhodnutia s cieľom umožniť matke podať opravný prostriedok. Tieto súdy nemajú právomoc rozhodovať o opravnom prostriedku a keďže na súde, ktorý má právomoc, nebol podaný žiadny opravný prostriedok, znenie ani ciele nariadenia neodôvodňujú oneskorenie výkonu rozhodnutia, ktorého cieľom je, čo treba zdôrazniť, dosiahnuť bezodkladný návrat dieťaťa.

95.      Bolo by to inak, ak by matka už podala takýto opravný prostriedok skôr, než otec podal návrh na výkon rozhodnutia v Rakúsku? Za týchto okolností sa prerušenie výkonu rozhodnutia skôr javí byť opodstatnené, keďže súd členského štátu výkonu čelí skutočnej, a nie hypotetickej neistote, pokiaľ ide o vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Mohol by tak zabrániť neodôvodnenému premiestneniu dieťaťa, po ktorom by nasledovalo nové premiestnenie alebo neodôvodnené ponechanie dieťaťa v členskom štáte pôvodu.

96.      Nie som však presvedčená o tom, že nariadenie takéto prerušenie pripúšťa. Nielenže ho výslovne neupravuje, ale navyše možno zo skutočnosti, že v inej časti tohto nariadenia sa nachádza ustanovenie, ktoré pripúšťa prerušenie konania o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti rozsudku týkajúceho sa výkonu rodičovských práv a povinností(33), vyvodiť, že toto opomenutie je zámerné – tento zámer navyše potvrdzuje skutočnosť, že ustanovenia súčasných článkov 43 a 44 boli predmetom značných sporov pri vypracovávaní nariadenia(34), pričom nebolo prijaté ustanovenie, ktoré by pripúšťalo prerušenie výkonu rozhodnutia.

97.      Rovnako ako v prípade záveru, ku ktorému som dospela v otázke možnosti napadnúť rozhodnutie(35), je však podľa môjho názoru zrejmé, že otec, ktorý napadol toto rozhodnutie v členskom štáte pôvodu, musí mať tiež možnosť domáhať sa v tomto členskom štáte prerušenia výkonu rozhodnutia, pričom toto prerušenie by mali súdy členského štátu výkonu vziať do úvahy.

98.      Vzhľadom na uvedené úvahy som dospela k záveru, že Súdny dvor by mal odpovedať na tretiu otázku Oberster Gerichtshof v tom zmysle, že v prípade napadnutia rozhodnutia osvedčeného súdom jedného členského štátu v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia z dôvodu nedostatku právomoci súdu pôvodu alebo neuplatniteľnosti článku 11 ods. 8 nariadenia, jediným prípustným opravným prostriedkom je podanie odvolania proti samotnému rozhodnutiu (a nie proti osvedčeniu) na súdoch tohto členského štátu. Súdy členského štátu výkonu nemajú právomoc odmietnuť alebo prerušiť výkon rozhodnutia.

 O štvrtej otázke

99.      V prípade zápornej odpovede na prvú alebo druhú prejudiciálnu otázku alebo na prvú časť tretej otázky sa Oberster Gerichtshof pýta, či rozsudok vydaný súdom štátu výkonu, ktorým sa dočasne prideľuje opatrovnícke právo rodičovi, ktorý uniesol dieťa, a ktorý treba považovať za vykonateľný podľa práva tohto štátu, bráni na základe článku 47 ods. 2 nariadenia výkonu rozhodnutia o nariadení návratu vydaného predtým v štáte pôvodu na základe článku 11 ods. 8 nariadenia, aj keď by nebránil vykonaniu rozhodnutia o nariadení návratu vydaného v štáte výkonu na základe dohovoru.

100. Skôr, než sa začnem zaoberať touto otázkou, ktorá sa v rámci konania vo veci samej týka účinkov uznesenia Bezirksgericht Judenburg z 25. augusta 2009, považujem za vhodné venovať pozornosť podmienkam, za ktorých tento súd rozhodol, že má právomoc vydať uvedené uznesenie.

101. Z rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009 vyplýva, že matka najprv navrhla, aby taliansky súd postúpil vec rakúskym súdom na základe článku 15 nariadenia(36). Tento návrh bol zamietnutý jednak z dôvodu, že nešlo o výnimočnú situáciu, ale o bežný spor medzi rodičmi týkajúci sa opatrovníckeho práva k ich dieťaťu (zatiaľ čo článok 15 sa uplatňuje „vo výnimočných prípadoch“), a jednak z dôvodu, že dieťa nemalo „osobitnú väzbu“ k Rakúsku podľa definície uvedenej v článku 15 ods. 3.

102. Toto rozhodnutie patrí do právomoci Tribunale per i Minorenni di Venezia a nie je predmetom tohto prejudiciálneho konania. Mám však k nemu určité výhrady.

103. Po prvé nepovažujem za správne vylúčiť použitie článku 15 nariadenia z dôvodu, že predmetom konania je bežný spor medzi rodičmi týkajúci sa opatrovníckeho práva k ich dieťaťu. Úvodné spojenie „vo výnimočných prípadoch“ podľa môjho názoru nevyžaduje, aby sa toto ustanovenie mohlo použiť iba vo výnimočnej situácii. Toto spojenie skôr umožňuje súdu, ktorý má právomoc, odchýliť sa od všeobecných pravidiel právomoci a postúpiť vec alebo jej časť súdu iného členského štátu, ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, ak sa domnieva, že tento iný súd je vo vhodnejšej situácii na rozhodnutie veci a že postúpenie veci bude v najlepšom záujme dieťaťa – pričom pôjde spravidla o výnimočný prípad.

104. Po druhé zastávam názor, že na rozdiel od tvrdení Tribunale per i Minorenni di Venezia v odôvodnení rozhodnutia boli v prejednávanej veci splnené viaceré alternatívne kritériá uvedené v článku 15 ods. 3 nariadenia (pričom existencia čo i len jedného z nich by postačovala na preukázanie „osobitnej väzby“). Nie je sporné, že dieťa malo okrem talianskej štátnej príslušnosti aj rakúsku štátnu príslušnosť, v dôsledku čoho je splnená podmienka uvedená v písmene c) tohto ustanovenia, ktorá nie je obmedzená na prípad jedinej štátnej príslušnosti. Okrem toho je zrejmé, že v čase zamietnutia návrhu na postúpenie veci matka nadobudla obvyklý pobyt v Rakúsku, čo zodpovedá kritériu uvedenému v písmene d)(37).

105. Napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia možno do určitej miery považovať za nedostatočné, je zrejmé, že z článku 15 nariadenia nevyplýva povinnosť tohto súdu konštatovať, že Bezirksgericht Judenburg je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci a že postúpenie veci by bolo v najlepšom záujme dieťaťa, a vzdať sa svojej právomoci v prospech rakúskeho súdu. Tiež zdôrazňujem, že Súdny dvor nebol informovaný o prípadnom odvolaní matky proti tomuto rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na postúpenie veci, čo by bol štandardný postup v prípade, ak by spochybňovala odôvodnenie rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia.

106. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania ďalej vyplýva, že bez toho, aby počkala, kým Tribunale per i Minorenni di Venezia rozhodne o jej návrhu, matka sa obrátila priamo na Bezirksgericht Judenburg s návrhom na priznanie opatrovníckeho práva. Tento súd 26. mája 2009 rozhodol, že má právomoc „na základe článku 15 ods. 5 nariadenia“, a požiadal taliansky súd, aby mu postúpil vec. Zrejme na základe tohto rozhodnutia o právomoci Bezirksgericht Judenburg vydal svoje rozhodnutie z 25. augusta 2009, ktorým dočasne priznal opatrovnícke právo matke a v súvislosti s ktorým sa Oberster Gerichtshof pýta, či toto rozhodnutie môže brániť výkonu rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia o nariadení návratu z 10. júla 2009.

107. Nemám k dispozícii znenie tohto rozhodnutia z 26. mája 2009, ale z jeho zhrnutia, ktoré uviedol Oberster Gerichtshof, vyplýva, že Bezirksgericht Judenburg rozhodol o svojej právomoci zrejme v rozpore s článkom 15 nariadenia. Tento článok totiž neoprávňuje súd, aby rozhodol o svojej právomoci z úradnej moci. Z článku 15 ods. 5 nariadenia jasne vyplýva, že tomuto rozhodnutiu(38) o právomoci musí predchádzať návrh „podľa odseku 1 písm. a) alebo b)“ – teda musí byť založené na priamej alebo nepriamej iniciatíve súdu, ktorý má právomoc a ktorý preruší konanie a vyzve účastníkov konania, aby podali návrh na súd iného členského štátu, alebo sám požiada tento súd, aby prevzal právomoc. Súd iného členského štátu, ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, určite môže podať žiadosť o postúpenie veci na základe odseku 2 písm. c)(39), ale o tejto žiadosti rozhoduje súd, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej – teda súd členského štátu (predchádzajúceho) obvyklého pobytu.

108. Preto je právomoc Bezirksgericht Judenburg na vydanie rozhodnutia z 25. augusta 2009 sporná. Ak by týmto dňom Tribunale per i Minorenni di Venezia na základe článku 10 písm. b) bodu iv) nariadenia stratil právomoc (navrhujem odpovedať na túto otázku záporne), Bezirksgericht Judenburg by získal právomoc na základe všeobecného pravidla uvedeného v článku 8 tohto nariadenia. Nemohol však získať právomoc na základe článku 15 nariadenia, pretože Tribunale per i Minorenni di Venezia v tomto smere nevyvinul žiadnu iniciatívu(40).

109. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania Oberster Gerichtshof uvádza niektoré dôvody, pre ktoré možno osvedčenie Bezirksgericht Judenburg, ktorým osvedčil, že jeho rozhodnutie z 25. augusta 2009 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, považovať za osvedčenie, ktoré nebolo vydané správne, najmä z dôvodu údajných vád týkajúcich sa doručenia rozhodnutia. Uvádza však, že toto osvedčenie je záväzné pre všetky ostatné rakúske súdy a môže ho zrušiť iba samotný Bezirksgericht Judenburg, a to na návrh alebo z úradnej moci. Oberster Gerichtshof sa nezaoberá možnosťou, že Bezirksgericht Judenburg nesprávne rozhodol o svojej právomoci, a preto neuvádza, či ani prípadný nedostatok právomoci nepodlieha jeho kontrole. V každom prípade zastávam názor, že rozhodnutie o právomoci na základe článku 15 nariadenia by malo podliehať kontrole v rámci rakúskeho súdneho systému.

110. S výhradou týchto posledných úvah, ktoré bude Oberster Gerichtshof musieť v prípade potreby zohľadniť, sa budem štvrtou prejudiciálnou otázkou zaoberať na základe toho, že rovnako ako Oberster Gerichtshof budem považovať rozhodnutie Bezirksgericht Judenburg z 25. augusta 2009, ktorým dočasne priznal matke opatrovnícke právo k dieťaťu, za vykonateľné.

111. Vnútroštátny súd uvádza, že hoci v oblasti opatrovníckeho práva vykonateľné rozhodnutie, ktoré je nezlučiteľné so skôr vydaným rozhodnutím, v zásade bráni výkonu tohto skôr vydaného rozhodnutia – čo výslovne stanovuje článok 47 ods. 2 druhý pododsek nariadenia – vo vnútroštátnom práve to nemusí byť tak. Samotný Oberster Gerichtshof totiž nedávno rozhodol, že rozhodnutie o nariadení návratu vydané v Rakúsku na základe dohovoru sa musí vykonať, aj keď mu odporuje dočasné opatrenie týkajúce sa opatrovníckeho práva, ktoré vydal iný rakúsky súd, keďže článok 17 dohovoru stanovuje, že samotná skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie návratu dieťaťa. Hoci podľa článku 47 ods. 2 nariadenia rozhodnutie o nariadení návratu vydané v cudzine sa musí považovať za úplne rovnocenné s rozhodnutím vnútroštátneho súdu, dočasné opatrenie o priznaní opatrovníckeho práva nemôže brániť jeho výkonu.

112. Vo svojej otázke teda Oberster Gerichtshof predpokladá, že ustanovenie článku 47 ods. 2 druhého pododseku nariadenia („rozsudok, ktorý bol osvedčený v súlade s … článkom 42 ods. 1, nemožno vykonať, ak je nezlučiteľný s neskorším vykonateľným rozsudkom“) sa vzťahuje na každý vykonateľný rozsudok vydaný neskôr, a to aj v členskom štáte výkonu. Komisia sa s týmto výkladom nestotožňuje a tvrdí, že tento výklad by negoval mechanizmus zakotvený normotvorcom v článku 11 ods. 8, ktorý priznáva súdom členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu právo prijať konečné rozhodnutie o návrate dieťaťa. Zmyslom ustanovenia článku 47 ods. 2 druhého pododseku nariadenia je konkretizovať, že neskoršie rozhodnutie súdu členského štátu pôvodu môže spôsobiť nevykonateľnosť rozhodnutia o nariadení návratu vydaného na základe článku 11 ods. 8, ktoré nemožno vykonať.

113. Hoci znenie tohto ustanovenia nie je natoľko jasné, ako tvrdí Komisia, stotožňujem sa s jej názorom. Okrem argumentov, ktoré uvádza – pričom článok 11 ods. 8 nariadenia by určite nemal význam, ak by rozhodnutie, ktorého sa týka, mohlo byť nahradené neskorším rozhodnutím súdu, ktorý už vydal rozhodnutie o odmietnutí návratu na základe článku 13 dohovoru – je jasné, že „neskorším vykonateľným rozsudkom“ môže byť len rozsudok vydaný súdom, ktorý má právomoc. Vo všeobecnosti platí, že v prípade rozsudku vo veci rodičovských práv a povinností majú právomoc súdy členského štátu, v ktorom bol vydaný rozsudok na základe článku 11 ods. 8 nariadenia, a nie súdy členského štátu, v ktorom sa dieťa neoprávnene nachádza.

114. Na pojednávaní bola vznesená otázka, prečo, ak sa ustanovenie článku 47 ods. 2 druhého pododseku nariadenia obmedzuje na prípad zrušenia rozsudku osvedčeného v členskom štáte pôvodu, to normotvorca výslovne neuviedol, ale použil pojem „nezlučiteľný“, ktorý sa môže vzťahovať aj na prípad rozsudku, ktorý bol vydaný neskôr v členskom štáte výkonu. Podľa môjho názoru však bola aj táto otázka dostatočne zodpovedaná. Hoci súd členského štátu výkonu nemôže len na základe toho, že prijme opačný rozsudok, spôsobiť nevykonateľnosť rozsudku, ktorý musí byť na základe článku 11 ods. 8 nariadenia konečným rozhodnutím o návrate dieťaťa, môžu existovať iné druhy rozhodnutí nezlučiteľných s rozhodnutím o nariadení návratu – napríklad v prípade nariadenia návratu dieťaťa k rodičovi, ktorý bol medzitým odsúdený na trest odňatia slobody. Tiež treba poznamenať, že článok 47 nariadenia sa vzťahuje aj na rozhodnutia osvedčené v súlade s článkom 41 nariadenia, ktoré sa týkajú práva styku, a preto môžu byť ovplyvnené rôznymi neskoršími rozhodnutiami.

115. V každom prípade je potrebné, pokiaľ je to možné, vykladať nariadenie v súlade s dohovorom a najmä nie na základe priznania takého rozsahu posilnenej rozhodovacej právomoci, ktorú súdom členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu priznáva článok 11 ods. 8 nariadenia a systém osvedčení upravený v článku 42 nariadenia, ktorý ju oslabuje v porovnaní s ustanovením článku 17 dohovoru, ktorý stanovuje, že samotná skutočnosť, že v dožiadanom štáte bolo vydané rozhodnutie o opatrovníckom práve, nie je dôvodom na odmietnutie návratu dieťaťa, ale že orgány tohto štátu môžu prihliadať na odôvodnenie tohto rozhodnutia.

 O piatej otázke

116. Napokon v prípade zápornej odpovede na štvrtú otázku sa Oberster Gerichtshof pýta, či je možné odmietnuť vykonanie rozsudku, ktorý bol osvedčený súdom pôvodu v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia, v štáte výkonu, ak by jeho výkon vážneho ohrozoval najlepší záujem dieťaťa z dôvodu zmeny situácie od vynesenia tohto rozsudku, alebo či túto zmenu situácie treba namietať v štáte pôvodu, a či je možné prerušiť výkon rozhodnutia v štáte výkonu, kým nerozhodne súd štátu pôvodu.

117. Vnútroštátny súd uvádza, že matka pravdepodobne odmietne ísť do Talianska s dieťaťom a nemožno ju k tomu nútiť. Výkon rozhodnutia o nariadení návratu by teda viedol k odlúčeniu dieťaťa od matky a k zvereniu dieťaťa otcovi. Podľa článku 47 ods. 2 nariadenia by sa tento výkon mal uskutočniť za rovnakých podmienok, ako keby išlo o rozsudok vydaný v Rakúsku. Podľa rakúskej judikatúry rozhodnutie o nariadení návratu vydané v Rakúsku na základe dohovoru nemožno vykonať, ak zmena situácie viedla k vzniku závažnej hrozby, že dieťa bude vystavené fyzickej alebo duševnej ujme, k čomu by mohlo dôjsť, ak by sa dlhodobo zdržiavalo v štáte výkonu.

118. V prejednávanej veci dieťa žilo viac ako jeden rok v Taliansku, pričom Tribunale per i Minorenni di Venezia vydal rozhodnutie o nariadení návratu po roku a pol od neoprávneného premiestnenia dieťaťa do Rakúska. Počas deviatich mesiacov po vydaní tohto rozhodnutia nebolo dieťa vôbec v kontakte s otcom a počas predchádzajúcich osemnástich mesiacov bol kontakt otca s dieťaťom obmedzený na návštevy. Dieťa teda prežilo viac ako dve tretiny svojho života odlúčené od otca. Vnútroštátny súd sa domnieva, že nemožno vylúčiť, že odňatie dieťaťa jeho matke a jeho odovzdanie otcovi by vážne ohrozilo jeho duševný vývoj a že matke síce možno jej prístup vyčítať, ale nie je to dôvod na vystavenie dieťaťa hrozbe takej ujmy.

119. Je teda možné, že takéto rozhodnutie o nariadení návratu vydané v Rakúsku by bolo nevykonateľné. Keďže článok 47 nariadenia ukladá povinnosť rovnakého zaobchádzania ako v prípade rozsudkov vydaných v štáte výkonu, malo by to platiť aj v prípade rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia.

120. Zo zmyslu a účelu príslušných ustanovení však vyplýva, že Tribunale per i Minorenni di Venezia má rozhodnúť o tom, či došlo k zmene situácie. Nejde o výkon rozhodnutia v pravom zmysle slova, ale o vecné odôvodnenie rozhodnutia o nariadení návratu. Podľa tohto názoru by mala matka podať na Tribunale per i Minorenni di Venezia návrh na zrušenie rozhodnutia tohto súdu. Zatiaľ by malo byť možné prerušiť výkon rozhodnutia v Rakúsku.

121. V tejto súvislosti rakúska vláda uviedla, že podľa článku 47 ods. 1 nariadenia sa vykonávacie konanie riadi právom členského štátu výkonu. Je potrebné prihliadať na všetky prekážky výkonu rozhodnutia vyplývajúce z tohto práva. V prejednávanej veci tieto prekážky zahŕňajú všetky okolnosti, ktoré nastali neskôr a mohli by ohroziť najlepší záujem dieťaťa. Ak by takúto prekážku mal skúmať súd štátu pôvodu, viedlo by to k oddeleniu skúmania rôznych prekážok a k súbežnej právomoci súdov oboch štátov, čo by nepodporovalo vzájomnú dôveru, ani najlepší záujem dieťaťa, ktorý musí byť vždy hlavným kritériom. Napokon právomoc súdov štátu výkonu zodpovedá aj štruktúre nariadenia. Na základe kritéria blízkosti orgány štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, môžu lepšie posúdiť, či od vydania rozhodnutia došlo k zmene situácie.

122. Komisia naopak zastáva názor, že článok 47 ods. 2 nariadenia sa má vykladať s prihliadnutím na zásadu urýchleného návratu dieťaťa a na súvisiace rozdelenie právomocí. Keďže konečné záväzné rozhodnutie o návrate dieťaťa má prijať súd členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, súd štátu výkonu môže rozhodovať iba o podmienkach výkonu rozhodnutia. Článok 47 ods. 2 prvý pododsek nariadenia teda znamená, že na výkon rozhodnutia sa vzťahujú formálne požiadavky štátu výkonu – napríklad pokiaľ ide o lehoty, príslušné orgány a sankčné postupy – zatiaľ čo iba súd členského štátu pôvodu má právomoc rozhodovať o vecných námietkach týkajúcich sa správnosti exekučného titulu – napríklad na rozhodnutie o prerušení výkonu rozhodnutia, pretože z dôvodu zmeny situácie po vydaní exekučného titulu by jeho vykonanie už nebolo v najlepšom záujme dieťaťa.

123. Stotožňujem sa s názorom Komisie, o ktorom je čiastočne presvedčený aj samotný vnútroštátny súd(41). Podľa štruktúry nariadenia konečné rozhodnutie o vhodnosti nariadenia návratu dieťaťa prináleží výlučne súdom štátu jeho predchádzajúceho obvyklého pobytu. Keďže jeden zo súdov štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, vydal rozhodnutie o odmietnutí návratu na základe článku 13 dohovoru, ich právomoc v tejto veci je vyčerpaná s výnimkou prípadného späťvzatia alebo zrušenia tohto rozhodnutia. Každé ďalšie vecné rozhodnutie – ktoré musí zohľadňovať dôvody a dôkazy, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie o odmietnutí návratu – prináleží súdu členského štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu, ktorý má právomoc. Toto neskoršie rozhodnutie sa bude musieť v prípade potreby vykonať v druhom členskom štáte – a to podľa postupu (t. j. formy) stanoveného jeho vlastným právom, avšak bez možnosti zohľadnenia vecných úvah, ktoré by mohli brániť výkonu rozhodnutia.

124. Podľa môjho názoru je zrejmé, že prípadná hrozba fyzickej alebo duševnej ujmy patrí medzi vecné, a nie formálne úvahy. V prípade napadnutia konečného rozhodnutia o nariadení návratu dieťaťa sa teda dotknutá osoba musí obrátiť na súd, ktorý toto rozhodnutie vydal, a nie na súd poverený jeho výkonom.

125. Pokiaľ ide o možnosť prerušenia konania, kým sa nerozhodne o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu, platia tie isté úvahy, ktoré som uviedla v bodoch 93 až 97 tohto stanoviska, a treba konštatovať, že táto možnosť nie je k dispozícii v konaní na exekučnom súde, ale že v prípade napadnutia rozhodnutia na súdoch členského štátu pôvodu by tieto súdy mali mať možnosť rozhodnúť o prerušení výkonu rozhodnutia, kým sa nerozhodne o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu.

126. Napokon v každom prípade zdôrazňujem, že vnútroštátny súd poukazuje na hrozbu duševnej ujmy, ktorá vyplýva nielen z odlúčenia dieťaťa od jeho otca počas deviatich mesiacov po prijatí rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009, ale aj z odlúčenia počas predchádzajúcich osemnástich mesiacov. Aj keby výkon tohto rozhodnutia bolo možné akýmkoľvek spôsobom spochybniť na základe neskorších zmien, nemožno ho spochybniť na základe akéhokoľvek aspektu predchádzajúcej situácie, ktorú musel Tribunale per i Minorenni di Venezia nevyhnutne zohľadniť. A pokiaľ ide o tieto neskoršie zmeny, treba zdôrazniť, že k nim nemožno zaradiť samotné plynutie času v prípade správnej realizácie postupu stanoveného nariadením, keďže rozhodnutie vydané na základe článku 11 ods. 8 nariadenia je okamžite vykonateľné bez možnosti namietať proti jeho uznaniu.

 Návrh

127. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy zastávam názor, že Súdny dvor by mal na otázky položené Oberster Gerichtshof odpovedať takto:

1.      Dočasné opatrenie, ktorým sa priznáva opatrovnícke právo k dieťaťu rodičovi, ktorý toto dieťa uniesol, až do vydania konečného (alebo trvalého) rozsudku o opatrovníckom práve, nie je „rozsudkom o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa,“ v zmysle článku 10 písm. b) bodu iv) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000.

2.      Rozhodnutie o nariadení návratu patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 8 nariadenia č. 2201/2003 bez ohľadu na to, či ho súd vydal na základe rozsudku o opatrovníckom práve, ktorý sám vydal.

3.      V prípade napadnutia rozsudku osvedčeného súdom jedného členského štátu v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 z dôvodu nedostatku právomoci súdu pôvodu alebo neuplatniteľnosti článku 11 ods. 8 uvedeného nariadenia jediným prípustným opravným prostriedkom je podanie odvolania proti samotnému rozsudku (a nie proti osvedčeniu) na súdoch tohto členského štátu. Súdy členského štátu výkonu nemajú právomoc odmietnuť alebo prerušiť výkon rozhodnutia.

4.      Rozsudok vydaný súdom štátu výkonu, ktorým sa dočasne priznáva opatrovnícke právo k dieťaťu rodičovi, ktorý toto dieťa uniesol, nebráni výkonu skoršieho rozsudku o nariadení návratu vydaného v štáte pôvodu na základe článku 11 ods. 8 nariadenia č. 2201/2003.

5.      V prípade napadnutia rozsudku osvedčeného súdom členského štátu v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003 z dôvodu, že jeho výkon by vážne ohrozil najlepší záujem dieťaťa, na základe zmeny situácie po vydaní tohto rozsudku jediným prípustným opravným prostriedkom je podanie odvolania proti samotnému rozsudku (a nie proti osvedčeniu) na súdoch tohto členského štátu. Súdy členského štátu výkonu nemajú právomoc odmietnuť alebo prerušiť výkon rozhodnutia.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 – Nariadenie z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/06, s. 243, ďalej len „nariadenie“).

3 – Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uzatvorený 25. októbra 1980 a platný od 1. decembra 1983, ktorého zmluvnými stranami sú všetky členské štáty (ďalej len „dohovor“). Na rozdiel od nariadenia tento dohovor neobsahuje normy týkajúce sa právomoci. V tomto smere je nariadenie inšpirované Dohovorom o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa, uzatvoreným v Haagu 19. októbra 1996 (Ú. v. EÚ L 151, 2008, s. 39). Je potrebné poznamenať, že podľa článku 60 nariadenia toto nariadenie má prednosť pred dohovorom v rozsahu, v ktorom sa týka otázok upravených týmto nariadením.

4 – Články 9 a 12, ktoré sa týkajú prípadu, keď sa dieťa oprávnene presťahuje do iného členského štátu, a prípadu, keď všetci účastníci konania prijali jednoznačným spôsobom právomoc súdov iného členského štátu, s ktorým má dieťa podstatnú väzbu, nie sú pre prejednávanú vec relevantné.

5 –      Článok 53 nariadenia stanovuje, že každý členský štát určí jeden alebo niekoľko ústredných orgánov „na pomoc pri uplatňovaní tohto nariadenia“ pozri bod 22 tohto stanoviska.

6 –      Článok 56 nariadenia sa týka umiestnenia dieťaťa do zariadenia starostlivosti o dieťa alebo pestúnskej starostlivosti v inom členskom štáte.

7 –      Citované znenie obsahuje iba odkazy na ustanovenia týkajúce sa rodičovských práv a povinností okrem tých, ktoré sa týkajú rozvodu, rozluky alebo anulovania manželstva, ktoré v prejednávanej veci nie sú relevantné.

8 – Rozsudok z 11. júla 2008, C‑195/08 PPU, Zb. s. I‑5271.

9 – Zo spisu nie je jasné, prečo sa v Rakúsku viedli konania na dvoch odlišných okresných súdoch.

10 – Pozri poznámku pod čiarou 36 tohto stanoviska.

11 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 8.

12 – Pozri aj rozsudok Rinau, už citovaný v poznámke pod čiarou 8, bod 47 a nasl., ako aj stanovisko, ktoré som predniesla v tejto veci, bod 15 a nasl.

13 – Nariadenie sa týka jednak prípadov neoprávneného premiestnenia a jednak prípadov neoprávneného zadržania. Ďalej sa budem zaoberať iba „neoprávneným premiestnením“, pretože o taký prípad ide v prejednávanej veci. Všetky uvedené úvahy sa však týkajú oboch týchto prípadov.

14 – Ako na pojednávaní uviedla talianska vláda, spojenie „‚rodičovské práva‘, najmä právo na určenie miesta pobytu“, ktoré je použité v znení prejudiciálnej otázky, zrejme celkom presne nevyjadruje obsah rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 23. mája 2008. Nie je však sporné, že toto rozhodnutie sa týka opatrovníckeho práva k dieťaťu a neukladá povinnosť jeho návratu.

15 – Dokonca si kladiem otázku, či v prejednávanej veci nejde do určitej miery o tento prípad. Oberster Gerichtshof totiž zrejme predpokladá, že Tribunale per i Minorenni di Venezia dočasne priznal opatrovnícke právo matke najmä preto, aby zabránil opakovanému premiestňovaniu dieťaťa, hoci podľa môjho výkladu rozhodnutia z 23. mája 2008 chcel najmä uľahčiť premiestňovanie dieťaťa s jeho matkou medzi Rakúskom a Talianskom s cieľom zachovať kontakt dieťaťa s jeho otcom.

16 – Pozri odôvodnenie č. 12 nariadenia. Okrem toho treba poznamenať, že kritérium blízkosti vzhľadom na svoju podstatu môže viesť k výsledkom, ktoré sa plynutím času budú meniť.

17 – Stotožňujem sa však s poznámkou, ktorú predniesla francúzska vláda na pojednávaní, že v tomto prípade nejde o sankciu uloženú „rodičovi únoscovi“, ale skôr o opatrenie, ktorého cieľom je obnoviť právny stav, ktorý by existoval v prípade, ak by nedošlo k neoprávnenému premiestneniu.

18 – Návrh nariadenia Rady zo 17. mája 2002 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 44/2001, pokiaľ ide o otázky výživného [KOM(2002) 222 v konečnom znení/2], v súvislosti s článkom 21 návrhu nariadenia, ktorý zodpovedá článku 10 prijatého nariadenia. Znenie tohto ustanovenia sa zmenilo, ale jeho obsah zostal v podstate rovnaký.

19 – Pozri body 28 a 29 tohto stanoviska.

20 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 3. Tento dohovor podpísali všetky členské štáty Európskej únie s výnimkou Maltskej republiky, ale k dnešnému dňu ho ratifikovalo iba osem členských štátov, pričom Rakúska republika a Talianska republika k týmto štátom nepatria. Všetky ostatné členské štáty s výnimkou Dánskeho kráľovstva boli poverené ratifikovať ho alebo k nemu súčasne pristúpiť v záujme Únie (pozri rozhodnutie Rady 2008/431/ES z 5. júna 2008, ktorým sa niektoré členské štáty poverujú v záujme Európskeho spoločenstva ratifikovať Haagsky dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996 alebo k nemu pristúpiť a ktorým sa niektoré členské štáty poverujú vydať vyhlásenie o uplatňovaní príslušných vnútorných noriem práva Spoločenstva – Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa, Ú. v. EÚ L 151, s. 36).

21 – Pozri najmä oddiel II písm. a) dokumentu Rady 13940/02 z 8. novembra 2002, bod 11 a nasl.

22 – Toto zdržanie mohlo byť dôsledkom nepochopenia článku 11 ods. 7 nariadenia, ktorý stanovuje trojmesačnú lehotu na predloženie pripomienok účastníkov konania k rozhodnutiu o odmietnutí návratu dieťaťa, ale informácie týkajúce sa tejto skutočnosti nemám k dispozícii.

23 – Uvádzam tu ako príklad prejednávanú vec, ale podobná situácia bola predmetom konaní v už citovanej veci Rinau a vo veci Purrucker (C‑256/09), o ktorej rozhoduje Súdny dvor. Poznamenávam, že v prejednávanej veci určité oneskorenie doručenia rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 23. mája 2008 rakúskym súdom a žiadosti z 26. mája 2009 o prenesenie právomoci z Bezirksgericht Judenburg na Tribunale per i Minorenni di Venezia mohli tiež prispieť k predĺženiu konania.

24 – Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Purrucker, už citovanej v poznámke pod čiarou 23, bod 118 a nasl.

25 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 8,najmä bod 63 a nasl.

26 – Článok 42 ods. 2 prvý odsek písm. c) a príloha IV bod 13 nariadenia.

27 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143, s. 15; Mim. vyd. 19/07, s. 38).

28 – „Ak dlžník… požiadal o… stiahnutie osvedčenia o európskom exekučnom titule v súlade s článkom 10, príslušný súd alebo orgán v členskom štáte výkonu môže na žiadosť dlžníka… c) za výnimočných okolností vykonávacie konanie prerušiť“.

29 – Pozri napríklad v rámci nariadenia dokument nemeckej delegácie 7730/03 z 21. marca 2003, ktorý jednoznačne požaduje (s. 10) prípustnosť opravného prostriedku proti vydaniu osvedčenia – tento prístup však nebol zvolený v prijatom nariadení. V rámci nariadenia č. 805/2004 treba naopak poznamenať, že pôvodný návrh Komisie [KOM(2002) 159 v konečnom znení] jednoducho, ale na základe úplného a výslovného odôvodnenia v dôvodovej správe, stanovoval, že proti rozhodnutiu o žiadosti o vydanie osvedčenia „nie je prípustný opravný prostriedok“ – tento prístup Komisia ponechala vo svojom pozmenenom návrhu [KOM(2003) 341 v konečnom znení] aj po pozmeňujúcom návrhu Európskeho parlamentu na stanovenie prípustnosti opravného prostriedku, avšak Parlament a Rada tento prístup v prijatom znení nezvolili.

30 – Pozri rozsudok Rinau, už citovaný v poznámke pod čiarou 8, bod 58 a nasl. Hoci takéto rozhodnutie nie je bezprostredne vykonateľné podľa článkov 42 a 47 nariadenia, možno ho uznať a vykonať v rámci postupov uznávania a výkonu stanovených pre ostatné rozsudky v článku 28 a nasl.

31 – Už citovaná v poznámke pod čiarou 8; pozri najmä body 85 až 96 stanoviska.

32 – Už citovaná v poznámke pod čiarou 23; pozri najmä body 127, 128 a 148 až 154 návrhov.

33 – Článok 35 nariadenia v oddiele 2 kapitoly III, ktorý sa nevzťahuje na rozhodnutia o nariadení návratu dieťaťa upravené oddielom 4.

34 – Pozri dokument nemeckej delegácie 7730/03 z 21. marca 2003, už citovaný v poznámke pod čiarou 29. Vtedy to bol článok 48 návrhu nariadenia.

35 – Pozri bod 91 tohto stanoviska.

36 – Keďže Tribunale per i Minorenni di Venezia odkazuje na článok „15 písm. b) ods. 5“, nie je jasné, či tento súd chcel poukázať na písmeno b) odsekov 1, 2 alebo 3 článku 15 nariadenia, pričom každé z týchto ustanovení môže byť relevantné. S najväčšou pravdepodobnosťou však matka navrhla, aby tento súd na základe odseku 1 písm. b) požiadal Bezirksgericht Judenburg, „aby prevzal právomoc podľa odseku 5“.

37 – Poukazujem navyše na to, že dieťa sa obvykle zdržiavalo v Rakúsku viac ako polovicu svojho života (bez ohľadu na to, či nadobudlo nový „obvyklý pobyt“ v zmysle nariadenia), v dôsledku čoho by mohla byť prípadne splnená podmienka uvedená v písmene b) podľa francúzskej verzie tohto ustanovenia, ale nie nevyhnutne podľa ostatných jazykových verzií.

38 – Poznamenávam, že v anglickej verzii nariadenia je konkrétnejšie stanovené, že daný súd prevezme právomoc, a nie že rozhodne o svojej právomoci.

39 – Z rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009 vyplýva, že Bezirksgericht Judenburg sformuloval takúto žiadosť – avšak súčasne s rozhodnutím o vlastnej právomoci, a teda bez toho, aby počkal na odpoveď na túto žiadosť.

40 – Poukazujem navyše na to, že článok 15 sa použije, iba ak súd, ktorý postupuje vec, má právomoc. Tým, že Bezirksgericht Judenburg použil tento článok, teda 26. mája 2009 konkludentne, ale nevyhnutne uznal právomoc Tribunale per i Minorenni di Venezia.

41 – Pozri bod 120 tohto stanoviska.