Vec C‑388/14

Timac Agro Deutschland GmbH

proti

Finanzamt Sankt Augustin

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Finanzgericht Köln)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Daňová právna úprava – Daň z príjmov právnických osôb – Sloboda usadiť sa – Stála prevádzkareň nerezident – Zamedzenie dvojitého zdanenia oslobodením príjmov stálej prevádzkarne nerezidenta – Zohľadnenie straty dosiahnutej takouto stálou prevádzkarňou – Dodatočné započítanie predtým zohľadnených strát v prípade prevodu prevádzkarne nerezidenta – Konečné straty“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo 17. decembra 2015

1.        Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava – Daň z príjmov právnických osôb – Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia, ktorá oslobodzuje príjmy stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, než v ktorom sa nachádza sídlo spoločnosti, ktorá túto prevádzkareň ovláda – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca uvedenej spoločnosti rezidentovi zohľadniť straty, ktoré vznikli stálej prevádzkarni – Dodatočné započítanie predtým zohľadnených strát v prípade prevodu stálej prevádzkarne na spoločnosť nerezidenta patriacu do toho istého koncernu – Prípustnosť – Hranice – Odpočítanie konečných strát

(Článok 49 ZFEÚ)

2.        Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava – Daň z príjmov právnických osôb – Zohľadnenie strát spoločnosťou rezidentom, ktoré vznikli stálej prevádzkarni nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, než v ktorom je uvedená spoločnosť – Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia zverujúca výlučnú právomoc zdaniť hospodársky výsledok stálej prevádzkarne v tomto inom členskom štáte – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca takéto zohľadnenie v prípade prevodu uvedenej prevádzkarne do štátu, ktorý má výlučnú právomoc zdanenia – Situácia, ktorá nie je porovnateľná so situáciou stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v členskom štáte, v ktorom má spoločnosť rezident svoje sídlo

(Článok 49 ZFEÚ)

1.        Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému daňovému režimu členského štátu, podľa ktorého keď spoločnosť rezident v prípade prevodu prevedie stálu prevádzkareň nachádzajúcu sa v inom členskom štáte na spoločnosť nerezidenta, patriacu do toho istého koncernu ako prvá uvedená spoločnosť, straty, ktoré boli predtým zohľadnené prevádzanou prevádzkarňou, sa dodatočne započítajú do zdaniteľného hospodárskeho výsledku spoločnosti prevodcu, keď podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia príjmy takejto stálej prevádzkarne nepodliehajú zdaneniu v členskom štáte, kde spoločnosť, ktorá túto prevádzkareň ovláda, má svoje sídlo.

Ak spoločnosť prevodca rezident preukáže, že dodatočne započítané straty sú konečnými stratami v zmysle rozsudku Marks & Spencer, C‑446/03, je v rozpore s článkom 49 ZFEÚ vylúčiť možnosť tejto spoločnosti odpočítať z jej zisku, zdaniteľného v členskom štáte jej sídla, straty, ktoré vznikli prevádzkarni nerezidentovi.

(pozri body 53, 58, bod 1 výroku)

2.        Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému daňovému režimu členského štátu, ktorý v prípade prevodu spoločnosťou rezidentom stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v inom členskom štáte na spoločnosť nerezidenta, patriacu do toho istého koncernu ako prvá uvedená spoločnosť, vylučuje možnosť, aby spoločnosť rezident zohľadnila straty prevádzanej prevádzkarne vo svojom zdaniteľnom základe dane, keď podľa zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia prináleží výlučná právomoc zdaniť hospodársky výsledok tejto prevádzkarne členskému štátu, v ktorom má sídlo.

Keďže totiž členský štát, v ktorom má uvedená spoločnosť sídlo, nevykonáva žiadnu daňovú právomoc vo vzťahu k hospodárskym výsledkom takejto stálej prevádzkarne, situácia stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v inom členkom štáte nie je porovnateľná so situáciou stálej prevádzkarne nachádzajúcej sa v prvom členskom štáte vo vzťahu k opatreniam prijatým týmto členským štátom s cieľom zamedziť alebo zmierniť dvojité zdanenie príjmov spoločnosti rezidenta.

(pozri body 65, 66, bod 2 výroku)