ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

zo 4. októbra 2018 (*)

„Prístup k dokumentom – Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Dokumenty vzťahujúce sa na konanie začaté na základe článku 29 smernice 2007/46/ES, ktorý umožňuje členskému štátu odmietnuť evidenciu vozidiel, ktoré vážne ohrozujú bezpečnosť cestnej premávky alebo vážne poškodzujú životné prostredie, alebo verejné zdravie – Odmietnutie prístupu – Výnimka týkajúca sa ochrany inšpekcií, vyšetrovania a kontroly – Všeobecná domnienka – Aarhuský dohovor – Odmietnutie prístupu k spisu – Článok 41 Charty základných práv“

Vo veci T‑128/14,

Daimler AG, so sídlom v Stuttgarte (Nemecko), v zastúpení: C. Arhold, B. Schirmer a N. Wimmer, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Clotuche‑Duvieusart, neskôr G. WILMS a F. Clotuche‑Duvieusart a napokon H. Krämer a F. Clotuche‑Duvieusart, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci pôvodne R. Van der Hout, neskôr B. Van der Hout a C. Wagner, advokáti,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Rada Európskej únie, v zastúpení: M. Simm a. A. Jensen, splnomocnené zástupkyne,

a

Európsky parlament, v zastúpení: N. Görlitz a L. Visaggio, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je žaloba na základe článku 263 ZFEÚ o zrušenie rozhodnutia Komisie Ares (2013) 3715941 z 13. decembra 2013, ktorým bol žalobkyni odmietnutý prístup k dokumentom týkajúcim sa konania vedeného Francúzskou republikou na základe článku 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje rámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 263, 2007, s. 1),

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia A. Dittrich a P. G. Xuereb (spravodajca),

tajomník: E. Coulon,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje rámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 263, 2007, s. 1, ďalej len „rámcová smernica“), nahradila systémy členských štátov pre schvaľovanie motorových vozidiel zosúladeným postupom schvaľovania v rámci Európskej únie nazvaným „typové schválenie ES“. Toto typové schválenie ES je v článku 3 ods. 5 rámcovej smernice definované ako postup, ktorým členský štát osvedčuje, že typ vozidla, systému, komponentu alebo samostatnej technickej jednotky spĺňa príslušné správne ustanovenia a technické požiadavky uvedenej smernice a regulačných aktov uvedených v niektorých jej prílohách.

2        Článok 5 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/40/ES zo 17. mája 2006 o emisiách z klimatizačných systémov v motorových vozidlách, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 70/156/EHS (Ú. v. EÚ L 161, 2006, s. 12, ďalej len „smernica o klimatizačných systémoch“), stanovuje, že s účinnosťou od 1. januára 2011 členské štáty už neudelia typové schválenie ES pre typ vozidla vybaveného klimatizačným systémom s navrhovaným obsahom fluórovaných skleníkových plynov s potenciálom globálneho otepľovania vyšším ako 150. Táto smernica však nepredpisuje žiaden konkrétny typ chladiva. Zavedenie uvedeného zákazu bolo Európskou komisiou odložené na 1. januára 2013.

3        Európski výrobcovia vozidiel sa v rámci medzinárodného postupu harmonizácie, ktorý sa uskutočnil v roku 2009, dohodli na používaní chladiva s označením „R1234yf“.

4        V roku 2013 vyjadrila žalobkyňa Daimler AG, výrobca motorových vozidiel so sídlom v Nemecku vyrábajúci najmä motorové vozidlá značky Mercedes, pochybnosti o bezpečnosti používania tohto chladiva.

5        V máji 2013 Kraftfahrt‑Bundesamt (KBA, Spolkový úrad automobilovej dopravy, Nemecko) vyhovel žiadosti spoločnosti Daimler o predĺženie typového schválenia vozidla 245G. Keďže typ 245G bol pôvodne typovo schválený v roku 2008, nevzťahovala sa naň povinnosť používať chladivo vyhovujúce smernici o klimatizačných systémoch. Predĺženie typového schválenia tohto typu vozidiel bolo Komisii oznámené listom z 22. mája 2013.

6        Dňa 10. júna 2013 začala Komisia konanie EU Pilot pod číslom 5160/11/ENTR, ktorého cieľom bolo overiť, do akej miery Spolková republika Nemecko dodržala rámcovú smernicu a smernicu o klimatizačných systémoch pri udelení predĺženia typových schválení ES žalobkyni.

7        Dňa 26. júla 2013 prijal francúzsky ministre de l’Écologie, du Développement durable et de l’Énergie (Minister pre životné prostredie, trvalo udržateľný rozvoj a energetiku, Francúzsko) rozhodnutie, ktorým na francúzskom území odmietol evidovať určité vozidlá značky Mercedes, ktorým bolo nemeckými orgánmi priznané predĺženie typového schválenia ES, z dôvodu, že tieto vozidlá boli vybavené klimatizačným systémom, ktorý mal v rozpore s článkom 5 ods. 4 smernice o klimatizačných systémoch navrhovaný obsah fluórovaných skleníkových plynov s potenciálom globálneho otepľovania vyšší ako 150.

8        Toto odmietnutie evidovania bolo založené na francúzskom ustanovení, ktoré preberá článok 29 ods. 1 prvú vetu rámcovej smernice. Tento článok, ktorý je uvedený v kapitole XII, nazvanej „Ochranné doložky“, stanovuje, že členský štát môže na dobu maximálne šiestich mesiacov odmietnuť evidenciu vozidiel, ktoré boli predmetom typového schválenia ES, ak zistí, že tieto vozidlá vážne poškodzujú životné prostredie alebo verejné zdravie.

9        Dňa 26. júla 2013 Francúzska republika v súlade s článkom 29 ods. 1 druhou vetou rámcovej smernice informovala Komisiu o svojom odmietnutí evidovať určité vozidlá značky Mercedes. Komisia sa v súlade s článkom 29 ods. 2 rámcovej smernice poradila s dotknutými stranami s cieľom pripraviť rozhodnutie o tomto odmietnutí.

10      Dňa 2. augusta 2013 podal Mercedes‑Benz France, podnik skupiny Daimler, žalobu proti rozhodnutiu francúzskeho ministra pre životné prostredie, trvalo udržateľný rozvoj a energetiku, ktorým tento minister odmietol evidovať určité vozidlá značky Mercedes na francúzskom území.

11      Žalobkyňa listom z 19. augusta 2013 adresovaným Komisii vyjadrila svoje stanovisko k odmietnutiu zo strany Francúzskej republiky. V tomto liste žalobkyňa okrem iného uvádza:

„… podľa článku 41 ods. 2 písm. b) Charty základných práv patrí právo na prístup k spisu takisto medzi základné chránené práva. Chceme toto právo využiť, a preto žiadame o možnosť mať plný prístup k všetkým dokumentom týkajúcim sa tohto konania podľa článku 29 [rámcovej smernice] (vrátane tých, ktoré sú obsiahnuté v iných podkladoch, ktoré boli použité a ktoré treba v prejednávanej veci zohľadniť), najmä k všetkým prípadným stanoviskám, predovšetkým k stanoviskám právnej služby Komisie, týkajúcim sa uplatnenia článku 29 [rámcovej smernice]“.

12      Komisia e‑mailom zo 17. septembra 2013 adresovaným žalobkyni potvrdila prijatie tohto listu a v tomto liste obsiahnutej žiadosti o prístup k dokumentom, ktorú považovala za založenú na nariadení (ES) č. 1049/2001 Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), a zaevidovala ju pod referenčným číslom GESTDEM 2013/4643. V tomto e‑maile Komisia žalobkyňu takisto vyzvala, aby potvrdila, že žiada o prístup k dokumentom uvedeným v bode 11 vyššie.

13      E‑mailom z 20. septembra 2013 žalobkyňa potvrdila, že jej žiadosť o prístup sa vzťahovala na všetky dokumenty súvisiace s konaním začatým podľa článku 29 rámcovej smernice a obzvlášť na prípadné stanovisko právnej služby Komisie k uplatneniu článku 29 rámcovej smernice. Naznačila Komisii, že pokiaľ si želala presnejšiu žiadosť, mala jej poskytnúť zoznam všetkých dokumentov týkajúcich sa uvedeného konania. Žalobkyňa okrem toho zdôraznila, že jej žiadosť o prístup bola založená na jej práve na prístup k spisu stanovenom v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Podľa žalobkyne bol tento článok uplatniteľný z dôvodu, že konanie stanovené v článku 29 rámcovej smernice sa jej priamo a osobne týkalo, pričom článok 29 ods. 2 rámcovej smernice ukladal Komisii povinnosť vypočuť ju pred prijatím rozhodnutia.

14      V rozhodnutí zo 16. októbra 2013 Komisia uviedla, že disponovala štrnástimi dokumentmi, na ktoré sa žiadosť žalobkyne o prístup vzťahovala, a ich zoznam bol uvedený v prílohe. Spresnila, že prístup k piatim z týchto dokumentov povolila a k ostatným deviatim zamietla. Komisia svoje odmietnutie prístupu k šiestim dokumentom založila na výnimke stanovenej v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa týka ochrany účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly. Svoje odmietnutie prístupu k trom ďalším dokumentom založila na výnimke stanovenej v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa týka ochrany rozhodovacieho procesu. Komisia dodala, že čiastočný prístup k týmto deviatim dokumentom nebol možný. Na záver uviedla, že neexistoval prevažujúci verejný záujem na ich zverejnení.

15      Žalobkyňa podala 30. októbra 2013 opakovanú žiadosť podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. V tejto žiadosti poznamenala, že muselo existovať viac dokumentov, na ktoré sa jej žiadosť o prístup vzťahovala, než len tých štrnásť, ktoré boli Komisiou v jej rozhodnutí zo 16. októbra 2013 označené. Uviedla, že výnimky, na ktoré sa Komisia odvolávala, neboli relevantné a že vzhľadom na význam veci pre realizáciu voľného pohybu tovarov existoval prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov. Žalobkyňa sa v tejto opakovanej žiadosti odvolala nielen na právo na prístup k dokumentom stanovené v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, ale aj na právo na prístup k spisu podľa článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

16      Rozhodnutím z 13. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) Komisia potvrdila svoje odmietnutie udeliť prístup k deviatim dokumentom, ktoré vo svojom rozhodnutí zo 16. októbra 2013 označila ako tie, ktoré nemôžu byť žalobkyni poskytnuté.

17      Ďalej uviedla, že po dodatočnom preskúmaní zistila, že okrem štrnástich dokumentov označených v jej rozhodnutí zo 16. októbra 2013 mala aj ďalších 349 e‑mailov. Konštatovala, že pri týchto dokumentoch išlo o:

–        55 interných e‑mailov v rámci korešpondencie medzi zamestnancami oddelenia „Automobilový priemysel“ generálneho riaditeľstva (GR) „Podniky a priemysel“,

–        170 interných e‑mailov GR „Podniky a priemysel“,

–        25 e‑mailov v rámci korešpondencie s právnou službou,

–        25 e‑mailov v rámci korešpondencie s ostatnými generálnymi riaditeľstvami Komisie,

–        45 e‑mailov v rámci korešpondencie s členskými štátmi,

–        29 e‑mailov v rámci korešpondencie s právnickými osobami.

18      Komisia vychádzala z toho, že medzi vyšetrovaním vedeným na základe článku 29 rámcovej smernice, ktoré sa týkalo odmietnutia Francúzskej republiky evidovať určité vozidlá značky Mercedes, a predbežným vyšetrovaním týkajúcim sa Nemeckej spolkovej republiky, ktorým sa malo zistiť prípadné nesplnenie povinnosti, bol úzky vzťah, a dospela k záveru, že všetky požadované dokumenty patrili do príslušného správneho spisu týchto jednotlivých vyšetrovaní.

19      Komisia následne preskúmala, či by zverejnenie týchto dokumentov narušilo na jednej strane účel vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice a na druhej strane účel predbežného vyšetrovania týkajúceho sa Spolkovej republiky Nemecko.

20      Pokiaľ ide o narušenie účelu vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice, Komisia v podstate konštatovala, že poskytnutie požadovaných dokumentov by narušilo potrebný účinok ochrannej doložky stanovenej v článku 29 rámcovej smernice a najmä účel vyšetrovaní vedených v tomto kontexte, ktorým bolo zistiť, či členské štáty túto doložku uplatnili oprávnene, a zabezpečiť vysokú úroveň bezpečnosti cestnej premávky, ochrany zdravia a ochrany životného prostredia.

21      Komisia tak dospela k záveru, že na požadované dokumenty, ktoré boli všetky súčasťou správneho spisu vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice, sa vzťahovala všeobecná domnienka nezverejnenia založená na ochrane vyšetrovaní podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.

22      Pokiaľ ide o narušenie účelu predbežného vyšetrovania týkajúceho sa Spolkovej republiky Nemecko, ktorým sa malo zistiť prípadné nesplnenie povinnosti, Komisia v podstate poznamenala, že na to, aby mohla svoje úlohy účinne vykonávať, musí medzi Komisiou a členskými štátmi vládnuť atmosféra vzájomnej dôvery, až kým sa vec s konečnou platnosťou neuzavrie, a že sa mohla pri odmietnutí prístupu k požadovaným dokumentom opierať o všeobecnú domnienku nezverejnenia.

23      Komisia bola navyše toho názoru, že neexistoval prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie požadovaných dokumentov a že bolo viac vo verejnom záujme, aby sa chránil účel prebiehajúcich vyšetrovaní.

24      Komisia ďalej konštatovala, že nemohla poskytnúť čiastočný prístup k požadovaným dokumentom.

25      Napokon, pokiaľ ide o odvolávanie sa žalobkyne na Chartu a konkrétne na právo na prístup k spisu stanovené v jej článku 41 ods. 2, Komisia bola toho názoru, že svoje rozhodnutie nemohla založiť bezprostredne na tomto ustanovení a že skôr musela zohľadniť obmedzenia a podmienky výkonu tohto práva v zmysle ich vymedzenia v Zmluve o fungovaní Európskej únie a v nariadení č. 1049/2001.

 Konanie

26      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 21. februára 2014 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

27      Vo svojom vyjadrení k žalobe podanom do kancelárie Všeobecného súdu 7. mája 2014 Komisia požiadala o prerušenie konania.

28      Uznesením z 1. júla 2014 predseda piatej komory po vypočutí účastníkov konania nariadil podľa článku 77 písm. d) Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu prerušiť konanie v prejednávanej veci až do rozhodnutia Súdneho dvora, ktorým sa skončí konanie vo veciach C‑612/13 P, ClientEarth/Komisia, a C‑673/13 P, Komisia/Stichting Greenpeace.

29      Dňa 5. marca 2015 žalobkyňa podala žiadosť o pokračovanie v konaní. Dňa 20. marca 2015 Komisia predložila k uvedenej žiadosti pripomienky. Rozhodnutím z 8. apríla 2015 predseda piatej komory túto žiadosť zamietol.

30      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 4. a 14. apríla 2014 podali v uvedenom poradí Európsky parlament a Rada Európskej únie návrhy na vstup do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie.

31      Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bola prejednávaná vec pridelená piatej komore v novom zložení a novému sudcovi spravodajcovi.

32      Rozhodnutia, do ktorých vydania bolo konanie v prejednávanej veci prerušené, boli prijaté v rozsudkoch zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia (C‑612/13 P, EU:C:2015:486), a z 23. novembra 2016, Komisia/Stichting Greenpeace Nederland a PAN Europe (C‑673/13 P, EU:C:2016:889).

33      Rozhodnutiami zo 7. decembra 2016 predseda piatej komory návrhom Parlamentu a Rady vyhovel. Parlament a Rada predložili svoje vyjadrenia ako vedľajší účastníci konania a hlavní účastníci konania predložili k týmto vyjadreniam svoje pripomienky v stanovených lehotách.

34      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 89 rokovacieho poriadku Všeobecný súd listami z 3. októbra 2017 a z 3. januára, 24. januára a 17. mája 2018 položil Komisii a žalobkyni písomné otázky, na ktoré tie v stanovených lehotách odpovedali.

35      V rámci dokazovania podľa článku 91 písm. c) rokovacieho poriadku Všeobecný súd Komisiu požiadal, aby predložila úplnú kópiu 29 e‑mailov v rámci jej korešpondencie s právnickými osobami, ktoré ňou boli v napadnutom rozhodnutí označené ako súvisiace s konaním začatým na základe článku 29 rámcovej smernice. Komisia tejto žiadosti vyhovela v stanovenej lehote.

36      Vzhľadom na odpoveď Komisie z 28. mája 2018 na písomnú otázku Všeobecného súdu žalobkyňa listom z 8. júna 2018 žiadala, aby uvedený súd prijal nové opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorým sa Komisii položia dve otázky.

37      Podľa článku 106 ods. 3 rokovacieho poriadku Všeobecný súd môže v prípade, ak hlavní účastníci konania nepredložili žiadosť o nariadenie pojednávania v lehote troch týždňov od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, rozhodnúť, že sa o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania. V prejednávanej veci sa Všeobecný súd domnieval, že má na základe písomností v spise dostatok informácií, a preto aj keď takáto žiadosť nebola podaná, sa rozhodol, že o žalobe rozhodne bez ústnej časti konania.

 Návrhy účastníkov konania

38      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

39      Komisia, ktorú podporujú Parlament a Rada, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

40      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý z nich je založený na porušení práva na prístup k spisu stanoveného v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty. Druhý sa zakladá na porušení dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 (ďalej len „Aarhuský dohovor“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13). Tretí žalobný dôvod je založený na porušení článku 42 Charty, článku 15 ods. 3 ZFEÚ, nariadenia č. 1049/2001 a nariadenia č. 1367/2006. Napokon, štvrtý dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia.

41      Komisia proti všetkým týmto žalobným dôvodom namieta. Rada a Parlament predložili argumenty len k tvrdeniam žalobkyne o porušení Aarhuského dohovoru uvedeným v druhom žalobnom dôvode.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na prístup k spisu stanoveného v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty

42      V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila jej základné právo na prístup k spisu zaručené článkom 41 ods. 2 písm. b) Charty.

43      V tejto súvislosti žalobkyňa argumentuje, že právo na prístup k spisu nie je na rozdiel od toho, čo vyplýva z napadnutého rozhodnutia, definované, upravené alebo obmedzené ustanoveniami primárneho alebo sekundárneho práva Únie. Naopak, právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, stanovené v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty, je nezávislé od práva na prístup k dokumentom inštitúcií stanoveného v článku 42 Charty. Zatiaľ čo druhé právo je právo, ktoré sa priznáva každému občanovi Únie, právo na prístup k spisu je právo, ktoré je priznané určitému účastníkovi konkrétneho konania. Komisia podľa nej tento zásadný rozdiel v napadnutom rozhodnutí nezohľadnila. Nariadenie č. 1049/2001 sa týka len práva na prístup k dokumentom inštitúcií, ktoré majú všetci občania Únie, a nie základného práva na prístup k spisu. Právu na prístup k spisu prislúcha oveľa významnejšia ochrana než právu na prístup k dokumentom.

44      Žalobkyňa ďalej pripomína, že článok 41 ods. 2 písm. b) Charty zakotvuje „právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva“. Je pritom toho názoru, že dokumenty súvisiace s konaním začatým Francúzskou republikou podľa článku 29 rámcovej smernice sa jej priamo a osobne týkajú.

45      Žalobkyňa navyše zdôrazňuje, že hoci je pravda, že právo na prístup k spisu je obmedzené zárukou oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva, otázka, či sa má prístup k spisu povoliť, alebo odmietnuť vzhľadom na ochranu týchto oprávnených záujmov, sa musí v každom jednotlivom prípade posudzovať samostatne. Komisia však prístup k spisu vylúčila paušálne a bez akéhokoľvek spresnenia pri všetkých dokumentoch, ktoré boli podľa nej dôverné, čo je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.

46      Žalobkyňa v replike zdôrazňuje, že jej pôvodná žiadosť o prístup k dokumentom a jej opakovaná žiadosť boli založené na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty a že v napadnutom rozhodnutí Komisia toto ustanovenie preskúmala a dospela k záveru, že žiadosť o prístup k spisu zamieta. Preto bolo podľa žalobkyne predmetom napadnutého rozhodnutia, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, práve právo na prístup k spisu založené na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

47      Žalobkyňa navyše tvrdí, že judikatúra vo veciach kartelov, na ktorú sa Komisia odvolávala a podľa ktorej odmietnutie prístupu k spisu nie je napadnuteľným aktom, nie je relevantná. Táto judikatúra sa totiž podľa nej jednoznačne zakladá na skutočnosti, že právo na prístup k spisu je v takýchto veciach plne priznané ako procesná záruka a jeho výkon je podrobne upravený nariadením. Ďalej žalobkyňa v odpovedi na otázku položenú Všeobecným súdom zdôraznila, že nebolo preukázané, že nezákonnosť odmietnutia prístupu k spisu možno uviesť na podporu žaloby proti konečnému rozhodnutiu. Článok 29 rámcovej smernice totiž podľa nej nepočíta s možnosťou výrobcu podať proti konečnému rozhodnutiu žalobu. Žalobkyňa takisto zdôraznila, že Komisia jej nemôže vyčítať, že svoje pripomienky predložila v stanovenej lehote krátkeho trvania bez toho, aby si uplatnila svoje právo na prístup k spisu, keďže tento prístup k spisu jej predtým nebol navrhnutý. Je evidentné, že by bola oprávnená doplniť svoje pripomienky po nahliadnutí do spisu.

48      Žalobkyňa okrem toho zdôraznila, že článok 41 ods. 2 písm. b) Charty priznáva rozhodujúci význam postaveniu „osoby dotknutej“ konaním a že táto osoba môže svoje právo byť vo veci vypočutá účinne vykonať len za predpokladu, že má úplnú znalosť spisu. Preto právo predložiť pripomienky, ktorým sa priznáva postavenie dotknutej osoby tomu, kto pripomienky predkladá, spravidla znamená aj právo na prístup k spisu. V článku 29 ods. 1 rámcovej smernice sa zdôrazňuje osobitné procesné postavenie výrobcu dotknutého odmietnutím evidencie, keďže toto ustanovenie stanovuje, že členský štát, ktorý toto rozhodnutie prijme, ho bezodkladne oznámi ostatným členským štátom, Komisii a dotknutému výrobcovi. Článok 29 ods. 1 rámcovej smernice preto výrobcovi priznáva postavenie dotknutej strany, v dôsledku čoho sa s ním Komisia musí poradiť v súlade s článkom 29 ods. 2 rámcovej smernice.

49      Žalobkyňa nakoniec tvrdí, že je zjavné, že jej prístup k spisu môže mať na konanie, ktoré sa jej týka, vplyv. Ako výrobca, na ktorého sa konanie začaté Francúzskou republikou podľa článku 29 rámcovej smernice vzťahuje, by žalobkyňa mohla predložiť veľmi presné údaje týkajúce sa posudzovaných technických aspektov a poskytnúť relevantné informácie pre rozhodnutie, ktoré sa má prijať.

50      Komisia uznáva, že právo na prístup k spisu stanovené v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty je odlišné od práva na prístup k dokumentom zaručeného článkom 42 Charty, článkom 15 ods. 2 ZFEÚ a nariadením č. 1049/2001. Tvrdí, že žalobkyňa preto nemôže žiadať, aby rozhodnutie prijaté Komisiou bolo na základe článku 4 nariadenia č. 1049/2001 zrušené z dôvodu, že porušuje jej právo na prístup k spisu. Komisia dodáva, že žiadosť žalobkyne o prístup k spisu nepreskúmala, keďže to nie je predmetom konania začatého na základe nariadenia č. 1049/2001. V napadnutom rozhodnutí rozhodla len o práve žalobkyne na prístup k dokumentom na základe nariadenia č. 1049/2001. V úvahách týkajúcich sa článku 41 ods. 2 písm. b) Charty, ktoré sú v napadnutom rozhodnutí obsiahnuté, sa na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, neuvádza nič o tom, že Komisia rozhodla o žiadosti o prístup k spisu. Naopak, Komisia v napadnutom rozhodnutí výslovne vyhlásila, že žiadosť preskúmala výlučne na základe nariadenia č. 1049/2001. Žalobkyňa preto nemôže podmienky tohto práva na prístup, ktoré sú upravené v sekundárnych právnych predpisoch, vylúčiť alebo obísť odvolávaním sa na právo na prístup k spisu, ktoré by mala ako účastník správneho konania vedeného Komisiou.

51      Komisia okrem toho pripomína, že právo na prístup k spisu sa týkalo účasti žalobkyne na konaní začatom na základe článku 29 rámcovej smernice, a že pokiaľ ide o toto konanie, odmietnutie udelenia prístupu k spisu sa nerovnalo konečnému rozhodnutiu Komisie prijatému na konci tohto konania, takže podľa judikatúry toto odmietnutie ešte nepredstavovalo napadnuteľný právny akt. Výhrady týkajúce sa zákonnosti predbežného opatrenia ‑ akým je rozhodnutie o žiadosti o prístup k spisu ‑ môžu byť vznesené len incidenčne v rámci žaloby proti rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa okrem toho nepreukázala, že žaloba proti konečnému rozhodnutiu jej nezabezpečuje dostatočnú právnu ochranu.

52      V odpovedi na otázky položené Všeobecným súdom Komisia zdôraznila, že článok 29 rámcovej smernice nestanovuje, že výrobca má právo na prístup k spisu, pričom takéto právo dotknutých výrobcov možno odvodiť nanajvýš z článku 41 ods. 2 písm. b) Charty. Podľa Komisie prináleží procesné právo, ktoré dotknutej osobe umožňuje náležite zabezpečiť svoju obhajobu, len účastníkom konania. Výrobcovia však nie sú účastníkmi konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice. Zo skutočnosti, že Komisia dotknuté hospodárske subjekty vypočuje, aby vyšetrila všetky relevantné skutočnosti, totiž nevyplýva, že tie majú v konaní postavenie, z ktorého im vyplývajú osobitné práva.

53      Komisia dodáva, že právo na prístup k spisu sa účastníkom konania nepriznáva bez výhrad, pretože prístup k spisu im môže byť odmietnutý, ak mu bránia prevažujúce záujmy dôvernosti. Obmedzenia práva na prístup k spisu stanoveného v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty zodpovedajú výnimkám stanoveným v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, ktoré sa týkajú ochrany vyšetrovaní. Podľa Komisie tak právo na prístup k spisu, pokiaľ bolo predmetom napadnutého rozhodnutia, mohlo byť primeraným spôsobom obmedzené z dôvodov porovnateľných s dôvodmi, ktoré sa týkajú práva na prístup k dokumentom, na ktoré sa toto rozhodnutie vzťahovalo.

54      Komisia napokon uvádza, že podľa judikatúry žalobkyňa musí na dokázanie porušenie práva na prístup k spisu preukázať, že odmietnutie prístupu k spisu mohlo mať vplyv na priebeh konania a na obsah rozhodnutia Komisie. Žalobkyňa to však neurobila. Takýto vplyv je navyše vylúčený z časových dôvodov, keďže žalobkyňa svoje pripomienky v konaní začatom podľa článku 29 rámcovej smernice predložila 19. augusta 2013, to znamená skôr, ako listom z toho istého dňa podala svoju žiadosť o prístup k dokumentom.

55      V prvom rade je potrebné určiť, či Komisia v napadnutom rozhodnutí rozhodla, ako sama tvrdí, len o žiadosti o prístup k dokumentom založenej na nariadení č. 1049/2001, alebo či zároveň rozhodla o žiadosti o prístup k spisu založenej na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

56      Žalobkyňa v liste z 19. augusta 2013 adresovanom Komisii, v ktorom vyjadrila svoje stanovisko k odmietnutiu Francúzskej republiky evidovať určité vozidlá značky Mercedes, svoju žiadosť o prístup k všetkým dokumentom súvisiacim s konaním začatým Francúzskou republikou na základe článku 29 rámcovej smernice založila len na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

57      Navyše v nadväznosti na e‑mail Komisie adresovaný žalobkyni, podľa ktorého bola Komisia toho názoru, že žiadosť o prístup obsiahnutá v liste z 19. augusta 2013 bola žiadosťou o prístup k dokumentom založenou na nariadení č. 1049/2001, žalobkyňa e‑mailom z 20. septembra 2013 zdôraznila, že jej žiadosť o prístup bola založená na jej práve na prístup k spisu stanovenom v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

58      Nakoniec, vo svojej opakovanej žiadosti o prístup z 30. októbra 2013 sa žalobkyňa odvolala nielen na právo na prístup k dokumentom stanovené v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, ale aj na právo na prístup k spisu stanovené v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

59      Prvé žiadosti o prístup k dokumentom vyjadrené v liste z 19. augusta 2013 a v e‑maile z 20. septembra 2013 tak boli založené len na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty a opakovaná žiadosť o prístup bola založená tak na práve na prístup k dokumentom stanovenom v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001, ako aj na práve na prístup k spisu stanovenom v článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

60      Ďalej je pravda, že napadnuté rozhodnutie má nadpis „Rozhodnutie generálnej tajomníčky podľa článku 4 vykonávacích predpisov nariadenia… č. 1049/2001“ a jeho predmetom je „Vaša opakovaná žiadosť o prístup k dokumentom podaná na základe nariadenia… č. 1049/2001 – GESTDEM 2013/4643“, a že Komisia v napadnutom rozhodnutí pod nadpisom „Posúdenie a závery na základe nariadenia č. 1049/2001“ uviedla, že „pri posudzovaní žiadosti o zverejnenie dokumentov na základe nariadenia… č. 1049/2001 sa Komisia nemôže zaoberať prípadnými porušeniami prednostného práva na prístup založeného na iných právnych aktoch (ako sú [rámcová] smernica a smernica [o klimatizačných systémoch], pokiaľ je v nich takéto právo na prístup k dokumentom stanovené)“ a že „táto námietka tak nie je predmetom tohto rozhodnutia“.

61      Napadnuté rozhodnutie však neobsahuje len nadpis „Posúdenie a závery na základe nariadenia č. 1049/2001“, ale aj nadpis „Odkazy na [Chartu]“. Pod týmto nadpisom napadnutého rozhodnutia je nasledujúce znenie:

„Vo Vašej opakovanej žiadosti odkazujete ďalej na [Chartu] a konkrétne na právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, stanovené v článku 41 ods. 2, a žiadate, aby bola Vaša žiadosť preskúmaná aj so zreteľom na tieto ustanovenia.

Nariadenie č. 1049/2001 je iste v súlade s [Chartou], ale bolo prijaté na [základe] článku 15 ods. 3 [ZFEÚ], ktorý vykonáva.

Podľa článku 52 ods. 2 [Charty] sa práva uznané v tejto Charte, ktoré sú predmetom ustanovení zmlúv…, vykonávajú za podmienok a v rámci obmedzení definovaných týmito zmluvami.

Z toho vyplýva, že právo na prístup stanovené [Chartou] treba vykonať za podmienok a v rámci obmedzení definovaných článkom 15 ods. 3 ZFEÚ a nariadením č. 1049/2001.

Komisia preto nemôže svoje rozhodnutie o Vašej žiadosti o prístup založiť bezprostredne na práve na prístup zakotvenom v [Charte]. Naopak, musí vziať do úvahy podmienky a obmedzenia definované v [zmluve o FEÚ] a v nariadení č. 1049/2001.“

62      Z tejto časti napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia žiadosť o prístup k spisu založenú na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty preskúmala a zamietla ju v podstate z dôvodu, že právo na prístup k spisu bolo takisto obmedzené výnimkami stanovenými v nariadení č. 1049/2001.

63      Okrem toho treba uviesť, že aj keď Komisia vo vyjadrení k žalobe v rámci svojej argumentácie k prvému žalobnému dôvodu tvrdí, že sa k žiadosti žalobkyne o prístup k spisu založenej na článku 41 ods. 2 písm. b) Charty nevyjadrila, v jej argumentácii k štvrtému žalobnému dôvodu založenému na porušení povinnosti odôvodnenia Komisia potvrdzuje, že v napadnutom rozhodnutí „sa k právu na prístup k spisu riadne vyjadrila“ a že „konštatovala, že prístup k spisu bolo v konečnom dôsledku potrebné odmietnuť z toho istého dôvodu ako celkový prístup k dokumentom v zmysle nariadenia… č. 1049/2001“.

64      Navyše argument Komisie, že žiadosť o prístup k spisu nie je v zásade predmetom konania založeného na nariadení č. 1049/2001, a argument, že nebola povinná sa k tejto žiadosti v napadnutom rozhodnutí vyjadriť, nespochybňujú skutočnosť, že Komisia sa k tejto žiadosti v uvedenom rozhodnutí vyjadrila.

65      Treba preto vychádzať z toho, že napadnuté rozhodnutie obsahuje odmietnutie prístupu k spisu, o ktorý žalobkyňa žiadala na základe článku 41 ods. 2 písm. b) Charty.

66      Je teda potrebné určiť, či Komisia správne tvrdí, že takéto odmietnutie prístupu nie je napadnuteľným aktom.

67      Podľa ustálenej judikatúry môžu byť v prípade aktov alebo rozhodnutí, ktorých vypracovanie prebieha vo viacerých štádiách, predmetom žaloby o neplatnosť v zásade len tie akty, ktoré predstavujú opatrenia obsahujúce konečné stanovisko dotknutej inštitúcie v závere konania, pričom predbežné opatrenia alebo opatrenia čisto prípravnej povahy nemôžu byť ako také predmetom žaloby o neplatnosť (pozri uznesenie z 15. februára 2012, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑208/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:76, bod 29 a citovanú judikatúru).

68      Z judikatúry vydanej v oblasti hospodárskej súťaže vyplýva, že akty Komisie, ktorými sa zamieta prístup k spisu, aj keď môžu predstavovať porušenie práva na obhajobu, majú v zásade len obmedzené účinky, ktoré sú špecifické pre prípravný akt v rámci predbežného správneho konania. Iba akty, ktoré bezprostredne a nezvratne ovplyvňujú právnu situáciu dotknutých podnikov, môžu byť ešte pred skončením správneho konania dôvodom prípustnosti žaloby o neplatnosť (rozsudok z 18. decembra 1992, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑10/92 až T‑12/92 a T‑15/92, EU:T:1992:123, bod 42; uznesenia z 5. decembra 2001, Reisebank/Komisia, T‑216/01 R, EU:T:2001:277, bod 46, a z 27. januára 2009, Intel/Komisia, T‑457/08 R, neuverejnené, EU:T:2009:18, bod 53).

69      Skutočnosť, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, že v oblasti hospodárskej súťaže je právo na prístup k spisu stanovené nariadením, neodôvodňuje, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci uplatnil odlišný prístup. Rozhodnutia citované v bode 68 vyššie boli v podstate založené na okolnosti, že až do prijatia rozhodnutia Komisie na záver správneho konania mohlo byť odmietnutie prístupu k spisu v zásade zmenené a že prípadnú nezákonnosť odmietnutia prístupu bolo možné uviesť na podporu žaloby proti rozhodnutiu prijatému na záver správneho konania.

70      V prejednávanej veci z článku 29 ods. 1 rámcovej smernice vyplýva, že členské štáty Komisii oznamujú odmietnutie evidovať vozidlá alebo povoliť predaj alebo uvedenie do prevádzky vozidiel, komponentov alebo samostatných technických jednotiek, ako aj dôvody tohto odmietnutia. Článok 29 ods. 2 rámcovej smernice ďalej stanovuje, že Komisia sa s dotknutými stranami poradí s cieľom pripraviť rozhodnutie.

71      Toto rozhodnutie spresní právne stanovisko Komisie najmä k zlučiteľnosti odmietnutia evidencie oznámeného členským štátom s voľným pohybom tovarov na vnútornom trhu.

72      Žalobkyňa nevysvetlila, prečo by proti prípadnej nezákonnosti odmietnutia prístupu k spisu nemohla namietať v rámci žaloby proti rozhodnutiu, ktoré Komisia prijme podľa článku 29 ods. 2 rámcovej smernice.

73      Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že článok 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/42/ES zo 17. mája 2006 o strojových zariadeniach a o zmene a doplnení smernice 95/16/ES (Ú. v. EÚ L 157, 2006, s. 24) stanovuje ochrannú doložku, ktorá členským štátom umožňuje stiahnuť z trhu určité strojové zariadenia s označením „CE“, ktoré môžu ohroziť zdravie a bezpečnosť osôb. Táto ochranná doložka je podobná tej, ktorá je stanovená v článku 29 ods. 1 rámcovej smernice. V rozsudku z 15. júla 2015, CSF/Komisia (T‑337/13, EU:T:2015:502, body 16 až 35), však Všeobecný súd považoval za prípustnú žalobu o neplatnosť, ktorú podal výrobca strojového zariadenia proti rozhodnutiu Komisie, ktorým sa konštatovala dôvodnosť opatrení prijatých dánskymi orgánmi na základe ochrannej doložky stanovenej v článku 11 smernice 2006/42 a týkajúcich sa podmienok, za akých sa toto strojové zariadenie uvádzalo v Dánsku na trh.

74      Z toho vyplýva, že odmietnutie prístupu k spisu obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí nie je spôsobilé vyvolať také právne účinky, ktoré by mohli už teraz a skôr, ako prípadne dôjde k prijatiu konečného rozhodnutia Komisie, ovplyvniť záujmy žalobkyne.

75      Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení Aarhuského dohovoru a nariadenia č. 1367/2006

76      Žalobkyňa tvrdí, že požadované dokumenty obsahujú informácie o životnom prostredí a že Komisia tak tým, že jej odmietla tieto dokumenty poskytnúť, porušila právo na prístup k dokumentom inštitúcií založené na Aarhuskom dohovore a nariadení č. 1367/2006.

77      Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. Prvá časť je v podstate založená na nezlučiteľnosti článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 s článkom 4 ods. 4 prvým pododsekom písm. c) Aarhuského dohovoru. Druhá časť je založená na porušení článku 4 ods. 4 druhého pododseku Aarhuského dohovoru a článku 6 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 1367/2006.

 O prvej časti založenej na nezlučiteľnosti článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 s článkom 4 ods. 4 prvým pododsekom písm. c) Aarhuského dohovoru

78      Žalobkyňa tvrdí, že článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006 v rozsahu, v akom stanovuje výnimku z prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktorá nie je stanovená v článku 4 ods. 4 prvom pododseku písm. c) Aarhuského dohovoru, a síce výnimku týkajúcu sa vyšetrovaní, je s týmto posledným uvedeným článkom nezlučiteľný. Podľa žalobkyne je pravda, že článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. c) Aarhuského dohovoru stanovuje, že žiadosť o prístup k informáciám o životnom prostredie môže byť zamietnutá v záujme ochrany účelu vyšetrovania trestnoprávnej alebo disciplinárnej povahy. Tento článok však podľa nej nepočíta s možnosťou takúto žiadosť zamietnuť v záujme ochrany účelu vyšetrovaní v správnom konaní, akými sú vyšetrovanie začaté Komisiou podľa postupu stanoveného v článku 29 rámcovej smernice alebo vyšetrovanie predchádzajúce prípadnej žalobe o nesplnenie povinnosti.

79      Ďalej, aj keď je podľa žalobkyne pravda, že zmluvné strany Aarhuského dohovoru, ku ktorým Únia patrí, majú pri prebratí jeho ustanovení určitú mieru voľnej úvahy, táto miera voľnej úvahy Komisii nedovoľuje zaviesť nové dôvody odmietnutia prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktoré v Aarhuskom dohovore nie sú stanovené. Nakoniec tvrdí, že článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. c) Aarhuského dohovoru je dostatočne presný na to, aby bol priamo uplatniteľný.

80      Žalobkyňa ďalej spochybňuje tvrdenie Komisie, že zákonnosť článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 nemôže byť posudzovaná vzhľadom na Aarhuský dohovor. Tvrdí, že prijatím nariadenia č. 1367/2006 a konkrétne článku 6 ods. 1 tohto nariadenia mala Únia v úmysle prebrať povinnosti vyplývajúce z Aarhuského dohovoru. Podľa zásad stanovených Súdnym dvorom v rozsudkoch z 22. júna 1989, Fediol/Komisia (70/87, EU:C:1989:254), a zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada (C‑69/89, EU:C:1991:186), sa preto podľa nej zákonnosť, výklad a uplatňovanie nariadenia č. 1367/2006 a najmä jeho článku 6 môžu posudzovať so zreteľom na Aarhuský dohovor. Okrem toho rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia (C‑612/13 P, EU:C:2015:486), podľa nej nebráni preskúmaniu článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006 so zreteľom na Aarhuský dohovor.

81      Komisia na úvod namieta, že keďže sa žalobkyňa na právo na prístup k informáciám o životnom prostredí v zmysle Aarhuského dohovoru neodvolala v jej prvej žiadosti o prístup k dokumentom a ani v jej opakovanej žiadosti, Komisia v napadnutom rozhodnutí existenciu tohto práva ani nepotvrdila, ani nezamietla, a preto nemohlo byť predmetom tejto žaloby.

82      Komisia tiež argumentuje, že Aarhuský dohovor nie je na prejednávanú vec uplatniteľný, pretože požadované dokumenty neobsahujú informácie o životnom prostredí v zmysle tohto dohovoru. Okrem toho Komisia tvrdí, že nie je možné preskúmať platnosť článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 so zreteľom na článok 4 ods. 4 uvedeného dohovoru, keďže tento druhý článok nemá priamy účinok. Ďalej tvrdí, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 je zlučiteľný s Aarhuským dohovorom, a že aj keby sa predpokladal opak, vzhľadom na to, že nariadenie č. 1049/2001 nebolo prijaté s cieľom prebrať Aarhuský dohovor, výnimky z práva na prístup k dokumentom, ktoré sú v tomto nariadení stanovené, nemožno označiť za neuplatniteľné.

83      Rada a Parlament v podstate tvrdia, že z rozsudku zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia (C‑612/13 P, EU:C:2015:486), vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. c) Aarhuského dohovoru.

84      Treba poukázať na to, že prvá časť sa týka otázky, či je článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006 v rozsahu, v akom stanovuje výnimku týkajúcu sa „vyšetrovaní, najmä tých, ktoré sa týkajú možného porušenia práva Spoločenstva“, zlučiteľný s článkom 4 ods. 4 prvým pododsekom písm. c) Aarhuského dohovoru.

85      Článok 6 nariadenia č. 1367/2006 dopĺňa nariadenie č. 1049/2001 o osobitné pravidlá týkajúce sa žiadostí o prístup k informáciám o životnom prostredí. Článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006 stanovuje, že pokiaľ ide o ustanovenia článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, existuje s výnimkou vyšetrovaní, najmä tých, ktoré sa týkajú možného porušenia práva Únie, prevažujúci verejný záujem na zverejnení v prípade, keď sa požadované informácie týkajú emisií do životného prostredia.

86      Podľa článku 216 ods. 2 ZFEÚ medzinárodné dohody uzavreté Úniou zaväzujú jej inštitúcie a v dôsledku toho majú prednosť pred právnymi aktmi, ktoré prijímajú inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 33 a citovanú judikatúru).

87      Z toho vyplýva, že platnosť aktu Únie môže byť dotknutá nezlučiteľnosťou tohto aktu s takýmito predpismi medzinárodného práva (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 34).

88      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že súd Únie môže preskúmať uvádzanú nezlučiteľnosť aktu Únie s ustanoveniami medzinárodnej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, len pod podmienkou, že na jednej strane povaha a štruktúra tejto dohody tomu nebránia a na druhej strane sa ustanovenia tejto dohody zdajú byť z hľadiska ich obsahu bezpodmienečné a dostatočne presné (pozri rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 35 a citovaná judikatúra).

89      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z rozsudku zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia (C‑612/13 P, EU:C:2015:486, body 40 až 43), vyplýva, že článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. c) Aarhuského dohovoru nie je z hľadiska jeho obsahu bezpodmienečný a dostatočne presný na to, aby súd Únie mohol, uplatňujúc judikatúru citovanú v bode 88 vyššie, preskúmať zlučiteľnosť aktu Únie s ohľadom na tento článok.

90      Je pravda, tak ako uvádza žalobkyňa, že Súdny dvor takisto konštatoval, že v prípade, že úmyslom Únie bolo vykonať osobitnú povinnosť, ktorá bola prevzatá na základe dohôd uzatvorených v rámci Svetovej obchodnej organizácie (WTO), alebo ak dotknutý akt Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia týchto dohôd, je podľa okolností vecou Súdneho dvora, aby preskúmal zákonnosť dotknutého aktu Únie vo vzťahu k pravidlám WTO (pozri rozsudok z 18. decembra 2014, LVP, C‑306/13, EU:C:2014:2465, bod 47 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 22. júna 1989, Fediol/Komisia, 70/87, EU:C:1989:254, body 19 až 22, a zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, EU:C:1991:186, body 29 až 32).

91      Súdny dvor však spresnil, že tieto dve výnimky boli odôvodnené len osobitosťami dohôd, ktoré viedli k ich uplatneniu (rozsudok z 13. januára 2015, Rada a i./Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, C‑401/12 P až C‑403/12 P, EU:C:2015:4, body 57 až 59).

92      V prejednávanej veci článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006 neodkazuje na konkrétne ustanovenia Aarhuského dohovoru priamo ani nepriznáva jednotlivcom právo odvolávať sa na ustanovenia tohto dohovoru. Vzhľadom na neexistenciu takéhoto výslovného odkazu na ustanovenia medzinárodnej dohody preto nemožno považovať rozsudok z 22. júna 1989, Fediol/Komisia (70/87, EU:C:1989:254), za relevantný v prejednávanej veci (rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 37).

93      Okrem toho článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. c) Aarhuského dohovoru nestanovuje osobitnú povinnosť v zmysle rozsudku zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada (C‑69/89, EU:C:1991:186), keďže zmluvné strany tohto dohovoru majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o výklad pojmu „trestnoprávne alebo disciplinárne vyšetrovanie“ v článku 4 ods. 4 prvom pododseku písm. c) Aarhuského dohovoru, a teda pokiaľ ide o výkon povinnosti, ktorá z tohto článku vyplýva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 42).

94      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že žalobkyňa sa nemôže odvolávať na článok 4 ods. 4 prvý pododsek písm. c) Aarhuského dohovoru s cieľom spochybniť zákonnosť článku 6 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1367/2006.

95      Prvú časť druhého žalobného dôvodu treba preto zamietnuť.

 O druhej časti žalobného dôvodu založenej na porušení článku 4 ods. 4 druhého pododseku Aarhuského dohovoru a článku 6 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 1367/2006

96      Žalobkyňa tvrdí, že podľa článku 6 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 1367/2006 sa má výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 vykladať reštriktívne a že skutočnosť, že požadované informácie sa týkajú emisií do životného prostredia, sa musí osobitne vziať do úvahy. Dodáva, že reštriktívny výklad výnimky týkajúcej sa postupov vyšetrovania požadovaný článkom 4 ods. 4 druhým pododsekom Aarhuského dohovoru a článkom 6 ods. 1 druhou vetou nariadenia č. 1367/2006 si vyžaduje, aby bol každý dokument, ktorý je relevantný pre oblasť emisií, predmetom individuálneho preskúmania s cieľom zistiť, či verejný záujem na jeho zverejnení prevažuje nad záujmom dôvernosti vyšetrovania.

97      Komisia namieta, že dokumenty, ktorých sa žiadosť žalobkyne o prístup týka, neobsahujú žiadne informácie týkajúce sa emisií do životného prostredia v zmysle článku 6 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 1367/2006. Takisto tvrdí, že aj keby to tak bolo, článok 6 ods. 1 druhá veta nariadenia č. 1367/2006 by aj tak nebol uplatniteľný.

98      Je potrebné uviesť, že článok 4 ods. 4 druhý pododsek Aarhuského dohovoru stanovuje, že dôvody zamietnutia žiadosti o informácie o životnom prostredí by sa mali vykladať reštriktívne.

99      Súd Únie sa vyjadril, že povinnosť vykladať dôvody odmietnutia prístupu stanovené v článku 4 ods. 4 druhom pododseku Aarhuského dohovoru reštriktívne nemožno chápať tak, že ide o konkrétnu povinnosť (rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 42). Žalobkyňa sa teda nemôže na toto ustanovenie priamo odvolávať.

100    Článok 6 ods. 1 druhá veta nariadenia č. 1367/2006 stanovuje, že „pokiaľ ide o iné výnimky ustanovené v článku 4 [nariadenia č. 1049/2001], dôvody zamietnutia sa vykladajú reštriktívne, berúc do úvahy verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie a skutočnosť, že požadované informácie sa týkajú emisií do životného prostredia“.

101    Zo znenia a štruktúry článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 však vyplýva, že pod „iné výnimky“ v zmysle druhej vety tohto odseku nepatrí ochrana účelu „vyšetrovaní, najmä tých, ktoré sa týkajú možného porušenia práva [Únie]“.

102    Článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006 totiž stanovuje pravidlo týkajúce sa výnimiek uvedených v článku 4 ods. 2 prvej a tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001. Článok 6 ods. 1 druhá veta nariadenia č. 1367/2006 neuvádza len „iné výnimky“, ale „iné výnimky ustanovené v článku 4 nariadenia [č. 1049/2001]“. Toto ustanovenie sa teda vzťahuje na výnimky uvedené v článku 4 ods. 1, článku 4 ods. 2 druhej zarážke a článku 4 ods. 3 a 5 nariadenia č. 1049/2001. Vyšetrovanie v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, na ktoré sa vzťahuje článok 6 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1367/2006, nie je obsiahnuté v pojme „iné výnimky“ uvedenom v druhej vete tohto ustanovenia (rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 83).

103    Článok 6 ods. 1 druhá veta nariadenia č. 1367/2006 preto nemá vplyv na preskúmanie, ktoré musí uskutočniť Komisia na základe nariadenia č. 1049/2001, keď sú predmetom žiadosti o prístup dokumenty súvisiace s vyšetrovaním.

104    V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že je pravda, že článok 6 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 ako osobitné ustanovenie vo vzťahu k ustanoveniam článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 obsahuje spresnenia o reštriktívnom výklade výnimiek, ktoré sú v uvedených ustanoveniach stanovené, ako aj o zvážení rôznych záujmov, čo môže viesť k prístupu k informáciám o životnom prostredí, ktorý je širší než prístup k iným informáciám obsiahnutým v dokumentoch, ktorými inštitúcie disponujú. Toto konštatovanie však nemá vplyv na otázku, či dotknutá inštitúcia musí, alebo nemusí konkrétne a individuálne preskúmať požadované dokumenty alebo informácie (rozsudok z 9. septembra 2011, LPN/Komisia, T‑29/08, EU:T:2011:448, bod 117).

105    Žalobkyňa preto nesprávne tvrdí, že vzhľadom na povahu požadovaných dokumentov bola Komisia povinná každý dokument individuálne preskúmať.

106    Druhá časť druhého žalobného dôvodu musí byť teda zamietnutá.

107    Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný, pričom nie je potrebné vyjadriť sa k tvrdeniu Komisie, že dokumenty, ku ktorým žalobkyňa žiada mať prístup, sa netýkajú emisií do životného prostredia, ani k tvrdeniu, podľa ktorého tým, že sa žalobkyňa na právo na prístup k informáciám o životnom prostredí podľa Aarhuského dohovoru vo svojej žiadosti o prístup k dokumentom neodvolala, nemôže byť takéto právo predmetom prejednávanej žaloby.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 42 Charty, článku 15 ods. 3 ZFEÚ, nariadenia č. 1049/2001 a nariadenia č. 1367/2006

108    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 15 ods. 3 ZFEÚ a článku 42 Charty má každý občan Únie a každá fyzická osoba s bydliskom alebo právnická osoba so štatutárnym sídlom v členskom štáte právo na prístup k dokumentom inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie pri dodržaní zásad a podmienok stanovených v súlade s článkom 15 ods. 3 ZFEÚ. Konkrétne, podľa článku 15 ods. 3 druhého pododseku ZFEÚ sú uvedené zásady a podmienky stanovené prostredníctvom nariadení Európskeho parlamentu a Rady v súlade s riadnym legislatívnym postupom.

109    Na tomto základe má nariadenie č. 1049/2001 verejnosti poskytovať čo najširšie právo na prístup k dokumentom inštitúcií Únie, pričom však toto právo na prístup podlieha, tak ako to vyplýva najmä z režimu výnimiek stanoveného v jeho článku 4, určitým obmedzeniam z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu (rozsudky z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 51, a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 61).

110    Konkrétne, z článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, na ktorú sa Komisia pri odmietnutí poskytnúť dokumenty požadované žalobkyňou odvoláva, vyplýva, že inštitúcie odmietnu prístup k dokumentu v prípade, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly, pokiaľ nepreváži verejný záujem na takomto zverejnení.

111    Podľa judikatúry je režim výnimiek stanovený v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 a najmä v jeho odseku 2 založený na vyvážení rôznych existujúcich záujmov, a síce tých, ktoré by boli zverejnením požadovaného dokumentu alebo dokumentov uprednostnené, a tých, ktoré by tým boli ohrozené (rozsudky zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 42, a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 63).

112    Keďže výnimky, ktoré tento článok stanovuje, sa odchyľujú od zásady čo možno najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom inštitúcií, treba ich vykladať a uplatňovať reštriktívne (rozsudky zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:671, bod 30, a z 3. júla 2014, Rada/in 't Veld, C‑350/12 P, EU:C:2014:2039, bod 48).

113    Na účely odôvodnenia zamietnutia prístupu k určitému dokumentu, ktorého zverejnenie bolo požadované, preto v zásade nestačí, že tento dokument patrí do rámca činnosti uvedenej v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001. Inštitúcia, ktorej bola žiadosť adresovaná, je v zásade taktiež povinná vysvetliť, ako môže prístup k tomuto dokumentu konkrétne a skutočne porušiť záujem chránený výnimkou alebo výnimkami, na ktoré sa odvoláva (rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 49, a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 64). Okrem toho musí byť riziko takéhoto porušenia rozumne predvídateľné a nie čisto hypotetické (rozsudky z 1. júla 2008, Švédsko a Turco/Rada, C‑39/05 P a C‑52/05 P, EU:C:2008:374, bod 43, a zo 17. októbra 2013, Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:671, bod 31).

114    Dotknutá inštitúcia sa však môže opierať o všeobecné domnienky uplatniteľné na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je možné uplatniť podobné úvahy (rozsudky z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 54, a z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 65).

115    Súdny dvor tak potvrdil existenciu všeobecných domnienok odmietnutia prístupu k dokumentom, pokiaľ ide o dokumenty, ktoré sú súčasťou správneho spisu týkajúceho sa konania o preskúmaní štátnej pomoci (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 61), dokumenty navzájom poskytnuté medzi Komisiou a oznamujúcimi účastníkmi alebo tretími osobami v rámci konania o preskúmaní koncentrácií medzi podnikmi (rozsudky z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, EU:C:2012:393, bod 123, a z 28. júna 2012, Komisia/Agrofert Holding, C‑477/10 P, EU:C:2012:394, bod 64), pripomienky predložené inštitúciou v rámci súdneho konania (rozsudky z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, bod 94), dokumenty týkajúce sa konania o nesplnení povinnosti v štádiu konania pred podaním žaloby (rozsudok zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 65), dokumenty obsiahnuté v spise týkajúcom sa konania o uplatnení článku 101 ZFEÚ (rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 93), ako aj dokumenty týkajúce sa konania s názvom „EU Pilot“ (rozsudok z 11. mája 2017, Švédsko/Komisia, C‑562/14 P, EU:C:2017:356, bod 51).

116    Všeobecný súd potvrdil existenciu všeobecných domnienok, pokiaľ ide o ponuky uchádzačov vo verejnom obstarávaní v prípade žiadosti o prístup podanej iným uchádzačom (rozsudok z 29. januára 2013, Cosepuri/EFSA, T‑339/10 a T‑532/10, EU:T:2013:38, bod 101), o dokumenty poskytnuté vnútroštátnymi orgánmi hospodárskej súťaže Komisii podľa článku 11 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) (rozsudok z 12. mája 2015, Unión de Almacenistas de Hierros de España/Komisia, T‑623/13, EU:T:2015:268, bod 64), otázky s možnosťou výberu z viacerých odpovedí položené počas verejného výberového konania, ktoré organizuje Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO) (rozsudok z 12. novembra 2015, Alexandrou/Komisia, T‑515/14 P a T‑516/14 P, EU:T:2015:844, bod 94), dokumenty súvisiace s vyšetrovaním Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) (rozsudok z 26. mája 2016, International Management Group/Komisia, T‑110/15, EU:T:2016:322, bod 44), ako aj dokumenty týkajúce sa konania o zneužití dominantného postavenia, ktoré bolo zastavené (rozsudok z 28. marca 2017, Deutsche Telekom/Komisia, T‑210/15, EU:T:2017:224).

117    Treba tiež pripomenúť, že keď sa žiadosť o prístup netýka len jedného dokumentu, ale viacerých dokumentov, uznanie všeobecnej domnienky, podľa ktorej by zverejnenie dokumentov určitej povahy v zásade mohlo ohroziť ochranu jedného zo záujmov uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, umožňuje dotknutej inštitúcii posúdiť žiadosť ako celok a odpovedať na ňu zodpovedajúcim spôsobom (rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 68 a citovaná judikatúra).

118    Nakoniec treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa pri správnej činnosti Komisie nevyžaduje rovnaký rozsah prístupu k dokumentom ako pri normotvornej činnosti inštitúcie Únie (rozsudok z 21. júla 2011, Švédsko/MyTravel a Komisia, C‑506/08 P, EU:C:2011:496, bod 87; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, bod 60, a z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, EU:C:2010:541, bod 77).

119    Tento žalobný dôvod sa delí v podstate na dve časti. Prvá časť je založená na tom, že Komisia sa nemohla odvolávať na výnimku týkajúcu sa ochrany vyšetrovania stanovenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 a na všeobecnú domnienku nezverejnenia. Druhá časť je založená na tom, že Komisia nesprávne konštatovala, že neexistoval prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie požadovaných dokumentov.

120    Pokiaľ ide o prvú časť založenú na tom, že Komisia sa nemohla odvolávať na výnimku stanovenú v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 a na všeobecnú domnienku nezverejnenia, žalobkyňa tvrdí, po prvé, že zverejnenie požadovaných dokumentov nenarúša žiadne „vyšetrovanie“, pretože tento právny spor sa týka výlučne právneho posúdenia účinne zistených a skončených udalostí, a síce, či bol francúzsky minister pre životné prostredie, trvalo udržateľný rozvoj a energetiku oprávnený pozastaviť evidenciu dotknutých motorových vozidiel z dôvodu údajného ohrozenia životného prostredia.

121    Po druhé, žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa nemohla pri zamietnutí jej žiadosti o prístup k dokumentom týkajúcim sa konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice opierať o všeobecnú domnienku nezverejnenia.

122    V tejto súvislosti tvrdí, že odmietnutie požadovaných dokumentov najmä z dôvodu, že úspech vyšetrovania závisí od priebehu výmeny informácií v atmosfére diskrétnosti a vzájomnej dôvery a že zverejnenie týchto dokumentov by vystavilo konanie vplyvu tretích osôb, znamená zavedenie oblasti výnimky vzťahujúcej sa na obdobie vyšetrovania, ktorá v nariadení č. 1049/2001 neexistuje.

123    Žalobkyňa dodáva, že nechápe, prečo by v prípade zverejnenia požadovaných dokumentov prišiel účel vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice o svoju podstatu, ako to tvrdí Komisia. Skutočnosť, že by dotknutý výrobca mohol mať prístup k dokumentom týkajúcim sa konania začatého na základe uvedeného článku, by podľa žalobkyne naopak prispela k účelu tohto konania, ktorým má byť vykonávanie spoločnej politiky v oblasti bezpečnosti cestnej premávky. To isté podľa nej platí, ak by k nim mala prístup verejnosť, keďže podľa Francúzskej republiky, ktorá odmietla vozidlá žalobkyne evidovať, boli dotknuté záujmy verejnosti v oblasti bezpečnosti a ekológie.

124    Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že judikatúru týkajúcu sa konaní o nesplnení povinnosti nemožno uplatniť na konanie začaté podľa článku 29 rámcovej smernice. V tejto súvislosti argumentuje, že otázky, ktoré sa v rámci tohto druhého konania nastoľujú, sú odlišné od tých, ktoré sa nastoľujú v rámci konania o nesplnení povinnosti. Takisto tvrdí, že zo začatia konania začatého podľa článku 29 rámcovej smernice nevyplýva existencia prípadného konania o nesplnení povinnosti, a že teda toto konanie nie je „konaním pred podaním žaloby“ v rámci konania o nesplnení povinnosti. Dodáva, že konanie začaté podľa článku 29 rámcovej smernice je úplne odlišné od konania o nesplnení povinnosti, keďže sa týka iných subjektov, sleduje iné ciele a riadi sa svojimi vlastnými pravidlami. Konkrétne, účastníkmi tohto konania nie sú iba Komisia a členský štát, ktorý údajne porušil právo Únie, ale aj členský štát, ktorý prijal ochranné opatrenie, a dotknutý výrobca automobilov, ktorým je v prejednávanej veci žalobkyňa. Podľa žalobkyne preto samotná možnosť, že po konaní začatom podľa článku 29 rámcovej smernice bude nasledovať konanie o nesplnení povinnosti, nepostačuje na odmietnutie prístupu k požadovaným dokumentom. Komisia navyše podľa nej prístup k týmto dokumentom odmietla ešte skôr, ako vôbec vedela, či podmienky stanovené v článku 29 ods. 1 rámcovej smernice boli splnené.

125    Žalobkyňa nakoniec tvrdí, že podmienky umožňujúce uplatniť všeobecnú domnienku nezverejnenia nie sú splnené, pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice. Žalobkyňa uznáva, že jej žiadosť o prístup sa týkala súboru dokumentov, no zároveň poznamenáva, že išlo o dokumenty veľmi odlišnej povahy. Okrem toho podmienky na uznanie všeobecnej domnienky nezverejnenia nie sú podľa nej v prejednávanej veci splnené, keďže rámcová smernica neobsahuje žiadne procesné pravidlo o prístupe k dokumentom.

126    Po tretie, žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa nemohla opierať o všeobecnú domnienku nezverejňovania dokumentov týkajúcich sa konania EU Pilot. Odpovedajúc na otázku, aké dôsledky má rozsudok z 11. mája 2017, Švédsko/Komisia (C‑562/14 P, EU:C:2017:356), na tento žalobný dôvod, žalobkyňa vzala na vedomie skutočnosť, že Súdny dvor už potvrdil, že na domnienku nezverejnenia sa možno vo vzťahu k dokumentom súvisiacim s konaním EU Pilot odvolávať. Pripomenula však, že jej žiadosť o prístup sa netýkala dokumentov súvisiacich s konaním EU Pilot, ale dokumentov súvisiacich s osobitným správnym konaním, a síce s konaním začatým na základe článku 29 rámcovej smernice, pre ktoré žiadna domnienka dôvernosti neexistuje. Žalobkyňa taktiež zdôraznila, že dokumenty, na ktoré sa tieto dve konania vzťahovali, mohli byť čiastočne zhodné, ale nedomnieva sa, že všetky dokumenty konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice sa takisto nachádzali v spise ku konaniu EU Pilot 5160/11. To však podľa nej predstavuje nevyhnutnú podmienku na to, aby tieto dokumenty mohli patriť pod domnienku dôvernosti, ktorá je uznaná pre dokumenty týkajúce sa konania EU Pilot.

127    Komisia odpovedá, po prvé, že pri dokumentoch súvisiacich s konaním začatým na základe článku 29 rámcovej smernice sa mohla opierať o všeobecnú domnienku nezverejnenia. V tejto súvislosti tvrdí, že existuje úzky funkčný vzťah medzi týmto konaním a paralelným konaním EU Pilot 5160/11, ktoré predchádza konaniu o nesplnení povinnosti proti Spolkovej republike Nemecko. Jedným z opatrení, ktoré mohla Komisia na základe článku 29 ods. 4 rámcovej smernice prijať, bolo práve začatie konania o nesplnení povinnosti. Komisia ďalej tvrdí, že bez ohľadu na tento funkčný vzťah možno všeobecnú domnienku nezverejnenia v konaní začatom na základe článku 29 rámcovej smernice pripustiť. Práve vzhľadom na to, že konanie, ktoré je v tomto článku upravené, účastníkom nedáva okrem požiadavky poradiť sa s nimi žiadne iné právo účasti a najmä žiadne právo na prístup k spisu, je podľa nej potrebné takúto domnienku pripustiť. Podľa Komisie zverejnenie požadovaných dokumentov navyše narúša účel tohto vyšetrovania. V tomto ohľade pripomína úvahy predložené v napadnutom rozhodnutí.

128    Po druhé, Komisia s odvolaním sa na rozsudok z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia (T‑306/12, EU:T:2014:816, body 19, 22 a 39), ktorý bol potvrdený rozsudkom z 11. mája 2017, Švédsko/Komisia (C‑562/14 P, EU:C:2017:356), odpovedá, že sa pri dokumentoch súvisiacich s konaním EU Pilot mohla opierať o všeobecnú domnienku nezverejnenia. Tvrdí tiež, že domnienka sa môže vzťahovať aj na súbor dokumentov, ak sa tieto dokumenty, tak ako je to v prejednávanej veci, týkajú jedného a toho istého konania. Komisia nakoniec pripomína, že konanie EU Pilot bolo ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia už začaté a že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, domnienka dôvernosti platí aj vtedy, ak ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia konanie o nesplnení povinnosti ešte nebolo začaté. V odpovedi na otázku Všeobecného súdu Komisia zdôraznila, že všetky dokumenty konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice boli zložkami vyšetrovania EU Pilot 5160/11 a že skutočnosť, že tieto dokumenty neboli všetky „fyzicky vložené“ do spisu konania EU Pilot, tomuto tvrdeniu neodporovala.

129    V rozsahu, v akom žalobkyňa tvrdí, že zverejnenie týchto požadovaných dokumentov nenarúša žiadne „vyšetrovanie“, keďže právny spor sa týka výlučne posúdenia právneho významu účinne zistených a skončených udalostí, je potrebné v prvom rade preskúmať, či konanie začaté na základe článku 29 rámcovej smernice možno považovať za vyšetrovanie v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.

130    V tejto súvislosti treba uviesť, že pojem vyšetrovanie uvedený v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001 je autonómny pojem práva Únie, ktorý treba vykladať predovšetkým s ohľadom na jeho bežný význam, ako aj na jeho kontext (rozsudok zo 7. septembra 2017, Francúzsko/Schlyter, C‑331/15 P, EU:C:2017:639, bod 45).

131    Súdny dvor rozhodol, že bez toho, aby bolo nutné vyvodiť vyčerpávajúcu definíciu pojmu „vyšetrovanie“ v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001, treba dospieť k záveru, že takúto činnosť predstavuje každá štruktúrovaná a formalizovaná činnosť Komisie, ktorej cieľom je zhromažďovanie a analýza informácií na účely prijatia jej stanoviska pri výkone jej funkcií stanovených v Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ (rozsudok zo 7. septembra 2017, Francúzsko/Schlyter, C‑331/15 P, EU:C:2017:639, bod 46).

132    Súdny dvor spresnil, že táto činnosť sa nemusí nutne týkať odhaľovania alebo stíhania porušenia či nezrovnalosti. Pojem „vyšetrovanie“ sa môže vzťahovať tiež na činnosť Komisie, ktorej cieľom je zisťovanie skutočností na účely vyhodnotenia určitej situácie (rozsudok zo 7. septembra 2017, Francúzsko/Schlyter, C‑331/15 P, EU:C:2017:639, bod 47).

133    V prejednávanej veci treba v prvom rade uviesť, že článok 29 rámcovej smernice vo svojich odsekoch 1 až 4 určuje procesný postup týkajúci sa, po prvé, oznámenia zo strany členského štátu o rozhodnutí odmietnuť na svojom území evidovať nové vozidlá, systémy, komponenty alebo samostatné technické jednotky, ktoré predstavujú vážne nebezpečenstvo pre bezpečnosť cestnej prevádzky alebo vážne poškodzujú životné prostredie alebo verejné zdravie, alebo povoliť predaj alebo uvedenie do prevádzky v premávke takýchto vozidiel, komponentov alebo samostatných technických jednotiek, po druhé, týkajúci sa konzultácie Komisie s dotknutými stranami, a po tretie, týkajúci sa prijatia rozhodnutia a prípadných vhodných opatrení zo strany Komisie. Konanie stanovené v článku 29 rámcovej smernice preto treba považovať za konanie, ktoré je štruktúrované a formalizované.

134    V prejednávanej veci z článku 29 ods. 1 rámcovej smernice ďalej vyplýva, že členské štáty Komisii oznamujú nielen rozhodnutie odmietnuť evidovať vozidlá alebo povoliť predaj alebo uvedenie do prevádzky vozidiel, komponentov alebo samostatných technických jednotiek, ale takisto aj dôvody tohto odmietnutia, pričom uvedú najmä to, či je toto odmietnutie výsledkom nedostatkov v príslušných regulačných aktoch alebo nesprávneho uplatňovania príslušných požiadaviek. Článok 29 ods. 2 rámcovej smernice ďalej stanovuje, že Komisia sa s dotknutými stranami poradí s cieľom pripraviť rozhodnutie. Príprava tohto rozhodnutia jednoznačne predpokladá, že rozhodnutiu bude predchádzať analýza informácií, ktoré má Komisia k dispozícii. Treba preto vychádzať z toho, že konanie stanovené v článku 29 rámcovej smernice má za cieľ zhromaždenie a analýzu informácií.

135    Nakoniec Komisia prijme podľa článku 29 ods. 2 rámcovej smernice rozhodnutie, v ktorom sa uvedie jej právne stanovisko k tomu, či je odmietnutie evidencie alebo povolenia oznámené zo strany členského štátu zlučiteľné najmä s voľným pohybom tovarov na vnútornom trhu. Preto treba vychádzať z toho, že účelom konania stanoveného v článku 29 rámcovej smernice je umožniť Komisii prijať stanovisko v rámci výkonu jej funkcií stanovených v Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ.

136    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že konanie stanovené v článku 29 rámcovej smernice je vyšetrovaním v zmysle článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.

137    Je preto potrebné zistiť, či Komisia pri zamietnutí žiadosti o prístup k dokumentom týkajúcim sa konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice oprávnene vychádzala zo všeobecnej domnienky nezverejnenia.

138    Na jednej strane z judikatúry citovanej v bodoch 115 a 116 vyššie vyplýva, že na to, aby bolo možné všeobecnú domnienku platne namietať voči osobe, ktorá požaduje prístup k dokumentom na základe nariadenia č. 1049/2001, je nevyhnutné, aby požadované dokumenty boli súčasťou rovnakej kategórie dokumentov alebo aby mali rovnakú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, EU:C:2014:112, bod 65 a citovaná judikatúra).

139    Na druhej strane z tejto judikatúry vyplýva, že uplatnenie všeobecných domnienok v zásade vyplýva z bezpodmienečnej potreby zabezpečiť riadne fungovanie dotknutých konaní a zaistiť, aby ich účel nebol narušený. Uznanie všeobecnej domnienky tak môže byť založené na tom, že prístup k dokumentom týkajúcim sa niektorých konaní je nezlučiteľný s ich riadnym priebehom a hrozí, že tieto konania naruší, pričom sa vychádza z toho, že všeobecné domnienky umožňujú zachovať riadny priebeh konania tým, že obmedzujú zasahovanie tretích strán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia, T‑306/12, EU:T:2014:816, body 57 a 58, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet v spojených veciach LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:528, body 66, 68, 74 a 76).

140    Uplatnenie osobitných pravidiel stanovených právnym aktom týkajúcim sa konania vedeného pred inštitúciou Únie, pre ktorého potreby boli predložené požadované dokumenty, je jedným z kritérií, ktoré môžu odôvodniť uznanie všeobecnej domnienky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, McCullough/Cedefop, T‑496/13, neuverejnený, EU:T:2015:374, bod 91 a citovanú judikatúru, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Rada/Access Info Europe, C‑280/11 P, EU:C:2013:325, bod 75).

141    Po prvé treba určiť, či požadované dokumenty patria do rovnakej kategórie alebo majú rovnakú povahu. V tejto súvislosti stačí uviesť, že je nesporné, že všetky tieto dokumenty sú súčasťou toho istého správneho spisu, a síce spisu k prebiehajúcemu konaniu, ktoré bolo začaté na základe článku 29 rámcovej smernice, a teda všetky patria do tej istej kategórie (v tomto zmysle pozri rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, body 74 a 78).

142    Po druhé treba určiť, či dôvody uvedené Komisiou v napadnutom rozhodnutí pri odmietnutí prístupu k dokumentom súvisiacim s konaním začatým na základe článku 29 rámcovej smernice sú takej povahy, že odôvodňujú uznanie novej všeobecnej domnienky nezverejnenia.

143    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia zdôraznila, odvolávajúc sa na rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau (C‑139/07 P, EU:C:2010:376), že ani nariadenie č. 1049/2001, ani rámcová smernica neobsahovala ustanovenia, ktoré by výslovne zakotvovali prednosť jedného z týchto aktov pred tým druhým, a preto bolo potrebné zabezpečiť uplatňovanie každého z týchto aktov v súlade s tým druhým a umožniť koherentný výkon týchto aktov.

144    Komisia takisto poznamenala, že začatie a vedenie vyšetrovaní nasledujúcich po oznámení na základe článku 29 rámcovej smernice bolo súčasťou jej správnych funkcií a že uplatnenie nariadenia č. 1049/2001 nesmelo mať ten následok, že sa uvedený článok pozbaví potrebného účinku.

145    Komisia ďalej uviedla, po prvé, že šesť dokumentov, ktoré boli súčasťou spisu vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice, pozostávalo z odpovedí členských štátov na konzultácie, ktoré v rámci tohto vyšetrovania začala. Uviedla, že tento spis obsahoval aj 45 e‑mailov v rámci korešpondencie s členskými štátmi. Komisia bola toho názoru, že pre úspech jej vyšetrovania bolo nevyhnutné, aby prebiehalo v atmosfére diskrétnosti a dôvery, ktorá prospieva výmene informácií a slobodných názorov medzi ňou a členskými štátmi. Dodala, že ak by táto dôvernosť absentovala, členské štáty by sa zdráhali slobodne vysloviť svoj názor k dodržaniu alebo nedodržaniu ustanovení rámcovej smernice.

146    Komisia po druhé uviedla, že spis k vyšetrovaniu začatému na základe článku 29 rámcovej smernice pozostával z viacerých dokumentov obsahujúcich internú výmenu názorov, predovšetkým medzi jednotlivými generálnymi riaditeľstvami a právnou službou Komisie, ku ktorej došlo v rámci predbežných porád o prebiehajúcom vyšetrovaní uplatňovania rámcovej smernice Francúzskou republikou a Spolkovou republikou Nemecko. Poukázala aj na to, že určité dokumenty predstavovali e‑mailovú korešpondenciu so súkromnými podnikmi. Komisia zdôraznila, že akékoľvek predčasné poskytnutie tejto predbežnej komunikácie by vyšetrovanie vystavilo neprimeraným zásahom tretích strán založeným na nepodložených domnienkach alebo názoroch, čím by sa vyšetrovanie spomalilo a ohrozila by sa jeho účinnosť. Poskytnutie týchto dokumentov by narušilo dôveru členských štátov v objektívnosť, nestrannosť a dôvernosť postupu vyšetrovania a ubralo by tak na ochote členských štátov konštruktívne sa po skončení vyšetrovania podieľať na účinnom spĺňaní záverov vyšetrovania.

147    Poskytnutie požadovaných dokumentov by tak podľa Komisie spôsobilo, že by sa spochybnil potrebný účinok ochrannej doložky stanovenej v článku 29 rámcovej smernice a najmä účel v tomto kontexte vedených vyšetrovaní, ktorý spočíva v zistení, či predmetný členský štát túto doložku uplatnil oprávnene, a v zabezpečení vysokej úrovne bezpečnosti cestnej premávky, ochrany zdravia a životného prostredia.

148    Komisia preto dospela k záveru, že na požadované dokumenty, ktoré boli všetky súčasťou správneho spisu vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice, sa vzťahovala všeobecná domnienka nezverejnenia založená na ochrane vyšetrovaní podľa článku 4 ods. 2 tretej zarážky nariadenia č. 1049/2001.

149    Pokiaľ ide o dôvod uvedený Komisiou v napadnutom rozhodnutí na uplatnenie všeobecnej domnienky dôvernosti požadovaných dokumentov, ktorý bol založený na potrebe zabezpečiť jednotné uplatňovanie nariadenia č. 1049/2001 a rámcovej smernice, treba zdôrazniť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla, akému nesúladu medzi týmito dvoma textami malo uplatnenie všeobecnej domnienky nezverejnenia zabrániť.

150    Treba tiež pripomenúť, že v rozsudku z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau (C‑139/07 P, EU:C:2010:376), na ktorý sa Komisia v prejednávanej veci odvolávala, Súdny dvor uznal existenciu všeobecnej domnienky nezverejnenia dokumentov týkajúcich sa konania o preskúmaní štátnej pomoci. Po pripomenutí, že článok 6 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) stanovoval, že pripomienky doručené Komisii v rámci uvedeného konania sa zasielali dotknutému členskému štátu, ktorý mal potom možnosť odpovedať na tieto pripomienky v stanovenej lehote, Súdny dvor uviedol, že z nariadenia č. 659/1999 vyplývalo, že dotknuté osoby s výnimkou členského štátu zodpovedného za poskytnutie pomoci nemali v rámci konania o preskúmaní štátnej pomoci právo nahliadať do dokumentov založených v administratívnom spise Komisie, a teda, že ak by tieto dotknuté osoby boli oprávnené na základe nariadenia č. 1049/2001 získať prístup k dokumentom založeným v administratívnom spise Komisie, režim preskúmavania štátnej pomoci by bol spochybnený (rozsudok z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C‑139/07 P, EU:C:2010:376, body 57 a 58).

151    Na rozdiel od nariadenia č. 659/1999 však rámcová smernica neobsahuje ustanovenie, ktoré stanovuje, že členský štát (alebo členské štáty) dotknutý (dotknuté) konaním podľa článku 29 rámcovej smernice má (majú) prístup k dokumentom v administratívnom spise uvedeného konania, z ktorého by mohlo a contrario vyplývať, že ostatné strany dotknuté týmto konaním takéto právo nemajú. Okrem toho článok 29 ods. 2 rámcovej smernice, ktorý sa týka poradenia sa so stranami dotknutými konaním stanoveným v uvedenom článku a nie prístupu k dokumentom tohto konania, nemožno na rozdiel od toho, čo podľa všetkého tvrdí Komisia, vykladať ako ustanovenie, ktoré upravuje používanie dokumentov obsiahnutých v spise Komisie reštriktívne.

152    Rámcová smernica tak neobsahuje žiadne pravidlo osobitne upravujúce podmienky prístupu k správnemu spisu Komisie v rámci konania stanoveného v článku 29 rámcovej smernice.

153    Dôvody predložené Komisiou v napadnutom rozhodnutí na účely uplatnenia všeobecnej domnienky nezverejnenia na požadované dokumenty, vychádzajúce z potreby zabezpečiť jednotné uplatňovanie nariadenia č. 1049/2001 a rámcovej smernice, ako aj rozsudku z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau (C‑139/07 P, EU:C:2010:376), preto nie sú v prejednávanej veci presvedčivé.

154    Je pravda, že okolnosť, že neexistuje legislatívny text, ktorý by osobitne upravoval podmienky prístupu k požadovaným dokumentom, nemôže sama osebe odôvodniť vylúčenie akejkoľvek možnosti uznať existenciu všeobecnej domnienky, na základe ktorej by mohol byť odmietnutý prístup k požadovaným dokumentom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. mája 2016, International Management Group/Komisia, T‑110/15, EU:T:2016:322, bod 31).

155    Keďže však z možnosti odvolať sa na všeobecné domnienky vyplýva nielen ohraničenie základnej zásady transparentnosti zakotvenej v článku 11 ZEÚ, článku 15 ZFEÚ a nariadení č. 1049/2001, ale nevyhnutne aj praktické obmedzenie prístupu k dotknutým dokumentom, musí sa použitie uvedených domnienok zakladať na závažných a presvedčivých dôvodoch (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Wathelet v spojených veciach LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:528, bod 57).

156    Komisia tak na to, aby mohla voči žalobkyni namietať všeobecnú domnienku nezverejnenia požadovaných dokumentov, mala vysvetliť, v čom bola táto domnienka nevyhnutná na zabezpečenie správneho fungovania konania v prejednávanej veci, t. j. konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice, a na zabezpečenie toho, aby ciele tohto konania neboli narušené.

157    Okrem dôvodov založených na potrebe zabezpečiť jednotné uplatňovanie nariadenia č. 1049/2001 a rámcovej smernice, ako aj rozsudku z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau (C‑139/07 P, EU:C:2010:376), ktoré v tomto prípade nie sú presvedčivé, sa Komisia pri uplatnení všeobecnej domnienky nezverejnenia odvolala v podstate aj na nevyhnutnosť zabezpečiť atmosféru diskrétnosti a dôvery vo vzťahu s členskými štátmi a zabrániť zasahovaniu tretích strán do prebiehajúceho vyšetrovania.

158    Je nutné konštatovať, že tieto dôvody platia pri akomkoľvek prebiehajúcom vyšetrovaní začatom voči členskému štátu.

159    Pripustiť, že všeobecnú domnienku nezverejnenia je možné z takýchto dôvodov uplatniť, by bolo v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej sa domnienky musia vykladať a uplatňovať reštriktívne, keďže predstavujú výnimku z povinnosti konkrétneho a individuálneho skúmania jednotlivých dokumentov, na ktoré sa žiadosť o prístup vzťahuje, dotknutou inštitúciou, ako aj vo všeobecnosti zo zásady čo možno najširšieho prístupu verejnosti k dokumentom, ktorými disponujú inštitúcie Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 81).

160    Ďalej treba dodať, že pokiaľ ide o 29 e‑mailov, ktoré si Komisia a právnické osoby v rámci konania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice navzájom zaslali, je zrejmé, že dôvody uvedené Komisiou na účely uplatnenia domnienky, že ich zverejnenie by narušilo účel vyšetrovania začatého na základe článku 29 rámcovej smernice, nie sú relevantné. Pri čítaní napadnutého rozhodnutia je totiž ťažké pochopiť, ako by mohlo zverejnenie tejto korešpondencie narušiť dôveru členských štátov v objektívnosť a nestrannosť vyšetrovania vedeného Komisiou alebo vystaviť uvedené vyšetrovanie nevhodným zásahom tretích strán.

161    V rámci dokazovania podľa článku 91 písm. c) rokovacieho poriadku bolo Komisii nariadené predloženie úplnej kópie týchto 29 e‑mailov.

162    V týchto e‑mailoch dotyčné právnické osoby v podstate vyjadrujú svoj názor na chladivo R1234yf používané v klimatizačných systémoch motorových vozidiel žalobkyne. Z týchto 28 e‑mailov (jeden z týchto 29 e‑mailov bol v skutočnosti interným e‑mailom Komisie, čo aj sama uviedla v sprievodnom liste ku kópii týchto dokumentov) nevyplýva, že zverejnenie stanoviska určitých právnických osôb k chladivu R1234yf by narušilo dôveru členských štátov v objektívnosť, nestrannosť a dôvernosť vyšetrovania a vystavilo vyšetrovanie nevhodným zásahom tretích strán. Ďalej, hoci je pravda, že príloha jedného z týchto e‑mailov obsahuje správu KBA o chladive R1234yf a že viacero e‑mailov obsah tejto správy reprodukuje, táto správa je zverejnená aj tretími stranami a dostupná na internetovej stránke KBA. Nemožno teda vychádzať z toho, že zverejnenie týchto e‑mailov by narušilo dôveru vnútroštátneho orgánu.

163    Dôvody uvedené Komisiou pri uplatnení všeobecnej domnienky nezverejnenia na dokumenty súvisiace s konaním začatým podľa článku 29 rámcovej smernice nie sú relevantné, pokiaľ ide o korešpondenciu medzi Komisiou a právnickými osobami, a nie sú závažné a presvedčivé, pokiaľ ide o iné kategórie dokumentov, ktoré označila.

164    Komisia preto nemohla vzhľadom na dôvody, ktoré v napadnutom rozhodnutí predložila, uplatniť na požadované dokumenty všeobecnú domnienku nezverejnenia.

165    Tento záver nie je spochybnený ani tvrdením Komisie, že medzi konaním EU Pilot 5160/11 a konaním začatým podľa článku 29 rámcovej smernice existuje úzky funkčný vzťah.

166    V tejto súvislosti treba najskôr poznamenať, že Komisia vo svojich odpovediach na písomné otázky Všeobecného súdu uviedla, že požadované dokumenty neboli založené do spisu EU Pilot 5160/11. Súdny dvor však konštatoval, že skutočnosť, že dokumenty boli založené do spisu určitého správneho konania, bola rozhodujúca pre zistenie, že tieto dokumenty s týmto konaním súviseli (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, ClientEarth/Komisia, C‑612/13 P, EU:C:2015:486, bod 76). Žalobkyňa preto dôvodne tvrdí, že Komisia sa nemôže odvolávať na všeobecnú domnienku nezverejnenia dokumentov súvisiacich s konaniami EU Pilot uznanú Všeobecným súdom v rozsudku z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia (T‑306/12, EU:T:2014:816, body 19, 22 a 39), ktorý bol potvrdený rozsudkom z 11. mája 2017, Švédsko/Komisia (C‑562/14 P, EU:C:2017:356).

167    Ďalej je pravda, že Francúzska republika v prejednávanej veci svoje odmietnutie evidencie odôvodnila tým, že predĺženia typových schválení ES motorových vozidiel udelené nemeckými orgánmi neboli v súlade so smernicou o klimatizačných systémoch. Odmietnutie evidencie však môže byť odôvodnené inými dôvodmi než nedodržaním platných právnych predpisov vnútroštátnymi orgánmi príslušnými pre oblasť typového schvaľovania motorových vozidiel. Ako vyplýva z článku 29 ods. 1 druhej vety prvej zarážky rámcovej smernice, toto odmietnutie možno odôvodniť nedostatkom v príslušných regulačných aktoch. V takom prípade neexistuje vzťah medzi konaním začatým na základe článku 29 rámcovej smernice a konaním EU Pilot.

168    Navyše konanie, ktoré bolo v prejednávanej veci začaté na základe článku 29 ods. 1 rámcovej smernice, nepredstavuje fázu, ktorá predchádza konaniu o nesplnení povinnosti začatému proti Spolkovej republike Nemecko, pretože touto predchádzajúcou fázou je konanie EU Pilot 5160/11.

169    Napokon treba uviesť, že na účely odôvodnenia spoločného prístupu, pokiaľ ide o konania EU Pilot a konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ, Všeobecný súd v rozsudku z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia (T‑306/12, EU:T:2014:816, bod 61), osobitne zdôraznil, že konanie EU Pilot, tak ako štádium pred podaním žaloby v rámci konania o nesplnení povinnosti, má bilaterálnu povahu a vedie sa medzi Komisiou a dotknutým členským štátom, a to platí aj bez ohľadu na skutočnosť, že je možné, že sa začalo na základe sťažnosti, keďže prípadný sťažovateľ v každom prípade nemá v následných etapách konania o nesplnení povinnosti žiadne práva. Na rozdiel od konania EU Pilot alebo konania o nesplnení povinnosti však konanie začaté na základe článku 29 rámcovej smernice nie je dvojstranným konaním medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Článok 29 ods. 2 rámcovej smernice totiž stanovuje, že Komisia sa s dotknutými stranami čo najskôr poradí s cieľom pripraviť rozhodnutie. Z tohto ustanovenia vyplýva, že výrobca má ako dotknutá strana právo, aby sa s ním konzultovalo, a teda je na uvedenom konaní zúčastnený, na rozdiel od prípadného sťažovateľa v rámci konaní o nesplnení povinnosti.

170    Okrem toho treba pripomenúť, že Komisia sa v prejednávanej veci poradila tak s ostatnými členskými štátmi, ako aj s právnickými osobami, aby získala informácie, ktoré podľa všetkého považovala za užitočné alebo nevyhnutné pre potreby jej vyšetrovania. Tieto prvky konzultácie sú pritom veľmi odlišné od konania vedeného Komisiou v prípade konania o nesplnení povinnosti a konania EU Pilot. V každom prípade nie je vzhľadom na počet a rozmanitosť osôb, s ktorými sa Komisia poradila, možné predpokladať, že na všetky informácie, ktoré v rámci týchto konzultácií dostala, sa vzťahuje výnimka týkajúca sa ochrany inšpekcií, vyšetrovania a kontroly.

171    Judikatúra týkajúca sa konaní EU Pilot a konania o nesplnení povinnosti sa preto analogicky neuplatňuje.

172    Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvej časti tretieho žalobného dôvodu treba vyhovieť, a teda napadnuté rozhodnutie zrušiť, pričom nie je potrebné preskúmať druhú časť tretieho žalobného dôvodu a štvrtý žalobný dôvod ani sa vyjadriť k návrhu na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania predloženému žalobkyňou v jej liste z 8. júna 2018.

 O trovách

173    Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, znáša svoje vlastné trovy konania a je potrebné zaviazať ju na náhradu trov konania žalobkyne v súlade s jej návrhmi.

174    Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Rada a Parlament tak znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto:

1.      Rozhodnutie Európskej komisie Ares(2013) 3715941 z 13. decembra 2013, ktorým odmietla poskytnúť spoločnosti Daimler AG prístup k dokumentom týkajúcim sa konania vedeného Francúzskou republikou na základe článku 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/46/ES z 5. septembra 2007, ktorou sa zriaďuje rámec pre typové schválenie motorových vozidiel a ich prípojných vozidiel, systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek určených pre tieto vozidlá (rámcová smernica), sa zrušuje.

2.      Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Daimler.

3.      Rada Európskej únie a Európsky parlament znášajú svoje vlastné trovy konania.

Gratsias Dittrich Xuereb

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. októbra 2018.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.