ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (piata komora)
z 27. septembra 2007 (*)
„Mimozmluvná zodpovednosť – Mlieko – Dodatočný poplatok – Referenčné množstvo – Nariadenie (EHS) č. 2187/93 – Náhrada škody výrobcom – Prerušenie premlčania“
V spojených veciach T‑8/95 a T‑9/95,
Wilhelm Pelle, bydliskom v Kluse-Ahlene (Nemecko),
Ernst-Reinhard Konrad, bydliskom v Löllbachu (Nemecko),
v zastúpení: B. Meisterernst, M. Düsing, D. Manstetten, F. Schulze a W. Haneklaus, advokáti,
žalobcovia,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: pôvodne A. Brautigam a A.‑M. Colaert, neskôr A.‑M. Colaert, splnomocnení zástupcovia,
a
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení pôvodne: D. Booß a M. Niejahr, splnomocnení zástupcovia, neskôr T. van Rijn a M. Niejahr, za právnej pomoci pôvodne H.‑J. Rabe, G. Berrisch a M. Núñez-Müller,
žalovaným,
ktorých predmetom sú žiadosti o náhradu škody na základe článku 178 Zmluvy ES (teraz článok 235 ES) a článku 215 druhého odseku Zmluvy ES (teraz článok 288 druhý odsek ES), údajne vzniknutej žalobcom z dôvodu uplatnenia nariadenia Rady (EHS) č. 857/84 z 31. marca 1984, ktorým sa prijímajú všeobecne platné pravidlá uplatňovania poplatku uvedeného v článku 5c nariadenia (EHS) č. 804/68 v odvetví mlieka a mliečnych výrobkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 90, s. 13), doplneného nariadením Komisie (EHS) č. 1371/84 zo 16. mája 1984, ktorým sa prijímajú podrobné ustanovenia týkajúce sa dodatočného poplatku uvedeného v článku 5c nariadenia č. 804/68 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 132, s. 11),
SÚD PRVÉHO STUPŇA EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (piata komora),
v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia E. Martins Ribeiro a K. Jürimäe,
tajomník: J. Plingers, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 23. januára 2007,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
Režim referenčných množstiev
1 Nariadenie Rady (EHS) č. 1078/77 zo 17. mája 1977, ktorým sa zavádza systém prémií za neuvedenie mlieka a mliečnych výrobkov na trh a za konverziu mliečnych stád [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 131, s. 1), zaviedlo uhradenie prémie za neuvedenie na trh alebo prémie za konverziu výrobcom, ktorí sa zaviazali neuvádzať na trh mlieko alebo mliečne výrobky počas päťročného obdobia neuvádzania na trh alebo počas štvorročného obdobia konverzie neuvádzať mlieko alebo mliečne výrobky na trh a vykonať konverziu mliečnych stád na stáda na produkciu mäsa.
2 Výrobcovia mlieka, ktorí podpísali záväzok podľa nariadenia č. 1078/77, sa spoločne nazývajú „výrobcovia SLOM“, pričom tento akronym pochádza z holandského výrazu „slachten en omschakelen“ (poraziť alebo vykonať konverziu), opisujúceho ich povinnosti v rámci režimu neuvádzania na trh alebo vykonania konverzie.
3 Nariadením Rady (EHS) č. 856/84 z 31. marca 1984, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 804/68 o spoločnej organizácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 90, s. 10), a nariadením Rady (EHS) č. 857/84 z 31. marca 1984, ktorým sa prijímajú všeobecne platné pravidlá uplatňovania poplatku uvedeného v článku 5c nariadenia (EHS) č. 804/68 v odvetví mlieka a mliečnych výrobkov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 90, s. 13), bol k 1. aprílu 1984 zavedený dodatočný poplatok týkajúci sa dodávania mlieka v množstvách presahujúcich referenčné množstvo, pričom toto referenčné množstvo bolo stanovené pre každého odberateľa v rámci limitu celkového množstva zaručeného pre jednotlivé členské štáty. Referenčné množstvo, na ktoré sa dodatočný poplatok nevzťahoval, zodpovedalo množstvu mlieka alebo jeho ekvivalentu v mliečnych výrobkoch dodávaného výrobcom alebo odberaného mliekarenskými podnikmi na základe schémy stanovenej členským štátom na referenčný rok, pričom v Spolkovej republike Nemecko bol referenčným rokom rok 1983.
4 Podrobné pravidlá na uplatňovanie dodatočného poplatku uvedeného v článku 5c nariadenia Rady (EHS) č. 804/68 z 27. júna 1968 o spoločnej organizácii trhu s mliekom a mliečnymi výrobkami [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 148, s. 13) boli určené nariadením Komisie (EHS) č. 1371/84 zo 16. mája 1984 (Ú. v. ES L 132, s. 11).
5 Výrobcovia, ktorí vzhľadom na dodržiavanie záväzku vyplývajúceho z nariadenia č. 1078/77 v priebehu referenčného roka stanoveného predmetným členským štátom nedodávali nijaké mlieko, boli vyňatí z pridelenia referenčného množstva.
6 V rozsudkoch z 28. apríla 1988, Mulder (120/86, Zb. s. 2321, ďalej len „rozsudok Mulder I“) a von Deetzen (170/86, Zb. s. 2355), Súdny dvor vyhlásil nariadenie č. 857/84, doplnené nariadením č. 1371/84, za neplatné v časti, v ktorej nestanovovalo pridelenie referenčného množstva výrobcom, ktorí vzhľadom na ich záväzok v zmysle nariadenia č. 1078/77 nedodávali v priebehu referenčného roka stanoveného predmetným členským štátom nijaké mlieko.
7 V nadväznosti na rozsudky Mulder I a von Deetzen, uvedené v bode 6 vyššie, prijala Rada 20. marca 1989 nariadenie (EHS) č. 764/89, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 857/84 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 84, s. 2), ktoré nadobudlo platnosť 29. marca 1989 a na základe ktorého mohla kategória výrobcov uvedená v týchto rozsudkoch získať osobitné referenčné množstvo vo výške 60 % ich výroby v priebehu dvanástich mesiacov predtým, ako sa zaviazali záväzkom neuvádzania na trh alebo konverzie v zmysle nariadenia č. 1078/77.
8 Výrobcovia, ktorí podpísali záväzok neuvádzania na trh alebo konverzie a ktorí v zmysle nariadenia č. 764/89 získali referenčné množstvo nazývané „osobitné“, sa nazývajú „výrobcovia SLOM I“.
Režim náhrady škody a režim premlčania
9 Medzitýmnym rozsudkom z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia (C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑3061, ďalej len „rozsudok Mulder II“), Súdny dvor určil, že Spoločenstvo zodpovedá za škodu vzniknutú určitým výrobcom mlieka, ktorí prevzali záväzok podľa nariadenia č. 1078/77 a následne im bolo zabránené uvádzať mlieko na trh z dôvodu uplatnenia nariadenia č. 857/84, doplneného nariadením č. 1371/84. Pokiaľ ide o sumy, ktoré mali byť uhradené, Súdny dvor vyzval účastníkov konania na ich stanovenie spoločnou dohodou.
10 Po tomto rozsudku zverejnila Rada a Komisia 5. augusta 1992 v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev oznámenie 92/C 198/04 (Ú. v. ES C 198, s. 4, ďalej len „oznámenie z 5. augusta 1992“). Toto oznámenie stanovuje:
„V súvislosti s rozsudkom [Mulder II, už citovaným v bode 9 vyššie]… považujú inštitúcie Spoločenstva za nevyhnutné oznámiť dotknutým subjektom nasledovné:
1. Súdny dvor uznal, že mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva podľa článku [288 ES] sa vzťahuje na každého výrobcu v zmysle článku 12 písm. c) nariadenia (EHS) č. 857/84, ktorému v dôsledku jeho účasti na schéme v zmysle nariadenia (EHS) č. 1078/77 nebola včas pridelená kvóta na mlieko, čím utrpel škodu, ktorá musí byť v súlade s už citovaným rozsudkom nahradená, a ktorý skutočne spĺňa kritériá a podmienky vyplývajúce z tohto rozsudku.
2. Inštitúcie sa voči výrobcom uvedeným v bode 1 zaväzujú zdržať sa až do uplynutia lehoty uvedenej v bode 3 podania námietky premlčania v zmysle článku 43 Štatútu Súdneho dvora (zmenený na článok 46 Štatútu Súdneho dvora), pokiaľ ich nárok na náhradu škody ešte nebol premlčaný v čase zverejnenia tohto oznámenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev alebo v čase, keď sa výrobca obrátil na jednu z inštitúcií.
3. S cieľom zabezpečiť plnú účinnosť rozsudku [Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie] vydajú inštitúcie pravidlá obsahujúce podrobnosti náhrady škody dotknutým osobám vrátane otázky úrokov.
Inštitúcie spresnia, na ktoré úrady a v akej lehote sa majú žiadosti podať. Výrobcom sa zaručuje, že im bude umožnené uplatniť ich právne nároky v prípade, že sa pred začatím plynutia tejto lehoty neobrátia na príslušné inštitúcie Spoločenstva alebo vnútroštátne orgány.“ [neoficiálny preklad]
11 Po oznámení z 5. augusta 1992 prijala Rada nariadenie (EHS) č. 2187/93 z 22. júla 1993, stanovujúce ponuku náhrady škody určitým výrobcom mlieka a mliečnych výrobkov, ktorých činnosť bola dočasne obmedzená [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 196, s. 6). Toto nariadenie stanovovalo v prospech výrobcov, ktorí získali definitívne osobitné referenčné množstvo, ponuku na paušálnu náhradu škody vzniknutej v rámci uplatnenia právnej úpravy uvádzanej rozsudkom Mulder II, už citovaným v bode 9 vyššie.
12 Článok 10 ods. 2 nariadenia č. 2187/93 stanovuje:
„Výrobcovia podajú svoje žiadosti [o náhradu škody] na príslušné [vnútroštátne] úrady. Žiadosti výrobcov musia byť príslušným úradom doručené najneskôr do 30. septembra 1993, inak budú zamietnuté.
Premlčacia lehota podľa článku 43 Štatútu Súdneho dvora začne pre všetkých výrobcov plynúť odo dňa uvedeného v prvom odseku, pokiaľ žiadosť v zmysle uvedeného odseku nebola podaná skôr, ibaže by došlo k prerušeniu premlčania podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor podľa článku 43 jeho Štatútu.“ [neoficiálny preklad]
13 Článok 14 prvý odsek nariadenia č. 2187/93 stanovuje:
„Príslušný orgán uvedený v článku 10 predloží výrobcovi v mene a na účet Rady a Komisie v maximálnej lehote štyri mesiace odo dňa prijatia žiadosti ponuku na náhradu škody…“
14 Článok 14 tretí odsek nariadenia č. 2187/93 stanovuje:
„Neprijatie ponuky v lehote dvoch mesiacov od jej prijatia má za následok, že ponuka už viac v budúcnosti nezaväzuje dotknuté inštitúcie Spoločenstva.“ [neoficiálny preklad]
15 Článok 43 Štatútu Súdneho dvora (ďalej len „Štatút Súdneho dvora“) stanovuje:
„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Spoločenstiev. V posledne menovanom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 230 [ES]…; v prípade potreby sa uplatnia ustanovenia článku 232 druhého pododseku [ES]…“
Skutkové okolnosti
16 Žalobcovia sú výrobcami mlieka v Nemecku. V rámci nariadenia č. 1078/77 prijali záväzok neuvádzania na trh, ktorý uplynul v prípade žalobcu vo veci T‑8/95 1. marca 1985 a v prípade žalobcu vo veci T‑9/95 30. júna 1984. Ako výrobcovia SLOM I im bolo pridelené osobitné referenčné množstvo na základe nariadenia č. 764/89.
17 Listom z 23. decembra 1991 adresovaným žalovaným inštitúciám žalobca vo veci T‑8/95 uplatnil svoje právo na náhradu škody proti Spoločenstvu. Žalobca vo veci T‑9/95 urobil to isté listom zo 4. decembra 1990. Rada listami z 13. januára 1992 (vec T‑8/95) a z 20. decembra 1990 (vec T‑9/95) a Komisia listami zo 16. januára 1992 (vec T‑8/95) a z 19. decembra 1990 (vec T‑9/95) odmietli nahradiť škodu žalobcom. Žalované inštitúcie v tých istých listoch uviedli, že sú pripravené vzdať sa odvolávania sa na premlčanie až do uplynutia lehoty troch mesiacov po uverejnení rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev. Toto vzdanie sa, ohraničené z hľadiska času, však platilo len pre žiadosti o náhradu škody, ktoré ešte neboli premlčané k dátumom v uvedených listoch.
18 Po prijatí nariadenia č. 2187/93 podali žalobcovia žiadosti o náhradu škody založené na článku 10 ods. 2 prvom pododseku uvedeného nariadenia na príslušný nemecký orgán.
19 Listami zo 17. decembra 1993 (vec T‑8/95) a z 2. decembra 1993 (vec T‑9/95) nemecký orgán zaslal žalobcom na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93 ponuku na paušálnu náhradu škody v mene a na účet Spoločenstva.
20 Žalobcovia nechali uplynúť lehotu dvoch mesiacov stanovenú v článku 14 treťom odseku nariadenia č. 2187/93. Ponuka na náhradu škody uvedená v predchádzajúcom bode bola teda takto implicitne odmietnutá.
Konanie
21 Žalobcovia návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 23. januára 1995 podali žaloby, na základe ktorých sa začali tieto konania.
22 Uznesením prvej komory z 3. júla 1995 Súd prvého stupňa prerušil konanie v týchto veciach až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora vo veci Mulder a i./Rada a Komisia (C‑104/89 a C‑37/90). Rozsudkom Súdneho dvora z 27. januára 2000, Mulder a i./Rada a Komisia (C‑104/89 a C‑37/90, Zb. s. I‑203), sa prerušenie skončilo.
23 Uznesením predsedu prvej komory zo 6. júla 1995 boli veci T‑366/94, T‑3/95, T‑7/95, T‑8/95, T‑9/95, T‑14/95, T‑16/95, T‑20/95, T‑22/95, T‑100/95, T‑120/95 a T‑124/95 spojené. Veci T‑366/94, T‑3/95, T‑7/95, T‑14/95, T‑16/95, T‑20/95, T‑22/95, T‑100/95, T‑120/95 a T‑124/95 boli medzičasom vymazané z registra Súdu prvého stupňa.
24 Uznesením štvrtej komory z 10. apríla 2000 Súd prvého stupňa prerušil konanie v týchto veciach až do vyhlásenia rozsudku Súdu prvého stupňa vo veci Rudolph/Rada a Komisia (T‑187/94). Rozsudkom Súdu prvého stupňa zo 7. februára 2002, Rudolph/Rada a Komisia (T‑187/94, Zb. s. II‑367), sa prerušenie skončilo.
25 Rozhodnutím z 2. júla 2003 sa Súd prvého stupňa rozhodol postúpiť tieto veci komore zloženej z troch sudcov, v danom prípade prvej komore.
26 Zloženie komôr Súdu prvého stupňa bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený do piatej komory. Tieto veci boli v dôsledku toho pridelené piatej komore.
27 Písomnou otázkou z 20. septembra 2006 boli účastníci konania vyzvaní, aby zaujali stanovisko k vplyvu rozsudku Súdneho dvora z 28. októbra 2004, van den Berg/Rada a Komisia (C‑164/01 P, Zb. s. I‑10225, ďalej len „rozsudok van den Berg“), na výpočet premlčacej lehoty v týchto veciach. Účastníci konania odpovedali na túto otázku v im stanovených lehotách.
28 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa boli vypočuté počas pojednávania 23. januára 2007.
Návrhy účastníkov konania
29 Vo veci T‑8/95 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zaviazal spoločne a nerozdielne žalované inštitúcie, aby mu vyplatili náhradu škody SLOM I za obdobie od 2. marca 1985 do 29. marca 1989, a to v sume 81 159,764 nemeckej marky (DEM), zvýšenú o úroky z omeškania vo výške 8 % za rok od 19. mája 1992,
– zaviazal spoločne a nerozdielne žalované inštitúcie na náhradu trov konania.
30 V tej istej veci žalobca vo svojej replike uvádza, že uplatňuje svoje právo na náhradu škody za obdobie od 31. decembra 1986 do 29. marca 1989.
31 Vo veci T‑9/95 žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zaviazal spoločne a nerozdielne žalované inštitúcie, aby mu vyplatili náhradu škody SLOM I za obdobie od 1. júla 1984 do 29. marca 1989, a to v sume 83 670,155 DEM, zvýšenú o úroky z omeškania vo výške 8 % za rok od 19. mája 1992,
– zaviazal spoločne a nerozdielne žalované inštitúcie na náhradu trov konania.
32 V tej istej veci žalobca vo svojej replike uvádza, že uplatňuje svoje právo na náhradu škody za obdobie od 7. decembra 1985 do 29. marca 1989.
33 V obidvoch veciach žalobcovia okrem toho navrhujú, aby Súd prvého stupňa spojil tieto veci s vecou Hülseberg a i./Rada a Komisia (T‑77/93) a prerušil konanie až do vyhlásenia rozsudku v tejto veci. Táto posledná uvedená vec však bola vymazaná z registra Súdu prvého stupňa uznesením zo 4. februára 1997.
34 Vo veciach T‑8/95 a T‑9/95 žalované inštitúcie navrhujú, aby Súd prvého stupňa:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
Tvrdenia účastníkov konania
35 Žalobcovia odkazujú na rozsudok Mulder II, už citovaný v bode 9 vyššie, a uvádzajú, že ako výrobcovia SLOM I majú právo na náhradu vzniknutej škody. Zodpovednosť Spoločenstva sa potvrdila tým, že vnútroštátne orgány poskytli ponuku na náhradu škody na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93. Odmietnutie žalobcov prijať túto ponuku v nijakom prípade nemení ich právo na náhradu škody.
36 Pokiaľ ide o údajne vzniknutú škodu, žalobcovia tvrdia, že z dôvodu neexistencie priestoru nebola možná alternatívna výroba v rámci ich prevádzky, takže vzniknutá škoda bola podstatne vyššia ako výška náhrady škody stanovená v nariadení č. 2187/93.
37 Okrem toho žalobcovia tvrdia, že ich nároky nie sú premlčané. V tejto súvislosti v prvom rade uvádzajú, pričom odkazujú na podmienky premlčania na základe článku 43 Štatútu Súdneho dvora, že v prípade ich ako jednoduchých občanov sa nemožno domnievať, že museli vedieť pred vyhlásením rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, ku ktorému došlo 19. mája 1992, že podmienky na podanie žaloby o náhradu škody boli splnené.
38 V druhom rade žalobcovia tvrdia, že z článku 10 ods. 2 nariadenia č. 2187/93 vyplýva, že premlčacia lehota päť rokov uvedená v článku 43 Štatútu Súdneho dvora znovu začala plynúť od 30. septembra 1993 pre všetkých výrobcov mlieka, ktorí nepredložili svoje žiadosti alebo nepodali žalobu pred týmto dátumom. Premlčacia lehota teda uplynula až v roku 1998, takže žaloby podané 23. januára 1995 neboli oneskorené.
39 V treťom rade žalobcovia uvádzajú, že lehota dvoch mesiacov stanovená v článku 43 tretej vete Štatútu Súdneho dvora sa uplatňuje len v prípade negatívneho rozhodnutia inštitúcie rozhodujúcej o predbežnej žiadosti. Podľa žalobcov ponuka náhrady škody, ktorá im bola daná na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93, nie je takýmto rozhodnutím. Ich predbežné žiadosti z 23. decembra 1991 (vec T‑8/95) a zo 4. decembra 1990 (vec T‑9/95) neboli teda predmetom negatívneho rozhodnutia zo strany žalovaných inštitúcií. Okrem toho žiadosť podaná na základe článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93 nie je predbežnou žiadosťou v zmysle článku 43 Štatútu Súdneho dvora a v dôsledku toho ani nie je ponukou založenou na článku 14 prvom odseku nariadenia č. 2187/93, a takisto ani uplynutie lehoty dvoch mesiacov stanovené v treťom odseku tohto ustanovenia nepredstavuje negatívne rozhodnutie uvedené v článku 43 Štatútu Súdneho dvora. Lehota dvoch mesiacov stanovená v článku 43 Štatútu Súdneho dvora na podanie žaloby sa teda neuplatní.
40 V štvrtom rade, subsidiárne, žalobcovia uvádzajú, že sa dopustili ospravedlniteľného omylu, pokiaľ ide o okamih začatia plynutia lehoty na podanie žaloby. Žalované inštitúcie totiž konali tak, že ich správanie, či už samotné, alebo v rozhodujúcej miere, spôsobilo prípustné zmätenie žalobcov, ktorí konali v dobrej viere a vyvinuli náležitú obozretnosť vyžadovanú od bežne informovaného prevádzkovateľa (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. mája 1991, Bayer/Komisia, T‑12/90, Zb. s. II‑219, bod 29, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 29. septembra 1999, Evans a i./Komisia, T‑148/98 a T‑162/98, Zb. s. II‑2837, bod 31).
41 Žalobcovia uvádzajú, že žalované inštitúcie vyžadovali od poškodených výrobcov mlieka, aby nepodali žiadosť o náhradu škody ani žalobu o náhradu škody, pričom sa odvolávali na prijatie systému paušálnej náhrady škody. K tomu došlo prijatím oznámenia z 5. augusta 1992 a nariadenia č. 2187/93. Žalované inštitúcie vedeli, že ku škode došlo najmä v rokoch 1984 a 1985, ale viackrát vyhlásili, že sa nebudú odvolávať na premlčanie. Podľa žalobcov bežne informovaný prevádzkovateľ by sa teda mohol domnievať a očakávať, že oddialenie okamihu, v ktorom si bude uplatňovať svoje práva na náhradu škody, nespôsobí premlčanie jeho práva na podanie žaloby.
42 Okrem toho, keďže znenie článku 10 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 2187/93 uvádza, že nová päťročná lehota znovu začala plynúť od 30. septembra 1993, bežne informovaný prevádzkovateľ nemohol predvídať vývoj judikatúry uvedenej v rozsudku Súdu prvého stupňa z 25. novembra 1998, Steffens/Rada a Komisia (T‑222/97, Zb. s. II‑4175).
43 V piatom rade, v súlade so zásadami európskeho zmluvného práva (Lando, O., Beale, H. (ed.): Principles of European Contract Law. Parts 1 and 2. 2000; ZEuP 1995, s. 8644, a ZEuP 2000, s. 675), Spoločenstvo sa už nemohlo dôvodne odvolávať na premlčanie, pretože prijatím nariadenia č. 2187/93 uznalo zásadu existencie nároku poškodených výrobcov mlieka na náhradu škody.
44 V odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa (pozri bod 27 vyššie) žalobcovia v listoch z 5. októbra 2006 uviedli, že rozsudok van den Berg, už citovaný v bode 27 vyššie, sa má vykladať v tom zmysle, že obdobie uplynuté od prerušenia premlčania až do 30. septembra 1993 nemožno zohľadniť pri výpočte päťročnej premlčacej lehoty. Uplatnenie zásad uvedených v tomto rozsudku viedlo ku konštatovaniu, že práva žalobcov na náhradu škody boli premlčané len čiastočne.
45 Žalované inštitúcie nepopierajú, že žalobcovia patria medzi výrobcov, ktorí po vyhlásení rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, v zásade mali právo na náhradu vzniknutej škody vyplývajúcej z toho, že dočasne boli vylúčení z výroby mlieka. Tvrdia však, že z rozsudku Súdu prvého stupňa Steffens/Rada a Komisia, už citovaného v bode 42 vyššie, Rudolph/Rada a Komisia, už citovaného v bode 24 vyššie, a zo 7. februára 2002, Kustermann/Rada a Komisia (T‑201/94, Zb. s. II‑415), vyplýva, že práva žalobcov na náhradu škody sú v plnom rozsahu premlčané. V dôsledku toho sú tieto žaloby neprípustné.
46 Žalované inštitúcie pripomínajú, že päťročná premlčacia lehota z článku 43 Štatútu Súdneho dvora začína plynúť od okamihu, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým podlieha povinnosť Spoločenstva nahradiť škodu. V prípade, že tak ako v tejto veci zodpovednosť vyplýva z normatívneho aktu, je potrebné, aby vznikli škodlivé účinky tohto aktu (rozsudok Steffens/Rada a Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 31). V tejto súvislosti žalované inštitúcie tvrdia, že v prípade výrobcov SLOM I boli uvedené podmienky splnené v okamihu, keď im nariadenie č. 857/84 po prvýkrát zabránilo obnoviť výrobu mlieka, čiže v deň nasledujúci po uplynutí ich záväzkov neuvádzania na trh alebo konverzie, avšak najskôr 1. apríla 1984 (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. apríla 1997, Saint a Murray/Rada a Komisia, T‑554/93, Zb. s. II‑563, bod 87, a Hartmann/Rada a Komisia, T‑20/94, Zb. s. II‑595, body 2 a 130). Keďže záväzok neuvádzania na trh alebo konverzie žalobcov vo veciach T‑8/95 a T‑9/95 sa skončil v príslušnom poradí 1. marca 1985 a 30. júna 1984, premlčacia lehota začala plynúť 2. marca 1985 vo veci T‑8/95 a 1. júla 1984 vo veci T‑9/95.
47 Škody, ktoré spôsobilo Spoločenstvo výrobcom mlieka, sa však opakovali každodenne, a to až kým výrobcom nebolo pridelené referenčné množstvo. V predmetnom prípade výrobcovia SLOM I, akými sú žalobcovia, nemohli vyrábať mlieko až do nadobudnutia platnosti nariadenia č. 764/89, k čomu došlo 29. marca 1989.
48 S cieľom posúdenia, v prípade ktorých škôd vzniknutých medzi 2. marcom 1985 a 29. marcom 1989 (vec T‑8/95) alebo medzi 1. júlom 1984 a 29. marcom 1989 (vec T‑9/95) boli žiadosti o náhradu škody premlčané, žalované inštitúcie pripomínajú, že vo svojich odpovediach na žiadosti žalobcov o náhradu škody vo veciach T‑8/95 a T‑9/95 z 23. decembra 1991 a 4. decembra 1990 sa vzdali vznesenia námietky z dôvodu premlčania až do uplynutia lehoty troch mesiacov po uverejnení rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, v úradnom vestníku. Rozsudok bol uverejnený v úradnom vestníku 17. júna 1992, takže obdobie platnosti tohto vzdania sa sa skončilo 17. septembra 1992. Medzičasom sa však žalované inštitúcie v oznámení z 5. augusta 1992 zaviazali vo vzťahu k všetkým výrobcom SLOM, dotknutým rozsudkom Mulder II, už citovaným v bode 9 vyššie, nevznášať námietku z dôvodu premlčania až do prijatia podrobných ustanovení týkajúcich sa náhrady im vzniknutej škody. V prípade výrobcov, akými sú žalobcovia, voči ktorým žalované inštitúcie vyhlásili, že sa nebudú odvolávať na premlčanie až do 17. septembra 1992, sa teda obdobie platnosti tohto vzdania sa predĺžilo až do prijatia podrobných ustanovení týkajúcich sa náhrady im vzniknutej škody. Podrobné ustanovenia uvedené v oznámení z 5. augusta 1992 boli prijaté nariadením č. 2187/93.
49 Žalované inštitúcie okrem toho trvajú na tom, že žalobcovia ani neprijali ponuku na náhradu škody, ktorá im bola daná na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93 v lehote dvoch mesiacov, uvedenej v treťom odseku predmetného ustanovenia, ani nepodali žalobu o náhradu škody v dvoch mesiacoch po uplynutí tejto lehoty. Za týchto podmienok premlčacia lehota stanovená v článku 43 Štatútu Súdneho dvora nebola prerušená oznámením z 5. augusta 1992, a preto ani nebola prerušená žiadosťami zaslanými žalobcami listami z 23. decembra 1991 (vec T‑8/95) a zo 4. decembra 1990 (vec T‑9/95) (rozsudky Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 137, Steffens/Rada a Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, body 37 až 40, Rudolph/Rada a Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, body 60 až 64, a Kustermann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, body 72 až 76). Premlčacia lehota bola prerušená len podaním žalôb 23. januára 1995.
50 Z toho vyplýva, podľa žalovaných inštitúcií, že práva žalobcov na náhradu škody vzniknuté viac ako päť rokov pred prerušením premlčania sú premlčané. Keďže premlčanie bolo prerušené len 23. januára 1995 podaním žalôb, všetky práva vzniknuté pred 23. januárom 1990 sú premlčané. Keďže žalobcovia si mohli nárokovať len náhradu škody za obdobie od 2. marca 1985 (vec T‑8/95) alebo od 1. júla 1984 (vec T‑9/95) do 29. marca 1989, ich práva sú v dôsledku toho premlčané v plnom rozsahu. Je teda potrebné žaloby zamietnuť ako neprípustné.
51 V duplikách žalované inštitúcie v prvom rade dodávajú, že výklad článku 10 ods. 2 nariadenia č. 2187/93, podľa ktorého nová päťročná premlčacia lehota začala plynúť 30. septembra 1993, nie je zlučiteľný s článkom 43 Štatútu Súdneho dvora.
52 V druhom rade tvrdenie žalobcov založené na lehote dvoch mesiacov uvedenej v článku 43 tretej vete Štatútu Súdneho dvora vôbec nevysvetľuje, prečo by v prípade odmietnutia ponuky na náhradu škody žalobcovia mali mať novú premlčaciu lehotu. Komisia v tejto súvislosti pripomína, že z rozsudku Steffens/Rada a Komisia, už citovaného v bode 42 vyššie (bod 40), vyplýva, že vzdanie sa žalovaných inštitúcií odvolávania sa na premlčanie predstavuje jednostranný akt, ktorého účinky sa skončili na konci obdobia na prijatie ponuky na náhradu škody.
53 V treťom rade žalované inštitúcie uvádzajú, že omyl, ktorého sa dopustili žalobcovia, pokiaľ ide o začiatočný okamih premlčacej lehoty, nie je ospravedlniteľný. Žalobcovia totiž preukázali nedbanlivosť.
54 Vo štvrtom rade, pokiaľ ide o údajné uplatnenie zásad európskeho zmluvného práva, žalované inštitúcie uvádzajú, že tie nemožno v predmetnom prípade uplatniť. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že neexistuje nijaký zmluvný vzťah medzi žalovanými inštitúciami a žalobcami.
55 V odpovedi na písomnú otázku Súdu prvého stupňa (pozri bod 27 vyššie) žalované inštitúcie v listoch z 5. októbra 2006 namietajú proti relevantnosti rozsudku van den Berg, už citovaného v bode 27 vyššie, na účely výpočtu premlčacej lehoty v predmetnom prípade. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že rozsudok van den Berg, už citovaný v bode 27 vyššie (bod 100), sa týkal výlučne prípadu, keď chýba žiadosť v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia č. 2187/93. Keďže v týchto prípadoch výrobcovia takúto žiadosť podali, riešenie uvedené v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie, nemožno na nich preniesť a je potrebné vypočítať premlčaciu lehotu len vzhľadom na judikatúru Súdu prvého stupňa citovanú v bode 49 vyššie.
56 Komisia dodáva, že v prípade uplatnenia prístupu uvedeného v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie, je potrebné na účely výpočtu premlčacej lehoty zohľadniť prerušenie premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť v deň zaslania odpovede Komisie na pôvodnú žiadosť žalobcov z 23. decembra 1991 vo veci T‑8/95 a zo 4. decembra 1990 vo veci T‑9/95. Dátum začatia prerušenia premlčania je teda 16. januára 1992 vo veci T‑8/95 a 19. decembra 1990 vo veci T‑9/95. Na pojednávaní však Komisia uznala, že dátum začatia prerušenia premlčania by mohol byť takisto deň doručenia pôvodnej žiadosti žalobcov žalovaným inštitúciám, čiže 31. december 1991 vo veci T‑8/95 a 7. december 1990 vo veci T‑9/95. Posledný dátum prerušenia premlčania v zmysle rozsudku van den Berg, už citovaného v bode 27 vyššie, je teda buď 30. september 1993 v obidvoch veciach, alebo deň uplynutia lehoty na prijatie ponuky na náhradu škody predloženej na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93. V závislosti od týchto dvoch posledných uvedených možností a vzhľadom na dátum doručenia odpovede Komisie na pôvodnú žiadosť žalobcov ako dátum začatia prerušenia premlčania všetky práva na náhradu škody vzniknuté pred 5. májom 1988 alebo pred 18. decembrom 1987 sú vo veci T‑8/95 premlčané. To isté platí vo veci T‑9/95 v prípade práv na náhradu škody vzniknutých pred 12. aprílom 1987 alebo pred 8. decembrom 1986.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
57 Z rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, vyplýva, že zodpovednosť Spoločenstva vzniká vo vzťahu ku každému výrobcovi, ktorý utrpel napraviteľnú škodu z dôvodu, že mu bolo zabránené dodávať mlieko na základe nariadenia č. 857/84 (rozsudky Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 71, a Rudolph/Rada a Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 45).
58 Je nesporné, že žalobcovia sa nachádzajú v situácii výrobcov uvedených v rozsudku Mulder II, už citovanom v bode 9 vyššie.
59 Z toho vyplýva, že žalobcovia majú právo na náhradu škody spôsobenej im žalovanými inštitúciami, ak ich žiadosti neboli premlčané.
60 Treba teda preskúmať, či a v akej miere došlo v prípade týchto žiadostí k premlčaniu.
61 Je potrebné pripomenúť, že premlčacia lehota uvedená v článku 43 Štatútu Súdneho dvora nemôže začať plynúť predtým, ako boli splnené všetky podmienky, ktorým podlieha povinnosť náhrady škody, a najmä, pokiaľ ide o prípady, keď zodpovednosť vyplýva z normatívneho aktu, predtým, ako nastanú škodlivé účinky tohto aktu. Tieto podmienky sa týkajú existencie protiprávneho správania inštitúcií Spoločenstva, skutočnosti údajnej škody a existencie príčinnej súvislosti medzi týmto správaním a údajnou škodou (rozsudok Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 107).
62 Okrem toho je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry škoda spojená s nemožnosťou využívania referenčného množstva je spôsobená odo dňa, keď po skončení záväzku výrobcu neuvádzania na trh mohol dotknutý výrobca obnoviť dodávky mlieka bez toho, aby musel zaplatiť dodatočný poplatok, keby mu nebolo zamietnuté pridelenie referenčného množstva. K tomuto dňu boli teda splnené podmienky žaloby o náhradu škody proti Spoločenstvu (uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2001, Jestädt/Rada a Komisia, T‑332/99, Zb. s. II‑2561, bod 41, pozri takisto v tomto zmysle rozsudky Saint a Murray/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 87, a Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 130).
63 V dôsledku toho v týchto veciach premlčacia lehota začala plynúť 2. marca 1985 vo veci T‑8/95 a 1. júla 1984 vo veci T‑9/95, čiže na druhý deň po skončení záväzkov žalobcov neuvádzania na trh. K tomuto dátumu totiž nariadenie č. 857/94, doplnené nariadením č. 1371/84, začalo mať škodlivé účinky voči žalobcom tým, že im bránilo obnoviť uvádzanie mlieka na trh (pozri v tomto zmysle rozsudky Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 130, a Rudolph/Rada a Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 50, uznesenie Jestädt/Rada a Komisia, už citované v bode 62 vyššie, bod 42).
64 Skutočnosť, že žalobcovia pred vyhlásením rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, nevedeli o tom, že podmienky žaloby o náhradu škody proti Spoločenstvu boli splnené, vôbec neovplyvňuje začiatočný bod na výpočet premlčacej lehoty, lebo v predmetnom prípade žalobcovia vo veciach T‑8/95 a T‑9/95 nemohli pochybovať o tom, že to, že nemohli dodávať mlieko od 2. marca 1985 a 1. júla 1984, bolo dôsledkom uplatnenia nariadenia č. 857/84, doplneného nariadením č. 1371/84 (pozri v tomto zmysle rozsudky Saint a Murray/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 85, a Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 112).
65 Na účely určenia obdobia, počas ktorého došlo ku škodám, treba konštatovať, že tieto škody neboli spôsobené jednorazovo. Škody pokračovali počas určitého obdobia, kým nemali žalobcovia možnosť získať referenčné množstvo, čiže v predmetnom prípade až do 28. marca 1989, čo je deň pred nadobudnutím platnosti nariadenia č. 764/89, ktoré tým, že umožnilo pridelenie osobitných referenčných množstiev výrobcom SLOM I, skončilo obdobie, v ktorom bola žalobcom spôsobovaná škoda. Ide o pokračujúcu škodu, vyskytujúcu sa každý deň (pozri v tomto zmysle rozsudky Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 132 a 140, Kustermann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, body 63 a 77, a Rudolph/Rada a Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 65).
66 V dôsledku toho obdobie, počas ktorého žalobcovia utrpeli škodu z dôvodu uplatnenia nariadenia č. 857/84, doplneného nariadením č. 1371/84, bolo v prípade žalobcu vo veci T‑8/95 od 2. marca 1985 do 28. marca 1989 a v prípade žalobcu vo veci T‑9/95 od 1. júla 1984 do 28. marca 1989.
67 Na účely posúdenia, v prípade ktorých škôd vzniknutých počas období uvedených v predchádzajúcom bode sú žiadosti o náhradu škody premlčané, je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 43 Štatútu Súdneho dvora sa premlčacia lehota prerušuje buď podaním žaloby na súd Spoločenstva, alebo predložením predbežnej žiadosti príslušnej inštitúcii Spoločenstva, pričom v poslednom uvedenom prípade k prerušeniu dochádza iba vtedy, pokiaľ je po predložení žiadosti podaná žaloba v lehote stanovenej podľa článku 230 ES, prípadne článku 232 ES (rozsudok Súdneho dvora z 5. apríla 1973, Giordano/Komisia, 11/72, Zb. s. 417, bod 6, rozsudky Steffens/Rada a Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, body 35 a 42, a Kustermann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 67).
68 V predmetnom prípade najprv treba konštatovať, že žalobcovia podali predbežnú žiadosť v zmysle článku 43 Štatútu Súdneho dvora listami z 23. decembra 1991 (vec T‑8/95) a zo 4. decembra 1990 (vec T‑9/95) a že Rada odmietla túto predbežnú žiadosť listami z 13. januára 1992 (vec T‑8/95) a z 20. decembra 1990 (vec T‑9/95). Komisia urobila to isté listami zo 16. januára 1992 (vec T‑8/95) a z 19. decembra 1990 (vec T‑9/95).
69 Ďalej treba konštatovať, že žalované inštitúcie sa v listoch citovaných v predchádzajúcom bode vyhlásili za ochotné vzdať sa odvolávania sa voči žalobcom na premlčanie až do uplynutia lehoty troch mesiacov po uverejnení rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, v úradnom vestníku. Pred uplynutím obdobia platnosti tohto vzdania sa však bolo toto obdobie predĺžené oznámením z 5. augusta 1992. V uvedenom oznámení sa totiž žalované inštitúcie zaviazali voči všetkým výrobcom, ktorí spĺňali podmienky vyplývajúce z rozsudku Mulder II, už citovaného v bode 9 vyššie, a ktorých právo na náhradu škody ešte nebolo k 5. augustu 1992 premlčané, vzdať sa odvolávania sa na premlčanie vyplývajúce z článku 43 Štatútu Súdneho dvora až do okamihu, kým budú definované podrobné ustanovenia týkajúce sa náhrady škody dotknutým výrobcom (rozsudok Saint a Murray/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 90).
70 Tieto podrobné ustanovenia boli prijaté nariadením č. 2187/93. Na základe článku 10 ods. 2 druhého odseku tohto nariadenia obmedzenie práva odvolávať sa na premlčanie, ktoré si inštitúcie uložili, sa skončilo 30. septembra 1993 vo vzťahu k výrobcom, ktorí nepredložili žiadosť o náhradu škody v rámci tohto nariadenia (rozsudky Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 137, a Saint a Murray/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 91). Na druhej strane pre výrobcov, ktorí predložili žiadosť na základe článku 10 ods. 2 prvého odseku nariadenia č. 2187/93, toto obmedzenie sa skončilo uplynutím lehoty na prijatie ponuky na náhradu škody na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93 (rozsudky Súdu prvého stupňa Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 137, Saint a Murray/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 91, Steffens/Rada a Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 40, a zo 7. februára 2002, Schulte/Rada a Komisia, T‑261/94, Zb. s. II‑441, bod 67). Táto posledná uvedená lehota uplynula v súlade s článkom 14 tretím odsekom nariadenia č. 2187/93 dva mesiace po doručení ponuky na náhradu škody, ktorá sama podľa článku 14 prvého odseku uvedeného nariadenia musela byť predložená v lehote štyroch mesiacov po doručení žiadosti.
71 Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, oznámenie z 5. augusta 1992 nespôsobilo plynutie novej päťročnej premlčacej lehoty od 30. septembra 1993 (rozsudok van den Berg, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 100, pozri takisto v tomto zmysle rozsudok Steffens/Rada a Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 36).
72 Vzdanie sa žalovaných inštitúcií práva na odvolávanie sa na premlčanie, ktoré preukazuje oznámenie z 5. augusta 1992, a predchádzajúca korešpondencia po predbežných žiadostiach o náhradu škody však majú dopad na výpočet premlčacej lehoty.
73 V tejto súvislosti z rozsudku van den Berg, už citovaného v bode 27 vyššie, vyplýva, že prerušenie premlčania, vyplývajúce z jednostranného vzdania sa inštitúcií práva na odvolávanie sa na premlčanie uvedeného v oznámení z 5. augusta 1992, prípadne takisto z predchádzajúcej korešpondencie, existuje nezávisle od okamihu, v ktorom žalobca podal žalobu o náhradu škody na Súd prvého stupňa (rozsudok van den Berg, už citovaný v bode 27 vyššie, body 100 a 101).
74 V tomto prípade, pokiaľ ide o to, či sa má uplatniť riešenie uvedené v rozsudku van den Berg, citovanom v bode 27 vyššie, ,žalované inštitúcie zdôraznili, že na rozdiel od žalobcu vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, žalobcovia v týchto veciach podali žiadosť v zmysle článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93. Z toho podľa žalovaných inštitúcií vyplýva, že prístup Súdneho dvora v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie, nie je možné len tak jednoducho preniesť na tieto veci.
75 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že skutočnosť, že bola podaná žiadosť o náhradu škody inštitúcii Spoločenstva, má za následok len posunutie okamihu uplynutia lehoty piatich rokov a nie je skrátením päťročného premlčania stanoveného článkom 43 Štatútu Súdneho dvora (rozsudok Giordano/Komisia, už citovaný v bode 67 vyššie, body 6 a 7, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1995, Nölle/Rada a Komisia, T‑167/94, Zb. s. II‑2589, bod 30). Z toho vyplýva, že na účely výpočtu premlčacej lehoty situácia výrobcu mlieka, akým sú žalobcovia v týchto veciach, ktorý podal žiadosť o náhradu škody v zmysle článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93, nemôže byť teda menej výhodnejšia ako situácia výrobcu, ktorý takú žiadosť o náhradu škody nepodal.
76 Za týchto podmienok je potrebné uviesť, že v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie, Súdny dvor nechcel obmedziť výhodu nepodmienečného prerušenia premlčania vyplývajúcu z jednostranného vzdania sa zo strany žalovaných inštitúcií iba na jednu kategóriu výrobcov mlieka, ktorí nepodali žiadosť v zmysle článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93. Je totiž potrebné konštatovať, že Súdny dvor odkázal na túto neexistenciu žiadosti v bode 100 svojho rozsudku iba na účely stanovenia konečného dátumu prerušenia premlčania vyplývajúceho z tohto vzdania sa, ktoré sa mení v závislosti od toho, či bola podaná žiadosť v zmysle článku 10 ods. 2 prvého odseku nariadenia č. 2187/93, alebo takáto žiadosť podaná nebola (pozri bod 70 vyššie).
77 Na pojednávaní žalované inštitúcie ešte zdôraznili, že žalobca vo veci vedúcej k vydaniu rozsudku van den Berg, už citovaného v bode 27 vyššie, nemohol podať žiadosť na základe článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93, pretože jeho situácia nepatrila do pôsobnosti uvedeného nariadenia. Podľa žalovaných inštitúcií Súdny dvor v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie, rozhodol, že v prípade žalobcu v poslednej uvedenej veci sa uplatnilo prerušenie premlčania až do 30. septembra 1993, lebo nebol v takom postavení, ktoré by mu umožňovalo predpokladať, že na jeho situáciu sa nariadenie č. 2187/93 nevzťahuje.
78 Táto okolnosť však nie je takej povahy, aby odôvodnila neuplatniteľnosť riešenia uvedeného v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie, na situáciu žalobcov v týchto veciach. Totiž podobne ako žalobca vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto rozsudku, už citovaného v bode 27 vyššie, ani žalobcovia v týchto veciach nemohli predpokladať pôsobnosť nariadenia č. 2187/93 pred jeho prijatím.
79 Je teda potrebné určiť vzhľadom na rozsudok van den Berg, už citovaný v bode 27 vyššie, pre ktoré škody vzniknuté medzi 2. marcom 1985 a 28. marcom 1989 (vec T‑8/95) alebo medzi 1. júlom 1984 a 28. marcom 1989 (vec T‑9/95) boli žiadosti o náhradu škody premlčané v okamihu podania žalôb, čiže 23. januára 1995.
80 Po prvé na tento účel je potrebné konštatovať, že žalobcovia podali predbežnú žiadosť žalovaným inštitúciám, ktorá v okamihu jej doručenia jednej alebo druhej inštitúcii prerušila päťročné premlčanie. Z článku 43 Štatútu Súdneho dvora a z judikatúry totiž vyplýva, že na prerušenie premlčania je rozhodujúci dátum doručenia žiadosti, a nie, ako uvádzajú žalované inštitúcie, dátum, keď predmetná inštitúcia odpovedala na túto žiadosť (pozri v tomto zmysle rozsudok van den Berg, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 101, a Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 139).
81 Žalobca vo veci T‑8/95 podal túto žiadosť listom z 23. decembra 1991, adresovaným žalovaným inštitúciám. Rada dostala list 31. decembra 1991. Dátum doručenia listu Komisii nemožno s istotou stanoviť. Na pojednávaní sa však účastníci konania dohodli, že je možné sa domnievať, že tento list bol Komisii doručený takisto 31. decembra 1991. Za týchto podmienok v okamihu doručenia predbežnej žiadosti bolo právo na náhradu škody premlčané vo vzťahu k obdobiu predchádzajúcemu 31. decembru 1986 (pozri v tomto zmysle rozsudok Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 139 a 140). Okrem toho je potrebné konštatovať, že žalobca vo veci T‑8/95 v replike sám uviedol, že vykonáva svoje právo na náhradu škody za obdobie od 31. decembra 1986 do 29. marca 1989.
82 Vo veci T‑9/95 podal žalobca predbežnú žiadosť žalovaným inštitúciám listom zo 4. decembra 1990. Tento list bol doručený Rade 7. decembra 1990. Dátum doručenia listu Komisii nemožno s istotou stanoviť. Na pojednávaní sa však účastníci konania dohodli, že je možné sa domnievať, že tento list bol Komisii doručený takisto 7. decembra 1990. Za týchto podmienok v okamihu doručenia predbežnej žiadosti bolo právo na náhradu škody premlčané vo vzťahu k obdobiu predchádzajúcemu 7. decembru 1985 (pozri v tomto zmysle rozsudok Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 139 a 140). Okrem toho je potrebné konštatovať, že žalobca vo veci T‑9/95 v replike sám uviedol, že vykonáva svoje právo na náhradu škody za obdobie od 7. decembra 1985 do 29. marca 1989.
83 Po druhé v súlade s riešením uvedeným v rozsudku van den Berg, už citovanom v bode 27 vyššie (body 100 a 101), je potrebné pri výpočte premlčacej lehoty abstrahovať od obdobia plynúceho od 31. decembra 1991 (vec T‑8/95) a 7. decembra 1990 (vec T‑9/95) na jednej strane a dátumu uplynutia záväzku žalovaných inštitúcií vzdať sa odvolávania sa na premlčanie na druhej strane.
84 Na rozdiel od veci vedúcej k vydaniu rozsudku van den Berg, už citovaného v bode 27 vyššie, však žalobcovia podali žiadosť na základe článku 10 ods. 2 prvého pododseku nariadenia č. 2187/93 a dostali ponuku na základe článku 14 prvého odseku uvedeného nariadenia, ktorú implicitne odmietli tým, že nechali uplynúť lehotu stanovenú na prijatie ponuky. Za týchto podmienok je potrebné zohľadniť na účely, keď sa skončilo obdobie prerušenia premlčania, uplynutie lehoty na prijatie ponuky na náhradu škody, ktorá bola predložená na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93 (rozsudky Hartmann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 137, Saint a Murray/Rada a Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 91, Steffens/Rada a Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 40, a Schulte/Rada a Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 67).
85 Je potrebné konštatovať, že ponuka na náhradu škody na základe článku 14 prvého odseku nariadenia č. 2187/93 bola predložená žalobcovi vo veci T‑8/95 listom zo 17. decembra 1993, ktorý mu bol doručený 18. decembra 1993. Dátum doručenia ponuky na náhradu škody, ktorá bola predložená žalobcovi vo veci T‑9/95 listom z 2. decembra 1993, nemožno určiť s istotou. Na pojednávaní sa však účastníci konania dohodli, že žalobca vo veci T‑9/95 dostal túto ponuku 3. decembra 1993.
86 Keďže v súlade s článkom 14 tretím odsekom nariadenia č. 2187/93 lehota na prijatie ponuky na základe článku 14 prvého odseku uvedeného nariadenia bola dva mesiace po doručení ponuky, je potrebné konštatovať, že vo veci T‑8/95 obdobie od 31. decembra 1991 do 18. februára 1994 a vo veci T‑9/95 obdobie od 7. decembra 1990 do 3. februára 1994 nemôžu byť zohľadnené na účely výpočtu päťročnej premlčacej lehoty.
87 Na pojednávaní žalobcovia v odpovedi na otázku Súdu prvého stupňa uviedli, že bolo potrebné predĺžiť dodatočné dvojmesačné obdobie prerušenia premlčania na základe zásad uvedených v rozsudkoch Rudolph/Rada a Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, a Kustermann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie.
88 Treba však uviesť, že v týchto rozsudkoch Súd prvého stupňa chcel zmäkčiť dôsledky svojho prístupu, podľa ktorého sa mali účinky prerušenia premlčania považovať za zaniknuté, pokiaľ nebola na Súde prvého stupňa podaná žaloba na náhradu škody v lehote ponechanej žalovaným orgánom na vzdanie sa odvolávania sa na premlčanie. Súd prvého stupňa teda v týchto rozsudkoch rozhodol tak, že pre výrobcov, ktorí z dôvodu záväzku prijatého inštitúciami predložiť im ponuku na náhradu škody čakali s podaním žaloby o náhradu škody na Súd prvého stupňa a potom ju podali v lehote dvoch mesiacov po uplynutí lehoty na prijatie ponuky stanovenej v článku 14 treťom odseku nariadenia č. 2187/93, stále platí záväzok inštitúcií vzdať sa odvolávania sa na premlčanie (rozsudky Kustermann/Rada a Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 76, a Rudolph/Rada a Komisia, už citovaný v bode 24 vyššie, bod 64).
89 Vzhľadom na to, že v súlade s rozsudkom van den Berg, už citovaným v bode 27 vyššie, však prerušenie premlčania vyplývajúce z jednostranného vzdania sa inštitúcií odvolávania sa na premlčanie platí nezávisle od okamihu, v ktorom žalobca podal žalobu, nie je potrebné uplatniť v týchto veciach judikatúru citovanú v predchádzajúcom bode.
90 Vzhľadom na všetko vyššie uvedené je potrebné konštatovať, pokiaľ ide o vec T‑8/95, že obdobie, počas ktorého bola prerušená premlčacia lehota, trvalo od 31. decembra 1991 do 18. februára 1994. Ide o lehotu trvajúcu dva roky, jeden mesiac a osemnásť dní. Keď sa pridá toto obdobie k obdobiu piatich rokov predchádzajúcich podaniu žaloby 23. januára 1995, treba konštatovať, že právo na náhradu škody žalobcu vo veci T‑8/95 je premlčané vo vzťahu k obdobiu predchádzajúcemu 5. decembru 1987. Keďže škoda spôsobená žalobcovi sa skončila 28. marca 1989 (pozri bod 65 vyššie), žalobcovi vo veci T‑8/95 musí byť poskytnutá náhrada škody spôsobenej uplatnením nariadenia č. 857/94, doplneného nariadením č. 1371/84, za obdobie trvajúce od 5. decembra 1987 do 28. marca 1989.
91 Vo veci T‑9/95 obdobie, ktoré sa nemá zohľadniť pri výpočte premlčacej lehoty, trvalo od 7. decembra 1990 do 3. februára 1994. Ide o lehotu trvajúcu tri roky, jeden mesiac a dvadsaťšesť dní. Keď sa pridá toto obdobie k obdobiu piatich rokov predchádzajúcich podaniu žaloby 23. januára 1995, treba konštatovať, že právo na náhradu škody žalobcu vo veci T‑9/95 je premlčané vo vzťahu k obdobiu predchádzajúcemu 27. novembru 1986. Keďže škoda spôsobená žalobcovi sa skončila 28. marca 1989 (pozri bod 65 vyššie), žalobcovi vo veci T‑9/95 musí byť poskytnutá náhrada škody spôsobenej uplatnením nariadenia č. 857/94, doplneného nariadením č. 1371/84, za obdobie trvajúce od 27. novembra 1986 do 28. marca 1989.
92 Keďže žiadosti o náhradu škody sú čiastočne premlčané, treba preskúmať ešte subsidiárne tvrdenie žalobcov, podľa ktorého sa dopustili ospravedlniteľného omylu, pokiaľ ide o okamih začatia plynutia premlčacej lehoty.
93 Je potrebné pripomenúť, že tak ako vyplýva z judikatúry, pojem ospravedlniteľný omyl musí byť vykladaný reštriktívne a môže sa vzťahovať len na výnimočné okolnosti, najmä keď príslušné inštitúcie konali takým spôsobom, že toto správanie, či už samotné, alebo v rozhodujúcej miere, mohlo vyvolať akceptovateľný omyl v úsudku dobromyseľnej osoby podliehajúcej súdnej právomoci, ktorá preukázala všetku náležitú starostlivosť vyžadovanú od bežne informovaného prevádzkovateľa. V takomto prípade sa totiž správny orgán nemôže odvolávať na svoje vlastné nedodržanie zásad právnej istoty a legitímnej dôvery, ktoré bolo pôvodom omylu zo strany osoby podliehajúcej súdnej právomoci (rozsudok Bayer/Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 29, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 15. decembra 1994, Bayer/Komisia, C‑195/91 P, Zb. s. I‑5619, bod 26, uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2005, Air Bourbon/Komisia, T‑321/04, Zb. s. II‑3469, bod 38).
94 V predmetnom prípade žalované inštitúcie, hoci chceli obmedziť počet žalôb, keď vo svojom oznámení z 5. augusta 1992 uviedli, že sa dočasne vzdávajú odvolávania sa na premlčanie, neovplyvnili tým slobodu dotknutých hospodárskych subjektov podať žalobu o náhradu škody na súdy Spoločenstva. Tvrdenie žalobcov, podľa ktorého žalované inštitúcie vyžadovali, aby poškodení výrobcovia mlieka nepodávali žalobu, tak musí byť odmietnuté.
95 Okrem toho žalované inštitúcie nikdy neprispeli k zmäteniu, pokiaľ ide o trvanie ich záväzku neodvolávať sa na premlčanie na základe článku 43 Štatútu Súdneho dvora. V oznámení z 5. augusta 1992 totiž uviedli, že vzdanie sa platí až do okamihu, keď budú definované podrobné ustanovenia týkajúce sa náhrady škody predmetným výrobcom.
96 Subsidiárne tvrdenie žalobcov teda nemožno uznať.
97 Napokon tvrdenie založené na zásadách európskeho zmluvného práva nemožno uplatniť, lebo žaloba sa týka náhrady škody vyplývajúcej z mimozmluvnej zodpovednosti.
98 Pokiaľ ide o sumu náhrady škody, ktorá má byť poskytnutá zo strany žalovaných inštitúcií, je potrebné uviesť, že žalované inštitúcie nepovažovali za potrebné preskúmať túto otázku v priebehu písomného konania vzhľadom na to, že sa domnievali, že práva na podanie žaloby boli v plnom rozsahu premlčané a že žalobcovia aj tak vyhlásili, že by chceli dospieť k dohode na základe zásad v nariadení č. 2187/93. Na pojednávaní vyzvali Súd prvého stupňa, aby v prípade, ak by dospel k záveru, že práva na podanie žaloby neboli premlčané v plnom rozsahu, stanovil v medzitýmnom rozsudku lehoty, ktoré neboli premlčané, aby sa účastníci konania mohli pokúsiť o priateľskú dohodu, pokiaľ ide o sumu náhrady škody.
99 Za týchto okolností Súd prvého stupňa vyzýva účastníkov konania, aby sa snažili v lehote šesť mesiacov dospieť k dohode týkajúcej sa sumy náhrady škody, ktorá má byť vyplatená žalovanými inštitúciami žalobcom. V prípade, že k dohode nedôjde, predložia účastníci konania Súdu prvého stupňa v tej istej lehote svoje vyčíslené návrhy.
O trovách
100 Vzhľadom na to, čo sa uvádza v bode 99 tohto rozsudku, sa o trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (piata komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Rada a Komisia sú povinné nahradiť škodu, ktorá vznikla Wilhelmovi Pellemu a Ernstovi-Reinhardovi Konradovi z dôvodu uplatnenia nariadenia Rady (EHS) č. 857/84 z 31. marca 1984, ktorým sa prijímajú všeobecne platné pravidlá uplatňovania poplatku uvedeného v článku 5c nariadenia (EHS) č. 804/68 v odvetví mlieka a mliečnych výrobkov [neoficiálny preklad], doplneného nariadením Komisie (EHS) č. 1371/84 zo 16. mája 1984, ktorým sa prijímajú podrobné ustanovenia týkajúce sa dodatočného poplatku uvedeného v článku 5c nariadenia č. 804/68 [neoficiálny preklad], keďže tieto nariadenia neupravili pridelenie referenčného množstva výrobcom, ktorí na základe vykonávania záväzku prijatého na základe nariadenia Rady (EHS) č. 1078/77 zo 17. mája 1977, ktorým sa zavádza systém prémií za neuvedenie mlieka a mliečnych výrobkov na trh a za konverziu mliečnych stád [neoficiálny preklad], nedodávali mlieko počas referenčného roka stanoveného predmetným členským štátom.
2. Pánovi Pellemu, žalobcovi vo veci T‑8/95, sa poskytne náhrada škody vzniknutej z dôvodu uplatnenia nariadenia č. 857/94 za obdobie, ktoré sa začína 5. decembra 1987 a končí sa 28. marca 1989.
3. Pánovi Konradovi, žalobcovi vo veci T‑9/95, sa poskytne náhrada škody vzniknutej z dôvodu uplatnenia nariadenia č. 857/94 za obdobie, ktoré sa začína 27. novembra 1986 a končí sa 28. marca 1989.
4. Účastníci konania oznámia Súdu prvého stupňa v lehote šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku sumy, na ktorých sa spolu dohodli.
5. V prípade, že nedôjde k dohode, doručia Súdu prvého stupňa v tej istej lehote svoje vyčíslené návrhy.
6. O trovách konania sa rozhodne v konečnom rozsudku.
Vilaras | Martins Ribeiro | Jürimäe |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2007.