ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 28. marca 2000 (*)
„Bruselský dohovor – Výkon rozhodnutí – Verejný poriadok“
Vo veci C‑7/98,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa protokolu z 3. júna 1971 týkajúci sa výkladu dohovoru z 27. septembra 1971 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, ktorým Bundesgerichtshof (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred vnútroštátnym súdom medzi
Dieter Krombach
a
André Bamberski,
Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 27 bodu 1 už citovaného dohovoru z 27. septembra 1968 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmeneného a doplneného dohovorom z 9. októbra 1978 týkajúcim sa pristúpenia Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 304, s. 1 a – zmeny a doplnenia – s. 77), a dohovorom z 25. októbra 1982 týkajúcim sa pristúpenia Helénskej republiky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 388, s. 1),
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr J. C. Moitinho de Almeida, D. A. O. Edward, L. Sevón a R. Schintgen, sudcovia P. J. G. Kapteyn, C. Gulmann, J.‑P. Puissochet, G. Hirsch, P. Jann (spravodajca) a H. Ragnemalm,
generálny advokát: A. Saggio,
tajomník: L. Hewlett, referentka,
so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:
– pán Bamberski, v zastúpení: H. Klingelhöffer, advokát v Ettlingene,
– nemecká vláda, v zastúpení: R. Wagner, Regierungsdirektor na spolkovom ministerstve spravodlivosti, splnomocnený zástupca,
– francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger, zástupkyňa riaditeľa právneho odboru ministerstva zahraničných vecí a R. Loosli-Surrans, chargée de mission na tom istom riaditeľstve, splnomocnené zástupkyne,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: J. L. Iglesias Buhigues, právny poradca, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci B. Wägenbaur, advokát bruselskej advokátskej komory,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí ústnych pripomienok francúzskej vlády a Komisie na pojednávaní 2. marca 1999,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 23. septembra 1999,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením zo 4. decembra 1997 doručeným Súdnemu dvoru 14. januára 1998 položil Bundesgerichtshof podľa protokolu z 3. júna 1971 týkajúceho sa výkladu dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach Súdnym dvorom tri prejudiciálne otázky o výklade článku 27 bodu 1 už citovaného dohovoru z 27. septembra 1968 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmeneného a doplneného dohovorom z 9. októbra 1978 týkajúcim sa pristúpenia Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 304, s. 1 – zmeny a doplnenia – s. 77) a dohovorom z 25. októbra 1982 týkajúcim sa pristúpenia Helénskej republiky [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 388, s. 1) (ďalej len „dohovor“).
2 Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi pánom Bamberskim, bydliskom vo Francúzsku, a pánom Krombachom, bydliskom v Nemecku, vo veci výkonu, v tomto zmluvnom štáte, rozsudku z 13. marca 1995 Cour d’Assises de Paris (Francúzsko), ktorým bolo pánovi Krombachovi uložené v nadväznosti na uplatnenie si nároku na náhradu škody pánom Bamberskim, aby mu zaplatil sumu vo výške 350 000 FRF.
Dohovor
3 Podľa článku 1 prvého odseku sa dohovor „uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu“ [neoficiálny preklad].
4 V oblasti právomoci uvádza zásadné pravidlo uvedené v článku 2 prvom odseku dohovoru, že osoby s bydliskom na území štátu dohovoru sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto štátu. Článok 3 ods. 2 zakazuje žalobcovi uplatňovať si niektoré prehnané pravidlá o právomoci súdov, hlavne pokiaľ ide o Francúzsko, pravidlá založené na štátnej príslušnosti, ktoré vyplývajú z článkov 14 a 15 francúzskeho občianskeho súdneho poriadku.
5 Dohovor takisto stanovuje pravidlá pre osobitnú právomoc súdov. Článok 5 dohovoru znie:
„Osobu s bydliskom na území štátu dohovoru možno žalovať v druhom štáte dohovoru:
…
4. vo veciach nárokov na náhradu škody alebo navrátenie do pôvodného stavu v súvislosti s trestným činom, na súde konajúcom v tejto trestnej veci, ak tento súd má podľa vnútroštátneho právneho poriadku právomoc konať v občianskych veciach“ [neoficiálny preklad].
6 V oblasti uznania a výkonu rozhodnutí , zásadné pravidlo uvedené v článku 31 ods. 1 Dohovoru, že rozhodnutia vydané v štáte dohovoru a vykonateľný v tomto štáte sa vykonajú v inom štáte dohovoru, ak tam bolo vyhlásené za vykonateľné na návrh zainteresovaného účastníka.
7 Podľa článku 34 druhého odseku „žiadosť možno zamietnuť len z dôvodov stanovených v článkoch 27 a 28“.
8 Článok 27 bod 1 dohovoru uvádza:
„Rozsudky nie sú vykonateľné:
1. ak je uznanie v zjavnom rozpore s verejným poriadkom štátu, v ktorom sa o uznanie žiada“ [neoficiálny preklad].
9 Článok 28 ods. 3 dohovoru uvádza:
„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia prvého odseku, sa právomoc súdu štátu pôvodu nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článku 27 ods. 1.“ [neoficiálny preklad]
10 Podľa článkov 29 a 34 tretieho odseku dohovoru:
„Za žiadnych okolností sa nesmie cudzí rozsudok skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.“ [neoficiálny preklad]
11 Článok II protokolu v prílohe dohovoru (ďalej len „protokol“), ktorý je podľa jej článku 65 jej neoddeliteľnou súčasťou, stanovuje:
„Bez toho, aby boli dotknuté priaznivejšie vnútroštátne ustanovenia, osoby s bydliskom v štáte dohovoru a stíhané za neúmyselný protiprávny čin trestnými súdmi iného štátu dohovoru, ktorého nie sú štátnymi príslušníkmi, sa môžu nechať obhajovať na to spôsobilými osobami, bez toho aby sa osobne dostavili pred súd.
Súd však môže nariadiť, aby sa osobne dostavili, ak však k tomu nedôjde, vydá rozhodnutie v občianskoprávnom konaní bez toho, aby daná osoba mala možnosť nechať sa obhajovať, ktoré sa nemusí uznať a vykonať v iných štátoch dohovoru.“ [neoficiálny preklad]
Spor vo veci samej
12 Proti pánovi Krombachovi bolo v Nemecku začaté vyšetrovanie v dôsledku úmrtia francúzskej štátnej príslušníčky vo veku 14 rokov na území Nemecka. Vyšetrovanie bolo zastavené.
13 Na základe sťažnosti pána Bamberského, otca mladého dievčaťa, bolo začaté vyšetrovanie vo Francúzsku, keďže podľa francúzskych súdov im bola daná právomoc vzhľadom na francúzsku štátnu príslušnosť obete. V zmysle rozsudku chambre d’Accusation, Cour d’Appel de Paris (Francúzsko) bol prípad pána Krombacha postúpený Cour d’ Assises de Paris (Francúzsko).
14 Tento rozsudok o postúpení veci, ako aj uplatnenie si nároku na náhradu škody otca obete, boli doručené pánovi Krombachovi. Napriek predvolaniu sa pán Krombach na pojednávanie nedostavil. Cour d’Assises de Paris teda uplatnil na konanie v tejto trestnej veci článok 627 a nasl. francúzskeho trestného poriadku. Cour d’Assises v súlade s článkom 630 trestného poriadku, podľa ktorého sa na konaní nemôže za neprítomného zúčastniť žiaden obhajca, rozhodol vo veci bez vypočutia obhajcov pána Krombacha.
15 Rozsudkom z 9. marca 1995 Cour d’Assises de Paris uznal pána Krombacha vinným z neúmyselného zabitia a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 15 rokov. Rozsudkom z 13. marca 1995 vo veci uplatnenia nároku na náhradu škody, takisto bez prítomnosti odsúdeného, zaviazal Cour d’Assises pána Krombacha na zaplatenie odškodného pánovi Bamberskému vo výške 350 000 FRF.
16 Na návrh pána Bamberského vyhlásil predseda občianskoprávneho senátu miestne príslušného Landgericht Kempten (Nemecko) rozsudok z 13. marca 1995 za vykonateľný v Nemecku. Oberlandesgericht (Nemecko) zamietol odvolanie podané pánom Krombachom, ktorý preto podal opravný prostriedok „Rechtsbeschwerde“ na Bundesgerichtshof, v ktorom tvrdil, že sa nemohol účinne obhajovať pred francúzskym súdom.
17 Za týchto podmienok Bundesgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Môžu sa pravidlá týkajúce sa príslušnosti súdov týkať verejného poriadku podľa článku 27 bodu 1 Bruselského dohovoru, keď voči osobe s bydliskom na území iného štátu dohovoru (článok 2 prvý odsek Bruselského dohovoru) štát pôvodu založil svoju právomoc len na štátnej príslušnosti obete (ako stanovuje článok 3 druhý odsek Bruselského dohovoru, pokiaľ ide o Francúzsko)?
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku:
2. Môže súd štátu, v ktorom sa o uznanie žiada (článok 31 prvý odsek Bruselského dohovoru) v rámci verejného poriadku podľa článku 27 bodu 1 Bruselského dohovoru, vziať do úvahy skutočnosť, že trestný súd štátu pôvodu odmietol obhajobu obžalovaného advokátom v občianskoprávnom konaní (článok II protokolu z 27. septembra 1968 týkajúci sa výkladu Bruselského dohovoru), z dôvodu, že obžalovaný s bydliskom v inom štáte dohovoru je stíhaný za neúmyselný čin a nedostavil sa osobne?
V prípade zápornej odpovede na druhú otázku:
3. Môže súd štátu, v ktorom sa o uznanie žiada v rámci verejného poriadku podľa článku 27 bodu 1 Bruselského dohovoru, brať do úvahy skutočnosť, že súd štátu pôvodu založil svoju právomoc len na štátnej príslušnosti obete (pozri prvú otázku vyššie) a že ďalej odmietol, aby bol obžalovaný zastúpený advokátom (pozri druhú otázku vyššie)?“
O prejudiciálnych otázkach
18 Týmito otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, ako treba vykladať pojem „verejný poriadok štátu, v ktorom sa o uznanie žiada“ nachádzajúci sa v článku 27 bodu 1 dohovoru.
19 Je vhodné pripomenúť, že dohovor má za cieľ v rámci možností uľahčiť voľný pohyb rozsudkov tým, že stanovuje jednoduchý a rýchly postup pre potvrdenie vykonateľnosti súdnych rozhodnutí iných štátov (pozri najmä rozsudky z 2. júna 1994, Solo Kleinmotoren, C‑414/92, Zb. s. I‑2237, bod 20, a z 29. apríla 1999, Coursier, C‑267/97, Zb. s. I‑2543, bod 25).
20 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tento postup tvorí samostatný a úplný systém, nezávislý od právnych systémov štátov dohovoru, a že zásada právnej istoty v poriadku Spoločenstva, ako aj ciele dohovoru podľa článku 220 Zmluvy ES (teraz článok 293 ES), z ktorých vychádza, vyžadujú jednotné uplatňovanie pravidiel dohovoru a s tým súvisiacej judikatúry Súdneho dvora zo strany štátov dohovoru (pozri najmä rozsudok z 11. augusta 1995, SISRO, C‑432/93, Zb. s. I‑2269, bod 39).
21 Pokiaľ ide o článok 27 dohovoru, Súdny dvor rozhodol, že má byť vykladaný striktne, keďže predstavuje prekážku dosiahnutia jedného zo základných cieľov dohovoru (rozsudok Solo Kleinmotoren, už citovaný, bod 20). Pokiaľ ide konkrétne o odvolanie na ustanovenie o verejnom poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru, Súdny dvor uviedol, že ho treba použiť len vo výnimočných prípadoch (rozsudky zo 4. februára 1988, Hoffmann, 145/86, Zb. s. 645, bod 21, a z 10. októbra 1996, Hendrikman a Feyen, C‑78/95, Zb. s. I‑4943, bod 23).
22 Z toho vyplýva, že hoci štáty dohovoru v zásade môžu v zmysle výhrady uvedenej v článku 27 bode 1 dohovoru voľne v súlade s vnútroštátnymi koncepciami stanoviť požiadavky týkajúce sa verejného poriadku, hranice tohto pojmu vyplývajú z výkladu dohovoru.
23 Preto Súdnemu dvoru neprináleží definovať obsah verejného poriadku štátov dohovoru, prináleží mu však kontrolovať hranice, v rámci ktorých súd štátu dohovoru môže použiť tento pojem a neuznať rozhodnutie súdneho orgánu iného štátu dohovoru.
24 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že keďže dohovor bol podpísaný na základe článku 220 Zmluvy a v ním stanovenom rámci, jej ustanovenia súvisia so Zmluvou (rozsudok z 10. februára 1994, Mund & Fester, C‑398/92, Zb. s. I‑467, bod 12).
25 Podľa ustálenej judikatúry sú základné práva neoddeliteľnou súčasťou všeobecných právnych zásad, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje (pozri najmä stanovisko 2/94 z 28. marca 1996, Zb. s. I‑1759, bod 33). Preto sa Súdny dvor inšpiruje ústavnými tradíciami, ktoré sú spoločné členským štátom, ako aj údajmi obsiahnutými v medzinárodných dokumentoch o ochrane ľudských práv, na ktorých členské štáty spolupracovali alebo sa k nim pripojili. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „EDĽP“) má v tomto ohľade zvláštny význam (pozri najmä rozsudok z 15. mája 1986, Johnston, 222/84, Zb. s. 1651, bod 18).
26 Súdny dvor tak výslovne uznal všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, podľa ktorého má každý právo na spravodlivý proces založený na týchto základných právach (rozsudky zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, body 20 a 21, a z 11. januára 2000, Holandsko a Van der Wal/Komisia, C‑174/98 P a C‑189/98 P, Zb. s. I‑1, bod 17).
27 Článok F ods. 2 Zmluvy EÚ (zmenený, teraz článok 6 ods. 2 EÚ) vyjadruje túto súdnu prax. Podľa tohto ustanovenia „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva spoločenstva“.
28 Na položené otázky je potrebné odpovedať na základe týchto úvah.
O prvej otázke
29 Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vzhľadom na ustanovenie o verejnom poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru môže súd príslušného štátu voči obžalovanému s bydliskom na území tohto štátu vziať do úvahy skutočnosť, že súd štátu pôvodu založil svoju právomoc na štátnej príslušnosti obete protiprávneho činu.
30 Na úvod je vhodné pripomenúť, že v zmysle článku 1 prvého odseku sa dohovor vzťahuje na rozhodnutia vydané trestným súdom v občianskoprávnom konaní (rozsudok z 21. apríla 1993, Sonntag, C‑172/91, Zb. s. I‑1963, bod 16).
31 V systéme dohovoru, okrem niektorých prípadov presne vymenovaných v článku 28 prvom odseku dohovoru, z ktorých žiaden nezodpovedá skutkovému stavu veci samej, nemôže súd štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, vykonať kontrolu príslušnosti súdov v pôvodnom štáte. Táto základná zásada uvedená v článku 28 treťom odseku prvej časti vety dohovoru je posilnená znením druhej časti vety toho istého ustanovenia, podľa ktorej „sa pravidlá vzťahujúce sa na právomoc súdov netýkajú verejného poriadku podľa článku 27 ods. 1“ [neoficiálny preklad].
32 Z toho vyplýva, že verejný poriadok príslušného štátu nemôže brániť uznaniu alebo výkonu rozhodnutia vydaného iným štátom dohovoru len z dôvodu, že pôvodný súd nedodržal pravidlá dohovoru týkajúce sa príslušnosti súdov.
33 Vzhľadom na všeobecné znenie článku 28 tretieho odseku dohovoru je potrebné takéto riešenie považovať v zásade za uplatniteľné aj v prípade, keby súd štátu pôvodu nesprávne založil svoju právomoc voči obžalovanému, ktorý sa zdržiava na území príslušného štátu, na pravidle vychádzajúcom z kritéria štátnej príslušnosti.
34 Preto je dôvodné odpovedať na prvú otázku tak, že súd príslušného štátu nemôže vzhľadom na ustanovenie týkajúce sa verejného poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru voči obžalovanému s bydliskom na území príslušného štátu vziať do úvahy len skutočnosť, že súd v štáte pôvodu založil svoju právomoc na štátnej príslušnosti obete protiprávneho činu.
O druhej otázke
35 Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vzhľadom na ustanovenie o verejnom poriadku uvedené v článku 27 bode 1 dohovoru môže súd príslušného štátu voči obžalovanému s bydliskom na území príslušného štátu, stíhanému za úmyselný čin, vziať do úvahy skutočnosť, že súd štátu pôvodu odoprel tomuto stíhanému právo nechať sa obhajovať bez toho, že by sa sám osobne dostavil pred súd.
36 Je potrebné uviesť, že tým, že články 29 a 34 tretí odsek dohovoru zakazujú prehodnotenie meritu rozhodnutia prijatého v cudzom štáte, zakazujú, aby súd príslušného štátu zamietol uznanie alebo vykonanie tohto rozhodnutia len z dôvodu odlišnosti právnej normy uplatnenej sudcom štátu pôvodu a normy, ktorú by použil súd príslušného štátu, keby mal riešiť spor. Takisto nemôže súd príslušného štátu kontrolovať presnosť hodnotení z hľadiska práva alebo skutkového stavu, ktoré urobil súd štátu pôvodu.
37 Odkaz na ustanovenie o verejnom poriadku uvedené v článku 27 bode 1 dohovoru je prípustný len v prípade, že uznanie alebo vykonanie rozhodnutia vydaného iným štátom dohovoru by neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok príslušného štátu, keďže by ohrozovalo niektorú jeho základnú zásadu. S cieľom dodržať zákaz prehodnotiť meritum cudzieho rozhodnutia musí byť toto ohrozenie zjavným porušením právneho predpisu, ktorý je v príslušnom štáte považovaný za podstatný pre právny poriadok, alebo práva, ktoré je v tomto právnom poriadku považované za zásadné.
38 Pokiaľ ide o právo na obhajobu, o ktorom sa zmieňuje prejudiciálna otázka, je vhodné poukázať na to, že má výsadné postavenie v organizácii a priebehu spravodlivého procesu a patrí medzi základné práva, ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty.
39 Ešte konkrétnejšie, Európsky súdny dvor pre ľudské práva viackrát rozhodol v oblasti trestného práva, že hoci právo každého obžalovaného na účinnú obhajobu advokátom, v prípade potreby aj prideleným, nie je absolútne, patrí medzi základné prvky spravodlivého procesu, a že obžalovaný toto právo nestráca jednoducho z dôvodu, že je neprítomný na pojednávaní (pozri Európsky súdny dvor pre ľudské práva, rozsudky Poitrimol v. Francúzsko z 23. novembra 1993, séria A č. 277-A, Pelladoah v. Holandsko z 22. septembra 1994, séria A č. 297-B, a Van Geyseghem v. Belgicko z 21. januára 1999, zatiaľ neuverejnené v Zbierke).
40 Z tejto judikatúry vyplýva, že vnútroštátny súd v štáte dohovoru má právo chápať odmietnutie vypočuť obhajobu obžalovaného neprítomného na pojednávaní ako zjavné porušenie základného práva.
41 Súd, ktorému bola vec postúpená, však skúma možnosť, či súd príslušného štátu môže vzhľadom na článok 27 bod 1 dohovoru vziať do úvahy porušenie takéhoto druhu vzhľadom na znenie článku II protokolu. Tento článok, ktorý obsahuje rozšírenie pôsobnosti dohovoru na trestné právo, pokiaľ to odôvodňujú dôsledky v občianskoprávnej alebo obchodnej oblasti, ktoré môžu vyplynúť z rozsudku trestného súdu (rozsudok z 26. mája 1981, Rinkau, 157/80, Zb. s. 1391, bod 6), neuznáva osobám, ktoré nie sú občanmi tohto štátu a bývajú v inom štáte dohovoru, právo nechať sa obhajovať bez osobnej prítomnosti pred trestným súdom v štáte dohovoru, okrem prípadu, keď sú stíhané za neúmyselný čin. Toto obmedzenie bolo vykladané v tomto zmysle, že cieľom dohovoru bolo zjavne vylúčiť z práva na obhajobu bez osobnej prítomnosti osoby stíhané za činy, ktorých vážnosť to odôvodňuje (rozsudok Rinkau, už citovaný, bod 12).
42 Z judikatúry Súdneho dvora o opodstatnenosti zásad uvedených v bodoch 25 a 26 tohto rozsudku však vyplýva, že dodržanie práva na obhajobu v každom súdnom konaní začatom voči nejakej osobe, ktoré by mohlo viesť k rozhodnutiu, ktoré by jej mohlo uškodiť, je základnou zásadou práva EÚ, ktorú je potrebné zabezpečiť, aj keby neexistovala žiadna právna úprava týkajúca sa súdneho konania (pozri najmä rozsudky z 29. júna 1994, Fiskano/Komisia, C‑135/92, Zb. s. I‑2885, bod 39, a z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i., C‑32/95 P, Zb. s. I‑5373, bod 21).
43 Okrem toho Súdny dvor takisto rozhodol, že hoci cieľom dohovoru je zabezpečiť zjednodušenie formalít, ktorými sa riadi vzájomné uznanie a výkon súdnych rozhodnutí, tento cieľ nemožno dosiahnuť oslabením práva na obhajobu (rozsudok z 11. júna 1985, Debaecker a Plouvier, 49/84, Zb. s. 1779, bod 10).
44 Z tohto vývoja judikatúry vyplýva, že odkaz na ustanovenie o verejnom poriadku je potrebné považovať za možný len vo výnimočných prípadoch, keď záruky podľa právnej úpravy štátu pôvodu a podľa samotného dohovoru neboli dostatočné, aby obžalovaného chránili pred zjavným porušením jeho práva na obhajobu pred súdom štátu pôvodu, ako to uznáva Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Článok II protokolu preto nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby súd príslušného štátu mohol voči obžalovanému s bydliskom na jeho území a stíhanému za úmyselný čin vziať vzhľadom na ustanovenie o verejnom poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru do úvahy skutočnosť, že pri žalobe o náhradu škody založenej na určitom čine súd štátu pôvodu odmietol vypočuť obhajobu obžalovaného stíhaného za úmyselný čin len z dôvodu jeho neprítomnosti na pojednávaní.
45 Preto je namieste odpovedať na druhú otázku, že súd príslušného štátu môže voči obžalovanému s bydliskom na jeho území a stíhanému za úmyselný čin vziať vzhľadom na ustanovenie o verejnom poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru do úvahy skutočnosť, že súd štátu pôvodu tomuto obžalovanému odoprel právo nechať sa obhajovať bez toho, aby sa osobne dostavil pred súd.
O tretej otázke
46 Vzhľadom na odpoveď na druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu otázku.
O trovách
47 Nemecká a francúzska vláda a ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov
SÚDNY DVOR,
rozhodujúc o otázkach, ktoré mu predložil Bundesgerichtshof uznesením zo 4. decembra 1997, rozhodol:
Článok 27 bod 1 dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, zmeneného a doplneného dohovorom z 9. októbra 1978 týkajúcim sa pristúpenia Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a dohovorom z 25. októbra 1982 týkajúcim sa pristúpenia Helénskej republiky, sa má vykladať takto:
1. Súd štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, nemôže vzhľadom na ustanovenie týkajúce sa verejného poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru voči obžalovanému s bydliskom na jeho území vziať do úvahy len skutočnosť, že súd v štáte pôvodu založil svoju právomoc na štátnej príslušnosti obete protiprávneho činu.
2. Súd štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, môže voči obžalovanému s bydliskom na jeho území vziať vzhľadom na ustanovenie o verejnom poriadku podľa článku 27 bodu 1 dohovoru do úvahy prihliadať na skutočnosť, že súd štátu pôvodu tomuto obžalovanému odoprel právo nechať sa obhajovať bez toho, aby sa osobne dostavil pred súd.
Rodríguez Iglesias | Moitinho de Almeida | Edward |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. marca 2000.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |