Vec T‑278/07 P‑DEP

Luigi Marcuccio

proti

Európskej komisii

„Konanie – Určenie výšky trov konania – Odmeny advokátov – Zastúpenie inštitúcie advokátom – Trovy konania, ktoré sa nahrádzajú“

Abstrakt – Uznesenie Všeobecného súdu (odvolacia komora) z 28. mája 2013

1.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Trovy konania, ktoré sa nahrádzajú – Pojem – Skutočnosti, ktoré treba zohľadniť – Výdavky vzťahujúce sa na konanie o určenie výšky trov konania – Zahrnutie

[Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 91 písm. b)]

2.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Trovy konania, ktoré sa nahrádzajú – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Pojem – Odmeny, ktoré inštitúcia zaplatila svojmu advokátovi – Zahrnutie

[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 91 písm. b)]

3.      Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Určenie výšky trov konania na základe presných údajov poskytnutých navrhovateľom alebo v prípade neposkytnutia takýchto informácií na základe spravodlivého posúdenia súdu Únie – Paušálna povaha odmeny advokáta – Neexistencia vplyvu na voľnú úvahu súdu

[Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 91 písm. b)]

1.      Nahraditeľné trovy konania sa obmedzujú jednak na trovy konania vynaložené v súvislosti s konaním na Všeobecnom súde a jednak na trovy konania, ktoré boli v tejto súvislosti nutné. V tejto súvislosti musí Všeobecný súd slobodne posúdiť okolnosti veci a zohľadniť pritom predmet a povahu sporu, jeho význam z hľadiska práva Únie, ako aj obťažnosť veci, rozsah práce, ktorú mohlo sporové konanie vyžadovať od splnomocnených zástupcov alebo poradcov, ktorí na veci pracovali, a hospodárske záujmy, ktoré predstavoval spor pre účastníkov konania. Pri určení výšky trov konania, ktoré sa nahrádzajú, Všeobecný súd zohľadní všetky okolností veci až do okamihu vyhlásenia uznesenia o určení výšky trov konania, vrátane nutných výdavkov vzťahujúcich sa na konanie o určenie výšky trov konania.

(pozri body 11 – 13)

2.      Ak inštitúcia Únie využije možnosť využiť pomoc advokáta, ktorá jej vyplýva z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa na Všeobecnom súde uplatňuje na základe článku 53 prvého odseku tohto štatútu, na odmenu tohto advokáta sa vzťahuje pojem nutné výdavky vynaložené v súvislosti s konaním, pričom inštitúcia nie je povinná preukázať, že takáto pomoc bola objektívne odôvodnená. Keď sa teda žalovaná inštitúcia v niektorých veciach rozhodne využiť služby advokáta, zatiaľ čo v iných veciach ju zastupujú jej splnomocnení zástupcovia, nejde o otázku porušenia zásady rovnosti zaobchádzania so žalobcami.

Akékoľvek iné posúdenie by v skutočnosti predstavovalo nepriame obmedzenie slobody zaručenej článkom 19 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora a pre súd Únie by znamenalo povinnosť nahradiť svojím posúdením posúdenie inštitúcií a orgánov, ktoré zodpovedajú za organizáciu svojich služieb. Takáto úloha však nie je v súlade ani s článkom 19 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora, ani s vnútornou organizačnou právomocou, ktorú majú inštitúcie a orgány Únie pri spravovaní svojich vecí na súdoch Únie.

(pozri body 14, 15)

3.      Súd Únie nie je oprávnený určovať odmeny, ktoré majú účastníci konania zaplatiť svojim vlastným advokátom, ale je oprávnený určiť sumu, do ktorej môžu byť tieto odmeny nahradené účastníkom konania zaviazaným na náhradu trov konania. V tomto zmysle paušálna povaha odmeny nemá vplyv na posúdenie sumy, ktorá sa nahrádza z dôvodu trov konania, Všeobecným súdom, keďže súd vychádza z ustálených sudcovských kritérií a z presných údajov, ktoré musia predložiť účastníci konania. Hoci neposkytnutie takýchto informácií nebráni Všeobecnému súdu, aby na základe spravodlivého posúdenia určil výšku nahraditeľných trov konania, dostáva ho do situácie, v ktorej musí požiadavky navrhovateľa posúdiť nevyhnutne striktne.

(pozri body 16, 20)