ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (tretia komora)
z 28. januára 2015 (*)
„Hospodárska súťaž – Správne konanie – Európsky trh s peroxidom vodíka a perboritanom – Uverejnenie rozhodnutia, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Odmietnutie žiadosti o dôverné zaobchádzanie s informáciami poskytnutými Komisii na základe oznámenia o spolupráci vydaného Komisiou – Povinnosť odôvodnenia – Dôvernosť – Profesijné tajomstvo – Legitímna dôvera“
Vo veci T‑345/12,
Akzo Nobel NV, so sídlom v Amsterdame (Holandsko),
Akzo Chemicals Holding AB, so sídlom v Nacke (Švédsko),
Eka Chemicals AB, so sídlom v Bohuse (Švédsko),
v zastúpení: C. Swaak a R. Wesseling, advokáti,
žalobkyne,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: C. Giolito, M. Kellerbauer a G. Meessen, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporuje:
CDC Hydrogene Peroxide Cartel Damage Claims (CDC Hydrogene Peroxide), so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: T. Funke, advokát,
vedľajší účastník konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2012) 3533 v konečnom znení z 24. mája 2012, ktorým sa zamieta žiadosť o dôverné zaobchádzanie, ktorú podali Akzo Nobel, Akzo Chemicals Holding a Eka Chemicals na základe článku 8 rozhodnutia predsedu Európskej komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan),
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora),
v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia N. J. Forwood (spravodajca) a E. Bieliūnas,
tajomník: S. Spyropoulos, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. apríla 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 3. mája 2006 Komisia Európskych spoločenstiev prijala rozhodnutie C (2006) 1766 v konečnom znení týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 [ES] a článku 53 Dohody EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Chemicals Holding AB, Eka Chemicals AB, Degussa AG, Edison SpA, FMC Corporation, FMC Foret SA, Kemira OYJ, L’Air Liquide SA, Chemoxal SA, Snia SpA, Caffaro Srl, Solvay SA/NV, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „rozhodnutie PVP“).
2 V rozhodnutí PVP Komisia okrem iného konštatovala, že Akzo Nobel, Akzo Chemicals Holding a Eka Chemicals, žalobkyne, sa podieľali na porušení článku 81 ES na území Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) so štrnástimi ďalšími spoločnosťami pôsobiacimi v odvetví peroxidu vodíka a perboritanu. Žalobkyniam bola preto solidárne uložená pokuta 25,2 milióna eur.
3 V roku 2007 bola na internetovej stránke generálneho riaditeľstva (DG) „Hospodárska súťaž“ Komisie (ďalej len „DG COMP“) uverejnená prvá nedôverná verzia rozhodnutia PVP.
4 Listom adresovaným žalobkyniam 28. novembra 2011 ich Komisia informovala o svojom úmysle uverejniť novú, podrobnejšiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, v ktorej by bol uvedený celý obsah uvedeného rozhodnutia s výnimkou dôverných informácií. Komisia pri tejto príležitosti žalobkyne vyzvala, aby v rozhodnutí PVP identifikovali informácie, pre ktoré zamýšľajú požadovať dôverné zaobchádzanie.
5 Žalobkyne po konštatovaní, že podrobnejšia verzia rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie Komisia zamýšľa, obsahuje veľký počet informácií poskytnutých v rámci žiadosti na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“), Komisiu v liste z 9. januára 2012 informovali, že nesúhlasia s jej návrhom z dôvodu, že zamýšľané uverejnenie by vážne a nezvratne poškodilo ich záujmy. Preto Komisiu požiadali, aby prehodnotila svoj zámer uverejniť novú, podrobnejšiu a nedôvernú verziu rozhodnutia PVP a subsidiárne aby pri tomto uverejnení vynechala rad informácií, ktoré považujú za dôverné.
6 Listom z 15. marca 2012 Komisia žalobkyne informovala, že vyhovie ich žiadosti odstrániť z novej nedôvernej verzie, ktorá má byť uverejnená, všetky informácie umožňujúce priamo alebo nepriamo identifikovať zdroj informácií, ktoré boli oznámené na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. Naopak Komisia usúdila, že nie je dôvodné priznať dôvernosť ďalším informáciám, pri ktorých žalobkyne požadovali dôverné zaobchádzanie.
7 Žalobkyne využili možnosť, ktorú upravuje rozhodnutie predsedu Komisie 2011/695/EÚ z 13. októbra 2011 o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v niektorých konaniach vo veci hospodárskej súťaže (Ú. v. EÚ L 275, s. 29, ďalej len „rozhodnutie o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa“), a predložili vec vyšetrovateľovi, aby z nedôvernej verzie, ktorá sa má uverejniť, vylúčil všetky informácie, ktoré poskytli na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.
Napadnuté rozhodnutie
8 Rozhodnutím C(2012) 3533 v konečnom znení z 24. mája 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) vyšetrovateľ v mene Komisie zamietol žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ktoré podali žalobkyne, a v dôsledku toho schválil uverejnenie informácií, ktoré Komisii oznámili s cieľom využiť jej program zhovievavosti.
9 V napadnutom rozhodnutí vyšetrovateľ predovšetkým zdôraznil obmedzenia svojej pôsobnosti, ktorá mu umožňuje preskúmať iba to, či sa informácia má považovať za dôvernú, ale nie napraviť údajné porušenie legitímnych očakávaní žalobkýň voči Komisii.
10 Okrem toho uviedol, že žalobkyne namietali proti uverejneniu novej, podrobnejšej a nedôvernej verzie rozhodnutia PVP iba z dôvodu, že by obsahovala informácie poskytnuté podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Podľa vyšetrovateľa pritom Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní, či uverejní viac než len podstatný obsah svojich rozhodnutí. Navyše odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie.
11 Podľa vyšetrovateľa žalobkyne nepreukázali, že uverejnenie informácií, ktoré oznámili Komisii s cieľom využiť jej program zhovievavosti, by im mohlo spôsobiť vážnu ujmu. Záujem podniku, ktorému Komisia uložila pokutu za porušenie práva hospodárskej súťaže, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktorého sa dopustil, neboli sprístupnené verejnosti, si v každom prípade nezasluhuje osobitnú ochranu. Vyšetrovateľ v tomto ohľade pripomenul, že žaloby o náhradu škody sú súčasťou politiky Európskej únie v oblasti hospodárskej súťaže, a preto žalobkyne nemôžu uplatňovať legitímny záujem byť chránené proti riziku, že budú čeliť takým žalobám z dôvodu ich účasti na karteli, ktorého sa týkalo rozhodnutie PVP.
Konanie a návrhy účastníkov konania
12 Žalobkyne návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2012 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
13 Uznesením zo 16. novembra 2012, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑345/12 R), predseda Všeobecného súdu jednak rozhodol o odklade výkonu napadnutého rozhodnutia a jednak Komisii nariadil, aby sa zdržala uverejnenia verzie rozhodnutia PVP, ktorá by bola vo vzťahu k žalobkyniam podrobnejšia než verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP od roku 2007.
14 Komisia podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 10. januára 2013 požiadala, aby táto vec bola prednostne prejednaná podľa článku 55 ods. 2 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
15 Uznesením predsedu druhej komory Všeobecného súdu zo 7. júna 2013 bolo CDC Hydrogene Peroxide Cartel Damage Claims (CDC Hydrogene Peroxide) povolené vstúpiť do tohto konania v postavení vedľajšieho účastníka podporujúceho návrhy Komisie.
16 Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený k tretej komore, ktorej bola z tohto dôvodu vec pridelená.
17 Všeobecný súd (tretia komora) rozhodol na základe správy sudcu spravodajcu o otvorení ústnej časti konania, pričom nevyhovel žiadosti Komisie o prednostné prejednanie veci. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania tiež vyzval žalobkyne na predloženie dokumentov. Tie predložili požadované dokumenty v stanovenej lehote.
18 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 9. apríla 2014.
19 Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil v celom rozsahu alebo čiastočne napadnuté rozhodnutie,
– v prípade, ak by Všeobecný súd usúdil, že napadnuté rozhodnutie obsahuje povolenie prístupu založené na nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), zrušil rozhodnutie, ktoré obsahuje také povolenie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
20 Na pojednávaní žalobkyne v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedli, že berú späť svoj druhý žalobný návrh, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.
21 Komisia a vedľajší účastník konania navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu v celom rozsahu,
– uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O prípustnosti
22 Komisia v podstate tvrdí, že pokiaľ by sa malo usudzovať, že list, ktorý zaslala žalobkyniam 28. novembra 2011, obsahuje formálne rozhodnutie o uverejnení podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, došlo by k preklúzii možnosti žalobkýň napadnúť legalitu takého rozhodnutia v rámci tejto žaloby, lebo sa jeho zrušenia nedomáhali v lehote stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ.
23 V tomto ohľade treba uviesť, že hoci je iste pravda, že Komisia vo svojom liste z 28. novembra 2011 informovala žalobkyne, že „nedávno rozhodla“ o uverejnení novej verzie rozhodnutia PVP, ktorá je podrobnejšia než verzia dostupná na internetovej stránke DG COMP od roku 2007, účelom tohto postupu bolo umožniť žalobkyniam požiadať, aby pri takom uverejnení boli vynechané prípadné obchodné tajomstvá, ktoré sa ich týkajú, alebo iné dôverné informácie v súlade s vysvetlivkami uvedenými v prílohe III listu. Tento list preto neobsahuje konečné stanovisko Komisie k otázkam dôvernosti, ktoré tvoria podstatu predmetného sporu.
24 To navyše vysvetľuje, prečo sa Komisia v liste, ktorý zaslala žalobkyniam 15. marca 2012, nedovolávala konečnej povahy rozhodnutia o uverejnení údajne obsiahnutého v jej liste z 28. novembra 2011, ale ich vyzvala, aby sa obrátili na vyšetrovateľa, ak chcú napadnúť to, že DG COMP zamietlo väčšinu ich žiadostí o zachovanie dôvernosti.
25 Okrem toho treba uviesť, že po vydaní napadnutého rozhodnutia Komisia v odpovedi na žiadosť žalobkýň adresovala ich právnym zástupcom e‑mail, z ktorého vyplýva, že uvedené rozhodnutie je jediným rozhodnutím, ktoré voči nim v tejto súvislosti prijala, a predstavuje jej konečné stanovisko.
26 Z toho vyplýva, že žaloba je prípustná.
O veci samej
27 Na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobkyne uvádzajú tri žalobné dôvody. Prvý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia a práva žalobkýň na riadnu správu vecí verejných, druhý na porušení povinnosti zachovať dôvernosť, ktorá vyplýva z článku 339 ZFEÚ a článku 28 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101 ZFEÚ] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), a tretí na porušení legitímnych očakávaní žalobkýň, zásady právnej istoty a zásady riadnej správy vecí verejných.
O prvom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom odôvodnení a porušení práva na riadnu správu vecí verejných
28 Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, a preto porušuje článok 296 ZFEÚ, ako aj právo na riadnu správu vecí verejných zaručené článkom 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie. V tomto ohľade predovšetkým uvádzajú, že napadnuté rozhodnutie im neumožňuje pochopiť dôvody zamietnutia tvrdení založených na ich legitímnych očakávaniach, ktoré predložili na podporu svojich žiadosti o dôverné zaobchádzanie. Ďalej žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie neodpovedá na ich tvrdenie, podľa ktorého sa uverejnenie zamýšľané Komisiou odchyľuje od jej skoršej administratívnej praxe. Napokon uvádzajú, že úroveň odôvodnenia, ktorá sa vyžaduje v prejednávanej veci, je vysoká, lebo napadnuté rozhodnutie sa odchyľuje od prístupu Komisie v roku 2007, ktorý spočíval v uverejnení nedôvernej verzie rozhodnutia PVP neobsahujúcej informácie, pri ktorých žalobkyne požiadali o dôverné zaobchádzanie.
29 Komisia tvrdí, že napadnuté rozhodnutie posudzované vo svojom kontexte je dostatočne odôvodnené.
30 Podľa ustálenej judikatúry je účelom povinnosti odôvodnenia individuálneho rozhodnutia umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť rozhodnutia a poskytnúť dotknutej osobe dostatočnú informáciu, aby vedela, či je rozhodnutie dôvodné a či prípadne neobsahuje vadu, ktorá umožňuje spochybniť jeho platnosť, pričom rozsah tejto povinnosti závisí od povahy predmetného aktu a kontextu, v akom bol prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden‑Industrie‑Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, bod 14; rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 1996, Van Megen Sports/Komisia, T‑49/95, Zb. s. II‑1799, bod 51).
31 Komisia je teda podľa článku 296 ZFEÚ síce povinná uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie rozhodnutia, a úvahy, ktoré ju viedli k jeho prijatiu, ale nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám tohto ustanovenia, musí byť posúdená nielen vzhľadom na jeho znenie, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Všeobecného súdu z 26. októbra 2012, CF Sharp Shipping Agencies/Rada, T‑53/12, bod 37). Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudok Všeobecného súdu z 15. apríla 2011, Česká republika/Komisia, T‑465/08, Zb. s. II‑1941, bod 163).
32 Táto povinnosť odôvodnenia je vykonaná v článku 8 ods. 2 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa v spojení s odsekom 3 tohto ustanovenia, pokiaľ ide o rozhodnutia, ktoré má vyšetrovateľ prijať o žiadostiach o dôverné zaobchádzanie s určitými informáciami v rámci konaní o vykonanie pravidiel hospodárskej súťaže.
33 V prejednávanej veci z listov žalobkýň z 8. decembra 2011 a 9. januára 2012 adresovaných DG COMP, ako aj z listu, ktorý adresovali vyšetrovateľovi 10. apríla 2012, vyplýva, že žalobkyne v priebehu správneho konania tvrdili, že uverejnenie verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovoľne oznámili s cieľom mať prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002, porušuje ich legitímne očakávania. Z rovnakých listov okrem toho vyplýva, že žalobkyne uvádzali, že také uverejnenie sa odchyľuje od skoršej administratívnej praxe Komisie spočívajúcej v tom, že tretím osobám sa nesprístupnia informácie, ktoré jej podniky oznámili v rámci programu zhovievavosti.
34 V tomto ohľade treba uviesť, že hoci vyšetrovateľ osobitne neodpovedal na každé z týchto tvrdení, urobil tak z dôvodu, ako to v podstate vyplýva z rozsudku Všeobecného súdu zo 16. novembra 2012, Evonik Degussa/Komisia (T‑341/12, body 42 až 44 a 58), aby rešpektoval obmedzenia pôsobnosti, ktorú mu zveril predseda Komisie podľa článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa.
35 Napadnuté rozhodnutie však bolo prijaté na konci správneho konania, počas ktorého Komisia mala odpovedať na zásadné námietky žalobkýň voči zamýšľanému uverejneniu, ktoré boli nad rámec právomocí vyšetrovateľa.
36 Za týchto okolností a na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany žalobkýň je namieste vnímať napadnuté rozhodnutie v kontexte, ktorý viedol k jeho prijatiu, a teda usudzovať, že uvedené rozhodnutie implicitne, ale nevyhnutne zahŕňa stanoviská Komisie vo vzťahu k zamýšľanému uverejneniu, ktoré vyjadrila prostredníctvom DG COMP, v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vyšetrovateľa.
37 Napadnuté rozhodnutie vnímané týmto spôsobom pritom žalobkyniam umožňuje pochopiť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí jeho právne odôvodnenie.
38 V prvom rade Komisia v liste, ktorý adresovala žalobkyniam 28. novembra 2011, odôvodnila svoj úmysel uverejniť podrobnejšiu nedôvernú verziu rozhodnutia PVP odkazom na cieľ transparentnosti. Navyše v liste adresovanom žalobkyniam 20. decembra 2011 Komisia v podstate objasnila, že zamýšľané uverejnenie treba chápať so zreteľom na žiadosť o prístup k dôvernej verzii rozhodnutia PVP podanú na základe nariadenia č. 1049/2001.
39 V druhom rade je síce pravda, že vyšetrovateľ sa označil za nepríslušného na preskúmanie prípadného porušenia legitímnych očakávaní žalobkýň z dôvodu, že také preskúmanie by prekročilo hranice jeho pôsobnosti, ktorá mu vyplýva z článku 8 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa, ale Komisia v liste, ktorý DG COMP adresovalo žalobkyniam 15. marca 2012, výslovne odpovedala na ich tvrdenie, podľa ktorého sporné uverejnenie porušuje ich legitímne očakávania.
40 Z uvedeného listu totiž v podstate vyplýva, že v rámci analýzy zásadných námietok voči spornému uverejneniu sa Komisia domnievala, že jej prináleží vyvážiť najmä ochranu účelu svojho vyšetrovania, ktorej sa týka výnimka zo zásady transparentnosti upravená v článku 4 ods. 2 tretej zarážke nariadenia č. 1049/2001, s legitímnymi záujmami účastníkov konania. Komisia navyše uviedla, že dokument nie je chránený zo samotného dôvodu, že bol oznámený v rámci žiadosti o zhovievavosť, a že zamýšľané uverejnenie nenarúša účel jej vyšetrovania. Okrem toho zdôraznila, že v prejednávanej veci treba zohľadniť článok 4 ods. 7 nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorého výnimky z práva na prístup k dokumentom stanovené v prvých troch odsekoch tohto článku sa uplatňujú iba v období, počas ktorého je stanovená ochrana odôvodnená obsahom dokumentu. Komisia z toho vyvodila, že sporné uverejnenie nepredstavuje narušenie legitímnej dôvery žalobkýň.
41 V treťom rade napadnuté rozhodnutie spomína viaceré okolnosti na podporu zamietnutia žiadostí žalobkýň o dôverné zaobchádzanie. Vyšetrovateľ v ňom na úvod zdôraznil, že odkazy na dokumenty, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, samy osebe nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné informácie dôvernej povahy. Zamietnutie žiadostí o dôverné zaobchádzanie bolo ďalej odôvodnené po prvé veľkou mierou voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri uverejnení viac než len podstatného obsahu rozhodnutí, ktoré prijme podľa článku 23 nariadenia č. 1/2003, po druhé okolnosťou, že žalobkyne nepreukázali, že uverejnenie informácií, ktoré oznámili Komisii na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, by viedlo k riziku spôsobeniu vážnej ujmy, a po tretie skutočnosťou, že aj keby sa také riziko preukázalo, z judikatúry vyplýva, že záujem žalobkýň na tom, aby sa podrobnosti o ich účasti na porušovaní nestali známe verejnosti, si nezasluhuje ochranu.
42 Konštatovania uvedené v predchádzajúcom bode vedú takisto k zamietnutiu tvrdenia žalobkýň, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie nevysvetľuje, čo odôvodňuje, že v prejednávanej veci došlo k odchýleniu sa od skoršej administratívnej praxe Komisie. Aj keby sa totiž skoršia administratívna prax, na ktorú žalobkyne odkazujú, preukázala, napadnuté rozhodnutie vnímané v kontexte svojho prijatia poskytuje dostatočne veľa údajov, ktoré im umožňujú pochopiť dôvody, prečo sa Komisia rozhodla od nej v prejednávanej veci odchýliť.
43 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého úroveň odôvodnenia vyžadovaná v prejednávanej veci je vyššia než zvyčajne, lebo napadnuté rozhodnutie povoľuje uverejnenie informácií, ktoré Komisia predtým považovala za dôverné, treba ho zamietnuť ako neúčinné. Aj za predpokladu, že by také zosilnenie povinnosti odôvodnenia bolo odôvodnené, je totiž namieste konštatovať, že vzhľadom na povahu tvrdení, ktoré žalobkyne uviedli vyšetrovateľovi v ich liste z 10. apríla 2012, i kontext, v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie prijaté a ktorý je žalobkyniam známy, uvedené rozhodnutie vysvetľuje dostatočne jasne a presne dôvody, pre ktoré sa v prejednávanej veci rozhodlo, že sporné informácie sa už nebudú považovať za dôverné.
44 Preto žalobkyniam nemožno vyhovieť, pokiaľ tvrdia, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Žalobkyne navyše neuviedli, v čom sa ich výhrada založená na porušení práva na riadnu správu vecí verejných líši od ich argumentácie, ktorá sa týka nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, takže ani uvedenú výhradu nemožno prijať. Z toho vyplýva, že prvý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.
O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti zachovať dôvernosť, ktorá vyplýva z článku 339 ZFEÚ a článku 28 ods. 2 nariadenia Rady č. 1/2003
45 Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie porušuje povinnosť zachovať dôvernosť, ktorú má Komisia podľa článku 339 ZFEÚ a článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Z judikatúry totiž podľa nich vyplýva, že informácie, ktoré podniky dobrovoľne poskytli Komisii, musia byť chránené proti sprístupneniu. Informácie, pri ktorých žalobkyne v prejednávanej veci požiadali o dôverné zaobchádzanie, pritom oznámili Komisii dobrovoľne s cieľom mať prospech z oznámenia o spolupráci z roku 2002.
46 Žalobkyne v tejto súvislosti navyše odkazujú na článok 30 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého Komisia musí pri uverejnení svojich rozhodnutí zohľadniť oprávnený záujem podnikov na tom, aby ich obchodné tajomstvá neboli sprístupnené, i na článok 16 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), podľa ktorého sa obchodné tajomstvá a ďalšie dôverné informácie neoznámia ani nesprístupnia.
47 Žalobkyne takisto tvrdia, že informácie, ktoré oznámili na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, sú súčasťou profesijného tajomstva.
48 Uvedené oznámenie podľa nich najmä vo svojich odsekoch 29, 32 a 33 upravuje dôverné zaobchádzanie s informáciami, ktoré sa nachádzajú v žiadostiach o zhovievavosť. Ochranu priznanú týmto informáciám potvrdzuje odsek 6 oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, s. 17, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2006“). Navyše je namieste zohľadniť skutočnosť, že tieto informácie boli poskytnuté Komisii oficiálnou cestou, sú známe iba obmedzenému počtu osôb a ich sprístupnenie by spôsobilo žalobkyniam vážnu ujmu, lebo by ich významne znevýhodnilo v porovnaní s ďalšími adresátmi rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v rámci žaloby o náhradu škody podanej voči nim. Z týchto dôvodov nie je dôverná povaha týchto informácií dotknutá uplynutím času na rozdiel od obchodne citlivých informácií v úzkom zmysle slova. Záujem žalobkýň na tom, aby uvedené informácie neboli sprístupnené, si navyše zasluhuje ochranu preto, lebo dôverné zaobchádzanie s nimi predstavuje základnú podmienku riadneho fungovania programu zhovievavosti Komisie, a teda efektívnosti práva Únie v oblasti kartelov.
49 Žalobkyne v tomto rámci spochybňujú prístup Komisie, ktorý spočíva v poskytnutí ochrany iba dokumentom poskytnutých v rámci žiadostí o zhovievavosť alebo vyhláseniam žiadateľky o zhovievavosť, ale nie informáciám, ktoré tieto dokumenty alebo vyhlásenie obsahujú. Podľa nich tento prístup porušuje základné právo na ochranu profesijného tajomstva, ktoré zaručuje článok 339 ZFEÚ. Na pojednávaní žalobkyne dodali, že uverejnenie podrobnejšej nedôvernej verzie, ktoré Komisia zamýšľa, by viedlo k obídeniu výnimiek z práva na prístup k dokumentom inštitúcií, ktoré upravuje nariadenie č. 1049/2001, ako aj osobitných pravidiel prístupu k vyšetrovaciemu spisu v oblasti kartelov, ktoré upravuje nariadenie č. 1/2003.
50 Napokon podľa žalobkýň uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007 už zodpovedá cieľu, aby verejnosť vo všeobecnosti bola informovaná o dôvodoch, na ktorých je založené uvedené rozhodnutie. Uverejnením podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP chce Komisia v skutočnosti uľahčiť žalobu o náhradu škody, ktorú podal vedľajší účastník konania na Landgericht Dortmund (Krajinský súd Dortmund, Nemecko). Napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade odráža všeobecnejšiu zmenu publikačnej politiky Komisie v oblasti kartelov, ktorá má napomôcť navrhovateľom v žalobách o náhradu škody proti účastníkom tohto typu porušenia práva hospodárskej súťaže. Bez zmeny uplatniteľného právneho rámca však rozhodnutie o uverejnení podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP nie je odôvodnené. Článok 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 totiž zakazuje použitie informácií získaných v rámci vyšetrovania na iné ciele, a teda chráni záujmy podnikov, ktoré sú zahrnuté do vyšetrovaní Komisie, proti použitiu takých informácií v rámci súkromnoprávnych žalôb. Žalobkyne na pojednávaní ešte v podstate dodali, že záujem prípadných osôb, ktoré sú poškodené kartelom, na získaní presných informácií o jeho priebehu je v každom prípade dostatočne chránený tým, že vnútroštátne súdy sú oprávnené požiadať Komisiu, aby im také informácie poskytla.
51 Komisia a vedľajší účastník konania spochybňujú túto argumentáciu.
52 V tomto ohľade Všeobecný súd na úvod uvádza, že tvrdenia týkajúce sa porušenia legitímnej dôvery, ktorú žalobkyne údajne nadobudli na základe oznámení o spolupráci z rokov 2002 a 2006 i skoršej praxe Komisie, uvedené na podporu druhého žalobného dôvodu sa v podstate prekrývajú s časťou argumentácie na podporu tretieho žalobného dôvodu. Tieto tvrdenia sú preto skúmané v tomto rámci.
53 Ďalej je potrebné pripomenúť, že podľa článku 339 ZFEÚ povinnosť mlčanlivosti členov inštitúcií Únie, členov výborov, úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách, trvá aj po ukončení ich funkcie.
54 Podľa článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sa informácie získané Komisiou počas vyšetrovaní, ktoré vedie na základe uvedeného nariadenia podľa jeho článkov 17 až 22, použijú len na účely, na ktoré boli získané, čím nie sú dotknuté články 12 a 15 tohto nariadenia. Článok 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý dopĺňa pravidlo správania zakotvené v článku 339 ZFEÚ v oblasti uplatňovania uvedeného nariadenia, okrem toho spresňuje, že bez toho, aby bola dotknutá spolupráca medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov i možnosť adresátov oznámenia o výhradách nahliadať do vyšetrovacieho spisu, Komisia a uvedené orgány, ich úradníci, zamestnanci a ostatné osoby pracujúce pod dohľadom týchto orgánov, ako aj úradníci a zamestnanci iných orgánov členských štátov nezverejnia informácie získané alebo medzi nimi vymenené podľa tohto nariadenia, ktoré podliehajú služobnému tajomstvu.
55 Navyše podľa článku 30 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 Komisia uverejní okrem iného rozhodnutia, ktorými ukladá pokuty podnikom alebo združeniam podnikov, ktoré považuje za zodpovedné za porušenie práva Únie v oblasti kartelov. Podľa článku 30 ods. 2 tohto nariadenia uverejnenie obsahuje mená dotknutých osôb a obsah rozhodnutia vrátane uložených pokút, ale musí zohľadňovať oprávnený záujem podnikov na tom, aby sa nesprístupnili ich obchodné tajomstvá.
56 Článok 16 ods. 1 nariadenia č. 773/2004 zase v podstate stanovuje, že Komisia je povinná nesprístupniť ani neoznámiť informácie vrátane dokumentov, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise, pokiaľ obsahujú obchodné tajomstvá alebo iné dôverné informácie o akejkoľvek osobe.
57 Napokon článok 8 ods. 1 až 3 rozhodnutia o funkcii a pôsobnosti vyšetrovateľa stanovuje:
„1. V prípade, že Komisia má v úmysle zverejniť informácie, ktoré môžu predstavovať obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie akéhokoľvek podniku alebo osoby, títo sú písomne informovaní o takomto úmysle a jeho dôvodoch [DG COMP]. Určí sa lehota, v ktorej daný podnik alebo osoba môžu predložiť akékoľvek písomné pripomienky.
2. V prípade, že daný podnik alebo osoba nesúhlasí so zverejnením informácií, môže vec postúpiť vyšetrovateľovi. Ak sa vyšetrovateľ domnieva, že informácie môžu byť zverejnené, pretože nepredstavujú obchodné tajomstvo alebo iné dôverné informácie alebo preto, že existuje prevládajúci záujem na ich zverejnení, uvedie sa toto zistenie v odôvodnenom rozhodnutí, ktoré sa oznámi dotknutému podniku alebo osobe. V rozhodnutí sa uvedie termín, po ktorom sa príslušné informácie zverejnia. Tento termín nesmie byť stanovený skôr ako jeden týždeň odo dňa oznámenia.
3. Odseky 1 a 2 sa primerane uplatňujú na zverejnenie informácií formou uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.“
58 V prejednávanej veci žalobkyne nespochybňujú, že sa zúčastnili na karteli, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia PVP. Naopak tvrdia, že dôvernosť sporných informácií vyplýva zo samotnej skutočnosti, že ich poskytli dobrovoľne Komisii v rámci programu zhovievavosti, a že zamýšľané uverejnenie môže ohroziť ochranu účelu vyšetrovania Komisie.
59 Keďže oblasť informácií, ktoré sú predmetom profesijného tajomstva, presahuje rámec obchodného tajomstva podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83, Zb. s. 3539, bod 34, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. mája 2006, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, T‑198/03, Zb. s. II‑1429, bod 29), treba bez ohľadu na analýzu dôvodnosti tretieho žalobného dôvodu určiť, či informácie musia byť chránené, ako to tvrdia žalobkyne, len z toho dôvodu, že ich podnik dobrovoľne poskytol Komisii s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.
60 Podľa článku 1 druhého odseku ZEÚ sa rozhodnutia vnútri Únie prijímajú čo najotvorenejšie. Táto zásada sa odráža v článku 15 ZFEÚ, ktorý za určitých podmienok zaručuje právo občanov na prístup k dokumentom inštitúcií. V súlade s touto zásadou a pri neexistencii ustanovení, ktoré by výslovne prikazovali alebo zakazovali uverejnenie, je možnosť inštitúcií uverejňovať akty, ktoré prijímajú, pravidlom, z ktorého existujú výnimky v rozsahu, v akom právo Únie najmä prostredníctvom ustanovení zaručujúcich dodržiavanie profesijného tajomstva bráni sprístupneniu týchto aktov alebo informácií, ktoré obsahujú (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 69).
61 Ani článok 339 ZFEÚ, ani článok 28 nariadenia č. 1/2003 výslovne neuvádzajú, ktoré informácie okrem obchodného tajomstva sú predmetom profesijného tajomstva. Z článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pritom nemožno vyvodzovať, že sa to týka všetkých informácii získaných na základe uvedeného nariadenia s výnimkou tých, ktorých uverejnenie je podľa jeho článku 30 povinné. Článok 339 ZFEÚ rovnako ako článok 28 nariadenia č. 1/2003, ktorý dopĺňa a vykonáva toto ustanovenie primárneho práva v oblasti pravidiel hospodárskej súťaže uplatňovaných na podniky, totiž bránia iba sprístupneniu informácií, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 70).
62 Okrem toho je pravda, že podľa bodu 75 rozsudku Bank Austria/Komisia, už citovaného v bode 59 vyššie, a bodu 64 rozsudku z 12. októbra 2007, Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, T‑474/04, Zb. s. II‑4225, pokiaľ je dôvernosť určitých informácií chránená výnimkou z práva na prístup k dokumentom upravenou v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, je taká ochrana relevantná na posúdenie toho, či Komisia dodržala zákaz, ktorý je jej uložený v článku 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, sprístupniť informácie, ktoré svojou povahou podliehajú profesijnému tajomstvu.
63 Po vyhlásení týchto rozsudkov však Súdny dvor vyložil článok 4 nariadenia č. 1049/2001 v tom zmysle, že inštitúcie sú oprávnené sa opierať v tomto ohľade o všeobecné domnienky uplatňujúce sa na určité kategórie dokumentov, pretože na žiadosti o zverejnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy je možné použiť podobné všeobecné úvahy. Tento výklad sa uplatní vtedy, keď právna úprava, ktoré upravuje konanie, stanovuje aj striktné pravidlá, pokiaľ ide o zaobchádzanie s informáciami, ktoré boli získané alebo preukázané v rámci takého konania (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C‑404/10 P, body 108, 116 a 118). To je pritom presne prípad článku 27 ods. 2 a článku 28 nariadenia č. 1/2003 a článkov 6, 8, 15 a 16 nariadenia č. 773/2004, ktoré reštriktívnym spôsobom upravujú používanie dokumentov nachádzajúcich sa v spise týkajúcom sa konania o uplatnení článku 101 ZFEÚ (rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014, Komisia/EnBW Energie Baden‑Württemberg, C‑365/12 P, bod 86). V tomto kontexte by zohľadnenie článku 4 nariadenia č. 1049/2001 takým spôsobom, že by sa Komisii zakázalo uverejniť akúkoľvek informáciu, ku ktorej by mohla odmietnuť prístup podľa tohto ustanovenia s odkazom na všeobecnú domnienku, zbavilo článok 30 nariadenia č. 1/2003 svojho obsahu. Taký výklad by mal totiž za následok, že Komisia by bola zbavená možnosti uverejniť čo len podstatný obsah svojho rozhodnutia, keďže z neho nevyhnutne vyplývajú informácie z vyšetrovacieho spisu. Okrem toho by jeho praktickým následkom bol aj prenos dôkazného bremena, ktoré v oblasti dôverného zaobchádzania zaťažuje žiadateľa o také zaobchádzanie, lebo by mu postačovalo odvolať sa na všeobecnú domnienku, ktorej sa inštitúcie môžu dovolávať za vyššie opísaných podmienok, a prakticky Komisiu prinútiť, aby preukázala, že spornú informáciu môže zahrnúť do uverejnenej verzie svojho rozhodnutia.
64 Na rozdiel od toho, čo v podstate tvrdia žalobkyne, pritom sprístupnenie informácií o porušení práva hospodárskej súťaže Únie prostredníctvom uverejnenia rozhodnutia, ktorým sa uvedené porušenie sankcionuje, na základe článku 30 nariadenia č. 1/2003 nemožno v zásade zamieňať s prístupom tretích osôb k dokumentom, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise Komisie týkajúcom sa takého porušenia. Napríklad, ak by v prejednávanej veci malo dôjsť k uverejneniu informácií týkajúcich sa skutočností tvoriacich porušenie, ktoré sa nenachádzajú v nedôvernej verzii rozhodnutia PVP uverejnenej v roku 2007, nespôsobilo by to, že tretím osobám by boli oznámené žiadosti o zhovievavosť, ktoré podali žalobkyne Komisii, zápisnice, v ktorých sú zaznamenané ústne vyhlásenia žalobkýň v rámci programu zhovievavosti, ani dokumenty, ktoré dobrovoľne predložili Komisii počas vyšetrovania.
65 Práve so zreteľom na tieto zásady treba preskúmať tri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby informácie svojou povahou patrili do sféry profesijného tajomstva, a teda boli chránené pred sprístupnením verejnosti, a to že po prvé tieto informácie sú známe iba obmedzenému počtu osôb, po druhé ich sprístupnenie môže spôsobiť vážnu ujmu osobe, ktorá ich poskytla, alebo tretím osobám a napokon po tretie záujmy, ktoré by mohli byť poškodené sprístupnením takých informácií, si objektívne zasluhujú ochranu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 65).
66 Komisia tvrdí, že prvá podmienka nie je v prejednávanej veci splnená z dôvodu, že informácie, ktoré jej žalobkyne poskytli v priebehu vyšetrovania, sa nachádzajú v spise, do ktorého mali prístup ďalší adresáti rozhodnutia PVP.
67 Túto argumentáciu treba odmietnuť. V tomto ohľade sa totiž musí rozlišovať medzi ochranou, ktorú treba poskytnúť informáciám tvoriacim predmet profesijného tajomstva vo vzťahu k osobám, podnikom alebo združeniam podnikov, ktoré majú právo byť vypočuté v rámci konania o uplatnenie pravidiel hospodárskej súťaže, a ochranou, ktorú je potrebné poskytnúť takým informáciám vo vzťahu k verejnosti vo všeobecnosti [rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 29; pozri tiež analogicky uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 10. septembra 2013, Komisia/Pilkington Group, C‑278/13 P(R), body 56 a 57].
68 Povinnosť úradníkov a ostatných zamestnancov inštitúcií nesprístupniť informácie, ktorými disponujú a ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, uvedená v článku 339 ZFEÚ a vykonaná v oblasti pravidiel hospodárskej súťaže uplatňovaných na podniky článkom 28 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, je teda zmiernená vo vzťahu k osobám, ktorým článok 27 ods. 2 uvedeného nariadenia priznáva právo byť vypočutý. Komisia môže takým osobám oznámiť niektoré informácie, ktoré podliehajú profesijnému tajomstvu, pokiaľ je toto oznámenie nevyhnutné pre riadny priebeh vyšetrovania. Za takých okolností je však namieste usudzovať, že tieto informácie sú známe iba obmedzenému počtu osôb.
69 Z toho vyplýva, že pravidlo uvedené v článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktoré zakotvuje právo osôb dotknutých vyšetrovaním Komisie na prístup k administratívnemu spisu, nemá vplyv na ochranu informácií, ktoré boli Komisii poskytnuté počas vyšetrovania a podliehajú profesijnému tajomstvu, proti sprístupneniu verejnosti vo všeobecnosti.
70 Pokiaľ ide o druhú podmienku, žalobkyne tvrdia, že sprístupnenie informácií, ktoré oznámili Komisii v rámci programu zhovievavosti, by im spôsobilo závažnú ujmu, lebo by ich významne znevýhodnilo vo vzťahu k ďalším adresátom rozhodnutia PVP, ktorí nespolupracovali s Komisiou, v rámci žaloby o náhradu škody podanej voči nim. Podľa nich by také sprístupnenie mohlo navyše poškodiť verejný záujem, keďže by mohlo podniky odradiť od oznamovania porušení článku 81 ES v budúcnosti.
71 Komisia nesúhlasí s týmto postojom a uvádza, že sprístupnenie sporných informácií nemôže spôsobiť vážnu ujmu žalobkyniam, lebo ich údajne menej výhodné postavenie v rámci súkromnoprávnych žalôb je iba legitímnym dôsledkom ich účasti na porušení práva hospodárskej súťaže Únie.
72 Treba však konštatovať, že táto námietka Komisie sa týka výlučne legitimity záujmu žalobkýň na ochranu dôvernosti sporných informácií, ktorá je podstatou tretej podmienky skúmanej v bodoch 79 až 89 nižšie, a nie objektívne vymedzenej vážnosti ujmy, ktorú by žalobkyne mohli utrpieť v prípade, ak by tieto informácie mali byť sprístupnené verejnosti.
73 V tomto ohľade je pritom nesporné, že sporné informácie, ktorých uverejnenie závisí od výsledku sporu, pozostávajú predovšetkým z opisu skutočností tvoriacich porušenie článku 81 ES, ktoré Komisia sankcionovala v rozhodnutí PVP.
74 Hoci Komisia osobitne neodôvodnila napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k cieľu uľahčiť žaloby o náhradu škody na vnútroštátnych súdoch, zo spisu vyplýva, že uverejnenie podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP zamýšľané Komisiou, najmä časti uvedeného rozhodnutia, ktorá sa týka opisu fungovania kartelu, by na prvý pohľad mohlo vedľajšiemu účastníkovi konania zastupujúcemu záujmy podnikov, ktoré sa domnievajú, že boli poškodené zisteným porušením práva hospodárskej súťaže, umožniť ľahšie preukázať súkromnoprávnu zodpovednosť žalobkýň i ďalších podnikov, ktoré sa zúčastnili na tomto porušení, a prípadne jej rozsah v rámci žaloby o náhradu škody, ktorú podal na Landgericht Dortmund.
75 Uvedená verzia totiž uvádza podrobnosti o tajných kontaktoch alebo protisúťažných dohodách, na ktorých sa žalobkyne zúčastnili, pričom spomína okrem iného názvy výrobkov, ktorých sa týkali uvedené kontakty alebo dohody, číselné údaje o použitých cenách, ako aj ciele, ktoré účastníci sledovali vo vzťahu k cenám a rozdeleniu podielov na trhu. Také informácie môžu uľahčiť preukazovanie škody fyzickým alebo právnickým osobám, akými sú podniky zastúpené vedľajším účastníkom konania, ktoré sa považujú za poškodené porušením článku 81 ES sankcionovaným v rozhodnutí PVP, rovnako ako príčinnej súvislosti medzi uvedeným porušením a uplatňovanou škodou.
76 Navyše je namieste uviesť, že okrem vysvetlení, ktoré v tomto ohľade poskytol vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení a na pojednávaní, Komisia vo svojich písomných podaniach zdôraznila, že uplatňovanie zákazu obsiahnutého v článku 81 ES v súkromnoprávnej oblasti sa posilní uverejnením novej nedôvernej verzie, ktoré zamýšľa.
77 Bez toho, aby bolo v tomto štádiu úvah nevyhnutné sa vysloviť k otázke, či uverejnenie sporných informácií by žalobkyne, ako to tvrdia, znevýhodnilo v rámci žaloby o náhradu škody v porovnaní s inými podnikmi, ktoré sa zúčastnili na porušení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, ale ktoré neukázali rovnakú ochotu spolupracovať, je preto namieste považovať za preukázané, že sprístupnenie informácií, pri ktorých žalobkyne požadovali dôverné zaobchádzanie, by im mohlo spôsobiť vážnu ujmu.
78 Druhá podmienka pripomenutá v bode 65 vyššie je teda v prejednávanej veci splnená.
79 Pokiaľ ide napokon o tretiu podmienku, treba pripomenúť, že tá znamená, že posúdenie dôvernej povahy informácie vyžaduje vyváženie medzi legitímnymi záujmami, ktoré bránia tomuto sprístupneniu, a všeobecným záujmom, ktorý vyžaduje, aby inštitúcie pri výkone svojich činností čo možno najviac rešpektovali zásadu otvorenosti (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 71, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 65).
80 V tomto ohľade, pokiaľ ide najprv o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého by ich zamýšľané uverejnenie vystavilo zvýšenému riziku vyvodenia zodpovednosti v rámci súkromnoprávnych žalôb, ktoré proti nim podal okrem iného vedľajší účastník konania z dôvodu ich účasti na porušení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, treba na úvod uviesť, že záujem podniku, ktorému Komisia uložila pokutu za porušenie práva hospodárskej súťaže, na tom, aby podrobnosti o protiprávnom správaní, ktoré je mu vytýkané, neboli sprístupnené verejnosti, si v zásade nezasluhuje žiadnu osobitnú ochranu vzhľadom na záujem verejnosti čo najlepšie poznať dôvody každého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov vedieť, v dôsledku akého správania môžu byť vystavené sankciám, a záujem osôb poškodených porušením poznať jeho podrobnosti, aby sa prípadne mohli domáhať svojich práv voči sankcionovaným podnikom, a so zreteľom na možnosť uvedeného podniku podrobiť také rozhodnutie súdnemu preskúmaniu (rozsudky Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 78, a Pergan Hilfsstoffe für industrielle Prozesse/Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 72; pozri analogicky rozsudok Súdu EZVO z 21. decembra 2012, DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, E‑14/11, Report of the EFTA Court, s. 1178, bod 189).
81 Z toho vyplýva, že žalobkyne nemôže legitímne namietať proti tomu, aby Komisia uverejnila informácie, ktoré podrobne odhaľujú ich účasť na porušení sankcionovanom v rozhodnutí PVP, z dôvodu, že také uverejnenie ich vystavuje zvýšenému riziku, že budú musieť znášať dôsledky vyvodenia súkromnoprávnej zodpovednosti za účasť na uvedenom porušení.
82 Nezávisle od tretieho žalobného dôvodu však žalobkyne v podstate tvrdia, že napadnuté rozhodnutie odrádza podniky od oznamovania porušení hospodárskej súťaže Únie, o ktorých majú vedomosť, a od spolupráce s Komisiou s cieľom mať prospech z jej programu zhovievavosti, a preto môže poškodiť efektívnosť boja proti porušeniam práva Únie v oblasti kartelov. Tento záujem si pritom zasluhuje ochranu, lebo program zhovievavosti má zásadný vplyv na celkovú efektívnosť práva Únie v oblasti kartelov. V tomto kontexte v podstate dodávajú, že vzhľadom na to, že informácie, ktorých uverejnenie sa zamýšľa, sa ich týkajú viac než iných podnikov, ktoré nežiadali o zhovievavosť, by ich také uverejnenie neproporcionálne znevýhodnilo v rámci konaní na vnútroštátnych súdoch, čo by ohrozilo efektívnosť programu zhovievavosti.
83 V tomto ohľade je namieste na jednej strane uviesť, že účinnosť programov zhovievavosti môže byť ovplyvnená predložením dokumentov týkajúcich sa konania o zhovievavosti osobám, ktoré chcú podať žalobu o náhradu škody, aj v prípade, že vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže alebo Komisia priznajú žiadateľovi o zhovievavosť úplné alebo čiastočné oslobodenie od pokuty, ktorú mohli uložiť (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 14. júna 2011, Pfleiderer, C‑360/09, Zb. s. I‑5161, bod 26). Osoba zapojená do porušenia práva hospodárskej súťaže by totiž v prípade takého predloženia mohla byť odradená od využitia možnosti, ktorú ponúkajú také programy zhovievavosti, najmä vzhľadom na skutočnosť, že dokumenty predložené Komisii alebo vyhlásenia vykonané pred ňou môžu mať samoobviňujúci charakter.
84 Na druhej strane právo na náhradu škody spôsobenej zmluvou alebo správaním, ktoré môžu obmedzovať alebo narúšať hospodársku súťaž, môže podstatne prispieť k zachovaniu efektívnej hospodárskej súťaže v Únii (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, bod 42 a tam citovanú judikatúru), čím prispieva k dosiahnutiu cieľa verejného záujmu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok DB Schenker/EFTA Surveillance Authority, už citovaný v bode 80 vyššie, bod 132).
85 Práve na základe týchto zásad Súdny dvor v prejudiciálnom konaní v rámci sporov týkajúcich sa žiadostí podnikov, ktoré sa považovali za poškodené porušeniami práva hospodárskej súťaže, o prístup k vyšetrovacím spisom, ktoré mali vnútroštátne orgány hospodárskej súťaže, vyzval vnútroštátne súdy, ktoré o týchto sporoch rozhodovali, aby zvážili záujmy odôvodňujúce poskytnutie informácií, ktoré dobrovoľne poskytli žiadatelia o zhovievavosť, a ich ochranu (rozsudky Súdneho dvora Pfleiderer, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 30, a zo 6. júna 2013, Donau Chemie a i., C‑536/11, body 30 a 31).
86 Je potrebné posúdiť dosah tejto judikatúry v prejednávanej veci.
87 Ako vyplýva z bodu 64 vyššie, táto vec sa netýka spochybnenia zamietnutia prístupu k dokumentom z konania v oblasti hospodárskej súťaže, čo bolo podstatou vecí, ktoré viedli k rozsudku Pfleiderer, už citovanému v bode 83 vyššie, a rozsudku Donau Chemie a i., už citovanému v bode 85 vyššie, ale uverejnenia, ktoré Komisia zamýšľa pri určitých informáciách uvedených v dokumentoch alebo vyhláseniach, ktoré jej dobrovoľne poskytli žalobkyne s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.
88 V prejednávanej veci sa žalobkyne obmedzili na to, že vo všeobecnosti tvrdia, že uverejnenie informácií, ktoré dobrovoľne poskytli počas vyšetrovania, lebo chceli mať prospech z programu zhovievavosti, by narušilo účel vyšetrovania Komisie.
89 Za týchto okolností je nutné konštatovať, že aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, nespôsobuje existenciu právnej normy, ktorú by Komisia porušila len preto, lebo zamýšľané uverejnenie informácií poskytnutých v rámci zhovievavosti by mohlo mať vplyv na vykonávanie uvedeného programu pri budúcich vyšetrovaniach. Navyše toto konkrétne tvrdenie predpokladá záujem verejnosti čo najlepšie poznať dôvody každého konania Komisie, záujem hospodárskych subjektov na informovaní o správaní, v ktorého dôsledku môžu byť vystavené sankciám, a napokon záujem Komisie zachovať potrebný účinok svojho programu zhovievavosti. Tieto osobitné záujmy pritom nie sú záujmami žalobkýň, takže iba Komisii prináleží, aby za okolností prejednávanej veci zvážila efektívnosť programu zhovievavosti na jednej strane a záujem verejnosti a hospodárskych subjektov na informovaní o obsahu jej rozhodnutia a na konaní s cieľom chrániť svoje práva na druhej strane.
90 Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobkýň, podľa ktorého informácie, pri ktorých požadovali dôverné zaobchádzanie, v podstate nie sú nevyhnutné na pochopenie výrokovej časti rozhodnutia PVP, a teda sa na ne nevzťahuje povinnosť uverejnenia, ktorú má Komisia podľa článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či to je tak, totiž postačuje poznamenať, že vzhľadom na konštatovanie uvedené v bode 80 vyššie nie je účelom tohto ustanovenia obmedziť voľnosť Komisie dobrovoľne uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je sprístupnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 79).
91 Rovnako tvrdenie, ktoré žalobkyne vyvodili z článku 16 ods. 1 nariadenia č. 773/2004, nemožno prijať, lebo z predchádzajúcich úvah vyplýva, že nepreukázali, že informácie, pri ktorých požadujú v prejednávanej veci dôverné zaobchádzanie, predstavujú buď obchodné tajomstvo, alebo iné dôverné informácie.
92 Za týchto okolností je takisto namieste zamietnuť ako neúčinné tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého dôverná povaha sporných informácií nie je dotknutá uplynutím času.
93 Čo sa týka odkazu žalobkýň na rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 1992, Asociación Española de Banca Privada a i. (C‑67/91, Zb. s. I‑4785), je v prejednávanej veci irelevantný, keďže táto vec sa od nej odlišuje v podstatnom bode.
94 Bez toho, aby bolo nevyhnutné pripomenúť rozdiely medzi článkom 20 ods. 1 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a článkom 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ktorý ho nahrádza, totiž postačuje konštatovať, že tento rozsudok sa týkal toho, či vnútroštátne orgány môžu použiť ako dôkazné prostriedky informácie získané Komisiou od podnikov, ktoré neboli uvedené v jej rozhodnutí o sankcionovaní porušenia práva hospodárskej súťaže, uverejnenom za podmienok upravených článkom 21 nariadenia č. 17, pričom Súdny dvor rozhodol, že také použitie je zakázané, lebo má iné dôvody, než na ktoré boli také informácie získané (rozsudok Asociación Española de Banca Privada a i., už citovaný v bode 93 vyššie, body 35 až 38 a 47 až 54).
95 Naopak, ako vyplýva z rozsudku Evonik Degussa/Komisia, už citovaného v bode 34 vyššie (body 170 až 175), uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutí, ktoré Komisia prijme podľa článku 23 nariadenia č. 1/2003, obsahujúcich informácie, ktoré jej oznámili podniky dobrovoľne s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti, nemožno kvalifikovať ako uverejnenie z iného dôvodu, než na ktorý boli uvedené informácie získané.
96 Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod nie je dôvodný a treba ho zamietnuť.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení legitímnej dôvery žalobkýň, zásady právnej istoty a zásady riadnej správy vecí verejných
97 Žalobkyne tvrdia, že napadnuté rozhodnutie tým, že povoľuje uverejnenie nedôvernej verzie rozhodnutia PVP obsahujúcej informácie, ktoré dobrovoľne poskytli Komisii v rámci programu zhovievavosti, narúša ich legitímne očakávania, a tak porušuje zásadu právnej istoty a právo na riadnu správu vecí verejných, ktoré zaručuje článok 41 Charty základných práv.
98 V tomto ohľade najprv uvádzajú, že z oznámení o spolupráci z roku 2002 a roku 2006 im vznikli presné uistenia, pokiaľ ide o zachovanie dôvernej povahy informácií, ktoré oznámili Komisii v rámci ich žiadosti o zhovievavosť. Tieto uistenia vyplývajú nielen zo znenia týchto oznámení, najmä z odkazu na skutočnosť, že žiadatelia o zhovievavosť by mohli byť odradení od spolupráce, ak by ich postavenie pri súkromnoprávnych žalobách mohlo byť menej výhodné než postavenie podnikov, ktoré nespolupracujú, ale aj zo skoršej praxe Komisie. Žalobkyne zdôrazňujú, že Komisia iba veľmi nedávno zmenila svoju politiku v oblasti ochrany vyhlásení a dokumentov, ktoré podniky dobrovoľne predložili v rámci jej programu zhovievavosti.
99 Žalobkyne navyše spochybňujú tvrdenie Komisie, podľa ktorého až doposiaľ nebolo jej praxou vyhovieť žiadostiam o dôverné zaobchádzanie týkajúcim sa informácií, ktoré jej boli poskytnuté dobrovoľne v rámci programu zhovievavosti. V tomto ohľade citujú viaceré skoršie rozhodnutia Komisie, ktorými uložila pokuty za porušenie článku 81 ES. Žalobkyne síce pripúšťajú, že existujú prípady, v ktorých rozhodnutia o zistení porušenia článku 81 ES boli uverejnené bez toho, aby došlo k zneprístupneniu informácií poskytnutých Komisii v rámci programu zhovievavosti, ale nemožno vylúčiť, že to vyplýva zo skutočnosti, že podniky, ktoré uvedené informácie oznámili, nepožadovali dôverné zaobchádzanie s nimi.
100 Legitímna dôvera žalobkýň vychádzala aj z okolnosti, že Komisia už uverejnila nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007, táto verzia nebola predstavená ako dočasná a pravidlá uplatňované v oblasti uverejňovania neupravovali možnosť uverejniť podrobnejšiu nedôvernú verziu uvedeného rozhodnutia. Prejednávaná vec sa v tomto ohľade odlišuje od iných vecí, v ktorých Komisia uverejnila dočasné nedôverné verzie rozhodnutí, ktorými sa konštatujú porušenia článku 81 ES, až do konečného vyriešenia otázok dôverného zaobchádzania.
101 Komisia a vedľajší účastník konania spochybňujú túto argumentáciu.
102 V tomto ohľade je potrebné na úvod zdôrazniť, že v súlade s úvahami vysvetlenými v bodoch 34 až 36 vyššie sa napadnuté rozhodnutie musí vnímať v kontexte správneho konania, ktoré viedlo k jeho prijatiu, a uvedené rozhodnutie preto zahŕňa stanoviská Komisie vo vzťahu k zamýšľanému uverejneniu v rozsahu, v akom sa týkajú aspektov, ktoré nepatria do pôsobnosti vyšetrovateľa.
103 Z toho vyplýva, že samotná okolnosť, že vyšetrovateľ nemal právomoc vyjadriť sa k tvrdeniam žalobkýň založeným na porušení zásad legitímnej dôvery a právnej istoty, nemá vplyv na právomoc súdu Únie vyjadriť sa k takým tvrdeniam v rámci prejednávanej žaloby (pozri analogicky rozsudok Evonik Degussa/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 133).
104 Meritórne je namieste pripomenúť, že Komisia sa prijatím pravidiel postupu, aké sú obsiahnuté v oznámeniach o spolupráci z roku 2002 a roku 2006, a zverejnením, že ich v budúcnosti bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri vykonávaní svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel bez odôvodnenia odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 211; rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 71).
105 Okrem toho je ustálenou judikatúrou, že dovolávať sa zásady legitímnej dôvery môže každá osoba, u ktorej inštitúcia Únie spôsobila vznik dôvodných očakávaní z dôvodu presných uistení, ktoré jej poskytla [rozsudky Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens a Van Dijk Food Products (Lopik)/EHS, 265/85, Zb. s. I‑1155, bod 44, a zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C‑537/08 P, Zb. s. I‑12917, bod 63].
106 V prejednávanej veci treba v prvom rade zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Komisia nesmie uverejniť za akýchkoľvek okolností informácie, ktoré sa nachádzajú v žiadostiach o zhovievavosť alebo vo vyhláseniach uskutočnených v rámci programu zhovievavosti, v dôsledku oznámení o spolupráci z roku 2002 alebo z roku 2006.
107 Z odsekov 32 a 33 oznámenia o spolupráci z roku 2002 síce vyplýva, že „akékoľvek písomné vyhlásenie vykonané voči Komisii [v tomto ohľade] nesmie byť odhalené alebo použité na iný účel, ako je uplatňovanie článku 81 [ES]“, a že „Komisia sa domnieva, že bežné odhalenie dokladov získaných [v rámci žiadosti o zhovievavosť] by podkopávalo ochranu účelu kontrol a vyšetrovaní v zmysle článku 4 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1049/2001“. Takisto je pravda, že Komisia vo svojom oznámení o spolupráci z roku 2006, ku ktorého prijatiu došlo po období, keď žalobkyne spolupracovali na vyšetrovaní, ktoré viedlo k rozhodnutiu PVP, spresnila, že iniciatívy určitých podnikov predložiť jej dobrovoľne to, čo vedia o karteli, ako aj o svojej úlohe v tomto karteli „by sa nemali potláčať súdnymi príkazmi na sprístupnenie skutočností, ktoré sú vydávané v civilnom konaní“ (odsek 6) a že „iným stranám, napr. sťažovateľom, nebude umožnený prístup k vyhláseniam spoločností“ uskutočneným v rámci programu zhovievavosti (odsek 33).
108 Ako však správne zdôrazňuje Komisia, tieto rôzne záväzky sa týkajú iba sprístupnenia dokumentov, ktoré jej dobrovoľne predložili podniky, ktoré chceli mať prospech z programu zhovievavosti, a vyhlásení, ktoré tieto podniky uskutočnili z rovnakého dôvodu. Navyše práve so zreteľom na tieto záväzky treba chápať rozhodnutie Komisie odmietnuť spoločnosti EnBW Energie Baden‑Württemberg AG prístup ku všetkým dokumentom v administratívnom spise týkajúcom sa konania vo veci COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom, na ktoré odkazuje vo svojich písomných podaniach.
109 Tieto záväzky takisto objasňujú dôvod, ktorý je základom rozhodnutia Komisie odstrániť z podrobnejšej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP, ktorej uverejnenie zamýšľa, všetky informácie umožňujúce priamo alebo nepriamo identifikovať zdroj informácií, ktoré jej oznámili žalobkyne s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.
110 V druhom rade treba uviesť, že rozlišovaniu opísanému v bodoch 106 až 109 vyššie neprotirečia vyhlásenia alebo postoje Komisie, na ktoré odkazujú žalobkyne.
111 Pokiaľ ide napríklad o úryvok z listu, ktorý generálny riaditeľ DG COMP adresoval jednému sudcovi zo Spojených štátov amerických v októbri 2011 a v ktorom uviedol, že „ustálenou politikou Komisie je chrániť vyhlásenia, ktoré podniky osobitne vyhotovili a predložili v rámci programu zhovievavosti, proti sprístupneniu pred vyšetrovaním a po ňom“, ten je v prejednávanej veci irelevantný. Ako správne poznamenáva Komisia, tento úryvok totiž iba odráža jej vôľu chrániť proti sprístupneniu vyhlásenia, ktoré podniky uskutočnili v rámci programu zhovievavosti. Naopak z tohto úryvku nemožno vyvodiť, že generálny riaditeľ DG COMP by naznačoval politiku Komisie zaručujúcu dôvernosť akejkoľvek informácie, ktorú jej dobrovoľne oznámil podnik s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti, najmä v rámci uverejnenia rozhodnutí, ktoré Komisia prijíma na základe článku 23 nariadenia č. 1/2003.
112 Analogická úvaha sa uplatní na úryvok z vyhlásení, ktoré Komisia uskutočnila ako amicus curiae pred High Court of Justice (England & Wales) [Vysoký Súdny dvor (Anglicko a Wales), Spojené kráľovstvo] v novembri 2011, citovaný žalobkyňami, lebo Komisia sa v ňom obmedzila na pripomenutie, že „jej ustálenou politikou je chrániť vyhlásenia, ktoré podniky osobitne vyhotovili a predložili v rámci programu zhovievavosti, proti sprístupneniu pred vyšetrovaním a po ňom“.
113 Pokiaľ ide ďalej o odkaz na stretnutie Európskej siete pre hospodársku súťaž, ktoré sa uskutočnilo 23. mája 2012, žalobkyne sa obmedzujú na tvrdenie, že sa na ňom zdôrazňovalo, že na účely efektívneho vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže Únie je podstatná ochrana proti sprístupňovaniu žiadostí o zhovievavosť ako takých, ale v zásade nie informácií, ktoré obsahujú.
114 Čo sa týka odkazov žalobkýň na postoj zastávaný Komisiou vo veciach, ktoré viedli k rozsudku Všeobecného súdu z 22. mája 2012, EnBW Energie Baden‑Württemberg/Komisia (T‑344/08), a rozsudku Súdneho dvora Komisia/EnBW Energie Baden‑Württemberg, už citovaného v bode 62 vyššie, ako aj rozsudku Všeobecného súdu z 15. decembra 2011, CDC Hydrogene Peroxide/Komisia (T‑437/08, Zb. s. II‑8251), tie sú v prejednávanej veci irelevantné, ako správne zdôrazňuje Komisia, lebo tieto veci sa vzťahovali buď na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k vyšetrovaciemu spisu týkajúcemu sa porušenia článku 81 ES, alebo na rozhodnutie o zamietnutí prístupu k obsahu vyšetrovacieho spisu týkajúceho sa takého porušenia. Z toho vyplýva, že postoj zastávaný Komisiou v tomto rámci nemohol vytvoriť u žalobkýň legitímne očakávanie, že Komisia nesprístupní verejnosti akúkoľvek informáciu, ktorú jej dobrovoľne poskytli počas vyšetrovania s cieľom mať prospech z programu zhovievavosti.
115 Napokon žalobkyne uvádzajú, že Komisia vo vyjadrení predloženom Antitrust Modernization Commission (Komisia pre modernizáciu práva kartelov a zneužití dominantného postavenia, Spojené štáty) v apríli 2006 poznamenala, že „sprístupnenie informácií dobrovoľne poskytnutých počas vyšetrovania môže vážne ohroziť efektívnosť opatrení, ktoré Komisia a ďalšie orgány prijímajú na zabezpečenie uplatňovanie práva hospodárskej súťaže“.
116 Hoci sa toto vyhlásenie týka informácií, ktoré boli oznámené Komisii v rámci žiadostí o zhovievavosť, a nie žiadostí o zhovievavosť alebo vyhlásení uskutočnených na základe takých žiadostí ako takých, skutočnosťou zostáva, že uvedené vyhlásenie je z tohto hľadiska izolované vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným v bodoch 111 až 114 vyššie.
117 Komisia navyše správne zdôrazňuje rozdiel, ktorý existuje medzi uverejnením, aké sa zamýšľa v prejednávanej veci, a sprístupnením informácií získaných v rámci programu zhovievavosti v kontexte konaní, ktoré prebiehajú pred orgánmi stíhania a potláčania porušení práva hospodárskej súťaže tretích štátov, akými sú Spojené štáty. Ako bolo totiž zdôraznené v bode 95 vyššie, sprístupnenie takých informácií prostredníctvom uverejnenia na základe článku 30 nariadenia č. 1/2003 nie je použitím na iné účely, než na ktorý boli uvedené informácie získané, v zmysle článku 28 ods. 1 tohto nariadenia, konkrétne na stíhanie a sankcionovanie porušení práva hospodárskej súťaže Únie. Komisia naopak mohla bez toho, aby si protirečila, usudzovať, že pravidlo stanovené v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 môže predstavovať prekážku tomu, aby sa obsah žiadostí o zhovievavosť alebo vyhlásení uskutočnených pred ňou na tomto základe sprístupnil orgánom tretieho štátu, čím nie sú dotknuté prípadné povinnosti spolupráce, ktoré má na základe medzinárodných záväzkov Únie.
118 V treťom rade treba preskúmať tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého narušenie ich legitímnej dôvery má svoj pôvod aj v skoršej praxi Komisie spočívajúcej v nesprístupňovaní informácií, ktoré jej podniky dobrovoľne oznámili na základe žiadostí o zhovievavosť a pre ktoré uvedené podniky požadovali dôverné zaobchádzanie. Túto prax ilustruje nedôverná verzia rozhodnutia PVP uverejnená v roku 2007, ktorá zohľadňuje žiadosti žalobkýň o dôverné zaobchádzanie a na rozdiel od iných uverejnených verzií rozhodnutí, ktorými sa sankcionujú porušenia práva hospodárskej súťaže Únie, ju Komisia nekvalifikovala ako dočasnú.
119 V tomto ohľade je namieste uviesť, že aj za predpokladu, že by sa taká prax preukázala, nemohla by u žalobkýň vytvoriť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia ju v budúcnosti nezmení.
120 Dodržiavanie zásady legitímnej dôvery síce tvorí súčasť základných zásad práva Únie, ale hospodárske subjekty nemôžu vkladať legitímnu dôveru do zachovania existujúceho stavu, ktorý môžu inštitúcie Únie zmeniť v rámci svojej voľnej úvahy (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1982, Edeka, 245/81, Zb. s. 2745, bod 27; pozri rozsudok Všeobecného súdu z 8. septembra 2010, Deltafina/Komisia, T‑29/05, Zb. s. II‑4077, bod 426 a tam citovanú judikatúru).
121 V prejednávanej veci z preskúmania druhého žalobného dôvodu vyššie vyplýva, že informácie, proti ktorých uverejneniu žalobkyne namietajú, nemožno so zreteľom na argumentáciu, ktorú uviedli počas správneho konania a v rámci tohto súdneho konania, považovať za svojou povahou dôverné.
122 Komisia pritom disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní, či také informácie uverejní. Vzhľadom na zásady pripomenuté v bodoch 60 a 61 vyššie totiž treba vykladať článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že obmedzuje povinnosť uverejnenia, ktorú má Komisia, iba na uvedenie dotknutých osôb a podstatného obsahu rozhodnutí, na ktoré sa odkazuje v prvom odseku tohto ustanovenia, aby sa uľahčila úloha Komisie informovať o ich existencii a obsahu verejnosť, predovšetkým vzhľadom na jazykové obmedzenia spojené s uverejnením v Úradnom vestníku Európskej únie. Toto ustanovenie naopak neobmedzuje možnosť Komisie, pokiaľ to považuje za vhodné a pokiaľ jej to umožňujú zdroje, uverejniť úplný text alebo prinajmenšom veľmi podrobnú verziu svojich rozhodnutí, pokiaľ dodrží ochranu obchodného tajomstva a iných dôverných informácií (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 76).
123 Komisia teda síce podlieha všeobecnej povinnosti uverejňovať len verzie svojich rozhodnutí, ktoré nemajú dôverný charakter, ale na to, aby sa zaručilo dodržiavanie tejto povinnosti, nie je nutné vykladať článok 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 v tom zmysle, že priznáva osobám, ktorým sú určené rozhodnutia prijaté na základe článkov 7 až 10, 23 a 24 uvedeného nariadenia, zvláštne právo, ktoré by im umožňovalo brániť tomu, aby Komisia uverejnila v úradnom vestníku a prípadne na internetovej stránke tejto inštitúcie informácie, ktoré aj keď nie sú dôverné, nie sú hlavné pre pochopenie výrokovej časti týchto rozhodnutí (pozri analogicky rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 77). Účelom článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 teda nie je obmedziť voľnosť Komisie dobrovoľne uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je sprístupnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 79).
124 Z tejto miery voľnej úvahy teda v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 120 vyššie vyplýva, že aj keby žalobkyne preukázali skoršiu administratívnu prax, na ktorú poukazujú, nemôžu nadobudnúť nijakú legitímnu dôveru v jej zachovanie.
125 Tento záver platí v prejednávanej veci o to viac, že uverejnenie podrobných informácií o porušení práva Únie v oblasti kartelov môže uľahčiť preukázanie súkromnoprávnej zodpovednosti podnikov, ktoré za také porušenie zodpovedajú, a tak posilniť uplatňovanie uvedeného práva v súkromnoprávnej oblasti. V tomto ohľade je namieste takisto zohľadniť skutočnosť, že Komisia v odseku 31 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2002 a odseku 39 svojho oznámenia o spolupráci z roku 2006 zdôraznila, že „skutočnosť, že podnik získal oslobodenie od pokuty alebo zníženie pokuty, neznamená, že tento podnik je chránený pred dôsledkami svojej účasti na porušovaní článku 81 [ES]“.
126 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého ich legitímna dôvera v skutočnosť, že Komisia nesprístupní informácie, ktoré dobrovoľne poskytli počas vyšetrovania, má svoj pôvod v uverejnení prvej nedôvernej verzie rozhodnutia PVP v roku 2007, v ktorej sa zohľadnili nimi predložené žiadosti o dôverné zaobchádzanie, ani to nemožno prijať.
127 Komisia síce túto prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorú uverejnila v roku 2007, výslovne nekvalifikovala ako dočasnú.
128 Treba však pripomenúť, že v tom čase už Všeobecný súd vyložil článok 21 ods. 2 nariadenia č. 17, ktorý v podstate zodpovedá článku 30 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, v tom zmysle, že účelom tohto ustanovenia nie je obmedziť voľnosť Komisie dobrovoľne uverejniť úplnejšiu verziu svojho rozhodnutia, než je potrebné minimum, a zahrnúť do nej aj informácie, ktorých uverejnenie sa nevyžaduje, pokiaľ nie je sprístupnenie týchto informácií nezlučiteľné s ochranou profesijného tajomstva (rozsudok Bank Austria Creditanstalt/Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 79). V tomto kontexte je namieste usudzovať, že samotná okolnosť, že Komisia uverejnila prvú nedôvernú verziu rozhodnutia PVP v roku 2007 a že ju nekvalifikovala ako dočasnú, nemohla žalobkyniam poskytnúť nijaké presné uistenie, že neskôr nedôjde k uverejneniu novej podrobnejšej nedôvernej verzie uvedeného rozhodnutia, v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 105 vyššie.
129 Keďže žalobkyne navyše nepredložili nič, čo by mohlo preukazovať, že Komisia sa konkrétne voči nimi zaviazala neuverejniť nedôvernú verziu rozhodnutia PVP, ktorá by obsahovala viac informácií než verzia uverejnená na internetovej stránke DG COMP v septembri 2007, nemôžu sa opierať len o toto uverejnenie, aby z neho vyvodili legitímnu dôveru v tomto zmysle.
130 Napokon výhrady založené na porušení zásad právnej istoty i práva na riadnu správu vecí verejných treba takisto zamietnuť, keďže úvahy, ktoré žalobkyne uvádzajú na ich podporu, sa v podstate prekrývajú s úvahami, ktoré uviedli na podporu výhrady založenej na porušení zásady legitímnej dôvery.
131 Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod nie je dôvodný, a preto ho treba zamietnuť rovnako ako celú žalobu.
O trovách
132 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
133 Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie a vedľajšieho účastníka konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Akzo Nobel NV, Akzo Chemicals Holding AB a Eka Chemicals AB sú povinné nahradiť trovy konania vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
Papasavvas | Forwood | Bieliūnas |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 28. januára 2015.
Podpisy