ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 11. decembra 2014 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb – Smernica 2008/115/ES – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Zásada dodržiavania práva na obhajobu – Právo neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia, ktoré sa môže nepriaznivo dotknúť jeho záujmov – Rozhodnutie o návrate – Právo byť vypočutý predtým, ako bude vydané rozhodnutie o vrátení – Rozsah tohto práva“
Vo veci C‑249/13,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal administratif de Pau (Francúzsko) z 30. apríla 2013 a doručený Súdnemu dvoru 6. mája 2013, ktorý súvisí s konaním:
Khaled Boudjlida
proti
Préfet des Pyrénées‑Atlantiques,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory T. von Danwitz, sudcovia C. Vajda, A. Rosas (spravodajca), E. Juhász a D. Šváby,
generálny advokát: M. Wathelet,
tajomník: V. Tourrès, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. mája 2014,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– K. Boudjlida, v zastúpení: M. Massou dit Labaquère a M. Zouine, avocats,
– francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues, D. Colas, F.‑X. Bréchot a B. Beaupère‑Manokha, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: J. Langer a M. Bulterman, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande a D. Maidani, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. júna 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, s. 98), ako aj práva byť vypočutý v každom konaní.
2 Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom Boudjlidom, neoprávnene sa zdržiavajúcim alžírskym štátnym príslušníkom, a préfet des Pyrénées‑Atlantiques (prefekt departementu Pyrénées‑Atlantiques) vo veci jeho rozhodnutia z 15. januára 2013, ktorým bola pánovi Boudjlidovi uložená povinnosť opustiť územie Francúzska, pričom mu bola poskytnutá lehota 30 dní na dobrovoľný obchod a ako cieľová krajina bolo určené Alžírsko (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 4, 6 a 24 smernice 2008/115 znejú:
„(4) Je potrebné stanoviť jasné, transparentné a spravodlivé pravidlá na zabezpečenie efektívnej politiky návratu osôb, ktorá je nevyhnutným prvkom dobre riadenej migračnej politiky.
…
(6) Členské štáty zabezpečia, aby sa ukončenie nelegálneho pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín uskutočnilo prostredníctvom spravodlivého a transparentného postupu. V súlade so všeobecnými zásadami práva EÚ by sa mali rozhodnutia prijaté podľa tejto smernice prijímať na individuálnom základe a na základe objektívnych kritérií, čo znamená, že by sa malo zvažovať viac, ako len samotná skutočnosť nelegálneho pobytu…
…
(24) Táto smernica rešpektuje základné práva a zachováva zásady uznané najmä v charte základných práv Európskej únie [ďalej len ‚Charta‘].“
4 Článok 1 tejto smernice nazvaný „Predmet úpravy“ stanovuje:
„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“
5 Článok 2 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:
„Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.“
6 Podľa článku 3 smernice 2008/115 s názvom „Vymedzenie pojmov“:
„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:
…
2. ‚nelegálny pobyt‘ je prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu.… alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte;
…
4. ‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu;
…“
7 Článok 5 tejto smernice s názvom „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia, najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav“ stanovuje:
„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:
a) najlepšie záujmy dieťaťa,
b) rodinný život,
c) zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny
a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“
8 Článok 6 rovnakej smernice nazvaný „Rozhodnutie o návrate“ uvádza:
„1. Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.
2. Od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie udeľujúce právo na pobyt, ktoré vydal iný členský štát, sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
3. Členské štáty nemusia vydať rozhodnutie o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, v prípade, ak si dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny vezme späť iný členský štát na základe dvojstranných dohôd alebo dojednaní platných v čase nadobudnutia účinnosti tejto smernice. V takom prípade členský štát, ktorý vzal späť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, uplatní odsek 1.
4. Členské štáty môžu kedykoľvek rozhodnúť o udelení samostatného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia poskytujúceho štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov. V tomto prípade sa nevydáva rozhodnutie o návrate. Ak sa rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho účinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo na pobyt.
5. Ak v prípade štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu prebieha konanie o obnovenie povolenia na jeho pobyt alebo iného oprávnenia udeľujúceho právo na pobyt, tento členský štát bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, zváži možnosť upustiť od vydania rozhodnutia o návrate až do ukončenia uvedeného konania.
6. Táto smernica nebráni členským štátom prijať rozhodnutie o ukončení legálneho pobytu spolu s rozhodnutím o návrate a/alebo rozhodnutím o odsune a/alebo o zákaze vstupu v jednom správnom alebo súdnom rozhodnutí alebo akte v zmysle ustanovení ich vnútroštátnych právnych predpisov, a to bez toho, aby boli dotknuté procesné záruky ustanovené v kapitole III a v iných príslušných ustanoveniach práva Spoločenstva a vnútroštátneho práva.“
9 Článok 7 smernice 2008/115 nazvaný „Dobrovoľný odchod“ stanovuje:
„1. V rozhodnutí o návrate sa poskytne primeraná lehota na dobrovoľný odchod v dĺžke od siedmich do tridsiatich dní bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 a 4. …
2. Členské štáty v prípade potreby predĺžia lehotu na dobrovoľný odchod o primeraný čas, v ktorom zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, ako je dĺžka pobytu, existencia školopovinných detí a iné rodinné alebo sociálne väzby.
…“
10 Článok 12 smernice 2008/115 s názvom „Forma“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu, ak sa vydali[,] a rozhodnutia o odsune sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch.
…
2. Členské štáty poskytnú na požiadanie písomný alebo ústny preklad hlavných častí rozhodnutí vzťahujúcich sa na návrat uvedených v odseku 1 vrátane poučenia o dostupných opravných prostriedkoch do jazyka, ktorému štátny príslušník tretej krajiny rozumie alebo o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie.“
11 Článok 13 tejto smernice nazvaný „Opravné prostriedky“ stanovuje:
„1. Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.
…
3. Dotknutý štátny príslušník tretej krajiny má možnosť získať právne poradenstvo, zastúpenie a v prípade potreby i jazykovú pomoc.
4. Členské štáty zabezpečia, aby potrebné právne poradenstvo a/alebo zastúpenie boli poskytnuté na požiadanie a bezplatne v súlade s príslušnými vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo pravidlami týkajúcimi sa právnej pomoci, a môžu zabezpečiť, aby sa na takéto bezplatné právne poradenstvo a/alebo zastúpenie vzťahovali podmienky uvedené v článku 15 ods. 3 až 6 smernice Rady 2005/85/ES.“
Francúzske právo
12 Podľa článku L. 511‑1 zákona o vstupe a pobyte cudzincov a o azylovom práve (code de l’entrée et du séjour des étrangers et du droit d’asile), zmeneného a doplneného zákonom č. 2011‑672 zo 16. júna 2011 o imigrácii, integrácii a štátnom občianstve (loi n° 2011‑672, du 16 juin 2011, relative à l’immigration, à l’intégration et à la nationalité) (JORF zo 17. júna 2011, s. 10290, ďalej len „Ceseda“):
„I. Správny orgán môže uložiť cudzincovi, ktorý nie je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie… a ktorý nie je rodinným príslušníkom takého štátneho príslušníka v zmysle článku L. 121‑1 ods. 4 a 5, povinnosť opustiť územie Francúzska, pokiaľ sa nachádza v jednej z nasledujúcich situácií:
…
4° ak cudzinec nepožiadal o obnovenie svojho dočasného povolenia na pobyt a zdržiava sa na území Francúzska po uplynutí doby platnosti tohto povolenia;
…
Rozhodnutie o uložení povinnosti opustiť územie Francúzska sa musí odôvodniť. V prípadoch uvedených v odsekoch 3 a 5 tohto bodu I rozhodnutie nemusí mať samostatné odôvodnenie voči rozhodnutiu o pobyte, pritom nie je dotknuté prípadné uvedenie dôvodov, prečo sa uplatňujú body II a III.
Pri uložení povinnosti opustiť územie Francúzska sa určí krajina, do ktorej je cudzinec odovzdaný v prípade výkonu z úradnej moci.
II. Cudzincovi sa na splnenie uloženej povinnosti opustiť územie Francúzska poskytne lehota [30] dní od oznámenia tejto povinnosti a v tejto súvislosti môže požiadať o poskytnutie pomoci na návrat do krajiny svojho pôvodu. Vzhľadom na osobnú situáciu cudzinca môže správny orgán výnimočne priznať lehotu dlhšiu ako [30] dní na dobrovoľný odchod.
…“
13 Článok L. 512‑1 bod I Ceseda stanovuje:
„Cudzinec, ktorému bola uložená povinnosť opustiť územie Francúzska a poskytnutá lehota na dobrovoľný odchod uvedená v prvom odseku bodu II článku L. 511 1, sa môže v lehote [30] dní od jej oznámenia domáhať na správnom súde zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj zrušenia rozhodnutia o pobyte, rozhodnutia o krajine určenia a rozhodnutia o zákaze vstupu na územie Francúzska, ktoré sú s ním prípadne spojené…
Cudzinec môže požiadať o poskytnutie právnej pomoci najneskôr pri podaní návrhu na zrušenie. Správny súd rozhodne v lehote troch mesiacov, odkedy mu bola vec predložená.
…“
14 Článok L. 512‑3 druhý odsek Ceseda stanovuje:
„Povinnosť opustiť územie Francúzska nemôže byť predmetom výkonu z úradnej moci pred uplynutím lehoty na dobrovoľný odchod, alebo ak nebola poskytnutá nijaká lehota, pred uplynutím [48] hodín od jej oznámenia správnym orgánom, ani predtým, ako rozhodne správny súd, ak mu bola vec predložená. Cudzinec sa o tom upovedomí v písomnom oznámení povinnosti opustiť územie Francúzska.“
15 Článok L. 742‑7 Ceseda stanovuje:
„Cudzinec, ktorému bolo právoplatne odopreté priznanie postavenia utečenca alebo poskytnutie doplnkovej ochrany a ktorému nie je možné povoliť, aby sa na území zdržiaval z iného dôvodu, musí opustiť územie Francúzska, inak bude voči nemu prijaté opatrenie odsunu podľa hlavy I časti V a prípadne mu bude uložená sankcia stanovená v kapitole I hlavy II časti VI.“
16 Článok 24 zákona č. 2000‑321 z 12. apríla 2000 o právach občanov pri ich vzťahoch so správnymi orgánmi (loi n° 2000‑321, du 12 avril 2000, relative aux droits des citoyens dans leurs relations avec l’administration) (JORF z 13. apríla 2000, s. 5646) stanovuje:
„S výnimkou rozhodnutí na žiadosť dotknutej osoby sa individuálne rozhodnutia, ktoré musia byť odôvodnené podľa článkov 1 a 2 zákona č. 79‑587 z 11. júla 1979 o odôvodnení administratívnych aktov a o zlepšovaní vzťahov medzi správnymi orgánmi a verejnosťou (loi n° 79‑587 du 11 juillet 1979 relative à la motivation des actes administratifs et à l’amélioration des relations entre l’administration et le public), prijímajú až po tom, čo bolo dotknutej osobe umožnené predložiť písomné pripomienky a prípadne na jej žiadosť aj ústne pripomienky. Takejto osobe môže pomáhať poradca alebo sa môže nechať zastupovať zástupcom, ktorého si vyberie. Správny orgán nie je povinný vyhovieť žiadostiam o vypočutie, ktorých podanie je účelové, najmä vzhľadom na ich počet, opakovanosť alebo systematickosť.
Ustanovenia predchádzajúceho odseku sa neuplatnia:
…
3. na rozhodnutia, pri ktorých osobitné právne predpisy stanovujú osobitné kontradiktórne konanie.
…“
17 Conseil d’État (Štátna rada) sa vo svojom stanovisku k sporu z 19. októbra 2007 domnievala, že podľa článku 24 ods. 3 zákona č. 2000‑321 z 12. apríla 2000 o právach občanov pri ich vzťahoch so správnymi orgánmi sa článok 24 tohto zákona neuplatňuje na rozhodnutia ukladajúce povinnosť opustiť územie Francúzska, keďže zákonodarca tým, že v Ceseda stanovil osobitné procesné záruky, zamýšľal určiť súbor pravidiel správneho a sporového konania, ktorým podlieha prijímanie a výkon týchto rozhodnutí.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
18 Pán Boudjlida, alžírsky štátny príslušník, prišiel do Francúzska 26. septembra 2007 s cieľom štúdia na vysokej škole. Na území Francúzska sa zdržiaval oprávnene, na základe povolenia na pobyt pre „študenta“, ktorého platnosť sa každoročne obnovovala. Posledné obnovenie sa vzťahovalo na obdobie od 1. novembra 2011 do 31. októbra 2012.
19 Pán Boudjlida nepožiadal o obnovenie svojho posledného povolenia na pobyt, ani nepožiadal o vydanie nového povolenia na pobyt.
20 Napriek tomu, že sa na území Francúzska zdržiaval neoprávnene, 7. januára 2013 sa zaregistroval ako samostatne zárobkovo činná osoba v Union de recouvrement des cotisations de sécurité sociale et d’allocations familiales (Únia pre výber poistného na sociálne zabezpečenie a rodinné prídavky) s cieľom založiť mikrodpodnik v oblasti stavebníctva.
21 Vzhľadom na neoprávnenosť svojho pobytu bol pán Boudjlida, cestou na stretnutie dohodnuté s uvedeným subjektom 15. januára 2013, vyzvaný službou hraničnej polície, aby sa dostavil do jej priestorov ešte v ten istý deň, alebo na druhý deň ráno, aby sa preskúmala oprávnenosť jeho pobytu.
22 Dňa 15. januára 2013 pán Boudjlida dobrovoľne vyhovel tomuto predvolaniu a bol vypočutý touto službou v súvislosti so svojou situáciou z hľadiska oprávnenia na pobyt vo Francúzsku.
23 Pohovor, ktorý trval 30 minút, sa týkal jeho žiadosti o registráciu ako samostatne zárobkovo činnej osoby, okolností jeho príchodu do Francúzska 26. septembra 2007, okolností jeho pobytu ako študenta od uvedeného dňa, jeho rodinnej situácie a otázky, či by súhlasil s opustením územia Francúzska, ak by mu bolo vydané takéto rozhodnutie prefektúry.
24 Po tomto pohovore préfet des Pyrénées‑Atlantiques prijal 15. januára 2013 na základe článku L. 511‑1 Ceseda napadnuté rozhodnutie. Pán Boudjlida bol upovedomený o opravných prostriedkoch prípustných proti tomuto rozhodnutiu a o lehotách na ich podanie.
25 Dňa 18. februára 2013 pán Boudjlida podal na Tribunal administratif de Pau (Správny súd v Pau, Francúzsko) návrh na zrušenie uvedeného rozhodnutia. Najskôr namietal nezákonnosť konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, z dôvodu, že vzhľadom na porušenie všeobecných zásad práva Únie v tomto konaní nemohol uplatniť právo byť riadne vypočutý. Následne uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, lebo vzhľadom na integráciu pána Boudjlidu, jeho univerzitné štúdium a prítomnosť dvoch strýkov, ktorí sú univerzitnými profesormi, vo Francúzsku, neprimerane narušuje jeho súkromný život. Napokon uviedol, že lehota 30 dní na dobrovoľný odchod je príliš krátka pre osobu, ktorá sa na území zdržiava vyše piatich rokov.
26 Préfet des Pyrénées‑Atlantiques obhajoval zákonnosť uvedeného rozhodnutia, pričom uviedol, že vzhľadom na to, že pán Boudjlida nepožiadal o obnovenie svojho posledného povolenia na pobyt v súlade s ustanoveniami Ceseda počas dvoch mesiacov pred uplynutím doby platnosti tohto povolenia, ku dňu napadnutého rozhodnutia bol jeho pobyt neoprávnený. Právo pána Boudjlidu byť vypočutý bolo údajne dodržané a napadnuté rozhodnutie bolo tak z právneho, ako aj zo skutkového hľadiska dostatočne odôvodnené. Navyše podľa neho nedošlo k nijakému nesprávnemu právnemu posúdeniu. Povinnosť opustiť územie Francúzska je totiž podľa neho dôvodná, ak tak ako vo veci samej sa na ňom dotknutá osoba ako štátny príslušník tretej krajiny zdržiava neoprávnene. Navyše vzhľadom na to, že pán Boudjlida nemá vo Francúzsku silnejšie rodinné väzby ako v krajine svojho pôvodu, nebol neprimerane narušený výkon jeho práva na súkromný a rodinný život. Okrem iného lehota priznaná pánovi Boudjlidovi na opustenie územia Francúzska, ktorá zodpovedá zvyčajne priznanej lehote, je podľa neho dostatočná, keďže nebola uvedená nijaká osobitná okolnosť opodstatňujúca priznanie dlhšej lehoty.
27 Za týchto podmienok Tribunal administratif de Pau rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. a) Aký je obsah práva byť vypočutý vymedzeného v článku 41 [Charty] v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému sa má vykonať rozhodnutie o návrate?
b) Konkrétne, je súčasťou tohto práva [tohto cudzinca] právo mať možnosť posúdiť všetky dôkazy uvádzané v jeho neprospech, pokiaľ ide o jeho právo na pobyt, právo ústne alebo písomne sa vyjadriť v dostatočnej lehote na rozmyslenie a právo na pomoc právneho zástupcu podľa vlastného výberu?
2. Je potrebné prípadne prispôsobiť alebo obmedziť obsah tohto práva so zreteľom na cieľ všeobecného záujmu politiky návratu osôb uvedený v smernici [2008/115]?
3. Ak áno, aké úpravy treba pripustiť a podľa akých kritérií ich treba určiť?“
O prvej otázke
28 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či právo byť vypočutý v každom konaní sa má vykladať tak, že v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému sa má vykonať rozhodnutie o návrate, zahŕňa pri jeho vypočutí právo mať možnosť posúdiť všetky dôkazy uvádzané v jeho neprospech, z ktorých príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa vychádzať pri tomto rozhodnutí, právo vyjadriť sa v dostatočnej lehote na rozmyslenie a právo na pomoc právneho zástupcu podľa vlastného výberu.
29 Najskôr treba uviesť, že smernica 2008/115 vo svojej kapitole III s názvom „Procesné záruky“ stanovuje formálne podmienky, ktoré musia spĺňať rozhodnutia o návrate, ktoré musia byť najmä vydané písomne a musia byť odôvodnené, pričom zaväzuje členské štáty zaviesť účinné opravné prostriedky proti týmto rozhodnutiam. Táto smernica však nespresňuje, či a za akých podmienok sa musí zabezpečiť dodržanie práva štátnych príslušníkov tretích krajín byť vypočutí pred prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ich týka (pozri v tomto zmysle rozsudok Mukarubega, C‑166/13, EU:C:2014:2336, body 40 a 41).
30 Pokiaľ vnútroštátny súd uviedol vo svojej prvej otázke právo byť vypočutý v zmysle článku 41 Charty, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora dodržiavanie práva na obhajobu predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je právo byť vypočutý v každom konaní (rozsudky Kamino International Logistics, C‑129/13, EU:C:2014:2041, bod 28, a Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 42).
31 Právo byť vypočutý v každom konaní je v súčasnosti zakotvené nielen v článkoch 47 a 48 Charty, ktoré zaručujú dodržiavanie práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces v akomkoľvek súdnom konaní, ale aj v jej článku 41, ktorý zaručuje právo na riadnu správu vecí verejných. Odsek 2 tohto článku 41 stanovuje, že toto právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať (rozsudky Kamino International Logistics, EU:C:2014:2041, bod 29, a Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 43).
32 Ako uviedol Súdny dvor v bode 67 rozsudku YS a i. (C‑141/12 a C‑372/12, EU:C:2014:2081), zo znenia článku 41 Charty jasne vyplýva, že sa nevzťahuje na členské štáty, ale výlučne na inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Cicala, C‑482/10, EU:C:2011:868, bod 28).
33 Žiadateľ o povolenie na pobyt preto nemôže z článku 41 ods. 2 písm. a) Charty vyvodzovať právo byť vypočutý v akomkoľvek konaní týkajúcom sa jeho žiadosti (rozsudok Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 44).
34 Takéto právo je naproti tomu neoddeliteľnou súčasťou dodržiavania práva na obhajobu, ktoré je všeobecnou právnou zásadou Únie (rozsudok Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 45).
35 Na to, aby sa odpovedalo na prvú otázku, teda treba podať výklad práva byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115 najmä jej článku 6.
36 Právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy (pozri najmä rozsudky M., C‑277/11, EU:C:2012:744, bod 87 a citovanú judikatúru, ako aj Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 46).
37 Podľa judikatúry Súdneho dvora je účelom pravidla, podľa ktorého sa príjemcovi rozhodnutia spôsobujúceho ujmu musí umožniť, aby pred prijatím rozhodnutia predložil pripomienky, to, aby aj príslušný orgán účelne zohľadnil všetky relevantné skutočnosti. Aby sa zaručila účinná ochrana dotknutej osoby, jej účelom je predovšetkým to, aby mohla opraviť chybu alebo uviesť také skutočnosti týkajúce sa jej osobného stavu, ktoré môžu ovplyvniť prijatie alebo neprijatie rozhodnutia alebo jeho obsah (pozri rozsudky Sopropé, C‑349/07, EU:C:2008:746, bod 49, a Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 47).
38 Z uvedeného práva tiež vyplýva, že správny orgán venuje pri starostlivom a nestrannom preskúmaní všetkých relevantných skutočností v prejednávanom prípade a podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia náležitú pozornosť pripomienkam, ktoré predložila dotknutá osoba (pozri rozsudky Technische Universität München, C‑269/90, EU:C:1991:438, bod 14, a Sopropé, EU:C:2008:746, bod 50), keďže povinnosť dostatočne, osobitne a konkrétnym spôsobom odôvodniť rozhodnutie s cieľom umožniť dotknutej osobe pochopiť dôvody zamietnutia jej žiadosti predstavuje dôsledok zásady dodržiavania práva na obhajobu (rozsudok M., EU:C:2012:744, bod 88).
39 Podľa judikatúry Súdneho dvora sa právo byť vypočutý musí dodržiavať aj vtedy, ak príslušná právna úprava takúto formálnu požiadavku výslovne nestanovuje (pozri rozsudky Sopropé, EU:C:2008:746, bod 38; M., EU:C:2012:744, bod 86, ako aj G. a R., C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 32).
40 Povinnosť dodržiavať právo na obhajobu osôb, ktorým sú určené rozhodnutia, ktoré citeľným spôsobom ovplyvnia ich postavenie, sa tak v zásade vzťahuje na správne orgány členských štátov pri prijímaní opatrení patriacich do pôsobnosti práva Únie (rozsudok G. a R., EU:C:2013:533, bod 35).
41 Pokiaľ právo Únie nestanovuje ani podmienky, za ktorých sa musí zabezpečiť dodržiavanie práva na obhajobu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, ani dôsledky porušenia týchto práv, tieto podmienky a dôsledky sa určia podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ opatrenia prijaté v tomto zmysle majú rovnakú povahu ako tie, ktoré sa vzťahujú na jednotlivcov v porovnateľných situáciách podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie) a nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (rozsudok Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 51 a citovaná judikatúru).
42 Tieto požiadavky ekvivalencie a efektivity vyjadrujú všeobecnú povinnosť členských štátov zabezpečiť dodržiavanie práva na obhajobu, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, najmä pokiaľ ide o vymedzenie procesných podmienok (rozsudok Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 52 a citovaná judikatúra).
43 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však rovnako vyplýva, že základné práva, ako je dodržiavanie práva na obhajobu, nie sú absolútnymi požiadavkami, ale môžu podliehať obmedzeniam pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré predmetné opatrenie sleduje, a z hľadiska sledovaného cieľa nie sú neprimeraným a neprípustným zásahom poškodzujúcim samotnú podstatu takto zabezpečených práv (rozsudky Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 63; G. a R., EU:C:2013:533, bod 33, ako aj Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 84).
44 Keďže vnútroštátny súd sa pýta na obsah práva byť vypočutý v súvislosti so smernicou 2008/115, treba po prvé uviesť nasledujúce všeobecné úvahy.
45 Spôsoby, akými neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny musí mať možnosť uplatniť právo byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia o návrate, sa musia posudzovať vzhľadom na cieľ smernice 2008/115, ktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín do krajiny ich pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Achughbabian, C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 30).
46 Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak sa zistila neoprávnenosť pobytu, príslušné vnútroštátne orgány musia v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 prijať rozhodnutie o návrate, pričom nie sú dotknuté výnimky uvedené v jej článku 6 ods. 2 až 5 (pozri v tomto zmysle rozsudky El Dridi, C‑61/11 PPU, EU:C:2011:268, bod 35; Achughbabian, EU:C:2011:807, bod 31, a Mukarubega, EU:C:2014:2336, bod 57).
47 Účelom práva byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia o návrate je teda umožniť dotknutej osobe vyjadriť svoj názor na zákonnosť jej pobytu a prípadné uplatnenie výnimiek z článku 6 ods. 1 uvedenej smernice, stanovených v článku 6 ods. 2 až 5 tejto smernice.
48 Ako uviedol generálny advokát v bode 64 svojich návrhov, na základe článku 5 smernice 2008/115 s názvom „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia, najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav“ v prípade, ak členské štáty uplatňujú uvedenú smernicu, musia jednak riadne zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny a jednak dodržať zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.
49 Z toho vyplýva, že ak príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa prijať rozhodnutie o návrate, musí nevyhnutne dodržať povinnosti stanovené článkom 5 smernice 2008/115 a v tejto súvislosti vypočuť dotknutú osobu.
50 V tejto súvislosti dotknutej osobe prislúcha pri svojom výsluchu spolupracovať s príslušným vnútroštátnym orgánom tak, aby mu poskytla všetky relevantné informácie o svojej osobnej a rodinnej situácii, a najmä informácie, ktoré by mohli odôvodniť, aby nebolo prijaté rozhodnutie o návrate.
51 Napokon z práva byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia o návrate vyplýva príslušným vnútroštátnym orgánom povinnosť umožniť dotknutej osobe vyjadriť svoj názor na podrobnosti týkajúce sa jej návratu (t. j. na lehotu na odchod a dobrovoľnú alebo nútenú povahu návratu). Predovšetkým z článku 7 smernice 2008/115, ktorý vo svojom odseku 1 stanovuje primeranú lehotu od siedmich do tridsiatich dní na opustenie štátneho územia v prípade dobrovoľného odchodu, vyplýva, že ak je to nevyhnutné, členské štáty musia v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia predĺžiť túto lehotu o primeraný čas, v ktorom zohľadnia osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, ako je dĺžka pobytu, existencia školopovinných detí a iné rodinné alebo sociálne väzby.
52 Po druhé treba osobitne preskúmať, či súčasťou práva byť vypočutý, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115 a najmä jej článku 6, je v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému sa má vykonať rozhodnutie o návrate, právo posúdiť všetky dôkazy uvádzané v jeho neprospech, z ktorých príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí, čo znamená, že vnútroštátny orgán mu ich vopred oznámi a prizná mu dostatočnú lehotu na rozmyslenie, aby sa pripravil na svoj výsluch, ako aj právo na pomoc právneho zástupcu podľa vlastného výberu pri tomto výsluchu.
53 Pokiaľ ide v prvom rade o oznámenie zo strany príslušného vnútroštátneho orgánu pred prijatím rozhodnutia o návrate týkajúce sa jeho úmyslu prijať takéto rozhodnutie a skutočností, ktorými zamýšľa odôvodniť toto rozhodnutie, ako aj priznanie lehoty na rozmyslenie dotknutej osobe, treba najskôr uviesť, že smernica 2008/115 neuvádza takéto podrobnosti kontradiktórneho konania.
54 Následne, v bode 60 rozsudku Mukarubega (EU:C:2014:2336) Súdny dvor uviedol, že vzhľadom na to, že v zmysle smernice 2008/115 je rozhodnutie o návrate úzko spojené so zistením neoprávnenosti pobytu, právo byť vypočutý by sa nemalo vykladať v tom zmysle, že pokiaľ príslušný vnútroštátny orgán zamýšľa prijať rozhodnutie, ktorým sa konštatuje neoprávnenosť pobytu, spolu s rozhodnutím o návrate, tento orgán by mal nevyhnutne vypočuť dotknutú osobu, aby jej umožnil uviesť jej názor výslovne na toto posledné uvedené rozhodnutie, keďže už mala možnosť účelne a efektívne uviesť svoj názor na otázku neoprávnenosti svojho pobytu a dôvody, ktoré môžu podľa vnútroštátneho práva opodstatniť neprijatie rozhodnutia o návrate zo strany uvedeného orgánu.
55 Z toho vyplýva, že právo byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia o návrate sa nemá vykladať v tom zmysle, že uvedený orgán je povinný upozorniť neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny pred výsluchom konajúcim sa v súvislosti s týmto prijatím, že zamýšľa prijať voči nemu rozhodnutie o návrate, oznámiť mu dôkazy, z ktorých zamýšľa vychádzať pri tomto rozhodnutí, alebo mu dokonca poskytnúť lehotu na rozmyslenie predtým, ako dostane jeho pripomienky, ale v tom zmysle, že tento štátny príslušník musí mať možnosť účelne a efektívne uviesť svoj názor na otázku neoprávnenosti svojho pobytu a dôvody, ktoré môžu podľa vnútroštátneho práva opodstatniť neprijatie rozhodnutia o návrate zo strany uvedeného orgánu.
56 Treba však uviesť, že ako poznamenal generálny advokát v bode 69 svojich návrhov, musí byť prípustná výnimka v prípade, že štátny príslušník tretej krajiny môže dôvodne spochybniť dôkazy uvádzané v jeho neprospech alebo na ktoré môže primerane odpovedať až po určitých overeniach alebo úkonoch uskutočnených najmä v súvislosti so získaním dokladov.
57 V každom prípade platí, že ako uviedla Európska komisia, ak si to dotknutý neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny bude želať, bude mať príležitosť spochybniť posúdenie svojej situácie správnym orgánom v rámci žaloby na súd.
58 Článok 12 ods. 1 smernice 2008/115 uvedený v jej kapitole III týkajúcej sa procesných záruk totiž ukladá členským štátom povinnosť vydávať rozhodnutia o návrate písomne, pričom v nich musia uviesť skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o opravných prostriedkoch. Zásadné prvky uvedených rozhodnutí sa prípadne ústne alebo písomne predložia za podmienok upravených v článku 12 ods. 2 tejto smernice. Tieto záruky v spojení so zárukami vychádzajúcimi z práva na účinný opravný prostriedok upraveného v článku 13 uvedenej smernice zaisťujú ochranu a obranu dotknutej osoby proti rozhodnutiu, ktoré sa jej nepriaznivo dotýka.
59 Z toho, čo bolo uvedené, vyplýva, že právo byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia o návrate musí umožniť príslušnému vnútroštátnemu orgánu prešetriť vec tak, aby mohol prijať rozhodnutie s plnou znalosťou veci a riadne odôvodniť toto rozhodnutie tak, aby si dotknutá osoba prípadne mohla riadne uplatniť právo na opravný prostriedok.
60 V danom prípade vo veci samej zo zápisnice z výsluchu pánu Boudjlidu službou hraničnej polície vyplýva, že táto služba ho 15. januára 2013 vyzvala, aby sa dostavil do jej priestorov ešte v ten deň alebo na druhý deň ráno, aby „preskúmala [jeho] oprávnenie na pobyt“. Pán Boudjlida sa tým, že sa dobrovoľne sám dostavil do priestorov tejto služby ešte v ten istý deň, aby bol vypočutý, vzdal lehoty jedného dňa, ktorá mu bola poskytnutá, ako aj práva využiť právnu pomoc.
61 Z tejto zápisnice tiež vyplýva, že pán Boudjlida vedel, že doba platnosti jeho povolenia na pobyt uplynula 31. októbra 2012 a že nemohol nevedieť, že vzhľadom na to, že nepožiadal o obnovenie svojho povolenia na pobyt, od tohto dňa sa vo Francúzsku zdržiaval neoprávnene. Polícia navyše výslovne informovala pána Boudjlidu o tom, že by voči nemu mohlo byť vydané rozhodnutie o návrate, a opýtala sa ho, či by súhlasil s opustením územia Francúzska, ak by voči nemu bolo prijaté rozhodnutie v tomto zmysle. Pán Boudjlida na túto otázku odpovedal, že súhlasí s tým, že „v prijímacích priestoroch počká na odpoveď préfecture de Pau, ktorá [ho] môže [buď] vyzvať, aby opustil územie, alebo [ho] môže umiestniť do zaisťovacieho zariadenia, alebo [ho] môže vyzvať, aby si [svoju] situáciu dal legalizovať“.
62 V dôsledku toho bol pán Boudjlida informovaný o dôvode svojho výsluchu, vedel, čoho sa bude týkať, a poznal jeho prípadné dôsledky. Okrem toho sa tento výsluch jednoznačne týkal relevantných informácií nevyhnutných na účely uplatnenia smernice 2008/115 pri dodržaní práva dotknutej osoby na vypočutie.
63 Pán Boudjlida bol totiž pri rozhovore na polícii vypočutý najmä v súvislosti so svojou totožnosťou, štátnou príslušnosťou, rodinným stavom, neoprávnenosťou svojho pobytu vo Francúzsku, administratívnymi úkonmi, ktoré uskutočnil, aby sa pokúsil legalizovať svoj pobyt, celkovou dĺžkou svojho pobytu vo Francúzsku, predchádzajúcimi povoleniami na pobyt, univerzitným štúdiom a profesijnou dráhou, príjmami a rodinnou situáciou vo Francúzsku a v Alžírsku. Nakoniec sa ho polícia opýtala, či by súhlasil s opustením územia Francúzska, ak by préfet des Pyrénées‑Atlantiques prijal rozhodnutie o návrate. Okrem toho, keďže pán Boudjlida bol vypočutý najmä v súvislosti s dĺžkou svojho pobytu vo Francúzsku, so svojím štúdiom Francúzsku a svojimi rodinnými väzbami vo Francúzsku, mal možnosť účelne a efektívne uviesť svoj názor tak k otázke svojho rodinného života v zmysle článku 5 písm. b) smernice 2008/115, ako aj k prípadnému uplatneniu kritérií umožňujúcich predĺženie lehoty na dobrovoľný odchod v zmysle článku 7 ods. 2 uvedenej smernice, a bol tak vypočutý v súvislosti s podrobnosťami týkajúcimi sa svojho návratu.
64 Pokiaľ ide v druhom rade o otázku, či súčasťou práva byť vypočutý, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, je právo využiť pomoc právneho zástupcu na výsluchu, treba uviesť, že právo na právnu pomoc je v článku 13 tejto smernice uvedené až po prijatí rozhodnutia o návrate a jedine v rámci podania opravného prostriedku na napadnutie takéhoto rozhodnutia pred príslušným súdnym alebo správnym orgánom alebo príslušným orgánom zloženým z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť. Podľa tohto článku 13 ods. 4 sa za určitých okolností na žiadosť dotknutej osoby musí poskytnúť bezplatná právna pomoc.
65 Neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny však môže pri výsluchu pred príslušnými vnútroštátnymi orgánmi vždy žiadať prítomnosť právneho zástupcu na vlastné náklady, aby využil jeho pomoc, a to pod podmienkou, že výkon tohto práva sa nedotkne riadneho priebehu konania o návrate a neohrozí účinné uplatňovanie uvedenej smernice.
66 V danom prípade je vo veci samej zrejmé, že pán Boudjlida pri svojom výsluchu nežiadal o prítomnosť právneho zástupcu.
67 V poslednom rade, keďže pán Boudjlida a Komisia uviedli krátke, konkrétne 30 minútové trvanie výsluchu v konaní vo veci samej, treba uviesť, že otázka, či dĺžka trvania výsluchu neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny má vplyv na dodržanie práva byť vypočutý, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, nie je rozhodujúca. Dôležité totiž je, či takýto štátny príslušník mal možnosť byť dostatočne vypočutý v súvislosti s oprávnenosťou svojho pobytu a svojou osobnou situáciou, čo v prípade pána M. Boudjlida vyplýva z úvah uvedených v bodoch 61 až 63 tohto rozsudku.
68 Vzhľadom na všetky uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci tejto smernice, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny zahŕňa právo vyjadriť pred prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ho týka, svoj názor na oprávnenosť svojho pobytu a prípadné uplatnenie článku 5 a článku 6 ods. 2 až 5 uvedenej smernice, ako aj na podrobnosti týkajúce sa jeho návratu.
69 Naproti tomu právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť upozorniť tohto štátneho príslušníka pred výsluchom konajúcim sa v súvislosti s prijatím rozhodnutia o návrate, že zamýšľa prijať voči nemu toto rozhodnutie, ani oznámiť mu dôkazy, z ktorých zamýšľa vychádzať pri tomto rozhodnutí, ani poskytnúť mu lehotu na rozmyslenie predtým, ako dostane jeho pripomienky, keďže uvedený štátny príslušník má možnosť účelne a efektívne uviesť svoj názor na otázku neoprávnenosti svojho pobytu a dôvody, ktoré môžu podľa vnútroštátneho práva opodstatniť neprijatie rozhodnutia o návrate zo strany uvedeného orgánu.
70 Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže pred prijatím rozhodnutia príslušného vnútroštátneho správneho orgánu o návrate, ktoré sa ho týka, žiadať prítomnosť právneho zástupcu, aby využil jeho pomoc pri výsluchu pred týmto orgánom, a to pod podmienkou, že výkon tohto práva sa nedotkne riadneho priebehu konania o návrate a neohrozí účinné uplatňovanie smernice 2008/115.
71 Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa však má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť znášať trovy tejto pomoci v rámci bezplatnej právnej pomoci.
O druhej a tretej otázke
72 Vzhľadom na odpoveď danú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku.
O trovách
73 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny zahŕňa právo vyjadriť pred prijatím rozhodnutia o návrate, ktoré sa ho týka, svoj názor na oprávnenosť svojho pobytu a prípadné uplatnenie článku 5 a článku 6 ods. 2 až 5 uvedenej smernice, ako aj na podrobnosti týkajúce sa jeho návratu.
Naproti tomu právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť upozorniť tohto štátneho príslušníka pred výsluchom konajúcim sa v súvislosti s prijatím rozhodnutia o návrate, že zamýšľa prijať voči nemu toto rozhodnutie, ani oznámiť mu dôkazy, z ktorých zamýšľa vychádzať pri tomto rozhodnutí, ani poskytnúť mu lehotu na rozmyslenie predtým, ako dostane jeho pripomienky, keďže uvedený štátny príslušník má možnosť účelne a efektívne uviesť svoj názor na otázku neoprávnenosti svojho pobytu a dôvody, ktoré môžu podľa vnútroštátneho práva opodstatniť neprijatie rozhodnutia o návrate zo strany uvedeného orgánu.
Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa má vykladať v tom zmysle, že neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny môže pred prijatím rozhodnutia príslušného vnútroštátneho správneho orgánu o návrate, ktoré sa ho týka, žiadať prítomnosť právneho zástupcu, aby využil jeho pomoc pri výsluchu pred týmto orgánom, a to pod podmienkou, že výkon tohto práva sa nedotkne riadneho priebehu konania o návrate a neohrozí účinné uplatňovanie smernice 2008/115.
Právo byť vypočutý v každom konaní, ako sa uplatňuje v rámci smernice 2008/115, a najmä jej článku 6, sa však má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť znášať trovy tejto pomoci v rámci bezplatnej právnej pomoci.
Podpisy