ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 16. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dĺžka trvania porušenia – Pojmy ‚dohoda‘ a ‚zosúladený postup‘ – Prístup k spisu – Pokuty – Oznámenie o spolupráci – Rovnosť zaobchádzania – Legitímna dôvera – Povinnosť odôvodnenia“

Vo veci T‑186/06,

Solvay SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko), v zastúpení: pôvodne O. W. Brouwer, D. Mes, advokáti, M. O’Regan a A. Villette, solicitors, neskôr O. W. Brouwer, A. Stoffer, advokát, M. O’Regan a A. Villette,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault, neskôr V. Di Bucci a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je jednak návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) a jednak návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty uloženej žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, A. Dittrich a L. Truchot,

tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. marca 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyňa Solvay SA je spoločnosť založená podľa belgického práva, ktorá v čase skutkových okolností vyrábala okrem iného peroxid vodíka (ďalej len „PV“) a perboritan sodný (ďalej len „PS“).

2        Dňa 7. mája 2002 žalobkyňa získala stopercentnú kontrolu nad spoločnosťou Ausimont SpA (neskôr Solvay Solexis SpA), ktorá bola v čase skutkových okolností pod stopercentnou kontrolou spoločnosti Montedison SpA (neskôr Edison SpA).

3        V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s PV a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

4        Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch troch podnikov, vrátane priestorov žalobkyne.

5        Po týchto šetreniach viaceré podniky, vrátane spoločností EKA Chemicals AB a Arkema SA (predtým Atofina SA) a žalobkyne, požiadali o uplatnenie oznámenia o spolupráci a poskytli Komisii dôkazy týkajúce sa predmetného kartelu.

6        Komisia 26. januára 2005 zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.

7        Listami z 29. apríla a 27. júna 2005 žalobkyňa požiadala o prístup jednak k nedôverným verziám odpovedí ostatných dotknutých podnikov na oznámenie o výhradách a jednak k určitým dôverným dokumentom zo spisu predložených spoločnosťou Degussa.

8        Listami zo 4. mája a 20. júla 2005 Komisia jednak odmietla prístup k odpovediam na oznámenie o výhradách a jednak čiastočne sprístupnila dokumenty predložené spoločnosťou Degussa.

9        Po vypočutí dotknutých podnikov, ktoré sa konalo 28. a 29. júna 2005, Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals, Degussa, Edison, FMC Cors., FMC Foret SA, Kemira Oyj, L’Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA SpA, Caffaro Srl, žalobkyni, Solvay Solexis, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni listom z 8. mája 2006.

 Napadnuté rozhodnutie

10      Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) týkajúceho sa PV a z neho vyrábaného PS (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

11      Zistené porušenie spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné i skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cieľových cien.

12      Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila spôsob uvedený v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).

13      Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 457 napadnutého rozhodnutia).

14      Na základe rozdielneho zaobchádzania bola žalobkyňa ako najväčší prevádzkovateľ na dotknutých trhoch v EHP zaradená do prvej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume 50 miliónov eur (odôvodnenie č. 460 napadnutého rozhodnutia).

15      S cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok bol na túto východiskovú sumu vzhľadom na veľký obrat žalobkyne uplatnený násobný koeficient 1,5 (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia).

16      Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa podľa Komisie podieľala na porušení od 31. januára 1994 do 31. decembra 2000, čiže počas obdobia šiestich rokov a jedenástich mesiacov, východisková suma jej pokuty bola zvýšená o 65 % (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).

17      S prihliadnutím na priťažujúce okolnosti bola základná suma pokuty z dôvodu opakovaného porušenia zvýšená o 50 % (odôvodnenie č. 469 napadnutého rozhodnutia).

18      Komisia konštatovala, že žalobkyňa bola tretím podnikom, ktorý splnil podmienku uvedenú v bode 21 oznámenia o spolupráci, a z tohto dôvodu jej priznala zníženie pokuty o 10 % (odôvodnenia č. 501 až 524 napadnutého rozhodnutia).

19      Článok 1 písm. m) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľala na porušení od 31. januára 1994 do 31. decembra 2000.

20      Konečná výška pokuty uloženej žalobkyni na základe článku 2 písm. h) napadnutého rozhodnutia predstavuje 167,062 milióna eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

21      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

22      Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola prejednávaná vec pridelená šiestej rozšírenej komore.

23      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania z 22. júla 2009 a zo 6. januára 2010 Všeobecný súd položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré účastníci konania odpovedali 15. septembra 2009 a 29. januára 2010.

24      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. marca 2010.

25      Vzhľadom na to, že dvaja členovia komory sa nemohli zúčastniť na porade, v súlade s článkom 32 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa na porade Všeobecného súdu zúčastnili traja sudcovia, ktorých podpisy sú uvedené na tomto rozsudku.

26      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie, osobitne v časti, v ktorej Komisia v tomto rozhodnutí konštatovala jej účasť na porušení v období od 31. januára 1994 do augusta 1997, ako aj v období od 18. mája do 31. decembra 2000,

–        zrušil alebo podstatne znížil pokutu, ktorá jej bola uložená, ako aj pokutu uloženú spoločnosti Solvay Solexis,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, vrátane trov súvisiacich so zriadením bankovej záruky týkajúcej sa zaplatenia pokuty.

27      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

28      Podaním z 15. septembra 2009 žalobkyňa čiastočne vzala späť druhý bod svojich žalobných návrhov v rozsahu, v akom sa týkal zrušenia alebo zníženia pokuty uloženej spoločnosti Solvay Solexis. Toto späťvzatie bolo potvrdené na pojednávaní, čo bolo zaznamenané v zápisnici o pojednávaní.

 Právny stav

29      Na podporu žaloby žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov založených na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, pokiaľ ide po prvé o konštatovanie jej účasti na porušení za obdobie od 31. januára 1994 do augusta 1997, po druhé o konštatovanie jej účasti na porušení za obdobie od 18. mája do 31. decembra 2000, po tretie o uplatnenie oznámenia o spolupráci, po štvrté o stanovenie výšky pokuty a po piate o odmietnutie prístupu k určitým častiam spisu.

30      Z argumentácie žalobkyne vyplýva, že žalobné dôvody týkajúce sa dĺžky trvania jej účasti na porušení (prvý a druhý žalobný dôvod) a prístupu k spisu (piaty žalobný dôvod) sú uvedené na podporu jej návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, zatiaľ čo žalobné dôvody týkajúce sa stanovenia výšky pokuty (štvrtý žalobný dôvod) a jej zníženia na základe oznámenia o spolupráci (tretí žalobný dôvod) sú uvedené na podporu jej návrhu na zrušenie pokuty alebo na jej zníženie.

31      Je teda potrebné skúmať ich v tomto poradí.

 O dĺžke trvania účasti žalobkyne na porušení

 Tvrdenia účastníkov konania

32      Prvým a druhým žalobným dôvodom žalobkyňa spochybňuje konštatovanie jej účasti na porušení za počiatočné a záverečné obdobie trvania kartelu od 31. januára 1994 do augusta 1997 a od 18. mája do 31. decembra 2000.

–       O období od 31. januára 1994 do augusta 1997

33      Žalobkyňa spochybňuje záver Komisie týkajúci sa jej účasti na porušení od 31. januára 1994 do augusta 1997. Rozlišuje obdobie do mája 1995 a obdobie od mája 1995 do augusta 1997.

34      Pokiaľ ide o obdobie od 31. januára 1994 do mája 1995, žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala jej účasť na akýchkoľvek diskusiách alebo výmenách informácií s konkurentmi.

35      Po prvé, pokiaľ ide o stretnutie medzi spoločnosťami EKA Chemicals a Kemira, ktoré sa konalo 31. januára 1994 v Štokholme a ktoré bolo stanovené ako začiatok porušenia, nie je jednoznačne preukázané, že k tomuto stretnutiu skutočne došlo, keďže nebolo potvrdené spoločnosťou Kemira.

36      Okrem toho zápisy, ktoré na tomto stretnutí zhotovila EKA Chemicals a v ktorých sa spomínajú diskusie spoločnosti Kemira s inými podnikmi, vrátane žalobkyne, nepreukazujú, že tieto diskusie mali protiprávnu povahu. Túto skutočnosť nepotvrdzuje nijaký iný dôkaz, ktorý by umožnil preukázať súvislosť medzi dvojstrannou kartelovou dohodou spoločností EKA Chemicals a Kemira na škandinávskom trhu a údajným kartelom uplatňovaným na európskej úrovni.

37      Keďže v zápisoch spoločnosti EKA Chemicals sa uvádza, že výsledky diskusií so spoločnosťou Air Liquide „neboli veľmi dobré“ a že diskusie so žalobkyňou „postupovali uspokojivejšie“, tieto zápisy preukazujú, že Kemira nedospela k dohode ani so spoločnosťou Air Liquide, ani so žalobkyňou. Vzhľadom na to, že Komisia konštatovala, že Air Liquide sa k tomuto dňu nepodieľala na porušení, mala z toho vyvodiť rovnaký záver, pokiaľ ide o žalobkyňu.

38      Po druhé, pokiaľ ide o stretnutie v Göteborgu z 2. novembra 1994, toto stretnutie nemalo protisúťažný cieľ. Tvrdenie Komisie týkajúce sa výmeny obchodných údajov v priebehu tohto stretnutia nie je potvrdené dôkazmi predloženými spoločnosťou EKA Chemicals a vyvracajú ho informácie poskytnuté žalobkyňou.

39      Po tretie, pokiaľ ide o kontakty, ku ktorým došlo v rámci zasadnutí European Chemical Industry Council (Európska rada chemického priemyslu, CEFIC) 29. apríla 1994 v Ríme a 25. novembra 1994 v Zaventeme, samotné vyhlásenia spoločnosti Degussa o výmene „citlivých informácií o hospodárskej súťaži“ nepostačujú na preukázanie ich protiprávnej povahy.

40      Pokiaľ ide o obdobie od mája 1995 do augusta 1997, žalobkyňa uznáva, že si vymieňala informácie s konkurentmi, avšak tvrdí, že tieto výmeny nemožno kvalifikovať ako dohodu alebo ako zosúladený postup.

41      Samotné želanie obmedziť hospodársku súťaž nepredstavuje porušenie článku 81 ES. Komisia mala preukázať existenciu dohody vyplývajúcej zo spoločnej vôle správať sa na trhu určitým spôsobom. Každé zo stretnutí uvedených v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa konali do augusta 1997, sa však skončilo bez toho, aby sa podniky dohodli na uskutočnení akéhokoľvek protiprávneho konania.

42      V rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry uvedenej v odôvodnení č. 305 napadnutého rozhodnutia teda Komisia nepreukázala, že dotknuté podniky sa dohodli na akomkoľvek konkrétnom správaní, ktoré by bolo spôsobilé obmedziť hospodársku súťaž.

43      Komisia tiež nepreukázala, že výmeny informácií v priebehu predmetného obdobia predstavovali zosúladený postup.

44      Podľa žalobkyne si zosúladený postup vyžaduje, aby sa súťažitelia dohodli na určitom správaní, aby im kontakty medzi podnikmi umožnili vylúčiť akúkoľvek neistotu, pokiaľ ide o ich vzájomné správanie, a aby toto správanie malo dôsledky pre správanie na trhu.

45      Podľa žalobkyne sa judikatúra uvedená v odôvodnení č. 298 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej výmenu informácií s cieľom prípravy kartelu možno považovať za zosúladený postup, uplatňuje iba v prípade, keď už došlo k uzatvoreniu dohody a výmena informácií sa uskutoční na umožnenie jej vykonania. V prejednávanej veci však pred predmetnou výmenou informácií neexistovala dohoda alebo zosúladený postup.

46      Nezhody medzi účastníkmi predmetných stretnutí boli totiž natoľko závažné, že medzi nimi nemohlo dôjsť k praktickej spolupráci, a teda ani k zosúladenému postupu.

47      Okrem toho vymenené informácie neboli spôsobilé ovplyvniť správanie súťažiteľov, ani podstatne znížiť neistotu, pokiaľ ide o správanie ostatných podnikov na trhu.

48      V priebehu predmetného obdobia sa diskusie zameriavali na kapacitu a objem výroby jednotlivých dodávateľov, spôsob riešenia problému nových kapacít a rozdelenia dodatočného dopytu. Výmena informácií sa týkala objemov výroby a bola určená na vypracovanie modelov rozdelenia týchto objemov s cieľom zabezpečiť primeranú úroveň využitia kapacít, a netýkala sa rozdelenia trhu. Tieto informácie neboli spôsobilé umožniť podnikom prispôsobiť svoje obchodné správanie.

49      Vzhľadom na to, že Komisia neskúmala, či sa vymenené informácie mohli použiť na protisúťažné účely, nemohla preukázať príčinnú súvislosť medzi údajnými zosúladenými postupmi a správaním sa na trhu.

50      Odkaz spoločnosti Degussa na výmenu „citlivých informácií o hospodárskej súťaži“ nepostačuje na preukázanie jej protiprávnej povahy.

51      Degussa vo svojej žiadosti o zhovievavosť a vo svojej odpovedi z 5. septembra 2003 na žiadosť Komisie o informácie uviedla kontakty s konkurentmi, ku ktorým údajne dochádzalo počas viacerých rokov, bez toho, aby akokoľvek špecifikovala obsah vymenených informácií. Tieto vyjadrenia uvedené v rámci žiadosti o zhovievavosť je potrebné vykladať s opatrnosťou. Vyhlásenia spoločnosti Degussa sú nejednoznačné a majú pochybnú dôkaznú hodnotu, keďže nepochádzajú z obdobia skutkových okolností a neumožňujú identifikovať jednotlivých svedkov. Vzhľadom na to, že nie sú potvrdené inými dôkazmi v spise, nestačia na preukázanie porušenia.

52      Samotná Degussa nepriznala, že sa dopustila porušenia pred „polovicou roka 1997“. Degussa uviedla, že „spojenie ‚výmeny citlivých informácií o trhu‘ charakterizuje typický obsah diskusie medzi obchodnými predstaviteľmi konkurenčných podnikov“ a že „ne[znamená] aktívne zosúladenie správania podnikov“. Degussa dodala, že takéto výmeny „boli určené iba na zvýšenie rozsahu informácií potrebných pre budúce rozhodnutia podnikov“. Ich jediným cieľom teda bolo vytvoriť „prostredie“, ktoré by umožňovalo prijímať rozhodnutia v budúcnosti.

53      Vyhlásenia spoločnosti Degussa neboli potvrdené ostatnými podnikmi. Dokumenty predložené spoločnosťou EKA Chemicals potvrdzujú len výmenu informácií medzi ňou a spoločnosťou Kemira. Arkema poukázala len na diskusie týkajúce sa modelu, ktorý by bolo možné použiť na rozdelenie výrobných „kapacít“, pričom tieto diskusie boli neúspešné. Z toho vyplýva, že dokonca ani na začiatku roka 1997 sa výrobcovia nedohodli ani nezhodli na „organizácii trhu na európskej úrovni“, a to napriek tomu, že sa o to usilovali.

54      Neexistenciu dohody alebo zosúladeného postupu potvrdzuje jednak vtedajšie správanie spoločnosti Degussa, najmä jej plán „WAR“, ktorý bol zameraný na zvýšenie objemu jej predaja bez ohľadu na ceny, a jednak neúspech diskusií na stretnutí v Seville v máji 1997, ktoré podľa spoločností Degussa a Arkema vzhľadom na nedostatok dôvery medzi výrobcami viedli „do slepej uličky“. Komisia v odôvodnení č. 164 napadnutého rozhodnutia sama uznala, že na tomto stretnutí, počas ktorého zástupca žalobkyne „zabuchol dvere a odišiel“, nedošlo k uzatvoreniu nijakej dohody.

55      Bez preukázania existencie zosúladenia konania Komisia nemohla predpokladať, že podniky zohľadňovali informácie, ktoré im oznámili iné podniky. Na rozdiel od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia (C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 161 a 162), v prejednávanej veci dotknuté podniky neboli schopné dospieť k dohode o akomkoľvek aspekte svojej obchodnej politiky a vymenené informácie v každom prípade nebolo možné zohľadniť pri uskutočnení akéhokoľvek zosúladeného postupu.

56      Neexistenciu zosúladeného postupu potvrdzuje aj skutočnosť, že trh s PV bol až do augusta 1997 vysoko konkurenčný. Osobitne ceny PV sa na konci roka 1996 a na začiatku roka 1997 výrazne znížili a dokonca klesli pod úroveň variabilných nákladov.

57      Dôkazy predložené viacerými podnikmi počas správneho konania preukazujú, že trh bol v priebehu predmetného obdobia vysoko konkurenčný. Vzhľadom na tento dôkaz Komisia bola povinná preukázať, že výmena informácií mala skutočne vplyv na správanie podnikov na trhu.

58      Napokon, pokiaľ ide o PS, z nijakého dôkazu nevyplýva, že žalobkyňa sa podieľala na porušení pred stretnutím v Evian-les-Bains zo 14. mája 1998. Pred týmto dňom nebola uzatvorená nijaká dohoda a medzi výrobcami nedošlo k výmene nijakých citlivých obchodných informácií.

59      Komisia tvrdí, že z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že správanie žalobkyne od 31. januára 1994 patrilo do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 81 ods. 1 ES.

60      Komisia tvrdí, že preukázala, že počas obdobia od 31. januára 1994 do augusta 1997 si dotknuté podniky vymieňali citlivé informácie s konkrétnym cieľom predvídať správanie jednotlivých podnikov na trhu, pokiaľ ide o objem výroby, jeho možné zníženie a možnosť zabrániť vzniku novej kapacity na trhu (odôvodnenia č. 104 až 170 a 304 napadnutého rozhodnutia).

61      Vyhlásenia spoločnosti Degussa preukazujú, že v priebehu 90. rokov si podniky vymieňali „citlivé informácie o hospodárskej súťaži“. Z opisu, ktorý poskytla Degussa, vyplýva, že sprístupnené informácie sa týkali zamýšľaného správania na trhu, čiže „vývoja objemov výroby a cien“ a „vstupu alebo odchodu konkurentov“ (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia).

62      Tieto skutočnosti sú potvrdené listinnými dôkazmi poskytnutými spoločnosťou EKA Chemicals, ktorá uviedla, že „dodávatelia sa dohodli, že si navzájom nebudú vstupovať na svoje trhy“. EKA Chemicals zostavila zoznam stretnutí, ktoré sa podľa nej vyznačovali tajne dohodnutým správaním. V zápisoch, ktoré zhotovila EKA Chemicals počas dvojstranného stretnutia so spoločnosťou Kemira v Štokholme z 31. januára 1994, sa spomínajú okrem iného diskusie so žalobkyňou. Z týchto informácií jasne vyplýva, že výrobcovia vzájomne kontrolovali správanie svojich konkurentov a že Air Liquide sa nesprávala určeným spôsobom, zatiaľ čo žalobkyňa spĺňala očakávania ostatných. EKA Chemicals tiež poukázala na dvojstranné stretnutie medzi ňou a žalobkyňou v Göteborgu z 2. novembra 1994 (odôvodnenia č. 106 až 108 a 111 napadnutého rozhodnutia).

63      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Kemira nepoprela svoju účasť na stretnutí so spoločnosťou EKA Chemicals z 31. januára 1994, ale naopak priznala, že od tohto dňa sa podieľala na porušení. Vzhľadom na to, že cieľ tohto dvojstranného stretnutia bol protiprávny, bolo zrejmé, že rokovania s inými konkurentmi, vrátane žalobkyne, spomenuté v zápisoch zhotovených spoločnosťou EKA Chemicals boli tiež protiprávne.

64      Žalobkyňa nesprávne tvrdí, že neexistuje nijaký dôkaz o protiprávnej povahe jej stretnutia so spoločnosťou EKA Chemicals v Göteborgu z 2. novembra 1994. Z informácií poskytnutých spoločnosťou EKA Chemicals totiž vyplýva, že počas tohto stretnutia došlo k výmene obchodných údajov (odôvodnenie č. 113 napadnutého rozhodnutia).

65      Degussa uviedla, že k výmene „citlivých informácií o hospodárskej súťaži“ došlo aj v rámci CEFIC 29. apríla 1994 v Ríme a 25. novembra 1994 v Zaventeme (odôvodnenie č. 114 napadnutého rozhodnutia).

66      Tieto skutočnosti potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti Arkema, podľa ktorých sa žalobkyňa v apríli alebo v júni 1995 zúčastnila na diskusiách o „vývoji na trhu a nových subjektoch prichádzajúcich na trh“, v rámci ktorých „Degussa a [žalobkyňa] vyjadrili želanie, aby ich súčasné postavenie na trhu zostalo čo najstabilnejšie,“ a „model rozdelenia medzi výrobcov [bol] bezpochyby predmetom diskusií od rokov 1994-1995“ (odôvodnenia č. 115 a 116 napadnutého rozhodnutia).

67      Okrem toho žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uznala, že mala kontakty s konkurentmi a od mája 1995 si vymieňala informácie o trhu.

68      Tieto kontakty, ktoré sa uskutočnili v priebehu počiatočného obdobia trvania kartelu, ktorých cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž a ktoré viedli k uzatvoreniu dohody o cenách a k rozdeleniu trhov, patria do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 81 ods. 1 ES (odôvodnenie č. 305 napadnutého rozhodnutia). Možno ich považovať za súčasť toho istého tajne dohodnutého plánu.

69      Komisia uznáva, že nebola uzatvorená nijaká „záväzná“ dohoda o modeli rozdelenia trhu, o ktorom sa diskutovalo 31. októbra 1995 v Miláne a v máji 1997 v Seville, avšak tvrdí, že skutočnosť, že takýto model bol navrhnutý a diskutovalo sa o ňom, stačí na odôvodnenie záveru o existencii porušenia článku 81 ods. 1 ES.

70      Samotná skutočnosť, že počas predmetného obdobia sa uskutočnili diskusie o objemoch výroby, cenách a modeloch rozdelenia zákazníkov, svedčí o spoločnej vôli obmedziť hospodársku súťaž. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nešlo len o „jednoduchý zámer“, ale o spoločný plán, ktorého cieľom bolo dospieť k dohode, ktorá by mala vplyv na ich správanie na trhu.

71      Komisia subsidiárne tvrdí, že správanie súťažiteľov počas predmetného obdobia predstavuje zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Preto možno konštatovať, že toto správanie patrí do pôsobnosti zákazu podľa článku 81 ods. 1 ES, aj keď nedosiahlo fázu, v ktorej „možno konštatovať, že dohoda [v pravom zmysle slova] bola uzatvorená“ (odôvodnenie č. 309 napadnutého rozhodnutia).

72      Počas tohto obdobia si totiž súťažitelia vymieňali informácie týkajúce sa objemu predaja, cien a zákazníkov, ktoré boli spôsobilé umožniť im prispôsobiť svoje správanie na trhu (odôvodnenie č. 308 napadnutého rozhodnutia, ako aj odôvodnenia č. 120, 127 a 144 napadnutého rozhodnutia).

73      Vymenené informácie boli dostatočné na zníženie neistoty, pokiaľ ide o správanie konkurentov na trhu. Žalobkyňa sama uznala, že od mája 1995 si vymieňala so svojimi konkurentmi dôverné informácie, a vyhlásila, že „účastníci skúmali potenciálne možnosti, ako zlepšiť situáciu na trhu a predvídať zvýšenie kapacít na trhu“, pričom išlo o to, „či je možné dospieť k dohode“ (body 130 a 133 odpovede žalobkyne na oznámenie o výhradách a odôvodnenia č. 317 až 319 napadnutého rozhodnutia). Toto vyhlásenie potvrdzuje, že predmetné výmeny viedli k tomu, že súťažitelia boli schopní prispôsobiť svoje správanie na trhu. Okrem toho tieto výmeny mali „pripraviť pôdu“ na zvýšenie cien a na rozdelenie trhu.

74      Súbor nepriamych dôkazov uvedený v napadnutom rozhodnutí bol teda ako celok dostatočne konkrétny a konzistentný na odôvodnenie pevného presvedčenia, že žalobkyňa sa dopúšťala porušenia od 31. januára 1994.

–       O období od 18. mája do 31. decembra 2000

75      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkového stavu tým, že dospela k záveru, že kartel sa uplatňoval aj po 18. máji 2000.

76      Po prvé Komisia nepreukázala, že na stretnutí v Turku z 18. mája 2000 sa účastníci rozhodli pokračovať v uplatňovaní dohody alebo zosúladeného postupu.

77      Komisia vychádzala výlučne z dôkazu spoločnosti Arkema, ktorý nie je rozhodujúci a nebol potvrdený inými dôkazmi. Údaje, ktoré uviedla Arkema, sú protichodné, keďže Arkema tiež uviedla, že predmetné stretnutie predstavovalo „pre niektorých výrobcov príležitosť dať najavo, že časy sa zmenili,“ a „oznámiť prerušenie spolupráce“. Jej dôkaz o „zhode“, ku ktorej na predmetnom stretnutí došlo, iné podniky popierajú.

78      Žalobkyňa pred stretnutím z 18. mája 2000 na dvojstrannom stretnutí v Krefelde informovala spoločnosť Degussa, že na karteli už nemá záujem. Komisia nesprávne uviedla, že stretnutie v Krefelde nasledovalo po stretnutí v Turku.

79      Pokiaľ ide o dvojstranný kontakt medzi žalobkyňou a spoločnosťou FMC Foret na konci roka 2000, tento izolovaný kontakt týkajúci sa PS nemôže preukázať pokračovanie kartelu týkajúceho sa PV. Kartelová dohoda týkajúca sa PS už bola ukončená, a pokiaľ ide o PV, FMC Foret ukončila svoju účasť na karteli na konci roka 1999.

80      Po druhé Komisia nesprávne vychádzala z domnienky o pokračovaní účinkov kartelu po máji 2000. Na to, aby preukázala, že dohoda, ktorá sa už neuplatňovala, naďalej spôsobovala účinky, by Komisia musela preukázať jej účinky na ceny.

81      Komisia najmä ignorovala dôkazy, podľa ktorých bol trh po máji 2000 konkurenčný. Pokiaľ ide o vývoj cien, Komisia vychádzala len z dokumentu spoločnosti Arkema, z ktorého vyplynulo, že jej priemerné ceny zostali počas celého roka 2000 pomerne stabilné. Iné dokumenty spoločnosti Arkema však preukazujú, že jej ceny sa v roku 2000 v Európskej únii znížili a že priemerná cena nebola vypočítaná len na základe predaja v EHP. Okrem toho aj za predpokladu, že ceny zostali stabilné, to možno vysvetliť podstatným nárastom dopytu a zvýšením nákladov.

82      Vzhľadom na to, že Komisia uviedla, že žalobkyňa sa po 18. máji 2000 od kartelu jednoznačne nedištancovala, nerešpektovala skutočnosť, že kartel sa k tomuto dňu „zrútil“ a tým v rozpore so zásadou prezumpcie neviny obrátila dôkazné bremeno.

83      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne, pričom najmä poukazuje na dôvody uvedené v odôvodneniach č. 355 až 360 napadnutého rozhodnutia.

 Posúdenie Všeobecným súdom

84      Podľa článku 81 ods. 1 ES sú nezlučiteľné so spoločným trhom a zakázané všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

85      Na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, aby predmetné podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 256, a z 20. marca 2002, HFB Holding a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 199).

86      Možno konštatovať, že dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES je uzatvorená, pokiaľ existuje zhoda vôle týkajúca sa samotného princípu obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB Holding a i./Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, body 151 až 157 a 206).

87      Pojem zosúladený postup sa týka takej formy koordinácie medzi podnikmi, ktorá síce nedospela až do uzatvorenia dohody v pravom zmysle slova, ale spôsobila, že dotknuté podniky sa vedome rozhodli pre praktickú spoluprácu medzi sebou namiesto rizík hospodárskej súťaže (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 115, a Hüls/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, bod 158).

88      V tomto smere článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek priamemu alebo nepriamemu nadviazaniu kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý môže buď ovplyvniť správanie skutočného či potenciálneho konkurenta na trhu, alebo odhaliť takému konkurentovi správanie, ktoré sa tieto subjekty rozhodli samy dodržiavať na trhu či ktoré zamýšľajú dodržiavať, pokiaľ je cieľom alebo výsledkom týchto kontaktov obmedzenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 87 vyššie, body 116 a 117).

89      Oznámenie informácií svojim konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu stačí na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 82, a z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 178).

90      Podľa ustálenej judikatúry pojmy dohoda a zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES zahŕňajú formy tajne dohodnutého konania, ktoré majú rovnakú povahu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v akých sa prejavujú (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 87 vyššie, body 131 a 132, a HFB Holding a i./Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 190).

91      V rámci komplexného porušenia, na ktorom sa počas viacerých rokov podieľali viacerí výrobcovia a ktorého cieľom bola spoločná regulácia trhu, od Komisie nemožno vyžadovať, aby presne kvalifikovala porušenie ako dohodu alebo zosúladený postup, keďže na obe tieto formy porušenia sa v každom prípade vzťahuje článok 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 87 vyššie, body 111 až 114, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 696).

92      Dvojakú kvalifikáciu porušenia ako dohody „a/alebo“ zosúladeného postupu treba chápať tak, že označuje celý súbor jednotlivých skutkových okolností, z ktorých boli niektoré kvalifikované ako dohoda a iné ako zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu tohto druhu komplexného porušenia (rozsudky Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 264, a HFB Holdings a i./Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 187).

93      Pokiaľ ide o preukázanie porušenia, je potrebné pripomenúť, že Komisia musí predložiť dôkazy, ktorými možno z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností, ktoré predstavujú porušenie článku 81 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58).

94      V tomto smere musí Komisia predložiť presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 43 a tam citovanú judikatúru).

95      Každý z dôkazov predložených Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám vo vzťahu ku každému porušeniu. Stačí, aby tejto požiadavke zodpovedal celkovo posúdený súbor nepriamych dôkazov predložených inštitúciou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 180 a tam citovanú judikatúru).

96      Nepriame dôkazy, ktoré Komisia uviedla v rozhodnutí s cieľom preukázať existenciu porušenia článku 81 ods. 1 ES zo strany podniku, sa nemajú posudzovať izolovane, ale ako celok (pozri rozsudok BPB/Komisia, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 185 a tam citovanú judikatúru).

97      Tiež je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že protisúťažné činnosti sa vykonávajú tajne, a preto sa vo väčšine prípadov existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré ako celok môžu predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 55 až 57).

98      Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, z ustálenej judikatúry vyplýva, že keď Všeobecný súd rozhoduje o žalobe o neplatnosť rozhodnutia podľa článku 81 ods. 1 ES, musí vo všeobecnosti úplne preskúmať otázku, či sú splnené podmienky uplatnenia článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T‑41/96, Zb. s. II‑3383, bod 62 a tam citovanú judikatúru).

99      Ak má súd pochybnosti, táto skutočnosť musí byť na prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, v súlade so zásadou prezumpcie neviny, ktorá sa ako všeobecná zásada práva Únie uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, body 149 a 150, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP a T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, body 60 a 61).

100    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné skúmať, či Komisia v prejednávanej veci z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že správanie žalobkyne počas sporných období predstavovalo porušenie článku 81 ods. 1 ES.

–       O období od 31. januára 1994 do mája 1995

101    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia skutkového stavu tým, že stanovila začiatok porušenia na 31. januára 1994. Tvrdí, že nebolo preukázané, že pred májom 1995 mala akýkoľvek kontakt s konkurentmi, ktorý mohol byť v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES.

102    Z odôvodnení č. 104 až 114 a 351 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia stanovila 31. január 1994 ako dátum začiatku účasti žalobkyne na porušení na základe vyhlásení spoločnosti Degussa v rámci jej žiadosti o oslobodenie od pokút potvrdených listinným dôkazom pochádzajúcim od spoločnosti EKA Chemicals, ako aj vyhláseniami spoločnosti Arkema.

103    Komisia v prvom rade poukázala na to, že podľa vyhlásení spoločnosti Degussa si konkurenti v priebehu 90. rokov čoraz častejšie vymieňali „citlivé informácie o hospodárskej súťaži“, či dokonca „informácie o trhu“. Podľa týchto vyhlásení „[spojenie] ‚výmena informácií o trhu‘ charakteriz[ovalo] typický obsah diskusie medzi obchodnými predstaviteľmi konkurenčných podnikov“. Komisia dodala, že podľa týchto vyhlásení „ústne poskytnuté informácie sa týkali vývoja objemov výroby a cien, správania konkurentov a zákazníkov na trhu, vstupu alebo odchodu konkurentov, vývoja výrobných kapacít, inovácie v súvislosti s výrobkami na strane ponuky a dopytu, ako aj ďalších otázok takejto povahy“ (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia). Podľa spoločnosti Degussa konkurenti viedli takéto diskusie najmä s cieľom určiť a overiť trhové podiely konkurentov a poskytnúť informácie o správaní zákazníkov (odôvodnenie č. 105 napadnutého rozhodnutia).

104    Pokiaľ ide o presný dátum začiatku porušenia, Komisia následne uviedla, že prvý dôkaz potvrdzujúci vyhlásenia spoločnosti Degussa, a to najmä vo vzťahu k žalobkyni, sa týkal stretnutia spoločností EKA Chemicals a Kemira v Štokholme z 31. januára 1994, ako aj stretnutia spoločností Degussa a EKA Chemicals z toho istého dňa. Podľa Komisie tento dôkaz svedčí o tom, že „EKA [Chemicals], Kemira, Degussa a [žalobkyňa sa podieľali] na tajne dohodnutom správaní prinajmenšom od začiatku roka 1994“ (odôvodnenia č. 106 až 108 a 351 napadnutého rozhodnutia).

105    Komisia napokon poukázala na existenciu iných protiprávnych kontaktov v rokoch 1994 a 1995 oznámených spoločnosťou EKA Chemicals (odôvodnenia č. 110 a 111 napadnutého rozhodnutia), spoločnosťou Degussa (odôvodnenie č. 114) a spoločnosťou Arkema (odôvodnenie č. 115 napadnutého rozhodnutia).

106    V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na to, že samotné vyhlásenia spoločnosti Degussa, ktorých obsah žalobkyňa spochybňuje, nemôžu predstavovať dostatočný dôkaz o účasti žalobkyne na porušení.

107    Podľa ustálenej judikatúry totiž nemožno vyhlásenie podniku obvineného z účasti na karteli, ktorého správnosť obvinené podniky spochybňujú, považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa dopustili tieto podniky, bez toho, aby bolo podporené inými dôkazmi (rozsudky Súdu prvého stupňa JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 95 vyššie, bod 219, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 285).

108    Toto konštatovanie platí tým skôr v prejednávanej veci vzhľadom na všeobecnú povahu pojmov použitých spoločnosťou Degussa, ktoré odkazujú na všetky stretnutia, ktoré sa uskutočnili počas počiatočného obdobia trvania kartelu od roku 1994 do roku 1996. Tieto vyhlásenia teda samy osebe nemôžu stačiť na stanovenie dátumu začatia účasti žalobkyne na porušení na začiatok roka 1994.

109    Pokiaľ Komisia odkazuje na vyhlásenia spoločnosti Degussa, podľa ktorých počas mnohostranných kontaktov v rámci zasadnutí CEFIC z 29. apríla a 25. novembra 1994 došlo k výmene „citlivých informácií o hospodárskej súťaži“ (odôvodnenie č. 114 napadnutého rozhodnutia), je potrebné poukázať na to, že táto informácia, v ktorej žalobkyňa nie je výslovne spomenutá, je súčasťou vyššie citovaných vyhlásení spoločnosti Degussa, a teda ju nemožno považovať za dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť tieto vyhlásenia.

110    Pokiaľ ide ďalej o dôkaz predložený Komisiou na podporu vyhlásení spoločnosti Degussa týkajúcich sa predmetného obdobia, je nesporné, že žalobkyňa sa nezúčastnila na stretnutiach uvedených v odôvodnení č. 351 napadnutého rozhodnutia, čiže na stretnutí spoločností EKA Chemicals a Kemira v Štokholme z 31. januára 1994 a na stretnutí spoločností EKA Chemicals a Degussa z toho istého dňa.

111    V súvislosti s týmito stretnutiami Komisia poukázala len na dokument spoločnosti EKA Chemicals z relevantného obdobia, podľa ktorého si EKA Chemicals a Kemira na stretnutí z 31. januára 1994 vymenili informácie týkajúce sa škandinávskeho trhu a Kemira „oznámila, že rokovala so spoločnosťou [Air Liquide], ale že výsledky týchto diskusií neboli veľmi dobré“. Podľa názoru Komisie z tohto dokumentu vyplývalo, že „diskusie so spoločnosťou [Degussa] a [žalobkyňou] postupovali uspokojivejšie“ (odôvodnenie č. 106 napadnutého rozhodnutia).

112    Hoci tento dokument na jednej strane opisuje výmeny informácií medzi škandinávskymi výrobcami, spoločnosťami Kemira a EKA Chemicals, a na druhej strane diskusie medzi týmito spoločnosťami a určitými výrobcami na „kontinentálnom trhu“, odkaz na žalobkyňu v tejto súvislosti nepredstavuje dostatočný dôkaz o jej účasti na protiprávnych kontaktoch v rámci predmetných stretnutí.

113    Ide totiž o nepriamy dôkaz, ktorý pochádza od podniku, ktorý sa nezúčastnil na údajných diskusiách so žalobkyňou, a ktorý nebol potvrdený spoločnosťou Kemira. Okrem toho informácie uvedené v predmetnom dokumente neumožňujú zistiť predmet posudzovaných diskusií.

114    V tejto súvislosti Komisia nesprávne konštatovala, že nemá „nijaký dôvod pochybovať o tom, že informácie uvedené v tomto dokumente sú verným odrazom diskusií vedených v relevantnom období“, ktoré predstavovali kartel, na ktorom sa žalobkyňa podieľala (odôvodnenie č. 317 napadnutého rozhodnutia).

115    Pokiaľ ide o ďalšie dvojstranné kontakty z roku 1994, ktoré oznámila EKA Chemicals, Komisia poukázala na stretnutie spoločnosti EKA Chemicals a žalobkyne v Göteborgu z 2. novembra 1994, ktorého účastníci podľa spoločnosti EKA Chemicals „diskutovali o trhu s PV v Európe“ (odôvodnenie č. 111 napadnutého rozhodnutia).

116    Je však potrebné poukázať na to, že táto jediná všeobecne formulovaná informácia nestačí na preukázanie protiprávnej povahy predmetného stretnutia, ktorú žalobkyňa popiera. Protiprávny predmet tohto stretnutia tiež nemôže byť preukázaný odkazom Komisie na ďalšie vyhlásenia spoločnosti EKA Chemicals, keďže tieto vyhlásenia sa na toto stretnutie výslovne nevzťahujú, ale sa v nich uvádza len to, že „od 90. rokov sa stretnutia medzi spoločnosťou EKA [Chemicals] a [žalobkyňou] týkali najmä všeobecných otázok súvisiacich s trhom, ako sú informácie o cenách, prognózy týkajúce sa trhu atď.“ (odôvodnenie č. 113 a poznámka pod čiarou č. 84 napadnutého rozhodnutia).

117    Hoci Komisia konštatovala, že vyhlásenia spoločnosti Degussa boli podporené vyhláseniami spoločnosti Arkema týkajúcimi sa stretnutí, ktoré sa uskutočnili v priebehu roka 1995, podľa ktorých okrem iného „model rozdelenia medzi výrobcov [bol] bezpochyby predmetom diskusií od rokov 1994-1995“ (odôvodnenia č. 104 a 115 napadnutého rozhodnutia), je potrebné napokon poznamenať, že tieto vyhlásenia sa vzťahujú na mnohostranné stretnutie z „apríla alebo mája 1995“ (odôvodnenie č. 115 napadnutého rozhodnutia), ako aj na neskoršie kontakty, a teda nemôžu slúžiť ako dôkazy potvrdzujúce vyhlásenia spoločnosti Degussa, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na porušení počas predchádzajúcich období.

118    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 104 až 115 a 351 napadnutého rozhodnutia ako celok nepredstavujú dostatočný súbor nepriamych dôkazov na odôvodnenie konštatovania Komisie týkajúceho sa účasti žalobkyne na porušení v priebehu obdobia od 31. januára 1994 do mája 1995.

119    Po prvé totiž vyhlásenia spoločnosti Degussa uvedené v odôvodneniach č. 104 a 105 napadnutého rozhodnutia ako také nepostačujú na preukázanie účasti žalobkyne na tajne dohodnutých konaniach už od roku 1994 a po druhé ostatné skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 106 až 115 a 351 napadnutého rozhodnutia neposkytujú dostatočný dôkaz na podporu týchto vyhlásení, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na protiprávnych kontaktoch pred májom 1995.

120    V dôsledku toho je potrebné vyhovieť výhrade žalobkyne založenej na nesprávnom posúdení skutkového stavu, pokiaľ ide o jej účasť na porušení od 31. januára 1994 do mája 1995.

–       O období od mája 1995 do augusta 1997

121    V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala, že podniky, ktorým bolo rozhodnutie určené, vrátane žalobkyne, sa podieľali na komplexnom karteli, ktorý spočíval v súbore dohôd a zosúladených postupov, ktorých cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 ES. Jeho základné aspekty zahŕňali výmenu informácií o trhoch, obmedzenie výroby a výrobných kapacít, rozdelenie trhov a určovanie cien (odôvodnenie č. 337 napadnutého rozhodnutia).

122    Pokiaľ ide konkrétne o počiatočné obdobie trvania kartelu, Komisia okrem iného uviedla, že účastníci kartelu sa pravidelne stretávali prinajmenšom od 31. januára 1994 na účely výmeny citlivých informácií o trhu a diskutovania o objemoch výroby, o ich možnom znížení alebo o možnosti zabrániť vstupu nových kapacít na trh (odôvodnenie č. 304 napadnutého rozhodnutia) a že tieto tajne dohodnuté kontakty, ktoré viedli k uzatvoreniu záväzných dohôd o cenách a o rozdelení trhu, možno považovať za súčasť toho istého tajne dohodnutého plánu (odôvodnenie č. 305 napadnutého rozhodnutia).

123    Komisia navyše konštatovala, že výmena informácií o objemoch predaja, cenách a zákazníkoch v priebehu počiatočného obdobia trvania kartelu bola spôsobilá umožniť predmetným podnikom zohľadniť tieto informácie pri určovaní svojho vlastného správania na trhu a že v dôsledku toho bolo možné predpokladať, že uvedené podniky pri určovaní svojho vlastného správania na trhu brali do úvahy informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi (odôvodnenie č. 308 napadnutého rozhodnutia).

124    Komisia teda konštatovala, že „aj keď už od začiatku porušenia nebola dosiahnutá fáza, v ktorej možno konštatovať, že dohoda [v pravom zmysle slova] bola uzatvorená, [predmetné správanie] možno označiť prinajmenšom… za správanie, ktoré patrí do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 81 ods. 1 [ES…] [keďže] súbor tajne dohodnutých konaní vo svojich rôznych formách [vykazoval] všetky znaky dohody a/alebo zosúladeného postupu“ (odôvodnenie č. 309 napadnutého rozhodnutia).

125    Na podporu uvedených konštatovaní týkajúcich sa obdobia od mája 1995 do augusta 1997 Komisia uviedla najmä tieto skutočnosti:

–        mnohostranné stretnutie v Paríži z apríla alebo mája 1995 bolo zorganizované s cieľom vytvoriť trvalé kontakty medzi konkurentmi, pričom Degussa a žalobkyňa vyjadrili želanie v čo najväčšej miere stabilizovať svoje vtedajšie postavenie na trhu (odôvodnenia č. 115 až 117 napadnutého rozhodnutia),

–        dvojstranné kontakty v rámci zasadnutia CEFIC z 11. alebo 12. mája 1995 v Drážďanoch sa týkali otázky očakávaného zníženia cien z dôvodu dokončenia nových výrobných zariadení (odôvodnenia č. 118 a 119 napadnutého rozhodnutia),

–        dvojstranné stretnutia z júna 1995 medzi spoločnosťami Atofina a Air Liquide (odôvodnenie č. 120 napadnutého rozhodnutia), medzi spoločnosťami Atofina a Degussa (odôvodnenie č. 121 napadnutého rozhodnutia) a medzi spoločnosťami Degussa a EKA Chemicals (odôvodnenie č. 122 napadnutého rozhodnutia) boli venované diskusiám týkajúcim sa nadbytočnej kapacity na trhu s PV a možnostiam spolupráce medzi výrobcami na základe tabuľky obsahujúcej podrobné údaje týkajúce sa každého zákazníka a každého výrobcu, vrátane údajov o žalobkyni,

–        vo všeobecnosti okolo roku 1995 „kolovalo“ vyše roka viacero návrhov týkajúcich sa predajných kvót a kontroly nadbytočnej kapacity, ktoré boli predmetom diskusií medzi spoločnosťami Atofina a Degussa a žalobkyňou (odôvodnenia č. 123 a 124 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie medzi spoločnosťami Atofina, Degussa a Chemoxal v Paríži z 23. októbra 1995 sa týkalo okrem iného návrhu na obmedzenie nových kapacít, vrátane kapacity pochádzajúcej z nového závodu žalobkyne, s uvedením číselných údajov, ako aj návrhu dohody o cenách (odôvodnenia č. 126 a 127 napadnutého rozhodnutia),

–        výrobcovia boli rozdelení na dve skupiny „A“ a „B“, ktoré riadila žalobkyňa a Degussa, pričom skupina „B“ si mala rozdeliť trhové podiely vymedzené skupinou „A“ tvorenou „vedúcimi podnikmi na trhu“, a to spoločnosťou Degussa, žalobkyňou a škandinávskymi podnikmi EKA Chemicals a Kemira (odôvodnenia č. 130 a 131 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie skupiny „B“ v Miláne z 31. októbra 1995 sa týkalo „základov modelu, ktorý by umožnil rozdeliť nárast“ a zápisy zhotovené pri tejto príležitosti obsahujú okrem iného informácie týkajúce sa žalobkyne (odôvodnenia č. 132 a 133 napadnutého rozhodnutia),

–        dvojstranné kontakty, ktoré zahŕňali aj žalobkyňu, v rámci zasadnutia CEFIC v Bruseli z 21. a 22. novembra 1995, ako aj stretnutie v Taliansku zahŕňali výmenu informácií o trhu a vymedzenie úrovní cien PV na nasledujúci rok, ktoré však neboli dodržané (odôvodnenia č. 134 až 136 napadnutého rozhodnutia),

–        cieľom dvojstranného stretnutia medzi spoločnosťou Atofina a žalobkyňou v Paríži na začiatku roka 1996 bolo porovnať postavenie skupín „A“ a „B“ (odôvodnenie č. 139 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutia v rámci zasadnutí CEFIC za účasti žalobkyne v Göteborgu z 24. mája 1996 a v Bruseli z 27. novembra 1996 sa týkali návrhov týkajúcich sa rozdelenia trhu a cien s uvedením číselných údajov, avšak bez dosiahnutia konkrétnej dohody (odôvodnenia č. 141 až 145 napadnutého rozhodnutia),

–        početné dvojstranné kontakty v rokoch 1996 a 1997, vrátane stretnutia medzi spoločnosťou EKA Chemicals a žalobkyňou v Kodani v apríli alebo máji 1997, v rámci ktorých žalobkyňa položila otázku, či je EKA Chemicals ochotná pripojiť sa k ostatným výrobcom v spoločnom úsilí znížiť kapacitu, svedčia o plánoch na zníženie kapacity (odôvodnenia č. 154 a 155 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutia z 28. alebo 29. mája 1997 v rámci zasadnutia CEFIC v Seville, na ktorých sa zúčastnili skupiny „A“ a „B“, sa týkali podrobného modelu rozdelenia trhu s PV, pričom však nedošlo ku konečnej dohode a diskusie boli odložené na august 1997 (odôvodnenia č. 156 až 167 napadnutého rozhodnutia),

–        po uvedených stretnutiach nasledovali počas leta 1997 dvojstranné kontakty medzi žalobkyňou a spoločnosťami EKA Chemicals a Degussa (odôvodnenia č. 168 až 170 napadnutého rozhodnutia).

126    Žalobkyňa nespochybňuje existenciu uvedených kontaktov, ani obsah diskusií uvedený vo vyššie citovaných odôvodneniach napadnutého rozhodnutia.

127    Tvrdí však, že tieto skutočnosti neumožňujú dospieť k záveru o existencii dohody alebo zosúladeného postupu pred termínom konania mnohostranného stretnutia v Bruseli v auguste 1997, ktoré vyústilo do uzatvorenia záväznej dohody o zvýšení ceny PV (odôvodnenia č. 171 až 174 napadnutého rozhodnutia) a ktoré uznáva ako začiatok svojej účasti na porušení.

128    Po prvé žalobkyňa s poukazom na skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 115 až 170 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že účastníci predmetných diskusií až do uvedeného stretnutia z augusta 1997 neboli schopní uzavrieť dohodu o rozdelení trhov alebo o cenách a nepodieľali sa na zosúladených postupoch.

129    Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že Komisia vychádzala z nesprávneho výkladu pojmov dohoda a zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES a dopustila sa nesprávneho posúdenia skutkového stavu.

130    Pokiaľ ide o údajné nesprávne právne posúdenie, je potrebné pripomenúť, že v rámci komplexného porušenia Komisia nie je povinná kvalifikovať každé zo zistených konaní ako dohodu alebo zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES, keďže ide o formy tajne dohodnutého konania, ktoré majú rovnakú povahu. Okrem toho od Komisie nemožno vyžadovať, aby presne kvalifikovala porušenie ako dohodu alebo zosúladený postup, keďže na obe tieto formy porušenia sa v každom prípade vzťahuje vyššie citované ustanovenie (pozri body 90 a 91 vyššie).

131    V prejednávanej veci teda Komisii nemožno z právneho hľadiska vytýkať, že vymedzila súbor predmetných konaní tak, že vykazuje všetky znaky „dohody a/alebo zosúladeného postupu“, pokiaľ ich bolo možné považovať za jednu z foriem tajne dohodnutého konania uvedených v článku 81 ods. 1 ES.

132    Pokiaľ ide o údajné nesprávne posúdenie skutkového stavu, žalobkyňa v podstate tvrdí, že do augusta 1997 súťažitelia jednak nedospeli k dohode o konkrétnom správaní na trhu a jednak že nerealizovali formu koordinácie, ktorú možno kvalifikovať ako zosúladený postup.

133    Žalobkyňa osobitne poukazuje na informácie uvedené v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorých sa diskusie v roku 1996 „už rok vôbec nepohli“ a zdalo sa, že sú „v slepej uličke“. Zdôrazňuje, že ešte v máji 1997 „bol nedostatok dôvery jedným z dôvodov neexistencie dohody o udržaní status quo, pokiaľ ide o trhové podiely“, „[pričom] najmenší výrobcovia hlasovali proti stanoveniu trhových podielov“ (odôvodnenia č. 140, 142 a 164 napadnutého rozhodnutia).

134    Hoci skutočnosti uvedené žalobkyňou svedčia o tom, že výrobcom, ktorí sa zúčastňovali na stretnutiach od mája 1995 do augusta 1997, sa nepodarilo uzavrieť dohodu „v pravom zmysle slova“, pokiaľ ide o rozdelenie trhu, čo Komisia sama konštatovala v odôvodnení č. 309 napadnutého rozhodnutia, nič to nemení na tom, že počas dlhého obdobia pravidelne rokovali o návrhu takejto dohody.

135    Zo skutočností, ktoré žalobkyňa nespochybňuje, totiž vyplýva, že po opakovaných pozvánkach spoločnosti Degussa a žalobkyne adresovaných ich konkurentom na trhu s PV došlo v priebehu mája 1995 k stretnutiam s cieľom vytvoriť trvalé kontakty medzi konkurentmi. Účastníci diskutovali o vývoji trhu a o nových subjektoch na európskom trhu s PV, pričom Degussa a žalobkyňa vyjadrili želanie, aby ich vtedajšie postavenie na trhu zostalo čo najstabilnejšie (odôvodnenia č. 115 až 117 napadnutého rozhodnutia).

136    Od mája 1995 do augusta 1997 prebiehali pravidelné diskusie, ktorých predmetom boli návrhy týkajúce sa predajných kvót a kontroly nadbytočnej kapacity (odôvodnenia č. 123 a 124 napadnutého rozhodnutia), návrh na obmedzenie nových kapacít, vrátane kapacít žalobkyne, s uvedením číselných údajov, ako aj návrh dohody o cenách (odôvodnenia č. 126 a 127 napadnutého rozhodnutia), „základy modelu, ktorý by umožnil rozdelenie nárastu“ (odôvodnenia č. 132 a 133 napadnutého rozhodnutia), návrhy na rozdelenie trhu s uvedením číselných údajov a dohoda o cenách (odôvodnenia č. 143 až 145 napadnutého rozhodnutia), spoločné úsilie znížiť kapacitu (odôvodnenia č. 154 a 155 napadnutého rozhodnutia), ako aj podrobný model rozdelenia trhu s PV (odôvodnenia č. 159 až 167 napadnutého rozhodnutia).

137    Obsah diskusií, ktorý žalobkyňa nespochybňuje, svedčí o existencii spoločnej vôle obmedziť hospodársku súťaž.

138    Tieto pravidelné po sebe idúce stretnutia, na ktorých sa podniky stretávali s cieľom diskutovať o návrhoch na obmedzenie nových kapacít, o rozdelení trhových podielov a o dohode o cenách, by totiž neboli možné, ak by v relevantnom období neexistovala spoločná vôľa účastníkov týchto stretnutí stabilizovať trh opatreniami obmedzujúcimi hospodársku súťaž (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, Dansk Rørindustri/Komisia, T‑21/99, Zb. s. II‑1681, bod 46).

139    Vzhľadom na to, že predmetné diskusie boli jednoznačne založené na spoločnej vôli účastníkov dohodnúť sa na samotnom princípe obmedzenia hospodárskej súťaže, na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia boli až do augusta 1997 predmetom rokovaní medzi účastníkmi a že záväzná dohoda z augusta 1997 týkajúca sa koordinovaného zvýšenia cien PV bola uzatvorená za podmienok, ktoré boli odlišné od podmienok, o ktorých sa diskutovalo na predchádzajúcich stretnutiach.

140    Účasť žalobkyne na týchto tajných kontaktoch navyše jednoznačne vyplýva z jej aktívnej účasti na diskusiách. V predmetnom období sa zúčastnila na väčšine stretnutí, pričom „zhrnula“ návrhy (odôvodnenia č. 123 a 124 napadnutého rozhodnutia) a koordinovala skupinu zloženú z „vedúcich podnikov na trhu“ (odôvodnenia č. 130 a 131 napadnutého rozhodnutia).

141    Odkaz žalobkyne na skutočnosť, že počas stretnutia, ktoré sa konalo v máji 1997 (odôvodnenie č. 162 napadnutého rozhodnutia), jej zástupca, „pobúrený požiadavkami malých výrobcov…, zabuchol dvere a odišiel“, v tomto smere nepredstavuje dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že jej účasť na predmetnom stretnutí, a teda aj na všetkých predmetných kontaktoch vôbec nemala protisúťažný charakter.

142    Vzhľadom na tieto úvahy bola Komisia oprávnená konštatovať, že predmetné správanie v počiatočnej fáze trvania kartelu, na ktorom sa žalobkyňa podieľala, bolo súčasťou toho istého protisúťažného plánu a v dôsledku toho patrilo do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 81 ods. 1 ES.

143    Po prvé je totiž potrebné pripomenúť, že možno konštatovať, že dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES je uzatvorená, pokiaľ existuje zhoda vôle týkajúca sa samotného princípu obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri bod 86 vyššie).

144    V prejednávanej veci teda žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že pokiaľ sa podniky nezhodli na konkrétnom správaní na trhu, predmetné správanie predstavuje nanajvýš len zámer obmedziť hospodársku súťaž, ktorý nepatrí medzi formy tajne dohodnutého konania uvedené v článku 81 ods. 1 ES.

145    Vzhľadom na to, že vyššie uvedené skutočnosti preukazujú, že súťažitelia už mali spoločný plán, ktorého cieľom bolo uzatvorenie protisúťažnej dohody, je potrebné konštatovať, že tieto diskusie prekračujú samotný zámer alebo pokus o dohodu.

146    Po druhé je potrebné poukázať na to, že kontakty v predmetnom období bolo možné v každom prípade kvalifikovať ako zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES.

147    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry oznámenie informácií svojim konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu stačí na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES (pozri bod 89 vyššie).

148    Aj keď Komisia nedokáže preukázať, že podniky uzavreli dohodu v prísnom zmysle slova, na konštatovanie porušenia článku 81 ods. 1 ES v tomto smere stačí, ak konkurenti nadviazali priame kontakty s cieľom „stabilizovať trh“ (pozri v tomto zmysle rozsudok BPB/Komisia, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 170).

149    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkyne, že oznámenie informácií konkurentom možno považovať za zosúladený postup iba v prípade, ak už bola uzatvorená protisúťažná dohoda a rokovania prebiehajú iba na umožnenie jej vykonania.

150    V prejednávanej veci Komisia preukázala, že žalobkyňa sa zúčastnila na určitom počte stretnutí so svojimi konkurentmi a že v priebehu týchto stretnutí došlo k výmene informácií o podmienkach na trhu, diskutovalo sa o výške cien a účastníci predstavili obchodnú stratégiu, ktorú zamýšľali realizovať na trhu. Okrem toho je preukázané, že predmetná výmena informácií sa uskutočnila s cieľom pripraviť dohodu o rozdelení trhu alebo o cenách, takže jej cieľ bol zjavne protisúťažný.

151    V dôsledku toho Komisia bola oprávnená konštatovať, že žalobkyňa sa podieľala na zosúladenom postupe, ktorého cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž.

152    Na tomto konštatovaní nič nemení tvrdenie žalobkyne, že vzhľadom na nedostatok vzájomnej dôvery medzi súťažiteľmi bolo nepredstaviteľné, že by sa mohli podieľať na zosúladených postupoch.

153    Rozdielne názory účastníkov, či dokonca ich vzájomná nedôvera totiž samy osebe nepostačujú na vylúčenie existencie zosúladenia, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zosúladený postup. Tvrdenia žalobkyne pritom nespochybňujú skutkový stav preukázaný Komisiou, z ktorého vyplýva, že súťažitelia sa napriek určitému nedostatku vzájomnej dôvery v predmetom období pravidelne stretávali a vymieňali si informácie o podmienkach na trhu a o svojej obchodnej stratégii s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu.

154    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nemožno vytýkať Komisii, že nepreukázala, že vymenené informácie bolo možné vzhľadom na ich obsah použiť na protisúťažné účely.

155    Protisúťažný cieľ predmetného správania totiž jednoznačne vyplýva z povahy informácií vymenených počas stretnutí v predmetnom období, ktoré zahŕňali číselné údaje o predaji týkajúce sa predchádzajúcich rokov a prognózy do budúcnosti (odôvodnenie č. 120 napadnutého rozhodnutia), ako aj z obsahu prerokovávaných návrhov, ktoré sa týkali udržania status quo na trhu, rozdelenia nových výrobných kapacít a stanovenia úrovní cien PV (pozri napríklad odôvodnenia č. 115, 127, 133, 136 a 144 napadnutého rozhodnutia).

156    V dôsledku toho Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že predmetná výmena informácií, ktorá mala „pripraviť pôdu“ na zvyšovanie cien a na rozdelenie trhov, ktoré z neho vyplynulo, predstavovala formu tajne dohodnutého konania v zmysle článku 81 ods. 1 ES.

157    Z týchto úvah vyplýva, že Komisia oprávnene konštatovala, že sporné správanie možno zaradiť do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 81 ods. 1 ES v rozsahu, v akom bolo súčasťou celku, ktorý spĺňal znaky dohody „a/alebo“ zosúladeného postupu (odôvodnenia č. 308 a 309 napadnutého rozhodnutia).

158    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že trh s PV zostal až do augusta alebo septembra 1997 konkurenčný, pričom ceny PV sa na začiatku roka 1997 podstatne znížili, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES nie je nevyhnutné zohľadniť konkrétne účinky dohody alebo zosúladeného postupu, pokiaľ je zrejmé, že cieľom porušenia bolo vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu (rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 140, a zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 29).

159    Vzhľadom na to, že Komisia v prejednávanej veci konštatovala, že žalobkyňa sa podieľala na protisúťažnej dohode a/alebo na zosúladenom postupe, ktorého cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu s PV, nebola povinná zohľadniť konkrétne účinky predmetného správania.

160    V každom prípade, pokiaľ ide konkrétne o zosúladený postup, z ustálenej judikatúry vyplýva, že sa treba domnievať, že ak neexistuje dôkaz o opaku, ktorého predloženie prináleží dotknutým hospodárskym subjektom, podniky zúčastňujúce sa na zosúladenom konaní, ktoré ostávajú činné na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 87 vyššie, body 118 a 121, a Hüls/Komisia, už citovaný v bode 55 vyššie, body 161 a 162).

161    Aj v prípade, ak by sa preukázalo, že toto správanie nemalo počas predmetného obdobia vplyv na ceny, nebola by tým spochybnená zákonnosť konštatovaní Komisie.

162    Osobitne skutočnosť, že zosúladený postup nemá priamy vplyv na úroveň cien, nebráni konštatovaniu, že tento postup obmedzil hospodársku súťaž medzi dotknutými podnikmi najmä tým, že vylúčil konkurenčný tlak (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri/Komisia, už citovaný v bode 138 vyššie, body 139 a 140).

163    Preto tvrdenie žalobkyne, že Komisia nezohľadnila dôkaz o tom, že trh zostal počas predmetného obdobia konkurenčný, nemôže uspieť.

164    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s predmetným obdobím sa týkajú prevažne trhu s PV, a nie trhu s PS, je potrebné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie je založené na konštatovaní jediného porušenia týkajúceho sa obidvoch predmetných trhov (odôvodnenie č. 328 a nasl. napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa toto posúdenie v prejednávanej veci nespochybňuje.

165    Vzhľadom na to, že Komisia kvalifikovala predmetný kartel ako jediné porušenie, nebola povinná zaoberať sa v rámci tejto kvalifikácie rozdielnou dĺžkou trvania konaní, ktoré sa týkali len trhu s PS. Vzhľadom na to, že nejde o samostatné porušenia, nebola povinná ani zohľadniť tento rozdiel pri určovaní dĺžky trvania porušenia ako celku.

166    Bolo by totiž neprirodzené rozdeliť nepretržité správanie, ktoré má rovnaký cieľ, na viacero samostatných porušení z dôvodu, že tajne dohodnuté postupy mali v závislosti od relevantného trhu rôznu intenzitu. Tieto okolnosti je potrebné zohľadniť až pri posúdení závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení výšky pokuty (pozri analogicky rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 87 vyššie, bod 90).

167    V súlade s týmito úvahami Komisia v prejednávanej veci uviedla, že pokiaľ ide o stanovenie výšky pokuty, vzala do úvahy skutočnosť, že v prípade PS sa kartel začal uplatňovať neskôr ako v prípade PV a že sa prestal uplatňovať skôr (odôvodnenie č. 331 napadnutého rozhodnutia).

168    Tvrdenie žalobkyne založené na nedostatku dôkazov o protisúťažných konaniach na trhu s PS, pokiaľ ide o predmetné obdobie, teda nemôže uspieť.

169    Napokon vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala, že napadnuté rozhodnutie bolo poznačené nesprávnym právnym posúdením pri uplatňovaní článku 81 ods. 1 ES, je tiež potrebné zamietnuť jej tvrdenie založené v podstate na tom istom predpoklade, že Komisia v rozpore so zásadou zákonnosti trestov vyložila toto ustanovenie príliš široko.

170    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, výhrade týkajúcej sa konštatovania porušenia za obdobie od mája 1995 do augusta 1997 nemožno vyhovieť.

–       O období od 18. mája do 31. decembra 2000

171    Pokiaľ ide o záverečné obdobie porušenia, Komisia v odôvodnení č. 356 napadnutého rozhodnutia uviedla, že článok 81 ods. 1 ES sa vzťahuje na kartel, ktorý spôsobuje účinky aj po svojom formálnom ukončení, pričom o taký prípad ide najmä vtedy, keď podniky neprestanú uplatňovať referenčné ceny dohodnuté na kartelových stretnutiach.

172    V rámci uplatnenia týchto úvah na prejednávanú vec Komisia uviedla, že podľa vyhlásení spoločnosti Arkema, ktoré sa zhodujú s inými dôkazmi, sa na mnohostrannom stretnutí, ktoré sa konalo 18. mája 2000 v Turku, dosiahla všeobecná zhoda týkajúca sa zachovania úrovní cien počas celého roka 2000, a preto bolo možné predpokladať, že vplyv na ceny pretrvával prinajmenšom počas druhého polroka 2000 (odôvodnenie č. 357 napadnutého rozhodnutia). Dátum 31. decembra 2000 bol teda stanovený ako dátum ukončenia porušenia okrem iného aj vo vzťahu k žalobkyni (odôvodnenie č. 360 napadnutého rozhodnutia).

173    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkového stavu tým, že konštatovala, že kartel pokračoval aj po stretnutí z 18. mája 2000.

174    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa článok 81 ES vzťahuje aj na dohody, ktoré spôsobujú účinky aj po ich formálnom ukončení (rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1985, Binon, 243/83, Zb. s. 2015, bod 17, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Montedipe/Komisia, T‑14/89, Zb. s. II‑1155, bod 231).

175    Komisia je osobitne oprávnená konštatovať, že kartel spôsobuje účinky aj po formálnom ukončení tajných stretnutí, pokiaľ sa zvýšenia cien stanovené počas týchto stretnutí vzťahujú na neskoršie obdobie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 186).

176    Vzhľadom na to, že Komisia v prejednávanej veci preukázala, že stretnutie z 18. mája 2000 viedlo k všeobecnej zhode týkajúcej sa zachovania úrovní cien na druhý polrok 2000, bola oprávnená konštatovať, že účinky kartelu trvali až do 31. decembra 2000.

177    Na tomto závere nič nemenia tvrdenia žalobkyne založené v prvom rade na nedostatku dôkazov predložených Komisiou.

178    Je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa nespochybňuje obsah predmetného neformálneho stretnutia, ani svoju účasť na tomto stretnutí. V tejto súvislosti žalobkyňa nesprávne tvrdí, že z vyhlásení spoločnosti Arkema, v ktorých sa spomína „zhoda“, nevyplýva existencia spoločnej vôle účastníkov, pokiaľ ide o pokračovanie účinkov dohody. Takéto tvrdenie je totiž v rozpore so znením týchto vyhlásení, v ktorých sa hovorí o „záverečných diskusiách“ o cenách k 1. januáru 2001 a o „všeobecnej zhode“, pokiaľ ide o zachovanie ich úrovní (odôvodnenie č. 282 napadnutého rozhodnutia).

179    Žalobkyňa sa neoprávnene odvoláva na údajný rozpor medzi informáciou o zhode o cenách, ktorú poskytla Arkema, a jej ostatnými vyhláseniami, podľa ktorých stretnutie v Turku bolo „pre niektorých výrobcov príležitosťou dať najavo, že časy sa zmenili,“ a „oznámiť prerušenie spolupráce a tým ukončiť kontrolovanú reguláciu trhu“. Tieto posledné uvedené vyhlásenia, ktoré hovoria o zámere ukončiť protisúťažné správanie, a teda svedčia o formálnom ukončení kartelu, nevylučujú existenciu zhody, pokiaľ ide o zachovanie jeho účinkov až do konca roka.

180    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa vyhlásenia spoločnosti Arkema navyše zhodujú s inými dôkazmi v spise, najmä s informáciou, ktorú potvrdili viaceré podniky a ktorú žalobkyňa nespochybnila, podľa ktorej sa počas stretnutí, ktoré sa uskutočnili v rámci polročných zasadnutí CEFIC, ceny obvykle stanovovali na šesť nasledujúcich mesiacov (odôvodnenie č. 357 napadnutého rozhodnutia).

181    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v prípade súboru zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú existenciu kartelu, sa vyžaduje skutočne presvedčivé vysvetlenie, aby sa preukázalo, že počas konkrétneho stretnutia sa dospelo k úplne iným výsledkom ako počas predchádzajúcich stretnutí, hoci na všetkých týchto stretnutiach sa zúčastnil rovnaký okruh účastníkov, uskutočnili sa za rovnakých vonkajších okolností a mali bezpochyby ten istý cieľ (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf ako generálny advokát vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, II‑954).

182    V každom prípade konštatovanie, že viacerí súťažitelia pokračovali v tajne dohodnutom konaní napriek jeho formálnemu ukončeniu prinajmenšom do konca roka 2000, bolo potvrdené existenciou určitých dvojstranných kontaktov, ktoré nasledovali po stretnutí z 18. mája 2000 (odôvodnenie č. 357 napadnutého rozhodnutia).

183    Tvrdenie žalobkyne, ktorým sa usiluje preukázať legálnu povahu jedného z týchto kontaktov, konkrétne svojho stretnutia so spoločnosťou FMC Foret, v tomto smere nemôže spochybniť konštatovanie Komisie týkajúce sa pokračovania účinkov kartelu, keďže toto konštatovanie nie je založené iba na tejto skutočnosti, ktorá je len druhotným prvkom v súbore nepriamych dôkazov, na ktorý poukazuje Komisia.

184    Žalobkyňa tiež nemôže oprávnene tvrdiť, že na dvojstrannom stretnutí so spoločnosťou Degussa v máji alebo júni 2000 (odôvodnenia č. 283 až 285 napadnutého rozhodnutia) uviedla, že „na základe diskusií medzi výrobcami na trhu už nebolo možné rozdeľovať kapacity a prerozdeľovať ich“.

185    V tejto súvislosti stačí konštatovať, že toto stanovisko, ktoré žalobkyňa vyjadrila v rámci dvojstranného kontaktu a ktoré možno navyše vyložiť ako príklad ťažkostí so zachovaním kartelu, nepreukazuje, že by sa verejne dištancovala od porušenia a tým ukončila svoju účasť na karteli.

186    Z týchto úvah vyplýva, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že stretnutie z 18. mája 2000 viedlo k všeobecnej zhode o zachovaní úrovní cien, a teda že kartel spôsoboval účinky aj v priebehu druhého polroka 2000.

187    Táto záver nespochybňuje argumentácia žalobkyne založená po druhé na neexistencii analýzy skutočných cien uplatňovaných na trhu v priebehu predmetného obdobia, ako aj na tom, že v spise sa nachádzajú údaje týkajúce sa konkurenčnej povahy trhu.

188    Pokiaľ totiž Komisia preukázala, že úrovne cien, ktoré boli predmetom všeobecnej zhody na predmetom stretnutí, sa mali uplatňovať v priebehu druhého polroka 2000, mohla konštatovať pokračovanie účinkov kartelu počas tohto obdobia bez toho, aby bola povinná preukázať, že kartel mal konkrétny vplyv na uplatňované ceny (pozri v tomto zmysle rozsudok Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 175 vyššie, bod 186).

189    Vzhľadom na to, že toto konštatovanie je založené na úvahe, ktorá je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná a ktorá sa týka existencie spoločnej vôle účastníkov predĺžiť účinky kartelu napriek jeho formálnemu ukončeniu, toto konštatovanie na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nemá za následok obrátenie dôkazného bremena a nemôže z tohto dôvodu odporovať zásade prezumpcie neviny.

190    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že tvrdenia žalobkyne nespochybnili konštatovanie Komisie, že porušenie pokračovalo až do 31. decembra 2000.

191    Ani tejto výhrade teda nemožno vyhovieť.

192    Na základe preskúmania prvého a druhého žalobného dôvodu je potrebné konštatovať, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že žalobkyňa sa podieľala na porušení počas obdobia od 31. januára 1994 do mája 1995.

193    Vo zvyšnej časti je potrebné prvý a druhý žalobný dôvod zamietnuť.

194    V dôsledku toho je potrebné zrušiť článok 1 písm. m) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom Komisia v tomto ustanovení konštatovala účasť žalobkyne na porušení v priebehu obdobia pred májom 1995, a upraviť výšku pokuty, ktorá bola žalobkyni uložená v článku 2 písm. h) napadnutého rozhodnutia, s cieľom zohľadniť kratšie trvanie jej účasti na porušení. Konkrétne dôsledky tejto úpravy sú spresnené v bodoch 440 a 441 nižšie.

 O údajnom porušení práva na obhajobu

 Tvrdenia účastníkov konania

195    V rámci piateho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej odoprela prístup jednak k časti dokumentov v spise, ktoré predložila Degussa, a jednak k odpovediam na oznámenie o výhradách, ktoré predložili ostatné dotknuté podniky. Toto odopretie údajne predstavuje porušenie práva žalobkyne na obhajobu, ako aj článku 27 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim vyd. 08/002, s. 205).

196    Žalobkyňa po prvé uvádza, že mala obmedzený prístup k dokumentom predloženým spoločnosťou Degussa, ktoré obsahovali jej interné mesačné správy týkajúce sa trhu s PV za rok 2000. Komisia sa údajne dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia tým, že žalobkyni odoprela úplný prístup k týmto dokumentom.

197    Predmetné informácie nebolo možné objektívne považovať za dôverné, keďže išlo o správy, ktoré vyjadrovali krátkodobé stratégie a ktoré pochádzali minimálne spred piatich rokov. Pokiaľ ide o porovnateľné informácie žalobkyne, Komisia konštatovala, že po troch rokoch ich už nemožno považovať za dôverné.

198    Dôverná povaha dokumentu navyše nie je absolútnou prekážkou jeho sprístupnenia. Právo žalobkyne na obhajobu malo prevážiť nad dôvernosťou údajov. Bolo možné prijať vhodné opatrenia na ochranu dôvernosti informácií.

199    Dokument spoločnosti Degussa bol relevantný na určenie, či došlo k porušeniu po stretnutí v Turku z 18. mája 2000, a preto bol nevyhnutný pre obhajobu žalobkyne. Z výňatkov z dokumentov spoločnosti Degussa týkajúcich sa roku 2000 vyplýva, že trh bol konkurenčný, čo by umožnilo vyvrátiť existenciu porušenia počas tohto obdobia.

200    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj jej právo na obhajobu tým, že jej odoprela prístup k odpovediam na oznámenie o výhradách, ktoré predložili ostatné dotknuté podniky.

201    Komisia údajne nesprávne uvádza, že takýto prístup sa podľa práva Spoločenstva nevyžaduje. V predchádzajúcich konaniach Komisia sprístupňovala odpovede na oznámenie o výhradách. Bod 27 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, 2005, s. 7) je nezákonný, keďže v zásade vylučuje prístup k predmetným odpovediam.

202    Žalobkyňa tvrdí, že odpovede na oznámenie o výhradách predložené ostatnými dotknutými podnikmi mohli potvrdiť jej stanovisko, pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, keďže tieto ostatné podniky tiež spochybnili dátumy začiatku a konca trvania kartelu a najmä pokračovanie porušenia v období od 18. mája do 31. decembra 2000.

203    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

204    Podľa článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003:

„Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje. Majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva. …“

205    Podľa ustálenej judikatúry právo na prístup k spisu, ktoré vyplýva zo zásady rešpektovania práva na obhajobu, znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť preskúmať všetky dokumenty uvedené vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, body 125 až 128, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 81).

206    Ide o písomnosti svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech dotknutého podniku, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 68).

207    Pokiaľ ide o listiny v neprospech dotknutého podniku, neoznámenie dokumentu je porušením práva na obhajobu iba v prípade, ak dotknutý podnik preukáže po prvé, že Komisia vychádzala z tohto dokumentu na podporu svojej výhrady týkajúcej sa existencie porušenia, a po druhé, že túto výhradu možno preukázať len odkazom na tento dokument. Prináleží teda dotknutému podniku, aby preukázal, že výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, by bol odlišný, ak by sa tento neoznámený dokument musel vylúčiť ako dôkazný prostriedok (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, body 71 až 73).

208    Naproti tomu, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu v jeho prospech, dotknutý podnik musí len preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, ak podnik preukáže, že mohol uvedené dokumenty, ktoré boli v jeho prospech, použiť na svoju obhajobu (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 318, a rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 85 vyššie, bod 81), najmä tým, že preukáže, že by mohol uviesť skutočnosti, ktoré sa nezhodovali so závermi, ku ktorým Komisia dospela v štádiu oznámenia výhrad, a teda mohol akokoľvek ovplyvniť závery uvedené v rozhodnutí (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 75).

209    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že nemala prístup jednak k časti dokumentov v spise Komisie, ktoré predložila Degussa, a jednak k odpovediam na oznámenie o výhradách predloženým ostatnými dotknutými podnikmi.

–       O prístupe k dokumentom spoločnosti Degussa

210    Zo spisu vyplýva, že počas správneho konania žalobkyňa požiadala o prístup k správam oddelenia odbytu spoločnosti Degussa týkajúcim sa obdobia porušenia.

211    Komisia poskytla úplný prístup k dokumentom týkajúcim sa rokov 1996 až 1999, avšak sprístupnila len výňatky z dokumentov týkajúcich sa rokov 2000 a 2001, ktoré sa na základe žiadosti spoločnosti Degussa považovali za dôverné.

212    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa vytýka odmietnutie prístupu k úplnej verzii dokumentov týkajúcich sa roka 2000, pričom namieta jednak porušenie článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a jednak porušenie svojho práva na obhajobu.

213    Je potrebné pripomenúť, že právo na prístup k spisu stanovené v článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 patrí k procesným zárukám, ktoré slúžia na ochranu práva na obhajobu a osobitne na zabezpečenie účinného výkonu práva byť vypočutý.

214    Prístup k spisu teda nie je sám o sebe cieľom, ale slúži na ochranu práva na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 156).

215    Z toho vyplýva, že žalobkyňa môže s poukazom na odmietnutie úplného prístupu k predmetným dokumentom namietať porušenie článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 iba v rozsahu, v akom tieto dokumenty mohli byť relevantné pre jej obhajobu, čo musí preukázať.

216    V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že predmetné dokumenty mohli obsahovať nepriame dôkazy o konkurenčnej povahe trhu s PV v priebehu druhého polroka 2000, ktoré mohli predstavovať dôkazy v jej prospech, pokiaľ ide o pokračovanie porušenia počas tohto obdobia. Žalobkyňa uvádza, že už sprístupnené výňatky z týchto dokumentov svedčia o tom, že trh s PV bol v roku 2000 konkurenčný, keďže výrobné náklady sa zvýšili a ceny zostali nezmenené.

217    Ako však bolo uvedené v bode 188 vyššie, vzhľadom na to, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že na stretnutí v Turku existovala všeobecná zhoda, pokiaľ ide o zachovanie úrovní cien v priebehu druhého polroka 2000, bola oprávnená konštatovať, že účinky kartelu pretrvávali až do konca tohto obdobia, bez toho, aby bola povinná zohľadniť prípadné nepriame dôkazy o tom, že ciele uvedenej zhody nebolo možné dosiahnuť.

218    Preto nepriame dôkazy týkajúce sa situácie na trhu v priebehu druhého polroka 2000 a najmä úrovní cien uplatňovaných dotknutými podnikmi nemohli nijako ovplyvniť konštatovanie Komisie týkajúce sa pokračovania porušenia až do konca roka 2000. Tieto nepriame dôkazy teda nemôžu predstavovať dôkazy v prospech dotknutého podniku, pokiaľ ide o pokračovanie kartelu počas tohto obdobia.

219    Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepreukázala, že na svoju obhajobu by mohla uviesť skutočnosti založené na predmetných dokumentoch, sa teda táto výhrada musí zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné skúmať argumentáciu žalobkyne založenú na údajnom nesprávnom posúdení dôvernej povahy týchto dokumentov zo strany Komisie.

–       O prístupe k odpovediam ostatných dotknutých podnikov na oznámenie o výhradách

220    Zo spisu vyplýva, že počas správneho konania Komisia zamietla žiadosť žalobkyne o sprístupnenie nedôverných verzií odpovedí na oznámenie o výhradách, ktoré predložili ostatné podniky, ktorým bolo toto oznámenie určené.

221    Žalobkyňa tvrdí, že týmto odmietnutím prístupu bolo porušené jej právo na obhajobu, keďže predmetné odpovede mohli obsahovať dôkazy v jej prospech.

222    Je potrebné pripomenúť, že oznámenie o výhradách je aktom, ktorým sa má vymedziť predmet konania začatého proti podniku a zabezpečiť účinný výkon práva na obhajobu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 80 a tam citovanú judikatúru).

223    Z tohto hľadiska podnikom, ktorým je určené oznámenie o výhradách, prináležia na základe zásady rešpektovania práva na obhajobu procesné záruky, medzi ktoré patrí právo na prístup k dokumentom založeným v spise Komisie.

224    Odpovede na oznámenie o výhradách nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu v pravom zmysle slova (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, bod 380).

225    Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré nie sú súčasťou spisu zostaveného v okamihu doručenia oznámenia o výhradách, Komisia je povinná sprístupniť uvedené odpovede ostatným dotknutým osobám iba v prípade, ak sa preukáže, že obsahujú nové skutočnosti v neprospech alebo v prospech dotknutých podnikov.

226    Po prvé, pokiaľ ide o nové skutočnosti v neprospech dotknutého podniku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak chce Komisia na účely preukázania existencie porušenia vychádzať zo skutočnosti založenej na odpovedi na oznámenie o výhradách, ostatné podniky zúčastnené na tomto konaní musia mať možnosť vyjadriť sa k takému novému dôkazu (rozsudky Súdu prvého stupňa Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, bod 386, a z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 50).

227    Po druhé, pokiaľ ide o nové dôkazy v prospech dotknutého podniku, z tej istej judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná sprístupniť ich z vlastnej iniciatívy. V prípade, ak Komisia v priebehu správneho konania zamietla žiadosť žalobcu o sprístupnenie dokumentov, ktoré nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu, porušenie práva na obhajobu možno konštatovať iba vtedy, keď sa preukáže, že v prípade, ak by žalobca mal počas správneho konania prístup k predmetným dokumentom, toto konanie by mohlo viesť k odlišnému výsledku (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, bod 383).

228    Žalobkyňa sa navyše nemôže odvolávať na úvahu vyplývajúcu z rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaného v bode 97 vyššie (bod 126), podľa ktorej nemôže prináležať iba Komisii, aby určila dokumenty, ktoré sú užitočné pre obhajobu dotknutého podniku. Uvedená úvaha týkajúca sa dokumentov, ktoré sú súčasťou spisu Komisie, sa nemôže vzťahovať na odpovede ostatných dotknutých podnikov na výhrady oznámené Komisiou.

229    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, teda úvahy založené na rešpektovaní zásady rovnosti zbraní a rešpektovaní práva na obhajobu v zásade nemôžu viesť k tomu, aby bola Komisia povinná sprístupniť predmetné odpovede iným osobám, aby mohli overiť, či neobsahujú prípadné dôkazy v ich prospech.

230    Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na existenciu údajných dôkazov v jej prospech v nesprístupnených odpovediach, je povinná uviesť prvý nepriamy dôkaz užitočnosti týchto dokumentov pre svoju obhajobu.

231    Musí najmä uviesť predmetné potenciálne dôkazy vo svoj prospech alebo predložiť nepriamy dôkaz, ktorý potvrdzuje ich existenciu, a teda ich užitočnosť pre potreby konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 351 až 359).

232    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že odpovede ostatných podnikov na oznámenie o výhradách mohli potvrdiť jej tvrdenia smerujúce k preukázaniu kratšieho trvania porušenia. Žalobkyňa najmä uvádza, že niektoré ďalšie podniky popreli dátum začiatku a konca trvania kartelu, pričom spochybnili najmä analýzu Komisie týkajúcu sa pokračovania kartelu až do konca roka 2000. Okrem toho tvrdí, že predmetné odpovede mohli obsahovať skutočnosti, ktoré mohli objasniť existenciu porušenia v priebehu druhého polroka 2000 z iného pohľadu, najmä vzhľadom na neexistenciu dôkazu o vplyve na ceny počas tohto obdobia.

233    Podľa judikatúry však samotná skutočnosť, že ostatné dotknuté podniky uviedli v podstate rovnaké tvrdenia, aké uviedla žalobkyňa, pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, nestačí na to, aby sa tieto tvrdenia považovali za dôkazy v jej prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 231 vyššie, body 353 a 355).

234    Rovnako skutočnosť, že niektorým podnikom sa v odpovedi na oznámenie o výhradách podarilo preukázať, že ich účasť na namietaných porušeniach nebola dostatočne preukázaná, vôbec neznamená, že tieto odpovede obsahujú skutočnosti, ktoré môžu v iných súvislostiach objasniť priame listinné dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala vo vzťahu k iným podnikom (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, bod 405).

235    V prejednávanej veci to platí tým skôr, že tvrdenia, ktoré uviedli ostatné dotknuté podniky vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách, Komisia v napadnutom rozhodnutí zamietla. Za týchto podmienok by totiž prípadné pripomienky, ktoré by žalobkyňa na základe týchto odpovedí mohla uviesť, mohli obsahovať iba skutočnosti, ktoré Komisia už v celom rozsahu zohľadnila, pričom by nemohli viesť k odlišnému výsledku konania.

236    Okrem toho, ako už bolo uvedené v bodoch 188, 217 a 218 vyššie, prípadné údaje o konkurenčnej povahe trhu a úrovniach cien uplatňovaných od 18. mája do 31. decembra 2000 počas záverečného obdobia kartelu nemohli ovplyvniť konštatovanie Komisie, že kartel pokračoval počas tohto obdobia, a z tohto dôvodu ich nebolo možné považovať za dôkazy v prospech žalobkyne.

237    Z týchto úvah vyplýva, že z tvrdení žalobkyne nevyplýva náznak užitočnosti odpovedí na oznámenie o výhradách predložených ostatnými dotknutými podnikmi pre jej obhajobu.

238    V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že tým, že jej tieto odpovede neboli sprístupnené, mohlo dôjsť k obmedzeniu jej obhajoby.

239    Pokiaľ žalobkyňa namieta nesprávne uplatnenie bodu 27 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 ES a 82 ES, článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia č. 139/2004 alebo subsidiárne jeho nezákonnosť, stačí pripomenúť, že predmetné oznámenie, ktoré navyše nie je v napadnutom rozhodnutí uvedené, bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 22. decembra 2005, a teda sa nemohlo ratione temporis uplatniť na sporné odmietnutie prístupu zo 4. mája 2005.

240    Argumentácia žalobkyne týkajúca sa uvedeného oznámenia je z tohto dôvodu irelevantná.

241    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné výhradu založenú na odmietnutí prístupu k odpovediam na oznámenie o výhradách predložených ostatnými dotknutými podnikmi, ako aj tento žalobný dôvod ako celok zamietnuť ako nedôvodné.

 O údajných pochybeniach pri stanovení základnej sumy pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

242    Štvrtý žalobný dôvod sa skladá zo štyroch výhrad týkajúcich sa posúdenia Komisie v rámci stanovenia výšky pokuty, pokiaľ ide po prvé o závažnosť porušenia, po druhé o dĺžku trvania porušenia, po tretie o odstrašujúci účinok pokuty a po štvrté o nezohľadnenie spolupráce žalobkyne ako poľahčujúcej okolnosti.

243    Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkového stavu pri hodnotení závažnosti porušenia. Základná suma pokuty je preto príliš vysoká a neprimeraná.

244    Na jednej strane v rámci stanovenia východiskovej sumy Komisia nezohľadnila skutočnosť, že v prípade PS kartel trval kratšie ako v prípade PV. Východisková suma bola stanovená na základe celkovej veľkosti trhov s PV a s PS v EHP v roku 1999, bez ohľadu na skutočnosť, že kartel trval v prípade PS kratšie. Keďže trh s PV tvoril 60 až 65 % trhov s obidvoma výrobkami dohromady, Komisia mala znížiť východiskovú sumu s cieľom zohľadniť obdobia porušenia, počas ktorých bol dotknutý iba trh s PV.

245    Na druhej strane Komisia neskúmala dopad kartelu na trh. Takéto preskúmanie bolo nevyhnutné pre všetky obdobia okrem období, v ktorých sa dohody o cenách skutočne uplatňovali, čiže od augusta 1997 do 18. mája 2000 v prípade PV a od 14. mája 1998 do 19. decembra 1999 v prípade PS. V napadnutom rozhodnutí však Komisia uviedla, že nie je možné zmerať skutočné účinky porušenia (odôvodnenie č. 455 napadnutého rozhodnutia), bez toho, aby toto konštatovanie odôvodnila.

246    Vzhľadom na to, že Komisia nepreukázala, že porušenie malo v počiatočnom a záverečnom období kartelu vplyv na ceny, mala v dôsledku toho znížiť sumu pokuty. Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že neskúmala, či sa protisúťažné praktiky uplatňovali, a ani sa nepokúsila vyčísliť ich vplyv na trh.

247    Napadnuté rozhodnutie je navyše nedostatočne odôvodnené, pokiaľ ide o stanovenie východiskovej sumy vo výške 50 miliónov eur, keďže Komisia iba uviedla, že táto suma „sa musí uložiť“. Táto suma je vzhľadom na usmernenia a rozhodovaciu prax Komisie neprimeraná.

248    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia mohla v rámci stanovenia výšky jej pokuty zohľadniť iba obdobie od februára 1998 do mája 2000.

249    Komisia totiž na jednej strane predložila iba dôkaz o porušení, ktorého sa žalobkyňa dopustila od augusta 1997 do 18. mája 2000. Na druhej strane bola žalobkyňa prvým podnikom, ktorý predložil dôkazy o existencii kartelu od augusta 1997 do februára 1998. Toto obdobie sa teda nemohlo zohľadniť pri stanovení výšky jej pokuty.

250    Po tretie Komisia nijako neodôvodnila uplatnenie zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku. Nevysvetlila, prečo bolo toto zvýšenie nevyhnutné, a najmä nevysvetlila, prečo bolo pravdepodobné, že v prípade neuplatnenia takého zvýšenia sa porušenie bude opakovať.

251    Vzhľadom na cieľ, ktorým bolo predísť opakovaniu porušenia, je predmetné zvýšenie príliš vysoké a neprimerané. Výška pokuty pred týmto zvýšením by zjavne tiež mala odstrašujúci účinok, a to bez ohľadu na obrat a zdroje žalobkyne.

252    Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že Komisia v celom rozsahu nezohľadnila jej spoluprácu v rámci konania na základe oznámenia o spolupráci. Komisia mala túto spoluprácu zohľadniť nad rámec uvedeného oznámenia, aby tak dodržala usmernenia, ako aj zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania.

253    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

–       O posúdení závažnosti porušenia a úrovne východiskovej sumy pokuty

254    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 je potrebné pri stanovení výšky pokuty zohľadniť závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

255    Podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viaceré faktory, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, v súvislosti s ktorými Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 241, a z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 43).

256    Podľa bodu 1 A prvej zarážky usmernení „pri posudzovaní závažnosti porušenia pravidiel sa musí brať do úvahy ich povaha [jeho povaha – neoficiálny preklad], skutočný dosah na trh, tam, kde je ho možné merať, a veľkosť relevantného zemepisného trhu“.

257    V prejednávanej veci Komisia na účely kvalifikovania porušenia ako veľmi závažného zohľadnila povahu spáchaného porušenia, ktoré spočívalo v správaní, ktoré patrí medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 ES, skutočnosť, že toto porušenie sa vzťahovalo na celý EHP, kde mali trhy s PV a s PS dohromady značnú celkovú hodnotu, a skutočnosť, že uvedené porušenie muselo mať vplyv na trh, aj keď sa nedal zmerať (odôvodnenia č. 453 až 457 napadnutého rozhodnutia).

258    Následne bola všeobecná východisková suma pokuty individualizovaná vo vzťahu ku každému účastníkovi najmä v závislosti od jeho konkrétneho významu na trhu. Pre žalobkyňu ako najväčšieho výrobcu na trhoch s PV a s PS posudzovaných ako celok bola stanovená východisková suma vo výške 50 miliónov eur (odôvodnenia č. 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).

259    Po prvé žalobkyňa tieto konštatovania spochybňuje, pričom tvrdí, že Komisia mala zohľadniť skutočnosť, že kartel trval v prípade PS kratšie ako v prípade PV a že trh s PV predstavoval 60 až 65 % trhov s obidvoma výrobkami dohromady.

260    Je potrebné poznamenať, že aj keď sa východisková suma určuje v závislosti od závažnosti celého porušenia, v prípade jediného a nepretržitého porušenia môže byť vhodné vziať v tomto štádiu stanovenia výšky pokuty do úvahy rozdielnu intenzitu protiprávneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok BPB/Komisia, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 364).

261    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 331 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „hoci je naďalej presvedčená, že ide o jediné porušenie, ktoré sa vzťahuje súčasne na PV aj PS,“ pri stanovení výšky pokuty zohľadnila „skutočnosť, že kartel týkajúci sa PS sa začal neskôr ako kartel týkajúci sa [PV] a skončil sa skôr“.

262    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, teda Komisia v rámci stanovenia výšky pokuty vzala do úvahy skutočnosť, že správanie týkajúce sa PS trvalo kratšie ako celé porušenie.

263    Žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že Komisia v skutočnosti takto nepostupovala, iba preto, lebo odôvodnenia č. 457 až 462 napadnutého rozhodnutia obsahujú odkaz na celkovú veľkosť trhov s PV a s PS a nie je v nich uvedený presný spôsob zohľadnenia dĺžky trvania tajne dohodnutých konaní týkajúcich sa jedného alebo druhého z týchto výrobkov pri stanovení východiskovej sumy.

264    Po prvé totiž Komisia nie je povinná uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia číselné údaje alebo podrobnejší opis spôsobu výpočtu pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 50).

265    Po druhé vo svojej odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu Komisia uviedla, že sa skutočne rozhodla zohľadniť rozdielnu dĺžku trvania správania týkajúceho sa PS, avšak nie v rámci zvýšenia pokuty z dôvodu dĺžky trvania, ale pri stanovení východiskovej sumy, pričom uviedla, že išlo len o jeden z faktorov zohľadnených pri stanovení východiskovej sumy na primeranej úrovni.

266    Žalobkyňa, ktorá tvrdí, že zohľadnenie obmedzenej dĺžky trvania správania na trhu s PS sa malo prejaviť v pomernom znížení východiskovej sumy pokuty, v tomto smere nezohľadňuje judikatúru, podľa ktorej stanovenie primeranej východiskovej sumy nemôže byť iba výsledkom matematického výpočtu, keďže veľkosť trhu je navyše iba jedným z faktorov, ktoré možno pri stanovení tejto sumy zohľadniť (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 255 vyššie, bod 243).

267    Výhrada založená na nezohľadnení obmedzenej dĺžky trvania správania týkajúceho sa PS teda nie je dôvodná.

268    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že východisková suma pokuty stanovená na 50 miliónov eur je neprimeraná vzhľadom na usmernenia a predchádzajúcu prax Komisie a že napadnuté rozhodnutie je v tomto smere nedostatočne odôvodnené.

269    Pokiaľ ide o predchádzajúcu prax, na ktorú sa žalobkyňa odvoláva, je potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že Komisia disponuje pri stanovovaní výšky pokút určitou mierou voľnej úvahy, aby mohla usmerniť správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. Skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatňovala pokuty v určitej výške za určité druhy porušení, ju teda nemôže zbaviť možnosti túto výšku kedykoľvek zvýšiť s cieľom zabezpečiť vykonávanie politiky hospodárskej súťaže a posilniť odstrašujúci účinok pokút (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, bod 49 a tam citovanú judikatúru).

270    Pokiaľ ide o usmernenia, je potrebné poukázať na to, že vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ide o porušenie kvalifikované ako veľmi závažné, pričom žalobkyňa túto kvalifikáciu nespochybňuje, východiskovú sumu vo výške 50 miliónov eur nemožno vzhľadom na stupnicu stanovenú v usmerneniach považovať za zjavne neprimeranú.

271    Pokiaľ ide o údajné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v súvislosti s určením východiskovej sumy pokuty uloženej žalobkyni, podľa ustálenej judikatúry sú požiadavky týkajúce sa tejto podstatnej formálnej náležitosti splnené, ak Komisia vo svojom rozhodnutí uvedie kritériá posúdenia, ktoré jej umožnili určiť závažnosť a dĺžku trvania porušenia (pozri rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 208 vyššie, bod 463 a tam citovanú judikatúru).

272    V prejednávanej veci Komisia tieto požiadavky splnila, keďže v odôvodneniach č. 453 až 462 napadnutého rozhodnutia uviedla kritériá, ktoré jej umožnili zmerať závažnosť predmetného porušenia, čiže kritériá týkajúce sa jeho povahy, rozsahu a veľkosti dotknutých trhov, a vysvetlila ich uplatnenie v prejednávanej veci.

273    Okrem toho, pokiaľ ide o odôvodnenie východiskových súm v absolútnom vyjadrení, je potrebné pripomenúť, že pokuty predstavujú nástroj politiky hospodárskej súťaže Komisie, ktorá musí mať určitú mieru voľnej úvahy pri stanovení ich výšky, aby mohla usmerňovať konanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. Nie je teda možné požadovať, aby Komisia v tomto ohľade poskytla iné aspekty odôvodnenia než tie, ktoré sa týkajú závažnosti a dĺžky trvania porušenia (rozsudok z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 269 vyššie, bod 32).

274    Druhá výhrada je teda nedôvodná.

275    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia pochybila, keď neskúmala skutočný dopad kartelu na trh, pokiaľ ide o iné obdobia, ako sú obdobia, v ktorých sa dohody o cenách podľa žalobkyne skutočne uplatňovali, čiže od augusta 1997 do 18. mája 2000 v prípade PV a od 14. mája 1998 do 19. decembra 1999 v prípade PS.

276    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia bola povinná skúmať mieru ovplyvnenia cien alebo aspoň odhadnúť pravdepodobnosť skutočného vplyvu na trh v priebehu predmetných období.

277    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že existencia konkrétneho dopadu porušenia na trh je síce aspektom, na ktorý treba prihliadnuť pri posúdení závažnosti porušenia, ale ide len o jedno z viacerých kritérií, medzi ktoré patrí aj samotná povaha porušenia a rozsah geografického trhu. Rovnako z bodu 1 A prvej zarážky usmernení vyplýva, že tento dopad sa má vziať do úvahy iba v prípade, ak ho možno zmerať.

278    Tiež je potrebné poukázať na to, že horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu, medzi ktoré patrí porušenie, ktoré je predmetom prejednávanej veci, možno kvalifikovať ako veľmi závažné porušenia už na základe ich samotnej povahy bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. Konkrétny dopad porušenia je len jedným z viacerých faktorov, na základe ktorého môže Komisia v prípade, ak ho možno zmerať, zvýšiť východiskovú sumu pokuty nad rámec minimálnej predpokladanej sumy 20 miliónov eur (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, body 74 a 75).

279    V prejednávanej veci z odôvodnenia č. 455 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa domnievala, že nie je možné zmerať skutočný vplyv všetkých predmetných protiprávnych opatrení na trh EHP a že v dôsledku toho najmä na základe konštatovania, že skutočný vplyv sa má zohľadniť iba v prípade, ak ho možno zmerať, z tohto vplyvu osobitne nevychádzala.

280    V tom istom odôvodnení Komisia konštatovala, že tajne dohodnuté opatrenia boli vykonané európskymi výrobcami a že toto vykonanie malo skutočne vplyv na trh, aj keď skutočný vplyv bolo „ex hypothesi ťažké zmerať“.

281    Okrem toho v odôvodnení č. 457 napadnutého rozhodnutia, ktoré zahŕňa záver týkajúci sa kvalifikácie porušenia ako veľmi závažného, Komisia poukázala nielen na povahu porušenia a na zemepisný rozsah a veľkosť trhu, ale aj na skutočnosť, že porušenie „[muselo] mať vplyv“.

282    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vzhľadom na to, že predmetný kartel sa vykonával na celom území EHP a jeho cieľom bolo rozdelenie trhových podielov a zákazníkov, ako aj stanovenie cieľových cien, Komisia bola oprávnená kvalifikovať porušenie ako veľmi závažné vzhľadom na jeho povahu bez toho, aby bola povinná preukázať jeho konkrétny dopad na trh.

283    Konštatovanie Komisie, že porušenie posudzované ako celok „[muselo] mať vplyv“ na trh, teda možno považovať len za podpornú indíciu, ktorá bola zohľadnená pri určení jeho závažnosti.

284    Žalobkyňa navyše nespochybňuje toto konštatovanie ako také, ale len tvrdí, že Komisia mala uznať skutočnosť, že porušenie nemalo počas určitých období porušenia skutočný vplyv, a zohľadniť túto skutočnosť pri stanovení východiskovej sumy.

285    Táto argumentácia teda v skutočnosti nesmeruje proti kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného, ale jej cieľom je spochybniť výšku pokuty, ktorú Komisia uložila v závislosti od jeho závažnosti.

286    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že hoci je konkrétny dopad porušenia v prípade, ak ho možno zmerať, jedným z faktorov, ktoré môžu viesť k zvýšeniu východiskovej sumy pokuty nad rámec predpokladanej minimálnej sumy, v prejednávanej veci z odôvodnenia č. 455 napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že Komisia konštatovala, že tento dopad nebolo možné zmerať, a preto ho nebolo možné vziať do úvahy pri stanovení výšky pokuty.

287    Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na rozsudok z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia (T‑279/02, Zb. s. II‑897, body 241 až 254), v ktorom Súd prvého stupňa znížil pokutu stanovenú na základe závažnosti porušenia po tom, čo konštatoval, že Komisia stanovila výšku pokuty s prihliadnutím na konkrétny dopad na trh, hoci táto okolnosť nebola preukázaná vo vzťahu k celému trvaniu porušenia, je potrebné poukázať na to, že na rozdiel od okolností veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, v prejednávanej veci Komisia pri stanovení výšky pokuty nevychádzala z konkrétneho dopadu porušenia na trh.

288    Vzhľadom na to, že ide voliteľný faktor v rámci stanovenia výšky pokuty, žalobkyňa navyše nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že neodôvodnila svoje konštatovanie o nemožnosti zmerať konkrétny dopad porušenia.

289    Komisia totiž bola pri určovaní východiskovej sumy pokuty uloženej žalobkyni oprávnená vylúčiť predmetný faktor a vychádzať z iných faktorov, ako je povaha porušenia, zemepisný rozsah a veľkosť trhu, a to bez toho, aby bola povinná toto rozhodnutie odôvodniť.

290    V dôsledku toho žalobkyňa nesprávne tvrdí, že Komisia bola povinná určiť konkrétny dopad kartelu na trh a zohľadniť neexistenciu takého dopadu počas určitých období porušenia alebo uviesť konkrétne dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že tento dopad nebolo možné zmerať.

291    Vzhľadom na všetky tieto úvahy výhrady týkajúce sa posúdenia závažnosti porušenia a stanovenia východiskovej sumy pokuty nemôžu uspieť.

–       O odstrašujúcom účinku

292    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia neodôvodnila uplatnenie zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku, keďže nevysvetlila nevyhnutnosť tohto zvýšenia vzhľadom na jej konkrétnu situáciu a neposúdila pravdepodobnosť opakovania porušenia. Podľa žalobkyne je navyše predmetné zvýšenie o 50 % príliš vysoké vzhľadom na cieľ, ktorým bolo zabrániť opakovaniu porušenia, a bez ohľadu na veľkosť jej podniku je neprimerané.

293    Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, je potrebné poukázať na to, že Komisia uviedla, že je potrebné stanoviť výšku pokút na úrovni, ktorá zaručí dostatočný odstrašujúci účinok, a to s prihliadnutím na veľkosť každého podniku (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia).

294    V tom istom odôvodnení Komisia uplatnila na východiskovú sumu pokuty uloženej žalobkyni násobný koeficient 1,5 vzhľadom na jej značnú veľkosť vyplývajúcu z jej značného celosvetového obratu v priebehu účtovného obdobia, ktoré bezprostredne predchádzalo prijatiu napadnutého rozhodnutia.

295    Je potrebné konštatovať, že Komisia týmito úvahami z právneho hľadiska dostatočne uviedla faktory, ktoré vzala do úvahy v rámci zvýšenia pokuty uloženej žalobkyni na účely odstrašenia, čím žalobkyni umožnila oboznámiť sa s dôvodmi tohto zvýšenia, ktoré bolo vykonané vzhľadom na jej osobitnú situáciu, a uplatniť svoje práva a tiež umožnila súdu Únie, aby vykonal svoje preskúmanie.

296    V rámci odôvodnenia týkajúceho sa úrovne pokuty totiž Komisia nie je povinná uviesť číselné údaje, z ktorých vychádzala pri výkone svojej diskrečnej právomoci, a to najmä pokiaľ ide o sledovaný odstrašujúci účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok Cascades/Komisia, už citovaný v bode 264 vyššie, body 39 až 48, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 125).

297    Pokiaľ ide dôvodnosť napadnutého rozhodnutia, je potrebné v prvom rade pripomenúť, že pri stanovení výšky pokuty musí Komisia dbať na jej odstrašujúcu povahu (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 106, a Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 158 vyššie, bod 63).

298    V tejto súvislosti môže Komisia vziať do úvahy okrem iného veľkosť a hospodársku silu predmetného podniku (pozri v tomto zmysle rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 297 vyššie, bod 120, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 255 vyššie, bod 243).

299    Bod 1 A štvrtý odsek usmernení rovnako stanovuje, že je potrebné zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť pôvodcov porušenia spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom, najmä spotrebiteľom, a stanoviť výšku pokuty na úrovni, ktorá zabezpečí, aby mala dostatočne odstrašujúci účinok.

300    V prejednávanej veci je potrebné v súvislosti s tvrdením žalobkyne založeným na údajnej neprimeranosti predmetného zvýšenia poukázať na to, že vzhľadom na to, že sankcionované porušenie zodpovedá správaniu, ktorého protiprávnosť Komisia od svojich prvých zásahov v predmetnej oblasti opakovane konštatovala, Komisia mohla stanoviť výšku pokuty na dostatočne odstrašujúcej úrovni bez toho, aby bola povinná posúdiť pravdepodobnosť opakovaného porušovania zo strany žalobkyne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, body 46 a 47).

301    Ďalej je potrebné poukázať na to, že Komisia má určitú mieru voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti vzhľadom na veľkosť žalobkyne potvrdenú jej mimoriadne vysokým celosvetovým obratom predmetné zvýšenie o 50 % nemožno považovať za neprimerané vzhľadom na cieľ týkajúci sa odstrašenia.

302    Vzhľadom na to, že predmetné zvýšenie je založené na úvahe, ktorá pri stanovení východiskovej sumy nebola zohľadnená, konkrétne na potrebe zabezpečiť odstrašujúcu povahu pokuty vzhľadom na značné celkové zdroje žalobkyne, žalobkyňa navyše nemôže oprávnene tvrdiť, že cieľ týkajúci sa odstrašenia bol dostatočne zohľadnený už pri stanovení východiskovej sumy.

303    Vzhľadom na vyššie uvedené tejto výhrade nemožno vyhovieť.

–       O dĺžke trvania porušenia

304    V odôvodnení č. 467 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že žalobkyňa sa podieľala na dlhodobom porušení, ktoré trvalo od 31. januára 1994 do 31. decembra 2000, čiže šesť rokov a jedenásť mesiacov. V dôsledku toho bola východisková suma jej pokuty zvýšená o 65 %, čiže o 10 % za každý celý rok jej účasti na porušení a o 5 % za zvyšné obdobie.

305    Na jednej strane žalobkyňa spochybňuje toto posúdenie tým, že tvrdí, že Komisia nepreukázala jej účasť na porušení za obdobie pred augustom 1997, ani za obdobie po 18. máji 2000.

306    Vzhľadom na to, že táto výhrada sa úplne zhoduje s argumentáciou žalobkyne uvedenou v rámci prvých dvoch žalobných dôvodov týkajúcich sa dĺžky trvania porušenia, ktoré boli preskúmané vyššie, nie je potrebné skúmať ju samostatne.

307    Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že bola prvým podnikom, ktorý v rámci svojej spolupráce s Komisiou predložil dôkazy o existencii kartelu od augusta 1997 do februára 1998. Podľa žalobkyne teda Komisia pri stanovení výšky jej pokuty nemohla zohľadniť toto obdobie.

308    Bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o spolupráci stanovuje, že „ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz“.

309    V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate tvrdí, že dôkazy o porušení, ktoré poskytla v rámci svojej spolupráce, mali priamy vplyv na preukázanie dĺžky trvania kartelu vzhľadom na to, že umožnili Komisii stanoviť dátum začiatku porušenia na august 1997.

310    Je potrebné poznamenať, že toto tvrdenie je založené na úvahe, podľa ktorej Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu porušenia v období pred augustom 1997.

311    Vzhľadom na to, že táto úvaha bola na základe preskúmania prvého žalobného dôvodu zamietnutá (pozri bod 170 vyššie), však toto tvrdenie tiež nemôže uspieť. Keďže totiž Komisia oprávnene konštatovala, že kartel sa týkal období pred augustom 1997, dôkaz predložený žalobkyňou, ktorý sa týka nasledujúceho obdobia, nemohol mať priamy vplyv na preukázanie dĺžky trvania kartelu.

312    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, si táto výhrada v rozsahu, v akom sa týka dĺžky trvania porušenia, nevyžaduje samostatné preskúmanie vo vzťahu k preskúmaniu vyššie uvedeného prvého a druhého žalobného dôvodu, a vo zvyšnej časti nie je dôvodná.

–       O nezohľadnení spolupráce žalobkyne nad rámec oznámenia o spolupráci

313    Žalobkyňa vo vzťahu k tretiemu žalobnému dôvodu založenému na nesprávnom uplatnení oznámenia o spolupráci, ktorý je preskúmaný ďalej, subsidiárne tvrdí, že Komisia v celom rozsahu nezohľadnila jej spoluprácu nad rámec pôsobnosti tohto oznámenia ako poľahčujúcu okolnosť.

314    V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že pokiaľ ide o porušenia, ktoré patria do pôsobnosti oznámenia o spolupráci, dotknutý subjekt v zásade nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že nevzala do úvahy stupeň jeho spolupráce ako poľahčujúcu okolnosť mimo právneho rámca oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 586 a tam citovanú judikatúru).

315    V prejednávanej veci toto konštatovanie platí tým skôr, že Komisia vzala do úvahy spoluprácu žalobkyne tým, že znížila pokutu na základe oznámenia o spolupráci. Za týchto podmienok Komisii nemožno oprávnene vytýkať, že neuplatnila dodatočné zníženie pokuty uloženej žalobkyni nad rámec pôsobnosti uvedeného oznámenia.

316    V dôsledku toho tejto výhrade, a teda aj štvrtému žalobnému dôvodu ako celku nemožno vyhovieť.

 O uplatnení oznámenia o spolupráci

 Tvrdenia účastníkov konania

317    Tento žalobný dôvod sa delí na tri výhrady, ktoré sa týkajú po prvé posúdenia dátumu žiadosti žalobkyne o zhovievavosť, po druhé jej zaradenia vo vzťahu k dvom ďalším dotknutým podnikom a po tretie úrovne priznaného zníženia pokuty.

–       O posúdení dátumu žiadosti žalobkyne

318    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia dospela k nesprávnemu záveru, že jej žiadosť o zhovievavosť bola podaná 4. apríla 2003, a nie 3. apríla o 9.30 hod., keď sa žalobkyňa telefonicky spojila s Komisiou, pričom priznala svoju účasť na porušení a požiadala o urýchlené stretnutie s cieľom poskytnúť ústny dôkaz.

319    Žiadosti o zhovievavosť by sa mali skúmať v poradí, v akom boli prijaté, bez ohľadu na to, či je žiadateľ ochotný poskytnúť informácie písomne alebo ústne. V prejednávanej veci žalobkyňa predložila svoju žiadosť počas telefonického rozhovoru z 3. apríla, po ktorom nasledoval fax odoslaný v ten istý deň o 13.24 hod., v ktorom žalobkyňa požiadala o urýchlené stretnutie s cieľom podať ústne vyhlásenie.

320    Komisia tým, že odmietla považovať takúto žiadosť za žiadosť o zhovievavosť, sankcionovala podnik, ktorý chcel podať ústne vyhlásenie, ktoré si vyžadovalo čas na prípravu. Žalobkyňa sa domnieva, že ak podnik prizná porušenie a chce spolupracovať, pričom bezodkladne a v čase dohodnutom s Komisiou podá vyhlásenie, jeho žiadosť sa musí považovať za podanú v okamihu, keď požiadal o stretnutie s Komisiou na účely podania svojho vyhlásenia.

321    Ústne vyhlásenia podnikov sú uznávaným prostriedkom na podanie žiadostí o zhovievavosť. Prístup, ktorý Komisia zaujala v napadnutom rozhodnutí, však odrádza podniky od poskytnutia ústneho dôkazu a odporuje cieľom oznámenia o spolupráci. V prejednávanej veci bola žalobkyňa jediným podnikom, ktorý poskytol svojich vedúcich zamestnancov, ktorí boli priamymi svedkami kartelu, aby podali ústne vyhlásenia a odpovedali na otázky Komisie.

322    Telefonický rozhovor a fax z 3. apríla podľa žalobkyne potvrdzujú jej žiadosť o stretnutie na účely podania žiadosti o zhovievavosť a vyplýva z nich povaha informácií, ktoré chcela žalobkyňa Komisii čo najrýchlejšie oznámiť. V druhom faxe, ktorý bol zaslaný v ten istý deň o 17.24 hod., žalobkyňa uviedla, že je ochotná okamžite poskytnúť informácie a že je Komisii k dispozícii na uskutočnenie spoločného stretnutia v ten istý alebo nasledujúci deň.

323    Z predmetných oznámení teda jednoznačne vyplýval účel stretnutia a povaha informácií, ktoré žalobkyňa chcela Komisii poskytnúť. Skutočnosť, že tieto oznámenia ako také neobsahovali informácie týkajúce sa porušenia, je irelevantná.

324    Komisia tým, že odmietla uznať, že žalobkyňa podala svoju žiadosť o zhovievavosť 3. apríla 2003 o 9.30 hod. alebo subsidiárne o 13.24 hod., nezohľadnila osobitosti, ktorými sa vyznačuje ústna žiadosť, čím porušila článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a body 21 až 23 oznámenia o spolupráci.

325    Komisia navyše porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery a zásadu riadnej správy vecí verejných. Žalobkyňa mohla oprávnene veriť, že jej žiadosť sa bude považovať za podanú v okamihu jej telefonátu. Za týchto podmienok mala Komisia informovať žalobkyňu o tom, ako hodlá uplatniť oznámenie o spolupráci, čo by žalobkyni umožnilo okamžite podať písomnú žiadosť faxom.

326    Komisia tým, že priznala prednostné zaobchádzanie podniku, ktorý zaslal dokumenty faxom, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania na úkor žalobkyne, ktorá chcela predložiť ústny dôkaz.

327    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

–       O zaradení žalobkyne vo vzťahu k dvom ďalším dotknutým podnikom

328    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala, že EKA Chemicals a Arkema v okamihu podania svojich žiadostí o zhovievavosť splnili podmienku uvedenú v bode 21 oznámenia o spolupráci.

329    Komisia vzala do úvahy iba okamih podania žiadostí o zhovievavosť spoločnosťami EKA Chemicals a Arkema a neskúmala, či predložili dôkaz s významnou pridanou hodnotou, čím porušila body 21 až 23 oznámenia o spolupráci, článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ako aj svoju povinnosť odôvodnenia.

330    Informácie poskytnuté spoločnosťami EKA Chemicals a Arkema pritom nepredstavovali dôkaz s významnou pridanou hodnotou, a preto nespĺňali podmienku uvedenú v bode 21 oznámenia o spolupráci.

331    Pokiaľ ide o spoločnosť EKA Chemicals, väčšina informácií uvedených v jej faxe z 29. marca 2003 a v jej ústnom vyhlásení z 31. marca 2003 sa týkala dohôd medzi dvoma škandinávskymi výrobcami, a teda nebola relevantná na preukázanie kartelu v EHP. Veľká časť informácií sa týkala skutkových okolností z obdobia pred začiatkom kartelu.

332    V napadnutom rozhodnutí Komisia vychádzala z informácií, ktoré poskytla EKA Chemicals, iba šesťkrát, a to výlučne v súvislosti s obdobím do augusta 1997. Tieto dôkazy mali obmedzenú hodnotu, keďže boli nepodložené, nejasné a nepresvedčivé. Komisia v skutočnosti použila informácie poskytnuté spoločnosťou EKA Chemicals iba 8. októbra 2004. Vzhľadom na to, že EKA Chemicals sa podieľala na karteli len do svojho vstupu na „kontinentálny trh“ (odôvodnenie č. 364 napadnutého rozhodnutia), nemohla poskytnúť informácie týkajúce sa tohto trhu.

333    Pokiaľ ide o spoločnosť Arkema, jej právni poradcovia zaslali Komisii 3. apríla 2003 fax, ku ktorému pripojili trinásť príloh, pričom uviedli, že tieto prílohy obsahujú dokumenty týkajúce sa porušenia.

334    Išlo o rukou písané zápisy a záznamy, ktoré neboli datované a neobsahovali nadpisy, pričom niektoré z nich boli ťažko čitateľné a nekvalitné či dokonca neúplné a iné obsahovali nezrozumiteľné symboly alebo skratky, ktoré neboli bližšie vysvetlené. Komisia vo svojom liste zaslanom žalobkyni 1. apríla 2005 sama uznala, že tieto dokumenty sú ťažko čitateľné. Arkema poskytla vysvetlenia alebo komentáre k týmto dokumentom až 26. mája 2003.

335    Predmetné dokumenty nemožno považovať za dôkazy, keďže neumožňujú preukázať skutkový stav bez doplňujúcich vysvetlení. Neobsahujú údaje týkajúce sa dátumov, miest, predmetu diskusií a účastníkov a nemožno z nich vyvodiť, že sa týkajú PV.

336    Až následné vysvetlenia poskytnuté 26. mája 2003 dali predmetným dokumentom dôkaznú silu. Ku každému z dokumentov z 3. apríla 2003 bolo totiž 26. mája 2003 poskytnuté vysvetlenie, ktoré bolo nevyhnutné na pochopenie ich obsahu a na posúdenie ich významu.

337    Arkema poskytla dôkazy až 26. mája 2003, približne sedem týždňov po úvodom faxe. Čas potrebný na predloženie uvedených dôkazov svedčí o neadekvátnosti a neúplnosti oznámenia z 3. apríla 2003, ktoré bolo výsledkom „unáhleného a nevhodného pokusu“ spoločnosti Arkema o dosiahnutie zhovievavosti súbežne vo viacerých veciach. O tejto unáhlenosti svedčí skutočnosť, že prílohy zaslané 3. apríla 2003 boli predložené v nesprávnom poradí alebo boli dokonca neúplné a museli byť doplnené dokumentmi predloženými 26. mája 2003.

338    Komisia vychádzala v napadnutom rozhodnutí z dokumentov predložených 3. apríla 2003 a zároveň z dokumentov predložených 26. mája 2003 a z vysvetlení, ktoré boli poskytnuté v ten istý deň. Keď Komisia odkazuje na dokument predložený 3. apríla 2003, výslovne sa opiera o vysvetlenia z 26. mája 2003 (pozri napríklad odôvodnenie č. 185 napadnutého rozhodnutia). Dokumenty zaslané 3. apríla 2003 boli použité iba v rámci odkazu na jedno stretnutie (odôvodnenie č. 192 napadnutého rozhodnutia) a tento odkaz si tiež vyžadoval odkaz na vysvetlenia z 26. mája 2003.

339    Arkema navyše nepožiadala o zhovievavosť v súvislosti s PS a pred 15. júlom 2003 neposkytla nijakú informáciu týkajúcu sa PS. Komisia teda nemohla odôvodnene dospieť k záveru, že dokumenty predložené 3. apríla 2003 sa týkali obidvoch výrobkov, ktoré boli predmetom prešetrovania.

340    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

–       O úrovni zníženia priznaného žalobkyni

341    Žalobkyňa subsidiárne tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a zjavne nesprávneho posúdenia tým, že jej odmietla priznať na základe jej spolupráce maximálne zníženie o 20 % stanovené pre tretí podnik, ktorý splní podmienku uvedenú v bode 21 oznámenia o spolupráci.

342    Úroveň zníženia sa stanovuje s prihliadnutím na okamih, v ktorom boli dôkazy poskytnuté, a na významnú pridanú hodnotu týchto dôkazov. Komisia však neskúmala, do akej miery informácie žalobkyne predstavovali významnú pridanú hodnotu.

343    Komisia navyše nesprávne posúdila dosah informácií žalobkyne. Na rozdiel od informácií spoločností EKA Chemicals a Arkema sa informácie poskytnuté žalobkyňou týkali PV a zároveň PS. Žalobkyňa poskytla podrobné a presné informácie o všetkých dôležitých stretnutiach spomenutých v napadnutom rozhodnutí, ktoré sa konali od augusta 1997 do konca roka 1998 v prípade PV a od mája 1998 do decembra 1999 v prípade PS. Na účely preukázania porušenia sa Komisia opierala prakticky o všetky stretnutia spomenuté žalobkyňou.

344    Komisia mala v tejto súvislosti vziať do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa ako prvá poskytla podrobné, a teda nové informácie o všetkých uvedených stretnutiach, ktoré predstavovali základ kartelu. Komisia nesprávne uviedla, že iné podniky ju už o týchto stretnutiach informovali. Komisia nemohla posúdiť dôkaz predložený žalobkyňou len „ako celok“, ale mala posúdiť každú informáciu.

345    Komisia nezohľadnila povahu informácií žalobkyne, keďže konštatovala, že tieto informácie iba potvrdzujú informácie, ktoré už poskytla Degussa. Žalobkyňa predložila podstatné doplňujúce dôkazy, ktoré zahŕňali priame svedecké výpovede. Komisia vychádzala iba desaťkrát z informácií spoločnosti Degussa, v ktorých neboli spomenuté najmä stretnutia z roku 1997 týkajúce sa PV, ktoré odhalila žalobkyňa.

346    Komisia mala vziať do úvahy skutočnosť, že iba žalobkyňa jej dala k dispozícii svojich vedúcich zamestnancov, ktorí poskytli priamy dôkaz o porušení, že neposkytla len písomné vyhlásenia prostredníctvom svojich advokátov a že po podaní žiadosti o zhovievavosť sústavne spolupracovala, pričom odpovedala na žiadosti o informácie a z vlastnej iniciatívy poskytla doplňujúce informácie. Komisia nesprávne konštatovala, že ústne výpovede účastníkov stretnutia majú menšiu dôkaznú hodnotu ako listinné dôkazy.

347    Napadnuté rozhodnutie je založené do veľkej miery na informáciách poskytnutých žalobkyňou. Komisia tým, že nevzala do úvahy vysoký stupeň tejto spolupráce, nesprávne uplatnila bod 23 oznámenia o spolupráci.

348    Zníženie priznané žalobkyni je mimoriadne nízke a neprimerané, a to tak vo vzťahu k maximálnemu zníženiu stanovenému v oznámení o spolupráci, ako aj vo vzťahu k zníženiam priznaným ostatným dotknutým podnikom, najmä spoločnosti Arkema, čo má za následok porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. Žalobkyňa prispela k preukázaniu porušenia vo väčšej miere ako Arkema. Zníženie pokuty priznané žalobkyni je teda „zjavne protiprávne a neprimerane nízke“.

349    Komisia tvrdí, že v odôvodnení č. 523 napadnutého rozhodnutia z právneho hľadiska dostatočným spôsobom uviedla dôvody, pre ktoré priznala žalobkyni z dôvodu jej spolupráce zníženie jej pokuty o 10 %.

350    Pokiaľ ide o dosah a rozsah pridanej hodnoty dôkazov predložených žalobkyňou, Komisia vzala do úvahy skutočnosť, že predmetné dôkazy sa týkali PV a zároveň PS. Nič to nemení na tom, že žalobkyňa predložila v podstate dôkazy, ktoré umožnili potvrdiť niektoré informácie spoločností Degussa a Arkema.

351    Komisia sa domnieva, že hoci je pravda, že dôkazy poskytnuté žalobkyňou sú v napadnutom rozhodnutí citované v súvislosti so všetkými mnohostrannými stretnutiami počas obdobia od roku 1997 do roku 2000, v okamihu podania žiadosti žalobkyne o zhovievavosť tieto stretnutia už oznámili iné podniky. Komisia sa teda mohla domnievať, že dôkazy poskytnuté žalobkyňou iba potvrdili to, čo už o celom porušení vedela.

352    Pokiaľ ide rozsah a kontinuitu spolupráce žalobkyne po podaní jej žiadosti o zhovievavosť, z bodu 23 písm. b) druhého odseku poslednej vety oznámenia o spolupráci vyplýva, že Komisia nie je povinná vziať tieto skutočnosti do úvahy. Sústavná spolupráca sa má predpokladať a predmetné ustanovenie umožňuje skôr sankcionovať podnik za jeho nedostatočnú spoluprácu po podaní žiadosti o zhovievavosť.

353    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, z dôvodov uvedených v odôvodneniach č. 510 a 513 napadnutého rozhodnutia nie je postavenie žalobkyne a spoločnosti Arkema porovnateľné, pričom tento rozdiel odôvodňuje priznanie maximálneho zníženia spoločnosti Arkema, ale nie žalobkyni. Okrem toho Komisia v odôvodnení č. 515 napadnutého rozhodnutia výslovne vzala do úvahy dátum predloženia dôkazov žalobkyňou.

 Posúdenie Všeobecným súdom

354    Oznámenie o spolupráci v bodoch 21 až 23 stanovuje:

„21.      S cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [Na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].

22.      Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti. Pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]. Podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].

23.      Komisia určí v akomkoľvek rozhodnutí s konečnou platnosťou prijatom na konci správneho postupu [v akomkoľvek konečnom rozhodnutí prijatom na konci správneho konania – neoficiálny preklad]:

a)      či dôkaz predložený podnikom predstavoval významnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý má Komisia v rovnakom čase [významnú pridanú hodnotu vzhľadom na dôkazy, ktorými Komisia v tom čase už disponovala – neoficiálny preklad];

b)      úroveň zníženia, ktorú využije podnik [úroveň zníženia, ktoré sa podniku prizná – neoficiálny preklad] úmerne k pokute, ktorá by bola inak uložená, takto. Pre:

–        prvý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 30 – 50 %,

–        druhý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 20 – 30 %,

–        ďalšie podniky, ktoré spĺňajú bod 21: zníženie až do 20 %.

S cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu [rozsah, v akom predstavuje pridanú hodnotu – neoficiálny preklad]. Môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.

Okrem toho, ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

355    V prejednávanej veci Komisia na základe oznámenia o spolupráci konštatovala, že Degussa spĺňa podmienky na priznanie úplného oslobodenia od pokuty. Spoločnostiam EKA Chemicals a Arkema, ktoré boli považované za prvý podnik a druhý podnik, ktoré splnili podmienku stanovenú v bode 21 uvedeného oznámenia, boli priznané zníženia pokuty o 40 % a o 30 %. Žalobkyni, ktorá bola považovaná za tretí podnik, ktorý splnil túto podmienku, bolo priznané zníženie o 10 % (odôvodnenia č. 501 až 524 napadnutého rozhodnutia).

–       O posúdení dátumu žiadosti podanej žalobkyňou

356    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že EKA Chemicals podala svoju žiadosť o zhovievavosť 29. marca 2003, podala ústne vyhlásenie 31. marca 2003 a v priebehu toho istého týždňa predložila dôkazy o porušení (odôvodnenia č. 67, 503 a 505 napadnutého rozhodnutia).

357    Dňa 3. apríla 2003 o 15.50 hod. Arkema zaslala Komisii faxom svoju žiadosť o zhovievavosť, ku ktorej bolo pripojených trinásť príloh, pričom uviedla, že tieto prílohy obsahujú dokumenty týkajúce sa predmetného kartelu. Dňa 26. mája 2003 Arkema predložila Komisii nové informácie týkajúce sa jej žiadosti o zhovievavosť, medzi ktorými boli vysvetlenia k dokumentom zaslaným 3. apríla 2003 (odôvodnenia č. 69, 510 a 516 napadnutého rozhodnutia).

358    Zo spisu, ako aj z odôvodnení č. 68 až 71 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa po prvý raz kontaktovala Komisiu telefonicky 3. apríla 2003 ráno.

359    V ten istý deň o 13.15 hod. žalobkyňa faxom informovala Komisiu, že chce „týmto“ podať žiadosť na základe oznámenia o spolupráci a že vzhľadom na ústnu povahu dôkazu si želá „čo najskôr sa stretnúť s Komisiou, aby jej mohla oznámiť tieto skutočnosti postupom [umožňujúcim] podať takýto druh vyhlásenia ústne“. Žalobkyňa napokon požiadala Komisiu o potvrdenie jej „pripravenosti stretnúť sa [v nasledujúci deň]“.

360    Faxom zaslaným v ten istý deň o 17.24 hod. žalobkyňa potvrdila, že je „pripravená okamžite poskytnúť doplňujúce informácie a že je preto Komisii plne k dispozícii na účely konania stretnutia [v ten istý alebo nasledujúci deň]“. Faxom zaslaným v ten istý deň o 17.28 hod. žalobkyňa potvrdila svoju účasť na stretnutí s Komisiou, ktoré bolo naplánované na nasledujúci deň 4. apríla 2003 o 14.15 hod.

361    Dňa 4. apríla 2003 žalobkyňa podala ústne vyhlásenie v priestoroch Komisie, ktoré bolo doplnené o svedecké výpovede jej zodpovedných zamestnancov. Dňa 9. apríla 2003 podala ústne vyhlásenie, ktoré sa týkalo konkrétne PS. V dňoch 11. a 16. apríla 2003 svoje vyhlásenia potvrdila písomne, pričom pripojila určité doplňujúce informácie.

362    Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré žalobkyňa nepopiera, Komisia v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že „dňa 4. apríla 2003 [… žalobkyňa] podala žiadosť o uplatnenie oznámenia o [spolupráci] vo forme ústneho vyhlásenia“ (odôvodnenie č. 515 napadnutého rozhodnutia).

363    V rámci tejto výhrady žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri uplatňovaní bodov 21 až 23 oznámenia o spolupráci. Žalobkyňa sa domnieva, že ak chce podnik spolupracovať tak, že v čase dohodnutom s Komisiou bezodkladne podá vyhlásenie, jeho žiadosť sa musí považovať za podanú v okamihu, keď kontaktoval Komisiu na účely podania tohto vyhlásenia.

364    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že z bodov 21 a 23 oznámenia o spolupráci vyplýva, že na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkazy, ktoré majú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje. Okrem toho na účely uplatnenia pásiem zníženia pokuty stanovených v bode 23 písm. b) uvedeného oznámenia musí Komisia stanoviť okamih, v ktorom podnik túto podmienku splnil.

365    Zo znenia predmetných ustanovení jednoznačne vyplýva, že na účely uplatnenia pásiem zníženia stanovených v bode 23 písm. b) oznámenia o spolupráci musí Komisia stanoviť okamih, v ktorom jej podnik skutočne poskytol dôkazy, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už mala k dispozícii.

366    Tento výklad podporujú úvahy vyplývajúce zo samotného systému vytvoreného predmetným oznámením, podľa ktorých je Komisia povinná určiť presný okamih, v ktorom dotknutý podnik splnil podmienky na zníženie pokuty, na základe porovnania predložených dôkazov s dôkazmi, ktoré už mala k dispozícii ku dňu podania žiadosti, a teda musí mať predmetné dôkazy skutočne k dispozícii.

367    Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že tento prístup založený na stanovení okamihu skutočného predloženia dôkazov podnikom, ktorý podal žiadosť o zhovievavosť, obmedzuje motiváciu dotknutých podnikov predložiť ústny dôkaz, ktorý však môže zahŕňať svedecké výpovede osôb, ktoré boli do protiprávneho správania priamo zapojené, je potrebné poznamenať, že aj za predpokladu, že by bola preukázaná, táto úvaha nemôže spochybniť výklad vyplývajúci zo samotného znenia oznámenia o spolupráci.

368    V každom prípade žalobkyňa nesprávne tvrdí, že predmetný prístup môže viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu na úkor podnikov, ktoré chcú podať ústne vyhlásenie.

369    Predmetné ustanovenia oznámenia o spolupráci, podľa ktorých je potrebné stanoviť presný okamih predloženia dôkazov, ktoré majú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii, sa vzťahujú bez rozdielu na každý podnik, ktorý podáva žiadosť o zhovievavosť.

370    Pokiaľ ide o určenie dátumu podania žiadosti, je potrebné vychádzať z toho, že podniky, ktoré podajú žiadosť o zhovievavosť na základe uvedeného oznámenia, sa nachádzajú v porovnateľnej situácii bez ohľadu na spôsob predloženia dôkazov, ktorého výber je vecou žiadateľa. Tieto situácie teda treba posudzovať rovnako.

371    Vzhľadom na tieto úvahy tvrdenie žalobkyne, že na účely uplatnenia pásiem zníženia pokuty je potrebné vziať do úvahy okamih, keď sa podnik kontaktuje s Komisiou na účely podania ústneho vyhlásenia, nemožno uznať.

372    V prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyňa pred svojím ústnym vyhlásením zo 4. apríla 2003 nepredložila Komisii nijaký dôkaz týkajúci sa predmetného porušenia. Komisia teda oprávnene konštatovala, že žalobkyňa splnila podmienku stanovenú v bode 21 oznámenia o spolupráci až k tomuto dňu.

373    V tejto súvislosti sa žalobkyňa nemôže oprávnene odvolávať ani na časové obmedzenia týkajúce sa podania jej ústneho vyhlásenia.

374    Práve z dôvodu, že ústne poskytnutie informácií je v zásade menej rýchly spôsob spolupráce ako písomné poskytnutie informácií, totiž musí predmetný podnik, ktorý sa rozhodne poskytnúť informácie ústne, vziať do úvahy riziko, že iný podnik oznámi Komisii skutočnosti, ktoré sú rozhodujúce na preukázanie existencie kartelu, písomne a skôr ako on (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 314 vyššie, bod 505).

375    Žalobkyňa navyše netvrdí, že okamih, keď podala svoju žiadosť o zhovievavosť, bol akokoľvek podmienený dostupnosťou zdrojov Komisie. Okrem toho z okolností prejednávanej veci vyplýva, že Komisia v plnej miere vzala do úvahy naliehavosť, na ktorú žalobkyňa poukázala, a zorganizovala stretnutie v navrhnutý deň na účely prijatia jej žiadosti.

376    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, z ustálenej judikatúry vyplýva, že právo odvolávať sa na túto zásadu sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie u neho vyvolal legitímne očakávania (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. júna 2006, Österreichische Postsparkasse a Bank für Arbeit und Wirtschaft/Komisia, T‑213/01 a T‑214/01, Zb. s. II‑1601, bod 210 a tam citovanú judikatúru).

377    V prejednávanej veci žalobkyňa iba tvrdí, že Komisia ju mala informovať o spôsobe, akým hodlá uplatniť oznámenie o spolupráci.

378    Vzhľadom na jednoznačné znenie vyššie citovaných ustanovení uvedeného oznámenia, podľa ktorých sa vyžadujú dôkazy, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii, však žalobkyňa nemohla oprávnene očakávať, že poradie jej spolupráce bude na účely uplatnenia pásiem zníženia pokuty určené vo vzťahu k dátumu podania jej oznámení z 3. apríla 2003, keďže v rámci týchto oznámení nebol predložený nijaký dôkaz.

379    Okrem toho žalobkyňa netvrdí, že Komisia jej poskytla akékoľvek ubezpečenie, že jej žiadosť sa bude posudzovať, ako keby bola podaná 3. apríla 2003, a nevytýka jej, že nekonala s rýchlosťou, ktorú si okolnosti vyžadovali.

380    Preto je potrebné konštatovať, že Komisia neprijala nijaké opatrenie a ani nepostupovala spôsobom, ktorý by mohol u žalobkyne vyvolať akékoľvek legitímne očakávanie, že podmienka stanovená v bode 21 oznámenia o spolupráci sa bude v prípade jej žiadosti o zhovievavosť považovať za splnenú v okamihu, keď žalobkyňa kontaktovala Komisiu, čiže 3. apríla 2003.

381    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť argumentáciu žalobkyne založenú na porušení zásady legitímnej dôvery, ako aj argumentáciu založenú na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ktorá spočíva na tých istých tvrdeniach.

382    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, výhrada týkajúca sa posúdenia dátumu žiadosti žalobkyne o zhovievavosť nie je dôvodná.

–       O posúdení informácií poskytnutých dvoma ďalšími dotknutými podnikmi

383    Žalobkyňa tvrdí, že EKA Chemicals ani Arkema neposkytli dôkazy, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v deň podania ich žiadostí už mala k dispozícii.

384    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že Komisia v rámci zaradenia každého podniku na účely uplatnenia pásiem zníženia pokuty stanovených v bode 23 písm. b) oznámenia o spolupráci vzala do úvahy iba okamih podania ich žiadostí o zhovievavosť bez toho, aby vzala do úvahy pridanú hodnotu predložených dôkazov. Žalobkyňa navyše tvrdí, že predmetné konštatovania nie sú dostatočne odôvodnené.

385    Je potrebné poznamenať, že Komisia najprv v odôvodneniach č. 503 a 509 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že tak EKA Chemicals, ako aj Arkema predložili dôkazy, ktoré mali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré ku dňu ich predloženia Komisia už mala k dispozícii.

386    Pokiaľ ide o spoločnosť EKA Chemicals, Komisia okrem iného poukázala na to, že táto spoločnosť jej predložila dôkazy týkajúce sa obdobia od 31. januára 1994 do 14. októbra 1997, ktoré sa vzťahovali na skutočnosti, ktoré Komisii predtým neboli známe, a teda mali priamy vplyv na preukázanie dĺžky trvania kartelu. Okrem toho Komisia uviedla, že EKA Chemicals poskytla dôkazy, ktoré potvrdzovali a dopĺňali dôkazy poskytnuté spoločnosťou Degussa týkajúce sa obdobia od 14. októbra 1997 do 31. decembra 1999 (odôvodnenie č. 506 napadnutého rozhodnutia).

387    Hoci tieto úvahy boli uvedené v rámci posúdenia úrovne zníženia pokuty v rámci uplatniteľného pásma, Komisia z takýchto úvah vychádzala aj pri stanovení pásma uplatniteľného na spoločnosť EKA Chemicals, pokiaľ ide o dôkazy, ktoré táto spoločnosť predložila v období od 29. do 31. marca 2003, pričom v tomto období nebola podaná nijaká iná žiadosť o zhovievavosť.

388    Pokiaľ ide spoločnosť Arkema, Komisia poukázala na to, že jej oznámenie z 3. apríla 2003 obsahovalo rukou písané listiny, ktoré potvrdzovali existenciu protisúťažného správania týkajúceho sa obidvoch výrobkov, ktoré boli predmetom prešetrovania, a že tieto listiny ako také boli dostatočne jasné na to, aby ich pochopila, hoci boli neskôr doplnené (odôvodnenie č. 510 napadnutého rozhodnutia). Komisia teda konštatovala, že prvé oznámenie spoločnosti Arkema, ktoré malo významnú pridanú hodnotu, bolo podané 3. apríla 2003 (odôvodnenie č. 513 napadnutého rozhodnutia).

389    Z týchto dôvodov jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia na účely určenia uplatniteľného pásma zníženia pokuty preskúmala a konštatovala existenciu významnej pridanej hodnoty dôkazov predložených spoločnosťami EKA Chemicals a Arkema vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v okamihu predloženia jednotlivých žiadostí týchto spoločností už mala k dispozícii.

390    Argumentáciu žalobkyne založenú na údajnom nesprávnom právnom posúdení pri posudzovaní predmetných žiadostí je teda potrebné zamietnuť.

391    Okrem toho z vyššie citovaných odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a jednoznačne vyplývajú základné úvahy, na základe ktorých Komisia konštatovala, že každé predloženie dôkazov malo v okamihu, keď bolo uskutočnené, významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci, čo sa zohľadnilo pri stanovení pásma zníženia pokuty uplatniteľného na každý z týchto dvoch dotknutých podnikov na základe bodu 23 písm. b) uvedeného oznámenia.

392    Argumentácia žalobkyne založená na údajnom porušení povinnosti odôvodnenia teda tiež nemôže uspieť.

393    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že predmetné konštatovania Komisie sú poznačené zjavne nesprávnym posúdením.

394    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že hoci Komisia v rámci posudzovania spolupráce poskytnutej účastníkmi kartelu nesmie porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania, pri posudzovaní kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej konkrétnym podnikom má veľkú mieru voľnej úvahy. Preto možno sankcionovať iba zjavne nesprávne posúdenie Komisie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, Wieland-Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 124 a tam citovanú judikatúru).

395    Z toho vyplýva, že nestačí, ak žalobkyňa v prílohe žaloby uvedie svoje posúdenie prínosov spoločností EKA Chemicals a Arkema, ale musí konkrétnou argumentáciou preukázať, v akom smere je posúdenie Komisie zjavne nesprávne.

396    Pokiaľ ide o prínos spoločnosti EKA Chemicals, v tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že z odôvodnenia č. 506 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto spoločnosť predložila dokumenty z relevantného obdobia, ktoré sa týkali niektorých stretnutí a iných tajných kontaktov, vzťahovali sa na skutočnosti, ktoré Komisii predtým neboli známe, a mali priamy vplyv na preukázanie dĺžky trvania kartelu, pokiaľ ide o obdobie od 31. januára 1994 do 14. októbra 1997, ako aj dôkazy, ktoré potvrdzovali a dopĺňali dôkazy predložené spoločnosťou Degussa v súvislosti s neskorším obdobím.

397    Pokiaľ ide o konštatovanie, že porušenie sa vzťahovalo na celé územie EHP, presnosť tohto konštatovania nie je spochybnená skutočnosťou, na ktorú poukazuje žalobkyňa, že informácie spoločnosti EKA Chemicals sa týkali predovšetkým škandinávskeho trhu. Je potrebné pripomenúť, že EKA Chemicals poskytla informácie o kontaktoch s výrobcami na „kontinente“ a že viaceré protiprávne konania sa navyše týkali bez rozdielu škandinávskeho a „kontinentálneho“ trhu (pozri najmä odôvodnenia č. 106 a 144 napadnutého rozhodnutia).

398    Pokiaľ žalobkyňa spochybňuje dôkaznú hodnotu informácií predložených spoločnosťou EKA Chemicals, je ďalej potrebné poznamenať, že tieto informácie umožnili Komisii okrem iného stanoviť začiatok kartelu na 31. januára 1994 a potvrdiť vyhlásenia spoločnosti Degussa týkajúce sa počiatočného obdobia kartelu. Skutočnosť, že v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu boli tieto dôkazy posúdené ako nedostatočné na preukázanie účasti žalobkyne na porušení od tohto dňa, nespochybňuje ich dôkaznú hodnotu, pokiaľ ide o preukázanie kartelu ako takého.

399    Okrem toho tvrdenie žalobkyne, že prínos spoločnosti EKA Chemicals bol do veľkej miery obmedzený na skutočnosti, ktoré nastali pred začiatkom kartelu, je založené na jej výhrade, že kartel sa začal uplatňovať v auguste 1997, pričom táto výhrada bola na základe preskúmania prvého žalobného dôvodu zamietnutá (pozri bod 170 vyššie).

400    Údajne nízky počet odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorých boli uvedené informácie predložené spoločnosťou EKA Chemicals, napokon nespochybňuje dôkaznú hodnotu týchto informácií. Okrem toho samotná skutočnosť, že niektoré z týchto odôvodnení odkazujú na informácie predložené po pôvodnej žiadosti spoločnosti EKA Chemicals, nestačí na odôvodnenie tvrdenia žalobkyne, že Komisia v skutočnosti vychádzala z informácií poskytnutých spoločnosťou EKA Chemicals po podaní jej žiadosti o zhovievavosť.

401    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné konštatovať, že tvrdenia uvedené žalobkyňou nepreukazujú, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že EKA Chemicals predložila dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci pred dňom podania žiadosti o zhovievavosť žalobkyňou.

402    Pokiaľ ide o informácie predložené spoločnosťou Arkema, Komisia v napadnutom rozhodnutí okrem iného konštatovala, že „jej prvé oznámenie obsahovalo [trinásť] rukou písaných listín potvrdzujúcich existenciu protisúťažného správania medzi súťažiteľmi týkajúceho sa obidvoch výrobkov, ktoré boli predmetom prešetrovania,“ a že „hoci tieto dokumenty ako také boli dostatočne jasné na to, aby ich [Komisia] pochopila v kontexte informácií, ktoré už mala k dispozícii, [Arkema] doplnila svoje pôvodné oznámenie až 26. mája 2003 písomným vyhlásením, v ktorom boli uvedené spresnenia týkajúce sa každého z dokumentov predložených 3. apríla 2003 a doplnené nové dokumenty, ako aj vysvetlenia k nim“ (odôvodnenie č. 510 napadnutého rozhodnutia).

403    Komisia všeobecne uviedla, že informácie predložené spoločnosťou Arkema „sa týka[li] celoeurópskeho kartelu vzťahujúceho sa na obidva výrobky, pričom [Arkema] predložila najmä dokumenty z relevantného obdobia, ktoré [Komisii] umožnili… potvrdiť informácie, ktoré už poskytla Degussa a ktoré sú v tomto rozhodnutí použité vyčerpávajúcim spôsobom“ (odôvodnenie č. 513 napadnutého rozhodnutia).

404    Žalobkyňa v súvislosti s týmito konštatovaniami tvrdí, že informácie poskytnuté spoločnosťou Arkema 3. apríla 2003 nemali nijakú dôkaznú hodnotu, keďže išlo údajne len o rukou písané poznámky a záznamy, ktoré neboli datované a neobsahovali nadpisy, boli ťažko čitateľné a/alebo neúplné, keďže obsahovali symboly alebo skratky, a teda bez doplňujúcich vysvetlení boli nezrozumiteľné. Žalobkyňa sa domnieva, že až vďaka týmto doplňujúcim vysvetleniam spoločnosti Arkema z 26. mája 2003 získali informácie predložené touto spoločnosťou dôkaznú hodnotu.

405    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že predmetné dôkazy sa týkajú utajeného konania, ktoré zahŕňa tajne organizované stretnutia a minimálnu dokumentáciu.

406    Vzhľadom na ťažkosti spojené so získaním priamych dôkazov o takomto konaní, ako sú zápisy alebo zápisnice zo stretnutí z obdobia porušenia, ich dôkaznú hodnotu nemožno spochybniť iba na základe toho, že sú písané rukou alebo čiastkové, že obsahujú skratky a symboly a že si teda môžu vyžadovať doplňujúce spresnenia alebo sa musia skúmať v kontexte ostatných informácií, ktoré má Komisia k dispozícii.

407    Konkrétne skutočnosť, že na správne pochopenie takýchto dokumentov je potrebné objasnenie určitých podrobností, ako je použitie skratiek, nebráni konštatovaniu, že tieto dokumenty sú dostatočne jasné (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 561).

408    V prejednávanej veci predmetné dokumenty predložené spoločnosťou Arkema 3. apríla 2003 obsahujú zápisy a číselné tabuľky vyhotovené v období porušenia, ktoré zahŕňajú priamy listinný dôkaz o protisúťažnom obsahu diskusií vedených v relevantnom období. Dôkazná hodnota týchto dokumentov nie je spochybnená tým, že ich obsah nebolo možné úplne pochopiť bez toho, aby boli zasadené do ich kontextu a porovnané s inými informáciami, alebo bez vysvetlenia symbolov a skratiek, ktoré sú v nich použité.

409    Okrem toho je potrebné poznamenať, že prinajmenšom časť predmetných dokumentov, konkrétne zápisy z relevantného obdobia, ktoré obsahujú mená osôb a názvy podnikov, dátumy a návrhy cieľových cien a trhových podielov s uvedením číselných údajov, mohla slúžiť ako samostatný dôkaz o porušení. Komisia použila niektoré z týchto dokumentov ako také v napadnutom rozhodnutí na účely preukázania priebehu a konkrétnych výsledkov kartelových stretnutí, a to najmä v odôvodneniach č. 176 a 181 tohto rozhodnutia.

410    Je tiež potrebné pripomenúť, že v okamihu podania žiadosti spoločnosti Arkema Komisia už disponovala veľkým počtom dôkazov o priebehu kartelu, ktoré boli obsiahnuté v oznámeniach spoločností Degussa a EKA Chemicals, a že dôkazy predložené spoločnosťou Arkema bolo možné použiť v kontexte týchto informácií, ktoré Komisia už mala k dispozícii.

411    Okrem toho skutočnosť, že Komisia v rámci uvedenia týchto dôkazov v niektorých odôvodneniach napadnutého rozhodnutia odkázala súčasne na dokument predložený 3. apríla 2003 a na vysvetlenia predložené spoločnosťou Arkema 26. mája 2003, neznamená, že uznala, že dokumenty, ktoré boli predložené ako prvé, ako také nemali dôkaznú hodnotu. Hoci totiž informácie poskytnuté 26. mája 2003 skutočne obsahovali určité vysvetlenia alebo prepisy dokumentov z 3. apríla 2003, väčšina týchto informácií iba spresňovala dokumenty, ktoré už boli predložené.

412    Tvrdenie žalobkyne založené na údajnej neexistencii dôkaznej hodnoty dokumentov predložených spoločnosťou Arkema 3. apríla 2003 teda nemôže uspieť.

413    Pokiaľ ide o významnú pridanú hodnotu predmetných dôkazov, je potrebné pripomenúť, že ide o dokumenty z relevantného obdobia, ktoré sa týkajú utajených stretnutí v rokoch 1997 a 1998, z ktorých napadnuté rozhodnutie v súvislosti s týmto obdobím do veľkej miery vychádza a z ktorých sú niektoré v tomto rozhodnutí priamo citované.

414    Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala, že pôvodná žiadosť spoločnosti Arkema sa týkala obidvoch predmetných výrobkov, v tejto súvislosti stačí poznamenať, že hoci sa dokumenty predložené spoločnosťou Arkema 3. apríla 2003 vzťahovali len na protiprávne konanie týkajúce sa PV, táto skutočnosť nemôže spochybniť záver týkajúci sa významnej pridanej hodnoty jej spolupráce, keďže v prejednávanej veci ide o jediné porušenie, ktoré sa týkalo obidvoch trhov.

415    Vzhľadom na všetky tieto úvahy nie je preukázané, že Komisia sa dopustila zjavného nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že Arkema faxom z 3. apríla 2003 predložila dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci.

416    Na pojednávaní žalobkyňa po prvý raz poukázala na rozdiel medzi posúdením, o ktoré ide v prejednávanej veci, a posúdením Komisie týkajúcim sa spolupráce spoločnosti Arkema vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2006) 2098 z 31. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (prípad č. COMP/F/38.645 – Metakryláty).

417    Komisia v nadväznosti na otázku týkajúcu sa tejto skutočnosti nenamietala proti uplatneniu tejto novej argumentácie.

418    Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

419    Aj za predpokladu, že predmetnú argumentáciu by bolo možné považovať za nový žalobný dôvod, v prejednávanej veci táto argumentácia nepatrí do pôsobnosti tohto zákazu, keďže spočíva na posúdení skutkového stavu uvedenom v rozhodnutí K(2006) 2098, ktoré – ako Komisia uznala na pojednávaní – bolo zverejnené až po ukončení písomnej časti konania v prejednávanej veci.

420    Pokiaľ ide o vecnú stránku tejto argumentácie, je potrebné poznamenať, že z faxu z 3. apríla 2003, ktorý tvorí prílohu žaloby, vyplýva, že Arkema týmto oznámením požiadala o uplatnenie oznámenia o spolupráci, pričom predložila dokumenty týkajúce sa troch výrobkov, vrátane PV, ktorý je predmetom napadnutého rozhodnutia, a metakrylátov, ktoré sú predmetom rozhodnutia K(2006) 2098.

421    V odôvodnení č. 405 rozhodnutia K(2006) 2098, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, Komisia v rámci stanovenia úrovne zníženia pokuty, ktoré sa má priznať spoločnosti Arkema, uviedla, že „hoci [Arkema] podala žiadosť o zhovievavosť v pomerne skorom štádiu konania, konkrétne 3. apríla 2003, čiže v priebehu mesiaca, ktorý nasledoval po kontrolách“, „až po doručení jej neskorších vyhlásení“ Komisia dospela k záveru, že „tento podnik splnil podmienky na uplatnenie zhovievavosti vzhľadom na samotnú povahu a úroveň presnosti predložených dôkazov, ktoré posilnili jej schopnosť preukázať predmetné skutočnosti“. Komisia v tom istom odôvodnení uviedla, že „hoci [Arkema] predložila dôkazy, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu, už vo svojom prvom oznámení…, pridaná hodnota, ktorú [jej] tvrdeniam poskytla, zostala počas celého konania obmedzená“.

422    Z tohto konštatovania vyplýva, že vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2006) 2098, sa Komisia domnievala, že hoci Arkema predložila svoju žiadosť o zhovievavosť 3. apríla 2003, až po doručení jej neskorších vyhlásení Komisia dospela záveru, že tento podnik predložil dôkazy s významnou pridanou hodnotou.

423    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však predmetná úvaha neumožňuje preukázať, že pri posudzovaní prínosu, o ktorý ide v prejednávanej veci, Komisia vzala do úvahy aj vyhlásenia spoločnosti Arkema, ktoré nasledovali po jej faxe z 3. apríla 2003.

424    Po prvé posúdenie uvedené v rozhodnutí K(2006) 2098 týkajúce sa dokumentov pripojených v prílohách A 14 a A 15 faxu z 3. apríla 2003 sa netýkalo dôkazov posudzovaných v prejednávanej veci, ktoré boli pripojené v prílohách A 1 až A 13 toho istého oznámenia. Okrem toho uvedené posúdenie sa týkalo stanovenia úrovne zníženia pokuty v rámci uplatniteľného pásma podľa bodu 23 písm. b) druhého odseku oznámenia o spolupráci, a nie určenia samotného použiteľného pásma v zmysle bodu 23 písm. b) prvého odseku oznámenia, o ktoré ide v prejednávanej veci.

425    Po druhé z rozhodnutia K(2006) 2098 vyplýva, že vo veci, v ktorej bolo vydané uvedené rozhodnutie, nebola medzi 3. aprílom 2003 a doručením neskorších vyhlásení spoločnosti Arkema Komisii podaná nijaká žiadosť o zhovievavosť. Na rozdiel od prejednávanej veci teda vo veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie K(2006) 2098, Komisia bola oprávnená vziať do úvahy predmetné neskoršie vyhlásenia s cieľom určiť, či Arkema splnila podmienky na zníženie pokuty stanovené v oznámení o spolupráci.

426    Vzhľadom na tieto úvahy posúdenie uvedené v rozhodnutí K(2006) 2098 nemôže spochybniť zákonnosť posúdenia vykonaného v prejednávanej veci.

427    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné zamietnuť výhradu žalobkyne týkajúcu sa posúdenia prínosov spoločností EKA Chemicals a Arkema ako nedôvodnú.

–       O úrovni zníženia pokuty priznaného žalobkyni

428    V odôvodneniach č. 523 a 524 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že žalobkyňa bola tretím podnikom, ktorý splnil podmienku stanovenú v bode 21 oznámenia o spolupráci, keďže v dňoch 4. apríla a 17. mája 2003 predložila dokumenty súvisiace s celoeurópskym kartelom týkajúcim sa obidvoch predmetných výrobkov. Pokiaľ ide pridanú hodnotu tejto spolupráce, Komisia poukázala na to, že žalobkyňa „predložila najmä dôkazy, ktoré [jej] umožnili… potvrdiť niektoré informácie, ktoré už boli oznámené spoločnosťami Degussa a [Arkema] a ktoré sú v [napadnutom rozhodnutí] do veľkej miery použité“. Na základe týchto úvah Komisia uplatnila zníženie pokuty žalobkyne o 10 %.

429    Žalobkyňa subsidiárne tvrdí, že Komisia jej neprávom odmietla priznať maximálne zníženie o 20 % v rámci pásma uplatniteľného na tretí podnik v zmysle bodu 23 písm. b) prvého odseku oznámenia o spolupráci.

430    Je potrebné pripomenúť, že podľa bodu 23 písm. b) druhého odseku oznámenia o spolupráci Komisia môže na účely určenia úrovne zníženia pokuty v rámci uplatniteľného pásma zohľadniť dátum predloženia dôkazov, mieru pridanej hodnoty predložených dôkazov, ako aj rozsah a kontinuitu spolupráce.

431    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 515 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že žalobkyňa sa zapojila v skorom štádiu konania, krátko po šetreniach, že jej prínos predstavoval významnú pridanú hodnotu a že jej spolupráca bola sústavná, pričom dôkazy boli predložené najmä 4., 9., 11. a 16. apríla a 17. mája 2003. Je nesporné, že dôkazy predložené žalobkyňou boli v napadnutom rozhodnutí do veľkej miery použité na preukázanie porušenia, najmä pokiaľ ide o obdobie od roku 1997 do roku 2000.

432    Ako navyše vyplýva z odpovede Komisie z 15. septembra 2009 na písomnú otázku Súdu prvého stupňa, žalobkyňa predložila ako prvá dôkazy týkajúce sa viacerých stretnutí konaných v Bruseli v období od augusta do novembra 1997. Je tiež potrebné poznamenať, že informácie týkajúce sa týchto stretnutí umožnili Komisii preukázať niektoré zásadné aspekty predmetného kartelu, konkrétne existenciu záväzných dohôd o koordinovanom zvyšovaní cien PV, ako aj iniciatívy smerujúce k tajnej spolupráci týkajúcej sa PS.

433    V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že Komisia v odôvodnení č. 523 napadnutého rozhodnutia neprávom konštatovala, že po prvé dôkazy predložené žalobkyňou predovšetkým potvrdili niektoré informácie, ktoré už oznámili Degussa a Arkema, a že po druhé dôkazy uvedené v uvedenom odôvodnení vzhľadom na kritériá uvedené v bode 23 písm. b) druhom odseku oznámenia o spolupráci vôbec neodôvodňujú uplatnenie predmetnej sadzby zníženia v rámci uplatniteľného pásma.

434    Preto je potrebné konštatovať, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď na základe uvedených úvah stanovila úroveň zníženia pokuty, ktoré sa má priznať žalobkyni z dôvodu jej spolupráce, na 10 %.

435    Predmetné posúdenie, ktoré viedlo k malému zníženiu pokuty priznanému žalobkyni, je navyše v rozpore s posúdením týkajúcim sa spolupráce spoločnosti Arkema, keďže Komisia konštatovala, že Arkema predložila doplňujúce informácie až 26. mája 2003, čiže niekoľko týždňov po podaní pôvodnej žiadosti, avšak priznala jej maximálne zníženie v rámci uplatniteľného pásma (odôvodnenia č. 510 a 513 napadnutého rozhodnutia).

436    Okrem toho vyhlásenia predložené žalobkyňou na rozdiel od vyhlásení spoločnosti Arkema obsahovali dôkaz o porušení týkajúcom sa obidvoch predmetných výrobkov, keďže vyhlásenia žalobkyne obsahovali aj podrobný opis obsahu protiprávnych opatrení, ktorý bol potvrdený svedeckými výpoveďami priamych účastníkov kartelu, o čom navyše svedčí skutočnosť, že tieto výpovede boli do veľkej miery použité v napadnutom rozhodnutí.

437    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné tejto poslednej výhrade žalobkyne vyhovieť.

438    V zostávajúcej časti sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.

439    Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci zastáva názor, že vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 430 až 437 vyššie je potrebné stanoviť zníženie pokuty priznané žalobkyni z dôvodu jej spolupráce na 20 %. V dôsledku toho sa výška pokuty uloženej žalobkyni teda musí znížiť.

 O stanovení konečnej výšky pokuty

440    Po preskúmaní žalobných dôvodov uplatnených žalobkyňou je potrebné v rámci výkonu neobmedzenej právomoci Všeobecného súdu upraviť výšku pokuty uloženej žalobkyni tak, že zvýšenie východiskovej sumy pokuty uplatnené Komisiou z dôvodu dĺžky trvania účasti žalobkyne na porušení sa zníži na 55 % a sadzba zníženia pokuty uplatneného na základe oznámenia o spolupráci sa zvýši na 20 %.

441    V dôsledku tejto úpravy sa konečná výška pokuty uloženej žalobkyni stanovuje na 139,5 milióna eur.

 O trovách

442    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.

443    Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci boli návrhy žalobkyne vyhlásené za čiastočne dôvodné, Všeobecný súd sa domnieva, že spravodlivým posúdením okolností je rozhodnutie, že žalobkyňa znáša 80 % svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť 80 % trov konania vynaložených Komisiou a že Komisia znáša 20 % svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť 20 % trov konania vynaložených žalobkyňou.

444    Okrem toho je potrebné zamietnuť návrh, ktorý žalobkyňa uviedla vo svojich návrhoch na rozhodnutie o trovách konania a ktorým sa domáha, aby bola Komisii uložená povinnosť nahradiť náklady vyplývajúce zo zriadenia a zachovania bankovej záruky na zabránenie nútenému výkonu napadnutého rozhodnutia. Podľa ustálenej judikatúry totiž takéto náklady nepredstavujú trovy konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 214 vyššie, bod 5133 a tam citovanú judikatúru).

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 písm. m) rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) sa zrušuje v rozsahu, v akom v ňom Európska komisia konštatovala, že Solvay SA sa zúčastnila na porušení v období pred májom 1995.

2.      Výška pokuty uloženej Solvay v článku 2 písm. h) rozhodnutia K(2006) 1766 v konečnom znení sa stanovuje na 139,5 milióna eur.

3.      Žaloba sa v zostávajúcej časti zamieta.

4.      Solvay znáša 80 % svojich trov konania a je povinná nahradiť 80 % trov konania Komisie.

5.      Komisia znáša 20 % svojich trov konania a je povinná nahradiť 20 % trov konania Solvay.

Vadapalas Dittrich Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O dĺžke trvania účasti žalobkyne na porušení

Tvrdenia účastníkov konania

– O období od 31. januára 1994 do augusta 1997

– O období od 18. mája do 31. decembra 2000

Posúdenie Všeobecným súdom

– O období od 31. januára 1994 do mája 1995

– O období od mája 1995 do augusta 1997

– O období od 18. mája do 31. decembra 2000

O údajnom porušení práva na obhajobu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O prístupe k dokumentom spoločnosti Degussa

– O prístupe k odpovediam ostatných dotknutých podnikov na oznámenie o výhradách

O údajných pochybeniach pri stanovení základnej sumy pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O posúdení závažnosti porušenia a úrovne východiskovej sumy pokuty

– O odstrašujúcom účinku

– O dĺžke trvania porušenia

– O nezohľadnení spolupráce žalobkyne nad rámec oznámenia o spolupráci

O uplatnení oznámenia o spolupráci

Tvrdenia účastníkov konania

– O posúdení dátumu žiadosti žalobkyne

– O zaradení žalobkyne vo vzťahu k dvom ďalším dotknutým podnikom

– O úrovni zníženia priznaného žalobkyni

Posúdenie Všeobecným súdom

– O posúdení dátumu žiadosti podanej žalobkyňou

– O posúdení informácií poskytnutých dvoma ďalšími dotknutými podnikmi

– O úrovni zníženia pokuty priznaného žalobkyni

O stanovení konečnej výšky pokuty

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.