ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (deviata komora)
zo 6. júna 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti – Nariadenie (ES) č. 4/2009 – Článok 12 ods. 1 – Prekážka začatého konania – Článok 13 – Súvisiace veci – Pojem“
Vo veci C‑381/23 [Geterfer] (i),
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Amtsgericht Mönchengladbach‑Rheydt (Okresný súd Mönchengladbach‑Rheydt, Nemecko) z 19. júna 2023 a doručený Súdnemu dvoru 19. júna 2023, ktorý súvisí s konaním:
ZO
proti
JS,
SÚDNY DVOR (deviata komora),
v zložení: predsedníčka deviatej komory O. Spineanu‑Matei, sudcovia J.‑C. Bonichot a L. S. Rossi (spravodajkyňa),
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Európska komisia, v zastúpení: J. Vondung a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi ZO, dieťaťom, ktoré sa stalo plnoletým v priebehu konania, a JS, jeho matkou, vo veci platenia výživného.
Nariadenie č. 4/2009
3 Odôvodnenia 15 a 44 nariadenia č. 4/2009 znejú:
„(15) S cieľom ochrániť záujmy oprávnených na výživné a podporiť riadny výkon spravodlivosti v rámci Európskej únie je potrebné prispôsobiť normy právomoci, ako vyplývajú z nariadenia (ES) č. 44/2001 [Rady z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42)]. …
…
(44) Týmto nariadením by sa malo zmeniť a doplniť nariadenie (ES) č. 44/2001 nahradením ustanovení uvedeného nariadenia týkajúcich sa vyživovacej povinnosti. S výhradou prechodných ustanovení tohto nariadenia by členské štáty mali vo veciach vyživovacej povinnosti uplatňovať ustanovenia tohto nariadenia o právomoci, uznávaní, vykonateľnosti a výkone rozhodnutí a o právnej pomoci namiesto ustanovení nariadenia (ES) č. 44/2001 odo dňa začiatku uplatňovania tohto nariadenia.“
4 Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva.“
5 Kapitola II tohto nariadenia, nazvaná „Právomoc“, obsahuje články 3 až 14.
6 Článok 3 tohto nariadenia stanovuje:
„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov. …
…“
7 Článok 12 nariadenia č. 4/2009, nazvaný „Prekážka začatej veci“, stanovuje:
„1. Ak sa v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi vedú konania na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
2. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“
8 Podľa článku 13 tohto nariadenia s názvom „Súvisiace veci“:
„1. Ak sa koná o súvisiacich veciach na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže konanie prerušiť.
2. Ak ide o konania na prvom stupni, súd, ktorý nezačal konať ako prvý, môže tiež na návrh jedného z účastníkov odmietnuť vykonávať svoju právomoc, ak súd, ktorý začal konať ako prvý, má právomoc rozhodovať v uvedených veciach a ak právny poriadok jeho štátu pripúšťa ich zlúčenie.
3. Na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné prerokovať a rozhodnúť ich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozsudkov vydaných v samostatných konaniach.“
9 Článok 24 prvý odsek uvedeného nariadenia, nazvaný „Dôvody odmietnutia uznania“, v písmene c) uvádza:
„Rozhodnutie sa neuzná, ak:
…
c) je nezlučiteľné s rozhodnutím vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa o uznanie žiada.“
10 Z článku 68 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 vyplýva, že s výhradou prechodných ustanovení obsiahnutých v jeho článku 75 ods. 2 toto nariadenie mení nariadenie č. 44/2001 a nahrádza ustanovenia uvedeného nariadenia, ktoré sa uplatňujú vo veciach vyživovacej povinnosti.
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
11 ZO, navrhovateľka vo veci samej, sa narodila v novembri 2001 v manželstve uzavretom medzi jej otcom a JS, odporkyňou vo veci samej. Toto manželstvo bolo definitívne rozvedené v novembri 2010.
12 Otec ZO býva v Nemecku, zatiaľ čo jej matka býva v Belgicku.
13 Po rozchode svojich rodičov žila ZO najprv so svojou matkou, pričom jej otec musel v súlade s rozsudkom Súdu prvého stupňa Eupen (Belgicko) zo 17. decembra 2014 platiť mesačné výživné na ZO a na jej brata.
14 Rozsudkom z 31. augusta 2017 Súd prvého stupňa Eupen (Belgicko) preniesol „právo na výlučnú starostlivosť“ na otca.
15 ZO je počas týždňa ubytovaná na internáte v Nemecku a počas školských prázdnin sa zdržiava prevažne u svojho otca. Podľa informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania si ZO ponechala adresu pobytu v obci v Belgicku, kde býva jej matka, ale odmieta sa s ňou stýkať.
16 Vo veci samej ZO žiada od svojej matky zaplatenie výživného, ktoré musí byť ešte vyčíslené, za obdobie od novembra 2017 až do nešpecifikovaného dátumu. Matka vzniesla námietku prekážky začatého konania.
17 V čase začatia konania vo veci samej pred Súdom prvého stupňa Eupen už totiž prebiehalo iné konanie proti otcovi dieťaťa ZO, začaté jeho matkou. V rámci tohto konania si matka uplatňuje nárok na náhradu škody za to, že od 1. augusta 2017 do 31. decembra 2018 zabezpečovala ubytovanie a výživu svojej dcéry.
18 Uznesením z 3. novembra 2021 Amtsgericht Mönchengladbach‑Rheydt (Okresný súd Mönchengladbach‑Rheydt, Nemecko) vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o návrhu ZO podľa článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009. Tento návrh však zamietol ako neprípustný z dôvodu existencie prekážky začatého konania, keďže matka predtým podala návrh na Súd prvého stupňa Eupen. Amtsgericht Mönchengladbach‑Rheydt (Okresný súd Mönchengladbach‑Rheydt) najmä konštatoval, že obe konania sa týkajú priznania výživného na dieťa, pričom okrem iného uviedol, že v Belgicku sú rodičia v súlade s článkami 203 a 203a Občianskeho zákonníka v rámci vzájomnej starostlivosti povinní zabezpečovať výživu svojich detí až do momentu ukončenia ich vzdelávania, a to aj po dosiahnutí veku dospelosti stanoveného na 18 rokov.
19 Uznesením z 26. apríla 2022 Oberlandesgericht Düsseldorf (Vyšší krajinský súd Düsseldorf, Nemecko) vyhovel odvolaniu, ktoré podala ZO proti uzneseniu Amtsgericht Mönchengladbach‑Rheydt (Okresný súd Mönchengladbach‑Rheydt) s odôvodnením, že uvedené dve konania sa netýkajú rovnakých účastníkov konania a nemajú rovnaký predmet ani dôvod. Vec vrátil na Amtsgericht Mönchengladbach‑Rheydt (Okresný súd Mönchengladbach‑Rheydt) na nové prejednanie a rozhodnutie.
20 Tento okresný súd, ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa s odkazom na rozsudok z 19. mája 1998, Drouot assurances (C‑351/96, EU:C:1998:242), domnieva, že záujmy navrhovateľky vo veci samej a jej otca, odporcu vo veci samej pred Súdom prvého stupňa Eupen, sú natoľko rovnaké, že tieto osoby možno na účely prekážky začatej veci považovať za jedného a toho istého účastníka konania. Navyše obe prebiehajúce konania majú rovnaký predmet, a to návrh na priznanie výživného. Vnútroštátny súd má však pochybnosti o výklade článku 12 nariadenia č. 4/2009 a o uplatňovaní tohto článku 12 vo veci samej.
21 Za týchto okolností Amtsgericht Mönchengladbach‑Rheydt (Okresný súd Mönchengladbach‑Rheydt) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Ide o prekážku začatej veci s rovnakým predmetom sporu podľa nariadenia (ES) č. 4/2009…, ak sa v Belgicku vedie konanie medzi otcom a matkou dieťaťa o výživné na dieťa, zatiaľ čo v Nemecku sa neskôr začne proti matke dieťaťa konanie o výživne na dieťa, ktoré medzitým dosiahlo plnoletosť?“
O prejudiciálnej otázke
22 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 vykladať v tom zmysle, že podmienky uznania prekážky začatej veci stanovené v tomto ustanovení, podľa ktorých musia mať spory rovnaký predmet a musia byť vedené medzi tými istými účastníkmi konania, sú splnené, ak v čase podania návrhu na zaplatenie výživného na súd členského štátu dieťaťom, ktoré medzičasom dosiahlo plnoletosť, voči jeho matke, už táto matka podala návrh na súd iného členského štátu, ktorým žiada od otca dieťaťa náhradu za ubytovanie a výživu tohto dieťaťa.
23 Na úvod je potrebné pripomenúť, ako vyplýva z článku 68 ods. 1 a článku 75 ods. 2 nariadenia č. 4/2009, že toto nariadenie nahradilo vo veciach vyživovacej povinnosti nariadenie č. 44/2001, ktoré zase nahradilo medzi členskými štátmi Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1973, s. 32), zmenený následnými dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“).
24 Ako Komisia v podstate uviedla vo svojich písomných pripomienkach, výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam jedného z týchto právnych nástrojov platí rovnako aj vo vzťahu k ustanoveniam ostatných právnych nástrojov, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association, C‑700/20, EU:C:2022:488, bod 42).
25 Tak je to v prípade ustanovení týkajúcich sa prekážky začatej veci, ktoré sú obsiahnuté v článku 21 prvom odseku Bruselského dohovoru, v článku 27 nariadenia č. 44/2001, ako aj v oblasti vyživovacej povinnosti v článku 12 nariadenia č. 4/2009, a ktoré majú podobné znenie.
26 Článok 12 ods. 1 nariadenia 4/2009, analogicky k článku 21 prvému odseku Bruselského dohovoru a článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, stanovuje, že ak sa v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi vedú konania na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
27 Toto pravidlo týkajúce sa prekážky začatej veci, podobne ako pravidlo uvedené v článku 21 prvom odseku Bruselského dohovoru a článku 27 nariadenia č. 44/2001, smeruje, v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, ako je spomenuté najmä v odôvodnení 15 nariadenia č. 4/2009, k obmedzeniu možnosti súbežných konaní na súdoch rôznych členských štátov a zabráneniu vydania nezlučiteľných rozhodnutí, ak viacero súdov má právomoc rozhodovať v tom istom spore (pozri analogicky rozsudky zo 14. októbra 2004, Mærsk Olie & Gas, C‑39/02, EU:C:2004:615, bod 31, ako aj z 22. októbra 2015, Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements, C‑523/14, EU:C:2015:722, bod 39).
28 Cieľom článku 12 nariadenia č. 4/2009 je tak v čo najväčšej možnej miere predísť situácii uvedenej v článku 24 prvom odseku písm. c) tohto nariadenia, a to neuznaniu rozhodnutia z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s rozhodnutím vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok zo 14. októbra 2004, Mærsk Olie & Gas, C‑39/02, EU:C:2004:615, bod 31).
29 Tento mechanizmus na vyriešenie prekážky začatej veci má objektívnu a automatickú povahu a vychádza z chronologického poradia, v ktorom dotknuté súdy začali konať (pozri analogicky rozsudok z 22. októbra 2015, Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements, C‑523/14, EU:C:2015:722, bod 48, ako aj citovanú judikatúru).
30 Okrem toho vzhľadom na skutočnosť, že článok 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 neodkazuje na právne poriadky členských štátov, ale odkazuje na viaceré hmotnoprávne podmienky ako na prvky definície situácie prekážky začatej veci, pojmy použité v tomto článku 12 treba považovať za autonómne (pozri v tomto zmysle analogicky rozsudok z 8. decembra 1987, Gubisch Maschinenfabrik, 144/86, EU:C:1987:528, bod 11).
31 Zo znenia článku 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009, ako bolo pripomenuté v bode 26 tohto rozsudku, vyplýva, že na konštatovanie prekážky začatej veci musia byť splnené viaceré kumulatívne podmienky. Táto prekážka nastáva, ak sú konania vedené „medzi rovnakými účastníkmi konania“ a majú „rovnaký predmet“ a „rovnaký dôvod“.
32 Vo veci samej sa vnútroštátny súd pýta na splnenie podmienok týkajúcich sa totožnosti účastníkov konania a zhody predmetu dvoch súbežne vedených konaní.
33 V prvom rade, pokiaľ ide o podmienku, že konania musia byť vedené medzi „rovnakými účastníkmi“, pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajú z toho, že zatiaľ čo v spore na Súde prvého stupňa Eupen stoja proti sebe matka a otec dieťaťa, spor, ktorý prejednáva vnútroštátny súd, je vedený medzi týmto dieťaťom, ktoré medzičasom dovŕšilo plnoletosť, a jeho matkou, a tak z formálneho hľadiska títo účastníci konania nie sú totožní.
34 V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že v zásade je dôležité, aby boli účastníci konaní totožní bez ohľadu na postavenie jedného alebo druhého účastníka konania v oboch súbežných konaniach (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 2015, Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements, C‑523/14, EU:C:2015:722, bod 41, ako aj citovanú judikatúru).
35 Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že Súdny dvor v rozsudku z 19. mája 1998, Drouot assurances (C‑351/96, EU:C:1998:242, body 19, 23 a 25), ktorý sa týkal výkladu článku 21 prvého odseku Bruselského dohovoru, pripustil, že formálne rôzni účastníci konania, konkrétne poistiteľ a jeho poistený, môžu vo vzťahu k predmetu oboch príslušných sporov mať rovnaké a neoddeliteľné záujmy do tej miery, že rozsudok vydaný proti jednému z nich by mal právnu silu rozhodnutej veci vo vzťahu k druhému, a tak na účely uplatnenia tohto ustanovenia by museli byť považovaní za jedného a toho istého účastníka konania.
36 Analogický výklad pojmu „rovnakí účastníci konania“ možno prijať v rámci článku 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009.
37 Vzhľadom na predmet tohto nariadenia, ktorým je, ako sa uvádza v jeho článku 1 ods. 1, vyživovacia povinnosť vyplývajúca z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva, a v dôsledku toho sa často týka pohľadávok na výživné maloletého dieťaťa, ktoré sú uplatňované inými osobami, ako napríklad jedným z rodičov alebo verejným orgánom príslušným na sociálne dávky, na ktorý prešli zo zákona práva oprávneného, treba pripustiť, že v určitých situáciách môžu mať formálne rôzni účastníci konania vo vzťahu k predmetu dvoch prejednávaných sporov rovnaký a neoddeliteľný záujem, a to záujem dotknutého dieťaťa ako oprávneného na výživné, aby rozsudok vydaný proti jednej z týchto strán mal právnu silu rozhodnutej veci vo vzťahu k druhej strane. V takom prípade musia byť uvedení účastníci konania považovaní za jedného a toho istého účastníka konania v zmysle článku 12 uvedeného nariadenia.
38 Tento výklad je potvrdený aj článkom 3 písm. c) nariadenia č. 4/2009. Toto ustanovenie totiž pripúšťa, aby návrh vo veciach vyživovacej povinnosti mohol byť podaný aj akcesoricky v rámci konania o osobnom stave, akým je rozvodové konanie, ktorého účastníkmi sú nevyhnutne rodičia dotknutého dieťaťa a v ktorom aspoň jeden z týchto rodičov zastupuje záujmy tohto dieťaťa vo vedľajšom konaní týkajúcom sa vyživovacej povinnosti.
39 Vo veci samej teda prináleží vnútroštátnemu súdu, aby sa ubezpečil, že vzhľadom na predmet súbežných konaní a na skutočnosť, že navrhovateľka vo veci samej v priebehu konania dovŕšila plnoletosť, sú záujmy tejto navrhovateľky do tej miery neoddeliteľné od záujmov jej otca, odporcu pred Súdom prvého stupňa Eupen, že rozsudok vydaný v niektorej z týchto vecí proti jednému z týchto účastníkov konania by mal právnu silu rozhodnutej veci vo vzťahu k druhému účastníkovi konania.
40 V druhom rade, pokiaľ ide o podmienku, že predmet návrhov musí byť rovnaký, je potrebné pripomenúť, že táto podmienka znamená, že tieto návrhy musia mať rovnaký cieľ s prihliadnutím na nároky navrhovateľov v každom zo sporov, a nie na prostriedky obrany prípadne uplatnené odporcom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2003, Gantner Electronic, C‑111/01, EU:C:2003:257, body 25 a 26, ako aj citovanú judikatúru).
41 V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že matka sa na Súde prvého stupňa Eupen domáha od otca náhrady nákladov na ubytovanie a výživu ich dcéry, ktoré boli vynaložené v období od 1. augusta 2017 do 31. decembra 2018, zatiaľ čo navrhovateľka vo veci samej požaduje pred vnútroštátnym súdom od svojej matky vyplatenie výživného za obdobie od 1. novembra 2017 do nešpecifikovaného dátumu, ktoré však môže presahovať aj november 2019, kedy sa navrhovateľka vo veci samej stala plnoletou.
42 Preto sa nezdá, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, že návrhy podané v každom zo súbežných konaní majú rovnaký predmet. Hoci sa totiž tieto spory vo všeobecnosti týkajú vyplácania výživného, požiadavky navrhovateľov podľa všetkého nemajú rovnaký účel a netýkajú sa toho istého obdobia.
43 V dôsledku toho, keďže podmienky stanovené v článku 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 sú kumulatívne, nemožno konštatovať existenciu prekážky začatej veci vzhľadom na informácie, ktoré má k dispozícii Súdny dvor.
44 Treba však zdôrazniť, ako správne uviedla Komisia, že neexistencia prekážky začatej veci nebráni uplatneniu článku 13 nariadenia č. 4/2009, ak sa vnútroštátny súd domnieva, že predmetné veci sú navzájom dostatočne úzko spojené na to, aby ich bolo možné považovať za súvisiace veci v zmysle tohto článku 13 ods. 3, a tak ten súd, ktorý začne konať ako druhý, by mohol prerušiť konanie.
45 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienky uznania prekážky začatej veci stanovené v tomto ustanovení, podľa ktorých musia mať spory rovnaký predmet a musia byť vedené medzi rovnakými účastníkmi konania, nie sú splnené, ak v čase podania návrhu na zaplatenie výživného na súde členského štátu dieťaťom, ktoré medzičasom dosiahlo plnoletosť, voči jeho matke, už táto matka podala návrh na súd iného členského štátu, ktorým žiada od otca dieťaťa náhradu za ubytovanie a výživu dieťaťa, keďže nároky navrhovateľov nesledujú rovnaký cieľ a z časového hľadiska sa neprekrývajú. Neexistencia prekážky začatej veci v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 však nebráni uplatneniu článku 13 tohto nariadenia, ak sú predmetné veci navzájom dostatočne úzko spojené na to, aby ich bolo možné považovať za súvisiace veci v zmysle tohto článku 13 ods. 3, a tak vnútroštátny súd, ktorý začal konať ako druhý, by mohol prerušiť konanie.
O trovách
46 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:
Článok 12 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti
sa má vykladať v tom zmysle, že:
podmienky uznania prekážky začatej veci stanovené v tomto ustanovení, podľa ktorých musia mať spory rovnaký predmet a musia byť vedené medzi tými istými účastníkmi konania, nie sú splnené, ak v čase podania návrhu na zaplatenie výživného na súde členského štátu dieťaťom, ktoré medzičasom dosiahlo plnoletosť, voči jeho matke, už táto matka podala návrh na súd iného členského štátu, ktorým žiada od otca dieťaťa náhradu za ubytovanie a výživu dieťaťa, keďže nároky navrhovateľov nesledujú rovnaký cieľ a z časového hľadiska sa neprekrývajú. Neexistencia prekážky začatej veci v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 však nebráni uplatneniu článku 13 tohto nariadenia, ak sú predmetné veci navzájom dostatočne úzko spojené na to, aby ich bolo možné považovať za súvisiace veci v zmysle tohto článku 13 ods. 3, a tak vnútroštátny súd, ktorý začal konať ako druhý, by mohol prerušiť konanie.
Podpisy