UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 21. marca 2012 (*)
„Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Schéma pomoci umožňujúca odpísanie finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nenariaďujúce vymáhanie pomoci – Neexistencia osobnej dotknutosti – Neprípustnosť“
Vo veci T‑174/11,
Modelo Continente Hipermercados, SA, sucursal en España, so sídlom v Madride (Španielsko), v zastúpení: J. Buendía Sierra, E. Abad Valdenebro, M. Muñoz de Juan a R. Calvo Salinero, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: R. Lyal a C. Urraca Caviedes, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie článku 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie 2011/5/ES z 28. októbra 2009 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch C 45/07 (ex NN 51/07, ex CP 9/07) vykonávanom Španielskom (Ú. v. EÚ L 7, 2011, s. 48),
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory L. Truchot (spravodajca), sudcovia M. E. Martins Ribeiro a A. Popescu,
tajomník: E. Coulon,
vydal toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Niekoľkými písomnými otázkami položenými v rokoch 2005 a 2006 (E‑4431/05, E‑4772/05, E‑5800/06 a P‑5509/06) sa poslanci Európskeho parlamentu pýtali Komisie Európskych spoločenstiev na posúdenie opatrenia stanoveného článkom 12 ods. 5 ako štátnej pomoci, pričom tento článok bol do španielskeho zákona o dani z príjmov právnických osôb zavedený zákonom Ley 24/2001, de Medidas Fiscales, Administrativas y del Orden Social (zákon č. 24/2001, ktorým sa prijímajú daňové a správne opatrenia a opatrenia sociálnej povahy) z 27. decembra 2001 (BOE č. 313 z 31. decembra 2001, s. 50493), a prevzatý Real Decreto Legislativo 4/2004, por el que se aprueba el texto refundido de la Ley del Impuesto sobre Sociedades (kráľovský legislatívny dekrét č. 4/2004, ktorým sa schvaľuje revidované znenie zákona o dani z príjmu právnických osôb) z 5. marca 2004 (BOE č. 61 z 11. marca 2004, s. 10951) (ďalej len „sporná schéma“). Komisia v podstate odpovedala, že podľa informácií, ktoré má k dispozícii, sporná schéma pravdepodobne nepatrí do pôsobnosti pravidiel týkajúcich sa štátnej pomoci.
2 Listami z 15. januára a z 26. marca 2007 vyzvala Komisia španielske orgány, aby jej poskytli informácie na účely posúdenia dosahu a účinkov spornej schémy. Listami zo 16. februára a 4. júna 2007 oznámilo Španielske kráľovstvo Komisii požadované informácie.
3 Faxom z 28. augusta 2007 bola Komisii doručená sťažnosť súkromného subjektu, v ktorej tvrdil, že sporná schéma predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom.
4 Rozhodnutím z 10. októbra 2007 (zhrnutie uverejnené v Ú. v. EÚ C 311, s. 21) začala Komisia konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa spornej schémy.
5 Listom z 5. decembra 2007 boli Komisii doručené pripomienky Španielskeho kráľovstva k tomuto rozhodnutiu o začatí formálneho zisťovania. V období medzi 18. januárom a 16. júnom 2008 boli Komisii doručené aj pripomienky 32 dotknutých tretích osôb. Listami z 30. júna 2008 a 22. apríla 2009 predložilo Španielske kráľovstvo svoje stanoviská k pripomienkam dotknutých tretích osôb.
6 V dňoch 18. februára 2008, 12. mája a 8. júna 2009 sa uskutočnili technické stretnutia so španielskymi orgánmi. Ďalšie technické stretnutia sa uskutočnili aj s niektorými z 32 dotknutých tretích osôb.
7 Listom zo 14. júla 2008 a elektronickou poštou zo 16. júna 2009 poskytlo Španielske kráľovstvo Komisii dodatočné informácie.
8 Komisia ukončila konanie, pokiaľ ide o nadobudnutie podielov, ktoré sa uskutočnilo v Európskej únii, rozhodnutím 2011/5/ES z 28. októbra 2009 o odpisovaní finančného goodwillu na daňové účely pri nadobúdaní podielu v zahraničných subjektoch C 45/07 (ex NN 51/07, ex CP 9/07) vykonávanom Španielskom (Ú. v. EÚ L 7, 2011, s. 48, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
9 Napadnuté rozhodnutie vyhlasuje spornú schému, ktorú tvorí daňová výhoda umožňujúca španielskym spoločnostiam odpísať goodwill, ktorý vznikol z nadobudnutia podielov v zahraničných podnikoch, ak sa uplatňuje na nadobudnutia podielov v spoločnostiach so sídlom v Únii, za nezlučiteľnú so spoločným trhom.
10 Článok 1 ods. 2 a 3 napadnutého rozhodnutia však umožňuje, aby sa na základe uplatnenia zásady ochrany legitímnej dôvery sporná schéma uplatňovala aj naďalej na nadobudnutia podielov uskutočnené pred uverejnením rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré sa uskutočnilo 21. decembra 2007, a tiež na nadobudnutia podielov, na ktorých uskutočnenie sa neodvolateľne zaviazali pred 21. decembrom 2007, ktoré podliehajú schváleniu regulačným orgánom, ktorému bola táto transakcia oznámená pred týmto dátumom.
Konanie a návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa, Modelo Continente Hipermercados, SA, sucursal en España, návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. marca 2011 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
12 Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. mája 2011 vzniesla Komisia námietku neprípustnosti na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
13 Dňa 8. júla 2011 podala žalobkyňa svoje pripomienky k námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou.
14 Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za prípustnú a nariadil pokračovanie v konaní,
– zrušil článok 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
15 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– vyhlásil žalobu za neprípustnú,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
16 Podľa článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to požiada, Všeobecný súd môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. Podľa odseku 3 toho istého článku ak Všeobecný súd nerozhodne inak, žiadosť sa ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania. V prejednávanej veci Všeobecný súd zastáva názor, že sa s vecou dostatočne oboznámil na základe spisového materiálu a rozhodol, že nie je potrebné otvoriť ústnu časť konania.
17 Komisia tvrdí, že táto žaloba je neprípustná, pretože žalobkyňa nepreukázala, že mala záujem na konaní, a ani to, že bola napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá.
18 Najskôr treba preskúmať druhý dôvod neprípustnosti namietaný Komisiou.
19 V zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.
20 Keďže napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe konania vo veci formálneho zisťovania a nebolo určené žalobkyni, treba jej osobnú dotknutosť posúdiť na základe kritérií stanovených v rozsudku Súdneho dvora z 15. júla 1963, Plaumann/Komisia (25/62, Zb. s. 197, 223). Žalobkyňa teda musí preukázať, že napadnuté rozhodnutie ju postihuje z dôvodu určitých jej osobitných vlastností alebo z dôvodu skutkových okolností, ktoré ju charakterizujú vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a z tohto dôvodu ju individualizujú analogicky ako osobu, ktorej je toto rozhodnutie určené (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia, C‑298/00 P, Zb. s. I‑4087, bod 36 a tam citovanú judikatúru).
21 Keďže sa žalobkyňa snaží preukázať, že je napadnutým rozhodnutím, ktorým sa uvedená schéma, ak sa uplatňuje na nadobudnutia podielov v Únii, vyhlasuje za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom, osobne dotknutá, odvoláva sa na svoje postavenie príjemcu spornej schémy.
22 Podľa ustálenej judikatúry nie je podnik v zásade oprávnený podať žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie, ktorým zakazuje schému odvetvovej pomoci, ak je týmto rozhodnutím dotknutý len z dôvodu svojej príslušnosti k predmetnému odvetviu a z dôvodu svojho postavenia potenciálneho príjemcu tejto schémy pomoci. Takéto rozhodnutie sa totiž vzhľadom na tento podnik javí ako všeobecne záväzné opatrenie, ktoré sa uplatňuje na objektívne určené situácie, a zahŕňa právne účinky vzhľadom na určitú kategóriu osôb vymedzených všeobecným a abstraktným spôsobom (pozri rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný, bod 37 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júna 2009, Acegas/Komisia, T‑309/02, Zb. s. II‑1809, bod 47 a tam citovanú judikatúru).
23 Keďže však žalujúci podnik nie je týmto rozhodnutím dotknutý iba ako podnik dotknutého odvetvia, ktorý je potenciálnym príjemcom schémy pomoci, ale aj ako skutočný príjemca individuálnej pomoci, ktorá bola v rámci tejto schémy poskytnutá a ktorej vymáhanie nariadila Komisia, uvedeným rozhodnutím bol osobne dotknutý a jeho žaloba namierená proti tomuto rozhodnutiu je prípustná (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. októbra 2000, Taliansko a Sardegna Lines/Komisia, C‑15/98 a C‑105/99, Zb. s. I‑8855, body 34 a 35, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. septembra 2009, Banco Comercial dos Açores/Komisia, T‑75/03, neuverejnený v Zbierke, bod 44).
24 Treba teda preskúmať, či je žalobkyňa skutočným príjemcom individuálnej pomoci poskytnutej na základe schémy pomoci stanovenej napadnutým rozhodnutím, ktorej vymáhanie nariadila Komisia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, Zb. s. I‑4727, bod 53 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Všeobecného súdu z 8. marca 2012, Iberdrola/Komisia, T‑221/10, Zb. s. II‑0000, bod 27).
25 Žalobkyňa tvrdí, že napadnutým rozhodnutím bola osobne dotknutá na základe nadobudnutia podielov uskutočneného v spoločnosti so sídlom v Portugalsku. Spresňuje, že 26. júla 2007 jej materská spoločnosť so sídlom v Portugalsku uzavrela s holandskou spoločnosťou kúpnu zmluvu podmienenú získaním povolenia portugalského orgánu hospodárskej súťaže. Ten predmetnú transakciu schválil 27. decembra 2007 po tom, čo bol informovaný o skutočnosti, že „zmluvné postavenie“ materskej spoločnosti žalobkyne bolo tejto postúpené na základe kúpnej zmluvy. Transakcia sa nakoniec uskutočnila 31. decembra 2007 a žalobkyňa predložila ako prílohu žaloby viaceré dokumenty preukazujúce, že na túto transakciu uplatnila spornú schému. Žalobkyňa teda preukázala svoje postavenie skutočného príjemcu spornej pomoci. Uvádza však, že nemá povinnosť jej vrátenia.
26 V tejto súvislosti žalobkyňa s odvolaním sa na judikatúru tvrdí, že uznanie osobnej dotknutosti príjemcu pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci vyhlásenej za protiprávnu a nezlučiteľnú by nemalo byť obmedzené len na prípady, keď mu bolo nariadené navrátenie tejto pomoci. Podľa nej by povinnosť vymáhania mala byť skutočne skúmaná len pre úplnosť.
27 Toto tvrdenie musí byť zamietnuté. Rozsudky citované v bode 23 vyššie, ako aj rozhodnutia citované žalobkyňou zhodne podmieňujú osobnú dotknutosť žalobcu rozhodnutím, ktoré vyhlasuje schému pomoci za nezlučiteľnú, preukázaním jeho postavenia skutočného príjemcu individuálnej pomoci, ktorá bola v rámci tejto schémy poskytnutá a ktorej vymáhanie nariadila Komisia (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. septembra 2007, Salvat père & fils a i./Komisia, T‑136/05, Zb. s. II‑4063, bod 70; z 11. júna 2009, Confservizi/Komisia, T‑292/02, Zb. s. II‑1659, bod 44, a AEM/Komisia, T‑301/02, Zb. s. II‑1757, bod 45). Z tejto formulácie, ktorá stavia na rovnakú úroveň povinnosť vymáhania a žalobcove postavenie skutočného príjemcu, však nemožno vyvodiť, že by požiadavka takejto povinnosti mala druhoradý význam alebo bola dokonca nadbytočná.
28 Ďalej treba uviesť, že rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. novembra 2008, Hôtel Cipriani a i./Komisia (T‑254/00, T‑270/00 a T‑277/00, Zb. s. II‑3269, bod 84), ktorý žalobkyňa taktiež cituje, len potvrdzuje dve vyššie uvedené podmienky, a dokonca priznáva osobitný význam nariadeniu vymáhania s tým, že individualizácia vyplýva z osobitného zásahu nariadenia vymáhania do záujmov úplne identifikovateľných členov tejto uzavretej skupiny. Súdny dvor rozhodujúc o odvolaní podanom proti tomuto rozsudku, uviedol, že Súd prvého stupňa sa správne domnieval, že žalujúce podniky boli aktívne legitimované v rozsahu, v akom boli osobne dotknuté sporným rozhodnutím z dôvodu osobitného zásahu do ich právnej situácie prostredníctvom nariadenia vymáhania predmetnej pomoci (rozsudok Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, už citovaný, bod 51).
29 Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však nemožno vyvodiť z bodu 56 už citovaného rozsudku Comitato „Venezia vuole vivere“ a i./Komisia, že by Súdny dvor bez pochybnosti potvrdil, že by vymáhanie zvýhodnenia bolo podmienkou sine qua non pre to, aby mohol byť žalobca považovaný za osobne dotknutého. Súdny dvor v tomto bode skutočne potvrdzuje, že príkaz na vymáhanie pomoci sa týka individuálne už všetkých príjemcov predmetnej schémy v rozsahu, v akom sú od prijatia sporného rozhodnutia vystavení riziku, že zvýhodnenia, ktoré získali, budú od nich vymáhané, pričom ich právna situácia je tým dotknutá bez toho, aby bolo potrebné skúmať ďalšie podmienky týkajúce sa prípadov, keď k rozhodnutiu Komisie nie je priložený príkaz na vymáhanie. Taktiež v tom istom bode spresňuje, že možnosť, že zvýhodnenia, ktoré boli vyhlásené za protiprávne, nebudú neskôr vymáhané od ich príjemcov, nevylučuje, že títo príjemcovia sú považovaní za osobne dotknuté subjekty. Súdny dvor sa teda obmedzuje na konštatovanie, že príkaz na vymáhanie pomoci obsiahnutý v spornom rozhodnutí postačuje na individualizáciu dotknutých prijímateľov bez toho, aby bolo potrebné skúmať, či tento príkaz bude mať účinky na vnútroštátnej úrovni.
30 Z toho vyplýva, že pokiaľ napadnutý akt požaduje vymáhanie pomoci poskytnutej v rámci schémy pomoci, sú týmto aktom osobne dotknutí iba tí žalobcovia, na ktorých sa vzťahuje povinnosť vymáhania.
31 Vzhľadom na to, že žalobkyňa nemá povinnosť jej vrátenia, nemôže byť považovaná za osobne dotknutú napadnutým rozhodnutím.
32 Ak argument žalobkyne, podľa ktorého ju zamietnutie prejednávanej žaloby ako neprípustnej zbavuje účinnej súdnej ochrany, hoci bol uvedený v časti jej argumentácie venovanej právnemu záujmu na konaní, musí byť vykladaný aj ako argument na podporu tvrdenia o jej postavení ako osoby osobne dotknutej, treba pripomenúť, že Únia je právnou úniou, v ktorej jej inštitúcie podliehajú preskúmaniu súladu svojich aktov so Zmluvou a všeobecnými právnymi zásadami, ktorých súčasťou sú základné práva. Jednotlivci preto musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Únie. V predmetnej veci však žalobkyňa nebola vôbec zbavená účinnej súdnej ochrany. Ak aj táto žaloba bude vyhlásená za neprípustnú, nič nebráni tomu, aby žalobkyňa požiadala vnútroštátny súd, aby v rámci sporov pred vnútroštátnym súdom, ktorých existenciu tvrdí a v ktorých budú využité prostriedky takej povahy, aby spochybnili neexistenciu povinnosti vymáhania, ktorá jej bola priznaná na základe napadnutého rozhodnutia, podal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ s cieľom spochybniť platnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom konštatuje nezlučiteľnosť spornej schémy (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 24. marca 2011, Freistaat Sachsen a i./Komisia, T‑443/08 a T‑455/08, Zb. s. II‑1311, bod 55 a tam citovanú judikatúru). Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, existencia ďalších žalôb podaných Všeobecnému súdu proti článku 1 ods. 1 napadnutého rozhodnutia nespochybňuje takúto súdnu ochranu. Všeobecný súd buď zruší uvedené ustanovenie a toto zrušenie bude pre vnútroštátny súd záväzné, alebo odmietne žaloby a ostane zachovaná povinnosť vnútroštátneho súdu predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku v prípade pochybností týkajúcich sa platnosti predmetného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 1987, Foto‑Frost, 314/85, Zb. s. 4199, 4225, bod 15).
33 Žalobu teda treba zamietnuť ako neprípustnú bez toho, aby bolo potrebné preskúmať prvý dôvod neprípustnosti namietaný Komisiou založený na neexistencii záujmu žalobkyne na konaní.
O trovách
34 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na znášanie vlastných trov konania, ako aj na náhradu trov konania Komisie v súlade s jej návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
nariadil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Modelo Continente Hipermercados, SA, sucursal en España, je povinná nahradiť trovy konania.
V Luxemburgu 21. marca 2012