ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)
z 27. septembra 2005 (*)
„Ochranná známka Spoločenstva – Slovné označenie CARGO PARTNER – Absolútny dôvod zamietnutia – Článok 7 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 40/94 – Nedostatok rozlišovacej spôsobilosti“
Vo veci T‑123/04,
Cargo Partner AG, so sídlom vo Fischamende (Rakúsko), v zastúpení: M. Wolner, advokát,
žalobkyňa,
proti
Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: G. Schneider, splnomocnený zástupca,
žalovanému,
ktorej predmetom je žaloba proti rozhodnutiu prvého odvolacieho senátu ÚHVT z 26. januára 2004 (vec R 346/2003‑1), týkajúcemu sa prihlášky slovného označenia CARGO PARTNER ako ochrannej známky Spoločenstva,
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (prvá komora),
v zložení: predseda komory J. D. Cooke, sudcovia R. García-Valdecasas a V. Trstenjak,
tajomník: J. Plingers, referent,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Súdu prvého stupňa 31. marca 2004,
so zreteľom na vyjadrenie ÚHVT k žalobe podané do kancelárie Súdu prvého stupňa 9. júla 2004,
po pojednávaní z 9. marca 2005,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 14. mája 2002 Cargo Partner AG podala prihlášku ochrannej známky Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚVHT) na základe nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146).
2 Ochranná známka, ktorej zápis sa žiadal, je slovným označením CARGO PARTNER.
3 Služby, pre ktoré sa zápis žiadal, patria do tried 36 a 39 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú tomuto opisu:
– trieda 36: „Poisťovníctvo“,
– trieda 39: „Doprava; balenie a uskladnenie tovaru; zabezpečovanie cestovania a ubytovania“.
4 Rozhodnutím z 19. marca 2003 overovateľ, uplatňujúc článok 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 40/94, zamietol prihlášku pre dopravu, balenie a uskladnenie tovaru, obsiahnuté v triede 39, z dôvodu neexistencie rozlišovacej spôsobilosti a vzhľadom na opisný charakter predmetného slovného označenia.
5 Dňa 19. mája 2003 žalobkyňa podala odvolanie na ÚHVT podľa článkov 57 až 62 nariadenia č. 40/94 proti rozhodnutiu overovateľa, pokiaľ ide o jeho odmietnutie zápisu ochrannej známky pre služby uvedené v bode 3 vyššie.
6 Rozhodnutím z 26. januára 2004 vydaným vo veci R 346/2003‑1 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietla prvá odvolacia komora ÚHVT odvolanie z toho dôvodu, že ochranná známka, ktorej zápis sa žiadal, nemala rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94, a takto potvrdila rozhodnutie overovateľa z 19. marca 2003.
7 V rámci posúdenia rozlišovacej spôsobilosti slovného označenia CARGO PARTNER odvolací senát zdôraznil, že cieľovou skupinou verejnosti bola anglofónna verejnosť ako celok.
8 V podstate sa domnieva, že so zreteľom na ich význam v angličtine slová „cargo“ a „partner“ nemajú rozlišovaciu spôsobilosť vzhľadom na predmetný zoznam služieb, ktorý pozostáva zo služieb dopravy, ako aj súvisiacich služieb, akými sú balenie a uskladnenie tovarov. Ďalej zastáva názor, že anglický výraz „cargo partner“ by mohol byť preložený do nemčiny ako „Frachtpartner“ alebo „Transportpartner“ a že jeho vytvorenie bolo v súlade s gramatickými pravidlami anglického jazyka.
9 Ďalej odvolací senát podčiarkol, odvolávajúc sa na internetovú stránku, že označenie CARGO PARTNER už bolo použité pre označenie partnerov v oblasti nájmu dopravného prostriedku. Dodal, že nie je vôbec dôležité, že žiaden špecializovaný slovník ešte neobsahuje tento výraz.
10 Odvolací senát sa domnieval, že žiadna skutočnosť neumožňovala tvrdiť, že označenie CARGO PARTNER ako celok a posudzované vzhľadom na predmetné služby predstavovalo viac ako súhrn prvkov, z ktorých sa skladalo. Vyvodil z toho záver, že zmienené označenie nemalo ani minimálnu rozlišovaciu spôsobilosť vyžadovanú pre zápis, a preto vylúčil jeho zápis na základe článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94.
Návrhy účastníkov konania
11 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zmenil napadnuté rozhodnutie v tom smere, že sa schvaľuje zápis požadovaného označenia,
– subsidiárne vrátil vec na nové konanie ÚHVT,
– v každom prípade rozhodol o náhrade trov konania v prospech žalobcu.
12 ÚHVT navrhol, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
O prípustnosti
13 ÚHVT na úvod vznáša tri námietky neprípustnosti, dve sa týkajú prípustnosti žaloby ako takej a tretia sa týka prípustnosti prvého z návrhov žaloby. Naopak žalobkyňa zastáva názor, že jej žaloba je prípustná.
O prvej námietke neprípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
14 ÚHVT vznáša námietku neprípustnosti žaloby z toho dôvodu, že zastúpenie žalobkyne nie je v súlade s článkom 19 Štatútu Súdneho dvora. Uvádza, že na základe tohto ustanovenia musia byť iní účastníci konania ako inštitúcie a členské štáty zastúpení advokátom oprávneným vykonávať činnosť pred súdom členského štátu. Podľa žaloby žalobkyňa je zastúpená spoločnosťou s ručením obmedzeným Gassauer-Fleissner Rechtsanwälte. Toto slovné spojenie je však sprevádzané na žalobe podpisom, ktorý nemožno identifikovať ako podpis zodpovedajúci menám Gassauer alebo Fleissner.
15 Vo svojej odpovedi ÚHVT uznáva, že právnická osoba môže byť tiež oprávnená vykonávať činnosť advokáta prostredníctvom spoločníkov oprávnených ju zastupovať. ÚHVT však uvádza, že zastúpenie účastníka konania právnickou osobou za podmienok ako v tejto právnej veci, nie je v súlade s článkom 19 Štatútu Súdneho dvora. Počas pojednávania ÚHVT zdôraznil, že zastúpenie pred Súdom prvého stupňa musí byť vykonané fyzickou osobou, zatiaľ čo žalobkyňa udelila plnomocenstvo právnickej osobe.
16 ÚHVT okrem iného tvrdí, že spisový materiál neobsahuje žiaden zoznam spoločníkov oprávnených zastupovať Gassauer-Fleissner Rechtsanwälte. Uvádza, že aj keď dokument potvrdzuje plnomocenstvo udelené istému Michaelovi Wolnerovi, táto osoba nie je uvedená ako zástupca ani v plnomocenstve udelenom žalobkyňou a v ani samotnej žalobe. Ďalej žiaden výpis z obchodného registra týkajúci sa Gassauer-Fleissner Rechtsanwälte nebol predložený.
17 ÚHVT z toho vyvodzuje, že v čase podania žaloby žalobkyňa neudelila plnomocenstvo advokátovi na zastupovanie pred súdmi Spoločenstiev, čo predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí a spôsobuje neprípustnosť tejto žaloby.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
18 Ako vyplýva z článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora, uplatniteľného na konanie pred Súdom prvého stupňa na základe článku 53 prvého odseku tohto istého štatútu, iba advokát, ktorý má oprávnenie vykonávať advokátsku činnosť pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, môže platne robiť procesné úkony pred Súdom prvého stupňa, a to v mene iných účastníkov konania, ako sú členské štáty a inštitúcie [uznesenia Súdu prvého stupňa z 24. februára 2000, FTA a i./Rada, T‑37/98, Zb. s. II‑373, bod 20, a z 9. septembra 2004, Alto de Casablanca/ÚHVT – Bodegas Chivite (VERAMONTE), T‑14/04, Zb. s II‑3077, bod 9].
19 Z článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ktorý je na základe už citovaného článku 53 tohto istého štatútu uplatniteľný tiež na konanie pred Súdom prvého stupňa, vyplýva, že žaloba musí byť podpísaná osobou, ktorú si žalobkyňa zvolila ako zástupcu, v súlade s článkom 19 Štatútu Súdneho dvora (uznesenie FTA a i./Rada, už citované, body 21 a 22). Okrem toho článok 43 ods. 1 prvý odsek Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyžaduje, aby podpis splnomocneného zástupcu alebo advokáta, ktorého si dotknutý účastník konania zvolí za zástupcu, sa nachádzal na origináli každého podania. Rukou písaný podpis advokáta alebo splnomocneného zástupcu zastupujúceho účastníka konania na origináli každého podania je totiž jediným prostriedkom, ktorý umožňuje uistiť sa o tom, že zodpovednosť za takéto podanie nesie osoba, ktorej účastník konania udelil plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred súdmi Spoločenstva v súlade s článkom 19 Štatútu Súdneho dvora (uznesenie FTA a i./Rada, už citované, body 23 a 26).
20 Ako vyplýva z príloh žaloby, viedenská advokátska komora potvrdila, že spoločnosť Gassauer-Fleissner Rechtsanwälte bola zapísaná do zoznamu obchodných spoločností vykonávajúcich povolanie advokáta a že je oprávnená prostredníctvom svojich spoločníkov, oprávnených ju zastupovať, vykonávať povolanie advokáta v Rakúsku a zastupovať účastníkov konaní pred všetkými rakúskymi súdmi.
21 Okrem toho v protiklade s tým, čo tvrdí ÚHVT, vo vytlačenej hlavičke žaloby sa nachádza zoznam spoločníkov Gassauer-Fleissner Rechtsanwälte, medzi ktorými je uvedený aj advokát Michael Wolner. Tento advokát, ako vyplýva zo spisového materiálu, je zapísaný ako advokát v zozname viedenskej advokátskej komory.
22 Z toho vyplýva, že Gassauer-Fleissner Rechtsanwälte môže najmä prostredníctvom advokáta Michaela Wolnera vykonávať povolanie advokáta a zastupovať účastníkov konaní pred rakúskymi súdmi.
23 Ďalej v odpovedi na otázku položenú Súdom prvého stupňa advokát Wolner potvrdil faxom, ktorý bol prijatý Súdom prvého stupňa 27. októbra 2004, že podpis nachádzajúci sa na dokumentoch podaných žalobkyňou je jeho.
24 Za týchto okolností prvá námietka neprípustnosti vznesená ÚHVT musí byť zamietnutá.
O druhej námietke neprípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
25 ÚHVT zdôrazňuje, že žaloba nespĺňa podmienky uvedené v článku 44 rokovacieho poriadku vzhľadom na stručnosť vyjadrenia dôvodov, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, ktoré sa obmedzujú na uvádzanie presného opaku toho, čo tvrdí odvolací senát. ÚHVT pripomína, že podľa ustálenej judikatúry Súdu prvého stupňa nestačí poukazovať na porušenie práva. Je totiž potrebné podoprieť takéto tvrdenie skutkovými alebo právnymi argumentmi (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 184, a zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia, T‑77/92, Zb. s. II‑549, body 99 a100). Okrem toho na pojednávaní ÚHVT tvrdil, že žalobkyňa uviedla na podporu tejto žaloby tie isté tvrdenia ako tie, ktoré vyjadrila v konaní pred ÚHVT.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
26 Na základe článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať stručné vysvetlenie uvádzaných dôvodov a toto vysvetlenie musí byť dostatočne jasné a presné na to, aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obranu a aby Súd prvého stupňa mohol rozhodnúť o žalobe. Rovnako je tomu aj v prípade každého návrhu, ktorý musí byť sprevádzaný dôvodmi a tvrdeniami, ktoré umožňujú tak žalovanému, ako aj sudcovi posúdiť dôvodnosť (rozsudok Dunlop Slazenger/Komisia, už citovaný, bod 183).
27 S cieľom zaručiť právnu istotu a správny úradný postup na to, aby žaloba bola prípustná, je potrebné, aby zásadné skutkové a právne prvky, na ktorých sa žaloba zakladá, vyplývali prinajmenšom stručne, ale súvisle a zrozumiteľne z textu samotnej žaloby (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. septembra 1996, Asia Motor France a i./Komisia, T‑387/94, Zb. s. II‑961, bod 106, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 29. novembra 1993, Koelman/Komisia, T‑56/92, Zb. s. II‑1267, bod 21).
28 V tejto veci žaloba zodpovedá požiadavkám článku 21 Štatútu Súdneho dvora uplatniteľného na konanie pred Súdom prvého stupňa na základe článku 53 prvého odseku a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Žalobkyňa má totiž v úmysle napádať úvahu odvolacieho senátu, podľa ktorej slovný znak, ktorého zápis sa žiada, nemá rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94. Hoci výklad prvkov, o ktoré sa opiera žaloba, je stručný, stačí na to, aby Súd prvého stupňa zistil tvrdenia, ktoré tvoria právny a skutkový základ žaloby.
29 Skutočnosť, že tvrdenia, ktoré uviedol účastník konania v konaní pred ÚHVT, sú úplne alebo čiastočne zopakované a že sa na ne jednoducho neodkazuje, nemôže byť porušením článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 44 rokovacieho poriadku. Len čo žalobca napáda výklad alebo uplatnenie práva Spoločenstva urobené ÚHVT, právne body skúmané týmto úradom môžu byť znovu prerokované počas konania pred Súdom prvého stupňa. Toto patrí do súdneho prieskumu, ktorému podliehajú rozhodnutia ÚHVT na základe článku 63 nariadenia č. 40/94, podľa ktorého možno napadnúť žalobou rozhodnutia odvolacieho senátu najmä z dôvodu porušenia Zmluvy, tohto nariadenia alebo každého právneho pravidla týkajúceho sa ich uplatnenia.
30 V dôsledku toho druhá námietka neprípustnosti vznesená ÚHVT musí byť zamietnutá.
O tretej námietke neprípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
31 ÚHVT sa domnieva, že žaloba je neprípustná, keďže žalobkyňa sa domáha zmeny napadnutého rozhodnutia s cieľom dosiahnuť zápis označenia CARGO PARTNER ako ochrannej známky. Súd prvého stupňa totiž nemôže schváliť zápis navrhovanej ochrannej známky. Na jednej strane z článkov 233 ES a 63 ods. 6 nariadenia č. 40/94, ako aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že ÚHVT musí sám prijať opatrenia, ktorými sa vykonávajú rozsudky súdov Spoločenstva [rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 1999, Procter & Gamble/ÚHVT (BABY‑DRY), T‑163/98, Zb. s. II‑2383, bod 53]. Na druhej strane nasledujúca etapa v konaní o zápise ochrannej známky Spoločenstva nie je zápis žiadanej ochrannej známky, ale uverejnenie žiadosti v súlade s článkom 40 nariadenia č. 40/94.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
32 Na základe článku 63 ods. 6 nariadenia č. 40/94 ÚHVT je povinný prijať opatrenia, ktorými sa vykonáva rozsudok súdu Spoločenstva. V dôsledku toho nie je v právomoci Súdu prvého stupňa ukladať ÚHVT povinnosti. Je totiž povinnosťou ÚHVT vyvodiť dôsledky z výroku a z odôvodnenia rozsudku Súdu prvého stupňa, keď súd považuje dôvody uvedené žalobkyňou za dôvodné. Návrh, ktorým sa domáha toho, aby súd uložil povinnosť pokračovať v konaní o zápis, je teda neprípustný [rozsudky Súdu prvého stupňa z 31. januára 2001, Mitsubishi HiTec Paper Bielefeld/ÚHVT (Giroform), T‑331/99, Zb. s. II‑433, bod 33, a z 27. februára 2002, Eurocool Logistik/ÚHVT (EUROCOOL), T‑34/00, Zb. s. II‑683, bod 12].
33 Žalobkyňa však podľa toho, že sa domáha v druhom bode subsidiárne vrátenia veci na nové konanie ÚHVT, sa implicitne domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia.
34 Okrem toho ak napriek textu žalobných návrhov z neho jasne vyplýva, že žalobkyňa sa v podstate domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia, žaloba sa musí považovať za prípustnú (rozsudok súdu prvého Stupňa z 27. júna 1995, PIA HiFi/Komisia, T‑169/94, Zb. s. II‑1735, bod 17, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. júna 1995, Kik/Rada a Komisia, T‑107/94, Zb. s. II‑1717, body 30 a 32).
35 V danom prípade je potrebné zastávať názor, že vzhľadom na obsah tvrdení, ktoré žalobkyňa rozvádza na podporu svojich návrhov, sa v skutočnosti domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa totiž uvádza vo svojej žalobe tvrdenia, ktoré smerujú k preukázaniu nezákonnosti zamietnutia zápisu slovného označenia CARGO PARTNER.
36 V dôsledku toho keďže žaloba sa musí vykladať v tomto zmysle, žaloba je prípustná.
O veci samej
37 Žalobkyňa zakladá svoju žalobu na dvoch dôvodoch, prvý vyplýva z porušenia článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č 40/94 a druhý z porušenia zásady zákazu diskriminácie.
O prvom dôvode vyplývajúcom z porušenia článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94
Tvrdenia účastníkov konania
38 Žalobkyňa pripomína, že podľa rozsudku Súdneho dvora z 20. septembra 2001 Procter & Gamble/ÚHVT (C‑383/99 P, Zb. s. I‑6251), z akejkoľvek vnímateľnej odchýlky v znení slovného označenia, ktorého zápis sa žiada, vzhľadom na použité názvoslovie v bežnom jazyku dotknutej kategórie spotrebiteľov pre označenie tovaru alebo služby alebo ich základných charakteristických vlastností môže vyplývať rozlišovacia spôsobilosť tohto označenia, ktorá umožňuje, že toto označenie môže byť zapísané ako ochranná známka Spoločenstva. Žalobkyňa dodáva, že keď zo samotnej kombinácie dvoch slov vyplýva aspoň asociatívne alebo náznakovo vznik viacerých významov, označenie je zbavené akejkoľvek opisnej funkcie [rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. januára 2001, Wrigley/ÚHVT (DOUBLEMINT), T‑193/99, Zb. s. II‑417]. Keď inak kombinácia slov vedie k vytvoreniu prípustnej hranice so sugestívnym účinkom označenia, toto stačí na to, aby uvedené označenie získalo rozlišujúcu spôsobilosť. Žalobkyňa v tejto súvislosti obracia pozornosť na rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2001, Bank für Arbeit und Wirtschaft/ÚHVT (EASYBANK) (T‑87/00, Zb. s. II‑1259).
39 Žalobkyňa tiež pripomína, že ak slovo môže byť ľahko a okamžite zapamätateľné cieľovou verejnosťou, ako celok má vlastnú spôsobilosť byť vnímané touto verejnosťou ako rozlišujúce označenie. Nie je nevyhnutné, aby slovo predstavovalo fantazijný doplnok buď zvlášť originálny, alebo nápadný. Ochranná známka sa zakladá na samotnej spôsobilosti individualizovať tovary alebo služby na trhu vzhľadom na tovary alebo služby rovnakého druhu ponúkané konkurentmi (rozsudok EUROCOOL, už citovaný).
40 Žalobkyňa tvrdí, že v prejednávanej veci označenie „cargo partner“ je úplne nezvyčajné, a teda schopné individualizovať služby, ktoré ponúka. Toto tvrdenie zakladá v podstate na troch nasledujúcich tvrdeniach. Po prvé, na opísanie predmetných služieb nie je zvyčajné používať označenie CARGO PARTNER, ale „your partner for cargo“ alebo podobné slovné vyjadrenia. Z tohto dôvodu sa predmetné označenie verejnosťou vníma už ako individualizujúce služby ponúkané žalobkyňou. Po druhé, keď sa slovo „partner“ používa v spojitosti s podnikom, verejnosť očakáva jeho používanie v množnom čísle. Ďalej tak, ako to tvrdila žalobkyňa počas pojednávania, v prejednávanej veci slovo „partner“ neoznačuje spôsob usporiadania podniku, ale osobitný vzťah s klientelou. Po tretie, označenie „cargo partner“ je uvedené v obchodnom mene žalobkyne a je niekoľko rokov schopné rozlíšiť ju od jej konkurentov.
41 ÚHVT pripomína, že ochranná známka nemá rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94, keď nie je schopná charakterizovať tovary alebo služby podľa ich obchodného pôvodu. Takým je zvyčajne prípad, keď sa ochranná známka obmedzuje na charakterizovanie druhu tovarov alebo služieb alebo na opisovanie ich charakteristických vlastností.
42 ÚHVT zdôrazňuje, že žalobkyňa neodmietala zistenie odvolacieho senátu uvedené v bode 19 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého sa označenie CARGO PARTNER používa podnikmi na označenie svojich obchodných partnerov v oblasti nájmu dopravných prostriedkov. Podľa ÚHVT toto tvrdenie bolo podporené odkazom na internetovú stránku v napadnutom rozhodnutí a môže byť potvrdené ďalšími príkladmi, ako napríklad oznámenie Air France, ktorá je predstavovaná ako „cargo partner“ pre dve výstavy Picassa v Indii, a oznámenie Cargo Counts, dcérskej spoločnosti Lufthansa, podľa ktorého dcérska spoločnosť je nový „cargo partner“ letiska vo Frankfurte.
43 Podľa ÚHVT tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sa v obchode používa „partners“ v množnom čísle a nie „partner“ v jednotnom čísle, nie je vôbec preukázané a je zjavne chybné.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
44 Podľa článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 sa zamietne zápis „ochranných známok, ktoré nemajú rozlišovaciu spôsobilosť“. Okrem toho článok 7 ods. 2 nariadenia č. 40/94 uvádza, že „odsek 1 sa bude uplatňovať napriek skutočnosti, že dôvody na zamietnutie existujú iba v časti spoločenstva“.
45 Zo znenia článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 vyplýva, že minimálna rozlišovacia spôsobilosť stačí na to, aby dôvod zamietnutia stanovený v tomto článku nebol uplatniteľný (rozsudok EUROCOOL, už citovaný, bod 39).
46 Neexistencia rozlišovacej spôsobilosti nemôže vyplývať zo samotného konštatovania toho, že predmetné označenie nemá fantazijný dodatok alebo nemá nezvyčajný alebo do očí bijúci aspekt (rozsudok EASYBANK, už citovaný, bod 39).
47 Z judikatúry ďalej vyplýva, že rozlišovacia spôsobilosť ochrannej známky v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 znamená, že táto ochranná známka umožňuje identifikovať výrobok, pre ktorý je prihlásená, ako pochádzajúci od určitého podniku, a teda odlíšiť tento výrobok od výrobkov iných podnikov a spĺňať základnú funkciu ochrannej známky (rozsudok Súdneho dvora z 21. októbra 2004, ÚHVT/Erpo Möbelwerk, C‑64/02 P, Zb. s. II‑10031, bod 42 a citovaná judikatúra)
48 Rozlišovacia spôsobilosť ochrannej známky sa môže posudzovať len na jednej strane vzhľadom na tovary a služby, pre ktoré sa žiada o zápis, a na strane druhej vo vzťahu jej vnímania relevantnou verejnosťou [rozsudky Súdu prvého stupňa z 3. júla 2003, Best Buy Concepts/ÚHVT (BEST BUY), T‑122/01, Zb. s. II‑2235, bod 22; z 3. decembra 2003, Nestlé Waters France/ÚHVT (Tvar fľaše), T‑305/02, Zb. s. II‑5207, bod 29, a z 10. novembra 2004, Storck/ÚHVT (Motýľovitý tvar), T‑402/02, Zb. s. II‑3849, bod 48, a rozsudok ÚHVT/Erpo Möbelwerk, už citovaný, bod 43].
49 Na posúdenie spôsobilosti slovného označenia mať rozlišovaciu spôsobilosť je potrebné pozerať sa na to z pohľadu spotrebiteľa, ktorý používa jazyk, v akom je označenie vyjadrené (rozsudok BABY-DRY, už citovaný, bod 42).
50 V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o dotknuté služby, teda dopravu a balenie a uskladnenie tovarov, cieľovú skupinu verejnosti tvorí anglofónna verejnosť ako celok, ako sa správne domnieval odvolací senát v napadnutom rozhodnutí.
51 Z hľadiska anglického jazyka sa označenie CARGO PARTNER neodchyľuje od gramatických pravidiel tohto jazyka, a preto nie je nezvyčajné vo svojej štruktúre.
52 Slovo „partner“ je použité v rôznych súvislostiach vrátane oblasti poskytovania služieb na opísanie vzťahov združenia alebo partnerstva, vyvolávajúc pozitívne konotácie dôveryhodnosti a kontinuity z tohto hľadiska [rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, MLP Finanzdienstleistungen/ÚHVT (bestpartner), T‑270/02, Zb. s. II‑2837, bod 23].
53 Pojem „cargo“ označuje to, že predmetnými službami sú nájom dopravného prostriedku, ako aj balenie a uskladnenie tovarov.
54 Takto je nutné skonštatovať, že slovné spojenie „cargo“ a „partner“ sú generické slová, ktoré nie sú v dôsledku toho schopné odlišovať služby žalobkyne od služieb iných podnikateľov.
55 Pokiaľ ide o ochranné známky zložené zo slov, z akých pozostáva ochranná známka, ktorá je predmetom sporu, neexistencia rozlišovacej spôsobilosti sa musí skonštatovať nielen pre každý z prvkov posudzovaných oddelene, ale tiež pre celok, ktorý tieto slová tvoria. Z akejkoľvek odchýlky vnímateľnej v znení označenia, ktoré sa žiada zapísať, vzhľadom na použité názvoslovie v bežnom jazyku kategórie dotknutých spotrebiteľov pre označenie tovaru alebo služby alebo ich zásadných charakteristických vlastností môže totiž vyplývať to, že toto označenie má rozlišovaciu spôsobilosť, ktorá umožňuje jeho zapísanie ako ochrannej známky (rozsudok BABY-DRY, už citovaný, bod 40).
56 V prejednávanej veci neexistujú prvky poukazujúce na to, že v anglickom jazyku by výraz „cargo partner“ mal v bežnom jazyku dodatočný význam vzhľadom na význam partner ponúkajúci dopravné služby, balenie a uskladnenie tovarov. Vzhľadom na pojmy, ktoré ho tvoria, označenie CARGO PARTNER nepredstavuje žiadnu dodatočnú charakteristickú vlastnosť schopnú urobiť označenie ako celok schopným odlíšiť služby žalobkyne od služieb iných podnikateľov vo vedomí patričnej verejnosti.
57 Je pravda, že žalobkyňa má sídlo v Rakúsku, v germanofónnej krajine. Akonáhle však na to, aby zapísanie ochrannej známky bolo zamietnuté, stačí skutočnosť, že dôvody zamietnutia existujú čo i len v jednej časti Spoločenstva, potom je nutné skonštatovať, že keď je preukázané, že dôvod zamietnutia existuje pre anglofónnu časť Spoločenstva, prípadná existencia takéhoto dôvodu tiež v iných častiach Spoločenstva nemá dosah na výsledok tohto sporu (rozsudok bestpartner, už citovaný, bod 21).
58 Ďalej je navyše potrebné zdôrazniť, že dve slová „cargo“ a „partner“ môžu byť tiež použité v nemčine v podstate s rovnakým významom ako v angličtine.
59 Z toho vyplýva, že označenie CARGO PARTNER z hľadiska relevantnej verejnosti nemá rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94, pokiaľ ide o dopravné služby, ako aj balenie a uskladnenie tovarov.
60 Pokiaľ ide o okolnosť uvádzanú žalobkyňou, podľa ktorej je označenie CARGO PARTNER uvedené v jej obchodnom mene, táto okolnosť nemôže spochybniť už doteraz uvedené posúdenie.
61 Z predchádzajúcich okolností vyplýva, že sa nemožno stotožniť s dôvodom založeným na porušení článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94.
O druhom dôvode založenom na porušení zásady zákazu diskriminácie
Tvrdenia účastníkov konania
62 Svojím druhým dôvodom žalobkyňa v podstate tvrdí, že odvolací senát porušil rozhodovaciu prax ÚHVT tým, že uplatnil na jej žiadosť o zápis značne prísnejšie kritérium ako v prípade ďalších žiadostí, čím porušil zásadu zákazu diskriminácie. V tejto súvislosti poukazuje na zápis nesledujúcich označení ako ochranných známok: Finishing Partner, Partner Marketing, Partner Store, YOUR CULINARY PARTNER, INHOUSE-OUTSOURCING, TRANSEUROPA, alltravel, MEGATOURS, Data Intelligence Group. Podľa žalobkyne tieto ochranné známky a zvlášť Finishing Partner, nepredstavujú rozdiel vzhľadom na označenie CARGO PARTNER. Takto prax ÚHVT v oblasti zápisu svedčí v prospech zápisu označenia CARGO PARTNER ako ochrannej známky.
63 Na pojednávaní žalobkyňa tvrdila, že prejednávaná vec sa odlišovala od veci, ktorej prejednávanie a rozhodovanie sa skončilo už citovaným rozsudkom bestpartner, a to z troch hľadísk. Po prvé v tejto právnej veci bola cieľovou skupinou verejnosti špecializovaná skupina verejnosti, zatiaľ čo v tomto prípade cieľovú skupinu verejnosti tvoria priemerní spotrebitelia. Po druhé, best partner je aj heslo, zatiaľ čo CARGO PARTNER ním nie je. Po tretie, ak slovo „best“ je označením kvality dotknutého podniku, toto nie je prípad slova „cargo“.
64 ÚHVT pripúšťa, že účastníci v konaní pred ním oprávnene očakávali, že porovnateľné skutkové okolnosti budú viesť k porovnateľným rozhodnutiam. Domnieva sa však, že je potrebné odlišovať toto očakávanie od otázky, či sa účastníci konania môžu efektívne odvolávať na výsledok súbežných konaní, keď preskúmavateľ ÚHVT a odvolací senát, berúc do úvahy predmetné okolnosti, dospeli v druhom prípade k výsledku, ktorý sa neprispôsobuje, alebo nie celkom prvému rozhodnutiu.
65 Podľa ÚHVT však žalobkyňa vôbec nevysvetlila, v čom predchádzajúce rozhodnutia ÚHVT, ktoré cituje, sú porovnateľné s danou situáciou.
66 Okrem toho ÚHVT zdôrazňuje, že aj za predpokladu, že ide naozaj o porovnateľné prípady, jej predchádzajúce rozhodnutia nemajú právne záväzný účinok. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. februára 2002, Streamserve/ÚHVT (STREAMSERVE) (T‑106/00, Zb. s. II‑723, bod 66), podľa ktorého sa zákonnosť rozhodnutí odvolacích senátov musí posudzovať výlučne na základe nariadenia č. 40/94, tak ako jeho výklad podáva súd Spoločenstva, a nie na základe ich predchádzajúcej rozhodovacej praxe.
67 ÚHVT z toho vyvodzuje, že ak by boli predchádzajúce rozhodnutia v rozpore s právom, nemohli by v žiadnom prípade odôvodniť nové rozhodnutie rozporné s právom. Ak by boli naopak v súlade s právom a ak by sa naozaj týkali porovnateľných prípadov s prejednávanou vecou v napadnutom rozhodnutí, toto rozhodnutie by mohlo byť zrušené len z dôvodu nesprávneho uplatnenia nariadenia č. 40/94 a nie kvôli porušeniu zásady zákazu diskriminácie.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
68 Stačí pripomenúť, že aj keď skutkové alebo právne dôvody uvedené v skoršom rozhodnutí môžu byť tvrdeniami na podporu dôvodu založeného na porušení ustanovenia nariadenia č. 40/94, vždy sa zákonnosť rozhodnutí odvolacích senátov musí posudzovať len na základe tohto nariadenia, tak ako jeho výklad podáva súd Spoločenstva a nie na základe ich skoršej rozhodovacej praxe (rozsudok STREAMSERVE, už citovaný, body 66 a 69).
69 Vskutku sú dva predpoklady. Ak pripustiac v skoršej veci zapísateľný charakter označenia ako ochrannej známky odvolací senát správne uplatnil náležité ustanovenia nariadenia č. 40/94 a ak v neskoršej právnej veci porovnateľnej s prvou odvolací senát rozhodol opačne, bude to viesť k tomu, že súd Spoločenstva zruší neskoršie rozhodnutia z dôvodu porušenia náležitých ustanovení nariadenia č. 40/94. Za tohto prvého predpokladu je dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie v dôsledku toho bezpredmetný (rozsudok STREAMSERVE, už citovaný, bod 67).
70 Naopak ak sa, pripustiac v skoršej veci zapísateľný charakter označenia ako ochrannej známky, odvolací senát dopustil právneho omylu a keď v neskoršej veci porovnateľnej s prvou rozhodol odvolací senát opačne, nie je možné sa účinne odvolávať na prvé rozhodnutie na podporu návrhu na zrušenie neskoršieho rozhodnutia. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že zásady rovnosti zaobchádzania sa možno dovolávať len v rámci dodržiavania zákonnosti (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1972, Besnard a i./Komisia, 55/71 až 76/71, 86/71, 87/71 a 95/71, Zb. s. 543, bod 39, a Súdu prvého stupňa z 28. septembra 1993, Magdalena Fernández/Komisia, T‑90/92, Zb. s. II‑971, bod 38) a že nikto sa nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spáchanej v prospech iného (rozsudky Súdneho dvora z 9. októbra 1984, Witte/Parlament, 188/83, Zb. s. 3465, bod 15, a Súdu prvého stupňa z 22. februára 2000, Rose/Komisia, T‑22/99, Zb. VS s. I‑A‑27 a II‑115, bod 39). Preto za tohto druhého predpokladu je dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie tiež bezpredmetný (rozsudok STREAMSERVE, už citovaný, bod 67).
71 Z toho vyplýva, že dôvod týkajúci sa údajného porušenia rozhodovacej praxe ÚHVT je bezpredmetný.
72 Zo všetkého uvedeného vyplýva, že žiaden z dôvodov nebol opodstatnený, a preto táto žaloba, ktorou sa domáha žalobkyňa zrušenia napadnutého rozhodnutia, musí byť zamietnutá ako nedôvodná.
O trovách
73 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania ÚHVT v súlade s jeho návrhom.
Z týchto dôvodov
SÚD PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy konania.
Cooke | García-Valdecasas | Trstenjak |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2005.