ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 11. apríla 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2008/118/ES – Článok 1 ods. 2 – Spotrebné dane – Elektrická energia – Vnútroštátna právna úprava zavádzajúca ďalšiu daň k spotrebnej dani z elektrickej energie – Neexistencia osobitných účelov – Ďalšia daň považovaná vnútroštátnymi súdmi za odporujúcu smernici 2008/118/ES – Vrátenie dane zaplatenej jedinému dodávateľovi bez právneho dôvodu koncovým užívateľom – Článok 288 ZFEÚ – Priamy účinok – Zásada efektivity“
Vo veci C‑316/22,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Como (súd v Come, Taliansko) z 28. apríla 2022 a doručený Súdnemu dvoru 11. mája 2022, ktorý súvisí s konaním:
Gabel Industria Tessile SpA,
Canavesi SpA
proti
A2A Energia SpA,
Energit SpA,
Agenzia delle Dogane e dei Monopoli,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory E. Regan, sudcovia Z. Csehi, M. Ilešič (spravodajca), I. Jarukaitis a D. Gratsias,
generálny advokát: N. Emiliou,
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 13. septembra 2023,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo a J. Rodríguez de la Rúa Puig, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Armenia a F. Moro, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 16. novembra 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 288 tretieho odseku ZFEÚ a zásady efektivity.
2 Tento návrh bol podaný v rámci dvoch spojených konaní, ktorých účastníkmi sú jednak spoločnosť Gabel Industria Tessile SpA, ktorá žaluje spoločnosť A2A Energia SpA a jednak spoločnosť Canavesi SpA, ktorá podala žalobu proti spoločnosti Energit SpA a proti Agenzia delle Dogane e dei Monopoli (Agentúra pre clá a monopoly) vo veci žiadostí o vrátenie súm zaplatených zo strany spoločností Gabel Industria Tessile a Canavesi počas rokov 2010 a 2011 spoločnostiam A2A Energia a Energit z titulu ďalšej dane k spotrebnej dani z elektrickej energie stanovenej talianskou právnou úpravou.
Právny rámec
Právo Únie
3 Smernica Rady 2008/118/ES zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS (Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12) bola zrušená smernicou Rady (EÚ) 2020/262 z 19. decembra 2019, ktorou sa ustanovuje všeobecný systém spotrebných daní (Ú. v. EÚ L 58, 2020, s. 4). Smernica 2008/118 však zostáva uplatniteľnou na skutkové okolnosti sporov vo veci samej z hľadiska časovej pôsobnosti.
4 Článok 1 tejto smernice stanovoval:
„1. Táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:
a) energetické výrobky a elektrina upravené smernicou [Rady] 2003/96/ES [z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, 2003, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405)];
…
2. Členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Spoločenstva pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.
…“
5 Článok 9 druhý odsek smernice 2008/118 stanovoval:
„Spotrebná daň sa vyrubí, vyberie a podľa potreby vráti alebo odpustí v súlade s postupom stanoveným každým členským štátom. …“
6 Článok 48 ods. 1 tejto smernice znel takto:
„Členské štáty prijmú a uverejnia najneskôr do 1. januára 2010 zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou s účinnosťou od 1. apríla 2010. …“
Talianske právo
Zákonný dekrét č. 511/1988
7 V znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti sporov vo veci samej a v každom prípade do 31. marca 2012 článok 6 decreto‑legge n. 511 – Disposizioni urgenti in materia di finanza regionale e locale (zákonný dekrét č. 511 o naliehavých ustanoveniach týkajúcich sa regionálnych a miestnych financií) z 28. novembra 1988 (GURI č. 280 z 29. novembra 1988), zmenený a doplnený článkom 5 decreto legislativo n. 26 – Attuazione della direttiva 2003/96/CE che ristruttura il quadro comunitario per la tassazione dei prodotti energetici e dell’elettricita (legislatívny dekrét č. 26, ktorým sa vykonáva smernica 2003/96/ES o reštrukturalizácii právneho rámca Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny) z 2. februára 2007 (riadna príloha GURI č. 68 z 22. marca 2007) (ďalej len „zákonný dekrét č. 511/1988“) znel takto:
„1. Zavádza sa ďalšia daň k spotrebnej dani z elektrickej energie uvedenej v článku 52 a nasl. konsolidovaného znenia právnych predpisov týkajúcich sa daní z výroby a spotreby, ako aj trestných a správnych sankcií, schváleného prostredníctvom [decreto legislativo 26 ottobre 1995, n. 504 (legislatívny dekrét č. 504 z 26. októbra 1995)], ďalej len ‚jednotný text o spotrebnej dani‘, vo výške:
a) 18,59 [eura] za 1 000 kWh v prospech obcí, za každé používanie v obydlí, s výnimkou sekundárnych obydlí a napájania elektrickou energiou s výkonom do 3 kW do registrovaného bydliska užívateľov do výšky prvých 150 kWh mesačnej spotreby. Pokiaľ ide o spotrebu prekračujúcu hranicu 150 kWh pre zmluvy do 1,5 kW a prekračujúcu hranicu 220 kWh pre zmluvy s viac ako 1,5 kW a až do 3 kW, pristúpi sa k vymáhaniu zodpovedajúcej ďalšej dane podľa kritérií stanovených v kapitole I bode 2 uznesenia medzirezortného výboru pre ceny č. 15 zo 14. decembra 1993;
b) 20,40 [eura] za 1 000 kWh v prospech obcí, za akékoľvek používanie v sekundárnych obydliach;
c) 9,30 [eura] za 1 000 kWh v prospech provincií, za každé používanie uskutočnené v iných priestoroch a miestach ako obydlia, pre všetky zmluvy do maximálnej hranice 200 000 kWh mesačnej spotreby.
…
3. Ďalšie dane uvedené v odseku 1 platia platitelia dane uvedení v článku 53 konsolidovaného znenia týkajúceho sa spotrebných daní pri dodaní elektrickej energie koncovým spotrebiteľom alebo, v prípade elektrickej energie vyrobenej alebo kúpenej pre ich vlastnú spotrebu, v čase jej spotreby. Ďalšie dane sa vyberajú a vymáhajú rovnakým spôsobom ako spotrebná daň z elektrickej energie.
4. Ďalšie dane uvedené v odseku 1 týkajúce sa dodávky elektrickej energie s disponibilným výkonom nepresahujúcim 200 kW sa platia priamo obciam a provinciám, na ktorých území sa nachádzajú spotrebitelia. Ďalšie dane za dodávku elektrickej energie s disponibilným výkonom vyšším ako 200 kW a za spotrebu elektrickej energie vyrobenej alebo kúpenej pre vlastnú spotrebu sa platia do štátnej pokladnice s výnimkou daní vyberaných na území regiónu Valle d’Aosta [Taliansko] a autonómnych provincií Trento [Taliansko] a Bolzano [Taliansko], ktoré sa platia priamo obciam a samotným provinciám.
…“
Legislatívny dekrét č. 504/1995
8 Článok 14 decreto legislativo n. 504 – Testo unico delle disposizioni legislative concernenti le imposte sulla produzione e sui consumi e relative sanzioni penali e amministrative (legislatívny dekrét č. 504, konsolidované znenie legislatívnych ustanovení týkajúcich sa daní z výroby a spotreby, ako aj trestných a správnych sankcií) z 26. októbra 1995 (riadna príloha GURI č. 279 z 29. novembra 1995) (ďalej len „legislatívny dekrét č. 504/1995“) stanovuje:
„1. Spotrebná daň sa vráti, ak sa ukáže, že bola zaplatená bez právneho dôvodu; pravidlá vrátenia dane uvedené v tomto článku sa uplatňujú aj na žiadosti týkajúce sa úľav poskytnutých úplným alebo čiastočným vrátením zaplatenej spotrebnej dane alebo inými prostriedkami stanovenými v pravidlách upravujúcich každú úľavu.
2. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7 ods. 1 písm. e) a článku 10b ods. 1 písm. d), o vrátenie dane je potrebné požiadať v prekluzívnej dvojročnej lehote odo dňa jej zaplatenia alebo odo dňa, keď sa právo na jej vrátenie mohlo uplatniť.
…
4. Ak je platiteľ spotrebnej dane na konci súdneho konania zaviazaný vrátiť tretím osobám sumy neoprávnene vybraté z dôvodu prenesenia spotrebnej dane, uvedený platiteľ dane žiada o vrátenie dane v prekluzívnej lehote 90 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku ukladajúceho vrátenie súm.“
9 Článok 16 ods. 3 tohto legislatívneho dekrétu stanovuje:
„Pohľadávky, ktoré majú platitelia dane a držitelia licencií na prevádzkovanie obchodných skladov energetických výrobkov po zaplatení dane voči odberateľom výrobkov, za ktoré zaplatili túto daň, sa môžu preniesť do fakturácie…“
10 Článok 53 uvedeného legislatívneho dekrétu stanovuje:
„1. Osoby povinné zaplatiť spotrebnú daň z elektrickej energie sú:
a) osoby, ktoré fakturujú elektrickú energiu koncovým spotrebiteľom…,
…“
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
11 Gabel Industria Tessile a Canavesi sú dve spoločnosti založené podľa talianskeho práva, ktoré uzavreli so spoločnosťami A2A Energia a Energit zmluvy o dodávke elektrickej energie do svojich výrobných závodov.
12 Za roky 2010 a 2011 Gabel Industria Tessile a Canavesi zaplatili dlžné sumy na základe týchto zmlúv vrátane ďalšej dane, ktorá bola pred jej zrušením k 1. aprílu 2012 stanovená v článku 6 zákonného dekrétu č. 511/1988 a ktorá sa pripočítala k spotrebnej dani z elektrickej energie.
13 V roku 2020 podali proti svojim dodávateľom žalobu na Tribunale di Como (súd v Come, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom, s cieľom dosiahnuť v rámci dvoch občianskoprávnych žalôb, ktoré tento súd spojil na spoločné konanie, vrátenie súm zaplatených z dôvodu tejto dane, keďže vnútroštátne ustanovenia zavádzajúce uvedenú daň boli nezlučiteľné s právom Únie.
14 Tento súd uvádza, že v nadväznosti na rozsudok z 25. júla 2018, Messer France (C‑103/17, EU:C:2018:587), Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) rozhodol, že ďalšia daň k spotrebnej dani z elektrickej energie stanovená pred jej zrušením v článku 6 zákonného dekrétu č. 511/1988 nemala osobitný účel, a teda bola v rozpore s článkom 1 ods. 2 smernice 2008/118.
15 Vnútroštátny súd spresňuje, že Decreto legislativo n. 48 – Attuazione della direttiva 2008/118/CE relativa al regime generale delle accise e che abroga la direttiva 92/12/CEE (legislatívny dekrét č. 48, ktorým sa vykonáva smernica 2008/118/ES o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS) z 29. marca 2010 (GURI č. 75 z 31. marca 2010), nezmenil článok 6 zákonného dekrétu č. 511/1988.
16 Vnútroštátny súd dodáva, že oba spory, o ktorých rozhoduje, patria do súboru prebiehajúcich sporov týkajúcich sa zaobchádzania so sumami zaplatenými bez právneho dôvodu počas obdobia medzi uplynutím lehoty poskytnutej členským štátom na dosiahnutie súladu so smernicou 2008/118 a zrušením ďalšej dane k spotrebnej dani z elektrickej energie talianskym zákonodarcom.
17 V tejto súvislosti talianske súdy nižšieho stupňa zaujali dva rozdielne prístupy.
18 Podľa prvého prúdu judikatúry – ktorý, ak by bol prijatý, by viedol k zamietnutiu žiadostí o vrátenie tejto dane – súd nemôže v spore medzi jednotlivcami upustiť od uplatnenia vnútroštátneho ustanovenia, ktoré je nezlučiteľné so smernicou Únie, pretože inak by sa tejto smernici priznal „horizontálny priamy účinok“, ktorý Súdny dvor nepripustil.
19 Druhý prúd judikatúry – ktorý, ak by bol prijatý, by viedol k vyhoveniu takýmto žiadostiam – sa opiera o povinnosť vykladať vnútroštátne právo odo dňa uplynutia lehoty na prebratie predmetnej smernice s prihliadnutím na jej znenie a účel, aby sa dosiahli výsledky sledované touto smernicou. Podľa tohto prúdu táto povinnosť vedie k uznaniu, že zásada čisto vertikálneho priameho účinku smerníc nebráni tomu, aby sa neoprávnená povaha platby konštatovala v horizontálnom vzťahu „prenesenia“ z dôvodu súvislosti tohto vzťahu s daňovým vzťahom, vo vzťahu ku ktorému sa priamo uplatňuje zákaz stanovený právom Únie.
20 Za týchto podmienok Tribunale di Como (súd v Come) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vo všeobecnosti, bráni systém prameňov práva Únie a konkrétne článok 288 tretí odsek ZFEÚ tomu, aby vnútroštátny súd v spore medzi súkromnými osobami neuplatnil ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením smernice, ktorá nebola prebratá alebo bola prebratá nesprávne, čím sa jednotlivcovi uloží ďalšia povinnosť, ak je to podľa vnútroštátneho právneho poriadku (článok 14 ods. 4 [legislatívneho dekrétu] č. 504/1995), predpokladom na to, aby sa jednotlivec mohol proti štátu dovolávať práv, ktoré mu táto smernica priznáva?
2. Bráni zásada efektivity vnútroštátnej právnej úprave (článok 14 ods. 4 [legislatívneho dekrétu] č. 504/1995), ktorá neumožňuje koncovému spotrebiteľovi požadovať vrátenie dane zaplatenej bez právneho dôvodu priamo od štátu, ale priznáva mu len možnosť podať podľa občianskeho práva žalobu o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu proti platiteľovi dane, ktorý má jediný legitimáciu na dosiahnutie vrátenia dane od daňového orgánu, ak jediný dôvod nezákonnosti dane, t. j. skutočnosť, že je v rozpore so smernicou [Únie], možno uplatniť len vo vzťahu medzi platiteľom dane a daňovým orgánom, ale nie vo vzťahu medzi platiteľom dane a koncovým spotrebiteľom, čím sa účinne bráni vráteniu dane, alebo sa má v takomto prípade uznať priama legitimácia koncového spotrebiteľa proti štátnej pokladnici ako v prípade, keď je nemožné alebo nadmerne ťažké získať od dodávateľa vrátenie dane zaplatenej bez právneho dôvodu, aby sa zabezpečilo dodržanie uvedenej zásady?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
21 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 288 tretí odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd v spore medzi jednotlivcami neuplatnil vnútroštátnu normu zavádzajúcu daň, ktorá je v rozpore s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice.
22 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 288 tretieho odseku ZFEÚ záväzná povaha smernice, na ktorej je založená možnosť odvolávať sa na ňu, existuje iba vo vzťahu ku „každému členskému štátu, ktorému je smernica určená“. Podľa ustálenej judikatúry z toho vyplýva, že smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa voči takejto osobe nemožno na ňu ako takú odvolávať na vnútroštátnom súde (rozsudok z 22. decembra 2022, Sambre & Biesme a Commune de Farciennes, C‑383/21 a C‑384/21, EU:C:2022:1022, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).
23 Vzhľadom na to treba v prvom rade pripomenúť, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát vykonal svoju právomoc, pokiaľ ide o formu a prostriedky na dosiahnutie výsledkov stanovených uvedenou smernicou, tak, že vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoví, že po uplynutí lehoty na prebratie sa jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenia neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice začlenia do jeho vnútroštátneho právneho poriadku a že v dôsledku toho sa týchto ustanovení môže jednotlivec dovolávať voči inému jednotlivcovi. V takejto situácii totiž povinnosť uložená jednotlivcom nie je uložená na základe práva Únie, ale na základe vnútroštátneho práva, a preto nepredstavuje dodatočnú povinnosť vo vzťahu k povinnostiam stanoveným týmto právom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20, EU:C:2022:33, bod 32 a citovanú judikatúru).
24 V dôsledku toho, hoci podľa práva Únie smernica sama osebe nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, a teda sa jej ako takej nemožno voči nemu dovolávať pred vnútroštátnym súdom, členský štát môže naopak priznať vnútroštátnym súdom právomoc neuplatniť na základe svojho vnútroštátneho práva akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva odporujúce ustanoveniu práva Únie, ktoré nemá priamy účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20, EU:C:2022:33, bod 33).
25 Bez ohľadu na neexistenciu horizontálneho účinku smernice tak vnútroštátny súd môže jednotlivcovi umožniť dovolávať sa nezákonnosti dane, ktorú na neho neoprávnene preniesol predávajúci v súlade s možnosťou, ktorú mu priznáva vnútroštátna právna úprava, s cieľom dosiahnuť neutralizáciu dodatočného hospodárskeho zaťaženia, ktoré v konečnom dôsledku musel znášať, ak je takáto možnosť stanovená vnútroštátnou právnou úpravou, čo vo veci samej prislúcha určiť vnútroštátnemu súdu.
26 V druhom rade Súdny dvor pripustil, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa môžu dovolávať bezpodmienečných a dostatočne presných ustanovení smernice nielen voči členskému štátu a všetkým jeho správnym orgánom, ale aj voči orgánom alebo subjektom, ktoré podliehajú štátnej moci alebo sú kontrolované štátom, alebo ktoré disponujú mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2017, Farrell, C‑413/15, EU:C:2017:745, bod 33 a citovanú judikatúru). V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal potrebné overenia s cieľom určiť, či dotknutí dodávatelia patria do jednej z týchto kategórií.
27 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 288 tretí odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd v spore medzi jednotlivcami neuplatnil vnútroštátnu normu zavádzajúcu nepriamu daň, ktorá je v rozpore s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice, pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje inak, alebo ak subjekt, voči ktorému sa namieta rozpor uvedenej dane, podlieha štátnej moci alebo je kontrolovaný štátom, alebo disponuje mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami.
O druhej otázke
28 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje koncovému spotrebiteľovi požadovať priamo od členského štátu vrátenie dodatočného hospodárskeho zaťaženia, ktoré tento spotrebiteľ znášal z dôvodu prenesenia vykonaného dodávateľom, v súlade s možnosťou, ktorú mu priznáva vnútroštátna právna úprava, týkajúceho sa dane, ktorú samotný dodávateľ zaplatil bez právneho dôvodu, ale ktorá takémuto spotrebiteľovi umožňuje podať len občianskoprávnu žalobu o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu proti takémuto dodávateľovi, pokiaľ je bezdôvodná povaha tejto platby dôsledkom rozporu uvedenej dane s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice, a z dôvodu nemožnosti dovolávať sa smernice ako takej v spore medzi jednotlivcami, tento dôvod nezákonnosti nemožno účinne uplatniť v rámci takejto žaloby.
29 V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty v zásade povinné vrátiť dane a poplatky vybraté v rozpore s právom Únie, pričom nárok na vrátenie týchto daní je totiž následkom a súčasťou práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z ustanovení práva Únie, ktoré také dane zakazujú (rozsudok z 20. októbra 2011, Danfoss a Sauer‑Danfoss, C‑94/10, EU:C:2011:674, bod 20, ako aj citovaná judikatúra).
30 Na základe výnimky zo zásady vrátenia daní nezlučiteľných s právom Únie však môže byť vrátenie neoprávnene vybratých daní odmietnuté len vtedy, pokiaľ by viedlo k bezdôvodnému obohateniu oprávnených subjektov, teda pokiaľ sa preukáže, že osoba povinná zaplatiť tieto dane túto povinnosť v skutočnosti preniesla priamo na inú osobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 2011, Danfoss a Sauer‑Danfoss, C‑94/10, EU:C:2011:674, bod 21 a citovanú judikatúru).
31 Za týchto okolností totiž bremeno neoprávnene vybratej dane neznáša platiteľ dane, ale koncový spotrebiteľ, na ktorého bola táto záťaž prenesená. Preto by vrátenie platiteľovi dane sumy dane, ktorú už tento platiteľ dane vybral od koncového spotrebiteľa predstavovalo pre neho získanie dvojitej platby, ktorú možno kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie, a to bez toho, aby toto vrátenie napravilo dôsledky nezákonnosti dane pre koncového spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. októbra 2011, Danfoss a Sauer‑Danfoss, C‑94/10, EU:C:2011:674, bod 22, ako aj citovanú judikatúru).
32 Naproti tomu v tej istej situácii treba predísť tomu, aby dotknutý členský štát mal prospech z porušenia práva Únie. Keďže takéto prenesenie dane bolo vykonané v súlade s možnosťou, ktorú vnútroštátna právna úprava priznáva dodávateľom, a keďže v dôsledku toho koncový spotrebiteľ v konečnom dôsledku bezdôvodne znášal toto dodatočné hospodárske zaťaženie, tento koncový spotrebiteľ musí mať možnosť získať vrátenie takéhoto zaťaženia buď priamo od uvedeného členského štátu, alebo od predávajúceho platiteľa dane. V tomto poslednom prípade musí teda tento platiteľ dane mať možnosť žiadať od toho istého členského štátu náhradu za vrátenie, ktoré musel vykonať.
33 Po tomto spresnení treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou pri neexistencii právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu upraviť presné procesné podmienky, za ktorých treba vykonať právo na vrátenie uvedeného hospodárskeho zaťaženia (pozri analogicky rozsudok z 15. marca 2007, Reemtsma Cigarettenfabriken, C‑35/05, EU:C:2007:167, bod 37), pričom tieto podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júna 2004, Recheio – Cash & Carry, C‑30/02, EU:C:2004:373, bod 17, a zo 6. októbra 2005, MyTravel, C‑291/03, EU:C:2005:591, bod 17).
34 Konkrétne, ak by sa ukázalo, že takéto vrátenie dane je nemožné alebo je nadmerne ťažké získať ho od dotknutých dodávateľov, zásada efektivity vyžaduje, aby koncový spotrebiteľ mal možnosť smerovať svoju žiadosť o vrátenie priamo dotknutému členskému štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2007, Reemtsma Cigarettenfabriken, C‑35/05, EU:C:2007:167, bod 41, a z 26. apríla 2017, Farkas, C‑564/15, EU:C:2017:302, bod 53).
35 V prejednávanej veci zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že v súlade s článkom 53 legislatívneho dekrétu č. 504/1995 mala byť ďalšia daň k spotrebnej dani z elektrickej energie zaplatená dodávateľmi elektrickej energie, ale že títo dodávatelia ju následne preniesli priamo na koncových spotrebiteľov v súlade s možnosťou, ktorú im priznával článok 16 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 504/1995. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom však tento legislatívny dekrét stanovuje, že koncoví spotrebitelia nemôžu od dotknutého členského štátu priamo požadovať vrátenie dodatočného hospodárskeho zaťaženia, ktoré tak museli bezdôvodne znášať, ale že takúto žiadosť musia predložiť výlučne uvedeným dodávateľom.
36 Ako vyplýva z bodu 22 tohto rozsudku, vzhľadom na to, že nesprávne prebraté alebo neprebraté ustanovenie smernice, hoci jasné, presné a bezpodmienečné, nemôže samo osebe ukladať jednotlivcovi dodatočnú povinnosť v porovnaní s povinnosťami stanovenými vnútroštátnou právnou úpravou, a preto sa naň ako také nemožno voči nemu odvolávať, vyplýva z toho, že v situácii, o akú ide vo veci samej, sa koncoví spotrebitelia nemôžu voči dodávateľom elektrickej energie dovolávať nezlučiteľnosti ďalšej dane k spotrebnej dani z elektrickej energie s ustanoveniami smernice 2008/118, a v dôsledku toho získať vrátenie dodatočného hospodárskeho zaťaženia spôsobeného touto daňou, ktoré museli znášať z dôvodu nesprávneho prebratia tejto smernice Talianskou republikou.
37 Vzhľadom na informácie poskytnuté Súdnemu dvoru, pokiaľ ide o charakteristické znaky vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, a s výhradou ich overenia vnútroštátnym súdom treba preto konštatovať, že takáto právna úprava tým, že neumožňuje koncovému spotrebiteľovi požadovať priamo od členského štátu vrátenie dodatočného hospodárskeho zaťaženia, ktoré znášal z dôvodu prenesenia vykonaného dodávateľom na základe možnosti, ktorú mu priznáva vnútroštátna právna úprava, týkajúceho sa dane, ktorú uvedený dodávateľ sám bezdôvodne zaplatil uvedenému členskému štátu, porušuje zásadu efektivity.
38 Z vyššie uvedeného vyplýva, že na druhú otázku treba odpovedať tak, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje koncovému spotrebiteľovi požadovať priamo od členského štátu vrátenie dodatočného hospodárskeho zaťaženia, ktoré tento spotrebiteľ znášal z dôvodu prenesenia vykonaného dodávateľom, v súlade s možnosťou, ktorú mu priznáva vnútroštátna právna úprava, týkajúceho sa dane, ktorú samotný dodávateľ zaplatil bez právneho dôvodu, ale ktorá takémuto spotrebiteľovi umožňuje podať len občianskoprávnu žalobu o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu proti takémuto dodávateľovi, pokiaľ je bezdôvodná povaha tejto platby dôsledkom rozporu uvedenej dane s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice, a z dôvodu nemožnosti dovolávať sa smernice ako takej v spore medzi jednotlivcami, tento dôvod nezákonnosti nemožno účinne uplatniť v rámci takejto žaloby.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
1. Článok 288 tretí odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd v spore medzi jednotlivcami neuplatnil vnútroštátnu normu zavádzajúcu nepriamu daň, ktorá je v rozpore s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice, pokiaľ vnútroštátne právo nestanovuje inak, alebo ak subjekt, voči ktorému sa namieta rozpor uvedenej dane, podlieha štátnej moci alebo je kontrolovaný štátom, alebo disponuje mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami.
2. Zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje koncovému spotrebiteľovi požadovať priamo od členského štátu vrátenie dodatočného hospodárskeho zaťaženia, ktoré tento spotrebiteľ znášal z dôvodu prenesenia vykonaného dodávateľom, v súlade s možnosťou, ktorú mu priznáva vnútroštátna právna úprava, týkajúceho sa dane, ktorú samotný dodávateľ zaplatil bez právneho dôvodu, ale ktorá takémuto spotrebiteľovi umožňuje podať len občianskoprávnu žalobu o vydanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu proti takémuto dodávateľovi, pokiaľ je bezdôvodná povaha tejto platby dôsledkom rozporu uvedenej dane s jasným, presným a bezpodmienečným ustanovením neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice, a z dôvodu nemožnosti dovolávať sa smernice ako takej v spore medzi jednotlivcami, tento dôvod nezákonnosti nemožno účinne uplatniť v rámci takejto žaloby.
Podpisy