ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)
zo 14. júla 2011 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Povinnosť odôvodnenia – Rovnosť zaobchádzania – Zásada riadnej správy vecí verejných – Pokuty – Oznámenie o spolupráci“
Vo veci T‑189/06,
Arkema France SA, so sídlom v Colombes (Francúzsko), v zastúpení: pôvodne A. Winckler, S. Sorinas Jimeno a P. Geffriaud, neskôr S. Sorinas Jimeno a E. Jégou, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault a O. Beynet, neskôr V. Bottka, P. J. Van Nuffel a B. Gencarelli, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty uloženej žalobkyni,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),
v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, M. Prek, A. Dittrich, L. Truchot a K. O’Higgins,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. septembra 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobkyňa Arkema France SA (predtým Atofina SA) je spoločnosť založená podľa francúzskeho práva, ktorá v čase skutkových okolností vyrábala okrem iného peroxid vodíka (ďalej len „PV“) a perboritan sodný (ďalej len „PS“).
2 V období od začiatku porušenia do apríla 2000 bola jej najväčším akcionárom spoločnosť Elf Aquitaine s podielom vo výške 97,5 %. Od apríla 2000 vlastnila podiel na základnom imaní žalobkyne vo výške 96,48 % spoločnosť Elf Aquitaine, v ktorej vlastnila spoločnosť Total SA podiel vo výške 99,43 %.
3 V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s PV a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).
4 Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch troch podnikov, vrátane priestorov žalobkyne.
5 Po týchto šetreniach viaceré podniky, vrátane spoločnosti EKA Chemicals AB, žalobkyne a spoločnosti Solvay SA, požiadali o uplatnenie oznámenia o spolupráci a poskytli Komisii dôkazy týkajúce sa predmetného kartelu.
6 Komisia 26. januára 2005 zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.
7 Po vypočutí dotknutých podnikov, ktoré sa konalo 28. a 29. júna 2005, Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals, Degussa, Edison SpA, FMC Corp., FMC Foret SA, Kemira Oyj, L’Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA SpA, Caffaro Srl, Solvay SA, Solvay Solexis SpA, Total, Elf Aquitaine a žalobkyni (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni listom z 8. mája 2006.
Napadnuté rozhodnutie
8 Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušovaní článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v súvislosti s PV a jeho nadväzujúcim prípravkom PS (odôvodnenie 2 napadnutého rozhodnutia).
9 Zistené porušenie spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné i skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cenových cieľov.
10 Žalobkyňa, Total a Elf Aquitaine boli určené za „spoločne a nerozdielne“ zodpovedné za porušenie (odôvodnenie 441 napadnutého rozhodnutia).
11 Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila metódu uvedenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).
12 Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie 457 napadnutého rozhodnutia).
13 Na základe rozdielneho zaobchádzania bola žalobkyňa spolu so spoločnosťami Total a Elf Aquitaine zaradená do tretej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume 20 miliónov eur (odôvodnenia 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).
14 S cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok bol na túto východiskovú sumu vzhľadom na veľký obrat zastrešujúcich spoločností skupiny – spoločností Elf Aquitaine a Total – uplatnený násobný koeficient 3 (odôvodnenie 463 napadnutého rozhodnutia).
15 Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa podľa Komisie podieľala na porušení od 12. mája 1995 do 31. decembra 2000, čiže počas obdobia piatich rokov a siedmich mesiacov, jej pokuta bola zvýšená o 55 % z dôvodu dĺžky trvania (odôvodnenie 467 napadnutého rozhodnutia). Toto zvýšenie nebolo uplatnené v prípade pokuty spoločnosti Total, ktorej zodpovednosť za predmetné porušenie bola konštatovaná za obdobie od 30. apríla do 31. decembra 2000 (odôvodnenie 468 napadnutého rozhodnutia).
16 Komisia zohľadnila v prípade žalobkyne priťažujúcu okolnosť vzhľadom na opakované porušenie vo vzťahu k porušeniam konštatovaným v rozhodnutí Komisie 85/74/EHS z 23. novembra 1984 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o EHS (vec IV/30.907 – Výrobky na báze peroxidu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 35, 1985, s. 1) a v rozhodnutí Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o ES (vec IV/31.865 – PVC) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 239, s. 14). Komisia v dôsledku toho zvýšila základnú sumu pokuty žalobkyne o 50 % základnej sumy, ktorá by bola použitá v jej prípade, ak by napadnuté rozhodnutie nebolo určené zastrešujúcim spoločnostiam skupiny (odôvodnenia 469 až 471 a poznámka pod čiarou č. 409 napadnutého rozhodnutia).
17 Komisia konštatovala, že žalobkyňa je druhým podnikom, ktorý splnil podmienku stanovenú v bode 21 oznámenia o spolupráci, a z tohto dôvodu jej priznala zníženie pokuty o 30 %, pričom toto zníženie bolo uplatnené na celkovú sumu pokuty uloženej žalobkyni a spoločnostiam Total a Elf Aquitaine (odôvodnenia 509 až 514 a 529 napadnutého rozhodnutia).
18 Článok 1 písm. o) až q) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že tri uvedené spoločnosti porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľali na predmetnom porušení, pokiaľ ide o spoločnosť Total, od 30. apríla do 31. decembra 2000, a pokiaľ ide o žalobkyňu a spoločnosť Elf Aquitaine, od 12. mája 1995 do 31. decembra 2000.
19 Článkom 2 písm. i) napadnutého rozhodnutia bola žalobkyni uložená pokuta vo výške 78,663 milióna eur, pričom Total a Elf Aquitaine „spoločne a nerozdielne“ zodpovedajú za zaplatenie tejto pokuty do výšky 42 miliónov eur a 65,1 milióna eur.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.
21 Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola táto vec pridelená šiestej rozšírenej komore.
22 Vzhľadom na prekážku na strane dvoch sudcov predseda Súdu prvého stupňa na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa určil iných dvoch sudcov na doplnenie komory.
23 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. septembra 2010.
24 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka,
– subsidiárne zrušil alebo znížil pokutu, ktorá jej bola uložená,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
25 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
26 Na podporu žaloby žalobkyňa uvádza v podstate šesť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti a zásady rovnosti zaobchádzania, druhý na nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcom sa pripísania porušenia spoločnostiam Total a Elf Aquitaine, tretí na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných, štvrtý na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcich sa zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku, piaty na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcich sa zvýšenia pokuty z dôvodu opakovaného porušenia a šiesty na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcich sa zníženia pokuty na základe oznámenia o spolupráci.
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti a zásady rovnosti zaobchádzania
Úvodné poznámky
27 Je potrebné pripomenúť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov a že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54 a tam citovanú judikatúru).
28 Súdny dvor tiež spresnil, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru).
29 Ak takýto hospodársky subjekt poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušenie zodpovedá (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).
30 Porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe. Takisto je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú namietané skutočnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).
31 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 58 a tam citovanú judikatúru).
32 Je to tak preto, lebo v takej situácii sú materská a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v uvedenom zmysle. Skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 59).
33 Súdny dvor tiež rozhodol, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).
34 Súdny dvor teda uviedol, že za týchto okolností stačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).
35 V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach 370 až 379 napadnutého rozhodnutia s poukazom na judikatúru Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa zhrnula zásady, ktoré mala v úmysle uplatniť na určenie subjektov, ktorým má byť napadnuté rozhodnutie určené.
36 Komisia najmä pripomenula, že materská spoločnosť môže byť považovaná za zodpovednú za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti v rozsahu, v akom dcérska spoločnosť neurčovala svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňovala pokyny, ktoré jej dávala materská spoločnosť. Komisia uviedla, že je v podstate oprávnená predpokladať, že stopercentná dcérska spoločnosť v zásade uplatňuje pokyny ktoré jej dáva jej materská spoločnosť, pričom materská spoločnosť môže túto domnienku vyvrátiť dôkazom o opaku (odôvodnenie 374 napadnutého rozhodnutia).
37 Pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Elf Aquitaine, Komisia poukázala na to, že táto spoločnosť vlastnila 98 % základného imania žalobkyne a vždy vymenovávala členov jej správnej rady. Komisia teda predpokladala, že Elf Aquitaine uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie žalobkyne (odôvodnenie 427 napadnutého rozhodnutia).
38 Pokiaľ ide o spoločnosť Total, Komisia uviedla, že táto spoločnosť získala v apríli 2000 kontrolu nad 99,43 % základného imania spoločnosti Elf Aquitaine, že priamo alebo nepriamo ovládala základné imanie spoločnosti skupiny, ktorá bola priamo zapojená do protiprávneho konania, a že vzhľadom na tieto skutočnosti predpokladala, že Total uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločnosti Elf Aquitaine a žalobkyne (odôvodnenia 428 a 429 napadnutého rozhodnutia).
39 V odôvodneniach 430 až 432 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla tvrdenia, ktoré žalobkyňa, Total a Elf Aquitaine uviedli proti pripísaniu porušenia týmto spoločnostiam, a preskúmala ich v odôvodneniach 433 až 440 uvedeného rozhodnutia.
40 V odôvodnení 441 napadnutého rozhodnutia Komisia potvrdila svoj záver, že žalobkyňa, Total a Elf Aquitaine predstavovali jeden podnik, a konštatovala, že sú zodpovedné za predmetné porušenie, pričom Total zodpovedala za porušenie len odo dňa, keď získala kontrolu nad základným imaním spoločnosti Elf Aquitaine, čiže za obdobie od 30. apríla do 31. decembra 2000.
41 Žalobkyňa napáda toto posúdenie a uvádza v podstate dve výhrady založené jednak na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti a jednak na porušení zásady rovnosti zaobchádzania.
O údajnom porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti
42 Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že nespochybňuje konštatovanie predmetného porušenia, ale len jeho pripísanie spoločnostiam Total a Elf Aquitaine v rozsahu, v akom toto pripísanie malo vplyv na výšku jej pokuty.
43 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že samotná skutočnosť, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti neumožňuje automaticky dospieť k záveru, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť, a pripísať jej zodpovednosť za porušenie, ktorého sa táto dcérska spoločnosť dopustila. Komisia sa údajne dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď pripísala zodpovednosť za porušenie materským spoločnostiam žalobkyne len na základe domnienky súvisiacej s tým, že tieto spoločnosti vlastnili takmer celé základné imanie žalobkyne.
44 V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že metóda, ktorú Komisia použila na pripísanie sporného porušenia spoločnostiam Total a Elf Aquitaine, je v rozsahu, v akom je založená na predmetnej domnienke, v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 27 až 34 vyššie.
45 Po prvé na rozdiel od toho, čo žalobkyňa zrejme naznačuje, toto pripísanie nebolo založené len na vlastníckej štruktúre, ale aj na konštatovaní, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu nebola vyvrátená (pozri najmä odôvodnenia 437 a 441 napadnutého rozhodnutia).
46 Po druhé z tejto judikatúry (pozri najmä body 33 a 34 vyššie) vyplýva, že vlastnícka štruktúra dcérskej spoločnosti predstavuje dostatočné kritérium na uplatnenie uvedenej domnienky bez toho, aby bola Komisia povinná uviesť doplňujúce dôkazy týkajúce sa skutočného uplatňovania vplyvu materskej spoločnosti, ako to vyžaduje žalobkyňa.
47 Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že takéto doplňujúce dôkazy bolo možné nájsť vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑112/05, Zb. s. II‑5049, body 13 a 54). Tak z rozsudku z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného (body 61 a 62), ako aj z rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie (body 61 a 62), totiž jednoznačne vyplýva, že uplatnenie predmetnej domnienky nezávisí od existencie takýchto dôkazov. Tiež sa nevyžaduje, aby Komisia na tento účel preukázala, že materská spoločnosť v čase skutkových okolností vedela o protiprávnom správaní svojej dcérskej spoločnosti.
48 Ďalej je potrebné poukázať na to, že vyššie uvedená judikatúra sa osobitne týka konkrétneho prípadu, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, bod 60). V prejednávanej veci však Total a Elf Aquitaine nevlastnili celé základné imanie žalobkyne (pozri bod 2 vyššie).
49 Je však potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa neuvádza nijaké tvrdenie založené na tom, že podiely spoločností Total a Elf Aquitaine nedosahovali 100 %. Naopak na pojednávaní uviedla, že netvrdí, že uvedená skutočnosť „má zásadný vplyv na právne ovládanie“ dcérskej spoločnosti, čím potvrdila, že nenamieta proti uplatneniu tých istých dôkazných pravidiel v prípade ovládania celého základného imania a v prípade ovládania takmer celého základného imania.
50 Preto sa táto výhrada musí zamietnuť.
O údajnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania
51 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa tým, že vo vzťahu k materským spoločnostiam žalobkyne uplatnila len predmetnú domnienku, dopustila „neodôvodnenej diskriminácie“ v rámci dokazovania. Žalobkyňa bola totiž údajne jedinou dcérskou spoločnosťou, v prípade ktorej Komisia uplatnila len domnienku, zatiaľ čo vo vzťahu k ostatným dotknutým podnikom Komisia údajne uviedla doplňujúce dôkazy o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu materských spoločností.
52 V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že z odôvodnení 370 až 379 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uplatnila vo vzťahu ku všetkým spoločnostiam, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, to isté pravidlo, podľa ktorého ovládanie celého alebo takmer celého základného imania dcérskej spoločnosti stačí na uplatnenie vyvrátiteľnej domnienky, ktorá umožňuje pripísať zodpovednosť materskej spoločnosti. Predmetná domnienka totiž bola uplatnená tak v prípade skupiny Total, ako aj v prípade ostatných skupín spoločností, ktorých sa týkalo napadnuté rozhodnutie.
53 Skutočnosť, že vo vzťahu k niektorým spoločnostiam, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, konkrétne vo vzťahu k spoločnostiam Akzo Nobel, FMC, L’Air liquide, SNIA a Edison, Komisia okrem domnienky uviedla doplňujúce nepriame dôkazy o rozhodujúcom vplyve materských spoločností, nemôže znamenať, že použité zásady neboli v prípade všetkých spoločností, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, rovnaké.
54 Pokiaľ totiž ide o spoločnosť Akzo Nobel, z odôvodnenia 384 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „vzhľadom na to, že [Akzo Nobel] má stopercentnú kontrolu nad spoločnosťou EKA [Chemicals], Komisia sa domnieva, že [Akzo Nobel] uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť EKA [Chemicals], keďže nebol predložený nijaký dôkaz, ktorý by mohol vyvrátiť túto domnienku.“ Túto úvahu nevyvracia skutočnosť, že v odôvodnení 385 tohto rozhodnutia Komisia poukázala na niektoré doplňujúce nepriame dôkazy, ktoré túto úvahu potvrdzovali.
55 Pokiaľ ide o spoločnosť FMC, Komisia uviedla, že záver o zodpovednosti tejto spoločnosti založila „na skutočnosti, že FMC Foret [bola] dcérska spoločnosť, nad ktorou mala (nepriamo) stopercentnú kontrolu [FMC]“ (odôvodnenie 390 napadnutého rozhodnutia). Na túto úvahu nemá vplyv skutočnosť, že v odôvodnení 391 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla doplňujúci dôkaz o rozhodujúcom vplyve spoločnosti FMC na jej dcérsku spoločnosť.
56 Pokiaľ ide o spoločnosť L’Air liquide, Komisia v odôvodnení 403 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, že „vzhľadom na to, že [L’Air liquide] vlastnila v čase porušenia 100 % základného imania spoločnosti Chemoxal a mala právomoc vymenovávať členov správnej rady spoločnosti Chemoxal, [Komisia] predpokladala, že [L’Air liquide] uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.“ Komisia spresnila túto úvahu tým, že v odôvodnení 405 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „zo stopercentného podielu na základnom imaní vyplýva[la] domnienka, ktorá [mohla] byť vyvrátená preukázaním, že… dcérska spoločnosť [konala]… samostatne.“
57 Pokiaľ ide o spoločnosť SNIA, z odôvodnenia 411 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že jej zodpovednosť bola konštatovaná vzhľadom na jej zlúčenie so spoločnosťou, ktorá bola stopercentnou materskou spoločnosťou subjektu, ktorý sa priamo podieľal na porušení. Uvedená situácia teda nie je porovnateľná so situáciou žalobkyne.
58 Napokon, pokiaľ ide o spoločnosť Edison, Komisia v odôvodnení 418 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „v prípade neexistencie tvrdenia, ktoré by vyvracalo domnienku, bol stopercentný podiel na základnom imaní považovaný [judikatúrou] za dostatočný dôkaz.“ Okrem toho v odôvodneniach 419 až 421 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla niektoré doplňujúce dôkazy, pričom uviedla, že tieto dôkazy vyvracajú tvrdenie spoločnosti Edison založené na samostatnosti jej dcérskej spoločnosti.
59 Z vyššie uvedených odôvodnení napadnutého rozhodnutia teda vyplýva, že Komisia vo vzťahu ku všetkým subjektom, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, konštatovala, že ovládanie celého alebo takmer celého základného imania dcérskej spoločnosti v prípade neexistencie tvrdenia, ktoré by vyvracalo domnienku vyplývajúcu z tohto ovládania, postačuje na pripísanie zodpovednosti materskej spoločnosti, pričom boli uvedené doplňujúce dôkazy o vplyve niektorých dotknutých materských spoločností na ich dcérske spoločnosti – pokiaľ boli k dispozícii –, a to buď na potvrdenie záveru, ktorý už náležite vyplýval z ovládania celého základného imania dcérskej spoločnosti, alebo ako reakcia na tvrdenia, ktoré uviedli dotknuté podniky.
60 Okrem toho, pokiaľ ide o skupinu, do ktorej patrí žalobkyňa, Komisia okrem kapitálového prepojenia poukázala na skutočnosť, že členovia správnej rady žalobkyne boli menovaní spoločnosťou Elf Aquitaine (odôvodnenie 427 napadnutého rozhodnutia), pričom však nepodmienila pripísanie protiprávneho správania stopercentnej alebo takmer stopercentnej dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti existenciou doplňujúcich dôkazov.
61 Preto je potrebné zamietnuť túto výhradu ako nedôvodnú, a teda zamietnuť prvý žalobný dôvod ako celok.
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcom sa pripísania porušenia spoločnostiam Total a Elf Aquitaine
62 Žalobkyňa tvrdí, že aj za predpokladu, že metóda spočívajúca v použití predmetnej domnienky je platná, Komisia v skutočnosti nebola oprávnená pripísať porušenie spoločnostiam Total a Elf Aquitaine.
63 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že spochybnila toto pripísanie tým, že preukázala, že členovia vedenia spoločností Elf Aquitaine a Total sa vôbec nepodieľali na predmetných protiprávnych praktikách.
64 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Komisia pripísala sporné porušenie spoločnostiam Total a Elf Aquitaine z dôvodu, že v čase skutkových okolností tieto spoločnosti tvorili so žalobkyňou jeden podnik. Komisia dospela k tomuto záveru na základe domnienky vyplývajúcej z toho, že ovládali takmer celé základné imanie žalobkyne, a konštatovala, že táto domnienka nebola v správnom konaní vyvrátená.
65 Vzhľadom na to, že táto úvaha nie je založená na účasti materských spoločností žalobkyne na protiprávnom správaní, argumentácia žalobkyne založená na tom, že členovia vedenia týchto spoločností sa priamo nepodieľali na predmetných protiprávnych praktikách a že nevedeli o predmetných skutočnostiach, ju nemôže spochybniť.
66 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že vyvrátila predmetnú domnienku tým, že v správnom konaní preukázala svoju samostatnosť pri určovaní svojej obchodnej politiky.
67 Podľa judikatúry citovanej v bode 34 vyššie na vyvrátenie predmetnej domnienky musí materská spoločnosť predložiť dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne.
68 V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi touto dcérskou spoločnosťou a materskou spoločnosťou, ktoré môžu byť v jednotlivých prípadoch odlišné (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, body 61 a 74).
69 Toto posúdenie sa najmä nemá obmedzovať len na okolnosti súvisiace s obchodnou politikou dcérskej spoločnosti v prísnom zmysle slova, ako je distribučná alebo cenová stratégia. Predmetnú domnienku najmä nemožno vyvrátiť iba preukázaním toho, že dcérska spoločnosť riadi tieto konkrétne aspekty svojej obchodnej politiky bez toho, aby v tejto súvislosti dostávala pokyny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, body 65 a 75).
70 V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách v podstate uviedla, že jej obchodná politika nikdy nebola určovaná jej materskými spoločnosťami, najmä vzhľadom na štruktúru skupiny a na malý podiel činností dotknutých porušením na jej celkovom obrate.
71 Hneď na úvod je potrebné poukázať na to, že táto argumentácia je založená len na tvrdeniach, keďže žalobkyňa nepredložila nijaký konkrétny dôkaz na podporu svojej tézy založenej na jej samostatnosti na trhu. Predmetná časť odpovede na oznámenie o výhradách najmä neodkazuje na nijaký dokument, ktorý by podporoval tvrdenia uvedené v tejto časti.
72 Argumentácia, ktorú žalobkyňa uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, teda zjavne nemohla predstavovať súbor dôkazov, ktorý by postačoval na vyvrátenie predmetnej domnienky.
73 Okrem toho je potrebné poukázať na to, že predmetná argumentácia – odhliadnuc od skutočnosti, že nebola podložená relevantnými dôkazmi – nemohla preukázať samostatnosť žalobkyne.
74 Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že Total a Elf Aquitaine boli len neprevádzkové holdingy, je potrebné poznamenať, že táto okolnosť sama osebe nestačí na vylúčenie toho, že Total a Elf Aquitaine uplatňovali rozhodujúci vplyv na žalobkyňu najmä tým, že koordinovali finančné investície v rámci skupiny. V kontexte skupiny spoločností je totiž holding spoločnosťou, ktorej poslaním je preskupovať majetkové účasti v rôznych spoločnostiach a ktorej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 63).
75 Žalobkyňa pritom sama pripúšťa, že Elf Aquitaine zasahovala do najdôležitejších rozhodnutí, ktoré mohli mať dôsledky na úrovni celej skupiny, a že určovala veľmi všeobecnú politiku týkajúcu sa vzájomnej zlučiteľnosti činností jednotlivých odvetví, zmien činností a geografického rozmiestnenia činností vo svete. Tieto tvrdenia potvrdzujú, že úlohou spoločnosti Elf Aquitaine bolo zabezpečovať jednotu riadenia a koordináciu, ktoré mohli mať vplyv na správanie žalobkyne na trhu.
76 Po druhé, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Total a Elf Aquitaine nezasahovali do určovania obchodnej politiky týkajúcej sa PV a PS, je potrebné konštatovať, že v skupine spoločností je rozdelenie úloh bežným javom, ktorý nestačí na vyvrátenie domnienky, že žalobkyňa a Total a Elf Aquitaine tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES.
77 Nijaký záver nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že materské spoločnosti nikdy nemali spoločných zákazníkov so žalobkyňou, že nepôsobili na trhoch, na ktorých pôsobila žalobkyňa, ani na súvisiacich trhoch a že činnosť týkajúca sa dotknutých výrobkov predstavovala len veľmi malú časť celkového obratu skupiny.
78 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na neexistencii systému informovania a oznamovania medzi ňou a jej materskými spoločnosťami, s výnimkou informovania vyplývajúceho zo zákonných povinností v účtovnej oblasti a v oblasti finančnej regulácie, je potrebné poznamenať, že vzhľadom na to, že samostatnosť dcérskej spoločnosti sa neposudzuje len vzhľadom na aspekty prevádzkového riadenia podniku, skutočnosť, že dcérska spoločnosť nikdy nezaviedla v prospech svojej materskej spoločnosti špecifickú informačnú politiku týkajúcu sa dotknutého trhu, nemôže stačiť na preukázanie jej samostatnosti.
79 Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré žalobkyňa uviedla po prvý raz v konaní pred Všeobecným súdom a ktoré je založené na tom, že žalobkyňa sa 18. mája 2006 z finančného hľadiska odčlenila od skupiny Total, je potrebné poukázať na to, že toto odčlenenie, ktoré nastalo po porušení a po prijatí napadnutého rozhodnutia, nemôže slúžiť ako relevantný dôkaz na účely posúdenia väzieb medzi dotknutými spoločnosťami v priebehu obdobia porušenia.
80 Po piate, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že stanovisko prijaté Komisiou v napadnutom rozhodnutí sa odchyľuje od stanoviska, ktoré Komisia prijala vo svojom rozhodnutí K(2003) 4570 z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (Prípad COMP/E‑2/37.857 – Organické peroxidy), je potrebné poukázať na to, že z odôvodnení 373 až 391 uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Komisia vôbec neanalyzovala problematiku zodpovednosti materskej spoločnosti žalobkyne a najmä že nerozhodla o otázke jej samostatnosti vo vzťahu k materskej spoločnosti.
81 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Komisia nie je povinná systematicky overovať, či protiprávne správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať jej materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 330 a 331). Samotná skutočnosť, že Komisia neuvažovala o možnosti adresovať rozhodnutie K(2003) 4570 materskej spoločnosti žalobkyne, teda nebránila tomu, aby to urobila v prejednávanej veci, v súlade so zásadami stanovenými judikatúrou v oblasti pripísateľnosti.
82 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že Komisia oprávnene dospela k záveru, že dôkazy predložené žalobkyňou ani v prípade ich posúdenia ako celku nepostačovali na vyvrátenie predmetnej domnienky.
83 Pokiaľ ide o dokument, ktorý žalobkyňa predložila v prílohe žaloby, nazvaný „Vnútorné právomoci a záväzky týkajúce sa výdavkov“, ktorý mal podporiť jej tvrdenie, že Total schvaľovala len najdôležitejšie investície, ktoré uskutočňovali jej dcérske spoločnosti, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách na tento dokument neodvolala, a teda sa naň nemožno odvolávať s cieľom napadnúť posúdenie, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí.
84 V každom prípade je potrebné poukázať na to, že predmetný dokument nepredstavuje dôkaz, ktorý by mohol preukázať samostatnosť žalobkyne, keďže po prvé, ako vyplýva z jej odpovede na žiadosť o informácie zaslanú Komisiou počas správneho konania, tento dokument obsahuje pravidlá, ktoré stanovujú právo zaväzovať skupinu a ktoré sa uplatňovali „od roku 2001“, a teda sa nevzťahujú na predmetné obdobie porušenia, a po druhé úvaha, že zasahovanie zastrešujúcej spoločnosti skupiny do obchodnej politiky jej dcérskej spoločnosti je obmedzené na investície od určitej výšky, nestačí na preukázanie samostatnosti dcérskej spoločnosti.
85 Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné konštatovať, že Komisia oprávnene dospela k záveru, že dôkazy, ktoré predložila žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, nepostačovali na vyvrátenie predmetnej domnienky.
86 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod.
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných
87 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že neodpovedala na tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla s cieľom preukázať svoju samostatnosť, porušila povinnosť odôvodnenia a zásadu riadnej správy vecí verejných.
88 Po prvé, pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, žalobkyňa tvrdí, že Komisia nezaujala stanovisko k tvrdeniam zhrnutým v odôvodnení 431 napadnutého rozhodnutia založeným na tom, že samotná skutočnosť, že Elf Aquitaine menovala členov jej správnej rady, nepreukazovala uplatňovanie skutočnej kontroly a že žalobkyňa určovala svoju obchodnú politiku úplne samostatne. Komisia navyše údajne neuviedla niektoré tvrdenia, ktoré predložila žalobkyňa, pokiaľ ide o skutočnosť, že členovia vedenia spoločností Total a Elf Aquitaine sa nikdy nepodieľali na praktikách uvedených v napadnutom rozhodnutí a že kontrola uplatňovaná materskými spoločnosťami bola obmedzená na schvaľovanie najvýznamnejších investícií.
89 Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia v ňom byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonať svoje preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázku, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, treba posúdiť nielen so zreteľom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj všetky právne pravidlá upravujúce príslušnú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).
90 Keď je – tak ako je to v prejednávanej veci – rozhodnutie podľa článku 81 ES určené viacerým subjektom a vyvoláva otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým spomedzi nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za solidárne zodpovednú za porušenie obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré môžu odôvodniť pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, body 78 až 80).
91 Z toho vyplýva, že keď Komisia – tak ako v prejednávanej veci – vychádza z domnienky, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, a dotknuté spoločnosti počas správneho konania predložili dôkazy, ktoré mali vyvrátiť túto domnienku, rozhodnutie musí obsahovať dostatočné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich stanovisko Komisie, podľa ktorého tieto dôkazy nepostačovali na vyvrátenie uvedenej domnienky.
92 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že z odôvodnení 430 až 441 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zaujala odôvodnené stanovisko k okolnostiam, ktoré žalobkyňa a jej materské spoločnosti uviedli počas správneho konania.
93 Komisia totiž po tom, čo v odôvodneniach 430 až 432 napadnutého rozhodnutia opísala argumentáciu, ktorú uviedli dotknuté podniky vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách, odpovedala na uvedené tvrdenia založené predovšetkým na nezákonnosti pripísania správania na základe domnienky najmä vzhľadom na zásady samostatnosti právneho subjektu, individuálnosti trestov, osobnej zodpovednosti, prezumpcie neviny a rovnosti zbraní.
94 Okrem toho Komisia v odôvodneniach 433 až 441 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že domnienka súvisiaca s tým, že Elf Aquitaine a Total vlastnili takmer celé základné imanie žalobkyne, nebola vyvrátená a že na základe tejto domnienky treba zotrvať na závere o ich zodpovednosti za predmetné porušenie.
95 Je potrebné konštatovať, že Komisia týmito odôvodneniami odpovedala na podstatné body tvrdení žalobkyne.
96 Okrem toho vzhľadom na to, že Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré zúčastnené osoby v konaní pred ňou uviedli (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 64; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 64), nemožno jej vytýkať, že konkrétne neodpovedala na každé tvrdenie, ktoré uviedla žalobkyňa. Celková odpoveď, akú Komisia poskytla v prejednávanej veci, totiž za okolností prejednávanej veci môže stačiť na to, aby podnik mohol účinne obhajovať svoje práva a aby Všeobecný súd mohol vykonať svoje preskúmanie.
97 Skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tomto smere stručné, je navyše odôvodnená tým, že argumentácia, ktorú uviedla žalobkyňa, pozostávala len z tvrdení a nebola podložená konkrétnymi dôkazmi týkajúcimi sa jej údajnej samostatnosti na trhu.
98 Pokiaľ ide konkrétne o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že Komisia v odôvodneniach 430 až 432 napadnutého rozhodnutia neuviedla jej tvrdenie, že kontrola uplatňovaná materskými spoločnosťami bola obmedzená na schvaľovanie najvýznamnejších investícií, v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že toto tvrdenie je zahrnuté v tvrdení, že „[žalobkyňa] urč[ovala] svoju obchodnú politiku a svoje správanie na trhu úplne samostatne,“ ktoré je uvedené v odôvodnení 431 štvrtej zarážke napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo zamietnuté ako nedostatočné v rámci celkovej odpovede na opačné tvrdenia posudzované v odôvodnení 437 tohto rozhodnutia s uvedením, že „[predmetná] domnienka nebola vyvrátená“.
99 Okrem toho je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že táto odpoveď je stručná, je odôvodnená tým, že predmetné tvrdenia neboli podložené nijakým konkrétnym dôkazom.
100 Pokiaľ ide o tvrdenie, že členovia vedenia spoločností Total a Elf Aquitaine sa nikdy nepodieľali na predmetných praktikách, z bodov 64 a 65 vyššie vyplýva, že Komisia nepripísala sporné porušenie materským spoločnostiam žalobkyne na základe tejto skutočnosti, a preto skutočnosť, že Komisia k tomuto tvrdeniu výslovne nezaujala stanovisko, nemôže mať za následok porušenie povinnosti odôvodnenia.
101 Pokiaľ ide o to, že Komisia výslovne neodpovedala na tvrdenie uvedené v odôvodnení 431 napadnutého rozhodnutia, že skutočnosť, že Elf Aquitaine menovala členov správnej rady žalobkyne, nepreukazovala uplatňovanie skutočnej kontroly, je potrebné poukázať na to, že z odôvodnení 427 až 429 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto skutočnosť bola spomenutá popri predmetnej domnienke a že ňou nebolo podmienené pripísanie sporného porušenia materským spoločnostiam žalobkyne. Neexistencia výslovnej odpovede na predmetné tvrdenie teda nebránila žalobkyni v tom, aby sa oboznámila s odôvodnením tohto pripísania, ani v tom, aby ho napadla na Všeobecnom súde.
102 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobkyne, že predmetná povinnosť odôvodnenia bola v prejednávanej veci významnejšia, keďže napadnuté rozhodnutie bolo založené na novom prístupe, je potrebné poukázať na to, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť, ktorá je založená len na kapitálovom prepojení, už bola uplatnená Komisiou okrem iného v jej rozhodnutí K(2004) 4876 z 19. januára 2005 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel, Akzo Nobel Nederland BV, Akzo Nobel Chemicals BV, Akzo Nobel Functional Chemicals BV, Akzo Nobel Base Chemicals AB, EKA Chemicals, Akzo Nobel AB, Atofina, Elf Aquitaine, Hoechst AG, Clariant GmbH, Clariant AG (vec E‑1/37.773 – MCAA), v ktorom Komisia pripísala porušenie, ktorého sa dopustila žalobkyňa, spoločnosti Elf Aquitaine. Žalobkyňa teda nemôže tvrdiť, že Komisia v prejednávanej veci zaujala vo vzťahu k jej materským spoločnostiam úplne nový postoj.
103 V každom prípade Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla len stručné odôvodnenie, ale s poukazom na judikatúru Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa výslovne uviedla tak zásady, ktoré zamýšľala uplatniť na určenie subjektov, ktorým bolo toto rozhodnutie určené (odôvodnenia 370 až 379 napadnutého rozhodnutia), ako aj uplatnenie týchto zásad vo vzťahu k skupine Total (odôvodnenia 427 až 441 napadnutého rozhodnutia).
104 Výhrada založená na porušení povinnosti odôvodnenia je preto nedôvodná.
105 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keďže vychádzala len z domnienky rozhodujúceho vplyvu a dôkladne nepreskúmala informácie predložené s cieľom vyvrátiť túto domnienku, najmä informácie týkajúce sa irelevantnosti menovania členov správnej rady žalobkyne spoločnosťou Elf Aquitaine pre samostatnosť žalobkyne pri určovaní jej obchodnej politiky.
106 Ako však vyplýva z bodov 98 až 101 vyššie, stručná odpoveď na tieto informácie uvedená v napadnutom rozhodnutí je odôvodnená tým, že pokiaľ ide o tvrdenie založené na samostatnosti žalobkyne, toto tvrdenie nebolo podložené nijakým konkrétnym dôkazom, a pokiaľ ide o tvrdenie spochybňujúce relevantnosť menovania členov správnej rady, táto okolnosť bola uvedená len na doplnenie a nebolo ňou podmienené predmetné pripísanie. Skutočnosť, že táto odpoveď je stručná, teda tiež neumožňuje konštatovať porušenie povinnosti dôkladne a nestranne preskúmať relevantné informácie vyplývajúce zo správneho konania.
107 Okrem toho na základe znenia odôvodnení 434 až 441 napadnutého rozhodnutia možno konštatovať, že Komisia preskúmala tvrdenia žalobkyne a jej materských spoločností smerujúce k spochybneniu pripísania predmetného porušenia, ktoré boli zhrnuté v odôvodnení 431 napadnutého rozhodnutia. Na základe analýzy odpovede na oznámenie o výhradách nemožno určiť ďalšie relevantné okolnosti, ktoré by Komisia nezohľadnila.
108 Z toho vyplýva, že výhrada založená na porušení zásady riadnej správy vecí verejných je nedôvodná.
109 Vzhľadom na vyššie uvedené sa tretí žalobný dôvod musí zamietnuť.
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré sa týkajú zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku
110 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že uplatnila predmetné zvýšenie na základe úvahy súvisiacej s obratom, ktorý dosiahli Elf Aquitaine a Total, keďže im nemožno pripísať porušenie.
111 Je potrebné poznamenať, že táto výhrada je v celom rozsahu založená na predpoklade, že sporné porušenie nebolo možné pripísať materským spoločnostiam žalobkyne, ktorý bol zamietnutý v rámci preskúmania prvého a druhého žalobného dôvodu. Preto je potrebné bez ďalšieho ju zamietnuť.
112 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania tým, že v rámci predmetného zvýšenia zohľadnila veľkosť a obrat skupiny bez toho, aby preukázala, že vedúci predstavitelia materských spoločností sa podieľali na porušení alebo že dcérska spoločnosť využívala zdroje skupiny.
113 Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí Komisia pri určovaní výšky pokuty dbať na jej odstrašujúci účinok a v tejto súvislosti môže zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu predmetného podniku (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, body 106 a 120, a z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 243).
114 Je potrebné pripomenúť, že potreba zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok pokuty si vyžaduje, aby bola výška pokuty prispôsobená tak, aby sa najmä s ohľadom na finančnú spôsobilosť dotknutého podniku nestala zanedbateľnou alebo naopak neprimeranou, v súlade s požiadavkami vychádzajúcimi na jednej strane z nutnosti zabezpečiť účinnosť pokuty a na druhej strane z dodržiavania zásady proporcionality (rozsudky Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 283, a z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 379).
115 Najmä možnosť dotknutého podniku ľahšie zhromaždiť prostriedky nevyhnutné na zaplatenie svojej pokuty môže v záujme jej dostatočne odstrašujúceho účinku odôvodniť použitie násobiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 18, a rozsudky Degussa/Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 284, a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 114 vyššie, bod 379).
116 V prejednávanej veci teda Komisia bola z právneho hľadiska oprávnená zvýšiť východiskovú sumu predmetnej pokuty vzhľadom na celkovú veľkosť podniku, ktorý tvorila žalobkyňa, Total a Elf Aquitaine.
117 Okrem toho, pokiaľ ide o úvahu, ktorá je odôvodnená najmä možnosťou dotknutého podniku ľahšie získať prostriedky potrebné na zaplatenie pokuty, Komisia na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, nebola povinná preukázať súvislosť medzi využívaním zdrojov dotknutého podniku a predmetným porušením, ale mohla zákonným spôsobom zohľadniť celkovú veľkosť podniku.
118 Vzhľadom na to, že predmetné zvýšenie zákonným spôsobom vychádza z veľkosti dotknutého podniku, pričom zdroje využívané v rámci porušenia nepredstavujú relevantné kritérium, jeho uplatnenie nemôže predstavovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania iba preto, lebo nie je založené na rozlíšení podnikov, ktoré sa dopustili protiprávneho konania, podľa uvedeného kritéria.
119 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na údajnej neprimeranosti predmetného zvýšenia, treba v prvom rade poukázať na to, že sankcionované porušenie zodpovedá správaniu, ktorého protiprávnosť Komisia od svojich prvých zásahov v predmetnej oblasti opakovane konštatovala, čo jednoznačne odôvodňuje stanovenie pokuty na dostatočne odstrašujúcej úrovni (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, body 46 a 47).
120 Ďalej je potrebné poukázať na to, že Komisia má určitú mieru voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti predmetné zvýšenie uplatnením násobného koeficientu 3 nemožno považovať za neprimerané vo vzťahu k cieľu odstrašenia vzhľadom na veľkosť dotknutého podniku, ktorú potvrdzuje mimoriadne vysoký celosvetový obrat spoločností Total a Elf Aquitaine počas účtovného roka bezprostredne predchádzajúceho prijatiu napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 463 napadnutého rozhodnutia).
121 V dôsledku toho je potrebné zamietnuť štvrtý žalobný dôvod.
O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré sa týkajú zvýšenia pokuty z dôvodu opakovaného porušenia
122 Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti.
O prvej časti založenej na porušení zásad zákonnosti trestných činov a trestov a právnej istoty
123 Žalobkyňa v žalobe tvrdí, že Komisia tým, že vychádzala zo sankcií, ktoré jej boli uložené už skôr za skutky, ku ktorým došlo vyše 20 rokov pred prijatím napadnutého rozhodnutia, porušila zásady zákonnosti trestných činov a trestov a právnej istoty.
124 Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že po oboznámení sa s rozsudkami Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia (C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331), a zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia (C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361), upustila od tejto časti šiesteho žalobného dôvodu, ale že naďalej trvá na argumentácii uvedenej v rámci druhej časti uvedeného žalobného dôvodu založenej na porušení zásady ne bis in idem a zásady proporcionality, čo bolo zaznamenané aj v zápisnici o pojednávaní.
125 Nie je teda už potrebné skúmať prvú časť žalobného dôvodu.
O druhej časti založenej na porušení zásady ne bis in idem a zásady proporcionality
126 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu ne bis in idem, keďže porušenia, za ktoré bola sankcionovaná už skôr a ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí, už boli zohľadnené vo vzťahu k nej z dôvodu opakovaného porušenia v dvoch predchádzajúcich rozhodnutiach, konkrétne v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876.
127 Je potrebné pripomenúť, že uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti skutkového stavu, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. Táto zásada teda zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté protiprávne správanie s cieľom chrániť ten istý právny záujem (rozsudok Súdneho dvora z 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 338).
128 Po prvé je potrebné poukázať na to, že vzhľadom na to, že cieľom zohľadnenia predchádzajúcich porušení zo strany Komisie v napadnutom rozhodnutí nie je znova sankcionovať tieto porušenia, ale len sankcionovať žalobkyňu za jej účasť na karteli uvedenom v napadnutom rozhodnutí s prihliadnutím na jej opakované protiprávne správanie, skutočnosť, že Komisia už zohľadnila tie isté porušenia v uvedených dvoch predchádzajúcich rozhodnutiach, nemá za následok porušenie zásady ne bis in idem.
129 Po druhé je v každom prípade potrebné poukázať na to, že kumulatívne podmienky uplatnenia zásady ne bis in idem uvedené v bode 127 vyššie nie sú splnené, keďže nie je splnená podmienka totožnosti skutkového stavu. V napadnutom rozhodnutí totiž Komisia sankcionovala žalobkyňu z dôvodu jej účasti na karteli, v súvislosti s ktorým predtým ani nezačala stíhanie, ani neprijala sankcie, čo žalobkyňa navyše ani netvrdí.
130 Komisia teda neporušila zásadu ne bis in idem tým, že zohľadnila svoje rozhodnutia 85/74 a 94/599 s cieľom konštatovať v napadnutom rozhodnutí opakované protiprávne správanie žalobkyne, hoci túto priťažujúcu okolnosť už vzala do úvahy v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876.
131 Preto je potrebné zamietnuť túto výhradu žalobkyne ako nedôvodnú.
132 Po druhé, pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v napadnutom rozhodnutí uplatnila zvýšenie základnej sumy pokuty z dôvodu opakovaného porušenia, treba v tejto súvislosti po prvé zamietnuť ako nedôvodné jej tvrdenie, že zohľadnením tej istej priťažujúcej okolnosti v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876 bol cieľ odstrašenia už dosiahnutý.
133 Skutočnosť, že Komisia už zohľadnila rozhodnutia 85/74 a 94/599 s cieľom konštatovať opakované porušenie v rámci iných porušení, jej totiž nebránila v tom, aby v napadnutom rozhodnutí zohľadnila tieto dve rozhodnutia v rámci preskúmania závažnosti predmetného porušenia na účely odstrašenia žalobkyne od opakovania jej protiprávneho správania v budúcnosti.
134 Každé z uvedených porušení predstavovalo nezávisle od druhého z nich opakovanie správania v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, ktoré bolo konštatované v rámci rozhodnutí 85/74 a 94/599, ktoré svedčí o sklone žalobkyne nevyvodzovať z týchto sankcionovaných porušení primerané dôsledky (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 124 vyššie, bod 40).
135 Po druhé je potrebné zamietnuť ako neúčinné tvrdenie žalobkyne, že Komisia porušila zásadu proporcionality, keď v jej prípade uplatnila nové zvýšenie pokuty z dôvodu opakovaného porušenia, hoci táto okolnosť bola zohľadnená v rozhodnutiach K(2003) 4570 a K(2004) 4876, a že v dôsledku toho nemala žiadnu možnosť prispôsobiť svoje správanie. Vzhľadom na to, že Komisia nepreukázala opakované protiprávne správanie žalobkyne na základe uvedených rozhodnutí, skutočnosť, že boli prijaté po skončení porušenia sankcionovaného v napadnutom rozhodnutí, nemá v prejednávanej veci význam.
136 Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zamietnuť výhradu žalobkyne, podľa ktorej Komisia porušila zásadu proporcionality, a teda aj druhú časť a tento žalobný dôvod ako celok.
O šiestom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré sa týkajú zníženia pokuty na základe oznámenia o spolupráci
137 Oznámenie o spolupráci v bodoch 21 až 23 stanovuje:
„21. S cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [Na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už má k dispozícii, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].
22. Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti. Pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]. Podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].
23. Komisia určí v akomkoľvek rozhodnutí s konečnou platnosťou prijatom na konci správneho postupu [v akomkoľvek konečnom rozhodnutí prijatom na konci správneho konania – neoficiálny preklad]:
a) či dôkaz predložený podnikom predstavoval významnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý má Komisia v rovnakom čase [významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v tom čase už mala k dispozícii – neoficiálny preklad];
b) úroveň zníženia, ktorú využije podnik [úroveň zníženia, ktoré sa podniku prizná – neoficiálny preklad] úmerne k pokute, ktorá by bola inak uložená, takto. Pre:
– prvý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 30 – 50 %,
– druhý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 20 – 30 %,
– ďalšie podniky, ktoré spĺňajú bod 21: zníženie až do 20 %.
S cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu [rozsah, v akom predstavuje pridanú hodnotu – neoficiálny preklad]. Môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.
Okrem toho, ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“
138 V prejednávanej veci Komisia konštatovala, že Degussa spĺňa podmienky na priznanie úplného oslobodenia od pokuty. Spoločnosti EKA Chemicals, žalobkyni a spoločnosti Solvay, ktoré boli považované za prvý, druhý a tretí podnik, ktorý splnil podmienku uvedenú v bode 21 oznámenia o spolupráci, boli priznané zníženia pokuty o 40 %, 30 % a 10 % (odôvodnenia 501 až 524 napadnutého rozhodnutia).
139 V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je poznačené nesprávnym posúdením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením a že Všeobecný súd by jej mal priznať dodatočné zníženie pokuty vzhľadom na rozsah a význam jej spolupráce v priebehu správneho konania.
140 Tento žalobný dôvod sa delí na štyri časti.
O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa výkladu oznámenia o spolupráci
141 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa v odôvodnení 512 napadnutého rozhodnutia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keďže použila „čisto chronologický“ výklad oznámenia o spolupráci a použila dátum poskytnutia informácií ako rozhodujúce kritérium na jeho uplatnenie. Žalobkyňa najmä tvrdí, že najviac prispela k preukázaniu porušenia, pričom vzhľadom na významnú pridanú hodnotu jej prínosu je odôvodnené považovať ju za „prvý podnik“ v zmysle bodu 23 oznámenia o spolupráci.
142 Je potrebné poznamenať, že z nespochybnených častí napadnutého rozhodnutia vyplýva, že EKA Chemicals podala svoju žiadosť o zhovievavosť 29. marca 2003, podala ústne vyhlásenie 31. marca 2003 a v priebehu toho istého týždňa predložila dôkazy o porušení (odôvodnenia 67, 503 a 505 napadnutého rozhodnutia).
143 Tiež je nesporné, že žalobkyňa až následne zaslala Komisii svoju žiadosť o zhovievavosť, ku ktorej bolo pripojených trinásť príloh, pričom uviedla, že tieto prílohy obsahujú dokumenty týkajúce sa predmetného kartelu, a to faxom z 3. apríla 2003 o 15.50 hod. Dňa 26. mája 2003 žalobkyňa predložila Komisii nové informácie týkajúce sa jej žiadosti o zhovievavosť, medzi ktorými boli vysvetlenia k dokumentom zaslaným 3. apríla 2003 (odôvodnenia 69, 510 a 516 napadnutého rozhodnutia).
144 V napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že EKA Chemicals ako prvá splnila podmienky stanovené v bode 21 oznámenia o spolupráci, keďže 29. a 31. marca 2003 predložila dôkazy, ktoré mali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii v deň, keď jej táto spoločnosť poskytla informácie (odôvodnenie 503 napadnutého rozhodnutia), a že žalobkyňa bola druhým podnikom, ktorý splnil tieto podmienky poskytnutím informácií z 3. apríla 2003 (odôvodnenie 509 napadnutého rozhodnutia).
145 V odôvodnení 512 napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobkyňa napáda, Komisia uviedla:
„… z bodu 23 oznámenia o [spolupráci] jednoznačne vyplýva, že dátum každého oznámenia, ktoré prekračuje hranicu, od ktorej sa dôkazy považujú za dôkazy s významnou pridanou hodnotou, je rozhodujúci pre výpočet pásma zníženia. Dôkazy sa porovnajú s dôkazmi, ktoré Komisia už mala k dispozícii ku dňu ich predloženia. V dôsledku toho sa pri posudzovaní otázky, či má predmetné oznámenie významnú pridanú hodnotu, berú do úvahy iba informácie, ktoré sa už nachádzajú v spise Komisie, a dôkazy predložené dotknutým podnikom. [Komisia…] sa teda domnieva, že oznámenie spoločnosti EKA [Chemicals] z 29. marca 2003 spolu s jej vyhlásením z 31. marca 2003 prekračuje uvedenú hranicu podľa bodu 21 oznámenia o [spolupráci]. Z toho vyplýva, že spoločnosti EKA [Chemicals] možno priznať zníženie v rámci prvého pásma uvedeného v bode 23 oznámenia o [spolupráci]. To znamená, že hodnota oznámení [žalobkyne] môže byť relevantná len na stanovenie prípadnej miery zníženia v rámci nasledujúceho pásma.“
146 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že z bodov 21 a 23 oznámenia o spolupráci vyplýva, že na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkazy, ktoré majú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už má k dispozícii.
147 Okrem toho na účely uplatnenia pásiem zníženia pokuty stanovených v bode 23 písm. b) uvedeného oznámenia musí Komisia stanoviť okamih, v ktorom podnik túto podmienku splnil.
148 Tento výklad potvrdzuje štruktúra systému vytvoreného predmetným oznámením, ktorý stanovuje tri rozdielne pásma pre „prvý“, „druhý“ a „ostatné“ podniky, ktoré splnili predmetnú podmienku, z čoho teda vyplýva, že Komisia určí presný okamih, v ktorom dotknutý podnik splnil podmienky na zníženie pokuty, porovnaním predložených dôkazov s dôkazmi, ktoré v čase podania žiadosti už mala k dispozícii.
149 Vzhľadom na tieto úvahy Komisia v odôvodneniach 503 a 509 napadnutého rozhodnutia oprávnene určila pásma uvedené v bode 23 oznámenia o spolupráci s prihliadnutím na okamih, v ktorom EKA Chemicals a žalobkyňa splnili podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci.
150 Tieto úvahy nie sú spochybnené tvrdeniami žalobkyne, ktorá tento prístup z viacerých dôvodov napáda.
151 Po prvé výklad, ktorý uvádza žalobkyňa, podľa ktorého odkaz na „prvý“ podnik v bode 23 oznámenia o spolupráci sa má chápať tak, že sa týka podniku, ktorého prínos má najvyššiu pridanú hodnotu, vôbec nevyplýva zo znenia uvedeného bodu, ktorý sa konkrétne vzťahuje na „prvý podnik spĺňajúci bod 21“, čiže na prvý podnik, ktorý poskytne dôkaz s významnou pridanou hodnotou vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii v čase podania žiadosti.
152 Po druhé žalobkyňa neoprávnene vytýka Komisii, že vychádzala z „čisto chronologického“ prístupu, ktorý vedie k zvýhodneniu prvého spolupracujúceho podniku, a teda uprednostňuje „iba chronologické kritérium bez ohľadu na mieru pridanej hodnoty poskytnutých informácií“.
153 Ako totiž vyplýva z odôvodnení 503, 509 a 515 napadnutého rozhodnutia, Komisia tým, že roztriedila podniky, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť, podľa pásiem stanovených v bode 23 oznámenia o spolupráci, nevychádzala len z poradia, v ktorom podniky podali svoje žiadosti, ale zohľadnila hodnotu informácií, ktoré poskytli, tým, že v súlade s podmienkou stanovenou v bode 21 uvedeného oznámenia skúmala, či predložené dôkazy mali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už mala k dispozícii v čase podania jednotlivých žiadostí.
154 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, tento prístup, ktorý zohľadňuje tak časový, ako aj kvalitatívny aspekt poskytnutých informácií a ktorý zvýhodňuje podnik, ktorý ako prvý splnil podmienky na priznanie zníženia pokuty, zodpovedá cieľom oznámenia o spolupráci, keďže podnecuje podniky, ktoré chcú spolupracovať, aby spolupracovali čo najskôr počas vyšetrovania tým, že vo svojej prvej žiadosti predložia všetky dôkazy, ktoré majú k dispozícii. Tento prístup tým, že podnecuje k prekročeniu hranice významnej pridanej hodnoty už v prvej žiadosti, najmä umožňuje vylúčiť, aby podnik, ktorý podá žiadosť o zhovievavosť, rozdelil svoju spoluprácu na viacero častí počas celého konania.
155 Po tretie vzhľadom na to, že oznámenie o spolupráci je založené na prístupe, ktorý si vyžaduje určenie presného chronologického poradia podania žiadostí, v súlade s cieľmi transparentnosti a právnej istoty, jeho uplatňovanie sa nemôže líšiť v závislosti od toho, či je časový odstup medzi žiadosťami dlhý alebo krátky. Žalobkyňa sa teda nemôže oprávnene odvolávať na skutočnosť, že v prejednávanej veci časový odstup medzi podanými žiadosťami predstavoval – v prípade žiadosti spoločnosti EKA Chemicals a žiadosti žalobkyne – niekoľko dní, či dokonca – v prípade žiadosti žalobkyne a žiadosti spoločnosti Solvay – niekoľko hodín.
156 Po štvrté žalobkyňa sa nemôže odvolávať na riešenie vyplývajúce z rozsudku Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, Wieland‑Werke/Komisia (T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 127), podľa ktorého v rámci posudzovania miery spolupráce dvoch podnikov nemožno brať časové hľadisko do úvahy v prípadoch, keď dotknuté podniky poskytli informácie v pomerne krátkom časovom rozmedzí a v takmer v rovnakom štádiu správneho konania.
157 Stačí pripomenúť, že uvedené riešenie sa týka bodu D oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4), ktorý vôbec neodkazuje na kritérium časového predstihu spolupráce určitého podniku v porovnaní s iným podnikom, pričom v uvedenom rozsudku Súd prvého stupňa navyše zamietol tvrdenie založené na analogickom uplatnení bodu 23 oznámenia o spolupráci uplatniteľného v prejednávanej veci (rozsudok Wieland‑Werke/Komisia, už citovaný v bode 156 vyššie, body 126 a 129).
158 Po piate, pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na pravidlá uplatniteľné v niektorých členských štátoch, stačí uviesť, že vzhľadom na to, že program zhovievavosti prijatý Komisiou je samostatný, programy uplatňované orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov nemôžu spochybniť výklad vyplývajúci z bodov 21 a 23 oznámenia o spolupráci.
159 Po šieste, pokiaľ ide o vzorový program zhovievavosti vypracovaný európskou sieťou hospodárskej súťaže v septembri 2006, je potrebné poukázať na to, že tento vzorový program, ktorý má viesť najmä k dobrovoľnej harmonizácii programov zhovievavosti uplatňovaných členmi siete, bol vypracovaný po prijatí oznámenia o spolupráci, a teda ho nemožno použiť pri výklade tohto oznámenia.
160 V každom prípade bod 11 tohto vzorového programu, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, podľa ktorého „na stanovenie primeranej úrovne zníženia pokuty orgán hospodárskej súťaže zohľadní dátum predloženia dôkazov (a tiež poradie doručenia žiadostí podnikov) a celkovú pridanú hodnotu týchto dôkazov,“ vôbec nevylučuje prístup, ktorý použila Komisia v prejednávanej veci, ktorý je založený práve na týchto faktoroch. Pokiaľ ide o konkrétnu kombináciu časových a kvalitatívnych faktorov, bod 24 tohto vzorového programu stanovuje možnosť „kombinovať tieto parametre rôznymi spôsobmi s cieľom zvýhodniť žiadateľa na základe informácií, ktoré poskytol,“ pričom sa kladie dôraz na význam „značného rozdielu medzi oslobodením od pokút a ich znížením s cieľom zabezpečiť, aby boli žiadosti o oslobodenie podstatne zaujímavejšie,“ čo nie je predmetom prejednávanej veci.
161 Napokon, pokiaľ žalobkyňa v žalobe uvádza, že „vyzýva Súd prvého stupňa, aby z úradnej moci preskúmal možnú nezákonnosť predmetných ustanovení uvedeného oznámenia vzhľadom na všeobecné právne zásady, najmä zásady rovnosti zaobchádzania, proporcionality a spravodlivosti,“ stačí poukázať na to, že táto argumentácia nie je založená na nijakom tvrdení, ktoré by bolo odlišné od tvrdení, ktoré boli preskúmané a zamietnuté vyššie, a preto ju nemožno prijať.
162 Preto je potrebné zamietnuť prvú časť žalobného dôvodu.
O druhej časti založenej na tom, že dôkazy predložené žalobkyňou mali vyššiu pridanú hodnotu ako dôkazy predložené spoločnosťou EKA Chemicals
163 Žalobkyňa tvrdí, že ak by Komisia správne vyložila oznámenie o spolupráci, nevyhnutne by dospela k záveru, že žalobkyňa ako prvý podnik splnila podmienky na priznanie zníženia pokuty. Dôkazy predložené žalobkyňou údajne tiež v značnej miere prispeli k preukázaniu porušenia Komisiou a najmä mali oveľa vyššiu pridanú hodnotu ako dôkazy predložené spoločnosťou EKA Chemicals.
164 Z preskúmania prvej časti tohto žalobného dôvodu vyplýva, že Komisia oprávnene určila poradie podnikov, ktoré splnili podmienky na získanie zníženia pokuty, tým, že preskúmala, či dotknutý podnik predložil dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci skôr, než túto podmienku splnil iný podnik.
165 Vzhľadom na to, že Komisia konštatovala, že informácie, ktoré poskytla EKA Chemicals od 29. do 31. marca 2003, spĺňali túto podmienku, čo žalobkyňa v rámci tejto časti žalobného dôvodu nespochybňuje, Komisia oprávnene označila spoločnosť EKA Chemicals za prvý podnik v zmysle bodu 23 písm. b) oznámenia o spolupráci bez ohľadu na hodnotu informácií, ktoré boli poskytnuté neskôr, vrátane informácií poskytnutých žalobkyňou.
166 Druhá časť žalobného dôvodu teda nemôže uspieť.
O tretej subsidiárne uplatnenej časti založenej na neexistencii významnej pridanej hodnoty informácií poskytnutých spoločnosťou EKA Chemicals
167 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia skutkového stavu, keď konštatovala, že informácie, ktoré poskytla EKA Chemicals od 29. do 31. marca 2003, mali „významnú pridanú hodnotu“ v zmysle bodov 21 až 23 oznámenia o spolupráci. Podľa žalobkyne tieto informácie iba potvrdzujú informácie poskytnuté spoločnosťou Degussa a v podstate sa týkajú škandinávskeho trhu a dvojstranných stretnutí na začiatku porušenia pred stanovením „pravidiel hry“ predmetného mnohostranného kartelu.
168 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že hoci Komisia v rámci posudzovania spolupráce poskytnutej účastníkmi kartelu nemôže porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania, pri posudzovaní kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej konkrétnym podnikom má veľkú mieru voľnej úvahy. Preto možno Komisii vytknúť iba zjavne nesprávne posúdenie (pozri rozsudok Wieland‑Werke/Komisia, už citovaný v bode 156 vyššie, bod 124 a tam citovanú judikatúru).
169 V prejednávanej veci Komisia konštatovala, že EKA Chemicals predložila dôkazy, ktoré mali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii v čase predloženia dôkazov uvedenou spoločnosťou (odôvodnenie 503 napadnutého rozhodnutia).
170 V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na to, že z odôvodnenia 506 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že EKA Chemicals predložila dokumenty z relevantného obdobia, ktoré sa týkali niektorých stretnutí a iných tajných kontaktov, vzťahovali sa na skutočnosti, ktoré Komisii predtým neboli známe, a mali priamy vplyv na preukázanie dĺžky trvania kartelu, pokiaľ ide o obdobie od 31. januára 1994 do 14. októbra 1997, ako aj dôkazy, ktoré potvrdzovali a dopĺňali dôkazy predložené spoločnosťou Degussa v súvislosti s obdobím od 14. októbra 1997 do 31. decembra 1999.
171 Pokiaľ ide o konštatovanie jediného porušenia, ku ktorému došlo na úrovni EHP, čo žalobkyňa nepopiera, posúdenie informácií od spoločnosti EKA Chemicals nemôže byť spochybnené skutočnosťou, že tieto informácie sa týkali predovšetkým škandinávskeho trhu. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že EKA Chemicals poskytla informácie o kontaktoch s výrobcami na „kontinente“ a že viaceré protiprávne konania sa navyše týkali bez rozdielu škandinávskeho a „kontinentálneho“ trhu (pozri najmä odôvodnenia 106 a 144 napadnutého rozhodnutia).
172 Pokiaľ ďalej žalobkyňa poukazuje na to, že prínos spoločnosti EKA Chemicals sa týkal do veľkej miery počiatočného obdobia kartelu, táto skutočnosť nemôže spochybniť jeho významnú pridanú hodnotu. Je potrebné poznamenať, že informácie, ktoré poskytla EKA Chemicals, umožnili Komisii stanoviť začiatok kartelu na 31. januára 1994 a preukázať skutkové okolnosti týkajúce sa počiatočného obdobia kartelu od 31. januára 1994 do 14. októbra 1997. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sa teda tieto informácie neobmedzovali na potvrdenie informácií, ktoré Komisia v čase podania predmetnej žiadosti už mala k dispozícii. Ako navyše vyplýva z odôvodnenia 506 napadnutého rozhodnutia, EKA Chemicals v rámci svojho vyhlásenia poskytla informácie, ktoré potvrdili a doplnili informácie poskytnuté spoločnosťou Degussa v súvislosti s neskorším obdobím od 14. októbra 1997 do 31. decembra 1999.
173 Vzhľadom na to, že toto posúdenie nie je podmienené hodnotou prínosu žalobkyne, žalobkyňa ho nemôže oprávnene napadnúť tvrdením, že predložila podrobnejšie informácie týkajúce sa konkrétneho mechanizmu fungovania predmetného kartelu v predmetných obdobiach.
174 Významnú pridanú hodnotu informácií poskytnutých spoločnosťou EKA Chemicals napokon nemôže spochybniť ani tvrdenie žalobkyne založené na údajne nízkom počte odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorých boli tieto informácie zohľadnené.
175 Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné konštatovať, že tvrdenia uvedené žalobkyňou nepreukazujú, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že EKA Chemicals predložila dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci pred dňom podania žiadosti o zhovievavosť žalobkyňou.
176 Preto je potrebné zamietnuť tretiu časť žalobného dôvodu.
O štvrtej subsidiárnejšie uplatnenej časti založenej na dodatočnom znížení pokuty mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci
177 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej mala priznať dodatočné zníženie pokuty z dôvodu jej účinnej spolupráce mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci v súlade s usmerneniami s cieľom zohľadniť „skutočnú hodnotu“ jej prínosu vzhľadom na zjavne nedostatočnú povahu zníženia priznaného na základe uvedeného oznámenia.
178 V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že pokiaľ ide o porušenia, ktoré patria do pôsobnosti oznámenia o spolupráci, dotknutý subjekt v zásade nemôže oprávnene vytýkať Komisii, že nevzala do úvahy stupeň jeho spolupráce ako poľahčujúcu okolnosť mimo právneho rámca oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 586 a tam citovanú judikatúru).
179 V prejednávanej veci toto konštatovanie platí tým skôr, že Komisia vzala do úvahy spoluprácu žalobkyne tým, že znížila pokutu na základe oznámenia o spolupráci. Za týchto podmienok Komisii nemožno oprávnene vytýkať, že neuplatnila dodatočné zníženie pokuty uloženej žalobkyni mimo pôsobnosti uvedeného oznámenia.
180 Okrem toho, pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na existenciu údajných okolností, ktoré odôvodňujú odlišné posúdenie, pričom tvrdí, že hodnota jej prínosu bola na základe oznámenia o spolupráci zohľadnená len čiastočne, je potrebné pripomenúť, že Komisia priznala žalobkyni maximálne zníženie o 30 % v rámci pásma, ktoré sa na ňu vzťahovalo podľa bodu 23 uvedeného oznámenia, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa poskytla doplňujúce informácie až 26. mája 2003, čiže niekoľko týždňov po podaní svojej pôvodnej žiadosti, ktorá bola obmedzená na trinásť príloh, v ktorých bolo uvedené, že tieto prílohy obsahujú dokumenty týkajúce sa predmetného kartelu (odôvodnenia 510 a 513 napadnutého rozhodnutia).
181 Vzhľadom na to, že žalobkyni bolo za jej spoluprácu priznané maximálne zníženie v rámci príslušného pásma na základe oznámenia o spolupráci, žalobkyňa sa v každom prípade nemôže oprávnene domáhať dodatočného zníženia z toho istého dôvodu na základe usmernení.
182 Preto je potrebné zamietnuť šiesty žalobný dôvod.
183 Pokiaľ ide napokon o subsidiárny návrh na zmenu pokuty uloženej žalobkyni, Všeobecný súd sa domnieva, že vzhľadom na to, že nijaká okolnosť uplatnená v prejednávanej veci nemôže odôvodniť zníženie pokuty, nie je opodstatnené, aby Všeobecný súd v rámci svojej neobmedzenej právomoci vyhovel tomuto návrhu.
184 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť v celom rozsahu.
O trovách
185 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Arkema France SA je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. júla 2011.
Podpisy
Obsah
Skutkové okolnosti
Napadnuté rozhodnutie
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti a zásady rovnosti zaobchádzania
Úvodné poznámky
O údajnom porušení pravidiel týkajúcich sa pripísateľnosti porušenia, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť, jej materskej spoločnosti
O údajnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania
O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcom sa pripísania porušenia spoločnostiam Total a Elf Aquitaine
O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia a zásady riadnej správy vecí verejných
O štvrtom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré sa týkajú zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku
O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré sa týkajú zvýšenia pokuty z dôvodu opakovaného porušenia
O prvej časti založenej na porušení zásad zákonnosti trestných činov a trestov a právnej istoty
O druhej časti založenej na porušení zásady ne bis in idem a zásady proporcionality
O šiestom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu, ktoré sa týkajú zníženia pokuty na základe oznámenia o spolupráci
O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa výkladu oznámenia o spolupráci
O druhej časti založenej na tom, že dôkazy predložené žalobkyňou mali vyššiu pridanú hodnotu ako dôkazy predložené spoločnosťou EKA Chemicals
O tretej subsidiárne uplatnenej časti založenej na neexistencii významnej pridanej hodnoty informácií poskytnutých spoločnosťou EKA Chemicals
O štvrtej subsidiárnejšie uplatnenej časti založenej na dodatočnom znížení pokuty mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci
O trovách