ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)
zo 16. júna 2011 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pokuty – Premlčanie – Rozdielne zaobchádzanie – Dĺžka trvania porušenia – Poľahčujúce okolnosti“
Vo veci T‑192/06,
Caffaro Srl, so sídlom v Miláne (Taliansko), v zastúpení: A. Santa Maria a C. Biscaretti di Ruffia, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne V. Di Bucci a F. Amato, neskôr V. Di Bucci a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) v časti, v ktorej Komisia v tomto rozhodnutí ukladá žalobkyni a spoločnosti SNIA SpA spoločne a nerozdielne pokutu, a subsidiárne návrh na zníženie uvedenej pokuty,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),
v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, A. Dittrich a L. Truchot,
tajomník: K. Pocheć, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 4. marca 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobkyňa Caffaro Srl, predtým Industrie Chimiche Caffaro SpA, neskôr Caffaro SpA, je spoločnosť založená podľa talianskeho práva, ktorá do roku 1999 vyrábala perboritan sodný (ďalej len „PS“). V čase skutkových okolností bola žalobkyňa stopercentnou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Caffaro SpA, ktorá sa v roku 2000 stala spoločnosťou SNIA SpA.
2 V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s peroxidom vodíka (ďalej len „PV“) a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155).
3 Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch troch podnikov.
4 Komisia 26. januára 2005 zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.
5 Po vypočutí dotknutých podnikov Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals AB, Degussa, Edison, FMC Corp., FMC Foret SA, Kemira Oyj, Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA, žalobkyni, Solvay SA, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema SA (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni listom z 8. mája 2006.
Napadnuté rozhodnutie
6 Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) týkajúceho sa PV a z neho vyrábaného PS (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).
7 Porušenie, ktoré bolo zistené, pokiaľ ide o obdobie od 31. januára 1994 do 31. decembra 2000, spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné a skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cenových cieľov.
8 Žalobkyňa bola zodpovedná za porušenie „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou SNIA (odôvodnenia č. 407 až 412 napadnutého rozhodnutia).
9 Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila spôsob uvedený v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).
10 Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 457 napadnutého rozhodnutia).
11 Na základe rozdielneho zaobchádzania bola žalobkyňa zaradená do štvrtej a poslednej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume pokuty 1,875 milióna eur. Pri stanovení tejto sumy Komisia tiež uplatnila zníženie o 25 % vzhľadom na skutočnosť, že nebolo preukázané, že žalobkyňa vedela alebo musela nevyhnutne vedieť o celkovom pláne protisúťažných dohôd (odôvodnenia č. 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).
12 Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa podľa Komisie podieľala na porušení od 29. mája 1997 do 31. decembra 1998, čiže počas obdobia jedného roka a siedmich mesiacov, východisková suma jej pokuty bola zvýšená o 15 % (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).
13 Komisia konštatovala, že žalobkyňa zohrávala pasívnu a menšiu úlohu pri porušení, a na základe tejto poľahčujúcej okolnosti znížila sumu pokuty o 50 % (odôvodnenia č. 476 a 477 napadnutého rozhodnutia).
14 Článok 1 písm. l) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa zúčastnila na dotknutom porušení od 29. mája 1997 do 31. decembra 1998.
15 Komisia v článku 2 písm. g) napadnutého rozhodnutia uložila žalobkyni „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou SNIA pokutu vo výške 1,078 milióna eur.
Konanie a návrhy účastníkov konania
16 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.
17 Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola táto vec pridelená šiestej rozšírenej komore.
18 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania z 22. decembra 2009 položil Všeobecný súd písomnú otázku žalobkyni, ktorá na ňu odpovedala v stanovenej lehote.
19 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 4. marca 2010.
20 Vzhľadom na to, že dvaja členovia komory sa nemohli zúčastniť na porade, v súlade s článkom 32 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa na porade Všeobecného súdu zúčastnili traja sudcovia, ktorých podpisy sú uvedené na tomto rozsudku.
21 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej Komisia uložila žalobkyni spoločne a nerozdielne so spoločnosťou SNIA pokutu,
– subsidiárne znížil pokutu na symbolickú sumu,
– ďalej subsidiárne „podstatne“ znížil túto pokutu vzhľadom na krátke trvanie jej účasti na porušení a existenciu poľahčujúcich okolností,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
22 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
23 Na podporu žaloby smerujúcej k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej Komisia uložila žalobkyni spoločne a nerozdielne so spoločnosťou SNIA pokutu, alebo k zníženiu pokuty žalobkyňa uvádza päť žalobných dôvodov založených na nesprávnom právnom posúdení a nesprávnom posúdení skutkového stavu týkajúcom sa po prvé toho, že údajne je „obeťou a nie členom kartelu s [PV]“, po druhé údajne nesprávneho výberu referenčného roka v rámci rozdielneho zaobchádzania, po tretie posúdenia trvania jej účasti na porušení, po štvrté uplatnenia premlčania uvedeného v článku 25 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a po piate posúdenia poľahčujúcich okolností.
O údajnom postavení „obete a nie člena kartelu s [PV]“, ktoré uvádza žalobkyňa
Tvrdenia účastníkov konania
24 Žalobkyňa tvrdí, že je „obeťou kartelu“, pretože v roku 1999 opustila trh s PS práve v dôsledku protiprávnych dohôd, ktoré boli uzatvorené na trhu s PV. Žalobkyňa bola totiž nútená odoberať PV, ktorý bol jedinou surovinou potrebnou na výrobu PS, od výrobcov zapojených do kartelu, ktorí boli jej priamymi konkurentmi na trhu s PS. Zvýšenie cien PV, o ktorom rozhodli účastníci kartelu, vytlačilo žalobkyňu z trhu.
25 Žalobkyňa bola od výrobcov PV hospodársky úplne závislá, keďže nemohla prispôsobiť svoju vlastnú obchodnú politiku na trhu s PS podľa plánovaných zvýšení cien na trhu s PV. Komisia sama tvrdila, že „sa nepreukáz[alo] že [žalobkyňa] vedela alebo [musela] nevyhnutne vedieť o celkovom pláne protisúťažných dohôd“ (odôvodnenie č. 461 napadnutého rozhodnutia).
26 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia vo viacerých predchádzajúcich rozhodnutiach rozhodla o neuložení pokuty účastníkom týchto protiprávnych dohôd, pokiaľ konali proti svojim záujmom alebo boli hospodársky závislí od ostatných podnikov, ktoré boli účastníkmi uvedenej dohody. V iných podobných prípadoch Komisia uložila iba symbolickú pokutu. Okrem toho možnosť, aby Komisia uložila symbolickú pokutu, je výslovne stanovená v bode 5 písm. d) usmernení.
27 Komisia je viazaná týmito predchádzajúcimi rozhodnutiami vzhľadom na to, že tieto rozhodnutia sú početné a dotknuté veci sú podobné prejednávanej veci. Ich spoločný menovateľ spočíva v skutočnosti, že dotknuté podniky boli rovnako ako žalobkyňa zapojené do dohody uzavretej proti ich záujmom alebo boli v každom prípade hospodársky závislé od ostatných účastníkov dohody. Situáciu žalobkyne možno prirovnať k situácii predajcu v prípade vertikálnej dohody uzavretej s výrobcom, keďže v oboch prípadoch ide o hospodársky závislý podnik.
28 Situácia žalobkyne má konkrétne veľmi podobné znaky so situáciou spoločnosti Compagnie maritime zaïroise (CMZ) uvedenou v rozhodnutí 93/822/EHS z 23. decembra 1992 týkajúcom sa konania podľa článku [81 ES] (IV/32.448 a IV/32.450 – Cewal, Cowac, Ukwal) a článku [82 ES] (IV/32.448 a IV/32.450 – Cewal) (Ú. v. ES L 34, 1993, s. 20), ktorej sa Komisia rozhodla neuložiť pokutu, keďže z konštatovaného porušenia nezískala žiadnu výhodu.
29 Keďže Komisia nezohľadnila rovnaké okolnosti vo vzťahu k žalobkyni, porušila tým článok 81 ods. 1 ES, článok 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, usmernenia, ako aj svoju povinnosť odôvodnenia. Predmetné posúdenie vychádza zo zjavne nesprávneho posúdenia a zo zneužitia právomoci. Komisia si okrem toho nesprávne zamenila situáciu žalobkyne so situáciou spoločností Atochem SA, Kemira a Chemoxal, ktoré sú výrobcami PV [odôvodnenie č. 332 písm. b) napadnutého rozhodnutia].
30 Komisia konkrétne nezohľadnila skutočnosť, že výrobcovia PV zaviedli systém, ktorý v období kratšom ako jeden a pol roka viedol k zdvojnásobeniu cien, že žalobkyňa nevyrábala PV a bola úplne hospodársky závislá od týchto podnikov, že nevedela o celkovom pláne kartelu, že musela strpieť podstatné zvýšenie ceny PV, čo bol rozhodujúci aspekt jej odchodu z trhu s PS počas kartelu, že nezískala nijaký prospech ani pri zmene dodávateľa vzhľadom na to, že zosúladenie cien sa týkalo všetkých výrobcov PV, a že nemohla prispôsobiť svoju vlastnú obchodnú stratégiu na trhu s PS, keďže sa nikdy nezúčastnila na stretnutiach týkajúcich sa PV. Z dôvodu, že tieto konštatovania neboli zohľadnené a toto nezohľadnenie nebolo odôvodnené, je uloženie pokuty žalobkyni protiprávne.
31 Napokon pokuta uložená žalobkyni je zbavená potrebného účinku, pokiaľ ide tak o represívny účinok, ako aj odstrašujúci účinok, keďže žalobkyňa už opustila dotknutý trh práve v dôsledku predmetného kartelu, bola už teda sankcionovaná a nemohla sa znova dopustiť porušenia.
32 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
33 Na úvod je potrebné poznamenať, že ako vyplýva z argumentácie uvedenej v žalobe, žalobkyňa odkazuje na svoje údajné postavenie „obete a nie člena kartelu s [PV]“, avšak v skutočnosti nepopiera ani svoju účasť na predmetnom porušení, ani jeho jednotnú povahu.
34 Žalobkyňa konkrétne nespochybňuje svoju účasť na stretnutiach kartelu, ktoré sa konali 28. alebo 29. mája 1997 v Seville a 14. mája 1998 v Évian‑les‑Bains, ani nespochybňuje protiprávny obsah týchto stretnutí, ktorý Komisia konštatovala najmä v odôvodneniach č. 162 až 164 a 226 až 229 napadnutého rozhodnutia, ale v rámci nižšie skúmaného tretieho žalobného dôvodu iba spochybňuje trvanie svojej účasti na predmetnom porušení.
35 Za týchto podmienok treba tento žalobný dôvod, ktorý je založený na tom, že žalobkyňa „je obeťou a nie členom kartelu s [PV]“, v skutočnosti chápať ako smerujúci k spochybneniu zákonnosti a úrovne pokuty vzhľadom na osobitnú situáciu žalobkyne v rámci kartelu.
36 Žalobkyňa totiž uvádza iba určitý počet okolností, ktoré podľa nej mali viesť k neuloženiu pokuty alebo nanajvýš k uloženiu symbolickej pokuty 1 000 eur stanovenej v bode 5 písm. d) usmernení. Odvoláva sa najmä na svoje osobitné postavenie výrobcu PS, ktorý je výrobkom nadväzujúcim na PV, pričom tvrdí, že bola hospodársky závislá od ostatných účastníkov dohody, ktorí boli výrobcami PV alebo oboch predmetných výrobkov, ako aj na skutočnosť, že sa zúčastnila na tajne dohodnutých konaniach proti svojim vlastným záujmom, pričom z nich nemala žiadnu výhodu, keďže uprostred roku 1999 bola nútená opustiť trh s PS.
37 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že právomoc Komisie ukladať pokuty podnikom, ktoré sa úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustili porušenia ustanovení článku 81 ods. 1 ES alebo článku 82 ES, predstavuje jeden z prostriedkov zverených Komisii s cieľom umožniť jej plniť si úlohu dohľadu, ktorú jej priznáva právo Únie. Táto úloha zahŕňa povinnosť vykonávať všeobecnú politiku, ktorá sa vo veciach hospodárskej súťaže usiluje uplatňovať zásady stanovené Zmluvou a usmerňovať v tomto zmysle správanie podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 105).
38 Komisia má určitú mieru voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby mohla usmerňovať konanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže. Najmä skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pokuty určitej úrovne na určité druhy porušení, ju teda nemôže zbaviť možnosti kedykoľvek túto úroveň zvýšiť, aby zabezpečila vykonanie politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 109).
39 Táto miera voľnej úvahy existuje tým skôr v rámci možnosti uložiť v niektorých prípadoch tzv. symbolickú pokutu, ktorú si Komisia vyhradila v bode 5 písm. d) usmernení, alebo neuložiť pokutu.
40 V prejednávanej veci sa žalobkyňa na účely spochybnenia zákonnosti pokuty, ktorá jej bola uložená, odvoláva po prvé na svoju závislosť od ostatných účastníkov kartelu.
41 Je potrebné poukázať na to, že skutočnosť, že účastník kartelu konal v situácii hospodárskej závislosti, nepredstavuje sama osebe okolnosť, ktorá by mohla vylúčiť jeho zodpovednosť. Taká okolnosť sa nemusí nevyhnutne zohľadniť ani pri stanovení výšky pokuty.
42 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že podnik, ktorý sa zúčastňuje na stretnutiach s protisúťažným cieľom, aj keď na nátlak iných účastníkov s väčšou hospodárskou silou, má vždy možnosť podať Komisii sťažnosť, aby oznámil predmetné protisúťažné činnosti, namiesto pokračovania vo svojej účasti na uvedených stretnutiach (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 178, a z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 423). Podnik totiž aj za predpokladu, že by bol vystavený tlakom, aby pristúpil ku kartelu, o tom mohol vždy informovať príslušné orgány namiesto toho, aby sa ku kartelu pripojil (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 344).
43 Vzhľadom na tieto konštatovania ani údajná situácia závislosti od iného účastníka kartelu, ani údajný výhražný postoj tohto účastníka nemôžu predstavovať situáciu, ktorú by mohla Komisia zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť (rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 424).
44 Komisia preto nemôže byť a fortiori povinná zohľadniť tieto skutočnosti na účely rozhodnutia o neuložení pokuty alebo o uložení iba symbolickej pokuty.
45 Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno prijať tvrdenie žalobkyne založené na nezohľadnení jej situácie hospodárskej závislosti od ostatných účastníkov kartelu.
46 Pokiaľ ide ďalej o odkaz žalobkyne na predchádzajúce rozhodnutia Komisie, v ktorých Komisia neuložila pokutu alebo uložila iba symbolickú pokutu, treba pripomenúť, že rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú iba orientačný charakter, pokiaľ ide o prípadnú existenciu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, keďže je málo pravdepodobné, že by okolnosti charakteristické pre tieto rozhodnutia, akými sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, boli rovnaké (rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 201 a 205, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 60).
47 Nič to nemení na tom, že Komisia je aj v tomto kontexte povinná dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania a nemôže zaobchádzať s porovnateľnými situáciami odlišne alebo s odlišnými situáciami rovnako, ibaže by také zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené.
48 Je pritom potrebné poukázať na to, že predmetné situácie vo veciach, v ktorých boli vydané predchádzajúce rozhodnutia Komisie, ktoré uvádza žalobkyňa, sa významne odlišujú od situácie posudzovanej v prejednávanej veci.
49 Žalobkyňa jednak uvádza množstvo rozhodnutí týkajúcich sa dohôd a zosúladených postupov medzi výrobcom a predajcami, ktoré obsahujú opatrenia zabraňujúce súbežným dovozom alebo vývozom.
50 Z týchto rozhodnutí vyplýva, že v rámci určitých vecí týkajúcich sa vertikálnych obmedzení Komisia zohľadnila skutočnosť, že predajcovia, ktorí boli z ekonomického hľadiska podstatne slabšími podnikmi, konali na nátlak výrobcu a proti svojim vlastným ekonomickým záujmom, a to zo strachu, že im bude odňaté právo výhradnej distribúcie. Komisia teda podľa konkrétneho prípadu rozhodla, že predajcovia nie sú zodpovední, že im neuloží pokutu alebo že im uloží iba veľmi nízku pokutu.
51 Je však potrebné poukázať na to, že tieto úvahy nemožno priamo prebrať v prípadoch horizontálnych obmedzení, akými sú cenový kartel a rozdelenie trhov posudzované v prejednávanej veci, ktoré sú svojou povahou veľmi závažnými porušeniami, ku ktorým vo všeobecnosti dochádza medzi podnikmi s podobnou ekonomickou úlohou, keďže všetky tieto podniky sú výrobcami jedného alebo viacerých predmetných výrobkov.
52 V prejednávanej veci sa totiž žalobkyňa zúčastnila na jedinom porušení, ktoré sa týkalo trhov s PV a PS. Skutočnosť, že vyrábala iba PS, že musela odoberať PV od ostatných účastníkov kartelu a že v dôsledku toho bola vystavená cenovým tlakom na hlavnom trhu s PV, nedokazuje, že na trhu s PS bola nútená konať protiprávne. Žalobkyňa v každom prípade neuvádza nijaký konkrétny dôkaz smerujúci k preukázaniu toho, že ostatní účastníci dohody ju vystavili tlaku, napríklad tým, že jej hrozili, že jej nebudú dodávať PV v prípade porušenia tajne dohodnutých pravidiel stanovených pre trh s PS.
53 Pokiaľ ide ďalej o horizontálne obmedzenia, žalobkyňa uvádza rozhodnutie Komisie 94/210/ES z 29. marca 1994 týkajúce sa konania podľa článkov [81 ES] a [82 ES] (vec 33.941 – HOV-SVZ/MCN) (Ú. v. ES L 104, s. 34), ako aj rozhodnutie Komisie K(2004) 4030 z 20. októbra 2004 týkajúce sa konania podľa článku 81 ods. 1 [ES] (vec 38.238 − Surový tabak – Španielsko), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 19. apríla 2007 (Ú. v. EÚ L 102, s. 14).
54 Treba poznamenať, že rozhodnutie 94/210 sa týkalo železničných podnikov, ktoré boli účastníkmi „obranného kartelu“ určeného na blokovanie účinkov cenových postupov dominantného podniku, ktoré boli preskúmané podľa článku 82 ES v rámci toho istého rozhodnutia. V odôvodneniach č. 109 až 112 uvedeného rozhodnutia Komisia najmä poukázala na to, že „vo všeobecnosti… kartel obrannej povahy nemôže oslobodiť podniky od uloženia pokuty,“ a až potom rozhodla, že „vzhľadom na… špecifickosť posudzovanej veci… nie je potrebné uložiť pokuty za porušenie článku [81 ES].“
55 Pokiaľ ide o rozhodnutie K(2004) 4030 týkajúce sa dvoch kartelov medzi podnikmi spracúvajúcimi tabak a medzi zástupcami výrobcov, Komisia v prípade druhého kartelu dospela k záveru, že bolo potrebné uložiť iba symbolickú pokutu 1 000 eur každému zo zástupcov výrobcov, keďže vnútroštátny právny rámec vyvolal značnú mieru neistoty, pokiaľ ide o zákonnosť ich správania. Komisia totiž konštatovala, že španielske orgány prinajmenšom podporili zástupcov výrobcov, aby pokračovali v rokovaniach o cenách, keďže ministerstvo poľnohospodárstva dokonca schválilo dohodnuté cenové tabuľky, ktoré boli pripojené k vzorovej zmluve uverejnenej v španielskom úradnom vestníku [odôvodnenia č. 425 až 431 rozhodnutia K(2004) 4030].
56 Z týchto konštatovaní vyplýva, že obe rozhodnutia uvádzané žalobkyňou sú izolovanými rozhodnutiami založenými na osobitných okolnostiach, ktoré nie sú vôbec porovnateľné s okolnosťami uvádzanými žalobkyňou v prejednávanej veci.
57 Tvrdenie žalobkyne založené na údajnej „diskriminácii“ s ohľadom na rozhodovaciu prax Komisie, pokiaľ ide o zohľadnenie situácie hospodárskej závislosti od iných účastníkov kartelu, teda nemožno prijať.
58 Žalobkyňa sa po druhé odvoláva na skutočnosť, že z kartelu nemala nijaký prospech a že dokonca utrpela škodu.
59 Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že podnik nezískal z porušenia nijaký prospech, nemôže brániť tomu, aby mu bola uložená pokuta, pretože inak by sa stratil jej odstrašujúci charakter. Z toho vyplýva, že Komisia nie je pri stanovení pokút povinná preukázať, že v dôsledku porušenia dané podniky získali nenáležitú výhodu, ani nie je povinná prípadne zohľadniť, že v dôsledku porušenia nebol získaný prospech (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 4881, a z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02 a T‑126/02, T‑128/02 a T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 671).
60 Neexistenciu takého prospechu nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť, ktorú by bolo možné zohľadniť v rámci stanovenia výšky pokuty (rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, SNCZ/Komisia, T‑52/02, Zb. s. II‑5005, bod 91, a z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 442), a preto nepredstavuje dôvod odôvodňujúci uloženie symbolickej pokuty.
61 Rovnaké úvahy sa v zásade uplatnia, pokiaľ ide o údajnú skutočnosť, že žalobkyňa sa zúčastnila na tajnej dohode so svojimi konkurentmi proti vlastným ekonomickým záujmom a že bola v dôsledku toho vystavená negatívnym účinkom tejto tajnej dohody, pričom taká okolnosť, aj keby bola preukázaná, tiež nepredstavuje skutočnosť, ktorá by musela byť nevyhnutne zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť a a fortiori ako okolnosť odôvodňujúca uloženie symbolickej pokuty.
62 Podľa judikatúry podnik, ktorý pokračuje v zosúlaďovaní cien so svojimi konkurentmi napriek údajnej škode, ktorú utrpel, nemožno považovať za podnik, ktorý sa dopustil menej závažného konania, ako je konanie ostatných podnikov, ktoré boli tiež zapojené do zosúladeného postupu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, T‑304/94, Zb. s. II‑869, bod 141).
63 Pokiaľ ide v tomto kontexte o tvrdenie žalobkyne založené na situácii spoločnosti CMZ, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie 93/82, je potrebné poznamenať, že z odôvodnení č. 111 a 112 tohto rozhodnutia uvedených pod názvom „Miera účasti“ vyplýva, že Komisia sa rozhodla neuložiť pokutu spoločnosti CMZ z dôvodov súvisiacich hlavne s jej účasťou na porušení a najmä z dôvodu, že nebola aktívne prítomná na dotknutom trhu, pričom nezískanie výhody z porušenia bolo uvedené iba pre úplnosť. Okrem toho je potrebné poznamenať, že Súd prvého stupňa potvrdil, že Komisia oprávnene neuložila pokutu dotknutej spoločnosti z dôvodu, že jej obchodná a finančná situácia sa v tom čase odlišovala od situácie ostatných účastníkov porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 1. júla 2008, Compagnie maritime belge/Komisia, T‑276/04, Zb. s. II‑1277, bod 96).
64 Keďže ide o izolované rozhodnutie prijaté vo veci, ktorá navyše nevykazuje podobnosť s prejednávanou vecou, teda toto rozhodnutie nemôže podporiť tvrdenie žalobkyne založené na potrebe zohľadnenia neexistencie získaného prospechu z porušenia.
65 V dôsledku toho žalobkyňa nemôže oprávnene tvrdiť, že Komisia bola povinná neuložiť jej pokutu alebo uložiť jej symbolickú pokutu vzhľadom na skutočnosť, že z kartelu nezískala nijaký prospech, ale že dokonca znášala jeho negatívne dôsledky.
66 Po tretie, pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobkyne založené na údajnej neexistencii potrebného účinku pokuty, čo sa týka tak represívneho účinku, ako aj odstrašujúceho účinku, treba pripomenúť, že odstrašujúci prvok sa posudzuje s prihliadnutím na viaceré okolnosti a nielen na osobitnú situáciu dotknutého podniku (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 23, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2009, Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, T‑13/03, Zb. s. II‑947, bod 71).
67 Toto posúdenie okrem toho nezahŕňa posúdenie možnosti, že predmetný podnik porušenie zopakuje. Úsilie o dosiahnutie odstrašujúceho účinku sa totiž netýka iba podnikov konkrétne uvedených v rozhodnutí, ktorým sa ukladajú pokuty, vzhľadom na to, že je potrebné tiež podnietiť podniky podobnej veľkosti, ktoré disponujú podobnými zdrojmi, aby sa zdržali účasti na podobných porušeniach pravidiel hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, body 72 a 73).
68 V každom prípade, keďže žalobkyňa neukončila všetku hospodársku činnosť, skutočnosť, že na dotknutom trhu už nepôsobí, nijako nespochybňuje potrebu zabezpečiť odstrašujúci charakter sankcie, ktorá je jej uložená.
69 Pokiaľ ide o represívny účinok, stačí poukázať na to, že by bolo v rozpore s týmto účinkom, ak by ukončenie obchodných činností na dotknutom trhu malo za následok, že predmetný podnik by sa vyhol uloženiu pokuty za porušenie, ktorého sa dopustil.
70 V dôsledku toho nemožno pokutu uloženú žalobkyni považovať za zbavenú užitočného účinku.
71 Napokon treba poukázať na to, že uvádzané okolnosti posudzované ako celok nepreukazujú, že Komisia prekročila svoju mieru voľnej úvahy v rámci výkonu svojej právomoci ukladať sankcie voči žalobkyni.
72 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Komisia zohľadnila skutočnosti charakterizujúce účasť žalobkyne na porušení tým, že na východiskovú sumu jej pokuty uplatnila zníženie o 25 % z dôvodu, že nebolo preukázané, že žalobkyňa vedela o celkovom pláne protisúťažných dohôd (odôvodnenie č. 461 napadnutého rozhodnutia), ako aj tým, že uplatnila zníženie pokuty o 50 % z dôvodu poľahčujúcej okolnosti založenej na jej pasívnej a menšej úlohe, keďže jej účasť na karteli nebola porovnateľná s účasťou ostatných aktívnych členov (odôvodnenia č. 476 a 477 napadnutého rozhodnutia).
73 Okrem toho svojím tvrdením založeným na údajnom porovnaní, ktoré Komisia vykonala medzi jej situáciou a situáciou výrobcov PV, žalobkyňa iba poukazuje na odôvodnenie č. 332 písm. b) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého skutočnosť, že niektoré podniky vyrábali iba jeden alebo druhý dotknutý výrobok, nespochybňuje konštatovanie jednotného charakteru porušenia. Keďže však žalobkyňa nespochybňuje jednotný charakter predmetného porušenia, jej tvrdenie je neúčinné.
74 Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkyne založené na zneužití právomoci. Ako totiž vyplýva najmä z bodov 66 až 70 vyššie, sankcia, ktorá jej bola uložená, sa vôbec neodchýlila od svojho účelu, pokiaľ ide tak o represívny účinok, ako aj odstrašujúci účinok.
75 Navyše treba zamietnuť výhradu žalobkyne založenú na údajnom porušení povinnosti odôvodnenia, uvedenú iba v názve tohto žalobného dôvodu v žalobe, ktorá však nebola rozvinutá v jej písomnostiach ani v jej ústnych pripomienkach vyjadrených na pojednávaní.
76 Totiž za predpokladu, že by žalobkyňa touto výhradou Komisii vytýkala, že sa nevyjadrila k jej osobitnej situácii v rámci kartelu, je potrebné jednak poznamenať, že Komisia v odôvodneniach č. 461 a 474 až 477 napadnutého rozhodnutia uviedla úvahy odôvodňujúce zníženie pokuty vzhľadom na osobitnú situáciu žalobkyne, a jednak že Komisia nebola povinná vyjadriť sa k prípadnému uloženiu symbolickej pokuty, keďže išlo iba o možnosť uvedenú výnimočne v bode 5 písm. d) usmernení.
77 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba prvý žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O referenčnom roku zohľadnenom v rámci rozdielneho zaobchádzania
Tvrdenia účastníkov konania
78 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila chyby tým, že v rámci rozdielneho zaobchádzania použila jej podiel na trhu vzťahujúci sa na rok 1998, zatiaľ čo pri všetkých ostatných podnikoch, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, zohľadnila podiely na trhu v roku 1999, ktorý bol posledným celým rokom trvania porušenia. Komisia v tejto súvislosti porušila aj zásadu rovnosti zaobchádzania, článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a usmernenia.
79 Komisia bola povinná zvoliť si za referenčný rok posledný celý rok obdobia porušenia. Z rozsudku Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia (C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 129), okrem toho vyplýva, že iba použitie spoločného referenčného roka pre všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na tom istom porušení, zaručuje rovnosť zaobchádzania. Komisia vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach použila jednotný referenčný rok, hoci sa jednotlivé podniky zúčastnili na porušení v rôznych obdobiach.
80 Komisia sa tým, že vo vzťahu k žalobkyni zvolila rok 1998, usilovala zvýšiť jej pokutu. Obrat, ktorý žalobkyňa dosiahla v roku 1999, ako aj zodpovedajúci podiel na trhu boli oveľa nižšie ako jej obrat a zodpovedajúci podiel na trhu v roku 1998, keďže jej celosvetový obrat týkajúci sa PS sa znížil z 12,9 milióna eur v roku 1998 na 9,1 milióna eur v roku 1999.
81 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
82 Podľa bodu 1 A šiesteho odseku usmernení v prípade porušení zahŕňajúcich viaceré podniky môže byť nutné zvážiť východiskovú sumu, aby bola zohľadnená špecifická váha, a teda aj skutočný dosah protiprávneho správania každého podniku na hospodársku súťaž, najmä ak existuje značný rozdiel vo veľkosti podnikov, ktoré sa dopustili porušenia rovnakej povahy, a v dôsledku toho upraviť východiskový bod základnej sumy podľa osobitného charakteru každého podniku.
83 Podľa ustálenej judikatúry musí rozdelenie členov kartelu do kategórií na účely uskutočnenia rozdielneho zaobchádzania v štádiu stanovenia východiskových súm pokút rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania, podľa ktorej je zakázané zaobchádzať s porovnateľnými situáciami odlišne a s odlišnými situáciami rovnako, ibaže by také zaobchádzanie bolo objektívne odôvodnené. Okrem toho musí byť suma pokút prinajmenšom primeraná vo vzťahu ku skutočnostiam zohľadneným pri posúdení závažnosti porušenia (rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 219 a tam citovaná judikatúra).
84 Pri overení, či je rozdelenie členov kartelu do kategórií v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a proporcionality, sa však Všeobecný súd v rámci svojho preskúmania zákonnosti výkonu právomoci voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje v tejto oblasti, musí obmedziť na preskúmanie toho, či je toto rozdelenie koherentné a objektívne odôvodnené (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 416, a Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 220).
85 Komisia na účely stanovenia individuálnej váhy každého účastníka porušenia okrem žalobkyne zohľadnila v prejednávanej veci podiely na trhu vyplývajúce z kombinovaných predajov oboch predmetných výrobkov na celosvetovom trhu v roku 1999, ktorý bol posledným celým rokom, počas ktorého sa porušenie týkalo týchto dvoch výrobkov. Komisia vo vzťahu k žalobkyni zohľadnila jej podiel na trhu v roku 1998, ktorý bol posledným rokom jej účasti na porušení (odôvodnenie č. 460 napadnutého rozhodnutia).
86 Komisia okrem toho znížila o 25 % východiskovú sumu pokuty uloženej žalobkyni vzhľadom na skutočnosť, že nebolo preukázané, že žalobkyňa vedela alebo musela nevyhnutne vedieť o celkovom pláne protisúťažných dohôd (odôvodnenie č. 461 napadnutého rozhodnutia).
87 V tomto smere je potrebné poukázať na to, že skutočnosť, že v rámci rozdielneho zaobchádzania bol v prípade jedného člena kartelu použitý iný referenčný rok, nevedie sama osebe k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania.
88 Je pravda, že Súdny dvor jednak rozhodol, že použitie spoločného referenčného roka pre všetky podniky, ktoré sa zúčastnili na tom istom porušení, dáva každému podniku záruku, že sa s ním zaobchádza rovnako ako s ostatnými, keďže sankcie sú stanovené jednotným spôsobom, a jednak že výber referenčného roka, ktorý bol súčasťou obdobia porušenia, umožňuje posúdiť rozsah spáchaného porušenia v závislosti od ekonomickej situácie, aká sa javila počas tohto obdobia (rozsudok Aristrain/Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 129).
89 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, však z toho nevyplýva, že výber spoločného roka predstavuje jediný prostriedok stanovenia sankcií v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania.
90 Komisia môže najmä zákonne zohľadniť skutočnosť, že v prípade daného podniku sa referenčný rok nachádza mimo obdobia porušenia, ktoré bolo vo vzťahu k nemu konštatované, a teda nie je vhodným ukazovateľom jeho individuálnej váhy počas porušenia, a z tohto dôvodu môže zohľadniť jeho obrat týkajúci sa iného roka, ako je spoločný referenčný rok, pod podmienkou, že rozdelenie členov kartelu do kategórií zostane koherentné a objektívne odôvodnené.
91 Práve vzhľadom na podobné úvahy je totiž v rámci uplatnenia maximálnej výšky 10 % obratu, ktorá je stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, potrebné zvoliť odlišný referenčný obchodný rok, pokiaľ ide o podnik, ktorý už nepôsobí na trhu počas obchodného roka stanoveného vo vzťahu k ostatným účastníkom dohody, ktorý teda nepredstavuje spoľahlivý ukazovateľ jeho skutočnej ekonomickej situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, body 28 až 30 a 43, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, T‑33/02, Zb. s. II‑4973, bod 74).
92 Komisia preto v prejednávanej veci po tom, ako konštatovala, že predaje, ktoré žalobkyňa uskutočnila v priebehu spoločného referenčného roka stanoveného vo vzťahu k ostatným podnikom, ktoré sa zúčastnili na karteli, nepredstavujú spoľahlivý ukazovateľ jej skutočnej ekonomickej situácie počas obdobia porušenia najmä vzhľadom na to, že jej účasť na porušení sa už skončila, mohla zákonne poukázať na jej predaje v roku 1998, ktorý bol posledným rokom jej účasti na porušení.
93 Navyše je potrebné poznamenať, že toto kritérium bolo objektívne uplatnené voči všetkým členom kartelu, keďže všetky predmetné podniky okrem žalobkyne sa zúčastnili na karteli v roku 1999, ktorý je tak posledným rokom ich účasti na porušení týkajúcom sa oboch dotknutých výrobkov.
94 Žalobkyňa okrem toho nepreukázala, že výber odlišného referenčného roka v jej prípade viedol k nedostatku koherencie pri rozdelení do kategórií.
95 Treba totiž poznamenať, že žalobkyňa je jediným podnikom, ktorý bol zaradený do štvrtej a poslednej kategórie s východiskovou sumou pokuty vo výške 1,875 milióna eur (čiže 2,5 milióna eur pred znížením uplatneným v odôvodnení č. 461 napadnutého rozhodnutia), ktorá je teda významne nižšia ako suma zodpovedajúca tretej kategórii, a to 20 miliónov eur. Rozdiel v podieloch žalobkyne na trhu v roku 1998 a v roku 1999 je navyše pomerne málo významný, najmä v porovnaní s rozdielom medzi podielmi na trhu jednotlivých podnikov, ktoré boli všetky zaradené do tretej kategórie, pričom tento rozdiel je úplne vysvetlený paušalizáciou zohľadnených súm.
96 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že skutočnosť, že východiskové sumy pripadajúce na každú z kategórií nie sú presne úmerné príslušným podielom na trhu, nemožno považovať za pochybenie vzhľadom na to, že je iba výsledkom paušalizácie súm (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, bod 411).
97 Rozdiel uvádzaný žalobkyňou medzi jej podielmi na trhu v roku 1998 a v roku 1999 však nie je taký významný, aby metóda prijatá Komisiou mohla viesť k veľmi skreslenému obrazu predmetných trhov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 159, a z 8. októbra 2008, SGL Carbon/Komisia, T‑68/04, Zb. s. II‑2511, bod 70).
98 Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba tento žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O posúdení dĺžky trvania účasti žalobkyne na porušení
Tvrdenia účastníkov konania
99 Žalobkyňa spochybňuje dĺžku trvania svojej účasti na porušení, ktorú Komisia konštatovala v rámci výpočtu sumy pokuty. V tejto súvislosti sa odvoláva na skreslenie skutkových okolností, zneužitie právomoci, porušenie práva na obhajobu, nedostatočné odôvodnenie, ako aj porušenie článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003 a usmernení.
100 Žalobkyňa v podstate spochybňuje svoju účasť na stretnutí z 26. novembra 1998, ktoré sa konalo v Bruseli v rámci zasadnutia Európskej rady chemického priemyslu (CEFIC) (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia), a tvrdí, že jej zástupca sa počas uvedeného zasadnutia zúčastnil iba legálnych rokovaní. Pri konštatovaní účasti žalobkyne na protiprávnych kontaktoch nadviazaných v priebehu prestávok počas zasadnutia Komisia vychádzala z vyhlásenia spoločnosti Degussa, ktoré obsahuje iba zoznam účastníkov zasadnutia CEFIC. Tvrdenie Komisie, že všetky osoby, ktoré sa zúčastnili zasadnutia CEFIC, sa „bez výnimky“ podieľali na protiprávnych kontaktoch, nemožno z tohto vyhlásenia odvodiť. Skutočnosť, že Degussa sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách k týmto vyhláseniam „nevrátila“ a ani ich nepozmenila (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia) nič nedokazuje, keďže pôvodné vyhlásenie spoločnosti Degussa nebolo dostatočne podrobné.
101 V odôvodnení č. 258 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho na účely podporenia výhrady týkajúcej sa prítomnosti žalobkyne na stretnutí v Bruseli použila skutočnosti založené na odpovedi spoločnosti Degussa na oznámenie o výhradách, ku ktorej žalobkyňa nemala prístup. Táto skutočnosť predstavuje porušenie jej práva na obhajobu.
102 Vyhlásenie spoločnosti Degussa nemohlo byť v každom prípade použité ako dôkaz v neprospech, keďže žalobkyňa ho spochybňuje a nie je potvrdené inými dôkazmi. Komisia navyše implicitne uznala neúčasť žalobkyne na stretnutí v Bruseli, keďže potvrdila, že jej účasť na porušení sa obmedzila iba na dve stretnutia (odôvodnenie č. 476 napadnutého rozhodnutia), ktorými mohli byť iba stretnutia v Seville a v Évian‑les‑Bains.
103 Keďže podľa žalobkyne nebola jej účasť na stretnutí v Bruseli preukázaná, Komisia mala deň 14. mája 1998, teda dátum stretnutia v Évian‑les‑Bains, považovať za konečný dátum jej účasti na porušení. Žalobkyňa totiž neuplatňovala dohody o cenách PS stanovených v priebehu stretnutia v Évian‑les‑Bains. Túto skutočnosť potvrdzuje jej neúčasť na piatich nasledujúcich stretnutiach v roku 1998, ktorých predmetom bolo vykonanie dohody uzatvorenej v Évian‑les‑Bains, ako aj jej rozhodnutie odísť z trhu s PS, ktorá prijala v priebehu posledných mesiacov roku 1998.
104 Komisia teda nesprávne stanovila dĺžku trvania účasti žalobkyne na porušení na jeden rok a sedem mesiacov namiesto jedného roka od 29. mája 1997 do 14. mája 1998 a na základe tejto dĺžky trvania uplatnila neoprávnené zvýšenie pokuty.
105 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
106 Zo spisu vyplýva, že Komisia v oznámení o výhradách žalobkyni vytkla, že sa zúčastňovala na protiprávnych konaniach od 24. mája 1996 do 30. júna 1999. Toto obdobie porušenia bolo podstatne skrátené v napadnutom rozhodnutí, v ktorom Komisia konštatovala, že žalobkyňa sa zúčastňovala na porušení od 29. mája 1997 do 31. decembra 1998 [článok 1 písm. l) napadnutého rozhodnutia].
107 V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa spochybňuje svoju účasť na porušení počas časti obdobia porušenia, a to v období od 14. mája do 31. decembra 1998, keďže zohľadnenie tohto obdobia viedlo k zvýšeniu jej pokuty.
108 Na úvod je potrebné poznamenať, že ako uvádza Komisia, žalobkyňa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách potvrdila, že bola zapojená do protiprávnych kontaktov nanajvýš počas obdobia od 29. mája 1997 do 31. decembra 1998.
109 Súd prvého stupňa v tomto smere rozhodol, že ak predmetný podnik výslovne, jasne a presne uzná skutkové okolnosti, ktoré mu Komisia vytkla vo svojom oznámení o výhradách, tieto skutkové okolnosti treba považovať za preukázané, pričom podnik ich už v zásade nemôže spochybniť pred Súdom prvého stupňa (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 84 a tam citovanú judikatúru).
110 Hoci žalobkyňa v prejednávanej veci v rámci spochybnenia výhrad, ktoré uvádza Komisia a ktoré sa týkajú obdobia od 24. mája 1996 do 30. júna 1999, skutočne v tej istej odpovedi uviedla, že „dĺžka trvania porušenia, [ktoré jej bolo možné] pripísať, zodpovedá nanajvýš obdobiu [od] 29. mája 1997 [do] 31. decembra 1998“, spochybnila svoju účasť na protiprávnych kontaktoch spadajúcich do tohto obdobia, a to na stretnutiach zo 16. septembra a 26. novembra 1998.
111 Vzhľadom na kontext, v ktorom bola predmetná informácia poskytnutá, nemožno preto žalobkyňu považovať za podnik, ktorý výslovne, jasne a presne uznal svoju účasť na porušení počas sporného obdobia.
112 Tento žalobný dôvod sa preto musí považovať za prípustný.
113 Pokiaľ ide o dôvodnosť tohto žalobného dôvodu, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobkyňa nespochybňuje svoju účasť na stretnutí týkajúcom sa PS 14. mája 1998 v Évian‑les‑Bains ani protiprávny obsah rokovaní, ktoré sa uskutočnili v rámci tohto stretnutia a ktoré sú uvedené v odôvodneniach č. 226 až 230 napadnutého rozhodnutia.
114 Rovnako je nesporné, že žalobkyňa sa nezúčastnila na ďalších štyroch stretnutiach kartelu týkajúcich sa PS, ktoré sa konali medzi zasadnutiami CEFIC v máji a novembri 1998, a síce na dvoch trojstranných stretnutiach, ktoré sa týkali zatvorenia závodu spoločnosti Atochem (odôvodnenia č. 233 a 243 napadnutého rozhodnutia), na viacstrannom stretnutí na „vysokej úrovni“ a na dvojstrannom stretnutí spoločností Solvay a Degussa (odôvodnenia č. 237 a 239 napadnutého rozhodnutia).
115 Žalobkyňa však spochybňuje svoju účasť na protiprávnych kontaktoch v rámci zasadnutia CEFIC 26. novembra 1998 v Bruseli, pričom tvrdí, že jej účasť na dohode sa skončila dňom stretnutia zo 14. mája 1998 v Évian‑les‑Bains. Žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na tieto kontakty Komisia nesprávne vychádzala len z vyhlásenia spoločnosti Degussa, ktoré nie je presné a nie je potvrdené inými dôkazmi.
116 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vyhlásenie obvineného podniku, ktorého správnosť ostatné podniky spochybňujú, nemožno považovať za dostatočný dôkaz existencie porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, bez toho, aby bolo podporené inými dôkazmi (pozri rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 285 a tam citovanú judikatúru).
117 Pokiaľ ide o účasť žalobkyne na protiprávnych kontaktoch 26. novembra 1998, z odôvodnenia č. 257 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „výrobcovia PS (podľa spoločnosti Degussa boli prítomní zástupcovia spoločnosti Ausimont, [žalobkyne], spoločností Degussa, Atochem, FMC Foret a Solvay) nadviazali medzi sebou dvojstranné a viacstranné kontakty počas prestávky zasadnutia CEFIC, aby si vymenili názory na uplatnenie zvýšenia cien PS, o ktorom sa rozhodlo v máji na stretnutí v Évian“.
118 Komisia okrem toho odmietla spochybnenie týchto kontaktov žalobkyňou, pričom uviedla, že (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia):
„Degussa jasne uviedla, že niektorí zástupcovia sa zúčastnili na oficiálnom stretnutí, ktoré sa týkalo PS, a že počas tohto stretnutia tieto osoby udržiavali protiprávne kontakty (nikoho nevynímajúc; vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách sa Degusa k týmto vyhláseniam nevrátila a ani ich nepozmenila). Atofina zaradila tieto kontakty do rovnakého kontextu bez toho, aby predtým poznala vyhlásenia spoločnosti Degussa, takže Komisia dospela k názoru, že tieto rokovania sa naozaj uskutočnili a že osoby, ktoré Degussa uviedla, sa na nich zúčastnili.“
119 Z týchto dôvodov vyplýva, že na účely konštatovania účasti žalobkyne na predmetných protiprávnych kontaktoch vychádzala Komisia výlučne z informácie vyplývajúcej z vyhlásenia spoločnosti Degussa uskutočneného v rámci spolupráce s Komisiou.
120 Hoci totiž Komisia poukázala aj na to, že Degussa „sa nevrátila“ k svojim výpovediam a že jej vyhlásenie sa zhodovalo s niektorými informáciami od spoločnosti Atofina, tieto údaje neprinášajú žiadny ďalší dôkaz, pokiaľ ide o účasť žalobkyne. Ako konkrétne vyplýva zo spisu, informácie od spoločnosti Atofina uvádzajú iba stretnutie týkajúce sa PV, ktoré sa konalo 25. novembra 1998, a vôbec sa nezmieňujú o žalobkyni.
121 Rovnako treba poukázať na to, že vyhlásenie spoločnosti Degussa sa výslovne nezmieňuje o účasti žalobkyne na tajných kontaktoch, ale iba poskytuje zoznam účastníkov oficiálneho zasadnutia CEFIC, medzi ktorými je zástupca žalobkyne, a všeobecne potvrdzuje existenciu dvojstranných protiprávnych kontaktov v rámci oficiálnych zasadnutí.
122 Preto je potrebné konštatovať, že skutočnosti vyplývajúce z vyhlásenia spoločnosti Degussa s istotou nepotvrdzujú účasť žalobkyne na protiprávnych kontaktoch v Bruseli, a keďže nie sú podložené, nepredstavujú dostatočný dôkaz, ktorý by preukázal, že žalobkyňa sa na týchto kontaktoch zúčastnila.
123 Komisia preto nesprávne konštatovala účasť žalobkyne na protiprávnych kontaktoch 26. novembra 1998.
124 Pokiaľ ide o dôsledky tohto pochybenia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ sú určité dôvody rozhodnutia samy osebe z právneho hľadiska dostatočne spôsobilé odôvodniť ho, vady, ktorými by mohli byť postihnuté ostatné dôvody aktu, nemajú v žiadnom prípade vplyv na jeho výrok (rozsudky Súdu prvého stupňa z 21. septembra 2005, EDP/Komisia, T‑87/05, Zb. s. II‑3745, bod 144, a zo 14. decembra 2005, General Electric/Komisia, T‑210/01, Zb. s. II‑5575, bod 42; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2001, Komisia a Francúzsko/TF1, C‑302/99 P a C‑308/99 P, Zb. s. I‑5603, body 26 až 29).
125 Ako v prejednávanej veci vyplýva z odôvodnenia č. 362 napadnutého rozhodnutia, konštatovanie skutočnosti, že žalobkyňa sa zúčastňovala na porušení do 31. decembra 1998, nespočíva iba na skutočnosti založenej na jej účasti na protiprávnych kontaktoch z 26. novembra 1998, ale vychádza tiež z dôvodu, že žalobkyňa „dodržiavala tajné dohody prinajmenšom do 31. decembra 1998“, čo je dátum, do ktorého platili tajné dohody uzatvorené na stretnutí zo 14. mája 1998 v Évian‑les‑Bains.
126 Vzhľadom na to, že žalobkyňa nespochybňuje svoju prítomnosť na stretnutí v Évian‑les‑Bains ani obsah dohôd uzatvorených na tomto stretnutí (odôvodnenia č. 226 až 230 napadnutého rozhodnutia), konštatovanie týkajúce sa jej účasti na dohodách uzatvorených v Évian‑les‑Bains v období od 31. decembra 1998 nemôže spochybniť jej argumentácia založená na údajnom neuplatnení predmetných dohôd, ktoré je údajne potvrdené jej neprítomnosťou na ďalších tajných stretnutiach v roku 1998, ako aj jej rozhodnutím odísť z trhu s PS, ktoré prijala koncom roka 1998.
127 Po prvé totiž okolnosť, že podnik neplní výsledky stretnutia s protisúťažným predmetom, ho nemôže zbaviť jeho zodpovednosti, ibaže by sa verejne dištancoval od protiprávneho obsahu rokovaní (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 85 a tam citovanú judikatúru).
128 Po druhé kartelovú dohodu možno oprávnene považovať za naďalej účinnú až do cieľového dátumu, ktorý bol výslovne stanovený v rámci tajných dohôd, nezávisle od ich konkrétnych účinkov na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 186).
129 Teda vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je preukázané, že žalobkyňa pristúpila k dohodám uzatvoreným v Évian-les-Bains, ktoré zahŕňali najmä určovanie cien PS uplatniteľných pre druhý polrok 1998 (odôvodnenia č. 229 a 362 napadnutého rozhodnutia), samotná okolnosť, že ich neuplatňovala – aj keby bola preukázaná –, nemôže mať vplyv na jej zodpovednosť za účasť na dohode počas dotknutého obdobia.
130 V tomto smere je potrebné poukázať na to, že tvrdenie žalobkyne založené na jej neúčasti na stretnutiach v priebehu druhého polroka 1998 nemôže preukázať, že sa verejne dištancovala od obsahu protiprávnych dohôd uzatvorených 14. mája 1998 v Évian‑les‑Bains. Okrem toho je nesporné, že žalobkyňa naďalej pôsobila na trhu s PS až do polovice roka 1999.
131 Je preto potrebné uviesť, že konštatovanie Komisie o účasti žalobkyne na porušení do 31. decembra 1998 z právneho hľadiska dostatočne spočíva na skutočnosti, že žalobkyňa pristúpila k tajným dohodám uplatniteľným pre druhý polrok 1998, ktoré boli uzatvorené na stretnutí zo 14. mája 1998 v Évian-les-Bains.
132 Skutočnosť, že Komisia nepreukázala účasť žalobkyne na protiprávnych kontaktoch z 26. novembra 1998, preto nemá vplyv na dĺžku trvania porušenia, ktorá bola vo vzťahu k nej konštatovaná.
133 Pokiaľ ide o údajné porušenie povinnosti odôvodnenia, je potrebné poukázať na to, že ako vyplýva z bodov 125 až 129 vyššie, Komisia v odôvodneniach č. 226 až 230 a 362 napadnutého rozhodnutia uviedla tak právne úvahy, ako aj skutkové okolnosti, z ktorých vychádzala pri konštatovaní týkajúcom sa dátumu ukončenia účasti žalobkyne na porušení.
134 Komisia totiž v odôvodneniach č. 226 až 230 napadnutého rozhodnutia uviedla odôvodnenie na podporu svojho konštatovania, že žalobkyňa pristúpila k tajným dohodám uzatvoreným na stretnutí zo 14. mája 1998 v Évian-les-Bains. Komisia v odôvodnení č. 362 napadnutého rozhodnutia okrem toho uviedla, že „ceny dohodnuté v [Évian-les-Bains] sa uplatňovali do 31. decembra 1998“ a že „vzhľadom na to, že [žalobkyňa] dodržiavala tajné dohody prinajmenšom do 31. decembra 1998, Komisia ponecháva [uvedený dátum] ako konečný dátum, ktorý sa má zohľadniť pri stanovení dĺžky trvania porušenia v [jej] prípade“.
135 Napokon, keďže konštatovanie Komisie o účasti žalobkyne na protiprávnych kontaktoch z 26. novembra 1998 bolo vyvrátené, nie je potrebné vyjadrovať sa k tvrdeniu žalobkyne, ktoré je založené na údajnom porušení práva na obhajobu týkajúcom sa tohto konštatovania a ktoré vyplýva zo skutočnosti, že Komisia na účely preukázania účasti na stretnutí v Bruseli vychádzala z nesprístupnenej informácie založenej na odpovedi spoločnosti Degussa na oznámenie o výhradách.
136 V každom prípade týmto tvrdením žalobkyňa iba uvádza, že Komisia v odôvodnení č. 258 napadnutého rozhodnutia poukázala na skutočnosť, že „Degussa sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách k týmto vyhláseniam [o protiprávnych kontaktoch, ktoré sa uskutočnili 26. novembra 1998 v Bruseli] nevrátila, a ani ich nepozmenila.“ Z tohto odkazu však vôbec nevyplýva, že Komisia použila ďalší dôkaz, ktorý žalobkyni neoznámila a ktorý mohol viesť k porušeniu jej práva na obhajobu.
137 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba tento žalobný dôvod zamietnuť ako nedôvodný.
O päťročnej premlčacej lehote
Tvrdenia účastníkov konania
138 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že odmietla konštatovať, že jej účasť na porušení bola premlčaná, porušila článok 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, právo žalobkyne na obhajobu, ako aj povinnosť odôvodnenia.
139 Žalobkyňa tvrdí, že medzi 31. decembrom 1998, keď sa skončila jej účasť na porušení, a 18. marcom 2004, keď jej bola zaslaná žiadosť o informácie, uplynulo päť rokov.
140 Žalobkyňa pripúšťa, že v súlade s článkom 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa premlčacia lehota preruší s účinnosťou odo dňa, keď bol úkon oznámený aspoň jednému podniku, ktorý sa zúčastnil na porušení. Uvádza však, že v prejednávanej veci bola nútená „platiť za účinky nečinnosti Komisie“. Žalobkyňa totiž do marca 2004 nevedela o existencii vyšetrovania a nemohla o ňom vedieť, keďže bola päť rokov predtým nútená odísť z trhu.
141 Podľa žalobkyne, ktorá sa odvoláva na rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie (bod 484), prerušenie premlčacej lehoty predstavuje výnimku zo zásady päťročnej premlčacej lehoty, ktorá sa má vykladať reštriktívne. Komisia v prejednávanej veci poskytla iba „formalistický výklad“ článku 25 nariadenia č. 1/2003 a nevysvetlila dôvody, pre ktoré žalobkyni neposlala žiadosť o informácie na začiatku vyšetrovania. Komisia tak nedodržala dôvod, na ktorom je založené prerušenie premlčacej lehoty, a to účinnosť správneho konania, a svojím konaním porušila požiadavky rýchlosti konania a záujmy žalobkyne.
142 Napadnuté rozhodnutie je teda nezákonné v časti, v ktorej Komisia v tomto rozhodnutí uložila žalobkyni pokutu, hoci žalobkyňa ukončila svoju účasť na karteli viac ako päť rokov pred začiatkom šetrenia začatého vo vzťahu k nej. Toto tvrdenie je potvrdené prístupom Komisie v prejednávanej veci vo vzťahu k spoločnostiam Chemoxal a Air Liquide (odôvodnenie č. 448 napadnutého rozhodnutia), ako aj v predchádzajúcich rozhodnutiach, v ktorých Komisia neuložila pokuty výrobcom, ktorí ukončili svoju účasť na karteli viac ako päť rokov pred začatím vyšetrovania [rozhodnutie Komisie 2005/566/ES z 9. decembra 2004 týkajúce sa konania podľa článku [81 ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec C.37.533 – Cholinchlorid) (Ú. v. EÚ L 190, 2005, s. 22)].
143 Postoj Komisie je protiprávny, keďže sa odvoláva na článok 25 nariadenia č. 1/2003 a počas viac ako jedného roka neoznámila žalobkyni, že prebieha vyšetrovanie, a toto opomenutie neodôvodnila. Vyšetrovanie Komisie je postihnuté „prekročením právomoci“, ktoré spočíva v odklone od účelu tohto ustanovenia a v nedostatočnom odôvodnení. Táto procesná vada má za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej Komisia v tomto rozhodnutí uložila žalobkyni pokutu.
144 Nečinnosť Komisie vo vzťahu k žalobkyni, teda skutočnosť, že jej bola oneskorene zaslaná žiadosť o informácie, ktorá je pripísateľná nedbanlivosti inštitúcie, spôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu porušenia zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
145 Komisia si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia, keďže neuviedla dôvody, pre ktoré bolo oznámenie žalobkyni uskutočnené oneskorene. Oneskorené konanie Komisie okrem toho neoprávnene obmedzilo právo žalobkyne na obhajobu, ktorá mala menej času na prípravu svojej obhajoby a na oboznámenie sa so spornými skutkovými okolnosťami.
146 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
147 Podľa článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003 právomoc Komisie ukladať sankcie stanovená v článkoch 23 a 24 uvedeného nariadenia podlieha premlčacej lehote piatich rokov.
148 Na základe článku 25 ods. 2 toho istého nariadenia začne premlčacia lehota plynúť odo dňa, keď došlo k porušeniu, alebo v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania odo dňa, keď sa porušenie skončilo.
149 V súlade s článkom 25 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa premlčacia lehota prerušuje na základe akéhokoľvek úkonu Komisie týkajúceho sa vyšetrovania alebo stíhania porušenia. Prerušenie je účinné odo dňa, keď bol úkon oznámený aspoň jednému podniku alebo združeniu podnikov, ktoré sa zúčastnili na porušení, a na základe článku 25 ods. 4 toho istého nariadenia sa vzťahuje na všetky podniky alebo združenia podnikov, ktoré sa zúčastnili na porušení.
150 Rovnaké pravidlá vyplývajú z článkov 1 a 2 nariadenia Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61).
151 Ako v prejednávanej veci vyplýva z preskúmania tretieho žalobného dôvodu (pozri bod 131 vyššie), Komisia správne konštatovala, že žalobkyňa sa zúčastňovala na porušení do 31. decembra 1998.
152 Je nesporné, že prvé opatrenie, ktoré Komisia prijala na účely vyšetrenia predmetného porušenia, spočívalo v inšpekciách v priestoroch niektorých podnikov, ktoré boli vykonané 25. a 26. marca 2003 (pozri bod 3 vyššie), teda pred uplynutím päťročnej premlčacej lehoty vo vzťahu k žalobkyni, takže ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia neuplynula premlčacia lehota.
153 Z toho vyplýva, že stíhanie porušenia vo vzťahu k žalobkyni nebolo premlčané.
154 Tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že medzi dňom ukončenia porušenia a dátumom žiadosti o informácie, ktorú jej zaslala Komisia, uplynulo päť rokov, vychádza v tomto smere z nesprávneho výkladu ustanovení článku 25 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003 a ustanovení článku 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2988/74, z ktorých jasne vyplýva, že prerušenie premlčacej lehoty je účinné dňom, keď je úkon oznámený aspoň jednému podniku, ktorý sa zúčastnil na porušení, a vzťahuje sa na všetky podniky, ktoré sa podieľali na porušení.
155 Tieto úvahy, ktoré výslovne vyplývajú z vyššie citovaných ustanovení, nemôže okrem toho spochybniť argumentácia žalobkyne založená na potrebe reštriktívneho výkladu pravidiel o prerušení premlčacej lehoty, na „prekročení právomoci“ spočívajúcom v odklone od účelu tohto ustanovenia, ako aj v nedostatočnom odôvodnení.
156 Ďalej sa žalobkyňa tiež nesprávne odvoláva na údajnú „diskrimináciu“ a poukazuje na neuloženie pokuty podnikom v predchádzajúcich rozhodnutiach, pričom uvedené podniky sa nachádzali v zjavne odlišných situáciách, ako je jej situácia, keďže ku dňu prvých úkonov Komisie smerujúcich k vyšetreniu porušenia uplynula päťročná premlčacia lehota (odôvodnenie č. 448 napadnutého rozhodnutia a odôvodnenie č. 184 rozhodnutia 2005/566).
157 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na judikatúre, podľa ktorej na účely platného prerušenia päťročnej premlčacej lehoty treba žiadosť o informácie oprávnene považovať za vzťahujúcu sa na predpokladané porušenie (rozsudok CMA CGM a i./Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, body 484 až 488), stačí poznamenať, že žalobkyňa neuvádza žiadne tvrdenie smerujúce k preukázaniu toho, že predmetné prerušujúce úkony, teda inšpekcie z 25. a 26. marca 2003 (pozri bod 3 vyššie), neboli vo vzťahu k cieľom šetrenia odôvodnené alebo že ich jediným cieľom bolo umelé predĺženie premlčacej lehoty.
158 Argumentácia žalobkyne založená na údajne nesprávnom uplatnení predpisov o premlčaní je teda nedôvodná.
159 Žalobkyňa v rámci tohto žalobného dôvodu tiež tvrdí, že údajná nedbanlivosť Komisie, ktorá poslala žalobkyni žiadosť o informácie takmer rok po začatí vyšetrovania, predstavuje porušenie zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ako aj jej práva na obhajobu. Žalobkyňa najmä uvádza, že nevedela včas o šetrení a že nemohla o ňom vedieť, keďže už nebola na predmetnom trhu prítomná.
160 Pokiaľ ide o údajné porušenie zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na judikatúru, podľa ktorej v prípade, že neexistuje ustanovenie stanovujúce premlčaciu lehotu, základná požiadavka právnej istoty bráni tomu, aby Komisia mohla donekonečna odďaľovať výkon svojich právomocí (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, body 87 až 89), stačí poznamenať, že prípad uvedený v tejto judikatúre nie je v prejednávanej veci relevantný vzhľadom na to, že právomoc Komisie ukladať sankcie vykonaná vo vzťahu k žalobkyni podlieha premlčacej lehote uvedenej v článku 25 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1/2003, ako aj v článku 1 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2988/74.
161 Keďže uvedená premlčacia lehota bola v prejednávanej veci dodržaná, uloženie pokuty žalobkyni nemôže porušiť zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.
162 Pokiaľ ide o údajné porušenie práva žalobkyne na obhajobu, ktoré vyplýva z údajne oneskorenej informácie o existencii vyšetrovania, treba pripomenúť, že hoci je Komisia povinná poskytnúť dotknutému podniku už vo fáze predbežného vyšetrovania určité informácie, táto povinnosť sa vzťahuje na informáciu poskytnutú dotknutému podniku v štádiu prvého opatrenia prijatého vo vzťahu k nemu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia, T‑99/04, Zb. s. II‑1501, body 52 až 56).
163 Žalobkyňa však v prejednávanej veci nespochybňuje, že o prebiehajúcom vyšetrovaní bola primeraným spôsobom informovaná v štádiu prvého opatrenia prijatého vo vzťahu k nej, a to v rámci žiadosti o informácie z 18. marca 2004.
164 Navyše aj za predpokladu, že by skutočnosť, že žalobkyňa nebola o vyšetrovaní informovaná už pri prvých vyšetrovacích úkonoch, mohla byť sama osebe zohľadnená v rámci skúmania údajného zásahu do jej práva na obhajobu, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa v každom prípade neuvádza nijakú konkrétnu skutočnosť na podporu svojho tvrdenia, že údajná oneskorenosť tejto informácie bola zásahom do účinnosti jej obrany.
165 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba tento žalobný dôvod zamietnuť.
O posúdení poľahčujúcich okolností
Tvrdenia účastníkov konania
166 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne uplatnila usmernenia, skreslila skutkové okolnosti a porušila povinnosť odôvodnenia tým, že jej nepriznala prospech z poľahčujúcich okolností z dôvodu neuplatnenia dohôd a neexistencie ekonomickej či finančnej výhody vyplývajúcej z porušenia.
167 Žalobkyňa po prvé tvrdí, že neuplatnila dohody uzatvorené na stretnutiach, ktoré boli vo vzťahu k nej konštatované v napadnutom rozhodnutí. Keďže na stretnutí v Seville v máji 1997 nebola uzatvorená žiadna dohoda (odôvodnenie č. 164 napadnutého rozhodnutia), ide iba o uplatnenie dohôd týkajúcich sa PS, ktoré boli uzatvorené v priebehu stretnutia v Évian-les-Bains v máji 1998 a obsahovali zvýšenie cien v priebehu druhého polroka 1998 (odôvodnenia č. 229 a 230 napadnutého rozhodnutia).
168 Počas predmetného obdobia však žalobkyňa vo všeobecnosti svoje predajné ceny PS znížila, okrem mierneho zvýšenia v auguste 1998, ktoré bolo spôsobené zvýšením cien hlavnej suroviny, ktorou je PV. Do marca 1999 ostali jej ceny PS výrazne nižšie ako úrovne cien z mája 1998. Je teda zrejmé, že žalobkyňa neuplatnila cenové zvýšenia stanovené v Évian-les-Bains.
169 Vzhľadom na rozdiel medzi cenami uplatňovanými žalobkyňou a dohodnutými cenami, ako aj na rozhodnutie žalobkyne odísť z trhu s PS, ktoré prijala na jeseň roku 1998, je nemožné, aby sa žalobkyňa pokúsila využiť kartel vo svoj prospech, ako to tvrdí Komisia.
170 Žalobkyňa po druhé uvádza, že jej údajná účasť na karteli jej nepriniesla nijakú ekonomickú alebo finančnú výhodu, ale že naopak viedla k jej odchodu z trhu s PS. Komisia mala túto skutočnosť zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť.
171 Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.
Posúdenie Všeobecným súdom
172 Je potrebné pripomenúť, že Komisia v rámci posúdenia poľahčujúcich okolností v napadnutom rozhodnutí znížila pokutu uloženú žalobkyni o 50 % z dôvodu jej pasívnej a menšej úlohy pri porušení. Komisia totiž konštatovala, že úloha žalobkyne v rámci kartelu nebola porovnateľná s úlohou ostatných aktívnych členov, že jej účasť na tajných kontaktoch bola výrazne sporadickejšia a obmedzila sa iba na dve stretnutia týkajúce sa PS, čo potvrdzuje jej obmedzenú účasť na všetkých protiprávnych dohodách (odôvodnenia č. 476 a 477 napadnutého rozhodnutia).
173 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že z usmernení nevyplýva, že Komisia musí vždy samostatne zohľadniť každú z poľahčujúcich okolností uvedených v bode 3 týchto usmernení. Hoci okolnosti, ktoré sú tu uvedené, istotne patria medzi tie, ktoré Komisia môže v danom prípade zohľadniť, nie je povinná z tohto dôvodu automaticky priznať dodatočné zníženie, pokiaľ podnik uvádza skutočnosti, ktoré môžu naznačiť existenciu niektorej z týchto okolností.
174 Keďže usmernenia neobsahujú kogentné ustanovenie týkajúce sa poľahčujúcich okolností, ktoré možno zohľadniť, Komisia si teda zachovala určitú mieru voľnej úvahy, aby celkovo posúdila význam prípadného zníženia pokút pri zohľadnení všetkých poľahčujúcich okolností týkajúcich sa predmetnej veci (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, body 274 a 275, a Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, body 325 a 326; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, bod 204).
175 Vzhľadom na značnú úroveň zníženia pokuty uplatnenej v napadnutom rozhodnutí argumentácia žalobkyne v prejednávanej veci založená na existencii ďalších poľahčujúcich okolností, ktoré Komisia neuznala, a to aj za predpokladu, že by bola dôvodná, nemôže viesť k uznaniu neprimeranosti zníženia, ktoré Komisia priznala z dôvodu posúdenia poľahčujúcich okolností.
176 Navyše je potrebné poukázať na to, že tvrdenia uvádzané žalobkyňou v každom prípade nepreukazujú existenciu iných poľahčujúcich okolností, ako sú tie, ktoré uznala Komisia.
177 Pokiaľ ide po prvé o údajnú neexistenciu prospechu získaného z predmetného porušenia, treba pripomenúť, že Komisia v rámci stanovenia výšky pokuty nie je povinná preukázať, že porušenie prinieslo dotknutým podnikom protiprávnu výhodu, ani prípadne zohľadniť neexistenciu prospechu získaného z porušenia (pozri rozsudok Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 59 vyššie, bod 671 a tam citovanú judikatúru). Osobitne neexistenciu finančnej výhody spojenej s porušením nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť (pozri rozsudok BPB/Komisia, už citovaný v bode 60 vyššie, bod 442 a tam citovanú judikatúru).
178 Pokiaľ ide po druhé o údajné neuplatnenie dohôd v praxi, ktoré je okolnosťou uvedenou v bode 3 druhom odseku usmernení, je potrebné overiť, či žalobkyňa uviedla tvrdenia, ktoré môžu preukázať, že počas obdobia, v priebehu ktorého pristúpila k protiprávnym dohodám, sa skutočne zdržala ich uplatňovania tým, že sa na trhu správala súťažne alebo že prinajmenšom jednoznačne a vo významnej miere porušila povinnosti smerujúce k vykonávaniu tohto kartelu do tej miery, že narušila jeho samotné fungovanie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, bod 113, a z 8. októbra 2008, Carbone Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 196).
179 V tomto smere je potrebné pripomenúť, že porušenie pričítané žalobkyni vyplýva z jej účasti jednak na protiprávnych stretnutiach, ktoré sa uskutočnili 29. mája 1997 v Seville a skončili sa bez uzatvorenia dohody, pokiaľ ide o tajné dohody (odôvodnenia č. 162 až 164 napadnutého rozhodnutia), a jednak na stretnutí zo 14. mája 1998 v Évian-les-Bains, na ktorom boli uzatvorené protiprávne dohody o rozdelení trhu a o cenách PS uplatniteľné pre druhý polrok 1998 (odôvodnenia č. 226 až 230 napadnutého rozhodnutia).
180 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že ceny, ktoré uplatňovala počas dotknutého obdobia, nepodliehali zvýšeniam stanoveným v protiprávnych dohodách uzatvorených 14. mája 1998 v Évian-les-Bains. Žalobkyňa v tomto smere poukazuje na skutočnosti uvedené v prílohe svojej odpovede na oznámenie o výhradách a pripojené k žalobe, ako aj na ďalšie skutočnosti uvedené v štádiu repliky.
181 Po prvé však treba poukázať na to, že predmetné skutočnosti nemožno považovať za vierohodný dôkaz o správaní sa žalobkyne na trhu. Ide totiž o graf a tabuľky, ktoré žalobkyňa zostavila v roku 2005 bez akéhokoľvek vysvetlenia údajov, na základe ktorých bolo táto kompilácia zostavená, a bez sprievodného podporného dôkazu. Hoci žalobkyňa okrem toho v prílohe repliky poskytla určitý počet faktúr z roku 1998 vystavených za predaj dotknutého výrobku, tieto skutočnosti, ktoré boli po prvýkrát uvedené v konaní pred Všeobecným súdom, treba z tohto dôvodu zamietnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 89).
182 Po druhé je potrebné poukázať na to, že ako vyplýva z odôvodnení č. 226 až 230 napadnutého rozhodnutia, protiprávne dohody uzatvorené v Évian‑les‑Bains sa týkali nielen cien, ale aj rozdelenia trhu, pričom žalobkyňa sa zúčastnila na vytvorení modelu kontroly podielov na trhu tým, že poskytla svoje údaje.
183 Za týchto podmienok argumentácia a skutočnosti, ktoré žalobkyňa uvádza, nestačia na preukázanie toho, že neuplatnila všetky tieto tajné dohody a prijala konkurenčné správanie na trhu, alebo že prinajmenšom jasne a výrazne porušila povinnosti týkajúce sa zavedenia tejto dohody tak, že narušila jej samotné fungovanie.
184 Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že tento žalobný dôvod treba zamietnuť.
185 Túto žalobu treba preto zamietnuť v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia a ktorá je založená na neprípustnosti návrhov žalobkyne smerujúcich k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej Komisia v tomto rozhodnutí uložila pokutu jej materskej spoločnosti SNIA.
O trovách
186 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Caffaro Srl je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.
Podpisy
Obsah
Skutkové okolnosti
Napadnuté rozhodnutie
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
O údajnom postavení „obete a nie člena kartelu s [PV]“, ktoré uvádza žalobkyňa
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O referenčnom roku zohľadnenom v rámci rozdielneho zaobchádzania
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O posúdení dĺžky trvania účasti žalobkyne na porušení
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O päťročnej premlčacej lehote
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O posúdení poľahčujúcich okolností
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O trovách