NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
VERICA TRSTENJAK
prednesené 15. novembra 2007 1(1)
Vec C‑404/06
Quelle AG
proti
Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof (Nemecko)]
„Ochrana spotrebiteľa – Smernica 1999/44/ES – Predaj a záruka na spotrebné tovary – Právo predávajúceho požadovať v prípade nahradenia vadného tovaru od spotrebiteľa náhradu za užívanie vadného tovaru – Bezplatnosť užívania vadného tovaru“
I – Úvod
1. V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta, či sú ustanovenia nemeckého občianskeho poriadku, ktoré predávajúcemu umožňujú, aby v prípade nahradenia vadného tovaru žiadal od kupujúceho zaplatenie peňažnej náhrady za užívanie tohto tovaru, v súlade so smernicou 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar(2) (ďalej len „smernica 1999/44“). Súdny dvor tak bude v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania vykladať smernicu 1999/44 po prvýkrát.
2. Táto otázka bola položená v konaní pred Bundesgerichtshof, ktorý rozhoduje v spore medzi spoločnosťou Quelle AG (ďalej len „Quelle“) a nemeckým združením spotrebiteľov Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände (ďalej len „Bundesverband“), v ktorom Bundesverband žiada, aby sa Quelle zdržala požadovania zaplatenia náhrady za užívanie vadných tovarov a aby vrátila náhradu zaplatenú v tomto prípade.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
1. Primárne právo
3. Článok 3 ods. 1 písm. t) ES stanovuje, že činnosti Spoločenstva zahŕňajú, ako to vyplýva z ustanovení tejto zmluvy a z časového plánu v nej stanovenom, príspevky na posilnenie ochrany spotrebiteľa.
4. Podľa znenia článku 153 ods. 1 ES:
„Spoločenstvo v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.“
5. Podľa znenia článku 95 ES:
„1. Rada… prijíma opatrenia na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu.
…
3. Komisia vo svojich návrhoch podľa odseku 1, ktoré sa týkajú… ochrany spotrebiteľa, berie za základ vysokú úroveň takejto ochrany, prihliadajúc najmä na vývoj vychádzajúci z nových vedeckých poznatkov. V rámci svojich príslušných právomocí sa tento cieľ usiluje dosiahnuť aj Európsky parlament a Rada.
…“
2. Smernica 1999/44
6. Odôvodnenie č. 2 smernice 1999/44 zdôrazňuje, že „vnútorný trh tvorí územie bez vnútorných hraníc, kde je zabezpečený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu“, a že voľný pohyb tovaru tiež znamená, „že spotrebitelia bývajúci v jednom členskom štáte by mohli voľne nakupovať tovar na území iného členského štátu na základe jednotného minimálneho súboru jasných pravidiel platných pre predaj spotrebného tovaru“.
7. Podľa odôvodnenia č. 4 tejto smernice „spotrebitelia, ktorí chcú využívať výhody veľkého trhu tak, že budú kupovať tovar v iných členských štátoch, ako je ich domovský štát, zohrávajú dôležitú úlohu pri dotváraní vnútorného trhu“.
8. Odôvodnenie č. 5 uvádza, že „vytvorenie spoločného súboru minimálnych predpisov spotrebiteľského práva, ktoré platia bez ohľadu na to, kde v spoločenstve sa tovar kúpil, posilní dôveru spotrebiteľa a umožní spotrebiteľom čo najlepšie využiť vnútorný trh“.
9. Odôvodnenie č. 15 umožňuje „[členským štátom] ustanoviť, že každé odškodnenie sa môže znížiť, aby sa zohľadnilo, že spotrebiteľ užíval tovar, odkedy mu bol doručený“, a že „podrobné postupy, na základe ktorých sa uskutoční zrušenie zmluvy, môže stanoviť národné právo“.
10. Podľa odôvodnenia č. 24 „členské štáty by mali mať možnosť v oblasti, ktorej sa týka táto smernica, prijať alebo ponechať v platnosti prísnejšie ustanovenia, aby sa zabezpečila dokonca vyššia úroveň ochrany spotrebiteľa“.
11. Článok 3 smernice 1999/44 upravuje práva spotrebiteľa:
„1. Predávajúci zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru.
2. V prípade nesúladu má spotrebiteľ právo, aby sa podľa odseku 3 tovar bezplatne uviedol do súladu tak, že sa opraví alebo nahradí, alebo sa primerane zníži cena, alebo v súlade s odsekmi 5 a 6 sa zruší zmluva týkajúca sa takéhoto tovaru.
3. V prvom rade môže spotrebiteľ požadovať od predávajúceho, aby tovar opravil alebo nahradil, v oboch prípadoch bezplatne, pokiaľ to nie je nemožné alebo neprimerané.
Náprava sa považuje za neprimeranú, ak predávajúcemu vzniknú náklady neprimerané v porovnaní s alternatívnou nápravou vzhľadom na:
– hodnotu tovaru v prípade, ak by nesúlad neexistoval,
– závažnosť nesúladu a
– skutočnosť, či sa alternatívna náprava môže uskutočniť bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
Každá oprava alebo náhrada sa uskutoční v rámci primeranej doby a bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa pri zohľadnení vlastností tovaru a účelu, na ktorý spotrebiteľ tovar potreboval.
4. Termín ‚bezplatne‘ v odsekoch 2 a 3 sa vzťahuje na nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu, hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál.
5. Spotrebiteľ môže požadovať primerané zníženie ceny alebo zrušenie zmluvy:
– ak spotrebiteľ nemá nárok ani na opravu, ani na náhradu,
alebo
– ak predávajúci v primeranom čase neuskutočnil nápravu,
alebo
– ak predávajúci neuskutočnil nápravu bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa.
…“
12. Článok 5 ods. 1 smernice 1999/44 spresňuje, že zodpovednosť predávajúceho „podľa článku 3 [vzniká] v prípade, keď sa nesúlad prejaví do dvoch rokov od dodania tovaru“.
13. Článok 8 ods. 2 smernice 1999/44 povoľuje „[členským štátom] prijať alebo ponechať v účinnosti prísnejšie ustanovenia kompatibilné so zmluvou v oblasti, ktorej sa týka táto smernica“.
B – Nemecké právo
14. Smernica 1999/44 bola do nemeckého práva prebratá v rámci novely nemeckého občianskeho zákonníka („Bürgerliches Gesetzbuch“, ďalej len „BGB“)(3).
15. § 439 BGB s nadpisom „Dodatočné plnenie“ stanovuje:
„1. Kupujúci môže podľa vlastnej vôle pri dodatočnom plnení požadovať opravu alebo dodanie tovaru bez vád.
2. Predávajúci znáša náklady potrebné na vykonanie dodatočného plnenia, najmä náklady na dopravu, zaslanie, vynaloženú prácu a materiály.
3. Bez ohľadu na ustanovenie § 275 ods. 2 a 3 predávajúci môže odmietnuť spôsob dodatočného plnenia zvolený kupujúcim, iba ak by nevyhnutne mal za dôsledok neprimerané náklady. V tejto súvislosti sa zohľadnia najmä hodnota, ktorú by mal tovar, ak by nebol vadný, závažnosť vady a otázka, či by bolo možné uskutočniť iný spôsob dodatočného plnenia, bez závažných ťažkostí pre kupujúceho. Právo kupujúceho sa v tomto prípade obmedzuje na iný spôsob dodatočného plnenia; tým nie je dotknuté právo predávajúceho odmietnuť aj tento spôsob plnenia, za podmienok prvej vety.
4. Predávajúci, ktorý plní dodatočne, dodávajúc vec bez vád, môže od kupujúceho požadovať vrátenie vadnej veci podľa ustanovení § 346 až 348“.
16. § 346 BGB, ktorý upravuje účinky zrušenia zmluvy, je formulovaný takto:
„1. Ak sa jedna zmluvná strana dovoláva zmluvnej alebo zákonnej rozväzovacej podmienky, prijaté plnenia musia byť v prípade rozviazania zmluvy vrátené a získané úžitky musia byť nahradené.
2. Dlžník je povinný namiesto vrátenia plnenia alebo jeho vydania zaplatiť náhradu, ak:
(1) je vrátenie alebo vydanie vylúčené z dôvodu povahy plnenia,
(2) získaný predmet plnenia dlžník spotreboval, previedol, zaťažil, spracoval alebo zmenil,
(3) získaná vec sa opotrebovala alebo zanikla, na opotrebovanie zodpovedajúce obvyklému užívaniu sa však neprihliada.
Ak zmluva uvádza protiplnenie, musí byť zohľadnené pri výpočte náhrady; ak má byť náhrada zaplatená za výhodu vyplývajúcu z pôžičky, môže byť predložený dôkaz o tom, že hodnota výhody bola nižšia.
3. Povinnosť náhrady je vylúčená:
(1) ak sa vada oprávňujúca rozviazanie zmluvy stala zjavnou až pri spracovaní alebo zmene veci,
(2) ak je veriteľ zodpovedný za opotrebovanie alebo zánik veci, alebo ak ku škode na veci došlo u veriteľa,
(3) ak v prípade zákonnej rozväzovacej podmienky k opotrebovaniu alebo zániku došlo u zainteresovanej osoby, hoci táto osoba vynaložila rovnakú starostlivosť, akú obvykle vynakladá vo svojich vlastných veciach.
Zostávajúce obohatenie musí byť vrátené.
4. …“
17. § 347 BGB, ktorý sa týka momentu rozviazania získaných úžitkov a vynaložených nákladov, stanovuje:
„1. Ak dlžník v rozpore s pravidlami riadneho hospodárenia nezískal úžitky z veci, hoci to mohol urobiť, je povinný zaplatiť veriteľovi náhradu. V prípade zákonnej rozväzovacej podmienky musí oprávnená osoba, pokiaľ ide o úžitky, vynaložiť iba takú starostlivosť, akú udeľuje vlastným veciam.
2. Ak dlžník vec vráti, zaplatí náhradu, alebo ak je jeho povinnosť zaplatiť náhradu vylúčená podľa § 346 ods. 3 bodov 1 a 3, musia mu byť nahradené nevyhnutné náklady. Ostatné náklady musia byť nahradené v rozsahu, v akom sa veriteľ obohatil.“
18. § 100 BGB spresňuje, že plodmi sú „výnosy veci alebo práva, ako aj výhody z užívania veci alebo výkonu práva“.
III – Skutkový rámec, konanie vo veci samej a prejudiciálna otázka
19. V auguste 2002 spoločnosť Quelle v rámci zásielkového predaja dodala kupujúcej na jej osobné užívanie sporákovú súpravu za cenu 524,90 eura. V januári 2004 kupujúca konštatovala, že na vnútornej stene sporáka, ktorý bol súčasťou dodávky, sa oddelila emailová vrstva. Keďže oprava nebola možná, kupujúca ešte v tom istom mesiaci – teda ešte v priebehu platnosti záručnej lehoty – požadovala nahradenie tovaru. Vrátila predávajúcej, spoločnosti Quelle, celý vadný sporák a následne jej predávajúca dodala nový, pričom v tejto súvislosti žiadala zaplatenie náhrady za užívanie, najprv v sume 119,97 eura, nakoniec v sume 69,97 eura, ktorú kupujúca zaplatila.
20. Na základe splnomocnenia, ktoré mu vystavila kupujúca, podal Bundesverband proti Quelle žalobu uvádzajúcu dva návrhy: aby Quelle bola zaviazaná na vrátenie sumy 67,86 eura(4) zvýšenej o úroky a aby bola zaviazaná zdržať sa v budúcnosti požadovania zaplatenia náhrad za užívanie v prípade nahradenia vadného tovaru.
21. Landgericht Nürnberg‑Fürth vyhovel návrhu na vrátenie zaplatenej sumy a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Oberlandesgericht Nürnberg potvrdil rozsudok prvostupňového súdu a pripustil opravný prostriedok Revision. Vo svojom odôvodnení Oberlandesgericht Nürnberg vysvetlil, že článok 439 ods. 4 BGB nemôže byť právnym základom požiadavky na náhradu za užívanie a že odôvodnenie zákonodarcu vo vzťahu k tejto náhrade nie je presvedčivé.(5) Poznamenal, že nebolo dôvodné uplatňovať na náhradu tovaru ustanovenia o zrušení zmluvy, lebo v prípade nahradenia kupujúci získava nový tovar, zatiaľ čo predávajúci si ponecháva celú zaplatenú sumu, s prípadnými výnosmi z tejto sumy.(6) Naopak, v prípade zrušenia zmluvy si kupujúci a predávajúci musia navzájom vrátiť plnenia.(7)
22. Obaja účastníci konania podali na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) opravný prostriedok Revision smerujúci proti rozsudku Oberlandesgericht Nürnberg. Bundesgerichtshof vyjadril určité výhrady k jednostrannému zaťaženiu, ktoré ukladá kupujúcemu zaplatenie náhrady za užívanie, no nevidel možnosť napraviť túto disproporciu výkladom vyššie uvedených ustanovení, pretože tomu odporuje ich jasné znenie, ako aj jednoznačná vôľa zákonodarcu, ktorá vyplýva z dôvodovej správy k návrhu zákona o novelizácii záväzkového práva.(8) Uvedený súd poznamenáva, že možnosť výkladu sa končí tam, kde sa dostáva do konfliktu s literou zákona a jasne vyjadrenou vôľou zákonodarcu.(9)
23. Bundesgerichtshof má okrem toho pochybnosti týkajúce sa zhody spornej nemeckej právnej úpravy s článkom 3 odsekmi 2 až 4 smernice 1999/44, ktorá vyžaduje nahradenie tovaru „bezplatne“ a „bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa“ a nestotožňuje sa s názorom, podľa ktorého táto smernica upravuje iba bezplatnosť dodania.(10) V tejto súvislosti tiež spomína, že v nemeckej právnej doktríne sa rozchádzajú názory, pokiaľ ide o otázku zhody nemeckej právnej úpravy so smernicou 1999/44(11).
24. Za týchto okolností vnútroštátny súd uznesením zo 16. augusta 2006 rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa spojené ustanovenia článku 3 ods. 2, 3 prvého pododseku a ods. 4 alebo článku 3 ods. 3 tretieho pododseku smernice 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar vykladať tak, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že predávajúci môže v prípade uvedenia tovaru do súladu so zmluvou prostredníctvom jeho nahradenia požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie pôvodne dodaného vadného tovaru?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
25. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 28. septembra 2006.
26. V rámci písomnej časti konania Bundesverband, nemecká vláda, španielska vláda a rakúska vláda, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev predložili svoje pripomienky. Prednesy Quelle, Bundesverband, nemeckej vlády a Komisie a ich odpovede na otázky, ktoré im Súdny dvor položil, boli vypočuté na pojednávaní 4. októbra 2007.
V – Tvrdenia účastníkov konania
A – Quelle
27. Na pojednávaní Quelle uvádzala, že prejudiciálna otázka nie je prípustná, pretože v prejednávanej veci Bundesgerichtshof nemal inú možnosť, než vykladať vyššie uvedené ustanovenia BGB v tom zmysle, že požiadavka zaplatenia náhrady za užívanie je povolená. Pokiaľ Súdny dvor rozhodne, že citovanej nemeckej právnej úprave odporuje smernica 1999/44, Bundesgerichtshof nebude môcť rešpektovať toto rozhodnutie, lebo mu v tom bráni článok 20 nemeckej ústavy (Grundgesetz), podľa ktorého sú pri rozhodovaní súdy viazané zákonom. Ak by takéto rozhodnutie rešpektoval, musel by pristúpiť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem, čo nie je možné, keďže z rozsudkov Súdneho dvora Pupino(12) a Adeneler a i.(13) vyplýva, že smernica nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem. Pokiaľ ide o odpoveď na prejudiciálnu otázku, Quelle zastáva názor, že smernica 1999/44 neupravuje otázku náhrady za užívanie, v dôsledku toho nie je nemecký zákonodarca pri úprave tejto otázky obmedzený. Nemecká právna úprava je prípustná, pretože umožňuje vytvoriť rovnováhu medzi žiadosťou o opravu a žiadosťou o nahradenie.
B – Bundesverband
28. Bundesverband na pojednávaní uviedol, že prejudiciálna otázka je prípustná a že v prejednávanej veci nejde o otázku výkladu vnútroštátnej právnej úpravy v súlade so smernicou 1999/44, ale o otázku výkladu tejto smernice. Vo svojich písomných vyjadreniach Bundesverband pripomína, že smernica 1999/44 má za cieľ zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a že tovar musí byť vymenený „bezplatne“ a „bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa“, čo zahŕňa zákaz požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie vadného tovaru. Zastáva tiež názor, že neurčitosť výšky náhrady môže spotrebiteľa viesť k neuplatňovaniu jeho práv na základe smernice 1999/44.
C – Nemecká vláda
29. Nemecká vláda zastáva stanovisko, podľa ktorého je prejudiciálna otázka prípustná, pretože výklad smernice 1999/44, ktorý poskytne Súdny dvor, je nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ ide o predmet veci, domnieva sa, že smernici 1999/44 sporná nemecká právna úprava neodporuje. Vo svojich písomných vyjadreniach predložených na podporu tohto tvrdenia nemecká vláda uvádza štyri druhy výkladu: doslovný, systematický, historický a teleologický.
30. V rámci doslovného výkladu nemecká vláda uvádza, že smernica 1999/44 neupravuje otázku, či v prípade nahradenia tovaru predávajúci môže od spotrebiteľa požadovať náhradu za užívanie vadného tovaru. Dva výrazy, „bezplatné uvedenie tovaru do súladu“ a „bezplatné nahradenie“, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 2 a 3 smernice 1999/44, sa podľa nemeckej vlády týkajú iba požiadavky bezplatného dodania tovaru, teda len výkonu nahradenia tovaru, čo je v súlade s článkom 3 ods. 4 smernice, ktorý pod výraz „bezplatne“ zahŕňa „hlavne náklady na poštovné“. Výraz „bez závažných ťažkostí pre spotrebiteľa“ uvedený v článku 3 ods. 3 treťom pododseku smernice 1999/44 pokrýva iba požiadavku uloženú predávajúcemu nevytvárať pre spotrebiteľa praktické prekážky pri výkone jeho práva na nahradenie tovaru.
31. V rámci systematického výkladu smernice 1999/44 nemecká vláda vychádza z tvrdenia, že prvá veta jej odôvodnenia č. 15 sa nielen vzťahuje na prípady zrušenia zmluvy, ale stanovuje aj všeobecnú právnu zásadu, a to z dvoch dôvodov. Po prvé z toho, že v spoločnej pozícii Rady z 24. septembra 1988(14) je jasne uvedené, že členské štáty môžu prijať pravidlá týkajúce sa „náhrady v prípadoch tovarov, ktoré už boli spotrebiteľom použité, ako aj podmienok zrušenia zmluvy“, vyplýva, že tieto dve situácie treba posudzovať samostatne. Po druhé zrušenie zmluvy je uvedené iba v oddelenej druhej vete odôvodnenia č. 15 smernice, zatiaľ čo právo na zníženie odškodnenia je uvedené v prvej vete, čo rovnako naznačuje, že zrušenie zmluvy nie je jediným prípadom, v ktorom možno vykonať zníženie náhrady.
32. V rámci historického výkladu nemecká vláda odkazuje na návrh(15) a zmenený návrh smernice 1999/44(16), ktoré približujú vývoj formulácie jej článku 3 ods. 2 a ukazujú, že smernica požaduje výlučne bezplatnosť opravy, a nie bezplatnosť nahradenia tovaru.
33. Podľa nemeckej vlády z teleologického výkladu článku 3 smernice 1999/44 vyplýva iba to, že spotrebiteľ nemá povinnosť znášať konkrétne náklady na uvedenie tovaru do súladu so zmluvou. Nemecká právna úprava neodporuje cieľu smernice 1999/44, ktorým je realizácia vnútorného trhu a ochrany spotrebiteľa na úrovni Spoločenstva, pretože výkon práva na náhradu tovaru je možný bez problémov a administratívnych prekážok. Nemecká vláda tiež uvádza, že vo veci Schulte(17) Súdny dvor rozhodol, že účinnosť ochrany spotrebiteľa Spoločenstvom nebola ohrozená v prípade, keď spotrebiteľ musel v rámci zrušenia zmluvy o hypotekárnom úvere vrátiť čiastky získané na základe tejto zmluvy, ako aj úroky. Zastáva názor, že požiadavka zaplatenia náhrady za užívanie nepoškodzuje účinnosť ochrany spotrebiteľa, keďže zaplatenie tejto náhrady je povinnosťou menšieho rozsahu než vrátenie úveru vo veci Schulte. Nemecká vláda nakoniec ešte zdôrazňuje, že spotrebiteľ nesmie mať akúkoľvek výhodu vyplývajúcu z nahradenia tovaru.
D – Rakúska vláda, španielska vláda a Komisia
34. Rakúska vláda zastáva názor, že požiadavka na zaplatenie náhrady za užívanie môže byť povolená len v prípade zrušenia zmluvy, nie v prípade nahradenia tovaru. Možnosť požadovať náhradu za užívanie so sebou prináša nerovnováhu medzi právom na opravu a právom na nahradenie tovaru, čiže práv, ktoré sú podľa rakúskej vlády rovnocenné, ale medzi ktorými si spotrebiteľ môže vybrať. Z hospodárskeho hľadiska spotrebiteľ nemá právo výberu, ak je oprava bezplatná a náhrada spojená s dodatočnými nákladmi, teda so zaplatením náhrady za užívanie.
35. Španielska vláda uvádza, že náhrada za užívanie v právnom zmysle, samozrejme, nepatrí pod pojem „náklady“ podľa článku 3 ods. 4 smernice 1999/44, ale že pre spotrebiteľa prináša hospodárske dôsledky, a teda je v rozpore so zásadou bezplatnosti nahradenia tovaru. Článok 3 ods. 4 uvedenej smernice je potrebné vykladať tak, že spotrebiteľ nemá povinnosť znášať náklady, ktoré sú priamo spojené s nahradením tovaru.
36. Na pojednávaní Komisia uviedla, že prejudiciálna otázka je prípustná, keďže v prípade pochybností o súlade vnútroštátneho práva so smernicou sa v prejudiciálnom konaní nepriamo skúma, či si členský štát splnil povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú z práva Spoločenstva. Podľa Komisie prípustnosť prejudiciálnej otázky nemožno podriadiť skutočnosti, že vnútroštátne právo je možné vykladať v súlade s ustanovením práva Spoločenstva. Vo svojich písomných vyjadreniach Komisia zdôrazňuje, že nie je možné obmedziť výraz „bezplatne“ na bezplatné dodanie tovaru. Poznamenáva, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 1999/44 predávajúci zodpovedá za akýkoľvek nesúlad so zmluvou existujúci v čase dodania tovaru, a že teda podľa článku 3 ods. 4 uvedenej smernice musí znášať nevyhnutné náklady vynaložené na uvedenie tovaru do súladu so zmluvou. Podľa Komisie sa zníženie náhrady uvedené v odôvodnení č. 15 smernice 1999/44 týka iba zrušenia zmluvy. Komisia trvá na význame vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov v práve Spoločenstva a uvádza, že zaplatením ceny tovaru si spotrebiteľ splnil svoje povinnosti a že požiadavka zaplatenia náhrady za užívanie by zničila rovnováhu medzi predávajúcim a spotrebiteľom. Podľa Komisie sú finančné záujmy predávajúceho dostatočne chránené jeho možnosťou dovolávať sa neprimeranosti podmienok nahradenia tovaru.
VI – Posúdenie generálnej advokátky
A – Úvodné pripomienky
37. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či smernici 1999/44 odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá predávajúcemu umožňuje, aby v prípade nahradenia vadného tovaru žiadal od kupujúceho zaplatenie náhrady za užívanie tohto tovaru. Toto právo predávajúceho vyplýva z § 439 ods. 4 BGB týkajúceho sa dodatočného splnenia záväzku, v spojení s § 346 ods. 1 a 2 prvým pododsekom BGB, ktorý upravuje účinky zrušenia zmluvy. Vyššie uvedené ustanovenia nemeckého občianskeho zákonníka tak prenášajú na prípad nahradenia tovaru režim, ktorý sa vzťahuje na prípad zrušenia zmluvy. Súdny dvor má v prejednávanej veci vykladať smernicu 1999/44 po prvýkrát v rámci prejudiciálneho konania.(18)
38. V nemeckej právnej doktríne vyvolala otázka opodstatnenosti práva na náhradu za užívanie rozsiahlu akademickú debatu. Autori veľmi často v prospech uvedenej právnej úpravy citujú dôvodovú správu k relevantným ustanoveniam BGB(19) a dovolávajú sa z nej vyplývajúceho argumentu, podľa ktorého má kupujúci z nahradenia tovaru hospodárske výhody.(20) Veľmi často odkazujú, ako na skutočnosť svedčiacu o súlade so smernicou 1999/44, na jej odôvodnenie č. 15 a uvádzajú argument, podľa ktorého zaplatenie náhrady za užívanie nepatrí medzi nevyhnutné náklady vynaložené na uvedenie tovaru do súladu so zmluvou v zmysle článku 3 ods. 4 smernice.(21) Napriek tomu podstatné množstvo autorov sa rovnako vyslovuje proti zlučiteľnosti nemeckej právnej úpravy so smernicou 1999/44.(22) Okrem nezlučiteľnosti smernice poukazujú na nevyváženosť tejto právnej úpravy, ktorá umožňuje predávajúcemu ponechať si výhody, ktoré získal z prijatej kúpnej ceny.(23)
B – Prípustnosť
39. Pokiaľ ide o otázku prípustnosti, je potrebné konštatovať, ako Komisia správne uviedla počas pojednávania, že prípustnosť prejudiciálnej otázky nemôže byť podmienená otázkou, či vo vnútroštátnom meradle možno vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade so smernicou. Zásada zákazu výkladu contra legem platí iba v prípade, keď vnútroštátny súd vykladá vnútroštátne právo v súlade s právom Spoločenstva, čiže v rámci návrhu na začatie prejudicálneho konania nie je možné hovoriť o zákaze výkladu contra legem. Zmysel výkladu v rámci prejudiciálneho konania spočíva v zabezpečení správneho a jednotného uplatňovania práva Spoločenstva vo všetkých členských štátoch prostredníctvom jeho výkladu.(24)
40. Vyhlásenia k článku 20 Grundgesetz sa týkajú výlučne nemeckého ústavného práva, v dôsledku čoho toto ustanovenie nemôže ako také ovplyvniť prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Kritériá prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž definuje iba článok 234 ES, a nie vnútroštátne právo. Iný výklad by znamenal, že členský štát môže sám určiť uplatniteľnosť článku 234 ES, čo by mohlo viesť k nejednotnému používaniu práva Spoločenstva v členských štátoch. Prejudiciálna otázka je teda prípustná.
C – Posúdenie
41. Na úvod treba spresniť, že BGB hovorí o „kupujúcom“ a „predávajúcom“ vo všeobecnosti, hoci smernica 1999/44 hovorí o „spotrebiteľovi“ a „predávajúcom“, ktorý predáva spotrebné tovary. V prejednávanom prípade je možné zaradiť kupujúceho do kategórie „spotrebiteľ“(25) a predávajúceho do kategórie „predávajúci“(26) v zmysle smernice 1999/44. Okrem toho predaj sporáka na osobné použitie predstavuje predaj „spotrebného tovaru“(27) v zmysle tejto smernice.
42. Jadrom problému tejto veci je výklad pojmu „bezplatne“ uvádzaného v článku 3 smernice 1999/44 a s tým súvisiaca otázka, či „bezplatné nahradenie“ znamená, že predávajúci nemá požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie vadného tovaru.
43. V rámci doslovného výkladu je na úvod potrebné zdôrazniť, že podľa článku 3 ods. 1 smernice 1999/44 predávajúci „zodpovedá spotrebiteľovi za akýkoľvek existujúci nesúlad v čase dodania tovaru“. Smernica teda jasne uvádza, že zodpovednosť za nesúlad dodaného tovaru so zmluvou, ktorý existuje v čase jeho dodania, znáša predávajúci a že predávajúci musí zodpovedať za toto vadné plnenie. Pokiaľ by bola povolená právna úprava, podľa ktorej by predávajúci mohol požadovať náhradu za užívanie tovaru, tento predávajúci by bol zbavený akejkoľvek zodpovednosti za akýkoľvek nesúlad so zmluvou existujúci v čase dodania tovaru a časť zodpovednosti, ktorú by mal znášať predávajúci, by bola pravdupovediac prenesená na spotrebiteľa.
44. Článok 3 ods. 2 smernice dáva spotrebiteľovi právo požadovať „bezplatné uvedenie tovaru do súladu so zmluvou“, čo znamená, že na žiadosť spotrebiteľa je predovšetkým možné pristúpiť k bezplatnému uvedeniu tovaru do súladu opravou alebo nahradením vadného tovaru. V tomto zmysle si podľa môjho názoru musí spotrebiteľ vybrať medzi požadovaním opravy a nahradenia to, čo je možné a primerané.(28) Ak nie je možná a primeraná ani oprava, ani nahradenie tovaru, spotrebiteľ môže požadovať zníženie ceny alebo zrušiť zmluvu.(29) Článok 3 ods. 3 smernice 1999/44 znovu výslovne uvádza, že oprava, ako aj nahradenie tovaru musia byť vykonané „bezplatne“. Obvyklý význam slova „bezplatne“ uvedeného v tomto článku už naznačuje, že nemecká právna úprava nie je v súlade so smernicou.(30) Článok 3 ods. 4 smernice 1999/44 zahŕňa definíciu výrazu „bezplatne“. Táto definícia odporuje nemeckej právnej úprave, a to z dvoch dôvodov.
45. Toto ustanovenie v prvom rade veľmi jasne určuje, že výraz „bezplatne“ označuje „nevyhnutné náklady, ktoré sa vynaložia pri uvedení tovaru do súladu“. Bez ohľadu na to, či predávajúci podmieni nahradenie tovaru zaplatením náhrady za užívanie, alebo či nahradí tovar a bude požadovať náhradu neskôr, náhrada môže byť považovaná za náklady vynaložené na uvedenie tovaru do súladu so zmluvou. Definíciu bezplatnosti je potrebné vykladať vzhľadom na článok 3 ods. 1 smernice 1999/44, ktorý stanovuje, že predávajúci zodpovedá za akýkoľvek nesúlad existujúci v čase dodania tovaru. Z toho vyplýva, že predávajúci znáša všetky náklady vynaložené na uvedenie tovaru do súladu so zmluvou.
46. Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie nemeckej vlády, podľa ktorého tieto náklady zahŕňajú „hlavne náklady na poštovné, prácu a materiál“, je potrebné trvať na skutočnosti, že citované vymenovanie je iba indikatívne, a nie taxatívne. Zákonodarca Spoločenstva tým, že použil výraz „hlavne“, chcel uviesť najtypickejšie príklady nákladov, ktoré môžu byť vynaložené v prípade nahradenia tovaru, ale nechcel obmedziť pôsobnosť tohto ustanovenia. Ak teda vychádzame zo zásady exempla illustrant non restringunt legem, možno konštatovať, že „náklady“ zahŕňajú nielen náklady na dodanie tovaru v súlade so zmluvou.(31) Z uvedenej definície teda vyplýva, že výraz „bezplatne“ pokrýva akékoľvek náklady na uvedenie tovaru do súladu so zmluvou, ktoré zahŕňajú druhy nákladov vymenované ako príklad, ako aj všetky ostatné náklady, ktoré môžu byť vynaložené v rámci nahradenia tovaru.
47. Je tiež potrebné objasniť, či požiadavka zaplatenia náhrady za užívanie spôsobuje spotrebiteľovi „závažné ťažkosti“ v zmysle článku 3 ods. 3 tretieho pododseku smernice 1999/44. V tejto súvislosti sa stotožňujem s argumentáciou rakúskej vlády, podľa ktorej zaplatenie náhrady za užívanie predstavuje „závažné ťažkosti“ v zmysle uvedenej smernice. Výraz „závažné ťažkosti“ zahŕňa nielen praktické prekážky, ktoré vznikajú pri nahradení tovaru, ale aj ťažkosti všeobecne a finančné „ťažkosti“ sú dodatočnými ťažkosťami, ktoré podľa môjho názoru môžu byť závažnejšie, než sú praktické prekážky, na ktoré môže spotrebiteľ naraziť pri nahradení tovaru.
48. Okrem toho finančné záujmy predávajúceho sú dostatočne chránené, ako to Komisia správne uvádza v jej písomných pripomienkach, skutočnosťou, že predávajúci sa môže dovolávať neprimeranosti spôsobu nápravy zvoleného spotrebiteľom. Článok 3 ods. 3 druhý pododsek smernice 1999/44 stanovuje, že spôsob vykonania nápravy je neprimeraný, „ak predávajúcemu vzniknú náklady neprimerané v porovnaní s alternatívnou nápravou“. Ak by pri nahradení tovaru predávajúcemu vznikli neprimerané náklady, mohol by odmietnuť žiadosť spotrebiteľa o nahradenie tovaru. Ak by aj oprava tovaru nebola možná alebo by bola neprimeraná, mohlo by to podľa tejto zásady spotrebiteľa viesť k zvoleniu subsidiárnej žiadosti a požadovaniu zníženia ceny alebo zrušenia zmluvy. Smernica tak predávajúceho chráni dostatočne, pričom však spotrebiteľovi umožňuje účinne uplatňovať jeho práva.(32)
49. Je tiež potrebné predvídať praktické dôsledky požadovania náhrady za užívanie. V prípade, ak predávajúci požaduje od spotrebiteľa zaplatenie náhrady za užívanie a ak oprava nie je možná, spotrebiteľ nemá veľa možností. Ak predávajúci podmieni nahradenie tovaru zaplatením náhrady, spotrebiteľ môže buď zaplatiť náhradu a dostať nový tovar, alebo zostať bez nového tovaru. Rovnako, ak predávajúci nepodmieni nahradenie tovaru zaplatením náhrady za užívanie, ale požaduje toto zaplatenie následne, je možné, že spotrebiteľ bude dokonca váhať požadovať nahradenie tovaru. V praxi sa teda môže stať, že z dôvodu žiadosti o náhradu za užívanie spotrebiteľ vôbec neuplatní svoje právo na nahradenie tovaru, čo je v každom prípade v rozpore s duchom a cieľom smernice 1999/44. Teoreticky by spotrebiteľ mohol na základe článku 3 ods. 5 tretej zarážky smernice 1999/44 namietať závažné ťažkosti, ktoré mu spôsobuje nahradenie, a od predávajúceho by mohol požadovať zníženie ceny alebo by mohol zrušiť zmluvu. Vzniká však otázka, či by sa vzhľadom na súčasnú nemeckú právnu úpravu na takúto námietku prihliadalo. Takáto situácia by mohla spotrebiteľa odrádzať od formulovania akejkoľvek požiadavky na základe smernice 1999/44. Z praktického hľadiska je tiež potrebné zohľadniť skutočnosť, že požiadavka náhrady za užívanie je mimoriadne problematická, pokiaľ ide o tovary, ktorých hodnota rýchlo klesá a ktorých cena môže medzi kúpou a nahradením z dôvodu vývoja nových modelov podstatne klesnúť. To je napríklad prípad počítačov, mobilných telefónov a automobilov.(33) V takomto prípade kupujúci získava model, ktorý má v čase jeho nahradenia nižšiu hodnotu, než akú mal v čase jeho kúpy, a okrem toho ešte musí zaplatiť náhradu za užívanie.
50. Už len z doslovného výkladu článku 3 smernice 1999/44 teda vyplýva, že tomuto ustanoveniu odporuje taká právna úprava, akou je nemecká právna úprava. Hoci doslovný výklad podľa môjho názoru už veľmi jasne odpovedá na otázku vnútroštátneho súdu(34), tento výklad je iba premisou, ktorú ešte treba odôvodniť, využijúc ostatné typy výkladu(35). Teleologický a systematický výklad tiež nesporne privádzajú k záveru, že smernica 1999/44 odporuje takej právnej úprave, akou je nemecká právna úprava. Na podporu tohto tvrdenia možno uviesť viac argumentov.
51. Z teleologického výkladu smernice 1999/44 vyplýva, že jej cieľom je zabezpečiť dosiahnutie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov. To vyplýva z článku 3 ods. 1 písm. t) a článku 153 ods. 1 ES.(36) Podľa posledného uvedeného článku Spoločenstvo v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov.(37) Právna úprava, akou je nemecká právna úprava, zjavne kladie prekážky snahe Komisie dosiahnuť čo možno najvyššiu možnú úroveň ochrany spotrebiteľov, najmä jej snahe chrániť ich hospodárske záujmy.
52. V rámci ochrany spotrebiteľov je osobitným cieľom(38) smernice 1999/44 zabezpečiť minimálnu harmonizáciu ustanovení v oblasti predaja a záruk na spotrebné tovary.(39) Požiadavka minimálnej harmonizácie tiež vyplýva z odôvodnenia č. 24, ako aj článku 8 ods. 2 smernice 1999/44, ktoré umožňujú členským štátom s cieľom ochrany spotrebiteľov prijať alebo ponechať v účinnosti prísnejšie predpisy než predpisy, ktoré uvádza smernica. Teleologický výklad umožňuje dospieť k jasnému záveru, že nemecká právna úprava, ktorá spotrebiteľovi zaručuje nižšiu úroveň ochrany, než akú zaručuje smernica 1999/44, je teda a fortiori v rozpore s touto smernicou. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že ustanovenia smernice 1999/44 zabezpečujú kogentné ustanovenia týkajúce sa práv spotrebiteľa a že zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na nižšej úrovni ochrany spotrebiteľa a vylúčiť tak bezplatnosť nahradenia tovaru.(40)
53. Takisto z odôvodnení č. 2, 4 a 5 smernice 1999/44 jasne vyplýva, že úsilie vynaložené na dosiahnutie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa má za cieľ správne fungovanie vnútorného trhu,(41) ktoré spotrebiteľom umožní voľne kupovať spotrebné tovary v iných členských štátoch.(42) Vyššia úroveň ochrany spotrebiteľov teda môže podporiť to, čomu sa hovorí pasívny voľný pohyb tovarov a služieb, v rámci ktorého spotrebiteľ kupuje tovar alebo prijíma službu v inom členskom štáte.(43) Na zabezpečenie voľného pohybu tovarov a služieb musia byť spotrebiteľom poskytnuté čo možno najjednotnejšie podmienky na nákup tovarov a príjem služieb, čo platí rovnako pre podmienky týkajúce sa nahradenia tovaru. Tieto podmienky môžu byť v Nemecku menej priaznivé z dôvodu možnosti predávajúceho požadovať zaplatenie náhrady za užívanie, čo môže viesť k poruchám na vnútornom trhu a obmedzeniu voľného pohybu tovarov a služieb. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v niekoľkých iných členských štátoch predávajúci nemôže od spotrebiteľa požadovať náhradu za užívanie vadného výrobku.(44) Je možné predstaviť si, že spotrebiteľ z iného členského štátu, ktorý sa v Nemecku dozvie o požiadavke zaplatiť náhradu za užívanie, bude váhať nad svojimi budúcimi nákupmi v tomto členskom štáte.
54. Rovnako z právneho základu, na ktorom bola smernica 1999/44 prijatá, teda z článku 95 ES vyplýva, že táto smernica(45) má za cieľ zlepšenie fungovania vnútorného trhu.(46) Z judikatúry a právnej doktríny vyplýva, že článok 95 ES môže byť právnym základom úpravy Spoločenstva, iba ak táto právna úprava má za cieľ účinne prispieť k vytvoreniu a zlepšeniu podmienok fungovania vnútorného trhu a prispieva k odstráneniu prekážok voľného pohybu tovarov alebo služieb, alebo k odstráneniu narušovania hospodárskej súťaže.(47) Na základe tohto článku nie je možné prijať právnu úpravu, ktorá tieto podmienky harmonizuje iba akcesoricky.(48)
55. Ani vykonávajúc systematický výklad, nie je možné dôjsť k záveru, že smernica 1999/44 na základe jej odôvodnenia č. 15 povoľuje žiadosť o náhradu za užívanie. Po prvé treba poukázať na formálny (vonkajší) aspekt tohto ustanovenia.(49) Z konštrukcie tohto odôvodnenia jasne vyplýva, že sa týka len zrušenia zmluvy. Skutočnosť, že zrušenie zmluvy je spomenuté iba v druhej vete tohto odôvodnenia, neznamená, že prvú a druhú vetu možno skúmať oddelene, ale že celé odôvodnenie č. 15 sa má považovať za systematický celok. Ak je toto odôvodnenie takto skúmané, je zjavné, že zníženie náhrady, ktorá má byť vyplatená spotrebiteľovi, je možné iba v prípade zrušenia zmluvy.
56. Po druhé je však v rámci systematického výkladu potrebné zohľadniť (vnútornú) systematiku celej smernice 1999/44, ktorá má vytvárať koherentný celok bez vnútorných rozporov.(50) Ak by na základe odôvodnenia č. 15 bola požiadavka predávajúceho na náhradu za užívanie prípustná, viedlo by to k vnútorným rozporom medzi týmto odôvodnením a článkom 3 uvedenej smernice, ktorý požaduje bezplatnosť nahradenia. Navyše musím trvať na skutočnosti, že odôvodnenie č. 15 nemá v zmysle, ktorý mu udeľuje nemecká vláda, ekvivalent v normatívnej časti smernice 1999/44.
57. Rovnako nemôžem súhlasiť s argumentáciou nemeckej vlády, podľa ktorej historický výklad článku 3 ods. 2 smernice 1999/44 naznačuje, že predávajúci môže od spotrebiteľa požadovať zaplatenie náhrady za užívanie.
58. Skutočnosť že formulácia uvádzaná v smernici 1999/44 „bezplatná oprava tovaru…, alebo nahradenie tovaru“(51) bola od posledného návrhu Komisie zmenená na „aby tovar opravil alebo nahradil, v oboch prípadoch bezplatne“,(52) je práve argumentom nasvedčujúcim tomu, aby aj nahradenie tovaru bolo vo všetkých prípadoch bezplatné.(53) V zmene znenia vidím dodatočný prvok preukazujúci, že zákonodarca Spoločenstva nepochybne chcel požadovať aj bezplatnosť nahradenia tovaru, nielen iba bezplatnosť opravy a že sa v tomto zmysle nepridŕžal pôvodného znenia návrhu Komisie. K podobnému záveru je možné dôjsť, pokiaľ ide o tlačové komuniké zmierovacieho výboru(54), ktorého sa dovoláva nemecká vláda a ktoré podľa nej preukazuje, že výraz „bezplatne“ sa obmedzuje na náklady opravy, najmä na náklady na poštovné, prácu a materiál. Znenie smernice 1999/44 sa odlišuje od znenia tohto tlačového komuniké, čo opätovne preukazuje, že smernica 1999/44 nesporne chcela zaviesť aj bezplatnosť nahradenia tovaru.(55)
59. Napriek tomu je potrebné zdôrazniť, že aj keby historický výklad viedol k riešeniu, ktoré navrhuje nemecká vláda, tento druh výkladu sám osebe nepostačuje a nemôže byť rozhodujúci,(56) lebo má iba sekundárnu rolu pri výklade ustanovení Spoločenstva.(57) Právny dosah právneho predpisu Spoločenstva môže vyplývať len z predpisu samotného, vzhľadom na jeho kontext a cieľ.(58)
60. V rámci týchto návrhov je ešte potrebné odpovedať na dva argumenty nemeckej vlády. Prvý argument sa týka veci Schulte, druhý argument sa týka otázky, či sa spotrebiteľ nahradením tovaru bezdôvodne obohacuje.
61. Pokiaľ ide o vec Schulte(59), ktorej sa dovoláva nemecká vláda, zastávam názor, že ju nie je možné prebrať na problematiku požiadavky na náhradu za užívanie.
62. Na jednej strane sa vec Schulte týka ochrany spotrebiteľov v prípade odstúpenia od zmluvy, čo je nárok s odlišnými charakteristikami, než aké má nahradenie tovaru. V tejto súvislosti musím tiež zdôrazniť, že vo veci Schulte nešlo o zrušenie zmluvy z dôvodu vadného tovaru, ako uvádza článok 3 ods. 5 smernice 1999/44, ale o odstúpenie od zmluvy. Vo veci Schulte Súdny dvor konštatoval, že smernici 85/577/CEE(60) neodporuje, aby vnútroštátne právo stanovilo povinnosť „[spotrebiteľa] v prípade odstúpenia od zmluvy o hypotekárnom úvere nielen splatiť prijaté sumy na základe tejto zmluvy, ale navyše zaplatiť veriteľovi úroky uplatňované na trhu“(61). Týmto rozhodnutím teda Súdny dvor povolil vnútroštátnu právnu úpravu dodržiavajúcu zásadu, podľa ktorej si obe zmluvné strany musia navzájom vrátiť získané výhody. Situácia je však iná, pokiaľ sa požaduje nahradenie vadného tovaru. Žiadosť o nahradenie vadného tovaru sa nespravuje zásadou vzájomného vrátenia získaných výhod, ale zásadou výkladu zmluvy favor contractus, podľa ktorej zmluva zostáva platnou, pokiaľ je to možné, a nahradenie tovaru teda smeruje k plneniu zmluvy.
63. Na druhej strane v rozsudku Schulte je uvedená zásada, podľa ktorej nemá spotrebiteľ v prípade odstúpenia od zmluvy nevyhnutne povinnosť vrátiť pôžičku navýšenú o úroky, pokiaľ si druhá strana nesplnila riadne svoje povinnosti. V bode 94 uvedeného rozsudku Súdny dvor rozhodol, že nie je v rozpore so smernicou 85/577, aby sa vnútroštátne pravidlá, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý odstúpil od zmluvy o pôžičke, musel okamžite a v celosti splatiť pôžičku spolu s úrokmi uplatňovanými na trhu, nepoužili v situáciách, keď predajca nerešpektoval povinnosť informovať spotrebiteľa. V rámci pravidla, podľa ktorého musí zmluvná strana, ktorá si nesplnila riadne svoju povinnosť, niesť sama zodpovednosť za toto vadné plnenie, je teda možné prirovnať odstúpenie od zmluvy k nahradeniu vadného tovaru. Ide však opäť o argument nasvedčujúci tomu, že predávajúci v prípade nahradenia vadného tovaru musí znášať plnú zodpovednosť za vadné plnenie a v tejto súvislosti tiež všetky náklady, ktoré sa toho týkajú.
64. V prejednávanej veci tiež nie je možné tvrdiť, že spotrebiteľ sa bezdôvodne obohatil.(62) Zaplatením kúpnej ceny si spotrebiteľ riadne splnil svoju povinnosť, ktorá mu prislúcha podľa synalagmatickej zmluvy o predaji spotrebného tovaru, zatiaľ čo predávajúci si nesplnil svoju povinnosť tak, ako sa na to v zmluve zaviazal. Vo svetle zásady pacta sunt servanda teda žiadosť o nahradenie tovaru predpokladá len žiadosť adresovanú predávajúcemu, aby si splnil svoje zmluvné povinnosti. Každá zmluvná strana totiž musí sama znášať nebezpečenstvo vadného plnenia svojej povinnosti. Zodpovednosť za skutočnosť, že môže dôjsť k nahradeniu tovaru, nenesie spotrebiteľ; spotrebiteľ si iba praje, aby mohol tovar riadne užívať, čo mu predávajúci musí umožniť.
65. V dôsledku toho je neprijateľné, aby spotrebiteľ, ktorý si riadne splnil svoju zmluvnú povinnosť, musel zaplatiť náhradu za užívanie vadného tovaru predávajúcemu, ktorý si svoju povinnosť riadne nesplnil. Dodaním nového tovaru spotrebiteľ získava iba to, na čo má nárok, čiže tovar zodpovedajúci zmluve; v prejednávanej veci teda vôbec nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení spotrebiteľa.
66. Berúc na zreteľ súhrn vyššie uvedených úvah, zastávam názor, že nemecká právna úprava, podľa ktorej má predávajúci právo v prípade nahradenia vadného tovaru žiadať od kupujúceho zaplatenie náhrady za užívanie tohto tovaru, odporuje smernici 1999/44.
VII – Návrh
67. Vzhľadom na súhrn vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že spojené ustanovenia článku 3 ods. 2, 3 prvého pododseku a ods. 4 alebo článku 3 ods. 3 tretieho pododseku smernice 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar sa majú vykladať tak, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že predávajúci môže v prípade uvedenia tovaru do súladu so zmluvou prostredníctvom jeho nahradenia požadovať od spotrebiteľa náhradu za užívanie pôvodne dodaného vadného tovaru.