Oznámenie v Úradnom vestníku

 

Žaloba podaná dňa 4. augusta 2004: Brandt Italia spa proti Komisii Európskych spoločenstiev

(Vec T-323/04)

(Jazyk konania: taliančina)

Brandt Italia spa, v zastúpení: Martijn van Empel, Claudio Visco a Salvatore Lamarca, avvocati, podal 4. augusta 2004 na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev žalobu proti Komisii Európskych spoločenstiev.

Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

Vyhlásil rozhodnutie Komisie C(2004)930 konečné znenie z 30. marca 2004 za neplatné a tým ho zrušil;

subsidiárne zrušil toto rozhodnutie čiastočne, teda len vzhľadom na článok 3, ktorý Taliansky štát zaväzuje protiprávne udelenú štátnu pomoc spätne vymáhať;

zaviazal Komisiu Európskych spoločenstiev nahradiť trovy konania.

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Napadnutým rozhodnutím bola štátna pomoc týkajúca sa naliehavých opatrení v oblasti zamestnanosti, ktorú Taliansko udelilo na základe zákonného dekrétu č. 23 zo 14. februára 2003, vydanom v zákone zo 17. apríla 2003, vyhlásená za nezlučiteľnú so spoločným trhom a talianskej vláde bolo uložené údajnú štátnu pomoc spätne vymáhať od žalobcu, ktorý ju získal za účelom kúpy časti podniku spoločnosti Ocean spa per la refrigerazione, umiestnenom vo Verolanuova, kraj Brescia.

Na podporu svojej žaloby žalobca najskôr namieta tvrdenie Komisie, že na základe zákonného dekrétu č. 23/2003 bola príjemcom udelená individuálna pomoc, ktorá viedla k narušeniu súťaže. V zmysle právnej úpravy v oblasti Cassa Integrazione Guadgni e Mobilità (všeobecná právna úprava) boli totiž zvýhodnenia vyplývajúce údajne zo zákonného dekrétu v skutočnosti prístupné aj každej inej spoločnosti, ktorá zamestnáva zamestnancov, zapísaných do zoznamu mobility. Preto zákonný dekrét č. 23/2003 síce zlepšil postavenie prevedených zamestnancov, avšak neviedol ku žiadnemu hospodárskemu zvýhodneniu príjemcov a teda v danom prípade žalobcu. Žalobca okrem toho uvádza, že Komisia nevykonala úplné a presné zhodnotenie hospodárskych vplyvov vnútroštátneho opatrenia a nezohľadnila dodatočné náklady podnikov pri nadobúdaní časti podniku, ktoré sú povinné niesť (sociálnu a finančnú) záťaž ako aj (sociálnu a finančnú) zodpovednosť, akú by bez vykonania daného opatrenia nemali. Napokon žalobca poukazuje na všeobecný charakter sporného opatrenia, na základe ktorého viedlo dané opatrenie práve k tým následkom, aké predvídajú všeobecné ustanovenia zákona č. 223/91. Podľa vyjadrenia žalobcu Komisia svoj príkaz talianskej vláde, aby finančnú výhodu, ktorú prijal žalobca na základe zákonného dekrétu ako individuálnu pomoc, spätne vymáhala, založila na preskúmaní dekrétu 23/2003, pričom dané opatrenie posúdila ako opatrenie všeobecnej schémy pomoci. Svojím rozhodnutím o vymáhaní individuálnej pomoci v rámci rozhodnutia týkajúceho sa schémy pomoci Komisia porušila článok 88 ES, pričom navyše nezohľadnila ustanovenia nariadenia (ES) č. 659/1999. Navyše Komisia vôbec neskúmala konkrétny skutkový stav súvisiaci s údajnou individuálnou pomocou, o ktorej vymáhaní rozhodla. Mala začať samostatné a osobitné konanie o posúdení zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia vo vzťahu ku kritériám pre individuálnu pomoc alebo sa pridržiavať nástrojov na prijatie dočasných opatrení zabezpečujúcich jej vrátenie, stanovených v nariadení (ES) č. 659/1999.

Komisia okrem toho porušila články 88 a 89 ES ako aj ustanovenia nariadení (ES) č. 994/98 a 2204/2002. Z tohto hľadiska Komisia vyhlásila za neplatné s účinnosťou ex tunc opatrenie, na ktoré sa potenciálne mohla vzťahovať jedna z výnimiek stanovených nariadením (ES) č. 2204/2002 a ktoré mohlo byť preto posudzované ako "existujúca pomoc" v zmysle článku 88 ES. Ďalej si Komisia protiprávne prisvojila oprávnenie určiť, že na zákonný dekrét č. 23/2003 sa nevzťahuje nariadenie (ES) č. 2204/2002, čím prekročila hranice svojej pôsobnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 89 ES v spojení s nariadeniami (ES) č. 994/98 a 2204/2002.

Navyše je článok 3 napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo Taliansko zaviazané spätne vymáhať údajnú štátnu pomoc od príjemcov, nezlučiteľný s princípom ochrany legitímnej dôvery.

Napokon Komisia v tejto veci porušila povinnosť odôvodniť rozhodnutie v zmysle článku 253 ES a tiež sa dopustila zneužitia svojej právomoci.

____________