ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (tretia komora)
zo 16. mája 2007
Vec T‑324/04
F
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Verejná služba – Úradníci – Príspevok na expatriáciu – Žaloba o neplatnosť – Žaloba o náhradu škody – Článok 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku – Pojem medzinárodná organizácia – Zvyčajné bydlisko a hlavné zamestnanie – Zamietnutie príspevku na expatriáciu so spätnou účinnosťou – Náhrada neoprávnených platieb“
Predmet: Žaloba, ktorej predmetom je jednak návrh na zrušenie rozhodnutí Komisie, ktorými bol žalobcovi zamietnutý príspevok na expatriáciu so spätnou účinnosťou a stanovený spôsob vymáhania neoprávnene vyplatených súm z tohto dôvodu, a jednak návrh na náhradu všetkých súm, ktoré boli alebo budú zrazené z platu žalobcu od februára 2004, zvýšené o úroky, ako aj návrh na náhradu škody smerujúci k náhrade materiálnej a nemateriálnej ujmy, ktorú údajne utrpel
Rozhodnutie: Žaloba sa zamieta. Každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania
(Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1)
2. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania
[Články 46 UO a 48 UO; Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods.1 písm. a)]
3. Úradníci – Zásady – Ochrana legitímnej dôvery – Riadna správa vecí verejných – Povinnosť starostlivosti
(Služobný poriadok úradníkov, článok 85; príloha VII, článok 4 ods. 1)
1. Postačuje, ak jedno z kritérií stanovených v článku 4 prílohy VII služobného poriadku, teda zvyčajné bydlisko alebo hlavné zamestnanie je splnené v mieste výkonu práce úradníka, na to, aby tento úradník nemal nárok na príspevok na expatriáciu.
Pokiaľ ide o určenie hlavného zamestnania, skutočnosť, že úradník mal v referenčnom období titul advokáta a bol v krajine svojho pôvodu zapísaný v komore advokátov, sama osebe nepostačuje na preukázanie, že toto povolanie skutočne vykonával ako hlavné a prevažujúce, pokiaľ chýbajú konkrétne údaje o dĺžke tejto činnosti a jej obsahu.
Pokiaľ ide o určenie zvyčajného bydliska, skutočnosť, že si úradník nechal predĺžiť platnosť svojich oficiálnych preukazov totožnosti, zachoval si v krajine svojho pôvodu zdravotné poistenie a má tam daňový domicil, sama osebe nepreukazuje, že trvalé centrum jeho životných záujmov sa tam ešte stále nachádza. Keď niektorý z týchto prvkov môže nasvedčovať, že úradník mal trvalé vzťahy k svojej krajine pôvodu, ide o čisto formálne prvky, ktoré neumožňujú preukázať jeho skutočné bydlisko. Pokiaľ ide konkrétne o platbu daní v krajine pôvodu na základe dohovoru o zamedzení dvojitého zdanenia medzi touto krajinou a krajinou výkonu práce úradníka, daňové priznania z krajiny pôvodu bez toho, aby bolo doložené, aké rozhodnutie by prijali orgány oboch krajín voči úradníkovi na základe uvedenej dohody, sama osebe nepostačuje na preukázanie zvyčajného bydliska úradníka v krajine pôvodu, pretože tieto priznania môžu byť výsledkom jednostranného rozhodnutia zaplatiť dane v tejto krajine.
(pozri body 54, 65, 76 a 77)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 13. apríla 2000, Reichert/Parlament, T‑18/98, Zb. VS s. I‑A‑73, II‑309, bod 30; Súd prvého stupňa, 3. mája 2001, Liaskou/Rada, T‑60/00, Zb. VS s. I‑A‑107, II‑489, bod 63
2. Aby na účely uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky poslednej vety prílohy VII služobného poriadku bola organizácia považovaná za „medzinárodnú organizáciu“, musí byť identifikovaná a formálne uznaná štátmi alebo medzinárodnými organizáciami vytvorenými štátmi. Toto uznanie sa musí uskutočniť formálnym vyhlásením, aktom pozitívneho práva, dohodou alebo zmluvou, z ktorej výslovne vyplýva, že táto organizácia je skutočne uznaná štátmi alebo medzinárodnými organizáciami vytvorenými štátmi.
V tejto súvislosti články 46 a 48 Zmluvy ESUO, ktoré upravujú spoluprácu podnikov a združení s Komisiou na účely uľahčenia plnenia ich úloh, nie je formálnym uznaním týchto podnikov a združení; tieto články skôr stanovujú práva a povinnosti, ktoré na základe tejto zmluvy majú právne subjekty, na ktoré sa vzťahuje.
Okrem toho skutočnosť, že Komisia mohla s týmito podnikmi a združeniami konzultovať a že sa tieto zúčastňovali poradných a prípravných schôdzí, nemožno považovať za úlohu vo verejnom záujme, ktorých plnením Spoločenstvo poverilo predmetné subjekty.
Napokon na posúdenie medzinárodného charakteru určitej organizácie je potrebné vziať do úvahy výlučne jej vlastné zloženie a nie jej príslušnosť k iným organizáciám s medzinárodným zložením.
(pozri body 113, 115, 117, 121 a 122)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 30. marca 1993, Vardakas/Komisia, T‑4/92, Zb. s. II‑357; Súd prvého stupňa, 13. septembra 2005, Atienza Morales/Komisia, T‑99/03, Zb. VS s. I‑A‑225, II‑1029, bod 35
3. Skutočnosť, že administratíva pri dôkladnom skúmaní spisu úradníka neodhalila nesprávnosť vyplácania príspevku na expatriáciu tomuto úradníkovi, nemožno považovať za konkrétne správanie administratívy, ktoré by mohlo v úradníkovi vyvolať legitímnu dôveru, že neskôr nie je možné vymáhať náhradu neoprávnených platieb, keďže táto okolnosť iba potvrdzuje trvanie omylu administratívy, čo je predpokladom uplatnenia článku 85 služobného poriadku.
Pokiaľ nesprávnosť vyplácania tohto príspevku bola taká zjavná, že úradník náležite starostlivý so skúsenosťami a v platovej triede žalobcu o nej musel vedieť, neoznámením administratíve prípadnej neoprávnenej platby týkajúcej sa jeho finančných práv sa úradník vlastným správaním dostal do protiprávnej situácie, takže sa nemôže dovolávať svojej dobrej viery na účely oslobodenia od povinnosti nahradiť neoprávnené platby. V takom prípade nie je možné administratíve vytýkať porušenie povinnosti riadnej starostlivosti alebo zásady riadnej správy vecí verejných, lebo správne uplatnila článok 85 služobného poriadku.
(pozri body 159, 164 – 166 a 170)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 1. apríla 2004, Gussetti/Komisia, T‑312/02, Zb. VS s. I‑A‑125, II‑547, bod 106 a tam citovaná judikatúra