Spojené veci T‑239/04 a T‑323/04
Talianska republika a Brandt Italia SpA
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Štátna pomoc – Právna úprava, ktorá stanovuje neodkladné opatrenia na podporu zamestnanosti v prípade podnikov v ťažkostiach – Rozhodnutie vyhlasujúce schému pomoci za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďujúce vymáhanie poskytnutej pomoci“
Abstrakt rozsudku
1. Pomoc poskytovaná štátmi – Ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi – Narušenie hospodárskej súťaže – Kritériá posúdenia
(Článok 87 ES)
2. Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Schéma pomoci pre zamestnanosť – Zahrnutie
(Článok 87 ods. 1 ES)
3. Pomoc poskytovaná štátmi – Zákaz – Výnimky – Kategórie pomoci definované právnou úpravou, ktoré možno považovať za zlučiteľné so spoločným trhom – Nariadenie č. 2204/2002 o pomoci pre zamestnanosť
(Články 87 ES a 88 ES; nariadenie Komisie č. 2204/2002)
4. Pomoc poskytovaná štátmi – Rozhodnutie Komisie konštatujúce nezlučiteľnosť neoznámenej pomoci so spoločným trhom – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah
(Článok 87 ods. 1 ES a článok 253 ES)
5. Pomoc poskytovaná štátmi – Správne konanie – Povinnosť Komisie vyzvať dotknuté osoby, aby predložili svoje pripomienky
(Článok 88 ods. 2 ES)
6. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Celkové preskúmanie schémy pomoci – Prípustnosť
7. Pomoc poskytovaná štátmi – Vymáhanie protiprávnej pomoci – Uplatnenie vnútroštátneho práva
(Článok 88 ES)
1. Opatrenie štátu stanovujúce schému pomoci pre zamestnanosť hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že posilňuje finančnú situáciu niektorých podnikov v porovnaní s ich konkurentmi, a najmä je spôsobilé narušiť hospodársku súťaž a ovplyvniť obchod, ak podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, súťažia s výrobkami pochádzajúcim z iných členských štátov, a to aj keď samotné podniky svoje výrobky nevyvážajú.
(pozri bod 68)
2. Skutočnosť, že cieľom opatrenia štátu stanovujúceho schému pomoci pre zamestnanosť je podpora zamestnanosti, nemá nijaký vplyv na jeho kvalifikáciu ako štátnej pomoci, keďže článok 87 ods. 1 ES nerozlišuje štátne opatrenia podľa ich príčin alebo cieľov, ale definuje ich v závislosti od ich účinkov.
(pozri bod 69)
3. Na to, aby bola schéma pomoci považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom s ohľadom na nariadenie č. 2204/2002 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES o štátnej pomoci pre zamestnanosť, nepostačuje iba splnenie stanovených podmienok v určitých prípadoch možného uplatnenia. Je nevyhnutné, aby pomoc poskytnutá na základe schémy pomoci spĺňala tieto podmienky vo všetkých prípadoch.
Podmienky stanovené v uvedenom nariadení teda nespĺňa opatrenie štátu stanovujúce schému pomoci pre zamestnanosť, ktoré nevylučuje, aby bola pomoc poskytnutá veľkému podniku v nepodporovanom regióne. Okrem toho čisto teoretická možnosť, že v kontexte tohto opatrenia štátu bude prevádzajúcim malý alebo stredný podnik, nepostačuje na považovanie takto oznámenej pomoci za pomoc zlučiteľnú so spoločným trhom s ohľadom na usmernenia Spoločenstva pre štátnu pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach.
(pozri body 94, 101)
4. Povinnosť odôvodnenia je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlišovať od otázky dôvodnosti odôvodnenia, ktorá sa týka meritórnej zákonnosti sporného aktu. Odôvodnenie vyžadované podľa článku 253 ES musí byť prispôsobené povahe predmetného právneho aktu a musí jasne a jednoznačne vyjadrovať úvahy inštitúcie, ktorá právny akt vydala, aby mohli dotknuté osoby porozumieť dôvodom prijatého opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonávať kontrolu. Táto požiadavka sa musí posudzovať v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať adresáti alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne dotýka, na jeho objasnení. V odôvodnení nemusia byť uvedené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať nielen vzhľadom na jeho slovné znenie, ale aj na jeho celkový kontext, ako aj vzhľadom na všetky právne predpisy upravujúce danú oblasť.
Z týchto zásad predovšetkým vyplýva, že Komisia je povinná preukázať, že opatrenie je štátnou pomocou a že je nezlučiteľné so spoločným trhom. Komisia však naproti tomu nie je povinná podrobne sa vyjadriť k tvrdeniam dotknutých vnútroštátnych orgánov alebo tretích osôb ako vedľajších účastníkov konania, ktoré sú irelevantné.
Ak zo samotných okolností, za ktorých bola pomoc poskytnutá, možno v určitých prípadoch vyvodiť, že táto pomoc je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, potom je Komisia povinná prinajmenšom uviesť tieto okolnosti v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Komisia však nie je povinná preukázať skutočný dopad, ktorý mala protiprávna pomoc na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi. Povinnosť Komisie predložiť takýto dôkaz by totiž mala za následok zvýhodnenie členských štátov, ktoré poskytnú pomoc v rozpore s oznamovacou povinnosťou podľa článku 88 ods. 3 ES v neprospech štátov, ktoré oznámili zámer štátnej pomoci. Podľa znenia článku 87 ods. 1 ES so spoločným trhom totiž nie je zlučiteľná nielen pomoc, ktorá „narúša“ hospodársku súťaž, ale ani pomoc, ktorá „hrozí“ narušením hospodárskej súťaže.
(pozri body 117 – 119, 126, 127)
5. Uverejnenie oznámenia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES v Úradnom vestníku Európskej únie je primeraným prostriedkom na upovedomenie všetkých dotknutých subjektov o začatí takéhoto konania.
(pozri bod 141)
6. V prípade schémy pomoci na účely overenia, či táto schéma má prvky pomoci, sa môže Komisia bez toho, aby bola povinná osobitne skúmať každý prípad uplatnenia, obmedziť na skúmanie všeobecných znakov dotknutej schémy.
(pozri bod 142)
7. Vzhľadom na imperatívnu povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou podľa článku 88 ES podniky, ktoré sú príjemcami pomoci, môžu mať v zásade legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci len vtedy, ak pri jej poskytnutí bol dodržaný postup stanovený v uvedenom článku. Obozretne konajúci hospodársky subjekt musí byť totiž za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa, že uvedený postup bol dodržaný, aj keď protiprávnosť rozhodnutia o priznaní pomoci možno pripisovať dotknutému členskému štátu v rozsahu, v ktorom sa jeho zrušenie zdá byť v rozpore so zásadou dobrej viery.
Ak sa príjemca pomoci domnieva, že existujú mimoriadne okolnosti, na základe ktorých mohol mať legitímnu dôveru v zákonnosť pomoci, je úlohou vnútroštátneho súdu, ktorý vec prejednáva, aby po predložení prejudiciálnych otázok so žiadosťou o výklad Súdnemu dvoru prípadne posúdil predmetné okolnosti.
(pozri body 154, 155)