Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 25. apríla 2024(1)
Vec C‑159/23
Sony Computer Entertainment Europe Ltd
proti
Datel Design and Development Ltd,
Datel Direct Ltd,
JS
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právo duševného vlastníctva – Autorské právo a príbuzné práva – Právna ochrana počítačových programov – Smernica 2009/24/ES – Článok 1 – Pôsobnosť – Úkony podliehajúce obmedzeniam – Článok 4 ods. 1 – Zmena počítačového programu – Zmena obsahu premenných uložených do lokálnej pamäte a používaných pri prevádzke programu“
Úvod
1. Tak podľa práva Únie, ako aj podľa medzinárodného práva platného pre Úniu(2) musia byť počítačové programy chránené ako literárne diela v zmysle Bernského dohovoru(3). Táto kvalifikácia môže vyvolať pochybnosti. Hoci totiž počítačový program môže mať formu „textu“, teda zoznamu pokynov, ktoré má počítač vykonať, je to špecifický text z mnohých hľadísk, ktorý sa nepodobá žiadnej inej kategórii literárnych diel.
2. Účelom takéhoto počítačového programu nie je, aby ho používateľ čítal alebo inak priamo využíval, ale aby riadil činnosť stroja schopného spracúvať informácie, t. j. počítača. Úžitková forma počítačového programu, teda forma, v ktorej sú tieto počítačové programy bežne uvádzané na trh pre používateľov, nie je čitateľná pre človeka, pretože je určená na vykonanie strojom. Okrem toho aj počítačový program v ľudsky čitateľnej podobe je zrozumiteľný len kvalifikovaným osobám, pretože je formulovaný v umelom jazyku (programovacom jazyku), ktorý je bežným používateľom takýchto počítačových programov spravidla neprístupný. Z toho vyplýva obzvlášť dôležitá črta z hľadiska autorského práva k počítačovým programom ako chráneným dielam, a to, že vzhľadom na spôsob fungovania počítačov si každé použitie počítačového programu zvyčajne vyžaduje jeden alebo viacero úkonov rozmnožovania počítačového programu, ktoré podliehajú schváleniu nositeľa autorských práv k tomuto programu.
3. Nie je teda prekvapujúce, že ochrana počítačových programov, tak ako ju koncipuje právo Únie, sa podstatne líši od pravidiel „bežného“ autorského práva a blíži sa skôr k systému osobitnej ochrany.(4) Tento systém ochrany poskytuje nositeľom práv väčšiu kontrolu, na jednej strane nad konaním používateľov v ich súkromnej sfére, teda vo sfére, ktorá je za normálnych okolností mimo pôsobnosti autorského práva, a na druhej strane nad úkonmi, ktoré za normálnych okolností nespadajú pod výlučné práva autora, ako je napríklad zmena diela používateľom pre jeho vlastné potreby. Táto kontrola je totiž taká rozsiahla, že aj samotné oboznámenie sa s dielom, ktoré je v bežnom prípade literárneho diela zásadné, je povolené len na základe výnimky, v obmedzenom rozsahu a za určitých podmienok. Okrem toho výnimky obvykle stanovené v autorskom práve, počnúc tzv. „súkromným kopírovaním“, sú zo systému ochrany počítačových programov vylúčené.
4. Nič to však nemení na tom, že taká ochrana ako ochrana literárneho diela má významné vnútorné obmedzenie, a to, že sa v zásade obmedzuje na formu vyjadrenia diela, inak povedané na text.
5. V prejednávanej veci ide o to, či a prípadne v akom rozsahu sa ochrana, ktorú právo Únie priznáva počítačovým programom, môže uplatňovať aj nad rámec samotného textu. Inými slovami, do akej miery možno v prípade takýchto programov rozšíriť význam pojmu „text“?
6. Konkrétne ide v kontexte videohier o to, či je v súvislosti s videohrami prípustné, aby tretie strany vytvárali a používatelia používali bez povolenia nositeľov autorských práv k týmto hrám programy, ktoré uľahčujú hranie hry obchádzaním určitých ťažkostí, ktoré vytvoril jej autor, všeobecne známe ako „cheaty“ („cheat software“). Domnievam sa, že nositelia autorských práv k týmto videohrám chcú mať „to najlepšie z oboch svetov“, to znamená podriadiť veľmi širokej ochrane počítačových programov také prvky, ktoré by si mohli nárokovať nanajvýš oveľa obmedzenejšiu ochranu podľa „bežného“ autorského práva.
7. Význam prejednávanej veci však presahuje úzku oblasť videohier, pretože aj v iných odvetviach môžu existovať programy umožňujúce používanie počítačových programov spôsobom odlišným od ich pôvodného nastavenia.
Právny rámec
Medzinárodné právo
8. Podľa článku 4 Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva o autorskom práve (WIPO), ktorá bola prijatá v Ženeve 20. decembra 1996(5):
„Počítačové programy sú chránené v zmysle článku 2 Bernského dohovoru ako literárne diela. Táto ochrana sa vzťahuje na počítačové programy bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia.“
9. Analogické ustanovenie je uvedené v článku 10 ods. 1 Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva(6), podľa ktorej:
„Počítačové programy, či už v zdrojovom alebo v strojovom kóde, budú chránené ako literárne diela podľa Bernského dohovoru (1971).“
Právo Únie
10. Článok 1 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29/ES(7) uvádza:
„S výnimkou prípadov uvedených v článku 11 sa táto smernica nezaoberá a žiadnym spôsobom neovplyvňuje existujúce ustanovenia spoločenstva súvisiace s:
a) právnou ochranou počítačových programov.“
11. Podľa článku 2 písm. a) tejto smernice:
„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam.“
12. Článok 1 smernice 2009/24/ES(8) uvádza:
„1. V súlade s ustanoveniami tejto smernice členské štáty chránia počítačové programy podľa autorského práva ako literárne diela v zmysle [Bernského dohovoru]. Na účely tejto smernice zahŕňa pojem ‚počítačové programy‘ aj ich prípravný koncepčný materiál.
2. Ochrana podľa tejto smernice sa vzťahuje na vyjadrenia počítačového programu v akejkoľvek forme. Myšlienky a princípy, na ktorých je založený ktorýkoľvek prvok počítačového programu, vrátane tých, ktoré sú podkladom jeho rozhrania, nie sú podľa tejto smernice chránené autorským právom.
3. Počítačový program je chránený, ak je pôvodný v tom zmysle, že je autorovým vlastným duševným výtvorom. Žiadne iné kritériá na určenie ochrany sa nepoužijú.
…“
13. Podľa článku 4 ods. 1 písm. a) a b) tejto smernice:
„S výnimkou ustanovení článkov 5 a 6 zahŕňajú výlučné práva majiteľa práv v zmysle článku 2 právo robiť alebo povoľovať:
a) trvalé alebo dočasné rozmnoženiny počítačového programu akýmikoľvek prostriedkami a v akejkoľvek forme, čiastočne alebo v celku. Ak si zavedenie, predvedenie, prevádzka, prenos alebo uloženie počítačového programu vyžaduje takú rozmnoženinu, na takéto úkony sa vyžaduje povolenie zo strany majiteľa práv;
b) preklad, spracovanie, úpravu a každú inú zmenu počítačového programu a rozmnožovanie takto vzniknutých programov bez toho, aby tým boli dotknuté práva osoby, ktorá mení program.“
14. Podľa článku 5 ods. 1 uvedenej smernice:
„Ak nie sú osobitné zmluvné ustanovenia, úkony uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) a b) nevyžadujú povolenie majiteľa práv, ak ide o úkony potrebné na použitie počítačového programu oprávneným nadobúdateľom v súlade so zamýšľaným účelom, vrátane opravy chýb.“
Nemecké právo
15. Vyššie uvedené ustanovenia smernice 2009/24 boli prebraté do nemeckého práva, najmä do § 69a a 69c Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte – Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a súvisiacich právach) z 9. septembra 1965(9), v znení zákona z 23. júna 2021(10).
Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky
16. Spoločnosť Sony Computer Entertainment Europe Ltd (ďalej len „Sony“), so sídlom v Spojenom kráľovstve, uvádza ako držiteľ výlučnej licencie pre Európu na trh herné konzoly PlayStation, ako aj hry určené pre tieto konzoly. Do roku 2014 Sony takto predávala konkrétne PlayStationPortable (ďalej len „PSP“) a hru „MotorStorm: Arctic Edge“, určenú pre túto konzolu.
17. Spoločnosti Datel Design and Development Ltd a Datel Direct Ltd (ďalej spoločne len „Datel“), tiež so sídlom v Spojenom kráľovstve, vyvíjajú, vyrábajú a uvádzajú na trh počítačové programy, najmä doplnkové výrobky k herným konzolám spoločnosti Sony, medzi ktoré patrí program „Action replay PSP“, ako aj prístroj Tilt FX, ktorý umožňuje ovládanie PSP pomocou pohybu v priestore.
18. Počítačový program spoločností Datel funguje výlučne s originálnymi hrami Sony. Tento program sa spúšťa tak, že PSP sa pripojí k počítaču a do PSP sa vloží USB kľúč, ktorý nahrá uvedený program. Po reštartovaní PSP si používateľ môže na tejto konzole vybrať ďalší bod menu, ktorý umožňuje vykonať zmeny v hrách od spoločnosti Sony. Medzi týmito zmenami sú napríklad, v súvislosti s hrou „MotorStorm: Arctic Edge“, možnosti, v dôsledku ktorých sa zrušia obmedzenia pri využití funkcie „turbo“ („booster“) alebo pri voľbe vodičov, z ktorých by časť bola dostupná až po dosiahnutí určitého počtu bodov.
19. V prvostupňovom konaní vo veci samej Sony v podstate navrhla, aby sa spoločnostiam Datel zakázalo uvádzať na trh program určený na použitie s hrami a konzolami spoločnosti Sony. Rozsudkom z 24. januára 2012 Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg, Nemecko) návrhom spoločnosti Sony čiastočne vyhovel. Tento rozsudok však v odvolacom konaní zmenil Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg, Nemecko), ktorý žalobu spoločnosti Sony v celom rozsahu zamietol.
20. Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku „Revision“ proti rozsudku Oberlandesgericht Hamburg (Vyšší krajinský súd Hamburg) uvádza, že úspech tohto opravného prostriedku závisí od toho, či používanie predmetného programu spoločností Datel porušuje výlučné právo na zmenu počítačového programu. Tento bod však vyvoláva pochybnosti o výklade článku 1 ods. 1 až 3 a článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2009/24.
21. Podľa tohto súdu Sony vo veci samej najmä tvrdí, že prostredníctvom počítačového programu spoločností Datel používatelia z hľadiska autorského práva nezákonným spôsobom menia počítačové programy, na ktorých sú založené jej hry, a že spoločnosti Datel sú za to zodpovedné. Medzi účastníkmi konania je však nesporné, že ani predmetný počítačový program spoločností Datel, ani jeho používatelia nijako nepristupujú ku kódu týchto programov, ani ho nemenia. Tento počítačový program, ktorý je spustený súčasne s počítačovým programom spoločnosti Sony, mení len obsah premenných, ktoré chránený počítačový program ukladá do operačnej pamäte a ktoré využíva pri chode programu.
22. Za týchto okolností Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Dochádza k zásahu do ochrany počítačového programu podľa článku 1 ods. 1 až 3 smernice 2009/24/ES, keď sa nemení strojový ani zdrojový kód počítačového programu či jeho rozmnoženiny, ale iný program, ktorý je spustený súčasne s chráneným počítačovým programom, mení obsah premenných, ktoré chránený počítačový program vytvoril v operačnej pamäti a využíva ich pri chode programu?
2. Ide o zmenu v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2009/24/ES, keď sa nemení strojový alebo zdrojový kód počítačového programu či jeho rozmnoženiny, ale iný program, ktorý je spustený súčasne s chráneným počítačovým programom, mení obsah premenných, ktoré chránený počítačový program vytvoril v operačnej pamäti a využíva ich pri chode programu?“
23. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený Súdnemu dvoru 15. marca 2023. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 25. januára 2024, boli zastúpení tí istí účastníci konania.
Analýza
24. Spor vo veci samej sa týka údajného porušenia výlučného práva spoločnosti Sony povoliť akúkoľvek zmenu počítačového programu, u ktorého je táto spoločnosť nositeľom autorských práv, založeného na článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2009/24. Vnútroštátny súd kladie dve prejudiciálne otázky, ktoré sú podľa neho vzájomne nezávislé. Odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku však nevyhnutne určuje odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku. Touto druhou otázkou sa teda budem zaoberať len veľmi krátko.
25. Na úvod musím poznamenať, že konanie vo veci samej, a teda aj prejudiciálne otázky, sa týkajú len údajného porušenia výlučných práv spoločnosti Sony k jej počítačovým programom zo strany spoločností Datel, ktoré vyplýva z toho, že používatelia týchto programov používajú softvér spoločností Datel. Tieto otázky sa teda netýkajú ani prípadných porušení práv spoločnosti Sony, ktorých sa mohli dopustiť spoločnosti Datel pri vývoji svojho počítačového programu, ani zodpovednosti spoločností Datel za prípadné porušenie iných práv spoločnosti Sony, ako sú autorské práva, ako je napríklad porušenie práva k ochrannej známke alebo nekalá hospodárska súťaž, ani zodpovednosti používateľov sporných počítačových programov. Týmito témami sa teda v týchto návrhoch nebudem zaoberať.
26. Naproti tomu, hoci sa spor vo veci samej netýka, ako bolo potvrdené na pojednávaní, ani prípadného porušenia autorských práv spoločnosti Sony k iným prvkom jej videohier, ako sú počítačové programy, na ktorých sú tieto hry založené, stručne túto otázku preskúmam, keďže bola predložená Komisiou a diskutovaná účastníkmi konania na pojednávaní.
O prvej prejudiciálnej otázke
27. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 až 3 smernice 2009/24 vykladať v tom zmysle, že ochrana priznaná touto smernicou na základe tohto ustanovenia sa vzťahuje aj na obsah premenných, ktoré chránený počítačový program ukladá do operačnej pamäte počítača a ktoré používa počas svojho chodu v situácii, keď je tento obsah menený iným programom, ktorý funguje súčasne s chráneným počítačovým programom bez toho, aby sa zmenil strojový kód alebo zdrojový kód chráneného počítačového programu.
28. Inými slovami, vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil predmet ochrany, ktorú počítačovým programom priznáva smernica 2009/24.
O predmete ochrany priznanej smernicou 2009/24
29. Smernica 2009/24 nedefinuje pojem „počítačový program“. Podľa dôvodovej správy k smernici 91/250/EHS(11), pričom smernica bola kodifikovaná smernicou 2009/24, túto neexistenciu definície možno vysvetliť snahou vyhnúť sa tomu, aby sa taká definícia vzhľadom na technický pokrok nestala prípadne obsolentnou.(12) Táto opatrnosť sa zdá byť nadbytočná, keďže je vždy úplne možné odkázať na definíciu obsiahnutú v odôvodnení, podľa ktorej tento pojem označuje „súbor pokynov, ktorých cieľom je zabezpečiť plnenie funkcií systémom spracúvania informácií, ktorý sa nazýva počítač“(13). Táto definícia, ktorej relevantnosť nijako neutrpela technickým pokrokom, predstavuje dokonalý východiskový bod analýzy predmetu ochrany priznanej smernicou 2009/24.
30. Napriek neexistencii zákonnej definície pojmu „počítačový program“ smernica 2009/24 obsahuje niekoľko spresnení týkajúcich sa predmetu a povahy ochrany, ktorú priznáva.
31. V prvom rade tak článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že počítačové programy sú chránené autorským právom ako literárne diela. Toto tvrdenie má dôsledky, pokiaľ ide tak o rozsah, ako aj povahu predmetnej ochrany.
32. V druhom rade podľa článku 1 ods. 2 uvedenej smernice sa ochrana vzťahuje na vyjadrenia počítačového programu v akejkoľvek forme, s výnimkou myšlienok a princípov, na ktorých je založený ktorýkoľvek prvok takéhoto programu. Hoci ide o všeobecnú zásadu autorského práva, je dôležité, že normotvorca považoval za potrebné to výslovne potvrdiť v normatívnej časti smernice 2009/24.
33. Napokon v treťom rade článok 1 ods. 3 tejto smernice definuje úroveň požiadaviek na priznanie ochrany, pričom stanovuje, že chráneným je každý počítačový program, ktorý je pôvodný, to znamená program, ktorý predstavuje vlastný duševný výtvor autora, a že uplatnenie akýchkoľvek iných kritérií je vylúčené. Hoci toto ustanovenie nestanovuje nijako mimoriadne vysokú úroveň požiadaviek na to, aby počítačový program mohol požívať predmetnú ochranu, a to najmä odstránením akéhokoľvek posudzovania jeho kvality alebo estetickej hodnoty v súlade s odôvodnením 8 smernice 2009/24, zdá sa, že vylučuje ochranu prvkov posudzovaných samostatne, ktoré nepredstavujú duševnú tvorbu autora programu.
34. Tieto prvky definície predmetu ochrany obsiahnuté v samotnej smernici 2009/24 boli rozvinuté a spresnené v judikatúre Súdneho dvora.
35. S poukazom na článok 10 ods. 1 Dohody TRIPS Súdny dvor v rozsudku Bezpečnostní softwarová asociace(14) dospel takto k záveru, že ochrana priznaná smernicou 91/250, ktorej relevantné ustanovenia boli rovnaké ako ustanovenia smernice 2009/24, sa týka počítačového programu v akejkoľvek forme, ktorá umožňuje jeho rozmnoženie v rôznych počítačových jazykoch, akými sú konkrétne zdrojový a strojový kód.(15) V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že grafické užívateľské rozhranie takú formu vyjadrenia počítačového programu nepredstavuje, ale predstavuje len prvok tohto programu, prostredníctvom ktorého používateľ využíva funkcie tohto programu, a preto nepožíva ochranu predpokladanú smernicou 91/250.(16)
36. Na základe týchto úvah Súdny dvor následne vylúčil z ochrany priznanej smernicou 91/250 také prvky, ako sú funkcie počítačového programu, programovací jazyk a formát dátových súborov používaných takým programom.(17) Jediná výnimka sa týka situácie, v ktorej sa vytvoria rozmnoženiny častí zdrojového kódu alebo strojového kódu týkajúce sa programovacieho jazyka alebo formátu dátových súborov, pričom v takomto prípade ide o rozmnoženinu časti počítačového programu.(18) Toto spresnenie sa však netýka funkcií počítačového programu, keďže rozdiel medzi kódom (zdrojovým alebo strojovým) programu a jeho funkciami je jasný a zrejmý.
37. Z tejto judikatúry vyplýva, že v praxi sú formami vyjadrenia počítačových programov chránenými podľa smernice 2009/24 zdrojový a strojový kód,(19) keďže umožňujú daný program úplne alebo čiastočne rozmnožiť. Naopak iné prvky počítačového programu v širšom zmysle, ako sú najmä jeho funkcie, nie sú touto smernicou chránené.
38. Takýto výklad smernice 2009/24 alebo smernice, ktorá jej predchádzala, v tom zmysle, že obmedzuje ochranu na zdrojový a strojový kód počítačového programu, je v súlade s povahou autorskoprávnej ochrany ako ochrany literárnych diel, čo je systém ochrany zvolený normotvorcom Únie. Takáto ochrana sa nevyhnutne týka textu diela, keďže pokiaľ ide o literárne dielo, vyjadrenie duševnej tvorby autora sa odráža v texte. V prípade počítačového programu je textom kód, teda štruktúrovaný súbor pokynov, podľa ktorých musí stroj vykonávať úlohy stanovené autorom programu.
39. Je pravda, že počítačový program v širšom zmysle nemožno zredukovať na jeho kód. To, čo v skutočnosti zaujíma používateľa a čo ho núti zaplatiť cenu za obstaranie počítačového programu, nie je možnosť oboznámiť sa s kódom tohto programu, ale možnosť, ktorú by aj tak bežne nemal, keďže program mu je dodaný len vo forme strojového kódu, ale funkcie tohto programu, ktoré umožňujú dosiahnuť pomocou počítača určitý výsledok.
40. Práve špecifická povaha ochrany počítačových programov autorským právom však spočíva v tom, že je zámerne obmedzená na „doslovné“ vyjadrenie programu vo forme kódu. V prípade smernice 2009/24 táto vôľa normotvorcu Únie veľmi jasne vyplýva z jej článku 1 ods. 1 a 2, podľa ktorého sú počítačové programy chránené ako literárne diela, pričom táto ochrana sa vzťahuje len na ich vyjadrenie, s vylúčením myšlienok a princípov, na ktorých sú tieto programy založené. Tieto spresnenia ponechávajú len malý priestor na voľnú úvahu pri výklade ustanovení smernice, pokiaľ ide o predmet ochrany a jej hranice.
41. Obmedzenie ochrany počítačových programov na ich vyjadrenie vo forme kódu je tiež v súlade s cieľom tejto ochrany. Tá má chrániť autorov programov pred neoprávneným rozmnožovaním a kopírovaním týchto programov, ktoré je v digitálnom prostredí veľmi jednoduché a lacné, ako aj pred šírením ich „pirátskych“ kópií. Na druhej strane ochrana počítačových programov nesmie brániť ani vývoju konkurenčných alebo kompatibilných počítačových programov, ak nie sú len kópiou existujúcich programov, ani používaniu programov oprávnenými používateľmi v ich súkromnej sfére.(20) Je preto logické, že Súdny dvor obmedzil ochranu na formy prejavu, ktoré umožňujú rozmnoženie počítačového programu ako celku alebo časti.(21)
42. S prihliadnutím na tieto pripomienky treba analyzovať problematiku predloženú v prvej prejudiciálnej otázke.
O uplatnení v prejednávanej veci
43. Pripomínam, že prvá prejudiciálna otázka sa týka toho, či sa ochrana počítačových programov priznaná smernicou 2009/24 vzťahuje na „obsah premenných“, ktoré takýto program ukladá do pamäte počítača a následne používa pri svojom chode. Najprv je teda potrebné preskúmať význam pojmu „obsah premenných“ použitého vnútroštátnym súdom.
44. Ako vysvetľuje Sony vo svojich pripomienkach, v oblasti výpočtovej techniky je „premenná“ miesto v pamäti počítača, do ktorého sa počas vykonávania počítačového programu vkladajú informácie, inými slovami údaje, a ku ktorému môže program pristupovať s cieľom použiť tieto informácie na vykonávanie svojich úloh. Kód programu obvykle definuje parametre premennej, ako napríklad jej umiestnenie v pamäti, jej názov, typ údajov, ktoré sa môžu uložiť do pamäte atď.(22) Konkrétna informácia uložená na takom mieste sa nazýva „hodnota“ premennej. Hoci sa parametre premennej počas chodu programu nemenia, jej hodnota sa môže meniť v závislosti od informácií, ktoré program získava zvonku, napríklad od používateľa.
45. Ako som už uviedol, parametre premenných predstavujú neoddeliteľné prvky kódu programu a s výhradou ich originality požívajú ochranu, ktorú im priznáva smernica 2009/24.
46. Z opisu skutkového stavu však vyplýva, že tieto parametre nie sú predmetným počítačovým programom spoločností Datel menené. Mení sa hodnota premenných, teda údajov, ktoré sú ukladané do pamäťových priestorov počítača a ktoré program spoločnosti Sony následne zohľadňuje pri vykonávaní rôznych úloh v súlade s pokynmi uvedenými v jeho kóde. Pojmom „obsah premenných“ teda vnútroštátny súd nevyhnutne odkazuje na hodnotu premenných. Prvá otázka sa preto týka toho, či smernica 2009/24 umožňuje nositeľovi autorských práv k počítačovému programu namietať proti tomu, aby hodnota premenných uložená do pamäte počítača pri chode tohto programu bola menená z dôvodu fungovania iného programu v porovnaní s hodnotou, ktorá by bola uložená len z dôvodu fungovania prvého programu.
47. Na túto otázku treba podľa môjho názoru odpovedať záporne, a to z viacerých dôvodov.
48. Po prvé hodnota premenných nepredstavuje prvok kódu počítačového programu. Sú to len údaje, ktoré sú mimo kódu a ktoré počítač vytvára a opätovne používa pri čítaní kódu. Rovnako aj obsah týchto návrhov predstavuje externé údaje z hľadiska počítačového programu na spracovanie textu, pomocou ktorého sú napísané. Tieto údaje v čase vytvorenia programu jeho autorom ani počas jeho nahrávania do pamäte počítača neexistujú, pretože sú generované až počas chodu programu. Nemôžu teda umožniť rozmnoženie programu ani jeho časti. Ako som však už uviedol,(23) ochrana priznaná smernicou 2009/24 sa podľa judikatúry Súdneho dvora obmedzuje na kód počítačových programov, pretože rozmnožovať program umožňuje práve zdrojový kód, ako aj strojový kód.
49. Po druhé hodnota premenných nespĺňa kritérium originality stanovené v článku 1 ods. 3 smernice 2009/24, pretože nepredstavuje vlastnú duševnú tvorbu autora programu. V prípade programov, akými sú videohry spoločnosti Sony, je totiž hodnota predmetných premenných výsledkom priebehu hry, a teda v konečnom dôsledku výsledkom správania hráča. Je pravda, že autor vytvoril kategórie zaznamenávaných premenných, ako aj pravidlá, podľa ktorých sa v priebehu hry určuje ich hodnota. Táto hodnota sama osebe je však mimo tvorivej kontroly autora, pretože nevyhnutne závisí od vopred nepredvídateľných faktorov, ako je správanie hráča. Táto hodnota preto nemôže byť chránená autorským právom.
50. Napokon po tretie, ako uvádza aj Komisia, hodnota premenných vytvorených programom má len prechodnú, dočasnú a provizórnu povahu, keďže sa môže meniť počas chodu programu a často sa počas ďalšieho spustenia tohto programu vynuluje. Súdny dvor síce pripustil, že na to, aby sa na vyjadrenie autorskej tvorby vzťahovala ochrana podľa smernice 2009/24 nemusí ísť o trvalé vyjadrenie, napriek tomu však vyžadoval, aby bol predmet ochrany identifikovateľný dostatočne presne a objektívne.(24) Na rozdiel od toho, čo tvrdí Sony, túto požiadavku podľa môjho názoru nespĺňa prvok, akým je hodnota premenných vytvorených počítačovým programom pri jeho chode, ktorý je nielen efemérny, ale sa neustále mení tak pri danom spustení programu, ako aj pri každom ďalšom jeho spustení, a to tým skôr, že tieto zmeny nezávisia od tvorivej činnosti autora, ale od vonkajších faktorov, ako je konanie používateľov diela.
51. Musím poznamenať, že v prejednávanej veci tento problém nemožno vyriešiť konštatovaním, že ochrana autorským právom sa vzťahuje na všetky možné hodnoty premenných obsiahnuté v počítačovom programe, pretože v tomto prípade by nedošlo k porušeniu autorského práva. Taký počítačový program, akým je počítačový program spoločností Datel, nemení parametre premenných, ale len ich hodnotu. Ak by teda všetky možné hodnoty boli súčasťou chráneného programu, nedochádzalo by k žiadnej zmene programu.
52. Po prečítaní pripomienok spoločnosti Sony sa však zdá, že Sony si ani tak neželá chrániť hodnoty premenných posudzované samostatne, ale skôr účinky, ktoré majú tieto rôzne hodnoty na priebeh hry alebo, ako uvádza Sony, „zážitok z hry vytvorený programátorom“.
53. Podľa spoločnosti Sony sa tvorivosť tvorcu prejavuje počas celého chodu programu. Je to však hodnota premenných, ktorá medzi rôznymi možnými priebehmi programu určuje, ktorý bude skutočne vybraný. Tieto etapy chodu programu sú nevyhnutné na to, aby sa dosiahlo vyjadrenie tohto programu v určitej forme, ktorého chod sa teda riadi určitými pravidlami hry uloženými v zdrojovom kóde ako podstatný výsledok práce vývojára hry.
54. Zdá sa mi však, že slovami „zážitok z hry“, „priebeh programu“, „realizácia formy vyjadrenia“ programu alebo aj „pravidlá hry“ má Sony v skutočnosti na mysli fungovanie programu alebo myšlienky a princípy, na ktorých je tento program založený. Sony okrem toho vo svojich pripomienkach pripúšťa, že v prejednávanej veci sa zmena premenných týka fungovania programu a že zmeniť premennú znamená zasiahnuť do chodu programu.
55. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Sony, sa však judikatúra uvedená v bodoch 35 a 36 vyššie netýka „osobitným spôsobom nezávislej ochrany funkcií… a používateľských rozhraní…“ tak, aby mohli byť určité úpravy fungovania programu predmetom výhradného práva autora. Táto judikatúra definuje rozsah pôsobnosti ochrany priznanej smernicou 2009/24 tak, že vylučuje najmä funkcie počítačových programov, teda úlohy, ktoré si tieto programy môžu nechať vykonať prostredníctvom počítača, a spôsob, akým budú vykonávané.
56. Je naopak pravda, že predmetná judikatúra sa netýka zmeny, ako je to v prejednávanej veci, ale rozmnožovania alebo napodobňovania prvkov, ktorých ochrana sa požaduje. Nevidím však dôvod, prečo túto judikatúru nepremietnuť do prejednávanej veci. Po prvé vzhľadom na to, že v texte smernice 2009/24 neexistuje v tomto zmysle výslovné ustanovenie, nemožno totiž predmet ochrany rozlišovať v závislosti od dotknutého výlučného práva. Po druhé z hľadiska cieľa ochrany je zmena spôsobu fungovania počítačového programu jeho oprávneným používateľom oveľa menej škodlivá pre záujmy nositeľa autorských práv k tomuto programu ako rozmnoženie funkcií tohto programu výrobcom konkurenčného programu. Nie je teda dôvod na to, aby ochrana proti takejto zmene bola širšia ako ochrana pred rozmnožovaním.
57. Domnievam sa preto, že vzhľadom na znenie príslušných ustanovení smernice 2009/24, ako aj relevantnej judikatúry(25) nie je porušením autorského práva k počítačovému programu, ak oprávnený používateľ tohto programu pri jeho používaní, bez zmeny jeho kódu, upraví spôsob fungovania tohto programu tak, že to nezodpovedá zámerom jeho tvorcu, a to či už pomocou počítačového programu tretej strany, alebo bez neho. Rovnako tak autor detektívneho románu nemôže čitateľovi zakázať, aby si hneď prečítal koniec románu a dozvedel sa, kto je vrah, aj keď by to pokazilo pôžitok z čítania a zničilo autorovu snahu o udržanie napätia. Ochrana požadovaná spoločnosťou Sony je navyše iluzórna: hráč jednoducho nemusí byť ochotný alebo schopný postupovať v hre spôsobom, ktorý si jej autor predstavuje, a hra nebude prebiehať podľa plánu. Predstavovalo by aj toto zásah do práv ich nositeľa?
58. Napokon Sony tvrdí, a v tom sa mi zdá, že spočíva problém, že predmetný program spoločností Datel sa „parazitickým spôsobom napája na program [Sony]“. Treba však poznamenať, že toto tvrdenie sa týka skôr otázky práva nekalej hospodárskej súťaže. Pokiaľ ide naopak o autorské právo, hoci toto právo chráni proti falšovaniu a pirátstvu, nijako nechráni proti používaniu cudzieho diela ako základu vlastnej tvorby, pokiaľ nejde o nedovolené rozmnožovanie chráneného diela.
Návrh odpovede
59. Z vyššie uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že článok 1 ods. 1 až 3 smernice 2009/24 sa má vykladať v tom zmysle, že ochrana priznaná touto smernicou na základe tohto ustanovenia sa nevzťahuje na obsah premenných, ktoré chránený počítačový program ukladá do operačnej pamäte počítača a ktoré používa počas chodu tohto programu v situácii, keď tento obsah mení iný program, ktorý funguje súčasne s chráneným počítačovým programom bez toho, aby došlo k zmene strojového alebo zdrojového kódu chráneného počítačového programu.
O druhej prejudiciálnej otázke
60. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v situácii opísanej v prvej prejudiciálnej otázke ide o úkon podliehajúci výlučnému právu autora podľa článku 4 ods. 1 písm. b) smernice 2009/24, teda o zmenu počítačového programu. V súlade s vysvetleniami uvedenými v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je táto druhá otázka nezávislá od odpovede na prvú otázku. Ide teda o to, či môže ísť o zmenu počítačového programu bez ohľadu na skutočnosť, že na obsah premenných sa nevzťahuje ochrana poskytovaná smernicou 2009/24.
61. Odpoveď na takto formulovanú druhú otázku môže byť len záporná. Rozsah výlučných práv na základe smernice 2009/24 nemôže byť širší ako predmet ochrany priznanej touto smernicou. Inými slovami, ak článok 4 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice odkazuje na „zmenu počítačového programu“, pod pojmom „počítačový program“ treba nevyhnutne rozumieť prvky chránené podľa článku 1 tejto smernice. Odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku teda vyplýva priamo z odpovede na prvú prejudiciálnu otázku, a teda nie je potrebné samostatne odpovedať na druhú otázku.
Dodatočné pripomienky
62. Svoju analýzu prejednávanej veci by som chcel doplniť niekoľkými pripomienkami, ktoré sa týkajú jednak okolností sporu vo veci samej a jednak otázok vznesených v pripomienkach Komisie.
O osobe zodpovednej za zmenu
63. Ak by Súdny dvor napriek odpovedi, ktorú navrhujem dať na prvú prejudiciálnu otázku dospel k záveru, že ochrana priznaná smernicou 2009/24 sa vzťahuje aj na obsah premenných, o ktoré ide v spore vo veci samej, mal by sa podľa môjho názoru, s cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu úplnú a užitočnú odpoveď na vyriešenie tohto sporu, zaoberať otázkou, kto by bol zodpovedný za prípadné porušenie autorských práv k týmto premenným z dôvodu používania takého počítačového programu, akým je počítačový program spoločností Datel.
64. Spor vo veci samej je totiž medzi spoločnosťami Sony a Datel a týka zodpovednosti spoločností Datel. Táto zodpovednosť by však nevyplývala z porušenia autorských práv spoločnosti Sony pri vývoji počítačového programu spoločnosťami Datel, ale z nepovolenej zmeny počítačového programu spoločnosti Sony, pravda za pomoci tohto počítačového programu, avšak používateľmi uvedeného počítačového programu, z ktorých väčšina je nepochybne oprávnenými nadobúdateľmi v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2009/24. V zásade sú to teda títo používatelia, ktorí by mali byť volaní na zodpovednosť, pretože práve oni sa dopustili úkonu podliehajúceho povoleniu, teda zmeny počítačového programu. Datel im len dodáva potrebný nástroj v podobe svojho počítačového programu.
65. Účastníci konania boli v tejto súvislosti vypočutí na pojednávaní. Sony a Komisia zastávajú názor, že Súdny dvor by mal rozšíriť okruh zodpovedných osôb na takých výrobcov počítačových programov, akými sú spoločnosti Datel, analogicky k svojej judikatúre týkajúcej sa práva verejného prenosu, ktoré je zakotvené v článku 3 smernice 2001/29.
66. Je pravda, že v tejto judikatúre Súdny dvor určil za priamo zodpovedné za porušenia práva verejného prenosu určité kategórie sprostredkovateľov v procese verejného prenosu, o ktorých možno tvrdiť, že boli, prinajlepšom iba nepriamo zodpovední.(26) Súdny dvor totiž dospel k záveru, že tieto osoby „uskutočňuj[ú] ‚prenos‘, ak s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva[jú] svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu, a to najmä vtedy, ak by bez tohto konania títo zákazníci nemohli mať v zásade prístup k zverejnenému dielu“, čo podľa Súdneho dvora charakterizuje „verejný prenos“(27). Súdny dvor tak mohol rozhodnúť, že úkony verejného prenosu uskutočňujú prevádzkovatelia rôznych prevádzok, ktoré sú vybavené televíznymi prijímačmi prístupnými verejnosti,(28) osoby, ktoré na internet umiestnia hypertextové odkazy, ktoré odkazujú na obsah, ktorý nie je voľne prístupný, prípadne uvádzajú na trh zariadenia, na ktorých sú tieto odkazy vopred nainštalované,(29) alebo aj osoby, ktoré prevádzkujú platformy zdieľania obsahu, ktoré prispievajú k nezákonnému prenosu.(30)
67. Treba však zohľadniť osobitosť práva verejného prenosu a úkonov, na ktoré sa vzťahuje. Verejný prenos si totiž vyžaduje prítomnosť dvoch strán, autora prenosu a verejnosti. Sprostredkovateľ,(31) ktorý buď uľahčuje prenos, ktorý by bez neho bol nemožný, alebo mimoriadne zložitý, alebo rozširuje okruh verejnosti, ktorá má prístup k dielu, čím uskutočňuje sekundárny prenos určený novej verejnosti, tak poskytuje určitej verejnosti prístup k predmetom ochrany. Dochádza teda k zámene príslušných úloh rôznych subjektov a ku zvýšenému riziku pre zásadné záujmy nositeľov autorských práv. Práve v tomto kontexte a s cieľom zaručiť nositeľom práv vysokú úroveň ochrany vyžadovanú smernicou 2001/29 Súdny dvor pripustil v určitých situáciách priamu zodpovednosť takýchto osôb.
68. V tejto veci nie je otázne právo verejného prenosu, ale právo povoliť „akúkoľvek zmenu“ počítačového programu, čo je právo osobitne upravené v smernici 2009/24, ktoré nemá náprotivok v smernici 2001/29. Pritom úkony smerujúce k zmene, prinajmenšom také úkony, o ktoré ide v spore vo veci samej, neposkytujú používateľom prístup k chránenému dielu, pretože používatelia k nemu už prístup majú, vo väčšine prípadov oprávnene. Tieto úkony si nevyžadujú ani prítomnosť dvoch strán, pretože používatelia ich uskutočňujú vo svojej vnútornej sfére v rámci používania počítačových programov spoločnosti Sony. Nemôže tu byť teda prítomný sprostredkovateľ a spoločnosti Datel ním nie sú. Skutočnosť, že predmetný počítačový program spoločností Datel je osobitne navrhnutý na prácu s počítačovými programami spoločnosti Sony a umožňuje používateľom ich zmenu,(32) nemení nič na tomto zistení. Úlohy sú jasne rozdelené a záujmy nositeľov autorských práv k počítačovým programom sú dostatočne chránené, najmä z dôvodu spôsobu ich uvádzania na trh, ktorý je dnes značne rozšírený, teda prostredníctvom licencií na používanie a zmluvných ustanovení, ktoré zaväzujú používateľov. Okrem toho, ako som už spomenul, cieľom smernice 2009/24 nie je chrániť týchto nositeľov pred výrobou a používaním počítačových programov kompatibilných s ich počítačovými programami, ale pred falšovaním a pirátstvom.
69. Medzi situáciou v prejednávanej veci a situáciami analyzovanými Súdnym dvorom vo veciach týkajúcich sa práva verejného prenosu teda neexistuje jednoduchá analógia. Nemyslím si ani, že by bolo žiaduce, aby sa Súdny dvor snažil zaviesť takúto analógiu, keďže otázky týkajúce sa týchto dvoch predmetných výlučných práv sú veľmi odlišné. Ak by teda Súdny dvor rozhodol, že ochrana priznaná smernicou 2009/24 sa vzťahuje aj na obsah premenných, o ktoré ide v prejednávanej veci, mal by tiež podľa môjho názoru upriamiť pozornosť vnútroštátneho súdu na skutočnosť, že za prípadné porušenia autorských práv k tomuto obsahu sú priamo zodpovední len používatelia počítačového programu umožňujúceho zmenu tohto obsahu a že výrobcovia tohto počítačového programu, akým sú spoločnosti Datel, môžu niesť len sekundárnu zodpovednosť, ktorá však nie je v práve Únie harmonizovaná, a teda môže vyplývať len z vnútroštátneho práva.
O ochrane na základe smernice 2001/29
70. Komisia považuje vo svojich pripomienkach za nevyhnutné analyzovať aspekt, ktorý nebol uvedený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne prípadnú ochranu iných prvkov, ako je samotný počítačový program videohier spoločnosti Sony, ako sú napríklad grafické, zvukové, vizuálne alebo textové prvky, prípadne ich „naratívnu štruktúru“.(33) Komisia sa opiera o judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej videohry predstavujú komplexné diela, u ktorých možno na základe smernice 2001/29 chrániť aj iné prvky, ako je samotný počítačový program,(34) a ktoré môžu takú ochranu využívať, najmä užívateľské rozhranie počítačových programov.(35)
71. Komisia nás tak vyzýva k určite zaujímavému intelektuálnemu cvičeniu. Navrhujem však tento aspekt neanalyzovať, a to z nasledujúcich dôvodov.
72. Po prvé predmet sporu vo veci samej sa obmedzuje na údajný zásah do práv, ktoré má Sony podľa smernice 2009/24, ktorá je jediným aktom práva Únie, ktorého výklad požaduje vnútroštátny súd. Je pravda, že účastníci konania diskutovali na pojednávaní o otázke, či tento predmet možno rozšíriť tak, aby zahŕňal smernicu 2001/29. Skutočnosťou však zostáva, že všetky otázky týkajúce sa tejto smernice zostávajú hypotetické a na vyriešenie sporu nemajú žiaden význam.
73. Po druhé, keďže porušenie práv založených na smernici 2001/29 nebolo namietané v konaní vo veci samej, neviem, aké prvky videohier spoločnosti Sony by prípadne boli dotknuté, ani v čom by malo spočívať prípadné porušenie. Predpoklady Komisie v tejto súvislosti sú teda čisto teoretické a nemajú nijaký základ v požiadavkách a tvrdeniach uvedených v tejto veci.
74. Po tretie je podľa môjho názoru veľmi pravdepodobné, že rovnako ako prípadný zásah do práv založených na smernici 2009/24, možno porušenie práv založených na smernici 2001/29 v situácii, o akú ide v prejednávanej veci, pripísať priamo používateľom videohier a len nepriamo takému výrobcovi počítačových programov, akým sú spoločnosti Datel. Všetky pripomienky, ktoré som uviedol v bodoch 63 až 69 vyššie, zostávajú v platnosti.
75. Napokon po štvrté nesúhlasím s názorom Komisie, že k porušeniu práva na rozmnožovanie chráneného podľa článku 2 písm. a) smernice 2001/29 došlo z dôvodu používania počítačového programu spoločností Datel oprávnenými nadobúdateľmi videohier spoločnosti Sony.
76. Pokiaľ totiž ide o grafické prvky týchto hier, je pravda, že sú pri chode programu rozmnožované na obrazovkách počítačov užívateľov. Najmä v prípade, ak toto rozmnoženie pripíšeme užívateľom,(36) však nevidím dôvod vylúčiť, ako to robí Komisia, uplatnenie výnimky upravenej v článku 5 ods. 1 smernice 2001/29 na toto rozmnoženie. Súdny dvor už rozhodol, že do pôsobnosti tohto ustanovenia patrí rozmnožovanie diela na obrazovke pri prijímaní televízneho vysielania na súkromné účely.(37) Tak ako rozmnožovanie televízneho vysielania na obrazovke spĺňa tiež rozmnožovanie grafických prvkov videohry na obrazovke počítača podmienky článku 5 ods. 1 smernice 2001/29. Má totiž provizórnu a prechodnú povahu, predstavuje neoddeliteľnú a podstatnú časť technického procesu, jeho cieľom je len umožniť oprávnené použitie diela(38) a nemá samostatný hospodársky význam, keďže nadobúdateľ videohry už zaplatil cenu za jej nadobudnutie.
77. Na druhej strane, pokiaľ ide o „naratívnu štruktúru“ videohry, považujem za daných okolností za ťažké hovoriť o „rozmnožení“. Hoci túto štruktúru môže oprávnený nadobúdateľ hry pri jej použití zmeniť, nezakladá to výlučné práva nositeľa autorských práv podľa smernice 2001/29.
78. Navrhujem teda obmedziť analýzu v prejednávanej veci len na výklad smernice 2009/24.
Návrh
79. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:
Článok 1 ods. 1 až 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/24/ES z 23. apríla 2009 o právnej ochrane počítačových programov
sa má vykladať v tom zmysle, že:
ochrana priznaná touto smernicou na základe tohto ustanovenia sa nevzťahuje na obsah premenných, ktoré chránený počítačový program ukladá do operačnej pamäte počítača a ktoré používa počas chodu tohto programu v situácii, keď tento obsah mení iný program, ktorý funguje súčasne s chráneným počítačovým programom bez toho, aby došlo k zmene strojového alebo zdrojového kódu chráneného počítačového programu.