NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 18. apríla 2013 (1)
Vec C‑661/11
Martin y Paz Diffusion SA
proti
Davidovi Depuydtovi
a
Fabriek van Maroquinerie Gauquie SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Cour de cassation (Belgicko)]
„Ochranné známky – Smernica 89/104/EHS – Článok 5 ods. 1 – Výlučné práva majiteľa ochrannej známky – Zdieľané používanie ochrannej známky – Súhlas – Odvolanie súhlasu s používaním ochrannej známky – Nekalá súťaž“
1. Možno majiteľovi ochrannej známky s konečnou platnosťou zakázať výkon jeho výlučných práv a používanie ochrannej známky pre niektoré výrobky z dôvodu, že tretia osoba počas dlhšieho časového obdobia túto ochrannú známku pre tieto výrobky používala so súhlasom jej majiteľa? To je podstata prejudiciálnych otázok, na ktoré je Súdny dvor v prejednávanej veci vyzvaný odpovedať.
2. Tieto otázky sa objavili v kontexte neobvyklých skutkových okolností. Obe strany v spore vo veci samej – spoločnosť Martin y Paz Diffusion SA (ďalej len „MyP“) na jednej strane a spoločnosť Fabriek van Maroquinerie Gauquie SA (ďalej len „Gauquie“) spolu s jej riaditeľom, Davidom Depuydtom, na strane druhej – pôsobia v kožiarskom módnom priemysle. Strany v spore používali tie isté ochranné známky, ale každý z nich pre iné výrobky. Spočiatku medzi sebou spolupracovali, pričom ochrannú známku, ktorú používali, postupne menili. Jedného dňa si spoločnosť MyP dala zapísať niektoré z týchto ochranných známok. Neskôr sa ich vzťah začal zhoršovať, čo vyústilo do niekoľkých súdnych konaní.
I – Právny rámec
A – Právo Európskej únie
3. Prvá smernica Rady z 21. decembra 1988 (ďalej len „smernica“)(2), ktorá je v prejednávanej veci relevantná, bola prijatá na účely aproximácie právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok.
4. Šieste odôvodnenie smernice stanovuje, že „táto smernica nevylučuje možnosť uplatniť na ochranné známky ustanovenia iných predpisov členských štátov, než sú predpisy o ochranných známkach, ako napríklad ustanovení týkajúcich sa nekalej súťaže, občianskoprávnej zodpovednosti alebo ochrany spotrebiteľa“.
5. Siedme odôvodnenie smernice okrem iného stanovuje, že „treba uviesť úplný zoznam dôvodov na zamietnutie alebo výmaz ochrannej známky vyplývajúce z vlastností samotnej ochrannej známky, napríklad ak ochranná známka nemá rozlišovaciu spôsobilosť, alebo z konfliktov medzi ochrannou známkou a skoršími právami“.
6. Článok 3 smernice vymenúva dôvody pre zamietnutie alebo neplatnosť. Podľa článku 3 ods. 2 písm. d) smernice, ak a v tom rozsahu, v akom „prihlasovateľ podal prihlášku ochrannej známky v zlej viere“, môže členský štát stanoviť, že ochranná známka nebude zapísaná do registra, a ak už bola zapísaná, musí byť vyhlásená za neplatnú. Článok 4 smernice vymenúva ďalšie dôvody zamietnutia alebo vyhlásenie neplatnosti týkajúce sa konfliktu so skoršími právami.
7. Článok 5 ods. 1 smernice stanovuje:
„1. Zapísaná ochranná známka dáva svojmu majiteľovi výlučné práva. Majiteľ bude mať právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, aby v obchodnom styku používali:
a) akékoľvek označenie, ktoré je zhodné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré sú zhodné s tými, pre ktoré je ochranná známka zapísaná;
b) akékoľvek označeni[e], ktoré je zhodné s ochrannou známkou alebo je jej natoľko podobné, a zároveň sú si natoľko podobné príslušné tovary alebo služby, že existuje pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti, vrátane pravdepodobnosti asociácie medzi označením a ochrannou známkou.“
8. Článok 8 smernice upravuje udelenie licencie.
9. Smernica bola zrušená článkom 17 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/ES z 22. októbra 2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok(3), ktorá nadobudla účinnosť 28. novembra 2008. Znenie odôvodnenia 7 neskoršej smernice preberá znenie šiesteho odôvodnenia skoršej smernice a článok 5 ods. 1 neskoršej smernice, hoci s minimálnymi zmenami, zodpovedá zneniu článku 5 ods. 1 skoršej smernice. Vzhľadom na dátumy, kedy nastali skutkové okolnosti prejednávanej veci, je relevantné znenie skoršej smernice.
B – Vnútroštátne právo
10. Vnútroštátny súd musí uplatniť články 2.20.1 a 2.32.1 Dohovoru štátov Beneluxu v oblasti duševného vlastníctva (ochranné známky a vzory) (ďalej len „DBDV“) podpísaného 25. februára 2005 v Haagu, ktorý prebral článok 5 ods. 1 a článok 8 ods. 1 smernice. Dohovor nadobudol účinnosť 1. februára 2007 a doposiaľ bol niekoľkokrát zmenený a doplnený.
11. Článok 2.20.1 stanovuje:
„1. Zapísaná ochranná známka dáva svojmu majiteľovi výlučné právo. Bez toho, aby bolo dotknuté prípadné uplatnenie všeobecného práva v oblasti občianskej právnej zodpovednosti, výlučné právo vyplývajúce z ochrannej známky umožňuje jej majiteľovi zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, používať v obchodnom styku:
a) označenie, ktoré je zhodné s ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré sú zhodné s tými, pre ktoré je ochranná známka zapísaná;
b) označenie, ktoré je zhodné s ochrannou známkou alebo je jej natoľko podobné, a zároveň sú si natoľko podobné príslušné tovary alebo služby, že existuje pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti, vrátane pravdepodobnosti asociácie medzi označením a ochrannou známkou;
c) …“
12. Článok 2.32.1 stanovuje: „1. Na ochrannú známku možno udeliť licenciu, ktorá sa môže vzťahovať na všetky alebo niektoré tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná.“
II – Skutkové okolnosti a konanie vo veci samej
A – Skutkové okolnosti
13. Prejednávaná vec sa týka rozsahu výlučných práv, ktoré spoločnosti MyP v tejto fáze vyplývajú z dvoch ochranných známok zapísaných na Úrade Beneluxu pre ochranu duševného vlastníctva (ďalej len „BOIP“): obrazová ochranná známka zapísaná 14. augusta 1998 (pod číslom 636308) ako roztiahnuté „N“ pre všetky výrobky zaradené do tried 18 (kožené výrobky) a 25 (odevy) podľa Niceskej klasifikácie(4) a slovná ochranná známka zapísaná 24. januára 2002 (pod číslom 712962) ako „NATHAN BAUME“ pre všetky výrobky zaradené do tried 18 a 25.
14. Podstata sporu však spočíva v predchádzajúcom zdieľanom používaní, spoločnosťami MyP a Gauquie, tretej ochrannej známky „NATHAN“, ktorej počiatky siahajú do 30. rokov 20. storočia, keď Nathan Svitckenbaum začal vyrábať kožené módne doplnky pod názvom Nathan Baum. V roku 1990 sa majiteľom značky „NATHAN“ stal Paul Baquet, ďalší výrobca kožených módnych doplnkov.
15. Dňa 6. júna 1990 pán Baquet predal značku „NATHAN“ spoločnosti MyP. V zmluve o predaji sa uvádzalo, že značka sa predáva „na účely výroby kolekcie malých kožených výrobkov“. Ďalej sa v nej uvádzalo, že pán Baquet „si ponecháva vlastníctvo značky v oblasti výroby kabeliek“. Okrem toho MyP „sa zaviazala, že v oblasti výroby a distribúcie kabeliek nebude predstavovať pre modely a značku NATHAN nekalú súťaž“.
16. O päť rokov neskôr pán Depuydt prevzal na základe zmluvy o predaji uzatvorenej 2. mája 1995 zvyšné obchodné činnosti pána Baqueta, vrátane „obchodného označenia/obchodného názvu Paul Baquet ,NATHAN‘“, pričom odkúpil aj slovnú ochrannú známku „NATHAN“, ktorú si dal pán Baquet v roku 1991 zapísať na BOIP pre všetky výrobky zaradené do tried 18 a 25. Vzhľadom na zmluvu o predaji, ktorú pán Baquet so spoločnosťou MyP uzatvoril, pán Depuydt súhlasil s tým, že pod značkou „NATHAN“ nebude vyrábať a predávať malé kožené výrobky.
17. V priebehu roku 1995 pán Depuydt uviedol na trh kabelky pod značkou „NATHAN“, ktorej písmeno „N“ je v grafickom znázornení horizontálne roztiahnuté.(5) MyP používa roztiahnuté písmeno N prinajmenšom od roku 1996 a tvrdí, že sa používa od konca roka 1990 alebo od začiatku roka 1991, čo pán Depuydt a Gauquie popierajú.
18. Strany v spore museli prehodnotiť používanie značky, keď v roku 1998 (nezávislá) spoločnosť Natan vyhlásila, že značka „NATHAN“ sa veľmi podobá jej vlastnej značke „NATAN“.
19. Od roku 2002 spoločnosti MyP a Gauquie používajú obrazovú ochrannú známku „N“ a nové označenie „NATHAN BAUME“. Zdieľajú používanie týchto ochranných známok rovnako ako zdieľali používanie značky „NATHAN“. Teda pod obrazovou ochrannou známkou „N“ a slovnou ochrannou známkou „NATHAN BAUME“ (v tejto fáze sú relevantné iba tieto dve ochranné známky) MyP distribuuje katalóg kožených výrobkov (napríklad toaletné tašky, peňaženky, cestovné tašky, opasky atď.) a Gauquie vyrába a predáva kabelky a topánky. Strany v spore si navzájom predávajú svoje výrobky a ponúkajú ich vo svojich obchodoch.
20. Dňa 14. augusta 1998 podala MyP prihlášku na zápis v prejednávanej veci spornej obrazovej ochrannej známky „N“ a slovnej ochrannej známky „NATHAN“ na BOIP. V roku 2002 MyP podala prihlášku na zápis slovnej ochrannej známky „NATHAN BAUME“. Pán Depuydt a Gauquie tvrdia, že MyP ich o podaní prihlášky neinformovala. Prevod slovnej ochrannej známky „NATHAN“, ktorú si dal pôvodne zapísať pán Baquet, bol zapísaný 17. augusta 1998, pokiaľ ide o MyP, a 9. decembra 2000, pokiaľ ide o pána Depuydta.
21. Napriek registrácii týchto ochranných známok ostali vzťahy medzi stranami v spore nezmenené. Postupom času sa však tieto vzťahy začali zhoršovať, pretože, ako bolo uvedené v rozhodnutí odvolacieho súdu, MyP začala uvádzať na trh ďalšie výrobky a od spoločnosti Gauquie požadovala konzultácie, pokiaľ ide o výber materiálov, farieb a komunikáciu. Už v júli 1998 MyP vytýkala spoločnosti Gauquie nedostatočnú spoluprácu, čo poškodzovalo dobré meno značky, a opakovane (v decembri 2001, júni a decembri 2003) nabádala k užšej spolupráci. V decembri 2004 sa MyP sťažovala, ako uviedol vnútroštátny súd, na „porušovanie pravidiel spoluvlastníctva ochrannej známky ,NATHAN BAUME‘“. Snaha o dosiahnutie dohody zlyhala.
B – Konanie vo veci samej
22. Dňa 24. mája 2005 podali pán Depuydt a Gauquie proti spoločnosti MyP na tribunal de commerce de Nivelles (Obchodný súd v Nivelles) neúspešný návrh, ktorým sa domáhali vyhlásenia obrazových ochranných známok „N“ a „NATHAN“ a slovnej ochrannej známky „NATHAN BAUME“ za neplatné alebo za platné, iba pokiaľ ide o malé kožené výrobky.
23. Vo vyjadrení k návrhu na vyhlásenie neplatnosti ochranných známok, ktorý podali pán Depuydt a spoločnosť Gauquie, sa spoločnosť MyP rozhodla ukončiť spoločné používanie ochranných známok a 11. januára 2007 podala proti pánovi Depuydtovi a spoločnosti Gauquie žalobu na ten istý súd, ktorou sa domáhala zákazu používať obrazovú ochrannú známku „N“ a slovnú ochrannú známku „NATHAN BAUME“ pre výrobky zaradené do tried 18 a 25. Pán Depuydt a Gauquie podali vzájomný návrh, ktorým sa domáhali, aby súd zakázal spoločnosti MyP používať ochranné známky „N“, „NATHAN“ a „NATHAN BAUME“ pre iné kožené výrobky, ako sú malé kožené výrobky, najmä kabelky. Žalobu, ktorú podala MyP, vnútroštátny súd zamietol a zakázal jej vyrábať, uvádzať na trh, predávať alebo distribuovať kabelky, ktoré sú zhodné alebo podobné s kabelkami pána Depuydta a spoločnosti Gauquie.
24. Proti obom rozhodnutiam boli podané odvolania. Cour d’appel de Bruxelles o týchto odvolaniach rozhodol 8. novembra 2007.
25. Cour d’appel de Bruxelles konštatoval platnosť troch zapísaných ochranných známok, ktoré sú v prejednávanej veci sporné, konkrétne dvoch obrazových ochranných známok „NATHAN“ a „N“ ako aj slovnej ochrannej známky „NATHAN BAUME“, ktoré si dala zapísať spoločnosť MyP. Konkrétne konštatoval, že právo na podanie žaloby o vyhlásenie neplatnosti z dôvodu podania prihlášky ochrannej známky v zlej viere je už premlčané.
26. Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd v Bruseli) zakázal spoločnosti Gauquie a pánovi Depuydtovi používať tri ochranné známky pre všetky výrobky s výnimkou kabeliek a topánok na základe výlučných práv, ktoré im vyplývali z ochrannej známky. Tieto výnimky odôvodnil doktrínou zneužitia práv, konkrétne zneužitím postupu. Konštatoval, že MyP presadzovala svoje výlučné právo takým kategorickým spôsobom, že to možno klasifikovať ako pomstu. V minulosti MyP vždy uznávala právo spoločnosti Gauquie používať ochranné známky „N“ a „NATHAN BAUME“ pre kabelky a topánky. Cour d’appel de Bruxelles konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebola uzatvorená žiadna (časovo neobmedzená, konkludentne obnoviteľná) licenčná zmluva. MyP však uznala existenciu určitej formy spoluvlastníctva ochranných známok. Cour d’appel de Bruxelles konštatoval, že išlo o „neodvolateľný súhlas“ s používaním ochranných známok spoločnosťou Gauquie pre kabelky a topánky.
27. Na druhej strane Cour d’appel de Bruxelles zakázal spoločnosti MyP používať ochranné známky v obchodnom styku pre kabelky a topánky. Domnieval sa, že takéto používanie by mohlo predstavovať nekalú hospodársku súťaž. Po prvé, spoločnosť MyP vždy dobrovoľne uznávala, že záväzok voči pánovi Baquetovi, že v oblasti výroby a distribúcie kabeliek nebude predstavovať pre značku NATHAN nekalú súťaž, sa vzťahoval na ochranné známky „N“ a „NATHAN BAUME“ pre kabelky a topánky. Po druhé, Gauquie v priebehu niekoľkých rokov významne investovala do reklamy svojich výrobkov, z čoho by MyP mohla nespravodlivo ťažiť.
28. Interpretačný rozsudok z 12. septembra 2008 bližšie definuje pojmy „kabelky“ a „použitie v obchodnom styku“.
29. MyP podala proti rozsudku, ako aj proti interpretačnému rozsudku Cour d’appel kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (kasačný súd) v rozsahu, v akom sa týka ochranných známok „N“ a „NATHAN BAUME“. Na podporu svojho kasačného opravného prostriedku uvádza dva dôvody.
30. Vo svojom prvom kasačnom dôvode, pokiaľ ide o obmedzenie predbežného opatrenia vydaného v prospech spoločnosti Gauquie a pána Depuydta, uvádza, že jedine licencia, ktorá podľa článku 2.20.1 BCIP predstavuje nevyhnutný súhlas, môže povoliť tretím stranám používať ochrannú známku. Neodvolateľný súhlas, t. j. neodvolateľný záväzok nemôže existovať, keďže by bol v rozpore s verejným poriadkom a bol by aj v rozpore s výlučnými právami vyplývajúcimi z ochrannej známky. Podľa spoločnosti MyP ukončenie súhlasu a výkon práv vyplývajúcich z ochrannej známky nemôžu predstavovať zneužitie práv, a aj keby to tak bolo, správnou nápravou by bolo obmedzenie výkonu práva na jeho normálnu úroveň a náhrada škody, a nie zákaz používania ochrannej známky.
31. Pokiaľ ide o zákaz spoločnosti MyP používať ochrannú známku v niektorých ohľadoch, MyP vo svojom druhom kasačnom dôvode uvádza, že ochranné známky zverujú jej majiteľovi výlučné právo zabrániť tretím osobám používať ochrannú známku bez jeho súhlasu. Toto právo podľa spoločnosti MyP zahŕňa právo používať samotnú ochrannú známku, inak majiteľovi hrozí jej výmaz. V prípade, že platnosť licencie (i keď je doplnená záväzkom vlastníka, že ochrannú známku sám nesmie používať) zanikne, môže majiteľ ochrannej známky v plnom rozsahu obnoviť vykonávanie svojich práv. Všetky výhody, ktoré môže majiteľ ťažiť z reklamy, o ktorú sa zapríčinila osoba, ktorej bola udelená licencia, ako aj akákoľvek pravdepodobnosť zámeny vyplývajúca z toho, že majiteľ obnovil vykonávanie svojich práv, sú nevyhnutné dôsledky právneho výkonu výlučných práv. Subsidiárne MyP tvrdí, že vnútroštátny súd mohol namiesto trvalého zákazu používať ochrannú známku prijať menej reštriktívne opatrenia.
III – Položené prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
32. Vnútroštátny súd vo svojom rozsudku z 2. decembra 2011 odmietol argument spoločnosti MyP, že jej pokus zakázať spoločnosti Gauquie používať ochranné známky predstavoval výkon výlučných práv, ktoré jej vyplývajú z ochrannej známky, a teda ho nemožno považovať za zneužitie práv, pretože tento argument sa zakladá na nesprávnom výklade rozsudku odvolacieho súdu. Vnútroštátny súd konštatoval, že v rozsudku odvolacieho súdu sa okrem dlhšieho časového obdobia spoločného používania zohľadnil aj motív pomsty a spôsob, akým bol formulovaný nárok spoločnosti MyP.
33. Vnútroštátny súd tiež konštatoval, že oba kasačné dôvody spoločnosti MyP vyvolávajú rôzne otázky týkajúce sa výkladu smernice 89/104. Na tento účel vnútroštátny súd rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.1 Majú sa článok 5 ods. 1 a článok 8 ods. 1 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok vykladať v tom zmysle, že výlučné právo vyplývajúce zo zapísanej ochrannej známky nemôže jej majiteľ s konečnou platnosťou namietať voči tretej osobe, pokiaľ ide o všetky výrobky, na ktoré sa vzťahuje pri zápise, ak:
– počas dlhšieho časového obdobia majiteľ zdieľal používanie tejto ochrannej známky s touto treťou osobou prostredníctvom určitej formy jej spoluvlastníctva, pokiaľ ide o časť uvedených výrobkov?
– v súvislosti s týmto zdieľaním majiteľ udelil tejto tretej osobe neodvolateľný súhlas s používaním tejto ochrannej známky pre tieto výrobky?
1.2 Majú sa tieto články vykladať v tom zmysle, že uplatnenie pravidla vnútroštátneho práva, ako je to, podľa ktorého majiteľ nesmie vykonávať toto právo neoprávnene alebo ho zneužívať, môže viesť k trvalému zákazu výkonu tohto výlučného práva pre časť uvedených výrobkov alebo v tom zmysle, že toto uplatnenie musí byť v prípade výkonu alebo zneužitia práva obmedzené na uloženie iných sankcií?
2.1 Majú sa článok 5 ods. 1 a článok 8 ods. 1 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1998 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok vykladať v tom zmysle, že ak majiteľ zapísanej ochrannej známky ukončí voči tretej osobe svoj záväzok nepoužívať ochrannú známku pre určité výrobky a chce ju znovu sám používať, vnútroštátny súd mu môže napriek tomu s konečnou platnosťou zakázať jej používanie z dôvodu, že predstavuje nekalú súťaž, pretože majiteľ by získal prospech z reklamy v súvislosti s ochrannou známkou, o ktorú sa zapríčinila tretia osoba, a z možnej zámeny ochranných známok v povedomí spotrebiteľov, alebo sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd musí prijať odlišnú sankciu, ktorá majiteľovi ochrannej známky s konečnou platnosťou nezakáže obnovenie jej používania?
2.2 Majú sa tieto články vykladať v tom zmysle, že trvalý zákaz používania zaväzujúci majiteľa je odôvodnený v prípade, ak tretia osoba počas mnohých rokov investovala do zviditeľnenia výrobkov, pre ktoré mala povolenie majiteľa na použitie ochrannej známky, v povedomí verejnosti?“
34. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 3. januára 2012.
35. Písomné pripomienky predložili MyP, pán Depuydt a Gauquie (spoločne), Poľská republika a Európska komisia.
36. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 10. januára 2013, predložili vyjadrenia účastníci konania a Európska komisia.
IV – Posúdenie
A – Prípustnosť
37. Pán Depuydt a Gauquie predložili na účely spochybnenia prípustnosti prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom dva argumenty. Po prvé, vzhľadom na to, že smernica bola prebratá do vnútroštátneho práva, akákoľvek otázka týkajúca sa výkladu je, ako tvrdia, otázkou výkladu vnútroštátneho práva. To isté platí aj pre otázku, či vnútroštátne právne predpisy môžu obmedziť práva vyplývajúce z ochrannej známky. Komisia sa tiež domnieva, že spor súvisí s právom EÚ v oblasti ochranných známok len okrajovo.
38. Po druhé, pán Depuydt a Gauquie tvrdia, že položené otázky nie sú pre vyriešenie sporu vo veci samej relevantné. Domnievajú sa, že článok 5 ods. 1 smernice sa netýka otázky, či vnútroštátne právne predpisy môžu obmedziť výlučné práva majiteľa ochrannej známky. Keďže vnútroštátne súdy výslovne rozhodli, že medzi stranami v spore nebola uzatvorená žiadna licenčná zmluva, nie je relevantný ani článok 8 ods. 1 smernice.(6) Pán Depuydt a Gauquie sa tiež domnievajú, že prvá prejudiciálna otázka sa týka opatrenia, ktoré so skutkovými okolnosťami prípadu nesúvisí.
39. Tieto argumenty ma nepresvedčili. Samozrejme podľa článku 267 ZFEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ a nemôže vykladať vnútroštátne právo.(7) Cour de cassation však požiadal Súdny dvor o výklad smernice, a nie o výklad vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými sa vykonáva smernica. Skutočnosť, že smernica bola prebratá do vnútroštátneho práva, neznamená, že vnútroštátne súdy už nemusia zohľadniť smernicu. Skôr sú povinné vykladať vnútroštátne právo vzhľadom na znenie a účel smernice.(8)
40. Pokiaľ ide o relevantnosť otázky položenej vnútroštátnym súdom, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je v zásade záležitosťou vnútroštátnych súdov, ktoré vedú konania vo veci samej, aby posúdili relevantnosť otázok, ktoré predkladajú Súdnemu dvoru.(9) Súdny dvor vyjadrí nesúhlas s posúdením zo strany vnútroštátneho súdu, len pokiaľ je „úplne zrejmé“,(10) že výklad ustanovenia práva Únie je v predmetnej veci irelevantný.
41. Pokiaľ ide o článok 8 ods. 1 smernice, vnútroštátny súd sám konštatoval, že medzi stranami v spore nebola uzatvorená žiadna licenčná zmluva. Keďže Súdny dvor je týmto skutkovým stavom viazaný, v skutočnosti zdá sa, že článok 8 ods. 1 smernice nie je pre vyriešenie sporu relevantný. Vzhľadom na túto skutočnosť a na účel poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu musia byť tieto otázky preformulované tak, že nebudú obsahovať odkaz na článok 8 ods. 1 smernice.(11)
B – Vecnoprávna analýza
42. Vnútroštátny súd uvádza niekoľko dôležitých skutočností prejednávanej veci. Vzhľadom na to, že Súdny dvor je nimi viazaný, je potrebné niektoré z nich zdôrazniť. Po prvé MyP je majiteľom platne zapísaných predmetných ochranných známok pre všetky predmetné výrobky. Po druhé od okamihu, kedy si MyP dala zapísať ochranné známky, Gauquie a pán Depuydt ich používali s jej súhlasom. Po tretie je nesporné, že medzi účastníkmi konania nebola uzatvorená žiadna licenčná zmluva. Po štvrté nič nenasvedčuje tomu, že Gauquie a pán Depuydt sú tiež majiteľmi predmetných ochranných známok. Aj keď vnútroštátny súd odkazuje na „formu spoluvlastníctva“, netvrdí, že si dali ochranné známky zapísať alebo že na základe používania vlastnia práva vyplývajúce z ochrannej známky.(12)
43. Pokiaľ ide o neexistenciu licenčnej zmluvy, tieto skutočnosti sa na prvý pohľad podobajú štandardnému licenčnému vzťahu so všetkými jeho dôsledkami, konkrétne skutočnosť, že licencia môže byť ukončená. Špecifická história vzťahov medzi účastníkmi konania však tento záver spochybňuje: účastníci konania mali spočiatku rovnaké práva na značky. Dlhšie časové obdobie zdieľali ich používanie. No, ako už bolo uvedené, MyP si v určitom okamihu dala zapísať ochranné známky, údajne „v tajnosti“, a v tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že registrácia ochranných známok sa uverejňuje a na základe nej ich možno kontrolovať. Pokus o vyhlásenie neplatnosti z dôvodu podania prihlášky ochrannej známky v zlej viere zlyhal, pretože právo na podanie žaloby bolo už premlčané.
44. Napriek vyššie uvedeným skutkovým zisteniam Cour dʼappel rozhodol o obnovení spoločného používania ochranných známok, ktoré účastníci konania rešpektovali dlhšie časové obdobie. Tento výsledok dosiahol tak, že na jednej strane obmedzil práva vyplývajúce z ochranných známok a na strane druhej zakázal majiteľovi používať ochranné známky pre niektoré tovary. Vzhľadom na toto rozhodnutie sa vnútroštátny súd pýta, či a prostredníctvom akých právnych nástrojov možno zachovať situáciu spoločného používania. Keďže niekoľko z navrhovaných právnych nástrojov vychádza z vnútroštátneho práva, dôležitou otázkou v prejednávanej veci je, do akej miery môže vnútroštátne právo obmedziť právo EÚ v oblasti ochranných známok. Je potrebné pripomenúť, že je záležitosťou vnútroštátnych súdov posudzovať vnútroštátne predpisy. V tejto súvislosti je úlohou Súdneho dvora iba vymedziť hranice, ktoré pre vnútroštátne právo stanovuje smernica.
1. Prvá prejudiciálna otázka
45. Svojou prvou otázkou vnútroštátny súd žiada, aby Súdny dvor vymedzil hranice výkonu výlučných práv vyplývajúcich z ochrannej známky za okolností, aké nastali v prejednávanej veci, keď počas dlhšieho časového obdobia majiteľ ochrannej známky zdieľal jej používanie s treťou osobou. Vnútroštátny súd rozdelil túto otázku na dve podotázky.
a) Podstata prvej podotázky
46. Prvou podotázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 5 ods. 1 smernice s konečnou platnosťou zakazuje majiteľovi namietať voči tretej osobe výlučné práva vyplývajúce zo zapísanej ochrannej známky, pokiaľ ide o všetky výrobky, na ktoré sa vzťahuje pri zápise, ak majiteľ zdieľal jej používanie s treťou osobou prostredníctvom „určitej formy spoluvlastníctva“ pre časť uvedených výrobkov a ak majiteľ udelil tejto tretej osobe „neodvolateľný súhlas“ s používaním tejto ochrannej známky.
47. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že vnútroštátny súd chce vedieť, či v právnej úprave v oblasti ochranných známok existuje právny nástroj, na základe ktorého možno s konečnou platnosťou zakázať majiteľovi namietať voči tretej osobe výlučné práva vyplývajúce zo zapísanej ochrannej známky, ak dlhšie časové obdobie zdieľal jej používanie s treťou osobou. Odvolávanie sa vnútroštátneho súdu na určitú „formu spoluvlastníctva“ a na „neodvolateľný súhlas“ si vyžaduje ďalšie vysvetlenie.
48. Po prvé, myslím si, že výraz „forma spoluvlastníctva“ možno ľahko chápať v kontexte rozsudku Cour dʼappel, ktorý vnútroštátny súd citoval. Cour dʼappel postavil svoju argumentáciu na zdieľanom používaní ochranných známok, na ktorom sa účastníci konania dohodli, čo znamená, že MyP uznala „formu spoluvlastníctva“, a dospel k záveru, že MyP udelila „neodvolateľný súhlas“ s používaním ochrannej známky. Cour dʼappel netvrdil, že pán Depuydt a Gauquie si dali ochranné známky zapísať alebo že na základe ich používania vlastnili práva, ktoré z nich vyplývajú. Výraz sa teda nepoužíva v právnom zmysle. Mal by sa skôr vnímať ako zistenie skutkového stavu, ktoré odkazuje na dohodnuté zdieľané používanie ochranných známok.
49. Výraz „neodvolateľný súhlas“, na ktorý sa odvolával vnútroštátny súd – tiež v rámci citácie rozsudku Cour dʼappel – sa javí ako zistenie skutkového stavu odvodené zo správania spoločnosti MyP. Na pojednávaní pán Depuydt a Gauquie uviedli, že konštatovanie existencie „neodvolateľného súhlasu“ bolo záležitosťou vnútroštátneho súdu. Komisia uznala existenciu neodvolateľného súhlasu ako zistenie skutkového stavu. Okrem toho skutkové zistenie, že bol udelený „neodvolateľný súhlas“, predpokladá, že súhlas, ktorý majiteľ ochrannej známky udelil, môže byť z právneho hľadiska neodvolateľný. To, či je súhlas uvedený v článku 5 ods. 1 smernice neodvolateľný, je otázka, na ktorú musí odpovedať Súdny dvor.
50. Súdny dvor má nepochybne právomoc odpovedať na túto otázku. Aj keď je záležitosťou vnútroštátneho súdu posúdiť skutkový stav veci – a teda v prejednávanej veci otázku, či bol súhlas udelený – Súdny dvor nie je viazaný domnienkou existencie právnych kategórií, ktoré použil vnútroštátny súd. V rovnakom duchu vnútroštátny súd určuje predmet prejudiciálnych otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Táto skutočnosť však nie je prekážkou toho, aby Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu taký výklad práva Európskej únie, ktorý by mu mohol pomôcť rozhodnúť vo veci, ktorú prejednáva, bez ohľadu na to, či oň požiadal vo svojej otázke.(13)
51. Podobne v rozsudku Libertel bola Súdnemu dvoru položená otázka týkajúca sa rozlišovacej spôsobilosti určitej farby ako ochrannej známky, a mohol rozhodnúť, či farba ako taká môže predstavovať ochrannú známku.(14) Tá istá zásada platí aj v prejednávanej veci.
52. V prejednávanej veci musí Súdny dvor predovšetkým odpovedať na otázku, či podľa článku 5 ods. 1 smernice môže majiteľ udeliť neodvolateľný súhlas s používaním jeho zapísanej ochrannej známky v tom zmysle, že nemôže s konečnou platnosťou namietať voči tretej osobe, ktorej udelil súhlas a s ktorou počas dlhšieho časového obdobia zdieľal používanie ochrannej známky, výlučné práva vyplývajúce zo zapísanej ochrannej známky, a to tak pred, ako aj po zápise ochranných známok.
b) Analýza prvej podotázky
53. Ako už bolo povedané, Súdny dvor bol v prvom rade požiadaný analyzovať povahu „súhlasu“ v kontexte článku 5 ods. 1 smernice.
54. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor môže túto výzvu prijať iba v prípade, že pojem „súhlas“ použitý v článku 5 ods. 1 smernice predstavuje pojem práva Európskej únie, a teda jeho výklad nemôžu poskytnúť vnútroštátne súdy.
55. Vo všeobecnosti platí, že z potreby jednotného uplatňovania práva Európskej únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Európskej únie si vyžaduje autonómny výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou, pokiaľ toto ustanovenie výslovne neodkazuje na právo členských štátov.(15)
56. Samozrejme výkon tejto zásady je oslabený, pokiaľ ide o smernice, ktoré oblasť práva neharmonizujú úplne. No aj keď smernica podľa jej tretieho odôvodnenia nevykonáva aproximáciu právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok úplne, harmonizuje niektoré oblasti. V tejto súvislosti deviate odôvodnenie poukazuje na to, aby zapísané ochranné známky požívali v právnych systémoch všetkých členských štátov tú istú ochranu v záujme uľahčenia voľného pohybu tovaru. V dôsledku toho Súdny dvor opakovane rozhodol, že články 5 až 7 smernice úplne harmonizujú pravidlá týkajúce sa práv vyplývajúcich z ochrannej známky.(16)
57. Pojem „súhlas“ stanovený v článku 5 ods. 1 smernice je teda pojmom práva Európskej únie.
58. Súdny dvor bol už viackrát vyzvaný objasniť rôzne aspekty článku 5 ods. 1 smernice. Túto judikatúru však nepovažujem za užitočnú pri objasňovaní povahy „súhlasu“ v zmysle článku 5 ods. 1.
59. Veľmi nápomocný však môže byť kontext článku 5 ods. 1 smernice a v tejto súvislosti vydaná judikatúra Súdneho dvora. Pojem „súhlas“ sa vyskytuje v smernici vo viacerých ustanoveniach: v článku 5 ods. 1 a 2, pokiaľ ide o rozsah výlučných práv vyplývajúcich z ochrannej známky, v článku 7 ods. 1, pokiaľ ide o vyčerpanie práv vyplývajúcich z ochrannej známky, v článku 10 ods. 3, pokiaľ ide o používanie ochranných známok, a v článku 12 ods. 2, pokiaľ ide o dôvody na výmaz ochrannej známky. Výskyt tohto pojmu v smernici nie je nič nezvyčajné. Nariadenie Rady o ochrannej známke Spoločenstva odkazuje na pojem „súhlas“ v obdobných súvislostiach(17) a tento pojem sa objavuje aj v dohode TRIPS(18) a právnej úprave USA v oblasti ochranných známok(19).
60. Súdny dvor musel poskytnúť výklad pojmu súhlas v kontexte vyčerpania, t. j. v kontexte článku 7 ods. 1 smernice. Podľa tohto ustanovenia(20) majiteľ ochrannej známky nemôže zakázať jej používanie pre tovary, ktoré boli pod touto ochrannou známkou uvedené na trh v Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „EHP“) buď samotným majiteľom, alebo s jeho súhlasom.
61. V rozsudku Zino Davidoff a Levi Strauss majitelia relevantných ochranných známok uvádzali svoje výrobky na trh mimo EHP a následne ich tretie osoby uvádzali na trh v EHP. Súdny dvor bol vyzvaný odpovedať na otázku, za akých okolností možno predpokladať, že majiteľ ochrannej známky dal „súhlas“ s uvedením výrobkov na trh v EHP. Konštatoval, že poskytnutie jednotného výkladu pojmu „súhlas“ prináleží Súdnemu dvoru.(21) Súdny dvor sa domnieval, že súhlas môže byť explicitný alebo implicitný, a teda že môže vyplynúť z predchádzajúcich skutočností a okolností, ktoré nastali súčasne alebo následne po uvedení tovaru na trh mimo EHP. Vzhľadom na významné účinky udelenia súhlasu stanoveného v článku 7 ods. 1 smernice, a síce vyčerpanie výlučných práv, ktoré umožňujú majiteľovi ochrannej známky kontrolovať prvé uvedenie na trh v EHP, „súhlas musí byť vyjadrený spôsobom, z ktorého jednoznačne vyplynie vôľa vzdať sa tohto práva“.(22) Hoci súhlas uvedený v článku 7 ods. 1 smernice odkazuje na uvedenie tovaru na trh(23) a súhlas uvedený v článku 5 ods. 1 smernice sa týka používania ochrannej známky (alebo ochrannej známky, pri ktorej hrozí nebezpečenstvo zámeny) v obchodnom styku, domnievam sa, že zistenia Súdneho dvora o povahe súhlasu platia aj pre koncepciu súhlasu stanoveného v článku 5 ods. 1 smernice.
62. Zo zistení Súdneho dvora vyplýva, že súhlas musí (jednoznačne) vyjadrovať vôľu vzdať sa práv vyplývajúcich z ochrannej známky. Ide o dobrovoľný právny úkon medzi majiteľom ochrannej známky a osobou, ktorej sa dáva súhlas.
63. Tento výklad podporuje výklad článku 5 ods. 1 smernice v kontexte článku 8, ktorý sa týka udeľovania licencií. Licencia je najčastejší spôsob, akým sa dáva súhlas s použitím ochrannej známky v obchodnom styku. Okolnosti, ktoré nastali v konaní vo veci samej, keď bol udelený súhlas, ale nebola uzatvorená žiadna (explicitná alebo implicitná) licenčná zmluva, sú v skutočnosti ojedinelé.
64. Okrem toho môj výklad povahy súhlasu potvrdzuje článok 10 ods. 3 smernice. Podľa tohto ustanovenia sa za používanie majiteľom budú považovať aj prípady, keď sa ochranná známka používa so súhlasom majiteľa, a teda ak je splnená požiadavka používania.(24) Pripisovanie majiteľovi, že niekto iný používa ochrannú známku, je odôvodnené formou právneho vzťahu v podobe udelenia súhlasu majiteľa. Takýto právny výklad je odôvodnený len vtedy, ak sa medzi majiteľom ochrannej známky a treťou osobou, ktorá ochrannú známku používa, uskutoční právny úkon.
65. Nápomocné môže byť aj rozlišovanie medzi pojmom „strpenie“ použitým v článku 9 ods. 1 a pojmom „súhlas“. Kým pojem „strpenie“ implikuje pasivitu spočívajúcu v nenamietaní proti používaniu neskoršej ochrannej známky, pojem „súhlas“ si vyžaduje vyjadrenie vôle vzdať sa práva.(25)
66. Keďže súhlas predstavuje dobrovoľný právny úkon medzi majiteľom ochrannej známky a treťou osobou, ktorá ju používa, vzťahujú sa naň všeobecné zásady uplatniteľné na právne úkony. Tieto zásady sa do značnej miery budú zhodovať so zásadami uplatniteľnými na najvýznamnejšiu formu súhlasu, licenciu. Súhlas teda možno udeliť na dobu určitú alebo na dobu neurčitú. Dokonca aj v prípade udelenia súhlasu na dobu určitú možno tento súhlas odvolať.(26) Takéto odvolanie súhlasu však musí rešpektovať legitímnu dôveru používateľa ochrannej známky, a preto si napríklad vyžaduje včasné oznámenie alebo uvedenie dôvodu. Neodvolateľný súhlas je neprípustný.
67. Hoci teda neodvolateľný súhlas neexistuje, stále môže byť neprípustné, aby majiteľ ochrannej známky namietal voči tretej osobe, s ktorou počas dlhšieho časového obdobia zdieľal jej používanie, výhradné práva vyplývajúce z ochrannej známky, a to tak pred, ako aj po zápise ochranných známok.
68. Majiteľ ochrannej známky nemôže zabrániť každej forme používania ochrannej známky. Súdny dvor z cieľa práva v oblasti ochranných známok vyvodil, že tretej osobe možno zakázať len také používanie ochrannej známky, ktoré spôsobuje alebo môže spôsobiť ujmu čo sa týka jej funkcie.(27)
69. Poľsko uviedlo, že predchádzajúce zdieľané používanie, ako je napríklad to, na ktorom sa dohodli MyP a Gauquie, môže viesť k situácii, kedy by sa do funkcie ochrannej známky nezasahovalo. Domnieva sa, že keby sa používanie ochrannej známky zdieľalo tak, že by si spotrebitelia zvykli na určitú skupinu výrobkov, ktorú nevyrába majiteľ ochrannej známky, ale tretia osoba, môže spotrebiteľ očakávať, že takéto používanie bude pokračovať. Základná funkcia ochrannej známky, ktorou je zaručiť spotrebiteľom pôvod výrobkov, by teda nemala byť ovplyvnená.
70. Nie som presvedčený o tom, že tento argument možno uplatniť na prejednávanú vec. Pokračovanie v používaní ochrannej známky pánom Depuydtom a spoločnosťou Gauquie aj po odvolaní súhlasu, ktorý udelila MyP, by malo vplyv na základnú funkciu ochrannej známky, ktorou je zaručiť spotrebiteľom pôvod výrobkov.
71. Rozsudok Budějovický Budvar ilustruje podmienky, za akých dlhodobé súbežné používanie ochrannej známky vedie k situácii, kedy pokračovanie v tomto používaní nezasahuje do funkcie ochrannej známky, ktorou je zaručiť pôvod tovaru. Hoci v tomto rozsudku bola otázka položená v kontexte článku 4 ods. 1 písm. a) smernice, tie isté zásady sa uplatnia na článok 5 ods. 1.(28)
72. Skutkové okolnosti tejto veci boli jedinečné. Spoločnosti Anheuser‑Busch a Budvar úplne nezávisle od seba predávali v Spojenom kráľovstve pivo pod slovným označením „Budweiser“, a to takmer 30 rokov pred zápisom ochranných známok. V roku 2000 obe spoločnosti získali spoločne a v rovnakom čase povolenie na zápis ochranných známok. Zvláštnosťou tohto prípadu je, že spotrebitelia jasne vnímali rozdiel medzi týmito dvoma pivami, hoci sa obe predávali pod označením „Budweiser“. Za týchto okolností Súdny dvor konštatoval, že čestné súbežné používanie dvoch zhodných ochranných známok nezasahuje do základnej funkcie ochrannej známky, ktorou je zaručiť spotrebiteľom pôvod tovaru.(29)
73. Skutkové okolnosti prejednávanej veci sa výrazne líšia od tých, ktoré nastali vo veci Budějovický Budvar. Po prvé vnútroštátny súd v žiadnom prípade nenaznačil, že spotrebitelia vnímajú zdieľané používanie predmetných ochranných známok spoločnosťami MyP a Gauquie a že pokračovanie v takomto používaní nebude zasahovať do základnej funkcie ochrannej známky, ktorou je zaručiť pôvod výrobkov.
74. Čo je dôležitejšie, v rozsudku Budějovický Budvar dve spoločnosti nezávisle od seba používali tú istú ochrannú známku. V takom prípade, ako tvrdí vnútroštátny súd, jedna strana používa platné ochranné známky druhej strany so súhlasom majiteľa a chce v takomto používaní pokračovať aj po odvolaní tohto súhlasu. Za týchto okolností tvrdenie, že pokračovanie v zdieľanom používaní ochrannej známky do funkcie ochrannej známky nezasahuje, predstavuje nesprávny výklad funkcie ochranných známok.
75. Hlavnou funkciou ochrannej známky je umožniť spotrebiteľom identifikovať pôvod výrobkov.(30) Na tento účel je však relevantný, pokiaľ ide o pôvod výrobkov, majiteľ ochrannej známky, a nie (nevyhnutne) skutočný výrobca. V modernej ekonomike sa mnoho výrobkov vyrába na základe licencie (alebo so súhlasom majiteľa) a to buď prostredníctvom tretích strán, a/alebo v rámci zložitých výrobných reťazcov. Spotrebitelia si zvyčajne tieto dojednania neuvedomujú. Aj keď zmena výrobcu môže ovplyvniť kvalitu výrobku, spotrebitelia vo všeobecnosti nie sú chránení pred budúcimi dojednaniami medzi majiteľom ochrannej známky a výrobcom. Je zodpovednosťou majiteľa kontrolovať používanie jeho ochrannej známky. V rámci tejto zodpovednosti môže majiteľ ukončiť a udeliť nové licencie a reorganizovať výrobu alebo uvádzanie na trh. Záruka pôvodu by teda mohla byť ohrozená v prípade, že tretia osoba aj naďalej používa ochrannú známku napriek tomu, že už nemá súhlas majiteľa ochrannej známky.
c) Analýza druhej podotázky
76. Svojou druhou podotázkou sa vnútroštátny súd pýta, či uplatnenie pravidla vnútroštátneho práva, ako je to, podľa ktorého majiteľ nesmie vykonávať práva neoprávnene alebo ich zneužívať, môže viesť k trvalému zákazu výkonu práv vyplývajúcich z ochranných známok pre časť výrobkov, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, alebo či sa toto uplatnenie musí obmedziť na uloženie iných sankcií.
77. Pán Depuydt a Gauquie zastávajú názor, že takéto ustanovenia vnútroštátneho práva môžu s konečnou platnosťou zakázať výkon výlučných práv vyplývajúcich z ochrannej známky. Na druhej strane MyP zastáva názor, že takéto ustanovenia vnútroštátneho práva môžu uložiť iba také sankcie, ktoré s konečnou platnosťou nezakazujú výkon výlučných práv vyplývajúcich z ochrannej známky. Komisia, ako aj Poľsko s týmto názorom v podstate súhlasia.
78. Podľa šiesteho odôvodnenia smernice vo všeobecnosti platí, že smernica nevylučuje možnosť uplatniť ustanovenia iných predpisov členských štátov, než sú predpisy o ochranných známkach, ako napríklad ustanovení týkajúcich sa nekalej súťaže alebo občianskoprávnej zodpovednosti. To platí aj pre, ako správne uviedol pán Depuydt a Gauquie, ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré zakazujú vykonávať práva neoprávnene alebo ich zneužívať.(31)
79. V tomto kontexte však existujú obmedzenia uplatnenia vnútroštátnych predpisov. Vnútroštátne predpisy nesmú byť prekážkou plnej účinnosti smernice. Nemôžu sa odkloniť od úplnej harmonizácie stanovenej v smernici. To platí tak pre správanie, ktoré sa považuje za neoprávnené alebo zneužívajúce, ako aj pre sankcie za takéto správanie.
80. Pokiaľ ide o správanie, ktoré sa považuje za neoprávnené, vnútroštátne právo samo osebe nemôže považovať výkon práva zakotveného v práve EÚ za protiprávny alebo zneužívajúci. Keďže smernica umožňuje odvolanie súhlasu, takéto odvolanie a namietanie voči tretej osobe, ktorej bol predtým udelený súhlas, výlučných práv vyplývajúcich z ochrannej známky, samo osebe nemožno považovať za zneužívajúce. Za neoznámenie prípadne za iné skutočnosti však možno uložiť sankcie podľa vnútroštátneho práva.
81. Pokiaľ ide o sankcie, definitívny zákaz výkonu výlučných práv vyplývajúcich z ochrannej známky pre časť výrobkov, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, je tiež v rozpore s cieľmi smernice.
82. Súdny dvor opakovane rozhodol, že články 5 až 7 smernice predstavujú úplnú harmonizáciu práv vyplývajúcich z ochrannej známky. Smernica uvádza niekoľko dôvodov zamietnutia alebo vyhlásenia neplatnosti zápisu ochrannej známky (články 3 a 4 smernice), obmedzenia účinku a vyčerpania práv vyplývajúcich z ochrannej známky (články 6 a 7 smernice), ako aj možnosti prepadnutia práv v dôsledku strpenia (článok 9 smernice).(32) Nič nenasvedčuje tomu, že by sa na výlučné práva stanovené v smernici uplatňovala výnimka.
83. Keby vnútroštátne právne predpisy umožňovali s konečnou platnosťou zakázať majiteľovi ochrannej známky vykonávať svoje práva vo vzťahu k niektorým výrobkom, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, z dôvodov, ktoré nie sú uvedené v smernici, by časť týchto chránených práv zanikla, maril by sa účel harmonizácie práv podľa článku 5 smernice a obchádzali by sa podmienky, za ktorých sa ustanovenia smernice o obmedzení práv uplatňujú. Takýto výsledok nemožno tolerovať.
84. Generálny advokát Jacobs dospel k podobnému záveru, keď skúmal vnútroštátne právne predpisy, ktoré rozširovali ochranu práva v oblasti ochranných známok v kontexte ochrannej známky Spoločenstva: „Keby každý členský štát mohol rozšíriť ochranu podľa vlastného uváženia, hrozilo by veľmi veľké nebezpečenstvo kolapsu celého systému ochrannej známky Spoločenstva, ako aj cieľa harmonizácie samotnej smernice, ktorou je odstrániť prekážky obchodu a narúšanie hospodárskej súťaže v záujme vnútorného trhu“.(33) Tento argument sa uplatňuje mutatis mutandis na prejednávanú vec.
85. Z tohto dôvodu vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa nezákonného alebo zneužívajúceho výkonu práv nemôžu s konečnou platnosťou zakázať majiteľovi ochrannej známky výkon jeho práv vo vzťahu k niektorým výrobkom, pre ktoré je ochranná známka zapísaná.
86. Ako už bolo povedané, nič nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava ustanovila iné sankcie, ktoré sú v súlade s právom EÚ, ako je náhrada škody alebo dokonca súdny príkaz, ktorým sa majiteľovi ochrannej známky zakáže výkon výlučných práv. Takýto súdny príkaz však môže byť iba dočasný a musí rešpektovať práva majiteľa ochrannej známky. Vzhľadom na zložitosť skutkového stavu, riziká zdĺhavosti súdneho konania a vyhliadky na náhradu škody je možné, že strany v spore uzatvorili licenčnú zmluvu.
2. Analýza druhej prejudiciálnej otázky
87. Svojou druhou otázkou, ktorú vnútroštátny súd rozdelil na dve podotázky, ale ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 5 ods. 1 smernice umožňuje vnútroštátnym súdom s konečnou platnosťou zakázať majiteľovi zapísanej ochrannej známky obnoviť jej používanie, ak majiteľ ukončí voči tretej osobe svoj záväzok nepoužívať ochrannú známku pre určité výrobky. Takýto zákaz používania ochrannej známky by vychádzal z dôvodu, že predstavuje nekalú súťaž, pretože majiteľ by získal prospech z reklamy a investícií v súvislosti s ochrannou známkou, o ktoré sa zapríčinila tretia osoba, a z možnej zámeny ochranných známok v povedomí spotrebiteľov. Subsidiárne, musia vnútroštátne súdy stanoviť iné prostriedky nápravy?
88. Pán Depuydt a Gauquie zastávajú názor, že trvalý zákaz používania ochrannej známky jej majiteľom predstavuje vhodnú sankciu za nekalú súťaž. MyP, Poľsko a Komisia zastávajú názor, že vnútroštátne súdy musia stanoviť inú sankciu.
89. Opäť, podľa šiesteho odôvodnenia smernice vo všeobecnosti platí, že smernica nevylučuje možnosť uplatniť ustanovenia iných predpisov členských štátov, než sú predpisy o ochranných známkach, ako napríklad ustanovení týkajúcich sa nekalej súťaže a občianskoprávnej zodpovednosti. Vnútroštátne predpisy nesmú byť prekážkou plnej účinnosti smernice a nemôžu sa odkloniť od úplnej harmonizácie stanovenej v smernici.
90. Smernica neharmonizuje záväzky majiteľa ochrannej známky nepoužívať ochrannú známku. Okrem toho právna úprava v oblasti ochranných známok vo všeobecnosti neupravuje právo majiteľa používať ochrannú známku.(34) Práva vyplývajúce z ochrannej známky sú primárne negatívnymi právami, ktoré vylučujú ostatné práva.
91. Faktom je, že navrhované vnútroštátne opatrenie by bolo v rozpore so smernicou. Toto opatrenie by vychádzalo z vnímaného neoprávneného prospechu majiteľa z investícií a reklamy v súvislosti s ochrannou známkou, o ktoré sa zapríčinila tretia strana, a zo zámeny ochranných známok v povedomí spotrebiteľov, čo by pravdepodobne pramenilo zo skutočnosti, že predmetné výrobky už vyrába niekto iný. Oba tieto dôsledky do značnej miery vychádzajú z odvolania súhlasu a obnovy používania ochrannej známky. No ako som už uviedol, článok 5 ods. 1 smernice vytvára systém, v rámci ktorého môže majiteľ odvolať súhlas s používaním ochrannej známky, ktorý dal tretej osobe, a potom obnoviť jej používanie.
92. Opäť platí, že nič nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy stanovili v prospech tretej strany iné sankcie, ktoré sú v súlade s právom EÚ.
V – Návrh
93. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na položené otázky odpovedal takto:
– Podľa článku 5 ods. 1 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok majiteľ zapísanej ochrannej známky nemôže dať neodvolateľný súhlas s používaním jeho ochrannej známky. Po odvolaní takéhoto súhlasu môže majiteľ s konečnou platnosťou namietať voči tretej osobe, ktorej dal súhlas s používaním ochrannej známky, výlučné práva vyplývajúce zo zapísanej ochrannej známky, hoci majiteľ s touto osobou zdieľal jej používanie – aj keď každý z nich pre iné výrobky, pre ktoré je ochranná známka zapísaná – počas dlhšieho časového obdobia.
– Vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa nezákonného a zneužívajúceho výkonu práv nemôžu s konečnou platnosťou zakázať majiteľovi ochrannej známky vykonávať svoje práva vo vzťahu k niektorým výrobkom, pre ktoré je ochranná známka zapísaná. To platí bez ohľadu na to, že smernica 89/104 nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy stanovili iné sankcie.
– Článok 5 ods. 1 smernice 89/104 neumožňuje vnútroštátnym súdom s konečnou platnosťou zakázať majiteľovi zapísanej ochrannej známky obnoviť jej používanie, ak majiteľ ukončí voči tretej osobe svoj záväzok nepoužívať ochrannú známku pre určité výrobky, ak tento zákaz používania ochrannej známky vychádza z dôvodu, že predstavuje nekalú súťaž, pretože majiteľ by získal prospech z reklamy a investícií v súvislosti s ochrannou známkou, o ktoré sa zapríčinila tretia osoba, a z možnej zámeny ochranných známok v povedomí spotrebiteľov. To platí bez ohľadu na to, že smernica 89/104 nebráni tomu, aby vnútroštátne právne predpisy stanovili iné sankcie.