Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 25. januára 2024(1)
Vec C‑27/23 [Hocinx](i)
FV
proti
Caisse pour l’avenir des enfants
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour de cassation (Kasačný súd, Luxembursko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 45 ZFEÚ – Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 1 písm. i) – Voľný pohyb osôb – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Nariadenie (EÚ) č. 492/2011 – Článok 7 ods. 2 – Rodinné prídavky – Smernica 2004/38/ES – Článok 2 bod 2 – Pojem ,rodinný príslušník‘ – Vylúčenie dieťaťa, na ktoré sa vzťahuje súdne rozhodnutie o umiestnení – Rozdielne zaobchádzanie s dieťaťom, na ktoré sa vzťahuje súdne rozhodnutie o umiestnení na území členského štátu bydliska, a s dieťaťom, ktoré nemá bydlisko v tomto členskom štáte – Neexistencia odôvodnenia“
I. Úvod
1. Môže členský štát vylúčiť cezhraničného pracovníka z nároku na rodinné prídavky spojené s výkonom jeho zamestnania v tomto členskom štáte na dieťa, ktoré s ním nie je v príbuzenskom vzťahu a ktoré bolo na základe súdneho rozhodnutia umiestnené do jeho domácnosti a zverené do jeho starostlivosti, zatiaľ čo deti, ktoré boli umiestnené na základe súdneho rozhodnutia v uvedenom členskom štáte, majú nárok poberať tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej boli zverené do starostlivosti?
2. To je v podstate otázka, ktorú položil Cour de cassation (Kasačný súd, Luxembursko) v rámci sporu medzi FV, cezhraničným pracovníkom s bydliskom v Belgicku, a Caisse pour l’avenir des enfants (Fond pre budúcnosť detí, ďalej len „CAE“) vo veci odmietnutia tejto inštitúcie vyplácať rodinné prídavky na dieťa, ktoré bolo na základe súdneho rozhodnutia umiestnené do domácnosti FV a ktoré nie je v príbuzenskom vzťahu s FV.
3. V tejto súvislosti má Súdny dvor opäť poskytnúť výklad článku 45 ZFEÚ a článku 7 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 492/2011(2) v spojení s článkom 67 nariadenia (ES) č. 883/2004(3) a s článkom 60 nariadenia (ES) č. 987/2009(4) a určiť, či existuje nepriama diskriminácia, ktorú zakazuje zásada rovnosti zaobchádzania s pracovníkmi.
4. Prejednávaná vec nadväzuje na vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka)(5), ktorá sa týkala tých istých rodinných prídavkov vyplácaných CAE, a poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť spresniť, v akom rozsahu je možné uplatniť riešenie prijaté v tomto rozsudku v prejednávanej veci, a to najmä so zameraním na otázku, či na účely priznania týchto rodinných prídavkov má pojem „rodinný príslušník“ zahŕňať aj dieťa umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie č. 492/2011
5. Článok 7 nariadenia č. 492/2011 stanovuje:
„1. S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.
2. Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.
…“
2. Nariadenie č. 883/2004
6. Článok 1 nariadenia č. 883/2004 stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia:
…
i) ,rodinný príslušník‘ znamená:
1. i) každú osobu definovan[ú] alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti právnymi predpismi, podľa ktorých sa poskytujú dávky;
ii) so zreteľom na vecné dávky podľa hlavy III, kapitola 1 o nemocenských dávkach, dávkach v materstve a rovnocenných dávkach v otcovstve, každú osobu definovanú alebo uznanú za rodinného príslušníka, alebo označenú za člena domácnosti podľa právnych predpisov členského štátu, v ktorom má daná osoba bydlisko;
2. ak právne predpisy členského štátu, ktor[é] sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov;
3. ak podľa právnych predpisov, ktoré [sú] uplatniteľn[é] podľa pododsekov 1 a 2, osoba sa považuje za rodinného príslušníka alebo člena domácnosti iba vtedy, ak daná osoba žije v tej istej domácnosti ako poistenec alebo dôchodca, táto podmienka sa považuje za splnenú, ak daná osoba je závislá hlavne od poistenca alebo dôchodcu;
…“
7. Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Rovnosť zaobchádzania“, stanovuje:
„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“
8. Článok 67 nariadenia č. 883/2004 stanovuje:
„Osoba má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, vrátane jej rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, ako keby mali bydliská v takomto príslušnom štáte. Avšak dôchodca má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu príslušného pre jeho dôchodok.“
3. Nariadenie č. 987/2009
9. Článok 60 nariadenia č. 987/2009, nazvaný „Postup uplatňovania článkov 67 a 68 základného nariadenia“, v odseku 1 stanovuje:
„Žiadosť o poskytovanie rodinných dávok sa predkladá príslušnej inštitúcii. Na účely uplatňovania článkov 67 a 68 základného nariadenia sa zohľadní situácia celej rodiny, ako keby sa na všetky zúčastnené osoby vzťahovali právne predpisy dotknutého členského štátu a ako keby všetky mali bydlisko v tomto členskom štáte, najmä pokiaľ ide o nárok osoby na takéto dávky. Ak si osoba, ktorá má nárok na dávky, svoje právo neuplatní, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú, zohľadní žiadosť o priznanie rodinných dávok predloženú druhým rodičom, osobou, ktorá sa za rodiča považuje, alebo osobou alebo inštitúciou, ktorá vystupuje ako opatrovateľ dieťaťa alebo detí.“
4. Smernica 2004/38/ES
10. Článok 2 bod 2 smernice 2004/38/ES(6) stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
2) ,Rodinný príslušník‘ znamená:
…
c) priami potomkovia, ktorí sú mladší ako 21 rokov, alebo sú nezaopatrenými osobami a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v bode b);
d) závislí priami príbuzní po vzostupnej línii a takéto osoby manželského partnera alebo partnera, ako je definovaný v bode b).“
5. Smernica 2014/54/EÚ
11. Článok 1 smernice 2014/54/EÚ(7) stanovuje:
„Táto smernica obsahuje ustanovenia na uľahčenie jednotného uplatňovania a praktického presadzovania práv udelených v článku 45 ZFEÚ a v článkoch 1 až 10 nariadenia (EÚ) č. 492/2011. Táto smernica sa uplatňuje na občanov Únie pri výkone týchto práv a ich rodinných príslušníkov…“
12. Článok 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Táto smernica sa uplatňuje na tieto záležitosti, ako sa uvádzajú v článkoch 1 až 10 nariadenia [č. 492/2011], v oblasti slobody pohybu pracovníkov:
…
c) prístup k sociálnym a daňovým výhodám;
…
2. Rozsah pôsobnosti tejto smernice je totožný s rozsahom pôsobnosti nariadenia [č. 492/2011].“
B. Luxemburské právo
13. Relevantnými ustanoveniami sú články 269 a 270 code de la sécurité sociale (Zákonník sociálneho zabezpečenia)(8).
14. Článok 269 uvedeného Zákonníka, nazvaný „Podmienky priznania“, v odseku 1 stanovuje:
„Priznáva sa príspevok pre budúcnosť detí (ďalej len ‚rodinné prídavky‘).
Nárok na rodinné prídavky vzniká:
a) každému dieťaťu, ktoré sa skutočne a sústavne zdržiava v Luxembursku a má tu svoje bydlisko;
b) rodinným príslušníkom, ako ich vymedzuje článok 270 [tohto Zákonníka], každého, kto podlieha luxemburskej právnej úprave a vzťahujú sa na neho európske nariadenia alebo iná dvojstranná alebo mnohostranná dohoda, ktorú Luxembursko uzavrelo v oblasti sociálneho zabezpečenia a ktorá upravuje vyplácanie rodinných prídavkov podľa právnej úpravy štátu zamestnania. Rodinní príslušníci musia mať bydlisko v štáte, na ktorý sa vzťahujú dotknuté nariadenia alebo dohody.“
15. Článok 270 tohto Zákonníka stanovuje:
„Na účely uplatnenia článku 269 ods. 1 písm. b) za rodinných príslušníkov dotknutej osoby, u ktorých vzniká nárok na rodinné prídavky, sa považujú deti narodené v manželstve, deti narodené mimo manželstva a osvojené deti tejto osoby.“
16. Článok 273 ods. 4 uvedeného Zákonníka v súvislosti s deťmi, ktoré majú bydlisko v tomto členskom štáte, spresňuje:
„V prípade umiestnenia dieťaťa na základe súdneho rozhodnutia sa rodinné prídavky vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti a u ktorej má dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústave zdržiava.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
17. FV, ktorý pracuje v Luxembursku a má bydlisko v Belgicku, má postavenie cezhraničného pracovníka, a teda podlieha luxemburskému systému rodinných prídavkov. Od 26. decembra 2005 je dieťa FW umiestnené v domácnosti FV na základe súdneho rozhodnutia vydaného v Belgicku. FV niekoľko rokov poberal luxemburské rodinné prídavky na dieťa FW z dôvodu svojho postavenia cezhraničného pracovníka.
18. Odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona z 23. júla 2016, ktorým bol zmenený Zákonník, FV prestal poberať rodinné prídavky na dieťa umiestnené do jeho domácnosti. Rozhodnutím zo 7. februára 2017 riadiaci výbor CAE odňal FV so spätnou účinnosťou od 1. augusta 2016 nárok na rodinné prídavky, ktoré poberal na dieťa FW, z dôvodu, že toto dieťa tým, že nie je v príbuzenskom vzťahu s FV, nemá postavenie „rodinného príslušníka“ v zmysle článku 270 tohto Zákonníka.
19. Dňa 27. januára 2022 Conseil supérieur de la sécurité sociale (Vyššia rada sociálneho zabezpečenia, Luxembursko) zmeneným rozhodnutím potvrdila rozhodnutie CAE zo 7. februára 2017. FV následne podal kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd).
20. Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodnutím z 19. januára 2023, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 23. januára 2023, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Bráni zásada rovnosti zaobchádzania zaručená článkom 45 ZFEÚ a článkom 7 ods. 2 nariadenia [č. 492/2011], ako aj článkom 67 nariadenia [č. 883/2004] a článkom 60 nariadenia [č. 987/2009] ustanoveniam členského štátu, podľa ktorých cezhraniční pracovníci nemôžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom ich zamestnania v tomto členskom štáte na deti, ktoré sú umiestnené do ich starostlivosti na základe súdneho rozhodnutia, zatiaľ čo všetky deti, ktoré boli umiestnené na základe súdneho rozhodnutia a ktoré majú bydlisko v tomto členskom štáte, majú nárok na tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, u ktorej má dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústavne zdržiava? Môže mať na odpoveď na položenú otázku vplyv skutočnosť, že cezhraničný pracovník zabezpečuje výživu tohto dieťaťa?“
21. Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru FV, CAE, ako aj Európska komisia. Súdny dvor rozhodol, že v tejto veci nenariadi pojednávanie.
IV. Analýza
22. Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či sa majú článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v spojení s článkom 67 nariadenia č. 883/2004 a článkom 60 nariadenia č. 987/2009 vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci nemôžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom ich zamestnania v tomto členskom štáte na deti, ktoré boli u nich umiestnené a ktoré majú v starostlivosti, zatiaľ čo deti, ktoré boli na základe súdneho rozhodnutia umiestnené v uvedenom členskom štáte, majú nárok poberať tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, a či má skutočnosť, že cezhraničný pracovník zabezpečuje výživu dieťaťa, vplyv na odpoveď na túto otázku.
23. Pokiaľ ide o situáciu vo veci samej, pripomínam, že rozhodnutím zo 7. februára 2017 CAE na základe článkov 269 a 270 Zákonníka rozhodol, že FV nemá so spätnou účinnosťou od 1. augusta 2016 nárok na rodinné prídavky na dieťa FW z dôvodu, že toto dieťa s ním nie je v nijakom príbuzenskom vzťahu, a preto ho nemožno považovať za jeho rodinného príslušníka podľa článku 270 tohto Zákonníka(9). Ako uvádza vnútroštátny súd, uvedený Zákonník totiž neupravuje situáciu dieťaťa umiestneného na základe súdneho rozhodnutia do domácnosti cezhraničného pracovníka, a teda nezakladá nárok na túto rodinnú dávku(10).
24. Pokiaľ ide o spornú právnu úpravu, vnútroštátny súd vysvetľuje, že dieťa s bydliskom v tomto členskom štáte má v každom prípade priamy nárok na vyplácanie rodinných prídavkov(11). Naproti tomu deti, ktoré nemajú bydlisko v tomto členskom štáte, majú takýto nárok len na základe odvodeného práva pre „rodinných príslušníkov“ cezhraničného pracovníka, medzi ktorých nepatria deti umiestnené na základe súdneho rozhodnutia do domácnosti takéhoto pracovníka(12). Vnútroštátny súd sa teda najmä s odkazom na rozsudok Caisse pour l’avenir des enfants pýta, či je toto rozdielne zaobchádzanie v súlade s právom Únie. Z tohto rozsudku totiž vyplýva, že pod pojmom „dieťa cezhraničného pracovníka“, ktorému sa nepriamo priznávajú sociálne výhody, treba chápať aj dieťa, ktoré je v príbuzenskom vzťahu s manželským partnerom alebo registrovaným partnerom cezhraničného pracovníka.
25. FV a Komisia zastávajú názor, že ustanovenia, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Naproti tomu CAE uvádza, že v prejednávanej veci dieťa FW nie je v nijakom príbuzenskom vzťahu s cezhraničným pracovníkom ani s jeho manželkou. Preto tvrdí, že FV sa nemôže dovolávať zásady rovnosti zaobchádzania ani priamo a osobne, ani vo vzťahu k svojim rodinným príslušníkom.
26. Na účely odpovede na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, v prvom rade stručne preskúmam uplatniteľnosť nariadení č. 883/2004 a 492/2011 na také skutkové okolnosti, o aké ide vo veci samej (časť A); v druhom rade uvediem relevantnú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zásady rovnosti zaobchádzania v rámci voľného pohybu pracovníkov, pričom budem odkazovať najmä na rozsudok Caisse pour l’avenir des enfants (časť B); v treťom rade sa budem zaoberať pojmom „rodinný príslušník“ na účely priznania rodinných prídavkov (časť C); vo štvrtom rade sa budem s prihliadnutím na judikatúru zaoberať výkladom článku 45 ZFEÚ v spojení najmä s nariadeniami č. 883/2004 a 492/2011 s cieľom určiť, či právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, predstavuje nepriamu diskrimináciu v zmysle článku 45 ZFEÚ a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, pričom osobitne preskúmam tvrdenia CAE (časť D), a napokon v piatom a poslednom rade spresním, aký vplyv má okolnosť, že cezhraničný pracovník zabezpečuje výživu dieťaťa, na navrhovanú odpoveď (časť E).
A. O uplatniteľnosti nariadení č. 883/2004 a 492/2011 na skutkové okolnosti, o aké ide vo veci samej
27. Vzhľadom na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa dávok sociálneho zabezpečenia a sociálnych výhod, ktoré si migrujúci a cezhraniční pracovníci môžu uplatniť pre svoje deti(13), a najmä na skutočnosť, že Súdny dvor už v rozsudku Caisse pour l’avenir des enfants rozhodol o uplatniteľnosti nariadení č. 883/2004 a 492/2011 na rodinné prídavky, a aké ide vo veci samej, v tejto otázke budem stručný(14).
28. V prvom rade uvádzam, že pracovník, akým je FV, ktorý síce pracuje v Luxembursku a z tohto dôvodu podlieha luxemburskej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia, ale má bydlisko v Belgicku(15), patrí v súlade s článkom 2 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 do osobnej pôsobnosti tohto nariadenia(16).
29. Ďalej, pokiaľ ide o pôsobnosť ratione materiae nariadenia č. 883/2004, Súdny dvor už v rozsudku Caisse pour l’avenir des enfants rozhodol, že rodinné prídavky, ako sú rodinné prídavky uvedené v článku 269 ods. 1 písm. a) Zákonníka, predstavujú dávku sociálneho zabezpečenia patriacu medzi rodinné dávky v zmysle článku 1 písm. z) tohto nariadenia(17). Na jednej strane Súdny dvor spresnil, že takéto rodinné prídavky sa vyplácajú na všetky deti, ktoré majú bydlisko v Luxembursku, ako aj na všetky deti pracovníkov s bydliskom mimo tohto členského štátu, ktoré sú s týmito pracovníkmi v príbuzenskom vzťahu. Táto dávka sa v dôsledku toho priznáva bez akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb, na základe zákonom stanovenej situácie(18). Na druhej strane Súdny dvor uviedol, že uvedená dávka sa javí tak, že predstavuje verejný príspevok do rodinného rozpočtu, ktorý má uľahčiť bremeno výdavkov vyplývajúcich zo starostlivosti o deti(19).
30. Napokon, pokiaľ ide o nariadenie č. 492/2011(20), Súdny dvor opakovane pripomenul, že z cieľa rovnosti zaobchádzania, ktorý sleduje článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, vyplýva, že pojem „sociálna výhoda“, akú toto ustanovenie priznáva pracovníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, zahŕňa všetky výhody, ktoré či už sú, alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou, sa vo všeobecnosti priznávajú pracovníkom, ktorí sú vlastnými štátnymi príslušníkmi, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú pobyt na štátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu v rámci Únie, a teda ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte(21).
31. So zreteľom na tento pojem Súdny dvor tiež rozhodol, že rodinné prídavky spojené s výkonom zamestnania cezhraničného pracovníka, akým je v prejednávanej veci FV, sú sociálnou výhodou v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011(22).
32. Preto nemožno pochybovať o tom, že rodinné prídavky, ako sú rodinné prídavky uvedené v článku 269 ods. 1 písm. a) Zákonníka, patria do vecnej pôsobnosti práva Únie ako rodinná dávka v zmysle článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004 a ako sociálna výhoda v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011(23).
B. Judikatúra Súdneho dvora
1. Stručný prehľad judikatúry týkajúcej sa zásady rovnosti zaobchádzania v rámci voľného pohybu pracovníkov
33. Ako je známe, článok 45 ZFEÚ zabezpečuje voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. Táto sloboda predstavuje jeden zo základov Únie. Konkrétne odsek 2 tohto článku stanovuje, že voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.
34. V rozsudku Kempf(24) Súdny dvor po prvýkrát uviedol zásadu, podľa ktorej sa ustanovenia zakotvujúce voľný pohyb pracovníkov majú vykladať extenzívne(25). Takýto extenzívny výklad je daný tým, že pojem „pracovník – rovnako ako pojem „zamestnanie“ – definuje pôsobnosť jednej zo základných slobôd zaručených Zmluvou(26).
35. V tejto súvislosti je podľa ustálenej judikatúry článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v špecifickej oblasti poskytovania sociálnych výhod osobitným vyjadrením pravidla rovnosti zaobchádzania zakotveného v článku 45 ods. 2 ZFEÚ a má sa vykladať rovnako ako toto ustanovenie(27). Pracovníci, ktorí už vstúpili na trh práce, tak ako FV, tak môžu na základe prvého z uvedených ustanovení žiadať o rovnaké sociálne výhody ako vlastní pracovníci(28). Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že toto ustanovenie upravuje výhodu tak pre migrujúcich pracovníkov, ako aj pre cezhraničných pracovníkov(29).
36. Okrem toho, ako Súdny dvor opakovane pripomenul, zásada rovnosti zaobchádzania stanovená v článku 45 ods. 2 ZFEÚ a v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 zakazuje nielen priamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek nepriamu formu diskriminácie, ktorá v dôsledku uplatnenia iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku(30).
37. Konkrétne Súdny dvor v rozsudku Caisse pour l’avenir des enfants, ktorý je jadrom otázok vnútroštátneho súdu, rozhodol, že právo Únie bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci môžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom svojho zamestnania v tomto členskom štáte len na svoje vlastné deti, s vylúčením detí ich manželského partnera, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu, ale ktorých výživu zabezpečujú, zatiaľ čo všetky deti s bydliskom v uvedenom členskom štáte majú nárok poberať takúto dávku(31).
38. Ako som už uviedol v úvode, vzniká otázka, či je takáto odpoveď Súdneho dvora uplatniteľná na situáciu FV, o ktorú ide vo veci samej, teda na situáciu dieťaťa, ktoré bolo umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka na základe súdneho rozhodnutia. Musím teda preskúmať, či vzhľadom na základné zásady vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktorú som pripomenul vyššie, môže sporná právna úprava viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu s cezhraničnými pracovníkmi, ktoré by mohlo predstavovať nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.
39. Vzhľadom na rozdiely medzi právnou situáciou dieťaťa umiestneného na základe súdneho rozhodnutia a situáciou dieťaťa v príbuzenskom vzťahu, vrátane vzťahu založeného osvojením, s jedným alebo oboma rodičmi, s ktorými žije, je potrebné položiť si predbežnú otázku, a to otázku, či pojem „rodinný príslušník“ má na účely priznania predmetných rodinných prídavkov zahŕňať aj dieťa umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka.
40. Som presvedčený, že na túto otázku treba odpovedať kladne, a to z dôvodov, ktoré vysvetlím ďalej v týchto návrhoch.
2. Rozsudok Caisse pour l’avenir des enfants: pojem „rodinný príslušník“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2004/38
41. Otázka, či pojem „rodinný príslušník“ má na účely priznania rodinných prídavkov zahŕňať aj dieťa umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka, je dôležitá, keďže Súdny dvor v rozsudku Caisse pour l’avenir des enfants vychádzal z pojmu „rodinný príslušník“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2004/38(32).
42. Vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Caisse pour l’avenir des enfants, sa vnútroštátny súd na rozdiel od prejednávanej veci(33) svojou druhou otázkou pýtal, či sa definícia pojmu „rodinný príslušník“ stanovená v článku 2 ods. 2 smernice 2004/38 uplatňuje na rodinné prídavky uvedené v článku 269 ods. 1 písm. a) Zákonníka, a v prípade kladnej odpovede sa svojou treťou otázkou pýtal, či vylúčenie dieťaťa manželského partnera z definície pojmu „rodinný príslušník“ podľa článku 270 Zákonníka predstavuje nepriamu diskrimináciu.
43. Súdny dvor vychádzal pri odpovedi na tieto dve otázky najmä z bodov 40 a 64 rozsudku Depesme a i., pričom pripomenul jednak, že rodinní príslušníci migrujúceho pracovníka nepriamo požívajú výhodu rovnosti zaobchádzania, ktorú tomuto pracovníkovi priznáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, a jednak, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že pod dieťaťom cezhraničného pracovníka, ktorému sa nepriamo priznávajú sociálne výhody upravené v tomto poslednom uvedenom ustanovení, treba chápať nielen dieťa, ktoré je v príbuzenskom vzťahu s týmto pracovníkom, ale aj dieťa manželského partnera alebo registrovaného partnera uvedeného pracovníka, pokiaľ tento pracovník zabezpečuje výživu tohto dieťaťa(34). Súdny dvor teda rozhodol, že pojem „rodinný príslušník“ cezhraničného pracovníka, ktorý môže nepriamo požívať výhodu rovnosti zaobchádzania v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, zodpovedá pojmu „rodinný príslušník“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2004/38, ktorý zahŕňa okrem iného manželského partnera alebo partnera, s ktorým občan Únie uzavrel registrované partnerstvo(35).
44. S týmto názorom sa stotožňujem. Pripomínam, že Súdny dvor v tejto súvislosti zohľadnil predovšetkým jednak vývoj právnych predpisov Únie(36) a skutočnosť, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 len bezo zmeny prebral znenie článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, a jednak odôvodnenie 1, článok 1 a článok 2 ods. 2 smernice 2014/54. Uvedené ustanovenia potvrdzujú úmysel normotvorcu Únie prebrať do článku 2 smernice 2004/38 pojem „rodinný príslušník, ako bol vymedzený judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa nariadenia č. 1612/68, ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením č. 492/2011(37).
45. Je pravda, že skutočnosť, že Súdny dvor v tomto rozsudku vychádzal z pojmu „rodinný príslušník“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2004/38, by mohla viesť k domnienke, že táto okolnosť bráni záveru, že pojem „rodinný príslušník“ môže na účely priznania rodinných prídavkov v kontexte voľného pohybu pracovníkov zahŕňať okrem iného aj dieťa umiestnené na základe súdneho rozhodnutia do domácnosti cezhraničného pracovníka.
46. Som však presvedčený, že to tak nie je, a to z dôvodov, ktoré vysvetlím v ďalšej časti.
C. O pojme „rodinný príslušník“ v špecifickom kontexte rovnosti zaobchádzania s cezhraničnými pracovníkmi
47. V prvom rade, ako som už uviedol(38), vnútroštátny súd sa na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Caisse pour l’avenir des enfants, Súdneho dvora nepýta, či sa má v súlade s článkom 2 bodom 2 smernice 2004/38 rozšíriť pôsobnosť článku 270 Zákonníka na deti umiestnené na základe súdneho rozhodnutia. Tento súd sa obmedzuje na otázku, či je, pokiaľ ide o sporný nárok na rodinné prídavky, rozdielne zaobchádzanie s dieťaťom, ktoré nemá bydlisko v členskom štáte a bolo na základe súdneho rozhodnutia umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka, a s dieťaťom, ktoré má bydlisko v členskom štáte a bolo umiestnené na základe súdneho rozhodnutia, v súlade s právom Únie.
48. Právnym problémom, ktorý je jadrom sporu vo veci samej, teda nie je možnosť považovať v právnom poriadku členských štátov deti umiestnené na základe súdneho rozhodnutia za „rodinných príslušníkov“, ale právo cezhraničného pracovníka na voľný pohyb a rovnaké zaobchádzanie. Hoci sa osoby, ktoré majú nárok na rodinné dávky, určujú v súlade s vnútroštátnym právom(39), nič to nemení na skutočnosti, ako Súdny dvor opakovane pripomenul, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie, v prejednávanej veci ustanovenia týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov(40).
49. V tejto súvislosti treba na účely určenia „rodinných príslušníkov“ pracovníka pripomenúť, ako som už uviedol(41), že voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie je založený na viacerých zásadách, najmä na zásade rovnosti zaobchádzania. Vykonávanie tejto zásady v oblasti sociálneho zabezpečenia je okrem toho zabezpečené právnou úpravou Únie, ktorá je založená najmä na zásade uplatnenia jednej právnej úpravy v tejto oblasti(42). S cieľom čo najlepšie zaručiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými osobami zamestnanými na území členského štátu teda podľa článku 4 nariadenia č. 883/2004 v spojení s odôvodnením 8 tohto nariadenia(43) osoba, ktorá vykonáva najmä zamestnanie v členskom štáte, spravidla podlieha právnej úprave tohto členského štátu a v súlade s týmto článkom má mať v tomto členskom štáte nárok na rovnaké dávky ako štátni príslušníci tohto členského štátu. Súdny dvor opakovane rozhodol, že pracovníci prispievajú na financovanie sociálnej politiky hostiteľského členského štátu prostredníctvom daní a príspevkov na sociálne zabezpečenie, ktoré platia v hostiteľskom členskom štáte na základe pracovnej činnosti, ktorú v tomto štáte vykonávajú. Preto musia mať možnosť využívať túto sociálnu politiku za rovnakých podmienok ako pracovníci, ktorí sú jeho štátnymi príslušníkmi(44).
50. Rovnako tak článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 stanovuje, že pracovník z iného členského štátu požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci. Ako som už pripomenul, tieto dve ustanovenia konkretizujú vo svojich príslušných oblastiach zásadu rovnosti zaobchádzania stanovenú v článku 45 ods. 2 ZFEÚ, ktorá chráni dotknutých pracovníkov pred akoukoľvek priamou alebo nepriamou diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti vyplývajúcou z vnútroštátnych právnych predpisov, a musia sa vykladať rovnako ako článok 45 ods. 2 ZFEÚ(45).
51. V druhom rade treba zohľadniť zásadu, podľa ktorej sa ustanovenia zakotvujúce slobodu pohybu pracovníkov, ktorá predstavuje jeden zo základov Únie, majú vykladať extenzívne(46). To podľa môjho názoru znamená, že v kontexte rovnosti zaobchádzania s pracovníkmi sa má pojem „rodinný príslušník“ chápať extenzívne, takže zahŕňa prípadne aj iné osoby, ako sú osoby vymenované v článku 2 bode 2 smernice 2004/38, okrem iného aj dieťa trvalo zverené do starostlivosti na základe súdneho rozhodnutia, ak sa tieto osoby nachádzajú v porovnateľnej situácii ako dieťa uvedené v tomto ustanovení(47).
52. V tejto súvislosti pripomínam, že v odôvodnení 31 smernice 2004/38 sa uvádza, že táto smernica rešpektuje základne práva a slobody a dodržiava princípy uznané najmä Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
53. Zásada prednosti vyššieho záujmu dieťaťa uznaná v článku 24 ods. 2 Charty je jednou zo zásad právneho poriadku Únie(48). Súdny dvor rozhodol, že táto zásada je hľadiskom, cez ktoré treba vnímať ustanovenia práva Únie(49). Súdny dvor vo svojej judikatúre zohľadňuje aj záujem detí viesť rodinný život, chránený článkom 7 Charty(50), ktorý zodpovedá článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(51). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pritom vyplýva, že v rámci existencie skutočného rodinného života medzi pestúnmi a dieťaťom umiestneným do ich starostlivosti sa musia zohľadniť viaceré skutočnosti, ako napríklad spoločne strávený čas, kvalita vzťahov, ako aj úloha, ktorú dospelá osoba vykonáva vo vzťahu k dieťaťu(52).
54. V prejednávanej veci z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplývajú tieto skutočnosti. Po prvé dieťa FW bolo na základe súdneho rozhodnutia vydaného v členskom štáte, konkrétne v Belgicku, umiestnené do domácnosti FV a jeho manželky a táto dvojica má spolu dve biologické deti; po druhé toto umiestnenie súdom má trvalý charakter, keďže dieťa FW žije v domácnosti FV od roku 2005, teda od útleho detstva(53); po tretie FV má k dieťaťu FW opatrovnícke právo a priamo zabezpečuje jeho výživu a napokon po štvrté FW má bydlisko a skutočne a sústavne sa zdržiava u FV.
55. Príslušné orgány musia po preskúmaní skutočnej rodinnej situácie dotknutého pracovníka zohľadniť tieto skutočnosti s cieľom určiť, či dieťa umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka je fakticky „rodinným príslušníkom“ tohto pracovníka na účely priznania rodinných prídavkov.
56. Napokon v treťom rade pripomínam, že z článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia (EÚ) 2019/1111(54) vyplýva, že umiestnenie dieťaťa do pestúnskej starostlivosti patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, a z článku 30 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že rozhodnutia vydané v členskom štáte sa uznávajú v ostatných členských štátoch bez potreby osobitného konania. V prejednávanej veci sú preto príslušné luxemburské orgány povinné uznať súdne rozhodnutie o umiestnení na účely priznania predmetných rodinných prídavkov.
57. Vzhľadom na tieto úvahy zastávam názor, že na dieťa, ktoré je na základe súdneho rozhodnutia umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka, sa má na účely priznania rodinných prídavkov vzťahovať pojem „rodinný príslušník“, pričom tento pojem zahŕňa aj iné osoby ako tie, ktoré sú vymenované v článku 2 bode 2 smernice 2004/38.
58. Je potrebné ešte preskúmať, či vzhľadom na základné zásady vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré som pripomenul vyššie(55), môže sporná právna úprava viesť k rozdielnemu zaobchádzaniu s cezhraničnými pracovníkmi, ktoré by mohlo predstavovať nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti.
D. Predstavuje sporná právna úprava nepriamu diskrimináciu v zmysle článku 45 ZFEÚ a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011?
1. O rozdielnom zaobchádzaní na základe bydliska
59. CAE tvrdí, pričom sa opiera o bod 51 rozsudku Caisse pour l’avenir des enfants, že pokiaľ dieťa umiestnené na základe súdneho rozhodnutia do domácnosti cezhraničného pracovníka nie je s týmto pracovníkom alebo s jeho manželským partnerom v príbuzenskom vzťahu, uvedený pracovník sa nemôže odvolávať na zásadu rovnosti zaobchádzania s týmto dieťaťom. CAE tvrdí, že prejednávanú vec je teda potrebné odlíšiť od veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok.
60. S týmto stanoviskom nesúhlasím. Hoci je možné tieto dve veci do určitej miery rozlíšiť, zastávam názor, že táto odlišnosť sa netýka porovnateľnosti situácie dotknutých detí z hľadiska priznania predmetných rodinných prídavkov.
61. V prvom rade je nepochybne pravda, že situácia detí, ktoré boli na základe súdneho rozhodnutia umiestnené do domácnosti cezhraničného pracovníka, sa z právneho hľadiska líši od situácie detí, ktoré sú v príbuzenskom vzťahu, vrátane vzťahu založeného osvojením, s jedným alebo oboma rodičmi, s ktorými žijú. V súlade s judikatúrou však k diskriminácii dochádza, keď sa uplatňujú rôzne pravidlá na porovnateľné situácie alebo keď sa na rôzne situácie uplatňuje rovnaké pravidlo(56). Podľa ustálenej judikatúry sa pri posudzovaní objektívnej porovnateľnosti situácií musí zohľadňovať cieľ, ktorý sleduje sporná právna úprava(57). Ako som už uviedol, rodinné prídavky, o ktoré ide vo veci samej, predstavujú sociálnu výhodu, ktorá patrí do pôsobnosti článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011(58), ktorý zakazuje akúkoľvek nepriamu formu diskriminácie.
62. V súlade s judikatúrou Súdneho dvora takéto rozlišovanie založené na bydlisku, ktoré môže znevýhodniť najmä štátnych príslušníkov iných členských štátov, keďže osoby s bydliskom v inom členskom štáte sú najčastejšie cudzincami, predstavuje nepriamu diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti, ktorá môže byť prípustná iba pod podmienkou, že je objektívne odôvodnená(59).
63. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, pripomínam, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa článku 269 ods. 1 písm. a) Zákonníka všetkým deťom, ktoré sa skutočne a sústavne zdržiavajú v Luxembursku a majú tam svoje bydlisko, vzniká nárok na rodinné prídavky. V rámci tejto kategórie detí s bydliskom v Luxembursku článok 273 ods. 4 tohto Zákonníka stanovuje, že v prípade umiestnenia dieťaťa na základe súdneho rozhodnutia sa rodinné prídavky vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, u ktorej má dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústavne zdržiava. Naproti tomu dieťaťu, ktoré bolo na základe súdneho rozhodnutia umiestnené a zverené do starostlivosti cezhraničného pracovníka, a teda osoby, ktorá nemá bydlisko v Luxembursku, nevzniká nárok na uvedené prídavky. V súlade s článkom 269 ods. 1 písm. b) a článkom 270 Zákonníka totiž nárok cezhraničného pracovníka na rodinné prídavky vzniká výlučne na deti narodené v manželstve, deti narodené mimo manželstva a osvojené deti tejto osoby.
64. Z vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, vyplýva, že o predmetné rodinné prídavky možno požiadať pre všetky deti s bydliskom v Luxembursku, čo znamená, že o tieto prídavky možno požiadať pre všetky deti tvoriace súčasť domácnosti pracovníka s bydliskom v Luxembursku, vrátane detí umiestnených do domácnosti tohto pracovníka na základe súdneho rozhodnutia. Naproti tomu pracovníci, ktorí nemajú bydlisko v tomto štáte, nemôžu požiadať o tieto prídavky pre deti umiestnené do ich domácnosti na základe súdneho rozhodnutia, s ktorými nie sú v príbuzenskom vzťahu.
65. Zastávam teda názor, že táto právna úprava zavádza dva odlišné režimy, pokiaľ ide o nárok na rodinné prídavky, a to podľa toho, či deti majú bydlisko v Luxembursku alebo nie, čím zavádza rozdielne zaobchádzanie založené na kritériu bydliska, a teda zakázané článkom 45 ods. 2 ZFEÚ a článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011. Takéto rozlišovanie na základe bydliska, pokiaľ ide o priznanie sociálnej výhody, môže podľa môjho názoru znevýhodniť najmä cezhraničných pracovníkov, a preto predstavuje nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ktorá môže byť prípustná iba pod podmienkou, že je objektívne odôvodnená(60).
66. Napokon Súdny dvor uviedol, že skutočnosť, že nárok na rodinné prídavky, o aké ide vo veci samej, priznáva vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej priamo dieťaťu s bydliskom v Luxembursku vrátane detí umiestnených na základe súdneho rozhodnutia, zatiaľ čo v prípade pracovníkov s bydliskom mimo tohto štátu sa tento nárok priznáva pracovníkovi na jeho rodinných príslušníkov, ako ich vymedzuje táto právna úprava, je v tejto súvislosti irelevantná. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že rodinné dávky nemožno už vzhľadom na ich povahu považovať za dávky, na ktoré má jednotlivec nárok nezávisle od svojej rodinnej situácie(61).
2. O odôvodnenosti nepriamej diskriminácie cezhraničných pracovníkov
67. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na to, aby bola nepriama diskriminácia odôvodnená, musí byť spôsobilá na dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné(62).
68. V prejednávanej veci pritom vnútroštátny súd neuvádza nijaké odôvodnenie a s výhradou overení, ktoré mu prináleží vykonať, nevidím nijaký legitímny cieľ, ktorý by umožnil odôvodniť diskrimináciu dieťaťa umiestneného na základe súdneho rozhodnutia na území Luxemburska v porovnaní s dieťaťom umiestneným na základe súdneho rozhodnutia do domácnosti cezhraničného pracovníka.
69. Preto zastávam názor, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v spojení s článkom 67 nariadenia č. 883/2004 a článkom 60 nariadenia č. 987/2009 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci nemôžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom ich zamestnania v tomto členskom štáte na deti, ktoré boli u nich umiestnené a ktoré majú v starostlivosti, zatiaľ čo deti, ktoré boli na základe súdneho rozhodnutia umiestnené v uvedenom členskom štáte, majú nárok poberať tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti.
E. O vplyve okolnosti, že cezhraničný pracovník zabezpečuje výživu dieťaťa, na navrhovanú odpoveď
70. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či skutočnosť, že cezhraničný pracovník zabezpečuje výživu dieťaťa, má vplyv na odpoveď na prejudiciálnu otázku.
71. Musím poukázať na to, že z bodu 50 rozsudku Caisse pour l’avenir des enfants vyplýva, že pokiaľ ide o požiadavku, aby cezhraničný pracovník zabezpečoval výživu dieťaťa, Súdny dvor rozhodol, že táto požiadavka musí vyplývať aj zo skutkovej situácie, ktorej posúdenie, na základe dôkazov predložených dotknutou osobou, prislúcha správnym orgánom a prípadne vnútroštátnym súdom, pričom nie je potrebné, aby určili dôvody tohto príspevku, ani vyčíslili jeho presný rozsah.
72. V tejto súvislosti považujem za relevantné spresniť, ako správne uviedla Komisia, že táto podmienka sa má uplatniť vo vzťahu k priznaniu rodinných prídavkov pracovníkovi, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, len vtedy, ak vnútroštátna právna úprava stanovuje takúto podmienku na priznanie týchto prídavkov osobe, ktorá má bydlisko v danom členskom štáte, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, u ktorej má toto dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústavne zdržiava. Odlišný záver by bol v rozpore s rovnosťou zaobchádzania s pracovníkmi, ktorí majú bydlisko v danom členskom štáte, a pracovníkmi, ktorí nemajú bydlisko v danom členskom štáte. V tejto súvislosti zastávam názor, že prípadná požiadavka vzťahujúca sa na priznanie rodinných prídavkov, podľa ktorej cezhraničný pracovník musí plne zabezpečovať potreby dieťaťa umiestneného do starostlivosti, nemôže byť prípustná, ak sa táto požiadavka neuplatňuje na osobu, ktorá má bydlisko v danom členskom štáte a ktorej bolo umiestnené dieťa zverené do starostlivosti, keďže vyživovacia povinnosť biologických rodičov, ak sú známi, alebo ich prípadná povinnosť podieľať sa na výžive dieťaťa fakticky neznamená, že cezhraničný pracovník sa nepodieľa na výžive dieťaťa, ktoré bolo umiestnené do jeho starostlivosti. V každom prípade podieľanie sa biologických rodičov na výžive tohto dieťaťa môže byť buď veľmi obmedzené, alebo žiadne, a to z dôvodu ich často veľmi neistej situácie(63).
V. Návrh
73. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour de cassation (Kasačný súd, Luxembursko), takto:
Článok 45 ZFEÚ a článok 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie v spojení s článkom 67 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a článkom 60 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia,
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej cezhraniční pracovníci nemôžu poberať rodinné prídavky spojené s výkonom ich zamestnania v tomto členskom štáte na deti, ktoré boli u nich umiestnené a ktoré majú v starostlivosti, zatiaľ čo deti, ktoré boli na základe súdneho rozhodnutia umiestnené v uvedenom členskom štáte, majú nárok poberať tieto prídavky, ktoré sa vyplácajú fyzickej alebo právnickej osobe, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti. Podmienka vzťahujúca sa na priznanie rodinných prídavkov pracovníkovi, ktorý nemá bydlisko v danom členskom štáte, podľa ktorej tento pracovník musí zabezpečovať výživu dieťaťa, sa má uplatniť len vtedy, ak vnútroštátna právna úprava stanovuje takúto podmienku na priznanie týchto prídavkov osobe, ktorá má bydlisko v danom členskom štáte, ktorej bolo dieťa zverené do starostlivosti, u ktorej má toto dieťa bydlisko a u ktorej sa skutočne a sústavne zdržiava.