ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 30. januára 2024 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2010/13/EÚ – Audiovizuálne mediálne služby – Článok 23 ods. 1 a 2 – Maximálny vysielací čas pre televíznu reklamu – Výnimky – Pojem ‚oznamy, ktoré vysielateľ vysiela v súvislosti so svojimi vlastnými programami‘ – Oznamy vysielané týmto vysielateľom na účely propagácie vysielaní rozhlasovej stanice patriacej do tej istej vysielacej skupiny ako tento vysielateľ“
Vo veci C‑255/21,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 25. marca 2021 a doručený Súdnemu dvoru 21. apríla 2021, ktorý súvisí s konaním:
Reti Televisive Italiane SpA (RTI)
proti
Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (AGCOM),
za účasti:
Elemedia SpA,
Radio Dimensione Suono SpA,
RTL 102,500 Hit Radio Srl,
Súdny dvor (tretia komora),
v zložení: predsedníčka tretej komory K. Jürimäe, sudcovia N. Piçarra (spravodajca), M. Safjan, N. Jääskinen a M. Gavalec,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: C. Di Bella, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. septembra 2022,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Reti Televisive Italiane SpA (RTI), v zastúpení: F. Lepri, M. Molino a G. Rossi, avvocati,
– Elemedia SpA, Radio Dimensione Suono SpA a RTL 102,500 Hit Radio Srl, v zastúpení: F. Di Ciommo, avvocato,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci R. Guizzi, avvocato dello Stato,
– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 13. júla 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 23 ods. 1 a 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1), ako aj odôvodnenia 43 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1808 zo 14. novembra 2018 (Ú. v. EÚ L 303, 2018, s. 69), ktorou sa mení prvá smernica, ale ktorá nie je uplatniteľná ratione temporis na spor vo veci samej.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Reti Televisive Italiane SpA (RTI) a Autorità per le garanzie nelle comunicazioni (AGCOM) (Úrad pre dohľad nad vysielaním, Taliansko), ktorého predmetom je zákonnosť troch rozhodnutí tohto úradu, ktorými uložil spoločnosti RTI sankcie za porušenie talianskej právnej úpravy týkajúcej sa maximálneho vysielacieho času pre televíznu reklamu, ktorého sa dopustili televízne kanály Canale 5, Italia 1 a Rete 4.
Právny rámec
Právo Únie
Smernica 2010/13
3 Odôvodnenia 23, 25, 87, 96 a 97 smernice 2010/13 stanovujú:
„(23) Na účely tejto smernice by sa pojem ‚audiovizuálny‘ mal vzťahovať na pohybujúce sa obrazy so zvukom alebo bez zvuku, takže zahŕňa nemé filmy, ale nevzťahuje sa na zvukové prenosy alebo rozhlasové služby…
…
(25) Pre definíciu úlohy poskytovateľa mediálnych služieb, a tým aj pre definíciu audiovizuálnych mediálnych služieb je najpodstatnejší pojem redakčnej zodpovednosti. Aspekty definície redakčnej zodpovednosti, konkrétne pojem ‚účinná kontrola‘, môžu členské štáty pri prijímaní opatrení na účely vykonávania tejto smernice ďalej spresniť.…
…
(87) Malo by sa ustanoviť obmedzenie televíznych reklamných a telenákupných spotov na 20 % v rámci jednej hodiny, a to aj počas hlavného vysielacieho času. Pojem televízny reklamný spot by sa mal chápať ako televízna reklama v zmysle článku 1 ods. 1 bodu i), s trvaním najviac 12 minút.
…
(96) Je nevyhnutné vysvetliť, že činnosti vlastnej propagácie sú zvláštnou formou reklamy, v ktorej prevádzkovateľ vysielania propaguje svoje vlastné výrobky, služby, programy alebo televízne kanály. Najmä koncové záznamy pozostávajúce z výňatkov z programov treba pokladať za programy.
(97) Denný vysielací čas pridelený pre oznamy, ktoré prevádzkovateľ vysielania vykonáva v súvislosti s jeho vlastnými programami a podružnými produktmi, ktoré sa odvodzujú priamo od nich, alebo pre oznamy o verejných službách a pre vysielania výziev na dobročinné účely, ktoré sú bezodplatné, by nemal byť zahrnutý do maximálneho počtu denného alebo hodinového vysielacieho času, ktorý je možné prideliť pre reklamu a televíznu ponuku tovarov (teleshopping).“
4 Článok 1 ods. 1 tejto smernice obsahuje tieto definície:
„…
a) ‚audiovizuálna mediálna služba‘ je:
i) služba, ako ju vymedzujú články 56 a 57 [ZFEÚ], za ktorú je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnej služby a ktorej hlavným účelom je poskytovanie programov s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať širokú verejnosť…;
ii) audiovizuálny komerčný oznam;
b) ‚program‘ je súbor pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku predstavujúci samostatnú položku v rámci programovej skladby alebo katalógu, ktorý zostavil poskytovateľ mediálnej služby a ktorého forma a obsah sú porovnateľné s formou a obsahom televízneho vysielania. Príklady programov zahŕňajú kinematografické dlhometrážne filmy, športové podujatia, situačné komédie, dokumentárne filmy, detské programy a pôvodné televízne hry;
c) ‚redakčná zodpovednosť‘ znamená vykonávanie účinnej kontroly nad výberom programov a nad ich usporiadaním do chronologickej štruktúry v prípade televízneho vysielania alebo v prípade audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie do katalógu programov. Redakčná zodpovednosť nevyhnutne neznamená akúkoľvek právnu zodpovednosť podľa vnútroštátneho práva za poskytovaný obsah alebo služby;
d) ‚poskytovateľ mediálnych služieb‘ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná;
e) ‚televízne vysielanie‘ alebo ‚televízna relácia‘ (t. j. lineárna audiovizuálna mediálna služba) je audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnej služby pre simultánne sledovanie programov na základe programovej štruktúry;
f) ‚vysielateľ‘ je poskytovateľ mediálnej služby, ktorou je televízne vysielanie;
…
h) ‚audiovizuálne komerčné oznamy‘ sú obrazy so zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú určené na priame alebo nepriame propagovanie tovaru, služieb alebo dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť. Takéto obrazy sprevádzajú alebo sú zahrnuté do programu za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie. Formy audiovizuálneho komerčného oznamu zahŕňajú okrem iného televíznu reklamu, sponzorovanie, telenákup a umiestňovanie produktov;
i) ‚televízna reklama‘ je akákoľvek forma vysielania oznamov za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo vysielanie na účely vlastnej propagácie verejným alebo súkromným podnikom alebo fyzickou osobou v súvislosti s obchodovaním, podnikaním, remeslom alebo povolaním s cieľom podporiť odbyt tovarov alebo služieb vrátane nehnuteľného majetku, práv a záväzkov za odplatu;
…“
5 Článok 23 smernice 2010/13 stanovuje:
„1. Podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny neprekročí 20 %.
2. Odsek 1 sa nevzťahuje na oznamy, ktoré vysielateľ vysiela v súvislosti so svojimi vlastnými programami, na doplnkové produkty, ktoré sa od nich priamo odvodzujú, na sponzorské odkazy ani na umiestňovanie produktov.“
Smernica 2018/1808
6 Smernica 2018/1808 v odôvodnení 43 stanovuje:
„Vysielací čas vyhradený pre oznamy vysielateľa v súvislosti s jeho vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú od týchto programov priamo odvodené, alebo pre oznamy o verejných službách a pre vysielania výziev na dobročinné účely, ktoré sú bezodplatné s výnimkou nákladov vzniknutých v súvislosti s vysielaním takých výziev, by nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup. Okrem toho sú mnohí vysielatelia súčasťou väčších vysielacích skupín a vysielajú oznámenia nielen v súvislosti s ich vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú od týchto programov priamo odvodené, ale aj v súvislosti s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami ostatných subjektov patriacich do tej istej vysielacej skupiny. Vysielací čas vyhradený pre takéto oznamy by tiež nemal byť zahrnutý do maximálnej dĺžky vysielacieho času, ktorý je možné vyhradiť pre televíznu reklamu a telenákup.“
7 Podľa článku 1 bodu 21 tejto smernice sa článok 23 smernice 2010/13 nahrádza takto:
„1. Podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v čase medzi 6.00 hod. a 18.00 hod. neprekročí 20 % tohto času. Podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v čase medzi 18.00 hod. a 24.00 hod. nesmie prekročiť 20 % tohto času.
2. Odsek 1 sa nevzťahuje na:
a) oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú priamo odvodené z týchto programov, alebo s programami a audiovizuálnymi mediálnymi službami iných subjektov patriacich k tej istej vysielacej skupine;
b) sponzorské odkazy;
c) umiestňovanie produktov;
d) neutrálne okná medzi redakčným obsahom a televíznymi reklamnými alebo telenákupnými spotmi a medzi jednotlivými spotmi.“
Talianske právo
8 Článok 38 ods. 2 a 6 decreto legislativo n. 177 – Testo unico dei servizi di medi a audiovisivi e radiofonici (legislatívny dekrét č. 177 – Jednotný text o audiovizuálnych a rozhlasových mediálnych službách) z 31. júla 2005 (GURI č. 208 zo 7. septembra 2005, riadna príloha č. 150), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „legislatívny dekrét č. 177/2005“) stanovuje:
„2. Vysielanie televíznych reklamných spotov inými vysielateľmi voľne dostupného televízneho vysielania v celej krajine – aj analógového – ako je držiteľka licencie na verejnoprávne vysielanie, nesmie prekročiť 15 % denného vysielacieho času a 18 % za celú hodinu. Každé prekročenie, ktoré v žiadnom prípade nesmie prevýšiť 2 % za hodinu, musí byť kompenzované v predchádzajúcej alebo nasledujúcej hodine…
…
6. Ustanovenia uvedené v odsekoch 2 až 5 sa nevzťahujú na oznamy vysielateľa, a to aj v analógovej oblasti, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami a vedľajšími produktmi, ktoré sú priamo odvodené z týchto programov, sponzorské odkazy a umiestňovanie produktov.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
9 RTI je spoločnosťou založenou podľa talianskeho práva, ktorá poskytuje audiovizuálne mediálne služby s celoštátnym pokrytím prostredníctvom svojich televíznych kanálov Canale 5, Italia 1 a Rete 4. Vlastní 80 % akcií spoločnosti Monradio Srl, ktorá prevádzkuje rozhlasovú stanicu R101, zatiaľ čo zvyšných 20 % akcií vlastní iná spoločnosť, ktorá tak ako RTI patrí do skupiny Mediaset.
10 AGCOM tromi rozhodnutiami z 19. decembra 2017, ktoré boli doručené 8. januára 2018 a týkali sa kanálov Canale 5, Italia 1 a Rete 4, uložil spoločnosti RTI sankcie za porušenie článku 38 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 177/2005. AGCOM do výpočtu maximálneho hodinového vysielacieho času určeného pre televíznu reklamu, ktorý podlieha obmedzeniam stanoveným v tomto ustanovení, zahrnul reklamné oznamy rozhlasovej stanice R101 vysielané na televíznych kanáloch Canale 5, Italia 1 a Rete 4.
11 RTI podala proti týmto rozhodnutiam tri žaloby na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko). Uviedla, že reklamné oznamy rozhlasovej stanice R101 sa mali považovať za oznamy vysielané v súvislosti s „vlastnými programami“ spoločnosti RTI, v zmysle článku 38 ods. 6 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 a z tohto dôvodu mali byť vylúčené z výpočtu maximálneho hodinového vysielacieho času určeného pre televíznu reklamu.
12 Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) rozsudkami zo 16. apríla 2019 zamietol tieto žaloby z dôvodu, že oznamy propagujúce programy rozhlasového vysielateľa sa nemôžu považovať za oznamy vysielané v súvislosti s „vlastnými programami“ vysielateľa, a to ani vtedy, keď tak ako v danom prípade dvaja dotknutí vysielatelia patria do rovnakej skupiny spoločností.
13 RTI sa proti týmto rozsudkom odvolala na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorý je v tejto veci vnútroštátny súdom, uvádzajúc, že vzhľadom na to, že patrí do rovnakej skupiny spoločností ako rozhlasová stanica R101, sa na účely výpočtu maximálneho hodinového vysielacieho času pre reklamu, a teda uplatnenia článku 38 ods. 6 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 musí zohľadniť hospodárska jednotka tvorená skupinou médií, bez ohľadu na pluralitu právnických osôb.
14 RTI dodáva, že tento výklad je podporený zmenou článku 23 ods. 2 písm. a) smernice 2010/13 vyplývajúcou zo smernice 2018/1808. Vzhľadom na to, že táto zmena zohľadňuje v súčasnosti rozšírenú prax vlastnej propagácie naprieč médiami, mala by byť zohľadnená na účely výkladu skoršej právnej úpravy, hoci smernica 2018/1808, ktorá nadobudla účinnosť 18. decembra 2018, nie je uplatniteľná ratione temporis.
15 Vnútroštátny súd síce poukázal na to, že spor vo veci samej sa týka zákonnosti propagácie zo strany vysielateľa, ktorý je materskou spoločnosťou, programov rádiového vysielateľa, ktorý je jeho dcérskou spoločnosťou, a nie výkonu kontroly v rámci takto vytvorenej skupiny, zdôrazňuje však, že skutkové okolnosti tohto sporu nastali pred zmenou smernice 2010/13 zavedenou smernicou 2018/1808.
16 Tento súd sa okrem toho domnieva, že výklad ustanovení vnútroštátneho práva a predovšetkým práva Únie, ktorý zastáva RTI, nie je jediným možným. Podľa neho opačný výklad, ktorý zastáva tak AGCOM, ako aj Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio), „sa nezdá byť zjavne neprimeraným“, keďže vychádza zo znenia legislatívneho dekrétu č. 177/2005, ktoré preberá ustanovenia uplatniteľné ratione temporis smernice 2010/13 a prihliada na protisúťažný aspekt, ktorý by mohol vyplynúť z výkladu podporovaného spoločnosťou RTI vo vzťahu k rozhlasovým vysielateľom, ktorí nie sú začlenení k televíznym vysielateľom alebo audiovizuálnym médiám.
17 Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Možno na účely právnej úpravy Únie vo veci zákazu prekročenia časového rozsahu vysielanej reklamy, so zreteľom na všeobecný význam, ktorý má v práve Európskej únie pojem skupina alebo jediný hospodársky subjekt a ktorý možno odvodiť z viacerých prameňov práva hospodárskej súťaže (pokiaľ ide o prejednávanú vec, zo spomenutého odôvodnenia 43 smernice 2018/1808/EÚ a z nového znenia článku 23 smernice 2010/13/EÚ), a bez toho, aby bol dotknutý existujúci rozdiel v rámci talianskeho vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o druhy oprávnení na prevádzkovanie vysielania, ktoré článok 5 ods. 1 písm. b) legislatívneho dekrétu č. 177/2005 stanovuje zvlášť pre televíznych a rozhlasových vysielateľov, prijať ako výklad konformný s právom Únie taký výklad vnútroštátneho práva v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania, ktorý z článku 1 ods. 1 písm. a) uvedeného legislatívneho dekrétu… vyvodzuje, že proces približovania medzi rôznymi formami komunikácie (elektronické komunikácie, redakčná činnosť, vrátane elektronickej redakčnej činnosti, a internet používaný vo všetkých podobách) sa a fortiori uplatňuje medzi poskytovateľmi televíznych a rozhlasových mediálnych služieb, najmä, ak sú títo prevádzkovatelia už spojení do skupín navzájom prepojených spoločností, a všeobecne s príslušnými dôsledkami na otázky výkladu článku 38 ods. 6 uvedeného legislatívneho dekrétu platí, že vysielateľom môže byť aj skupina ako jediný hospodársky subjekt, alebo sa, naopak, podľa vyššie uvedených zásad práva Únie a vzhľadom na autonómiu právnej úpravy zákazu prekročiť maximálny časový rozsah vysielanej reklamy od všeobecného práva hospodárskej súťaže zakazuje priznávať význam – pred rokom 2018 – skupinám a vyššie uvedenému procesu približovania a takzvaného spájania naprieč médiami, v dôsledku čoho sa na účely výpočtu ukazovateľa prekročenia časového rozsahu vysielanej reklamy zohľadňuje iba jediný vysielateľ, hoci zapojený do skupiny (a to z dôvodu, že na uvedený význam skupiny sa odkazuje iba v konsolidovanom znení článku 23 smernice 2010/13/EÚ, ktorý sa zmenil a doplnil na základe smernice 2018/1808/EÚ)?
2. Možno s ohľadom na spomenuté zásady práva Únie týkajúce sa skupín a podniku ako jednej hospodárskej jednotky na účely zákazu prekročiť maximálny časový rozsah vysielanej reklamy a z hľadiska uvedeného vývoja znenia citovaného článku 23, bez toho, aby bol dotknutý vyššie uvedený rozdiel, pokiaľ ide o druhy oprávnení na prevádzkovanie vysielania, vyvodiť aj z protisúťažných právnych predpisov integrovaného systému komunikácií podľa článku 43 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 význam pojmu skupinový ‚dodávateľ mediálnych služieb‘ (alebo, podľa slov odvolateľky: skupinové mediálne podnikanie), a to na účely oslobodenia oznamov týkajúcich sa propagácie naprieč médiami v rámci skupiny od obmedzenia časového rozsahu vysielanej reklamy stanoveného v článku 38 ods. 6 uvedeného legislatívneho dekrétu č. 177/2005, alebo naopak je takýto význam skupiny pred rokom 2018 potrebné vylúčiť vzhľadom na autonómiu práva hospodárskej súťaže v oblasti televízneho vysielania vo vzťahu k právnej úprave obmedzenia časového rozsahu vysielanej reklamy?
3. Má nové znenie článku 23 ods. 2 písm. a) smernice 2010/13/EÚ deklaratórny charakter, pokiaľ ide o predtým existujúcu zásadu práva hospodárskej súťaže o význame skupín, alebo ide o inovatívne ustanovenie, to znamená, že opisuje v prvom prípade právny stav, ktorý je vlastný právu Únie – čiže vzťahuje sa aj na prípad v prejednávanej veci, ktorý predchádzal novému zneniu predmetného článku, a má mať vplyv na výklad vnútroštátneho regulačného orgánu, ktorému v každom prípade ukladá povinnosť uznať pojem skupinového ‚poskytovateľa mediálnych služieb‘, alebo v druhom prípade bráni uznaniu významu skupín spoločností, pokiaľ ide o situácie, ktoré nastali pred zavedením uvedeného nového znenia, pretože z hľadiska časovej pôsobnosti sa vzhľadom na svoj inovatívny význam nevzťahuje na prípady pred nadobudnutím účinnosti nového znenia?
4. Predstavujú vzťahy v rámci integrácie televízneho a rozhlasového vysielania posudzované všeobecne z hľadiska práva hospodárskej súťaže, nad rámec systému oprávnení na prevádzkovanie vysielania stanoveného v článku 5 legislatívneho dekrétu č. 177/2005 a inovatívneho charakteru článku 23 zavedeného v roku 2018, čiže v prípade, že toto nové ustanovenie nemá deklaratórny, ale inovatívny význam v súlade s [tým, čo je uvedené v tretej otázke], a to vzhľadom na všeobecnú a multidisciplinárnu povahu pojmov hospodársky subjekt a skupina, kľúčový prvok, so zreteľom na ktorý sa má vykladať obmedzenie časového rozsahu vysielanej reklamy, ktoré sa preto v každom prípade upravuje s implicitným ohľadom na podnikanie skupiny (alebo presnejšie na vzájomné vlastnícke vzťahy medzi spoločnosťami v rámci skupiny) a na funkčnú jednotu takýchto spoločností, tak, aby sa v rámci skupiny umožnila vzájomná propagácia televíznych a rozhlasových programov, alebo naopak sú uvedené integračné vzťahy v oblasti obmedzenia časového rozsahu vysielanej reklamy irelevantné, pričom z tohto dôvodu je potrebné vychádzať z predpokladu, že ‚vlastné‘ programy podľa článku 23 (v pôvodnom znení) spĺňajú takúto charakteristiku, iba ak patria vysielateľovi, ktorý ich propaguje, a nie skupine spoločností ako celku, keďže dotknuté pravidlo je samostatným ustanovením neumožňujúcim akýkoľvek systematický výklad, ktorý by jeho pôsobnosť rozšíril na skupiny v zmysle jediného hospodárskeho subjektu?
5. Má sa napokon článok 23 v pôvodnom znení, hoci by sa aj nepripúšťal jeho výklad ako pravidla, ktoré je potrebné chápať v kontexte práva hospodárskej súťaže, v každom prípade vykladať ako stimulačné ustanovenie opisujúce osobitný charakter propagácie, ktorá slúži výlučne na informačné účely a jej cieľom nie je presviedčať na kúpu iného tovaru alebo služieb, než sú propagované programy, pričom ako také ho treba chápať ako vylúčené z pôsobnosti pravidiel o časovom rozsahu vysielanej reklamy, čiže ako pravidlo, ktoré je v medziach spoločností patriacich k tej istej skupine uplatniteľné vo všetkých prípadoch integrovanej propagácie naprieč médiami, alebo sa má chápať ako pravidlo odchylnej a výnimočnej povahy, pokiaľ ide o výpočet časového rozsahu vysielanej reklamy, ktoré ako také podlieha striktnému výkladu?“
O prejudiciálnych otázkach
18 Vnútroštátny súd sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýta, či sa článok 23 ods. 2 smernice 2010/13 má vykladať v tom zmysle, že pojem „oznamy, ktoré vysielateľ vysiela v súvislosti so svojimi vlastnými programami“, zahŕňa reklamné oznamy vysielané týmto vysielateľom pre rozhlasovú stanicu patriacu do tej istej skupiny spoločností ako tento vysielateľ.
19 Podľa článku 23 ods. 1 smernice 2010/13 podiel televíznych reklamných spotov a telenákupných spotov v rámci príslušnej hodiny neprekročí 20 %. Podľa odseku 2 tohto článku 23 sa uvedený odsek 1 nevzťahuje najmä na „oznamy, ktoré vysielateľ vysiela v súvislosti so svojimi vlastnými programami“. Tieto oznamy teda nepodliehajú obmedzeniu stanovenému v uvedenom článku 23 ods. 1.
20 Na účely určenia, či reklamné oznamy rozhlasovej stanice vysielané televíznym vysielateľom, ktorý je väčšinovým vlastníkom tejto rozhlasovej stanice, patria do pôsobnosti článku 23 ods. 2 smernice 2010/13, treba v prvom rade preskúmať, či treba rozlišovať na jednej strane medzi reklamnými správami smerujúcimi k podpore kúpy tovaru alebo služby a na druhej strane neutrálnymi správami, ktorých jediným cieľom je informovať o programoch, ktoré z tohto dôvodu nespadajú pod pojem „televízna reklama“ v zmysle tohto článku a sú preto vylúčené z pôsobnosti ustanovení tejto smernice týkajúcich sa televíznej reklamy a telenákupu.
21 Pojem „televízne reklamné spoty“, ktorý článok 23 ods. 1 smernice 2010/13 začleňuje do dotknutého percentuálneho podielu daného hodinového vysielacieho času, je definovaný, ako uvádza odôvodnenie 87 tejto smernice, s odkazom na pojem „televízna reklama“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. i) tejto smernice. Podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia je televízna reklama akákoľvek forma vysielania oznamov za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo vysielanie na účely vlastnej propagácie verejným alebo súkromným podnikom alebo fyzickou osobou v súvislosti s obchodovaním, podnikaním, remeslom alebo povolaním s cieľom podporiť odbyt tovarov alebo služieb za odplatu.
22 V tejto súvislosti odôvodnenie 96 smernice 2010/13 spresňuje, že činnosti vlastnej propagácie sú zvláštnou formou reklamy, v ktorej prevádzkovateľ vysielania propaguje okrem iného svoje vlastné programy a televízne kanály. Vlastná propagácia je preto upravená ustanoveniami tejto smernice týkajúcimi sa televíznej reklamy a telenákupu.
23 V súlade s článkom 1 ods. 1 písm. h) tejto smernice je televízna reklama jednou z foriem „audiovizuálnych komerčných oznamov“, pod ktorými sa rozumejú „obrazy so zvukom alebo bez zvuku, ktoré sú určené na priame alebo nepriame propagovanie tovaru, služieb alebo dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť“ a ktoré „sprevádzajú alebo sú zahrnuté do programu za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie“.
24 Zo spoločného výkladu týchto ustanovení vyplýva, že hoci smernica 2010/13 definuje televíznu reklamu pri zohľadnení propagačného cieľa predmetného televízneho obrazu alebo oznamu, nie je to tak v prípade informačného charakteru dotknutého obrazu alebo oznamu.
25 Vyplýva z toho, že televízne oznamy, a to aj v prípade, že sú neutrálne a majú čisto informačný charakter, ktoré sa týkajú programov alebo vysielaní rozhlasového vysielateľa, predstavujú „televíznu reklamu“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. i) smernice 2010/13, pokiaľ majú za cieľ nabádať televíznych divákov na sledovanie dotknutých programov a tým podporiť poskytovanie služieb za odplatu.
26 Tieto oznamy teda podliehajú obmedzeniam časového rozsahu vysielania televíznej reklamy stanoveným v článku 23 ods. 1 tejto smernice, okrem prípadu, keď ich možno kvalifikovať ako „oznamy, ktoré vysielateľ vysiela v súvislosti so svojimi vlastnými programami“ v zmysle odseku 2 tohto článku.
27 Na účely tejto kvalifikácie treba v druhom rade preskúmať, či programy rozhlasovej stanice, ktoré sú predmetom oznamov vysielaných televíznym vysielateľom, predstavujú „programy“ v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13.
28 Podľa článku 1 ods. 1 písm. b) tejto smernice sa pojem „program“ vzťahuje na „súbor pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku predstavujúci samostatnú položku v rámci programovej skladby alebo katalógu, ktorý zostavil poskytovateľ mediálnej služby a ktorého forma a obsah sú porovnateľné s formou a obsahom televízneho vysielania“.
29 Pojmy „televízne vysielanie“ alebo „televízna relácia“ sú definované v článku 1 ods. 1 písm. e) tejto smernice tak, že je to „audiovizuálna mediálna služba poskytovaná poskytovateľom mediálnej služby pre simultánne sledovanie programov na základe programovej štruktúry“, zatiaľ čo pojem „audiovizuálna mediálna služba“ je v súlade s článkom 1 ods. 1 písm. a) bodom i) „služba… ktorej hlavným účelom je poskytovanie programov“.
30 Z výrazov „pohybujúce sa obrazy so zvukom alebo bez zvuku“, „televízne“, „audiovizuálne“ a „sledovanie“ použitých v týchto definíciách, vykladaných najmä so zreteľom na odôvodnenie 23 smernice 2010/13 vyplýva, že táto smernica vylučuje zo svojej pôsobnosti služby rozhlasového vysielania, ktoré zvyčajne pozostávajú z vysielaní alebo programov so zvukovým obsahom, a teda bez obrazu, a to aj v prípade, keď sú tieto vysielania alebo programy sprevádzané neoddeliteľnými audiovizuálnymi prvkami (pozri analogicky rozsudok z 21. októbra 2015, New Media Online, C‑347/14, EU:C:2015:709, body 34 a 37).
31 Taký výklad, ktorý zastáva RTI, podľa ktorého televízne oznamy týkajúce sa vysielaní alebo programov rozhlasovej stanice bežne spadajú pod článok 23 ods. 2 smernice 2010/13, by predstavoval rozšírenie pôsobnosti tejto smernice nad rámec toho, čo povoľuje znenie jej ustanovení, ako to uviedla generálna advokátka v bode 52 svojich návrhov. Takýto výklad by okrem toho mohol viesť k narušeniu hospodárskej súťaže v neprospech poskytovateľov rozhlasových mediálnych služieb, ktorí nie sú začlenení do vysielacích skupín.
32 V treťom rade v prípade, že by vysielané oznamy boli programami v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13, treba preskúmať, či tak ako tvrdí spoločnosť RTI, pokiaľ televízny vysielateľ, ktorý ich vysiela, patrí s rozhlasovým vysielateľom do rovnakej skupiny spoločností a tvorí podnik v zmysle hospodárskej jednotky, tieto oznamy možno kvalifikovať ako „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13.
33 Podľa článku 1 ods. 1 písm. f) smernice 2010/13 „vysielateľom“ je „poskytovateľ mediálnej služby, ktorou je televízne vysielanie“. „Poskytovateľ mediálnych služieb“ je definovaný v článku 1 ods. 1 písm. d) tejto smernice ako „fyzická alebo právnická osoba, ktorá má redakčnú zodpovednosť za výber audiovizuálneho obsahu audiovizuálnej mediálnej služby a určuje spôsob, akým je organizovaná“.
34 Okrem toho podľa článku 1 ods. 1 písm. a) bodu i) tejto smernice „audiovizuálna mediálna služba“ je „služba… za ktorú je redakčne zodpovedný poskytovateľ mediálnej služby“. Odôvodnenie 25 tejto smernice spresňuje, že pre definíciu úlohy poskytovateľa mediálnych služieb a tým aj pre definíciu audiovizuálnych mediálnych služieb je najpodstatnejší pojem redakčnej zodpovednosti.
35 Ako zdôraznila generálna advokátka v bodoch 66 a 67 svojich návrhov, z týchto ustanovení vyplýva, že na účely pochopenia pojmu „vlastný program“, ktorý je uvedený v článku 23 ods. 2 smernice 2010/13, sa netreba zamerať, ako je to v prípade práva hospodárskej súťaže alebo práva verejného obstarávania, na právne a organizačné prepojenia podnikov, ktoré odôvodňujú vzájomné priraďovanie činností a kapacít v rámci podnikateľskej jednotky, ale skôr na redakčnú zodpovednosť za príslušné programy.
36 Tento prístup je podporený cieľom sledovaným týmto článkom 23, ktorým je ochrana televíznych divákov ako spotrebiteľov pred nadmernou reklamou. Pravidlá týkajúce sa vysielacieho času pre reklamu, ktoré sú upravené smernicou 2010/13, majú za cieľ zosúladiť na jednej strane finančné záujmy vysielateľov a inzerentov, a na druhej strane záujmy televíznych divákov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, Sky Italia, C‑234/12, EU:C:2013:496, body 17 a 18).
37 Vyplýva z toho, že pravidlá týkajúce sa maximálneho vysielacieho času určeného pre reklamu v rámci jednej hodiny, ktoré sú stanovené touto smernicou, spadajú do vlastného právneho rámca a majú odlišnú logiku a ciele, než sú tie, ktoré sú sledované pravidlami hospodárskej súťaže alebo pravidlami uplatniteľnými na verejné obstarávania.
38 Kritériá uplatniteľné na účely určenia fyzických alebo právnických osôb, ktoré majú redakčnú zodpovednosť za program, vyplývajú z článku 1 ods. 1 písm. c) smernice 2010/13. Toto ustanovenie definuje pojem „redakčná zodpovednosť“ ako „vykonávanie účinnej kontroly nad výberom programov a nad ich usporiadaním do chronologickej štruktúry v prípade televízneho vysielania alebo v prípade audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie do katalógu programov“. Treba predovšetkým overiť, či má dotknutá osoba právomoc rozhodovať v poslednom stupni o samotnej audiovizuálnej ponuke, čo predpokladá, že má k dispozícii dostatok materiálnych a ľudských zdrojov na prevzatie takejto zodpovednosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2019, Baltic Media Alliance, C‑622/17, EU:C:2019:566, body 40 a 43).
39 Z toho vyplýva, že aby programy rozhlasovej stanice, ktorá je súčasťou rovnakej skupiny spoločností ako dotknutý vysielateľ, mohli byť kvalifikované ako „vlastné“ programy tohto vysielateľa v zmysle článku 23 ods. 2 smernice 2010/13, tento vysielateľ musí niesť redakčnú zodpovednosť za predmetné programy v zmysle článku 1 ods. 1 písm. c) tejto smernice. Táto zodpovednosť sa teda nemôže zakladať len na hospodárskych, organizačných a právnych väzbách existujúcich medzi televíznym vysielateľom a rozhlasovým vysielateľom v rámci rovnakej skupiny spoločností.
40 Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 23 ods. 2 smernice 2010/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ nezahŕňa reklamné oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal pre rozhlasovú stanicu patriacu do rovnakej skupiny spoločností ako tento vysielateľ, okrem prípadu, ak na jednej strane programy, ktoré sú predmetom týchto reklamných oznamov, sú „audiovizuálnymi mediálnymi službami“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) tejto smernice, čo znamená, že musia byť oddeliteľné od hlavnej činnosti tejto rozhlasovej stanice, a ak na druhej strane, za ne tento vysielateľ nesie „redakčnú zodpovednosť“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. c) tejto smernice.
O trovách
41 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Článok 23 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o audiovizuálnych mediálnych službách)
sa má vykladať v tom zmysle, že:
pojem „oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal v súvislosti s vlastnými programami“ nezahŕňa reklamné oznamy, ktoré vysielateľ odvysielal pre rozhlasovú stanicu patriacu do rovnakej skupiny spoločností ako tento vysielateľ, okrem prípadu, ak na jednej strane programy, ktoré sú predmetom týchto reklamných oznamov, sú „audiovizuálnymi mediálnymi službami“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) tejto smernice, čo znamená, že musia byť oddeliteľné od hlavnej činnosti tejto rozhlasovej stanice, a ak na druhej strane za ne tento vysielateľ nesie „redakčnú zodpovednosť“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. c) tejto smernice.
Podpisy