NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 27. októbra 2022(1)
Vec C‑522/21
MS
proti
Saatgut‑Treuhandverwaltungs GmbH
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Pfälzisches Oberlandesgericht Zweibrücken (Falcký vyšší krajinský súd Zweibrücken, Nemecko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Ochrana práv k odrodám rastlín – Nariadenie (ES) č. 2100/94 – Výnimka stanovená v článku 14 ods. 3 – Článok 94 ods. 2 – Porušenie práv – Právo na náhradu škody – Nariadenie (ES) č. 1768/95 – Článok 18 ods. 2 – Náhrada škody – Paušálna suma vypočítaná na základe štvornásobku licenčného poplatku – Právomoc Komisie – Posúdenie platnosti“
I. Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi skupinou majiteľov práv k odrodám rastlín a poľnohospodárom vo veci výpočtu výšky škody spôsobenej v dôsledku neoprávneného pestovania jednej z chránených odrôd týmto poľnohospodárom.
2. Vnútroštátny súd žiada o posúdenie platnosti článku 18 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1768/95(2) (ďalej len „sporné ustanovenie“), ktorý stanovuje minimálnu paušálnu sumu náhrady škody, vzhľadom na článok 94 ods. 2 prvú vetu nariadenia (ES) č. 2100/94(3).
3. Keďže pochybnosti tohto súdu vyplývajú z výkladu, ktorý Súdny dvor poskytol v súvislosti s týmto ustanovením nariadenia č. 2100/94, prejednávaná vec poskytuje Súdnemu dvoru možnosť opätovne sa zaoberať výkladom uvedeného ustanovenia.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie č. 2100/94
4. Článok 13 nariadenia 2100/94 s názvom „Práva majiteľa práv spoločenstva k odrodám rastlín a zakázané konanie“ vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovuje:
„1. Vlastníctvo práv spoločenstva k odrodám má za účinok, že majiteľ alebo majitelia práva spoločenstva k odrodám, ďalej nazývaní iba ‚majitelia‘, majú nárok na vykonávanie činností stanovených v odseku 2.
2. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článkov 15 a 16, si nasledujúce činnosti, týkajúce sa množiteľského materiálu odrôd alebo zozberaného materiálu chránenej odrody, ďalej spoločne nazývané iba ‚materiál‘, vyžadujú povolenie majiteľa:
a) výroba alebo reprodukcia (množenie);
…
Vydanie povolenia majiteľa môže podliehať podmienkam a obmedzeniam ním určeným.
3. Ustanovenia odseku 2 sa vzťahujú na zozberaný materiál, iba ak tento bol získaný nepovoleným použitím množiteľského materiálu odrody chránenej odrody a pokiaľ majiteľ nemal primeranú možnosť vykonávať svoje právo vzhľadom na daný množiteľský materiál odrody.“
5. Článok 14 tohto nariadenia s názvom „Výnimka z práv spoločenstva k odrodám rastlín“ znie takto:
„1. Napriek článku 13 ods. 2 a s cieľom ochrany poľnohospodárskej výroby sa poľnohospodárom povoľuje používať s cieľom rozmnožovania (pestovania) na poli na ich vlastnej poľnohospodárskej usadlosti produkt zberu, ktorý získali na ich vlastnej poľnohospodárskej usadlosti sadením množiteľského materiálu odrody inej, než je hybridná alebo syntetická odroda, chránenej právom spoločenstva k odrodám rastlín.
2. Ustanovenia odseku 1 sa vzťahujú výhradne na nasledujúce druhy poľnohospodárskych rastlín:
…
b) Obilniny:
…
Hordeum vulgare – Jačmeň
…
3. Podmienky na nadobudnutie účinnosti výnimky stanovenej v odseku 1 a ochrany oprávnených záujmov šľachtiteľov a poľnohospodárov pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia sa stanovia vo vykonávacích predpisoch podľa článku 114 na základe týchto kritérií:
– úroveň poľnohospodárskej usadlosti poľnohospodára nesmie byť, v rozsahu potrebnom pre potreby farmy, žiadnym spôsobom kvantitatívne obmedzená,
– poľnohospodár môže sám alebo prostredníctvom jemu poskytnutých služieb spracovať produkt zberu s cieľom sadenia bez toho, aby boli dotknuté určité obmedzenia, týkajúce sa organizácie spracovania daného produktu zberu, ktoré môžu členské štáty stanoviť najmä s cieľom zabezpečenia totožnosti vstupného a výstupného produktu spracovania,
– malí poľnohospodári nie sú povinní platiť majiteľovi žiadnu odmenu; za malých poľnohospodárov sa považujú:
…
– ostatní poľnohospodári sú povinní majiteľovi platiť spravodlivú odmenu, ktorá bude zreteľne nižšia než čiastka účtovaná za licencovanú produkciu množiteľského materiálu tej istej odrody v tej istej oblasti [ďalej len „licencovaná produkcia“]; prihliadajúc na rozsah, v ktorom sa pre príslušnú odrodu bude využívať výnimka ustanovená v odseku 1, môže sa konkrétna výška tejto odmeny časom meniť,
– sledovanie dodržiavania ustanovení tohto článku alebo ustanovení prijatých podľa tohto článku je výhradnou zodpovednosťou majiteľov; pri organizovaní takéhoto sledovania nesmú majitelia žiadať o pomoc úradné orgány,
– na požiadanie majiteľov im poľnohospodári a prevádzajúci spracovateľské služby poskytnú príslušné informácie; príslušné informácie môžu rovnako poskytnúť aj úradné orgány podieľajúce sa na sledovaní poľnohospodárskej výroby, ak tieto informácie získali bežným plnením ich úloh, bez dodatočného zaťaženia alebo nákladov. Tieto ustanovenia sa vo vzťahu k osobným údajom nedotýkajú legislatívy spoločenstva alebo národnej legislatívy o ochrane jednotlivcov z hľadiska spracovania a voľného pohybu osobných údajov.“
6. Článok 94 uvedeného nariadenia s názvom „Porušovanie práv“ stanovuje:
„1. Majiteľ môže zažalovať kohokoľvek, kto:
a) v súvislosti s odrodou, pre ktorú bolo udelené právo spoločenstva k odrodám rastlín, vykoná bez oprávnenia niektorú z činností uvedených v článku 13 (2), alebo
…
s cieľom dosiahnutia zákazu takéhoto porušovania jeho práv, zaplatenia primeraného odškodnenia [spravodlivej odmeny – neoficiálny preklad] alebo oboch možností súčasne.
2. Ktokoľvek, kto takto konal, či už úmyselne alebo z nedbanlivosti, je taktiež zodpovedný za náhradu akýchkoľvek ďalších škôd, ktoré boli majiteľovi spôsobené takýmto konaním. V prípade nevedomej nedbanlivosti možno nárok na náhradu škôd znížiť tak, aby zodpovedal takejto nevedomej nedbanlivosti, avšak nikdy nie tak, aby náhrada škôd bola nižšia než výhoda, ktorú spôsobením škôd získala osoba, ktorá práva majiteľa porušila.“
2. Nariadenie č. 1768/95
7. Nariadenie č. 1768/95 bolo prijaté na základe článku 114 nariadenia č. 2100/94.
8. V článku 18 nariadenia č. 1768/95 s názvom „Špeciálne požiadavky [Osobitné opravné prostriedky – neoficiálny preklad] občianskeho práva“ sa v odseku 2 uvádza:
„Ak takáto osoba opakovane a úmyselne porušuje povinnosti v zmysle článku 14 ods. 3 štvrtej zarážky [nariadenia č. 2100/94] v prípade jednej alebo viacerých odrôd toho istého majiteľa, záväzok nahradiť majiteľovi akékoľvek ďalšie škody v zmysle článku 94 ods. 2 [nariadenia č. 2100/94] musí pokryť minimálne časť sumy vypočítanej [zahŕňať aspoň paušálnu sumu vypočítanú – neoficiálny preklad] na základe štvornásobného priemeru sumy účtovanej za licen[cova]nú produkciu… bez obmedzenia náhrady akejkoľvek ďalšej škody.“
III. Skutkové okolnosti sporu vo veci samej, prejudiciálna otázka a konanie na Súdnom dvore
9. Saatgut-Treuhandverwaltungs GmbH (ďalej len „STV“) je združenie majiteľov práv k odrode rastlín, ktoré boli jeho členmi poverené ochranou práv svojich členov a najmä uplatňovaním práv na informácie a platobných nárokov vo vlastnom mene.
10. MS, žalobca vo veci samej, je poľnohospodár, ktorého STV žalovalo v prvom stupni okrem iného s cieľom získať informácie o protiprávnom pestovaní odrody ozimného jačmeňa „KWS Meridian“, chránenej podľa práva Únie, ktorý táto spoločnosť uskutočnila v priebehu štyroch hospodárskych rokov 2012/2013 až 2015/2016.
11. Žalobca vo veci samej poskytol po prvýkrát v priebehu konania proti združeniu STV údaje týkajúce sa spracovania tohto osiva za tieto štyri hospodárske roky, a to v príslušnom poradí 24,5, 26, 34 a 45,4 metrických centov.
12. Po vydaní rozsudku v prvostupňovom konaní žalobca vo veci samej dodatočne zaplatil priemernú sumu získanú za licencovanú produkciu za hospodársky rok 2015/2016 zodpovedajúcu spravodlivej odmene podľa článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94.(4)
13. STV sa domáhalo dodatočnej náhrady škody až do výšky štvornásobku priemernej sumy účtovanej za licencovanú produkciu za hospodárske roky 2013/2014, 2014/2015 a 2015/2016(5) ako náhrady škody podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 v spojení so sporným ustanovením, a to tak, že odpočítalo sumu „jednonásobku“ licenčného poplatku za produkciu množiteľského materiálu chránenej odrody, ktorú a posteriori zaplatil žalobca vo veci samej.
14. Žalobca vo veci samej spochybnil nárok STV na takúto platbu. V tejto súvislosti tvrdil, že škoda spôsobená STV neoprávneným konaním bola nahradená zaplatením „jednonásobku“ licenčného poplatku namiesto dlžnej sumy za pestovanie podľa článku 5 ods. 5 nariadenia č. 1768/95. Taktiež tvrdil, že uloženie všeobecnej a dodatočnej sankčnej náhrady škody nie je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.
15. Rozsudkom zo 4. decembra 2020 Landgericht Kaiserslautern (Krajinský súd Kaiserslautern, Nemecko) v podstate vyhovel(6) návrhu združenia STV, pričom odkázal na „jasné znenie“ sporného ustanovenia.
16. Žalobca vo veci samej podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Pfälzisches Oberlandesgericht Zweibrücken (Falcký vyšší krajinský súd Zweibrücken, Nemecko). Podľa neho sporné ustanovenie nie je v súlade s článkom 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 a musí byť vyhlásené za neplatné. Toto druhé ustanovenie totiž nemožno chápať tak, že povoľuje priznanie sankčnej paušálnej náhrady škody majiteľovi práv, v tomto prípade štvornásobku licenčného poplatku, ale v tom zmysle, že náhrada škody by mala čo najviac zodpovedať škode, ktorú majiteľ práv skutočne utrpel a ktorá s určitosťou vznikla porušením jeho práva.
17. STV tvrdí, že sporné ustanovenie neporušuje ustanovenia článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 a je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. Vzhľadom na úmyselný a opakovaný zásah do práv, ktoré mu vyplývajú z postavenia majiteľa práv, predstavuje stanovenie minimálnej paušálnej náhrady vo výške štyroch „jednonásobkov“ licenčného poplatku podľa jeho názoru spravodlivú a primeranú náhradu škody.
18. Vnútroštátny súd dospel k záveru, že jeho rozhodnutie závisí výlučne od platnosti sporného ustanovenia. Uvádza, že toto ustanovenie, ktorým Európska komisia stanovila paušálnu minimálnu náhradu vo výške štvornásobku licenčného poplatku, by mohlo byť v rozpore s článkom 94 ods. 2 prvou vetou nariadenia č. 2100/94 a mohlo by byť z tohto dôvodu zrušené.
19. Vnútroštátny súd pripomína, že cieľom článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 je kompenzovať výhodu získanú porušovateľom, konkrétne poľnohospodárom, na ktorého sa nevzťahuje výnimka z ochrany odrôd rastlín právom Únie v zmysle článku 14 tohto nariadenia, a to stanovením spravodlivej odmeny, ktorá zodpovedá sume vo výške „jednonásobku“ licenčného poplatku. V tejto súvislosti je možné, že sa má článok 94 ods. 2 prvá veta uvedeného nariadenia vykladať v tom zmysle, že majiteľ práv môže mať nárok na náhradu dodatočnej škody v prípade úmyselného porušenia alebo porušenia z nedbanlivosti len vtedy, ak môže takúto škodu prakticky preukázať.
20. Podľa vnútroštátneho súdu judikatúra Súdneho dvora vedie k domnienke, že zovšeobecnenie minimálnej náhrady škody nie je v súlade s článkom 94 ods. 2 prvou vetou nariadenia č. 2100/94.(7) Pripomína, že vykonávacie nariadenie prijaté na základe splnomocnenia obsiahnutého v základnom nariadení sa nemôže odchýliť od ustanovení tohto nariadenia, od ktorých je odvodené, a v prípade rozporu ho treba zrušiť.(8)
21. Za týchto podmienok Pfälzisches Oberlandesgericht Zweibrücken (Falcký vyšší krajinský súd Zweibrücken) rozhodnutím z 18. augusta 2021, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 24. augusta 2021, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je [sporné ustanovenie] v rozsahu, v akom možno za podmienok uvedených v tomto ustanovení žiadať minimálnu náhradu škody vo výške štvornásobku licenčného poplatku, zlučiteľn[é] s nariadením [č. 2100/94], najmä s jeho článkom 94 ods. 2 prvou vetou?“
22. Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej a Komisia. Tí istí účastníci konania, ako aj Komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 14. júla 2022.
IV. Analýza
23. Pred preskúmaním platnosti sporného ustanovenia je potrebné overiť prípustnosť prejudiciálnej otázky.
A. O prípustnosti
24. Pred posúdením veci samej Komisia vo svojich pripomienkach bez toho, aby otvorene tvrdila, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, uvádza, že okolnosti týkajúce sa konania vo veci samej, ako vyplývajú z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie sú veľmi jasné. Uvádza, že má pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či v prejednávanej veci boli podmienky uvedené v článku 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94, najmä podmienka týkajúca sa používania produktu zberu chránenej odrody s cieľom zachovania poľnohospodárskej produkcie na účely rozmnožovania, na poli na vlastnej poľnohospodárskej usadlosti splnené v hospodárskych rokoch 2013/2014 až 2015/2016, keď žalobca vo veci samej pestoval predmetnú chránenú odrodu. Komisia uvádza, že ak tomu tak nie je, prejudiciálna otázka týkajúca sa platnosti sporného ustanovenia nie je pre výsledok veci rozhodujúca. Zdôrazňuje však, že túto otázku môže posúdiť len vnútroštátny súd, ktorý musí zistiť všetky relevantné skutočnosti.
25. V prvom rade musím pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že keďže len vnútroštátny súd má právomoc zistiť a posúdiť skutkový stav veci, ktorú prejednáva, Súdny dvor musí v zásade obmedziť svoje preskúmanie na prvky posúdenia, ktoré sa mu vnútroštátny súd rozhodol predložiť, a vychádzať tak zo situácie, ktorú tento súd považuje za preukázanú, a nemôže byť viazaný hypotézami vyjadrenými jedným z účastníkov konania vo veci samej.(9)
26. V druhom rade takisto pripomínam, že je ustálené, že pre návrhy na začatie prejudiciálneho konania týkajúce sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti.(10) Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené.(11)
27. V tomto konaní však nejde o takýto prípad.
28. V prvom rade poznamenávam, že hoci je nepochybne pravda, že vnútroštátny súd neuviedol dôvody, pre ktoré sa na spor vo veci samej uplatňuje článok 14 ods. 1 a 3 nariadenia č. 2100/94, ani žalobca vo veci samej, ani STV nespochybňujú, že toto ustanovenie a v zásade aj sporné ustanovenie sa uplatňujú v prejednávanej veci.
29. V druhom rade poznamenávam, že zo znenia prejudiciálnej otázky možno vyvodiť, že vnútroštátny súd má pochybnosti nie o tom, či sa má sporné ustanovenie uplatniť, ale o jeho súlade s nariadením č. 2100/94 a najmä s jeho článkom 94 ods. 2 prvou vetou.
30. V tejto súvislosti poznamenávam, že STV spresňuje, že je nesporné, že žalobca vo veci samej opätovne použil na svojej vlastnej poľnohospodárskej usadlosti množiteľský materiál odrody ozimného jačmeňa „KWS Meridian“, ktorý sám vyprodukoval, bez toho, aby splnil podmienky požadované na pestovanie, najmä v hospodárskych rokoch 2013/2014 až 2015/2016.
31. Domnievam sa preto, že neexistuje žiadna pochybnosť o prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
B. O veci samej
32. Na účely navrhnutia odpovede na prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom v prvom rade objasním vzťah medzi zásadou, podľa ktorej sa vyžaduje povolenie majiteľa práv Únie k odrode rastlín, pokiaľ ide o množiteľský materiál odrody alebo zozberaný materiál chránenej odrody, najmä na výrobu alebo reprodukciu (množenie) a výnimkou z tohto povolenia, a v druhom rade vzhľadom na tento vzťah pristúpim k samotnému preskúmaniu platnosti sporného ustanovenia.
1. Všeobecné úvahy o vzťahu medzi povolením majiteľa práv Únie k odrode rastlín a výnimkou z tohto povolenia
33. Poznamenávam, že podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 2100/94 sa vyžaduje povolenie majiteľa práv Únie k odrode rastlín, pokiaľ ide o množiteľský materiál odrôd alebo zozberaný materiál chránenej odrody, najmä na výrobu alebo reprodukciu (množenie).(12)
34. V prípade neexistencie takéhoto povolenia článok 94 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 2100/94 stanovuje možnosť majiteľa práv podať najmä žalobu o zaplatenie spravodlivej odmeny voči osobe, ktorá sa dopustila bez povolenia takejto výroby alebo reprodukcie (množenie). Navyše ak táto posledná uvedená osoba nezískala vyžadované povolenie úmyselne alebo z nedbanlivosti, má majiteľ práv tiež právo na náhradu vzniknutej škody v súlade s článkom 94 ods. 2 tohto nariadenia.(13)
35. S cieľom chrániť poľnohospodársku výrobu však článok 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 stanovuje výnimku z práva Únie k odrodám rastlín, ktorá sa bežne nazýva „výsada poľnohospodárov“.(14) Toto ustanovenie oprávňuje poľnohospodárov používať na účely rozmnožovania na poli na ich vlastnej poľnohospodárskej usadlosti produkt zberu, ktorý získali pestovaním množiteľského materiálu chránenej odrody, ktorá je zahrnutá v zozname druhov rastlín vymenovaných v článku 14 ods. 2 tohto nariadenia, medzi ktoré patrí, ako v prejednávanej veci, obilnina „Hordeum vulgare – Jačmeň“, na ich vlastnej poľnohospodárskej usadlosti.
36. S cieľom objasniť vzťah medzi zásadou povolenia majiteľa práv a podmienkami výnimky z tejto zásady sa budem zaoberať najprv podmienkami, ktoré musí poľnohospodár splniť, aby mohol využiť výnimku stanovenú v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94, najmä tou, ktorá sa týka vyplácania „spravodlivej odmeny“, a tým, čo ju odlišuje od „spravodlivej odmeny“ stanovenej v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia. Na druhej strane podrobne opíšem uplatňovanie podmienok zriadených nariadením č. 1768/95 a umožňujúcich, aby výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 bola účinná.
a) O podmienkach stanovených v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94
37. Výnimka z ochrany Únie odrôd rastlín podlieha podmienkam stanoveným v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94.(15) Výsada poľnohospodárov sa preto neuplatňuje, ak poľnohospodár tieto podmienky nedodrží. Tieto „sa stanovia… v [nariadení č. 1768/95] podľa článku 114“ nariadenia č. 2100/94 na základe série kritérií stanovených v článku 14 ods. 3 tohto nariadenia, ktoré umožňujú na jednej strane nadobudnutie účinnosti uvedenej výnimky a na druhej strane ochranu oprávnených záujmov šľachtiteľov a poľnohospodárov.(16)
38. Medzi tieto kritériá patrí v článku 14 ods. 3 štvrtej zarážke nariadenia č. 2100/94 povinnosť poľnohospodárov zaplatiť majiteľovi práv spravodlivú odmenu, ktorá musí byť podľa tohto ustanovenia „zreteľne nižšia než čiastka účtovaná za licencovanú produkciu“.
39. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že poľnohospodár, ktorý nezaplatí majiteľovi práv túto spravodlivú odmenu, keď používa produkt zberu získaný pestovaním množiteľského materiálu chránenej odrody,(17) sa nemôže dovolávať článku 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94, a preto sa usudzuje, že vykonal jednu z činností uvedených v článku 13 ods. 2 tohto nariadenia bez toho, aby na to mal povolenie.(18) To znamená, že nemôže využívať výsadu poľnohospodárov a musí sa jednoducho „vrátiť na štart“. Inými slovami, ak počas pestovania nie sú splnené kritériá stanovené v článku 14 ods. 3 uvedeného nariadenia, výnimka sa neuplatňuje a pestovanie predstavuje porušenie práv udelených majiteľovi práv podľa článku 13 ods. 2 toho istého nariadenia.
40. Poľnohospodár prípadne podlieha uplatneniu článku 94 nariadenia č. 2100/94.(19) Môže sa preto stať, že bude musieť reagovať na žalobu podanú majiteľom práv na zdržanie sa porušovania práv alebo zaplatenie spravodlivej odmeny alebo žalobu uplatňujúcu si oba tieto dôvody. Ak poľnohospodár koná úmyselne alebo z nedbanlivosti, je tiež povinný nahradiť držiteľovi škodu, ktorú utrpel.(20)
41. Zdá sa mi vhodné upozorniť na rozdiel medzi pojmom „spravodlivá odmena“ v článku 14 ods. 3 štvrtej zarážke nariadenia č. 2100/94 a týmto pojmom uvedeným v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia. Súdny dvor už totiž zdôraznil, že napriek podobnosti pojmov použitých v týchto dvoch ustanoveniach tieto ustanovenia nepokrývajú ten istý pojem.(21) Zatiaľ čo pojem „spravodlivá odmena“ uvedený v článku 14 ods. 3 štvrtej zarážke nariadenia č. 2100/94 v spojení s článkom 5 ods. 5 nariadenia č. 1768/95 má za cieľ vytvoriť rovnováhu medzi vzájomnými oprávnenými záujmami poľnohospodárov a majiteľov práv k odrodám rastlín, pojem uvedený v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia, ktorého znenie nevykonáva rozlišovanie v závislosti od postavenia osoby, ktorá porušila práva, sa týka špecificky vyplatenia primeraného odškodnenia v kontexte žaloby pre porušenie práv.(22)
42. Z toho podľa Súdneho dvora vyplýva, že sa poplatok za povolené pestovanie v zmysle článku 14 nariadenia č. 2100/94 nemôže použiť ako základ na výpočet spravodlivej odmeny stanovenej v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia.(23) Akýkoľvek iný výklad by totiž nebol spôsobilý zabezpečiť ani cieľ uvedeného nariadenia, ani jeho potrebný účinok.(24) Vrátim sa neskôr k tejto skutočnosti, ktorá má svoj význam pri skúmaní prejudiciálnej otázky.(25)
b) O pravidlách uplatňovania podmienok umožňujúcich nadobudnutie účinnosti výsady poľnohospodárov: nariadenie č. 1768/95
43. Pripomínam, že nariadenie uvedené v článku 114 nariadenia č. 2100/94 je nariadenie č. 1768/95.(26) Nariadenie č. 1768/95 v súlade so svojím článkom 1 zavádza pravidlá uplatňovania podmienok umožňujúcich nadobudnutie účinnosti výnimky stanovenej v článku 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94.(27)
44. Nariadenie č. 1768/95 stanovuje najmä na jednej strane pravidlá umožňujúce určiť výšku spravodlivej odmeny (článok 5 tohto nariadenia)(28) a na druhej strane okamih vzniku individuálnej povinnosti zaplatiť ju majiteľovi práv podľa článku 14 ods. 3 štvrtej zarážky nariadenia č. 2100/94, teda keď poľnohospodár skutočne používa produkt zberu na účely rozmnožovania na poli (článok 6 nariadenia č. 1768/95).
45. V článku 18 nariadenia č. 1768/95 sa tiež ustanovujú osobitné opravné prostriedky občianskeho práva v prípade nedodržania podmienok výsad poľnohospodárov.
46. Sporné ustanovenie tak stanovuje, že v prípade opakovaného a úmyselného porušenia povinnosti zaplatiť spravodlivú odmenu stanovenú v článku 14 ods. 3 štvrtej zarážke nariadenia č. 2100/94, pokiaľ ide o jednu alebo viacero odrôd toho istého majiteľa práv, náhrada škody, ktorá vznikla majiteľovi práv v zmysle článku 94 ods. 2 tohto nariadenia, bude predstavovať minimálne paušálnu sumu vypočítanú na základe štvornásobného priemeru sumy účtovanej za licencovanú produkciu, bez toho, aby tým bola dotknutá náhrada akejkoľvek inej ešte väčšej škody.
47. Práve toto ustanovenie je teda predmetom otázky posúdenia platnosti, ktorú položil vnútroštátny súd, a ktorú budem skúmať vo svetle týchto všeobecných úvah.
2. Preskúmanie platnosti
48. Svojou jedinou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je sporné ustanovenie neplatné vzhľadom na článok 94 ods. 2 prvú vetu nariadenia č. 2100/94 v rozsahu, v akom stanovuje v prípade opakovaného a úmyselného porušenia povinnosti zaplatiť „spravodlivú odmenu“ podľa článku 14 ods. 3 štvrtej zarážky tohto nariadenia minimálnu náhradu škody, ktorá vznikla majiteľovi práv vo výške štvornásobku priemernej sumy získanej za licencovanú produkciu.
49. V rámci tohto preskúmania najprv uvediem dôvody, pre ktoré treba zamietnuť tvrdenia žalobcu vo veci samej týkajúce sa neexistencie právomoci Komisie na prijatie sporného ustanovenia. Následne s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora preskúmam normatívny obsah článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, vzhľadom na ktorý vnútroštátny súd položil otázku týkajúcu sa posúdenia platnosti sporného ustanovenia. Napokon z toho vyvodím užitočné informácie, aby som odpovedal na otázku.
a) O právomoci Komisie prijať sporné ustanovenie
50. Žalobca vo veci samej tvrdí, že Komisia nemala právomoc prijať sporné ustanovenie, a teda ani určiť spravodlivú odmenu, ktorá sa má zaplatiť podľa článku 94 nariadenia č. 2100/94.
51. S týmto prístupom nesúhlasím.
52. Pripomínam, že posúdenie platnosti ustanovenia práva Únie Súdnym dvorom sa musí vykonať v rámci prejudiciálnej otázky, ktorá mu bola položená.(29)
53. V prejednávanej veci sa otázka týka súladu sporného ustanovenia vzhľadom najmä na článok 94 ods. 2 prvú vetu nariadenia č. 2100/94. Žalobca vo veci samej sa preto tým, že spochybňuje právomoc Komisie na prijatie sporného ustanovenia, snaží rozšíriť otázku položenú vnútroštátnym súdom.(30)
54. Navyše je zrejmé, že preskúmanie platnosti sporného ustanovenia, ktoré vnútroštátny súd žiada od Súdneho dvora, sa musí vykonať s prihliadnutím na povahu a predmet tohto aktu, ktorého je právnym základom, ako som už uviedol v bode 7 vyššie, článok 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94.(31) V tejto súvislosti článok 114 nariadenia č. 2100/94 v spojení s článkom 14 ods. 3 tohto nariadenia oprávňuje Komisiu, aby stanovila pravidlá uplatňovania výnimky stanovenej v tomto ustanovení.(32)
55. Z toho vyplýva, že Komisia je oprávnená prijať na základe týchto ustanovení vykonávacie nariadenie, akým je nariadenie č. 1768/95, s cieľom stanoviť podmienky uplatňovania umožňujúce, aby výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 bola účinná, a chrániť oprávnené záujmy šľachtiteľa a poľnohospodára. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o účel a odôvodnenie nariadenia č. 1768/95, z druhého, tretieho, desiateho a jedenásteho odôvodnenia tohto nariadenia vyplýva, že jeho cieľom je stanoviť takéto podmienky, ako aj spresniť jednak súvislosť medzi právom majiteľa a právami vyplývajúcimi z ustanovení článku 14 nariadenia č. 2100/94 a jednak súvislosť medzi povolením udeleným poľnohospodárovi a využívaním tohto povolenia.
56. Okrem toho v rozsahu, v akom je cieľom nariadenia č. 1768/95 spresniť kritériá uvedené v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94, ktoré umožňujú dosiahnuť účinnosť predmetnej výnimky a chrániť oprávnené záujmy šľachtiteľov a poľnohospodára, treba ešte určiť, či, ako to požaduje vnútroštátny súd, Komisia tým, že v spornom ustanovení stanovila minimálnu náhradu škody, ktorá vznikla majiteľovi, a to do výšky štvornásobku priemernej sumy účtovanej za licencovanú výrobu, porušila obsah článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, tak ako ho vykladá Súdny dvor.
57. Na tento účel považujem za potrebné stručne pripomenúť príslušnú judikatúru týkajúcu sa článku 94 nariadenia č. 2100/94.
b) O judikatúre týkajúcej sa článku 94 nariadenia 2100/94: rozsudok vo veci Hansson
58. Zdá sa mi, že rozsudok Hansson(33) predstavuje precedens, z ktorého Súdny dvor bude môcť účinne vychádzať pri odpovedi na prejudiciálnu otázku. Vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, chcel vnútroštátny súd v podstate poznať zásady, ktorými sa riadi určovanie a výpočet výšky odmeny a náhrady škody splatnej podľa článku 94 nariadenia č. 2100/94.
1) Povaha náhrad
59. Pokiaľ ide o povahu náhrad splatných podľa článku 94 nariadenia č. 2100/94, Súdny dvor najprv uviedol, že zo znenia článku 94 ods. 2 tohto nariadenia vyplýva, že toto ustanovenie sa týka výlučne náhrady škody, ktorú utrpel majiteľ práva Únie k odrode rastlín v dôsledku porušenia tohto práva k tejto odrode.(34)
60. Na jednej strane totiž Súdny dvor uviedol, že cieľom článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94 je finančne kompenzovať výhodu, ktorú získala osoba zodpovedná za porušenie, pričom táto výhoda zodpovedá sume rovnajúcej sa dlžnému poplatku, ktorý osoba zodpovedná za porušenie nezaplatila.(35) V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že toto ustanovenie nestanovuje náhradu iných škôd než tých, ktoré súvisia s nezaplatením spravodlivej odmeny v zmysle tohto ustanovenia.(36) Na druhej strane Súdny dvor uviedol, že článok 94 ods. 2 tohto nariadenia sa týka škody, ktorú je taktiež osoba zodpovedná za porušenie nahradiť majiteľovi práv v prípade porušenia a to „či už úmyselne alebo z nedbanlivosti“.(37)
61. Podľa Súdneho dvora z toho vyplýva, že článok 94 nariadenia č. 2100/94 zakladá právo na náhradu škody v prospech majiteľa práva Únie k odrode rastlín, „ktoré nielenže je úplné, ale zakladá sa aj na objektívnom základe, t. j. vzťahuje sa – pokiaľ ide o tento článok – len na škodu, ktorá bola spôsobená porušením“.(38) Preto Súdny dvor potvrdil v zmysle návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Saugmandsgaard Øe,(39) že toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že by predstavovalo právny základ na zaviazanie osoby zodpovednej za porušenie na sankčnú náhradu škody, ktorá by mala formu paušálnej sumy, v prospech tohto majiteľa práv. Dodal, že naopak, rozsah náhrady škody splatnej podľa uvedeného ustanovenia musí čo najpresnejšie odrážať skutočnú a určitú škodu spôsobenú majiteľovi odrody rastlín z dôvodu porušenia.(40)
62. Súdny dvor v druhom rade s odkazom na odôvodnenia 17 a 26 smernice 2004/48/ES(41) a jej článok 13 ods. 1(42) uviedol, že takýto výklad je v súlade s cieľmi tejto smernice, ktorá stanovuje minimálny štandard pre vymáhanie práv duševného vlastníctva vo všeobecnosti.(43)
2) Pravidlá pre na stanovenie náhrad: rozsah náhrady
63. Pokiaľ ide o rozsah náhrady v zmysle článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, Súdny dvor uviedol, že prináleží majiteľovi odrody, pri ktorej došlo k porušeniu, aby predložil dôkazy preukazujúce, že výška jeho škody ide nad rámec toho, čo je kryté spravodlivou odmenou stanovenou v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia.(44) Súdny dvor v tejto súvislosti vymedzil rozsah tejto náhrady, pričom zdôraznil, že výška zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu nemôže per se slúžiť ako základ na posúdenie tejto škody. Takýto poplatok totiž umožňuje výpočet spravodlivej odmeny stanovenej v článku 94 ods. 1 uvedeného nariadenia a nemusí nevyhnutne súvisieť so škodou, ktorá zostáva nenahradená a ktorej náhrada je stanovená v článku 94 ods. 2 toho istého nariadenia.(45)
64. V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul na jednej strane, že okolnosti, ktoré boli dôvodom na zvýšenie zvyčajného poplatku za licencovanú produkciu na výpočet spravodlivej odmeny, sa nemôžu druhýkrát prejaviť v rámci náhrady podľa článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94.(46) Na druhej strane rozhodol, že prináleží vnútroštátnemu súdu posúdiť, v akom rozsahu možno škody, ktoré uvádza majiteľ odrody, pri ktorej došlo k porušeniu, dostatočne presne preukázať, alebo či treba stanoviť paušálnu výšku sumy, ktorá bude najlepšie odrážať skutočnú výšku týchto škôd.(47)
c) O spochybnení platnosti sporného ustanovenia vzhľadom na článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, ako ho vykladá Súdny dvor
65. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či je z hľadiska škody všeobecné uplatnenie minimálnej paušálnej sumy vo výške štvornásobku licenčného poplatku, ako je stanovený v spornom ustanovení, v súlade s článkom 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, tak ako ho vykladá Súdny dvor.
1) Tvrdenia žalobcu vo veci samej, STV a Komisie
66. Žalobca vo veci samej tvrdí, že sporné ustanovenie, prinajmenšom jeho druhá časť, je neplatné a možno ho ľahko zrušiť alebo odmietnuť, pričom zostáva v platnosti zvyšok nariadenia č. 1768/95. Dodáva, že prvá časť tohto ustanovenia obmedzuje povinnosť náhrady škody stanovenú v článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 v prípade porušenia „jednej alebo viacerých odrôd toho istého majiteľa“. Takéto obmedzenie rozsahu a pôsobnosti tohto ustanovenia nie je uvedené v znení uvedeného ustanovenia a nevyplýva z jeho obsahu, takže prvá časť je tiež protiprávna a musí byť zrušená.
67. STV tvrdí, že sporné ustanovenie bolo platne prijaté Komisiou v súlade s cieľmi a usmerneniami nariadenia č. 2100/94 a nemožno ho vyhlásiť za neplatné. Je tiež nesporné, že žalobca vo veci samej konal úmyselne bez povolenia majiteľa práv k odrode rastlín v Únii. Podmienky stanovené v článku 94 ods. 2 a v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94 v spojení so sporným ustanovením sú teda nepochybne splnené.
68. Komisia na druhej strane tvrdí, že sporné ustanovenie je v súlade s požiadavkami nariadenia č. 2100/94, keďže za podmienok stanovených v tomto ustanovení možno požadovať minimálnu náhradu až do výšky štvornásobku licenčného poplatku.
69. Presnejšie, Komisia vo svojich písomných pripomienkach odôvodňuje uplatnenie minimálnej paušálnej sumy stanovenej v spornom ustanovení tým, že ak pestovanie chránenej odrody nie je pokryté výsadou poľnohospodárov, t. j. v prípade, že ide o nezákonné nové zasiatie, neuhradenie primeranej odmeny, ktorá je nižšia ako obvyklý licenčný poplatok, predstavuje „zneužívajúce využívanie“ tejto výsady, z čoho vyplýva nielen nárok na zaplatenie tohto poplatku na základe článku 94 ods. 1 nariadenia č. 2100/94, ale aj právo na náhradu vzniknutej škody v zmysle článku 94 ods. 2 tohto nariadenia. Podľa Komisie by sa v prípade opakovaného a úmyselného zneužitia mala táto náhrada uložiť podľa minimálnej sumy stanovenej v spornom ustanovení.(48)
70. Podľa Komisie, keďže článok 14 nariadenia č. 2100/94 týkajúci sa výsad poľnohospodárov upravuje komplexnú rovnováhu záujmov medzi majiteľmi odrôd rastlín a poľnohospodármi, je vhodné, aby porušenie povinnosti poľnohospodára, na ktorého sa vzťahuje táto výsada a ktorý však opakovane a úmyselne nerešpektuje povinnosť vyplatiť spravodlivú odmenu, ktorá je nižšia ako obvyklý poplatok (článok 14 ods. 3 štvrtá zarážka tohto nariadenia), bolo sankcionované prísnejšie ako „jednoduchý“ akt, ktorý podlieha povoleniu, vykonaný úmyselne alebo z nedbanlivosti (článok 94 ods. 2 uvedeného nariadenia).(49) Sporná minimálna paušálna suma totiž zodpovedá štandardnému prístupu k minimálnej škode, ktorú vo všeobecnosti utrpeli majitelia chránených odrôd.
71. V tejto súvislosti Komisia na pojednávaní poukázala na rozsudok Stowarzyszenie Oławska Telewizja Kablowa,(50) v ktorom Súdny dvor rozhodol, že článok 13 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej majiteľ porušovaného práva duševného vlastníctva môže žiadať od osoby, ktorá porušila toto právo, buď náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená, s prihliadnutím na všetky relevantné aspekty daného prípadu, alebo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať skutočnú škodu, zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku spravodlivej odmeny, ktorá by bola dlžná na základe povolenia na použitie príslušného diela.
72. Okrem toho Komisia na pojednávaní tvrdila, že zložitosť cieľa zabezpečiť rovnováhu medzi záujmami majiteľov práv na ochranu chránenej odrody rastliny a záujmami poľnohospodárov vyplýva okrem iného zo skutočnosti, že k nezákonnému novému zasiatiu dochádza v poľnohospodárskom podniku, čo majiteľom sťažuje kontrolu používania chránených odrôd. Za týchto okolností tvrdila, že opatrenia musia poskytovať dostatočné stimuly, aby sa zabránilo najmä zvýhodňovaniu poľnohospodárov, ktorí sa vyhýbajú povinnosti zaplatiť spravodlivú odmenu, na ktorú má nárok majiteľ práv podľa článku 14 ods. 3 štvrtej zarážky nariadenia č. 2100/94, pred tými, ktorí túto povinnosť plnia. A to o to viac, že podľa nej sú podľa článku 14 ods. 3 piatej zarážky tohto nariadenia len majitelia zodpovední za kontrolu a dohľad nad využívaním chránených odrôd v rámci povoleného pestovania, a preto sú odkázaní na dobrú vieru a spoluprácu dotknutých poľnohospodárov.
2) Posúdenie
73. V prvom rade treba zamietnuť tvrdenia týkajúce sa relevantnosti predmetnej minimálnej paušálnej sumy, a to z nasledujúcich dôvodov.
74. Pripomínam, že sporné ustanovenie stanovuje, že náhrada škody, ktorá vznikla majiteľovi v zmysle článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, predstavuje aspoň paušálnu sumu vypočítanú na základe štvornásobného priemeru sumy účtovanej za licen[cova]nú produkciu, bez toho, aby tým bola dotknutá náhrada akejkoľvek inej väčšej škody.
75. Ak totiž poľnohospodár dodržiava podmienky stanovené v článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94, a najmä vyplatí spravodlivú odmenu za hospodársky rok, v podstate zaplatí 50 % poplatku za licencovanú produkciu,(51) zatiaľ čo v prípade, že ich nedodržiava,(52) a ak sa uplatní sporné ustanovenie,(53) v podstate zaplatí minimálne paušálnu sumu vo výške 400 % poplatku dlžného za túto licencovanú produkciu, teda štvornásobok 100 % priemernej účtovanej sumy, t. j. sumu rovnajúcu sa v podstate osemnásobku spravodlivej odmeny požadovanej na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 2100/94 za každý príslušný hospodársky rok.(54)
76. Je pravda, že táto minimálna paušálna suma môže byť podľa logiky Komisie(55) „technicky“ odôvodnená skutočnosťou, že poplatok za povolené pestovanie, pokiaľ sa na poľnohospodára vzťahuje výnimka stanovená v článku 14 ods. 1 nariadenia č. 2100/94, nemôže byť použitý ako základ pre výpočet spravodlivej odmeny stanovenej v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia,(56) a preto je poľnohospodár povinný v prípade nezákonného nového zasiatia zaplatiť 100 % poplatku splatného za licencovanú produkciu ako spravodlivú odmenu podľa tohto ustanovenia.
77. Znenie článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 a poznatky vyvodené z rozsudku Hansson ma však vedú k záveru, že takáto minimálna paušálna suma nie je v súlade so znením tohto ustanovenia.
78. Po prvé Súdny dvor v rozsudku Hansson uviedol, že cieľom článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 je nahradiť škodu, ktorá vznikla majiteľovi práv k odrode rastlín, ktoré boli porušené,(57) a charakterizoval túto náhradu ako „úpln[ú] a objektívn[u] náhrady tejto škody“. Konštatoval, že na účely získania takejto náhrady musí majiteľ odrody, pri ktorej došlo k porušeniu, predložiť dôkaz preukazujúci, že „výška jeho škody ide nad rámec toho, čo je kryté [spravodlivou odmenou] stanoven[ou] v [článku 94 ods. 1 tohto nariadenia]“.(58)
79. Po druhé z rozsudku Hansson(59) vyplýva, že prináleží súdu, ktorému bola vec predložená, aby posúdil, či škodu uvádzanú majiteľom, ktorý je obeťou porušenia, možno preukázať „presne“ alebo či je potrebné „stanoviť paušálnu výšku sumy“. Hoci Súdny dvor v tomto rozsudku pripúšťa možnosť konajúceho súdu paušálne stanoviť odškodnenie na základe článku 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, je podľa môjho názoru jasné, že toto rozhodnutie prináleží tomuto súdu a v každom prípade, že toto odškodnenie „má v maximálnej možnej miere zohľadňovať skutočnú a určitú škodu spôsobenú majiteľovi odrody rastlín z dôvodu porušenia“.(60) V dôsledku toho sa má podľa Súdneho dvora článok 94 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že „právo na náhradu škody priznané týmto článkom majiteľovi chránenej odrody rastlín, pri ktorej došlo k porušeniu, sa vzťahuje na celú škodu, ktorá bola tomuto majiteľovi spôsobená, no tento článok nemôže slúžiť ako základ na uloženie paušálneho príplatku za porušenie“.(61)
80. Naopak, ako uviedla samotná Komisia v odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom, v prípade uplatnenia sporného ustanovenia nemusí majiteľ práv, pri ktorých došlo k porušeniu, preukázať presný rozsah spôsobenej škody, ale len opakované a úmyselné porušenie jeho práv. Ako som však uviedol, tento majiteľ musí preukázať, že jeho škoda prekračuje rámec spravodlivej odmeny, pričom posúdenie presného rozsahu spôsobenej škody alebo prípadné stanovenie paušálnej sumy prináleží konajúcemu súdu.(62)
81. Preto by nebolo v súlade s článkom 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, ako ho vykladá Súdny dvor, na jednej strane použiť sumu zvyčajného licenčného poplatku dlhovaného za licencovanú produkciu, teda 100 % tohto poplatku, ako základ na posúdenie škody spôsobenej majiteľovi odrody rastlín tak, že sa táto suma vynásobí štyrmi, ako to vyplýva zo sporného ustanovenia, keďže takýto poplatok sa týka výpočtu spravodlivej odmeny stanovenej v článku 94 ods. 1 tohto nariadenia bez toho, aby táto suma nevyhnutne súvisela so škodou, ktorá vznikla majiteľovi práv a ktorej náhrada je stanovená v článku 94 ods. 2 uvedeného nariadenia.(63)
82. Na druhej strane pripomínam, že v rozsudku Hansson Súdny dvor vylúčil možnosť, aby sa článok 94 nariadenia č. 2100/94 mohol vykladať tak, že „môže slúžiť ako právny základ pre tohto majiteľa na uloženie povinnosti porušovateľovi zaplatiť sankčnú náhradu škody, ktorá je stanovená paušálne“.(64) V tejto súvislosti Súdny dvor dodal, že rozsah náhrady škody podľa tohto ustanovenia musí „v maximálnej možnej miere zohľadňovať skutočnú a určitú škodu spôsobenú majiteľovi odrody rastlín z dôvodu porušenia“.(65)
83. Preto by bolo v rozpore s článkom 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, ako ho vykladá Súdny dvor, aj stanovenie predpokladu, že sporné ustanovenie má za cieľ, aby výška odškodnenia majiteľa práv bola aspoň štvornásobok priemernej sumy získanej za licencovanú produkciu. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, takýto predpoklad by viedol k priznaniu sankčnej náhrady škody, keďže cieľom tohto prvého ustanovenia je nahradiť „šk[ody], ktoré boli majiteľovi spôsobené“, a výlučne teda škodu, ktorá mu vznikla. V tejto súvislosti sa domnievam, že Komisii nemožno vyhovieť, keď tvrdí, ako to urobila na pojednávaní, že toto ustanovenie zodpovedá štandardnému prístupu, ktorý je typický pre minimálnu škodu všeobecne spôsobenú majiteľom práv.(66)
84. V druhom rade z použitia príslovky „minimálne“ použitej v spornom ustanovení vyvodzujem, že súd je pri svojom posúdení škody uvádzanej majiteľom odrody, pri ktorej došlo k porušeniu, a v prípade, že stanoví paušálnu sumu, povinný vypočítať náhradu spôsobenej škody na základe predpokladu stanoveného Komisiou v nariadení č. 1768/95, ktorý si vyžaduje, aby odškodnenie bolo minimálne štvornásobkom licenčného poplatku.(67) Okrem toho v odpovedi na otázku položenú Súdnym dvorom v tejto súvislosti Komisia uznala, že aj keby skutočnú škodu bolo možné ľahko určiť a ukázalo by sa, že je nižšia ako minimálna paušálna suma stanovená v spornom ustanovení, konajúci súd by mohol v prípade opakovaného a úmyselného porušenia povinností, ktoré vyplývajú zo sporného ustanovenia, zvýšiť túto sumu, ale v žiadnom prípade ju znížiť vzhľadom na znenie tohto ustanovenia.
85. To by znamenalo, že aj v prípade, že škodu, na ktorú sa odvoláva majiteľ, ktorý je obeťou porušenia, možno „presne“ preukázať, konajúci súd by musel vykonať „stanovenie paušálnej sumy“, hoci takéto paušálne stanovenie nie je potrebné. Okrem toho v prípade, že by táto škoda nemohla byť presne preukázaná, ak by sa súd rozhodol stanoviť paušálnu sumu, táto suma by nemohla byť nižšia ako minimálna paušálna suma stanovená v spornom ustanovení.(68) Je zrejmé, že takéto obmedzenie miery voľnej úvahy konajúceho súdu by bolo v rozpore nielen s článkom 94 ods. 2 prvou vetou nariadenia č. 2100/94, ako ho vykladá Súdny dvor,(69) ale aj so zásadou proporcionality. Hoci de lege ferenda môže Komisia stanoviť minimálnu paušálnu sumu, pokiaľ ide o licenčný poplatok, ustanovenie, ktoré by ju stanovilo, by malo umožniť žalovanému napadnúť túto minimálnu paušálnu sumu, ktorá by nemala byť pre konajúci súd záväzná.
86. V treťom a poslednom rade sa domnievam, že tvrdenia založené na rozsudku Stowarzyszenie Oławska Telewizja Kablowa(70) nie sú relevantné z hľadiska preskúmania otázky platnosti, o ktorú ide v prejednávanej veci. Zdá sa mi totiž, že skutkové okolnosti konania vo veci samej sú úplne odlišné od skutkových okolností vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok.
87. Na jednej strane, keďže smernica 2004/48 ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pri jej preberaní a netýka sa len práv duševného vlastníctva k odrodám rastlín, ale aj všetkých práv duševného vlastníctva, vrátane práv priemyselného vlastníctva,(71) prípadné porušenia týchto práv a zásahy do nich môžu byť rôzne a početné. Preto, ako zdôraznil generálny advokát Saugmandsgaard Øe,(72) hoci táto smernica môže v prípade potreby predstavovať prvok relevantného kontextu, ktorý treba zohľadniť na účely výkladu nariadenia č. 2100/94, je potrebné vyhnúť sa vytvoreniu, pod plášťom kontextuálneho výkladu tohto nariadenia, priamo uplatniteľných práv, ktoré toto nariadenie nezakotvuje, tak, že by sa vyvodili z uvedenej smernice.
88. Na druhej strane, a čo je ešte dôležitejšie, sa vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Stowarzyszenie Oławska Telewizja Kablowa(73), týkala výkladu smernice 2004/48, zatiaľ čo v prejednávanej veci má Súdny dvor preskúmať otázku týkajúcu sa platnosti ustanovenia nariadenia č. 1768/95, teda sporného ustanovenia, ktoré je vykonávacím opatrením, a preto musí byť v súlade s nariadením č. 2100/94 a najmä s jeho článkom 94 ods. 2.
89. Z toho vyplýva, že článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94 neumožňuje stanoviť minimálnu paušálnu sumu uvedenú v spornom ustanovení. Obsah sporného ustanovenia totiž presahuje obsah článku 94 ods. 2 tohto nariadenia. Navyše, ako vyplýva z predchádzajúcich bodov, tvrdenia združenia STV a Komisie nie sú takej povahy, že by vyvracali výklad tohto posledného uvedeného ustanovenia, ktorý Súdny dvor podal v rozsudku Hansson.
90. Za týchto podmienok som dospel k záveru, že zovšeobecnenie zásady minimálnej paušálnej sumy náhrady škody vo výške štvornásobku licenčného poplatku stanoveného v spornom ustanovení nie je v súlade s článkom 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94, tak ako ho vykladá Súdny dvor, a to aj vtedy, ak sa sporné ustanovenie, ako tvrdí STV a Komisia, uplatňuje len v prípade opakovaného a úmyselného porušenia povinnosti zaplatiť spravodlivú odmenu, stanovenej v článku 14 ods. 3 štvrtej zarážke tohto nariadenia
91. Komisia preto pri prijímaní sporného ustanovenia prekročila hranice svojej právomoci najmä vzhľadom na článok 94 ods. 2 nariadenia č. 2100/94.
V. Návrh
92. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Pfälzisches Oberlandesgericht Zweibrücken (Falcký vyšší krajinský súd Zweibrücken, Nemecko), odpovedal takto:
Článok 18 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 1768/95 z 24. júla 1995, ktoré ustanovuje pravidlá poľnohospodárskych výnimiek pre potreby článku 14 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 2100/94 o ochrane práv odrôd rastlín v spoločenstve, je neplatný vzhľadom na článok 94 ods. 2 prvú vetu nariadenia Rady (ES) č. 2100/94 z 27. júla 1994 o právach Spoločenstva k odrodám rastlín, v rozsahu, v akom toto ustanovenie stanovuje, v prípade opakovaného a úmyselného porušenia povinnosti zaplatiť spravodlivú odmenu podľa článku 14 ods. 3 štvrtej zarážky nariadenia č. 2100/94, minimálnu náhradu škody, ktorú utrpel majiteľ práv, vo výške štvornásobku priemernej sumy účtovanej za licencovanú produkciu množiteľského materiálu tej istej odrody v tom istom regióne.