ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
z 9. júna 2016 (*)
„Nevykonanie rozsudku Súdneho dvora konštatujúceho nesplnenie povinnosti štátom – Penále – Rozhodnutie o úhrade penále – Metóda výpočtu úrokov uplatňujúcich sa v prípade vymáhania nezákonnej pomoci – Zložené úroky“
Vo veci T‑122/14,
Talianska republika, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: V. Di Bucci, G. Conte a B. Stromsky, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je žaloba na základe článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2013) 8681 final zo 6. decembra 2013, ktorým Komisia v rámci výkonu rozsudku zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko (C‑496/09, EU:C:2011:740) stanovila sumu penále, ktorú je povinná zaplatiť Talianska republika za polročné obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory S. Frimodt Nielsen (spravodajca), sudcovia F. Dehousse a A. M. Collins,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. januára 2016,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
Rozhodnutie týkajúce sa protiprávnej a nezlučiteľnej pomoci (rozhodnutie o vymáhaní)
1 Rozhodnutím 2000/128/ES z 11. mája 1999 o schéme pomoci vykonávanej Talianskom v súvislosti s opatreniami pre zamestnanosť [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 42, 2000, s. 1, ďalej len „rozhodnutie o vymáhaní“) Európska komisia nariadila Talianskej republike, aby vymáhala protiprávnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, ktorá bola poskytnutá v rámci opatrení pre zamestnanosť. Správou SG(99) D/4068 zo 4. júna 1999 Komisia oznámila rozhodnutie o vymáhaní Talianskej republike.
2 Žaloba podaná Talianskou republikou proti rozhodnutiu o vymáhaní bola zamietnutá rozsudkom zo 7. marca 2002, Taliansko/Komisia (C‑310/99, EU:C:2002:143).
Žaloba a rozsudok o nesplnení povinnosti
3 Návrhom doručeným kancelárii Súdneho dvora 15. marca 2002 Komisia podala na základe článku 88 ods. 2 druhého pododseku ES žalobu, ktorej predmetom bolo určenie, že Talianska republika tým, že v stanovenej lehote neprijala všetky opatrenia nevyhnuté na účely vymáhania pomoci, ktorá bola v zmysle znenia sporného rozhodnutia uznaná za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom, od jej príjemcov, a tým, že v každom prípade Komisiu neinformovala o prijatých opatreniach, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rozhodnutia o vymáhaní, ako aj zo Zmluvy o ES.
4 Rozsudkom z 1. apríla 2004 Komisia/Taliansko (C‑99/02, ďalej len „rozsudok o nesplnení povinnosti“, EU:C:2004:207), Súdny dvor vyhovel žalobe Komisie a rozhodol, že Talianska republika tým, že v stanovenej lehote neprijala všetky opatrenia nevyhnuté na účely vymáhania pomoci, ktorá bola v zmysle znenia rozhodnutia o vymáhaní uznaná za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom, od jej príjemcov, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rozhodnutia o vymáhaní.
Nová žaloba a rozsudok, ktorý sa má vykonať
5 Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 30. novembra 2009 Komisia žiadala Súdny dvor, aby jednak rozhodol, že Talianska republika tým, že neprijala opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s rozsudkom o nesplnení povinnosti, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z rozhodnutia o vymáhaní a z článku 228 ods. 1 ES, a jednak nariadil Talianskej republike zaplatiť Komisii denné penále vo výške pôvodne stanovenej na 285 696 eur a neskôr zníženej na 244 800 eur za oneskorenie pri výkone rozsudku o nesplnení povinnosti, a to odo dňa vyhlásenia rozsudku v tejto novej veci až do vykonania uvedeného rozsudku o nesplnení povinnosti.
6 Rozsudkom zo 17. novembra 2011, Komisia/Taliansko (C‑496/09, ďalej len „rozsudok, ktorý sa má vykonať“, EU:C:2011:740), Súd vyhovel žalobe Komisie.
7 V rozsudku, ktorý sa má vykonať, Súdny dvor uviedol tieto posúdenia:
„52. … je namieste uložiť Talianskej republike povinnosť pravidelného platenia sumy vypočítanej tak, že základná suma pokuty sa vynásobí percentuálnym podielom protiprávnej pomoci, ktorej vymáhanie sa ešte neuskutočnilo alebo nebolo potvrdené vo vzťahu k celej ešte nevymoženej sume pomoci ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku…
53. Preto na účely výpočtu penále… by sa vymáhanie uvedenej pomoci malo zohľadniť len pod podmienkou, že Komisia o ňom bude informovaná a bude môcť posúdiť vhodnosť dôkazov, ktoré jej budú v tejto súvislosti poskytnuté…
54. Keďže treba určiť periodicitu penále tak, že sa stanoví na mesačnom základe, aby umožnilo Komisii posúdiť stav, v ktorom sa nachádza vymáhanie vzhľadom na situáciu existujúcu na konci dotknutého obdobia, pričom sa žalovanému členskému štátu súčasne poskytne dostatočný čas, aby zhromaždil dôkazy, ktoré za zohľadňované obdobie preukážu vymoženie súm zaplatených bez právneho dôvodu, a poskytol ich Komisii.
55. V dôsledku toho sa vyčíslenie penále bude uskutočňovať na mesačnom základe a jeho výška bude vypočítaná ako násobok základnej sumy a percentuálneho podielu protiprávnej pomoci, ktorej vymáhanie sa ešte neuskutočnilo alebo nebolo preukázané na konci dotknutého obdobia, v pomere k celkovej sume ešte nevymoženej pomoci ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku.
…
67. …Súdny dvor domnieva, že v prejednávanej veci je uloženie penále so základnou sumou 30 miliónov eur mesačne primerané.
68. V dôsledku toho je potrebné uložiť Talianskej republike povinnosť zaplatiť Komisii na účet ‚Vlastné zdroje Európskej únie‘ penále vo výške zodpovedajúcej základnej sume 30 miliónov eur vynásobenej percentuálnym podielom protiprávnej pomoci, ktorej vymáhanie sa ešte neuskutočnilo alebo nebolo preukázané na konci dotknutého obdobia, ktorý sa vypočíta vo vzťahu k celej zatiaľ nevymoženej sume ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku, a to za každý mesiac omeškania sa pri prijatí nevyhnutných opatrení na účely dosiahnutia súladu s rozsudkom [o nesplnení povinnosti (EU:C:2004:207)], a to od vyhlásenia tohto rozsudku až do vykonania… rozsudku [o nesplnení povinnosti (EU:C:2004:207)].
…
69. Treba pripomenúť, že… dotknutému členskému štátu prináleží, aby predložil Komisii priamy a spoľahlivý dôkaz o vykonaní rozhodnutia [o vymáhaní] a skutočnom vymožení dotknutých súm protiprávnej pomoci.
…
72. Za predpokladu, že sa dotknutá pomoc musí vymôcť od podnikov v konkurze alebo podnikov, proti ktorým bolo začaté konkurzné konanie, ktorého cieľom je speňažiť majetok a uspokojiť veriteľov, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry skutočnosť, že podniky sú v úpadku alebo v konkurze, nemá vplyv na povinnosť vymáhania…
73. Podľa ustálenej judikatúry možno obnovenie predchádzajúceho stavu a odstránenie narušenia hospodárskej súťaže vyplývajúce z protiprávne poskytnutej pomoci v zásade dosiahnuť prihlásením pohľadávky vymáhanej spornej pomoci do zoznamu pohľadávok…
74. Na účely výpočtu penále v tomto spore teda Talianskej republike prináleží, aby predložila Komisii dôkaz o prihlásení dotknutých pohľadávok v rámci konkurzného konania. Ak sa to nepodarí, prináleží tomuto členskému štátu, aby predložil všetky dôkazy, ktoré preukážu, že v tomto ohľade postupoval so všetkou náležitou starostlivosťou. Najmä v prípade, ak by bola prihláška pohľadávky popretá, členskému štátu prináleží, aby predložil dôkaz, že podľa vnútroštátneho práva podal proti tomuto popretiu žalobu na určenie pohľadávky.
75. V dôsledku toho v rozpore s tvrdeniami Komisie nemožno Talianskej republike na účely výpočtu penále v tomto spore, a pokiaľ ide o podniky v konkurze alebo podniky, proti ktorým bolo začaté konkurzné konanie, uložiť povinnosť preukázať nielen prihlásenie pohľadávky do zoznamu pohľadávok týchto podnikov, ale aj to, že k predaju ich majetku došlo za trhových podmienok. Ako to oprávnene tvrdí tento členský štát, na účely vyhovenia návrhu Komisie o zaplatenie penále na základe výkonu tohto rozsudku nemožno zohľadniť sumy, ktoré od podnikov v konkurze zatiaľ neboli nevymožené, avšak na účely ich vymáhania uvedený členský štát postupoval so všetkou náležitou starostlivosťou. V opačnom prípade by uvedené penále prestávalo byť prispôsobené a primerané zistenému nesplneniu povinnosti…, keďže Talianska republika by musela niesť peňažné bremeno vyplývajúce zo samotnej povahy konkurzného konania, ako aj z neskrátiteľnej dĺžky trvania tohto konania, na ktorú tento členský štát nemá priamy vplyv.“
8 V zmysle svojho posúdenia Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že Talianska republika tým, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku z 1. februára 2008 vydanom Komisiou podľa článku 228 ES neprijala všetky opatrenia na výkon rozsudku o nesplnení povinnosti, nesplnila povinnosti, ktoré jej vplývajú z rozhodnutia o vymáhaní a z článku 228 ods. 1 ES (rozsudok, ktorý sa má vykonať, bod 1 výroku).
9 Na druhej strane Súdny dvor v bode 2 rozsudku, ktorý sa má vykonať, rozhodol, že Talianska republika je povinná zaplatiť Komisii na účet „Vlastné zdroje Európskej únie“ penále vo výške zodpovedajúcej základnej sume 30 miliónov eur vynásobenej percentuálnym podielom protiprávnej pomoci, „ktorej vymáhanie sa ešte neuskutočnilo alebo nebolo preukázané na konci dotknutého obdobia“ (ďalej len „suma zatiaľ nevymoženej pomoci“), ktorý sa vypočíta vo vzťahu k celej „zatiaľ nevymoženej sume ku dňu vyhlásenia [rozsudku, ktorý sa má vykonať (EU:C:2011:740)]“ (ďalej len „suma pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011“), a to za každý mesiac omeškania sa pri prijatí nevyhnutných opatrení na účely dosiahnutia súladu s rozsudkom pre nesplnenie povinnosti, od vyhlásenia rozsudku o nesplnení povinnosti až do vykonania rozsudku o nesplnení povinnosti.
Návrh na výklad a uznesenie o výklade
10 Návrhom doručeným kancelárii Súdneho dvora 14. februára 2013 Talianska republika na základe článku 43 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a na základe článku 158 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora podala návrh na výklad bodov 52, 55 a 68 odôvodnenia, ako aj bodu 2 výroku rozsudku, ktorý sa má vykonať.
11 V návrhu doručenom do kancelárie Súdneho dvora 14. februára 2013 Talianska republika požiadala Súdny dvor o výklad jednak výrazu „zatiaľ nevymožená suma ku dňu vyhlásenia [rozsudku, ktorý sa má vykonať (EU:C:2011:740)]“, uvedeného v bodoch 52, 55 a 68 odôvodnenia a v bode 2 výroku tohto rozsudku, v tom zmysle, že sa týka súm zatiaľ nevymožených k dátumu, ku ktorému sa v rámci konania skončila fáza vykonávania dôkazov, konkrétne k okamihu procesného vyjasnenia skutkového stavu, na základe ktorého Súdny dvor rozhodol spor, a jednak výrazu „ktorej vymáhanie sa ešte neuskutočnilo alebo nebolo preukázané na konci dotknutého obdobia“ použitého v bodoch 52, 55 a 68 odôvodnenia a v bode 2 výroku tohto rozsudku v tom zmysle, že ukladá Komisii, aby na účely polročného hodnotenia pokroku dosiahnutého Talianskou republikou pri vymáhaní dotknutej pomoci zohľadnila nielen dokumenty týkajúce sa tohto polroka, s ktorými sa Komisia oboznámila pred uplynutím uvedeného polroka, ale aj všetky dokumenty týkajúce sa dotknutého polroka.
12 Uznesením z 11. júla 2013, Komisia/Taliansko (C‑496/09 INT, ďalej len „uznesenie o výklade“ EU:C:2013:461), Súdny dvor zamietol návrh Talianskej republiky na výklad ako neprípustný.
13 Súdny dvor sa totiž domnieval, že „[bolo potrebné] konštatovať, že vo výroku rozsudku, [ktorý sa má vykonať (EU:C:2011:740)], je podľa odôvodnenia uvedeného v bodoch 52, 55 a 68 tohto rozsudku výslovne uvedený dátum vyhlásenia uvedeného rozsudku ako referenčný dátum na určenie celej sumy zatiaľ nevymoženej pomoci, ktorá má slúžiť ako základ na výpočet klesajúceho penále, ktoré [bol] tento členský štát povinný zaplatiť“ (uznesenie o výklade, bod 9).
14 Súdny dvor sa rovnako domnieval, že „[bolo] nesporné, že Komisia môže na základe prísne doslovného výkladu výroku rozsudku, [ktorý sa má vykonať (EU:C:2011:740)], vziať pri výpočte percentuálneho podielu pomoci, ktorá sa má na konci určitého polroka považovať za nevymoženú, do úvahy len listinné dôkazy, ktoré jej [boli] doručené pred skončením predmetného obdobia“ (uznesenie o výklade, bod 10).
15 Súdny dvor rozhodol že „návrh Talianskej republiky smeruj[e] k spochybneniu následkov takého prísne doslovného výroku rozsudku, [ktorý sa má vykonať (EU:C:2011:740)], [pričom] takéto spochybnenie… nemožno zosúladiť s článkom 43 Štatútu Súdneho dvora a článkom 158 ods. 1 rokovacieho poriadku [Súdneho dvora], ani s právnou silou rozhodnutej veci, ktorú majú rozsudky Súdneho dvora“ (uznesenie o výklade, bod 11).
16 V dôsledku toho „keďže uvedený návrh nie je založený na nijakej pochybnosti o zmysle a účinkoch rozsudku, [ktorý sa má vykonať (EU:C:2011:740)], [bolo] potrebné vyhlásiť ho za neprípustný“ (uznesenie o výklade, bod 12).
Prvé rozhodnutie a rozsudok o prvom penále
17 Dňa 11. marca 2013 bolo Talianskej republike doručené rozhodnutie Komisie C(2013) 1264 final zo 7. marca 2013, ktorým jej bolo nariadené uhradiť na účet „Vlastné zdroje Európskej únie“ sumu 16 533 000 eur ako penále za prvý polrok nasledujúci po rozsudku, ktorý sa má vykonať.
18 Dňa 21. mája 2013 Talianska republika podala na Všeobecný súd žalobu na základe článku 263 ZFEÚ proti tomuto rozhodnutiu (vec T‑268/13).
19 Rozsudkom z 21. októbra 2014, Taliansko/Komisia (T‑268/13, ďalej len „rozsudok o prvom penále“, zatiaľ neuverejnený, EU:T:2014:900), Všeobecný súd zamietol žalobu Talianskej republiky.
Druhé rozhodnutie o výške penále (napadnuté rozhodnutie)
20 Komisia potom, ako poskytla talianskym orgánom možnosť predložiť pripomienky k jej predbežným hodnoteniam, prijala rozhodnutie C(2013) 8681 final, zo 6. decembra 2013, ktorým v rámci výkonu rozsudku, ktorý sa má vykonať, stanovila výšku penále dlžného Talianskou republikou za druhý polrok nasledujúci po tomto rozsudku (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
21 V napadnutom rozhodnutí Komisia najmä hodnotila pokrok dosiahnutý Talianskou republikou v súvislosti s vymáhaním pomoci počas zohľadňovaného obdobia (od 17. mája do 17. novembra 2012) a stanovila, že pomoc, ktorú ešte bolo potrebné vymôcť k 17. novembru 2012, predstavovala 20,84 % pomoci, ktorú ešte bolo potrebné vymáhať ku dňu vyhlásenia rozsudku, ktorý sa má vykonať. Na tomto základe Komisia uložila Talianskej republike penále vo výške 20,84 % zo základnej sumy 30 miliónov eur, a síce 6 252 000 eur.
Konanie a návrhy účastníkov konania
22 Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 19. februára 2014 podala Talianska republika žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
23 V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd položil účastníkom konania viaceré otázky a požiadal o predloženie viacerých dokumentov týkajúcich sa prejednávanej veci.
24 Po prvé Všeobecný súd vyzval Taliansku republiku, aby spresnila, či v nadväznosti na rozsudok o prvom penále, ktorým zamietol žalobný dôvod analogický s prvým žalobným dôvodom predloženým v tejto veci, naďalej trvá na tomto prvom žalobnom dôvode.
25 Talianska republika v stanovenej lehote Všeobecnému súdu oznámila, že berie späť prvý žalobný dôvod, čo Všeobecný súd zobral na vedomie.
26 Po druhé Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby spresnili, v čom mohlo mať uplatnenie zložených úrokov v tejto veci vplyv na sumu penále, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia. V prípade, že to tak je, vyzval Komisiu, aby rozvinula svoje tvrdenie, podľa ktorého by druhý žalobný dôvod uvedený v tejto veci mal byť vyhlásený za neprípustný alebo neúčinný, pričom Všeobecný súd sa nevyjadril k zákonnosti zohľadnenia zložených úrokov.
27 Účastníci konania na túto otázku Všeobecnému súdu odpovedali v stanovenej lehote.
28 Po tretie Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby mu predložili pripomienky k vplyvu, ktorý by mohol mať rozsudok z 3. septembra 2015, A2A (C‑89/14, EU:C:2015:537) na odpoveď na druhý žalobný dôvod.
29 Účastníci konania na túto otázku Všeobecnému súdu odpovedali v stanovenej lehote.
30 Po štvrté Všeobecný súd požiadal Komisiu, aby mu poskytla dokumenty, ktoré jej v podstate umožňujú tvrdiť, že Talianska republika súhlasila s odklonením sa od pravidla stanoveného v článkoch 1282 a 1283 Codice civile (taliansky občiansky zákonník), pokiaľ ide o uplatnenie zložených úrokov pri vymáhaní spornej štátnej pomoci (pozri najmä napadnuté rozhodnutie, body 29 a 32), a to vo vzťahu k celému zohľadňovanému obdobiu.
31 Komisia poskytla Všeobecnému súdu požadované dokumenty v stanovenej lehote, ktoré boli súčasne poskytnuté aj Talianskej republike. Ide o tieto dokumenty:
– list Komisie Talianskej republike z 12. júna 2013, ktorý obsahoval predbežné hodnotenia stavu postupu vymáhania uskutočneného počas druhého polroka po vyhlásení rozsudku, ktorý sa má vykonať,
– list Komisie Talianskej republike z 31. októbra 2003, ktorý pripomínal, že „na účely výpočtu vymáhanej sumy [bolo] potrebné zohľadniť zložené úroky v súlade s oznámením Komisie o úrokových sadzbách uplatniteľných v prípade vymáhania protiprávnej pomoci…“,
– list Komisie Talianskej republike z 29. januára 2004, ktorý tiež pripomínal, že zložené úroky sa majú zohľadniť na účely výpočtu vymáhanej sumy v súlade s oznámením Komisie o úrokových sadzbách uplatniteľných v prípade vymáhania protiprávnej pomoci (Ú. v. EÚ C 110, 2003, p. 21),
– list Talianskej republiky Komisii zo 17. januára 2005, ktorý v prílohe obsahoval oznámenie, ktorým boli Komisii poskytnuté číselné údaje týkajúce sa protiprávnej pomoci, pričom bolo spresnené, že „úroky [boli] vypočítané na zloženom základe, ako to uviedli služby Komisie, pričom sa vychádzalo z referenčnej sadzby uplatňovanej za podmienok uvedených na internetovej stránke Európskej únie“.
32 Talianska republika navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
33 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– uložil Talianskej republike povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
34 V tomto štádiu Talianska republika uvádza jediný dôvod na podporu svojej žaloby (pozri body 24 a 25 vyššie). Tvrdí, že napadnuté rozhodnutie porušuje platnú právnu úpravu tým, že Komisia na účely stanovenia výšky penále požadovala zohľadnenie zložených úrokov vo výške pomoci, ktorá sa mala vymôcť. Podľa judikatúry však v prípade rozhodnutí o vymáhaní, ktoré predchádzajú dňu účinnosti nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 140, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/004, s. 3), možno zložené úroky zohľadniť len vtedy, ak to zodpovedá režimu bežne uplatňovanému vo vnútroštátnom práve. To podľa článku 1283 talianskeho občianskeho zákonníka neplatí v prejednávanej veci, pretože v jeho zmysle splatné úroky nie sú automaticky ďalej úročené.
35 Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod sa musí vyhlásiť za neprípustný alebo neúčinný, alebo v každom prípade musí byť zamietnutý ako nedôvodný. Na úvod Komisia tvrdí, že na výpočet penále uskutočnený v napadnutom rozhodnutí nemala vplyv žiadosť, urobená obiter dictum v bode 34 napadnutého rozhodnutia, zohľadniť zložené úroky z protiprávnej pomoci. Táto výzva totiž nemá vplyv na sumu penále stanovenú Komisiou, ktorá len zohľadnila údaje predtým poskytnuté talianskymi orgánmi. Navyše Talianska republika nemôže spochybňovať žiadosť týkajúcu sa zohľadnenia zložených úrokov urobenú v danom štádiu správneho konania, keďže Súdny dvor vychádzal z údajov poskytnutých Talianskom, ktoré zohľadňovali zložené úroky, keď stanovil základnú sumu penále v rozsudku, ktorý sa má vykonať (bod 64). Zohľadnenie zložených úrokov je teda nielen oprávnené vzhľadom na kritériá stanovené právnou úpravou Európskej únie týkajúcou sa vymáhania pomoci a vzhľadom na dohodu medzi účastníkmi konania v tejto súvislosti, ale sa opiera tiež o právnu silu rozhodnutej veci rozsudku, ktorý sa má vykonať.
Úvodné pripomienky
Právny rámec
– Nariadenie (ES) č. 659/1999
36 Článok 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) nazvaný „Vymáhanie pomoci“ vo svojich odsekoch 2 a 3 stanovuje:
„2. Pomoc, ktorá sa má vymáhať podľa rozhodnutia o vymáhaní, bude zahŕňať úrok s príslušnou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok je splatný od dátumu, kedy bola neoprávnená pomoc dostupná príjemcovi, až do dátumu jej vymoženia.
3. … vymáhanie sa bude realizovať bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva daného členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. …“
– Oznámenie Komisie o úrokových sadzbách uplatniteľných v prípade vymáhania protiprávnej pomoci
37 Oznámenie Komisie o úrokových sadzbách uplatniteľných v prípade vymáhania protiprávnej pomoci [neoficiálny preklad] uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 8. mája 2003 (Ú. v. EÚ C 110, 2003, s. 21) stanovuje:
„…
V rámci postupu lojálnej spolupráce medzi Komisiou a členskými štátmi pri vykonávaní niektorých rozhodnutí o vymáhaní vzniká otázka, či tieto úroky majú byť jednoduché alebo zložené… Vzhľadom na cieľ vymáhania protiprávnej pomoci a jeho dôležitosť v systéme kontroly štátnej pomoci upravenom v Zmluve o ES Komisia považuje za naliehavé, aby objasnila svoje stanovisko v tejto súvislosti.
…
Podľa trhovej praxe by sa bežne vypočítal jednoduchý úrok, ak príjemca prostriedkov nevyužil sumu úroku pred koncom obdobia, napríklad keď sa úrok platí len na konci obdobia; naopak zložené úroky sa bežne vypočítajú vtedy, ak sa možno domnievať, že za každý rok (alebo za každé obdobie) sa príjemcovi vyplatí suma úrokov, čím sa navršuje suma kapitálu, ktorý na začiatku získal. V tomto prípade by príjemca získal úrok z úrokov vyplatených za každé obdobie.
… Bez ohľadu na rôznorodosť situácií sa teda javí, že účinkom nezákonnej pomoci je poskytnúť príjemcovi finančné prostriedky za podmienok podobných strednodobým bezúročných pôžičkám. Preto sa použitie zložených úrokov zdá byť nevyhnutné, aby finančné výhody vyplývajúce z takejto situácie boli úplne eliminované.
V súlade s vyššie uvedeným Komisia informuje členské štáty a dotknuté osoby, že vo všetkých budúcich rozhodnutiach, ktorými nariadi vymáhanie protiprávnej pomoci, uplatní zloženú referenčnú sadzbu na výpočet ekvivalentu subvencie regionálnej pomoci. Podľa bežnej trhovej praxe sa tento zložený úrok vypočítava na ročnom základe. Komisia očakáva, že členské štáty budú rovnako uplatňovať zložený úrok pri všetkých prebiehajúcich výkonoch rozhodnutí o vymáhaní, ibaže by to bolo v rozpore s niektorou zo všeobecných zásad práva Únie.“ [neoficiálny preklad]
– Nariadenie (ES) č. 794/2004
38 Články 9 a 11 nariadenia č. 794/2004 nachádzajúce sa v jeho kapitole V sa týkajú úrokových sadzieb pre vymáhanie protiprávnej pomoci.
39 Článok 9 tohto nariadenia s názvom „Spôsob stanovenia úrokovej sadzby“ v odseku 1 stanovuje:
„1. Ak v osobitnom rozhodnutí nie je ustanovené inak, úrokovou sadzbou, ktorá má byť použitá pre vymáhanie štátnej pomoci, poskytnutej v rozpore s článkom 88 ods. 3 Zmluvy, bude ročná percentuálna sadzba, určená pre každý kalendárny rok.“
40 Článok 11 nariadenia č. 794/2004 s názvom „Spôsob použitia úrokov“ vo svojom odseku 2 uvádza:
„Úroková sadzba bude používaná na zostavenom [zloženom – neoficiálny preklad] základe až do dňa vrátenia pomoci. Úroky, ktoré vznikli v predchádzajúcom roku, budú úročené v každom nasledujúcom roku.“
41 Článok 13 prvý odsek nariadenia č. 794/2004, ktorý sa nachádza v kapitole VI nazvanej „Záverečné ustanovenia“ stanovuje, že toto nariadenie nadobúda účinnosť dvadsiaty deň odo dňa jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie. Keďže toto nariadenie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 30. apríla 2004, nadobudlo účinnosť 20. mája 2004. Podľa článku 13 piateho odseku tohto nariadenia sa jeho článok 11 uplatňuje v súvislosti s každým rozhodnutím o vymáhaní oznámeným po dni nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia.
– Rozhodnutie o vymáhaní
42 Dňa 11. mája 1999 Komisia prijala rozhodnutie o vymáhaní, ktoré bolo doručené Talianskej republike 4. júna 1999 (pozri bod 1 vyššie). V článkoch 1 a 2 tohto rozhodnutia Komisia konštatovala, že niektoré opatrenia pre zamestnanosť vykonané Talianskou republikou, ktoré nespĺňali podmienky stanovené týmito článkami, boli nezlučiteľné s vnútorným trhom. Podľa článku 3 rozhodnutia o vymáhaní:
„Taliansko prijme všetky opatrenia nevyhnutné na vymáhanie už protiprávne poskytnutej pomoci, ktorá nespĺňa podmienky uvedené v článkoch 1 a 2, od jej príjemcov.
Vymáhanie sa uskutoční v súlade s postupmi upravenými vnútroštátnym právom. Sumy, ktoré majú byť vymáhané, sú zvýšené o úroky odo dňa poskytnutia týchto súm príjemcom až do ich skutočného vrátenia. Úroky sa vypočítajú na základe referenčnej sadzby používanej na výpočet ekvivalentu dotácie v prípadoch regionálnej pomoci.“
– Talianske právo
43 Článok 1283 talianskeho občianskeho zákonníka stanovuje:
„Ak neexistuje iná prax, zo splatných úrokov môžu vznikať úroky iba odo dňa podania súdneho návrhu alebo účinkom dohody uzatvorenej po splatnosti týchto úrokov a v každom prípade iba ak ide o úroky dlžné aspoň šesť mesiacov.“
44 Na rozdiel od veci, ktorá viedla k rozsudku z 3. septembra 2015, A2A (C‑89/14, EU:C:2015:537, body 13 a 14), nijaký z účastníkov konania sa neodvolával na nijaké iné ustanovenie talianskeho práva ako na ustanovenie uplatniteľné v tejto veci.
Skutočnosti týkajúce sa stanovenia výšky penále
45 Dňa 17. novembra 2011 v rozsudku, ktorý sa má vykonať, Súdny dvor uložil Talianskej republike povinnosť zaplatiť „penále… za každý mesiac omeškania sa pri prijatí nevyhnutných opatrení na účely dosiahnutia súladu s rozsudkom [o nesplnení povinnosti (EU:C:2004:207)]“.
46 V bode 2 výroku rozsudku, ktorý sa má vykonať, boli uvedené tieto skutočnosti týkajúce sa stanovenia výšky penále:
– za každý mesiac omeškania sa pri prijatí nevyhnutných opatrení na účely dosiahnutia súladu s rozsudkom o nesplnení povinnosti,
– penále zodpovedá základnej sume 30 miliónov eur,
– vynásobenej percentuálnym podielom zatiaľ nevymoženej pomoci,
– vypočítanej vo vzťahu k sume pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011.
47 Dňa 7. marca 2013 v prvom rozhodnutí o výške penále (pozri bod 17 vyššie a body 3 a 4 napadnutého rozhodnutia), Komisia stanovila sumu dlžného penále za obdobie od 17. novembra 2011 do 17. mája 2012 na 16 533 000 eur, pričom zohľadnila tieto skutočnosti:
– suma pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011, bola stanovená na 118 175 296 eur,
– suma zatiaľ nevymoženej pomoci do 17. mája 2012 bola stanovená na približne 65 130 279 eur, teda 55,11 % sumy zodpovedajúcej výške pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011,
– vynásobenie percentuálneho podielu pomoci nevymoženej do 17. mája 2012 (55,11 %) sumou 30 miliónov eur umožnilo dospieť k sume dlžného penále za obdobie od 17. novembra 2011 do 17. mája 2012, teda k sume 16 533 000 eur.
48 Dňa 6. decembra 2013 Komisia v bodoch 77 až 79 napadnutého rozhodnutia stanovila sumu dlžného penále za obdobie od 17. mája 2012 do 17. novembra 2012 na 6 252 000 eur, pričom zohľadnila tieto skutočnosti:
– suma pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011, bola stanovená na 118 175 296 eur,
– suma zatiaľ nevymoženej pomoci do 17. novembra 2012 bola stanovená na 24 627 937,21 eura, teda 20,84 % sumy zodpovedajúcej výške pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011,
– vynásobenie percentuálneho podielu pomoci nevymoženej do 17. novembra 2012 (20,84 %) sumou 30 miliónov eur umožnilo dospieť k sume dlžného penále za obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012, teda k sume 6 252 000 eur.
49 Tvrdenia účastníkov konania treba posúdiť práve vzhľadom na tieto úvodné poznámky k právnemu rámcu a k skutočnostiam súvisiacim so stanovením výšky penále.
Posúdenie Všeobecným súdom
50 Na základe tohto žalobného dôvodu Talianska republika v podstate tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa musí zrušiť v tom rozsahu, v akom Komisia na účely stanovenia dlžného penále za polročné obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012 protiprávne zohľadnila sumy, ktoré zahŕňali zložené úroky.
51 V tomto ohľade sa po prvé zdá, že na účely stanovenia sumy pomoci, ktorá sa mala vymôcť do 17. novembra 2011, dátumu vyhlásenia rozsudku, ktorý sa má vykonať, údaje zohľadnené Komisiou skutočne zahŕňali zložené úroky.
52 V bode 25 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „všetky číselné údaje uvedené talianskymi orgánmi zodpoveda[li] sumám opatrení pomoci existujúcej v roku 2007, k dátumu, keď [boli] vydané úradné príkazy na vymáhanie“. V bode 32 napadnutého rozhodnutia sa v tejto súvislosti spresnilo, že „do roku 2007 talianske orgány uplatňovali na sumy existujúcej pomoci zložené úroky, ako to bolo dohodnuté so službami Komisie“.
53 Rovnako v odpovedi na druhé opatrenie na zabezpečenie priebehu konania (pozri bod 26 vyššie) Komisia uviedla, že „číselné údaje, ktoré zodpovedali sumám opatrení pomoci existujúcej v roku 2007, boli vypočítané talianskymi orgánmi pri uplatnení zložených úrokov na protiprávnu pomoc“.
54 V tejto odpovedi Komisia pripomenula to, čo vyplýva z bodov 29 až 33 napadnutého rozhodnutia, konkrétne že 21. marca 2013 ju talianske orgány informovali, že na rozdiel od toho, čo bolo predtým dohodnuté, prestali od roku 2007 počítať úroky, či už jednoduché alebo zložené, a uplatňovať ich na vymáhanú protiprávnu pomoc. Komisia tiež spresnila, že „sumy splatné v roku 2007 neboli nikdy aktualizované s cieľom zohľadnenia uplatniteľných úrokov“ a že z tohto dôvodu v bode 34 napadnutého rozhodnutia vyzvala talianske orgány, aby na protiprávnu pomoc počítali zložené úroky od roku 2007.
55 Na pojednávaní sa účastníci konania tiež zhodli v tom, že suma pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011 a ktorá bola zohľadnená v napadnutom rozhodnutí, odzrkadľuje situáciu vyjadrenú v hodnote 2007 v okamihu, keď Súdny dvor vyhlásil svoj rozsudok. Údaje zohľadnené v tomto okamihu boli teda vymedzené 17. novembra 2011 na základe údajov poskytnutých Talianskou republikou, keď v roku 2007 zaslala príkazy na vymáhanie. Nie je sporné, že prinajmenšom do roku 2007 tieto údaje zahŕňajú zložené úroky.
56 Vzhľadom na skutočnosť, že suma pomoci, ktorá mala byť vymožená do 17. novembra 2011, zahŕňala zložené úroky, je namieste domnievať sa, že suma dlžného penále za polročné obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012, vypočítaná na základe vzorca uvedeného v bodoch 46 a 48 vyššie, taktiež zohľadňovala údaje, ktoré zahŕňali zložené úroky. Napadnuté rozhodnutie samo osebe uzatvára konanie o úhrade penále dlžného za polročné obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012 a vyslovuje výhrady voči Talianskej republike, ktorá v dôsledku toho môže napadnúť jeho zákonnosť a na tento účel uviesť všetky vecné a právne dôvody za podmienok stanovených Rokovacím poriadkom Všeobecného súdu.
57 Po druhé je preto namieste stanoviť, či existuje právny základ umožňujúci uplatnenie zložených úrokov v prejednávanej veci, čo Talianska republika vo svojej žalobe spochybňuje.
58 Podľa článku 14 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, ak sa v prípade protiprávnej pomoci prijímajú negatívne rozhodnutia, Komisia rozhodne, že príslušný členský štát podnikne všetky nevyhnutné opatrenia, aby pomoc vymohol od príjemcu. Vymáhaná pomoc na základe rozhodnutia o vymáhaní zahŕňa v súlade s článkom 14 ods. 2 tohto nariadenia úroky. Toto posledné uvedené ustanovenie však nespresňuje, či sa tieto úroky musia uplatňovať na jednoduchom základe alebo na zloženom základe (rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 26).
59 V tomto ohľade treba v prvom rade uviesť, že hoci článok 11 ods. 2 nariadenia č. 794/2004 stanovuje, že úroková sadzba bude používaná na zloženom základe až do dňa vrátenia pomoci a že úroky, ktoré vznikli v predchádzajúcom roku, budú úročené v každom nasledujúcom roku, je napriek tomu namieste konštatovať, že toto ustanovenie sa v súlade s článkom 13 piatym odsekom tohto nariadenia uplatní len na rozhodnutia o vymáhaní oznámené po dátume nadobudnutia účinnosti uvedeného nariadenia, teda po 20. máji 2004 (rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 27).
60 V dôsledku toho, keďže rozhodnutie o vymáhaní, ktoré vyhlásilo za nezlučiteľnú s vnútorným trhom pomoc, ktorá je predmetom vymáhania v prejednávanej veci, bolo oznámené Talianskej republike 4. júna 1999, teda pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 794/2004, článok 11 ods. 2 tohto nariadenia nie je uplatniteľný ratione temporis na túto vec (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 28).
61 Pokiaľ ide v druhom rade o otázku, ktorá právna úprava je uplatniteľná pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 794/2004 na účely určenia, či majú byť úroky jednoduché alebo zložené, treba pripomenúť, že v rozsudku z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret (C‑295/07 P, EU:C:2008:707, bod 46), Súdny dvor konštatoval, že ku dňu prijatia dotknutého rozhodnutia vo veci, ktorá viedla k tomuto rozsudku, teda k 12. júlu 2000, ani právo Únie, ani judikatúra Súdneho dvora či Súdu prvého stupňa nespresňovali, či sa úroky, ktoré musí zahŕňať vymáhaná pomoc, majú počítať na jednoduchom alebo na zloženom základe. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v dotknutej oblasti sa Súdny dvor domnieval, že prax Komisie, bližšie špecifikovaná najmä v jej liste členským štátom SG(91) D/4577 zo 4. marca 1991, spájala otázku stanovenia úrokov s procesnými postupmi vymáhania a odkazovala v tomto ohľade na vnútroštátne právo (rozsudky z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, C‑295/07 P, EU:C:2008:707, body 82 až 84, a z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 29).
62 Až vo svojom oznámení o úrokových sadzbách uplatniteľných v prípade vymáhania protiprávnej pomoci uverejnenom 8. mája 2003 Komisia výslovne uviedla, že bude uplatňovať zloženú úrokovú sadzbu vo všetkých rozhodnutia ukladajúcich vymáhanie protiprávnej pomoci, ktoré prípadne prijme v budúcnosti, a že očakáva od členských štátov, že pri výkone rozhodnutí o vymáhaní budú uplatňovať zložené úroky (rozsudky z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, C‑295/07 P, EU:C:2008:707, bod 46, a z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 30).
63 Pokiaľ ide o rozhodnutie o vymáhaní, toto rozhodnutie vo svojom článku 3 ods. 2 vyžaduje, aby k vymáhaniu pomoci dochádzalo podľa vnútroštátnych postupov, aby sumy, ktoré majú byť vymáhané, boli zvýšené o úroky odo dňa poskytnutia týchto súm príjemcom až do ich skutočného vrátenia a aby sa úroky vypočítavali na základe referenčnej sadzby používanej na výpočet ekvivalentu dotácie v prípadoch regionálnej pomoci, pričom sa však neuvádzajú spresnenia k otázke, či sa tieto úroky majú uplatňovať na jednoduchom alebo zloženom základe (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 31).
64 Keďže toto rozhodnutie bolo oznámené Talianskej republike 4. júna 1999, teda pred zmenou praxe Komisie, o ktorej informovala vo svojom oznámení o úrokových sadzbách uplatniteľných v prípade vymáhania protiprávnej pomoci, je potrebné na základe judikatúry obsiahnutej v rozsudku z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret (C‑295/07 P, EU:C:2008:707) dospieť k záveru, že v takomto prípade je potrebné určiť na základe vnútroštátneho práva, či sa úroková sadzba má uplatňovať na jednoduchom alebo na zloženom základe (pozri analogicky rozsudok z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 32).
65 V tomto ohľade, ako tvrdí Talianska republika, z judikatúry, ktorú zakladajú rozsudky z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret (C‑295/07 P, EU:C:2008:707) a z 3. septembra 2015, A2A (C‑89/14, EU:C:2015:537), zjavne vyplýva, že pokiaľ ide o rozhodnutia o vymáhaní, ktoré predchádzajú účinnosti nariadenia č. 794/2004, možno zložené úroky zohľadniť len vtedy, ak to zodpovedá režimu bežne uplatňovanému vo vnútroštátnom práve.
66 Preto v prípade neexistencie odkazu na akéhokoľvek iné ustanovenie vnútroštátneho práva v prejednávanej veci, je potrebné domnievať sa, že právnu úpravu uplatniteľnú v tejto veci predstavuje článok 1283 talianskeho občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ako v jeho súvislosti uviedla Talianska republika bez toho, aby jej Komisia protirečila, splatné úroky nie sú automaticky ďalej úročené.
67 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia sa teda tým, že na účely stanovenia sumy penále dlžného za polročné obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012 zohľadnila sumy týkajúce sa súm vymáhanej pomoci, ktoré zahŕňali zložené úroky, dopustila nesprávneho právneho posúdenia.
68 Nijaké z tvrdení uvedených Komisiou v tejto súvislosti nemôže spochybniť tento záver.
69 Komisia sa po prvé odvoláva na existenciu dohody medzi účastníkmi konania v súvislosti so zohľadnením zložených úrokov. Bod 32 napadnutého rozhodnutia totiž poukazuje na dohodu v tomto ohľade, pričom zdôrazňuje, že bola dohodnutá „v roku 2003 a … v roku 2004 na základe nariadenia č. 794/2004 (pozri listy služieb Komisie z 31. októbra 2003 a 29. januára 2004, po ktorých nasledovali listy talianskych orgánov zo 17. januára 2005)“.
70 Po preštudovaní dokumentov citovaných v napadnutom rozhodnutí, ktoré boli predložené v odpovedi na štvrté opatrenie na zabezpečenie priebehu konania (pozri bod 31 vyššie), je nutné konštatovať, že keď Talianska republika zohľadnila zložené úroky, bolo to na výslovnú žiadosť Komisie uvedenú v liste z 31. októbra 2003, ktorá ako právny základ uvádzala ustanovenia práva Únie. Za týchto okolností sa to, čo je Komisiou prezentované ako dohoda účastníkov konania, javí skôr ako akt pristúpenia zo strany adresáta listu Komisie k zohľadneniu ustanovení, o ktorých sa ukázalo, že neboli uplatniteľné. Žiadosť formulovaná Komisiou totiž predchádza vyhláseniu rozsudkov z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret (C‑295/07 P, EU:C:2008:707) a z 3. septembra 2015, A2A (C‑89/14, EU:C:2015:537), z ktorých vyplýva, že právo uplatniteľné na rozhodnutie o vymáhaní sporné v tejto veci, pokiaľ ide o určenie metódy uplatnenia úrokov, nie je právo Únie, ale vnútroštátne právo.
71 Za týchto okolností, keďže rozhodnutie o vymáhaní bolo oznámené Talianskej republike 4. júna 1999, žiadosť Komisie týkajúca sa práva Únie nemôže viesť k spochybneniu pôsobnosti platnej vnútroštátnej právnej úpravy. V opačnom prípade by to viedlo k porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery a bolo by to v rozpore s riešením stanoveným Súdnym dvorom v rozsudkoch z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret (C‑295/07 P, EU:C:2008:707) a z 3. septembra 2015, A2A (C‑89/14, EU:C:2015:537).
72 Po druhé Komisia vo svojich vyjadreniach a v odpovediach na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania odkazuje na bod 64 rozsudku, ktorý sa má vykonať, keď tvrdí, že Súdny dvor výslovne vychádzal z údajov zahrňujúcich zložené úroky, ktoré poskytli talianske orgány a boli vyhotovené po dohode s Komisiou.
73 V tomto ohľade treba zdôrazniť, že v uvedenom bode Súdny dvor jednak uviedol, že „ako to vyplýva[lo] z rozpravy na pojednávaní, Talianska republika a Komisia sa zhod[li] na celkovej výške poskytnutej pomoci, ktorá predstav[ovala] 251 271 032,37 eura“ a jednak, že „[Komisia] pripustila, že pomoc v celkovej sume 63 062 555 eur sa [mala] považovať za vymoženú“ (rozsudok, ktorý sa má vykonať, bod 64).
74 Tieto pripomienky umožnili Súdnemu dvoru zaznamenať vývoj, ku ktorému došlo na pojednávaní v rámci argumentácie účastníkov konania. Pôvodne sa totiž „Komisia… domnieva[la], že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku Talianska republika nevymohla celú sumu protiprávne vyplatenej pomoci, konkrétne 519 958 761,97 eura…“, kým „Talianska republika spochybň[ovala] celkovú sumu, ktorá sa má vymôcť, pričom ju stano[vila] na 251 271 032,37 eura a zároveň prip[ustila], že v júli 2010 sa jej podarilo dosiahnuť len vrátenie sumy 63 062 555,46 eura, ku ktorej je potrebné z rôznych dôvodov pripočítať 73 353 387,28 eura…“ (rozsudok, ktorý sa má vykonať, body 21, 23 a 24).
75 Bod 64 rozsudku, ktorý sa má vykonať, nadväzuje na bod 63, v ktorom Súdny dvor uviedol, že „[bolo] nesporné, že podstatná časť dotknutých súm ešte nebola vymožená alebo že dôkaz o tom nebol poskytnutý Komisii.“ Číselné údaje uvedené v bode 64 v súvislosti s celkovou výškou poskytnutej pomoci a sumou pomoci, ktorú možno považovať za vymoženú k júlu 2010, umožňujú Súdnemu dvoru ohraničiť diskusiu o sume pomoci, ktorá sa má vymôcť. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, však z nijakého bodu rozsudku, ktorý sa má vykonať, nevyplýva, že by sa zaoberal otázkou zložených úrokov. Neobsahuje nijaký odkaz na skutočnosti, ktoré by sa mali zohľadniť pri stanovení vymáhaných súm. Za týchto okolností nemožno z rozsudku, ktorý sa má vykonať, vyvodiť úmysel odchýliť sa pri stanovení metódy uplatnenia úrokov od zásad citovaných v predchádzajúcom rozsudku z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret (C‑295/07 P, EU:C:2008:707), ktoré boli potvrdené v neskoršom rozsudku z 3. septembra 2015, A2A (C‑89/14, EU:C:2015:537). Z vyššie uvedeného totiž vyplýva, že Súdny dvor ani vo výroku, ani v odôvodnení rozsudku, ktorý sa má vykonať, nerozhodoval o otázke zložených úrokov.
76 Po tretie Komisii nemožno dať za pravdu, keď sa na úvod domnieva, že Talianska republika vo svojom žalobnom dôvode v skutočnosti spochybňuje len obiter dictum, konkrétne bod 34 napadnutého rozhodnutia, v ktorom bola Talianska republika vyzvaná, „aby vypočítala a uplatnila úroky na vymáhanú pomoc za dotknuté obdobie (alebo od roku 2007) na celú sumu existujúcej pomoci, teda na sumu týkajúcu sa všetkých príjemcov, vrátane tých, ktorí už čiastočne alebo úplne vrátili pomoc s cieľom dodržania svojich záväzkov“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že na žiadosť Komisie bola úroková sadzba uplatňovaná na zloženom základe na všetky sumy pomoci, ktoré boli zahrnuté v údajoch zohľadňovaných na účely výpočtu zložiek týkajúcich sa vymedzenia výšky penále, a to minimálne do roku 2007, a že penále stanovené v napadnutom rozhodnutí bolo vypočítané po zohľadnení údajov, ktoré zahŕňali zložené úroky. Navyše zo žaloby vyplýva, že Talianska republika spochybňuje práve toto zohľadnenie zložených úrokov a dopad, ktorý toto zohľadnenie môže mať na stanovenie výšky penále. Komisia preto nesprávne tvrdí, že tento žalobný dôvod je neúčinný.
77 V dôsledku toho sa napadnuté rozhodnutie musí zrušiť v tom rozsahu, v akom Komisia na účely stanovenia penále dlžného Talianskou republikou za polročné obdobie od 17. mája do 17. novembra 2012 protiprávne zohľadnila sumy týkajúce sa výšky pomoci, ktorá sa má vymôcť, zahŕňajúce zložené úroky v rozpore s tým, čo stanovuje uplatniteľné vnútroštátne právo.
O trovách
78 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Talianskou republikou v súlade s jej návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
rozhodol a vyhlásil:
1. Rozhodnutie Komisie C(2013) 8681 final zo 6. decembra 2013 sa zrušuje.
2. Európska komisia je povinná nahradiť trovy konania.
Frimodt Nielsen | Dehousse | Collins |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. júna 2016.
Podpisy