ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

zo 6. septembra 2013 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu s cieľom zabrániť šíreniu jadrových zbraní – Zmrazenie finančných prostriedkov – Povinnosť odôvodnenia – Právo na obhajobu – Právo na účinnú súdnu ochranu – Legitímna dôvera – Opätovné preskúmanie prijatých reštriktívnych opatrení – Nesprávne posúdenie – Rovnosť zaobchádzania – Právny základ – Podstatné formálne náležitosti – Proporcionalita“

Vo veciach T‑35/10 a T‑7/11,

Bank Melli Iran, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: vo veci T‑35/10 L. Defalque a vo veci T‑7/11 pôvodne L. Defalque a S. Woog, neskôr L. Defalque a C. Malherbe, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: vo veci T‑35/10 M. Bishop a R. Szostak a vo veci T‑7/11 pôvodne M. Bishop a G. Marhic, neskôr M. Bishop a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Francúzska republika, v zastúpení: G. de Bergues a É. Ranaivoson, splnomocnení zástupcovia,

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: pôvodne S. Behzadi‑Spencer, neskôr A. Robinson a napokon A. Robinson a H. Walker, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Lee, barrister,

vedľajší účastníci konania vo veci T‑35/10,

a

Európska komisia, v zastúpení: vo veci T‑35/10 S. Boelaert a M. Konstantinidis a vo veci T‑7/11 S. Boelaert, M. Konstantinidis a F. Erlbacher, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania v oboch veciach,

ktorej predmetom je jednak návrh na čiastočné zrušenie nariadenia Rady (ES) č. 1100/2009 zo 17. novembra 2009, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia (ES) č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2008/475/ES (Ú. v. EÚ L 303, s. 31), rozhodnutia Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 281, s. 81), nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), rozhodnutia Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č.1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11), a nariadenia Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), a jednak návrh na zrušenie každého ďalšieho nariadenia alebo rozhodnutia prijatého v budúcnosti na doplnenie alebo zmenu jedného z napadnutých aktov a platného v čase ukončenia ústnej časti konania,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a M. van der Woude,

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. apríla 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa Bank Melli Iran je iránska obchodná banka, ktorú vlastní iránsky štát.

2        Predmetná vec bola začatá v dôsledku reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť jej činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia a vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).

3        Meno žalobkyne bolo na základe spoločnej pozície Rady 2008/479/SZBP z 23. júna 2008, ktorou sa mení a dopĺňa spoločná pozícia 2007/140 (Ú. v. EÚ L 163, s. 43), zapísané do zoznamu v prílohe II spoločnej pozície Rady 2007/140/SZBP z 27. februára 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 61, s. 49).

4        Následne bolo meno žalobkyne zapísané na základe rozhodnutia Rady 2008/475/ES z 23. júna 2008, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 163, s. 29), do zoznamu v prílohe V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1), v dôsledku čoho došlo k zmrazeniu jej finančných prostriedkov.

5        Žalobkyňa podala na Všeobecný súd žalobu, ktorá v podstate smeruje k zrušeniu zápisu jej mena na zozname v prílohe V nariadenia č. 423/2007.

6        Listami z 8. a 21. júla 2009 požiadala žalobkyňa Radu Európskej únie o opätovné preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa jej meno zaradilo do zoznamu prílohy V nariadenia č. 423/2007, pričom tvrdila, že nebola zapojená do šírenia jadrových zbraní. Listom z 8. júla 2009 okrem toho požiadala o prístup k spisu Rady.

7        Rada žalobkyni listom z 27. júla 2009 odpovedala, že reštriktívne opatrenia boli voči nej prijaté z dôvodov uvedených v rozhodnutí 2008/475. Rada tiež žalobkyni zamietla prístup k návrhu na prijatie reštriktívnych opatrení voči nej (ďalej len „pôvodný návrh“) z dôvodu dôvernej povahy tohto dokumentu, predložila jej však dva všeobecné dokumenty týkajúce sa prijatia reštriktívnych opatrení.

8        Listom z 11. septembra 2009 žalobkyňa znovu požiadala o prístup k spisu Rady.

9        Listom z 1. októbra 2009 Rada žalobkyni oznámila dodatočné dôvody prijatia reštriktívnych opatrení voči nej.

10      Žalobu žalobkyne vo veci zápisu jej mena do zoznamu prílohy V nariadenia č. 423/2007 Súd prvého stupňa zamietol rozsudkom zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada (T‑390/08, Zb. s. II‑3967).

11      Žalobkyňa predložila listom z 15. októbra 2009 svoje pripomienky k dodatočným dôvodom, ktoré jej boli oznámené 1. októbra 2009. Žalobkyňa tvrdí, že tieto dôvody jednak nie sú dostatočne presné a jednak nepreukazujú jej zapojenie do šírenia jadrových zbraní.

12      Zápis mena žalobkyne do prílohy V nariadenia č. 423/2007 potvrdilo aj nariadenia Rady (ES) č. 1100/2009 zo 17. novembra 2009, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2008/475/ES (Ú. v. EÚ L 303, s. 31). Uvedené dôvody znejú takto:

„Poskytnutie alebo pokus o poskytnutie finančnej podpory pre spoločnosti, ktoré sú zapojené do iránskeho jadrového programu a programu riadených striel alebo pre ne obstarávajú materiál (AIO, SHIG, SBIG, AEOI, Novin Energy Company, Mesbah Energy Company, Kalaye Electric Company a DIO). Banka Melli slúži ako prostredník pre citlivé aktivity Iránu. Umožnila veľké množstvo nákupov citlivého tovaru pre iránsky jadrový program a program riadených striel. Poskytuje širokú škálu finančných služieb v mene subjektov spojených s iránskym jadrovým a raketovým priemyslom vrátane otvorenia akreditívov a vedenia účtov. Mnohé z týchto spoločností sú označené v rezolúciách [Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov] 1737 (2006) a 1747 (2007). Bank Melli pokračuje v tejto úlohe tým, že sa angažuje v type riadenia, ktorý podporuje [v činnostiach, ktoré podporujú – neoficiálny preklad] citlivé aktivity Iránu a napomáha im. Vo vzťahu k týmto aktivitám pomocou svojich bankových kontaktov naďalej poskytuje podporu a finančné služby subjektom uvedeným na zozname OSN a EÚ. Koná aj v mene takýchto subjektov, vrátane Bank Sepah, a na ich príkaz, pričom často operuje pomocou ich dcérskych spoločností a partnerov.“

13      Listom z 18. novembra 2009 informovala Rada žalobkyňu o zachovaní jej mena na zozname prílohy V nariadenia č. 423/2007. Zdôraznila, že pripomienky uvedené žalobkyňou neodôvodňujú odstránenie reštriktívnych opatrení voči nej, keďže žalobkyňa podporovala šírenie jadrových zbraní poskytovaním finančných služieb subjektom, ktoré sa na nej zúčastňovali. Pokiaľ ide na jednej strane o žiadosti o prístup k spisu, Rada opätovne potvrdila dôvernú povahu pôvodného návrhu. Na druhej strane predložila Rada žalobkyni verziu návrhu na prijatie reštriktívnych opatrení, ktorá nemá dôverný charakter a ktorá sa týka dodatočných dôvodov oznámených 1. októbra 2009 (ďalej len „dodatočný návrh“).

14      Listom zo 14. decembra 2009 žalobkyňa požiadala na jednej strane o vypočutie a na strane druhej o prístup k úplnému spisu Rady. Listom z 20. januára 2010 jej Rada na jednej strane odpovedala, že svoje právo na vypočutie využila predložením pripomienok. Na druhej strane Rada zopakovala, že pôvodný návrh má dôvernú povahu.

15      Po prijatí rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140 (Ú. v. EÚ L 195, s. 39) bolo meno žalobkyne zaradené do zoznamu prílohy II uvedeného rozhodnutia. Dôvody uvedené v súvislosti so žalobkyňou sú rovnaké ako dôvody uvedené v nariadení č. 1100/2009.

16      Zápis mena žalobkyne do prílohy V nariadenia č. 423/2007 nebol ovplyvnený vstupom do platnosti vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 668/2010 z 26. júla 2010, ktorým sa vykonáva článok 7 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 195, s. 25).

17      Listom z 15. septembra 2010 žalobkyňa predložila Rade pripomienky týkajúce sa zachovania reštriktívnych opatrení voči nej. Pri tejto príležitosti zopakovala svoje žiadosti o vypočutie a prístup k spisu Rady.

18      Zaradenie mena žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 bolo potvrdené rozhodnutím Rady 2010/644/SZBP z 25. októbra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 281, s. 81).

19      Keďže nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), Rada zaradila meno žalobkyne do prílohy VIII tohto druhého nariadenia.

20      Dôvody uvedené v súvislosti so žalobkyňou v rozhodnutí 2010/644 a v nariadení č. 961/2010 sú rovnaké ako dôvody uvedené v nariadení č. 1100/2009.

21      Listom z 28. októbra 2010 Rada informovala žalobkyňu o zachovaní jej mena na zozname v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a o jeho zaradení do zoznamu v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. Rada v tejto súvislosti zdôraznila, že neexistovali nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odstránenie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, a že posledné opatrenia neboli založené na iných ako skôr predložených dokumentoch.

22      Listom z 28. júla 2011 žalobkyňa požiadala Radu o opätovné preskúmanie rozhodnutia zachovať jej meno na zozname v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a na zozname v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. Opätovne uviedla, že sa nezúčastnila šírenia jadrových zbraní.

23      Rozsudkom zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada (C‑548/09 P, Zb. s. I‑11381), Súdny dvor zamietol odvolanie podané žalobkyňou voči rozsudku Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovanému v bode 10 vyššie.

24      Zápis mena žalobkyne do prílohy II rozhodnutia 2010/413 a do prílohy VIII nariadenia č. 961/2010 nebol ovplyvnený vstupom do platnosti rozhodnutia Rady 2011/783/SZBP z 1. decembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 319, s. 71), a vykonávacieho nariadenie Rady (EÚ) č. 1245/2011 z 1. decembra 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 319, s. 11).

25      Listom z 5. decembra 2011 informovala Rada žalobkyňu o zachovaní jej mena na zoznamoch v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010. Uviedla, že pripomienky predložené žalobkyňou 28. júla 2011 neodôvodňujú odstránenie reštriktívnych opatrení voči nej.

26      Listom zo 16. januára 2012 požiadala žalobkyňa o prístup k dôkazom týkajúcim sa prijatia reštriktívnych opatrení voči nej a ich potvrdenia. Rada odpovedala listom z 21. februára 2012, ku ktorému pripojila tri dokumenty týkajúce sa preskúmania reštriktívnych opatrení.

27      Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie č. 961/2010 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), Rada zaradila meno žalobkyne do prílohy IX tohto nariadenia. Dôvody uvedené v súvislosti so žalobkyňou sú rovnaké ako dôvody uvedené v nariadení č. 1100/2009.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

28      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 29. januára 2010 žalobkyňa podala žalobu vo veci T‑35/10, ktorej cieľom je čiastočné zrušenie nariadenia č. 1100/2009.

29      Uznesením predsedu druhej komory Všeobecného súdu zo 4. mája 2010 bolo konanie vo veci T‑35/10 prerušené až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora vo veci C‑548/09 P, Bank Melli Iran/Rada.

30      Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu jednotlivo 17. a 28. mája a 7. júna 2010 Európska komisia, Francúzska republika a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska požiadali o vstup do konania vo veci T‑35/10 ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Rady.

31      Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu, sudkyňa spravodajkyňa bola pridelená do štvrtej komory, ktorej bola vec T‑35/10 následne pridelená.

32      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. januára 2011 žalobkyňa podala žalobu vo veci T‑7/11, ktorej cieľom je najmä čiastočné zrušenie rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010.

33      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 4. apríla 2011 Komisia požiadala o vstup do konania vo veci T‑7/11 ako vedľajší účastník konania na podporu návrhov Rady. Uznesením z 9. júna 2011 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu vyhovel tomuto návrhu.

34      Všeobecný súd (štvrtá komora) vyzval 24. novembra 2011 v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastníkov konania, aby mu predložili svoje pripomienky týkajúce sa dôsledkov, ktoré vyplývajú z rozsudku zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, už citovaného v bode 23 vyššie, pokiaľ ide o vec T‑35/10. Účastníci konania tejto žiadosti vyhoveli.

35      Uznesením z 8. februára 2012 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu povolil vstup Komisie, Francúzskej republiky a Spojeného kráľovstva do konania vo veci T‑35/10 na podporu návrhov Rady.

36      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 15. februára 2012 žalobkyňa upravila žalobné návrhy vo veci T‑7/11 v nadväznosti na prijatie rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011, rozhodnutia Rady 2012/35/SZBP z 23. januára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, s. 22), vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 54/2012 z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 19, s. 1), a nariadenia Rady (EÚ) č. 56/2012 z 23. januára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 19, s. 10).

37      Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júla 2012 žalobkyňa na jednej strane prispôsobila svoje žalobné návrhy vo veci T‑7/11 v nadväznosti na prijatie nariadenia č. 267/2012. Na druhej strane navrhla zrušenie každého ďalšieho nariadenia alebo rozhodnutia prijatého v budúcnosti na doplnenie alebo zmenu jedného z napadnutých aktov a platného v čase ukončenia ústnej časti konania.

38      Uznesením predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 5. marca 2013 boli veci T‑35/10, T‑7/11 a T‑8/11 v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku spojené na účely ústnej časti konania.

39      Na základe správy sudkyne spravodajkyne Všeobecný súd (štvrtá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku písomne položil účastníkom konania otázky. Účastníci konania odpovedali na otázky Všeobecného súdu v stanovenej lehote.

40      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania 17. apríla 2013.

41      Žalobkyňa vo svojich podaniach navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil bod 4 časti B prílohy nariadenia č. 1100/2009, bod 5 časti B prílohy rozhodnutia 2010/644, bod 5 časti B prílohy VIII nariadenia č. 961/2010, rozhodnutie 2011/783, vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, rozhodnutie 2012/35, vykonávacie nariadenie č. 54/2012, nariadenie č. 56/2012 a bod 5 časti I.B prílohy IX nariadenia č. 267/2012 v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú,

–        zrušil rozhodnutia Rady oznámené v listoch Rady z 18. novembra 2009, 28. októbra 2010 a 5. decembra 2011,

–        určil, že článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článok 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 nie sú uplatniteľné,

–        zrušil každé ďalšie nariadenie alebo rozhodnutie prijaté v budúcnosti na doplnenie alebo zmenu jedného z napadnutých aktov a platné v čase ukončenia ústnej časti konania,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

42      Počas pojednávania žalobkyňa jednak vzala späť žalobu v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu rozhodnutia 2012/35, vykonávacieho nariadenia č. 54/2012 a nariadenia č. 56/2012. Jednak vysvetlila, že jej druhý bod žalobných návrhov sa v skutočnosti podobá prvému bodu, a preto berie späť svoju žalobu v rozsahu, v akom smeruje k zrušeniu listov z 18. novembra 2009, 28. októbra 2010 a 5. decembra 2011.

43      Rada podporovaná Komisiou navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žaloby,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

44      Spojené kráľovstvo navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu vo veci T‑35/10.

45      Francúzska republika navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu vo veci T‑35/10 a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

46      Vzhľadom na vzájomnú súvislosť vecí T‑35/10 a T‑7/11 Všeobecný súd na úvod v zmysle článku 50 rokovacieho poriadku rozhodol spojiť ich na účely vyhlásenia rozsudku.

47      Navyše je potrebné uviesť, že tretí bod žalobných návrhov, ktorý smeruje k určeniu neuplatniteľnosti článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413 a článku 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 na žalobkyňu, je v skutočnosti podobný tvrdeniam namietajúcim zákonnosť rozhodnutia 2010/413 a nariadenia č. 961/2010, ktoré sú uvedené v prvom bode návrhov žalobkyne. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd neskúmal tretí bod žalobných návrhov samostatne.

48      Na podporu prvého bodu návrhov žalobkyňa uviedla vo svojich podaniach nasledujúce žalobné dôvody:

–        prvý žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a tretí žalobný dôvod vo veci T‑7/11 založené na porušení povinnosti odôvodnenia, práva na obhajobu, práva na účinnú súdnu ochranu, zásad riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery, ako aj povinnosti Rady opätovne vo svetle predložených pripomienok preskúmať prijaté reštriktívne opatrenia,

–        druhý žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑7/11 založené na nesprávnom posúdení, keďže sa Rada domnievala, že žalobkyňa sa zapojila do šírenia jadrových zbraní,

–        tretí žalobný dôvod vo veci T‑35/10 založený na porušení podstatných formálnych náležitostí a nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ nariadenia č. 1100/2009, a druhý žalobný dôvod vo veci T‑7/11 založený na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010,

–        štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a piaty žalobný dôvod vo veci T‑7/11 založené na porušení zásady proporcionality a porušení jej práva vlastniť majetok, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že Rada nezohľadnila rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov,

–        prvý žalobný dôvod vo veci T‑7/11 založený na porušení článku 215 ZFEÚ a článku 40 ZEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania,

–        šiesty žalobný dôvod vo veci T‑7/11 založený na nezákonnosti článku 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012.

49      Žalobkyňa počas pojednávania okrem iného uviedla, že nariadenie č. 267/2012 jej nebolo osobne oznámené.

50      Rada, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia spochybňujú dôvodnosť žalobných dôvodov žalobkyne.

51      Rada a Komisia navyše uvádzajú, že žalobkyňa je inštitúciou iránskeho štátu, a preto sa nemôže dovolávať vo svoj prospech ochrany a záruk spojených so základnými právami. Rada tiež poukazuje na neprípustnosť štvrtého bodu návrhov žalobkyne.

52      Okrem žalobných dôvodov a tvrdení účastníkov konania je nutné skúmať prípustnosť úpravy návrhov, ktorú vykonala žalobkyňa.

 O prípustnosti

 O úprave návrhov žalobkyne

53      Podľa judikatúry, ak je rozhodnutie alebo nariadenie týkajúce sa priamo a osobne jednotlivca v priebehu konania nahradené aktom, ktorý má rovnaký cieľ, treba ho považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobkyni prispôsobiť svoje návrhy a dôvody. Bolo by totiž v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a s požiadavkou hospodárnosti konania nútiť žalobkyňu, aby podala novú žalobu. Okrem toho by bolo nespravodlivé, aby dotknutá inštitúcia mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe predloženej súdu Únie proti určitému aktu prispôsobiť napadnutý akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 46 a tam citovanú judikatúru).

54      Rovnaký záver sa uplatňuje aj na akty ako rozhodnutie 2011/783 a vykonávacie nariadenie č. 1245/2011, ktoré bez toho, aby rušili skoršie právne predpisy, po opätovnom preskúmaní vyslovene uloženom uplatniteľnou právnou úpravou, potvrdili zápis subjektu na zoznam subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia.

55      Aby však bol návrh na úpravu žalobných návrhov prípustný, musí byť podaný v rámci lehoty stanovej na podanie žaloby podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ. Podľa ustálenej judikatúry je totiž lehota na podanie žaloby kogentnej povahy a sudca Únie ju musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 101). Prináleží vnútroštátnemu súdu preveriť, prípadne aj ex offo, či bola táto lehota dodržaná (pozri uznesenie Všeobecného súdu z 11. januára 2012, Ben Ali/Rada, T‑301/11, bod 16).

56      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany znamená, že orgán Únie, ktorý prijíma individuálne reštriktívne opatrenia vo vzťahu k určitej osobe alebo subjektu, oznámi dôvody, z ktorých tieto opatrenia vychádzajú, buď v okamihu ich prijatia, alebo čo najrýchlejšie po ich prijatí, aby sa týmto osobám alebo subjektom umožnil výkon ich práva podať opravný prostriedok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 23 vyššie, bod 47 a citovanú judikatúru).

57      Z toho vyplýva, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť aktu, ktorým boli uložené reštriktívne opatrenia voči osobe alebo subjektu, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto aktu dotknutej osobe. Rovnako lehota na podanie návrhu, ktorého cieľom je rozšíriť návrhy a žalobné dôvody o akt, ktorý tieto opatrenia zachováva, začína plynúť jedine odo dňa oznámenia tohto nového aktu dotknutej osobe alebo subjektu.

58      V danom prípade boli na jednej strane rozhodnutie 2011/783 a vykonávacie nariadenie č. 1245/2011 oznámené žalobkyni osobne listom z 5. decembra 2011. Z toho vyplýva, že návrh na úpravu žalobných návrhov z 15. februára 2012, ktorý sa týka týchto aktov, bol podaný v rámci dvojmesačnej lehoty stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ zvýšenej o desaťdňovú lehotu podľa článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku.

59      Na druhej strane nariadenie č. 267/2012 nebolo oznámené žalobkyni osobne napriek tomu, že Rada poznala jej adresu. Za týchto okolností teda lehota na úpravu žalobných návrhov, pokiaľ ide o nariadenie č. 267/2012, nezačala plynúť, takže návrh žalobkyne z 30. júla 2012 nemožno považovať za oneskorený.

60      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že návrh žalobkyne na zrušenie rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012 je prípustný.

 O návrhu na zrušenie každého ďalšieho nariadenia alebo rozhodnutia prijatého v budúcnosti na doplnenie alebo zmenu jedného z napadnutých aktov a platného v čase ukončenia ústnej časti konania

61      Rada spochybňuje prípustnosť štvrtého bodu žalobných návrhov, ktorý smeruje k zrušeniu každého ďalšieho nariadenia alebo rozhodnutia prijatého v budúcnosti na doplnenie alebo zmenu jedného z napadnutých aktov a platného v čase ukončenia ústnej časti konania.

62      V tejto súvislosti podľa judikatúry môže byť Všeobecnému súdu platne predložený iba návrh smerujúci k zrušeniu existujúceho a poškodzujúceho aktu. Hoci žalobkyni môže byť povolené preformulovať svoje návrhy spôsobom, aby smerovali k zrušeniu aktov, ktoré v priebehu konania nahradili pôvodne napadnuté akty, toto riešenie však nemôže umožňovať špekulatívne preskúmanie zákonnosti hypotetických, zatiaľ neprijatých aktov (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, T‑228/02, Zb. s. II‑4665, bod 32 a citovanú judikatúru).

63      Za týchto okolností musí byť štvrtý bod žalobných návrhov zamietnutý ako neprípustný.

 O veci samej

 O možnosti žalobkyne odvolávať sa na ochranu a záruky spojené so základnými právami

64      Rada a Komisia uvádzajú, že podľa práva Únie sa právnické osoby predstavujúce inštitúcie tretích štátov nemôžu odvolávať na ochranu a záruky spojené so základnými právami. Toto pravidlo sa na žalobkyňu uplatňuje, lebo podľa nich je inštitúciou iránskeho štátu.

65      V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že ani Charta základných práv Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 389), ani primárne právo Únie neobsahujú ustanovenia, ktoré by vylučovali právnické osoby predstavujúce štátne inštitúcie z ochrany základných práv. Naopak, ustanovenia Charty vzťahujúce sa na žalobné dôvody uvedené žalobkyňou, a predovšetkým jej články 17, 41 a 47, zabezpečujú práva „každému“, takže táto formulácia zahŕňa aj právnické osoby, akou je žalobkyňa.

66      Rada a Komisia však v tomto kontexte uvádzajú článok 34 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ktorý považuje žaloby podané vládnymi organizáciami na Európsky súd pre ľudské práva za neprípustné.

67      Článok 34 EDĽP je však na jednej strane procesné ustanovenie, ktoré sa neuplatňuje v konaní pred súdom Únie. Na druhej strane podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je účelom tohto ustanovenia zabrániť, aby sa zmluvný štát EDĽP nachádzal pred uvedeným súdom aj v postavení žalobcu, aj v postavení žalovaného (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 13. decembra 2007, Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2007‑V, bod 81). Túto úvahu však v tomto prípade nemožno použiť.

68      Rada a Komisia tiež uvádzajú, že pravidlo, na ktoré sa odvolávajú, je odôvodnené skutočnosťou, že štát na svojom území zabezpečuje dodržiavanie základných práv, ale nedisponuje nimi.

69      Aj za predpokladu, že toto odôvodnenie nájde uplatnenie vo vnútroštátnej situácii, skutočnosť, podľa ktorej štát na vlastnom území zabezpečuje základné práva, nemá vplyv na rozsah práv, ktorými môžu disponovať právnické osoby predstavujúce inštitúcie tohto štátu na území tretích štátov.

70      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné prísť k záveru, že právo Únie neobsahuje pravidlo, ktoré by zabraňovalo právnickým osobám predstavujúcim inštitúcie tretích štátov odvolávať sa vo svoj prospech na ochranu a záruky spojené so základnými právami. Uvedené osoby sa teda na tieto práva pred súdom Únie môžu odvolávať, ak sú zlučiteľné s ich postavením právnických osôb.

71      Okrem toho a v každom prípade Rada a Komisia neuviedli skutočnosti, ktoré by preukazovali, že žalobkyňa skutočne predstavuje inštitúciu iránskeho štátu, teda osobu podieľajúcu sa na výkone verejnej moci alebo osobu riadiacu verejnú službu pod kontrolou úradov (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP z 13. decembra 2007, Lodná spoločnosť Iránskej islamskej republiky v. Turecko, už citovaný v bode 67 vyššie, bod 79).

72      V tejto súvislosti Rada najprv uvádza, že žalobkyňa riadi verejnú službu pod kontrolou iránskych úradov, keďže poskytuje finančné služby nevyhnutné na fungovanie iránskej ekonomiky. Rada však nepopiera tvrdenia žalobkyne, podľa ktorých uvedené služby predstavujú obchodné činnosti, ktoré sú vykonávané v konkurenčnom odvetví a podliehajú všeobecným právnym predpisom. Za týchto okolností samotná skutočnosť, že uvedené činnosti sú nevyhnuté na fungovanie ekonomiky štátu, týmto činnostiam nepriznáva povahu verejných služieb.

73      Ďalej Komisia uvádza, že skutočnosť, podľa ktorej sa žalobkyňa zúčastňovala na šírení jadrových zbraní, preukazuje, že sa podieľala na výkone verejnej moci. Postupujúc takýmto spôsobom, Komisia prijala ako predpoklad skutočnosť, ktorú žalobkyňa popiera a ktorá sa nachádza v samom jadre rozpravy pred Všeobecným súdom. Okrem toho údajná účasť žalobkyne na šírení jadrových zbraní, ktorá je uvedená v napadnutých aktoch, nemá pôvod vo výkone štátnej moci, ale v obchodných transakciách so subjektmi zúčastňujúcimi sa na šírení jadrových zbraní. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie neodôvodňuje označenie žalobkyne za inštitúciu iránskeho štátu.

74      Napokon Komisia zastáva názor, že žalobkyňa je inštitúciou iránskeho štátu z dôvodu účasti iránskeho štátu na jej základnom imaní. Táto skutočnosť však sama osebe nepreukazuje, že žalobkyňa sa podieľa na výkone verejnej moci alebo riadi verejnú službu.

75      Z vyššie uvedeného vyplýva, že je potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa sa mohla odvolávať vo svoj prospech na ochranu a záruky spojené so základnými právami.

 O prvom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 a treťom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založených na porušení povinnosti odôvodnenia, práva žalobkyne na obhajobu, jej práva na účinnú súdnu ochranu, zásad riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery, ako aj povinnosti Rady opätovne vo svetle predložených pripomienok preskúmať prijaté reštriktívne opatrenia

76      Žalobkyňa uvádza, že v kontexte úpravy napadnutých aktov Rada porušila povinnosť odôvodnenia, jej právo na obhajobu a povinnosť opätovného preskúmania prijatých reštriktívnych opatrení vo svetle predložených pripomienok. Navyše tieto porušenia zahŕňajú aj porušenie jej práva na účinnú súdnu ochranu, ako aj zásad riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery.

77      Rada, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Komisia spochybňujú dôvodnosť tvrdení žalobkyne.

78      Po prvé je potrebné pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, a osobitne v prejednávanej veci v článku 24 ods. 3 rozhodnutia 2010/413, článku 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, článku 36 ods. 3 nariadenia č. 961/2010 a článku 46 ods. 3 nariadenia č. 267/2012, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej sa možno odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 80 a tam citovanú judikatúru).

79      Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, Rada je povinná oznámiť subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami individuálne a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že by sa opatrenia mali prijať. Musí tiež uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 81 a tam citovanú judikatúru).

80      Odôvodnenie musí byť okrem toho prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia sa musí hodnotiť vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Konkrétne, akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 82 a tam citovanú judikatúru).

81      Po druhé podľa ustálenej judikatúry dodržanie práva na obhajobu a najmä práva byť vypočutý v akomkoľvek konaní, ktoré bolo začaté proti určitému subjektu a ktoré môže viesť k prijatiu pre neho nepriaznivého rozhodnutia, predstavuje základnú zásadu práva Únie a musí byť zabezpečené, aj keď neexistuje právna úprava týkajúca sa tohto konania (rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 91).

82      Zásada dodržania práva na obhajobu vyžaduje jednak, aby skutočnosti zohľadnené v neprospech dotknutého subjektu na účely odôvodnenia aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, boli tomuto subjektu oznámené. Dotknutému subjektu sa ďalej musí umožniť, aby na tieto skutočnosti účinne vyjadril svoj názor (pozri analogicky rozsudok Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 93).

83      V prípade prvého aktu, ktorým boli zmrazené finančné prostriedky subjektu, pokiaľ tomu nebránia naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov, sa musí oznámenie skutočností uvádzaných v neprospech subjektu vykonať súčasne s prijatím dotknutého aktu alebo čo najskôr po uvedenom prijatí. Na žiadosť dotknutého subjektu má tento subjekt po prijatí aktu tiež právo na vyjadrenie svojho stanoviska týkajúceho sa daných skutočností. S rovnakými výhradami musí každému následnému rozhodnutiu o zmrazení finančných prostriedkov v zásade predchádzať oznámenie nových skutočností uvádzaných v neprospech subjektu a nová možnosť pre dotknutý subjekt vyjadriť svoje stanovisko (pozri analogicky rozsudok Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 137).

84      Okrem toho je potrebné uviesť, že ak sa poskytli dostatočne konkrétne informácie umožňujúce dotknutému subjektu účinne predniesť svoje stanovisko k skutočnostiam zohľadneným v jeho neprospech Radou, zásada dodržania práva na obhajobu neznamená povinnosť Rady umožniť z vlastného podnetu prístup k dokumentom obsiahnutým v jej spise. Rada je povinná umožniť prístup k všetkým administratívnym dokumentom týkajúcim sa predmetného opatrenia, ktoré nemajú dôvernú povahu, iba na žiadosť dotknutého subjektu (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 97 a tam citovanú judikatúru).

85      Po tretie zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných pre všetky členské štáty a ktorá je zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP, ako aj v článku 47 Charty základných práv. V súvislosti s účinnosťou súdneho preskúmania sa predpokladá, že dotknutý orgán Únie má povinnosť oznámiť dôvody reštriktívneho opatrenia dotknutému subjektu v čo najširšej miere buď v okamihu prijatia uvedeného opatrenia, alebo čo najrýchlejšie po jeho prijatí, aby sa uvedenému subjektu umožnil výkon práva podať žalobu v stanovených lehotách. Dodržanie povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné tak na umožnenie adresátom reštriktívnych opatrení brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a pri úplnom oboznámení sa s vecou rozhodnúť, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie, ako aj na umožnenie súdu Únie v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu, čo je jeho úlohou (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, body 335 až 337 a tam citovanú judikatúru).

–       O povinnosti odôvodnenia

86      Podľa žalobkyne nie sú napadnuté akty dostatočne odôvodnené. Dôvody nachádzajúce sa v nariadení č. 1100/2009, dodatočné dôvody, ktoré boli žalobkyni oznámené 1. októbra 2009, ako aj dôvody nachádzajúce sa v neskorších napadnutých aktoch sú totiž vágne a nepresné, a preto ich nemožno preveriť a na ne odpovedať.

87      Rada, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Komisia spochybňujú dôvodnosť tvrdení žalobkyne.

88      Je potrebné pripomenúť, že reštriktívne opatrenia voči žalobkyni sú v platnosti od 23. júna 2008. Od tohto dátumu do dátumu prijatia prvého z napadnutých aktov, t. j. do 17. novembra 2009, došlo medzi žalobkyňou a Radou k výmene viacerých dokumentov, najmä k výmene listu z 1. októbra 2009, prostredníctvom ktorého Rada žalobkyňu informovala o dodatočných dôvodoch prijatia reštriktívnych opatrení voči nej. Tento dokument je spojený s prijatím napadnutých aktov v danej veci, a preto môže byť zohľadnený pri ich preskúmaní.

89      Dôvody uvedené v napadnutých aktoch, doplnené a rozšírené o dodatočné dôvody oznámené 1. októbra 2009, sú však na splnenie povinnosti odôvodnenia, ktorá prislúcha Rade, dostatočne presné. Tieto dôvody teda umožňujú identifikovať subjekty, ktorým žalobkyňa poskytla finančné služby a voči ktorým sú namierené reštriktívne opatrenia prijaté Úniou alebo Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov, rovnako ako obdobie, počas ktorého boli predmetné služby poskytované, a v určitých prípadoch aj konkrétne transakcie, s ktorými boli spojené.

90      Za týchto okolností sa musí výhrada založená na porušení povinnosti odôvodnenia zamietnuť.

–       O porušení zásady dodržania práva na obhajobu

91      Žalobkyňa uvádza, že napriek opakovaným žiadostiam nezískala dostatočný prístup k spisu Rady ani ňou nebola vypočutá, a tak nevedela o dôkazoch voči nej a z toho dôvodu sa nemohla brániť. Navyše, aj keď jej Rada oznámila skutočnosti zo spisu, toto oznámenie sa uskutočnilo neskoro.

92      Na úvod Rada, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Komisia spochybňujú uplatniteľnosť zásady dodržania práva na obhajobu na daný prípad odvolávajúc sa na skutočnosť, že reštriktívne opatrenia sa týkali žalobkyne nie z dôvodu jej vlastnej aktivity, ale z dôvodu jej príslušnosti k všeobecnej kategórii osôb a subjektov, ktoré podporujú šírenie jadrových zbraní.

93      Takéto tvrdenia nemožno prijať. Článok 24 ods. 3 a 4 rozhodnutia 2010/413, článok 15 ods. 3 nariadenia č. 423/2007, článok 36 ods. 3 a 4 nariadenia č. 961/2010 a článok 46 ods. 3 a 4 nariadenia č. 267/2012 totiž upravujú ustanovenia zaručujúce subjektom dotknutým reštriktívnymi opatreniami prijatými podľa týchto predpisov právo na obhajobu. Dodržanie tohto práva je predmetom preskúmania súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 37).

94      Rada a Spojené kráľovstvo tiež uvádzajú, že Rada nie je povinná poskytnúť dotknutým subjektom dôkazy a informácie podporujúce dôvody reštriktívnych opatrení, ak sú tieto dôkazy a informácie dôvernej povahy a ak ich členský štát, ktorému sú známe, alebo tretí štát spolupracujúci s týmto členským štátom ako také chráni a to z dôvodu ochrany ich zdroja. Spojené kráľovstvo v tejto súvislosti zdôrazňuje, že Rokovací poriadok Všeobecného súdu neobsahuje ustanovenia, ktoré by mu umožňovali zohľadniť dôverné skutočnosti bez toho, aby ich oznámil ostatným účastníkom konania, z čoho vyplýva, že neexistuje spôsob ako zachovať dôverný charakter eventuálne oznámených skutočností a tak primerane chrániť naliehavé dôvody, ktoré bránia ich oznámeniu dotknutému subjektu. Za týchto okolností majú uvedené dôvody prednosť, aj pokiaľ ide o konania pred Všeobecným súdom.

95      V tejto súvislosti z judikatúry citovanej v bode 83 vyššie vyplýva, že oznámenie skutočností v neprospech dotknutých subjektov sa reálne nemusí uskutočniť, ak tomu bránia naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov či udržiavania ich medzinárodných vzťahov.

96      Vzhľadom na základnú úlohu súdneho preskúmania v kontexte prijímania a zachovania reštriktívnych opatrení však musí mať súd Únie možnosť preskúmať zákonnosť a dôvodnosť takýchto opatrení, pokiaľ ide o dodržiavanie procesných práv, ktoré majú dotknuté osoby (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 155), pričom však dôverný charakter určitých skutočností môže prípadne odôvodňovať obmedzenia, pokiaľ ide o oznámenie týchto skutočností žalobkyni alebo jej právnym zástupcom, uplatniteľné na celé konanie pred Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 155).

97      Navyše podľa článku 67 ods. 3 tretieho pododseku rokovacieho poriadku, „ak bol dokument, ku ktorému bol prístup odmietnutý inštitúciou, predložený Všeobecnému súdu v konaní o zákonnosti tohto odmietnutia, ostatní účastníci konania s týmto dokumentom nebudú oboznámení“. Toto ustanovenie tak umožňuje Všeobecnému súdu kontrolu zákonnosti odmietnutia prístupu k dokumentu nachádzajúcemu sa v spise Rady bez toho, aby bol tento dokument dotknutému subjektu predložený.

98      Pokiaľ ide o výhrady žalobkyne, je potrebné po prvé uviesť, že z bodov 86 až 90 vyššie vyplýva, že napadnuté akty sú dostatočne odôvodnené. Za týchto okolností Rada tiež splnila svoju povinnosť pôvodného oznámenia skutočností v neprospech žalobkyne.

99      Po druhé, pokiaľ ide o prístup k spisu, je potrebné uviesť, že reštriktívne opatrenia voči žalobkyni stoja na dvoch odlišných návrhoch. Na jednej strane sa totiž pôvodné prijatie uvedených opatrení v roku 2008, ktoré bolo predmetom žaloby žalobkyne vo veci T‑390/08 (pozri body 5, 10 a 23 vyššie), uskutočnilo na základe pôvodného návrhu, ktorý Rada odmietla žalobkyni oznámiť bez ohľadu na jej viaceré žiadosti v tomto zmysle. Na druhej strane sa dodatočné dôvody oznámené žalobkyni 1. októbra 2009 zakladajú na dodatočnom návrhu, ktorého verzia bez dôvernej povahy jej bola predložená 18. novembra 2009, teda v okamihu, keď bola žalobkyňa informovaná o prijatí nariadenia č. 1100/2009.

100    V tejto súvislosti je potrebné sa domnievať, že neoznámenie dokumentu, na ktorom Rada založila prijatie alebo zachovanie reštriktívnych opatrení voči subjektu, predstavuje porušenie práva na obhajobu odôvodňujúce zrušenie dotknutých aktov, len ak sa preukáže, že dotknuté reštriktívne opatrenia by nemohli byť správne prijaté alebo zachované, ak by bol neoznámený dokument ako dôkaz neprípustný.

101    Z toho vyplýva, že ak by sme aj v danom prípade predpokladali, že Rada nekonala správne, keď žalobkyni zamietla oznámenie pôvodného návrhu, táto okolnosť môže odôvodňovať zrušenie napadnutých aktov, iba ak by sa navyše preukázalo, že zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni nemôže byť odôvodnené skutočnosťami, ktoré jej boli oznámené včas, t. j. dôvodmi nachádzajúcimi sa v napadnutých aktoch, dodatočnými dôvodmi oznámenými 1. októbra 2009 a dodatočným návrhom oznámeným 18. novembra 2009.

102    Z bodov 122 až 150 nižšie vyplýva, že tvrdenia žalobkyne nespochybňujú dôvodnosť odôvodnenia reštriktívnych opatrení voči nej, ktoré sa nachádza v bode 149 nižšie, tak ako vyplýva zo skutočností, ktoré jej boli oznámené. Za týchto okolností neoznámenie pôvodného návrhu nemôže odôvodňovať zrušenie napadnutých aktov.

103    Po tretie žalobkyňa nesprávne tvrdí, že ju Rada nevypočula.

104    Na jednej strane totiž žalobkyňa nenamieta, že mohla Rade predložiť písomné pripomienky z 8. a 21. júla a 15. októbra 2009, 15. septembra 2010 a 28. júla 2011.

105    Na druhej strane v rozpore s tvrdením žalobkyne ani predmetné nariadenie, ani všeobecná zásada dodržania práva na obhajobu jej nepriznávajú právo na formálne vypočutie (pozri analogicky rozsudok People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, už citovaný v bode 53 vyššie, bod 93 a tam citovanú judikatúru), pretože možnosť predloženia písomných pripomienok je postačujúca.

106    Vzhľadom na vyššie uvedené sa musia výhrady založené na porušení zásady dodržania práva na obhajobu zamietnuť ako čiastočne neúčinné a čiastočne nedôvodné.

–       O vadách s údajným vplyvom na opätovné preskúmanie Radou

107    Podľa žalobkyne Rada porušila povinnosť opätovného preskúmania prijatých reštriktívnych opatrení vo svetle jej pripomienok. Predovšetkým ani skutočne nepreskúmala uvedené opatrenia, ani detailne nezareagovala na uvedené pripomienky, pričom sa obmedzila na odoslanie štandardizovaných listov. Ani opätovné preskúmanie, ktoré vykonala, sa nezakladalo na relevantných informáciách a dôkazoch.

108    V tejto súvislosti na jednej strane Rada uvádza, a to bez toho, aby jej žalobkyňa odporovala, že pred prijatím napadnutých aktov boli zástupcom členských štátov odovzdané pripomienky žalobkyne. Z toho vyplýva, že dané pripomienky, ktoré zahŕňali podrobné informácie týkajúce sa vzťahu žalobkyne a subjektov uvedených v odôvodnení napadnutých aktov, ako aj dôkazy preukazujúce tieto skutočnosti, mohli byť zohľadnené.

109    Na druhej strane z listov Rady z 27. júla a 18. novembra 2009, 28. októbra 2010 a 5. decembra 2011 vyplýva, že Rada preskúmala uvedené pripomienky a odpovedala na ne, pričom zdôraznila skutočnosť, že žalobkyňa poskytla finančné služby subjektom zapojeným do šírenia jadrových zbraní.

110    Za týchto okolností sa tvrdenia založené na existencii vád s údajným vplyvom na opätovné preskúmavanie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni musia zamietnuť ako nedôvodné.

–       O neexistencii osobného oznámenia nariadenia č. 267/2012 žalobkyni

111    Žalobkyňa počas pojednávania uviedla, a to bez toho, aby jej Rada odporovala, že nariadenie č. 267/2012 jej nebolo osobne oznámené.

112    Na jednej strane, hoci je pravda, že akt prijímajúci alebo zachovávajúci reštriktívne opatrenie voči osobe alebo subjektu jej musí byť osobne oznámený a že týmto oznámením začína plynúť pre dotknutú osobu alebo subjekt lehota na podanie žaloby na zrušenie predmetného aktu podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, táto skutočnosť neznamená, že neexistencia takého oznámenia sama osebe odôvodňuje zrušenie predmetného aktu.

113    Na druhej strane žalobkyňa neuvádza tvrdenia, ktoré by preukazovali, že neexistencia osobného oznámenia nariadenia č. 267/2012 by v danom prípade mala za následok porušenie jej práv, čo by odôvodňovalo jeho zrušenie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne. Existencia takéhoto porušenia navyše nevyplýva zo spisu, keďže v prvom rade dôvody uvedené voči žalobkyni v nariadení č. 267/2012 sú zhodné s dôvodmi nachádzajúci sa v skorších aktov, s ktorými bola žalobkyňa oboznámená, ďalej jej bolo umožnené rozšíriť svoje návrhy vo veci T‑7/11 aj o zrušenie nariadenia č. 267/2012 a v poslednom rade s nariadením č. 267/2012 sa mohla oboznámiť aj iným spôsobom, pričom mohla pripojiť jeho kópiu k podaniu, ktorým vykonala úpravu svojich návrhov.

114    Za týchto okolností sa tvrdenie žalobkyne založené na porušení povinnosti Rady oznámiť jej nariadenie č. 267/2012 musí zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné skúmať jeho prípustnosť.

–       O ostatných uvedených porušeniach

115    Podľa žalobkyne porušenie povinnosti odôvodnenia, jej práva na obhajobu a povinnosti opätovného preskúmania prijatých reštriktívnych opatrení navyše v sebe zahŕňa aj porušenie jej práva na účinnú súdnu ochranu, keďže Rada nekonala v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou.

116    Z vyššie vykonaného preskúmania však vyplýva, že výhrady založené na porušení povinnosti odôvodnenia, práva žalobkyne na obhajobu a povinnosti Rady opätovne preskúmať reštriktívne opatrenia neodôvodňujú zrušenie napadnutých aktov. Za týchto okolností sa musí výhrada založená na porušení práva žalobkyne na účinnú súdnu ochranu a zásad riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery, ktorá nie je založená na konkrétnych tvrdeniach, a nemá tak samostatnú povahu, tiež zamietnuť.

117    Vzhľadom na vyššie uvedené sa prvý žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a tretí žalobný dôvod vo veci T‑7/11 musia zamietnuť ako čiastočne neúčinné a čiastočne nedôvodné.

 O druhom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 a štvrtom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založených na nesprávnom posúdení, keďže sa Rada domnievala, že žalobkyňa sa zapojila do šírenia jadrových zbraní

118    Žalobkyňa uvádza, že Rada vychádzala z nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že voči žalobkyni je potrebné uplatniť reštriktívne opatrenia. Na jednej strane žalobkyňa namieta, že poskytla finančné služby niektorým subjektom uvedeným v odôvodnení napadnutých aktov. Na druhej strane sa domnieva, že služby, ktoré skutočne poskytla subjektom zapojeným do šírenia jadrových zbraní, neodôvodňujú prijatie reštriktívnych opatrení najmä z dôvodu, že s ním neboli spojené.

119    Navyše podľa žalobkyne chyba Rady poukazuje na zneužitie právomoci z jej strany.

120    Rada, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Komisia spochybňujú dôvodnosť tvrdení žalobkyne.

121    Na úvod je potrebné pripomenúť, že akt obsahuje vady vyplývajúce zo zneužitia právomoci iba v prípade, ak sa na základe objektívnych, relevantných a zhodujúcich sa dôkazov ukazuje, že bol prijatý výlučne, alebo prinajmenšom v rozhodujúcej miere s úmyslom dosiahnuť iné ako uvádzané ciele alebo vyhnúť sa postupu osobitne predvídanému Zmluvou na riešenie okolností daného prípadu (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 50 a tam citovanú judikatúru). V danom prípade však žalobkyňa nepredložila dôkazy, ktoré by preukazovali, že prijatím napadnutých aktov Rada sledovala iný cieľ ako zabrániť šíreniu jadrových zbraní a ich financovaniu. Preto je potrebné hneď v úvode zamietnuť tvrdenie založené na údajnom „zneužití právomoci“ zo strany Rady.

122    Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia žalobkyne z judikatúry vyplýva, že súdne preskúmanie zákonnosti aktu, ktorým boli voči subjektu prijaté reštriktívne opatrenia, sa vzťahuje na posúdenie skutočností a okolností uvádzaných na jeho odôvodnenie, rovnako ako overenie dôkazov a informácií, na ktorých sa toto posúdenie zakladá. V prípade sporu Rade prislúcha predložiť tieto skutočnosti s cieľom ich overenia súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, body 37 a 107).

123    V tejto súvislosti Rada a Spojené kráľovstvo opätovne uvádzajú tvrdenie nachádzajúce sa v bode 94 vyššie, podľa ktorého Rada nie je povinná predložiť dôkazy a informácie podporujúce dôvody reštriktívnych opatrení, ak sú tieto dôkazy a informácie dôvernej povahy a ak ich členský štát, ktorému sú známe, alebo tretí štát spolupracujúci s týmto členským štátom ako také chráni a to z dôvodu ochrany ich zdroja. Zdôrazňujú, že za týchto okolností sa musí súdne preskúmanie Všeobecného súdu zúžiť. Podľa Rady sa tak musí Všeobecný súd obmedziť na preskúmanie objektívnej vierohodnosti tvrdení členských štátov, zatiaľ čo podľa Spojeného kráľovstva sa súdne preskúmanie Všeobecného súdu nemá týkať dôvodnosti podstaty aktov, ktorými boli prijaté reštriktívne opatrenia.

124    Túto argumentáciu však nemožno prijať.

125    Fakt, že reštriktívne opatrenia voči žalobkyni boli prijaté na základe dôkazov získaných členským štátom, nemení nič na skutočnosti, že napadnuté akty prijala Rada, ktorá sa preto musí ubezpečiť, že ich prijatie je odôvodnené, prípadne aj takým spôsobom, že požiada dotknutý členský štát o predloženie nevyhnutných dôkazov a informácií.

126    Rovnako sa Rada nemôže odvolávať na to, že predmetné údaje pochádzajú z dôverných zdrojov, a teda nemôžu byť sprístupnené. Hoci by táto okolnosť prípadne mohla odôvodňovať obmedzenia, pokiaľ ide o oznámenie týchto skutočností žalobkyni alebo jej právnym zástupcom, skutočnosťou zostáva, že vzhľadom na základnú úlohu súdneho preskúmania v kontexte prijímania reštriktívnych opatrení súd Únie musí mať možnosť preskúmať zákonnosť a dôvodnosť takýchto opatrení bez toho, aby bolo voči nemu možné uplatňovať tajnosť alebo dôvernosť dôkazov a informácií, ktoré použila Rada. Navyše Rada nie je oprávnená pri akte prijímajúcom reštriktívne opatrenia vychádzať z informácií alebo zo skutočností uvedených v spise, ktorý predložil členský štát, pokiaľ tento členský štát neumožnil predloženie tohto spisu súdu Únie, ktorého úlohou je preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia.

127    Z toho vyplýva, že je potrebné skúmať dôvodnosť odôvodnenia reštriktívnych opatrení vzhľadom na informácie a dôkazy predložené tak žalobkyni, ako aj Všeobecnému súdu.

128    Odôvodnenie napadnutých aktov a dôkazy predložené Radou 1. októbra a 18. novembra 2009 uvádzajú celkovo deväť subjektov údajne zapojených do šírenia jadrových zbraní, ktorým žalobkyňa poskytla finančné služby: Organizáciu pre letecký a kozmonautický priemysel (AIO), priemyselnú skupinu Shahid Hemmat (SHIG), priemyselnú skupinu Shahid Bagheri (SBIG), Iránsku organizáciu pre atómovú energiu (AEOI), Novin Energy Company, Mesbah Energy Company, Kalaye Electric Company, Organizáciu obranného priemyslu (DIO) a Bank Sepah.

129    Žalobkyňa namieta voči tvrdeniu, že poskytla finančné služby priemyselným skupinám SHIG, SBIG a spoločnostiam Novin Energy Company a Kalaye Electric Company. Keďže Rada nepredložila dôkazy alebo informácie, ktoré by preukazovali tvrdenia o údajných službách poskytnutých týmto štyrom spoločnostiam, tieto tvrdenia tak neodôvodňujú prijatie a zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni v súlade s judikatúrou citovanou v bode 122 vyššie.

130    Naopak, žalobkyňa nespochybňuje poskytnutie finančných služieb AIO, AEOI, Mesbah Energy Company, DIO a Bank Sepah. Je preto potrebné skúmať, či tieto služby predstavovali, tak ako to tvrdí Rada, podporu šírenia jadrových zbraní v zmysle rozhodnutia 2010/413 a nariadení č. 423/2007, 961/2010 a 267/2012.

131    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v zmysle článku 18 nariadenia č. 423/2007, článku 39 nariadenia č. 961/2010 a článku 49 nariadenia č. 267/2012 sa uvedené nariadenia uplatňujú na území Únie vrátane jej vzdušného priestoru, lietadiel a plavidiel podliehajúcich právomoci členského štátu, na štátnych príslušníkov členského štátu, ktorí sa nachádzajú na území Únie alebo mimo neho, každú právnickú osobu, subjekt alebo orgán, ktoré sú založené alebo zaregistrované podľa práva členského štátu, ako aj na každú právnickú osobu, subjekt alebo orgán v súvislosti s akoukoľvek podnikateľskou činnosťou, ktorá sa úplne alebo čiastočne vykonáva v Únii.

132    V prípade operácií uskutočnených mimo Únie tak nariadenia č. 423/2007, 961/2010 a 267/2012 nevytvárajú právnu povinnosť vo vzťahu k finančnej inštitúcii založenej v treťom štáte a zaregistrovanej podľa práva tohto štátu (ďalej len „zahraničná finančná inštitúcia“), akou je žalobkyňa. Z toho vyplýva, že takáto finančná inštitúcia nie je v zmysle uvedených nariadení povinná zmraziť finančné prostriedky subjektu zapojeného do šírenia jadrových zbraní.

133    Nič to však nemení na skutočnosti, že ak sa zahraničná finančná inštitúcia zúčastňuje, je priamo spojená alebo podporuje šírenie jadrových zbraní, môžu byť jej finančné prostriedky a ekonomické zdroje nachádzajúce sa na území Únie, podieľajúce sa na obchodných operáciách realizovaných v celom rozsahu alebo sčasti v Únii alebo nachádzajúce sa v držbe štátnych príslušníkov členských štátov alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré sú založené alebo zaregistrované podľa práva členského štátu, dotknuté reštriktívnymi opatreniami prijatými v zmysle nariadení č. 423/2007, 961/2010 a 267/2012.

134    Z toho vyplýva, že je v záujme zahraničnej finančnej inštitúcie uistiť sa, že sa nezúčastňuje, nie je priamo spojená alebo nepodporuje šírenie jadrových zbraní, najmä poskytovaním finančných služieb subjektom zapojeným do ich šírenia. Preto pokiaľ vie alebo môže rozumne predpokladať, že jeden z jej klientov sa zúčastňuje na šírení jadrových zbraní, prináleží jej bezodkladne ukončiť poskytovanie finančných služieb tomuto klientovi vzhľadom na uplatniteľné zákonné povinnosti a neposkytovať mu žiadnu novú službu.

135    V danom prípade Rada netvrdí, že sporné služby spadali do pôsobnosti nariadení č. 423/2007, 961/2010 a 267/2012 uvedených v bode 131 vyššie. Treba preto preskúmať, či žalobkyňa konala pri ukončení poskytovania finančných služieb každému z piatich subjektov uvedených v bode 130 vyššie bezodkladne, hneď ako sa dozvedela alebo mohla rozumne predpokladať, že sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní.

136    V tejto súvislosti žalobkyňa po prvé uvádza, že v prospech AIO uskutočnila len prevod zo 14. marca 2007, t. j. pred prijatím reštriktívnych opatrení Rady voči nej, ktoré sa uskutočnilo 23. apríla 2007.

137    Rada však nepredložila konkrétne dôkazy alebo informácie, ktoré by buď preukazovali, že žalobkyňa poskytla AIO služby po prijatí reštriktívnych opatrení voči nej, alebo že 14. marca 2007 žalobkyňa vedela alebo mohla rozumne predpokladať, že AIO sa zúčastňuje na šírení jadrových zbraní.

138    Za týchto okolností neodôvodňuje prevod v prospech AIO zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.

139    Po druhé žalobkyňa priznáva, že tak pred prijatím reštriktívnych opatrení voči Bank Sepah, Mesbah Energy Company a DIO, ako aj po ich prijatí uskutočnila operácie na účty týchto subjektov. Uvádza však, že všetky uskutočnené operácie vyplývali zo záväzkov vzniknutých pred prijatím reštriktívnych opatrení a že v žiadnom prípade neboli spojené so šírením jadrových zbraní.

140    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že článok 20 ods. 6 rozhodnutia 2010/413, článok 9 nariadenia č. 423/2007, článok 18 nariadenia č. 961/2010 a článok 25 nariadenia č. 267/2012 v podstate povoľujú uvoľnenie finančných prostriedkov subjektov dotknutých reštriktívnymi opatreniami na uskutočnenie úhrady záväzkov, ktoré vznikli pred ich zaradením do uvedených opatrení, pokiaľ uvedené platby nie sú spojené so šírením jadrových zbraní. Za týchto okolností nemožno od žalobkyne, ktorá nebola v danom prípade povinná zmraziť finančné prostriedky Bank Sepah, Mesbah Energy Company a DIO v zmysle vyššie uvedených textov, ako aj v súlade s tým, čo vyplýva z bodov 132 a 135 vyššie, požadovať, aby uplatnila voči uvedeným subjektom prísnejší režim.

141    Rada však nepredložila dôkazy alebo informácie, ktoré by buď preukazovali, že žalobkyňa vedela alebo mohla rozumne predpokladať, že Bank Sepah, Mesbah Energy Company a DIO sa zúčastňujú na šírení jadrových zbraní pred prijatím reštriktívnych opatrení voči nim, alebo že uskutočnila operácie na základe pokynov udelených po prijatí uvedených opatrení, alebo že operácie uskutočnené po prijatí uvedených opatrení boli spojené so šírením jadrových zbraní.

142    Za týchto okolností ani operácie uskutočnené na účty Bank Sepah, Mesbah Energy Company a DIO neodôvodňujú zachovanie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.

143    Po tretie žalobkyňa priznáva, že do 18. apríla 2007 uskutočňovala na účet AEOI operácie spojené s úhradou štipendií a nákladov spojených so vzdelávaním vo výške nepresahujúcej 8 000 eur.

144    AEOI sa však reštriktívne opatrenia prijaté Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov týkajú od 23. decembra 2006. Prinajmenšom od tohto dátumu tak mohla žalobkyňa predpokladať, že AEOI sa zúčastňuje na šírení jadrových zbraní.

145    Okrem toho žalobkyňa netvrdí, že operácie uskutočnené po 23. decembri 2006 sa zakladali na pokynoch udelených pred týmto dátumom.

146    V každom prípade v rozsahu, v akom má AEOI na starosti výskum a rozvoj v jadrovej oblasti, je odôvodnené predpokladať, že štipendiá uhradené v jej mene sú spojené s takýmito činnosťami, a teda so šírením jadrových zbraní.

147    Z toho vyplýva, že úvahy uvedené v bode 140 vyššie sa na operácie uskutočnené na účet AEOI neuplatnia.

148    Navyše žalobkyňa nesprávne uvádza len nepodstatnú sumu uhradenú na účet AEOI. Na jednej strane totiž podľa údajov, ktoré poskytla, dosiahla celková suma platieb uskutočnených v roku 2007 výšku 17 768 eur (EUR), 68 341 amerických dolárov (USD) a 2 041 austrálskych dolárov (AUD), čo nepredstavuje zanedbateľnú sumu. Na druhej strane v rozsahu, v akom je v oblasti výskumu a rozvoja mimoriadne dôležité disponovať vysoko kvalifikovaným personálom, úhrada štipendií určených na zabezpečenie jeho vzdelávania v tejto oblasti predstavuje podporu daných aktivít, a teda šírenia jadrových zbraní, napriek tomu, že ide o relatívne malú sumu.

149    Za týchto okolností je potrebné prísť k záveru, že skutočnosť, že žalobkyňa uskutočnila na účet AEOI platby štipendií a nákladov spojených so vzdelávaním po prijatí reštriktívnych opatrení Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov voči uvedenému subjektu, predstavuje podporu šírenia jadrových zbraní, ktorá odôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči nej.

150    Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑7/11 sa musia zamietnuť ako nedôvodné.

 O treťom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí a nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ nariadenia č. 1100/2009, a o druhom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010

151    Žalobkyňa poukazuje na vady, pokiaľ ide o právny základ rôznych aktov, ktorými boli prijaté reštriktívne opatrenia voči nej.

152    Rada, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Komisia spochybňujú dôvodnosť tvrdení žalobkyne.

153    V prvom rade žalobkyňa vo veci T‑35/10 uvádza, že Rada sa dopustila porušenia podstatných formálnych náležitostí a nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o právny základ nariadenia č. 1100/2009. Právnym základom tohto nariadenia je totiž nariadenia č. 423/2007, ktoré je nezákonné, keďže ho Rada prijala kvalifikovanou väčšinou a nie jednohlasne, ako to požaduje článok 308 ES, ako aj spoločná pozícia 2007/104. Z toho vyplýva, že nariadeniu č. 1100/2009 chýba právny základ. Okrem toho aj samotné nariadenie č. 1100/2009 mala Rada prijať jednohlasne, a nie kvalifikovanou väčšinou, ako to vyplýva zo spoločnej pozície 2007/140, ktorá by predstavovala jeho právny základ.

154    V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o nariadenie č. 423/2007, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry predstavujú články 60 ES a 301 ES dostatočný právny základ na prijatie nariadenia č. 423/2007, odvolanie sa na článok 308 ES tak nebolo potrebné. Rovnako z článku 301 ES, na ktorý odkazuje článok 60 ES, vyplýva, že spoločná pozícia 2007/140 nepredstavuje právny základ nariadenia č. 423/2007 a aktov, ktorými sa táto pozícia vykonáva, ako napríklad nariadenia č. 1100/2009 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 23 vyššie, body 66 až 72).

155    Z toho vyplýva, že tak pravidlo hlasovania upravené v článku 308 ES, ako aj pravidlo hlasovania uplatniteľné pri prijatí spoločnej pozície 2007/140 a jej zmien a doplnení, nie sú, pokiaľ ide o nariadenie č. 423/2007, relevantné. Dodržanie vhodného pravidla hlasovania a ostatných procesných podmienok musí byť preskúmané iba vzhľadom na znenie článku 301 ES, na ktorý sa odvoláva článok 60 ES.

156    Podľa článku 301 ES, „ak je v spoločnej pozícii alebo jednotnej akcii prijatej podľa ustanovení Zmluvy o… Únii týkajúcej sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky stanovený určitý postup, aby Spoločenstvo prerušilo alebo obmedzilo čiastočne alebo úplne hospodárske vzťahy s jednou alebo viacerými tretími krajinami, Rada prijme nevyhnutné naliehavé opatrenia, Rada koná kvalifikovanou väčšinou na návrh Komisie“.

157    V danom prípade žalobkyňa nespochybňuje, že nariadenie č. 423/2007 bolo prijaté kvalifikovanou väčšinou v súlade s pravidlom stanoveným v článku 301 ES. Tiež nebolo spochybnené, že prijatiu nariadenia č. 423/2007 predchádzalo jednomyseľné prijatie spoločnej pozície 2007/140. Za týchto okolností treba prísť k záveru, že pri prijatí nariadenia č. 423/2007 boli dodržané podmienky stanovené článkom 301 ES.

158    Po druhé v prípade nariadenia č. 1100/2009 je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobkyňa na jednej strane nespochybňuje, že dané nariadenie bolo prijaté na základe článku 15 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 kvalifikovanou väčšinou a po zápise jej mena na zoznam zaradený do prílohy II spoločnej pozície 2007/140 spoločnou pozíciou 2008/479 prijatou jednohlasne v súlade s článkom 7 ods. 2 spoločnej pozície 2007/140. Na druhej strane, ako už bolo pripomenuté v bode 154 vyššie, v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, spoločná pozícia 2007/140 nepredstavuje právny základ nariadenia č. 1100/2009 a z toho dôvodu je pravidlo hlasovania, ktoré upravuje, irelevantné, pokiaľ ide o prijatie uvedeného nariadenia.

159    Za týchto okolností je potrebné tvrdenia žalobkyne týkajúce sa nariadení č. 423/2007 a 1100/2009 zamietnuť.

160    V druhom rade podľa žalobkyne v rozsahu, v akom rozhodnutie 2010/644 a nariadenie č. 961/2010 upravujú reštriktívne opatrenia voči subjektom, ktoré nie sú uvedené v rezolúciách Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, tieto akty mali byť prijaté nie v konaní podľa článku 215 ZFEÚ, ale v konaní podľa článku 75 ZFEÚ. Napadnuté akty mali byť prípadne založené na článkoch 75 ZFEÚ a 215 ZFEÚ uplatňovaných spoločne.

161    Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora musí byť voľba právneho základu aktu Únie založená na objektívnych prvkoch, ktoré možno súdne preskúmať a medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah aktu (pozri najmä rozsudok zo 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10, bod 42 a tam citovanú judikatúru).

162    V tejto súvislosti patrí článok 75 ZFEÚ do hlavy V tretej časti Zmluvy o FEÚ, ktorá sa venuje priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v rámci Únie. Tento článok umožňuje prijať reštriktívne opatrenia, ktoré smerujú k dosiahnutiu cieľov stanovených v uvedenej hlave v článku 67 ZFEÚ, a to jedine v súvislosti s predchádzaním a bojom proti terorizmu a súvisiacimi činnosťami.

163    Článok 215 ZFEÚ patrí do hlavy IV piatej časti Zmluvy o FEÚ, ktorá sa venuje vonkajšej činnosti Únie. Tento článok umožňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči tretím krajinám, ako aj fyzickým a právnickým osobám, skupinám a neštátnym subjektom na účely vykonania rozhodnutia prijatého v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o FEÚ v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (ďalej len „SZBP“).

164    V danom prípade je potrebné na úvod uviesť, že žalobkyňa nesprávne tvrdí, že rozhodnutie 2010/644 sa malo zakladať na článku 75 ZFEÚ, keďže nejde o akt prijatý v zmysle Zmluvy o FEÚ, ale v zmysle Zmluvy o EÚ, a najmä jej článku 29.

165    Pokiaľ ide o nariadenie č. 961/2010, Rada správne uvádza, že reštriktívne opatrenia, ktoré sú v uvedenom nariadení upravené, sa netýkajú ani cieľov uvedených v článku 67 ZFEÚ ani, a fortiori, predchádzania a boja proti terorizmu a súvisiacich činností. Týkajú sa činností Iránskej islamskej republiky, teda tretej krajiny, spojených so šírením jadrových zbraní.

166    Navyše nariadenie č. 961/2010 bolo prijaté na účely výkonu aktov SZBP, teda rozhodnutí 2010/413 a 2010/644.

167    Za týchto okolností je potrebné prísť k záveru, že článok 215 ZFEÚ predstavuje primeraný a dostatočný právny základ na prijatie nariadenia č. 961/2010, keďže reštriktívne opatrenia, ktoré upravuje, nespadajú do pôsobnosti ratione materiae článku 75 ZFEÚ.

168    Skutočnosť, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, podľa ktorej reštriktívne opatrenia voči nej presahujú rozsah opatrení prijatých Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov, je v tomto kontexte neúčinná.

169    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že nič v článkoch 60 ES a 301 ES neumožňuje domnievať sa, že právomoc, ktorú tieto články priznávajú Spoločenstvu, sa obmedzuje na výkon opatrení prijatých Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, body 51, 52 a 64). Tieto konštatovania je možné použiť aj na reštriktívne opatrenia prijaté podľa článku 215 ZFEÚ, ktorý odzrkadľuje obsah článkov 60 ES a 301 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, už citovaný v bode 161 vyššie, bod 51).

170    Preto skutočnosť, že reštriktívne opatrenia prijaté v rámci SZBP presahujú opatrenia, ktoré prijala Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov, nemá vplyv na primeraný a dostatočný charakter článku 215 ZFEÚ ako ich právneho základu.

171    Okrem toho podľa judikatúry rozdiely postupov uplatniteľných podľa článku 75 ZFEÚ a článku 215 ods. 1 ZFEÚ bránia možnosti ich vzájomnej kumulácie na účely dvojakého právneho základu pre taký akt, akým je nariadenie č. 961/2010 (pozri analogicky rozsudok Parlament/Rada, už citovaný v bode 161 vyššie, bod 49).

172    Pokiaľ ide v tomto kontexte ešte o tvrdenie žalobkyne, že odvolanie sa na článok 75 ZFEÚ umožňuje zabezpečiť primeranú úroveň demokratickej kontroly na základe zásahu Európskeho parlamentu, je potrebné uviesť, že voľbu právneho základu aktu nedefinujú postupy, ale naopak, právny základ aktu určuje postupy, ktoré treba dodržať na účely jeho prijatia (rozsudok Parlament/Rada, už citovaný v bode 161 vyššie, bod 80). Ochota zapojiť Parlament do procesu prijímania reštriktívnych oparení tak nemôže mať za následok, že dotknuté akty musia byť založené na právnom základe, ktorý sa neuplatňuje ratione materiae, ako v danom prípade článok 75 ZFEÚ.

173    Ďalej rozdiel medzi článkami 75 ZFEÚ a 215 ZFEÚ, pokiaľ ide o účasť Parlamentu, je výsledkom voľby autorov Lisabonskej zmluvy zveriť Parlamentu obmedzenejšiu úlohu vo vzťahu k činnosti Únie v rámci SZBP (rozsudok Parlament/Rada, už citovaný v bode 161 vyššie, bod 82).

174    Nakoniec podľa článku 215 ods. 3 ZFEÚ obsahujú akty uvedené v tomto článku potrebné ustanovenia o právnych zárukách (rozsudok Parlament/Rada, už citovaný v bode 161 vyššie, bod 83).

175    Za týchto okolností je potrebné prísť k záveru, že Rada v prípade právneho základu rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010 nevychádzala z nesprávneho posúdenia.

176    Vzhľadom na vyššie uvedené sa tretí žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a druhý žalobný dôvod vo veci T‑7/11 musia zamietnuť ako čiastočne neúčinné a čiastočne nedôvodné.

 O štvrtom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 a o piatom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založených na porušení zásady proporcionality a porušení práva žalobkyne vlastniť majetok, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že Rada nezohľadnila rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov

177    Žalobkyňa uvádza, že Rada porušila zásadu proporcionality, ako aj jej právo vlastniť majetok.

178    Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne.

179    Podľa judikatúry na základe zásady proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, zákonnosť zákazu určitej hospodárskej činnosti podlieha podmienke, že opatrenia ukladajúce zákaz sú primerané a potrebné na splnenie cieľov legitímne sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom platí, že v prípade možnosti výberu medzi viacerými vhodnými opatreniami treba zvoliť čo najmenej obmedzujúce opatrenie a dohliadnuť na to, aby uložené zaťaženie nebolo neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, bod 66).

180    V danom prípade žalobkyňa v prvom rade uvádza, že reštriktívne opatrenia voči nej presahujú rozsah opatrení upravených v rezolúciách Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, hoci napadnuté akty majú tieto rezolúcie zohľadňovať. Keďže Rada neposkytla žiadne odôvodnenie v súvislosti s týmto rozdielom, reštriktívne opatrenia voči nej sú tak neprimerané.

181    V tejto súvislosti už bolo v bode 169 vyššie uvedené, že na jednej strane má Rada podľa judikatúry právomoc prijať v zmysle článku 60 ES a článku 301 ES reštriktívne opatrenia presahujúce opatrenia prijaté Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov a že na druhej strane toto konštatovanie možno použiť aj na reštriktívne opatrenia prijaté podľa článku 215 ZFEÚ, ako sú tie upravené v nariadeniach č. 961/2010 a 267/2012.

182    Rovnaký záver sa musí analogicky uplatniť na reštriktívne opatrenia prijaté podľa článku 29 ZEÚ, akými sú aj opatrenia upravené v rozhodnutí 2010/413 a v rozhodnutiach prijatých na jeho výkon. Článok 29 ZEÚ totiž tiež neobmedzuje právomoci, ktoré sú Rade priznané na výkon opatrení prijatých Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov.

183    Preto samotná skutočnosť, že reštriktívne opatrenia voči žalobkyni presahujú opatrenia prijaté Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov neznamená, že Rada porušila zásadu proporcionality.

184    Navyše žalobkyňa nesprávne uvádza, že Rada bola povinná predložiť „objektívne odôvodnenia“ vo vzťahu k skutočnosti, že prijala autonómne reštriktívne opatrenia voči nej. Podľa judikatúry totiž autonómne reštriktívne opatrenia voči subjektom zapojeným do šírenia jadrových zbraní sledujú legitímny cieľ, ktorý zodpovedá cieľom sledovaným rezolúciami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, teda zabrániť šíreniu jadrových zbraní a jeho financovaniu. Tieto opatrenia sú navyše na realizáciu uvedeného cieľa primerané a nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, už citovaný v bode 10 vyššie, body 67 a 68). Za týchto okolností Rada nie je povinná poskytnúť žalobkyni „objektívne odôvodnenia“, ale len konkrétne a špecifické dôvody, na základe ktorých sa domnievala, že sa na ňu uplatňujú kritériá prijatia autonómnych reštriktívnych opatrení. Ako vyplýva z bodov 86 až 90 vyššie, Rada túto povinnosť splnila.

185    Za týchto okolností sa musí výhrada založená na tvrdení, že reštriktívne opatrenia voči žalobkyni nie sú primerané, keďže presahujú opatrenia prijaté Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov, zamietnuť ako nedôvodná.

186    V druhom rade žalobkyňa uvádza, že reštriktívne opatrenia voči nej sa uplatňujú nie len na jej vlastné finančné prostriedky, ale aj na finančné prostriedky jej vkladateľov, čo nie je v súlade s predmetnými rezolúciami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.

187    Na jednej strane však, ako to uvádza Rada, článok 20 ods. 6 rozhodnutia 2010/413, článok 9 nariadenia č. 423/2007, článok 18 nariadenia č. 961/2010 a článok 25 nariadenia č. 267/2012 umožňuje klientom žalobkyne, ktorí sami osebe nie sú dotknutí reštriktívnymi opatreniami, vybrať za určitých podmienok finančné prostriedky, ktoré u nej uložili pred prijatím reštriktívnych opatrení voči nej. Preto tvrdenie žalobkyne, pokiaľ ide o vkladateľov, voči ktorým nesmerujú reštriktívne opatrenia, nie je vecne podložené.

188    Na druhej strane, pokiaľ ide o vkladateľov, voči ktorým smerujú reštriktívne opatrenia, nemožnosť vybrať ich finančné prostriedky uložené u žalobkyne a zmrazenie finančných prostriedkov nie je následkom prijatia reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, ale následkom reštriktívnych opatrení prijatých voči dotknutým subjektom. Preto táto skutočnosť nemôže spochybniť zákonnosť reštriktívnych opatrení voči žalobkyni.

189    Vzhľadom na vyššie uvedené sa štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑35/10 a piaty žalobný dôvod vo veci T‑7/11 musia zamietnuť ako nedôvodné.

 O prvom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založenom na porušení článku 215 ZFEÚ a článku 40 ZEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania

190    Žalobkyňa vo veci T‑7/11 uvádza, že prijatím nariadenia č. 961/2010 Rada porušila článok 215 ZFEÚ a článok 40 ZEÚ, ako aj zásadu rovnosti zaobchádzania.

191    Rada spochybňuje dôvodnosť tvrdení žalobkyne.

192    Po prvé žalobkyňa uvádza, že hoci článok 215 ods. 2 ZFEÚ upravuje, že Rada „môže“ prijať reštriktívne opatrenia, čo znamená, že v tomto ohľade disponuje diskrečnou právomocou, rozhodnutie 2010/413 prijaté v rámci SZBP uložilo Rade povinnosť prijať reštriktívne opatrenia v rozpore s článkom 215 ZFEÚ, a teda aj článkom 40 ZEÚ.

193    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci predstavuje predbežné prijatie rozhodnutia v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ nevyhnutnú podmienku, aby mohla Rada prijať reštriktívne opatrenia podľa právomocí, ktoré jej boli udelené článkom 215 ZFEÚ, samotnou existenciou takéhoto rozhodnutia nemôže vzniknúť povinnosť Rady prijať takéto opatrenia.

194    Rada totiž v rámci výkonu právomocí, ktoré jej priznáva Zmluva o FEÚ, môže slobodne posúdiť spôsob výkonu rozhodnutí prijatých v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, pokiaľ ide o prípadné prijatie reštriktívnych opatrení podľa článku 215 ZFEÚ.

195    Z toho vyplýva, že žalobkyňa nesprávne tvrdí, že rozhodnutie 2010/413 ukladá Rade povinnosť prijať reštriktívne opatrenia. Preto nie je možné konštatovať porušenie článku 215 ZFEÚ alebo článku 40 ZEÚ.

196    Po druhé podľa žalobkyne v rozpore s tým, čo požaduje článok 29 ZEÚ, rozhodnutie 2010/413 nedefinuje pozíciu Únie k určitej osobitnej otázke geografickej alebo vecnej povahy, ale stanovuje presné povinnosti členských štátov a osôb podliehajúcich ich jurisdikcii. Z toho vyplýva, že uvedené rozhodnutie je bez právneho základu, a Rada tak porušila článok 215 ods. 2 ZFEÚ, keď sa oň pri prijatí nariadenia č. 961/2010 opierala.

197    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nič v článku 29 ZEÚ nevylučuje, že definícia geografickej alebo vecnej pozície sa nemôže týkať aj konkrétnych opatrení, ktoré majú byť vykonané všetkými členskými štátmi v prípade určitej udalosti alebo javu.

198    To platí o to viac, že článok 29 ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť dohliadať na súlad ich vnútroštátnych politík so stanovenými pozíciami. Presná definícia opatrení, ktoré je potrebné prijať, ako aj osôb, subjektov a orgánov, voči ktorým tieto opatrenia smerujú, sa však pri jednotnom vykonávaní pozície Rady všetkými členskými štátmi môže ukázať ako nevyhnutná.

199    V danom prípade sa cieľ pozostávajúci zo zabránenia šíreniu jadrových zbraní a ich financovaniu, ktorý je základom prijatia rozhodnutia 2010/413, prejavuje najmä zmrazením finančných prostriedkov určitých osôb, subjektov a orgánov. Efektívnosť týchto opatrení však vo veľkej miere závisí od ich jednotného a súbežného vykonávania členskými štátmi, k čomu prispieva aj presná definícia tak ich obsahu, ako aj dotknutých osôb, subjektov a orgánov.

200    Za týchto okolností je potrebné dospieť k záveru, že rozhodnutie 2010/413 je v súlade s článkom 29 ZEÚ. Preto sa naň Rada mohla pri prijatí nariadenia č. 961/2010 odvolávať bez toho, aby porušila článok 215 ZFEÚ.

201    Po tretie sa žalobkyňa domnieva, že nariadenia č. 961/2010 a 267/2012 neobsahujú nevyhnutné opatrenia v oblasti právnych záruk v rozpore s tým, čo požaduje článok 215 ods. 3 ZFEÚ. Neexistencia takýchto ustanovení tak v nariadeniach č. 961/2010 a 267/2012, ako aj v rozhodnutí 2010/413 navyše znamená porušenie zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k subjektom, voči ktorým akty upravujúce reštriktívne opatrenia prijaté podľa článku 75 ZFEÚ smerujú. V tomto kontexte ustanovenia článku 24 rozhodnutia 2010/413, článku 36 nariadenia č. 961/2010 a článku 46 nariadenia č. 267/2012 nepredstavujú podľa žalobkyne dostatočné právne záruky tiež vzhľadom na skutočnosť, že nie sú Radou efektívne vykonávané.

202    V tejto súvislosti nie je tvrdenie založené na neprítomnosti právnych záruk v dotknutých aktoch vecne podložené. Ako bolo pripomenuté v bode 93 vyššie, článok 24 ods. 3 a 4 rozhodnutia 2010/413, článok 36 ods. 3 a 4 nariadenia č. 961/2010 a článok 46 ods. 3 a 4 nariadenia č. 267/2012 totiž upravujú ustanovenia zaručujúce subjektom dotknutým reštriktívnymi opatreniami prijatými podľa týchto predpisov právo na obhajobu, pričom dodržiavanie tohto práva je navyše predmetom preskúmania súdu Únie.

203    V tomto kontexte sa otázka, či rozhodnutie 2010/413 a nariadenia č. 961/2010 a 267/2012 upravujú právne záruky, ktoré požaduje článok 215 ods. 3 ZFEÚ, odlišuje od otázky, či Rada tieto isté záruky pri prijatí reštriktívnych opatrení voči určitým osobám, subjektom a orgánom efektívne vykonáva. Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na neexistencii efektívneho vykonávania uvedených opatrení je v rámci výhrady založenej na porušení článku 215 ods. 3 ZFEÚ a porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré z uvedeného článku vyplýva, neúčinné. Navyše dodržanie právnych záruk upravených v rozhodnutí 2010/413 a nariadeniach č. 961/2010 a 267/2012 v rámci prijatia a zachovania reštriktívnych opatrení voči žalobkyni bolo preskúmané v bodoch 76 až 117 vyššie, pričom preskúmanie tvrdení žalobkyne nepreukázalo nezákonnosť, ktorá by odôvodňovala zrušenie napadnutých aktov.

204    Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania sa musí zamietnuť, keďže vychádza z nesprávneho skutkového predpokladu neexistencie právnych záruk v rozhodnutí 2010/413 a nariadeniach č. 961/2010 a 267/2012.

205    Preto je potrebné konštatovať, že Rada neporušila článok 215 ods. 3 ZFEÚ ani zásadu rovnosti zaobchádzania.

206    Vzhľadom na vyššie uvedené sa prvý žalobný dôvod vo veci T‑7/11 musí zamietnuť ako čiastočne neúčinný a čiastočne nedôvodný.

 O šiestom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založenom na nezákonnosti článku 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012

207    Žalobkyňa vo veci T‑7/11 uvádza, že článok 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012, ktorý upravuje osobitné služby poskytovania finančných správ osobám a subjektom, voči ktorým smerujú reštriktívne opatrenia, je nezákonný.

208    Treba však poukázať na skutočnosť, že pri úprave svojich návrhov týkajúcich sa nariadenia č. 267/2012 podanej 30. júla 2012 žalobkyňa nenavrhla ani zrušenie článku 23 ods. 4 uvedeného nariadenia, ani formálne voči uvedenému článku nevzniesla námietku nezákonnosti podľa článku 277 ZFEÚ. Počas pojednávania žalobkyňa spresnila, že dotknuté ustanovenie uviedla jedine preto, aby poukázala na skutočnosť, že nariadenie č. 267/2012 upravuje nové obmedzenia voči subjektom dotknutým reštriktívnymi opatreniami.

209    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že ak by sme aj predpokladali, že žalobný dôvod založený na nezákonnosti článku 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012 je dôvodný, táto skutočnosť nemôže viesť k tomu, aby bolo vyhovené návrhom podaným žalobkyňou.

210    Preto sa šiesty žalobný dôvod vo veci T‑7/11 musí zamietnuť ako neúčinný.

211    Na základe vyššie uvedeného musia byť žaloby v celom rozsahu zamietnuté.

 O trovách

212    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa v konaní nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Rady.

213    Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Z toho vyplýva, že Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Veci T‑35/10 a T‑7/11 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.

2.      Žaloby sa zamietajú.

3.      Bank Melli Iran znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade Európskej únie.

4.      Francúzska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Európska komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

Pelikánová Jürimäe van der Woude

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 6. septembra 2013.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prípustnosti

O úprave návrhov žalobkyne

O návrhu na zrušenie každého ďalšieho nariadenia alebo rozhodnutia prijatého v budúcnosti na doplnenie alebo zmenu jedného z napadnutých aktov a platného v čase ukončenia ústnej časti konania

O veci samej

O možnosti žalobkyne odvolávať sa na ochranu a záruky spojené so základnými právami

O prvom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 a treťom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založených na porušení povinnosti odôvodnenia, práva žalobkyne na obhajobu, jej práva na účinnú súdnu ochranu, zásad riadnej správy vecí verejných a ochrany legitímnej dôvery, ako aj povinnosti Rady opätovne vo svetle predložených pripomienok preskúmať prijaté reštriktívne opatrenia

– O povinnosti odôvodnenia

– O porušení zásady dodržania práva na obhajobu

– O vadách s údajným vplyvom na opätovné preskúmanie Radou

– O neexistencii osobného oznámenia nariadenia č. 267/2012 žalobkyni

– O ostatných uvedených porušeniach

O druhom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 a štvrtom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založených na nesprávnom posúdení, keďže sa Rada domnievala, že žalobkyňa sa zapojila do šírenia jadrových zbraní

O treťom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí a nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ nariadenia č. 1100/2009, a o druhom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založenom na nesprávnom právnom posúdení, pokiaľ ide o právny základ rozhodnutia 2010/644 a nariadenia č. 961/2010

O štvrtom žalobnom dôvode vo veci T‑35/10 a o piatom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založených na porušení zásady proporcionality a porušení práva žalobkyne vlastniť majetok, ktoré vyplýva zo skutočnosti, že Rada nezohľadnila rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov

O prvom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založenom na porušení článku 215 ZFEÚ a článku 40 ZEÚ, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania

O šiestom žalobnom dôvode vo veci T‑7/11 založenom na nezákonnosti článku 23 ods. 4 nariadenia č. 267/2012

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.