Vec C‑201/15

Anonymi Geniki Etairia Tsimenton Iraklis (AGET Iraklis)

proti

Ypourgos Ergasias, Koinonikis Asfalisis kai Koinonikis Allilengyis

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Symvoulio tis Epikrateias)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 98/59/ES – Aproximácia právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania – Článok 49 ZFEÚ – Sloboda usadiť sa – Charta základných práv Európskej únie – Článok 16 – Sloboda podnikania – Vnútroštátna právna úprava, ktorá správnemu orgánu priznáva právomoc zabrániť hromadnému prepúšťaniu po posúdení podmienok na trhu práce, situácie podniku a záujmu národného hospodárstva – Ťažká hospodárska kríza – Obzvlášť vysoká nezamestnanosť“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 21. decembra 2016

1.        Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Hromadné prepúšťanie – Smernica 98/59 – Vnútroštátna právna úprava, ktorá správnemu orgánu priznáva právomoc zabrániť hromadnému prepúšťaniu po posúdení podmienok na trhu práce, situácie podniku a záujmu národného hospodárstva – Prípustnosť – Hranica – Narušenie potrebného účinku smernice spôsobené konkrétnym uplatnením tejto právnej úpravy – Preskúmanie vnútroštátnym súdom

(Smernica Rady 98/59)

2.        Sloboda usadiť sa – Obmedzenia – Vnútroštátna právna úprava, ktorá správnemu orgánu priznáva právomoc zabrániť hromadnému prepúšťaniu po posúdení podmienok na trhu práce, situácie podniku a záujmu národného hospodárstva – Neprípustnosť – Ťažká hospodárska kríza a obzvlášť vysoká nezamestnanosť na vnútroštátnej úrovni – Neexistencia vplyvu

(Článok 49 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 16 a článok 52 ods. 1)

3.        Sloboda usadiť sa – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Vnútroštátna právna úprava, ktorá správnemu orgánu priznáva právomoc zabrániť hromadnému prepúšťaniu po posúdení podmienok na trhu práce, situácie podniku a záujmu národného hospodárstva – Začlenenie – Neexistencia samostatného preskúmania z hľadiska ustanovení upravujúcich voľný pohyb kapitálu

(Články 49 a 63 ZFEÚ)

1.      Smernica 98/59 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa hromadného prepúšťania sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej zamestnávateľ môže pri neexistencii dohody so zástupcami zamestnancov o návrhu hromadného prepúšťania pristúpiť k tomuto prepúšťaniu iba pod podmienkou, že príslušný vnútroštátny orgán verejnej moci, ktorému sa tento návrh musí oznámiť, neprijme v lehote stanovenej touto právnou úpravou a po preskúmaní dokumentácie a posúdení podmienok trhu práce, situácie podniku, ako aj záujmu národného hospodárstva odôvodnené rozhodnutie neschváliť v celom rozsahu alebo sčasti uskutočnenie zamýšľaných prepúšťaní. Neplatí to však v prípade, ak sa ukáže, čo musí prípadne overiť vnútroštátny súd, že vzhľadom na tri kritériá posúdenia, na ktoré odkazuje táto právna úprava, a na ich konkrétne uplatnenie uvedeným orgánom verejnej moci pod kontrolou príslušných súdov má táto právna úprava za následok pozbavenie ustanovení tejto smernice ich potrebného účinku.

Smernica 98/59 totiž zaisťuje len čiastočnú harmonizáciu pravidiel ochrany zamestnancov v prípade hromadného prepúšťania, a to postup, ktorý je potrebné dodržať pri takomto prepúšťaní. Táto smernica tak nezasahuje do slobody zamestnávateľa uskutočniť alebo neuskutočniť hromadné prepúšťanie. Táto smernica najmä nespresňuje okolnosti, za ktorých môže zamestnávateľ uskutočniť hromadné prepúšťanie, a nijako sa nedotýka jeho slobodného rozhodovania, čo sa týka otázky, či a kedy musí vypracovať návrh hromadného prepúšťania. Hmotnoprávne podmienky, ktorým prípadne podlieha možnosť hromadného prepúšťania zo strany zamestnávateľa, preto v zásade nepatria do pôsobnosti smernice 98/59, v dôsledku čoho sa na ne vzťahuje právomoc členských štátov.

Aj keď je však pravda, že smernica 98/59 zaisťuje len čiastočnú harmonizáciu pravidiel na ochranu pracovníkov v prípade hromadného prepúšťania, skutočnosťou zostáva, že obmedzený charakter takejto harmonizácie nezbavuje ustanovenia článkov 2 až 4 tejto smernice potrebného účinku. V dôsledku toho členský štát nemôže najmä prijať vnútroštátne opatrenie, ktoré by síce mohlo zaručiť posilnenú úroveň ochrany práv zamestnancov pred hromadným prepúšťaním, malo by však napriek tomu za následok, že zbaví články 2 až 4 uvedenej smernice ich potrebného účinku. O takú situáciu by šlo v prípade vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá podmieňuje hromadné prepúšťanie predchádzajúcemu súhlasu orgánu verejnej moci, ak z dôvodu napríklad kritérií, z hľadiska ktorých sa má uvedený orgán vyjadriť, alebo spôsobu, akým ich tento orgán konkrétne vykladá a uplatňuje, je akákoľvek skutočná možnosť zamestnávateľa pristúpiť k takémuto hromadnému prepúšťaniu v praxi vylúčená.

(pozri body 29 – 31, 33, 36 – 38, 44, bod 1 výroku)

2.      Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej zamestnávateľ môže pri neexistencii dohody so zástupcami zamestnancov o návrhu hromadného prepúšťania pristúpiť k tomuto prepúšťaniu iba pod podmienkou, že príslušný vnútroštátny orgán verejnej moci, ktorému sa tento návrh musí oznámiť, neprijme v lehote stanovenej touto právnou úpravou a po preskúmaní dokumentácie a posúdení podmienok trhu práce, situácie podniku, ako aj záujmu národného hospodárstva odôvodnené rozhodnutie neschváliť v celom rozsahu alebo sčasti uskutočnenie zamýšľaných prepúšťaní.

Takáto vnútroštátna právna úprava totiž predstavuje významný zásah do niektorých slobôd, ktoré vo všeobecnosti požívajú hospodárske subjekty. V dôsledku toho je tak spôsobilá urobiť prístup na vnútroštátny trh menej príťažlivým a v prípade prístupu na tento trh podstatne znížiť či dokonca zrušiť možnosti hospodárskych subjektov z iných členských štátov, ktorí sa tak rozhodli usadiť na novom trhu, následne upraviť ich činnosť na tomto trhu alebo od nej upustiť tým, že sa v tejto perspektíve vzdajú zamestnancov predtým prijatých do zamestnania. Za týchto podmienok takáto vnútroštátna právna úprava môže predstavovať vážnu prekážku výkonu slobody usadiť sa v tomto členskom štáte.

Takéto obmedzenie možno pripustiť iba vtedy, ak je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu. Navyše sa na dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu môže takéto odôvodnenie vzťahovať len vtedy, ak je v súlade so základnými právami, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor. V predmetnej veci dotknutá vnútroštátna právna úprava obsahuje obmedzenie výkonu slobody podnikania upravenej v článku 16 Charty základných práv Európskej únie. Medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu uznané Súdnym dvorom patrí ochrana zamestnancov a podpora zamestnania a zamestnávania. Najmä sa tak už pripustilo, že tvrdenia týkajúce sa zachovania zamestnania za určitých okolností a podmienok môžu predstavovať prijateľné odôvodnenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej následkom je prekážka slobody usadiť sa.

Na to, aby to tak bolo, musia byť uložené obmedzenia spôsobilé zaručiť dosiahnutie sledovaného cieľa všeobecného záujmu a nemôžu ísť nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. V tomto ohľade samotnú skutočnosť, že členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoví, že návrhy hromadného prepúšťania musia byť pred akýmkoľvek vykonaním oznámené vnútroštátnemu orgánu, ktorý má kontrolné právomoci, ktoré mu za určitých okolností umožňujú brániť takémuto návrhu z dôvodov vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov a zamestnanosti, nemožno považovať za odporujúcu slobode usadiť sa zaručenej článkom 49 ZFEÚ ani slobode podnikania upravenej v článku 16 Charty. V prvom rade takýto režim nemá sám osebe nijako za následok vylúčenie, z dôvodu svojej samotnej povahy, akejkoľvek možnosti podnikov pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu, keďže má za cieľ takúto možnosť výlučne právne regulovať a musí v tejto citlivej oblasti smerovať k dohode a spravodlivej rovnováhe jednak medzi záujmami súvisiacimi s ochranou pracovníkov a zamestnanosti najmä proti bezdôvodnému prepusteniu a proti dôsledkom hromadného prepúšťania pre zamestnancov a jednak záujmami vzťahujúcimi sa na slobodu usadiť sa a slobodu podnikania hospodárskych subjektov, ktoré upravujú článok 49 ZFEÚ a článok 16 Charty. Takáto regulácia podmienok, za ktorých možno pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu, zamýšľaná vo svojej podstate, je teda spôsobilá splniť požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, a v dôsledku toho je z tohto uhla pohľadu zlučiteľná s článkom 49 ZFEÚ a článkom 16 Charty.

Pokiaľ ide v druhom rade o konkrétne postupy charakterizujúce režim regulujúci hromadné prepúšťanie, a osobitne tri kritériá, ktoré má príslušný orgán verejnej moci zohľadniť na účely rozhodnutia, či bude brániť hromadnému prepúšťaniu, prvé kritérium, a to kritérium „záujmu národného hospodárstva“, nemôže byť prijaté, pretože sleduje cieľ hospodárskej povahy, ktorý nemôže predstavovať dôvod všeobecného záujmu odôvodňujúci obmedzenie základnej slobody zaručenej Zmluvou. Naopak, pokiaľ ide o dve ostatné kritériá posúdenia, na ktoré odkazuje právna úprava dotknutá vo veci samej, a to „situácia podniku“ a „podmienky na trhu práce“, tie sa zrejme a priori môžu spájať s legitímnymi cieľmi všeobecného záujmu, akými sú ochrana pracovníkov a zamestnanosti. Tieto kritériá sú však formulované veľmi všeobecne a nepresne. Takéto kritériá, ktoré nie sú presné a nespočívajú tak na objektívnych a kontrolovateľných podmienkach, idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedených cieľov, a nemôžu preto spĺňať požiadavky zásady proporcionality. Z toho vyplýva, že režim kontroly a zabránenia, akým je režim zavedený právnou úpravou dotknutou vo veci samej, porušuje z dôvodu jeho konkrétnych postupov požiadavky zásady proporcionality a porušuje tak článok 49 ZFEÚ. Z rovnakých dôvodov takáto právna úprava porušuje tiež zásadu proporcionality upravenú v článku 52 ods. 1 Charty a v dôsledku toho aj jej článok 16.

Okrem toho prípadná existencia kontextu charakterizovaného ťažkou hospodárskou krízou a obzvlášť vysokou mierou nezamestnanosti v členskom štáte nie je spôsobilá ovplyvniť tento výklad. Totiž okrem možnosti, že niektoré prekážky slobody usadiť sa vyplývajúce z vnútroštátnych opatrení môžu byť odôvodnené z hľadiska niektorých naliehavých dôvodov všeobecného záujmu, Zmluvy naopak neupravujú možnosť mimo týchto predpokladov odchýliť sa od tohto ustanovenia primárneho práva, ani že by sa uplatnenie tohto ustanovenia mohlo jednoducho bez ďalšieho vylúčiť z dôvodu existencie daného vnútroštátneho kontextu.

(pozri body 55 – 57, 61, 65, 66, 73 – 75, 80, 83, 88, 90, 94 – 100, 102 – 104, 107, 108, body 1 a 2 výroku)

3.      Na prípad, v ktorom spoločnosť zamýšľajúca pristúpiť k hromadnému prepúšťaniu je spoločnosťou, v ktorej základnom imaní vlastní nadnárodná skupina spoločností so sídlom v inom členskom štáte väčšinový podiel, ktorý jej umožňuje vykonávať istý vplyv na rozhodnutia tejto spoločnosti a určovať jej činnosti, sa vzťahuje sloboda usadiť sa. Za týchto podmienok za predpokladu, že by právna úprava priznávajúca správnemu orgánu právomoc zabrániť hromadnému prepúšťaniu po posúdení podmienok na trhu práce, situácie podniku a záujmu národného hospodárstva mala obmedzujúce účinky na voľný pohyb kapitálu, tieto účinky by boli nevyhnutným dôsledkom prípadného zásahu do slobody usadiť sa a neodôvodňovali by samostatné preskúmanie s ohľadom na článok 63 ZFEÚ o voľnom pohybe kapitálu.

(pozri bod 59)