ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 15. januára 2015 (*)
„Ochranná známka Spoločenstva – Medzinárodný zápis, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo – Slovná ochranná známka MONACO – Absolútne dôvody zamietnutia – Opisný charakter – Nedostatok rozlišovacej spôsobilosti – Článok 151 ods. 1 a článok 154 ods. 1 nariadenia (ES) č. 207/2009 – Článok 7 ods. 1 písm. b) a c) a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 – Čiastočné zamietnutie ochrany“
Vo veci T‑197/13,
Marques de l’État de Monaco (MEM), so sídlom v Monaku (Monako), v zastúpení: S. Arnaud, advokát,
žalobkyňa,
proti
Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: V. Melgar, splnomocnená zástupkyňa,
žalovanému,
ktorej predmetom je žaloba proti rozhodnutiu štvrtého odvolacieho senátu ÚHVT z 29. januára 2013 (vec R 113/2012‑4) týkajúcemu sa medzinárodného zápisu, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo, slovnej ochrannej známky MONACO,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory D. Gratsias, sudcovia M. Kănčeva a C. Wetter (spravodajca),
tajomník: E. Coulon,
so zreteľom na žalobu podanú do kancelárie Všeobecného súdu 1. apríla 2013,
so zreteľom na vyjadrenie k žalobe podané do kancelárie Všeobecného súdu 7. augusta 2013,
so zreteľom na rozhodnutie z 5. novembra 2013, ktorým sa povoľuje podať do kancelárie Všeobecného súdu list žalobkyne z 22. októbra 2013,
so zreteľom na pripomienky ÚHVT k tomuto listu podané do kancelárie Všeobecného súdu 21. novembra 2013,
so zreteľom na zmenu v zložení komôr Všeobecného súdu,
so zreteľom na to, že účastníci konania nepredložili návrh na nariadenie pojednávania v lehote jedného mesiaca od doručenia oznámenia o skončení písomnej časti konania, a preto sa vzhľadom na správu sudcu spravodajcu a so zreteľom na článok 135a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodlo, že žaloba sa prejedná bez ústnej časti konania,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Dňa 1. decembra 2010 vláda Monackého kniežatstva dosiahla na medzinárodnom úrade Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) medzinárodný zápis, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo, slovnej ochrannej známky MONACO (ďalej len „predmetná ochranná známka“). Tento zápis bol Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) doručený 24. marca 2011.
2 Tovary a služby uvedené v prihláške patria do tried 9, 12, 14, 16, 18, 25, 28, 35, 38, 39, 41 a 43 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení.
3 Dňa 1. apríla 2011 ÚHVT oznámil monackej vláde predbežné zamietnutie ochrany predmetnej ochrannej známky v Európskej únii ex officio podľa článku 5 protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok prijatého v Madride 27. júna 1989 (Ú. v. EÚ L 296, 2003, s. 22; Mim. vyd. 17/001, s. 317) a podľa pravidla 113 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189) v znení zmien a doplnení, pre niektoré tovary a služby, na ktoré sa vzťahuje medzinárodný zápis, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo (ďalej len „príslušné tovary a služby“). Tieto tovary a služby patria do tried 9, 16, 39, 41 a 43 a zodpovedajú pre každú z týchto tried tomuto opisu:
– trieda 9: „Magnetické nosiče údajov“,
– trieda 16: „Výrobky z týchto materiálov [papier, kartón], ktoré nie sú zahrnuté v iných triedach; tlačoviny; fotografie“,
– trieda 39: „Preprava; organizovanie ciest“,
– trieda 41: „Zábava; športová činnosť“,
– trieda 43: „Prechodné ubytovanie“.
4 Dôvodmi uvádzanými na podporu tohto zamietnutia boli nedostatok rozlišovacej spôsobilosti a opisný charakter predmetnej ochrannej známky pre príslušné tovary a služby v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1).
5 Rozhodnutím z 18. novembra 2011, po tom, ako monacká vláda odpovedala na námietky uvedené v oznámení o predbežnom zamietnutí, prieskumový pracovník pre príslušné tovary a služby a z tých istých dôvodov, aké už boli uvedené, potvrdil čiastočné zamietnutie ochrany predmetnej ochrannej známky v Únii. Naopak, vzal späť námietky, ktoré boli uvedené v rozhodnutí o predbežnom zamietnutí, týkajúce sa „prístroj[ov] na nahrávanie, prenos alebo reprodukciu zvuku alebo obrazu“ patriacich do triedy 9.
6 Dňa 13. januára 2012 vláda Monackého kniežatstva podala proti tomuto rozhodnutiu na ÚHVT odvolanie podľa článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009.
7 Dňa 17. apríla 2012 sa žalobkyňa, Marques de l’État de Monaco (MEM), akciová spoločnosť podľa monackého práva, stala právnym nástupcom vlády Monackého kniežatstva ako majiteľka predmetnej ochrannej známky.
8 Rozhodnutím z 29. januára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) štvrtý odvolací senát ÚHVT zamietol odvolanie. Konkrétne dospel k záveru, že žalobkyňa nemá žiadnu konkrétnu legitimitu na to, aby si pre príslušné tovary a služby uplatňovala na predmetnú ochrannú známku nárok, pričom jedinou dôležitou otázkou je, či je možné predmetnú ochrannú známku zapísať do registra v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) a c) nariadenia č. 207/2009. Svoje zamietnutie založil najprv na článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, podľa ktorého sa do registra nezapíšu také opisné ochranné známky, ktoré tvoria výlučne označenia alebo znaky, ktoré môžu slúžiť v obchode na označenie zemepisného pôvodu. V tejto súvislosti pripomenul judikatúru, podľa ktorej vzťah medzi týmito označeniami a tovarmi alebo službami, na ktoré sa uvedené ochranné známky vzťahujú, musí byť dostatočne priamy a konkrétny, a teda judikatúru, ktorú považoval za uplatniteľnú v prejednávanej veci, keďže pojem „monaco“ označuje územie s tým istým názvom a ktorý by preto mohol byť vo všetkých jazykoch na území Únie chápaný tak, že označuje zemepisný pôvod alebo miesto určenia príslušných tovarov a služieb. Ďalej dospel k záveru, že predmetná ochranná známka zjavne nemá rozlišovaciu spôsobilosť vo vzťahu k príslušným tovarom a službám v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009. Napokon spresnil, že tieto dôvody platia rovnako aj na základe článku 7 ods. 2 toho istého nariadenia.
Návrhy účastníkov konania
9 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie,
– incidenčne „v prípade potreby“ položil Súdnemu dvoru otázku, či sa uplatňuje článok 7 ods. 1 písm. c) a článok 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 na tretí štát,
– uložil ÚHVT povinnosť nahradiť trovy konania.
10 ÚHVT navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu sčasti ako neprípustnú a sčasti ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
11 Na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobkyňa predložila z formálneho hľadiska päť žalobných dôvodov, pričom v podstate ide o tri žalobné dôvody, ktorými sú po prvé neexistencia a nedostatok odôvodnenia, po druhé porušenie článku 7 ods. 1 písm. b) a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 a po tretie porušenie článku 7 ods. 1 písm. c) a článku 7 ods. 2 toho istého nariadenia.
12 ÚHVT popiera všetky žalobné dôvody a tvrdenia predložené žalobkyňou.
13 Podľa článku 151 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 od dátumu zápisu podľa článku 3 ods. 4 madridského protokolu má medzinárodný zápis, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo, ten istý účinok ako prihláška ochrannej známky Spoločenstva. Článok 154 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje, že medzinárodné zápisy, v ktorých je vyznačené Európske spoločenstvo, podliehajú, takisto ako prihlášky ochranných známok Spoločenstva, preskúmaniu na absolútne dôvody odmietnutia ochrany [rozsudok z 13. apríla 2011, Deichmann/ÚHVT (Vyobrazenie zahnutého pásu s čiarkovanými líniami), T‑202/09, EU:T:2011:168, bod 24].
14 Podľa článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 sa do registra nezapíšu ochranné známky, ktoré nemajú rozlišovaciu spôsobilosť. Podľa článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia sa do registra nezapíšu „ochranné známky, ktoré tvoria výlučne označenia alebo znaky, ktoré môžu slúžiť v obchode na označenie druhu, kvality, množstva, zamýšľaného účelu, hodnoty, zemepisného pôvodu alebo času výroby tovarov alebo poskytovania služieb, prípadne iných vlastností tovarov alebo služieb“. Článok 7 ods. 2 toho istého nariadenia stanovuje, že odsek 1 sa bude uplatňovať napriek skutočnosti, že dôvody na zamietnutie existujú iba v časti Únie.
15 Na základe týchto úvah treba najprv preskúmať, či odvolací senát pri prijatí napadnutého rozhodnutia dodržal povinnosť odôvodnenia, ktorá sa na neho vzťahuje.
O žalobnom dôvode založenom na neexistencii a nedostatku odôvodnenia
16 Podľa článku 75 nariadenia č. 207/2009 je ÚHVT povinný vo svojich rozhodnutiach uviesť dôvody, z ktorých sa vychádzalo. Táto povinnosť odôvodnenia má ten istý rozsah, aký má povinnosť, ktorá vyplýva z článku 296 ZFEÚ, podľa ktorej odôvodnenia autora aktu musia byť jasné a jednoznačné. Táto povinnosť má dvojaký cieľ, a to jednak oboznámiť dotknuté osoby s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak umožniť súdu Únie preskúmať zákonnosť rozhodnutia [rozsudky z 19. mája 2010, Zeta Europe/ÚHVT (Superleggera), T‑464/08, EU:T:2010:212, bod 47, a z 21. mája 2014, Eni/ÚHVT – Emi (IP) (ENI), T‑599/11, EU:T:2014:269, bod 29].
17 Žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát tým, že nedostatočne odôvodnil napadnuté rozhodnutie, porušil článok 75 nariadenia č. 207/2009, článok 296 ZFEÚ a článok 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950.
18 V prvom rade sa domnieva, že odvolací senát sa obmedzil na citáciu relevantných ustanovení nariadenia č. 207/2009, ako aj súvisiacej judikatúry bez toho, aby vysvetlil skutkové okolnosti, ktoré zistil, čím jej teda odoprel akékoľvek vysvetlenie, pokiaľ ide o čiastočné zamietnutie jej prihlášky. V druhom rade sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia chýba alebo že je v každom prípade nedostatočné, ba dokonca rozporné, a to pokiaľ ide o zamietnutie ochrany pre príslušné tovary patriace do triedy 9.
19 Pokiaľ ide o prvú výhradu, podľa ktorej odvolací senát v napadnutom rozhodnutí neuviedol skutkové dôvody, na ktorých je napadnuté rozhodnutie založené, je na úvod dôležité spresniť, že povinnosť odôvodnenia neukladá odvolacím senátom povinnosť vypracovať také odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom a jednotlivo rozoberalo všetky tvrdenia účastníkov konaní pred týmito odvolacími senátmi [pozri rozsudok z 12. júla 2012, Gucci/ÚHVT – Chang Qing Qing (GUDDY), T‑389/11, EU:T:2012:378, bod 16 a citovanú judikatúru]. Stačí teda, ak dotknutá inštitúcia uvedie skutkové okolnosti a právne úvahy, ktoré majú v rámci štruktúry rozhodnutia zásadný význam (rozsudok ENI, už citovaný v bode 16 vyššie, EU:T:2014:269, bod 30; pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia, C‑350/88, Zb., EU:C:1990:71, bod 16).
20 Vzhľadom na uvedené treba uviesť, že na rozdiel od tvrdení žalobkyne odvolací senát po tom, ako uviedol zoznam príslušných tovarov a služieb v bode 2 napadnutého rozhodnutia a uviedol odôvodnenie rozhodnutia prieskumového pracovníka (body 8 až 13 napadnutého rozhodnutia), uviedol, že pojem „monaco“ je „okamžite vnímaný ako čisto informatívny výraz označujúci zemepisný pôvod alebo miesto určenia“ príslušných tovarov a služieb, a to Monako (bod 25 napadnutého rozhodnutia). V bodoch 26 až 29 napadnutého rozhodnutia podrobne opísal vzťah medzi každým príslušným tovarom a službou, a monackým územím, pričom uviedol, že pre „magnetické nosiče údajov“ patriace do triedy 9 a „výrobky z týchto materiálov [papier, kartón], ktoré nie sú zahrnuté v iných triedach; tlačoviny; fotografie“ patriace do triedy 16, môže predmetná ochranná známka „zodpovedať označeniu predmetu týchto tovarov, akými sú knihy, turistickí sprievodcovia, fotografie atď., ktoré všetky súvisia s Monackým kniežatstvom“ (bod 26 napadnutého rozhodnutia). Tiež sa domnieval, že predmetná ochranná známka v rozsahu, v akom sa týka služieb označených ako „preprava; organizovanie ciest“ patriacich do triedy 39, môže „jasne zodpovedať označeniu miesta určenia alebo pôvodu týchto služieb“ (bod 27 napadnutého rozhodnutia), že služby označené ako „zábava; športová činnosť“ patriace do triedy 41 sa zjavne uskutočňujú v Monaku (bod 28 napadnutého rozhodnutia) a že služby označené ako „prechodné ubytovanie“ patriace do triedy 43 sú ponúkané na území Monackého kniežatstva (bod 29 napadnutého rozhodnutia). Odvolací senát z toho vyvodil záver, že predmetná ochranná známka by bola vo vzťahu k príslušným tovarom a službám vnímaná v zmysle svojej vnútornej podstaty, a nie ako ochranná známka, a mala by teda opisný charakter v zmysle článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 (body 30 a 31 napadnutého rozhodnutia).
21 Z vyššie uvedeného vyplýva, že prvá výhrada založená na neuvedení skutkových okolností v napadnutom rozhodnutí je nedôvodná a z tohto dôvodu ju treba zamietnuť.
22 Pokiaľ ide o druhú výhradu, žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa obmedzil na potvrdenie rozhodnutia prieskumového pracovníka, čo vzhľadom na nedostatok odôvodnenia tohto prvého rozhodnutia, ba dokonca jeho rozpornosť, bráni pochopeniu presného rozsahu zamietnutia, ktoré sa týka tovarov patriacich do triedy 9.
23 Je pravda, že rozhodnutie prieskumového pracovníka, pri ktorom treba zdôrazniť, že nepodlieha právomoci Všeobecného súdu, ktorý môže konať len o žalobách proti rozhodnutiam odvolacích senátov ÚHVT, je ťažko pochopiteľné v tom, že v hornej časti strany 6 uvedeného rozhodnutia sa uvádza, „že sa berie späť námietka, pokiaľ ide o… ,prístroje na nahrávanie, prenos alebo reprodukciu zvuku alebo obrazu; magnetické nosiče údajov‘“ a že „je zachovaná, pokiaľ ide o… ,magnetické nosiče údajov‘“. Výsledná nejednoznačnosť je však odstránená na konci strany 10 a na začiatku strany 11 rozhodnutia prieskumového pracovníka, keďže medzi tovarmi, vo vzťahu ku ktorým sa ochrana ochrannej známky zamieta, sú uvedené aj „magnetické nosiče údajov“ patriace do triedy 9 a medzi akceptovanými tovarmi sú uvedené „prístroje a nástroje vedecké, námorné, geodetické, fotografické, kinematografické, optické, signalizačné, kontrolné (inšpekcia), záchranné, vzdelávacie a prístroje a nástroje na meranie a váženie; prístroje a nástroje na vedenie, distribúciu, transformáciu, akumuláciu, reguláciu alebo kontrolu elektrického prúdu; prístroje na nahrávanie, prenos alebo reprodukciu zvuku alebo obrazu; záznamové disky; predajné automaty a mechanizmy prístrojov uvádzaných do činnosti vhodením mince; registračné pokladnice, počítacie stroje, zariadenia na spracovanie údajov a počítače; hasiace prístroje“ patriace tiež do triedy 9.
24 Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia prieskumového pracovníka sa nejakým spôsobom premietol do napadnutého rozhodnutia, keďže pri čítaní tohto prvého rozhodnutia nevzniká žiadna pochybnosť, ktoré tovary triedy 9 boli akceptované a ktoré boli odmietnuté. V každom prípade preskúmaniu zákonnosti Všeobecným súdom podlieha len napadnuté rozhodnutie.
25 Ako bolo uvedené v bode 20 vyššie, odvolací senát v bode 2 napadnutého rozhodnutia spresnil, ktoré tovary a služby sú príslušnými tovarmi a službami. Ako jediné tovary patriace do triedy 9 sú v ňom uvedené „magnetické nosiče údajov“. Ako bolo tiež zdôraznené v tom istom bode tohto rozsudku, doslovne prevzal toto označenie, aby preskúmal priamu a konkrétnu súvislosť predmetných tovarov s Monackým kniežatstvom (bod 26 napadnutého rozhodnutia). Z toho vyplýva, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, že odvolací senát riadne odôvodnil napadnuté rozhodnutie týkajúce sa tovarov patriacich do triedy 9 a účinne umožnil žalobkyni napadnúť na Všeobecnom súde analýzu, ktorú vykonal.
26 V dôsledku toho treba zamietnuť druhú výhradu a s ňou aj celý žalobný dôvod.
O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 ods. 1 písm. c) a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009
27 Tento žalobný dôvod žalobkyne v skutočnosti pozostáva zo štyroch častí: prvá časť je založená na tvrdení, podľa ktorého odvolací senát nedodržal pôsobnosť článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 5 tohto nariadenia a v dôsledku toho ani článku 7 ods. 2 uvedeného nariadenia tým, že nezohľadnil skutočnosť, že pôvodným majiteľom predmetnej ochrannej známky bol tretí štát, ktorý nie je členským štátom Únie; druhá časť sa týka nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť odvolací senát pri stanovení chráneného všeobecného záujmu v zmysle článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009; tretia časť sa týka zjavne nesprávneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť odvolací senát pri definovaní príslušnej skupiny verejnosti a štvrtá časť sa týka neexistencie vzťahu medzi predmetným zemepisným miestom a príslušnými tovarmi a službami na jednej strane a existenciou zjavne nesprávneho posúdenia zemepisného kritéria odvolacím senátom na druhej strane. Hoci sa tvrdenia týkajúce sa týchto dvoch posledných častí nachádzajú v časti týkajúcej sa rozlišovacej spôsobilosti predmetnej ochrannej známky, t. j. podľa žalobkyne nesprávneho uplatnenia článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009, ich obsah sa v podstate týka, ako to vyplýva najmä z bodu 70 žaloby, spochybnenia zamietnutia adresovaného žalobkyni na základe článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia.
Pokiaľ ide o prvú časť založenú na nedodržaní pôsobnosti článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 5 tohto nariadenia
28 Opätovne treba zdôrazniť, ako to bolo uvedené v bode 13 vyššie, že podľa ustanovení článku 3 ods. 4 madridského protokolu a ustanovení článku 151 ods. 1 a článku 154 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 je potrebné od dátumu zápisu nahliadať na medzinárodný zápis, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo tak, že sa naň vzťahujú tie isté ustanovenia, aké sa vzťahujú na prihlášku ochrannej známky Spoločenstva.
29 Podľa článku 5 nariadenia č. 207/2009 „majiteľom ochrannej známky Spoločenstva môže byť každá fyzická alebo právnická osoba vrátane subjektov verejného práva“.
30 Z výslovného znenia tohto ustanovenia, ktoré upravuje rozsah osobnej pôsobnosti nariadenia č. 207/2009 vyplýva, že každá právnická osoba vrátane subjektu verejného práva môže požiadať o ochranu ochrannej známky Spoločenstva. To samozrejme platí pre spoločnosť so sídlom na území tretieho štátu, ktorý nie je členským štátom Únie, ale aj pre tento samotný štát, ktorý, ak je subjektom medzinárodného práva, predstavuje prinajmenšom v zmysle práva Únie právnickú osobu verejného práva.
31 Z toho vyplýva, že ak monacký štát prostredníctvom svojej vlády podal žiadosť, aby bola pre medzinárodný zápis predmetnej ochrannej známky vyznačená Únia, sám sa podriadil pôsobnosti nariadenia č. 207/2009, a teda bolo možné voči nemu uplatniť akýkoľvek z absolútnych dôvodov zamietnutia, ktoré sú uvedené v článku 7 uvedeného nariadenia.
32 Inak povedané, na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, keď sa zmieňuje o niektorých medzinárodných dohodách týkajúcich sa iných oblastí, ako je oblasť ochranných známok, nejde o to, že by sa pôsobnosť práva Únie rozšírila na územie Monackého kniežatstva, ale o to, že Monacké kniežatstvo chcelo dobrovoľne využiť uplatňovanie tohto práva (pozri analogicky rozsudky z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation, C‑286/90, Zb., EU:C:1992:453, body 21 až 28, a z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i., C‑366/10, Zb., EU:C:2011:864, body 121 až 127), najprv ako právnická osoba verejného práva v zmysle článku 5 nariadenia č. 207/2009, potom nepriamo prevodom práv spojených s predmetnou ochrannou známkou na žalobkyňu.
33 Odvolací senát teda správne uviedol, že neexistuje „žiadna zásada, podľa ktorej by mal subjekt alebo orgán verejnej moci alebo vládny orgán legitimitu byť majiteľom ochrannej známky“ (bod 20 napadnutého rozhodnutia), čo napokon stačí na preukázanie, že na rozdiel od toho, čo tvrdí ÚHVT v bodoch 12 až 15 vyjadrenia k žalobe, bola táto otázka pred uvedeným odvolacím senátom vznesená.
34 Incidenčne žalobkyňa predložila v rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu návrh, aby „v prípade potreby“ Všeobecný súd predložil Súdnemu dvoru tieto dve prejudiciálne otázky:
– Uplatňuje sa článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 na každý hospodársky subjekt, bez ohľadu na jeho postavenie tretieho štátu?
– Má sa článok 7 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 vykladať tak, že umožňuje rozšíriť všeobecný záujem vlastný územiu Únie aj na územie tretieho štátu, pričom priamo alebo nepriamo ovplyvní všeobecný záujem tohto tretieho štátu, s prihliadnutím na to, že čiastočné zamietnutie zápisu požadovanej ochrannej známky obmedzuje jej ochranu na území tohto tretieho štátu, v tomto prípade v Monackom kniežatstve?
35 ÚHVT podal námietku neprípustnosti tohto návrhu.
36 S prihliadnutím na úvahy uvedené v bodoch 28 až 33 vyššie na jednej strane a skutočnosť, že žalobkyňa tento návrh predložila len „v prípade potreby“ na druhej strane, nie je preskúmanie tohto návrhu Všeobecným súdom nevyhnutné.
37 V každom prípade treba po prvé pripomenúť, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi. Z toho vyplýva, že prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré veci prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru (rozsudok zo 7. júla 2011, Agafiţei a i., Zb., C‑310/10, EU:C:2011:467, bod 25).
38 Po druhé právomoci Všeobecného súdu sú vymedzené v článku 256 ZFEÚ a spresnené v článku 51 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 1 prílohy I uvedeného štatútu. Podľa týchto ustanovení Všeobecný súd nemá podľa článku 267 ZFEÚ právomoc predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky. Preto netreba postúpiť túto vec Súdnemu dvoru podľa článku 112 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu a článku 54 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora z dôvodu, že by patrili do výlučnej právomoci Súdneho dvora.
39 Po tretie, hoci článok 256 ods. 3 ZFEÚ spresňuje, že Všeobecný súd je v osobitných oblastiach ustanovených štatútom príslušný prejednávať a rozhodovať o prejudiciálnych otázkach podľa článku 267 ZFEÚ, treba konštatovať, že štatút nestanovuje, v akých oblastiach má Všeobecný súd právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach. Za súčasného právneho stavu teda nemá v tomto smere právomoc.
40 V prejednávanej veci bol v rámci žaloby o neplatnosť rozhodnutia ÚHVT Všeobecnému súdu predložený návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, a to za absencie akéhokoľvek sporu prebiehajúceho na súde členského štátu Únie a z vlastnej iniciatívy žalobkyne. Preto treba takýto návrh v každom prípade zamietnuť ako neprípustný.
41 Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 28 až 40 vyššie treba teda prvú časť tohto žalobného dôvodu zamietnuť.
Pokiaľ ide o druhú časť týkajúcu sa existencie nesprávneho právneho posúdenia pri stanovení chráneného všeobecného záujmu
42 V druhej časti tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že všeobecný záujem, ktorý sleduje článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009, čiže ten, ktorý vyžaduje, aby označenia alebo znaky, ktoré môžu slúžiť v obchode na označenie vlastností tovarov alebo služieb, pre ktoré sa zápis žiada, mohli byť voľne používané všetkými (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. januára 2006, Deutsche SiSi‑Werke/ÚHVT, C‑173/04 P, Zb., EU:C:2006:20, bod 62), sa líši od všeobecného záujmu, na ktorý sa môže oprávnene odvolávať tretí štát, akým je Monacké kniežatstvo.
43 Táto druhá časť vychádza z takého istého nesprávneho predpokladu ako prvá časť tohto žalobného dôvodu: právo Únie sa totiž neuplatňuje na monackom území z úradnej moci, ale Monacké kniežatstvo sa chcelo na základe medzinárodnej dohody dovolávať využitia uvedeného práva, aby malo z predmetnej ochrannej známky úžitok na celom území Únie. Na Monacké kniežatstvo a neskôr na žalobkyňu sa vzťahujú tie isté požiadavky všeobecného záujmu, aké sa vzťahujú na všetky hospodárske subjekty, ktoré žiadajú o zápis takejto ochrannej známky alebo voči ktorým sa práva z takejto ochrannej známky uplatňujú, keďže chceli vystupovať na vnútornom trhu i mimo neho pod ochranou ochrannej známky, ktorá je z hľadiska jej účinkov považovaná za totožnú s ochrannou známkou Spoločenstva.
44 Tieto úvahy, ktoré sú uplatniteľné na celom území Únie, a fortiori platia na jeho časť v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009.
45 Druhú časť tohto žalobného dôvodu preto treba tiež zamietnuť.
Pokiaľ ide o tretiu časť týkajúcu sa existencie zjavne nesprávneho posúdenia pri definovaní príslušnej skupiny verejnosti
46 Žalobkyňa odvolaciemu senátu vytýka, že za príslušnú skupinu verejnosti považoval „verejnosť Spoločenstva“ (bod 24 napadnutého rozhodnutia) a že dospel k záveru, pokiaľ ide o určitý tovar alebo službu v rámci príslušných tovarov a služieb, že pozostáva sčasti z priemerných spotrebiteľov a sčasti z odbornej verejnosti. Domnieva sa, že „profil relevantného spotrebiteľa“ (bod 73 žaloby) nebol definovaný, a to najmä vzhľadom na tvrdenie, podľa ktorého pojem „monaco“ „odkazuje predovšetkým na pojmy všeobecnej známosti a luxusu“ (ten istý bod žaloby).
47 Na úvod treba zdôrazniť, že pokiaľ ide o označenia alebo údaje, ktoré by mohli slúžiť na označenie zemepisného pôvodu alebo miesta určenia kategórií tovarov, alebo miesta poskytovania kategórií služieb, pre ktoré sa žiada ochrana medzinárodného zápisu, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo, najmä zemepisné názvy, existuje všeobecný záujem, aby sa uchovala ich dostupnosť najmä z dôvodu ich schopnosti nielen eventuálne poukazovať na kvalitu a iné charakteristiky kategórií príslušných tovarov alebo služieb, ale takisto ovplyvniť rôznym spôsobom preferencie spotrebiteľov, napríklad tým, že dôjde k spájaniu tovarov alebo služieb s určitým miestom, čo môže vyvolávať pozitívne pocity [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Peek & Cloppenburg/ÚHVT (Cloppenburg), T‑379/03, Zb., EU:T:2005:373, bod 33 a citovanú judikatúru].
48 Okrem toho je potrebné uviesť, že je vylúčený jednak zápis zemepisných názvov ako ochranných známok, ak tieto názvy označujú určité zemepisné miesta, ktoré sú už preslávené alebo známe pre príslušnú kategóriu tovarov alebo služieb a ktoré teda príslušná verejnosť spája s týmito tovarmi alebo službami, a jednak je vylúčený zápis zemepisných názvov, ktoré môžu byť používané podnikmi a ktoré musia zostať takisto dostupné pre tieto podniky ako označenia zemepisného pôvodu predmetnej kategórie tovarov alebo služieb (pozri rozsudok Cloppenburg, už citovaný v bode 47 vyššie, EU:T:2005:373, bod 34 a citovanú judikatúru).
49 Je však potrebné uviesť, že článok 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 v zásade nebráni zápisu zemepisných názvov, ktoré príslušná skupina verejnosti nepozná, alebo sú aspoň neznáme ako označenia zemepisného miesta alebo názvov, pre ktoré z dôvodu charakteristík označeného miesta nie je pravdepodobné, že príslušná skupina verejnosti by sa mohla domnievať, že predmetná kategória tovarov alebo služieb pochádza z tohto miesta, alebo že tam vznikla (pozri rozsudok Cloppenburg, už citovaný v bode 47 vyššie, EU:T:2005:373, bod 36 a citovanú judikatúru).
50 Vzhľadom na vyššie uvedené možno posúdenie opisného charakteru označenia vykonať na jednej strane iba vo vzťahu k príslušným tovarom alebo službám a na druhej strane vo vzťahu k jeho vnímaniu zo strany príslušnej skupiny verejnosti (pozri rozsudok Cloppenburg, už citovaný v bode 47 vyššie, EU:T:2005:373, bod 37 a citovanú judikatúru).
51 Pri tomto posudzovaní je ÚHVT povinný preukázať, že zemepisný názov je známy predmetnej verejnosti ako označenie miesta. Okrem toho je potrebné, aby predmetný názov vzbudzoval u predmetnej verejnosti naozaj súvislosť s kategóriou príslušných tovarov a služieb, alebo aby bolo primerane predstaviteľné, že takýto názov by mohol u tejto verejnosti označovať zemepisný pôvod uvedenej kategórie tovarov alebo služieb. V rámci tohto posudzovania je potrebné konkrétnejšie zohľadniť viac alebo menej výrazné povedomie príslušnej verejnosti o predmetnom zemepisnom názve, ako aj vlastnosti miesta označeného týmto názvom a vlastnosti predmetnej kategórie tovarov alebo služieb (pozri rozsudok Cloppenburg, už citovaný v bode 47 vyššie, EU:T:2005:373, bod 38 a citovanú judikatúru).
52 V danom prípade sa musí posudzovanie Všeobecným súdom obmedziť na otázku, či sa vo vzťahu k príslušnej skupine verejnosti predmetná ochranná známka skladá výlučne z označenia, ktoré by mohlo slúžiť v obchode na označenie zemepisného pôvodu príslušných tovarov a služieb. V tomto ohľade je jasné, že pojem „monaco“ je názov celosvetovo známeho kniežatstva, a to napriek jeho rozlohe približne 2 km2 a počtu obyvateľov neprevyšujúceho 40 000 obyvateľov, či už z dôvodu všeobecnej známosti jeho kniežacej rodiny, organizácie Veľkej ceny automobilov formula 1 alebo cirkusového festivalu. Známosť Monackého kniežatstva je ešte vyššia medzi občanmi Únie, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že má hranice s členským štátom, Francúzskom, jeho blízkosťou k ďalšiemu členskému štátu, Taliansku, a skutočnosťou, že v tomto treťom štáte sa používa tá istá mena, akú používa 19 z 28 členských štátov, a to euro.
53 Preto, na rozdiel od veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Cloppenburg, už citovaný v bode 47 vyššie (EU:T:2005:373), a v ktorej Súd prvého stupňa rozhodol, že nebolo preukázané, že pre príslušnú skupinu verejnosti, teda priemerného spotrebiteľa v Nemecku, by slovo „cloppenburg“ s istotou odkazovalo na malé mesto v tejto krajine, je nepochybné, že v prejednávanej veci pojem „monaco“ bez ohľadu na jazykovú príslušnosť príslušnej skupiny verejnosti evokuje zemepisné územie s tým istým názvom.
54 Žalobkyňa však spochybňuje, že by príslušnou skupinou verejnosti bola verejnosť v Únii, a že v závislosti od príslušných tovarov a služieb treba navyše rozlišovať medzi priemerným spotrebiteľom a odbornou verejnosťou.
55 Odvolací senát sa však správne domnieval, že celkovo, pokiaľ ide o medzinárodný zápis, v ktorom je vyznačené Európske spoločenstvo, príslušná skupina verejnosti pozostáva z verejnosti Európskeho spoločenstva, a v bode 24 napadnutého rozhodnutia správne rozlišoval medzi tovarmi masovej spotreby a službami poskytovanými verejnosti vo všeobecnosti, pre ktoré je príslušnou skupinou verejnosti priemerný spotrebiteľ na jednej strane a špecializovanými tovarmi a službami poskytovanými špecifickej skupine verejnosti, pre ktoré je príslušnou skupinou verejnosti odborná verejnosť. Odvolací senát sa preto nedopustil nesprávneho posúdenia, keď vymedzil príslušnú skupinu verejnosti a v závislosti od príslušných tovarov a služieb im priznal priemerný alebo zvýšený stupeň pozornosti.
56 Tretiu časť tohto žalobného dôvodu preto treba zamietnuť.
Pokiaľ ide o štvrtú časť týkajúcu sa neexistencie vzťahu medzi predmetným zemepisným miestom a príslušnými tovarmi a službami na jednej strane a existenciou zjavne nesprávneho posúdenia zemepisného kritéria odvolacím senátom na druhej strane
57 Podľa žalobkyne odvolací senát nepreukázal, že z pohľadu príslušnej skupiny verejnosti existuje vzťah medzi Monackým kniežatstvom a výrobou magnetických nosičov údajov, prepravou alebo prechodným ubytovaním. Pokiaľ ide o oblasť športu a zábavy, namieta, že známe sú len preteky formuly 1 a cirkusové predstavenia, pričom ich organizátori sú majiteľmi ochranných známok, ktoré sú nezávislé od predmetnej ochrannej známky.
58 Na základe dôvodov, ktoré odvolací senát správne uviedol a ktoré sú pripomenuté v bode 20 tohto rozsudku, treba rozhodnúť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, uvedený odvolací senát pre všetky príslušné tovary a služby z právneho hľadiska dostatočným spôsobom preukázal dostatočne priamy a konkrétny vzťah medzi týmito príslušnými tovarmi a službami, a predmetnou ochrannou známkou, aby bolo možné dospieť k záveru, že pojem „monaco“ môže v obchode slúžiť ako označenie zemepisného pôvodu alebo miesta určenia tovarov, alebo miesta poskytovania služieb a že uvedená ochranná známka má preto pre príslušné tovary a služby opisný charakter.
59 Pokiaľ ide o údajnú existenciu zjavne nesprávneho posúdenia zemepisného kritéria, nemožno prijať tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého treba rozlišovať celý názov štátu („Monacké kniežatstvo“) od skráteného názvu („Monako“). Takéto rozlišovanie totiž nebráni identifikácii vzťahu medzi príslušnými tovarmi a službami a predmetným územím. V tejto súvislosti argument žalobkyne vychádzajúci z toho, že slovné ochranné známky totožné s predmetnou ochrannou známkou ÚHVT akceptoval, nemožno prijať z dvoch dôvodov. V prvom rade, aj keď s ohľadom na zásadu rovnosti zaobchádzania a na zásadu riadnej správy veci verejných je ÚHVT povinný zohľadňovať už prijaté rozhodnutia a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je, alebo nie je potrebné rozhodnúť v rovnakom zmysle, uplatňovanie týchto zásad musí byť uvedené do súladu s dodržiavaním zásady zákonnosti (pozri rozsudok zo 17. júla 2014, Reber Holding/ÚHVT, C‑141/13 P, EU:C:2014:2089, bod 45 a citovaná judikatúra). V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 47 až 58 vyššie, sa odvolací senát správne domnieval, že v prípade ochrannej známky, o ktorej zápis sa žiada, prichádza do úvahy dôvod zamietnutia vyplývajúci z článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009 s tým, že žalobkyňa sa nemôže účinne odvolávať na skoršie rozhodnutia ÚHVT s cieľom vyvrátiť tento záver. Napokon ÚHVT samotnej žalobkyni vyhovel, pokiaľ ide o viaceré iné tovary a služby uvedené v bode 23 tohto rozsudku, ktoré sú teraz chránené predmetnou ochrannou známkou.
60 V dôsledku toho treba zamietnuť štvrtú časť tohto žalobného dôvodu, a teda pristúpiť k zamietnutiu tohto žalobného dôvodu.
O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 7 ods. 1 písm. b) a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009
61 Pokiaľ ide o pojem rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa dopustil na jednej strane nesprávneho právneho posúdenia a na druhej strane zjavne nesprávneho posúdenia. Treba preskúmať každý z týchto bodov, ktoré sú v žalobe zaradené do dvoch rôznych žalobných dôvodov, ale ktoré Všeobecný súd považuje za spojené, keďže vyplývajú z výkladu, ktorý treba prisúdiť článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009.
Pokiaľ ide o údajné nesprávne právne posúdenie
62 Žalobkyňa sa domnieva, že odvolací senát tým, že uviedol, že existuje prekrývanie rozsahu pôsobnosti absolútnych dôvodov zamietnutia uvedených na jednej strane v článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 a na druhej strane v článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, porušil tak predchádzajúcu rozhodovaciu prax ÚHVT, ako aj judikatúru.
63 V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že podľa judikatúry citovanej v bode 59 vyššie rozhodovacia prax ÚHVT nemôže mať na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žiadny vplyv.
64 Ďalej treba zdôrazniť, že v napadnutom rozhodnutí odvolací senát, ktorý ani zďaleka nepristúpil, na rozdiel od toho, čo urobila samotná žalobkyňa v žalobe, k spojenej analýze dvoch absolútnych dôvodov zamietnutia uvedených v článku 7 nariadenia č. 207/2009, v prvom rade správne uprednostnil analýzu založenú na článku 7 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, konkrétne preto, že pojem „monaco“ evokuje územie s tým istým názvom, čo teda hneď viedlo k preskúmaniu otázky, či príslušné tovary a služby predstavujú dostatočne priamu a konkrétnu súvislosť s označením územia Monackého kniežatstva (body 21 až 31 napadnutého rozhodnutia). Až ďalej (v napadnutom rozhodnutí táto časť začína slovami „okrem toho“) odvolací senát uviedol, že možno uplatniť aj druhý absolútny dôvod zamietnutia na základe článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 (body 32 a 33 napadnutého rozhodnutia), a to predtým, ako dospel k záveru, že existuje prekrývanie rozsahu pôsobnosti týchto absolútnych dôvodov zamietnutia (bod 34 napadnutého rozhodnutia), čo je uznané aj v ustálenej judikatúre [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júna 2008, Novartis/ÚHVT (BLUE SOFT), T‑330/06, EU:T:2008:185, bod 30, a zo 7. októbra 2010, Deutsche Behindertenhilfe – Aktion Mensch/ÚHVT (diegesellschafter.de), T‑47/09, EU:T:2010:428, bod 24].
65 Žalobkyňa teda nesprávne tvrdí, že odvolací senát sa uplatnením vyššie uvedených ustanovení dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
Pokiaľ ide o údajné zjavne nesprávne posúdenie
66 Ako bolo uvedené v bode 27 vyššie, táto námietka sa týka hlavne žalobného dôvodu založeného na porušení článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009. Žalobkyňa však navyše tvrdí, že odvolací senát sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia tým, že sa domnieval, že predmetná ochranná známka nemala rozlišovaciu spôsobilosť najmä tým, že odkazuje na pojmy všeobecnej známosti a luxusu, a konkrétnejšie na „určitú predstavu o luxuse“ (bod 77 žaloby).
67 Na tomto mieste je dôležité zdôrazniť, že slovnej ochrannej známke, ktorá opisuje vlastnosti tovarov alebo služieb v zmysle článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009, z tohto dôvodu nevyhnutne chýba rozlišovacia spôsobilosť vo vzťahu k daným tovarom alebo službám v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) toho istého nariadenia [pozri rozsudky z 11. februára 2010, Deutsche BKK/ÚHVT (Deutsche BKK), T‑289/08, EU:T:2010:36, bod 53, a z 29. marca 2012, Kaltenbach & Voigt/ÚHVT (3D eXam), T‑242/11, EU:T:2012:179, bod 39 a citovanú judikatúru].
68 Ako však už bolo uvedené v bodoch 47 až 60 vyššie, odvolací senát sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že predmetná ochranná známka opisuje príslušné tovary a služby. Nemôže mať teda rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009, a preto v súlade s tým, ako bolo uvedené v bode 44 vyššie, ani v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 207/2009.
69 Navyše, ako bolo v podstate uvedené v bode 64 vyššie, odvolací senát taktiež uviedol, že relevantný spotrebiteľ predmetnú ochrannú známku v zásade vníma tak, že je skôr nositeľom informácie ako označením obchodného pôvodu príslušných tovarov a služieb (bod 33 napadnutého rozhodnutia). Je potrebné, aby sa Všeobecný súd s týmto záverom stotožnil, a teda aj rozhodol, že predmetná ochranná známka nemá vo vzťahu k príslušným tovarom a službám rozlišovaciu spôsobilosť.
70 Pokiaľ ide o tvrdenie, že odvolací senát porušil zásady rovnosti zaobchádzania, riadnej správy veci verejných a právnej istoty, treba ho odmietnuť ako nedôvodné, keďže toto tvrdenie nie je v spise ničím podložené. Konkrétne, rozvrhnutie na jednotlivé tovary a služby, ktoré ÚHVT vykonal s cieľom preskúmania vzťahu medzi týmito tovarmi a službami na jednej strane a predmetnou ochrannou známkou na druhej strane, svedčí o dôkladnom a pozornom prieskume, ktorý rešpektuje zásadu riadnej správy vecí verejných a zásadu právnej istoty. Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, treba zdôrazniť, že nemohlo dôjsť k jej porušeniu len na základe skutočnosti, že určité tovary a služby, na ktoré sa predmetná ochranná známka vzťahuje, sú chránené a iné nie, keďže táto okolnosť predstavuje len ilustráciu toho, že predpokladom porušenia uvedenej zásady z dôvodu rozdielneho zaobchádzania je, že uvedené situácie sú porovnateľné vzhľadom na všetky okolnosti, ktoré ich charakterizujú. V prejednávanej veci tomu tak nie je.
71 Tento žalobný dôvod preto treba zamietnuť a tým aj žalobu v celom rozsahu.
O trovách
72 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
73 Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom ÚHVT.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Marques de l’État de Monaco (MEM) je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. januára 2015.
Podpisy