Veci T‑394/08, T‑408/08, T‑453/08 a T‑454/08
Regione autonoma della Sardegna (Taliansko) a i.
proti
Európskej komisii
„Štátna pomoc – Pomoc v prospech hotelového priemyslu v regióne Sardínia – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za čiastočne zlučiteľnú a čiastočne nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Nová pomoc – Povinnosť odôvodnenia – Ochrana legitímnej dôvery – Stimulačný účinok – Pravidlo de minimis“
Abstrakt rozsudku
1. Konanie – Vedľajšie účastníctvo – Dôvody odlišné od dôvodov uvádzaných hlavným účastníkom konania – Prípustnosť – Podmienka – Súvislosť s predmetom konania
(Štatút Súdneho dvora, článok 40 štvrtý odsek; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 116 ods. 4)
2. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES – Rozhodnutie založené na neúplnom skutkovom stave alebo na nesprávnom právnom posúdení tohto skutkového stavu
(Článok 88 ods. 2 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 6 ods. 1 a článok 7)
3. Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Akty so záväznými právnymi účinkami – Rozhodnutie Komisie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania o štátnej pomoci podľa článku 88 ods. 2 ES
(Článok 88 ods. 2 ES a článok 230 ES)
4. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Celkové preskúmanie schémy pomoci – Prípustnosť – Dôsledok
(Článok 87 ES a článok 88 ods. 3 ES)
5. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Začatie konania vo veci formálneho zisťovania – Maximálna lehota dvoch mesiacov – Neuplatniteľnosť v prípade neoznámenej pomoci – Vedomosť Komisie o informáciách týkajúcich sa údajne protiprávnej pomoci – Bezodkladné preskúmanie – Rozsah
(Články 87 ES a 88 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 10 ods. 1)
6. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Povinnosť ukončiť v primeranej lehote predbežné preskúmanie začaté na základe sťažnosti
(Články 87 ES a 88 ES)
7. Akty inštitúcií – Odôvodnenie – Povinnosť – Rozsah – Rozhodnutie Komisie v oblasti štátnej pomoci
(Články 87 ES, 88 ES a 253 ES)
8. Pomoc poskytovaná štátmi – Správne konanie – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Dôkazné bremeno zaťažujúce poskytovateľa a potenciálneho príjemcu pomoci
(Článok 88 ods. 2 ES)
9. Pomoc poskytovaná štátmi – Plánovaná pomoc – Vykonanie bez predchádzajúceho oznámenia Komisii – Rozhodnutie Komisie nariaďujúce vrátenie pomoci – Povinnosť odôvodnenia – Rozsah
(Článok 88 ods. 3 ES a článok 253 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 14 ods. 1)
10. Pomoc poskytovaná štátmi – Existujúca pomoc a nová pomoc – Opatrenie, ktoré zavádza zmenu existujúcej schémy pomoci – Kvalifikovanie novej pomoci – Kritériá – Posúdenie
[Článok 87 ES; nariadenie Rady č. 659/1999, článok 1 písm. b) a c)]
11. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Voľná úvaha
(Články 87 ES a 88 ES)
12. Námietka nezákonnosti – Rozsah – Akty, ktorých protiprávnosti sa možno dovolávať – Usmernenia Komisie o národnej regionálnej pomoci – Zahrnutie – Podmienky
[Článok 87 ods. 3 písm. a) a c) ES, články 230 ES a 241 ES; oznámenie Komisie 98/C 74/06]
13. Pomoc poskytovaná štátmi – Zákaz – Výnimky – Štátna pomoc na regionálne účely – Kritériá
(Články 87 ES a 88 ES; oznámenie Komisie 98/C 74/06, bod 4.2)
14. Pomoc poskytovaná štátmi – Správne konanie – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Dôkazné bremeno zaťažujúce poskytovateľa a potenciálneho príjemcu pomoci
(Článok 88 ods. 2 ES)
15. Pomoc poskytovaná štátmi – Zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom – Prípadná legitímna dôvera dotknutých osôb – Ochrana – Podmienky a obmedzenia
(Článok 88 ES)
16. Pomoc poskytovaná štátmi – Preskúmanie Komisiou – Pomoc malého významu – Rozdelenie pomoci presahujúcej uplatniteľnú hranicu s cieľom uplatnenia pravidla de minimis na časť pomoci – Neprípustnosť
(Článok 88 ods. 3 ES; nariadenie Komisie č. 69/2001, článok 2 ods. 1 a 2, a nariadenie Komisie č. 1998/2006, článok 2 ods. 2 druhý pododsek)
1. Článok 40 štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora a článok 116 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu priznávajú vedľajšiemu účastníkovi konania právo samostatne uplatňovať nielen tvrdenia, ale aj dôvody, pokiaľ podporujú návrhy jedného z hlavných účastníkov konania a neodlišujú sa úplne od úvah, ktoré sú základom sporu, tak ako je vymedzený medzi žalobcom a žalovaným, čo by malo za následok zmenu predmetu tohto spor.
Pokiaľ ide o rozhodnutie o prípustnosti dôvodov, na ktoré sa vedľajší účastník konania odvoláva, je úlohou Všeobecného súdu preveriť, či tieto dôvody súvisia s predmetom sporu, tak ako ho vymedzili hlavní účastníci konania.
(pozri body 42, 43)
2. V konaní o preskúmaní zlučiteľnosti pomoci poskytnutej členskými štátmi so spoločným trhom môže konečné rozhodnutie Komisie obsahovať určité odlišnosti v porovnaní s rozhodnutím o začatí konania bez toho, aby boli tieto rozdiely dôvodom pre neplatnosť konečného rozhodnutia. V takom prípade Komisia nemusí pristúpiť k zmene rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Je však logické a navyše aj v záujme prípadných príjemcov schémy pomoci, že Komisia v prípade, ak po tom, čo prijala rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania pomoci poskytnutej členským štátom, zistí, že toto rozhodnutie sa zakladá buď na neúplných skutočnostiach, alebo na nesprávnom právnom posúdení týchto skutočností, musí mať možnosť prispôsobiť svoje stanovisko prijatím rozhodnutia o zmene. Také rozhodnutie o zmene, ktoré obsahuje novú výzvu pre dotknutých účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky, im umožní reagovať na zmenu v predbežnom posúdení predmetného opatrenia zo strany Komisie a uviesť v tejto súvislosti svoje stanovisko.
V tejto súvislosti sa Komisia takisto môže najskôr rozhodnúť pre prijatie rozhodnutia o ukončení konania a následne prijať nové rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania založené na jej zmenenom právnom posúdení, ktoré by v podstate malo rovnaký obsah ako rozhodnutie o zmene. Za týchto okolností vzhľadom na hospodárnosť konania a zásadu riadnej správy vecí verejných sa rozhodnutie o zmene zdá vhodnejšie než ukončenie konania a začatie nového konania.
Pokiaľ ide o právne posúdenie takého rozhodnutia o zmene, keďže sa spája s rozhodnutím o začatí konania, aby s ním tvorilo zmenené rozhodnutie o začatí konania, má s ním spoločnú právnu povahu. Jediným cieľom oznámenia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania je totiž získať od dotknutých osôb všetky informácie, ktoré majú pomôcť Komisii v rámci jej budúceho postupu.
(pozri body 70 – 73)
3. Konečné rozhodnutie prijaté Komisiou na účely ukončenia konania vo veci formálneho zisťovania štátnej pomoci stanoveného v článku 88 ods. 2 ES predstavuje akt napadnuteľný na základe článku 230 ES. Takéto rozhodnutie má totiž záväzné právne účinky, ktoré môžu ovplyvniť záujmy dotknutých strán, pretože sa ním končí predmetné konanie a s konečnou platnosťou sa rozhodne o zlučiteľnosti skúmaného opatrenia s uplatniteľnými pravidlami pre štátnu pomoc. Dotknuté strany preto majú vždy možnosť napadnúť konečné rozhodnutie, ktorým sa skončilo konanie vo veci formálneho zisťovania, a musia v tejto súvislosti mať možnosť spochybniť rôzne dôkazné prostriedky, na ktorých sa zakladá konečné stanovisko prijaté Komisiou.
Táto možnosť nezávisí od toho, či rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania má alebo nemá právne účinky, ktoré by mohli byť predmetom žaloby o neplatnosť. Isteže je možné podať žalobu proti rozhodnutiu o začatí konania, ak má konečné právne účinky, ktoré nemôžu byť legalizované a posteriori konečným rozhodnutím. Tak je to v prípade, ak Komisia začne konanie vo veci formálneho zisťovania voči opatreniu, ktoré predbežne posúdi ako novú pomoc, pričom takéto rozhodnutie o začatí konania má vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu samostatné právne účinky. Pozastavenie uplatňovania dotknutého opatrenia vyplývajúce z predbežného posúdenia tohto opatrenia ako novej pomoci podľa článku 88 ods. 3 ES má totiž vo vzťahu ku konečnému rozhodnutiu samostatnú povahu, ktorá je časovo obmedzená až do ukončenia konania vo veci formálneho zisťovania.
Táto možnosť napadnúť rozhodnutie o začatí konania však nemôže viesť k zúženiu procesných práv dotknutých strán tým, že by im zabránila napadnúť konečné rozhodnutie a poukázať na podporu svojej žaloby na vady týkajúce sa všetkých častí konania vedúcich k tomuto rozhodnutiu.
V dôsledku toho skutočnosť, že žalobcovia a vedľajší účastníci konania nepodajú v stanovenej lehote žalobu proti rozhodnutiu Komisie o zmene, im nebráni uviesť žalobné dôvody, ktoré sa zakladajú na protiprávnosti tohto rozhodnutia, smerujúce proti konečnému rozhodnutiu Komisie.
(pozri body 77 – 79)
4. V prípade schémy pomoci Komisia v zásade nie je povinná vykonať analýzu pomoci poskytnutej v jednotlivých prípadoch, ale môže sa obmedziť na skúmanie znakov predmetnej schémy. Navyše osobitné okolnosti vlastné jednotlivým príjemcom schémy pomoci môžu byť posúdené len v štádiu vymáhania pomoci dotknutým členským štátom. Inak by totiž povinnosť vykonať preskúmanie, ktorú má Komisia, bola rozsiahlejšia v prípade schémy, ktorá bola protiprávne zavedená v rozpore s článkom 88 ods. 3 ES, než v prípade, keď si dotknutý členský štát splnil povinnosť oznámenia stanovenú v uvedenom ustanovení, pretože v tomto druhom prípade nie sú osobitné okolnosti prípadných príjemcov zo svojej podstaty známe vo fáze skúmania.
Preto sa Komisia môže obmedziť na preskúmanie schémy pomoci ako takej a nemá povinnosť zohľadniť vzťahy medzi podnikmi, ktoré sú jej príjemcami a dotknutým štátom, ani rozdiely medzi rôznymi dotknutými podnikmi, ani prípadnú legitímnu dôveru, na ktorú sa môžu niektoré z týchto podnikov odvolávať. Tieto okolnosti môžu byť zohľadnené až vo fáze vymáhania individuálnej pomoci.
(pozri body 91, 92)
5. Podľa článku 10 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES, ak Komisia vlastní informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania. Toto ustanovenie netreba chápať ako ustanovenie, ktoré odkazuje na ukončenie fázy predbežného preskúmania, ale skôr ako ustanovenie, ktoré sa vzťahuje na začiatok predbežného preskúmania, čo je podporené skutočnosťou, že Komisia nie viazaná obvyklou lehotou v prípade, že sa predbežné preskúmanie začalo na základe sťažnosti.
Lehota dvoch mesiacov, v ktorej musí Komisia ukončiť fázu predbežného preskúmania, sa uplatní výlučne v prípade pomoci, ktorá bola oznámená členskými štátmi, a nie napríklad v prípade, keď sa fáza predbežného preskúmania začala na základe sťažnosti.
(pozri body 97, 98)
6. V rozsahu, v akom má Komisia výlučnú právomoc posúdiť zlučiteľnosť štátnej pomoci so spoločným trhom, je povinná v záujme náležitého uplatnenia základných pravidiel Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci vykonať náležité a nestranné preskúmanie sťažnosti, ktorá oznamuje existenciu štátnej pomoci nezlučiteľnej so spoločným trhom, a nemôže neustále predlžovať predbežné preskúmanie štátnych opatrení, ktoré sú predmetom sťažnosti týkajúcej sa štátnej pomoci.
Primeranosť dĺžky takého administratívneho konania musí posúdiť v závislosti od okolností každého prípadu, najmä od jeho kontextu, rôznych procesných štádií, ktorými musí Komisia prejsť, zložitosti prípadu, ako aj od jeho významu pre rôzne dotknuté osoby.
(pozri bod 99)
7. Povinnosť Komisie poskytnúť odôvodnenie sa neuplatní na dĺžku konania o preskúmaní opatrenia štátnej pomoci, ale výlučne na samotný obsah rozhodnutia. Odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí byť totiž prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať preskúmanie. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvedených dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka.
Dĺžka konania však nevyplýva z úvah danej inštitúcie, ktorá môže túto dĺžku odôvodniť, ale predstavuje čisto faktickú okolnosť, ktorá závisí výlučne od času, ktorý inštitúcia potrebuje na to, aby uvedené konanie ukončila. Z tohto dôvodu nie je časťou obsahu rozhodnutia, ktorú možno odôvodniť. Vyžaduje len čisto faktické uvedenie rôznych štádií konania až do prijatia predmetného rozhodnutia.
(pozri body 120 – 122)
8. Ak rozhodnutie o začatí konania stanoveného v článku 88 ods. 2 ES obsahuje dostatočnú predbežnú analýzu Komisie, v ktorej sa uvádzajú dôvody, pre ktoré má pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom, je na členskom štáte a potenciálnom príjemcovi pomoci, aby predložili dôkazy preukazujúce, že táto pomoc je zlučiteľná so spoločným trhom.
To však predstavuje iba pravidlo súvisiace s dôkazným bremenom a nie s povinnosťou odôvodnenia, takže je na Komisii, aby v prípade potreby uviedla vo svojom rozhodnutí dôvody, ktoré ju viedli k úvahám, že napriek dôkazom poskytnutým zo strany členského štátu alebo príjemcov je predmetná pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom.
(pozri bod 132)
9. V oblasti štátnej pomoci, ak už pomoc bola poskytnutá v rozpore s ustanoveniami článku 88 ods. 3 ES, Komisia, ktorá môže vnútroštátnym orgánom nariadiť, aby prikázali jej vrátenie, nie je povinná uviesť osobitné dôvody na účely odôvodnenia svojho postupu. Toto riešenie z obdobia pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES naďalej nachádza uplatnenie v rámci článku 14 ods. 1 tohto nariadenia.
Rozhodnutie o vymáhaní pomoci je teda takmer automatickým dôsledkom v prípade konštatovania jej protiprávnosti a nezlučiteľnosti – s jedinou výhradou, ktorá vyplýva z druhej vety uvedeného ustanovenia, že príkaz na vymáhanie nesmie byť v rozpore so všeobecnou zásadou práva Spoločenstva. Komisia teda v tomto ohľade nemá priestor na voľnú úvahu. Ak však už raz uviedla dôvody, pre ktoré považovala predmetnú pomoc za protiprávnu a nezlučiteľnú so spoločným trhom, nemôže mať v takom prípade povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorým nariadila vymáhanie.
(pozri bod 152)
10. V oblasti štátnej pomoci opatrenia, ktorých cieľom je zriadenie alebo zmena pomoci, predstavujú novú pomoc. Konkrétne, keď zmena ovplyvňuje pôvodnú schému z hľadiska jej samotnej podstaty, táto schéma sa zmení na novú schému pomoci. Naopak, pokiaľ zmena nie je podstatná, možno za novú pomoc považovať len samotnú zmenu.
Predovšetkým keď rozhodnutie Komisie o schválení výslovne uvádza podmienku, podľa ktorej musí byť každá žiadosť o pomoc podaná pred začatím realizácie investičných projektov a keď dotknutý členský štát na základe právnej úpravy prijatej po prijatí rozhodnutia o schválení poskytne pomoc pre regionálne projekty, ktorých realizácia začala pred podaním žiadostí o pomoc, ide o novú pomoc v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 88 ES. Táto zmena totiž nemôže byť posúdená ako malá alebo mierna. Keďže Komisia pravidelne podmieňuje schválenie regionálnej pomoci tým, že žiadosť o pomoc musí byť podaná pred začatím realizácie projektov, je zrejmé, že vypustenie tejto podmienky môže ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti opatrenia pomoci so spoločným trhom.
(pozri body 176 – 179)
11. Zlučiteľnosť schémy pomoci so spoločným trhom musí byť posúdená výlučne na základe jej vlastností, a to vzhľadom na politiku Komisie v čase tohto posúdenia. Naopak na posúdenie zlučiteľnosti schémy pomoci so spoločným trhom nemôže mať vplyv okolnosť, že pred touto schémou existovali iné schémy, v súvislosti s ktorými Komisia akceptovala určité opatrenia. V opačnom prípade by totiž Komisia nemala možnosť zmeniť kritériá, na základe ktorých posudzuje zlučiteľnosť štátnej pomoci, teda možnosť, ktorú musí mať, aby mohla reagovať tak na vývoj praxe členských štátov v oblasti poskytovania štátnej pomoci, ako aj na vývoj spoločného trhu.
(pozri bod 190)
12. Článok 241 ES je vyjadrením všeobecnej zásady zaručujúcej každému účastníkovi konania právo napadnúť, s cieľom dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktoré sa ho priamo a osobne týka, platnosť skorších aktov inštitúcií, ktoré, aj keď nemajú formu nariadenia, predstavujú právny základ sporného rozhodnutia, ak tento účastník konania nemal podľa článku 230 ES právo podať priamu žalobu proti týmto aktom, ktorých dôsledky znáša, bez toho, žeby mal možnosť požadovať ich zrušenie.
Pokiaľ ide o usmernenia o národnej regionálnej pomoci, z ich úvodu vyplýva, že všeobecným a abstraktným spôsobom stanovujú kritériá, ktoré Komisia uplatňuje na účely posúdenia zlučiteľnosti regionálnej pomoci so spoločným trhom na základe článku 87 ods. 3 písm. a) a c) ES, a tým zabezpečujú právnu istotu členských štátov, ktoré takú pomoc poskytujú. Konkrétne, podmienka stanovená v bode 4.2 uvedených usmernení sa uplatní na každú pomoc, na ktorú sa uvedené usmernenia vzťahujú, a to bez ohľadu na jej predmet, formu alebo výšku.
Pokiaľ sa Komisia vo svojom konečnom rozhodnutí v rámci svojho posúdenia zlučiteľnosti určitej pomoci so spoločným trhom výslovne odvoláva na bod 4.2 usmernení, aj keď tento bod 4.2 usmernení nepredstavuje právny základ tohto rozhodnutia, podmienku, ktorá je v tomto bode uvedená, možno považovať za podmienku, ktorá všeobecne a abstraktne určuje metódu, pomocou ktorej Komisia posúdila zlučiteľnosť predmetnej pomoci so spoločným trhom. V tomto prípade existuje priama právna súvislosť medzi konečným rozhodnutím Komisie a usmerneniami a keďže účastník konania nemal možnosť požadovať zrušenie týchto usmernení ako všeobecného aktu, tieto usmernenia môžu byť predmetom námietky nezákonnosti.
(pozri body 206, 208 – 210)
13. Cieľom uplatnenia podmienky bodu 4.2 usmernení o národnej regionálnej pomoci, ktorý stanovuje, že programy pomoci musia stanoviť, že žiadosť o poskytnutie pomoci musí byť predložená skôr, než sa práce na projektoch začnú, je preukázať, či má opatrenie pomoci stimulačný účinok v situácii, keď nie je možné úplne preskúmať všetky ekonomické aspekty investičného rozhodnutia budúcich príjemcov pomoci.
V tejto súvislosti z bodu 2 druhého až štvrtého odseku usmernení vyplýva, že Komisia v zásade schvaľuje regionálnu pomoc iba vo forme schémy pomoci, pretože sa domnieva, že individuálna pomoc ad hoc nespĺňa podmienku, podľa ktorej musí byť zabezpečená rovnováha medzi narušením hospodárskej súťaže, ktorá vyplýva z pomoci, a výhodou pomoci, pokiaľ ide o rozvoj znevýhodnených regiónov.
Komisia však v rámci posúdenia zlučiteľnosti oznámenej schémy pomoci so spoločným trhom nepozná osobitné okolnosti – ako vyplýva z ich samotnej podstaty – týkajúce sa rôznych potenciálnych príjemcov schémy a konkrétnych projektov, na ktoré budú môcť žiadať dotácie. Z tohto dôvodu musí Komisia na účely posúdenia zlučiteľnosti schémy pomoci so spoločným trhom vychádzať z kritérií, ktoré sú buď nezávislé od osobitných okolností týkajúcich sa budúcich príjemcov, alebo jednotné pre všetkých budúcich príjemcov.
To, že sa vyžaduje, aby žiadosť o poskytnutie pomoci bola podaná pred začatím realizácie dotovaného projektu, umožňuje zaručiť, že dotknutý podnik jasne prejaví vôľu získať výhody vyplývajúce z predmetnej schémy pomoci pred začatím realizácie uvedeného projektu. Taký postup teda umožňuje vyhnúť sa tomu, aby neboli ex post podávané žiadosti pre projekty, ktorých realizácia sa začala bez ohľadu na existujúcu schému pomoci. Samotné konštatovanie, že žiadosť o poskytnutie pomoci musí byť podaná skôr, než sa začne realizácia investičného projektu, predstavuje vzhľadom na tieto úvahy jednoduchú, relevantnú a primeranú podmienku, na základe ktorej môže Komisia predpokladať existenciu stimulačného účinku.
(pozri bod 215)
14. V oblasti štátnej pomoci keď Komisia rozhoduje o začatí konania vo veci formálneho zisťovania, prináleží dotknutému členskému štátu a príjemcom predmetného opatrenia, aby uplatnili svoje tvrdenia vedúce k preukázaniu toho, že predmetné opatrenie nepredstavuje pomoc alebo že je zlučiteľné so spoločným trhom, keďže predmetom konania vo veci formálneho zisťovania je práve objasniť Komisii všetky údaje vo veci. Hoci je Komisia povinná jasne vyjadriť svoje pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom v čase začatia formálneho konania, aby na ne členský štát a dotknuté osoby mohli čo najlepšie reagovať, faktom zostáva, že je na žiadateľovi o pomoc, aby rozptýlil tieto pochybnosti a preukázal, že predmetné opatrenie je v súlade s podmienkami výnimky. Konkrétne s cieľom získať schválenie pomoci ako výnimky z pravidiel Zmluvy prináleží dotknutému členskému štátu v zmysle jeho povinnosti spolupráce s Komisiou, aby poskytol všetky informácie takej povahy, aby táto inštitúcia mohla preveriť, či podmienky výnimky boli splnené.
(pozri bod 246)
15. Na legitímnu dôveru týkajúcu sa zákonnosti štátnej pomoci sa v zásade, a pokiaľ neexistujú mimoriadne okolnosti, možno odvolávať len vtedy, ak bola táto pomoc poskytnutá v súlade s postupom upraveným v článku 88 ES. Starostlivý hospodársky subjekt musí totiž zvyčajne byť schopný posúdiť, či bol tento postup dodržaný.
Príjemcovia pomoci nerešpektujúci podmienky uvedené v rozhodnutí Komisie o schválení sa tak v zásade nemôžu dovolávať legitímnej dôvery v zákonnosť uvedenej pomoci. Je pravda, že nie je nijako vylúčená možnosť, že príjemcovia protiprávnej pomoci sa môžu v rámci konania o vymáhaní dovolávať mimoriadnych okolností, na základe ktorých mohla byť oprávnene založená ich legitímna dôvera v súlad tejto pomoci s právom, a z toho dôvodu vzniesť námietky proti jej vráteniu. Títo príjemcovia sa však môžu na základe príslušných ustanovení vnútroštátneho práva dovolávať takých mimoriadnych okolností len v rámci konania o vymáhaní na vnútroštátnych súdoch, ktoré majú jediné právomoc – v prípade potreby po tom, čo položili Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu – posúdiť predmetné okolnosti.
Okrem toho, keďže všeobecnou zásadou, ktorú zakotvuje článok 87 ods. 1 ES, je zásada zákazu štátnej pomoci a keďže výnimky z tejto zásady sa vykladajú striktne, rozhodnutie o nevznesení námietok proti schéme pomoci sa týka len skutočne poskytnutej pomoci, ktorá patrí do pôsobnosti tejto schémy, a preto nemôže založiť legitímnu dôveru potenciálnych príjemcov budúcich projektov podobnej pomoci v zlučiteľnosť predmetnej pomoci so spoločným trhom.
(pozri body 274 – 277, 283)
16. V oblasti štátnej pomoci je cieľom pravidla de minimis zjednodušiť administratívne konania tak v záujme príjemcov relatívne bezvýznamnej pomoci, a teda neschopnej narušiť hospodársku súťaž, ako aj v záujme Komisie, ktorá musí mať možnosť sústrediť svoje zdroje na prípady, ktoré majú skutočný význam na úrovni Spoločenstva.
V tejto súvislosti pripustenie možnosti rozdelenia pomoci s cieľom uplatniť pravidlo de minimis na jednu jej časť by neprispievalo k sledovaniu vyššie uvedeného cieľa. Samotná skutočnosť, že od výšky pomoci určenej v prospech podnikov sa odpočíta suma zodpovedajúca hranici de minimis, totiž nezbavuje Komisiu povinnosti preskúmať zlučiteľnosť predmetnej pomoci so spoločným trhom, pokiaľ ide o sumu presahujúcu túto hranicu, ani predmetný podnik povinnosti počkať si na výsledok tohto preskúmania skôr, než túto pomoc využije, alebo prípadne vrátiť túto pomoc za predpokladu protiprávnej pomoci.
Navyše pojem „pomoc de minimis“ naznačuje, že ide o pomoc v malej výške. Pripustenie ex post rozdelenia pomoci presahujúcej hranicu, ktorá sa v tejto súvislosti uplatní, by však viedlo k uplatneniu pravidla de minimis na časť pomoci, ktorej výška v čase jej poskytnutia nebola malá.
Je pravda, že v nadväznosti na vymáhanie celkovej výšky protiprávne poskytnutej pomoci môže predmetný členský štát v zásade okamžite poskytnúť podniku novú pomoc de minimis do výšky hranice 100 000 eur. To však vyžaduje nové rozhodnutie o poskytnutí verejných zdrojov členským štátom, ktorý má možnosť rozhodnúť sa, takže zákaz rozdelenia nemôže byť považovaný za formálne pravidlo.
Preto treba článok 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 69/2001 o uplatňovaní článkov 87 ES a 88 ES pri pomoci de minimis vykladať v tom zmysle, že oslobodenie od oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 88 ods. 3 ES nemôže byť uplatnené na sumy, ktoré sú súčasťou pomoci, ktorej celková výška presahuje hranicu 100 000 eur za obdobie troch rokov. V každom prípade výslovné uvedenie tohto reštriktívneho výkladu článku 2 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 1998/2006 o uplatňovaní článkov 87 ES a 88 ES na pomoc de minimis tak musí byť chápané ako podanie vysvetlenia, a nie ako doplnenie novej podmienky na uplatnenie pravidla de minimis.
(pozri body 304, 305, 308 – 311)