Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NICHOLAS EMILIOU
prednesené 18. apríla 2024(1)
Vec C‑119/23
Virgilijus Valančius
proti
Lietuvos Respublikos Vyriausybė,
za účasti:
Lietuvos Respublikos Seimo kanceliarija,
Lietuvos Respublikos Prezidento kanceliarija,
Saulius Lukas Kalėda
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vnútroštátny postup výberu kandidáta na vymenovanie za sudcu Všeobecného súdu Európskej únie – Článok 19 ods. 2 ZEÚ – Článok 254 ZFEÚ – Požiadavka záruky úplnej nezávislosti kandidáta – Nezávislosť súdnictva – Skupina nezávislých odborníkov – Kritériá výberu – Zoznam kandidátov zoradených podľa úspešnosti“
I. Úvod
1. Vymenovanie sudcov Všeobecného súdu sa riadi článkom 19 ods. 2 ZEÚ a článkom 254 ZFEÚ. Tieto ustanovenia – ktoré sú pomerne stručné a podobne formulované – okrem iného stanovujú, že sudcovia „sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov po porade s výborom uvedeným v článku 255“ a že „sa vyberajú spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií“.
2. Sú zásady stanovené v týchto ustanoveniach uplatniteľné na vnútroštátne postupy výberu kandidátov, ktorých vlády členských štátov navrhujú na funkciu sudcu Všeobecného súdu? Ak áno, vyplývajú z požiadavky nezávislosti stanovenej v týchto ustanoveniach nejaké osobitné povinnosti pre členské štáty, pokiaľ ide o spôsob organizácie a vedenia takýchto postupov? Konkrétne, bráni právo Únie tomu, aby členský štát, ktorý zriadil skupinu nezávislých odborníkov na posúdenie kandidátov a zostavenie zoznamu kandidátov spĺňajúcich požiadavky odbornej spôsobilosti a nezávislosti, vybral z tohto zoznamu iného kandidáta, ako je kandidát umiestnený na prvom mieste?
3. Toto sú v podstate kľúčové otázky položené v prejednávanej veci.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
4. Podľa článku 1 rozhodnutia Rady 2010/124/EÚ z 25. februára 2010 o pravidlách činnosti výboru ustanoveného v článku 255 Zmluvy o fungovaní Európskej únie(2) (ďalej len „výbor zriadený podľa článku 255“) sa tieto pravidlá uvádzajú v prílohe k tomuto rozhodnutiu. Body 6 až 8 týchto pravidiel znejú:
„6. Podávanie návrhov výboru a žiadosť o doplňujúce informácie
Akonáhle vláda niektorého členského štátu navrhne nejakého kandidáta, zašle generálny sekretariát Rady tento návrh predsedovi výboru.
Výbor môže požiadať vládu, ktorá návrh predložila, aby mu zaslala doplňujúce informácie alebo iné údaje, ktoré výbor považuje pri svojich rokovaniach za potrebné.
7. Vypočutie
Výbor vypočúva kandidáta na neverejnom vypočúvaní, pokiaľ nejde o návrh týkajúci sa obnovy funkčného obdobia sudcu alebo generálneho advokáta.
8. Odôvodnenie a prezentácia stanoviska
Stanovisko vydané výborom obsahuje odôvodnenie. V odôvodnení sa uvedú hlavné dôvody, na základe ktorých výbor zaujal dané stanovisko.
Stanovisko výboru sa zašle zástupcom vlád členských štátov. …“
B. Vnútroštátne právo
5. § 52 ods. 3 Lietuvos Respublikos Vyriausybės įstatymas (zákon Litovskej republiky o vláde) z 19. mája 1994(3) stanovuje:
„Vláda vymenúva kandidátov na sudcov Súdneho dvora Európskej únie a Všeobecného súdu Európskej únie [(ďalej len ,Všeobecný súd‘)] po získaní súhlasu prezidenta Litovskej republiky a po porade s litovským parlamentom za podmienok stanovených v Lietuvos Respublikos Seimo statutas [(Štatút Parlamentu Litovskej republiky)].“
6. Body 2 až 4, 13, 15, 19, 21 a 22 Pretendento į Europos Sąjungos bendrojo teismo teisėjus atrankos tvarkos aprašas (Opis postupu výberu kandidátov na funkciu sudcu [Všeobecného súdu]) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, prijatého vyhláškou ministra spravodlivosti Litovskej republiky č. 1R‑65 z 9. marca 2021, stanovujú:
„2. Pracovná skupina pre výberové konanie [ďalej len „pracovná skupina“] je zriadená nariadením predsedu vlády Litovskej republiky. Pracovná skupina sa skladá zo siedmich osôb. Tvoria ju minister spravodlivosti Litovskej republiky (vedúci pracovnej skupiny) a zástupca parlamentu Litovskej republiky, zástupca prezidenta Litovskej republiky, zástupca Súdnej rady, zástupca Fakulty práva Univerzity Mykola Romera, zástupca Fakulty práva Vilniuskej univerzity a zástupca Fakulty práva Univerzity Vytautasa Veľkého. Za tajomníka pracovnej skupiny je vymenovaný úradník Ministerstva spravodlivosti Litovskej republiky.
3. Pracovná skupina so zreteľom na šesť kritérií výberu kandidátov na funkciu sudcu [Všeobecného súdu] stanovených v Zmluvách, na ktorých je Únia založená, a špecifikovaných v šiestej správe o činnosti [výboru zriadeného podľa článku 255]… informuje verejnosť o začatí výberového konania prostredníctvom oznámenia uverejneného na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti a vyzve osoby, ktoré spĺňajú uvedené kritériá výberu, na predloženie prihlášky do výberového konania…
4. Pracovná skupina stanoví lehotu najmenej 10 pracovných dní, v ktorej majú kandidáti predložiť ministerstvu spravodlivosti svoje prihlášky na účasť vo výberovom konaní. …
…
13. Proces výberu pozostáva z posúdenia, či kandidáti spĺňajú kritériá stanovené v bode 3 opisu, vykonaného na základe dokumentov predložených kandidátmi, a z výberového pohovoru. …
…
15. Vo fáze výberu sa uchádzači vyhodnocujú na základe šiestich kritérií stanovených v bode 3 opisu: právnické schopnosti; odborná prax; vhodnosť na výkon sudcovskej funkcie; jazykové znalosti; schopnosť pracovať ako súčasť tímu v medzinárodnom pracovnom prostredí, v ktorom je zastúpených viacero právnych tradícií; a záruky nezávislosti, nestrannosti, bezúhonnosti a morálnej integrity.
…
19. Na konci procesu výberu každý člen pracovnej skupiny pridelí kandidátovi známku od 1 do 10. Najnižšie hodnotenie je 1 bod a najvyššie hodnotenie je 10 bodov. Jednotlivé bodové hodnotenia pridelené členmi pracovnej skupiny sa spočítajú. Zostaví sa zoznam podľa poradia stanoveného na základe dosiahnutých výsledkov. Na zozname musia byť uvedení všetci kandidáti, ktorí podľa posúdenia pracovnej skupiny spĺňajú kritériá pre výber na funkciu sudcu [Všeobecného súdu], bez ohľadu na počet získaných bodov.
…
21. Na záver výberového konania vedúci pracovnej skupiny predloží litovskej vláde návrh právneho predpisu o vymenovaní najvyššie umiestneného kandidáta na vymenovanie za sudcu [Všeobecného súdu], ku ktorému pripojí v prílohe zápisnicu zo zasadnutia pracovnej skupiny (zoznam podľa poradia zostavený pracovnou skupinou s uvedením počtu bodov získaných kandidátmi) a životopis najvyššie umiestneného kandidáta.
22. Ide o odporúčanie týkajúce sa najvyššie umiestneného kandidáta na miesto sudcu [Všeobecného súdu] adresované litovskej vláde, ktorá v súlade s § 52 ods. 3 zákona o vláde navrhuje kandidáta na funkciu sudcu [Všeobecného súdu].“
III. Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky
A. Sporné výberové konanie
7. Pán Virgilijus Valančius, žalobca vo veci samej (ďalej len „žalobca“), bol 13. apríla 2016 vymenovaný do funkcie sudcu Všeobecného súdu na základe návrhu, ktorým ho litovská vláda navrhla ako kandidáta. Funkčné obdobie žalobcu uplynulo 31. augusta 2019, aj po tomto dátume však naďalej vykonával funkciu sudcu Všeobecného súdu, a to na základe článku 5 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Štatút“)(4).
8. Rozhodnutím z 31. júla 2019 litovská vláda požiadala, aby prezident Litovskej republiky a litovský parlament udelili súhlas s kandidatúrou pána Valančiusa na nové funkčné obdobie. Po neúspechu tejto nominácie z dôvodu nemožnosti dosiahnuť konsenzus medzi tromi dotknutými vnútroštátnymi inštitúciami bola v marci 2021 uverejnená výzva na predkladanie kandidatúr na vymenovanie kandidáta na funkciu sudcu Všeobecného súdu. Zároveň bola nariadením predsedu vlády zriadená pracovná skupina a vyhláškou ministra spravodlivosti boli schválené pravidlá, podľa ktorých sa malo výberové konanie uskutočniť.
9. Dňa 10. mája 2021 pracovná skupina vyhodnotila potenciálnych kandidátov a dohodla sa na zozname ôsmich osôb, ktoré podľa jej zistení spĺňali kritériá výberu na funkciu sudcu, zoradených zostupne podľa počtu bodov (ďalej len „zoznam úspešných kandidátov“). Žalobca bol v zozname úspešných kandidátov označený ako najvhodnejší kandidát.
10. Dňa 11. mája 2021 ministerstvo spravodlivosti predložilo kandidatúru žalobcu litovskej vláde.
11. Dňa 6. apríla 2022 litovská vláda navrhla, aby prezident Litovskej republiky a litovský parlament schválili kandidatúru osoby, ktorá sa v zozname úspešných kandidátov umiestnila na druhom mieste. Rozhodnutím zo 4. mája 2022 litovská vláda s prihliadnutím na súhlas prezidenta Litovskej republiky a litovského parlamentu navrhla uvedenú osobu ako kandidáta na funkciu sudcu Všeobecného súdu (ďalej len „prvé rozhodnutie o vymenovaní“).
12. Dňa 5. júla 2022 výbor zriadený podľa článku 255 vydal k uvedenému kandidátovi nepriaznivé stanovisko.
13. Dňa 14. septembra 2022 vláda Litovskej republiky požiadala, aby prezident Litovskej republiky a parlament schválili návrh kandidatúry osoby, ktorá sa v zozname úspešných kandidátov na funkciu sudcu Všeobecného súdu umiestnila na treťom mieste, ktorou bol pán Saulius Lukas Kalėda. Po získaní súhlasu oboch inštitúcií sa litovská vláda rozhodla navrhnúť túto osobu ako kandidáta (ďalej len „druhé rozhodnutie o vymenovaní“)(5).
14. Na základe kladného stanoviska výboru zriadeného podľa článku 255 bol pán Kalėda 15. septembra 2023 vymenovaný zástupcami vlád členských štátov za sudcu Všeobecného súdu a 27. septembra 2023 zložil prísahu na zasadnutí Všeobecného súdu, čím sa funkčné obdobie žalobcu ako sudcu Všeobecného súdu skončilo.
B. Konanie vo veci samej a konanie na Súdnom dvore
15. Dňa 18. mája 2022 žalobca podal na Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva) žalobu o neplatnosť prvého rozhodnutia o vymenovaní, ktorou sa najmä domáhal, aby bola litovskej vláde uložená povinnosť obnoviť konanie o prejednaní a navrhnutí kandidáta na funkciu sudcu Všeobecného súdu v súlade s postupmi stanovenými zákonom a v tomto rámci predložiť na prejednanie a navrhnúť kandidáta, ktorého pracovná skupina zaradila na najvyššie miesto. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že vnútroštátny postup výberu kandidáta na funkciu sudcu Všeobecného súdu (ďalej len „sporný vnútroštátny postup“), tak ako sa uskutočnil, je v rozpore so zásadami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 2 ZEÚ a z článku 254 druhého odseku ZFEÚ. Žalobca následne rozšíril rozsah svojej žaloby tak, aby sa vzťahovala aj na druhé rozhodnutie o vymenovaní.(6)
16. Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius), ktorý má pochybnosti o správnom výklade uvedených ustanovení práva Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vyžaduje článok 254 [ZFEÚ] v spojení s článkom 19 ods. 2 [ZEÚ], ktorý stanovuje, že členovia [Všeobecného súdu] sa vyberajú spomedzi osôb, ,ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií‘, aby bol kandidát na vymenovanie do [Všeobecného súdu] vybraný v členskom štáte Európskej únie výlučne na základe odborných schopností?
2. Je vnútroštátna prax, o akú ide v prejednávanej veci, podľa ktorej vláda členského štátu zodpovedná za navrhnutie kandidáta na vymenovanie do funkcie sudcu [Všeobecného súdu] v záujme zabezpečenia transparentnosti výberu konkrétneho kandidáta zriadi na posúdenie kandidátov skupinu nezávislých odborníkov, ktorá po vypočutí všetkých kandidátov zostaví zoznam kandidátov zoradených podľa vopred stanovených jasných a objektívnych kritérií výberu a v súlade s vopred oznámenými podmienkami a navrhne vláde kandidáta, ktorý sa na základe svojich odborných schopností a spôsobilosti umiestnil na najvyššom mieste, ale vláda navrhne na vymenovanie za sudcu Európskej únie iného kandidáta, ako je kandidát umiestnený na prvom mieste, v súlade s požiadavkou záruky úplnej nezávislosti kandidáta a s ostatnými požiadavkami na výkon sudcovskej funkcie stanovenými v článku 254 [ZFEÚ] v spojení s článkom 19 ods. 2 [ZEÚ], a to so zreteľom na skutočnosť, že sudca, ktorý mohol byť vymenovaný nezákonne, by mohol ovplyvňovať rozhodovanie [Všeobecného súdu]?“
17. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 26. septembra 2023 bola vnútroštátnemu súdu zaslaná žiadosť o informácie, v ktorej Súdny dvor požiadal vnútroštátny súd o vyjadrenie, či skutočnosť, že pán Kalėda bol rozhodnutím zástupcov vlád členských štátov z 15. septembra 2023 vymenovaný za sudcu Všeobecného súdu, má nejaký vplyv na predmet sporu vo veci samej, a ak áno, či vnútroštátny súd chce zotrvať na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Listom z 10. októbra 2023 vnútroštátny súd uviedol, že dané vymenovanie nemá vplyv na predmet sporu vo veci samej a že trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
18. Písomné pripomienky v tomto konaní predložili žalobca, česká, litovská, maďarská, holandská, poľská a švédska vláda, ako aj Európska komisia. Žalobca, česká vláda, Írsko, litovská a poľská vláda, ako aj Komisia tiež predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. januára 2024.
IV. Analýza
19. Vnútroštátny súd sa svojimi dvoma otázkami, ktoré možno posúdiť spoločne, v podstate pýta, či článok 19 ods. 2 ZEÚ a článok 254 ZFEÚ bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej vláda členského štátu, ktorá zriadila skupinu nezávislých odborníkov na posúdenie kandidátov, ktorí majú byť navrhnutí na funkciu sudcu Všeobecného súdu, a zostavenie zoznamu kandidátov spĺňajúcich požiadavky odbornej spôsobilosti a nezávislosti stanovené v Zmluvách EÚ, môže z tohto zoznamu vybrať iného kandidáta, ako je kandidát umiestnený na prvom mieste.
20. Pred meritórnym posúdením tejto otázky preskúmam určité procesné otázky predbežnej povahy.
A. Procesné otázky: právomoc Súdneho dvora, prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania a nevyhnutnosť odpovede
21. Niektoré vlády členských štátov, ktoré predložili pripomienky, uviedli viacero tvrdení, ktorými spochybnili právomoc Súdneho dvora a/alebo prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania a/alebo nevyhnutnosť odpovede Súdneho dvora na otázky položené vnútroštátnym súdom. Aj keď uvedení účastníci konania svoje tvrdenia týkajúce sa uvedených troch problematických otázok spojili, ja ich preskúmam osobitne.
1. O právomoci
22. Po prvé niektoré vlády zaujali stanovisko, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na položené otázky. Podľa ich názoru vzhľadom na to, že postup, ktorým vláda navrhuje kandidáta, sa riadi výlučne vnútroštátnym právom, ustanovenia práva Únie, ktorých výklad sa požaduje, nie sú vo veci samej uplatniteľné. Niektoré vlády tiež poukazujú na komplexnú povahu postupu vymenovania do funkcie sudcu Všeobecného súdu, ktorý sa končí prijatím rozhodnutia prijatého na základe spoločnej dohody zástupcov vlád členských štátov, ktoré nepodlieha preskúmaniu zákonnosti Súdnym dvorom. Tvrdia, že Súdny dvor a fortiori nemôže mať právomoc rozhodovať o zákonnosti vnútroštátnej fázy tohto komplexného postupu.
23. V tejto súvislosti hneď na úvod uvádzam, že položené otázky sa týkajú pôsobnosti článku 19 ods. 2 ZEÚ a článku 254 ZFEÚ, čo je otázka, ktorá si vyžaduje výklad týchto ustanovení primárneho práva Únie a ako taká v plnom rozsahu patrí do právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ.(7)
24. Okrem toho pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry organizácia súdnictva v členských štátoch síce patrí do právomoci týchto štátov, nič to však nemení na skutočnosti, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie. To osobitne platí, pokiaľ ide o vnútroštátne pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí o vymenovaní sudcov a prípadne pravidlá týkajúce sa súdneho preskúmania takýchto postupov vymenovania.(8) Zdá sa mi, že takáto zásada sa musí a fortiori uplatňovať na vnútroštátne pravidlá týkajúce sa prijímania rozhodnutí, ktoré majú byť – ako vysvetlím neskôr – súčasťou postupu vymenovania členov Súdneho dvora Európskej únie.
25. Okrem toho nie som presvedčený o tom, že je možné vyvodiť analógiu medzi prejednávanou vecou a vecami, v ktorých Súdny dvor rozhodol, že podľa článku 263 ZFEÚ nemá právomoc preskúmavať platnosť aktov prijatých zástupcami vlád členských štátov, ktorí nekonajú v postavení členov Rady, ale v postavení zástupcov svojich vlád, a teda spoločne vykonávajú právomoci členských štátov, ako je to v prípade rozhodovania o vymenovaní členov Súdneho dvora Európskej únie.(9)
26. Napadnuté rozhodnutia nie sú aktmi medzivládnej povahy, ale aktmi prijatými litovskými orgánmi na základe vnútroštátneho práva. Tieto akty možno považovať, ako tvrdia niektoré vlády, za predbežné akty v tom zmysle, že majú predstavovať štádium komplexného postupu, ktorý nakoniec vedie k prijatiu rozhodnutia medzivládnej povahy. Faktom však zostáva, že hoci napadnuté rozhodnutia – ktoré nepochybne vyvolávajú určité právne účinky – môžu podliehať súdnemu preskúmania podľa vnútroštátneho práva, nedostatok právomoci Súdneho dvora vo vzťahu k inému, odlišnému aktu (rozhodnutie o vymenovaní prijaté zástupcami vlád členských štátov) je zjavne irelevantný na účely určenia spôsobilosti (resp. povinnosti) Súdneho dvora odpovedať na prejudiciálne otázky podľa článku 267 ZFEÚ, pokiaľ sa týkajú výkladu práva Únie.
2. O prípustnosti
27. Po druhé niektoré vlády tvrdili, že položené otázky sú neprípustné, a to v rozsahu, v akom odpoveď na tieto otázky nie je nutná na vyriešenie sporu prejednávaného vnútroštátnym súdom. Toto stanovisko odôvodnili dvomi dôvodmi: i) vnútroštátny súd nemá právomoc vyhovieť návrhom žalobcu (vydať súdny príkaz proti vláde), keďže by to znamenalo výkon právomocí vlády v oblasti zahraničnej politiky, a ii) položené otázky sú hypotetické v rozsahu, v akom sporný vnútroštátny postup – aj za predpokladu, že by sa príslušné ustanovenia práva Únie mali považovať za uplatniteľné – sa v každom prípade uskutočnil v súlade s týmito ustanoveniami.
28. Je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z ustálenej judikatúry, výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, prislúcha, aby s ohľadom na osobitné okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia pre vydanie rozsudku, ako aj relevantnosť prejudiciálnych otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru. V dôsledku toho platí, že ak sa položené otázky týkajú výkladu právnej normy Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že výklad právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili.(10)
29. V prejednávanej veci nevidím nijakú skutočnosť, ktorá by mohla túto prezumpciu vyvrátiť. Pred vnútroštátnym súdom totiž prebieha skutočný spor, v ktorom sa žalobca odvoláva na ustanovenia práva Únie, ktorých výklad je predmetom prejudiciálnych otázok.(11) Otázky, či sú uvádzané ustanovenia práva Únie skutočne uplatniteľné v tomto spore, a ak áno, či boli dodržané, sa týkajú merita prejudiciálnych otázok, a teda nemôžu mať vplyv na prípustnosť týchto otázok.(12)
30. Za presvedčivejšie nepovažujem ani tvrdenie založené na údajnom nedostatku právomoci vnútroštátneho súdu preskúmať napadnuté rozhodnutia alebo vyhovieť návrhom žalobcu konkrétnou formou, ktorú požaduje. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na otázky týkajúce sa výkladu práva Únie položené vnútroštátnym súdom sa musí odpovedať s ohľadom na skutkový a právny rámec, ktorý tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať.(13) Otázky, či je žaloba prejednávaná vnútroštátnym súdom prípustná alebo či bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný v súlade s príslušnými pravidlami upravujúcimi vnútroštátne konanie, presahujú rámec právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ.(14)
31. Z rovnakého dôvodu otázka, či príslušné vnútroštátne orgány správne uplatnili zásady vyplývajúce z relevantných ustanovení práva Únie v rámci sporného vnútroštátneho postupu alebo nie, je opäť otázkou, ktorú Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať. Na účely tohto konania stačí uviesť, že účastníci konania vo veci samej sa v tejto otázke nezhodujú a vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor o pomoc, aby mohol v tejto súvislosti rozhodnúť. To postačuje na vyhlásenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania za prípustný. V rámci prejudiciálneho konania je úlohou Súdneho dvora objasniť správny výklad dotknutých ustanovení práva Únie a úlohou vnútroštátneho súdu je uplatniť tieto ustanovenia tak, ako boli vyložené, na konkrétne okolnosti danej veci(15) a vyvodiť z ich prípadného porušenia všetky primerané dôsledky(16).
3. O nevyhnutnosti odpovede
32. Po tretie niektoré vlády tvrdia, že vzhľadom na to, že pán Kalėda medzitým nastúpil do funkcie, konanie vo veci samej sa stalo bezpredmetným, čo znamená že nie je nutné odpovedať na položené otázky. Zastávajú názor, že aj keby boli sporným vnútroštátnym postupom porušené práva žalobcu (quod non), jeho žalobným návrhom by už nebolo možné vyhovieť: rozhodnutie vnútroštátneho súdu by nemalo vplyv na platnosť rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov o vymenovaní pána Kaledu za sudcu Všeobecného súdu.
33. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prejudiciálne konanie najmä predpokladá, že pred vnútroštátnym súdom skutočne prebieha konanie, v rámci ktorého má tento súd vydať rozhodnutie, pri ktorom bude môcť zohľadniť rozsudok vydaný v prejudiciálnom konaní.(17)
34. V prejednávanej veci súhlasím s názorom týchto vlád, že aj keby vnútroštátny súd zrušil napadnuté rozhodnutia, nemalo by to priamy vplyv na platnosť rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov o vymenovaní pána Kalėdu za sudcu Všeobecného súdu. V tejto súvislosti by som mimochodom poznamenal, že účastníci konania sa zdá sa zhodujú na tom, že pán Kalėda spĺňa požiadavky stanovené v Zmluvách. Podobne tak sa mi zdá, že návrh žalobcu, aby vnútroštátny súd obnovil výberové konanie na kandidáta na funkciu sudcu Všeobecného súdu, sa už stal bezpredmetným v rozsahu, v akom pracovné miesto, na ktoré sa výberové konanie uskutočnilo, už nie je k dispozícii.
35. V tejto súvislosti možno pre úplnosť dodať, že konečné overenie toho, či daný kandidát spĺňa požiadavky spôsobilosti a nezávislosti stanovené v Zmluvách, je úlohou, ktorá prináleží zástupcom vlád členských štátov, a toto posúdenie nemôže byť predmetom súdneho preskúmania súdmi Únie alebo vnútroštátnymi súdmi. Člen Súdneho dvora Európskej únie nemôže byť po vymenovaní automaticky zbavený svojej funkcie v dôsledku pochybenia, ku ktorému (údajne alebo skutočne) došlo počas procesu výberu na vnútroštátnej úrovni. To by bolo v rozpore so zásadou neodvolateľnosti sudcov(18).
36. To však neznamená, že pochybenia vzniknuté v rámci postupu vymenovania sa nedajú napraviť. Článok 6 Štatútu stanovuje, že „sudca môže byť zbavený funkcie alebo práva na dôchodok alebo ostatných výhod súvisiacich s jeho funkciou, len ak podľa jednomyseľného stanoviska sudcov a generálnych advokátov Súdneho dvora už nespĺňa požadované podmienky alebo neplní záväzky vyplývajúce z jeho funkcie. … Ak je dotknutý sudca členom Všeobecného súdu alebo osobitného súdu, Súdny dvor rozhoduje po porade s dotknutým súdom…“.(19)
37. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak by sa po vymenovaní sudcu objavila akákoľvek skutočnosť, ktorá by mohla vyvolať pochybnosti o tom, či posúdenie zástupcami vlád členských štátov bolo vykonané na základe úplných, správnych a pravdivých informácií, Súdny dvor by mohol túto záležitosť preskúmať a prípadne rozhodnúť o začatí konania stanoveného v článku 6 Štatútu. Môže to tak byť napríklad v prípade, keď kandidát vedome poskytol príslušným vnútroštátnym orgánom alebo výboru zriadenému podľa článku 255 zavádzajúce informácie a/alebo sfalšované dokumenty.(20)
38. Je tiež dôležité poznamenať, že právomoc Súdneho dvora preskúmať po vymenovaní takéto otázky je vymedzená povinnosťou a nie širokou diskrečnou právomocou. Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vrátane rozsudku Simpson (vec, ktorá sa týkala pochybenia v postupe vymenovania sudcu vtedajšieho Súdu pre verejnú službu Európskej únie), zo základného práva na nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty, vyplýva, že „každý súd má povinnosť overiť, či jeho zloženie zodpovedá takémuto súdu, ak v tejto otázke vzniknú vážne pochybnosti. Toto overenie je nevyhnutné vzhľadom na dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudiť u osoby podliehajúcej súdnej právomoci. V tomto zmysle preskúmanie predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorej dodržiavanie patrí do oblasti verejného poriadku a musí byť overené ex offo“.(21)
39. Bez ohľadu na uvedené nepovažujem za zrejmé, že dotknutý spor sa stal bezpredmetným. Vnútroštátny súd totiž na otázku Súdneho dvora v tejto súvislosti uviedol, že konanie vo veci samej stále prebieha a nepovažuje za potrebné vziať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ späť, keďže odpoveď na tieto otázky je naďalej nevyhnutná na jeho rozhodnutie sporu.(22) Okrem toho žalobca na pojednávaní uviedol – pričom litovská vláda mu neoponovala – že keď sa konanie po jeho prerušení nariadenom vnútroštátnym súdom podľa článku 267 ZFEÚ obnoví, bude môcť zmeniť žalobné návrhy napríklad tak, že navrhne vydanie deklaratórneho rozsudku, ktorý by mu mohol poskytnúť zadosťučinenie ako formu náhrady, alebo sa bude domáhať peňažnej náhrady škody.
40. Vzhľadom na informácie, ktoré poskytli tak vnútroštátny súd, ako aj účastníci konania vo veci samej, preto zastávam názor, že odpoveď na položené otázky je naďalej nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť spor, ktorý prejednáva.
B. O veci samej
41. Postup a požiadavky týkajúce sa vymenovania sudcov Všeobecného súdu upravuje článok 19 ods. 2 ZEÚ a článok 254 ZFEÚ. Tieto ustanovenia, ktoré sú podobne formulované, stanovujú najmä, že sudcovia Všeobecného súdu: i) „sa vyberajú spomedzi osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti a ktoré spĺňajú predpoklady požadované na obsadenie najvyšších sudcovských funkcií“, a ii) „sú vymenúvaní na základe vzájomnej dohody vlád členských štátov“ po porade s výborom zriadeným podľa článku 255.
42. Prvá otázka, ktorá je podstatou prejednávanej veci, spočíva v tom, či požiadavka vyplývajúca z týchto ustanovení, aby sudcovia Všeobecného súdu boli vyberaní z osôb, ktoré poskytujú záruku úplnej nezávislosti (ďalej len „požiadavka nezávislosti“), zakladá pre členské štáty akúkoľvek povinnosť, pokiaľ ide o postup výberu kandidátov, ktorí majú byť navrhnutí na tieto funkcie.
43. Väčšina vlád, ktoré predložili pripomienky, vyjadrila v tejto súvislosti negatívny názor. Zdôrazňujú, že článok 19 ods. 2 ZEÚ a článok 254 ZFEÚ sa týkajú postupu, ktorým sú kandidáti vymenovaní za sudcov, teda postupu, ktorý nasleduje po tom, ako členský štát navrhne kandidáta. Tieto ustanovenia naopak neobsahujú nijaké osobitné pravidlo, pokiaľ ide o spôsob, akým majú členské štáty vyberať kandidátov. Tieto vlády preto tvrdia, že postup výberu kandidátov patrí do výlučnej právomoci členských štátov, ktoré v tejto súvislosti disponujú neobmedzenou diskrečnou právomocou.
44. Na nasledujúcich stranách vysvetlím, prečo sa s týmto názorom nestotožňujem. Predtým, ako sa budem zaoberať týmito tvrdeniami, je však vhodné uviesť pár úvodných poznámok k pojmu „nezávislosť súdnictva“ a čo tento pojem znamená v situáciách, o akú ide vo veci samej.
1. O pojme „nezávislosť súdnictva“
45. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora článok 19 ZEÚ presnejšie vyjadruje základnú hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ(23), pričom povinnosť zabezpečiť súdne preskúmanie v právnom poriadku Únie priznáva Súdnemu dvoru Európskej únie a vnútroštátnym súdom.(24) Súdny dvor sa vyjadril, že právo na účinné súdne preskúmanie nezávislým súdom – ktoré je v súčasnosti zakotvené v článku 47 Charty – je „inherentnou súčasťou existencie právneho štátu“(25). Súdny dvor tiež rozhodol, že záruka nezávislosti – ktorá má dve hľadiská, nezávislosť stricto sensu a nestrannosť(26) – je neoddeliteľne spojená s poslaním súdnictva, a teda sa vyžaduje tak na úrovni Únie (vo vzťahu k členom Súdneho dvora Európskej únie), ako aj na úrovni členských štátov (vo vzťahu k členom vnútroštátnych súdov, ktorí môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie)(27).
46. Okrem toho Súdny dvor spresnil, že záruka nezávislosti predpokladá existenciu pravidiel upravujúcich výkon spravodlivosti, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu vonkajšími činiteľmi a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom.(28)
47. Z ustálenej judikatúry konkrétne vyplýva, že musia existovať dva súbory pravidiel. Jeden súbor pravidiel – ktorý možno považovať za pravidlá ex ante – má za cieľ zabezpečiť, aby za sudcov mohli byť vymenované len osoby, ktoré sú a javia sa byť nezávislé. Tieto pravidlá zahŕňajú hmotnoprávne podmienky a procesné pravidlá, ktorými sa riadi prijímanie rozhodnutí o vymenovaní.(29) Druhý súbor pravidiel – ktoré možno považovať za pravidlá ex post – má za cieľ zabezpečiť, aby osoby vymenované za sudcov vykonávali súdne funkcie tak, aby nemohli vzniknúť nijaké objektívne odôvodnené pochybnosti o ich nezávislosti. Tieto pravidlá zahŕňajú najmä pravidlá stanovujúce dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania členov súdneho zboru,(30) ako aj ďalšie aspekty činnosti sudcov(31).
48. Z uvedenej judikatúry teda expressis verbis vyplýva, že v práve Únie existuje len jeden pojem „nezávislosť súdnictva“(32), ktorý sa vzťahuje rovnako na súdy Únie aj na vnútroštátne súdy. Na tento účel musia príslušné právne systémy disponovať najmä pravidlami upravujúcimi vymenovanie sudcov, prijatými zákonodarnou mocou(33) a formulovanými dostatočne jasne, presne a komplexne(34), aby bola zachovaná skutočná a zjavná nezávislosť(35).
49. Po objasnení uvedených skutočností je potrebné zaoberať sa ďalšou otázkou, a to, či a prípadne ako možno uvedené zásady uplatniť v takej situácii, o akú ide vo veci samej.
2. Postup výberu kandidátov na funkciu sudcu Všeobecného súdu
50. V tomto štádiu sa musím vrátiť k námietkam spomenutým v bode 43 vyššie, ktoré vzniesli niektoré vlády a ktoré sa týkajú uplatniteľnosti zásad vyplývajúcich z článku 19 ods. 2 ZEÚ a článku 254 ZFEÚ na sporný vnútroštátny postup.
51. Je pravda, že daný postup a rozhodnutia, ktoré litovská vláda prijala na jeho konci, ak sa posudzujú samostatne, sa netýkajú vymenovania sudcu, keďže vedú len k výberu kandidáta na túto funkciu. Táto skutočnosť však podľa môjho názoru nemá v tejto súvislosti nijaký význam. Tvrdenia, ktoré v tejto súvislosti uvádzajú niektoré vlády, sa mi totiž zdajú byť mimoriadne formalistické.
52. Vnútroštátne postupy výberu kandidátov a rozhodnutia, ktorými sa tieto postupy ukončujú, sú neoddeliteľnou súčasťou celkového postupu vedúceho k vymenovaniu sudcov Všeobecného súdu. Tento postup pozostáva z troch rôznych etáp: jedna prebieha na vnútroštátnej úrovni (výber kandidáta), jedna prebieha na úrovni Únie (na výbore zriadenom podľa článku 255(36)) a jedna prebieha na medzivládnej úrovni (keď zástupcovia vlád členských štátov prijímajú rozhodnutie).
53. Každá z týchto troch etáp predstavuje nevyhnutnú fázu postupu. Konkrétne zástupcovia vlád členských štátov môžu prijať rozhodnutie o vymenovaní člena Súdneho dvora Európskej únie len vtedy, ak vnútroštátna vláda predložila na tento účel formálny návrh (a ak dotknutú osobu vypočul výbor zriadený podľa článku 255).
54. Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že členské štáty majú vzhľadom na neexistenciu úpravy tejto otázky v Zmluvách široký rozhodovací priestor, pokiaľ ide o spôsob organizácie, štruktúry a priebehu postupu výberu svojich kandidátov. Tieto orgány môžu zaviesť štandardný postup, ktorý sa uplatňuje vo všetkých podobných prípadoch vymenovania, alebo naopak uplatniť zakaždým postup ad hoc. Tieto postupy môžu byť pomerne jednoduché a priamočiare, alebo môžu pozostávať z rôznych procesných štádií, napríklad zapojením rôznych inštitúcií a/alebo orgánov do procesu výberu.
55. V tejto súvislosti teda považujem za dosť primeraný postup výboru zriadeného podľa článku 255, ktorý uviedol, že existencia „otvoreného transparentného a dôkladného vnútroštátneho výberového konania“ je skutočnosťou, ktorá sa pri posudzovaní vhodnosti kandidáta posudzuje kladne; zatiaľ čo neexistencia takého konania nemôže byť sama o sebe dôvodom na to, aby bol kandidát považovaný za nevhodného na funkciu.(37)
56. V tejto súvislosti môže byť užitočné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nijaké ustanovenie práva Únie (vrátane článkov 2 a 19 ZEÚ) neukladá členským štátom povinnosť prijať nejaký konkrétny ústavný model upravujúci vzťahy a vzájomné pôsobenie medzi jednotlivými zložkami štátnej moci, najmä pokiaľ ide o definovanie a vymedzenie ich právomocí.(38) Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že ako vyplýva z článku 4 ods. 2 ZEÚ, Únia rešpektuje národnú identitu členských štátov, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch, čo znamená, že tieto štáty majú určitú mieru voľnej úvahy pri zabezpečovaní uplatňovania zásad právneho štátu.(39)
57. Pokiaľ teda ide o vymenovanie vnútroštátnych sudcov, Súdny dvor rozhodol, že samotná skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava stanovuje, že predmetné rozhodnutia sú prijímané prezidentom(40), premiérom(41) alebo zákonodarnými orgánmi štátu(42), alebo po porade s nimi, sama osebe nepredstavuje skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť nezávislosť sudcov vo vzťahu k týmto inštitúciám. Súdny dvor tiež rozhodol, že zapojenie poradných orgánov, napríklad zložených z iných sudcov, za predpokladu, že tieto orgány sú samy osebe dostatočne nezávislé, môže prispieť k väčšej objektivite tohto postupu tým, že vymedzí rozhodovací priestor, ktorý majú ostatné inštitúcie zapojené do tohto postupu. Zapojenie takýchto orgánov však nemožno považovať za nevyhnutné.(43) Problematické samo osebe nie je ani to, že inštitúcia, ktorá má rozhodovaciu právomoc, disponuje pri výbere kandidátov na vymenovanie určitou mierou voľnej úvahy.(44)
58. Napriek tomu Súdny dvor opakovane spresnil, že široký rozhodovací priestor členských štátov pri usporiadaní vzťahov medzi orgánmi verejnej moci, vymedzení ich vlastnej štruktúry súdnictva a – v neposlednom rade – regulovaní postupu vymenovania vnútroštátnych sudcov ich nezbavuje povinnosti dodržiavať právo Únie. Členské štáty sú predovšetkým povinné rešpektovať požiadavku nezávislosti súdov, ktorá vyplýva z článkov 2 a 19 ZEÚ.(45) Ako sa uvádza v bode 24 vyššie, z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že organizácia súdnictva v členských štátoch síce patrí do právomoci týchto štátov, nič to však nemení na skutočnosti, že členské štáty musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie.
59. Tieto zásady sa musia nevyhnutne uplatňovať na postup vymenovania sudcov Všeobecného súdu a každú z jeho troch etáp. Tvrdenie, že prvá etapa tohto postupu by sa napriek jej zásadnému charakteru a rozhodujúcej úlohe, ktorú zohráva rozhodnutie prijaté na jej konci, mala považovať za „oblasť bez pôsobnosti práva Únie“, vnímam ako neprirodzené a nezmyselné.(46) Nie je totiž náhoda, že Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa nezávislosti súdnictva často odkazuje na postup vymenovania sudcov(47), ktorý podľa môjho názoru zahŕňa všetky jednotlivé procesné štádiá, ktoré v konečnom dôsledku vedú k formálnemu vymenovaniu sudcov.
60. Na druhej strane je mi však rovnako jasné, že každú etapu nemožno posudzovať samostatne: v skutočnosti záleží na tom, ako môže byť celkový postup pozostávajúci z rôznych etáp objektívne vnímaný verejnosťou.(48)
61. V tejto súvislosti podľa môjho názoru nemožno konštatovať, že členský štát dodržiava právo Únie, ak vnútroštátny postup výberu kandidátov na funkciu člena Súdneho dvora Európskej únie, ako je koncipovaný vnútroštátnou zákonodarnou mocou alebo jednoducho ako ho príslušné orgány uplatňujú v praxi,(49) môže narušiť integritu celkového postupu vymenovania a v dôsledku toho aj jeho výsledok.(50) Tak je to v prípade, ak bez ohľadu na existenciu ustanovení práva Únie, ktoré upravujú na jednej strane ďalšie dve etapy postupu vymenovania(51) a na druhej strane iné aspekty súdnej činnosti s cieľom zabezpečiť jej výkon bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu,(52) postup výberu kandidátov môže vyvolávať oprávnené pochybnosti o nezávislosti vybranej osoby.
62. Uvediem pár extrémnych príkladov: bolo by to tak napríklad v prípade výzvy na predkladanie prihlášok, v ktorej sa ako požiadavka, ktorú musia kandidáti spĺňať, uvádza členstvo v konkrétnej politickej strane, alebo v prípade rozhodnutia vybrať kandidáta, ktorý otvorene vyhlásil (v tlači, pred nejakým verejným orgánom alebo výborom atď.), že bude konať v záujme svojho štátu pôvodu alebo podľa pokynov inštitúcie, ktorá ho vybrala.
63. Nemôžem preto súhlasiť ani s tvrdením niektorých vlád, že rozhodnutie o tom, či daný kandidát spĺňa požiadavky stanovené v Zmluvách, je úlohou, ktorá prináleží výlučne výboru zriadenému podľa článku 255.
64. Je jednoznačné, že v tejto súvislosti má hrať kľúčovú úlohu výbor podľa článku 255. Overenie „vhodnosti kandidátov na výkon funkcie sudcu a generálneho advokáta Súdneho dvora a Všeobecného súdu“ totiž predstavuje samotný zmysel existencie takého výboru. Podľa môjho názoru je tiež úplne zrejmé, že zriadenie výboru podľa článku 255 – ktorého korene možno vidieť v „poradnom výbore“, o ktorom sa uvažovalo v takzvanej Záväznej správe z januára 2000(53) a v Záverečnej správe pracovnej skupiny zaoberajúcej sa fungovaním Súdneho dvora z marca 2003(54) – nebolo zamýšľané len ako cvičenie pro forma, ale malo skutočne „zdvihnúť latku“ pre členské státy.(55)
65. Aj napriek tomu zostáva pravdou, že výbor zriadený podľa článku 255 je len poradným orgánom, ktorý vydáva nezáväzné stanovisko k danej veci. Jeho úlohu nemožno chápať ako úlohu jediného orgánu povereného overiť odbornú spôsobilosť a nezávislosť kandidátov. Z vyššie uvedených dôvodov si myslím, že zabezpečenie splnenia týchto požiadaviek prináleží všetkým inštitucionálnym subjektom zapojeným do tohto postupu (vnútroštátne orgány, výbor zriadený podľa článku 255 a zástupcovia vlád členských štátov), pričom každý z nich koná v rámci svojich právomocí a v príslušnej etape postupu.
66. Práve s ohľadom na uvedené zásady sa teraz budem zaoberať prejudiciálnymi otázkami, ktoré položil Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius), ako boli preformulované v bode 19 vyššie.
3. Sporný vnútroštátny postup
67. Z uvedených úvah vyplýva, že na účely riešenia otázok, ktoré vznikajú v prejednávanej veci, kľúčová otázka spočíva v tom, či sporný vnútroštátny postup, ako je koncipovaný a/alebo uplatňovaný litovskými orgánmi, môže narušiť integritu postupu vymenovania dotknutého sudcu Všeobecného súdu.
68. V zásade prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil túto otázku s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti. S cieľom pomôcť vnútroštátnemu súdu však uvádzam, že nevidím nijakú právnu alebo skutkovú okolnosť systémovej alebo konkrétnej povahy(56), ktorá by sama osebe alebo v spojení s inými okolnosťami(57) mohla vyvolať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci objektívne odôvodnené pochybnosti o nezávislosti kandidáta navrhnutého na funkciu sudcu Všeobecného súdu.
69. Po prvé považujem za dôležité zdôrazniť – hneď na začiatku – že všetky osoby, ktoré boli zaradené do zoznamu zostaveného pracovnou skupinou, podľa posúdenia tejto skupiny spĺňali požiadavky spôsobilosti a nezávislosti stanovené v Zmluvách EÚ.(58) Okrem toho, ako bolo uvedené vyššie, vyrozumel som, že v konaní vo veci samej nevznikli nijaké pochybnosti o tom, či pán Kalėda skutočne spĺňal tieto požiadavky.
70. Po druhé som tiež vyrozumel, že litovská vláda v rámci sporného vnútroštátneho postupu v nijakom prípade neporušila právny rámec, ktorý si sama stanovila a ktorý bola povinná dodržať(59). Konkrétne sa podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zdá, že pracovná skupina je poradným orgánom a jej odporúčanie týkajúce sa vymenovania najvyššie umiestneného kandidáta zrejme nie je pre vládu záväzné.
71. Po tretie nijaké ustanovenie práva Únie vrátane článku 19 ZEÚ a článku 254 ZFEÚ neukladá vládam povinnosť navrhnúť kandidáta, ktorý je na túto funkciu podľa ich názoru „najvhodnejší“. Na účely vymenovania sudcu Všeobecného súdu sa v Zmluvách EÚ vyžaduje len to, aby kandidáti spĺňali dve požiadavky v nich stanovené, a to požiadavky spôsobilosti a nezávislosti. Pokiaľ dotknutá vláda konštatuje, že viacerí kandidáti spĺňajú tieto požiadavky, má diskrečnú právomoc navrhnúť kandidáta podľa vlastného výberu.
72. V tejto súvislosti by som chcel dodať, že vládam sa rozhodne nebráni v tom, aby pri výbere kandidátov použili dodatočné kritériá výberu, pokiaľ sú tieto kritériá zlučiteľné s kritériami spôsobilosti a nezávislosti, ako sú stanovené v Zmluvách. Nepovažujem za sporné napríklad to, že by vláda mohla chcieť zohľadniť aj úvahy súvisiace s pohlavím alebo geografickou rovnováhou(60). V rovnakom duchu zastávam názor, že kritériá stanovené v príslušných litovských právnych predpisoch (právnické schopnosti, odborná prax, vhodnosť na výkon sudcovskej funkcie, jazykové znalosti, schopnosť pracovať v tíme v medzinárodnom prostredí, v ktorom je zastúpených viacero právnych tradícií, a záruky nezávislosti, nestrannosti, bezúhonnosti a morálnej integrity(61)) sú úplne zlučiteľné s kritériami stanovenými v Zmluvách.
73. Vzhľadom na to v neposlednom rade pripomínam, že podľa judikatúry tak Súdneho dvora(62), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva(63) nie každá nezrovnalosť, ku ktorej môže dôjsť v priebehu postupu vymenovania sudcu, nevyhnutne spochybňuje nezávislosť tohto sudcu. Všetko závisí od povahy nezrovnalosti a od okolností, za ktorých k nej došlo.(64) Vážne pochybnosti vznikajú najmä vtedy, ak je táto nezrovnalosť takej povahy a je taká závažná, že vytvára skutočné riziko, že iné zložky štátnej moci (najmä výkonná moc) – resp. povedal by som akákoľvek iná verejnoprávna alebo súkromnoprávna fyzická alebo právnická osoba – by mohli vyvíjať na tohto sudcu neprimeraný vplyv. Naopak menšie nezrovnalosti obvykle nevyvolávajú otázky týkajúce sa nezávislosti dotknutých sudcov.
74. Preto sa mi zdá, že nijaká zo skutočností uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania alebo v písomných a ústnych pripomienkach účastníkov konania nemôže vyvolať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci pochybnosti o nezávislosti kandidáta vybraného litovskou vládou.(65) Predovšetkým nevidím nič, čo by mohlo viesť objektívneho pozorovateľa k záveru, že táto osoba by napríklad mohla vnímať samú seba ako podriadenú alebo závislú(66) vo vzťahu k niektorému vnútroštátnemu orgánu, alebo by v každom prípade mala sklon podľahnúť nejakému vonkajšiemu vplyvu(67), priamemu alebo nepriamemu(68), pri výkone svojej sudcovskej funkcie na Všeobecnom súde.
75. Preto zastávam názor, že predmetná vnútroštátna právna úprava alebo prax, ako je stanovená v príslušných vnútroštátnych právnych predpisoch (a ako sa podľa môjho názoru skutočne uplatňuje v spornom vnútroštátnom postupe), je zlučiteľná s článkom 19 ods. 2 ZEÚ a článkom 254 ZFEÚ.
V. Návrh
76. Na záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Vilniaus apygardos administracinis teismas (Krajský správny súd Vilnius, Litva), v tom zmysle, že článok 19 ods. 2 ZEÚ a článok 254 ZFEÚ nebránia vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, podľa ktorej vláda členského štátu, ktorá zriadila skupinu nezávislých odborníkov na posúdenie kandidátov, ktorí majú byť navrhnutí na funkciu sudcu Všeobecného súdu, a zostavenie zoznamu kandidátov spĺňajúcich požiadavky odbornej spôsobilosti a nezávislosti stanovené v Zmluvách EÚ, môže z tohto zoznamu vybrať iného kandidáta, ako je kandidát umiestnený na prvom mieste.