ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 18. septembra 2014 (*)

„Mimozmluvná zodpovednosť – Systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov – Zodpovednosť za zavinenie – Odmietnutie Komisie sprístupniť informácie a zakázať akúkoľvek transakciu týkajúcu sa údajne odcudzených emisných kvót – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Objektívna zodpovednosť“

Vo veci T‑317/12,

Holcim (Romania) SA, so sídlom v Bukurešti (Rumunsko), v zastúpení: L. Arnauts, advokát,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: K. Mifsud‑Bonnici a E. White, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je jednak návrh, podaný v rámci zodpovednosti za zavinenie, na náhradu škody údajne vzniknutej žalobkyni z dôvodu, že Komisia jej odmietla sprístupniť informácie týkajúce sa emisných kvót skleníkových plynov, ktoré jej boli údajne odcudzené, a zakázať akúkoľvek transakciu týkajúcu sa týchto kvót a jednak návrh na náhradu škody podaný v rámci objektívnej zodpovednosti,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predseda komory D. Gratsias (spravodajca), sudcovia M. Kӑnčeva a C. Wetter,

tajomník: S. Spyropoulos, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. februára 2014,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

I –  Záväzky vyplývajúce z Kjótskeho protokolu

1        Dňa 13. júna 1992 bol v mene Európskeho hospodárskeho spoločenstva podpísaný Rámcový dohovor Organizácie Spojených národov o klimatických zmenách. Tento dohovor bol v mene Spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 94/69/ES z 15. decembra 1993 o uzavretí Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o klimatických zmenách (Ú. v. ES L 33, 1994, s. 11; Mim. vyd. 11/019, s. 167) a vo vzťahu k Spoločenstvu nadobudol platnosť 21. marca 1994.

2        Dňa 29. apríla 1998 bol v mene Spoločenstva podpísaný Kjótsky protokol k Rámcovému dohovoru Organizácie Spojených národov o klimatických zmenách (ďalej len „Kjótsky protokol“). Tento protokol bol v mene Spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 2002/358/ES z 25. apríla 2002 (Ú. v. ES L 130, s. 1; Mim. vyd. 11/042, s. 24).

3        Článok 3 ods. 1 Kjótskeho protokolu stanovuje, že počas obdobia rokov 2008 – 2012 štáty a medzinárodné organizácie uvedené v prílohe I Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o klimatických zmenách zabezpečia, že ich agregované antropogénne emisie určitých skleníkových plynov neprekročia množstvo označené ako „im stanovené [pridelené – neoficiálny preklad] množstvo“. Medzi medzinárodnými organizáciami uvedenými v prílohe je Spoločenstvo, ktorého právnym nástupcom je na základe článku 1 tretieho odseku ZEÚ zmenenej a doplnenej Lisabonskou zmluvou Európska únia.

4        Pridelené množstvo uvedené v článku 3 ods. 1 Kjótskeho protokolu bolo vyjadrené v tonách ekvivalentu oxidu uhličitého, pričom jedna tona predstavuje „jednotku prideleného množstva“ (AAU). Počas obdobia rokov 2008 – 2012 na doplnenie opatrení prijatých na splnenie ich kvantifikovaných záväzkov na obmedzenie a zníženie emisií mohli každý štát a medzinárodná organizácia uvedená v prílohe I Kjótskeho protokolu pozmeniť svoje pridelené množstvá tak, aby neboli nižšie než ich skutočné emisie. Boli im ponúknuté rozličné možnosti. Po prvé v súlade s článkom 17 Kjótskeho protokolu existovala možnosť získať dodatočné AAU od tretích krajín. Po druhé bolo možné získať jednotky iného typu, jednak prostredníctvom „človekom vyvolanej zmeny využívania pôdy a lesohospodárskych aktivít obmedzených na zalesňovanie, znovuzalesňovanie a odlesňovanie“ („jednotky záchytu“ alebo RMU uvedené v článku 3 ods. 3 Kjótskeho protokolu) a jednak prostredníctvom určitých projektov smerujúcich k zníženiu emisií skleníkových plynov zavedených v iných štátoch. Táto posledná kategória jednotiek zahŕňa dve podkategórie, a to jednak „jednotky zníženia emisií“ (ERU, uvedené v článku 6 Kjótskeho protokolu) a jednak „certifikované zníženie emisií“ (CER, uvedené v článku 12 Kjótskeho protokolu). Každá AAU, ERU, CER a RMU (ďalej spolu len „Kjótske jednotky“) zodpovedá tone ekvivalentu oxidu uhličitého.

5        Dňa 30. novembra 2005 konferencia strán Rámcového dohovoru Organizácie Spojených národov o klimatických zmenách slúžiaca ako stretnutie strán Kjótskeho protokolu prijala rozhodnutie 13/CMP.1. V prílohe tohto rozhodnutia sa definujú „spôsoby vypočítavania pridelených množstiev“.

II –  Právna úprava zavedená v Únii na účely vykonania Kjótskeho protokolu

6        Dňa 13. októbra 2003 bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (Ú. v. ES L 275, s. 32; Mim. vyd. 15/007, s. 631). Táto smernica má podľa svojho odôvodnenia 5 za cieľ „prispievať k účinnejšiemu plneniu záväzkov [vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu]“. Článok 19 ods. 3 tejto smernice stanovuje, že „na vykonávanie tejto smernice prijme Komisia nariadenie o normalizovaných a zabezpečených systémoch registrov vo forme normalizovaných elektronických databáz, ktoré obsahujú bežné prvky dát na vyhľadávanie vydania, držania, prenosu a zrušenia kvót tak, aby sa umožnil prístup verejnosti a zachovanie dôvernosti a aby sa zabezpečilo, že sa neuskutočnia žiadne prenosy v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi z Kjótskeho protokolu“.

7        Na základe tohto ustanovenia prijala Komisia Európskych spoločenstiev 21. decembra 2004 nariadenie (ES) č. 2216/2004 o normalizovaných a zabezpečených systémoch registrov v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/87/ES a s rozhodnutím Európskeho parlamentu a Rady č. 280/2004/ES (Ú. v. EÚ L 386, s. 1).

A –  Emisné kvóty skleníkových plynov vytvorené právnou úpravou Únie

8        Smernica 2003/87 zaviedla pojem „emisná kvóta skleníkových plynov“ (ďalej len „kvóta“ alebo „emisná kvóta“). Podľa článku 3 písm. a) uvedenej smernice kvóta „oprávňuj[e] vypustiť jednu tonu ekvivalentu oxidu uhličitého počas určitej doby“.

9        Medzi kvótami a niektorými Kjótskymi jednotkami existuje vzťah, hoci majú jedny aj druhé odlišnú povahu.

10      Na jednej strane totiž článok 45 prvý a druhý odsek nariadenia č. 2216/2004 stanovuje, že emisná kvóta, ktorú môže vlastniť fyzická alebo právnická osoba, sa získa „prekonvertovaním“ AAU, pričom toto prekonvertovanie sa vykoná pridaním prvku „kvóty“ do identifikačného kódu AAU.

11      Na druhej strane článok 11a smernice 2003/87 zavedený smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/101/ES z 27. októbra 2004, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2003/87 (Ú. v. EÚ L 338, s. 18), ponúka za určitých výhrad niektorým fyzickým alebo právnickým osobám možnosť získať emisné kvóty „výmenou“ ERU alebo CER.

B –  Vydávanie a odovzdávanie kvót

12      Na základe článku 11 ods. 2 a 4 smernice 2003/87 príslušný orgán dotknutého členského štátu vydá pre päťročné obdobie začínajúce 1. januára 2008 každý rok prevádzkovateľovi zariadenia patriacemu do odvetvia činnosti uvedeného v prílohe I k tejto smernici určité množstvo emisných kvót skleníkových plynov. Vydanie kvót sa vykoná najneskôr do 28. februára predmetného roku (rok N).

13      Na základe článkov 14 a 15 smernice 2003/87 sú emisie každého zariadenia počas kalendárneho roka N monitorované a overované.

14      Na základe článku 12 ods. 3 smernice 2003/87 najneskôr do 30. apríla roku N+1 je prevádzkovateľ zariadenia povinný odovzdať množstvo kvót zodpovedajúce jeho celkovým emisiám počas kalendárneho roka N.

15      Zo smernice 2003/87 vyplýva, že sa predpokladajú štyri vzorové prípady. Po prvé, ak má prevádzkovateľ 30. apríla roku N+1 vyšší počet kvót než sú celkové emisie jeho zariadenia počas roka N, môže si tieto nadbytočné kvóty ponechať alebo ich predať. Po druhé, ak má prevádzkovateľ rovnaké množstvo kvót ako sú celkové emisie jeho zariadenia, už nemá k dispozícii nijaké kvóty na toto zariadenie, akonáhle si splní svoje povinnosti odovzdania. Po tretie, ak prevádzkovateľ skonštatuje, že emisie jeho zariadenia sú vyššie než kvóty, ktoré má k dispozícii na toto zariadenie, môže si ich zadovážiť do 30. apríla roka N+1, aby tak mohol splniť svoje povinnosti odovzdania. Po štvrté na základe článku 16 ods. 3 smernice 2003/87, ak 30. apríla roka N+1 prevádzkovateľ neodovzdá dostatočné množstvo kvót na pokrytie svojich emisií roku N, musí zaplatiť pokutu za prekročenie emisií. Pokuta za prekročenie emisií je 100 EUR za každú tonu ekvivalentu oxidu uhličitého emitovaného zariadením, ktorého prevádzkovateľ neodovzdal kvóty. Bez ohľadu na zaplatenie tejto pokuty za prekročenie emisií je prevádzkovateľ aj naďalej povinný odovzdať do 30. apríla N+2 množstvo kvót rovnajúce sa nadbytočným emisiám roku N. V praxi si tak prevádzkovateľ, ktorý je v takejto situácii, musí zadovážiť dodatočné emisné kvóty do 30. apríla N+2.

16      V zásade tieto rozličné kritériá vytvárajú podmienky na vytvorenie trhu s kvótami.

C –  Spôsoby fungovania systému výmeny kvót

17      Osobitnú pozornosť si zasluhujú tri kategórie ustanovení.

18      Po prvé článok 19 ods. 1 smernice 2003/87 stanovuje, že členské štáty zabezpečia vytvorenie registra, „aby sa zaistila presná evidencia vydávania, držania, prenosu a zrušenia kvót“. Odsek 2 toho istého článku uvádza, že tieto registre obsahujú „oddelené účty“, aby sa „zaznamenávali kvóty vlastnené každou osobou, ktorej alebo od ktorej sa kvóty vydávajú alebo prenášajú“. Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004 spresňuje, že v každom členskom štáte majú registre formu „normalizovanej“ elektronickej databázy (anglicky „štandardizovanej“). Odsek 2 toho istého článku dodáva, že registre zahŕňajú „technické a programové vybavenie“ (anglicky „hardvér a softvér“) a sú prístupné cez internet. Odsek 3 uvedeného článku uvádza, že tieto registre musia byť schopné najmä správne vykonávať všetky postupy súvisiace s overovaním emisií a účtov fyzických alebo právnických osôb vlastniacich kvóty.

19      Po druhé článok 20 ods. 1 smernice 2003/87 upravuje menovanie ústredného správcu povereného vedením „nezávislého protokolu o transakciách, do ktorého sa zaznamenáva vydanie, prenos a zrušenie kvót“ Komisiou.

20      Článok 5 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004 dodáva, že tento protokol označovaný aj ako „nezávislý protokol transakcií Spoločenstva“ je zriadený Komisiou vo forme „normalizovanej“ elektronickej databázy. Odsek 2 uvedeného článku stanovuje, že uvedený protokol zahŕňa „technické a programové vybavenie“ a je prístupný cez internet. Napokon odsek 5 vo svojom znení vyplývajúcom z nariadenia Komisie (ES) č. 916/2007 z 31. júla 2007, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 2216/2004 (Ú. v. EÚ L 200, s. 5), spresňuje, že ústredný správca, ktorý vedie protokol, vykonáva postupy súvisiace s kvótami, overenými emisiami alebo aj účtami len vtedy, ak je to nevyhnutné na plnenie jeho funkcií. Z nariadenia č. 2216/2004 nakoniec vyplýva, že nezávislý protokol transakcií Spoločenstva je databázou údajov pochádzajúcich z vnútroštátnych registrov a umožňuje identifikovať transakcie medzi rozličnými registrami.

21      Po tretie článok 10 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004 zavádza pravidlá dôvernosti. Stanovuje:

„Všetky informácie, vrátane informácií o vlastnení všetkých účtov a o všetkých uskutočnených transakciách, uchovávané v registroch a v nezávislom protokole transakcií Spoločenstva sú považované za dôverné na všetky účely iné ako implementácia požiadaviek tohto nariadenia, smernice 2003/87… alebo vnútroštátneho práva.“

III –  Skutkový stav pred podaním žaloby

22      Žalobkyňa, Holcim (Romania) SA, patri do skupiny Holcim, špecializujúcej sa na výrobu cementu, kameniva, asfaltu a betónu pripraveného na použitie. Vlastní účty emisných kvót v rumunskom registri.

23      Dňa 16. novembra 2010 získala k týmto účtom nezákonne prístup neoprávnená osoba. Podľa žalobkyne sa v dôsledku tohto nezákonného prístupu nezákonne previedol milión kvót, ktoré vlastnila, na účet v Taliansku a 600 000 kvót bolo prevedených do Lichtenštajnska. Týchto 600 000 kvót prevedených do Lichtenštajnska bolo vrátených ku dňu podania žaloby. To však neplatí o zvyšnom milióne kvót. Podľa žalobkyne mal tento milión odcudzených kvót (nevrátených ku dňu podania žaloby) v deň, kedy nastali skutkové okolnosti, hodnotu „asi 15 miliónov eur“.

24      Listom z 24. novembra 2010 žalobkyňa túto skutočnosť úradne oznámila Komisii a požiadala ju, aby „vyzvala vnútroštátne registre na zmrazenie“ údajne odcudzených emisných kvót a na „zablokovanie účtov“, ktorými boli tieto kvóty prevedené.

25      Listom z 25. novembra 2010 podala trestné oznámenie rumunskej prokuratúre.

26      Listom z 2. decembra 2010 advokátska kancelária žalobkyne požiadala Komisiu, aby „pozastavila a zamietla prístup k účtom“, ktorými boli prevedené údajne odcudzené kvóty. Okrem toho ju požiadala, aby „vyzvala vnútroštátne registre, ktoré nespĺňajú zvyčajné bezpečnostné požiadavky bankových informačných systémov, aby zastavili všetky prevody [emisných kvót] do doby, než sa takéto bezpečnostné opatrenia informačných systémov zavedú“.

27      Listom zo 14. decembra 2010 vedúci príslušného odboru Komisie odpovedal na list z 2. decembra 2010 takto:

„…

Pokiaľ ide o Vašu žiadosť o prerušenie a zablokovanie prístupu k príslušným účtom, podľa nášho názoru je vrátenie kvót, ktoré boli údajne podvodne prevedené, otázkou patriacou do vnútroštátneho práva a právomoci vnútroštátnych orgánov poverených uplatňovaným zákona. Komisia nemá právomoc zablokovať takéto kvóty na registračnom účte.

Pokiaľ ide o obchodovanie s kvótami, upozorňujeme na to, že v súlade s ustanoveniami článku 10 a prílohou XVI nariadenia č. 2216/2004 je táto informácia dôverná počas obdobia piatich rokov. Bez ohľadu na tieto ustanovenia Komisia účinne spolupracuje s príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní na účely vyriešenia [otázky] neoprávneného prístupu k [predmetným] účtom.

Napokon, pokiaľ ide o Vašu žiadosť o zastavenie všetkých prevodov kvót vo vnútroštátnych registroch, až kým sa nezavedú zvyčajné bezpečnostné pravidlá bankových informačných systémov, takýto postup by bol neprimeraný a chýbal by mu právny základ…“.

28      Listom z 22. decembra 2010 generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre oblasť klímy odpovedal na list z 24. novembra 2010 takto:

„…

Vrátenie kvót, ktoré boli údajne podvodne prevedené, je otázkou patriacou do vnútroštátneho práva a právomoci vnútroštátnych orgánov poverených uplatňovaným zákona. Komisia nemá právomoc zablokovať takéto kvóty na registračnom účte, keďže takéto kvóty naďalej predstavujú platný prostriedok uvedenia do súladu.

Pokiaľ ide o obchodovanie s kvótami, upozorňujeme na to, že v súlade s ustanoveniami článku 10 a prílohou XVI nariadenia č. 2216/2004 je táto informácia dôverná počas obdobia piatich rokov. Bez ohľadu na tieto ustanovenia Komisia účinne spolupracuje s príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní na účely vyriešenia [otázky] neoprávneného prístupu k [predmetným] účtom.

…“

29      Je nesporné, že generálny riaditeľ Komisie konal ako ústredný správca nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva v zmysle článku 20 ods. 1 smernice 2003/87, pričom výkonom tejto funkcie bol poverený v roku 2010.

30      Dňa 28. decembra 2010 bolo proti Komisii na Tribunal de première instance de Bruxelles (Belgicko) začaté konanie o nariadení predbežného opatrenia z podnetu inej spoločnosti než je žalobkyňa. Cieľom tohto konania bolo najmä to, aby predseda tohto súdu konajúci ako sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia, zaviazal Komisiu jednak na „oznámenie identity držiteľa alebo držiteľov“ účtov, na ktorých sa objavili údajne odcudzené kvóty, a jednak „zablokovanie všetkých vnútroštátnych registrov, v ktorých boli zapísané [tieto] kvóty“. Dňa 21. februára 2011 žalobkyňa podala na Tribunal de première instance de Bruxelles návrh, aby jej bolo umožnené pripojiť sa k žalobe, a to s cieľom, „aby jej boli priznané tie isté opatrenia, ako sú tie, ktoré v nej navrhla“ táto iná spoločnosť. Bolo jej teda udelené postavenie „druhej žalobkyne“. Takto to aspoň vyplýva z uznesenia, ktorým sa skončilo toto konanie o nariadenie predbežného opatrenia, uvedeného v bode 39 nižšie.

31      Listom z 11. marca 2011 vedúci prokurátor riaditeľstva vyšetrovaní organizovanej kriminality a terorizmu (Rumunsko) informoval žalobkyňu, že vzhľadom na skutočnosti uvádzané žalobkyňou v jej sťažnosti sa začalo „trestné stíhanie“ (uvedené v bode 25 vyššie).

32      Listom z 18. marca 2011 tento istý orgán oznámil žalobkyni, že zaslala 11. januára 2011 belgickým súdnym orgánom žiadosť o právnu pomoc. Cieľom tejto žiadosti bolo, aby generálne riaditeľstvo Komisie, ktoré má úlohu viesť nezávislý protokol transakcií v Spoločenstve:

–        zakázalo úradným postupom orgánom povereným vedením vnútroštátnych registrov zúčtovávať a povoľovať transakcie, ktorých predmetom sú emisné kvóty patriace žalobkyni,

–        poskytlo všetky údaje, ktoré má k dispozícii, pokiaľ ide o údajný nepovolený prevod emisných kvót žalobkyne, ku ktorému došlo 16. novembra 2010,

–        opísalo všetky transakcie týkajúce sa týchto kvót,

–        poskytlo záznamy (po anglicky „log files“) uvádzajúce „IP adresy“, dátum a čas všetkých transakcií týkajúcich sa emisných kvót patriacich žalobkyni, a to od 16. novembra 2010,

–        poskytlo záznamy uvádzajúce „IP adresy“, dátum a čas všetkých transakcií, ktorých cieľom bol prístup k účtom, na ktorých boli emisné kvóty patriace žalobkyni, a to od 16. novembra 2010,

–        a poskytlo všetky informácie oznámené inými vnútroštátnymi registrami, týkajúce sa podobných prípadov.

33      V tomto liste z 18. marca 2011 sa takisto uvádzalo, že belgické súdne orgány neodpovedali dovtedy na uvedenú žiadosť.

34      Z vyjadrenia k žalobe vyplýva, že medzičasom Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) dostal 4. marca 2011 prostredníctvom belgických súdnych orgánov žiadosť o právnu pomoc.

35      Listom zo 4. apríla 2011 spoločnosť patriaca do tej istej skupiny ako žalobkyňa oznámila Komisii, že zástupca žalobkyne sa stretol so zástupcami Komisie 2. a 17. marca 2011. Zdôraznila, že pri týchto príležitostiach boli títo zástupcovia informovaní o tom, že rumunská prokuratúra zaslala Komisii žiadosť o právnu pomoc. Následne potvrdila, že na túto žiadosť dovtedy nebola poskytnutá odpoveď. Nakoniec, po tom, ako pripomenula, že jej bolo ústne oznámené, že ju dostal OLAF, vyzvala Komisiu, aby na ňu odpovedala v čo najkratšom čase.

36      Listom zo 7. apríla 2011 riaditeľ príslušnej sekcie Komisie oznámil tejto istej spoločnosti, že GR pre oblasť klímy nedostalo žiadosť od rumunských súdnych orgánov. Takisto informoval žalobkyňu, že údaje týkajúce sa transakcií, vedené v nezávislom protokole transakcií Spoločenstva, sú dôverné a že „v súlade s ustálenou praxou“ sa poskytujú len vnútroštátnym orgánom povereným uplatňovaním práva, a to na základe riadne odôvodnenej žiadosti.

37      Z vyjadrenia k žalobe, ktorej informácie potvrdzujú dokumenty predložené Komisiou v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, vyplýva, že v ten istý deň, 7. apríla 2011, OLAF odpovedal na žiadosť o právnu pomoc. Existenciu tejto odpovede okrem toho potvrdila žalobkyňa v žalobe. OLAF tak odovzdal belgickej prokuratúre podľa spresnení poskytnutých Komisiou „CD‑ROM a harddisk obsahujúce 300 gigabytov informácií“.

38      Listom z 31. mája 2011 advokát žalobkyne oznámil Komisii, že predpokladá, že bola informovaná o tom, že žalobkyňa je od februára 2011 účastníkom konania o nariadení predbežného opatrenia uvedeného v bode 30 vyššie. Zdôraznil, že cieľom tohto konania je nariadiť Komisii zablokovať kvóty, ktoré boli údajne odcudzené 16. novembra 2010, a zistiť, „kde sa teraz nachádzajú vo vnútroštátnych registroch“. Advokát ďalej uviedol, že podľa informácií sprístupnených tlačou 279 210 údajne odcudzených kvót bolo odovzdaných rôznymi prevádzkovateľmi v rámci Únie 30. apríla 2011 (na účely splnenia povinnosti odovzdania stanovenej v článku 12 ods. 3 smernice 2003/87, uvedenej v bode 14 vyššie). Potom požiadal Komisiu, aby nepovolila odovzdanie takýchto kvót a prinajmenšom ich zablokovala a opäť pridelila ich legitímnemu držiteľovi.

39      Uznesením z 3. júna 2011 predseda Tribunal de première instance de Bruxelles vyhlásil, že „nemá právomoc“ na prejednanie návrhu na nariadenie predbežných opatrení uvedeného v bode 30 vyššie.

40      Listom z 18. júla 2011 Komisia odpovedala na list, ktorý jej bol zaslaný 31. mája 2011 advokátom žalobkyne: zdôraznila, že pokiaľ ide o návrh na zablokovanie odovzdania údajne odcudzených kvót, jej stanovisko sa nezmenilo. Podľa nej jednak „vrátenie kvót, o ktorých sa tvrdí, že boli podvodne prevedené, je záležitosťou vnútroštátneho práva a vnútroštátnych orgánov poverených uplatňovaním práva“, a jednak „Komisia nemá právomoc na zablokovanie takýchto kvót na účte v registri, pričom takéto kvóty stále predstavujú platné prostriedky na dosiahnutie súladu“.

41      Listom z 13. decembra 2011 zaslanom Komisii žalobkyňa uviedla, že Komisia a členské štáty majú „implicitnú povinnosť“ hľadať riešenie na náhradu škody vzniknutej používateľovi kvót, ktorý sa nedopustil chyby. Následne uviedla, že sa chystá začať sporové konanie proti Komisii a rumunským orgánom s cieľom „náhrady jej strát“. Nakoniec konštatovala, že takéto konanie nie je v záujme jej akcionárov a je teda pripravená uzavrieť mimosúdnu dohodu (v angličtine „out‑of‑court settlement“) s Komisiou.

42      Listom zo 16. januára 2012 Komisia oznámila žalobkyni, že s mimosúdnym vyrovnaním nesúhlasí.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

43      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. júla 2012 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Predložila dva súbory žalobných návrhov.

44      V prvom rade sa domáha toho, aby Všeobecný súd „medzitýmnym rozsudkom“:

–        „určil, že pokiaľ ide o škodu vzniknutú žalobkyni v dôsledku odcudzenia milióna kvót, Únia… musí zodpovedať za správanie Komisie na základe článkov 256, 268 a 340 ZFEÚ,

–        zaviazal Úniu…, aby uhradila žalobkyni predbežne sumu jedno euro,

–        zaviazal účastníkov konania, aby sa dohodli na sume škody a/alebo nariadil žalobkyni preukázať konečný rozsah jej škody do troch mesiacov po vydaní medzitýmneho rozsudku,

–        rozhodol, že rozsudok je vykonateľný.“

45      V druhom rade sa domáha toho, aby Všeobecný súd:

–        „nariadil Únii…, aby mu uhradila hodnotu odcudzených kvót, ktoré stále neboli vrátené k dátumu vydania konečného rozsudku, a to za trhovú cenu platnú v čase odcudzenia, zvýšenú o úroky v sadzbe 8 % ročne od 16. novembra 2010,

–        zaviazal Úniu… na náhradu trov konania a

–        rozhodol, že rozsudok je vykonateľný“.

46      Dňa 19. októbra 2012 Komisia podala do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe. Navrhla, aby Všeobecný súd

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

47      Dňa 23. októbra 2012 bolo možné vrátiť žalobkyni 94 761 kvót po tom, ako boli „zablokované“ v talianskom registri a zabavené talianskou prokuratúrou. Od tohto dátumu zostávalo teda žalobkyni vrátiť 905 239 kvót a nie ako pôvodne tvrdila (pozri bod 44 vyššie), vyše milióna kvót.

48      Dňa 11. februára 2013 žalobkyňa podala do kancelárie Všeobecného súdu repliku. Zmenila jeden zo žalobných návrhov. Namiesto domáhania sa toho, aby Všeobecný súd zaviazal „účastníkov konania, aby sa dohodli na sume škody a/alebo nariadil žalobkyni preukázať konečný rozsah jej škody do troch mesiacov po vydaní medzitýmneho rozsudku“, navrhla, aby Všeobecný súd zaviazal „účastníkov konania, aby sa dohodli na sume škody a/alebo nariadil žalobkyni preukázať konečný rozsah jej škody najneskôr do troch mesiacov po ukončení trestného stíhania vedeného v Rumunsku“. V zostávajúcej časti zotrvala na tých istých žalobných návrhoch ako v žalobe.

49      Dňa 29. mája 2013 Komisia podala do kancelárie Všeobecného súdu dupliku.

50      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, pôvodne určený sudca spravodajca bol pridelený k ôsmej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

51      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Opatrením na zabezpečenie priebehu konania Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby odpovedali na otázky a aby predložili dokumenty.

52      Podaním zapísaným do registra kancelárie Všeobecného súdu 5. februára 2014 Komisia odpovedala na túto žiadosť. Dňa 6. februára 2014 takisto urobila žalobkyňa.

53      Na pojednávaní 27. februára 2014 boli vypočuté prednesy žalobkyne a Komisie a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil.

 O otázkach predchádzajúcich skúmaniu veci samej

54      Pred skúmaním dôvodnosti žaloby z právneho hľadiska Všeobecný súd posudzuje ex offo prípustnosť, a to vzhľadom na požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) svojho rokovacieho poriadku, a potom určí procesné dôsledky toho, že na rumunskom súde bola podaná žaloba na náhradu tej istej škody ako je tá, ktorej náhrady sa domáha v tomto konaní, pričom však posledná uvedená žaloba je namierená proti rumunským orgánom.

I –  O dodržaní článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku

55      Podľa ustálenej judikatúry na základe článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 53 prvým odsekom tohto štatútu a článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každý návrh obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený. Toto uvedenie musí byť dostatočne jasné a presné na to, aby umožnilo žalovanému pripraviť svoju obranu a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobe prípadne bez ďalších podporných informácií. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z jej obsahu vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, prinajmenšom stručne, ale súvislým a pochopiteľným spôsobom. Konkrétnejšie, na splnenie týchto požiadaviek žaloba smerujúca k náhrade údajne utrpenej ujmy spôsobenej inštitúciou Únie musí obsahovať po prvé údaje, ktoré umožňujú identifikovať vytýkané konanie, po druhé povahu a rozsah údajne spôsobenej ujmy a po tretie dôvody, pre ktoré žalobca zastáva názor, že medzi týmto konaním a touto ujmou existuje príčinná súvislosť (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 2. marca 2010, Arcelor/Parlament a Rada, T‑16/04, Zb. s. II‑211, bod 132 a tam citovanú judikatúru).

56      Nie je však nevyhnutné uviesť v žalobe ako podmienku prípustnosti presný rozsah ujmy ani vyčísliť sumu požadovanej náhrady škody, čo je možné v každom prípade až do štádia repliky pod podmienkou, že žalobca sa odvolá na osobitné okolnosti odôvodňujúce jeho omeškanie a uvedie skutočnosti, ktoré umožnia posúdiť povahu a rozsah ujmy tak, aby si žalovaný mohol pripraviť svoju obranu (pozri rozsudok Arcelor/Parlament a Rada, bod 55 vyššie, bod 135 a tam citovanú judikatúru).

57      Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné zistiť, či žaloba spĺňa požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku.

A –  Konanie vytýkané Únii

58      Argumentácia uvedená v žalobe má preukázať, že Komisia mala žalobkyni odhaliť totožnosť súčasných držiteľov odcudzených kvót a následne zakázať všetky transakcie týkajúce sa týchto kvót, aby sa uľahčilo ich vrátenie žalobkyni. V bode 64 žaloby totiž žalobkyňa tvrdí, že Komisia založila zodpovednosť Únie tým, že „odmietla oznámiť, kde sa odcudzené kvóty nachádzajú a zablokovať ich“. Obdobné tvrdenia sa uvádzajú v bode 68 žaloby. Ešte explicitnejšie tvrdenia sú napokon uvedené v bode 134 žaloby. Uvádza sa tam, že konaním vytýkaným Únii „nie je odcudzenie ako také“, ale „neoprávnené zamietnutie a neschopnosť Komisie… v požadovanom období zablokovať odcudzené kvóty a oznámiť, kde sa nachádzajú“.

59      Je pravda, že v bode 65 žaloby žalobkyňa uvádza, že „ku skutočnostiam, ktoré viedli k vzniku zodpovednosti Únie“, došlo 16. novembra 2010, teda v deň údajne neoprávneného prevodu kvót. Žalobkyňa však nikdy tento prevod nepripísala výslovne Komisii, takže treba dospieť k záveru, že konania, ktoré žalobkyňa vytýka Komisii, sú v žalobe jasne určené. Ide o dve konania. Jednak ide o údajné zamietnutie Komisie „oznámiť, kde sa odcudzené kvóty nachádzajú“ a jednak o zamietnutie tej istej inštitúcie „zablokovať tieto posledné uvedené kvóty“.

B –  Údajná ujma

60      Žalobkyňa sa vo svojich žalobných návrhoch domáha toho, aby jej bola ako náhrada škody vyplatená suma zodpovedajúca „hodnote odcudzených kvót, ktoré stále neboli vrátené k dátumu vydania konečného rozsudku, a to za trhovú cenu platnú v čase odcudzenia, zvýšenú o úroky v sadzbe 8 % ročne od 16. novembra 2010“.

61      Dostatočne presne tak vymedzila charakter škody, ktorej sa domáha: ide striktne o majetkovú ujmu pozostávajúcu najmä z predajnej hodnoty milióna údajne odcudzených kvót k 16. novembru 2010, ktoré neboli vrátené ku dňu podania žaloby.

62      Okrem toho žalobu treba považovať za takú, že obsahuje dostatočné prvky na určenie presného rozsahu uvádzanej škody.

63      Treba totiž vnímať záverečnú časť žaloby, kde sa uvádza návrh na náhradu škody, v spojení s bodom 119 žaloby, kde sa uvádza, že „strata“ vzniknutá žalobkyni je vo výške „približne 15 miliónov eur“.

64      Okrem toho, hoci sú tieto čísla približné, treba ich vykladať vzhľadom na bod 7 žaloby, kde sa uvádza, že „priemerná obchodná cena [za každú údajne odcudzenú a nevrátenú kvótu bola k dátumu údajného odcudzenia] medzi 10 a 20 eur“. Z toho vyplýva, že žalobkyňa požaduje maximálne náhradu škody vo výške 20 miliónov eur a príslušné úroky.

65      V konečnom dôsledku tak povaha ako aj rozsah uvádzanej škody sú v žalobe určené.

C –  Príčinná súvislosť

66      Nakoniec, v žalobe sa spomína s určitým stupňom jasnosti, že uvádzaná škoda bola „spôsobená protiprávnym odmietnutím a neschopnosťou Komisie… zablokovať v príslušnom čase odcudzené kvóty a zistiť, kde sa nachádzajú“. Podľa žalobkyne toto odmietnutie jej znemožnilo identifikovať súčasných držiteľov týchto kvót a v dôsledku toho podniknúť kroky, prípadne sa obrátiť na súd so sporovou žalobou, aby jej boli tieto kvóty vrátené.

67      Tieto informácie, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi vytýkaným správaním a údajnou škodou, sú dostatočné na účely záveru, že žaloba spĺňa požiadavky stanovené článkom 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku.

II –  O dosahu toho, že na rumunský súd bola podaná žaloba, ale proti rumunským orgánom, na náhradu tej istej škody ako je škoda uvádzaná v tejto žalobe

68      V bode 17 repliky žalobkyňa uvádza, že „podala občianskoprávnu žalobu“ na rumunský súd proti správnemu orgánu poverenému vedením rumunského registra. Dodáva, že „táto žaloba má inú povahu ako [táto žaloba] a nezasahuje do [tejto žaloby], keďže je založená na zmluve uzatvorenej medzi žalobkyňou a rumunským správnym orgánom“.

69      Z bodu 49 žaloby podanej na rumunský súd, ktorá bola zapísaná do kancelárie tohto súdu 10. novembra 2011, vyplýva, že škoda, ktorej náhrada sa žiada od rumunských orgánov, zodpovedá trhovej cene milióna emisných kvót k 16. novembru 2010, ktoré údajne boli predmetom nepovoleného prevodu a nepodarilo sa dosiahnuť, aby jej ich vrátili. Preto, hoci je pravda, že správanie vytýkané rumunským orgánom (teda porušenie ich povinnosti zabezpečiť bezpečnosť rumunského registra) je iné ako to, ktoré je vytýkané v rámci tejto žaloby Komisii, nič to nemení na tom, že uvádzaná škoda je v oboch prípadoch tá istá: ide o hodnotu údajne odcudzených kvót, ktoré neboli žalobkyni vrátené k dátumu podania žaloby (pozri bod 61 vyššie).

70      Podľa údajov poskytnutých žalobkyňou k dátumu pojednávania a a fortiori k dátumu podania žaloby žiadny rumunský súd ešte vo veci nerozhodol.

71      V takejto situácii, keby po pojednávaní, ktoré sa konalo v tejto veci, rumunský súd vyhovel žalobnému návrhu uplatňovanému žalobkyňou a súčasne by Všeobecný súd vyhovel tejto žalobe, žalobkyni by bola nahradená dvakrát tá istá škoda.

72      Judikatúra však zakotvila riešenia umožňujúce vyhnúť sa takýmto dôsledkom v jednotlivých prípadoch, a to buď už pri skúmaní prípustnosti žaloby, alebo neskôr pri skúmaní jej dôvodnosti.

A –  Dosah podania žaloby o náhradu škody na rumunskom súde na prípustnosť tejto žaloby

73      Rozsudkom z 30. mája 1989, Roquette frères/Komisia (20/88, Zb. s. 1553, bod 15), Súdny dvor rozhodol, že prípustnosť žaloby o náhradu škody stanovenej v článku 268 a článku 340 druhom odseku ZFEÚ môže v určitých prípadoch podliehať vyčerpaniu vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ktorými možno dosiahnuť uspokojenie zo strany vnútroštátnych orgánov, ak tieto vnútroštátne prostriedky nápravy efektívne zabezpečujú ochranu dotknutých jednotlivcov tým, že sú schopné dosiahnuť náhradu uvádzanej škody.

74      V tomto principiálnom konštatovaní použitie slovesa „môcť“ svedčí o tom, že nevyčerpanie „vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ktorými možno dosiahnuť uspokojenie zo strany vnútroštátnych orgánov“ nemusí systematicky viesť ku konštatovaniu neprípustnosti zo strany súdu Únie. Môže spôsobiť neprípustnosť žaloby len „v určitých prípadoch“.

75      Iste, tieto prípady nie sú stanovené v rozsudku Roquette frères/Komisia, už citovanom v bode 73 vyššie (bod 15). Všeobecný súd sa však domnieva, že existuje len jedna možnosť, keď okolnosť, že nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté o žalobe na náhradu škody podanej na vnútroštátnom súde, nevyhnutne implikuje neprípustnosť žaloby o náhradu škody podanej na súde Únie. Ide o možnosť, keď táto okolnosť znemožňuje súdu Únie identifikovať povahu a rozsah škody nárokovanej na súde Únie, takže požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku nie sú splnené (pozri judikatúru uvedenú v bode 55 vyššie).

76      V prejednávanej veci bez ohľadu na okolnosť, že žiadna skutočnosť v spise neumožňuje dospieť k záveru, že by nejaký rumunský súd rozhodol o žalobe o náhradu škody podanej žalobkyňou, Všeobecný súd môže identifikovať povahu a rozsah nárokovanej škody (pozri bod 65 vyššie).

77      V dôsledku toho je vylúčené odmietnuť túto žalobu ako neprípustnú na základe judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Roquette frères/Komisia, už citovaného v bode 73 vyššie (bod 15).

B –  Dosah podania žaloby o náhradu škody na rumunskom súde na skúmanie dôvodnosti tejto žaloby

78      Podanie žaloby o náhradu tej istej škody na vnútroštátnom súde, ako je škoda uplatňovaná na súde Únie, nemá len dôsledky v oblasti prípustnosti. Má dosah takisto na skúmanie dôvodnosti žaloby o náhradu škody podanej na súde Únie.

79      Podľa judikatúry, keď v prvom rade osoba podá dve žaloby na náhradu jednej a tej istej škody, pričom jedna je podaná proti vnútroštátnemu orgánu na vnútroštátnom súde a druhá proti inštitúcii alebo orgánu Únie na súd Únie, a v druhom rade existuje riziko, že z dôvodu rôzneho posúdenia tejto škody dvoma súdmi, na ktorých sa začalo konanie, uvedenej osobe bude poskytnutá buď nedostatočná alebo nadmerná náhrada škody, súd Únie musí predtým, ako rozhodne o škode, počkať, kým vnútroštátny súd rozhodne o žalobe podanej na ňom právoplatným rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia, 5/66, 7/66 a 13/66 až 24/66, Zb. s. 317, 344; z 30. novembra 1967, Becher/Komisia, 30/66, Zb. s. 369, 389 a 390 a rozsudok Všeobecného súdu z 13. decembra 2006, É.R. a i./Rada a Komisia, T‑138/03, Zb. s. II‑4923, bod 42).

80      V takomto prípade je teda súd Únie povinný vyčkať, kým vnútroštátny súd rozhodne predtým, ako sa sám vyjadrí k existencii a rozsahu škody. V tejto situácii nemôže rozhodnúť ani o príčinnej súvislosti medzi vytýkaným konaním Únie a uvádzanou škodou. Na druhej strane môže, dokonca predtým, ako rozhodne vnútroštátny súd, určiť, či vytýkané konanie je takej povahy, že by vznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie. Navyše vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Kampffmeyer a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie (Zb. s. 339), sa Súdny dvor predtým, ako konanie prerušil, vyjadril k existencii „zavinenia služby, ktorá môže zakladať zodpovednosť Spoločenstva“.

81      V prejednávanej veci, pretože žalobkyňa podala žalobu stále na rumunský súd s cieľom, aby jej bola priznaná náhrada tej istej škody ako je tá, ktorú si uplatňuje v rámci tejto žaloby, Všeobecný súd si vyhradzuje právo skúmať škodu a príčinnú súvislosť.

82      Všeobecný súd však uvádza, že je schopný rozhodnúť o otázkach, ktoré predchádzajú tomuto skúmaniu.

83      Konkrétne, je vhodné, aby posúdil zákonnosť dvoch správaní Komisie uvádzaných žalobkyňou na podporu jej návrhov na náhradu škody uplatňovaných v oblasti zodpovednosti za zavinenie. Okrem toho, keby zamietol tieto prvé návrhy na náhradu škody, je schopný takisto rozhodnúť o splnení podmienok vzniku objektívnej zodpovednosti za predpokladu, že takýto režim zodpovednosti existuje v práve Únie.

 O veci samej

84      Žalobkyňa poukazuje na zodpovednosť Únie v dvoch rozličných oblastiach: v prvom rade poukazuje na zodpovednosť Únie za zavinenie, to znamená zodpovednosť za protiprávne konanie a subsidiárne na objektívnu zodpovednosť, to znamená zodpovednosť za konanie v súlade s právom.

85      Tieto dve oblasti budú ďalej postupne preskúmané.

I –  O zodpovednosti za zavinenie

86      Podľa ustálenej judikatúry podlieha vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie splneniu všetkých podmienok, ktorými sú po prvé pripísateľnosť vytýkaného konania inštitúcii alebo orgánu Únie, po druhé protiprávnosť tohto konania, po tretie existencia ujmy a po tretie priama príčinná súvislosť medzi uvedeným konaním a údajnou ujmou. Akonáhle nie je splnená jedna z týchto podmienok, žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu bez nutnosti preskúmať splnenie ostatných podmienok (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 10. júla 2012, Interspeed/Komisia, T‑587/10, bod 38 a tam citovanú judikatúru).

87      Na splnenie podmienky protiprávnosti údajného konania sa podľa judikatúry vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy priznávajúcej práva jednotlivcom. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém, ktorý vyplynul z judikatúry v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie, berie do úvahy predovšetkým komplexnosť situácií, ktoré treba upraviť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov a zvlášť mieru voľnej úvahy, ktorú má autor predmetného predpisu. Rozhodujúcim kritériom pre prijatie záveru, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, je skutočnosť, že príslušná inštitúcia zjavne a závažne nedodržala obmedzenia, ktoré vyplývajú z jej voľnej úvahy. Ak táto inštitúcia disponuje len značne obmedzenou alebo dokonca nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy, na preukázanie dostatočne závažného porušenia môže postačovať obyčajné porušenie práva Únie (rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, body 40 a 42 až 44, a z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, body 52 až 55).

88      Práve vzhľadom na tieto úvahy treba preskúmať zákonnosť dvoch rozdielnych konaní, ktoré, ako bolo uvedené v bode 59 vyššie, žalobkyňa vytýka Komisii.

A –  Prvé vytýkané konanie spočívajúce v zamietnutí oznámiť, kde sa nachádzajú kvóty údajne odcudzené 16. novembra 2010

1.     Existencia prvého vytýkaného konania

89      Je naozaj nesporné, že korešpondencia adresovaná Komisii v mene žalobkyne, ktorá bola uvedená v spise, neobsahuje žiadosť, ktorá by výslovne smerovala k tomu, aby Komisia oznámila, kde sa nachádzajú kvóty údajne odcudzené 16. novembra 2010.

90      V každom prípade treba skonštatovať, že Komisia žalobkyni v jej listoch zo 14. a 22. decembra 2010 spontánne oznámila, že každá „informácia [týkajúca sa obchodovania s kvótami] je dôverná počas obdobia piatich rokov“.

91      Navyše z písomností v spise vyplýva, že žalobkyňa 21. februára 2011 požiadala predsedu Tribunal de première instance de Bruxelles, aby Komisii nariadil „oznámenie identity držiteľa alebo držiteľov“ účtov, na ktorých sa objavili kvóty, ktoré je boli podľa nej odcudzené 16. novembra 2010 (pozri bod 30 vyššie). Inými slovami žalobkyňa žiadala, aby sa Komisii nariadilo oznámiť, kde sa nachádzajú údajne odcudzené kvóty.

92      Hoci bola táto žiadosť adresovaná predsedovi Tribunal de première instance de Bruxelles a nie Komisii, zdá sa, že Komisia mala svojím listom zo 7. apríla 2011 (pozri bod 36 vyššie) v úmysle žalobkyni odpovedať. V tomto liste sa totiž spresňuje, že údaje týkajúce sa transakcií vedených v nezávislom protokole transakcií sú dôverné a že „v súlade s ustálenou praxou“ ich Komisia poskytne len vnútroštátnym orgánom povereným uplatňovaním práva, a to na základe riadne odôvodnenej žiadosti. Tento list zo 7. apríla 2011 celkom iste nebol adresovaný žalobkyni, ale inej spoločnosti tej istej skupiny. Je nesporné, že neodkazuje na žiadosť formulovanú žalobkyňou v rámci konania začatého na Tribunal de première instance de Bruxelles. To však nič nemení na tom, že nepriamo prináša odpoveď na túto žiadosť.

93      Vzhľadom na tieto skutočnosti treba dospieť k záveru, že Komisia odmietla vyhovieť žiadosti žalobkyne smerujúcej k tomu, aby oznámila, kde sa nachádzajú kvóty údajne odcudzené 16. novembra 2010. Existencia prvého konania je teda preukázaná.

2.     Zákonnosť prvého vytýkaného konania

94      Na účely preukázania protiprávnosti prvého vytýkaného konania, teda zamietnutia zo strany Komisie priamo oznámiť žalobkyni dôverné informácie, uvádza žalobkyňa v podstate sedem žalobných dôvodov.

a)     Prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 10 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004

 Tvrdenia žalobkyne

95      Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila článok 10 nariadenia č. 2216/2004, ktorý stanovuje pravidlá uplatniteľné v oblasti dôvernosti, tým, že jej odmietla oznámiť informácie o údajne odcudzených kvótach.

96      Na podporu tohto žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza, že Komisia bola povinná oznámiť jej dôverné informácie, ktoré by umožnili vrátenie údajne odcudzených kvót. Podľa nej totiž článok 10 nariadenia č. 2216/2004 povoľuje oznámenie dôverných informácií v prípade, ak je to potrebné na implementáciu požiadaviek nariadenia č. 2216/2004, smernice 2003/87 a vnútroštátnej právnej úpravy. Práve oznámenie informácií o odcudzených kvótach totiž bolo potrebné na „implementáciu“ takýchto požiadaviek a predstavovalo „podmienku vedenia registrov“.

97      Na odôvodnenie svojho stanoviska žalobkyňa tvrdí, že článok 20 smernice 2003/87 zveruje určeným službám Komisie, na účely vedenia nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva, úlohu zistiť prípadné protiprávnosti ovplyvňujúce transakcie, ako sú odcudzenia, a napraviť ich. Takúto úlohu nemožno dobre splniť, ak nebola daná „obetiam týchto protiprávností“ žiadna informácia. Sprístupniť informácie týkajúce sa účtov „s cieľom vrátenia odcudzených kvót“ by zodpovedalo požiadavkám článku 20 smernice 2003/87.

98      Nakoniec žalobkyňa tvrdí, že Komisia síce vyhlásila, že súhlasí „so sprístupnením informácií ,orgánom [členských štátov] poverených uplatňovaním zákona‘“, ale vylúčila, aby občianskoprávne súdy a najmä predseda Tribunal de première instance de Bruxelles mohli predstavovať takýto orgán. Toto stanovisko je „neodôvodnené a predstavuje samo osebe zneužitie právomoci“ (po anglicky „misuse of powers“). Dodáva, že Komisia „v skutočnosti“ dodnes neodpovedala „na žiadosť o právnu pomoc zaslanú rumunskými orgánmi činnými v trestnom konaní… z 13. januára 2011“.

 Dôvodnosť tvrdení žalobkyne

99      Na účely odpovede na prvý žalobný dôvod treba najprv pripomenúť ustanovenia článku 10 nariadenia č. 2216/2004 a podať ich výklad.

–       Ustanovenia článku 10 nariadenia č. 2216/2004 platné v čase skutkových okolností vytýkaných Komisii

100    Na úvod treba zdôrazniť, že k dátumu, ku ktorému má platiť, že Komisia odmietla sprístupniť informácie požadované žalobkyňou, teda najneskôr do 7. apríla 2011 (pozri bod 92 vyššie), článok 10 nariadenia č. 2216/2004 bol stále v platnosti. Hoci totiž článok 91 ods. 2 nariadenia Komisie (ES) č. 994/2008 z 8. októbra 2008 o normalizovaných a zabezpečených systémoch registrov v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES a rozhodnutím Európskeho parlamentu a Rady č. 280/2004/ES (Ú. v. EÚ L 271, s. 3) zrušil nariadenie č. 2216/2004, odložil účinnosť tohto zrušenia na 1. január 2012.

101    Článok 10 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004 zostal nezmenený pred tým, ako bol nakoniec zrušený 1. januára 2012. Stanovuje, že „všetky informácie, vrátane informácií o vlastnení všetkých účtov a o všetkých uskutočnených transakciách, uchovávané v registroch a v nezávislom protokole transakcií Spoločenstva sú považované za dôverné na všetky účely iné ako implementácia požiadaviek tohto nariadenia, smernice 2003/87/ES alebo vnútroštátneho práva“.

102    Znenie článku 10 ods. 2 až 2e nariadenia č. 2216/2004, uplatniteľné k dátumu prvého vytýkaného konania vyplývalo zo zmien vykonaných článkom 78 bodom 2 nariadenia Komisie (EÚ) č. 920/2010 zo 7. októbra 2010 o normalizovanom a zabezpečenom systéme registrov v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES a s rozhodnutím Európskeho parlamentu a Rady č. 280/2004/ES (Ú. v. EÚ L 270, s. 1), ktoré nadobudli platnosť 15. októbra 2010 v súlade s článkom 80 tohto nariadenia.

103    V znení uplatniteľnom v spore článok 10 ods. 2 až 2e nariadenia č. 2216/2004 stanovoval:

„2.      Údaje uložené v registroch a v [nezávislom protokole transakcií Spoločenstva] môžu získať tieto subjekty:

a)      orgány presadzovania práva a daňové orgány členského štátu;

b)      [OLAF];

c)      Europol;

d)      správcovia registrov členských štátov.

2a      Údaje o transakciách možno poskytovať subjektom uvedeným v odseku 2 na základe ich žiadosti predloženej centrálnemu správcovi alebo správcovi registra, ak sú takéto žiadosti oprávnené a potrebné na účely vyšetrovania, odhaľovania a trestného stíhania podvodov, daňovej správy alebo výberu daní, prania špinavých peňazí, financovania terorizmu alebo závažných trestných činov.

2b      Subjekt prijímajúci údaje v súlade s odsekom 2a zabezpečuje, aby sa prijaté údaje použili len na účely uvedené v žiadosti v súlade s odsekom 2a a aby sa nesprístupnili či už zámerne alebo neúmyselne osobám, na ktoré sa nevzťahuje zamýšľaný účel použitia údajov. Týmto ustanovením sa nevylučuje, aby tieto subjekty sprístupnili údaje iným subjektom uvedeným v odseku 2, ak je to potrebné na účely uvedené v žiadosti predloženej v súlade s odsekom 2a.

2c      Centrálny správca môže subjektom uvedeným v odseku 2 sprístupniť na základe ich žiadosti anonymizované údaje o transakciách na účely odhaľovania podozrivých transakcií. Subjekty s takýmto prístupom môžu informovať o podozrivých transakciách ostatné subjekty uvedené v odseku 2.

2d      Správcovia registrov sprístupňujú všetkým ostatným správcom registrov zabezpečenými prostriedkami mená/názvy a totožnosť osôb, ktorým odmietli otvoriť účet alebo ktorých odmietli navrhnúť za splnomocneného zástupcu alebo dodatočného splnomocneného zástupcu.

2e      Správcovia registrov sa môžu rozhodnúť informovať vnútroštátne orgány presadzovania práva o všetkých transakciách zahŕňajúcich množstvo jednotiek presahujúce množstvo, ktoré stanovil správca registra, a o každom účte, na ktorom v rámci 24 hodín prebieha viac transakcií, ako stanovil správca registra.“

104    Nakoniec znenie článku 10 ods. 3 nariadenia č. 2216/2004, uplatniteľné k dátumu prvého vytýkaného konania, vyplýva zo zmeny vykonanej článkom 1 bodom 6 nariadenia č. 916/2007.

105    V znení uplatniteľnom na spor článok 10 ods. 3 nariadenia č. 2216/2004 stanovoval:

„Každý príslušný orgán a správca registra vykonáva postupy súvisiace s emisnými kvótami, overenými emisiami, účtami a Kjótskymi jednotkami len, ak je nevyhnutné plniť jeho úlohy ako príslušný orgán alebo správca registra.“

–       Výklad článku 10 nariadenia č. 2216/2004

106    Článok 10 nariadenia č. 2216/2004 odpovedá na obavu zachovania dôvernosti vecí. Zakotvuje ako pravidlo, že všetky informácie, vrátane informácií o vlastnení všetkých účtov a o všetkých uskutočnených transakciách, uchovávané v registroch a v nezávislom protokole transakcií Spoločenstva sú považované za dôverné.

107    Prvá výnimka z tohto pravidla je stanovená v odseku 1 článku 10 nariadenia č. 2216/2004. Táto výnimka sa týka prípadu, keď je účelom sprístupnenia takýchto informácií vykonanie požiadaviek nariadenia č. 2216/2004, smernice 2003/87 alebo vnútroštátnej právnej úpravy. Musí sa však vykladať reštriktívne, rovnako ako akákoľvek odchýlka alebo výnimka zo všeobecného pravidla (pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. septembra 2011, Komisia/Írsko, C‑82/10, bod 44 a tam citovanú judikatúru). V dôsledku toho sa treba domnievať, že pokrýva len dva prípady. Prvým je prípad, keď sprístupnenie informácií obsiahnutých v registroch a v nezávislom protokole transakcií Spoločenstva je výslovne vyžadované ustanovením smernice 2003/87 alebo nariadenia č. 2216/2004 alebo ešte normatívnym ustanovením vnútroštátneho práva, ktoré je v súlade s právom Únie. Druhý prípad je ten, keď je sprístupnenie týchto informácií nevyhnutné na správne uplatňovanie takýchto ustanovení. Okrem toho treba poznamenať, že uvedená výnimka je v zásade len v prospech orgánov, ktoré majú výsady orgánov verejnej moci, ktorým preto mohlo byť zverené „vykonanie“ ustanovení nariadenia č. 2216/2004, smernice 2003/87 alebo vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej cieľom bolo prebratie alebo uplatňovanie týchto noriem Únie.

108    Odseky 2, 2a, 2b a 2c článku 10 nariadenia č. 2216/2004 stanovujú druhú výnimku z pravidla, podľa ktorého informácie obsiahnuté v registroch a nezávislom protokole transakcií Spoločenstva sú dôverné.

109    Je výslovne stanovené v odseku 2, že táto výnimka platí len v prospech služieb poverených uplatňovaním zákonov členských štátov, daňových orgánov členských štátov, OLAF, Europol a správcov registrov členských štátov.

110    Platí okrem toho podľa odseku 2a len v prípade, že tieto subjekty predložili žiadosť o získanie informácií obsiahnutých v registroch a v nezávislom protokole transakcií Spoločenstva. Toto rozhodnutie musí byť primerane odôvodnené. Požadované informácie musia ako také byť potrebné buď na represiu deliktov alebo trestných činov, alebo na stanovenie základu dane alebo jej vymáhanie.

111    Nakoniec odsek 2b nezakazuje, aby subjekt, ktorý získa informácie na základe odseku 2a mohol sám sprístupniť tieto informácie fyzickým alebo právnickým osobám, ktorých sa priamo týkajú trestnoprávne alebo daňové úvahy uvedené v žiadosti. Článok 10 ods. 2b prvá veta totiž „[ukladá každému] subjekt[u] prijímajúc[emu] údaje v súlade s odsekom 2a zabezpeč[iť], aby sa prijaté údaje použili len na účely uvedené v žiadosti v súlade s odsekom 2a a aby sa nesprístupnili či už zámerne alebo neúmyselne osobám, na ktoré sa nevzťahuje zamýšľaný účel použitia údajov“. Z toho treba vyvodiť výkladom a contrario, že osoby „na ktoré sa [v]zťahuje… použiti[e] údajov“, uvádzané v žiadosti podanej na základe odseku 2a, môžu získať tieto údaje od subjektov, ktoré podali uvedenú žiadosť.

112    Je však potrebné zdôrazniť, že samotné postavenie osoby dotknutej používaním údajov, ktoré je uvedené v žiadosti podanej na základe odseku 2a, nezveruje bezpodmienečné právo na získanie týchto údajov. Ich sprístupnenie osobe v takomto postavení predstavuje iba možnosť ponechanú subjektu, ktorý podal uvedenú žiadosť: tomuto subjektu prináleží posúdiť najmä vzhľadom na skutkové okolnosti jeho prípadu a uplatniteľné vnútroštátne právo, či sa takéto sprístupnenie musí vykonať.

113    Ak teda orgán činný v trestnom konaní, na ktorý sa obrátila žalobkyňa 25. novembra 2010 (pozri bod 25 vyššie), získal ako subjekt „presadzovania práva“ dôverné informácie obsiahnuté v registroch a nezávislom protokole transakcií Spoločenstva, ktoré boli podľa neho potrebné na identifikáciu páchateľov deliktu alebo trestného činu, článok 10 nariadenia č. 2216/2004 mu nezakazuje oznámiť tieto informácie fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je, tak ako žalobkyňa, obeťou údajného trestného činu. V zmysle článku 10 ods. 2b nariadenia č. 2216/2004 sa totiž takáto osoba môže považovať len za osobu, „na ktorú sa [v]zťahujú“ úvahy uvádzané na dosiahnutie zrušenia dôvernosti.

114    Odsek 2d článku 10 nariadenia č. 2216/2004 zriaďuje tretiu výnimku z pravidla dôvernosti, ktorá sa uplatňuje len v prospech správcov registrov. Oprávňuje ich vzájomne si vymieňať určité informácie.

115    Nakoniec, odsek 2e článku 10 nariadenia č. 2216/2004 zakotvuje štvrtú výnimku z pravidla dôvernosti: oprávňuje správcov registrov oznámiť vnútroštátnym orgánom presadzovania práva jednak transakcie, ktorých rozsah prekračuje určitú hranicu, a jednak účty, pri ktorých došlo k počtu protokolovaných transakcií presahujúcemu určitú hranicu.

–       Uplatnenie na predmetný prípad

116    V prvom rade článok 20 smernice 2003/87 jednak stanovuje, že ústredný správca určený Komisiou má vykonať „automatizovanú kontrolu“ každej zaregistrovanej transakcie, aby sa overilo, či transakcie týkajúce sa kvót neboli postihnuté žiadnou „nezrovnalosťou“, a jednak, aby keď došlo k „nezrovnalosti“, tento orgán informoval dotknutý členský štát alebo štáty (pozri bod 148 nižšie). Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa v bode 97 vyššie, ani tento článok, ani navyše žiadne iné ustanovenie smernice 2003/87 alebo nariadenia č. 2216/2004 výslovne nestanovujú, že by Komisia mohla sprístupniť informácie týkajúce sa kvót, ktoré boli údajne odcudzené predpokladanej obeti. Takisto nie je ani preukázané, ani nikto netvrdil, že normatívne ustanovenie uplatniteľné v členskom štáte obsahuje takéto ustanovenie.

117    Okrem toho sa nepreukázalo, že by takéto zrušenie dôvernosti bolo nevyhnutné na správne uplatňovanie ustanovenia smernice 2003/87 alebo nariadenia č. 2216/2004, alebo ešte normatívneho ustanovenia uplatniteľného v členskom štáte. Konkrétne, nie je nevyhnutné na správne uplatnenie článku 20 smernice 2003/87, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa.

118    Za týchto okolností sa žalobkyňa nemôže odvolávať na výnimku ratione materiae z pravidla dôvernosti stanoveného v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004 (a pripomenutého v bode 107 vyššie).

119    V druhom rade možno navyše uviesť, že žalobkyňa je akciovou spoločnosťou zriadenou podľa rumunského práva. V tomto postavení sa nemôže účinne odvolávať na výnimku ratione personae zakotvenú v článku 10 ods. 2 nariadenia č. 2216/2004 (a pripomenutú v bode 108 vyššie).

120    V treťom rade žalobkyňa argumentom uvedeným v bode 98 vyššie v podstate tvrdí, že Komisia protiprávne odmietla sprístupniť dôverné informácie občianskoprávnemu súdnemu orgánu, teda predsedovi Tribunal de première instance de Bruxelles, a „v skutočnosti“ nevykonala takéto sprístupnenie ani vo vzťahu k trestnoprávnemu orgánu, teda rumunskej prokuratúre. Podľa nej jej takéto odmietnutia zabránili následne v prístupe k týmto dôverným informáciám na základe článku 10 ods. 2b nariadenia č. 2216/2004, tak ako je vyložený v bodoch 108 a 113 vyššie.

121    Na jednej strane však zo znenia vyjadrenia k žalobe vyplýva, potvrdeného interným dokumentom Komisie, ňou samou predloženým v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, že 7. apríla 2011 OLAF, ktorý podľa článku 2 rozhodnutia Komisie 1999/352/ES, ESUO, Euratom z 28. apríla 1999, ktorým sa zriaďuje Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, s. 20; Mim. vyd. 01/003, s. 110), je najmä poverený úlohou „uskutočňovani[a] vnútorných administratívnych šetrení [v Komisii] zameraných… na boj proti podvodom“ a „poskytovanie pomoci Komisii pri spolupráci s členskými štátmi v oblasti boja proti podvodom“, odpovedal na žiadosť o právnu pomoc zaslanú rumunskou prokuratúrou (pozri bod 37 vyššie). Tieto informácie z vyjadrenia k žalobe, ktoré nikto nespochybňuje, sú navyše v plnom rozsahu potvrdené samotnou žalobou. Hoci totiž žalobkyňa uvádza v bode 93 žaloby, že „v skutočnosti“ nebola poskytnutá odpoveď na žiadosť o právnu pomoc (pozri bod 98 vyššie), súčasne pripúšťa existenciu takejto odpovede v bode 53 žaloby. Okrem toho, aj keby argumentom uvedeným v bode 93 žaloby žalobkyňa kritizovala relevantnosť poskytnutej odpovede na účet Komisie zo strany OLAF‑u na predmetnú žiadosť, treba konštatovať, že nepredložila žiadny dôkaz, ktorý by podporil takéto tvrdenie. Ďalej ani nespresnila, prečo podľa nej odpoveď poskytnutá zo strany OLAF‑u rumunskej prokuratúre bola neprimeraná alebo nedostatočná, a to napriek tomu, že Komisia vo vyjadrení k žalobe uviedla rozsah informácií, ktoré na jej účet odovzdal OLAF (pozri bod 37 vyššie). Za týchto okolností žalobkyňa nemôže dôvodne tvrdiť, že Komisia odmietla sprístupniť informácie rumunskej prokuratúre tak, že sa odvolávala na ich dôvernosť.

122    Na druhej strane článok 10 nariadenia č. 2216/2004 nepovoľuje Komisii sprístupniť predsedovi Tribunal de première instance de Bruxelles dôverné údaje obsiahnuté v registroch. Ako sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia totiž tento sudca nemá postavenie „orgán[u] presadzovania práva“ v zmysle odseku 2 písm. a) tohto článku (pozri bod 103 vyššie). Konkrétne, neviedol žiadne vyšetrovanie týkajúce sa údajne odcudzených kvót.

123    Navyše, je nepresné tvrdiť, ako to robí žalobkyňa, že Komisia odmietla sprístupniť dôverné informácie občianskoprávnemu súdnemu orgánu členského štátu, akým je predseda Tribunal de première instance de Bruxelles: Komisia len odmietla sprístupniť tieto informácie priamo žalobkyni na základe opatrenia tohto belgického súdneho orgánu.

124    V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že vo vyjadrení podanom 21. februára 2011 na Tribunal de première instance de Bruxelles advokát Komisie uviedol toto:

„Únia vždy hovorila, že je pripravená odpovedať na riadne odôvodnené otázky, ktoré jej zašlú štátne orgány, ale to nebolo predmetom žiadosti protistrany;… jedna vec je poskytnúť informácie súdu, polícii…, iná vec je poskytnúť tieto informácie obchodnej spoločnosti, o čo išlo v návrhu žalobkyne, hoci bol formulovaný na súde: keby sa jej vyhovelo, Únia… by nemala poskytnúť požadované informácie predsedovi [Tribunal de première instance de Bruxelles] konajúcom vo veci nariadenia predbežného opatrenia, ale žalobkyni“.

125    Inými slovami, Komisia tvrdila prostredníctvom svojho advokáta, že súhlasí s odovzdaním dôverných informácií týkajúcich sa emisných kvót, na základe článku 10 ods. 2 nariadenia č. 2216/2004, najmä vnútroštátnym súdnym orgánom. Uviedla však, že návrh, akým je návrh na vydanie predbežného opatrenia podaný žalobkyňou na Tribunal de première instance de Bruxelles (pozri bod 30 vyššie), sa netýkal sprístupnenia dôverných informácií takýmto orgánom, ale ich priameho poskytnutia „obchodnej spoločnosti“, takže jej podľa nej nebolo možné vyhovieť.

126    Prvý žalobný dôvod preto nie je dôvodný.

b)     Druhý žalobný dôvod založený na porušení povinností vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu

 Tvrdenia účastníkov konania

127    Žalobkyňa v druhom žalobnom dôvode tvrdí, že článok 10 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004, tak ako je vyložený v bode 107 vyššie, porušuje ustanovenia odseku 47 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1, uvedenému v bode 5 vyššie. Týmto vzniesla teda námietku nezákonnosti.

128    Na podporu tohto žalobného dôvodu uvádza, že odsek 47 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1 vymenováva informácie, ktoré sa musia sprístupniť verejnosti „v súlade s odsekom 44“. Podľa nej medzi tieto informácie patria „určité údaje z jednotlivých účtov“.

129    Okrem toho tvrdí, že „nemohla dôvodne očakávať, že Komisia… bude vykladať svoje povinnosti neproporcionálne a nekoherentne oproti… záväzkom prijatým… v rámci Kjótskeho protokolu“, medzi ktoré patrí rozhodnutie 13/CMP.1 a vyvodzuje z toho, že zásada ochrany legitímnej dôvery bola porušená.

130    Komisia vo vyjadrení k žalobe uvádza, že príloha k rozhodnutiu 13/CMP.1 nie je súčasťou právneho poriadku Únie, pretože Únia ho neschválila.

 Dôvodnosť žalobného dôvodu

131    Aj keby príloha k rozhodnutiu 13/CMP.1 bola súčasťou právneho poriadku Únie a bolo by možné odvolávať sa na ňu na Všeobecnom súde, druhý žalobný dôvod aj tak musí byť zamietnutý, a to z dvoch príčin uvedených nižšie.

–       Prvá príčina

132    Odsek 44 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1 stanovuje, že „nedôverné informácie uchovávané v každom vnútroštátnom registri sa dajú k dispozícii verejnosti“, zatiaľ čo odsek 47 uvedenej prílohy, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, stanovuje:

„Informácie uvedené v [odseku] 44… zahŕňajú tieto informácie o jednotkách v držbe a transakciách vykonaných v rámci vnútroštátneho registra…:

Celkové množstvo [Kjótskych jednotiek (teda ERU, CER, AAU a RMU), definovaných ako sa uvádza v bode 4 vyššie,] držaných na každom účte začiatkom roka;

Celkové množstvo AAU vydaných na základe prideleného množstva…;

Celkové množstvo ERU vydaných na základe [určitých projektov];

Celkové množstvo [Kjótskych jednotiek] získaných od iných registrov a identifikačné prvky pôvodných účtov a registrov;

Celkové množstvo RMU vydaných na základe [niektorých činností];

Celkové množstvo [Kjótskych jednotiek] postúpených iným registrom a identifikačné prvky pôvodných účtov a registrov;

Celkové množstvo [Kjótskych jednotiek] zrušených na základe [určitých činností];

Celkové množstvo [oprávnene] zrušených [Kjótskych jednotiek];

Celkové množstvo iných zrušených [Kjótskych jednotiek];

Celkové množstvo odňatých [Kjótskych jednotiek];

Celkové množstvo [Kjótskych jednotiek] prenesených z predchádzajúceho záväzkového obdobia;

[Kjótske jednotky] držané na každom účte v relevantnom čase.“

133    Ako vyplýva z jeho samotného znenia, odsek 47 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1 nepovažuje za „nedôverné“ informácie, ktoré sú súčasťou zoznamu.

134    Keby sa napriek tejto okolnosti pripustilo, že odsek 47 odkazuje len na informácie, ktorých povaha nie je dôverná, ostalo by len málo informácií, ktoré by sa dali považovať za dôverné vo vnútroštátnom registri. Každá Kjótska jednotka totiž má k dispozícii podľa odsekov 24, 27 a 29 a odseku 41 písm. b) prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1 vlastné sériové číslo. Preto, keby sa pripustilo, že všetky informácie uvedené v odseku 47 tejto istej prílohy sú z hľadiska svojej povahy nedôverné, znamenalo by to najmä to, že na základe odseku 47 by každá osoba mohla zistiť, ktoré Kjótske jednotky sa nachádzajú na danom účte v určitom čase a mohla by určiť, prostredníctvom analýzy údajov daných jej k dispozícii, odkiaľ tieto jednotky pochádzajú. V dôsledku toho by takýto výklad odseku 47 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1 zbavil odsek 44 dosahu, ktorý povoľuje sprístupniť verejnosti len nedôverné informácie uchovávané v registroch.

135    Za týchto podmienok sa treba domnievať, že informácie uvedené v odseku 47 predstavujú informácie, ktoré sa musia dať k dispozícii verejnosti na základe odseku 44, ale výlučne len vtedy, keď nie sú dôverné.

136    Príloha k rozhodnutiu 13/CMP.1 však nestanovuje kritériá, podľa ktorých strana Kjótskeho protokolu môže považovať informáciu uvedenú v odseku 47 za nedôvernú.

137    V dôsledku toho sa žalobkyňa nemôže účinne odvolávať na odsek 47 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1 na preukázanie toho, že informácie, ktoré žiadala, neboli dôverné.

–       Druhá príčina

138    Odseky 44 a 47 rozhodnutia 13/CMP.1 sa týkajú len sprístupnenia informácií o Kjótskych jednotkách verejnosti. Netýkajú sa sprístupnenia informácií o emisných kvótach verejnosti zriadených na základe smernice 2003/87 a nariadenia č. 2216/2004.

139    V prvom rade Kjótske jednotky a emisné kvóty sú odlišnej povahy.

140    Ako bolo totiž uvedené v bode 10 vyššie, článok 45 prvý a druhý odsek nariadenia č. 2216/2004 stanovuje, že emisná kvóta sa získa „prekonvertovaním“ AAU, pričom toto prekonvertovanie sa vykoná pridaním prvku „kvóty“ do identifikačného kódu AAU. Potreba takéhoto „prekonvertovania“ odhaľuje, že kvóta a AAU sú odlišné, a to najmä z hľadiska uplatnenia pravidiel dôvernosti.

141    Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 11 vyššie, článok 11a smernice 2003/87 ponúka s určitými výhradami možnosť pre prevádzkovateľov zariadení patriacich do pôsobnosti systému obchodu Spoločenstva s emisnými kvótami skleníkových plynov získať emisné kvóty „výmenou“ ERU alebo CER. Táto okolnosť však svedčí o tom, že emisné kvóty majú odlišnú povahu od ERU a CER, najmä pokiaľ ide o uplatnenie pravidiel dôvernosti.

142    Nakoniec nariadenie č. 2216/2004 rozlišuje pravidlá uplatniteľné na emisné kvóty od tých, ktoré sa týkali Kjótskych jednotiek. Nezoskupuje na jednej strane kvóty a na druhej strane Kjótske jednotky pod rovnakým pojmom. Ako príklad treba uviesť, že článok 11 ods. 5 nariadenia č. 2216/2004 stanovuje, že „pokiaľ nie je ustanovené inak, všetky účty [v registroch] budú schopné viesť emisné kvóty a Kjótske jednotky“.

143    V druhom rade Kjótske jednotky a emisné kvóty zodpovedajú odlišným účelom.

144    Na jednej strane totiž vyplýva z odsekov 1 až 4 prílohy k rozhodnutiu 13/CMP.1, že Kjótske jednotky sa vydávajú na základe Kjótskeho protokolu alebo rozhodnutí prijatých na jeho uplatnenie. Ako vyplýva z jeho článku 3 ods. 1, uvedeného v bode 3 vyššie, tento protokol, tak ako rozhodnutia prijaté na jeho uplatňovanie, zavádza povinnosti len voči štátom a medzištátnym organizáciám, ktoré sú jeho stranami. Kjótske jednotky sú teda nástroje, ktoré tieto štáty a medzištátne organizácie môžu využívať na splnenie svojich povinností vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu.

145    Na druhej strane boli emisné kvóty zriadené na základe smernice 2003/87 a nariadenia č. 2216/2004. Tieto predpisy zavádzajú povinnosti voči fyzickým a právnickým osobám patriacim do ich pôsobnosti, teda tých, ktoré vykonávajú činnosti uvedené v prílohe I smernice 2003/87. Emisné kvóty predstavujú teda nástroje, ktoré boli vytvorené len právnou úpravou Únie a sú určené v prvom rade týmto fyzickým a právnickým osobám. Predstavujú predmety vlastníctva týchto osôb, ktorých používanie má schopnosť riadiť sa obchodnou logikou.

146    Následne, keďže informácie, ktorých sprístupnenie žalobkyni Komisia zamietla listom zo 4. apríla 2011, sa týkali len emisných kvót, je neúčinné, keď žalobkyňa z toho vyvodzuje, že článok 10 nariadenia č. 2216/2004 porušuje odsek 47 rozhodnutia 13/CMP.1, ktorý sa týka, ako bolo povedané, len Kjótskych jednotiek. Za týchto podmienok nemôže tvrdenie uvedené v bode 129 vyššie uspieť.

c)     Tretí žalobný dôvod založený na porušení článkov 19 a 20 smernice 2003/87

147    Podľa článku 19 ods. 2 a 3 smernice 2003/87:

„2.      Každá osoba môže byť držiteľom kvót. Register musí byť prístupný verejnosti a musí obsahovať oddelené účty, aby sa zaznamenávali kvóty vlastnené každou osobou, ktorej alebo od ktorej sa kvóty vydávajú alebo prenášajú.

3.      Na vykonávanie tejto smernice prijme Komisia nariadenie… pre štandardizovaný a zabezpečený systém registrov vo forme štandardizovaných elektronických databáz, ktoré obsahujú bežné prvky dát na vyhľadávanie vydania, držania, prenosu a zrušenia kvót a aby sa poskytol verejnosti vhodný prístup a udržala dôvernosť a aby sa zabezpečilo, že sa neuskutočnia žiadne prenosy v rozpore so záväzkami vyplývajúcimi z Kjótskeho protokolu.

…“

148    Podľa článku 20 tejto smernice:

„…

2.      Ústredný správca [menovaný Komisiou] vykonáva automatizovanú kontrolu každej transakcie v registroch prostredníctvom nezávislého protokolu transakcií, aby sa zabezpečilo, že nedochádza ku žiadnym nezrovnalostiam pri vydávaní, prenos[e] a zrušení kvót.

3.      Ak prostredníctvom automatizovanej kontroly dôjde k nálezu nezrovnalostí, ústredný správca informuje dotknutý členský štát alebo dotknuté členské štáty, ktoré nesmú príslušné transakcie alebo akékoľvek ďalšie transakcie súvisiace s dotknutými kvótami zaregistrovať, pokiaľ sa nezrovnalosti nevyriešia.“

 Tvrdenia žalobkyne

149    Svojím tretím žalobným dôvodom žalobkyňa v podstate vznáša námietku nezákonnosti.

150    Žalobkyňa tvrdí, že článok 19 ods. 3 smernice 2003/87, ktorý Komisiu oprávňuje nariadením definovať „štandardizovaný a zabezpečený systém registrov“, ponecháva Komisii „určitú mieru voľnej úvahy na nájdenie správnej rovnováhy medzi záujmami verejnosti a dôvernosti“, pričom je však táto miera voľnej úvahy obmedzená „doslovným znením článku 20 [tej istej smernice], ktorý sa zaoberá nezrovnalosťami a povinnosťou tieto nezrovnalosti riešiť“. Dodáva, že keďže na jednej strane sú emisné kvóty predmetom transakcií, pri ktorých došlo k „nezrovnalostiam“, a na druhej strane jej boli tieto „nezrovnalosti“ oznámené, Komisia je na základe článku 20 smernice 2003/87 povinná sprístupniť informácie o týchto kvótach.

151    Podľa žalobkyne však článok 10 nariadenia č. 2216/2004 „nespĺňa požiadavky článkov 19 a 20 smernice [2003/87]“. Tieto dva posledné články totiž trvajú na bezpečnosti, ktorú musí predstavovať systém obchodovania s emisnými kvótami, zatiaľ čo pravidlá dôvernosti stanovené v článku 10 nariadenia č. 2216/2004 bránia tomu, aby kvóty mohli byť na požiadanie zadržané a „aj v rámci trestného konania“ zakazuje sprístupnenie informácie o kvótach „sťažovateľovi“.

152    Vzhľadom na tieto skutočnosti sa žalobkyňa domnieva, že prijatím článku 10 nariadenia č. 2216/2004 „sa Komisia zjavne stáva vinnou za zjavné a závažné porušenie obmedzení svojej voľnej úvahy“. Podľa žalobkyne sa malo stanoviť, že informácie týkajúce sa odcudzenia kvót, sa majú sprístupniť predpokladaným obetiam tohto odcudzenia. Iba takýto predpoklad by totiž umožnil dodržanie správnej rovnováhy stanovenej v článku 19 ods. 3 smernice 2003/87 medzi „záujmami verejnosti a dôvernosti“. Okrem toho žalobkyňa tvrdí, že „nemohla dôvodne očakávať, že Komisia zamietne prijatie opatrení v prípade nezrovnalosti a/alebo vyloží svoje povinnosti neproporcionálne a v rozpore s článkom 20 smernice 2003/87…“ a vyvodzuje z toho, že bola porušená zásada ochrany legitímnej dôvery.

 Dôvodnosť tvrdení žalobkyne

153    V prvom rade je nesporné, že článok 19 ods. 3 smernice 2003/87 stanovuje, aby sa nariadením č. 2216/2004 „poskytol verejnosti vhodný prístup a udržala dôvernosť“, to znamená, aby sa zabezpečila správna rovnováha medzi transparentnosťou na jednej strane a dôvernosťou na druhej strane.

154    V každom prípade práve na zmiernenie týchto rozličných požiadaviek, a teda aby sa vyhovelo článku 19 ods. 3 smernice 2003/87, článok 10 nariadenia č. 2216/2004 stanovuje dôležité výnimky z dôvernosti údajov obsiahnutých v registroch a nezávislom protokole transakcií Spoločenstva. Konkrétne, ako bolo uvedené v bode 113 vyššie, ak orgán činný v trestnom konaní, na ktorý sa obrátila žalobkyňa 25. novembra 2010 (pozri bod 25 vyššie), získal dôverné informácie obsiahnuté v registroch a nezávislom protokole transakcií Spoločenstva, ktoré boli podľa neho potrebné na identifikáciu páchateľov deliktu alebo trestného činu, článok 10 nariadenia č. 2216/2004 tomuto orgánu nezakazuje oznámiť uvedené informácie fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je, tak ako žalobkyňa, obeťou údajného trestného činu. Tento článok nezakazuje ani to, aby táto osoba na základe informácií, ktoré jej boli sprístupnené, následne začala konania smerujúce k zadržaniu určitých emisných kvót.

155    Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť tvrdenie založené na porušení článku 19 ods. 3 smernice 2003/87 článkom 10 nariadenia č. 2216/2004.

156    V druhom rade argumentácia žalobkyne vychádza z nepresného výkladu článku 20 smernice 2003/87.

157    Tento článok totiž nepochybne stanovuje dve povinnosti, jednu ústrednému správcovi, to znamená Komisii, a druhú niektorým členským štátom: jednak, ak „automatizovaná kontrola“ odhalí nezrovnalosti týkajúce sa transakcie, ústredný správca je povinný informovať „dotknutý členský štát alebo štáty“; a jednak, ak títo poslední uvedení získajú takúto informáciu, majú zakázané zaregistrovať takúto transakciu alebo akúkoľvek ďalšiu transakciu súvisiacu s dotknutými kvótami, a to „pokiaľ sa nezrovnalosti nevyriešia“.

158    V každom prípade článok 20 smernice 2003/87 nestanovuje sprístupnenie informácií o transakcii, pri ktorej došlo k „nezrovnalosti“. A fortiori neukladá Komisii povinnosť oznámiť informácie o kvótach súvisiacich s takouto transakciou.

159    Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je možné súhlasiť s tvrdením založeným na porušení článku 20 smernice 2003/87 článkom 10 nariadenia č. 2216/2004, ani s tvrdením založeným na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, ktorá je vyjadrená v bode 152 vyššie.

160    V dôsledku toho je potrebné tretí žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

d)     Štvrtý žalobný dôvod založený na porušení vlastníckeho práva

 Tvrdenia žalobkyne

161    Svojím štvrtým žalobným dôvodom žalobkyňa opätovne vznáša námietku nezákonnosti.

162    Žalobkyňa na jednej strane tvrdí, že článok 10 nariadenia č. 2216/2004 neproporcionálne zasahuje do jej vlastníckeho práva. Pravidlá dôvernosti zavedené týmto článkom totiž zabránili Komisii konať tak, ako mala, a to „,podrobným, rýchlym, nestranným a pozorným‘ spôsobom“, aby pomohla objasniť odcudzenie kvót, ku ktorému údajne došlo 16. novembra 2010. Tým jej zabránili vo vrátení jej kvót a vzhľadom na to mali taký istý účinok ako vyvlastnenie.

163    Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že tieto pravidlá dôvernosti, ktoré odpovedajú na obavu zachovania dôvernosti vecí a zabezpečenia mobility trhu, na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, narúšajú riadne fungovanie systému obchodovania s emisnými kvótami. Nezodpovedajú teda nijakému dostatočnému verejnému záujmu.

 Dôvodnosť tvrdení žalobkyne

164    Článok 17 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie zaručuje vlastnícke právo. Toto právo v každom prípade nepredstavuje absolútnu výsadu a v dôsledku toho môže byť obmedzené (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 28. mája 2013, Trabelsi a i./Rada, T‑187/11, bod 75 a tam citovanú judikatúru).

165    V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate tvrdí, že pravidlá dôvernosti uvedené v článku 10 nariadenia č. 2216/2004 jej zabránili vo vrátení odcudzených kvót, a tým nepriamo obmedzili výkon jej vlastníckeho práva.

166    Aj za predpokladu, že by išlo o takýto prípad, sa však toto obmedzenie musí považovať za v súlade s požiadavkami uvedenými v článku 52 ods. 1 Charty základných práv, podľa ktorých jednak „akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto Charte [základných práv] musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd“ a jednak „za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných“.

167    Po prvé sú totiž tieto pravidlá dôvernosti stanovené v článku 10 nariadenia č. 2216/2004, ktorý je v súlade so splnomocňujúcimi ustanoveniami článku 19 ods. 3 smernice 2003/87 (pozri bod 155 vyššie). Musia sa teda považovať za ustanovené zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv.

168    Po druhé, ako sa uvádza v bode 106 vyššie, tieto pravidlá odpovedajú na obavu zachovania dôvernosti vecí, to znamená, že zodpovedajú „cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou“.

169    Po tretie uvedené pravidlá neukladajú neproporcionálne požiadavky vo vzťahu k sledovanému cieľu. Na jednej strane nezasahujú do podstaty vlastníckeho práva. Samé osebe totiž toto právo priamo neporušujú. Na druhej strane nepresahujú mieru toho, čo je vhodné a potrebné na dosiahnutie cieľa uvedeného v predchádzajúcom bode. Ako sa totiž uvádza v bodoch 113 a 154 vyššie, ak orgán činný v trestnom konaní, na ktorý sa obrátila žalobkyňa, získal dôverné informácie obsiahnuté v registroch a nezávislom protokole transakcií Spoločenstva, ktoré boli podľa neho potrebné na identifikáciu páchateľov deliktu alebo trestného činu, článok 10 nariadenia č. 2216/2004 mu nezakazuje oznámiť tieto informácie fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je, tak ako žalobkyňa, obeťou údajného trestného činu. Okrem toho tento článok už spomínanej osobe nezakazuje podniknúť na základe takto oznámených informácií opatrenia, ktorými sa bude domáhať vrátenia svojich kvót, ani nespôsobuje prílišnú komplexnosť tejto úlohy.

170    Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.

e)     Piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady účinnej súdnej ochrany

171    Svojím piatym žalobným dôvodom žalobkyňa tvrdí, že „správanie Komisie“ porušuje právo na účinnú súdnu ochranu zakotvené v článku 47 Charty základných práv. Podľa nej jej totiž Komisia zabránila „de facto… podať žaloby potrebné na vrátenie kvót, ktoré boli [údajne] odcudzené“, pretože „nevedela ani v ktorej krajine, ani proti komu podať žalobu“.

172    Tento žalobný dôvod predstavuje námietku nezákonnosti. Žalobkyňa totiž v podstate tvrdí, že článok 10 nariadenia č. 2216/2004 porušuje zásadu účinnej súdnej ochrany, pretože podľa výkladu, ktorý bol poskytnutý v bodoch 106 až 115 vyššie, prináleží Komisii nesprístupniť priamo žalobkyni informácie týkajúce sa emisných kvót, ktoré jej boli údajne odcudzené, čo jej bránilo začať vnútroštátne súdne konania o vrátenie týchto kvót.

173    Týmto žalobkyňa predpokladá, že keďže je vylúčené, aby jej Komisia sprístupnila „priamo“ dôverné informácie obsiahnuté v registroch a nezávislom protokole transakcií Spoločenstva, nemôže začať súdne konania o vrátenie kvót, ktoré jej boli údajne odcudzené.

174    Ako však vyplýva z toho, čo bolo uvedené v bodoch 113, 154 a 169 vyššie, táto argumentácia spočíva na nepresnom predpoklade, že článok 10 nariadenia č. 2216/2004 zakazuje jednak rumunskej prokuratúre odovzdať žalobkyni dôverné informácie, ktoré môže odpoveď Komisie na žiadosť o právnu pomoc obsahovať, a jednak zakazuje žalobkyni použiť takto získané informácie na účely začatia súdnych konaní o vrátenie údajne odcudzených kvót.

175    Piaty žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

f)     Šiesty žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty

176    Podľa ustálenej judikatúry zásada právnej istoty má zaručiť predvídateľnosť situácií a právnych vzťahov patriacich do práva Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. septembra 2005, Írsko/Komisia, C‑199/03, Zb. s. I‑8027, bod 69 a tam citovanú judikatúru).

177    Šiestym žalobným dôvodom žalobkyňa vznáša novú námietku protiprávnosti. Tvrdí, že právna úprava „sa musí vykonať s jasnosťou a primeranou koherenciou, aby sa čo najviac predišlo právnej neistote a neurčitosti pre subjekty práva dotknuté prijatými opatreniami“. Podľa nej je „v prejednávanej veci zjavné, že Komisia spôsobila veľkú právnu neistotu, [keďže] liberálnejší prístup bol prijatý [v oblasti dôvernosti] v Kjótskom protokole“.

178    Takto žalobkyňa v podstate tvrdí, že rozdielne zaobchádzanie existujúce v oblasti dôvernosti medzi emisnými kvótami a Kjótskymi jednotkami svedčí o nekoherencii a v dôsledku toho je porušením zásady právnej istoty.

179    Emisné kvóty a Kjótske jednotky však nemajú tú istú povahu (pozri bod 139 vyššie). Aj keby platilo, ako tvrdí žalobkyňa, že pravidlá uplatniteľné v oblasti dôvernosti sú odlišné, pokiaľ ide o emisné kvóty a Kjótske jednotky, nič to nemení na predvídateľnosti týchto pravidiel a neumožňuje teda preukázať, že Komisia porušila zásadu právnej istoty.

180    V dôsledku toho musí byť šiesty žalobný dôvod zamietnutý.

g)     Siedmy žalobný dôvod založený na porušení článku 2 smernice 91/308

181    Podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí žaloba obsahovať predovšetkým zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Toto zhrnutie dôvodov musí byť dostatočne jasné, aby umožnilo žalovanému pripraviť jeho vyjadrenie k žalobe a Všeobecnému súdu rozhodnúť o žalobných dôvodoch, a to prípadne aj bez ďalších podporných informácií. S cieľom zabezpečiť právnu istotu a riadny výkon spravodlivosti treba na prípustnosť žalobného dôvodu, aby bol jeho rozsah prinajmenšom koherentný a zrozumiteľný (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 28. novembra 2013, Gaumina/EIGE, T‑424/12, bod 18 a tam citovanú judikatúru).

182    V siedmom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že „Komisia nedodržala“ smernicu Rady 91/308/EHS z 10. júna 1991 o predchádzaní zneužívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí (Ú. v. ES L 166, s. 77; Mim. vyd. 09/001, s. 153), „keďže… článok 2 tejto smernice stanovuje všeobecný zákaz prania peňazí… a [Komisia] sa porovnáva v podaní [na Tribunal de première instance de Bruxelles] s finančnou inštitúciou, pričom zdôrazňuje, že [nezávislý protokol transakcií Spoločenstva] zaznamenáva iba transakcie bez toho, aby sa ich zúčastňoval“.

183    Pri čítaní tohto žalobného dôvodu, tak ako je uvedený v žalobe, sa zdá, že žalobkyňa predpokladá, že keď Komisia koná ako ústredný správca nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva, má podobné funkcie ako sú funkcie finančnej inštitúcie a podlieha teda zákazu prania peňazí uvedenému podľa nej v článku 2 smernice 91/308.

184    Keď však bola žalobkyni na pojednávaní položená otázka týkajúca sa toho, či tento žalobný dôvod spĺňa požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku, žalobkyňa v odpovedi uviedla, že nechcela povedať, že by sa smernica 91/308 vzťahovala na Komisiu.

185    V tomto kontexte Všeobecný súd nemôže zistiť rozsah siedmeho žalobného dôvodu, prezentovaného v žalobe navyše len v krátkosti. Tento dôvod nezodpovedá teda požiadavkám koherencie a zrozumiteľnosti stanoveným článkom 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku. Musí byť teda odmietnutý ako neprípustný.

186    Navyše, aj keby platilo, že napriek rozporom a nepresnostiam, ktoré obsahuje jeho prezentácia, tento žalobný dôvod spĺňa požiadavky článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku, bolo by ho treba zamietnuť ako nedôvodný.

187    V prvom rade totiž článok 2 smernice 91/308, na ktorý sa odvoláva žalobkyňa, stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby pranie špinavých peňazí… bolo zakázané“. Takto tento článok zavádza povinnosti len pre členské štáty. Žalobkyňa sa teda nemôže na neho účinne odvolávať, aby preukázala protiprávnosť správania Komisie.

188    V druhom rade, aj keby platilo, že žalobkyňa chcela v žalobe tvrdiť, že v právnom poriadku Únie všeobecná zásada zakazuje komukoľvek vykonávať pranie špinavých peňazí, jej argumentácia sa musí zamietnuť. Žalobkyňa totiž neuviedla dôvody, pre ktoré odmietnutie sprístupnenia informácií týkajúcich sa údajne odcudzených kvót 16. novembra 2010, ktoré vytýka Komisii, mohlo byť považované za akt prania špinavých peňazí.

189    V treťom rade, aj keby platilo, že toto odmietnutie predstavuje podľa žalobkyne zakrývanie zdroja alebo miesta, kde sa nachádza odcudzená vec, argumentácia žalobkyne nemôže uspieť. Podľa článku 1 tretej zarážky smernice 91/308 totiž pojem „prania špinavých peňazí“ zahŕňa iste najmä „zatajovanie alebo zakrývanie skutočnej povahy, zdroja, umiestnenia, nakladania, pohybu a práv vo vzťahu k vlastníctvu majetku s vedomím, že tento majetok pochádza z trestnej činnosti alebo z účasti na takejto činnosti“. Okolnosť, že Komisia odmietla na základe článku 10 nariadenia č. 2216/2004 sprístupniť priamo žalobkyni informácie o údajne odcudzených kvótach neumožňuje preukázať, že mala zámer zatajovať zdroj alebo umiestnenie týchto kvót. Napokon ako bolo uvedené v bode 121 vyššie, je nesporné, že 7. apríla 2011 OLAF odovzdal v mene Komisie rumunskej prokuratúre informácie týkajúce sa týchto kvót.

190    Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že protiprávnosť prvého konania vytýkaného Komisii sa nepreukázala.

B –  Druhé vytýkané konanie, spočívajúce v odmietnutí zakázať akúkoľvek transakciu s kvótami údajne odcudzenými 16. novembra 2010

1.     Existencia druhého vytýkaného konania

191    Pred Všeobecným súdom žalobkyňa tvrdí, že Komisia odmietla „zablokovať“ kvóty, ktoré jej boli podľa nej odcudzené. To je druhé konanie vytýkané tejto inštitúcii žalobkyňou (pozri body 58 a 59 vyššie).

192    Existencia tohto konania je preukázaná.

193    Listom z 24. novembra 2010 totiž žalobkyňa vyzvala Komisiu, aby „požiadala vnútroštátne registre“ o „zablokovanie účtov“, cez ktoré údajne odcudzené kvóty prešli (pozri bod 24 vyššie). V prvom rade takto vyzvala formálne Komisiu nie preto, aby sama zablokovala účty, ale prikázala vnútroštátnym orgánom tak urobiť. Táto žiadosť o zablokovanie bola následne zopakovaná, pričom bola ľahko pozmenená. V druhom rade listom z 2. decembra 2010 bola v mene žalobkyne Komisia požiadaná, aby „[sama] odmietla prístup k [predmetným] účtom“ (pozri bod 26 vyššie). Inými slovami, Komisia bola požiadaná, aby sama „zablokovala“ nielen kvóty, ale aj všetky účty, cez ktoré tieto kvóty prešli. Nakoniec, v treťom rade, bola Komisia požiadaná listom z 31. mája 2011, aby sama „zablokovala“ iba odcudzené kvóty (pozri bod 38 vyššie).

194    Posledná uvedená žiadosť však bola listom z 18. júla 2011 zamietnutá (pozri bod 40 vyššie).

2.     Zákonnosť druhého vytýkaného konania

195    Na preukázanie protiprávnosti druhého konania, ktoré vytýka žalobkyňa Komisii, uvádza žalobkyňa v podstate päť žalobných dôvodov. Tieto dôvody budú postupne preskúmané nižšie.

a)     Prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

196    Medzi zárukami zverenými právom Únie v správnych konaniach sa nachádza najmä zásada riadnej správy vecí verejných, zakotvená článkom 41 Charty základných práv, ku ktorej sa viaže povinnosť starostlivosti, teda povinnosť príslušnej inštitúcie skúmať starostlivo a nestranne všetky relevantné prvky predmetného prípadu (rozsudky Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, Applied Microengineering/Komisia, T‑387/09, bod 76, a zo 16. septembra 2013, ATC a i./Komisia, T‑333/10, bod 84).

197    V prvom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že „Komisia tým, že tvrdila okrem iného, že nebola schopná zablokovať kvóty od prakticky okamžitého oznámenia odcudzenia [rumunskými orgánmi], hoci zablokovala menej ako dva mesiace neskôr všetky registre počas viacerých mesiacov, pričom však naďalej tvrdila, že nemôže zablokovať jednotlivé kvóty, preukázala zlý úmysel a nevôľu pri vykonávaní svojej povinnosti starostlivosti“.

198    Inými slovami, žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že odmietla zakázať akúkoľvek transakciu týkajúcu sa kvót, ktoré boli žalobkyni údajne odcudzené, Komisia nekonala starostlivo a porušila tak zásadu riadnej správy vecí verejných.

199    Žalobkyňa vychádza teda z predpokladu, že Komisia bola oprávnená vykonať takéto zablokovanie. Nato, aby orgán konal starostlivo v danej oblasti, je ešte treba, aby bol oprávnený v tejto oblasti konať.

200    Tento predpoklad nie je správny.

201    V prvom rade nariadenie č. 2216/2004 totiž stanovuje zablokovanie určitých kvót v rámci registra len v jednom prípade, zakotvenom v jeho článku 27. Ide o prípad, keď „k 1. aprílu… nebudú do tabuľky overených emisií vložené ročné overené emisie [prevádzky] za predchádzajúci rok“, takže účet dotknutého prevádzkovateľa musí byť zablokovaný ako celok. Inými slovami, ide o prípad v ktorom, pokiaľ ide o jednu z jeho prevádzok, prevádzkovateľ nesplnil v stanovenej lehote technické pravidlá týkajúce sa vyhlásenia množstva skleníkových plynov emitovaných touto prevádzkou, tak ako ho schválil príslušný orgán.

202    V každom prípade je zjavné, že zablokovanie kvót vyžadovaných žalobkyňou nepatrí do oblasti, ktorej sa venuje článok 27 nariadenia č. 2216/2004.

203    V druhom rade je pravda, že Komisia sama priznala, že k prerušeniu prístupu k registrom došlo v januári 2011.

204    Uviedla však, že bez toho, aby jej niekto protirečil, bolo toto prerušenie prístupu k registrom bolo právne založené na článku 69 nariadenia č. 2216/2004, podľa ktorého:

„Centrálny správca môže pozastaviť prístup k nezávislému protokolu transakcií Spoločenstva a správca registra môže pozastaviť prístup k svojmu registru, ak dôjde k narušeniu bezpečnosti nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva alebo registra, ktoré ohrozuje integritu nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva alebo registra, alebo integrita systému registrov a zálohových zariadení… je podobne postihnutá.“

205    Na rozdiel od toho, čo však uvádza žalobkyňa, tento článok neumožňuje zablokovať prístup k niektorým holdingovým účtom v rámci registra. Umožňuje výlučne v prípade systematického rizika prerušiť všetok prístup do registra ako celku alebo do nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva ako celku.

206    V dôsledku toho žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných musí byť zamietnutý.

b)     Druhý žalobný dôvod založený v podstate na porušení zásady právnej istoty

207    V druhom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že právna úprava „musí byť vykonaná s primeranou jasnosťou a koherenciou, aby sa čo najviac predišlo právnej neistote a neurčitosti vo vzťahu k právnym subjektom dotknutým prijatými opatreniami“. Podľa nej „v prejednávanej veci je zjavné, že Komisia zavinila značnú právnu neistotu“, pretože „tvrdila najprv, že [zablokovanie emisných kvót] nebolo možné predtým, ako potom zablokovala celý európsky systém obchodovania s kvótami [v januári 2011]“. Žalobkyňa dodáva, že tento rozdiel v zaobchádzaní je o to menej odôvodnený, že zablokovanie „celého európskeho systému obchodovania s kvótami“ nastalo po výskyte podobných odcudzení, ako je odcudzenie, ku ktorému údajne došlo v prípade žalobkyne.

208    Tento žalobný dôvod je založený na predpoklade, že právny základ použitý na prerušenie prístupu k registrom v januári 2011 umožnil Komisii zablokovať emisné kvóty uložené na holdingovom účte v rámci daného registra.

209    Tu však nejde o takýto prípad. Ako vyplýva z bodov 203 až 205 vyššie, prístup k registrom bol prerušený v januári 2011 na základe článku 69 nariadenia č. 2216/2004. Hoci tento článok umožňuje všeobecné prerušenie prístupu k registrom v prípade systematického rizika, neumožňuje zablokovať, tak ako by si želala žalobkyňa, určité emisné kvóty vedené na holdingových účtoch v rámci samotného registra.

210    Komisia teda prerušením prístupu k registrom v januári 2011 a potom odmietnutím vyhovieť žiadosti žalobkyne o zablokovanie určitých kvót nekonala na rozdiel od tvrdení žalobkyne ani nekoherentne, ani neporušila zásadu právnej istoty.

211    Druhý žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý.

c)     Tretí žalobný dôvod založený na porušení článku 20 smernice 2003/87

212    Ako bolo uvedené v bode 148 vyššie, článok 20 smernice 2003/87 stanovuje:

„…

2.      Ústredný správca vykonáva automatizovanú kontrolu každej transakcie v registroch prostredníctvom nezávislého protokolu transakcií, aby sa zabezpečilo, že nedochádza ku žiadnym nezrovnalostiam pri vydávaní, prenos[e] a zrušení kvót.

3.      Ak prostredníctvom automatizovanej kontroly dôjde k nálezu nezrovnalostí, ústredný správca informuje dotknutý členský štát alebo dotknuté členské štáty, ktoré nesmú príslušné transakcie alebo akékoľvek ďalšie transakcie súvisiace s dotknutými kvótami zaregistrovať, pokiaľ sa nezrovnalosti nevyriešia.“

213    V treťom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že „keď smernica 2003/87 vyžaduje, aby sa vykonávali ,automatizované‘ kontroly s cieľom overenia existencie protiprávností a že kvóty, pri ktorých sa zistí protiprávnosť, sa musia zablokovať, Komisia musí a fortiori zasiahnuť, keď sú jej aktívne oznámené protiprávnosti“. Dodáva, že „keď dôjde k oznámeniu protiprávností, článok 20 smernice 2003/87 nenecháva žiadnu mieru voľnej úvahy Komisii na zablokovanie dotknutých kvót“. Podľa žalobkyne, keby sa mal článok 20 smernice 2003/87 vykladať inak, jej cieľ, „ktorým je vyhnúť sa protiprávnostiam a podvodom, ktoré majú dosah na integritu nezávislého protokolu transakcií Spoločenstva“, by bol „narušený“.

214    Je však treba poznamenať, že článok 20 smernice 2003/87 sa venuje protiprávnostiam, ktoré možno zistiť „automatizovanými kontrolami“. Hoci žalobkyňa tvrdí, že nedala súhlas s prevodom kvót, ku ktorému došlo 16. novembra 2010 z jej účtov v rumunskom registri, a tvrdí, že tento prevod predstavuje protiprávnosť, nepreukázala a ani netvrdila, že takúto protiprávnosť bolo možné zistiť jednoduchou automatizovanou kontrolou.

215    Navyše, aj keby na jednej strane platilo, že prevod kvót, o ktorý ide, by sa mohol považovať za „nezrovnalosť“ v zmysle článku 20 smernice 2003/87 a na druhej strane, ako tvrdí žalobkyňa, tento článok ukladá Komisii prijať opatrenia, ktoré sám zakotvuje, nielen keď „nezrovnalosť“ zistia jej služby v dôsledku automatizovanej kontroly, ale takisto keď ju jej oznámi dotknutá osoba, argumentáciu žalobkyne nemožno uznať. Článok 20 smernice 2003/87 totiž najprv stanovuje, aby Komisia konajúca v postavení ústredného správcu informovala dotknuté členské štáty, keď sa pri transakciách vyskytujú „nezrovnalosti“, a potom nariadila týmto členským štátom, aby nezaregistrovali tieto transakcie. Na druhej strane nestanovuje povinnosť, ani neumožňuje, či už výslovne alebo implicitne, samotnej Komisii zablokovať kvóty, ktorých sa týkali uvedené transakcie.

216    Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

d)     Štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti

217    V replike žalobkyňa po prvýkrát tvrdí, že Komisia s ňou zaobchádzala menej výhodne ako so spoločnosťami, ktoré boli obeťami odcudzenia kvót na začiatku roka 2010. Článok uverejnený v roku 2011 totiž konštatoval, že pokiaľ ide o tieto spoločnosti, Komisia reagovala zmrazením odcudzených kvót.

218    Z ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku však vyplýva, že predloženie nových dôvodov po podaní žaloby je zakázané s výnimkou prípadu, ak sú založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Žalobný dôvod, ktorý ale predstavuje rozšírenie žalobného dôvodu, ktorý bol už výslovne alebo implicitne uvedený v žalobe a ktorý je s ním úzko spojený, treba vyhlásiť za prípustný (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 2008, Mote/Parlament, T‑345/05, Zb. s. II‑2849, bod 85 a tam citovanú judikatúru).

219    Po prvé, na rozdiel do toho, čo tvrdila žalobkyňa na pojednávaní, tento žalobný dôvod nepredstavuje rozšírenie žiadneho žalobného dôvodu uvedeného v žalobe. Po druhé nespočíva na skutočnostiach, o ktorých by sa žalobkyňa dozvedela počas konania. Po tretie bol predložený neskoro, a to v replike. Navyše možno konštatovať, že žalobkyňa neuviedla dôvody odôvodňujúce toto neskoré predloženie, a to dokonca ani po tom, ako ju k tomu vyzval na pojednávaní Všeobecný súd.

220    Štvrtý žalobný dôvod je preto neprípustný.

221    Navyše, aj keby to tak nebolo, tento žalobný dôvod by musel byť zamietnutý ako skutkovo nepodložený. Z úryvku článku citovaného žalobkyňou totiž vôbec nevyplýva, že Komisia sama zablokovala odcudzené kvóty. Uvádza sa tam, že zistenie určitých podvodných praktík spôsobilo „prerušenie transakcií z účtov dotknutých užívateľov“. Neuvádza sa však, ktorý orgán vykonal takéto prerušenie transakcií.

e)     Piaty žalobný dôvod založený na porušení práva na účinnú súdnu ochranu

222    V piatom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že odmietnutie zablokovať údajne odcudzené emisné kvóty porušuje jej právo na účinnú súdnu ochranu. Podľa nej totiž okolnosť, že tieto kvóty nie sú zablokované, narúša vážnym spôsobom efektívnosť súdnych konaní, ktoré možno začať s cieľom ich vymáhania.

223    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, na identifikáciu emisnej kvóty a následne na začatie súdneho konania o jej vrátenie však nie je potrebné, aby sa s touto kvótou nemohlo obchodovať. Každá kvóta totiž má podľa článku 39 druhého odseku nariadenia č. 2216/2004 „unikátny identifikačný kód jednotky“ a môže byť preto identifikovaná, aj keď nie je „zablokovaná“.

224    Okrem toho, ako bolo pripomenuté v bodoch 113, 154, 169 a 174 vyššie, odsek 2b článku 10 nariadenia č. 2216/2004 nezakazuje orgánu činnému v trestnom konaní, akým je orgán, na ktorý sa obrátila žalobkyňa po tom, ako získal dôverné informácie týkajúce sa napríklad umiestnenia kvót, o ktorých sa domnieva, že boli odcudzené, poskytnúť tieto informácie fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá má podobne ako žalobkyňa postavenie obete tohto údajného odcudzenia. Toto ustanovenie nezakazuje ani takejto osobe použiť takto získané informácie na účely začatia súdnych konaní s cieľom vymáhať kvóty, ktoré jej boli podľa nej odcudzené.

225    V dôsledku toho treba piaty žalobný dôvod zamietnuť.

226    Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že protiprávnosť druhého vytýkaného konania Komisii sa nepreukázala.

227    Návrhy na náhradu škody podané v oblasti zodpovednosti za zavinenie sa musia teda zamietnuť.

II –  O objektívnej zodpovednosti

A –  Argumenty žalobkyne

228    Žalobkyňa subsidiárne vyvodzuje objektívnu zodpovednosť Únie.

229    Tvrdí, že zodpovednosť Únie možno vyvodiť, aj keď na jednej strane vytýkané konanie neporušuje uplatniteľnú právnu úpravu a na druhej strane je táto právna úprava sama osebe v súlade s právne nadradenými pravidlami. Okrem toho tvrdí, že táto zodpovednosť založená na prijatí zákonných aktov v prejednávanej veci vznikla. Konanie Komisie jej totiž spôsobilo škodu, ktorá nie je obvyklá a je osobitná, a okrem toho nie je odôvodnená žiadnym dostatočným verejným záujmom. Zo žaloby vyplýva, že podľa žalobkyne týmito konaniami sú jednak prijatie normy, teda článku 10 nariadenia č. 2216/2004, a jednak prijatie individuálnych opatrení, teda uplatnenie tohto článku na konkrétny prípad.

230    Presnejšie, žalobkyňa odkazom na rozsudok Súdneho dvora z 15. júna 2000, Dorsch Consult/Rada a Komisia (C‑237/98 P, Zb. s. I‑4549, bod 18) tvrdí, že objektívna zodpovednosť Únie vzniká, keď uvádzaná škoda ovplyvňuje konkrétnu kategóriu hospodárskych subjektov neproporcionálnym spôsobom oproti iným prevádzkovateľom a prekračuje hranice hospodárskych rizík charakteristických pre činnosti v predmetnom sektore bez toho, aby bol regulačný akt, ktorý spôsobil uvádzanú škodu, odôvodnený všeobecným hospodárskym záujmom.

231    Uplatňujúc pravidlá stanovené týmto rozsudkom tvrdí po prvé, že jej škoda nie je obvyklá, keďže je „neproporcionálna v porovnaní s inými hospodárskymi subjektmi na trhu, ktorým nebolo nič nenapraviteľne odcudzené“.

232    Po druhé, domnieva sa, že jej škoda je osobitná, keďže „pretrváva nie z dôvodu aspektu spojeného s [jej] činnosťami, ani samotného odcudzenia alebo iného,obvyklého‘ dôvodu týkajúceho sa spoločnosti, ale z dôvodu nenávratnej povahy odcudzených kvót“.

233    Po tretie tvrdí, že pravidlá dôvernosti zavedené článkom 10 nariadenia č. 2216/2004 chránia len súkromné záujmy, teda tie, ktoré majú „iné hospodárske subjekty na trhu, ktoré kúpili alebo zatajili odcudzené kvóty“. Tieto pravidlá nie sú navyše podľa žalobkyne nevyhnutné na riadne fungovanie trhu s emisnými kvótami.

B –  Dôvodnosť argumentov žalobkyne

234    V rozsudku z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia (C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, body 175 a 176) Súdny dvor usúdil, že „prípadn[á] existenci[a] zásady zodpovednosti za zákonné konanie alebo nečinnosť orgánov verejnej moci, a to najmä v prípadoch normatívnej povahy“ sa nedá vyvodiť z komparatívneho skúmania právnych poriadkov členských štátov. Potom z toho vyvodil dôsledky v konkrétnej situácii, ktorú riešil, a rozhodol, že „za súčasného stavu práva [Únie] neexistuje režim zodpovednosti, na ktorého základe by mohla vzniknúť zodpovednosť [Únie] za konanie patriaceho do oblasti jeho normotvornej právomoci v situácii, keď sa na prípadný nesúlad takéhoto konania s [medzinárodnou] dohod[ou] nie je možné odvolávať pred súdom [Únie]“.

235    Súdny dvor však v rozsudku z 25. marca 2010, Sviluppo Italia Basilicata/Komisia (C‑414/08 P, Zb. s. I‑2559, bod 141) po tom, čo uviedol, že bez potreby, aby sa Súdny dvor vyslovoval k „možnosti vzniku zodpovednosti Únie za škodu spôsobenú legálnym aktom za takých okolností, aké sú okolnosti v prejednávanej veci“, rozhodol, že Všeobecný súd mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, zamietnuť žalobný dôvod týkajúci sa vzniku zodpovednosti Únie za zákonný akt z dôvodu, že škoda uvádzaná žalobkyňou nebola „v žiadnom prípade“ obvyklá a osobitná. Inými slovami, Súdny dvor uviedol, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nerozhodol o otázke existencie objektívnej zodpovednosti v práve Únie a odmietol „v každom prípade“ argumentáciu, ktorá mu bola predložená, vzhľadom na nepreukázanie neobvyklosti a osobitosti uvádzanej škody.

236    Podľa judikatúry sa škoda musí považovať za „neobvyklú“, ak prekračuje hranice hospodárskych rizík, ktoré sú vlastné činnostiam v predmetnom sektore, a za osobitnú, pokiaľ neprimerane zasahuje určitú kategóriu podnikateľských subjektov v porovnaní s ostatnými podnikateľmi (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. februára 2002, Förde‑Reederei/Rada a Komisia, T‑170/00, Zb. s. II‑515, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

237    V prejednávanej veci určite jedna z týchto dvoch kumulatívnych podmienok nie je splnená: neobvyklosť uvádzanej škody sa nepreukázala. Okolnosť, že pravidlá dôvernosti boli stanovené v článku 10 nariadenia č. 2216/2004 a potom uplatnené na žalobkyňu Komisiou nepredstavuje neobvyklé riziko v odvetví: v prípade neexistencie takýchto pravidiel by nemohlo byť zaručené obchodné tajomstvo, čo by poškodilo samotnú existenciu trhu s kvótami.

238    Okrem toho treba navyše uviesť, že v dotknutom odvetví, teda v odvetví hospodárskych subjektov podliehajúcich systému obchodovania s kvótami v Spoločenstve, prístup k účtom kvót sa vykonáva prostredníctvom otvoreného informatického systému na internete. Takisto prostredníctvom tohto otvoreného informatického systému sa vykonávajú obchody s kvótami. Je typické, že takýto spôsob prevádzky zahŕňa technické úskalia, a to niekedy značné. Škoda zodpovedajúca hodnote kvót prevedených elektronicky bez povolenia žalobkyne na účty iných osôb sa teda nemôže v žiadnom prípade považovať za prekročenie ekonomických alebo technických rizík inherentných činnostiam dotknutého sektora.

239    V dôsledku toho návrhy na vyvodenie objektívnej zodpovednosti musia byť v každom prípade zamietnuté.

240    Žaloba musí teda byť zamietnutá ako celok.

 O trovách

241    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

242    Keďže v danom príde žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Holcim (Romania) SA znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Európskej komisie.

Gratsias Kӑnčeva Wetter

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. septembra 2014.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

I –  Záväzky vyplývajúce z Kjótskeho protokolu

II –  Právna úprava zavedená v Únii na účely vykonania Kjótskeho protokolu

A –  Emisné kvóty skleníkových plynov vytvorené právnou úpravou Únie

B –  Vydávanie a odovzdávanie kvót

C –  Spôsoby fungovania systému výmeny kvót

III –  Skutkový stav pred podaním žaloby

Konanie a návrhy účastníkov konania

O otázkach predchádzajúcich skúmaniu veci samej

I –  O dodržaní článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku

A –  Konanie vytýkané Únii

B –  Údajná ujma

C –  Príčinná súvislosť

II –  O dosahu toho, že na rumunský súd bola podaná žaloba, ale proti rumunským orgánom, na náhradu tej istej škody ako je škoda uvádzaná v tejto žalobe

A –  Dosah podania žaloby o náhradu škody na rumunskom súde na prípustnosť tejto žaloby

B –  Dosah podania žaloby o náhradu škody na rumunskom súde na skúmanie dôvodnosti tejto žaloby

O veci samej

I –  O zodpovednosti za zavinenie

A –  Prvé vytýkané konanie spočívajúce v zamietnutí oznámiť, kde sa nachádzajú kvóty údajne odcudzené 16. novembra 2010

1.  Existencia prvého vytýkaného konania

2.  Zákonnosť prvého vytýkaného konania

a)  Prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 10 ods. 1 nariadenia č. 2216/2004

Tvrdenia žalobkyne

Dôvodnosť tvrdení žalobkyne

–  Ustanovenia článku 10 nariadenia č. 2216/2004 platné v čase skutkových okolností vytýkaných Komisii

–  Výklad článku 10 nariadenia č. 2216/2004

–  Uplatnenie na predmetný prípad

b)  Druhý žalobný dôvod založený na porušení povinností vyplývajúcich z Kjótskeho protokolu

Tvrdenia účastníkov konania

Dôvodnosť žalobného dôvodu

–  Prvá príčina

–  Druhá príčina

c)  Tretí žalobný dôvod založený na porušení článkov 19 a 20 smernice 2003/87

Tvrdenia žalobkyne

Dôvodnosť tvrdení žalobkyne

d)  Štvrtý žalobný dôvod založený na porušení vlastníckeho práva

Tvrdenia žalobkyne

Dôvodnosť tvrdení žalobkyne

e)  Piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady účinnej súdnej ochrany

f)  Šiesty žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty

g)  Siedmy žalobný dôvod založený na porušení článku 2 smernice 91/308

B –  Druhé vytýkané konanie, spočívajúce v odmietnutí zakázať akúkoľvek transakciu s kvótami údajne odcudzenými 16. novembra 2010

1.  Existencia druhého vytýkaného konania

2.  Zákonnosť druhého vytýkaného konania

a)  Prvý žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

b)  Druhý žalobný dôvod založený v podstate na porušení zásady právnej istoty

c)  Tretí žalobný dôvod založený na porušení článku 20 smernice 2003/87

d)  Štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zásady rovnosti

e)  Piaty žalobný dôvod založený na porušení práva na účinnú súdnu ochranu

II –  O objektívnej zodpovednosti

A –  Argumenty žalobkyne

B –  Dôvodnosť argumentov žalobkyne

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.