Vec T‑481/08

Alisei

proti

Európskej komisii

„Žaloba o neplatnosť – Vonkajšie vzťahy a ERF – Dokončenie auditu a prijatie záverečnej správy – Akt prijatý výlučne v rámci zmluvy – Nedostatok právomoci – Neexistencia priamej dotknutosti – Neprípustnosť – Žaloba o náhradu škody – Zjavná neprípustnosť“

Abstrakt uznesenia

1.      Žaloba o neplatnosť – Žaloba, ktorá sa v skutočnosti týka sporu zmluvnej povahy – Nedostatok právomoci súdu Spoločenstva

(Články 230 ES a 238 ES)

2.      Verejné zmluvy Európskych spoločenstiev – Projekty financované Európskym rozvojovým fondom v krajinách AKT

(Článok 230 ES)

3.      Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami

(Článok 230 ES)

4.      Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Protiprávnosť – Porušenie zásad riadnej správy vecí verejných a transparentnosti – Odvolávanie sa v rámci čisto zmluvných vzťahov

1.      Hoci list o vymáhaní časti preddavkov zaplatených neziskovému združeniu v rámci určitých projektov spolupráce v oblasti rozvoja a humanitárnej pomoci by mal byť chápaný v tom zmysle, že ukončuje vykonávanie auditu týkajúceho sa zmlúv o poskytovaní služieb spojených s predmetnými projektmi a že potvrdzuje závery externého audítora prijatím záverečnej správy, nemožno ho oddeliť od zmluvného rámca tvoreného týmito zmluvami. Audit vykonaný externým audítorom vybraným Komisiou totiž vyplýva z výkonu jej práv, ktoré jej prináležia z týchto zmlúv, a teda spadá do zmluvného rámca stanoveného týmito zmluvami. Návrh na zrušenie rozhodnutia údajne obsiahnutého v tomto liste, pokiaľ ide o predmetné zmluvy, je teda neprípustný.

(pozri body 54, 55)

2.      V oblasti zmlúv v rámci verejného obstarávania, na základe ktorých je poberaná finančná pomoc z Európskeho rozvojového fondu (ERF), smerujú zásahy zástupcov Komisie, či už ide o schválenie alebo odmietnutie schválenia, potvrdenie alebo zamietnutie potvrdenia, výlučne k tomu, aby konštatovali, že podmienky financovania sú alebo nie sú splnené, a nie je ich zámerom ani by nemalo byť ich následkom porušenie zásady, podľa ktorej predmetné zmluvy verejného obstarávania zostávajú zmluvami na vnútroštátnej úrovni, pričom za ich prípravu, vyjednávanie a uzatváranie sú zodpovedné iba prijímajúce štáty. Subdodávateľské spoločnosti a spoločnosti prijímajúce predmetné zákazky totiž v skutočnosti majú právny vzťah iba s prijímajúcim štátom, ktorý zodpovedá za danú zmluvu verejného obstarávania, a akty zástupcov Komisie nemôžu vo vzťahu k týmto spoločnostiam nahradiť rozhodnutie štátu AKT rozhodnutím Komisie, keďže iba štát AKT je oprávnený uzatvárať a podpisovať túto zmluvu. Tieto dôvody sú platné aj pre zmluvy o poskytnutí dotácie uzatvorené štátom AKT financované ERF.

Tieto dôvody však samy nepostačujú na rozhodnutie o neprípustnosti žaloby o neplatnosť proti aktu prijatému Komisiou v rámci výkonu jej vlastných právomocí podanej súkromnou osobou, na ktorú sa tento akt vzťahuje a ktorej je formálne určený, aj keby tento akt spadal do rámca konania zmluvného charakteru. Akt prijatý za takých podmienok môže byť predmetom žaloby o neplatnosť na Všeobecnom súde v rozsahu, v akom skutočne obsahuje rozhodnutie Komisie.

(pozri body 60 – 64)

3.      Pohľadávky voči Európskemu rozvojovému fondu (ERF), ktoré by boli zistené na základe auditu vykonaného Komisiou alebo na základe jej žiadosti, nemajú svoj pôvod v samotnom audite, ale v porušení zmluvných povinností jednou zo strán zmluvy financovanej ERF. Správa z auditu v skutočnosti len konštatuje možné už existujúce nezrovnalosti, ako aj pohľadávky, ktoré z nich vyplývajú. Nemení teda nič na právnom postavení dlžníka týchto pohľadávok. Ten má okrem toho možnosť spochybniť zistenia a závery správy z auditu pred príslušným súdom v rámci sporu týkajúceho sa predmetných pohľadávok.

Konštatovanie dlhu voči ERF v správe z auditu týkajúceho sa zmlúv financovaných ERF môže teda vyvolať vystavenie príslušného príkazu na splatenie, prípadne aj oznámenia o dlhu adresovaného dlžníkovi, čo sú akty, ktoré navyše samy nemajú záväzné právne účinky takej povahy, aby zasahovali do záujmov dlžníka.

Okrem toho vôbec nie je isté, že správa z auditu, ktorou boli zistené dlhy voči ERF, povedie k aktu, ktorý vyvolá záväzné právne účinky takej povahy, že by zasahovali do záujmov dlžníka. Aj za predpokladu, že by správa z auditu týkajúceho sa zmlúv financovaných z ERF viedla k neskoršiemu aktu, ktorý by vyvolal záväzné právne účinky voči jednej zo zmluvných strán, daná správa by predstavovala iba prípravný akt neskoršieho aktu, ktorý by jediný poškodzoval dotknutú stranu. Rozhodnutie Komisie týkajúce sa ukončenia auditu a potvrdzujúce závery externého audítora prijatím záverečnej správy teda nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť pred Všeobecným súdom.

(pozri body 67, 71 – 75)

4.      Pokiaľ ide o spor zmluvnej povahy, samotné uvedenie právnych predpisov, ktoré nevyplývajú zo zmluvy, ale sú pre strany záväzné, by nemohlo mať za následok zmenu zmluvnej povahy sporu a následne možnosť, aby strana, ktorá sa na tieto predpisy odvoláva, vylúčila príslušný súd. V opačnom prípade by sa povaha sporu a následne príslušný súd mohli svojvoľne meniť podľa predpisov, na ktoré sa strany odvolávajú, čo by bolo v rozpore s pravidlami vecnej príslušnosti rôznych súdov.

Okrem toho inštitúcie Spoločenstva sú povinné plniť povinnosti vychádzajúce zo všeobecnej zásady riadnej správy vecí verejných voči spravovaným subjektom výlučne v rámci výkonu svojej správnej právomoci. Naopak, ak je vzťah medzi Komisiou a žalobcom jasne zmluvného charakteru, žalobca by Komisii mal vytýkať iba porušenia zmluvných ustanovení alebo porušenia práva uplatňovaného na zmluvu. V obdobnom prípade sa žalobca nemôže v žalobe uspokojiť s uvedením mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, ako aj údajného porušenia zásad riadnej správy vecí verejných a transparentnosti zo strany Komisie, ale musí spresniť pôvod záväzkov Komisie, či už zmluvných alebo mimozmluvných, ktoré inštitúcia údajne porušila.

(pozri body 94 – 96)