ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 24. októbra 2013 (*)
„Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Smernica 72/166/EHS – Článok 3 ods. 1 – Smernica 90/232/EHS – Článok 1 – Dopravná nehoda – Smrť rodičov maloletého navrhovateľa – Právo dieťaťa na náhradu ujmy – Nemajetková ujma – Náhrada ujmy – Krytie povinným poistením“
Vo veci C‑277/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko) zo 16. mája 2012 a doručený Súdnemu dvoru 1. júna 2012, ktorý súvisí s konaním:
Vitālijs Drozdovs
proti
Baltikums AAS,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta, sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J.‑C. Bonichot a A. Arabadžiev (spravodajca),
generálny advokát: N. Jääskinen,
tajomník: M. Aleksejev, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 20. marca 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– V. Drozdovs, v zastúpení: N. Frīdmane, advokāte,
– Baltikums AAS, v zastúpení: G. Radiloveca, advokāte,
– lotyšská vláda, v zastúpení: A. Nikolajeva a I. Kalniņš, splnomocnení zástupcovia,
– nemecká vláda, v zastúpení: F. Wannek a T. Henze, splnomocnení zástupcovia,
– litovská vláda, v zastúpení: R. Janeckaitė, A. Svinkūnaitė a D. Kriaučiūnas, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: A. Sauka a K.‑P. Wojcik, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 11. júla 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 1, ďalej len „prvá smernica“), ako aj článku 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 19/004, s. 17, ďalej len „druhá smernica“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Vitālijsom Drozdovsom, ktorého v konaní zastupuje Valentīna Balakireva, a poisťovacou spoločnosťou Baltikums AAS (ďalej len „Baltikums“) vo veci náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej V. Drozdovsovi z dôvodu dopravnej nehody, pri ktorej zahynuli obaja jeho rodičia, touto spoločnosťou na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 1 prvej smernice znie:
„Na účely tejto smernice:
…
2. ‚poškodený‘ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami;
…“
4 Článok 3 ods. 1 prvej smernice stanovuje:
„Každý členský štát prijme… všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení.“
5 Článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice uvádza:
„1. Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.
2. Bez toho, aby boli dotknuté vyššie záruky, ktoré môžu byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby pre povinné poistenie najmenej [aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom – neoficiálny preklad]:
– 350000 [eur] v prípade osobnej ujmy [ujmy na zdraví – neoficiálny preklad], ak je iba jeden poškodený; ak je pri jednej poistnej udalosti viac ako jeden poškodený, táto suma sa vynásobí počtom poškodených,
– 100000 [eur] v prípade škody na majetku na poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených.
Členské štáty môžu namiesto vyššie uvedených minimálnych súm zaviesť minimálnu sumu 500000 [eur] pre ujmu na zdraví v prípade, keď jedna poistná udalosť zahŕňa viac ako jedného poškodeného alebo v prípade ujmy na zdraví a škody na majetku minimálnu celkovú sumu 600000 [eur] na jednu poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených alebo charakter škody.“
6 Článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 12/002, s. 33, ďalej len „tretia smernica“) stanovuje, že „poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúc[u] z prevádzky vozidla“.
Lotyšské právo
7 Článok 15 zákona o povinnom poistení zodpovednosti vlastníkov pozemných motorových vozidiel za škodu [Sauszemes transportlīdzekļu īpašnieku civiltiesiskās atbildības obligātās apdrošināšanas likums, Latvijas Vēstnesis, 2004, č. 65 (3013)] v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „zákon OCTA“), nazvaný „Obmedzenie zodpovednosti poisťovateľa“, uvádzal:
„1. V prípade poistnej udalosti poisťovateľ, ktorý prevzal poistenie zodpovednosti vlastníka vozidla, ktoré spôsobilo nehodu, za škodu, alebo kancelária poisťovateľov vozidiel (ak sa má odškodné vyplatiť z garančného fondu), odškodní ujmu v rámci zodpovednosti poisťovateľa:
(1) až do výšky 250 000 [lotyšských latov (LVL)] za každého poškodeného, ktorý utrpel osobnú ujmu;
(2) až do výšky 70 000 [LVL] za majetkovú ujmu bez ohľadu na počet poškodených tretích osôb.
2. Tretie osoby môžu žiadať odškodnenie podľa všeobecných predpisov za ujmu, ktorá sa neodškodňuje na základe tohto zákona alebo ktorá prekračuje obmedzenia zodpovednosti poisťovateľa.“
8 Článok 19 zákona OCTA, nazvaný „Osobné ujmy“, znel:
„1. Osobnú majetkovú ujmu spôsobenú osobám poškodeným pri dopravnej nehode tvoria:
(1) náklady na liečbu;
(2) dočasná práceneschopnosť;
(3) trvalá práceneschopnosť;
(4) smrť.
2. Osobnú nemajetkovú ujmu tvorí ujma súvisiaca s bolesťou a psychickým utrpením, konkrétne:
(1) fyzická ujma poškodeného;
(2) zmrzačenie alebo invalidita poškodeného;
(3) smrť osoby, od ktorej je dotknutá osoba závislá, smrť závislej osoby alebo manžela či manželky;
(4) invalidita prvého stupňa osoby, od ktorej je dotknutá osoba závislá, závislej osoby alebo manžela či manželky.
3. Výšku a spôsob výpočtu odškodného z poistenia za osobnú majetkovú a nemajetkovú ujmu stanoví Rada ministrov.“
9 Článok 23 zákona OCTA, nazvaný „Ujmy spojené so smrťou obete“, stanovoval:
„1. Na odškodné z poistenia v prípade smrti osoby, od ktorej sú závislé, majú nárok:
(1) deti vrátane adoptívnych detí:
a) až do dosiahnutia dospelosti,
…“
10 Článok 5 Občianskeho zákonníka (Civillikums, Latvijas Republikas Saeimas un Ministru Kabineta Ziņotājs, 1993, č. 1) v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej (ďalej len „Občiansky zákonník“) uvádzal:
„Pokiaľ sa o spore rozhoduje na základe práva ekvity alebo reštriktívneho práva, rozhodne súd na základe všeobecných právnych zásad.“
11 Článok 1635 Občianskeho zákonníka znel:
„Každá protiprávne spôsobená škoda, teda každé protiprávne konanie, oprávňuje osobu, ktorej bola táto škoda spôsobená, na náhradu od osoby, ktorá danú škodu spôsobila, pokiaľ jej možno túto škodu pripísať.“
12 Článok 2347 Občianskeho zákonníka stanovoval:
„Ak osoba protiprávnym konaním, ktoré jej možno pripísať, spôsobí inej osobe ujmu na zdraví, je povinná tejto osobe nahradiť náklady vynaložené na liečbu, a v závislosti od posúdenia súdu aj stratu príjmu.
Osoba, ktorá vykonáva činnosť predstavujúcu pre jej okolie zvýšené nebezpečenstvo (dopravná, priemyselná činnosť, stavebné práce, manipulácia s nebezpečnými látkami atď.), je povinná nahradiť škodu spôsobenú touto nebezpečnou činnosťou, pokiaľ nemôže preukázať, že škoda bola spôsobená z dôvodu vyššej moci, zavinením poškodeného alebo závažnou nedbanlivosťou. Ak vlastník, držiteľ alebo používateľ stratí bez vlastného zavinenia vplyv nad nebezpečnou činnosťou z dôvodu protiprávneho konania inej osoby, za spôsobenú škodu je zodpovedná táto osoba. Pokiaľ držiteľ (vlastník, správca, používateľ) takisto konal neodôvodnene, možno považovať za zodpovednú za spôsobenú škodu tak osobu, ktorá predmetný zdroj zvýšeného nebezpečenstva použila, ako aj jeho držiteľa, a to podľa stupňa zavinenia každého z nich.“
13 Podľa článku 22 trestného poriadku [Kriminālprocesa likums, Latvijas Vēstnesis, 2005, č. 74 (3232)], ktorý je nazvaný „Právo na náhradu spôsobenej ujmy“:
„Právo žiadať a získať nápravu nemajetkovej ujmy a škody na majetku patrí osobe, ktorej bola spôsobená škoda z dôvodu protiprávneho konania, vrátane nemajetkovej ujmy, ujmy na zdraví a poškodenia majetku.“
14 Články 7 a 10 dekrétu Rady ministrov č. 331 o výške a spôsobe výpočtu odškodného z poistenia za nemajetkovú ujmu spôsobenú osobám (Noteikumi par apdrošināšanas atlīdzības apmēru un aprēķināšanas kārtību par personai nodarītajiem nemateriālajiem zaudējumiem) zo 17. mája 2005 [Latvijas Vēstnesis, 2005, č. 80 (3238), ďalej len „dekrét“], ktorými sa vykonáva článok 19 ods. 3 zákona OCTA, uvádzajú:
„Článok 7
Výška odškodného z poistenia za bolesť a psychické utrpenie spôsobené úmrtím osoby, od ktorej je dotknutá osoba závislá, závislej osoby alebo manžela či manželky, je 100 [LVL] pre každého žiadateľa za osobu v zmysle článku 23 ods. 1 zákona o povinnom poistení zodpovednosti vlastníkov pozemných motorových vozidiel za škodu.
…
Článok 10
Celková výška odškodného z poistenia je obmedzená na 1 000 [LVL] za každú obeť dopravnej nehody, ak sa odškodňujú všetky ujmy uvedené v bodoch 3, 6, 7 a 8.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 Rodičia Vitālijsa Drozdovsa zahynuli 14. februára 2006 pri automobilovej nehode, ku ktorej došlo v Rige (Lotyšsko). V. Drozdovsovi, narodenému 25. augusta 1995, bola ustanovená poručníčka, ktorou je jeho stará matka Valentīna Balakireva (ďalej len „poručníčka“).
16 Túto nehodu spôsobil vodič motorového vozidla poisteného spoločnosťou Baltikums. Vinník, ktorý bol v čase danej nehody pod vplyvom alkoholu, prekročil maximálnu povolenú rýchlosť, viedol vozidlo v zlom technickom stave a uskutočnil nebezpečný predbiehací manéver, bol rozsudkom v trestnom konaní odsúdený na šesť rokov odňatia slobody a bolo mu odobraté vodičské oprávnenie na obdobie piatich rokov.
17 Dňa 13. decembra 2006 poručníčka informovala spoločnosť Baltikums o nehode a požiadala o náhradu stanovenej škody vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá bola odhadnutá na 200 000 LVL. Baltikums v súlade s článkom 7 dekrétu 29. januára 2007 vyplatila sumu 200 LVL ako náhradu za psychické utrpenie V. Drozdovsa, ako aj sumu 4 497,47 LVL ako náhradu jeho majetkovej ujmy, pričom druhá suma nie je predmetom sporu.
18 Dňa 13. septembra 2007 podala poručníčka proti spoločnosti Baltikums žalobu, v ktorej sa domáhala vyplatenia 200 000 LVL ako náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej V. Drozdovsovi. Táto žaloba, ktorá bola odôvodnená skutočnosťou, že smrť rodičov spôsobila V. Drozdovsovi psychické utrpenie z dôvodu jeho mladého veku, bola založená na článku 15 ods. 1 bode 1, článku 19 ods. 2 bode 3 a článku 39 ods. 1 a 6 zákona OCTA, ako aj na článku 1 ods. 2 druhej smernice.
19 Vzhľadom na to, že uvedená žaloba a odvolanie, ktoré poručníčka podala, boli zamietnuté, najmä na základe článku 7 uvedeného dekrétu, poručníčka podala na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, kasačný opravný prostriedok, ktorým sa domáhala zrušenia rozsudku vyhláseného odvolacím súdom a vrátenia veci na preskúmanie tomuto súdu.
20 V tomto kasačnom opravnom prostriedku poručníčka tvrdí, že odvolací súd nesprávne uplatnil článok 15 ods. 1 bod 1 zákona OCTA, keďže toto ustanovenie malo byť vykladané najmä v súlade s prvou a druhou smernicou. Z tejto právnej úpravy Únie pritom vyplýva, že členský štát nemôže obmedziť výšku odškodnenia na nižšie sumy, než sú minimálne sumy stanovené článkom 1 druhej smernice. Z toho vyplýva, že článok 7 dekrétu je v rozpore s hranicami náhrady škody stanovenými v článku 15 ods. 1 bode 1 zákona OCTA a vo vyššie uvedených smerniciach.
21 Vnútroštátny súd uvádza, že článok 1 druhej smernice stanovuje povinnú sumu poistného krytia ujmy na zdraví a škôd na majetku, ale priamo neupravuje osobnú nemajetkovú ujmu. Okrem toho Súdny dvor už uznal skutočnosť, že cieľom prvej a druhej smernice nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch, a preto sú členské štáty oprávnené stanoviť režim zodpovednosti za škodu uplatniteľný na poistné udalosti vyplývajúce z prevádzky motorových vozidiel. Z toho možno vyvodiť, že dotknuté smernice sa netýkajú výšky náhrady osobnej nemajetkovej ujmy.
22 Vnútroštátny súd sa však domnieva, že rovnako by bolo možné vyvodiť záver, že uvedené smernice bránia právnej úprave členských štátov, ktorá stanovuje maximálnu hranicu režimu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Účelom tohto poistenia je totiž osobám poškodeným pri dopravných nehodách aspoň čiastočne nahradiť škody, ktoré možno objektívne odhadnúť, najmä škody spôsobené na majetku a osobám, vrátane nemajetkovej ujmy.
23 Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že uvedené smernice zakazujú odmietnuť alebo neprimerane obmedziť odškodnenie ujmy vzniknutej osobám poškodeným pri dopravnej nehode a stanoviť maximálne sumy poistného krytia, ktoré by boli nižšie ako minimálne poistné krytie stanovené článkom 1 ods. 2 druhej smernice.
24 Vnútroštátny súd zároveň pripomína, že efektívny systém poistenia zodpovednosti za škodu sa musí snažiť zosúladiť rozličné záujmy osôb poškodených pri dopravných nehodách, vlastníkov motorových vozidiel a ich poisťovateľov. Jasne stanovené hranice odškodnenia zaručia, aby bola poškodeným osobám poskytnutá náhrada stanovená v súvislosti so vzniknutou ujmou, obmedzia výšku poistného na primerané sumy a umožnia poisťovateľom, aby získali príjem.
25 Vnútroštátny súd spresňuje, že vnútroštátny zákonodarca obmedzil odškodnenie z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel tým, že stanovil maximálne sumy a poveril vládu vypracovaním pravidiel týkajúcich sa výšky a spôsobu výpočtu odškodného z poistenia, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu spôsobenú osobám. Podľa tohto súdu uvedené pravidlá neprimerane obmedzujú právo na náhradu ujmy od poisťovacej spoločnosti, najmä priznaním „neprimerane nízkeho“ odškodného vo výške 100 LVL, ktoré je stanovené za psychické utrpenie spôsobené úmrtím osoby, od ktorej je dotknutá osoba závislá.
26 Za týchto okolností Augstākās tiesas Senāts rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Zahŕňa povinná náhrada ujmy na zdraví, ktorá je stanovená v článku 3 [prvej smernice] a v [článku 1 ods. 2] [druhej smernice] aj nemajetkovú ujmu?
2. Majú sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku článok 3 [prvej smernice] a [článok 1 ods. 2] [druhej smernice] vykladať v tom zmysle, že tieto ustanovenia neoprávňujú členský štát, aby obmedzil maximálnu sumu náhrady nemajetkovej (morálnej) ujmy stanovením hranice, ktorá je podstatne nižšia ako hranica poistnej zodpovednosti stanovená smernicami a vnútroštátnym právom?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke
27 Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 ods. 2 druhej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym rodinným príslušníkom obetí usmrtených pri dopravnej nehode.
28 Je potrebné pripomenúť, že z odôvodnení prvej a druhej smernice vyplýva, že tieto smernice smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu tak motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode (rozsudok z 23. októbra 2012, Marques Almeida, C‑300/10, bod 26 a citovaná judikatúra).
29 Prvá smernica, spresnená a doplnená druhou a treťou smernicou, teda ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh poškodených, tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 27 a citovaná judikatúra).
30 Treba však pripomenúť, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 28 a citovaná judikatúra).
31 V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že z cieľa prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu, ktorý sa uplatňuje na dopravné nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 29 a citovaná judikatúra).
32 V dôsledku toho a predovšetkým vzhľadom na článok 1 bod 2 prvej smernice sú za súčasného stavu právneho poriadku Únie členské štáty v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok.
33 Súdny dvor však spresnil, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici potrebný účinok (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 31 a citovaná judikatúra).
34 Pokiaľ ide o krytie škôd spôsobených motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, povinným poistením, článok 3 ods. 1 druhá veta prvej smernice členským štátom – ako uviedla nemecká vláda – nepochybne ponecháva právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia zodpovednosti za škodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 1996, Ruiz Bernáldez, C‑129/94, Zb. s. I‑1829, bod 15).
35 V každom prípade, článok 1 druhej smernice s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti krytia poistením stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách. Článok 1 tretej smernice túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim okrem vodiča (rozsudok Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 16).
36 Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 30 a citovaná judikatúra).
37 Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktorých krytie je povinné, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví.
38 Ako uviedol generálny advokát v bodoch 68 až 73 návrhov a ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State (E‑8/07, EFTA Court Report, s. 224, body 26 a 27), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj na cieľ, ktorý tri uvedené smernice chránia, treba uviesť, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu.
39 Podľa ustálenej judikatúry sa totiž ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C‑280/04, Zb. s. I‑10683, bod 31 a citovanú judikatúru).
40 Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú tak pojem „ujma na zdraví“, ako aj pojem „osobná ujma“, treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 38 tohto rozsudku.
41 V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.
42 Pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej ujmy, na jednej strane treba uviesť, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvou vetou prvej smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami.
43 Na druhej strane treba spresniť, ako uviedol generálny advokát v bode 78 návrhov, a na rozdiel od tvrdenia nemeckej vlády, že tretia smernica nezúžila okruh chránených osôb, ale naopak, stanovila povinné krytie škôd, ktoré vznikli niektorým osobám považovaným za zvlášť zraniteľné.
44 Okrem toho, keďže pojem škoda uvedený v článku 1 bode 2 prvej smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, v rozpore s tvrdením lotyšskej a litovskej vlády nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu.
45 Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti.
46 Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice.
47 V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení V. Drozdovsa v súlade s lotyšským právom zodpovednosti za škodu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich rodičov.
48 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
O druhej otázke
49 Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 ods. 2 druhej smernice majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice.
50 V bode 46 tohto rozsudku bolo konštatované, že členské štáty sú povinné zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravných nehôd, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice.
51 Takisto je opodstatnené pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že článku 1 ods. 2 druhej smernice odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje maximálne sumy poistného krytia, ktoré sú nižšie ako minimálne poistné krytie uvedené v tomto článku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. septembra 2000, Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, C‑348/98, Zb. s. I‑6711, bod 40, a uznesenie z 24. júla 2003, Messejana Viegas, C‑166/02, Zb. s. I‑7871, bod 20).
52 Vzhľadom na to, že spoločnosť Baltikums tvrdí, že vnútroštátny zákonodarca môže pre túto osobitnú kategóriu škôd stanoviť maximálne sumy poistného krytia, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy poistného krytia stanovené v uvedenom článku, pokiaľ je zaručené, že minimálne sumy poistného krytia stanovené v danom článku sa dosiahnu pri všetkých druhoch škôd, je potrebné na jednej strane uviesť, že článok 1 ods. 2 druhej smernice nestanovuje ani neumožňuje iné rozlíšenie druhov škôd, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie, než rozlíšenie na ujmy na zdraví a škody na majetku.
53 Na druhej strane treba pripomenúť, že v bode 33 tohto rozsudku bolo uvedené, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici potrebný účinok.
54 Ak by však mal vnútroštátny zákonodarca možnosť stanoviť pre každú z osobitných kategórií škôd, ktoré prípadne rozlišuje vnútroštátne právo, maximálne sumy poistného krytia, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy poistného krytia stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice, uvedené minimálne sumy poistného krytia a tým aj tento článok by boli zbavené potrebného účinku.
55 Okrem toho zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že na rozdiel od okolností, ktoré boli predmetom už citovaného rozsudku Marques Almeida, vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej sa netýka určenia práva poškodeného na náhradu škody na základe zodpovednosti poisteného za škodu ani prípadného rozsahu tohto práva, ale obmedzuje krytie povinným poistením zodpovednosti poisteného za škodu.
56 Poručníčka totiž uviedla, čo na pojednávaní potvrdila lotyšská vláda, že podľa lotyšského práva zodpovednosť poisteného za škodu, ktorá vyplýva konkrétne z nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám v dôsledku dopravnej nehody, môže prekročiť sumy, ktoré sú podľa spornej vnútroštátnej právnej úpravy kryté povinným poistením.
57 Za týchto podmienok je však potrebné konštatovať, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej nemá vplyv na záruku stanovenú právom Únie, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stanovená podľa platného vnútroštátneho práva bola krytá poistením, ktoré je v súlade s prvou, druhou aj treťou smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 38 a citovanú judikatúru).
58 Na základe toho treba na druhú položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice.
O trovách
59 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.
Podpisy