ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
z 12. júla 2011 (*)
„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s projektmi týkajúcimi sa rozvádzačov izolovaných plynom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Rozdelenie trhu – Právo na obhajobu – Dôkaz o porušení – Dĺžka trvania porušenia – Pokuty – Východisková suma – Referenčný rok – Rovnosť zaobchádzania“
Vo veci T‑133/07,
Mitsubishi Electric Corp., so sídlom v Tokiu (Japonsko), v zastúpení: R. Denton, solicitor, a K. Haegeman, advokát,
žalobkyňa,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault a J. Samnadda, neskôr X. Lewis, neskôr P. Van Nuffel a J. Bourke a napokon P. Van Nuffel a N. Khan, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne a spoločnosti TM T & D, a subsidiárne návrh na zrušenie článku 2 písm. g) tohto rozhodnutia a článku 2 písm. h) tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a subsidiárnejšie návrh na zmenu článku 2 tohto rozhodnutia spočívajúcu v zrušení alebo aspoň znížení pokuty uloženej žalobkyni,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso,
tajomník: C. Kantza, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. decembra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1. Žalobkyňa
1 Žalobkyňa, Mitsubishi Electric Corp., je japonská spoločnosť, ktorá pôsobí v rôznych odvetviach, najmä v odvetví rozvádzačov izolovaných plynom (ďalej len „RIP“). Od októbra 2002 do apríla 2005 vykonávala svoju činnosť v odvetví RIP v rámci spoločného podniku TM T & D Corp., ktorý vlastnila v rovnakom podiele so spoločnosťou Toshiba Corp. a ktorý bol zrušený v roku 2005.
2. Výrobky
2 RIP slúžia na riadenie energetických tokov v elektrických rozvodných sieťach. Sú to silnoprúdové zariadenia, ktoré sa používajú ako hlavný komponent v elektrárenských blokoch. RIP sa predávajú na celom svete buď ako neoddeliteľné súčasti elektrárenských blokov na kľúč, alebo ako súčiastky, ktoré musia byť súčasťou týchto blokov.
3. Správne konanie
3 Dňa 3. marca 2004 ABB Ltd oznámila Komisii Európskych spoločenstiev (teraz „Európska komisia“) existenciu protisúťažných postupov v odvetví RIP v rámci ústnej žiadosti o oslobodenie od pokút v súlade s oznámením Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“).
4 Žiadosť spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút bola doplnená ústnymi pripomienkami a listinnými dôkazmi. Dňa 24. apríla 2004 bolo na jej základe prijaté rozhodnutie Komisie, ktorým bola ABB podmienečne oslobodená od pokút.
5 Na základe vyhlásení spoločnosti ABB Komisia začala vyšetrovanie a 11. a 12. mája 2004 uskutočnila inšpekcie v priestoroch viacerých spoločností pôsobiacich v odvetví RIP.
6 Dňa 20. apríla 2006 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo doručené dvadsiatim spoločnostiam, vrátane žalobkyne. Komisia 18. a 19. júla 2006 vypočula spoločnosti, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách.
4. Napadnuté rozhodnutie
7 Dňa 24. januára 2007 Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 6762 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
8 V odôvodneniach 113 až 123 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, koordinovali podľa dohodnutých pravidiel rozdeľovanie projektov RIP na celosvetovej úrovni s výnimkou niektorých trhov, aby zachovali kvóty odzrkadľujúce do veľkej miery ich odhadované historické podiely na trhu. Poukázala na to, že prideľovanie projektov RIP sa uskutočňovalo na základe spoločnej „japonskej“ kvóty a spoločnej „európskej“ kvóty, ktoré si potom japonskí a európski výrobcovia museli vzájomne rozdeliť. Dohoda podpísaná vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda GQ“) upravovala pravidlá umožňujúce prideliť projekty RIP buď japonským výrobcom, alebo európskym výrobcom a zahrnúť ich hodnotu do príslušnej kvóty. V odôvodneniach 124 až 132 napadnutého rozhodnutia Komisia navyše uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, uzavreli nepísanú dohodu (ďalej len „spoločná dohoda“), na základe ktorej projekty RIP jednak v Japonsku a jednak v krajinách európskych členov kartelu – označovaných spoločne ako „domovské krajiny“ projektov RIP – boli vyhradené jednotlivým japonským a európskym členom kartelu. Projekty RIP v „domovských krajinách“ neboli predmetom výmeny informácií medzi týmito dvoma skupinami a neboli zahrnuté do príslušných kvót.
9 Dohoda GQ obsahovala tiež pravidlá týkajúce sa výmeny informácií nevyhnutných na fungovanie kartelu medzi oboma skupinami výrobcov, ktorú zabezpečovali najmä tajomníci uvedených skupín, pravidlá manipulácie dotknutých verejných obchodných súťaží a pravidlá stanovovania cien za projekty RIP, ktoré nemohli byť pridelené. Podľa znenia prílohy 2 sa dohoda GQ uplatňovala celosvetovo okrem Spojených štátov, Kanady, Japonska a 17 krajín západnej Európy. Navyše na základe spoločnej dohody boli projekty RIP v iných európskych krajinách než v „domovských krajinách“ tiež vyhradené európskej skupine, keďže japonskí výrobcovia sa zaviazali nepredkladať ponuky na projekty RIP v Európe.
10 Podľa Komisie sa rozdeľovanie projektov RIP medzi európskych výrobcov riadilo dohodou podpísanou rovnako vo Viedni 15. apríla 1988, nazvanou „E-Group Operation Agreement for GQ Agreement“ (Dohoda skupiny E, ktorou sa vykonáva dohoda GQ) (ďalej len „dohoda EQ“). Stanovovala, že rozdeľovanie projektov RIP v Európe sa riadi tými istými pravidlami a postupmi ako rozdeľovanie projektov RIP v ostatných krajinách. Projekty RIP v Európe museli byť najmä tiež oznámené, zaznamenané, pridelené, zoradené alebo im bola určená minimálna cena.
11 Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia uskutočneného v napadnutom rozhodnutí Komisia skonštatovala, že dotknuté podniky porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“), a uložila im pokuty, ktorých výška bola stanovená v súlade s metódami stanovenými v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) (ďalej len „usmernenia“) a v oznámení o spolupráci.
12 V článku 1 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že žalobkyňa sa zúčastňovala na porušení od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004.
13 Za porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia bola v článku 2 napadnutého rozhodnutia žalobkyni uložená pokuta vo výške 118 575 000 eur, z ktorých mala 4 650 000 eur – zodpovedajúcich porušeniu, ktorého sa dopustila TM T & D – zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Toshiba.
Konanie a návrhy účastníkov konania
14 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. apríla 2007 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Dňa 6. júna 2007 žalobkyňa navrhla prijatie opatrení na zabezpečenie priebehu konania týkajúcich sa oznámenia obratov rôznych subjektov, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, zo strany Komisie.
15 Vyjadrenie k žalobe bolo podané 21. augusta 2007.
16 Podaním doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 1. novembra 2007 žalobkyňa navrhla vydanie rozsudku pre zmeškanie vo svoj prospech podľa článku 122 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa. Svoju repliku predložila 5. novembra 2007.
17 Rozhodnutím druhej komory Súdu prvého stupňa z 29. januára 2008 bol návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie zamietnutý.
18 Písomná časť konania bola ukončená predložením dupliky 18. marca 2008.
19 Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (druhá komora) 22. septembra 2009 rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval Komisiu, aby predložila určité dokumenty, a požiadal účastníkov konania o vyjadrenie k relevantnosti týchto dokumentov vo vzťahu k žalobnému dôvodu založenému na porušení práva na prístup k spisu. Súd prvého stupňa tiež položil účastníkom konania písomné otázky a vyzval ich, aby na ne odpovedali na pojednávaní.
20 V nadväznosti na výzvu Súdu prvého stupňa Komisia 26. októbra 2009 predložila predmetné dokumenty. Žalobkyňa predložila svoje pripomienky k týmto dokumentom 19. novembra 2009. Dňa 2. decembra 2009 Komisia predložila doplňujúci dokument a 3. decembra 2009 odpovedala na pripomienky žalobkyne.
21 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 11. decembra 2009.
22 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu a na spoločnosť TM T & D,
– subsidiárne zrušil článok 2 písm. g) a h) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu,
– subsidiárnejšie zmenil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu, tak, že zruší alebo aspoň zníži pokutu uloženú žalobkyni,
– v každom prípade uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
23 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
24 Žalobkyňa v prvom rade spochybňuje prípustnosť vyjadrenia k žalobe a tvrdí, že toto vyjadrenie je nekoherentné a neodpovedá na žalobné dôvody uvedené v žalobe.
25 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa článku 46 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku vyjadrenie k návrhu musí obsahovať skutkové a právne tvrdenia uvádzané odporcom.
26 Vyjadrenie k žalobe predložené v prejednávanej veci spĺňa túto požiadavku bez ohľadu na samostatnú otázku, či sú tvrdenia uvedené Komisiou relevantné alebo dôvodné. Tvrdenie žalobkyne založené na tom, že vyjadrenie k žalobe je neprípustné, sa preto musí zamietnuť.
27 Pokiaľ ide o vecnú stránku, žalobkyňa uvádza pätnásť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nepreukázala, že žalobkyňa porušila článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľala na karteli, ktorého cieľom alebo účinkom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „EHP“). Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nepreukázala existenciu dohody porušujúcej článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP, ktorej účastníkom by bola žalobkyňa. Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď nezohľadnila dôkazy vysvetľujúce neprítomnosť žalobkyne na európskom trhu a preukazujúce jej ťažkosti so vstupom na európsky trh. Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila pravidlá dokazovania tým, že obrátila dôkazné bremeno a tým porušila zásadu prezumpcie neviny. Piaty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality tým, že vypočítala východiskovú sumu pokuty, ktorá bola uložená žalobkyni, na základe jej obratu za rok 2001. Šiesty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia v súvislosti s rozhodnutím vypočítať pokutu na základe obratu žalobkyne za rok 2001. Siedmy žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nesprávne vymedzila celosvetový trh s RIP a podiel žalobkyne na tomto trhu, čím porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality. Ôsmy žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila svoju povinnosť odôvodnenia tým, že konštatovala, že žalobkyňa ovládala 15 až 20 % celosvetového trhu. Deviaty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných pri odhadovaní hodnoty celosvetového trhu. Desiaty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality pri výpočte odstrašujúceho koeficientu uplatniteľného na žalobkyňu. Jedenásty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila zásadu proporcionality tým, že vypočítala pokutu žalobkyne rovnakým spôsobom ako pokuty uložené európskym výrobcom. Dvanásty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nezohľadnila relevantné ekonomické a technické dôkazy pri výpočte pokuty žalobkyne. Trinásty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nesprávne určila dĺžku trvania kartelu. Štrnásty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na spravodlivý proces tým, že jej nesprístupnila dôkazy v jej neprospech a dôkazy v jej prospech. Pätnásty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu tým, že jej neoznámila svoje závery týkajúce sa kompenzačnej teórie vlastnej spoločnej dohode.
28 Komisia považuje žalobné dôvody uvádzané žalobkyňou za nedôvodné.
29 Na úvod je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa nešpecifikovala, ktoré žalobné dôvody uviedla na podporu jednotlivých predložených návrhov V tomto smere je v prvom rade potrebné vychádzať z toho, že prvý až štvrtý žalobný dôvod a trinásty až pätnásty žalobný dôvod uviedla žalobkyňa na podporu svojho hlavného návrhu. Ak sa jednému z týchto žalobných dôvodov vyhovie, bude potrebné aspoň čiastočne zrušiť tak článok 1, ako aj článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne. Ďalej treba vychádzať z toho, že piaty až dvanásty žalobný dôvod sa týka výpočtu pokuty uloženej žalobkyni, a teda že žalobkyňa uviedla tieto žalobné dôvody na podporu svojho subsidiárneho návrhu na zrušenie článku 2 písm. g) a h) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa na ňu vzťahuje. Napokon je potrebné poznamenať, že na podporu svojho subsidiárnejšieho návrhu žalobkyňa neuviedla nijaký samostatný žalobný dôvod.
1. O hlavnom návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu a na spoločnosť TM T & D
30 Vzhľadom na to, že v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia pre porušenie práva žalobkyne na obhajobu by bolo preskúmanie rozhodnutia z vecnej stránky zbytočné, v prvom rade bude preskúmaný štrnásty a pätnásty žalobný dôvod. V druhom rade budú prvý, tretí a štvrtý žalobný dôvod preskúmané spoločne, keďže všetky tieto žalobné dôvody sa týkajú preukázania spoločnej dohody. V treťom rade bude potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod týkajúci sa kvalifikácie uvedenej dohody ako porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. V štvrtom rade bude potrebné preskúmať trinásty žalobný dôvod týkajúci sa dĺžky trvania údajného kartelu.
O štrnástom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na spravodlivý proces tým, že jej nesprístupnila dôkazy v jej neprospech a dôkazy v jej prospech
Tvrdenia účastníkov konania
31 Žalobkyňa sa domnieva, že nemala prístup k niektorým dôkazom v jej neprospech a k niektorým dôkazom v jej prospech obsiahnutým v spise Komisie v rozpore so zásadou rešpektovania práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces.
32 Pokiaľ ide o dôkazy v jej neprospech, žalobkyňa tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí sú uvedené dôkazy, o ktorých nevedela a ku ktorým sa v dôsledku toho nemohla vyjadriť. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že sa nemohla oboznámiť s dôkazmi predloženými spoločnosťou Fuji 21. novembra 2006, podľa ktorých by dohoda GQ nemohla fungovať bez spoločnej dohody.
33 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že dôkazy predložené v novembri 2006, z ktorých vyplýva, že Alstom a Areva nespochybnili existenciu spoločnej dohody, jej tiež neboli poskytnuté.
34 Pokiaľ ide o dôkazy v jej prospech, žalobkyňa po prvé tvrdí, že 8. novembra 2006 predložila Komisii svedecké výpovede v prospech viacerých iných podnikov, ktoré však neboli poskytnuté ostatným účastníkom.
35 Po druhé nebola sprístupnená doplňujúca odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách, v ktorej Hitachi spochybnila výklad niektorých vyhlásení uvedených v pôvodnej odpovedi týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.
36 Po tretie žalobkyňa namieta, že nemala prístup k dôkazom spochybňujúcim existenciu spoločnej dohody a potvrdzujúcim existenciu prekážok vstupu na trh s RIP v EHP, ktoré predložili Siemens – podnik, ktorý patril do skupiny, ktorej súčasťou bola VA TECH Transmission & Distribution GmbH & Co KEG (ďalej len „VA TECH“) –, Hitachi a Toshiba, a najmä k vyhláseniam a ekonomickým alebo technickým správam predloženým spoločnosťami Hitachi a Toshiba, k svedeckým výpovediam zamestnancov spoločností Siemens a Hitachi a k odpovedi spoločnosti VA TECH na oznámenie o výhradách. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že v odôvodnení 130 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že VA TECH otvorene nespochybnila existenciu spoločnej dohody, skreslila stanovisko spoločnosti VA TECH.
37 Po štvrté žalobkyňa tvrdí, že nemala prístup k vyhláseniam pána S. predloženým v mene spoločnosti Alstom, ktoré sa týkali ukončenia kartelu v roku 1999.
38 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
Posúdenie Všeobecným súdom
39 Dodržanie práva na obhajobu vyžaduje, aby mala dotknutá osoba možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00, Zb. s. I‑123, bod 66).
40 Právo na prístup k spisu ako prejav zásady dodržiavania práva na obhajobu znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky písomnosti vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu. Ide tak o usvedčujúce, ako aj o oslobodzujúce dôkazy, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a ďalších dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 68).
41 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o všetkých podstatných dôkazoch, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, a že tento podnik má právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Odpoveď ostatných podnikov, ktoré sa podieľali na karteli, na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi písomnosti vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 163).
42 Ak však Komisia chce vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, ostatným podnikom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa vyjadrili k takému dôkazu. Za takých okolností totiž predmetná časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi predstavuje dôkaz v neprospech jednotlivých podnikov, ktoré sa mali podieľať na porušení (pozri rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru). Citovaná judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.
43 Oslobodzujúci dôkaz analogicky predstavuje časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi, ktoré môžu byť pre obhajobu podniku významné v tom zmysle, že mu umožnia odvolávať sa na skutočnosti ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze. V takom prípade sa musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal predmetnú časť odpovede alebo dokument a vyjadril sa k nim.
44 Samotná skutočnosť, že iné podniky uvádzajú rovnaké tvrdenia ako dotknutý podnik a že prípadne použili na svoju obhajobu viac prostriedkov, však ešte neodôvodňuje záver, že tieto tvrdenia možno považovať za oslobodzujúce dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 353 a 355).
45 Pokiaľ ide o dôsledky umožnenia prístupu k spisu v rozpore s týmito pravidlami, neposkytnutie dokumentu, na ktorom Komisia založila svoje rozhodnutie obviniť podnik, predstavuje porušenie práva na obhajobu len vtedy, ak dotknutý podnik preukáže, že by výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, bol odlišný, keby sa neposkytnutý dokument nemohol použiť ako usvedčujúci dôkaz (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, body 71 a 73).
46 Pokiaľ ide o neposkytnutie dokumentu v prospech podniku, dotknutý podnik musí preukázať len to, že jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, ak podnik preukáže, že by mohol použiť uvedený dokument vo svoj prospech na svoju obhajobu v tom zmysle, že keby mal možnosť využiť ho počas správneho konania, mohol by sa odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšku pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, body 74 a 75).
47 Možnosť, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, sa dá preukázať iba v prípade, ak z predbežného preskúmania určitých dôkazných prostriedkov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemožno opomenúť (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 76).
48 Pokiaľ ide o usvedčujúce dôkazy, Komisia v prejednávanej veci po prvé uznáva, že nemohla vychádzať z vyjadrenia spoločnosti Fuji, ktoré nebolo žalobkyni poskytnuté, a založiť na ňom svoje výhrady voči žalobkyni uvedené v napadnutom rozhodnutí, no popiera, že by toto vyjadrenie skutočne použila ako usvedčujúci dôkaz. Je však potrebné poznamenať, že v odôvodneniach 125 a 255 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na doplňujúce vyjadrenia spoločnosti Fuji, najmä na doplňujúce vyjadrenie z 21. novembra 2006, na účely potvrdenia existencie spoločnej dohody.
49 Po druhé Komisia tvrdí, že pri konštatovaní existencie spoločnej dohody nevychádzala z údajne neutrálneho stanoviska spoločností Alstom a Areva, ale len zobrala na vedomie toto stanovisko. Hoci tento výklad potvrdzuje znenie odôvodnenia 125 napadnutého rozhodnutia, v ktorom nebola stanovisku spoločností Alstom, Areva a VA TECH priznaná nijaká potvrdzujúca hodnota, na rozdiel od vyhlásení spoločnosti Fuji potvrdzujúcich existenciu spoločnej dohody, tento výklad je spochybnený v odôvodnení 255 tohto rozhodnutia, v ktorom Komisia poukazuje na konkludentné uznanie existencie spoločnej dohody niektorými európskymi výrobcami.
50 Neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva v každom prípade nemožno vykladať ako dôkaz o existencii spoločnej dohody. Vzhľadom na to, že v konaní podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP spočíva dôkazné bremeno na Komisii, nespochybnenie určitej skutkovej okolnosti zo strany podniku totiž neznamená, že predmetná skutková okolnosť je preukázaná. Bez ohľadu na to, či došlo k porušeniu práva na obhajobu, teda Komisia nemohla použiť stanovisko spoločností Alstom a Areva ako usvedčujúci dôkaz.
51 Za týchto okolností rozhodnutie o tvrdeniach žalobkyne týkajúcich sa usvedčujúcich dôkazov závisí od výsledku preskúmania prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa dôkazu o existencii spoločnej dohody. Ak sa totiž zistí, že existencia takejto dohody bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná aj za predpokladu, že vyjadrenia spoločnosti Fuji a údajne neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva sa nepoužijú ako usvedčujúce dôkazy, bude potrebné zamietnuť túto časť žalobného dôvodu. Naproti tomu, ak sa zistí, že tieto dôkazy predstavujú nevyhnutné dôkazy na podporu konštatovaní uvedených v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s existenciou spoločnej dohody, bude potrebné prijať tvrdenie žalobkyne a v dôsledku toho zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.
52 Pokiaľ ide o oslobodzujúce dôkazy, tvrdenie žalobkyne založené na tom, že niektoré z dôkazov, ktoré predložila, neboli oznámené ostatným subjektom, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, sa musí bez ďalšieho zamietnuť. Aj za predpokladu, že tieto dôkazy neboli oznámené ostatným subjektom, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, totiž táto skutočnosť mohla ovplyvniť nanajvýš právo na obhajobu týchto subjektov, avšak nie právo na obhajobu žalobkyne.
53 Všeobecný súd navyše požiadal Komisiu, aby predložila všetky dokumenty, ktoré žalobkyňa označila s minimálnou presnosťou.
54 Po prvé je potrebné poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, doplňujúca odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách nespochybňuje skutkový obsah vyhlásení tejto spoločnosti týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Hitachi v tejto doplňujúcej odpovedi iba spochybnila výklad týchto vyhlásení zo strany Komisie, najmä pokiaľ ide o ich význam ako dôkazov o spoločnej dohode a o existencii jediného porušenia, ktoré zahŕňalo tak spoločnú dohodu, ako aj dohodu GQ. Hitachi už uviedla tie isté tvrdenia vo výňatku zo svojej prvej odpovede na oznámenie o výhradách, ktorý Komisia zaslala žalobkyni. Doplňujúcu odpoveď spoločnosti Hitachi na oznámenie o výhradách teda nemožno považovať za oslobodzujúci dôkaz, ktorého sprístupnenie mohlo mať vplyv na priebeh konania a na obsah napadnutého rozhodnutia.
55 Po druhé, ako tvrdí žalobkyňa, VA TECH vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne spochybnila existenciu spoločnej dohody. Hoci sa táto okolnosť musí zohľadniť počas skúmania prvého žalobného dôvodu týkajúceho sa dôkazu o existencii spoločnej dohody, sama osebe nepreukazuje, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na obhajobu, keďže žalobkyňa neuvádza, do akej miery nesprávny výklad stanoviska spoločnosti VA TECH sťažil jej obhajobu.
56 Okrem toho VA TECH, Hitachi, Toshiba a Siemens vo svojich vyhláseniach popreli existenciu spoločnej dohody a opísali existenciu prekážok vstupu na európsky trh. Hitachi a Toshiba navyše na podporu svojho stanoviska v tejto súvislosti predložili znalecké posudky.
57 Počas správneho konania žalobkyňa sama poprela existenciu spoločnej dohody a diskusií týkajúcich sa tejto dohody, poukázala na existenciu „veľkých“ prekážok vstupu na európsky trh a predložila znalecké posudky týkajúce sa týchto prekážok, ktoré boli podobné posudkom predloženým spoločnosťami Hitachi a Toshiba. Vyhlásenia a posudky pochádzajúce od iných subjektov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, za týchto okolností nemožno považovať za oslobodzujúce dôkazy.
58 Pokiaľ ide o svedecké výpovede zamestnancov spoločností Hitachi a Siemens, títo zamestnanci uviedli, že dohoda GQ sa nevzťahovala na projekty RIP v Európe, spochybnili existenciu spoločnej dohody a diskusií týkajúcich sa tejto dohody a poukázali na existenciu „veľkých“ prekážok vstupu na trh EHP. Svedkovia spoločnosti Hitachi navyše uviedli podrobnosti týkajúce sa návrhu spoločnosti Alstom z júla 2002 súvisiaceho s dohodou medzi európskymi a japonskými výrobcami a odmietnutia tohto návrhu spoločnosťou Hitachi.
59 V tejto súvislosti je potrebné po prvé poznamenať, že písomné svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti vypracované pod jej dohľadom a predložené touto spoločnosťou na účely jej obhajoby v správnom konaní vedenom Komisiou v zásade nemožno kvalifikovať ako dôkazy, ktoré sa líšia a sú nezávislé od vyhlásení predmetnej spoločnosti. Vo všeobecnosti platí, že stanovisko spoločnosti k pravdivosti skutočností, ktoré jej Komisia vytýka, sa zakladá predovšetkým na vedomostiach a názoroch jej zamestnancov a riadiacich pracovníkov.
60 Po druhé, ako bolo uvedené v bode 57 vyššie, počas správneho konania žalobkyňa sama poprela existenciu spoločnej dohody a diskusií týkajúcich sa tejto dohody a poukázala na existenciu „veľkých“ prekážok vstupu na európsky trh. Tiež tvrdila, že dohoda GQ sa netýkala územia EHP. Preto skutočnosť, že iné podniky uviedli tieto tvrdenia, nemožno považovať za oslobodzujúci dôkaz.
61 Podrobnosti týkajúce sa návrhu spoločnosti Alstom z júla 2002 boli rovnako uvedené v oznámení o výhradách. Preto tieto dôkazy nepredstavujú oslobodzujúce dôkazy.
62 Po tretie, keď žalobkyňa získala prístup k vyhláseniam pána S., neoznačila v rámci týchto vyhlásení nijaké dôkazy, ktoré mohli byť užitočné pre jej obhajobu. Všeobecné tvrdenie, že tieto vyhlásenia predstavujú oslobodzujúce dôkazy, sa preto musí zamietnuť ako nepodložené.
63 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, sa tvrdenia žalobkyne týkajúce sa prístupu k dôkazom v jej prospech musia zamietnuť. Ako však vyplýva z bodu 51 vyššie, rozhodnutie o tomto žalobnom dôvode závisí od výsledku preskúmania prvého žalobného dôvodu.
O pätnástom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu tým, že neoznámila svoje závery týkajúce sa kompenzačnej teórie vlastnej spoločnej dohode
Tvrdenia účastníkov konania
64 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia v oznámení o výhradách neuviedla, že kompenzácia, ktorú japonským výrobcom poskytovali európski výrobcovia podľa spoločnej dohody prostredníctvom mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, predstavovala dôkaz o existencii tejto dohody. Podľa jej názoru bola táto teória po prvý raz spomenutá v napadnutom rozhodnutí. Komisia preto porušila povinnosť umožniť dotknutým subjektom, aby sa vyjadrili k dôkazom, na ktorých založila svoje rozhodnutie.
65 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
Posúdenie Všeobecným súdom
66 Podľa judikatúry musia byť v oznámení o výhradách jasne uvedené všetky podstatné skutkové okolnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Tieto okolnosti však môžu byť uvedené stručne a rozhodnutie nemusí byť nevyhnutne kópiou oznámenia o výhradách Komisie, keďže oznámenie o výhradách predstavuje prípravný dokument, ktorý obsahuje skutkové a právne posúdenie výlučne predbežnej povahy (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, bod 67). Hoci teda Komisia nemôže tvrdiť, že dotknuté osoby sa dopustili iných porušení, ako sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a môže vziať do úvahy iba skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mohli vyjadriť, musí zohľadniť skutočnosti vyplývajúce zo správneho konania a na základe nich buď upustiť od výhrad, v prípade ktorých sa preukázalo, že sú nedôvodné, alebo tak skutkovo, ako aj právne upraviť a doplniť svoju argumentáciu na podporu výhrad, na ktorých trvá (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, body 92 až 94).
67 V prejednávanej veci je potrebné uznať, že Komisia v oznámení o výhradách výslovne neuviedla, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty predstavoval kompenzáciu, ktorú európski výrobcovia poskytovali japonským výrobcom, ktorí boli vnímaní ako potenciálni dôveryhodní konkurenti, výmenou za dodržiavanie spoločnej dohody.
68 V oznámení o výhradách sú však po prvé opísané skutočnosti, na ktorých je táto teória založená. Spoločná dohoda a mechanizmus zahrňovania projektov do kvóty sú totiž zhrnuté v bodoch 100, 106 a 110 oznámenia o výhradách a podrobne opísané ďalej v tomto dokumente. Z bodu 120 oznámenia o výhradách rovnako vyplýva, že podľa názoru Komisie japonskí výrobcovia boli potenciálni dôveryhodní konkurenti v odvetví projektov RIP v EHP.
69 Po druhé žalobkyňa v bode 59 svojej odpovede na oznámenie o výhradách poznamenala, že Komisia označila mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty za dôkaz o existencii spoločnej dohody. Preto treba konštatovať, že žalobkyňa na základe oznámenia o výhradách pochopila význam, ktorý Komisia pripísala mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, pokiaľ ide o dôkazy o údajnom porušení. Žalobkyňa v bodoch 59 až 64 svojej odpovede na oznámenie o výhradách rovnako podrobne vyjadrila svoje stanovisko týkajúce sa dôkazov o tomto mechanizme a jeho významu pre údajnú spoločnú dohodu.
70 Preto treba konštatovať, že obsah oznámenia o výhradách umožnil žalobkyni vyjadriť sa ku skutočnostiam, na ktorých Komisia založila svoju výhradu v uvedenom oznámení a v napadnutom rozhodnutí.
71 Pätnásty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
O prvom, treťom a štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na tom, že Komisia nepreukázala, že žalobkyňa sa podieľala na údajnom karteli, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď odmietla dôkazy vysvetľujúce neprítomnosť žalobkyne na európskom trhu a nemožnosť vstúpiť na tento trh, a že Komisia porušila pravidlá dokazovania tým, že obrátila dôkazné bremeno, čím porušila prezumpciu neviny
72 Podľa judikatúry je potrebné, aby Komisia preukázala existenciu zisteného porušenia a predložila dôkazy, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukážu existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 59 a tam citovanú judikatúru).
73 Akákoľvek pochybnosť súdu v tejto súvislosti musí byť na prospech podniku, ktorému bolo určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala dané porušenie, ak má v tejto súvislosti naďalej akékoľvek pochybnosti, osobitne v rámci konania o neplatnosť rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 60).
74 V takejto situácii je totiž nevyhnutné zohľadniť zásadu prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ktorá je súčasťou základných práv predstavujúcich všeobecné zásady práva Spoločenstva. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).
75 Je teda potrebné, aby Komisia na preukázanie existencie porušenia predložila presné a zhodujúce sa dôkazy. Je však potrebné zdôrazniť, že každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý znak skutkovej podstaty porušenia. Postačuje, ak súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke pri celkovom posúdení (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, body 62 a 63 a tam citovanú judikatúru).
76 Okrem toho, vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd nemožno od Komisie požadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by výslovne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu relevantných okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo dohody preto možno vyvodiť z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného prijateľného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, body 64 a 65 a tam citovanú judikatúru).
77 Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že už nie je odôvodnené uplatňovanie menej prísnych pravidiel týkajúcich sa dokazovania z dôvodu ťažkostí Komisie pri preukazovaní porušenia. Podľa jej názoru sa po prvé pokuty uložené v prípadoch kartelov v posledných rokoch sústavne zvyšovali, čo musí mať vplyv na intenzitu preskúmania rozhodnutí Komisie. Po druhé vzhľadom na existenciu oznámenia o spolupráci a spoluprácu subjektov dosiahnutú podľa tohto oznámenia už nie je potrebné priznávať Komisii širokú mieru voľnej úvahy pri hodnotení dôkazov. Po tretie Komisia sa v prejednávanej veci usiluje na základe dokumentu, ktorý potvrdzuje existenciu kartelu mimo Európskej únie, konkrétne dohody GQ, konštatovať porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.
78 Tieto tvrdenia žalobkyne však nemožno prijať. Po prvé je pravda, že zvýšenie pokút môže mať vážnejšie dôsledky pre subjekty, ktorým sú tieto pokuty uložené. Vzhľadom na to, že iniciatíva Komisie v tejto súvislosti je všeobecne známa, však z toho vyplýva, že ak sa podniky dopustia porušenia, ešte viac sa budú usilovať čo najviac obmedziť počet prípadných dôkazov, čím sťažia úlohu Komisie. Po druhé na to, aby Komisia mohla riadne použiť dôkazy získané od dotknutých podnikov ako dôkazy o porušení, tieto dôkazy musia v každom prípade spĺňať príslušné kritériá stanovené judikatúrou. Existencia programu zhovievavosti teda sama osebe neuľahčuje úlohu Komisie. Po tretie skutočnosť, že dohoda GQ sa netýkala územia Európskej únie, je relevantná pre posúdenie dôkaznej hodnoty tohto dôkazu. Táto skutočnosť však nemôže ovplyvniť posúdenie ostatných dôkazov predložených Komisiou.
79 Okrem toho, pokiaľ Komisia dospela vo svojom rozhodnutí k záveru, že došlo k porušeniu, len na základe správania predmetných podnikov na trhu, stačí, aby tieto podniky preukázali existenciu okolností, ktoré stavajú skutkový stav zistený Komisiou do iného svetla, a tak umožňujú nahradiť vysvetlenie skutkového stavu, na základe ktorého Komisia dospela k záveru, že došlo k porušeniu pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, iným prijateľným vysvetlením (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 186 a tam citovanú judikatúru).
80 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, toto pravidlo sa neuplatňuje na všetky prípady, v ktorých je porušenie preukázané len inými ako listinnými dôkazmi.
81 Pokiaľ totiž ide o dôkazy, ktoré možno použiť na účely preukázania porušenia článku 81 ES, v práve Spoločenstva prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, bod 72). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.
82 Hoci teda neexistencia listinných dôkazov môže byť relevantná pri celkovom posudzovaní súboru nepriamych dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera, samotná táto neexistencia dotknutému podniku neumožňuje spochybniť tvrdenia Komisie tým, že predloží alternatívne vysvetlenie skutkových okolností. Platí to len v prípade, že dôkazy predložené Komisiou neumožňujú preukázať existenciu porušenia jednoznačne a bez potreby výkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Coats Holdings a Coats/Komisia, T‑36/05, neuverejnený v Zbierke, bod 74).
83 Okrem toho žiadne ustanovenie ani všeobecná zásada práva Spoločenstva nezakazuje Komisii, aby voči podniku použila vyhlásenia iných podnikov obvinených z účasti na karteli. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia pri preukazovaní správania, ktoré je v rozpore s článkom 81 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení (pozri rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 192). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.
84 Vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších podobne obvinených podnikov, však nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené inými dôkazmi, aj keď požadovaný stupeň potvrdenia môže byť nižší vzhľadom na vierohodnosť predmetných vyhlásení (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, body 219 a 220).
85 Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, jediným relevantným kritériom pri posúdení týchto dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 81 vyššie, bod 72).
86 Podľa všeobecných pravidiel dokazovania vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu závisia od jeho pôvodu, od okolností jeho vyhotovenia, od jeho adresáta a od jeho obsahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, body 1053 a 1838).
87 Pokiaľ ide o vyhlásenia, môže byť obzvlášť vysoká dôkazná hodnota priznaná tým, ktoré sú, po prvé, vierohodné, po druhé, sú vyhotovené v mene podniku, po tretie, pochádzajú od osoby, ktorá má služobnú povinnosť konať v záujme tohto podniku, po štvrté, sú v rozpore so záujmami osoby, ktorá ich podáva, po piate, pochádzajú od priameho svedka skutočností, ktoré sú v nich uvedené, a po šieste, boli poskytnuté písomne, zámerne a po zrelej úvahe (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, body 205 až 210).
88 Okrem toho, hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu je vo všeobecnosti potrebná určitá nedôvera vzhľadom na to, že títo účastníci môžu mať tendenciu, ako uvádza žalobkyňa, poskytnúť čo najviac usvedčujúcich dôkazov týkajúcich sa činnosti ich konkurentov, nič to nemení na skutočnosti, že domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť oslobodenie od pokuty alebo zníženie pokuty nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov kartelu. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa, a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70).
89 V tomto ohľade je ďalej potrebné pripomenúť, že potenciálne dôsledky predloženia skreslených dôkazov Komisii sú o to závažnejšie, že sporné vyhlásenie podniku musí byť podporené inými dôkazmi, ako to vyplýva z bodu 84 vyššie. Táto okolnosť totiž zvyšuje riziko, že budú zistené nepresné vyhlásenia, a to tak Komisiou, ako aj inými podnikmi obvinenými z účasti na porušení.
90 Pokiaľ ide o použitie týchto pravidiel v prejednávanej veci, na úvod treba poznamenať, že podľa zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí bola spoločná dohoda nepísanou dohodou, ktorá zahŕňala po prvé záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh s projektmi RIP v EHP, po druhé záväzok európskych podnikov nevstupovať na japonský trh s projektmi RIP a po tretie záväzok európskych podnikov oznamovať japonským podnikom projekty RIP v iných európskych krajinách než domovských krajinách a zahrnúť tieto projekty do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Podľa Komisie bolo cieľom mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty ponúknuť náhradu japonským podnikom, ktorých európske podniky vnímali ako potenciálnych konkurentov na trhu EHP.
91 Spomedzi jednotlivých zložiek spoločnej dohody uvedených v bode 90 vyššie predstavuje údajný záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh EHP základ výhrady Komisie voči žalobkyni. V dôsledku toho treba práve existenciu tohto záväzku z právneho hľadiska dostatočne preukázať. Ak však budú preukázané ostatné zložky spoločnej dohody, môžu sa tiež použiť ako nepriame dôkazy, z ktorých sa dá odvodiť existencia zodpovedajúceho záväzku japonských podnikov.
92 Žalobkyňa v rámci prvého žalobného dôvodu spochybňuje existenciu spoločnej dohody a svoju účasť na tejto dohode. Spochybňuje dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, o ktoré sa Komisia v napadnutom rozhodnutí opiera, a poukazuje na ďalšie dôkazy, ktoré podľa jej názoru naznačujú, že spoločná dohoda neexistovala. Žalobkyňa z toho vyvodzuje záver, že Komisia prijatím napadnutého rozhodnutia prekročila hranice svojich právomocí. V rámci tretieho žalobného dôvodu dodáva, že Komisia bola za týchto okolností povinná akceptovať alternatívne vysvetlenie neprítomnosti japonských výrobcov na trhu s RIP v EHP súvisiace s existenciou právnych, technických a obchodných prekážok vstupu na tento trh. V rámci štvrtého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu spoločnej dohody, obrátila dôkazné bremeno a porušila zásadu prezumpcie neviny.
93 Komisia tvrdí, že existencia spoločnej dohody a osobitne záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh EHP je z právneho hľadiska dostatočne preukázaný súborom dôkazov, ktorý zahŕňa listinné dôkazy, vyhlásenia podnikov, svedecké výpovede a dôkazy týkajúce sa skutočného fungovania kartelu. Preto sa Komisia po prvé domnieva, že alternatívne vysvetlenie navrhnuté žalobkyňou je irelevantné a po druhé, že uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináleží, a teda dodržala zásadu prezumpcie neviny.
94 Je teda nevyhnutné posúdiť vierohodnosť a obsah jednotlivých predmetných dôkazov s cieľom zhodnotiť, či pri celkovom posúdení dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, zakladajú pevné presvedčenie o existencii spoločnej dohody, ktoré nemôže byť spochybnené dôkazmi predloženými žalobkyňou.
95 Výhrada žalobkyne založená na prekročení právomocí Komisie a tretí a štvrtý žalobný dôvod vychádzajú z predpokladu, že Komisia nepreukázala existenciu spoločnej dohody a účasť žalobkyne na tejto dohode. Ak sa teda tvrdenia žalobkyne týkajúce sa dôkazu o existencii porušenia a o účasti žalobkyne na tomto porušení musia zamietnuť, nevyhnutne to znamená, že po prvé Komisia má právomoc sankcionovať zistené porušenie, po druhé, že alternatívne vysvetlenie poskytnuté žalobkyňou je irelevantné vzhľadom na to, čo bolo uvedené v bodoch 79 až 82 vyššie, a napokon, že Komisia uniesla dôkazné bremeno, ktoré jej prináleží, a teda dodržala zásadu prezumpcie neviny. Naproti tomu, ak sa dospeje k záveru, že účasť žalobkyne na údajnom porušení nebola preukázaná v napadnutom rozhodnutí, toto konštatovanie by samo osebe odôvodňovalo zrušenie tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.
O dôkazoch predložených spoločnosťou ABB
– Tvrdenia účastníkov konania
96 Žalobkyňa tvrdí, že svedecká výpoveď pána M. podaná v mene spoločnosti ABB nie je vierohodná a neumožňuje dospieť k záveru o existencii spoločnej dohody.
97 Po prvé ABB ako spoločnosť, ktorej bolo priznané podmienečné oslobodenie od pokút, bola motivovaná predložiť usvedčujúce dôkazy. Okrem toho pán M. si bol vedomý skutočnosti, že ABB mala záujem na tom, aby nespochybnil existenciu spoločnej dohody. Vedel však, že mu nezhrozí občiansko-právne konanie v dôsledku jeho vyhlásení, a bol si istý, že jeho svedecká výpoveď nebude predmetom krížového výsluchu. Bolo rovnako zrejmé, že vyhlásenia pána M. nespôsobia dodatočné nepriaznivé dôsledky pre spoločnosť ABB, keďže zodpovednosť tohto podniku bola preukázaná inými dôkazmi.
98 Vôľa spoločnosti ABB predložiť usvedčujúce dôkazy sa prejavila počas rozhovoru s pánom M. vo forme zásahov zástupcu spoločnosti ABB, ktorý zasahoval do rozhovoru s cieľom opraviť a objasniť vyhlásenia pána M. a v určitom okamihu dokonca sám odpovedal na otázky Komisie.
99 Po druhé svedecká výpoveď pána M. bola podaná vyše 18 mesiacov po podaní žiadosti spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút.
100 Po tretie svedecká výpoveď pána M. je len svedeckou výpoveďou bývalého zamestnanca spoločnosti ABB a nie vyhlásením podaným v mene spoločnosti ABB. Podľa žalobkyne v čase predmetného rozhovoru bol pán M. už na dôchodku a nebol povinný konať v záujme spoločnosti ABB.
101 Po štvrté ústna svedecká výpoveď pána M. nie je výsledkom dôkladnej úvahy. Vzhľadom na to, že pán M. podal počas správneho konania viaceré vyhlásenia, predložené dôkazy by sa mali navyše považovať za súbor neustále sa meniacich vyhlásení a nie za jediné vyhlásenie, ktoré bolo po úvahe upravené. Okrem toho skutočnosť, že skoršie vyhlásenia tohto svedka neboli poskytnuté žalobkyni, znamená, že tieto vyhlásenia neobsahujú dôkazy o spoločnej dohode, čo znižuje spoľahlivosť neskorších vyhlásení tohto svedka.
102 Po piate, aj keby bol pán M. priamym svedkom niektorých aspektov údajného kartelu, nezúčastnil sa na nijakej diskusii týkajúcej sa spoločnej dohody a najmä nebol prítomný pri jej uzatvorení, z čoho vyplýva, že nebol v tomto smere priamym svedkom.
103 Po šieste svedecká výpoveď pána M. je nejednoznačná, pokiaľ ide o uzatvorenie, obsah a vykonávanie spoločnej dohody, a nespomína sa v nej nijaké stretnutie alebo diskusia. Podľa názoru žalobkyne vyhlásenia pána M. týkajúce sa tejto dohody predstavujú skôr osobný pocit než úplný a koherentný opis skutkových okolností dohody.
104 Po siedme svedecká výpoveď pána M. nie je potvrdená písomnými dôkazmi z relevantného obdobia, ale ju vyvracajú tak dohoda GQ a dohoda EQ, ako aj iné svedecké výpovede. Vyhlásenia pána M. sa navyše nezhodujú s inými vyhláseniami spoločnosti ABB a sú v rozpore s dôkazmi, ktoré predložili iní účastníci kartelu.
105 Žalobkyňa najmä tvrdí, že žiadosť spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút z 11. marca 2004 vôbec neobsahovala taký opis spoločnej dohody, aký bol uvedený v napadnutom rozhodnutí, keďže vyhlásenia spoločnosti ABB nevzbudzovali dojem, že žalobkyňa sa zaviazala nevstupovať na európsky trh. Ďalší zamestnanec spoločnosti ABB pán V.‑A. rovnako uviedol, že pán M. ho informoval, že Európa a Severná Amerika sú vylúčené z pôsobnosti kartelu.
106 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
107 Po prvé z bodov 88 a 89 vyššie vyplýva, že nie je potrebné automaticky opatrne zaobchádzať s dôkazmi, pokiaľ ich poskytol podnik, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút. Pokiaľ ide o konkrétny prípad svedeckých výpovedí, je síce možné, že zamestnanci takého podniku, ktorí sú povinní konať v záujme tohto podniku, majú spoločnú vôľu predložiť čo najviac usvedčujúcich dôkazov, keďže ich spolupráca v konaní môže mať tiež priaznivý vplyv na ich budúcu kariéru. V takom prípade si však dotknutí zamestnanci budú vedomí aj prípadných nepriaznivých dôsledkov predloženia nepresných dôkazov, ktoré sú vzhľadom na požiadavku potvrdenia citlivejšie.
108 Okrem toho sa nemožno domnievať, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB nemohli spoločnosti ABB uškodiť. Keďže uvedené dôkazy boli predložené pred zaslaním oznámenia o výhradách, ABB ani jej zamestnanci a jej bývalý zamestnanec si nemohli byť istí rozsahom a presným obsahom výhrad, ktoré budú voči spoločnosti ABB vznesené.
109 Pokiaľ ide o pána M., žalobkyňa správne tvrdí, že bývalý zamestnanec v zásade už nie je povinný konať v záujme svojho bývalého zamestnávateľa, pokiaľ ide o dobrovoľnú spoluprácu v správnom konaní. Táto okolnosť však znamená aj to, že tento zamestnanec v zásade nemá záujem poskytovať v tejto súvislosti nepresné dôkazy bez ohľadu na to, či sa tým vystavuje občiansko-právnemu konaniu a či vie, že jeho vyhlásenia nebudú predmetom krížového výsluchu.
110 Tiež je pravda, že externý poradca spoločnosti ABB zasiahol v určitom momente rozhovoru s pánom M., aby mu naznačil, že pre japonských výrobcov mohol byť vstup na európsky trh prínosom, o čom zrejme pán M. nebol presvedčený. Treba teda vychádzať z toho, že pán M. vyjadril pochybnosti v súvislosti s obchodným významom takéhoto kroku, a túto skutočnosť treba zohľadniť pri posudzovaní obsahu jeho svedeckej výpovede. Žalobkyňa však nevysvetľuje, akým spôsobom tento zásah externého poradcu spoločnosti ABB ovplyvňuje vierohodnosť svedeckej výpovede pána M. v iných ohľadoch.
111 Po druhé skutočnosť, že medzi podaním žiadosti spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút a rozhovorom s pánom M. uplynula istá doba, ako taká nespochybňuje dôkaznú hodnotu tejto svedeckej výpovede. Komisia v priebehu svojho vyšetrovania môže získavať dodatočné dôkazy, aby mala k dispozícii všetky potrebné informácie, na základe ktorých posúdi existenciu porušenia najmä vzhľadom na vyjadrenia dotknutých podnikov. Naopak doba, ktorá uplynula medzi podaním svedeckej výpovede a skutočnosťami, ktorých sa týka, môže byť dôležitá pri posudzovaní jej vierohodnosti vzhľadom na to, že svedkovia môžu vo všeobecnosti poskytnúť podrobnejšie a vierohodnejšie výpovede v súvislosti s nedávnymi udalosťami. V prejednávanej veci však doba troch rokov a troch mesiacov, ktorá uplynula medzi ukončením účasti pána M. na karteli a podaním jeho svedeckej výpovede, nie je dostatočne dlhá na to, aby ovplyvnila jej vierohodnosť.
112 Po tretie sa nezdá, že pán M. podal svoju výpoveď ako oficiálny zástupca spoločnosti ABB. Predovšetkým sa zdá, že túto úlohu plnil najmä externý poradca spoločnosti ABB. Okrem toho, ako bolo poznamenané v bode 109 vyššie, v čase podania svedeckej výpovede už pán M. a priori nebol povinný konať v záujme svojho bývalého zamestnávateľa a neexistujú ani nepriame dôkazy toho, že sa systematicky pripravoval na rozhovor tým, že sa radil s ďalšími zamestnancami spoločnosti ABB a nahliadal do dokumentov tejto spoločnosti. Napokon otázky položené Komisiou počas rozhovorov sa netýkali oficiálneho stanoviska spoločnosti ABB k predmetným otázkam, ale skôr osobných poznatkov pána M.
113 Po štvrté žalobkyňa správne tvrdí, že svedecká výpoveď pána M. sa nezdá byť výsledkom mimoriadne dôkladnej úvahy a že ani nebola upravená po úvahe a dodatočnom overovaní. Svedecká výpoveď bola totiž podaná ústne a nič nenasvedčuje tomu, že Komisia pánovi M. vopred položila písomné otázky, ani tomu, že pán M. následne overil a upravil vyhlásenia týkajúce sa spoločnej dohody a prekážok vstupu na trh EHP.
114 Skutočnosť, že pán M. podal viaceré po sebe nasledujúce vyhlásenia, ktoré Komisia všetky nepredložila, však nespochybňuje hodnovernosť jeho svedeckej výpovede. Je totiž bežné, že sa jednak svedok postupne vyjadrí k rôznym aspektom a podrobnostiam problematiky, a jednak, že niektoré jeho vyhlásenia nie sú relevantné pre vyšetrovanie Komisie alebo sa týkajú skutočností, ktoré sú presvedčivejšie preukázané inými dôkazmi.
115 Po piate tvrdenie žalobkyne, že pán M. nebol priamym svedkom predmetných udalostí, sa musí zamietnuť. Pán M. bol totiž jedným zo zástupcov spoločnosti ABB v karteli v rokoch 1988 až 2002, čiže počas takmer celého jeho trvania, keď samotná ABB patrila medzi jeho hlavných účastníkov. Pán M. bol teda priamym a privilegovaným svedkom okolností, ktoré uviedol.
116 V tejto súvislosti je potrebné uznať, že pán M. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že nebol prítomný pri uzatváraní spoločnej dohody. Podobne na otázku, či sa o téme spoločnej dohody hovorilo na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, pán M. odpovedal, že nebolo potrebné o nej hovoriť, keďže spoločná dohoda bola samozrejmá. Tieto skutočnosti však nespochybňujú dôkaznú hodnotu svedeckej výpovede pána M. Na jednej strane totiž svedok môže bez problémov poskytnúť dôkazy o dlhodobom jave, aj keď nebol prítomný na jeho začiatku. Na druhej strane pán M. síce uviedol, že na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, sa otázka spoločnej dohody výslovne nespomínala, no z jeho svedeckej výpovede vyplýva, že podľa jeho názoru to bolo spôsobené tým, že účastníci kartelu chápali, akceptovali a vykonávali obsah spoločnej dohody bez potreby výslovnej diskusie.
117 Po šieste, pokiaľ ide o obsah jeho svedeckej výpovede, pán M. uviedol, že pred dohodou GQ medzi japonskými a európskymi výrobcami existovala dohoda týkajúca sa vzájomnej ochrany domácich trhov, že táto dohoda bola nevyhnutnou podmienkou na uzatváranie dohôd týkajúcich sa iných regiónov a že dodržiavanie jej pravidiel znamenalo, že japonskí výrobcovia nemali vstupovať na domáci trh európskych výrobcov, hoci z technického hľadiska by to boli schopní urobiť. Pán M. v tejto súvislosti vysvetlil aj mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako aj skutočnosť, že predmetné dve skupiny výrobcov nediskutovali o projektoch RIP v domovských krajinách a nezahrňovali ich do kvót stanovených podľa dohody GQ.
118 Vyhlásenia pána M. teda potvrdzujú existenciu spoločnej dohody uvádzanej Komisiou a nemožno ich považovať za neurčitý prejav osobného pocitu, lebo obsahujú informácie o dĺžke trvania uvedenej dohody, jej obsahu a účastníkoch. Nedostatok informácií o vykonávaní tejto dohody môže sotva byť prekvapivý vzhľadom na to, že hlavný záväzok zmluvných strán spočíval v tom, že nebudú pôsobiť na určitých trhoch. Pán M. navyše opísal časť spoločnej dohody, ktorá si vyžadovala vykonávacie opatrenia, konkrétne mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.
119 Po siedme otázka, či je svedecká výpoveď pána M. potvrdená v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 84 vyššie a či je spochybnená dôkazmi pochádzajúcimi od iných podnikov alebo dohodou GQ a dohodou EQ, bude posúdená v bodoch 129 až 195 nižšie.
120 Pokiaľ ide o údajné rozpory medzi svedeckou výpoveďou pána M. a ostatnými dôkazmi predloženými spoločnosťou ABB, táto spoločnosť vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004 výslovne poukázala na existenciu spoločnej dohody, podľa ktorej dve japonské spoločnosti nebudú predkladať ponuky na európske projekty a európske spoločnosti nebudú predkladať ponuky na japonské projekty.
121 V tejto súvislosti je prirodzené, že ABB sa zmienila o dvoch japonských spoločnostiach, konkrétne o spoločnostiach Japan AE Power Systems Corp. a TM T & D, lebo v čase, keď predkladala svoje vyhlásenia, boli činnosti spoločností Fuji a Hitachi, žalobkyne a spoločnosti Toshiba v oblasti RIP zoskupené v týchto spoločných podnikoch. Komisia mala napriek tomu právo vykladať toto vyhlásenie v tom zmysle, že samotné tieto podniky sa podieľali na spoločnej dohode. Vo svojej pôvodnej žiadosti o oslobodenie od pokút z 3. marca 2004 ABB už totiž uviedla, že podľa jej informácií kartel existoval viac ako 10 rokov, čo znamená, že bol vytvorený dávno pred založením spoločností Japan AE Power Systems a TM T & D.
122 Pokiaľ ide o svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti ABB, pán Wi. vyhlásil, že neprítomnosť japonských podnikov na európskom trhu bola spôsobená zavedeným systémom ochrany japonského a európskeho trhu odôvodneným skutočnosťou, že ani jedna z týchto dvoch skupín si neželala, aby druhá skupina vstúpila na jej domáci trh. Pán P. tiež poukázal na spoločnú dohodu s japonskými podnikmi, na základe ktorej sa tieto podniky zaviazali nepôsobiť na európskom trhu a európske podniky sa zaviazali nepôsobiť na japonskom trhu. Svedecké výpovede pána Wi. a pána P. teda potvrdzujú existenciu spoločnej dohody.
123 Rovnaké konštatovanie sa vzťahuje na svedeckú výpoveď pána V.-A. V odpovedi na otázku týkajúcu sa existencie spoločnej dohody medzi európskymi a japonskými výrobcami sa pán V.-A. zmienil o dohode medzi japonskými a európskymi výrobcami, podľa ktorej európske podniky nemali „útočiť“ na japonské podniky na japonskom trhu a naopak. Pán V.-A. ďalej uviedol, že sa zúčastnil na diskusii medzi európskymi podnikmi a zástupcom japonského podniku týkajúcej sa konkrétne dodržiavania tejto dohody, ktorá bola vyvolaná pokusmi japonských podnikov preniknúť na európsky trh.
124 Pokiaľ ide o údajné vylúčenie určitých území z pôsobnosti celosvetového kartelu, pán V.-A. po prvé vyhlásil, že Severná Amerika bola vylúčená z osobitného dôvodu, ktorým bola hrozba sankcií v prípade odhalenia kartelu. Po druhé vysvetlil, že vylúčenie západoeurópskych krajín znamenalo, že európski výrobcovia nediskutovali o dotknutých projektoch RIP na stretnutiach, na ktorých sa zúčastňoval, čiže na stretnutiach celosvetového kartelu, ktorý predtým upravovala dohoda GQ a dohoda EQ, ale pri iných príležitostiach. Tieto vyhlásenia sú v úplnom súlade so svedeckou výpoveďou pána M.
125 Je však potrebné uznať, že ako bolo uvedené v bode 110 vyššie, pán M. nebol presvedčený o obchodnom význame vstupu na európsky trh s RIP pre japonských výrobcov. Stanovisko pána M., s ktorým sa stotožnil pán P., však nemá vplyv na skutočnosť, že tak podľa štyroch svedkov spoločnosti ABB, ako aj podľa samotnej spoločnosti ABB sa japonské podniky zaviazali nevstupovať na trh EHP, hoci z technického hľadiska to boli schopné urobiť.
126 Na záver treba konštatovať, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB sú spôsobilé preukázať existenciu spoločnej dohody. Tieto dôkazy sú tiež koherentné, pokiaľ ide o existenciu a základný obsah spoločnej dohody.
127 Vyhlásenia spoločnosti ABB navyše boli poskytnuté v mene podniku a z ich obsahu vyplýva, že sú založené na vnútornom prieskume a na diskusiách so zamestnancami spoločnosti ABB. Preto im treba priznať určitý stupeň dôkaznej hodnoty.
128 Vyhlásenia štyroch dotknutých svedkov sú hodnoverné, lebo pochádzajú od priamych svedkov udalostí, na ktoré odkazujú, a z okolností tejto veci nevyplýva, že títo svedkovia by mali dôvod poskytnúť nepresné výpovede. Treba ich teda považovať za dôkazy s vysokou dôkaznou hodnotou.
O potvrdení dôkazov predložených spoločnosťou ABB
– Tvrdenia účastníkov konania
129 Žalobkyňa popiera, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB boli v prejednávanej veci dostatočne potvrdené.
130 Po prvé vyhlásenia, ktoré uviedla Fuji vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, priamo neodporujú jej záujmom, a teda nemôžu slúžiť na potvrdenie existencie spoločnej dohody. Fuji navyše uviedla, že jej neprítomnosť na európskom trhu s RIP bola spôsobená ekonomickými a technickými prekážkami. Vzhľadom na to, že Fuji sa nezúčastnila na všetkých stretnutiach týkajúcich sa dohody GQ, mohla mať navyše iný dojem ako ostatné podniky, ktoré zastávajú názor, že spoločná dohoda neexistovala.
131 Po druhé skutočnosť, že Hitachi odmietla návrh spoločnosti Alstom z júla 2002 na uzatvorenie dohody týkajúcej sa projektov RIP v Európe vzťahujúcej sa na strednú a východnú Európu, nepredstavuje dôkaz o existencii spoločnej dohody. Podľa žalobkyne Komisia nevzala do úvahy skutočnosť, že Hitachi poukázala na obchodné prekážky obmedzujúce prítomnosť japonských výrobcov na európskom trhu. Okrem toho aj za predpokladu, že spoločná dohoda bola nevyhnutná pre fungovanie dohody GQ, odmietnutie uzavrieť európsky trh by muselo viesť k zrúteniu celej dohody, čo sa však nestalo.
132 Po tretie skutočnosť, že Areva a Alstom nespochybnili existenciu spoločnej dohody, je v prejednávanej veci irelevantná.
133 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
134 Po prvé Fuji vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že vedela o spoločnej dohode, na základe ktorej sa japonskí výrobcovia nemali pokúšať o vstup na európsky trh, a zároveň vyhlásila, že hlavným dôvodom neprítomnosti spoločnosti Fuji na trhu EHP bolo to, že nebola významným dôveryhodným dodávateľom RIP v Európe.
135 Vzhľadom na to, že Fuji aspoň nepriamo pripustila, že jej neprítomnosť na európskom trhu bola sčasti spôsobená spoločnou dohodou, uznala skutočnosť, ktorú jej Komisia mohla vytýkať. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, teda vyhlásenie spoločnosti Fuji odporuje jej záujmom, keďže implicitne uznala, že sa podieľala na porušení.
136 Je pravda, že vyhlásenie spoločnosti Fuji je pomerne neurčité, lebo táto spoločnosť odkazuje len na záväzok japonských výrobcov nevstupovať na európsky trh. Fuji tým však potvrdila rozhodujúcu skutočnosť vyplývajúcu z dôkazov predložených spoločnosťou ABB, ktorú Komisia vytýka japonským výrobcom. Uvedené vyhlásenie teda v tejto veci nie je irelevantné.
137 Tiež je potrebné poznamenať, že ako žalobkyňa v podstate tvrdí, Fuji zohrávala druhoradú úlohu v rámci kartelu. Ako vyplýva z odôvodnenia 150 napadnutého rozhodnutia, Fuji bola najmä jediným japonským podnikom, ktorý nebol členom výboru skupiny japonských výrobcov zodpovedného predovšetkým za koordináciu oboch skupín výrobcov v súvislosti s dohodou GQ. Podnik, ktorý zohráva druhoradú úlohu v rámci kartelu, však v zásade vie o hlavnom obsahu dohôd, ktoré tento kartel zahŕňa, aj keď nevie o jeho podrobnom fungovaní a nepozná všetky informácie, k výmene ktorých v rámci kartelu dochádza.
138 Navyše je pravda, že Fuji vo svojom vyhlásení poukázala na existenciu technických a obchodných prekážok vstupu na trh EHP. Tieto prekážky však neuviedla ako jediný dôvod svojej neprítomnosti na predmetnom trhu, ale len ako jej hlavný dôvod. Okrem toho, keď Fuji uviedla jednotlivé dotknuté prekážky, odkázala na svoj malý podiel na svetovom trhu, ktorý ju znevýhodňoval v porovnaní s väčšími európskymi a japonskými konkurentmi. Preto sa nezdá, že v tejto súvislosti by sa jej tvrdenia dali uplatniť na tvrdenia ostatných japonských výrobcov.
139 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že vyhlásenie, ktoré Fuji uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, skôr potvrdzuje dôkazy predložené spoločnosťou ABB, hoci jeho dôkazná hodnota je obmedzená.
140 Z odôvodnenia 127 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na stretnutí z 10. júla 2002, na ktorom sa diskutovalo o vývoji metód fungovania kartelu po obnovení účasti spoločností Siemens a Hitachi, Alstom navrhla, aby európski výrobcovia zostali v Európe, japonskí výrobcovia v Japonsku a nepokúšali sa preniknúť na európsky trh. V tomto odôvodnení sa ďalej uvádza, že na nasledujúcom stretnutí z 15. júla 2002 zástupca spoločnosti Hitachi vyhlásil, že táto spoločnosť odmieta tento návrh, že európski výrobcovia reagovali vyhlásením, že Európa, vrátane strednej a východnej Európy, je ich trhom a že majú v úmysle zachovať ceny uplatňované v tom čase v západnej Európe, a ďalej uviedli, že o tejto otázke sa bude opäť diskutovať, hoci k tomu nedošlo.
141 Na prvý pohľad toto zhrnutie stretnutí z 10. a 15. júla 2002, ktoré je založené na dôkazoch predložených spoločnosťou Hitachi, vyvoláva dojem, že Alstom navrhla uzatvorenie novej dohody, ktorú Hitachi odmietla a o ktorej sa ďalej nediskutovalo, čo by znamenalo, že prinajmenšom od júla 2002 neexistovala nijaká dohoda týkajúca sa správania japonských výrobcov na trhu EHP.
142 Zo zhrnutia stretnutia konaného 15. júla 2002 však po prvé vyplýva, že Hitachi neodmietla samotnú myšlienku rozdelenia trhov, ale len konkrétny návrh spoločnosti Alstom. Po druhé sa v tomto zhrnutí uvádza, že Hitachi poukázala na to, že nároky európskych výrobcov zahŕňajú strednú a východnú Európu, čo naznačuje, že jej výhrada sa týkala tohto konkrétneho hľadiska, a nie situácie v západnej Európe.
143 Tiež je potrebné poznamenať, že predloženie predmetného návrhu spoločnosti Alstom spochybňuje tvrdenia žalobkyne a spoločnosti Hitachi týkajúce sa hospodárskej súťaže na trhu EHP. Keby totiž japonskí výrobcovia neboli na trhu EHP vnímaní ako dôveryhodní konkurenti z dôvodu existencie neprekonateľných prekážok vstupu, ako tvrdí žalobkyňa a Hitachi, dohoda týkajúca sa tohto konkrétneho trhu by bola naozaj zbytočná. V takom prípade by európski výrobcovia, ktorí by si vďaka svojmu výsadnému postaveniu v Európe boli vedomí tejto skutočnosti, nemali nijaký dôvod navrhnúť takúto dohodu. Zo zhrnutia poskytnutého spoločnosťou Hitachi však vyplýva, že návrh spoločnosti Alstom sa týkal tak trhu EHP, ako aj trhu v strednej a východnej Európe.
144 Za týchto okolností je potrebné uznať výklad, že na stretnutí z 10. júla 2002 Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na krajiny strednej a východnej Európy, ako uvádza Komisia.
145 Na jednej strane z tohto výkladu vyplýva, že návrh spoločnosti Alstom predstavuje dôkaz, že v čase tohto návrhu existovala spoločná dohoda. Na druhej strane odmietnutie tohto návrhu spoločnosťou Hitachi nepredstavuje odmietnutie spoločnej dohody ako takej, ale predstavuje len odmietnutie jej rozšírenia. Tvrdenie žalobkyne, že dohoda GQ sa mala po stretnutí z 15. júla 2002 „zrútiť“, teda vychádza z nesprávneho predpokladu.
146 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že návrh, ktorý Alstom predložila na stretnutí z 10. júla 2002, potvrdzuje dôkazy predložené spoločnosťou ABB.
147 Po tretie, ako bolo uvedené v bode 50 vyššie, údajne neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva nemožno vykladať ako dôkaz o existencii spoločnej dohody. Táto okolnosť teda nemôže potvrdiť dôkazy predložené spoločnosťou ABB.
O mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty
– Tvrdenia účastníkov konania
148 Žalobkyňa tvrdí, že existencia mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty je nepravdepodobná a nebola preukázaná.
149 Po prvé japonskí výrobcovia neboli vnímaní ako konkurenčná hrozba na európskom trhu, takže by nebolo nevyhnutné ponúknuť im kompenzáciu prostredníctvom tohto mechanizmu. Žalobkyňa sa domnieva, že ak by sa uskutočňovalo oznamovanie na účely zahrňovania projektov do kvóty, európski výrobcovia by neboli motivovaní uskutočňovať oznamovanie.
150 Po druhé vzhľadom na presnosť dohody GQ je nepravdepodobné, že v samotnej dohode alebo v neskorších dokumentoch by nebol spomenutý mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.
151 Po tretie teória predložená Komisiou je založená na povinnom a systematickom oznamovaní, keďže iba mechanizmus vzťahujúci sa aspoň na podstatnú časť dotknutých projektov RIP mohol umožniť japonským výrobcom monitorovať a overovať postup zahrňovania projektov do kvóty. V prejednávanej veci Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty ani systematickú povahu tohto mechanizmu.
152 V tejto súvislosti pán M. a pán P. vo svojich svedeckých výpovediach uviedli, že zoznamy európskych projektov RIP a ich prideľovanie neboli prediskutované s japonskými podnikmi. Predmetné zoznamy navyše nemôžu preukázať existenciu systematického oznamovania.
153 Vyhlásenia, ktoré uviedla Hitachi vo svojej žiadosti o zhovievavosť a vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, sú len výkladom skutkových okolnosti zo strany tohto podniku. Takéto vyhlásenia sa v každom prípade netýkali obdobia po prerušení účasti spoločnosti Hitachi na karteli v roku 1999. Hitachi navyše predložila doplňujúcu odpoveď na oznámenie o výhradách, ktorá znižuje hodnotu predmetných vyhlásení. Vzhľadom na mieru podrobnosti žiadosti spoločnosti Hitachi o zhovievavosť predmetným vyhláseniam, ktoré boli predložené neskôr, chýba akákoľvek vierohodnosť.
154 Komisia navyše v odôvodneniach 148 a 162 napadnutého rozhodnutia sama uznala, že oznamovanie sa nemohlo uskutočňovať pravidelne. Fuji potvrdila túto skutočnosť vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a Hitachi ju nepoprela vo svojich vyhláseniach týkajúcich sa oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Pokiaľ ide o obsah dohody EQ, žalobkyňa po prvé uvádza, že nevedela o existencii tohto dokumentu, a preto tento dokument nie je vo vzťahu k nej relevantný. Po druhé podľa prílohy 2 uvedenej dohody bolo oznamovanie európskych projektov RIP japonským výrobcom dobrovoľné a nie povinné.
155 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
156 Po prvé je potrebné poznamenať, že tvrdenia Komisie týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nie sú založené výlučne na predpoklade, že japonskí výrobcovia boli vnímaní ako dôveryhodní konkurenti na trhu EHP. Komisia sa totiž domnieva, že zhromaždila pozitívne dôkazy o existencii tohto mechanizmu. Za týchto okolností sa musí preskúmať dôkazná hodnota dôkazov predložených Komisiou s cieľom posúdiť, či tieto dôkazy z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.
157 V tejto súvislosti tvrdenie je žalobkyne, že ak by cieľom oznamovania bolo umožniť zahrňovanie projektov do kvóty, európski výrobcovia by neboli motivovaní oznamovať projekty, nepodložené. Toto tvrdenie je založené výlučne na posúdení mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty ako izolovaného prvku. Tento prístup však nezodpovedá stanovisku Komisie zhrnutému v bode 90 vyššie, podľa ktorého tento mechanizmus bol súčasťou všeobecného kontextu spoločnej dohody.
158 Po druhé, hoci mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty si vyžadoval určité vykonávacie opatrenia, tieto opatrenia neboli zvlášť zložité vzhľadom na to, že spočívali predovšetkým v oznamovaní určitých informácií európskou skupinou japonskej skupine, ku ktorému navyše dochádzalo súbežne s oznamovaním informácií o projektoch RIP mimo EHP v súlade s dohodou GQ. V dôsledku toho sa nezdá, že by si takéto opatrenia alebo samotný mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nevyhnutne vyžadovali písomné pravidlá, a to aj vzhľadom na vôľu účastníkov kartelovej dohody znížiť riziko odhalenia tejto dohody, ktorú potvrdzujú organizačné a technické opatrenia uvedené v odôvodneniach 170 až 176 napadnutého rozhodnutia.
159 Po tretie pán M. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne potvrdil existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Uviedol tiež, že tento mechanizmus sa netýkal projektov RIP v domovských krajinách, čiže v Japonsku a v niektorých európskych krajinách.
160 Existencia mechanizmu, ktorým sa hodnota projektov RIP v EHP zahrňovala do svetovej kvóty stanovenej v dohode GQ, bola tiež potvrdená vo vyhláseniach spoločnosti ABB.
161 Naproti tomu, ako tvrdí žalobkyňa, zo zoznamu projektov predloženého spoločnosťou ABB nevyplýva, že projekty RIP v Európe boli pravidelne oznamované japonským výrobcom. Preto tieto zoznamy nepredstavujú dôkazy o mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.
162 Pokiaľ ide o dôkazy predložené spoločnosťou Hitachi, je potrebné poznamenať, že keď sa vyhlásenie, podľa ktorého Siemens nechávala pravidelne kolovať tabuľky zhrňujúce podiel projektov RIP pridelených jednotlivým členom kartelu, vykladá v kontexte viet, ktoré mu bezprostredne predchádzajú, odkazuje na projekty RIP mimo EHP. Toto vyhlásenie teda nie je relevantné ako dôkaz o mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ktorý Komisia uvádza v súvislosti s projektmi RIP v EHP.
163 Naproti tomu Hitachi vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že pred tým, než prerušila v roku 1999 svoju účasť na karteli, európski výrobcovia oznamovali japonským výrobcom podrobnosti o projektoch RIP, ktoré mali dodávať v Európe, aby zabezpečili zohľadnenie týchto projektov pri stanovovaní kvóty projektov RIP mimo EHP prideľovaných obom skupinám výrobcov na základe dohody GQ.
164 Toto vyhlásenie výslovne potvrdzuje existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, na ktorý Komisia odkazuje, do roku 1999. Okrem toho má vysokú dôkaznú hodnotu z dvoch dôvodov. Po prvé je toto vyhlásenie v rozpore so záujmami spoločnosti Hitachi, lebo z neho vyplýva existencia prepojenia medzi zosúladenou činnosťou v rámci EHP a japonskými výrobcami, v dôsledku čoho predstavuje usvedčujúci dôkaz. Po druhé je zo znenia relevantnej časti odpovede na oznámenie o výhradách zjavné, že Hitachi si neuvedomovala, aké závery sa z tohto vyhlásenia dajú vyvodiť.
165 Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 54 vyššie, Hitachi vo svojej doplňujúcej odpovedi na oznámenie o výhradách nezmenila skutkový obsah svojich vyhlásení týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.
166 Okrem toho skutočnosť, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nebol spomenutý v žiadosti spoločnosti Hitachi o zhovievavosť, ktorá bola podaná pred predložením odpovede na oznámenie o výhradách, neznižuje dôkaznú hodnotu vyhlásení tohto podniku týkajúcich sa tohto mechanizmu. Je bežné, že podnik počas konania špecifikuje svoje stanovisko k niektorým okolnostiam veci, najmä po doručení oznámenia o výhradách, ktoré formalizuje výhrady a dôkazy predložené Komisiou.
167 Fuji zas vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že informácie týkajúce sa prideľovania projektov RIP v európskych krajinách vylúčených z pôsobnosti dohody GQ neboli systematicky oznamované japonským výrobcom, v dôsledku čoho Fuji nevedela o fungovaní dohody EQ.
168 Napriek tomu je potrebné poznamenať, že stanovisko spoločnosti Fuji nie je v rozpore s jej vlastnými záujmami, keďže Fuji sa usiluje spochybniť existenciu akéhokoľvek porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Má teda nižšiu dôkaznú hodnotu ako relevantné dôkazy predložené spoločnosťami ABB a Hitachi. Druhoradá úloha spoločnosti Fuji v rámci kartelu uvedená v bode 137 vyššie navyše môže vysvetliť skutočnosť, že Fuji nebola oboznámená s každou výmenou informácií zo strany skupiny európskych výrobcov. Táto okolnosť spochybňuje aj vierohodnosť vyhlásení spoločnosti Fuji v tomto smere v porovnaní s vierohodnosťou dôkazov predložených spoločnosťami ABB a Hitachi, ktoré boli členmi výborov svojich skupín a z tohto dôvodu mali bližšie informácie o podrobnom fungovaní údajného kartelu.
169 Pokiaľ ide o dohodu EQ, podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 dohody EQ totiž európski výrobcovia „rozhodujú o oznamovaní európskych projektov [skupine japonských výrobcov]“. Z kontextu prílohy 2 vyplýva, že informácie sa mali oznamovať pred pridelením predmetných projektov RIP.
170 Naproti tomu uvedené ustanovenie sa netýkalo monitorovania projektov, ktoré už boli pridelené. Hoci teda obsah tohto ustanovenia naznačuje, že japonskí výrobcovia boli považovaní za dôveryhodných konkurentov v oblasti poskytovania určitých projektov RIP v EHP (pozri body 184 až 191 vyššie), opatrenia, ktoré stanovuje, nie sú súčasťou mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako uvádza Komisia. Preto príloha 2 dohody EQ a odkazy na obsah tejto prílohy uvedené v odôvodneniach 148 a 162 napadnutého rozhodnutia nemajú nijaký význam pre preukázanie tohto mechanizmu.
171 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné dospieť k záveru, že existencia mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná dôkazmi predloženými spoločnosťou ABB, ktoré boli potvrdené vyhláseniami spoločnosti Hitachi v jej odpovedi na oznámenie o výhradách.
172 Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z dôkazov uvedených v predchádzajúcom bode nevyplýva, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty sa uplatňoval príležitostne a dobrovoľne. Hoci vyhlásenia spoločností ABB a Hitachi a svedecká výpoveď pána M. sa touto otázkou výslovne nezaoberajú, zo znenia predmetných dokumentov totiž jasne vyplýva, že oznamovanie sa uskutočňovalo pravidelne a týkalo sa všetkých dotknutých účastníkov a projektov. Ako bolo vysvetlené v bode 168 vyššie, vyhlásenia spoločnosti Fuji sú v tomto smere menej vierohodné než dôkazy poskytnuté spoločnosťami ABB a Hitachi. Okrem toho v bode 170 vyššie bolo uvedené, že príloha 2 dohody EQ v tejto súvislosti nie je relevantná.
173 Pokiaľ ide o obdobie uplatňovania mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, vyhlásenia spoločnosti ABB neodkazujú na konkrétne obdobie, a preto ich a priori možno vykladať tak, že sa týkajú celej dĺžky trvania porušenia. Pokiaľ ide o vyhlásenia pána M., odkazujú na obdobie, počas ktorého sa zúčastňoval na činnosti kartelu, čiže od roku 1988 do júna 2002. Keďže však v bode 84 vyššie bolo uvedené, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou ABB museli byť potvrdené ďalšími dôkazmi, je potrebné poukázať na to, že vyhlásenia spoločnosti Hitachi sa týkajú obdobia pred skončením účasti spoločnosti Hitachi na karteli v roku 1999. Preto je potrebné konštatovať, že existencia mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty v uvedenom období bola preukázaná.
174 Pokiaľ ide význam tohto mechanizmu, treba konštatovať, že predstavuje závažný nepriamy dôkaz o tom, že európski výrobcovia vnímali japonských výrobcov ako potenciálnych dôveryhodných konkurentov na trhu EHP. Keby totiž európsky trh bol pre japonských výrobcov skutočne nepreniknuteľný z dôvodu prekážok vstupu, európski výrobcovia by nemali dôvod oznamovať výsledky prideľovania určitých projektov RIP v EHP a už vôbec by nemali dôvod zahrňovať tieto projekty do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ, lebo takýmto zahrňovaním by prichádzali o istú časť projektov RIP v regiónoch, ktorých sa týkala dohoda GQ. Existencia takého mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty teda znamená, že japonské podniky mohli vstúpiť na európsky trh. Ak to neurobili, bolo to preto, lebo sa k tomu zaviazali výmenou za väčší podiel na projektoch RIP mimo EHP. Predmetný mechanizmus v dôsledku toho predstavuje prepojenie medzi zosúladenou činnosťou v rámci EHP a japonskými výrobcami, a teda aj nepriamy dôkaz o existencii spoločnej dohody.
175 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že vyhlásenia spoločnosti ABB, vyhlásenia spoločnosti Hitachi, ako aj svedecká výpoveď pána M. preukazujú existenciu pravidelného oznamovania určitých projektov RIP v EHP skupine japonských výrobcov po pridelení a zahrnutí týchto projektov do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ v období od roku 1988 do prerušenia účasti spoločnosti Hitachi na karteli v roku 1999. Predmetný mechanizmus navyše predstavuje nepriamy dôkaz o existencii spoločnej dohody uvádzanej Komisiou.
O dôkazoch, ktoré údajne vyvracajú existenciu spoločnej dohody
– Tvrdenia účastníkov konania
176 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že v dokumentoch z relevantného obdobia sa nespomína spoločná dohoda. Zastáva názor, že hoci dohoda GQ a dohoda EQ stanovovali podrobné pravidlá fungovania kartelu, Európa bola vylúčená z ich pôsobnosti. Je nepravdepodobné, že v predmetných dohodách by nebola ani len zmienka o jednom z podstatných prvkov kartelu. Žalobkyňa sa domnieva, že ak by výrobcovia RIP zamýšľali vytvoriť celosvetový kartel tým, že by si vyhradili trhy domovských krajín pre seba, do svojej písomnej dohody by zahrnuli ochranné doložky namiesto toho, aby vylúčili predmetné územia z pôsobnosti tejto dohody a vychádzali z nepísanej dohody.
177 Žalobkyňa teda tvrdí, že dohodu GQ a dohodu EQ nemožno považovať za listinné dôkazy o existencii spoločnej dohody. Platí to tým skôr, že japonskí výrobcovia sa nepodieľali na dohode EQ a nevedeli o nej.
178 Dohoda EQ navyše potvrdzuje skutočnosť, že japonskí výrobcovia nepredstavovali dôveryhodnú hrozbu na európskom trhu, keďže táto dohoda v súvislosti s európskymi projektmi stanovuje, že len európski výrobcovia mali predkladať ponuky. Z toho vyplýva, že európski zákazníci by nepovažovali ponuku od japonského výrobcu za dôveryhodnú.
179 Po druhé žalobkyňa dodáva, že jej zamestnanci nevedeli o spoločnej dohode a že ani jeden z nich sa nepodieľal na činnostiach súvisiacich s touto dohodou.
180 Žalobkyňa tiež uvádza, že Komisia nezohľadnila dôkazy, vrátane svedeckých výpovedí, ktoré predložila žalobkyňa, Hitachi, Siemens, Toshiba a VA TECH, ktoré preukazujú, že spoločná dohoda nikdy neexistovala.
181 V tejto súvislosti je dôkazná hodnota vyhlásení spoločností Siemens a VA TECH vyhlásenia o to vyššia, že tieto dva podniky neboli vôbec motivované poprieť existenciu spoločnej dohody, keďže ich účasť na porušení bola preukázaná inými dôkazmi.
182 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
183 Po prvé medzi účastníkmi konania je nesporné, že v dohode GQ je stanovená organizácia kartelu týkajúceho sa projektov RIP na celosvetovej úrovni. Ako však uvádza žalobkyňa, táto dohoda sa jednak nezmieňuje o spoločnej dohode a jednak je z jej pôsobnosti na základe prílohy 2 k tejto dohode vylúčené Japonsko, dvanásť členských štátov vtedajšieho Európskeho spoločenstva a ďalších päť západoeurópskych krajín.
184 Dohoda EQ je zas dohodou, ktorou sa vykonáva dohoda GQ a ktorá sa týka okrem iného rozdelenia spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Dohodu EQ uzatvorili výhradne európske podniky. Žalobkyňa teda nebola jej účastníkom. Táto dohoda sa navyše výslovne nezmieňuje o spoločnej dohode.
185 Dohodu GQ a dohodu EQ za týchto okolností nemožno považovať za listinné dôkazy existencie spoločnej dohody.
186 Neexistencia výslovného odkazu na túto dohodu v dohode GQ alebo dohode EQ však neznamená, že takáto dohoda neexistovala. Taký záväzok skupiny výrobcov nevstúpiť na trh vyhradený inej skupine, akým je záväzok vytýkaný Komisiou japonským výrobcom, je totiž založený na jednoduchej a ľahko realizovateľnej koncepcii. Jeho realizácia si tiež v zásade nevyžaduje interakciu medzi dotknutými podnikmi. Takýto záväzok teda môže bez problémov existovať v podobe nepísanej dohody, čo tiež znižuje riziko jeho odhalenia.
187 Okrem toho, keďže japonskí výrobcovia sa nepodieľali na dohode EQ, nemohla sa na nich vzťahovať povinnosť predkladať podporné ponuky uvedená v článku 6 ods. 4 tejto dohody. Z tohto ustanovenia teda nevyplýva, že japonskí výrobcovia neboli vnímaní ako potenciálni konkurenti na trhu EHP.
188 Tiež je potrebné poukázať na to, že ako bolo uvedené v bode 169 vyššie, podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 dohody EQ európski výrobcovia mohli rozhodovať o oznamovaní určitých projektov RIP v Európe skupine japonských výrobcov pred pridelením dotknutých projektov RIP.
189 Táto skutočnosť umožňuje do istej miery vyvrátiť tvrdenia žalobkyne, lebo naznačuje, že európski výrobcovia sa domnievali, že japonskí výrobcovia by sa mohli zaujímať prinajmenšom o postup prideľovania určitých projektov RIP v EHP, a teda že boli vo vzťahu k týmto projektom potenciálnymi konkurentmi.
190 V dohode EQ ani v ďalších dôkazoch predložených Komisiou však nič nepreukazuje, že by európski výrobcovia zaviedli predmetný mechanizmus alebo že by japonskí výrobcovia vedeli o jeho existencii.
191 Dohoda EQ preto predstavuje len nepriamy dôkaz toho, že japonskí výrobcovia boli pri poskytovaní určitých projektov RIP v EHP považovaní za dôveryhodných konkurentov, ako tvrdí Komisia.
192 Po druhé Komisia nepochybila, keď skonštatovala, že vyhláseniam a svedeckým výpovediam spoločnosti ABB, vyhláseniam spoločnosti Fuji týkajúcim sa existencie spoločnej dohody a vyhláseniam spoločnosti Hitachi týkajúcim sa oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty treba pripisovať vyššiu dôkaznú hodnotu než tvrdeniam žalobkyne, spoločností Hitachi, Siemens, Toshiba a VA TECH a dôkazom predloženým týmito spoločnosťami, podľa ktorých spoločná dohoda neexistovala.
193 Na rozdiel od prvej skupiny dôkazov totiž predmetné tvrdenia nie sú v rozpore so záujmami dotknutých podnikov, lebo ich cieľom je spochybniť existenciu akéhokoľvek porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Toto konštatovanie sa vzťahuje aj na svedecké výpovede zamestnancov a bývalých zamestnancov, keďže, ako bolo uvedené v bode 59 vyššie, v zásade nejde o nezávislé dôkazy. Okrem toho, pokiaľ ide o spoločnú dohodu, svedecké výpovede neobsahujú nijaké dodatočné dôkazy v porovnaní s dôkazmi predloženými podnikmi, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách.
194 Okrem toho nemožno konštatovať, že európske podniky, vrátane spoločností Siemens a VA TECH, nemali záujem spochybňovať existenciu spoločnej dohody, keďže Komisia v oznámení o výhradách túto dohodu interpretovala ako dohodu o zosúladenom postupe medzi európskymi výrobcami a japonskými výrobcami vo vzťahu k trhu EHP, ktorá predstavuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Takéto zistenie totiž škodilo alebo prinajmenšom mohlo uškodiť záujmom európskych výrobcov v prípade, že by Komisia nedokázala z právneho hľadiska dostatočne preukázať ďalšie výhrady voči nim.
195 Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že dôkazy predložené žalobkyňou nespochybňujú hodnotu dôkazov predložených Komisiou na účely preukázania existencie spoločnej dohody.
O prideľovaní projektov RIP v EHP
– Tvrdenia účastníkov konania
196 Žalobkyňa tvrdí, že uvádzané dôkazy nepredstavujú dôkaz o jej účasti na prideľovaní projektov RIP v EHP.
197 Žalobkyňa uznáva, že sa zúčastňovala na stretnutiach s európskymi výrobcami, ale tvrdí, že tieto stretnutia sa týkali len dohody GQ, a preto nepredstavovali porušenie článku 81 ES alebo článku 53 Dohody o EHP.
198 Žalobkyňa tiež napáda tvrdenie, že japonskí výrobcovia niekedy zamýšľali reagovať na európske výzvy na predloženie ponúk na projekty RIP v EHP. Uvádza, že s výnimkou jedného prípadu počas trvania kartelu nikdy nedostala nijaké výzvy na predloženie ponúk od európskej spoločnosti.
199 Pokiaľ ide o rôzne dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí, žalobkyňa tvrdí, že sa nikdy nedozvedela o zoznamoch projektov predložených spoločnosťami ABB a Fuji. Výslovne popiera, že by vedela o španielskom projekte „MSP via GC“ z roku 1997, o ktorý podľa jedného zo zoznamov projektov predložených spoločnosťou ABB prejavila záujem.
200 Dôkazy pochádzajúce od spoločnosti VA TECH uvedené v odôvodnení 204 napadnutého rozhodnutia tiež nepreukazujú akékoľvek prepojenie medzi projektmi RIP v EHP a žalobkyňou alebo ktorýmkoľvek iným japonským výrobcom.
201 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
202 Spis neobsahuje dôkazy, ktoré by naznačovali, že o projektoch RIP v EHP sa diskutovalo na stretnutiach dohody GQ za účasti japonských členov kartelu.
203 Podobne zo zoznamov projektov poskytnutých spoločnosťami ABB a Fuji nevyplýva, že s japonskými výrobcami sa diskutovalo o projektoch RIP v EHP, s výnimkou údajného záujmu žalobkyne o projekt „MSP via GC“ v Španielsku. Nemožno vylúčiť, že zmienka o záujme žalobkyne o tento projekt v zozname projektov, ktorý poskytla ABB, je chybná vzhľadom na dĺžku predmetného zoznamu projektov a na skutočnosť, že Komisia nezistila ďalšie prípady prejaveného záujmu o projekt RIP v EHP zo strany japonského výrobcu. V každom prípade, čo sa týka projektu „MSP via GC“, obsah zoznamu projektov poskytnutého spoločnosťou ABB nie je potvrdený ďalšími dôkazmi, a preto ho v tomto smere nemožno brať do úvahy.
204 Okrem toho, keď Komisia v odôvodnení 125 napadnutého rozhodnutia uvádza, že japonskí výrobcovia niekedy mali v úmysle reagovať na európske výzvy na predkladanie ponúk, ale väčšinou ich odmietali a oznamovali predmetné projekty európskym výrobcom, vychádza výlučne z vyhlásení spoločnosti ABB a zo svedeckých výpovedí poskytnutých jej zamestnancami. Toto tvrdenie teda nemožno vziať do úvahy, keďže nie je potvrdené ďalšími dôkazmi.
205 Napokon rukou písané poznámky zástupcu spoločnosti VA TECH uvedené v odôvodnení 204 napadnutého rozhodnutia obsahujú odkaz na projekt RIP v EHP a pripomienku prediskutovať súbor projektov RIP s japonskými výrobcami. Dve dotknuté pasáže sú však oddelené niekoľkými stranami, ktoré obsahujú poznámky týkajúce sa iných tém. Odkazu na japonské podniky navyše bezprostredne predchádzajú poznámky týkajúce sa projektu RIP mimo EHP. Z týchto poznámok za týchto okolností nemožno vyvodiť závery týkajúce sa záujmu japonských podnikov o projekty RIP v Európe.
206 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že účasť japonských podnikov na rozdeľovaní projektov RIP v EHP nie je preukázaná.
Celkové posúdenie
– Tvrdenia účastníkov konania
207 Žalobkyňa na úvod uvádza, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, nebolo potrebné chrániť domáce trhy týchto dvoch skupín výrobcov. Domnieva sa, že neexistovalo riziko alebo nebezpečenstvo, že by japonskí výrobcovia boli schopní konkurovať na európskom trhu a opačne. Žalobkyňa tiež dodáva, že iba výnimočne bola vyzvaná, aby predložila ponuku na projekt RIP v EHP počas údajného trvania kartelu.
208 Žalobkyňa tvrdí, že účel a obsah spoločnej dohody neboli preukázané. Dôkazy uvádzané Komisiou podľa jej názoru neoznačujú účastníkov spoločnej dohody, dátum jej uzatvorenia ani jej pokračovanie po prerušení účasti spoločností Siemens a Hitachi na karteli v roku 1999. Dôkazy predložené spoločnosťou ABB teda nepreukazujú existenciu kartelovej dohody, ale predstavujú „podvedomý prejav“ neschopnosti japonských výrobcov preniknúť na európsky trh a opačne.
209 Komisia navyše nezohľadnila dôsledky prerušenia účasti spoločností Siemens a Hitachi na karteli. Žalobkyňa sa domnieva, že aj keby účastníci predstavovali navzájom dôveryhodnú konkurenčnú hrozbu pre svoje domáce trhy, spoločná dohoda by bola ohrozená prerušením účasti dvoch kľúčových účastníkov na dohode GQ. Počas dvoch rokov neúčasti spoločností Siemens a Hitachi na dohode navyše Hitachi údajne zaznamenala predaj v Európe a Siemens zaznamenala predaj v Japonsku.
210 Žalobkyňa napokon tvrdí, že by sa nemali brať do úvahy tvrdenia Komisie týkajúce sa „domovských krajín“ a významu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Žalobkyňa zastáva názor, že tieto tvrdenia, najmä tvrdenie, že japonské podniky vedeli o „domovských krajinách“, nie sú podporené inými dôkazmi ako svedeckou výpoveďou pána M. Vyhláseniam pána M., podľa ktorých totožnosť a príslušnosť domovských krajín boli presne stanovené, nemuseli byť prediskutované a predchádzali dohode GQ, navyše odporujú iné dôkazy uvedené Komisiou, podľa ktorých sa tieto okolnosti časom zmenili. Svedecká výpoveď pána M. teda v tomto smere nie je vierohodná.
211 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
212 Z preskúmania uvedeného v bodoch 107 až 175 vyššie po prvé vyplýva, že vyhlásenia spoločnosti ABB a svedecké výpovede jej zamestnancov a bývalého zamestnanca preukázali existenciu dohody, ktorou sa európski a japonskí výrobcovia vzájomne zaviazali nevstupovať na domáce trhy druhej skupiny. Na základe týchto dôkazov je tiež možné identifikovať účastníkov dohody, medzi ktorých patrí žalobkyňa, a dospieť k záveru, že hoci táto dohoda pravdepodobne predchádzala dohode GQ, bola uzatvorená najneskôr v čase uzatvorenia dohody GQ.
213 Po druhé je existencia vyššie uvedenej vzájomnej dohody potvrdená návrhom, ktorý Alstom predložila na stretnutí z 10. júla 2002. Existenciu záväzku japonských podnikov nevstupovať na európsky trh rovnako potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti Fuji.
214 Po tretie z vyhlásení a zo svedeckej výpovede spoločnosti ABB, ktoré sú potvrdené vyhláseniami spoločnosti Hitachi, vyplýva, že japonskí výrobcovia prinajmenšom v období rokov 1988 až 1999 súhlasili s pravidelným oznamovaním výsledkov prideľovania určitých projektov RIP v EHP a s ich zahrňovaním do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Podobne podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 dohody EQ európski výrobcovia stanovili možnosť oznamovať japonským výrobcom podrobnosti o určitých projektoch RIP v EHP pred ich pridelením. Tieto dve okolnosti naznačujú, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, japonskí výrobcovia boli považovaní za dôveryhodných konkurentov v oblasti poskytovania určitých projektov RIP v EHP, ale že sa zaviazali nevstupovať na európsky trh výmenou za vyšší podiel na projektoch RIP v iných regiónoch. Predstavujú teda nepriame dôkazy o existencii vzájomnej dohody medzi európskymi výrobcami a japonskými výrobcami.
215 Dôkazy predložené Komisiou teda podporujú jej tvrdenia týkajúce sa existencie spoločnej dohody, ktoré sú zhrnuté v bode 90 vyššie. Naopak dôkazy, o ktoré sa opiera žalobkyňa, posúdené v bodoch 183 až 195 vyššie nemôžu spochybniť tieto tvrdenia.
216 V tejto súvislosti nebolo preukázané, že japonské podniky sa spolu s európskymi výrobcami podieľali na prideľovaní projektov RIP v EHP. Je však potrebné poukázať na to, že vzhľadom na povahu ich údajného záväzku podľa spoločnej dohody by ich účasť na tomto prideľovaní nebola potrebná. Pre japonských výrobcov by nemalo význam zasahovať do skutočného rozdeľovania projektov RIP v EHP, ktoré sa zaviazali nezískať. Ich jediným záujmom bolo zistiť hodnotu predmetných projektov a totožnosť podnikov, ktorým boli pridelené, aby mohli sledovať zahrňovanie projektov do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Prinajmenšom v období od roku 1988 do roku 1999 boli tieto informácie japonským výrobcom poskytované prostredníctvom mechanizmu oznamovania.
217 Pokiaľ ide o dôsledky prerušenia účasti spoločností Siemens a Hitachi na karteli, po prvé z odôvodnenia 187 napadnutého rozhodnutia a zo svedeckej výpovede pána M. vyplýva, že táto udalosť značne ovplyvnila účinnosť kartelu, ale kartel sa „nezrútil“. Po druhé obdobie neúčasti týchto dvoch podnikov nestačilo na to, aby bolo možné vo významnej miere vstúpiť na trh EHP, a to jednak vzhľadom na existenciu niektorých technických a obchodných prekážok, ktorú Komisia nespochybňuje, a jednak vzhľadom na skutočnosť, že privilegované postavenie jednotlivých výrobcov na ich domácich trhoch bolo od roku 1988 do roku 1999 v dôsledku kartelu umelo posilnené a napokon vzhľadom na skutočnosť, že ostatní výrobcovia uvažovali o prijatí odvetných opatrení proti spoločnostiam Siemens a Hitachi, ako to vyplýva zo svedeckej výpovede pána M.
218 Napokon podľa úvah uvedených v bodoch 174 a 214 vyššie nie je nevyhnutné preukázať, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty sa netýkal projektov RIP v európskych domovských krajinách alebo že Japonsko bolo domovskou krajinou, aby bolo možné uvedený mechanizmus považovať za relevantný nepriamy dôkaz existencie spoločnej dohody. V dôsledku toho nemá v tomto smere prípadné nepotvrdenie svedeckej výpovede pána M. nijaký význam.
219 Tiež je potrebné poukázať na to, že neexistuje nijaký rozpor medzi svedeckou výpoveďou pána M. a ostatnými dôkazy uvedenými Komisiou, pokiaľ ide o koncept domovských krajín. Podľa pána M. samotný koncept spoločnej dohody ako vzájomného záväzku nevstupovať na domáce trhy druhej skupiny bol skutočne presne stanovený, nemusel byť prediskutovaný a predchádzal dohode GQ. Napriek tomu pán M. ďalej vo svojej svedeckej výpovedi sám poznamenal, že v niektorých prípadoch sa príslušnosť domovskej krajiny zmenila v dôsledku zlúčení jednotlivých dotknutých subjektov.
220 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že existencia spoločnej dohody bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná a že Komisia neprekročila hranice svojich právomocí tým, že sankcionovala žalobkyňu za jej účasť na tejto dohode.
221 Prvý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
222 Okrem toho, ako bolo uvedené v bode 95 vyššie, keďže Komisia nevychádza len zo správania predmetných podnikov na trhu, aby dospela k záveru o existencii uvádzaného porušenia, nestačí, ak žalobkyňa nahradí vysvetlenie skutkových okolností navrhnuté Komisiou vlastným prijateľným alternatívnym vysvetlením. Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť.
223 Zo záveru, že existencia spoločnej dohody bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná, rovnako vyplýva, že Komisia uniesla svoje dôkazné bremeno, a teda dodržala zásadu prezumpcie neviny. Štvrtý žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
224 Napokon z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mohla dospieť k záveru o existencii spoločnej dohody bez toho, aby zohľadnila vyjadrenie spoločnosti Fuji, ktoré nebolo poskytnuté žalobkyni, a údajne neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva ako dôkazy v neprospech žalobkyne. V súlade s tým, čo bolo uvedené v bode 51 vyššie, je teda v konečnom dôsledku potrebné zamietnuť štrnásty žalobný dôvod založený na porušení práva na prístup k spisu.
O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala existenciu dohody porušujúcej článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP
– Tvrdenia účastníkov konania
225 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia neoznačila nijakú dohodu, ktorá by odôvodňovala uplatnenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Podľa jej názoru Komisia neuviedla, kedy účastníci vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom, a nepredložila dôkazy o kontaktoch, diskusiách alebo dohodách medzi nimi. Vyššie uvedené ustanovenia však bez akýchkoľvek dôkazov nemožno použiť s cieľom zakázať viacerým osobám, aby v určitej otázke dospeli k tomu istému záveru.
226 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
227 Podľa judikatúry musí Komisia na odôvodnenie pevného presvedčenia, že uvádzané porušenie predstavuje dohodu alebo zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES, zhromaždiť dostatočne presné a zhodné dôkazy (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, T‑185/96, T‑189/96 a T‑190/96, Zb. s. II‑93, bod 47). Citovaná judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.
228 V napadnutom rozhodnutí sa Komisia výslovne nevyjadrila k otázke, či správanie vytýkané japonským podnikom predstavuje dohodu alebo zosúladený postup. V odôvodnení 248 napadnutého rozhodnutia uviedla len to, že porušenie pozostávalo z viacerých činností, ktoré možno kvalifikovať ako dohody alebo zosúladené postupy.
229 Je teda najprv potrebné preskúmať, či spoločná dohoda predstavuje dohodu medzi podnikmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP.
230 V tomto smere na to, aby existovala dohoda v zmysle týchto ustanovení, stačí, ak predmetné podniky vyjadrili svoj spoločný úmysel správať sa na trhu určitým spôsobom (pozri analogicky rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 958 a tam citovanú judikatúru). Zohľadnenie konkrétnych následkov dohody je zbytočné, keď je zjavné, že jej cieľom je obmedziť, vylúčiť alebo narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 837 a tam citovanú judikatúru).
231 V prejednávanej veci z jednotlivých dôkazov predložených Komisiou a najmä z vyhlásení spoločností ABB a Fuji a zo svedeckých výpovedí pána M. a pána V.-A. vyplýva, že európski a japonskí výrobcovia sa najneskôr v čase uzatvorenia dohody GQ navzájom dohodli, že nebudú vstupovať na domáce trhy druhej skupiny. Existencia vzájomnej dohody nevyhnutne znamená existenciu spoločnej vôle, aj keď neexistuje dôkaz, na základe ktorého by bolo možné presne určiť okamih, v ktorom sa táto spoločná vôľa prejavila alebo v ktorom sa jej vyjadrenie formalizovalo. Z bodu 116 vyššie ďalej vyplýva, že podľa pána M. nebolo počas diskusií, na ktorých sa zúčastňoval, potrebné odkazovať na spoločnú dohodu, lebo účastníci kartelu chápali, akceptovali a vykonávali obsah tejto dohody bez potreby výslovnej diskusie. Ako je ďalej uvedené v bode 123 vyššie, pán V.-A. vyhlásil, že sa zúčastnil na diskusiách medzi európskymi podnikmi a zástupcom japonského podniku, ktoré sa výslovne týkali dodržiavania spoločnej dohody.
232 Rovnako skutočnosť potvrdená vyhláseniami a svedeckou výpoveďou spoločnosti ABB a vyhláseniami spoločnosti Hitachi, že japonskí výrobcovia po mnoho rokov súhlasili s oznamovaním výsledkov rozdeľovania určitých projektov RIP v EHP a sledovali ich zahrňovanie do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ, nie je v súlade s tým, že by išlo len o paralelné správanie konkurentov bez spoločnej vôle.
233 Navyše cieľom spoločnej dohody bolo určovať správanie japonských podnikov vo vzťahu k trhu EHP, lebo tieto podniky sa zaviazali nevstupovať na uvedený trh. Uvedená dohoda tak skutočne predstavovala vyhradenie trhu EHP pre európskych výrobcov.
234 Komisia teda správne skonštatovala, že spoločná dohoda predstavovala dohodu medzi podnikmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP.
235 V dôsledku toho nie je potrebné skúmať, či spoločná dohoda predstavovala zosúladený postup v zmysle uvedených ustanovení.
236 Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.
O trinástom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nesprávne určila dĺžku trvania kartelu
– Tvrdenia účastníkov konania
237 Žalobkyňa po prvé tvrdí, že po prerušení účasti spoločnosti Siemens na karteli v septembri 1999 sa malá skupina zahŕňajúca ostatné podniky zmenila na voľné diskusné fórum bez akéhokoľvek protisúťažného cieľa alebo účinku vo vzťahu k Európskej únii.
238 Po druhé obnovenie účasti spoločnosti Siemens na karteli v roku 2002 neviedlo k dohodám, ktorých cieľom alebo účinkom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v Európe, keďže Hitachi odmietla návrh spoločnosti Alstom, aby boli európske trhy vyhradené európskym výrobcom a japonské trhy japonským výrobcom.
239 Žalobkyňa sa preto domnieva, že jej bola neprávom uložená pokuta za obdobie od 1. septembra 1999 do 11. mája 2004 alebo aspoň od 10. júla 2002 do 11. mája 2004.
240 Komisia považuje tvrdenia žalobkyne za nedôvodné.
– Posúdenie Všeobecným súdom
241 Podľa judikatúry, ak dôjde k sporu o existenciu porušenia, z požiadavky právnej istoty, z ktorej musia mať prospech hospodárske subjekty, vyplýva, že Komisia, ktorá znáša dôkazné bremeno v súvislosti so zisteným porušením, musí predložiť dôkazy, ktoré môžu z právneho hľadiska dostatočne doložiť existenciu skutkových okolností zakladajúcich porušenie. Pokiaľ ide konkrétne o uvedenú dĺžku trvania porušenia, z tej istej zásady právnej istoty vyplýva, že ak neexistujú dôkazy spôsobilé priamo preukázať dĺžku trvania porušenia, musí sa Komisia oprieť prinajmenšom o dôkazy, ktoré sa vzťahujú na skutočnosti dostatočne blízke z hľadiska času tak, aby bolo možné rozumne pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene medzi dvoma konkrétnymi dátumami (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 7. júla 1994, Dunlop Slazenger/Komisia, T‑43/92, Zb. s. II‑441, bod 79; zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 188, a z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, body 114 a 153).
242 Okrem toho skutočnosť, že dôkaz o existencii pokračujúceho porušenia nebol predložený pre určité konkrétne obdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie považovalo za existujúce počas celkového obdobia dlhšieho ako tieto obdobia, pokiaľ toto zistenie vyplýva z objektívnych a zhodných nepriamych dôkazov. V rámci porušenia trvajúceho niekoľko rokov skutočnosť, že k prejavom kartelu dôjde v rozličných obdobiach, ktoré môžu byť oddelené kratšími alebo dlhšími časovými intervalmi, nemá vplyv na existenciu takéhoto kartelu, pokiaľ rôzne konania, ktoré sú súčasťou tohto porušenia, sledujú ten istý cieľ a patria do rámca jediného a pokračujúceho porušenia (rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 169).
243 V prejednávanej veci je potrebné na úvod poznamenať, že vzhľadom na to, že záväzok japonských podnikov podľa spoločnej dohody nespočíval v pozitívnom konaní, ale v zdržaní sa konania, je mimoriadne zložité preukázať, že táto dohoda sa nepretržite dodržiavala.
244 Po prvé zo svedeckej výpovede pána M. však vyplýva, že až do skončenia jeho účasti na karteli v júni 2002 sa tak dohoda GQ, ako aj spoločná dohoda naďalej vykonávali spoločne s inými japonskými podnikmi ako Hitachi, a to aj napriek tomu, že neúčasť spoločností Hitachi a Siemens mala za následok nižšiu účinnosť fungovania kartelu. Ostatné svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti ABB potvrdzujú, že spoločná dohoda pokračovala od júla 2002 do mája 2004. Obsah predmetných svedeckých výpovedí sa odráža aj vo vyhláseniach spoločnosti ABB.
245 Po druhé Fuji vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách potvrdila, že japonské podniky sa podieľali na porušení, vrátane spoločnej dohody, až do septembra 2000, keď – ako tvrdí – opustila kartel.
246 Po tretie, ako bolo uvedené v bode 144 vyššie, na stretnutí z 10. júla 2002 Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na krajiny strednej a východnej Európy. To znamená, že – na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa – dohoda existovala tak v čase stretnutia, ako aj určitú dobu pred stretnutím a po stretnutí.
247 Po štvrté sústavná neprítomnosť japonských výrobcov na európskom trhu s RIP počas predmetného obdobia tiež svedčí o tom, že spoločná dohoda sa naďalej vykonávala.
248 Po piate vzhľadom na to, že jednak žalobkyňa výslovne nenapáda skutočnosť, že Komisia dospela k záveru o existencii jediného porušenia, ktoré zahŕňalo okrem iného spoločnú dohodu a dohodu GQ, a jednak že Všeobecný súd na základe preskúmania prvého až štvrtého žalobného dôvodu nedospel k záveru, že Komisia v tejto súvislosti pochybila, je potrebné konštatovať, že dôkaz o nepretržitom fungovaní dohody GQ predstavuje relevantný nepriamy dôkaz, že počas tohto obdobia sa uplatňovala aj spoločná dohoda. Vzhľadom na to, že išlo o jediné porušenie, je totiž pravdepodobné, že zánik spoločnej dohody by ohrozil fungovanie dohody GQ.
249 Žalobkyňa pritom nespochybňuje konštatovania uvedené v odôvodneniach 191 až 198 napadnutého rozhodnutia týkajúce sa výmeny súboru faxov týkajúcich sa prideľovania projektov podľa dohody GQ v decembri 2000 a januári 2001, stretnutí dohody GQ, ktoré sa mali konať v rokoch 2000 a 2001, ako aj dohôd týkajúcich sa niektorých projektov RIP uzatvorených v rokoch 1998 a 1999, ktoré boli účinné do októbra 2001.
250 Žalobkyňa tiež neuvádza nijaké tvrdenia, ktoré by konkrétne spochybňovali konštatovania Komisie uvedené v odôvodneniach 199 až 216 napadnutého rozhodnutia týkajúce sa obnovenia účasti spoločností Hitachi, Siemens a VA TECH na karteli a pokračovania kartelu od júla 2002 do roku 2004.
251 Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno prijať tvrdenie žalobkyne, že počas predmetného obdobia sa stretnutia dohody GQ zmenili na diskusné fórum bez akéhokoľvek protisúťažného cieľa alebo účinku. Platí to tým skôr, že toto tvrdenie nie je potvrdené nijakým dôkazom okrem nepodložených vyhlásení spoločnosti Toshiba.
252 Preto je potrebné konštatovať, že dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala v súvislosti s vykonávaním spoločnej dohody a dohody GQ od septembra 1999 do mája 2004, sa týkajú skutočností, ktoré sú z časového hľadiska dostatočne blízke, čo znamená, že v súvislosti s predmetným obdobím boli predložené dôkazy o pokračujúcom porušení.
253 Trinásty žalobný dôvod sa preto musí zamietnuť.
254 Keďže ani jednému zo žalobných dôvodov uvedených na podporu hlavného návrhu nemožno vyhovieť, tento návrh je potrebné zamietnuť.
2. O subsidiárnom návrhu na zrušenie článku 2 písm. g) napadnutého rozhodnutia a článku 2 písm. h) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne
255 Najprv je potrebné preskúmať piaty žalobný dôvod založený na tom, že Komisia porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality tým, že vypočítala východiskovú sumu pokuty uloženej žalobkyni na základe jej obratu za rok 2001.
Tvrdenia účastníkov konania
256 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tým, že vypočítala východiskovú sumu pokút japonských výrobcov na základe ich celosvetového predaja RIP v roku 2001, zatiaľ čo v prípade európskych výrobcov použila rok 2003 ako referenčný rok, porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality.
257 Po prvé Komisia neuviedla nijaké objektívne odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania s japonskými výrobcami. Žalobkyňa sa domnieva, že skutočnosť, že v rámci legitímnej obchodnej stratégie sa rozhodla vykonávať svoju činnosť v odvetví RIP prostredníctvom spoločnosti TM T & D, je v tomto smere irelevantná, keďže trhové výkyvy, ktoré nastali od roku 2003, by ovplyvnili jej situáciu, aj keby sa rozhodla inak. V prejednávanej veci mala Komisia použiť ako východiskovú sumu časť obratu spoločnosti TM T & D zodpovedajúcu podielu na jej základnom imaní, ktorý vlastní žalobkyňa. Rovnaká metóda bola navyše uplatnená v prípade spoločnosti Schneider, pokiaľ ide o jej podiel v spoločnom podniku so spoločnosťou VA TECH.
258 Po druhé žalobkyňa zastáva názor, že prístup Komisie viedol k tomu, že východisková suma uplatnená v jej prípade bola vypočítaná na základe roka, počas ktorého bola situácia na trhu podstatne odlišná od situácie na trhu v roku použitom v prípade európskych podnikov, čím bol nadhodnotený význam jej účasti na porušení. Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, že v období od roku 2001 do roku 2003 nastal značný pokles na európskom a japonskom trhu s RIP vo všeobecnosti a tiež značne klesol jej obrat v tejto oblasti.
259 Komisia poukazuje na to, že má diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o výber skutočností, ktoré sa majú vziať do úvahy pri určovaní výšky pokút, čo má zasa vplyv na intenzitu súdneho preskúmania v tejto oblasti. Komisia z toho vyvodzuje záver, že tvrdenia založené na všeobecných právnych zásadách môžu obmedziť túto diskrečnú právomoc iba v prípade, ak bola vykonaná v zjavnom rozpore so skutkovými okolnosťami veci.
260 Komisia dodáva, že pokiaľ treba považovať porušenie za veľmi závažné, ako je to v prejednávanej veci, je oprávnená uplatniť rozdielne zaobchádzanie s cieľom zohľadniť skutočnú schopnosť dotknutých podnikov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži a zabezpečiť náležitý odstrašujúci účinok.
261 V prejednávanej veci pritom východisková suma pridelená žalobkyni bola určená na základe vyššie uvedených faktorov. Rok 2001 bol vybratý preto, lebo bol posledným rokom pred prevodom činnosti žalobkyne v odvetví RIP na spoločnosť TM T & D. Toto rozdielne zaobchádzanie je podľa Komisie odôvodnené tým, že počas väčšej časti trvania kartelu sa žalobkyňa zúčastňovala na karteli ako individuálny podnik, čo znamená, že predaj v roku 2003 verne neodráža skutočnú schopnosť žalobkyne spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži.
262 Okrem toho podľa Komisie samotná skutočnosť, že rok 2001 bol pre žalobkyňu lepší ako rok 2003, neumožňuje tvrdiť, že východisková suma je neprimeraná.
263 Komisia napokon zdôrazňuje, že nestanovila samostatnú východiskovú sumu pre spoločnosť TM T & D, aby neuložila žalobkyni neprimeranú záťaž.
Posúdenie Všeobecným súdom
264 Na úvod je potrebné pripomenúť, že pri stanovovaní výšky pokút má Komisia určitú mieru voľnej úvahy, aby mohla usmerňovať správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 216 a tam citovanú judikatúru).
265 Komisia stanovuje výšku pokuty podľa závažnosti porušenia a v prípade potreby podľa dĺžky trvania porušenia. Závažnosť porušenia sa musí určiť na základe kritérií, akými sú konkrétne okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút. Musia sa zohľadniť také objektívne faktory, akými sú obsah a dĺžka trvania protisúťažného správania, počet a intenzita porušení, veľkosť dotknutého trhu a ujma, ktorú utrpel verejný hospodársky poriadok. Pri tejto analýze je potrebné zohľadniť aj relatívny význam a trhový podiel zodpovedných podnikov, ako aj prípadné opakované porušovanie (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, body 89 až 91).
266 Treba však pripomenúť, že Komisia je vždy, keď sa rozhodne uložiť pokuty na základe práva hospodárskej súťaže, povinná dodržiavať všeobecné právne zásady, medzi ktoré patria zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality, tak ako ich vykladajú súdy Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, Zb. s. II‑3627, bod 315).
267 Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, BPB de Eendracht/Komisia, T‑311/94, Zb. s. II‑1129, bod 309 a tam citovanú judikatúru).
268 V rozsahu, v akom je potrebné vychádzať z obratu podnikov zúčastnených na tom istom porušení na účely určenia pomerov medzi pokutami, ktoré im majú byť uložené, obdobie, ktoré sa má vziať do úvahy, sa musí zistiť tak, aby boli výsledné obraty čo najpodobnejšie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 122).
269 Podľa zásady proporcionality akty inštitúcií Spoločenstva nesmú prekračovať hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných daných právnou úpravou, čo znamená, že v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými vhodnými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Fedesa a i., C‑331/88, Zb. s. I‑4023, bod 13, a z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96).
270 V prejednávanej veci z odôvodnení 480 až 490 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia sa pri výpočte východiskových súm rozhodla v súlade s bodom 1 A usmernení k metóde stanovovania pokút uplatniť rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k účastníkom kartelu na základe ich schopnosti spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži. Na tento účel Komisia rozdelila jednotlivé podniky do piatich skupín podľa veľkosti ich celosvetového obratu získaného z predaja RIP. V tejto súvislosti sa Komisia domnievala, že obraty týkajúce sa výlučne trhu EHP nepredstavujú spoľahlivé kritérium posudzovania, keďže cieľom spoločnej dohody bolo zabezpečiť, aby japonskí výrobcovia nevstúpili na tento trh.
271 Pokiaľ ide o referenčný rok, z odôvodnení 481, 482 a 484 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia pri určovaní hodnoty celosvetového predaja použila údaje za rok 2001 v prípade žalobkyne a spoločností Fuji, Hitachi a Toshiba, zatiaľ čo v prípade európskych výrobcov použila ako referenčný rok rok 2003, čiže posledný celý rok porušenia. Východisková suma pokút v prípade žalobkyne a spoločností Fuji, Hitachi a Toshiba za obdobie ich účasti na karteli ako jednotlivých podnikov bola tiež vypočítaná na základe ich obratu za rok 2001, zatiaľ čo východisková suma pokút v prípade európskych výrobcov bola vypočítaná na základe ich obratu za rok 2003.
272 Komisia teda z hľadiska výberu referenčného roka nezaobchádzala rovnako s japonskými výrobcami, vrátane žalobkyne, a s európskymi výrobcami. Preto je podľa judikatúry citovanej v bode 267 vyššie potrebné posúdiť, či bolo toto rozdielne zaobchádzanie objektívne odôvodnené.
273 V tejto súvislosti Komisia v odôvodnení 482 napadnutého rozhodnutia uviedla, že použitie roka 2001 ako referenčného roka v prípade žalobkyne bolo odôvodnené tým, že počas prevažnej časti obdobia porušenia sa žalobkyňa zúčastňovala na karteli ako jednotlivý podnik, a nie prostredníctvom spoločného podniku TM T & D, ktorý v roku 2002 prebral činnosti žalobkyne a spoločnosti Toshiba v oblasti RIP.
274 Na pojednávaní Komisia uviedla, že jej cieľom bolo zohľadniť nerovné súťažné postavenie dvoch akcionárov spoločnosti TM T & D v čase založenia tejto spoločnosti v dôsledku toho, že podiel žalobkyne na celosvetovom trhu s RIP bol oveľa väčší ako podiel spoločnosti Toshiba. Komisia zastáva názor, že vďaka tomu, že vychádzala z posledného celého roka účasti žalobkyne a spoločnosti Toshiba na karteli ako jednotlivých podnikov, čiže z roka 2001, bola schopná zohľadniť tento rozdiel pri výpočte pokút, čo by nebolo možné v prípade metódy spočívajúcej v rozdelení obratu spoločnosti TM T & D za rok 2003 medzi týchto dvoch akcionárov podľa veľkosti ich podielov v spoločnom podniku.
275 Cieľ, na ktorý poukazuje Komisia, je legitímny, keďže umožňuje porovnať schopnosť akcionárov spoločného podniku spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži počas obdobia pred založením spoločného podniku. Z odôvodnenia 489 napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že ten istý cieľ bol sledovaný v prípade spoločnosti Schneider, avšak neexistencia relevantných údajov o obrate tohto podniku za rok 2001 alebo 2003 viedla Komisiu k tomu, že použila podiel spoločnosti Schneider na základnom imaní spoločného podniku ako východiskovú sumu pre jej pokutu. V prípade žalobkyne však boli k dispozícii relevantné údaje o obrate tak za rok 2001, ako aj za rok 2003.
276 Je však zrejmé, že Komisia mohla na dosiahnutie svojho cieľa použiť iné metódy bez toho, aby z hľadiska výberu referenčného roka zaobchádzala s japonskými výrobcami a európskymi výrobcami rozdielne. Napríklad pri stanovovaní pokút v prípade žalobkyne a spoločnosti Toshiba za obdobie pred založením spoločnosti TM T & D Komisia mohla vychádzať z východiskovej sumu pokuty spoločnosti TM T & D, vypočítanej na základe jej obratu za rok 2003, a rozdeliť ju medzi žalobkyňu a spoločnosť Toshiba podľa pomeru predaja RIP, ktorý dosiahli počas roka predchádzajúceho založeniu spoločného podniku, čiže roka 2001.
277 Preto je potrebné konštatovať, že skutočnosť, že Komisia chcela v prejednávanej veci pri výpočte pokút presne zohľadniť pomerné postavenie žalobkyne a spoločnosti Toshiba, neodôvodňuje rozdielne zaobchádzanie so žalobkyňou.
278 Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné konštatovať, že Komisia tým, že si zvolila rok 2001 za referenčný rok na stanovenie hodnoty celosvetového predaja japonských výrobcov a na výpočet pokuty uloženej žalobkyni za jej individuálnu účasť na karteli, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.
279 Toto porušenie priamo spôsobuje neplatnosť výpočtu pokuty uloženej žalobkyni v článku 2 písm. g) napadnutého rozhodnutia za jej účasť na karteli ako jednotlivého podniku a nepriamo – prostredníctvom stanovenia hodnoty celosvetového predaja a trhových podielov – ovplyvňuje výpočet pokuty uloženej žalobkyni v článku 2 písm. h) napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa obdobia existencie spoločnosti TM T & D.
280 Preto je potrebné vyhovieť piatemu žalobného dôvodu a v dôsledku toho zrušiť článok 2 písm. g) a h) napadnutého rozhodnutia.
281 Okrem toho nie je potrebné preskúmať šiesty až dvanásty žalobný dôvod vznesený žalobkyňou. Aj keby sa totiž týmto žalobným dôvodom vyhovelo, nebolo by možné zrušiť napadnuté rozhodnutie vo väčšom rozsahu ako v predchádzajúcom bode.
282 Napokon vzhľadom na to, že sa vyhovelo subsidiárnemu návrhu žalobkyne, nie je potrebné rozhodnúť o jej subsidiárnejšom návrhu ani o jej návrhu na prijatie opatrení na zabezpečenie priebehu konania.
O trovách
283 Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.
284 Vzhľadom na to, že návrh na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia bol zamietnutý, žalobkyňa nemala úspech vo významnej časti svojich návrhov, hoci dosiahla úspech v inej časti týchto návrhov.
285 Za týchto okolností je potrebné rozhodnúť, že žalobkyňa znáša tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v konaní pred Všeobecným súdom, a že Komisia znáša jednu štvrtinu týchto trov.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Článok 2 písm. g) a h) rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Mitsubishi Electric Corp.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Mitsubishi Electric znáša tri štvrtiny trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v konaní pred Všeobecným súdom.
4. Európska komisia znáša jednu štvrtinu trov konania, ktoré vznikli účastníkom konania v konaní pred Všeobecným súdom.
Pelikánová | Jürimäe | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2011.
Podpisy
Obsah
Okolnosti predchádzajúce sporu
1. Žalobkyňa
2. Výrobky
3. Správne konanie
4. Napadnuté rozhodnutie
Konanie a návrhy účastníkov konania
Právny stav
1. O hlavnom návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa vzťahuje na žalobkyňu a na spoločnosť TM T & D
O štrnástom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na spravodlivý proces tým, že jej nesprístupnila dôkazy v jej neprospech a dôkazy v jej prospech
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O pätnástom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkyne na obhajobu tým, že neoznámila svoje závery týkajúce sa kompenzačnej teórie vlastnej spoločnej dohode
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O prvom, treťom a štvrtom žalobnom dôvode, ktoré sú založené na tom, že Komisia nepreukázala, že žalobkyňa sa podieľala na údajnom karteli, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď odmietla dôkazy vysvetľujúce neprítomnosť žalobkyne na európskom trhu a nemožnosť vstúpiť na tento trh, a že Komisia porušila pravidlá dokazovania tým, že obrátila dôkazné bremeno, čím porušila prezumpciu neviny
O dôkazoch predložených spoločnosťou ABB
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O potvrdení dôkazov predložených spoločnosťou ABB
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O dôkazoch, ktoré údajne vyvracajú existenciu spoločnej dohody
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O prideľovaní projektov RIP v EHP
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
Celkové posúdenie
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala existenciu dohody porušujúcej článok 81 ES a článok 53 Dohody o EHP
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
O trinástom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nesprávne určila dĺžku trvania kartelu
– Tvrdenia účastníkov konania
– Posúdenie Všeobecným súdom
2. O subsidiárnom návrhu na zrušenie článku 2 písm. g) napadnutého rozhodnutia a článku 2 písm. h) napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne
Tvrdenia účastníkov konania
Posúdenie Všeobecným súdom
O trovách