Predbežné znenie
ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma rozšírená komora)
z 8. mája 2024 (*)
„Hospodárska a menová únia – Banková únia – Jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií úverových inštitúcií a určitých investičných spoločností (SRM) – Jednotný fond na riešenie krízových situácií (SRF) – Rozhodnutie SRB o výpočte príspevkov ex ante na rok 2021 – Povinnosť odôvodnenia – Námietka protiprávnosti – Časové obmedzenie účinkov rozsudku“
Vo veci T‑393/21,
Max Heinr. Sutor OHG, so sídlom v Hamburgu (Nemecko), v zastúpení: A. Glos, M. Rätz, H.‑U. Klöppel a M. Meisgeier, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Jednotnej rade pre riešenie krízových situácií (SRB), v zastúpení: J. Kerlin, C. De Falco a T. Wittenberg, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci B. Meyring, T. Klupsch a S. Ianc, advokáti,
žalovanej,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora),
v zložení: predseda komory A. Kornezov, sudcovia G. De Baere, D. Petrlík (spravodajca), K. Kecsmár a S. Kingston,
tajomník: S. Jund, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 9. marca 2023,
vyhlásil tento
Rozsudok(1)
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ, žalobkyňa, spoločnosť Max Heinr. Sutor OHG navrhuje zrušenie rozhodnutia SRB/ES/2021/22 Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) zo 14. apríla 2021 o výpočte príspevkov ex ante na rok 2021 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa jej týka.
[omissis]
III. Návrhy účastníkov konania
25 Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj napadnuté oznámenie,
– uložil SRB povinnosť nahradiť trovy konania.
26 SRB navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania,
– subsidiárne, v prípade zrušenia, zachoval účinky napadnutého rozhodnutia až do jeho nahradenia alebo aspoň počas obdobia šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozsudku.
IV. Právne posúdenie
27 Na úvod treba pripomenúť, že žalobkyňa sa svojou žalobou tiež preventívne domáha zrušenia napadnutého oznámenia pre prípad, že by jej Všeobecný súd v odpovedi na šiesty žalobný dôvod priznal samostatný obsah vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Podľa žalobkyne SRB v tomto oznámení vysvetľuje svoje rozhodnutie nevyhovieť žiadosti o preskúmanie jej údajov týkajúcich sa príspevkov ex ante na príspevkové obdobia 2018 až 2020.
28 V tejto súvislosti treba konštatovať, že napriek názvu návrhu na zrušenie napadnutého oznámenia, tak ako ho formulovala žalobkyňa, sa jej argumentácia v skutočnosti obmedzuje na spochybnenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa teda neuvádza žiadnu samostatnú a cielenú argumentáciu týkajúcu sa napadnutého oznámenia. Za týchto podmienok z toho treba vyvodiť, že šiesty žalobný dôvod a žaloba ako celok sa v skutočnosti týkajú len napadnutého rozhodnutia.
29 Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza štrnásť žalobných dôvodov, ktoré sa zakladajú:
– po prvé na porušení článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63,
– po druhé na porušení zásady proporcionality podľa článku 70 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59,
– po tretie na porušení zásady rovnosti zaobchádzania,
– po štvrté na porušení slobody podnikania chránenej článkom 16 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),
– po piate na porušení jej slobody usadiť sa uvedenej v článku 49 ZFEÚ v spojení s článkom 54 ZFEÚ,
– po šieste na porušení článku 17 ods. 3 a 4 delegovaného nariadenia 2015/63,
– po siedme na porušení práva byť vypočutý stanoveného v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. a) Charty,
– po ôsme na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 41 ods. 1 a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, ako aj v článku 296 druhom odseku ZFEÚ,
– po deviate na porušení zásady účinnej súdnej ochrany stanovenej v článku 47 ods. 1 Charty,
– subsidiárne po desiate na námietke nezákonnosti článkov 4 až 7 a článku 9, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63 z dôvodu porušenia povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 druhom odseku ZFEÚ,
– subsidiárne po jedenáste na námietke nezákonnosti článkov 4 až 7 a článku 9, ako aj prílohy I k delegovanému nariadeniu 2015/63 z dôvodu porušenia zásady účinnej súdnej ochrany stanovenej v článku 47 ods. 1 Charty,
– subsidiárne po dvanáste na námietke nezákonnosti článku 14 ods. 2 a článku 3 bodu 11 delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu porušenia článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 a zásady rovnosti zaobchádzania,
– subsidiárne po trináste na námietke nezákonnosti článku 14 ods. 2 a článku 3 bodu 11 delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu porušenia slobody podnikania chránenej článkom 16 Charty,
– subsidiárne po štrnáste na námietke nezákonnosti článku 14 ods. 2 a článku 3 bodu 11 delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu porušenia slobody usadiť sa chránenej článkom 49 ZFEÚ v spojení s článkom 54 ZFEÚ.
30 Vo svojej replike žalobkyňa uviedla, že berie späť desiaty a jedenásty žalobný dôvod.
31 Najprv treba preskúmať žalobné dôvody, ktorými žalobkyňa namieta nezákonnosť článku 14 ods. 2 a článku 3 bodu 11 delegovaného nariadenia 2015/63, a následne žalobné dôvody, ktoré sa priamo týkajú zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
A. O námietkach nezákonnosti vznesených proti článku 3 bodu 11, článku 5 ods. 1 písm. e) a článku 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63
32 V dvanástom, trinástom a štrnástom žalobnom dôvode žalobkyňa uvádza námietky nezákonnosti článku 14 ods. 2 a článku 3 bodu 11 delegovaného nariadenia 2015/63. Z odôvodnenia žaloby však vyplýva, že žalobkyňa v podstate namieta aj zákonnosť článku 5 ods. 1 písm. e) tohto delegovaného nariadenia.
33 Konkrétne teda žalobkyňa v dvanástom žalobnom dôvode tvrdí, že článok 3 bod 11, článok 5 ods. 1 písm. e) a článok 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 porušujú článok 103 ods. 7 smernice 2014/59 a zásadu rovnosti zaobchádzania. V rámci trinásteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že tieto ustanovenia delegovaného nariadenia 2015/63 porušujú tiež slobodu podnikania chránenú článkom 16 Charty. V rámci štrnásteho žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že uvedené ustanovenia porušujú slobodu usadiť sa chránenú článkami 49 a 54 ZFEÚ.
34 Žalobkyňa vzniesla tieto námietky nezákonnosti v prípade, že by sa článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 mal vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vylúčiť fiduciárne záväzky z výpočtu záväzkov slúžiacich na určenie príspevkov ex ante.
35 V prvom rade treba teda preskúmať, či sa má článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 vykladať v tom zmysle, že neumožňuje takéto vylúčenie. V takom prípade bude potrebné v druhom rade posúdiť, či sú článok 14 ods. 2 a článok 3 bod 11 delegovaného nariadenia 2015/63 v súlade s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59, zásadou rovnosti zaobchádzania, článkom 16 Charty a článkami 49 a 54 ZFEÚ.
1. O pôsobnosti článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63
36 Podľa článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 sú z výpočtu príspevkov ex ante vylúčené „v prípade investičných spoločností záväzky vyplývajúce z držby aktív alebo likvidity klientov… za predpokladu, že uvedený klient je chránený príslušným zákonom o platobnej neschopnosti“.
37 Žalobkyňa tvrdí, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje vylúčiť sumu jej fiduciárnych záväzkov z výpočtu záväzkov pri stanovení jej príspevku ex ante, keďže tieto záväzky spĺňajú podmienky stanovené uvedeným ustanovením.
38 SRB spochybňuje argumentáciu žalobkyne.
39 Z judikatúry vyplýva, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nepriznáva SRB diskrečnú právomoc vylúčiť určité záväzky v rámci úpravy príspevkov ex ante na základe rizika, ale naopak presne vymenúva podmienky, za ktorých záväzok podlieha takémuto vylúčeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 93). Podľa tej istej judikatúry zohľadnenie zásad rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a proporcionality nemôže odôvodniť iný výsledok, keďže delegované nariadenie 2015/63 rozlišovalo medzi situáciami, ktoré vykazujú značné osobitosti priamo spojené s rizikami, ktoré predstavujú predmetné záväzky (rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 95).
40 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa ustanovenia, ktoré zavádzajú výnimku, majú vykladať reštriktívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. novembra 2019, State Street Bank International, C‑255/18, EU:C:2019:967, body 39 a 40). Vzhľadom na to, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 zavádza výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 103 ods. 2 smernice 2014/59 tým, že umožňuje vylúčiť určité záväzky z výpočtu príspevkov ex ante, predstavuje ustanovenie, ktoré sa má vykladať reštriktívne.
41 V tomto kontexte treba uviesť, že článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 stanovuje tri kumulatívne podmienky vylúčenia dotknutých záväzkov z výpočtu príspevku ex ante, a to po prvé skutočnosť, že tieto záväzky musia byť v držbe investičnej spoločnosti, po druhé skutočnosť, že musia vyplývať z držby aktív alebo likvidity klientov, a po tretie skutočnosť, že títo klienti musia byť chránení príslušným zákonom o platobnej neschopnosti.
42 Pokiaľ ide o prvú podmienku, žalobkyňa tvrdí, že ju treba považovať za investičnú spoločnosť v zmysle článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63.
43 Pojem „investičná spoločnosť“ je definovaný v článku 3 bode 2 delegovaného nariadenia 2015/63 ako „investičná spoločnosť v zmysle vymedzenia článku 2 ods. 1 bode 3 smernice 2014/59…“.
44 Medzi účastníkmi konania je nesporné, že v čase prijatia napadnutého rozhodnutia článok 2 ods. 1 bod 3 smernice 2014/59 definoval pojem „investičná spoločnosť“ ako „investičná spoločnosť v zmysle článku 4 ods. 1 bode 2 nariadenia (EÚ) č. 575/2013…“, ktorý ho zase definoval ako „osoba vymedzená v článku 4 ods. 1 smernice 2004/39/ES, ktorá podlieha požiadavkám stanoveným v uvedenej smernici s výnimkou: a) úverových inštitúcií…“.
45 Zo samotného znenia týchto ustanovení vyplýva, že výnimka uvedená v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia sa v čase prijatia napadnutého rozhodnutia neuplatňovala na subjekty, ktoré boli úverovými inštitúciami a zároveň investičnými spoločnosťami, ako to bolo v prípade žalobkyne. V tejto súvislosti je nesporné, že žalobkyňa je úverovou inštitúciou, ktorá má bankové povolenie ako inštitúcia v zmysle ustanovení článku 2 v spojení s článkom 3 ods. 1 bodom 13 nariadenia č. 806/2014 a článkom 2 ods. 1 bodom 2 smernice 2014/59.
46 Tento záver nie je spochybnený tvrdením žalobkyne, podľa ktorého má oprávnenie poskytovať služby a vykonávať investičné činnosti uvedené v bodoch 1 až 7 oddielu A prílohy I k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/65/EÚ z 15. mája 2014 o trhoch s finančnými nástrojmi, ktorou sa mení smernica 2002/92/ES a smernica 2011/61/EÚ (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 349).
47 Ako totiž tvrdí SRB, ak by Komisia zamýšľala v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 odkazovať na úverové inštitúcie a na investičné spoločnosti, alebo dokonca úverové inštitúcie, ktoré sú zároveň investičnými spoločnosťami, uviedla by v tomto ustanovení „inštitúcie“, a nie „investičné spoločnosti“. Komisia tak v skutočnosti postupovala v písmenách a), b) a f) tohto ustanovenia, keď použila pojem „inštitúcia“. Na druhej strane, ak Komisia chcela obmedziť uplatňovanie výnimky podľa článku 5 ods. 1 tohto delegovaného nariadenia na určité subjekty, použila presnejšie formulácie, ako napríklad formulácie „centráln[e] protistran[y]“, „centráln[e] depozitár[e]“ a „investičn[é] spoločnos[ti]“ použité v písmenách c), d) a e) tohto ustanovenia.
48 Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého odkaz v článku 2 ods. 1 bode 3 smernice 2014/59 na článok 4 ods. 1 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 176, 2013, s. 1) predstavuje chybu v odkaze, ktorú mala SRB opraviť, žalobkyňa nepredložila žiadny konkrétny dôkaz na podporu tohto tvrdenia.
49 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vymedzenie pojmu „investičná spoločnosť“, ako je v súčasnosti stanovené v článku 2 ods. 1 bode 3 smernice 2014/59, bolo zmenené článkom 63 bodom 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2034 z 27. novembra 2019 o prudenciálnom dohľade nad investičnými spoločnosťami a o zmene smerníc 2002/87/ES, 2009/65/ES, 2011/61/EÚ, 2013/36/EÚ, 2014/59/EÚ a 2014/65/EÚ (Ú. v. EÚ L 314, 2019, s. 64). Táto definícia teraz odkazuje na článok 4 ods. 1 bod 22 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/2033 z 27. novembra 2019 o prudenciálnych požiadavkách na investičné spoločnosti a o zmene nariadení (EÚ) č. 1093/2010, (EÚ) č. 575/2013, (EÚ) č. 600/2014 a (EÚ) č. 806/2014 (Ú. v. EÚ L 314, 2019, s. 1), ktorý v súvislosti s pojmom „investičná spoločnosť“ odkazuje na článok 4 ods. 1 bod 1 smernice 2014/65, ktorý definuje tento pojem tak, že sa vzťahuje na každú právnickú osobu, ktorá poskytuje investičné služby tretím stranám, pričom z tejto definície nevylučuje úverové inštitúcie.
50 Medzi účastníkmi konania je však nesporné, že táto zmena definície „investičná spoločnosť“ v článku 2 ods. 1 bode 3 smernice 2014/59 sa uplatňovala až od 26. júna 2021 v súlade s článkom 67 ods. 1 druhým pododsekom smernice 2019/2034 v spojení s odôvodnením 39 tejto smernice.
51 Z vyššie uvedeného vyplýva, že článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 v znení uplatniteľnom v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, teda 14. apríla 2021, sa má vykladať tak, že neumožňuje vylúčiť záväzky, ktoré majú úverové inštitúcie, akou je žalobkyňa, z výpočtu záväzkov slúžiacich na určenie ich príspevku ex ante.
52 Za týchto podmienok fiduciárne záväzky žalobkyne nespĺňajú prvú podmienku stanovenú v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63.
53 Vzhľadom na to, že tri podmienky stanovené v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 majú kumulatívnu povahu, argumentáciu žalobkyne treba zamietnuť v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sú splnené ďalšie dve podmienky.
54 V dôsledku toho treba preskúmať námietky nezákonnosti, ktoré žalobkyňa vzniesla v rámci dvanásteho, trinásteho a štrnásteho žalobného dôvodu.
2. O dvanástom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti článku 3 bode 11, článku 5 ods. 1 písm. e) a článku 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 v rozsahu, v akom sú v rozpore s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59 a so zásadou rovnosti zaobchádzania
55 Tento žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí, z ktorých prvá je založená na nezákonnosti článku 3 bode 11, článku 5 ods. 1 písm. e) a článku 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 z dôvodu porušenia článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 a druhá na tom, že tieto ustanovenia porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania.
56 Na úvod treba uviesť, že článok 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 ukladá inštitúciám povinnosť poskytnúť SRB minimálne informácie, ktoré sú uvedené v prílohe II k tomuto delegovanému nariadeniu, pričom podľa druhej zarážky tejto prílohy sú inštitúcie povinné predložiť SRB údaje týkajúce sa „celkových záväzkov“ vymedzených v článku 3 bode 11 uvedeného delegovaného nariadenia ako celkové pasíva v zmysle vymedzenia v oddiele 3 smernice Rady 86/635/EHS z 8. decembra 1986 o ročnej účtovnej závierke a konsolidovaných účtoch bánk a iných finančných inštitúcií (Ú. v. ES L 372, 1986, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 157) alebo v zmysle medzinárodných noriem pre finančné výkazníctvo uvedených v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 z 19. júla 2002 o uplatňovaní medzinárodných účtovných noriem (Ú. v. ES L 243, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/029, s. 609).
a) O prvej časti založenej na porušení článku 103 ods. 7 smernice 2014/59
57 Z bodov 39 až 53 vyššie vyplýva, že článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 nestanovuje vylúčenie fiduciárnych záväzkov z výpočtu príspevkov ex ante, a teda zahŕňa uvedené záväzky do tohto výpočtu. Takéto vylúčenie nie je stanovené ani v článku 3 bode 11, ani v článku 14 ods. 2 tohto delegovaného nariadenia.
58 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že vyššie uvedené ustanovenia delegovaného nariadenia 2015/63 porušujú článok 103 ods. 7 písm. a) smernice 2014/59 z dôvodu, že pri určovaní rizikového profilu inštitúcií nezohľadňujú neexistenciu rizika fiduciárnych záväzkov.
59 SRB spochybňuje argumentáciu žalobkyne.
60 V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59 je Komisia oprávnená prijímať delegované akty s cieľom bližšie určiť koncepciu „prispôsobovania príspevkov [ex ante] úmerne k rizikovému profilu inštitúcií“.
61 V kontexte delegovanej právomoci v zmysle článku 290 ZFEÚ však Komisia disponuje v rámci výkonu právomocí, ktoré sú jej zverené, širokou mierou voľnej úvahy najmä vtedy, pokiaľ má vykonať komplexné posúdenia a hodnotenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. mája 2017, Dyson/Komisia, C‑44/16 P, EU:C:2017:357, bod 53 a citovanú judikatúru).
62 Tak je to v prípade stanovenia kritérií na úpravu príspevkov ex ante podľa rizikového profilu podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59.
63 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že osobitná povaha týchto príspevkov, ktorá spočíva, ako to vyplýva z odôvodnení 105 až 107 smernice 2014/59 a odôvodnenia 41 nariadenia č. 806/2014, v zabezpečení toho, aby v logike poistenia finančný sektor poskytol SRM dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol SRM plniť svoje úlohy a pritom aby príspevky dotknuté inštitúcie motivovali na fungovanie na základe menej rizikového modelu (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 113).
64 V tejto súvislosti, ako vyplýva z odôvodnenia 114 smernice 2014/59, normotvorca Únie poveril Komisiu, aby delegovaným aktom spresnila, akým spôsobom má dôjsť k úprave príspevkov inštitúcií do mechanizmov financovania riešenia krízových situácií v pomere k ich rizikovému profilu.
65 V rovnakom duchu sa v odôvodnení 107 tejto smernice uvádza, že s cieľom zabezpečiť spravodlivý výpočet príspevkov ex ante a s cieľom poskytnúť motiváciu na fungovanie na základe menej rizikového modelu by sa v rámci príspevkov do vnútroštátnych mechanizmov financovania mal zohľadniť stupeň úverového rizika, rizika v oblasti likvidity a trhového rizika spojeného s inštitúciami.
66 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia mala vypracovať pravidlá úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií tak, že by sledovala dva súvisiace ciele, a to na jednej strane zabezpečiť zohľadnenie rôznych rizík, ktoré vyplývajú z činností inštitúcií, bánk alebo všeobecnejšie finančných inštitúcií, a na druhej strane motivovať tieto inštitúcie, aby fungovali na základe menej rizikového modelu.
67 Ako však vyplýva z dokumentov súvisiacich s prijatím delegovaného nariadenia 2015/63, najmä z dokumentov „JRC technical work supporting Commission second level legislation on risk based contributions to the (single) resolution fund“ [Technická štúdia JRC na podporu právnych predpisov Komisie druhej úrovne o príspevkoch založených na riziku do (jednotného) fondu na riešenie krízových situácií] a „Commission Staff Working Document: estimates of the application of the proposed methodology for the calculation of contributions to resolution financing arrangements“ (Pracovný dokument útvarov Komisie: odhady uplatnenia navrhovanej metódy výpočtu príspevkov do systémov financovania riešenia krízových situácií) si vypracovanie takýchto pravidiel vyžadovalo komplexné posúdenia a hodnotenia zo strany Komisie, keďže Komisia mala preskúmať rôzne skutočnosti, na základe ktorých sa v bankovom a finančnom sektore predpokladali rôzne druhy rizika.
68 Vzhľadom na vyššie uvedené Komisia disponovala širokou mierou voľnej úvahy na účely prijatia pravidiel, podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, ktoré spresňujú pojem „prispôsobovania príspevkov [ex ante] úmerne k rizikovému profilu inštitúcií“.
69 Za týchto okolností, pokiaľ ide o metódu úpravy základných ročných príspevkov podľa článku 103 ods. 7 smernice 2014/59, preskúmanie súdom Únie sa musí obmedziť na to, či pri výkone takejto právomoci nedošlo k zjavnému porušeniu alebo zneužitiu právomoci alebo či Komisia zjavne neprekročila hranice tejto voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2011, Etimine, C‑15/10, EU:C:2011:504, bod 60).
70 Za týchto okolností prináleží žalobkyni, aby preukázala, že ustanovenia uvedené v bode 57 vyššie sú postihnuté zjavným porušením alebo zneužitím právomoci, alebo že zjavne prekračujú hranice voľnej úvahy, ktorú Komisii priznáva článok 103 ods. 7 smernice 2014/59, keďže nestanovujú vylúčenie fiduciárnych záväzkov z výpočtu jej príspevku ex ante.
71 V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila článok 103 ods. 7 smernice 2014/59, pretože fiduciárne záväzky nepredstavujú riziko, čo je relevantné na účely výpočtu príspevkov ex ante z dvoch dôvodov. Po prvé podľa žalobkyne je likvidita klientov, ktorú má v úschove, chránená v prípade jej platobnej neschopnosti podľa nemeckého konkurzného práva. Po druhé žalobkyňa tvrdí, že pokiaľ je povinná previesť finančné prostriedky klientov do inštitúcií ponúkajúcich produkty, v prípade úpadku takejto inštitúcie sú tieto prostriedky navyše chránené systémom ochrany vkladov v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149).
72 V prvom rade treba pripomenúť, že v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 sa stanovuje osem prvkov, ktoré musí Komisia zohľadniť na účely úpravy príspevkov ex ante podľa rizikového profilu inštitúcií. Hoci je „riziko, ktorému je inštitúcia vystavená“ jedným z týchto prvkov, takže Komisia je povinná zohľadniť ho pri prijímaní delegovaného aktu, akým je delegované nariadenie 2015/63, tento prvok je len jedným z ôsmich kritérií, ktoré musí Komisia zohľadniť pri vypracovaní takéhoto aktu.
73 V druhom rade zo žiadneho ustanovenia článku 103 ods. 7 smernice 2014/59 nevyplýva, že by Komisia mala prikladať zásadný význam jednému alebo viacerým uvedeným prvkom uvedeným v bode 72 vyššie, ako je napríklad riziko, ktorému je inštitúcia vystavená. Okrem toho sa v tomto ustanovení neuvádza, akým spôsobom má Komisia toto vystavenie zohľadniť.
74 Napokon žalobkyňa v každom prípade nepreukázala, že fiduciárne záväzky boli v prípade riešenia krízovej situácie zbavené akéhokoľvek rizika.
75 Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého fiduciárne záväzky nepredstavujú riziko v prípade riešenia krízovej situácie, pretože likvidita klientov držaná vo fonde je chránená nemeckým konkurzným právom, treba uviesť, že žalobkyňa nespochybnila tvrdenie SRB, podľa ktorého toto právo neposkytuje žiadnu osobitnú ochranu finančným prostriedkom klientov, pokiaľ sa nachádzajú na tranzitnom účte.
76 V tejto súvislosti SRB vysvetlila bez toho, aby to žalobkyňa spochybnila, že držba týchto finančných prostriedkov na takomto tranzitnom účte zvyšuje riziko spojené s fiduciárnymi záväzkami, keďže nie sú bezprostredne oddelené od ostatných finančných prostriedkov žalobkyne, a teda nie sú chránené nemeckým konkurzným právom.
77 V tejto súvislosti zo žaloby navyše vyplýva a žalobkyňa to tiež potvrdila na pojednávaní, že pokiaľ ide o ňu, tieto finančné prostriedky sa prevádzajú na spoločné správcovské účty v inštitúciách ponúkajúcich produkty 15. alebo 30. dňa mesiaca, čo znamená, že finančné prostriedky môžu zostať na tranzitnom účte maximálne 15 dní bez toho, aby boli chránené nemeckým konkurzným právom.
78 Žalobkyňa tiež nesprávne tvrdí, že fiduciárne záväzky nepredstavujú žiadne riziko od okamihu, keď sa finančné prostriedky klientov prevedú z tranzitného účtu na inštitúcie ponúkajúce produkty, pretože v prípade zlyhania jednej z takýchto inštitúcií sú tieto finančné prostriedky chránené systémom ochrany vkladov.
79 V tejto súvislosti žalobkyňa nespochybnila tvrdenie SRB, podľa ktorého na to, aby finančné prostriedky klientov boli chránené týmto systémom ochrany vkladov, je nevyhnutné, aby dotknuté inštitúcie ponúkajúce produkty, mali svoje sídlo v členskom štáte a aby klienti nevložili do takýchto inštitúcií viac ako 100 000 eur, takže uvedená ochrana je obmedzená tak z územného, ako aj kvantitatívneho hľadiska.
80 Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa nepreukázala, že článok 3 bod 11, článok 5 ods. 1 písm. e) a článok 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 sú v rozpore s článkom 103 ods. 7 smernice 2014/59.
b) O druhej časti založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania
81 Žalobkyňa v podstate tvrdí, že nevylúčenie fiduciárnych záväzkov z výpočtu príspevku ex ante v článku 3 bode 11, článku 5 ods. 1 písm. e) a článku 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania, keďže úverové inštitúcie, ako je žalobkyňa, sa nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou investičných spoločností uvedených v tomto článku 5 ods. 1 písm. e), ale zaobchádza sa s nimi rozdielne.
82 SRB túto argumentáciu spochybňuje.
83 Treba pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19, EU:C:2021:89, bod 95).
84 Keďže žalobkyňa namietala porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, prináleží jej, aby presne identifikovala porovnateľné situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rozdielne alebo rôzne situácie, o ktorých sa domnieva, že sa s nimi zaobchádzalo rovnako [rozsudok z 12. apríla 2013, Du Pont de Nemours (France) a i./Komisia, T‑31/07, neuverejnený, EU:T:2013:167, bod 311].
85 Podľa ustálenej judikatúry sa porovnateľná povaha takýchto situácií posudzuje s ohľadom na všetky prvky, ktorými sa tieto situácie vyznačujú. Tieto prvky treba určiť a posúdiť najmä vzhľadom na predmet a cieľ aktu, ktorý vytvára predmetný rozdiel. Okrem toho treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí tento akt (pozri rozsudok z 3. februára 2021, Fussl Modestraße Mayr, C‑555/19 EU:C:2021:89, bod 99 a citovanú judikatúru).
86 Pokiaľ ide o predmet a účel smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63, treba pripomenúť, že tieto akty patria do pôsobnosti SRM, ktorého vytvorenie má v súlade s odôvodnením 12 nariadenia č. 806/2014 zabezpečiť neutrálny prístup k zaobchádzaniu so zlyhávajúcimi inštitúciami, zvýšiť stabilitu inštitúcií v členských štátoch zúčastnených v SRM a predísť presahovaniu účinkov prípadných kríz na členské štáty, ktoré sa nezúčastňujú na tomto mechanizme, s cieľom uľahčiť fungovanie vnútorného trhu ako celku.
87 Okrem toho, pokiaľ ide konkrétne o ustanovenia smernice 2014/59, nariadenia č. 806/2014 a delegovaného nariadenia 2015/63, ktorými sa zavádzajú príspevky ex ante, z bodu 63 vyššie vyplýva, že ich cieľom je zabezpečiť, aby finančný sektor poskytol na základe logiky založenej na poistení dostatočné finančné zdroje pre SRM, aby si mohol plniť svoje funkcie, a podnietiť inštitúcie, aby prijali menej rizikové spôsoby fungovania.
88 Vzhľadom na tieto zásady a ciele je vhodné po prvé posúdiť, či sa úverové inštitúcie, ako je žalobkyňa, ktoré majú povolenie vykonávať aj investičné činnosti, nachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou investičných spoločností uvedených v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 (ďalej len „investičné spoločnosti“), pokiaľ ide o zohľadnenie fiduciárnych záväzkov na účely výpočtu príspevkov ex ante.
89 V tejto súvislosti treba uviesť, že príspevky ex ante sú určené na financovanie opatrení na riešenie krízových situácií, ktorých prijatie podlieha podmienke vyplývajúcej z článku 18 ods. 1 písm. c) a článku 18 ods. 5 nariadenia č. 806/2014, že takéto opatrenie je nevyhnutné vo verejnom záujme, teda že umožňuje dosiahnuť najmä cieľ – uvedený v článku 14 ods. 2 písm. b) tohto nariadenia – zabrániť významným nepriaznivým účinkom, ktoré by likvidácia inštitúcie mala na finančnú stabilitu, najmä zabránením šírenia krízy, a to aj v rámci trhových infraštruktúr, a zachovaním trhovej disciplíny.
90 Ako sa však uvádza v odôvodnení 4 smernice 2019/2034, úverové inštitúcie a investičné spoločnosti nepredstavujú porovnateľné riziko, pokiaľ ide o nepriaznivé účinky, ktoré by ich zlyhanie mohlo mať na finančnú stabilitu, keďže na rozdiel od úverových inštitúcií investičné spoločnosti nemajú veľké portfóliá retailových a firemných úverov a neprijímajú vklady. Držba veľkých portfólií retailových a firemných vkladov a úverov totiž predstavuje riziko pre finančnú stabilitu, keď jednotlivci alebo podniky, ktorí sú dlžníkmi, nebudú vo veľkom rozsahu splácať tieto úvery príslušným úverovým inštitúciám alebo keď dôjde k nahromadeniu značného počtu vkladov.
91 To platí o to viac, že klientela úverových inštitúcií a investičných spoločností je odlišná. Ako totiž tvrdí SBR bez toho, aby to bolo spochybnené, klientelu investičných spoločností tvoria osoby, ktoré využívajú určité špecifické služby týkajúce sa finančných nástrojov, pričom toto konštatovanie potvrdzuje definícia pojmu „klient“ týchto spoločností, ktorý je vymedzený v článku 4 ods. 1 bode 9 smernice 2014/65. Naopak, ako vyplýva z článku 4 ods. 1 bodu 1 nariadenia č. 575/2013, úverové inštitúcie vrátane tých, ktoré majú povolenie vykonávať aj investičné činnosti, prijímajú vklady alebo iné návratné peňažné prostriedky od verejnosti a poskytujú úvery na vlastný účet, takže ponúkajú svoje služby širšiemu okruhu osôb.
92 Za týchto okolností je pravdepodobnosť, že úverová inštitúcia bude predmetom riešenia krízovej situácie podľa článku 18 ods. 1 písm. c) a článku 18 ods. 5 nariadenia č. 806/2014, vyššia ako pravdepodobnosť, že investičná spoločnosť bude predmetom riešenia krízovej situácie, takže tieto dve kategórie inštitúcií nie sú v tomto ohľade v porovnateľnej situácii.
93 Rovnako tak nie je situácia týchto inštitúcií porovnateľná, pokiaľ ide o zaobchádzanie s fiduciárnymi záväzkami.
94 V tomto ohľade žalobkyňa vážne nespochybnila, že podľa § 84 ods. 2 Wertpapierhandelsgesetz (zákon o obchodovaní s cennými papiermi) z 9. septembra 1998 (BGBl. 1998 I, s. 2708) sú investičné spoločnosti, ktoré nemajú povolenie vykonávať transakcie s vkladmi, povinné okamžite oddeliť finančné prostriedky prijaté od klientov na správcovských účtoch založených v úverových inštitúciách. Naopak úverová inštitúcia, akou je žalobkyňa, nie je povinná tak urobiť v rámci vykonávania investičných činností, pretože ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 76 až 77 vyššie, nie je povinná okamžite previesť uvedené finančné prostriedky z tranzitného účtu inštitúciám ponúkajúcim produkty.
95 Za týchto okolností žalobkyňa nepreukázala, že fiduciárne záväzky investičných spoločností sú vystavené úrovni rizika porovnateľnej s úrovňou rizika fiduciárnych záväzkov úverových inštitúcií, ktoré majú povolenie na vykonávanie investičných činností, ako je žalobkyňa. V dôsledku toho žalobkyňa nemôže tvrdiť, že situácia úverových inštitúcií oprávnených vykonávať investičné činnosti, medzi ktoré patrí aj ona, je porovnateľná so situáciou investičných spoločností, a že v dôsledku toho sa s týmito dvoma typmi inštitúcií musí zaobchádzať rovnako, pokiaľ ide o vylúčenie fiduciárnych záväzkov na účely výpočtu príspevkov ex ante.
96 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že článok 3 bod 11 a článok 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 zavádzajú nerovnosť zaobchádzania medzi inštitúciami so sídlom v Nemecku a inštitúciami so sídlom v členských štátoch, ktoré využili výnimku stanovenú v článku 10 ods. 1 tretej vete smernice 86/635.
97 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s článkom 70 ods. 2 druhým pododsekom písm. b) nariadenia č. 806/2014 a článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 SRB vypočítava základný ročný príspevok pre každú inštitúciu, ako je uvedené v bode 17 vyššie. Tento príspevok je úmerný výške záväzkov dotknutej inštitúcie, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, v porovnaní s celkovými záväzkami, okrem vlastných zdrojov a krytých vkladov, všetkých inštitúcií, ktorým bolo udelené povolenie na území členských štátov zúčastnených v SRM – pokiaľ ide o časť tohto príspevku vypočítanú na úrovni Únie – a všetkých inštitúcií, ktorým bolo udelené povolenie na území členského štátu, v ktorom má dotknutá inštitúcia sídlo – pokiaľ ide o časť uvedeného príspevku vypočítanú na vnútroštátnom základe.
98 Pokiaľ ide o určenie záväzkov, ktoré sa majú zohľadniť na účely tohto výpočtu, treba pripomenúť, že článok 3 bod 11 delegovaného nariadenia 2015/63 definuje „celkové záväzky“ ako „celkové pasíva v zmysle vymedzenia v oddiele 3 smernice 86/635/… alebo v zmysle vymedzenia podľa Medzinárodných štandardov finančného výkazníctva uvedených v nariadení… č. 1606/2002…“.
99 Okrem toho v súlade s článkom 10 ods. 1 smernice 86/635, ktorý je súčasťou oddielu 3 tejto smernice, sa finančné prostriedky, ktoré inštitúcia spravuje vo vlastnom mene, ale v záujme tretích osôb, musia spravidla vykázať v súvahe tejto inštitúcie, ak nadobudla právny titul k príslušným aktívam.
100 Článok 10 ods. 1 tretia veta smernice 86/635 však stanovuje, že členské štáty môžu dotknutým inštitúciám povoliť uvedenie takýchto finančných prostriedkov mimo súvahy za predpokladu, že existujú osobitné pravidlá, akými ich možno vylúčiť z aktív, ktoré sú k dispozícii na rozdelenie v prípade likvidácie inštitúcie.
101 V tejto súvislosti účastníci konania tvrdili, že podľa predpisov prijatých Spolkovou republikou Nemecko na účely dosiahnutia súladu s článkom 10 smernice 86/635 musia byť fiduciárne záväzky úverovej inštitúcie, ako je žalobkyňa, ktorá má povolenie na vykonávanie investičných činností a ktorá má sídlo v tomto štáte, zahrnuté do jej súvahy.
102 Účastníci konania tiež uviedli, že niektoré členské štáty využili možnosť, ktorú ponúka článok 10 ods. 1 tretia veta smernice 86/635, povoliť inštitúciám so sídlom v týchto štátoch vykazovať finančné prostriedky spravované vo vlastnom mene, ale v záujme tretích osôb mimo súvahy.
103 Z toho podľa žalobkyne vyplýva, že ak má inštitúcia sídlo v členskom štáte, ktorý využil možnosť, ktorú ponúka článok 10 ods. 1 tretia veta smernice 86/635, môže záväzky súvisiace s takýmito fiduciárnymi činnosťami vykázať mimo súvahy, v dôsledku čoho sa tieto záväzky nezohľadnia na účely výpočtu jej základného ročného príspevku. Naopak na účely tohto výpočtu sa zohľadňujú fiduciárne záväzky inštitúcií so sídlom v členských štátoch, ktoré nevyužili možnosť vykazovať aktíva a fiduciárne záväzky mimo súvahy, ako je napríklad Nemecko.
104 Dôsledok opísaný v bode 103 vyššie teda vyplýva z uplatnenia článku 70 ods. 2 druhého pododseku písm. b) nariadenia č. 806/2014 v spojení s článkom 103 ods. 2 smernice 2014/59 v zmysle oddielu 3 smernice 86/635, a najmä jej článku 10 ods. 1 tretej vety, ktorý vymedzuje pojem „záväzky“ inštitúcií a zakotvuje možnosť členských štátov zvoliť si rôzne pravidlá, pokiaľ ide o zahrnutie fiduciárnych záväzkov do súvahy inštitúcií.
105 Žalobkyňa však nespochybnila platnosť týchto ustanovení z hľadiska zásady rovnosti zaobchádzania.
106 Okrem toho, ak by sa argumentácia žalobkyne mala chápať tak, že v skutočnosti tvrdí, že článok 3 bod 11 a článok 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že tieto ustanovenia nezohľadňujú rozdiely existujúce medzi účtovnými pravidlami rôznych členských štátov, pokiaľ ide o zahrnutie fiduciárnych záväzkov do súvah inštitúcií, treba uviesť, že zásada rovnosti zaobchádzania nemôže Komisiu splnomocniť na to, aby pri prijímaní delegovaných aktov podľa článku 290 ZFEÚ konala nad rámec splnomocnenia, ktoré jej na základe tohto ustanovenia udelil normotvorca Únie. V dôsledku toho Komisii neprináleží napravovať rozdielne vnútroštátne úpravy vykonávania práva Únie, pokiaľ na to nie je splnomocnená legislatívnym aktom.
107 V prejednávanej veci ani smernica 2014/59, ani nariadenie č. 806/2014 nesplnomocnili Komisiu na harmonizáciu vnútroštátnych účtovných pravidiel, ktoré sa týkajú zahrnutia fiduciárnych záväzkov do súvahy inštitúcií.
108 Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže Komisii vytýkať, že porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že neodstránila existujúce rozdiely, pokiaľ ide o vnútroštátne účtovné pravidlá týkajúce sa zahrnutia týchto záväzkov do tejto súvahy.
109 V každom prípade aj za predpokladu, že by Komisia mohla v článku 3 bode 11 delegovaného nariadenia 2015/63 stanoviť inú definíciu záväzkov, než je definícia uvedená v oddiele 3 smernice 86/635, nevyplývalo by z toho, že článok 3 bod 11 tohto delegovaného nariadenia porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania.
110 Ako totiž vyplýva z judikatúry, zákaz diskriminácie sa nevzťahuje na prípadné rozdiely v zaobchádzaní, ktoré môžu v jednotlivých členských štátoch vyplývať z rozdielov existujúcich medzi právnymi predpismi jednotlivých členských štátov, pokiaľ sú týmito právnymi predpismi rovnakým spôsobom dotknuté všetky osoby patriace do ich pôsobnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júla 2009, Horvath, C‑428/07, EU:C:2009:458, bod 55, a z 19. septembra 2013, Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou, C‑373/11, EU:C:2013:567, bod 35).
111 Hoci je nesporné, že táto zásada vyplynula z výkladu ustanovení práva Únie na účely posúdenia zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy vo vzťahu k zásade zákazu diskriminácie, nemôže to byť inak ani v prípade posúdenia platnosti ustanovenia práva Únie, ktoré členským štátom priznáva mieru voľnej úvahy, na základe ktorej členské štáty prijímajú uvedené rôzne právne úpravy (rozsudok z 19. septembra 2013, Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou, C‑373/11, EU:C:2013:567, bod 36).
112 V prejednávanej veci žalobkyňa netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že dotknutá nemecká právna úprava sa nedotýkala rovnako všetkých osôb, ktoré patria do jej pôsobnosti.
113 Okrem toho prijatie právnej úpravy Únie v konkrétnej oblasti činnosti môže mať rôzne dôsledky pre niektoré hospodárske subjekty vzhľadom na ich individuálnu situáciu alebo na vnútroštátne pravidlá, ktoré sa na nich vzťahujú, pričom takýto dôsledok nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, ak je uvedená právna úprava založená na objektívnych kritériách prispôsobených cieľom, ktoré sleduje (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 19. septembra 2013, Panellinios Syndesmos Viomichanion Metapoiisis Kapnou, C‑373/11, EU:C:2013:567, bod 34 a citovanú judikatúru).
114 V tejto súvislosti žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že článok 3 bod 11 delegovaného nariadenia 2015/63 v rozsahu, v akom odkazuje na oddiel 3 smernice 86/635, nie je založený na objektívnych kritériách, ktoré sú prispôsobené cieľom sledovaným delegovaným nariadením 2015/63.
115 Tvrdenie žalobkyne treba preto zamietnuť.
116 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že bola vystavená nerovnému zaobchádzaniu v porovnaní s úverovými inštitúciami, ktoré vyhotovujú svoju súvahu podľa medzinárodných účtovných noriem, zatiaľ čo ona svoju súvahu podľa týchto noriem nemôže zostaviť, pretože podľa uplatniteľnej nemeckej právnej úpravy môžu zostaviť svoju súvahu výlučne podľa týchto noriem len materské spoločnosti.
117 V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že takéto údajné nerovné zaobchádzanie je dôsledkom uplatnenia pravidla, ktoré je založené na uplatniteľnej nemeckej právnej úprave, a nie na článku 3 bode 11, článku 5 ods. 1 písm. e) alebo článku 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63, ktorých platnosť žalobkyňa spochybňuje.
118 Na druhej strane a v každom prípade, ako uznáva sama žalobkyňa, mohla vypracovať účtovné závierky v súlade s medzinárodnými účtovnými normami, ale rozhodla sa, že tak neurobí z administratívnych a finančných dôvodov. Za týchto podmienok žalobkyňa nemôže namietať nerovné zaobchádzanie z tohto dôvodu.
119 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala, že článok 3 bod 11, článok 5 ods. 1 písm. e) alebo článok 14 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania.
120 V dôsledku toho treba zamietnuť dvanásty žalobný dôvod ako nedôvodný.
[omissis]
B. O žalobných dôvodoch založených na zákonnosti napadnutého rozhodnutia
1. O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63
144 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie tým, že SRB odmietla vylúčiť z výpočtu príspevkov ex ante sumu svojich fiduciárnych záväzkov, porušuje článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63. Argumentácia na podporu tohto žalobného dôvodu sa skladá z dvoch častí.
a) O prvej časti založenej na nezohľadnení skutočnosti, že žalobkyňa spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63
145 Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie tým, že odmietlo vylúčiť z výpočtu príspevkov ex ante sumu jej fiduciárnych záväzkov, porušuje článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63.
146 SRB túto argumentáciu spochybňuje.
147 Ako vyplýva z bodov 39 až 52 vyššie, článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 treba vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vylúčiť fiduciárne záväzky žalobkyne z výpočtu jej príspevku ex ante.
148 Za týchto podmienok sa SRB nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď nevylúčila výšku týchto záväzkov z výpočtu príspevku žalobkyne ex ante.
149 Prvú časť prvého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.
b) O druhej časti týkajúcej sa analogického uplatnenia článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63
150 Žalobkyňa tvrdí, že za predpokladu, že článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 sa má vykladať v tom zmysle, že neumožňuje vylúčiť jej fiduciárne záväzky z výpočtu jej príspevku ex ante, cieľ tohto delegovaného nariadenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality by vyžadovali, aby sa toto ustanovenie analogicky uplatnilo na jej situáciu.
151 SRB túto argumentáciu spochybňuje.
152 Na úvod treba pripomenúť, že podľa judikatúry je uplatnenie článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 na situácie, ktoré možno prirovnať k situáciám, ktorých sa týka, aj keď tieto situácie nespĺňajú všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení, nezlučiteľné so znením uvedeného ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 92).
153 Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 5 ods. 1 delegovaného nariadenia 2015/63 nepriznáva príslušným orgánom diskrečnú právomoc na vylúčenie určitých záväzkov na základe úpravy v závislosti od rizika z príspevkov ex ante uvedených v článku 103 ods. 2 smernice 2014/59, ale naopak, presne uvádza podmienky, za ktorých môžu byť niektoré záväzky vylúčené z výpočtu príspevkov ex ante (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 93).
154 V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, SRB sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď na ňu analogicky neuplatnila článok 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63.
155 Zohľadnenie zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd, nemôže odôvodniť iný výsledok, keďže delegované nariadenie 2015/63 rozlišovalo medzi situáciami, ktoré vykazujú značné osobitosti priamo spojené s rizikami, ktoré predstavujú predmetné záväzky (rozsudok z 3. decembra 2019, Iccrea Banca, C‑414/18, EU:C:2019:1036, bod 95).
156 V každom prípade vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 83 až 120 vyššie žalobkyňa nemôže tvrdiť, že neuplatnenie článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 na základe analógie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.
157 Rovnaký záver platí aj v prípade zásady proporcionality.
158 V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že zásada proporcionality, ktorá predstavuje jednu zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby boli akty inštitúcií Únie vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je potrebné na uskutočnenie týchto cieľov, pričom pokiaľ sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudky zo 4. mája 2016, Philip Morris Brands a i., C‑547/14, EU:C:2016:325, bod 165, a z 20. januára 2021, ABLV Bank/SRB, T‑758/18, EU:T:2021:28, bod 142, pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2010, Vodafone a i., C‑58/08, EU:C:2010:321, bod 51).
159 Pokiaľ ide v prvom rade o primeranosť zohľadnenia fiduciárnych záväzkov žalobkyne pri výpočte jej príspevku ex ante, žalobkyňa nespochybňuje, že zahrnutie jej fiduciárnych záväzkov do výpočtu tohto príspevku prispieva k dosiahnutiu cieľov príspevkov ex ante opísaných v bode 63 vyššie tým, že SRM poskytuje dostatočné finančné zdroje na to, aby mohol plniť svoje funkcie, a nabáda inštitúcie, aby prijímali menej rizikové spôsoby fungovania.
160 V tejto súvislosti sa žalobkyňa obmedzila na uvedenie nepodložených tvrdení.
161 Žalobkyňa totiž na jednej strane tvrdí, že zohľadnenie jej fiduciárnych záväzkov pri výpočte jej príspevku ex ante jej spôsobuje neprijateľnú a zjavne neprimeranú záťaž vo vzťahu k jej veľkosti. Vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 39 až 52 vyššie však takéto tvrdenie nemožno prijať, keďže vylúčenie záväzkov uvedené v článku 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 nezávisí od veľkosti dotknutých inštitúcií, ale od splnenia podmienok uvedených v tomto ustanovení, ktoré nesúvisia s ich veľkosťou.
162 Na druhej strane žalobkyňa tvrdí, že zahrnutie sumy jej fiduciárnych záväzkov do výpočtu jej záväzkov pri stanovení jej príspevku ex ante je v rozpore s kritériami stanovenými v článku 103 ods. 7 smernice 2014/59. V tejto súvislosti stačí konštatovať, že žalobkyňa právne dostatočným spôsobom nevysvetľuje súvislosť medzi týmto argumentom a zásadou proporcionality.
163 Pokiaľ ide ďalej o nevyhnutnosť zohľadnenia fiduciárnych záväzkov žalobkyne pri výpočte jej príspevku ex ante vzhľadom na ciele uvedené v bode 63 vyššie, treba konštatovať, že žalobkyňa v podstate uvádza dve tvrdenia.
164 Po prvé žalobkyňa tvrdí, že zohľadnenie jej fiduciárnych záväzkov nie je potrebné, pretože finančné prostriedky klientov už prijímajú inštitúcie vo forme vkladov a sú chránené ich systémom ochrany vkladov a že existujú dostatočné záruky na to, aby títo klienti boli chránení príslušným zákonom o platobnej neschopnosti. Podľa nej by zohľadnenie jej fiduciárnych záväzkov viedlo k prípadnému dvojitému zohľadneniu týchto záväzkov v rámci výpočtu jej príspevku ex ante.
165 V tejto súvislosti však žalobkyňa nevysvetľuje, aká konkrétna metóda výpočtu príspevkov ex ante je pre inštitúcie menej obmedzujúca, pričom je vhodná na dosiahnutie cieľov uvedených v bode 63 vyššie rovnako účinným spôsobom, najmä kompenzáciou zníženia dostupných finančných prostriedkov v SRF, ktoré by bolo spôsobené takýmto vylúčením.
166 Ďalej žalobkyňa v každom prípade neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť tvrdenie SRB uvedené v bode 79 vyššie, podľa ktorého na to, aby finančné prostriedky klientov boli chránené systémom ochrany vkladov, je nevyhnutné, aby dotknuté inštitúcie ponúkajúce produkty mali svoje sídlo v členskom štáte a aby klienti do takýchto inštitúcií nevložili viac ako 100 000 eur.
167 Pokiaľ ide napokon o tvrdenie žalobkyne založené na tom, že zohľadnenie jej fiduciárnych záväzkov by viedlo k údajnému dvojitému zohľadneniu týchto záväzkov pri výpočte jej príspevku ex ante, stačí konštatovať, že žalobkyňa neuvádza žiadny argument, ktorý by naznačoval, že Komisia chcela článkom 5 ods. 1 písm. e) delegovaného nariadenia 2015/63 úplne vylúčiť akúkoľvek formu dvojitého započítania záväzkov.
168 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že zohľadnenie jej fiduciárnych záväzkov pri výpočte jej príspevku ex ante nespĺňa kritérium nevyhnutnosti, pretože v prípade platobnej neschopnosti by jej klienti mali právo na oddelenie fiduciárnych aktív, ktoré spravuje, čo preukazuje, že existujú dostatočné záruky ochrany týchto klientov.
169 Na jednej strane túto argumentáciu treba zamietnuť z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v bode 165 vyššie.
170 Na druhej strane a v každom prípade žalobkyňa nepreukázala, že aktíva a likvidita jej klientov by boli v prípade platobnej neschopnosti kryté zárukami, ktoré sú porovnateľné so zárukami pokrývajúcimi aktíva a likviditu klientov investičných spoločností, ako je uvedené v bodoch 75 až 77 vyššie.
171 Napokon žalobkyňa nepredložila Všeobecnému súdu žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by preukázal, že zahrnutie jej fiduciárnych záväzkov do výpočtu jej príspevku ex ante by spôsobilo zjavne neprimerané nevýhody vo vzťahu k cieľom uvedeným v bode 63 vyššie.
172 Za týchto podmienok treba zamietnuť druhú časť prvého žalobného dôvodu, a teda aj tento žalobný dôvod ako celok.
[omissis]
6. O odôvodnení určenia ročnej cieľovej úrovne
240 Na úvod treba pripomenúť, že chýbajúce alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Únie môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (pozri rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 34 a citovanú judikatúru). Všeobecný súd teda môže, či dokonca musí zohľadniť aj iné nedostatky odôvodnenia, ako sú tie, na ktoré sa odvoláva žalobkyňa, najmä ak tieto nedostatky vyjdú najavo v priebehu konania.
241 V prejednávanej veci Všeobecný súd zastáva názor, že mu prináleží preskúmať ex offo, či SRB neporušila svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne.
242 Na tento účel boli účastníci konania opatreniami na zabezpečenie priebehu konania na pojednávaní vypočutí v súvislosti so všetkými prípadnými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne.
243 Vzhľadom na tieto spresnenia je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 musia na konci úvodného obdobia ôsmich rokov od 1. januára 2016 (ďalej len „úvodné obdobie“) finančné prostriedky dostupné v SRF dosiahnuť konečnú cieľovú úroveň, ktorá predstavuje minimálne 1 % sumy krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých členských štátov zúčastnených v SRM (ďalej len „konečná cieľová úroveň“).
244 Podľa článku 69 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 sa počas úvodného obdobia príspevky ex ante časovo rozložia čo možno najrovnomernejšie, až kým sa nedosiahne konečná cieľová úroveň uvedená v bode 243 vyššie, ale s náležitým ohľadom na fázu hospodárskeho cyklu a na možný vplyv procyklických príspevkov na finančnú situáciu inštitúcií.
245 Článok 70 ods. 2 nariadenia č. 806/2014 stanovuje, že príspevky, ktoré majú každoročne uhradiť všetky inštitúcie povolené na území všetkých členských štátov zúčastnených v SRM, nepresiahnu 12,5 % konečnej cieľovej úrovne.
246 Pokiaľ ide o spôsob výpočtu príspevkov ex ante, v článku 4 ods. 2 delegovaného nariadenia 2015/63 sa stanovuje, že SRB určí ich výšku na základe ročnej cieľovej úrovne, pričom zohľadní konečnú cieľovú úroveň, a na základe priemernej výšky krytých vkladov v predchádzajúcom roku, vypočítanej každý štvrťrok, všetkých inštitúcií povolených na území všetkých členských štátov zúčastnených v SRM.
247 Podobne podľa článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81 SRB vypočíta príspevok ex ante pre každú inštitúciu na základe ročnej cieľovej úrovne, ktorá sa stanoví podľa konečnej cieľovej úrovne a v súlade s metódou stanovenou v delegovanom nariadení 2015/63.
248 V prejednávanej veci, ako vyplýva z odôvodnenia 48 napadnutého rozhodnutia, SRB určila ročnú cieľovú úroveň príspevku na obdobie 2021 na 11 287 677 212,56 eura.
249 V odôvodneniach 36 a 37 napadnutého rozhodnutia SRB v podstate vysvetlila, že ročná cieľová úroveň musí byť určená na základe analýzy vývoja krytých vkladov v predchádzajúcich rokoch, akéhokoľvek relevantného vývoja ekonomickej situácie a na základe analýzy ukazovateľov týkajúcich sa fázy hospodárskeho cyklu a vplyvu procyklických príspevkov na finančnú situáciu inštitúcií. SRB preto považovala za vhodné stanoviť koeficient na základe tejto analýzy a finančných prostriedkov dostupných v SRF (ďalej len „koeficient“). SRB tento koeficient potom uplatnila na jednu osminu priemernej hodnoty krytých vkladov v roku 2020, aby sa dosiahla ročná cieľová úroveň.
250 SRB opísala postup pri určení koeficientu v odôvodneniach 38 až 47 napadnutého rozhodnutia.
251 V odôvodnení 38 napadnutého rozhodnutia SRB konštatovala nepretržitý rastúci trend krytých vkladov pri všetkých inštitúciách v členských štátoch zúčastnených v SRM. Konkrétne priemer týchto vkladov na rok 2020 vypočítavaný každý štvrťrok predstavoval 6,689 bilióna eur.
252 V odôvodneniach 40 a 41 napadnutého rozhodnutia SRB prezentovala predpokladaný vývoj krytých vkladov na zostávajúce tri roky úvodného obdobia, t. j. od roku 2021 do roku 2023. Odhadovala, že ročná miera rastu krytých vkladov bude na konci úvodného obdobia v rozpätí od 4 % do 7 %.
253 Z odôvodnení 42 až 45 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že SRB poskytla analýzu fázy hospodárskeho cyklu a možných procyklických účinkov, ktoré by mohli mať príspevky ex ante na finančnú situáciu inštitúcií. Na tento účel uviedla, že zohľadnila viaceré ukazovatele, ako napríklad prognózu Komisie týkajúcu sa rastu hrubého domáceho produktu a prognózy Európskej centrálnej banky v tejto súvislosti alebo tok úverov do súkromného sektora vyjadrený ako percento hrubého domáceho produktu.
254 V odôvodnení 46 napadnutého rozhodnutia SRB dospela k záveru, že hoci možno odôvodnene očakávať ďalší rast krytých vkladov v bankovej únii, tempo rastu bude nižšie ako v roku 2020. V tejto súvislosti SRB v odôvodnení 47 napadnutého rozhodnutia uviedla, že zaujala „konzervatívny prístup“, pokiaľ ide o mieru rastu krytých vkladov v nasledujúcich rokoch až do roku 2023.
255 Vzhľadom na tieto úvahy SRB v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia stanovila hodnotu koeficientu na 1,35 %. Následne vypočítala ročnú cieľovú úroveň vynásobením priemernej sumy krytých vkladov v roku 2020 týmto koeficientom a výsledok tohto výpočtu vydelila ôsmimi, podľa nasledujúceho matematického vzorca uvedeného v odôvodnení 48 uvedeného rozhodnutia:
„Úroveň0 [výška ročnej cieľovej úrovne] = Celková výška krytých vkladov2020 * 0,0135 * ⅛ = 11 287 677 212,56 eura“.
256 SRB však na pojednávaní uviedla, že ročnú cieľovú úroveň na príspevkové obdobie 2021 určila nasledujúcim spôsobom.
257 Po prvé na základe analýzy budúceho vývoja SRB stanovila predpokladanú výšku krytých vkladov všetkých inštitúcií povolených na území všetkých členských štátov zúčastnených v SRM na konci úvodného obdobia približne na 7,5 bilióna eur. K tejto sume dospela na základe zohľadnenia priemernej hodnoty krytých vkladov v roku 2020, konkrétne 6,689 bilióna eur, ročnej miery rastu krytých vkladov vo výške 4 %, ako aj počtu príspevkových období zostávajúcich do konca úvodného obdobia, v tomto prípade troch príspevkových období.
258 Po druhé v súlade s článkom 69 ods. 1 nariadenia č. 806/2014 SRB vypočítala 1 % z týchto 7,5 bilióna eur, aby dospela k odhadovanej výške konečnej cieľovej úrovne, ktorá sa má dosiahnuť do konca úvodného obdobia, t. j. približne 75 miliárd eur.
259 Po tretie SRB od tejto sumy odpočítala finančné zdroje, ktoré už boli k dispozícii SRF v roku 2021, t. j. približne 42 miliárd eur, aby sa dospelo k sume, ktorá zostala na výber počas zostávajúcich príspevkových období do konca úvodného obdobia, t. j. od roku 2021 do roku 2023. Táto suma bola vo výške približne 33 miliárd eur.
260 Po štvrté túto poslednú sumu vydelila tromi a následne ju rovnomerne rozdelila medzi tri zostávajúce príspevkové obdobia. Ročná cieľová úroveň pre príspevkové obdobie 2021 bola teda určená vo výške uvedenej v bode 248 vyššie, t. j. približne 11,287 miliardy eur.
261 Na pojednávaní SRB tiež uviedla, že zverejnila informácie, na ktorých bola založená metóda opísaná v bodoch 257 až 260 vyššie a ktoré umožnili žalobkyni pochopiť metódu, na základe ktorej bola určená ročná cieľová úroveň. Najmä spresnila, že v máji 2021, t. j. po prijatí napadnutého rozhodnutia, ale pred podaním tejto žaloby, zverejnila na svojich internetových stránkach informačný list s názvom „Fact Sheet 2021“ (ďalej len „informačný list“), ktorý uvádzal odhadovanú výšku konečnej cieľovej úrovne. SRB tiež uviedla, že výška finančných prostriedkov dostupných v SRF bola dostupná aj na jej internetovej stránke, ako aj v rámci iných verejných zdrojov, a to dávno pred prijatím napadnutého rozhodnutia.
262 Pokiaľ ide o obsah povinnosti odôvodnenia, z judikatúry vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia prijatého inštitúciou alebo orgánom Únie musí byť najmä bez vnútorných rozporov, aby dotknuté strany mohli byť informované o skutočných dôvodoch tohto rozhodnutia s cieľom brániť svoje práva pred príslušným súdom a aby tento súd mohol vykonať preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, EU:C:2008:392, bod 169 a citovanú judikatúru; z 22. septembra 2005, Suproco/Komisia, T‑101/03, EU:T:2005:336, body 20 a 45 až 47, a zo 16. decembra 2015, Grécko/Komisia, T‑241/13, EU:T:2015:982, bod 56).
263 Podobne, ak autor napadnutého rozhodnutia poskytne v priebehu konania pred súdom Únie určité vysvetlenia týkajúce sa odôvodnenia tohto rozhodnutia, tieto vysvetlenia musia byť v súlade s odôvodnením tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 22. septembra 2005, Suproco/Komisia, T‑101/03, EU:T:2005:336, body 45 až 47, a z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia, T‑95/15, EU:T:2016:722, body 54 a 55).
264 Ak nie sú úvahy uvedené v napadnutom rozhodnutí v súlade s vysvetleniami poskytnutými v priebehu súdneho konania, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa funkcie uvedené v bodoch 217 až 218 vyššie. Takýto nesúlad predovšetkým bráni jednak dotknutým osobám, aby sa pred podaním žaloby oboznámili so skutočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a pripravili si k nemu svoju obhajobu, a jednak súdu Únie, aby identifikoval dôvody, ktoré boli skutočným právnym základom tohto rozhodnutia, a preskúmal ich súlad s uplatniteľnými pravidlami.
265 Nakoniec je potrebné pripomenúť, že ak SRB prijme rozhodnutie, ktorým stanoví príspevky ex ante, musí dotknutým inštitúciám oznámiť metódu výpočtu týchto príspevkov (pozri rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Landesbank Baden‑Württemberg a SRB, C‑584/20 P a C‑621/20 P, EU:C:2021:601, bod 122).
266 To isté musí platiť aj pre metódu určenia ročnej cieľovej úrovne, pretože táto výška je v systéme takéhoto rozhodnutia rozhodujúca. Ako totiž vyplýva z článku 4 vykonávacieho nariadenia 2015/81, metóda výpočtu príspevkov ex ante spočíva v rozdelení uvedenej sumy medzi všetky dotknuté inštitúcie, takže jej zvýšenie alebo zníženie vedie k zodpovedajúcemu zvýšeniu alebo zníženiu príspevku ex ante každej z týchto inštitúcií.
267 Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci je SRB povinná vysvetliť inštitúciám prostredníctvom napadnutého rozhodnutia metódu určenia ročnej cieľovej úrovne, tieto vysvetlenia musia byť v súlade s vysvetleniami, ktoré SRB poskytla v priebehu konania pred súdom, a musia sa týkať skutočne použitej metódy.
268 V prejednávanej veci však nejde o takýto prípad.
269 V prvom rade treba totiž uviesť, že v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia sa uvádza matematický vzorec, ktorý údajne slúžil ako základ na určenie ročnej cieľovej úrovne. Ako bolo vysvetlené na pojednávaní, ukázalo sa však, že tento vzorec neobsahuje prvky metódy, ktorú SRB skutočne použila. Ako totiž vyplýva z bodov 257 až 260 vyššie, SRB dospela k ročnej cieľovej úrovni podľa tejto metódy tak, že od konečnej cieľovej úrovne odpočítala finančné prostriedky dostupné v SRF, aby vypočítala sumu, ktorú zostávalo vybrať do konca úvodného obdobia, a túto sumu vydelila tromi. Tieto dve fázy výpočtu však nie sú zohľadnené v uvedenom matematickom vzorci.
270 Tento záver navyše nemožno spochybniť ani tvrdením SRB, že v máji 2021 zverejnila informačný list, ktorý obsahoval rozpätie uvádzajúce potenciálne konečné cieľové úrovne a na svojej internetovej stránke aj výšku finančných prostriedkov dostupných v SRF. Bez ohľadu na otázku, či žalobkyňa skutočne tieto sumy poznala, totiž tieto sumy samy osebe neumožňovali pochopiť, že SRB skutočne uplatnila obidve operácie uvedené v bode 269 vyššie, pričom navyše treba uviesť, že matematický vzorec stanovený v odôvodnení 48 napadnutého rozhodnutia ich dokonca ani nespomína.
271 Podobné nezrovnalosti sa týkajú aj spôsobu určenia koeficientu vo výške 1,35 %, napriek tomu, že v matematickom vzorci uvedenom v bode 255 vyššie zohráva zásadnú úlohu. Tento koeficient možno totiž chápať tak, že je okrem iných parametrov založený na predpokladanom raste krytých vkladov počas zostávajúcich rokov úvodného obdobia. Ako však SRB uznala na pojednávaní, tento koeficient bol stanovený tak, aby mohol odôvodniť výsledok výpočtu výšky ročnej cieľovej úrovne, t. j. po tom, čo SRB vypočítala túto sumu na základe štyroch krokov uvedených v bodoch 257 až 260 vyššie, najmä vydelením sumy vyplývajúcej z odpočítania finančných prostriedkov dostupných v SRF od konečnej cieľovej úrovne tromi. Tento postup však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.
272 Okrem toho treba pripomenúť, že podľa informačného listu sa odhadovaná konečná cieľová úroveň pohybovala v rozmedzí 70 a 75 miliárd eur. Toto rozpätie pritom zjavne nie je v súlade s rozpätím miery rastu krytých vkladov od 4 % do 7 % uvedeným v odôvodnení 41 napadnutého rozhodnutia. SRB totiž na pojednávaní uviedla, že na účely určenia ročnej cieľovej úrovne zohľadnila mieru rastu krytých vkladov vo výške 4 % – čo je najnižšia miera z tohto druhého rozpätia – a že tak dospela k odhadovanej konečnej cieľovej úrovni vo výške 75 miliárd eur, ktorá predstavuje najvyššiu hodnotu prvého rozpätia. Zdá sa teda, že medzi týmito dvoma rozpätiami existuje nesúlad. Po prvé rozpätie týkajúce sa miery vývoja krytých vkladov zahŕňa aj hodnoty vyššie ako 4 %, ktorých použitie by však viedlo k vyššej odhadovanej konečnej cieľovej úrovni, ako sú hodnoty zahrnuté v rozpätí týkajúcom sa tejto cieľovej úrovne. Po druhé žalobkyňa nemôže pochopiť, prečo SRB zahrnula do rozpätia týkajúceho sa uvedenej cieľovej úrovne sumy nižšie ako 75 miliárd eur. Na dosiahnutie tejto cieľovej úrovne by bolo totiž potrebné uplatniť mieru nižšiu ako 4 %, ktorá však nie je zahrnutá v rozpätí týkajúcom sa miery rastu krytých vkladov. Za týchto okolností žalobkyňa nebola schopná určiť spôsob, akým SRB použila rozpätie týkajúce sa miery rastu týchto vkladov na výpočet odhadovanej konečnej cieľovej úrovne.
273 Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne, metóda skutočne použitá SRB, ako ju opísala na pojednávaní, nezodpovedá metóde opísanej v napadnutom rozhodnutí, takže ani inštitúcie, ani Všeobecný súd nemohli zistiť skutočné dôvody určenia tejto cieľovej úrovne na základe napadnutého rozhodnutia.
274 Vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatky odôvodnenia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne. Napadnuté rozhodnutie preto treba z tohto dôvodu zrušiť.
C. Záver
275 Po posúdení Všeobecným súdom ex offo, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatky odôvodnenia, pokiaľ ide o určenie ročnej cieľovej úrovne. Keďže tieto nedostatky môžu samy osebe odôvodniť zrušenie tohto rozhodnutia, treba toto rozhodnutie zrušiť v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne.
[omissis]
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma rozšírená komora)
rozhodol takto:
1. Rozhodnutie Jednotnej rady pre riešenie krízových situácií (SRB) SRB/ES/2021/22 zo 14. apríla 2021 o výpočte príspevkov ex ante na rok 2021 do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií sa zrušuje v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Max Heinr. Sutor OHG.
2. Účinky rozhodnutia SRB/ES/2021/22 zostávajú zachované v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie týka spoločnosti Max Heinr. Sutor OHG, až do nadobudnutia platnosti nového rozhodnutia SRB, ktorým sa stanoví príspevok ex ante tejto inštitúcie do Jednotného fondu na riešenie krízových situácií na rok 2021, a to v primeranej lehote, ktorá nepresiahne šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku.
3. SRB znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Max Heinr. Sutor OHG.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. mája 2024.
Podpisy