ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (odvolacia komora)

z 12. júla 2011 (*)

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci – Vzájomné odvolanie – Psychické obťažovanie – Článok 12a služobného poriadku – Oznámenie o politike v oblasti psychického obťažovania na Komisii – Povinnosť administratívy poskytnúť pomoc – Článok 24 služobného poriadku – Rozsah – Žiadosť o pomoc – Dočasné opatrenia na odsun – Povinnosť starostlivosti – Zodpovednosť – Návrh na náhradu škody – Neobmedzená právomoc – Podmienky vykonania – Správa o služobnom postupe – Žaloba o neplatnosť – Záujem na konaní“

Vo veci T‑80/09 P,

ktorej predmetom je odvolanie podané proti rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 9. decembra 2008, Q/Komisia (F‑52/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑263 a II‑A‑1‑1485), a ktoré smeruje k zrušeniu tohto rozsudku,

Európska komisia, v zastúpení: V. Joris, D. Martin a B. Eggers, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka,

ďalší účastník konania:

Q, bývalá úradníčka Európskej komisie, bydliskom v Domsjö (Švédsko), v zastúpení: S. Rodrigues a Y. Minatchy, advokáti,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora),

v zložení: predseda komory M. Jaeger, sudcovia I. Pelikánová (spravodajkyňa) a A. Dittrich,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 21. januára 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Vo svojom odvolaní podanom podľa článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora Európska komisia navrhuje zrušenie rozsudku Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 9. decembra 2008, Q/Komisia (F‑52/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑263 a II‑A‑1‑1485, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zrušil jej fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, ktorú 3. mája 2004 podala Q podľa článku 24 Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev (ďalej len „žiadosť o pomoc“ a „služobný poriadok“) v rozsahu, v akom malo toto rozhodnutie za následok odmietnutie prijať dočasné opatrenie na odsun, a zaviazal ju zaplatiť žalobkyni Q sumu 15 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nezákonnosti tohto rozhodnutia, ako aj z toho, že administratíva si nesplnila povinnosť starostlivosti.

 Skutkové okolnosti

2        Skutkové okolnosti sú opísané v bodoch 18 až 101 napadnutého rozsudku.

 Prvostupňové konanie a napadnutý rozsudok

3        Žalobkyňa Q návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. júla 2005 podala žalobu, v ktorej sa v podstate domáhala po prvé zrušenia fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o pomoc, po druhé zrušenia jej správ o služobnom postupe vypracovaných za obdobia od 1. januára 2003 do 31. októbra 2003 a od 1. novembra 2003 do 31. decembra 2003 (ďalej len „SSP 2003“), po tretie toho, aby bola Komisia zaviazaná nahradiť jej škodu. Žaloba bola pôvodne zaregistrovaná v kancelárii Súdu prvého stupňa pod spisovou značkou T‑252/05.

4        Uznesením z 15. decembra 2005 Súd prvého stupňa v zmysle článku 3 ods. 3 rozhodnutia Rady 2004/752/ES, Euratom z 2. novembra 2004, ktorým sa zriaďuje Súd pre verejnú službu Európskej únie (Ú. v. EÚ L 333, s. 7), postúpil prejednávanú vec Súdu pre verejnú službu. Žaloba bola na tomto súde zaregistrovaná pod spisovou značkou F‑52/05.

5        V napadnutom rozsudku Súd pre verejnú službu čiastočne vyhovel žalobe a zrušil fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, v rozsahu, v akom malo toto rozhodnutie za následok odmietnutie prijať dočasné opatrenie na odsun, a zaviazal Komisiu, aby žalobkyni Q zaplatila sumu 18 000 eur ako náhradu škody. V zostávajúcej časti súd žalobu zamietol.

 Konanie na Všeobecnom súde a návrhy účastníkov konania

6        Podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. februára 2009 Komisia podala odvolanie, na základe ktorého sa začalo toto konanie.

7        Dňa 9. júna 2009 Q podala svoje vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom tiež podala proti napadnutému rozsudku vzájomné odvolanie. Okrem toho podala žiadosť o priznanie anonymity, ktorej kancelária okamžite vyhovela.

8        Listom podaným 24. júna 2009 Komisia podala žiadosť o predloženie krátkej repliky.

9        Rozhodnutím z 3. júla 2009 predseda odvolacej komory tejto žiadosti vyhovel.

10      Dňa 24. augusta 2009 Komisia podala repliku, v ktorej sa vyjadrila aj ku vzájomnému odvolaniu v súlade s článkom 143 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

11      Listom podaným 24. septembra 2009 Q podala žiadosť o predloženie doplnenia vzájomného odvolania.

12      Rozhodnutím zo 6. októbra 2009 predseda odvolacej komory tejto žiadosti vyhovel.

13      Dňa 15. októbra 2009 podala Q dupliku.

14      Dňa 13. novembra 2009 podala Q doplnenie vzájomného odvolania.

15      Dňa 5. januára 2010 podala Komisia vyjadrenie k doplneniu vzájomného odvolania. V ten istý deň bola písomná časť konania ukončená.

16      Listom podaným 11. februára 2010 podala Q podľa článku 146 rokovacieho poriadku návrh, aby bola vypočutá v rámci ústnej časti konania.

17      Na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol Všeobecný súd (odvolacia komora) o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrenia na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré mali odpovedať na pojednávaní.

18      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté počas pojednávania 21. januára 2011. Odpovede na písomné otázky Všeobecného súdu boli zaprotokolované v zápisnici z pojednávania.

19      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom v ňom bolo vyhovené druhému žalobnému dôvodu prvostupňovej žaloby založenému na nezákonnosti fiktívneho rozhodnutia, ktorým bolo odmietnuté prijatie dočasného opatrenia na odsun, ako aj návrhom obsiahnutým v tejto žalobe a smerujúcim k náhrade ujmy vyplývajúcej z uvedenej nezákonnosti a z toho, že administratíva si nesplnila povinnosť starostlivosti,

–        zamietol vzájomné odvolanie,

–        zamietol prvostupňovú žalobu alebo subsidiárne vrátil vec Súdu pre verejnú službu,

–        rozhodol podľa právnej úpravy o trovách konania na Súde pre verejnú službu, ako aj konania o hlavnom odvolaní alebo subsidiárne vyhradil rozhodnutie o trovách konania na Súde pre verejnú službu, ako aj konania o hlavnom odvolaní, na neskôr,

–        zaviazal Q na náhradu trov konania o vzájomnom odvolaní.

20      Q navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol hlavné odvolanie ako neprípustné a v každom prípade ako nedôvodné,

–        vyhlásil vzájomné odvolanie za prípustné,

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        vyhovel jej návrhom na zrušenie a náhradu škody obsiahnutým v prvostupňovej žalobe,

–        zaviazal Komisiu na náhradu všetkých trov konania.

 O hlavnom odvolaní

21      Cieľom hlavného odvolania podaného podľa článku 9 prílohy I Štatútu Súdneho dvora je zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom zrušil fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc v časti, v akej malo toto rozhodnutie za následok odmietnutie prijatia dočasného opatrenia na odsun, a zaviazal Komisiu zaplatiť žalobkyni Q sumu 15 500 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nezákonnosti tohto rozhodnutia, ako aj z toho, že administratíva si nesplnila povinnosť starostlivosti.

 O prípustnosti

22      Q namieta prípustnosť hlavného odvolania z dôvodu, že v rámci dvoch odvolacích dôvodov uvádzaných na jeho podporu Komisia navrhuje odvolaciemu súdu, aby znovu rozhodol o skutkovom stave, ktorý s konečnou platnosťou posúdil prvostupňový súd. Na jednej strane nie je prípustné, aby Komisia v rámci prvého odvolacieho dôvodu uvedeného v hlavnom odvolaní navrhovala, aby odvolací súd preskúmal posúdenie, na základe ktorého sa Súd pre verejnú službu domnieval, že jej má byť priznaná náhrada za nemajetkovú ujmu, ktorá jej bola spôsobená porušením povinnosti starostlivosti zo strany Komisie, ktoré odhalili niektoré konania uvedené v žiadosti o pomoc. Na druhej strane nie je prípustné, aby Komisia v rámci druhého odvolacieho dôvodu uvedeného v hlavnom odvolaní nepriamo napádala na odvolacom súde so zreteľom na dôkazy obsiahnuté v spise posúdenie, na základe ktorého sa prvostupňový súd domnieval, že za daných okolností je fiktívne rozhodnutie, ktorým Komisia odmietla prijať dočasné opatrenie na odsun, spôsobilé založiť mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva.

23      Komisia navrhuje zamietnutie námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla Q.

24      Podľa článku 225a ES a článku 11 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora sa odvolanie na Všeobecný súd obmedzuje len na právne otázky a musí sa zakladať na dôvodoch založených na nepríslušnosti Súdu pre verejnú službu, porušení procesných pravidiel pred týmto súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov dotknutého účastníka konania, alebo porušení práva Spoločenstva Súdom pre verejnú službu. Článok 138 ods. 1 prvý pododsek písm. c) rokovacieho poriadku okrem toho stanovuje, že odvolanie musí obsahovať uplatnené právne dôvody a tvrdenia.

25      Z už uvedených ustanovení vyplýva, že odvolanie môže byť založené len na dôvodoch týkajúcich sa porušenia právnych noriem a vylúčené je akékoľvek posudzovanie skutkového stavu. Len prvostupňový súd má právomoc jednak zisťovať skutkový stav okrem prípadu, v ktorom by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z jemu predloženého spisového materiálu, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Posúdenie skutkového stavu preto s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených prvostupňovému súdu nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu odvolacieho súdu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. marca 2008, Rossi Ferreras/Komisia, T‑107/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑5 a II‑B‑1‑31, bod 29 a citovanú judikatúru).

26      V tomto prípade Komisia prostredníctvom prvého odvolacieho dôvodu zohľadňovaného v jeho dvoch častiach a prostredníctvom druhého odvolacieho dôvodu nenavrhuje odvolaciemu súdu, aby opätovne preskúmal skutkový stav, ktorý už zistil a posúdil prvostupňový súd.

27      V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia vytýka Súdu pre verejnú službu, že v napadnutom rozsudku porušil podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania tak, ako ju vyložil Súdny dvor v rozsudku zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia (C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, body 43 a 44), a Súd prvého stupňa v rozsudku z 10. decembra 2008, Nardone/Komisia (T‑57/99, Zb. VS s. I‑A‑2‑83 a II‑A‑2‑505, body 162 až 164).

28      Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu teda nastoľuje právnu otázku a v tomto rozsahu musí byť vyhlásená za prípustnú.

29      Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu zahŕňa v podstate tri hlavné výhrady.

30      Prvá výhrada sa zakladá na tom, že v napadnutom rozsudku Súd pre verejnú službu porušil články 90 a 91 služobného poriadku, pretože priznal Q náhradu škody na základe, ktorý nebol uplatnený ani v žiadosti v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ani v sťažnosti v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ani v prvostupňovej žalobe. Na pojednávaní Komisia spresnila, že to znamená, že Súdu pre verejnú službu vytýka, že rozhodol ultra petitum, keďže zmenil predmet sporu.

31      Druhá výhrada vychádza z porušenia povinnosti odôvodniť rozsudky, pretože Súd pre verejnú službu neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k tomu, že určité skutky uvedené v žiadosti o pomoc, zohľadňované v ich súhrne, právne kvalifikoval ako nesprávny služobný postup spôsobilý založiť zodpovednosť Spoločenstva.

32      Napokon tretia výhrada, ktorá je subsidiárnou voči druhej výhrade, sa zakladá na tom, že Súd pre verejnú službu sa dopustil pochybenia pri právnej kvalifikácii niektorých skutkov uvedených v žiadosti o pomoc tým, že ich súhrnne posúdil ako nesprávny služobný postup spôsobilý založiť zodpovednosť Spoločenstva.

33      Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu teda nastoľuje právne otázky a v tomto rozsahu musí byť vyhlásená za prípustnú.

34      Napokon prostredníctvom druhého odvolacieho dôvodu Komisia vytýka Súdu pre verejnú službu, že porušil podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, články 7 a 24 služobného poriadku a povinnosť odôvodniť rozsudky, pretože v bode 2 výroku napadnutého rozsudku čiastočne vyhovel návrhom Q na náhradu ujmy vyplývajúcej z nezákonnosti fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, po tom, čo v bodoch 250, 251 a 254 napadnutého rozsudku rozhodol, že podmienka spočívajúca v existencii protiprávneho správania bola splnená z dôvodu nezákonnosti fiktívneho rozhodnutia Komisie, ktoré malo za následok odmietnutie prijať dočasné opatrenie na odsun tak, ako sa konštatuje v bodoch 209 až 214 napadnutého rozsudku, ako aj z dôvodu omeškania pri začatí správneho vyšetrovania.

35      Druhý odvolací dôvod teda nastoľuje právne otázky a v tomto rozsahu musí byť vyhlásený za prípustný.

36      Z uvedeného vyplýva, že námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla Q, treba zamietnuť v rozsahu, v akom smeruje proti hlavnému odvolaniu a odvolacím dôvodom alebo ich častiam, o ktoré sa toto odvolanie opiera.

 O veci samej

37      Z bodov 27, 29 až 32 a 34 vyššie vyplýva, že Komisia na podporu hlavného odvolania uvádza prvý dôvod, ktorý sa vo svojej prvej časti zakladá na porušení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania a vo svojej druhej časti na porušení článkov 90 a 91 služobného poriadku, povinnosti odôvodniť rozsudky a podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania, ako aj druhý dôvod vychádzajúci z porušenia podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania, z porušenia článkov 7 a 24 služobného poriadku a z porušenia povinnosti odôvodniť rozsudky.

 O prvej časti prvého dôvodu založenej na porušení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania

–       Tvrdenia účastníkov konania

38      Komisia vytýka Súdu pre verejnú službu, že rozhodol, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúca v existencii protiprávneho správania je splnená, bez toho, aby v súlade s uplatniteľnou judikatúrou zistil existenciu dostatočne závažného porušenia právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom (rozsudky Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, body 43 a 44, a Nardone/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, body 162 až 164).

39      Q navrhuje zamietnutie prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, keďže táto časť sa opiera o judikatúru vyplývajúcu z rozsudku Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, ktorá sa neuplatňuje na spor v oblasti verejnej služby.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

40      Spor o náhradu škody medzi úradníkom a inštitúciou, ku ktorej patrí alebo patril, je v prípade, ak má táto škoda svoj pôvod v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý spája dotknutú osobu a inštitúciu, v pôsobnosti článku 236 ES a článkov 90 a 91 služobného poriadku a nachádza sa, najmä pokiaľ ide o prípustnosť, mimo pôsobnosti tak článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES, ako aj článku 46 Štatútu Súdneho dvora (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 26. júna 2009, Marcuccio/Komisia, T‑114/08 P, bod 12 a citovanú judikatúru).

41      Samotný služobný poriadok je autonómnym nástrojom, ktorého jediným účelom je upravovať právne vzťahy medzi inštitúciami a ich úradníkmi tým, že im priznáva vzájomné práva a ukladá vzájomné povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. februára 2006, Adam/Komisia, T‑342/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑23 a II‑A‑2‑107, bod 34). Služobný poriadok tak vo vzťahoch medzi inštitúciami a ich úradníkmi vytvoril rovnováhu vzájomných práv a povinností, ktorú nesmú narušiť ani inštitúcie, ani úradníci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 31. mája 1988, Rousseau/Dvor audítorov, 167/86, Zb. s. 2705, bod 13, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. apríla 1996, Kyrpitsis/CES, T‑13/95, Zb. VS s. I‑A‑167 a II‑503, bod 52). Táto rovnováha vzájomných práv a povinností má v podstate chrániť vzťah dôvery, ktorý musí existovať medzi inštitúciami a ich úradníkmi, aby bolo európskym občanom garantované riadne plnenie úloh vo všeobecnom záujme, ktoré sú zverené inštitúciám (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 6. marca 2001, Connolly/Komisia, C‑274/99 P, Zb. s. I‑1611, body 44 až 47).

42      Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že v sporoch vyplývajúcich zo vzťahov medzi inštitúciami a ich úradníkmi sa priznáva právo na náhradu, ak sú splnené tri podmienky, a to protiprávnosť správania vytýkaného inštitúciám, vznik škody a príčinný vzťah medzi správaním a uvádzanou ujmou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. februára 1994, Latham/Komisia, T‑82/91, Zb. VS s. I‑A‑15 a II‑61, bod 72; uznesenie Súdu prvého stupňa z 24. apríla 2001, Pierard/Komisia, T‑172/00, Zb. VS s. I‑A‑91 a II‑429, bod 34, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Combescot/Komisia, T‑249/04, Zb. VS s. I‑A‑2‑181 a II‑A‑2‑1219, I‑A‑2‑181 a II‑A‑2‑1219, bod 49).

43      Toto riešenie nie je spochybnené rozsudkom Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaným v bode 27 vyššie, ktorý v snahe o harmonizáciu rôznych úprav zodpovednosti v prípade podmienky spočívajúcej v protiprávnosti správania vytýkaného inštitúciám vyžaduje, aby bolo preukázané dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom. Z bodov 39 až 43 rozsudku Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaného v bode 27 vyššie, totiž vyplýva, že táto osobitná požiadavka, ako aj snaha o harmonizáciu, ktorá ju odôvodňuje, sa týkajú iba mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva podľa článku 288 druhého odseku ES a zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Spoločenstva.

44      Rozdiel medzi podmienkami zodpovednosti Spoločenstva za škody spôsobené jeho úradníkom a bývalým úradníkom porušením ustanovení služobného poriadku a podmienkami, ktoré upravujú zodpovednosť Spoločenstva vo vzťahu k tretím osobám z dôvodu porušenia iných ustanovení práva Spoločenstva, je navyše odôvodnený vzhľadom na rovnováhu práv a povinností, ktorú služobný poriadok špecificky vytvoril vo vzťahoch medzi inštitúciami a ich úradníkmi s cieľom garantovať európskym občanom riadne plnenie úloh vo všeobecnom záujme, ktoré sú zverené inštitúciám.

45      Hoci súd Spoločenstva v rozsudku Nardone/Komisia, už citovanom v bode 27 vyššie (body 162 až 173) zisťoval, či údajná protiprávnosť predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom, takéto zisťovanie nebolo nevyhnuté, keďže v sporoch vyplývajúcich zo vzťahov medzi inštitúciami a ich úradníkmi z ustálenej judikatúry vyplýva, že na to, aby sa prvá z troch podmienok nevyhnutných na vznik zodpovednosti Spoločenstva za škody spôsobené úradníkom a bývalým úradníkom porušením práva Spoločenstva v oblasti verejnej služby považovala za splnenú, stačí samotné zistenie protiprávnosti (pozri bod 42 vyššie).

46      Prvú časť prvého odvolacieho dôvodu teda treba zamietnuť ako nedôvodnú.

 O druhej časti prvého dôvodu založenej na porušení článkov 90 a 91 služobného poriadku, povinnosti odôvodniť rozsudky a podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania

–       Tvrdenia účastníkov konania

47      Komisia vytýka Súdu pre verejnú službu, že v napadnutom rozsudku porušil články 90 a 91 služobného poriadku, povinnosť odôvodniť rozsudky a podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, pretože priznal žalobkyni Q náhradu ujmy vyplývajúcej z porušenia povinnosti starostlivosti, ktoré odhalili niektoré konania uvedené v žiadosti o pomoc.

48      V prvom rade Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu porušil články 90 a 91 služobného poriadku, pretože v napadnutom rozsudku priznal Q náhradu na základe nesprávneho služobného postupu, ktorý nebol uvedený ani v žiadosti o náhradu škody podanej 3. mája 2004, ktorá bola priložená k žiadosti o pomoc (ďalej len „žiadosť o náhradu škody“), ani v sťažnosti z 26. novembra 2004, ani v prvostupňovej žalobe.

49      V druhom rade sa Komisia domnieva, že Súd pre verejnú službu porušil povinnosť odôvodniť rozsudky, pretože nevysvetlil dôvody, ktorého ho viedli k tomu, že sa bodoch 236 a 237 napadnutého rozsudku domnieval, že niektoré konania uvedené v žiadosti o pomoc možno v ich súhrne právne kvalifikovať ako nesprávny služobný postup, ktorý môže viesť k náhrade v rámci žaloby, ktorá na ňom bola podaná. Zistenie „určitej miery porušenia… jej povinnosti starostlivosti“ totiž nie je rovnocenné zisteniu zjavného a závažného porušenia povinnosti starostlivosti. Súd pre verejnú službu si navyše protirečil, keď rozhodol, že žiadny zo skutkov uvedených v žiadosti o pomoc nepoškodil osobu, dôstojnosť, ani fyzickú alebo psychickú integritu Q.

50      V treťom rade Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu porušil podmienku vzniku zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, pretože v tomto prípade založil zodpovednosť Spoločenstva iba na porušení povinnosti starostlivosti.

51      Komisia v každom prípade tvrdí, že skutočnosti alebo konania, ktoré Súd pre verejnú službu posúdil v bode 236 napadnutého rozsudku tak, že vo svojom súhrne odhaľujú určitú mieru porušenia povinnosti starostlivosti zo strany administratívy, nebolo možné kvalifikovať ako nesprávny služobný postup, ktorý môže založiť mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva.

52      Q navrhuje zamietnuť druhú časť prvého odvolacieho dôvodu.

53      Q predovšetkým navrhuje zamietnutie výhrady založenej na porušení článkov 90 a 91 služobného poriadku z dôvodu, že na podporu svojho návrhu na náhradu škody sa v podstate odvolala na ujmu súvisiacu so zhoršením jej zdravotného stavu vyplývajúcim z toho, že administratíva si nesplnila povinnosť starostlivosti, a to tak v žiadosti o náhradu škody, v sťažnosti z 24. novembra 2004, a výslovne aj v prvostupňovej žalobe. Navyše podľa judikatúry možno uplatňované nároky rozvinúť na súde Únie uvedením dôvodov a tvrdení, ktoré sa nenachádzali v sťažnosti, ale úzko s ňou súvisia.

54      Q ďalej navrhuje zamietnutie výhrady založenej na porušení povinnosti odôvodniť rozsudky. Súd pre verejnú službu v bode 236 napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody, prečo v tomto prípade existuje určitá miera porušenia povinnosti starostlivosti zo strany administratívy. Prvostupňový súd tým preukázal existenciu nesprávneho služobného postupu, ktorý môže založiť zodpovednosť Spoločenstva.

55      Q napokon navrhuje zamietnutie výhrady týkajúcej sa podmienky vzniku zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania. Úradník sa môže odvolávať na porušenie povinnosti starostlivosti bez ohľadu na to, či došlo k porušeniu konkrétneho ustanovenia služobného poriadku vždy vtedy, keď administratíva rozhodla o jeho situácii bez toho, aby zohľadnila jeho práva a záujmy.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

56      Podľa ustanovenia článku 236 ES v spojení s článkom 1 Štatútu Súdneho dvora a článkom 91 ods. 1 služobného poriadku má Súd pre verejnú službu právomoc rozhodovať v prvom stupni spory medzi Spoločenstvami a osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, ktoré sa týkajú zákonnosti aktu spôsobujúceho ujmu tejto osobe.

57      Podľa druhej vety článku 91 ods. 1 služobného poriadku má Súd pre verejnú službu v sporoch finančného charakteru neobmedzenú právomoc. Z tejto právomoci vyplýva pre Súd pre verejnú službu úloha nájsť v sporoch, ktoré prejednáva, úplné riešenie (rozsudky Súdneho dvora z 18. decembra 2007, Weißenfels/Parlament, C‑135/06 P, Zb. s I‑12041, bod 67, a zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA, C‑197/09 RX-II, Zb. s. I‑12033, bod 56). Táto právomoc má tomuto súdu najmä umožniť garantovať praktickú účinnosť rozsudkov, ktoré vyhlasuje vo veciach v oblasti verejnej služby, takže tento súd môže z úradnej moci priznať náhradu škody osobe, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, ak sa domnieva, že zrušenie aktu spôsobujúceho ujmu, ktorý je postihnutý nezákonnosťou, nestačí na účinné uplatnenie jej práv alebo ochranu jej záujmov alebo ak by zrušenie tohto aktu predstavovalo sankciu neprimeranú nezákonnosti, ku ktorej došlo, a ak priznanie náhrady škody dotknutej osobe predstavuje formu náhrady, ktorá lepšie zodpovedá tak jej záujmom, ako aj požiadavkám služby (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 5. júna 1980, Oberthür/Komisia, 24/79, Zb. s. 1743, body 13 a 14, a z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P, Zb. s. I‑4469, bod 50; rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. marca 2004, Girardot/Komisia, T‑10/02, Zb. VS s. I‑A‑109 a II‑483, body 86, 87 a 89 a citovanú judikatúru). V takomto prípade prináleží Súdu pre verejnú službu, aby so zreteľom na všetky okolnosti veci posúdil ujmu, ktorú utrpela dotknutá osoba, ex aequo et bono (rozsudky Oberthür/Komisia, už citovaný, bod 14, a Gogos/Komisia, už citovaný, bod 44).

58      Podľa ustálenej judikatúry však prvá veta článku 91 ods. 1 služobného poriadku podmieňuje vetu druhú, takže toto ustanovenie priznáva súdu neobmedzenú právomoc iba v prípade, ak existuje spor týkajúci sa zákonnosti aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 1. decembra 1994, Schneider/Komisia, T‑54/92, Zb. VS s. I‑A‑281 a II‑887, bod 49 a citovanú judikatúru, a Ditterich/Komisia, T‑79/92, Zb. VS s. I‑A‑289 a II‑907, bod 37 a citovanú judikatúru).

59      Okrem toho podľa článku 91 ods. 2 služobného poriadku možno podať žalobu na Súd pre verejnú službu iba vtedy, ak bola menovaciemu orgánu (ďalej len „MO“) predtým predložená sťažnosť v súlade s článkom 90 ods. 2 služobného poriadku v lehote stanovenej v tomto článku a ak bola táto sťažnosť zamietnutá výslovným alebo fiktívnym rozhodnutím. Článok 90 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že MO môže byť predložená sťažnosť, ktorá smeruje proti aktu spôsobujúcemu ujmu osobe, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, ak MO prijal rozhodnutie alebo ak neprijal opatrenie, ktoré vyžaduje služobný poriadok. Akt spôsobujúci ujmu môže spočívať najmä vo fiktívnom alebo výslovnom zamietnutí žiadosti, ktorú dotknutá osoba predtým podala MO v súlade s článkom 90 ods. 1 služobného poriadku.

60      Ak chce osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, napadnúť zákonnosť aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, môže MO predložiť priamo sťažnosť a následne, ak došlo k zamietnutiu sťažnosti, podať žalobu na Súd pre verejnú službu. Podľa ustálenej judikatúry môže osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, po zamietnutí sťažnosti proti aktu spôsobujúcemu ujmu podať žalobu, v ktorej navrhuje zrušenie aktu spôsobujúceho ujmu, zaplatenie náhrady škody alebo oba tieto návrhy (pozri rozsudky Schneider/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 52 a citovanú judikatúru, a Ditterich/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 40 a citovanú judikatúru).

61      Naopak v prípade, ak nezákonnosť uvádzaná osobou, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, nepostihuje akt spôsobujúci ujmu v zmysle služobného poriadku, ale spočíva v nesprávnom služobnom postupe, ktorého sa dopustila administratíva, môže dotknutá osoba začať konanie iba tak, že MO predloží žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorej prípadné zamietnutie bude predstavovať rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu, proti ktorému môže podať sťažnosť a následne prípadne žalobu (pozri rozsudky Schneider/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 53 a citovanú judikatúru, a Ditterich/Komisia, už citovaný v bode 58 vyššie, bod 41 a citovanú judikatúru).

62      Z toho vyplýva, že pokiaľ osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, žiada o odškodnenie v nadväznosti na ujmu, ktorú údajne utrpela pri neexistencii aktu spôsobujúceho ujmu, musí v zásade dodržať dvojstupňové konanie pred podaním žaloby, a to žiadosť a následne sťažnosť proti rozhodnutiu o zamietnutí jej žiadosti o náhradu škody v súlade s článkom 90 ods. 1 a 2 služobného poriadku.

63      Z článkov 90 a 91 služobného poriadku tak vyplýva, že Súd pre verejnú službu, na ktorý podá osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, žalobu týkajúcu sa zákonnosti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, môže na základe neobmedzenej právomoci vyplývajúcej z druhej vety článku 91 ods. 1 služobného poriadku priznať takejto osobe dokonca aj z úradnej moci náhradu škody iba vtedy, ak má táto náhrada napraviť ujmu, ktorú táto osoba utrpela kvôli nezákonnosti aktu spôsobujúceho ujmu, ktorý je predmetom žaloby alebo aspoň ujmu vyplývajúcu z nezákonnosti, ktorá má k tomuto aktu úzky vzťah (pozri v tomto zmysle a analogicky uznesenie Súdneho dvora zo 14. decembra 2006, Meister/OHMI, C‑12/05 P, neuverejnené v Zbierke, body 112 a 116, a rozsudok Gogos/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, body 49 až 53).

64      V tomto prípade z bodov 232 až 242 napadnutého rozsudku vyplýva, že na základe „návrhov na náhradu ujmy vyplývajúcej z údajného psychického obťažovania“ Súd pre verejnú službu priznal Q sumu 500 eur ako náhradu „nemajetkovej ujmy“, ktorú utrpela v dôsledku nesprávneho služobného postupu, ktorého sa dopustila Komisia a ktorý „prispel k izolácii [Q] v rámci jej oddelenia“. Nesprávny služobný postup odhalený v tejto súvislosti spočíva v tom, že „Komisia si nesplnila svoju povinnosť starostlivosti“ alebo, ako sa uvádza v bode 236 napadnutého rozsudku, v „určitej miere porušenia povinnosti starostlivosti zo strany Komisie“, ktorú odhalili „niektoré skutkové okolnosti, ktorých sa dovoláva [Q] na podporu svojej žiadosti o náhradu škody… posudzované v celosti“. Tieto porušenia sú vysvetlené v bodoch 156 až 160, 164, 171 a 180 napadnutého rozsudku a spočívajú v prvom rade v tom, že Komisia pred predĺžením skúšobnej doby neadresovala Q žiadnu výhradu a zbavila možnosti vypočutia tak ju, ako aj osoby, ktoré chcela nechať vypočuť výborom pre správy, v druhom rade v tom, že Komisia pridelila Q až do leta 2004 izolované kancelárie, v treťom rade v tom, že v čase od januára do júna 2003 neprideľovala Q žiadnu prácu, v štvrtom rade v tom, že meškala s vybavením jej žiadosti o riadnu dovolenku na obdobie od 19. júla do 27. augusta 2004 a napokon v tom, že odpočítala dni zodpovedajúce tejto žiadosti zo zostatku dní riadnej dovolenky, hoci Q už 5. júla 2004 predložila lekárske potvrdenie na obdobie od 17. júla do 27. augusta 2004, ktoré administratíva nespochybnila.

65      Zo zistení Súdu pre verejnú službu v bodoch 112, 115 a 232 napadnutého rozsudku, ktoré Komisia v prejednávanom odvolaní nespochybňuje, vyplýva, že vo svojej žiadosti o náhradu škody Q požadovala náhradu majetkovej ujmy, ktorú predstavoval vážny zásah do jej zdravotného stavu jasne preukázaný početnými potvrdeniami a lekárskymi posudkami, a nespôsobilosť na riadny výkon jej úloh v rámci jej oddelenia vyplývajúca z psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku uvedeného v jej žiadosti o pomoc, a že keďže Komisia neodpovedala na túto žiadosť v lehote štyroch mesiacov, malo to na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku za následok rozhodnutie, ktorým bola žiadosť zamietnutá. Z vyššie uvedených zistení Súdu pre verejnú službu, ako aj zo zistení nachádzajúcich sa v bode 117 napadnutého rozsudku, navyše vyplýva, že v prvostupňovej žalobe sa v podstate navrhovalo, aby bolo zrušené fiktívne rozhodnutie, ktorým boli zamietnuté žiadosti o pomoc a náhradu škody podľa článku 24 služobného poriadku a aby bola v dôsledku tohto zrušenia Komisia zaviazaná zaplatiť Q navrhované odškodnenie ako náhradu „ujmy vyplývajúcej z údajného psychického obťažovania“.

66      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom povinnosti poskytnúť pomoc uvedenej v článku 24 prvom odseku služobného poriadku je ochrana úradníkov, ktorú poskytuje inštitúcia pred konaním tretích osôb, a nie pred úkonmi samotnej inštitúcie, na preskúmanie ktorých sa vzťahujú iné ustanovenia služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1981, Bellardi-Ricci a i./Komisia, 178/80, Zb. s. 3187, bod 23, a z 25. marca 1982, Munk/Komisia, 98/81, Zb. s. 1155, bod 21). Hoci má článok 24 prvý odsek služobného poriadku predovšetkým chrániť úradníkov pred útokmi a zlým zaobchádzaním zo strany tretích osôb, ukladá administratíve povinnosť poskytnúť pomoc aj v prípade, keď je osobou, ktorá sa dopúšťa v ňom uvedených konaní iný úradník (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júna 1979, V./Komisia, 18/78, Zb. s. 2093, bod 15, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. marca 2005, L/Komisia, T‑254/02, Zb. VS s. I‑A‑63 a II‑277, bod 85 a citovanú judikatúru).

67      Cieľom článku 24 druhého odseku služobného poriadku je náhrada škôd, ktoré úradníkovi spôsobilo konanie tretích osôb alebo iných úradníkov uvedené v prvom odseku tohto článku, pokiaľ tento úradník nemohol získať náhradu od osôb, ktoré sa tohto konania dopustili (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 5. októbra 2006, Schmidt-Brown/Komisia, C‑365/05 P, neuverejnené v Zbierke, bod 78). Prípustnosť žaloby o náhradu škody podanej úradníkom podľa článku 24 druhého odseku služobného poriadku je tak podmienená vyčerpaním vnútroštátnych právnych prostriedkov, pokiaľ tieto prostriedky účinne zabezpečujú ochranu dotknutých osôb a môžu viesť k náhrade uplatňovanej škody (pozri rozsudok L/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 148 a citovanú judikatúru).

68      Špeciálna úprava zodpovednosti zavedená článkom 24 druhým odsekom služobného poriadku je založená na povinnosti administratívy chrániť zdravie a bezpečnosť jeho úradníkov a iných zamestnancov pred útokmi alebo zlým zaobchádzaním zo strany tretích osôb alebo iných úradníkov, ktorého obeťami sa môžu stať pri plnení svojich úloh, najmä vo forme psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Ide o úpravu zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, ktorá sa líši od všeobecnej úpravy zodpovednosti Spoločenstva v oblasti verejnej služby, pripomenutej v bode 234 napadnutého rozsudku, ako aj v bode 42 vyššie, ktorá vyžaduje od úradníka, ktorý chce získať náhradu od Spoločenstva, aby preukázal, že utrpel ujmu v dôsledku zavineného správania inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 26. októbra 1993, Caronna/Komisia, T‑59/92, Zb. s. II‑1129, body 25 a 68, a L/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, body 143 až 146 a 147 až 153). Túto špeciálnu úpravu zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie treba navyše odlíšiť aj od úpravy odškodňovania úradníkov za choroby, ktoré dostali alebo úrazy, ktoré utrpeli pri výkone svojich úloh alebo za zhoršenie takýchto chorôb podľa článku 73 služobného poriadku a od všeobecnej úpravy poistenia úradníkov pre prípad úrazu a choroby z povolania prijatej na základe tohto článku. Keďže totiž právna úprava týkajúca sa poistenia úradníkov pre prípad úrazu a choroby z povolania neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle, nemožno sa domnievať, že vylučuje právo úradníka a jeho právnych nástupcov požadovať dodatočné odškodnenie vtedy, keď je inštitúcia povinná na náhradu či už podľa všeobecného práva v prípade, keď zodpovedá za úraz alebo chorobu tohto úradníka, alebo na základe článku 24 ods. 2 služobného poriadku v prípade, keď je tento úraz alebo táto choroba výsledkom útokov tretích osôb alebo iných úradníkov v súvislosti s plnením úloh v službe Spoločenstiev dotknutým úradníkom a keď plnenia podľa úpravy obsiahnutej v služobnom poriadku nepostačujú na zabezpečenie plnej náhrady spôsobenej ujmy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. októbra 1986, Leussink/Komisia, 169/83 a 136/84, Zb. s. 2801, body 11 až 12).

69      Z vlastných zistení, ktoré urobil Súd pre verejnú službu v napadnutom rozsudku a ktoré sú pripomenuté v bodoch 64 a 65 vyššie vyplýva, že žiadosť o náhradu škody sa zakladala iba na náhrade majetkovej ujmy, ktorú Q údajne utrpela z dôvodu psychického obťažovania uvedeného v žiadosti o pomoc, ktorého sa dopustili viacerí členovia vedenia na generálnom riaditeľstve (GR) „Personál a administratíva“ na Komisii, teda z dôvodu konaní, ktoré možno osobne pričítať iným úradníkom, a nie z dôvodu nesprávneho služobného postupu Komisie, na preskúmanie ktorého sa v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 42 a 66 vyššie vzťahujú iné ustanovenia služobného poriadku.

70      Z toho vyplýva, že predmet prvostupňovej žaloby bol, pokiaľ ide o návrhy na náhradu ujmy, ktorú Q údajne utrpela, taký istý ako predmet žiadosti o náhradu škody podľa článku 24 druhého odseku služobného poriadku s tým, že v žalobe Q navyše navrhovala, aby bola v dôsledku zamietnutia uvedenej žiadosti Komisii uložená povinnosť zaplatiť jej navrhovanú náhradu ujmy spôsobenej nezákonnosťou toho rozhodnutia vo výške 100 000 eur. Tie isté zistenia naopak neumožňujú dospieť k záveru, že vo svojej žiadosti o náhradu škody Q požadovala odškodnenie nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nesprávneho služobného postupu Komisie, ktorý predstavovalo nesplnenie povinnosti starostlivosti Komisiou vyplývajúce z niektorých skutočností uvedených v žiadosti o pomoc.

71      Okrem toho sa nemožno domnievať, že nesprávny služobný postup pripísaný v tomto prípade Komisii tak, ako je opísaný v bode 64 vyššie, má úzky vzťah ku fiktívnemu rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o náhradu škody, v ktorej sa podľa článku 24 druhého odseku služobného poriadku požadovala náhrada majetkovej ujmy, ktorú Q utrpela následkom psychického obťažovania uvedeného v žiadosti o pomoc. Zatiaľ čo totiž konania, ktoré sú v žiadosti o pomoc kvalifikované ako psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, treba považovať za konania pripísateľné osobám, ktoré sa ich dopustili, teda menovite obvineným členom vedenia GR „Personál a administratíva“, nie je to prípad fiktívneho rozhodnutia, ktorým boli zamietnuté žiadosti o pomoc a náhradu škody, ktoré je úkonom pripísateľným Komisii. Konania, ktoré Súd pre verejnú službu zohľadnil, aby konštatoval nesprávny služobný postup Komisie (pozri bod 64 vyššie), v každom prípade predchádzali dňu fiktívneho rozhodnutia, ktorým boli zamietnuté žiadosti o pomoc a náhradu škody, tj. 3. septembru 2004. Nemožno sa preto domnievať, že tento nesprávny postup, ku ktorému došlo pred zamietavým fiktívnym rozhodnutím, má k tomuto rozhodnutiu úzky vzťah v zmysle judikatúry citovanej v bode 63 vyššie.

72      Hoci bola teda na Súd pre verejnú službu v súlade s právnou úpravou podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku podaná žaloba týkajúca sa zákonnosti fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o náhradu škody vzhľadom na ustanovenia článku 24 druhého odseku služobného poriadku, tento súd nemohol bez toho, aby porušil tie isté články, rozhodovať o tom, či niektoré konania uvedené v žiadosti o pomoc bolo možné v ich súhrne kvalifikovať ako nesprávny služobný postup Komisie, ktorý bol príčinou nemajetkovej ujmy, ktorú Q utrpela a ktorú bolo treba nahradiť.

73      Súd pre verejnú službu teda porušil články 90 a 91 služobného poriadku a rozhodol ultra petitum, keďže zmenil predmet sporu, pretože, ako to vyplýva z bodu 242 odôvodnenia a z bodu 2 výroku napadnutého rozsudku, zaviazal Komisiu, aby nahradila nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z nesprávneho služobného postupu, ktorý prispel k izolácii Q v rámci jej oddelenia a ktorý predstavovalo nesplnenie povinnosti starostlivosti zo strany Komisie vyplývajúce z niektorých konaní uvedených v žiadosti o pomoc.

74      V dôsledku toho treba bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné výhrady alebo tvrdenia uvádzané na podporu druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, vyhovieť tejto časti a zrušiť bod 2 výroku napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom ukladá Komisii povinnosť, aby zaplatila Q náhradu vo výške 500 eur.

 O druhom dôvode založenom na porušení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania, článkov 7 a 24 služobného poriadku, ako aj povinnosti odôvodniť rozsudky

 Tvrdenia účastníkov konania

75      Komisia vytýka Súdu pre verejnú službu, že porušil podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, články 7 a 24 služobného poriadku, ako aj povinnosť odôvodniť rozsudky, pretože v bode 2 výroku napadnutého rozsudku čiastočne vyhovel návrhom Q na náhradu ujmy vyplývajúcej z nezákonnosti fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc po tom, čo v bodoch 250, 251 a 254 napadnutého rozsudku rozhodol, že podmienka spočívajúca v existencii protiprávneho správania bola v tomto prípade splnená z dôvodu nezákonnosti fiktívneho rozhodnutia, ktoré malo za následok odmietnutie prijať dočasné opatrenie na odsun tak, ako sa konštatuje v bodoch 209 až 212 napadnutého rozsudku, ako aj z dôvodu omeškania, s ktorým bolo začaté správne vyšetrovanie.

76      V prvom rade Komisia tvrdí, že Súd pre verejnú službu porušil podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, články 7 a 24 služobného poriadku a povinnosť odôvodniť rozsudky v bodoch 209 až 212, 250, 251 a 254 napadnutého rozsudku, pretože bez toho, aby zistil zjavné a závažné porušenie medzí, ktoré v tomto prípade v súlade judikatúrou (rozsudok Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie) vymedzujú jej voľnú úvahu, rozhodol, že vznikla mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva, keďže Komisia odmietla prijať dočasné opatrenie na odsun. V prípade dočasného opatrenia na odsun úradníka, ktorý je údajne obeťou psychického obťažovania, majú inštitúcie podľa článku 7 služobného poriadku širokú mieru voľnej úvahy, ktorú uznáva judikatúra (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. decembra 2000, Campogrande/Komisia, T‑136/98, Zb. VS s. I‑A‑267 a II‑1225, bod 42) a oznámenie z 22. októbra 2003 o politike v oblasti psychického obťažovania na Komisii [K(2003) 3644] (ďalej len „oznámenie o psychickom obťažovaní“). Neexistuje teda žiadna všeobecná a absolútna povinnosť administratívy prijať pri najmenšom podozrení z psychického obťažovania automaticky preventívne opatrenie, akým je napríklad preradenie alebo preloženie. Takéto automatické preradenie alebo preloženie by v každom prípade odporovalo článku 7 služobného poriadku, podľa ktorého sa každé pridelenie musí vykonať v záujme služby.

77      Komisia tvrdí, že body 250, 251 a 254 napadnutého rozsudku sú postihnuté aj nedostatkom odôvodnenia, keďže Súd pre verejnú službu opomenul v súlade s judikatúrou preskúmať, či Komisia v tomto prípade zjavne a závažne nerešpektovala medze svojej voľnej úvahy (rozsudok Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 27 vyššie, body 43 a 44).

78      V každom prípade sa Komisia domnieva, že s prihliadnutím na konania uvedené v žiadosti o pomoc, na neprítomnosť Q v práci zo zdravotných alebo iných dôvodov počas väčšej časti roka 2004, na chronickú a komplexnú povahu problémov, ktoré bolo potrebné riešiť, na odmietnutie niektorých návrhov na preradenie, s ktorými už Q nesúhlasila a na rozhovory, ktoré sa s Q viedli s cieľom nájsť jej vhodné miesto na jednom z GR, ktoré si vybrala, bolo rozhodnutie nepristúpiť k nútenému preradeniu Q, ale zapojiť ju do hľadania konštruktívneho riešenia vhodné tak v úmysle napomôcť obnove jej služobného postupu, ako aj v záujme služby. Už od svojej skúšobnej doby bola Q niekoľkokrát „odsunutá“ na svoju žiadosť a administratíva konala v tomto prípade rýchlo, keď jej ponúkla preradenie na jedno z GR podľa jej výberu.

79      V druhom rade Komisia v podstate tvrdí, že Súd pre verejnú službu porušil aj podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, pretože v bode 251 napadnutého rozsudku rozhodol, že administratíva sa správala protiprávne, keď s omeškaním začala správne vyšetrovanie vzťahujúce sa na konania uvedené v žiadosti o pomoc. Na jednej strane Súd pre verejnú službu nezohľadnil priamu súvislosť existujúcu medzi osudom návrhov na zrušenie a osudom návrhov na náhradu škody. Keďže v bode 200 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu zamietol ako neprípustné návrhy na zrušenie fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc v rozsahu, v akom malo toto rozhodnutie za následok odmietnutie začať správne vyšetrovanie, mal rovnako zamietnuť ako neprípustné aj návrhy na náhradu škody, ktoré s nimi úzko súviseli. Na druhej strane judikatúra pripúšťa určitú lehotu pri začatí správneho vyšetrovania, ak je táto lehota odôvodnená okolnosťami veci (rozsudok Campogrande/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 54). V tomto prípade bola lehota približne štyroch mesiacov pri začatí správneho vyšetrovania odôvodnená tým, že toto vyšetrovanie muselo byť zverené vyšetrovateľovi nezávislému od Úradu pre vyšetrovanie a disciplínu (ďalej len „IDOC“), čo je úrad podliehajúci generálnemu riaditeľovi GR „Personál a administratíva“.

80      Q v prvom rade navrhuje zamietnutie výhrady založenej na porušení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania, článkov 7 a 24 služobného poriadku, ako aj povinnosti odôvodniť rozsudky. Judikatúra Bergaderm a Goupil/Komisia (bod 27 vyššie) sa neuplatňuje v sporoch v oblasti verejnej služby. V oznámení o psychickom obťažovaní sa Komisia zaviazala „zakázať odvetné opatrenia proti zamestnancovi, ktorý sa sťažoval, že je obťažovaný“ a z tohto dôvodu a s ohľadom na „konkrétne situácie“ prijať dočasné opatrenia na odsun, ktorých „cieľom… je oddeliť dotknutých účastníkov“ a „umožniť predpokladanej obeti zotaviť sa tým, že sa jej pomôže získať od veci odstup“. V tomto prípade mala Komisia zohľadniť nielen trvalosť a opakujúci charakter konaní uvedených v žiadosti o pomoc, ale aj závery viacerých lekárov a odborníkov, ktorí všetci odporúčali jej odsun z GR „Personál a administratíva“. Dočasné opatrenie na odsun údajnej obete psychického obťažovania možno navyše považovať za pridelenie, o ktorom sa rozhodlo v záujme služby v zmysle článku 7 služobného poriadku. Rozhodnutie Komisie K(2006) 1264/3 z 26. apríla 2006 o politike v oblasti ochrany dôstojnosti osoby a boja proti psychickému a sexuálnemu obťažovaniu na Komisii, ktoré zrušilo a nahradilo oznámenie o psychickom obťažovaní potvrdilo, že „opatrenie na odsun… má formu preradenia v záujme služby“. Vzhľadom na kritériá uvedené v rozsudku Campogrande/Komisia, už citovanom v bode 76 vyššie, sa Súd pre verejnú službu nedopustil v napadnutom rozsudku nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia sa dopustila nesprávneho služobného postupu tým, že nezakročila so všetkou potrebnou razantnosťou a nereagovala na žiadosť o pomoc s rýchlosťou a starostlivosťou, ktoré vyžadovali okolnosti veci.

81      V druhom rade Q navrhuje zamietnutie výhrady založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktorým je postihnuté posúdenie Súdu pre verejnú službu, podľa ktorého možno Komisii vytýkať, že s omeškaním začala správne vyšetrovanie vzťahujúce sa na konania uvedené v žiadosti o pomoc. Bod 54 rozsudku Campogrande/Komisia, už citovaného v bode 76 vyššie, nedovoľuje Komisii domnievať sa, že možno odôvodniť určitú lehotu pri začatí správneho vyšetrovania. Tento rozsudok skôr trvá na požiadavkách starostlivosti, rýchlosti a svedomitosti, ktoré charakterizujú povinnosť poskytnúť pomoc podľa článku 24 služobného poriadku.

 Posúdenie Všeobecným súdom

82      V prvom rade treba preskúmať výhrady Komisie založené na porušení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v protiprávnom správaní a článkov 7 a 24 služobného poriadku z dôvodu, že Súd pre verejnú službu rozhodol, že vznikla mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva, keďže následkom fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, MO odmietol prijať opatrenie na odsun, hoci, ako sa uvádza v bode 209 napadnutého rozsudku, „dôležitosť a závažnosť skutkových okolností uvádzaných [Q] v jej žiadosti o pomoc… odhaľovali… ‚podozrenie z psychického obťažovania‘ v zmysle oznámenia… o psychickom obťažovaní“.

83      Najprv treba zdôrazniť, že článok 24 služobného poriadku, ktorý Spoločenstvám ukladá povinnosť poskytnúť ich úradníkom pomoc, sa nachádza v hlave II týkajúcej sa „práv a povinnost[í] úradníkov“. Z toho vyplýva, že v každej situácii, ktorá spĺňa vyžadované skutkové podmienky, zodpovedá táto povinnosť pomoci právu dotknutého úradníka stanovenému služobným poriadkom (rozsudok Caronna/Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, bod 58).

84      Na základe povinnosti poskytnúť pomoc podľa článku 24 prvého odseku služobného poriadku musí administratíva podľa ustálenej judikatúry v prípade udalosti, ktorá je nezlučiteľná s riadnym a nerušeným výkonom služby, zasiahnuť s potrebnou razantnosťou a reagovať podľa okolností prípadu s potrebnou rýchlosťou a starostlivosťou s cieľom zistiť skutkový stav a so znalosťou veci z neho vyvodiť vhodné dôsledky. Na tento účel stačí, aby úradník, ktorý žiada svoju inštitúciu o ochranu, osvedčil existenciu útokov, ktorých obeťou údajne bol. Ak je existencia útokov takto osvedčená, je povinnosťou dotknutej inštitúcie prijať vhodné opatrenia, najmä vykonať správne vyšetrovanie, aby v spolupráci so sťažovateľom zistila skutkový stav, ktorý predchádzal sťažnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, Zb. s. 99, body 15 a 16, a rozsudok L/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 84 a citovanú judikatúru), bez čoho inštitúcia nemôže zaujať definitívne stanovisko predovšetkým k tomu, či treba konanie o sťažnosti zastaviť alebo či treba začať disciplinárne konanie a prípadne uložiť disciplinárne sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1974, Guillot/Komisia, 53/72, Zb. s. 791, body 3, 12 a 21, a z 9. novembra 1989, Katsoufros/Súdny dvor, 55/88, Zb. s. 3579, bod 16).

85      Navyše keď úradník podá administratíve žiadosť o pomoc podľa článku 24 prvého odseku služobného poriadku, je administratíva na základe povinnosti poskytnúť ochranu, ktorú jej tento článok ukladá (rozsudok V./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 16), povinná prijať vhodné preventívne opatrenia, akými sú napríklad dočasné preradenie alebo preloženie obete, ktoré ju majú chrániť pred opakovaním oznámeného správania počas celej doby potrebnej na správne vyšetrovanie (pozri v tomto zmysle rozsudok Campogrande/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 55).

86      Pri výbere dočasných i definitívnych opatrení, ktoré treba prijať podľa článku 24 služobného poriadku, administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorá podlieha preskúmaniu súdom Únie. Preskúmanie súdom Únie sa obmedzuje na otázku, či dotknutá inštitúcia nevybočila z primeraných medzí a nevyužila svoju voľnú úvahu zjavne nesprávne (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2007, Lo Giudice/Komisia, T‑154/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑203 a II‑A‑2‑1309, bod 137 a citovanú judikatúru).

87      Treba však rovnako zdôrazniť, že oznámenie o psychickom obťažovaní už bolo prijaté v čase, keď došlo ku fiktívnemu rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc podaná 3. mája 2004, a že tak svojím znením a svojou formou, ako aj svojím obsahom, malo toto oznámenie hodnotu internej smernice, ktorá zaväzovala Komisiu, keďže Komisia neprejavila jasne svoj úmysel odchýliť sa od neho v odôvodnenom a podrobnom rozhodnutí (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 30. januára 1974, Louwage/Komisia, 148/73, Zb. s. 81, bod 12, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. februára 2007, Wunenburger/Komisia, T‑246/04 a T‑71/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑21 a II‑A‑2‑131, bod 127).

88      Podľa bodu 4.1.1 oznámenia o psychickom obťažovaní, ktorý sa venuje „opatreniam, ktoré treba prijať po zistení obťažovania“, mala byť politika boja proti psychickému obťažovaniu novým nástrojom ochrany osôb zamestnaných v inštitúcii a mala zabezpečiť údajným obetiam a prípadným svedkom ochranu inštitúcie. S týmto ochranným cieľom bod 4. 1. 1 písm. i) oznámenia o psychickom obťažovaní pod názvom „bezodkladné opatrenia“ stanovoval, že „pri akomkoľvek podozrení z psychického obťažovania možno uvažovať o opatreniach na odsun“, že „cieľom týchto opatrení je oddeliť dotknutých účastníkov a nemožno ich zamieňať s politikou mobility“, že „ich môžu MO písomne navrhnúť dôveryhodné osoby alebo mediátor“, a že „keďže ide o dočasné opatrenia, tento odsun nebude závislý od existencie voľného miesta“. Toto ustanovenie navyše stanovovalo, že „tieto opatrenia na odsun, ktoré musia brať do úvahy konkrétne situácie, môžu byť okamžité a ak je to nevyhnutné trvalé“ a že „ich cieľom je umožniť predpokladanej obeti zotaviť sa tým, že sa jej pomôže získať od veci odstup“.

89      Z týchto ustanovení vyplýva, že oznámenie o psychickom obťažovaní, ktoré bolo neskôr zrušené a nahradené rozhodnutím K(2006) 1264/3, spočívalo na myšlienke, že administratíva nesmie čakať, kým sa konfliktná situácia stane trvalou, ale naopak musí zakročiť so všetkou potrebnou razantnosťou a reagovať s rýchlosťou a starostlivosťou, ktoré vyžadujú okolnosti veci tým, že preventívne prijme každé potrebné opatrenie na odsun. Komisia sa v tejto súvislosti nemôže odvolávať na použitie slovesa „môcť“ v oznámení o psychickom obťažovaní, aby tvrdila, že v každom prípade mala možnosť posúdiť, či konkrétny skutkový stav vyžadoval dočasné opatrenie na odsun. Sloveso „môcť“ v tomto oznámení bolo treba totiž chápať v tom zmysle, že administratíva mala právomoc preventívne prijať opatrenie na odsun na celú dobu potrebnú na správne vyšetrovanie, ktoré jej malo umožniť zistiť skutkový stav a zaujať k nemu definitívne stanovisko. Použitím tohto slovesa naopak nebolo dotknuté to, že potreba zabezpečiť potrebný účinok povinnosti poskytnúť ochranu vyplývajúcej z článku 24 prvého odseku služobného poriadku znamenala, že administratíva mohla byť pri splnení určitých skutkových podmienok povinná pomôcť úradníkovi preventívnym prijatím opatrenia na odsun.

90      S prihliadnutím na článok 24 prvý odsek služobného poriadku a oznámenie o psychickom obťažovaní tak treba konštatovať, že ku dňu fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, bola administratíva povinná pomôcť každému úradníkovi, ktorý o jej pomoc požiadal podľa článku 24 prvého odseku služobného poriadku preventívnym prijatím dočasného opatrenia na odsun v prípade, keď jej boli oznámené skutočnosti, ktoré ju viedli alebo rozumne mali viesť k podozreniu, že tento úradník bol obeťou konaní patriacich do pôsobnosti článku 24 prvého odseku služobného poriadku, ako je napríklad psychické obťažovanie v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok Lo Giudice/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 153), a na druhej strane, keď bolo preukázané, že toto opatrenie bolo nevyhnutné na ochranu zdravia a bezpečnosti dotknutej osoby, najmä voči riziku opakovania konaní, ktorých sa podozrenie týkalo (pozri v tomto zmysle rozsudok Campogrande/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 55; pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 3. marca 2004, Vainker/Parlament, T‑48/01, Zb. VS s. I‑A‑51 a II‑197, body 92 a 93).

91      Hoci sa v tomto prípade z dôvodov už vysvetlených v bodoch 40 až 45 vyššie Komisia mýli, keď tvrdí, že Súd pre verejnú službu mal zisťovať, či zjavne a závažne porušila medze svojej voľnej úvahy, zároveň je pravda, že prostredníctvom svojich výhrad Súdu pre verejnú službu v podstate vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil povinnosť odôvodniť rozsudky, keď zrušil fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc v rozsahu, v akom malo toto rozhodnutie za následok odmietnutie prijať dočasné opatrenie na odsun, pričom nezohľadnil voľnú úvahu, ktorou disponovala pri prijatí takéhoto rozhodnutia.

92      Na úvod treba poznamenať, že dočasné opatrenia na odsun prijímané na základe článku 24 prvého odseku služobného poriadku majú za cieľ preventívne chrániť zdravie a bezpečnosť úradníka, ktorý je údajne obeťou niektorého z konaní uvedených v tomto ustanovení. V súlade s týmto ochranným cieľom nemôžu byť takéto opatrenia závislé od existencie voľného miesta v službách, ako to správne spresňuje oznámenie o psychickom obťažovaní. Tieto opatrenia pomoci tak nemožno zamieňať s rozhodnutiami o preradení v záujme služby prijímanými na základe článku 7 ods. 1 služobného poriadku. Cieľom týchto rozhodnutí o preradení je riadne fungovanie služby, a to aj vtedy, keď sú odôvodnené internými problémami vo vzťahoch, a v dôsledku toho podliehajú širokej miere voľnej úvahy, ktorú judikatúra Súdneho dvora priznáva inštitúciám pri organizácii ich služieb v závislosti od úloh, ktoré sú im zverené, a pri prideľovaní zamestnancov, ktorí sa s prihliadnutím na tieto úlohy nachádzajú v ich dispozícii, pod podmienkou, že takéto prideľovanie rešpektuje požiadavku, aby pracovné miesto zodpovedalo platovej triede (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, Zb. s. I‑5863, body 40 a 41 a citovanú judikatúru).

93      V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 86 vyššie teda zostáva preskúmať, či Súd pre verejnú službu potvrdil, že Komisia vybočila z primeraných medzí a využila svoju voľnú úvahu zjavne nesprávne, keď neprijala dočasné opatrenie na odsun, keďže skutkové podmienky, ktoré zaväzujú Komisiu prijať takéto opatrenie, a ktoré sú pripomenuté v bode 90 vyššie, boli splnené.

94      Súd pre verejnú službu po tom, čo v bode 208 napadnutého rozsudku zhrnul konania uvedené v žiadosti o pomoc a uviedol, že „medzi množstvom listín, ktoré žalobkyňa priložila k svojej žiadosti o pomoc sa vyskytoval zoznam osôb, ktoré podľa žalobkyne mohli potvrdiť existenciu udávaného psychického obťažovania“, v bode 209 napadnutého rozsudku vyslovil, že „dôležitosť a závažnosť [týchto] skutkových okolností… odhaľovali ak nie existenciu psychického obťažovania, prinajmenšom ‚podozrenie z psychického obťažovania‘ v zmysle oznámenia… o psychickom obťažovaní a zaväzovali Komisiu prijať, dokonca aj pred pristúpením k vyšetrovaniu a overením pravdivosti výhrad žalobkyne, ‚opatrenia na odsun‘“. Súd pre verejnú službu preto v bode 214 napadnutého rozsudku rozhodol, že fiktívne rozhodnutie, ktorým Komisia odmietla prijať opatrenie na odsun, bolo nezákonné a muselo byť zrušené. Toto rozhodnutie odráža posúdenia nachádzajúce sa v bode 196 napadnutého rozsudku, z ktorých vyplýva že, „dokonca aj pred konečným zaujatím stanoviska k… žiadosti [o pomoc] bola Komisia povinná prijať určité kroky, prinajmenšom preventívne“. V bodoch 250 a 253 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu vyslovil, že mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva založilo najmä „zamietnutie prijatia dočasných opatrení Komisiou, ako aj omeškanie, s ktorým bolo začaté správne vyšetrovanie“, čo sú správania, ktoré boli príčinou „nemajetkovej ujmy“ spočívajúcej v „stav[e] neistoty a znepokojenia, [v ktorom sa Q nachádzala] pričom… sa mohla obávať, že Komisia nevezme do úvahy jej žiadosť o pomoc a že chybné správanie, ktorým dovtedy trpela zo strany inštitúcie sa môže predlžovať.“ V bode 254 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu zahrnul túto nemajetkovú ujmu do ujmy, ktorá bola podľa neho spravodlivo nahradená tým, že „Komisii [bola] uložená povinnosť zaplatiť [Q] sumu 15 000 eur“.

95      Z bodu 250 napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že jediným dôvodom, ktorý Súd pre verejnú službu uviedol, aby dospel k záveru, že Komisia bola v tomto prípade povinná prijať dočasné opatrenie na odsun, bola existencia „podozrenia z psychického obťažovania“ v zmysle oznámenia o psychickom obťažovaní.

96      Z bodov 207 až 214 a 250 napadnutého rozsudku však napriek tomu nevyplýva, že by Súd pre verejnú službu zisťoval, ako bol právne povinný podľa pravidla uvedeného v bode 98 vyššie, či dočasné opatrenie na odsun bolo nevyhnutné na ochranu zdravia a bezpečnosti Q počas celej doby správneho vyšetrovania.

97      Za týchto okolností sa Súd pre verejnú službu dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 209 a 211 napadnutého rozsudku vyslovil, že Komisia bola povinná prijať dočasné opatrenie na odsun bez toho, aby zisťoval, či za konkrétnych okolností bolo toto opatrenie nevyhnutné na ochranu zdravia a bezpečnosti Q počas celej doby správneho vyšetrovania.

98      V súlade s judikatúrou Súdneho dvora však nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil prvostupňový súd, nemôže mať za následok zrušenie ním vyhláseného rozsudku, ak sa výrok tohto rozsudku javí byť opodstatnený z iných právnych dôvodov (pozri rozsudky Súdneho dvora z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, bod 57, a z 30. septembra 2003, Biret International/Rada, C‑93/02 P, Zb. s. I‑10497, bod 60 a citovanú judikatúru). V rámci takéhoto nahradenia odôvodnenia môže odvolací súd zohľadniť skutkový stav tak, ako ho už zistil prvostupňový súd (rozsudok Biret International/Rada, už citovaný, body 60 až 66).

99      V tejto súvislosti predovšetkým z bodu 41 napadnutého rozsudku vyplýva, že po lekárskej prehliadke vykonanej lekárom inštitúcie, sa tento lekár v správe zo 7. mája 2004 domnieval, že Q je „plne práceschopná od 10. [mája] 2004“, ale že „pre zdravie [Q] je žiaduca zmena pracovného miesta“. Z bodu 54 napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že „dňa 18. mája 2004 psychiater, ktorého zdravotná služba poverila vykonaním psychiatrického vyšetrenia [Q], vo svojom odbornom posudku zdôraznil, že ‚problém je v rovine sociálnej (konflikt v rámci jej inštitúcie), riešenie preto treba prijať na sociálnej úrovni (preloženie do iného generálneho riaditeľstva‘“. V bode 69 napadnutého rozsudku sa navyše uvádza, že „dňa 6. septembra 2004 dospela lekárska prehliadka, ktorej bola [Q] podrobená po predložení lekárskeho potvrdenia týkajúceho sa obdobia od 28. augusta do 25. septembra 2004, k záveru, že [Q] bola ‚v ten deň plne práceschopná‘, ale napriek tomu zopakovala pripomienku formulovanú 18. mája 2004 psychiatrom, ktorý v tom čase [Q] vyšetroval, podľa ktorej ‚je pre zdravie… žiaduca zmena pracovného miesta‘“. Napokon z bodu 73 napadnutého rozsudku vyplýva, že „na záver svojej lekárskej psychologickej správy zo 6. októbra 2004 nezávislý lekár vybratý po žiadosti o rozhodcovské konanie vznesenej [Q]… konštatoval, že je ‚… spôsobilá opätovne pracovať, ale na inom [GR]‘ a spresnil, že jej ‚opätovné zaradenie… na jej predošlé pracovisko by mohlo len oživiť spomienky na psychické obťažovanie a destabilizovať [ju]‘“. Zo skutkového stavu tak, ako bol zistený v napadnutom rozsudku tak vyplýva, že množstvo správ a lekárskych potvrdení dospelo k záveru, že opatrenie na odsun bolo nevyhnutné na ochranu zdravotného stavu Q a to dokonca pred tým, než administratíva pristúpi k správnemu vyšetrovaniu, ktoré jej má umožniť overiť existenciu psychického obťažovania, ktorému bola Q vystavená a teda pred tým, než možno prípadne uvažovať o definitívnych opatreniach s cieľom potrestať osoby, ktoré sa dopustili tohto obťažovania a subsidiárne napraviť škodlivé následky ich konaní.

100    S prihliadnutím na správy a potvrdenia vystavené osobami, ktoré mali spôsobilosť svojimi lekárskymi posúdeniami obmedziť rozhodovaciu právomoc Komisie, sa treba domnievať, že prinajmenšom od 6. októbra 2004 sa vyžadovalo dočasné opatrenie na odsun s cieľom zabezpečiť okamžitú ochranu zdravotného stavu Q. Za daných okolností tak boli splnené skutkové podmienky umožňujúce domnievať sa, že v deň prijatia fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, bola administratíva povinná preventívne prijať také dočasné opatrenie na odsun, aké je uvedené v bode 98 vyššie. Komisia teda vybočila z primeraných medzí a použila svoju voľnú úvahu zjavne nesprávne, keď nepristúpila k dočasnému odsunu Q z GR „Personál a administratíva“ alebo z oddelenia D2 na tomto GR, do ktorého bola pridelená, hoci bolo preukázané, že takéto opatrenie bolo nevyhnutné na ochranu jej zdravotného stavu.

101    Z toho vyplýva, že napriek nesprávnemu právnemu posúdeniu, ktorým je v tomto ohľade postihnutý napadnutý rozsudok, mohol Súd pre verejnú službu v bodoch 1 a 2 výroku napadnutého rozsudku rozhodnúť, že fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, treba zrušiť v rozsahu, v akom malo za následok odmietnutie prijať dočasné opatrenie na odsun a že Komisia musí nahradiť Q škodlivé následky tohto odmietnutia.

102    V tomto rozsahu treba zamietnuť ako neúčinné výhrady vznesené v rámci druhého odvolacieho dôvodu založené na porušení podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcej v existencii protiprávneho správania a článkov 7 a 24 služobného poriadku.

103    V druhom rade treba preskúmať výhrady vznesené v rámci druhého odvolacieho dôvodu založené na tom, že Súd pre verejnú službu v bode 251 napadnutého rozsudku porušil podmienku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spočívajúcu v existencii protiprávneho správania, pretože rozhodol, že administratíva sa správala protiprávne, keď s omeškaním začala správne vyšetrovanie, pričom nezohľadnila, že lehota pri začatí tohto vyšetrovania bola odôvodnená potrebou zabezpečiť jeho nestrannosť.

104    V bode 251 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu uviedol, že „v deň, v ktorý vzniklo fiktívne rozhodnutie zamietajúce žiadosť o pomoc, ešte nebolo správne vyšetrovanie začaté, pretože až 8. septembra 2004 vyšetrovateľ získal poverenie generálneho tajomníka Komisie na vedenie takého vyšetrovania a prvé ním vedené výsluchy začali až v októbri 2004“. V bode 253 napadnutého rozsudku súd vyslovil, že treba nahradiť nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z tohto omeškania, čo bolo zahrnuté do nemajetkovej ujmy, ktorá bola podľa Súdu pre verejnú službu spravodlivo nahradená tým, že „Komisii [bola] uložená povinnosť zaplatiť [Q] sumu 15 000 eur“.

105    Povinnosť poskytnúť pomoc podľa článku 24 prvého odseku služobného poriadku ukladá administratíve, aby reagovala s rýchlosťou, ktorú vyžadujú okolnosti veci, najmä tým, že vykoná správne vyšetrovanie, aby v spolupráci so sťažovateľom zistila skutkový stav, ktorý predchádzal sťažnosti (rozsudok Campogrande/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, body 42 a 53). Táto judikatúra však nevylučuje, že objektívne dôvody, ktoré môžu vyplývať najmä z organizácie vyšetrovania, môžu odôvodňovať určitú lehotu pri jeho začatí (pozri v tomto zmysle rozsudok Campogrande/Komisia, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 56).

106    V tomto prípade, ako vyplýva z bodu 40 napadnutého rozsudku, Q v žiadosti o pomoc požadovala začatie správneho vyšetrovania „neutrálnym orgánom“, ktorý nemá vzťah ku GR „Personál a administratíva“, a teda je nezávislý od IDOC. Z bodu 59 napadnutého rozsudku navyše vyplýva, že listom z 11. júna 2004 riaditeľ IDOC oznámil generálnemu tajomníkovi Komisie, že „vzhľadom na to, že žalobkyňa spochybnila celé vedenie GR ‚Personál a administratíva‘ vrátane jeho generálneho riaditeľa, sa mu zdá vhodné, aby generálny tajomník Komisie vykonával funkciu menovacieho orgánu v rámci správneho vyšetrovania a aby osoba mimo GR ‚Personál a administratíva‘ bola vymenovaná za ‚vyšetrovateľa‘ na účely vedenia uvedeného vyšetrovania“. Z bodu 64 napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že „1. júla 2004 informoval generálny tajomník Komisie riaditeľa IDOC, že súhlasí s tým, že bude vykonávať funkcie menovacieho orgánu v rámci plánovaného správneho vyšetrovania a uviedol meno vyšetrovateľa, ktorého vybral na vedenie tohto vyšetrovania“. Napokon z bodu 71 napadnutého rozsudku vyplýva, že „oznámením z 8. septembra 2004 vyšetrovateľ určený generálnym tajomníkom Komisie v rámci správneho vyšetrovania požadovaného žalobkyňou získal poverenie generálneho tajomníka na ‚určenie skutočného podkladu vznesených obvinení, najmä pokiaľ ide o správanie úradníka alebo úradníkov, ktorých mená sú uvedené v spise, aby sa tak umožnilo zhodnotiť skutočnú situáciu a dôsledky, ktoré z nej treba prípadne vyvodiť‘“.

107    V tomto prípade však Súd pre verejnú službu nezisťoval, či potreba zorganizovať správne vyšetrovanie „neutrálnym orgánom“ v súlade so želaním, ktoré vyjadrila Q vo svojej žiadosti o pomoc, a nezveriť toto vyšetrovanie úradu IDOC, ako je obvyklé, ale výnimočne určenému vyšetrovateľovi mimo GR „Personál a administratíva“, neodôvodňovali dotknutú lehotu.

108    V dôsledku toho, že Súd pre verejnú službu neoveril všetko, čo bol právne povinný overiť, nemá napadnutý rozsudok právny základ v rozsahu, v akom je ním Komisii uložená povinnosť zaplatiť Q náhradu škody z dôvodu približne štvormesačnej lehoty, ktorá uplynula do začatia správneho vyšetrovania.

109    V tomto rozsahu treba vyhovieť druhému odvolaciemu dôvodu a zrušiť bod 2 výroku napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom je ním Komisii uložená povinnosť zaplatiť Q náhradu škody z dôvodu omeškania, ku ktorému došlo pri začatí správneho vyšetrovania. Keďže, ako vyplýva z bodov 250 až 254 napadnutého rozsudku, Súd pre verejnú službu nerozlišoval medzi náhradou škody, ktorá mala byť Q zaplatená z tohto dôvodu a náhradou škody, ktorá jej mala byť zaplatená z dôvodu, že Komisia odmietla prijať dočasné opatrenie na odsun, treba zrušil bod 2 výroku v rozsahu, v akom sa ním Komisii ukladá povinnosť zaplatiť Q sumu 15 000 eur v časti, v akej má táto suma nahradiť nemajetkovú ujmu, ktorú Q utrpela z dôvodu údajného omeškania, ku ktorému došlo pri začatí správneho vyšetrovania.

110    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba hlavnému odvolaniu čiastočne vyhovieť a v zostávajúcej časti ho zamietnuť.

 O vzájomnom odvolaní

111    Cieľom vzájomného odvolania podaného v súlade s článkom 142 ods. 2 rokovacieho poriadku je zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok zamieta návrhy prvostupňovej žaloby na zrušenie SSP 2003 a na náhradu dodatočnej ujmy vyplývajúcej z fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť prijať vhodné definitívne opatrenia s cieľom potrestať osoby, ktoré sa dopustili údajného psychického obťažovania a subsidiárne nahradiť škodlivé následky ich konaní.

112    Na podporu vzájomného odvolania Q uvádza deväť odvolacích dôvodov. Prvých osem odvolacích dôvodov vzájomného odvolania smeruje proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok zamieta návrhy prvostupňovej žaloby na zrušenie SSP 2003 a na náhradu dodatočnej ujmy vyplývajúcej z fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť prijať vhodné definitívne opatrenia s cieľom potrestať osoby, ktoré sa dopustili údajného psychického obťažovania a subsidiárne nahradiť škodlivé následky ich konaní. Prvý odvolací dôvod je založený na porušení článku 12a ods. 3 služobného poriadku. Druhý odvolací dôvod vychádza z pochybenia pri právnej kvalifikácii skutkov uvedených v žiadosti o pomoc so zreteľom na článok 12a ods. 3 služobného poriadku. Tretí odvolací dôvod je založený na vecnej nesprávnosti skutkového stavu, ktorá bola príčinou nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení predmetu sporu. Štvrtý odvolací dôvod vychádza zo skreslenia niektorých dôkazných prostriedkov predložených v prvostupňovom konaní. Piaty odvolací dôvod je založený na tom, že Komisia porušila oznámenie o psychickom obťažovaní. Šiesty odvolací dôvod vychádza z porušenia povinnosti odôvodniť rozsudky. Siedmy odvolací dôvod je založený na porušení zákazu rozhodovať ultra petitum a teda na porušení medzí, ktoré vymedzujú právomoc Súdu pre verejnú službu. Ôsmy odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade dvoch administratívnych správ. Deviaty odvolací dôvod smeruje proti napadnutému rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok zamieta návrhy prvostupňovej žaloby na zrušenie SSP 2003. Tento odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení záujmu na konaní o zrušenie SSP 2003.

113    Komisia poznamenáva, že na to, aby sa mohla vyjadriť ku vzájomnému odvolaniu, musí zaujať stanovisko k výkladu pojmu psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku tak, ako ho zohľadnil Súd pre verejnú službu v napadnutom rozsudku. Tvrdí, že tento výklad je na viacerých miestach postihnutý nesprávnym právnym posúdením. Q vyvracia pripomienky Komisie v tejto súvislosti.

114    Z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti treba v prvom rade preskúmať piaty odvolací dôvod, v druhom rade ôsmy odvolací dôvod, v treťom rade prvý, druhý, tretí, štvrtý a šiesty odvolací dôvod spoločne s pripomienkami Komisie a Q k pojmu psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, v štvrtom rade siedmy odvolací dôvod a v piatom a poslednom rade deviaty odvolací dôvod.

 O piatom dôvode vzájomného odvolania založenom na tom, že Komisia porušila oznámenie o psychickom obťažovaní

 Tvrdenia účastníkov konania

115    Q zdôrazňuje, že Komisia porušila body 2.2 a 4.1 oznámenia o psychickom obťažovaní, pretože žiadny z jej nadriadených nekonal, aby napravil psychické obťažovanie uvádzané v žiadosti o pomoc.

116    Komisia navrhuje zamietnutie piateho odvolacieho dôvodu pre zjavnú neprípustnosť. Q neuvádza žiadne nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Súd pre verejnú službu v napadnutom rozsudku, ale iba opakuje tvrdenia, ktoré už uviedla na podporu svojej prvostupňovej žaloby. Výklad oznámenia o psychickom obťažovaní, ktorý zohľadnil Súd pre verejnú službu, bol v každom prípade naklonený záujmom Q.

117    Q navrhuje zamietnutie námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia proti piatemu odvolaciemu dôvodu, keďže nesprávne právne posúdenie postihujúce napadnutý rozsudok bolo vo vzájomnom odvolaní dostatočne identifikované.

 Posúdenie Všeobecným súdom

118    Z ustanovení citovaných v bode 24 vyššie vyplýva, že odvolanie musí presným spôsobom uvádzať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne dôvody, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 10. marca 2008, Lebedef-Caponi/Komisia, T‑233/07 P, Zb. VS s. I‑B‑1‑3 a II‑B‑1‑19, bod 25 a citovanú judikatúru).

119    Tejto požiadavke nezodpovedá odvolanie, ktoré sa obmedzuje na zopakovanie alebo doslovné citovanie žalobných dôvodov a tvrdení už uvedených pred prvostupňovým súdom, vrátane tých, ktoré sa zakladali na skutočnostiach, ktoré tento súd výslovne nezohľadnil. Takéto odvolanie je totiž v skutočnosti návrhom, ktorého cieľom je dosiahnuť iba opätovné preskúmanie prvostupňovej žaloby, čo nepatrí do právomoci odvolacieho súdu (pozri uznesenie Lebedef‑Caponi/Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 26 a citovanú judikatúru).

120    Pod zámienkou piateho odvolacieho dôvodu sa Q odvoláva na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustila Komisia a nie Súd pre verejnú službu, pretože uvádza, že „Komisia porušila bod 2.2 oznámenia o psychickom obťažovaní“ alebo že „zo strany Komisie bol porušený aj [bod 4.1 toho istého oznámenia]“.

121    V dôsledku toho treba vyhovieť námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, a teda zamietnuť piaty odvolací dôvod ako neprípustný.

 O ôsmom dôvode vzájomného odvolania vychádzajúcom z nesprávneho výkladu dvoch administratívnych správ

 Tvrdenia účastníkov konania

122    Q tvrdí, že Súd pre verejnú službu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nesprávne vyložil dve administratívne správy nachádzajúce sa v spise. Na jednej strane v bode 64 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil správu generálneho tajomníka adresovanú riaditeľovi IDOC z 1. júla 2004, keď konštatoval, že v nej tento tajomník informoval riaditeľa o tom, že súhlasí s tým, že bude vykonávať funkcie MO v rámci správneho vyšetrovania. V skutočnosti generálny tajomník v tejto správe uviedol, že súhlasí s tým, že bude vykonávať funkcie MO, pokiaľ ide o odpoveď inštitúcie na žiadosť o pomoc, pričom cieľom tohto postupu bolo vyhnúť sa akejkoľvek námietke zaujatosti v rámci GR „Personál a administratíva“. Na druhej strane v bode 86 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu nesprávne vyložil správu zo 16. septembra 2005, ktorú generálny riaditeľ GR „Personál a administratíva“ adresoval žalobkyni, keď uviedol, že táto správa obsahovala výslovné rozhodnutie MO o zamietnutí žiadosti o pomoc. Táto správa však nepochádzala od generálneho tajomníka Komisie, ktorý ako jediný vykonával funkcie MO, a nebolo k nej pripojené žiadne rozhodnutie tohto tajomníka, takže nebolo prijaté žiadne výslovné rozhodnutie MO o žiadosti o pomoc.

123    Komisia namieta, že body napadnutého rozsudku napádané ôsmym dôvodom vzájomného odvolania sú súčasťou opisu skutkového stavu a teda nepatria do časti „Právny stav“ tohto rozsudku. V zostávajúcej časti je tento dôvod neprípustný, keďže nie je identifikované nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Súd pre verejnú službu.

124    Q navrhuje zamietnutie námietky neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia proti ôsmemu odvolaciemu dôvodu, keďže nesprávne právne posúdenie postihujúce napadnutý rozsudok bolo vo vzájomnom odvolaní dostatočne identifikované.

 Posúdenie Všeobecným súdom

125    Ako už bolo uvedené v bode 118 vyššie, v odvolaní sa musia presne označiť napadnuté časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne dôvody, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera.

126    V tomto prípade Q vo svojich písomných podaniach neidentifikovala nesprávne právne posúdenie postihujúce výrok napadnutého rozsudku, ktoré by bolo dôsledkom nesprávneho výkladu obsahu dvoch vyššie uvedených administratívnych správ v bodoch 64 a 86 napadnutého rozsudku týkajúcich sa stručného opisu „okolnost[í] predchádzajúc[ich] sporu“ v súlade s článkom 81 desiatou zarážkou rokovacieho poriadku.

127    V dôsledku toho treba vyhovieť námietke neprípustnosti, ktorú vzniesla Komisia, a teda zamietnuť ôsmy dôvod vzájomného odvolania ako neprípustný.

 O prvom dôvode založenom na porušení článku 12a ods. 3 služobného poriadku, o druhom dôvode vychádzajúcom z pochybenia pri právnej kvalifikácii skutkov uvedených v žiadosti o pomoc so zreteľom na článok 12a ods. 3 služobného poriadku, o treťom dôvode založenom na vecnej nesprávnosti skutkového stavu, ktorá bola príčinou nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení predmetu sporu, o štvrtom dôvode vychádzajúcom zo skreslenia niektorých dôkazných prostriedkov predložených v prvostupňovom konaní a o šiestom dôvode vychádzajúcom z porušenia povinnosti odôvodniť rozsudky

128    Prvý, druhý, tretí, štvrtý a šiesty dôvod vzájomného odvolania, ako aj pripomienky Komisie a Q týkajúce sa pojmu psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku, smerujú proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, najmä jeho bodom 189 a 236, v ktorých Súd pre verejnú službu rozhodol, ako sa uvádza v bode 147 napadnutého rozsudku, o „výhrade týkajúcej sa psychického obťažovania vznesenej [Q]“ a v bode 189 tohto rozsudku vyslovil, že Q „nemá dôvod tvrdiť, že bola obeťou psychického obťažovania“, a teda ani dôvod získať z tohto titulu náhradu škody. Tým nie je dotknuté to, že v bodoch 236 a 238 až 242 napadnutého rozsudku Súd pre verejnú službu vyslovil, že niektoré skutočnosti, ktoré Q uviedla na podloženie svojej žiadosti o pomoc, zohľadňované v ich súhrne, odhaľovali nesprávny služobný postup Komisie, ktorý spočíval v tom, že Komisia do určitej miery porušila povinnosť starostlivosti, a priznal Q náhradu za nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z tohto nesprávneho postupu, keďže tento postup prispel k izolácii Q v rámci jej oddelenia, ale nie náhradu majetkovej ujmy zodpovedajúcej chorobe z povolania, ktorá bola výsledkom toho istého nesprávneho postupu, keďže takáto náhrada by bola predčasná, pokiaľ ešte stále prebiehalo konanie, v ktorom sa malo uznať, že choroby, ktorými trpela dotknutá osoba, majú pôvod v povolaní, a pokiaľ nebolo možné určiť, či celá majetková ujma, ktorú Q utrpela, nemohla byť nahradená podľa úpravy poistenia pre prípad chorôb z povolania v služobnom poriadku.

129    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 113 rokovacieho poriadku môže Súd pre verejnú službu kedykoľvek z úradnej moci preskúmať prekážky konania z dôvodu verejného záujmu.

130    Keďže podmienky prípustnosti žaloby podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku sú podmienkami z dôvodu verejného záujmu, je úlohou súdu Únie, aby ich v prípade potreby preskúmal z úradnej moci (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júna 2009, Krcova/Súdny dvor, T‑498/07 P, bod 52 a citovanú judikatúru), s tým, že najprv vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky (pozri v tomto zmysle rozsudok Preskúmanie M/EMEA, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 57 a citovanú judikatúru).

131    Existencia aktu spôsobujúceho ujmu v zmysle článku 90 ods. 2 a článku 91 ods. 1 služobného poriadku je nevyhnutnou podmienkou prípustnosti každej žaloby, ktorú podajú úradníci proti inštitúcii, ku ktorej patria (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. júla 1993, Moat/Komisia, T‑20/92, Zb. s. II‑799, bod 39 a citovanú judikatúru, a uznesenie Súdu prvého stupňa z 25. marca 2003, J/Komisia, T‑243/02, Zb. VS s. I‑A‑99 a II‑523, bod 30).

132    Na účely rozhodnutia o existencii psychického obťažovania uvádzaného v žiadosti o pomoc Súd pre verejnú službu v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku nepriamo, ale nevyhnutne, predpokladal, že mu bol predložený akt spôsobujúci ujmu zodpovedajúci rozhodnutiu MO, ktoré, hoci fiktívne, malo za následok zamietnutie žiadosti o pomoc, pretože odmietlo konštatovať existenciu údajného psychického obťažovania.

133    Predpoklad, z ktorého Súd pre verejnú službu nevyhnutne vychádzal, aby rozhodol o existencii údajného psychického obťažovania, je však nesprávny, ako to vyplýva z jeho vlastných zistení v ďalšej časti napadnutého rozsudku.

134    Súd pre verejnú službu totiž v bode 117 napadnutého rozsudku najprv skonštatoval, že prvostupňová žaloba smeruje k „zrušeniu nepriameho rozhodnutia zamietajúceho žiadosť o pomoc“, k „zrušeniu SSP 2003“ a k „uloženiu povinnosti Komisii nahradiť Q škodu“.

135    Najmä z bodu 196 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd pre verejnú službu v ňom považoval za akt, ktorý spôsobil Q ujmu, iba fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, pretože toto rozhodnutie malo za následok odmietnutie „prijať určité kroky, prinajmenšom preventívne [na dobu potrebnú na správne vyšetrovanie]“. Súd pre verejnú službu pri tomto postupe neoznačil akt spôsobujúci ujmu, ktorý mal za následok odmietnutie konštatovať existenciu psychického obťažovania uvádzaného v žiadosti o pomoc, ktorého existenciu nepriamo, ale nevyhnutne predpokladal v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku na účely rozhodnutia o „výhrade týkajúcej sa psychického obťažovania vznesenej [Q]“.

136    V tomto prípade treba každopádne zohľadniť to, že Q v žiadosti o pomoc sama požadovala začatie správneho vyšetrovania na účely preukázania psychického obťažovania uvádzaného v jej žiadosti o pomoc, pričom vyzvala Komisiu, aby týmto vyšetrovaním poverila „neutrálny orgán“, a nie IDOC, teda úrad, ktorý je obvykle oprávnený viesť takéto vyšetrovanie. Z bodov 198, 199 a 251 napadnutého rozsudku vyplýva, že administratíva vyhovela tejto žiadosti pred podaním žaloby 4. júla 2005, pretože 8. septembra 2004 začalo správne vyšetrovanie, ktoré bolo vedené od októbra 2004 do 21. marca 2005 v súlade s pravidlami upravujúcimi správne vyšetrovanie stanovenými v prílohe IX služobného poriadku, ktoré boli prijaté v súlade s článkom 86 ods. 3 služobného poriadku.

137    Záverom vyšetrovania vedeného podľa článku 86 ods. 3 služobného poriadku na účely toho, aby bolo možné rozhodnúť o žiadosti úradníka o pomoc podľa článku 24 služobného poriadku, je konečné rozhodnutie MO, prijaté na základe vyšetrovacej správy, ako to Súd pre verejnú službu sám zdôraznil v bode 196 napadnutého rozsudku, a ako to navyše vyplýva z článku 3 prílohy IX služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Guillot/Komisia, už citovaný v bode 84 vyššie, body 21, 22 a 36, a z 1. júna 1983, Seton/Komisia, 36/81, 37/81 a 218/81, Zb. s. 1789, body 29 až 31). V okamihu prijatia tohto rozhodnutia je právne postavenie úradníka dotknuté (pozri rovnako v tomto zmysle a analogicky, pokiaľ ide o konanie vedené podľa článku 73 služobného poriadku, rozsudok L/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 123).

138    Pokiaľ konečné rozhodnutie MO odkazuje na závery vyšetrovacej správy, ktorá bola dokončená po fiktívnom rozhodnutí a v ktorej boli tvrdenia dotknutého úradníka týkajúce sa existencie psychického obťažovania podrobne preskúmané na základe dokumentov a svedectiev, ktoré boli predložené alebo zhromaždené počas vyšetrovania, nemožno ho považovať za rozhodnutie, ktoré iba potvrdzuje fiktívne rozhodnutie, ale za rozhodnutie, ktoré po opätovnom preskúmaní situácie administratívou toto fiktívne rozhodnutie nahrádza (pozri v tomto zmysle rozsudok Lo Giudice/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, body 47 a 48).

139    V tomto prípade z bodu 86 napadnutého rozsudku vyplýva, že „správou zo 16. septembra 2005 adresovanou [Q] menovací orgán výslovne zamietol ňou vypracovanú žiadosť o pomoc uvedúc, na základe záverov správneho vyšetrovania, že obvinenia z psychického obťažovania nie sú podložené alebo nemohli byť preukázané“. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 138 vyššie tak výslovné rozhodnutie MO, ktoré s konečnou platnosťou zamietlo žiadosť o pomoc, a ktorého obsah bol Q oznámený správou zo 16. septembra 2005, počas prvostupňového konania, po opätovnom preskúmaní situácie zo strany MO na základe záverov správneho vyšetrovania v súlade s článkom 3 prílohy IX služobného poriadku, nahradilo fiktívne rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc.

140    Z bodov 117, 196 a 197 napadnutého rozsudku však nevyplýva, že Súdu pre verejnú službu bolo v prvostupňovom konaní predložené výslovné rozhodnutie MO, ktorým bola s konečnou platnosťou zamietnutá žiadosť o pomoc. Z napadnutého rozsudku nevyplýva ani to, že v ňom Súd pre verejnú službu preskúmal zákonnosť tohto výslovného rozhodnutia alebo hoci len odôvodnenie, ktoré bolo jeho nevyhnutým podkladom.

141    Na otázku v tomto ohľade na pojednávaní Q potvrdila, že predmetom sporu, ktorý predložila na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu, bolo najmä preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o pomoc, a nie výslovného rozhodnutia MO o zamietnutí žiadosti o pomoc, ktorého obsah jej bol oznámený správou zo 16. septembra 2005. Q neuviedla, že by počas prvostupňového konania podala návrh, aby mohla po nahradení fiktívneho rozhodnutia výslovným zmeniť svoje žalobné návrhy a dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2004, Brendel/Komisia, T‑55/03, Zb. VS s. I‑A‑311 a II‑1437, bod 50 a citovanú judikatúru, a uznesenie Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2001, Tsarnavas/Komisia, T‑161/00, Zb. VS s. I‑A‑155 a II‑721, bod 27 a citovanú judikatúru). Komisia za seba tvrdila, že iba výslovné rozhodnutie MO o zamietnutí žiadosti o pomoc je aktom spôsobujúcim ujmu Q, pretože sa v ňom na základe záverov správneho vyšetrovania odmietlo konštatovať, že došlo k psychickému obťažovaniu uvedenému v žiadosti o pomoc. Komisia navyše tvrdila, že v napadnutom rozsudku Súd pre verejnú službu prijal v otázke existencie uvádzaného psychického obťažovania rozhodnutie nezávisle od rozhodnutia MO.

142    Z uvedeného vyplýva, že keďže Súdu pre verejnú službu nebol predložený spor, ktorého predmetom by bolo posúdenie zákonnosti výslovného rozhodnutia MO o zamietnutí žiadosti o pomoc, ktorého obsah bol oznámený Q správou zo 16. septembra 2005, tento súd porušil články 90 a 91 služobného poriadku a prekročil medze súdneho preskúmania, keď prakticky nahradil administratívu, pretože v bodoch 147 a 189 napadnutého rozsudku rozhodol o „výhrade týkajúcej sa psychického obťažovania vznesenej [Q]“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. apríla 2003, Parlament/Samper, C‑277/01 P, Zb. s. I‑3019, body 44 a 50) a v bode 189 toho istého rozsudku vyslovil, že Q nemala dôvody tvrdiť, že bola obeťou psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 16. mája 2006, Magone/Komisia, T‑73/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑107 a II‑A‑2‑485, body 14 až 16, a Lo Giudice/Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, body 54 až 56).

143    Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prvom, druhom, treťom, štvrtom a šiestom dôvode vzájomného odvolania, preto treba zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom sa v ňom rozhoduje o „výhrade týkajúcej sa psychického obťažovania vznesenej [Q]“ a vyslovuje, že Q nemala dôvod tvrdiť, že bola obeťou psychického obťažovania v zmysle článku 12a ods. 3 služobného poriadku.

 O siedmom dôvode založenom na porušení zákazu rozhodovať ultra petitum a teda porušení medzí, ktoré vymedzujú právomoc Súdu pre verejnú službu

 Tvrdenia účastníkov konania

144    Q vytýka Súdu pre verejnú službu, že rozhodol ultra petitum a teda porušil medze svojej vlastnej právomoci, keď v bode 241 napadnutého rozsudku zamietol jej návrh na náhradu majetkovej ujmy zodpovedajúcej strate na zárobku vyplývajúcej z jej automatického odchodu do dôchodku z dôvodu invalidity následkom psychického obťažovania uvedeného v žiadosti o pomoc. Súd pre verejnú službu totiž oprel toto zamietnutie o správu, prostredníctvom ktorej Q podala 17. októbra 2005 návrh, aby „úzkostne-depresívny“ syndróm, ktorým podľa svojho názoru trpela, bol podľa článku 73 služobného poriadku uznaný ako choroba z povolania, hoci túto správu účastníci konania zjavne nepredložili Súdu pre verejnú službu na posúdenie a nebola predmetom kontradiktórnej diskusie.

145    Komisia navrhuje, aby bol siedmy dôvod vzájomného odvolania zamietnutý ako zjavne nedôvodný.

 Posúdenie Všeobecným súdom

146    V tomto prípade Q netvrdí, že Súd pre verejnú službu v bode 241 napadnutého rozsudku skreslil listiny nachádzajúce sa v spise z prvostupňového konania.

147    Q iba tvrdí, že aj keby z listín nachádzajúcich sa v spise z prvostupňového konania vyplývalo, že požadovala začatie konania o uznanie, že jej choroba má pôvod v povolaní, Súd pre verejnú službu nemohol zohľadniť túto skutkovú okolnosť, aby ako neprípustný zamietol jej návrh na náhradu škody v rozsahu, v akom smeroval k náhrade majetkovej ujmy zodpovedajúcej strate na zárobku vyplývajúcej z jej núteného odchodu do dôchodku z dôvodu invalidity, keďže túto skutkovú okolnosť a dôsledky, ktoré z nej vyplývajú pre prípustnosť návrhu na náhradu škody, účastníci konania na tomto súde špecificky neuplatnili a neprejednali.

148    Z bodov 232 a 233 napadnutého rozsudku vyplýva, že otázka predčasnosti a z tohto dôvodu neprípustnosti žalobného návrhu nebola uplatnená Komisiou, ani prejednaná účastníkmi prvostupňového konania.

149    Treba však pripomenúť, že keďže podmienky prípustnosti žaloby podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku sú v súlade s judikatúrou citovanou v bode 130 vyššie podmienkami z dôvodu verejného záujmu, je úlohou súdu Únie, aby ich v prípade potreby preskúmal z úradnej moci.

150    Tomuto súdu navyše nemožno vytýkať, že urobil skutkové zistenia, keď z úradnej moci skúmal podmienky prípustnosti návrhu na náhradu škody, ktorý mu bol predložený v rámci takejto žaloby, keďže tieto skutkové zistenia vyplývajú z listín nachádzajúcich sa v spise, ktorý mu účastníci konania predložili na to, aby rozhodol o ich návrhu.

151    Q preto nemôže Súdu pre verejnú službu vytýkať, že rozhodol ultra petitum a porušil medze svojej právomoci tým, že v bode 241 napadnutého rozsudku z úradnej moci konštatoval neprípustnosť sporného žalobného návrhu na náhradu škody po tom, čo na základe spisu urobil určité skutkové zistenia.

152    Z týchto dôvodov treba siedmy dôvod vzájomného odvolania zamietnuť ako nedôvodný.

 O deviatom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení existencie záujmu na konaní o zrušenie SSP 2003

 Tvrdenia účastníkov konania

153    Q sa domnieva, že zamietnutie jej návrhov na zrušenie SSP 2003 Súdom pre verejnú službu v bode 227 napadnutého rozsudku je postihnuté nesprávnym právnym posúdením, pretože nezohľadňuje nedávnu judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej si úradník, ktorý trpí úplnou trvalou invaliditou, napriek tomu zachováva záujem na napadnutí jeho správ o služobnom postupe. Treba tak rozlišovať, ako to robí Súdny dvor, medzi situáciou úradníka, ktorý automaticky odišiel do dôchodku podľa článkov 53 a 78 služobného poriadku a situáciou úradníka, ktorý dosiahol dôchodkový vek, vzdal sa funkcie alebo bol prepustený. Navyše článok 53 služobného poriadku treba vnímať spolu s článkami 13 a 15 prílohy VIII služobného poriadku, ktoré uvádzajú, že činnosť úradníka, ktorý bol uznaný za invalidného, je iba prerušená a že jeho invalidita môže byť pravidelne podrobovaná kontrole až dovtedy, kým dosiahne vek 63 rokov. Q sa okrem toho domnieva, že si zachováva určitý a skutočný záujem na dosiahnutí zrušenia SSP 2003 z dôvodu negatívnych posúdení jej osoby, ktoré obsahujú.

154    Vo svojom doplňujúcom podaní sa Q opiera o dokument, o ktorom údajne v čase podania svojho vzájomného odvolania nevedela, a to dokument, ktorý 26. júla 2005 podpísal lekár Komisie, Dr. D. ako člen posudkovej komisie, a v ktorom tento lekár uviedol, že nesúhlasí s tým, aby bola uznaná za invalidnú a s rozhodnutím prijatým väčšinou ostatných členov komisie, Dr. R. a Dr. S. Kvôli odchylnému stanovisku lekára sú tak závery posudkovej komisie, ako aj rozhodnutie, ktorým bola uznaná za invalidnú, postihnuté protiprávnosťou, ktorej závažnosť jej zjavná a ktorá jej dáva právo navrhovať, aby boli tieto úkony vyhlásené za nulitné. Odchylné stanovisko preukazuje, že je možné, aby sa uzdravila a že v dôsledku toho nie je vylúčené jej opätovné dosadenie na Komisii. Aj sama by mohla požadovať svoje opätovné dosadenie, ak by sa domnievala, že už nespĺňa podmienky vyžadované na poberanie dôchodku. Súd pre verejnú službu sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vyvodil, že už viac nemá právny záujem na konaní proti SSP 2003 a že preto netreba rozhodnúť o jej návrhu na ich zrušenie.

155    Komisia navrhuje, aby bol deviaty dôvod vzájomného odvolania zamietnutý ako nedôvodný.

 Posúdenie Všeobecným súdom

156    Podľa ustálenej judikatúry na to, aby bolo prípustné, aby osoba patriaca do pôsobnosti služobného poriadku v žalobe podanej podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku navrhovala zrušenie aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu v zmysle článku 90 ods. 2, musí mať táto osoba v čase podania žaloby dostatočne kvalifikovaný záujem, ktorý už vznikol a trvá, na dosiahnutí zrušenia tohto aktu, pričom takýto záujem predpokladá, že výsledok konania o návrhu jej môže byť na prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2006, Agne-Dapper a i./Komisia a i., T‑35/05, T‑61/05, T‑107/05, T‑108/05 a T‑139/05, Zb. VS s. I‑A‑2‑291 a II‑A‑2‑1497, bod 35 a citovanú judikatúru). Záujem žalobcu na konaní ako podmienka prípustnosti sa musí posudzovať v okamihu podania žaloby (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 28. júna 2005, Ross/Komisia, T‑147/04, Zb. VS s. I‑A‑171 a II‑771, bod 25 a citovanú judikatúru). Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry, na to, aby mohla osoba, na ktorú sa vzťahuje služobný poriadok, pokračovať v konaní o žalobe o zrušenie rozhodnutia MO je potrebné, aby si zachovávala osobný záujem na jeho zrušení (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. apríla 2001, Torre a i./Komisia, T‑159/98, Zb. VS s. I‑A‑83 a II‑395, bod 30 a citovanú judikatúru). Ak v tomto ohľade neexistuje skutočný záujem na konaní, treba konanie o žalobe zastaviť (pozri rozsudok Torre a i./Komisia, už citovaný, bod 31 a citovanú judikatúru).

157    Pokiaľ ide o záujem úradníka alebo bývalého úradníka na konaní o zrušenie správy o služobnom postupe, ktorá sa ho týka, treba v prvom rade uviesť, že táto správa predstavuje hodnotiaci úsudok jeho hierarchicky nadriadených o tom, ako hodnotený úradník plnil úlohy, ktoré mu boli zverené a o jeho správaní v službe počas dotknutého obdobia a že bez ohľadu na jej budúci význam predstavuje písomný a formálny dôkaz o kvalite práce vykonanej úradníkom. Takéto hodnotenie nespočíva len v opise úloh vykonávaných počas dotknutého obdobia, ale obsahuje aj posúdenie ľudských kvalít, ktoré hodnotená osoba preukázala pri výkone svojej profesionálnej činnosti. Preto má každý úradník právo, aby jeho práca bola potvrdená spravodlivo vypracovaným posúdením. V dôsledku toho treba úradníkovi v súlade s právom na účinnú súdnu ochranu v každom prípade priznať právo napadnúť správu o služobnom postupe, ktorá sa ho týka, kvôli jej obsahu alebo preto, že nebola vypracovaná podľa pravidiel stanovených služobným poriadkom (rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2008, Gordon/Komisia, C‑198/07 P, Zb. s. I‑10701, body 43 až 45).

158    V druhom rade, aj keď je pravdou, že úradník, ktorého posudková komisia uznala za postihnutého úplnou trvalou invaliditou, odchádza automaticky do dôchodku v zmysle článkov 53 a 78 služobného poriadku, situácia takého úradníka sa líši od situácie úradníka, ktorý dosiahne dôchodkový vek, odstúpi z funkcie alebo je prepustený, pretože ide o napraviteľnú situáciu (rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bod 46). Úradník s takouto invaliditou sa totiž môže jedného dňa opäť ujať svojich úloh v inštitúcii Únie. V tejto súvislosti treba všeobecné ustanovenie článku 53 služobného poriadku vnímať spolu s osobitnými ustanoveniami článkov 13 až 15 prílohy VIII toho istého služobného poriadku. Činnosť úradníka, ktorý bol uznaný za invalidného je len prerušená, pričom vývoj jeho situácie v rámci inštitúcie podmieňuje pretrvávanie podmienok odôvodňujúcich túto invaliditu, ktoré môže byť pravidelne kontrolované (rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bod 47). Navyše úradník, ktorý bol uznaný za postihnutého úplnou trvalou invaliditou, si v zmysle judikatúry uvedenej v bode 156 vyššie zachováva záujem na tom, aby jeho správa o služobnom postupe bola vypracovaná spravodlivo, objektívne a v súlade s normami riadneho hodnotenia, keďže môže byť opätovne dosadený na pracovné miesto v inštitúcii. V prípade takéhoto opätovného dosadenia má uvedená správa význam pre postup úradníka v rámci jeho služby alebo v rámci inštitúcií Únie (rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, body 46 až 51).

159    Inak to môže byť iba v určitých osobitných prípadoch, v ktorých preskúmanie konkrétnej situácie úradníka uznaného za invalidného odhalí, že už sa nemôže jedného dňa opätovne ujať svojich úloh v inštitúcii, napríklad so zreteľom na závery posudkovej komisie poverenej preskúmaním jeho situácie, z ktorých vyplýva, že choroba, ktorá mala za následok invaliditu, má trvalú povahu a že preto nebude potrebné žiadne revízne zdravotné vyšetrenie (pozri v tomto zmysle uznesenie Ross/Komisia, už citovaný v bode 156 vyššie, body 9 a 32) alebo so zreteľom na vyhlásenia dotknutého úradníka, z ktorých vyplýva, že sa v žiadnom prípade opätovne neujme svojich úloh v inštitúcii (pozri v tomto zmysle rozsudok Combescot/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, body 27 a 29).

160    V tomto prípade Súd pre verejnú službu v bode 117 napadnutého rozsudku, ktorý Q nenapadla vo svojom vzájomnom odvolaní, rozhodol, že predmetom žaloby, ktorú Q podala podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku, bol okrem iného návrh na zrušenie. V bodoch 218 až 224 napadnutého rozsudku tento súd vysvetlil dôvody, pre ktoré sa domnieval, že návrhy na zrušenie SSP 2003 boli ku dňu podania prvostupňovej žaloby prípustné. V bodoch 225 až 230 napadnutého rozsudku sa však domnieval, že konanie o týchto návrhoch treba zastaviť, keďže Q stratila záujem na zrušení SSP 2003. Aby v tomto prípade Súd pre verejnú službu dospel k záveru, že Q nemá žiadny záujem na konaní, uviedol, že „odišla do dôchodku a bol jej priznaný nárok na invalidný dôchodok rozhodnutím menovacieho orgánu z 23. augusta 2005 s účinkom od 31. augusta 2005“, že „navyše posudková komisia uviedla, že ‚pri stálej povahe choroby, ktorá mala za následok invaliditu, nie je nevyhnutné žiadne revízne zdravotné vyšetrenie‘“, že „úprava SSP 2003 by nemohla mať na služobný postup [Q] žiadne následky“ a že „okrem toho, [Q] nepreukázala a ani sa nedovolávala existencie osobitnej okolnosti odôvodňujúcej zachovanie osobného a skutočného záujmu na zrušení [SSP 2003]“.

161    Pri posúdení záujmu Q na konaní bol Súd pre verejnú službu oprávnený vychádzať zo záverov posudkovej komisie, z ktorých podľa jeho vlastných zistení vyplývalo, že všetky podmienky vyžadované na odôvodnenie automatického odchodu Q do dôchodku z dôvodu úplnej trvalej invalidity v súlade s článkom 13 prílohy VIII služobného poriadku bolo možné považovať za definitívne splnené, keďže na jednej strane iba táto komisia mala podľa článkov 53 a 78 služobného poriadku právomoc rozhodnúť o invalidite Q, a na druhej strane, závery tejto komisie neboli nezákonné iba preto, že, ako vyplynulo z dokumentu predloženého Komisiou, boli dosiahnuté iba väčšinou členov komisie, pretože jeden z jej členov vyjadril svoje odchylné stanovisko. Rozhodnutia posudkovej komisie sú totiž kolektívnymi rozhodnutiami prijímanými väčšinou členov.

162    Súd pre verejnú službu však nezohľadnil, hoci mal právnu povinnosť tak urobiť, záujem, ktorý si Q mohla v každom prípade zachovať na napadnutí SSP 2003 kvôli ich obsahu a najmä, ako bolo uvedené v bode 273 napadnutého rozsudku, kvôli tomu, že „obsah[ovali] výslovne negatívne hodnotenia schopností [Q]“ v súlade s výkladom pojmu „záujem úradníka alebo bývalého úradníka na konaní o zrušenie jeho správy o služobnom postupe“, ktorý Súdny dvor zohľadnil v rozsudku Gordon/Komisia, už citovanom v bode 157 vyššie (body 43 až 45).

163    Je pravda, že rozsudok Gordon/Komisia, už citovaný v bode 157 vyššie, bol vyhlásený niekoľko dní po vyhlásení napadnutého rozsudku. To však nie je dôvodom pre to, aby Všeobecný súd preskúmal dôvodnosť napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o pojem „záujem na konaní o zrušenie správy o služobnom postupe“, bez zohľadnenia výkladu tohto pojmu Súdnym dvorom v rozsudku Gordon/Komisia, už citovanom v bode 157 vyššie.

164    Výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor, totiž objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť. Z toho vyplýva, že takto vyložené pravidlo sa môže a musí uplatňovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred rozsudkom Súdneho dvora, ak sú okrem toho splnené podmienky, ktoré umožňujú predložiť príslušným súdom spor týkajúci sa uplatnenia tohto pravidla (pozri v tomto zmysle a analogicky, pokiaľ ide o časové účinky výkladov, ktoré Súdny dvor poskytuje pri výkone právomoci, ktorú mu zveruje článok 234 ES, rozsudky Súdneho dvora z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, Zb. s. 1205, bod 16, a z 11. augusta 1995, Roders a i., C‑367/93 až C‑377/93, Zb. s. I‑2229, bod 42). Vzhľadom na tieto zásady dochádza k obmedzeniu účinkov výkladu poskytnutého Súdnym dvorom iba výnimočne (rozsudky Denkavit italiana, už citovaný, bod 17, a Roders a i., už citovaný, bod 43).

165    V tomto prípade z rozsudku Gordon/Komisia, už citovaného v bode 157 vyššie, nevyplýva, že by boli splnené podmienky odôvodňujúce odchýlenie sa od zásady spätnej účinnosti výkladu pojmu „záujem na konaní o zrušenie správu o služobnom postupe“, ktorý Súdny dvor poskytol v tomto rozsudku.

166    V dôsledku toho treba vyhovieť deviatemu dôvodu vzájomného odvolania a teda zrušiť napadnutý rozsudok v časti, v ktorej vyslovuje, že nie je potrebné rozhodovať o návrhoch na zrušenie SSP 2003.

167    Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba vzájomnému odvolaniu čiastočne vyhovieť a v zostávajúcej časti ho zamietnuť.

 O vrátení veci Súdu pre verejnú službu

168    V súlade s článkom 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné, Všeobecný súd zruší rozhodnutie Súdu pre verejnú službu a sám rozhodne vo veci. Ak však stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci, vráti Všeobecný súd vec na rozhodnutie Súdu pre verejnú službu.

169    Keďže v tomto prípade Súd pre verejnú službu nerozhodoval, ako vyplýva z bodu 230 napadnutého rozsudku, o návrhoch na zrušenie SSP 2003, stav konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci v tomto ohľade a je potrebné vrátiť vec Súdu pre verejnú službu na rozhodnutie o týchto návrhoch.

170    Navyše, keďže Súd pre verejnú službu nerozhodoval, ako vyplýva z bodu 2 výroku napadnutého rozsudku v spojení s bodmi 250 až 254 toho istého rozsudku, o sume, ktorú má Komisia zaplatiť Q z dôvodu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z toho, že Komisia odmietla prijať dočasné opatrenie na odsun, stav tohto konania nedovoľuje rozhodnúť vo veci v tomto ohľade a je potrebné vrátiť vec Súdu pre verejnú službu na rozhodnutie o tejto sume.

 O trovách

171    Vzhľadom na to, že vec sa vracia Súdu pre verejnú službu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (odvolacia komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozsudok Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 9. decembra 2008, Q/Komisia (F‑52/05, Zb. VS s. I‑A‑1‑263 a II‑A‑1‑1485), sa zrušuje v rozsahu, v akom je ním v bode 2 výroku Komisii Európskych spoločenstiev uložená povinnosť zaplatiť Q náhradu škody vo výške 500 eur, ako aj sumu 15 000 eur v časti, v akej má táto suma nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú Q údajným omeškaním, ku ktorému došlo pri začatí správneho vyšetrovania, a v rozsahu, v akom sa v ňom na účely zamietnutia prvostupňovej žaloby v zostávajúcej časti v bode 3 výroku v bodoch 147 až 189 odôvodnenia rozhoduje o „výhrade týkajúcej sa psychického obťažovania vznesenej [Q]“ a v bode 230 odôvodnenia vyslovuje, že nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na zrušenie správ o služobnom postupe týkajúcich sa Q, vypracovaných za obdobia od 1. januára 2003 do 31. októbra 2003 a od 1. novembra 2003 do 31. decembra 2003.

2.      Hlavné odvolanie a vzájomné odvolanie sa v zostávajúcej časti zamietajú.

3.      Vec sa vracia Súdu pre verejnú službu na rozhodnutie o návrhoch na zrušenie vyššie uvedených správ o služobnom postupe, ako aj o sume, ktorú má Komisia zaplatiť Q výlučne z dôvodu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z toho, že Komisia odmietla prijať dočasné opatrenie na odsun.

4.      O trovách konania sa rozhodne neskôr.

Jaeger Pelikánová Dittrich

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2011.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.