ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (odvolacia komora)

zo 16. marca 2009

Vec T‑156/08 P

R

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Odvolanie – Verejná služba – Úradníci v skúšobnej dobe – Správa o skúšobnej dobe – Neexistencia aktu spôsobujúceho ujmu – Lehota na podanie žaloby – Omeškanie“

Predmet: Odvolanie podané proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 19. februára 2008, R/Komisia (F‑49/07, Zb. VS s. I‑A‑1‑35, II‑A‑1‑171), a smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia

Rozhodnutie: Odvolanie sa zamieta. R znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii v tomto konaní.

Abstrakt

1.      Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti – Uvedenie žalobných návrhov

[Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 44 ods. 1 písm. c) a d)]

2.      Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Prípravný akt – Opatrenia prijaté počas skúšobnej doby úradníka – Vylúčenie

(Služobný poriadok úradníkov, články 34, 90 a 91)

3.      Úradníci – Žaloba – Procesný rámec – Článok 236 ES a články 90 a 91 služobného poriadku úradníkov – Žaloba o náhradu škody založená na porušení nariadenia č. 45/2001

(Článok 236 ES; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 45/2001)

4.      Právo Spoločenstva – Zásady – Právo na obranu – Právo byť vypočutý na súde – Povinnosť zahrnúť do rozhodnutia všetky tvrdenia účastníkov konania – Neexistencia

1.      Na splnenie požiadaviek článku 44 ods. 1 písm. c) a d) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa nemusí žaloba nevyhnutne obsahovať formálne návrhy, pokiaľ z celkovej argumentácie žalobcu vyplýva, proti ktorému aktu žaloba smeruje. Žaloba, ktorá výslovne neuvádza akt, ktorého zrušenie sa navrhuje a ktorá s dostatočnou presnosťou neumožňuje tento akt určiť, však nespĺňa vyššie uvedené požiadavky.

(pozri body 36 a 37)

Odkaz: Súdny dvor, 7. februára 1994, PIA Hifi/Komisia, C‑388/93, Zb. s. I‑387, bod 10

2.      Pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktorých vypracovanie prebieha vo viacerých štádiách, predovšetkým v rámci interného postupu, za napadnuteľné akty sa považujú len tie opatrenia, ktoré obsahujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto postupu, s vylúčením predbežných opatrení, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie. Prípravné akty rozhodnutia nespôsobujú ujmu a žalobca môže napadnúť vady predchádzajúcich aktov len žalobou proti rozhodnutiu prijatému na konci konania, s ktorým sú úzko spojené.

To je práve prípad správ o skúšobnej dobe, ktorých cieľom je pripraviť rozhodnutie administratívy o vymenovaní dotknutej osoby do stálej služby na konci jej skúšobnej doby alebo o jej prepustení, a opatrení týkajúcich sa priebehu skúšobnej doby prijatých na základe článku 34 služobného poriadku, ako je napríklad rozhodnutie o preradení úradníka v skúšobnej dobe k inej službe, aby pokračoval vo svojej skúšobnej dobe alebo rozhodnutie o predĺžení skúšobnej doby. Cieľom týchto opatrení je zjavne umožniť administratíve lepšie posúdenie schopností úradníka v skúšobnej dobe, ako aj pripraviť rozhodnutie o vymenovaní do stálej služby alebo o prepustení dotknutej osoby, ktoré musí byť prijaté na konci skúšobnej doby a nemožno ich preto samostatne napadnúť žalobou o neplatnosť. Hoci tieto opatrenia obsahujú negatívne posúdenia dotknutého úradníka, nemožno im priznať povahu aktu spôsobujúceho ujmu, keďže samé osebe nemenia jeho právnu situáciu. Tieto posúdenia môžu byť prípadne predmetom žaloby o náhradu ujmy, ktorú údajne utrpela dotknutá osoba.

(pozri body 49, 55, 56 a 58)

Odkaz: Súd prvého stupňa, 8. marca 2005, D/EIB, T‑275/02, Zb. VS s. I‑A‑51, II‑211, bod 44 a tam citovaná judikatúra

3.      Žaloba o náhradu škody podaná úradníkom proti inštitúcii, ku ktorej patrí, založená na tom, že táto inštitúcia údajne porušila nariadenie č. 45/2001 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov, patrí do rámca článku 236 ES, ako aj článkov 90 a 91 služobného poriadku a jej prípustnosť teda závisí od dodržania konania pred podaním žaloby upraveného služobným poriadkom. Nariadenie č. 45/2001 neobsahuje žiadne ustanovenie v opačnom zmysle.

(pozri bod 73)

4.      Právo byť vypočutý v súdnom konaní neznamená, že sudca musí zahrnúť do svojho rozhodnutia v celom rozsahu všetky tvrdenia každého z účastníkov konania. Sudca je povinný po vypočutí tvrdení účastníkov konania a posúdení dôkazných prostriedkov rozhodnúť o žalobných návrhoch a odôvodniť svoje rozhodnutie.

(pozri bod 87)

Odkaz: Súdny dvor, 10. decembra 1998, Schröder a i./Komisia, C‑221/97 P, Zb. s. I‑8255, bod 24