Žaloba podaná 30. septembra 2013 – Taliansko/Komisia

(vec T-527/13)

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Talianska republika (v zastúpení: S. Fiorentino, P. Grasso, avvocati dello Stato, a G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa)

Žalovaná: Európska komisia

Návrhy

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

zrušil rozhodnutie Komisie K(2013) 4046 v konečnom znení zo 17. júla 2013, oznámenej 18. júla 2013, o štátnej pomoci SA.33726 (11/C) [ex SA.33726 (11/NN)], ktorú poskytlo Taliansko (odloženie úhrady odvodu za mlieko v Taliansku),

subsidiárne čiastočne zrušil uvedené rozhodnutie [článok 2 písm. b), c) a d)] v rozsahu, v akom rozširuje povinnosť vrátenia na pomoc poskytnutú na základe rozhodnutia Rady č. 2003/530/ES,

zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Talianska vláda napadla rozhodnutie Európskej Komisie K(2013) 4046 v konečnom znení zo 17. júla 2013, oznámenej 18. júla 2013, o štátnej pomoci SA.33726 (11/C) [ex SA.33726 (11/NN)], ktorú poskytla Talianska republika (odloženie úhrady odvodu za mlieko v Taliansku).

Týmto rozhodnutím Európska komisia:

–    uviedla, že odloženie časti úhrady odvodu za mlieko, splatnej 31. decembra 2010, o ktorom sa v Taliansku rozhodlo v decembri 2010, predstavuje štátnu pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom z dôvodu najmä spôsobu jej uplatnenia,

–    stanovila, že porušenie podmienok uložených rozhodnutím Rady 2003/530/ES, spôsobených odložením uvedenej platby, predstavuje pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom,

nariadila Talianskej republike, aby jej osoby, ktoré majú prospech z odloženia platby, vrátili sumu uvedenej nezlučiteľnej pomoci, navýšenú o úroky.

Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza dva žalobné dôvody.

Prvý žalobný dôvod založený na porušení článku 3 ods. 7 nariadenia Komisie (ES) č. 1535/2007 z 20. decembra 2007 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES na pomoc de minimis v sektore poľnohospodárskej výroby (Ú. v. EÚ L 337, s. 35).

–    V tejto súvislosti treba uviesť, že ustanovenia napadnutého rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého existujúca pomoc, povolená rozhodnutím Rady č. 2003/530/ES zo 16. júla 2003, predstavuje maximálnu sumu, ktorá môže byť pridelená výrobcom mlieka, čo má za následok, že každé prípadné opatrenie dodatočnej pomoci, napriek tomu, že patrí do režimu de minimis (a že má minimálnu dôležitosť), presahuje ipso iure, následkom kumulácie, výšku pomoci, ktorá je povolená.

Druhý žalobný dôvod založený na porušení článku 3 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1535/2007, už citovaného, článku 1 písm. c) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), a článku 4 ods. 1 nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (Ú. v. EÚ L 140, s. 1; Mim. vyd. 08/004, s. 3), ako aj na nedostatočnom odôvodnení.

–    V tejto súvislosti treba uviesť, že napadnuté rozhodnutie uplatňuje citovaný článok 3 ods. 2 – týkajúci sa kumulácie pomoci, kde každá pomoc spadá samostatne do režimu de minimis – na prípad, v ktorom sa pomoc v režime de minimis napája na existujúcu pomoc. Okrem toho je rozhodnutie nesprávne, pretože považuje napadnuté opatrenie za zmenu existujúcej pomoci spadajúcej pod článok 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999. Polročné odloženie splatnosti jednej z ročných platieb totiž predstavuje samostatné opatrenie, a ako také nemení podstatným spôsobom existujúcu pomoc. Okrem toho nepredstavuje zvýšenie neprevyšujúce 20 % pôvodného rozpočtu režimu existujúcej pomoci a nemá vplyv na posúdenie zlučiteľnosti tohto režimu. Komisia v každom prípade tieto body dostatočne neodôvodnila.