Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
LAILA MEDINA
prednesené 16. mája 2024(1)
Vec C‑697/22 P
Koiviston Auto Helsinki Oy, predtým Helsingin Bussiliikenne Oy,
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Štátna pomoc – Autobusová doprava – Úver na obstaranie vybavenia a prevádzkové úvery poskytnuté mestom Helsinki – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Hospodárska kontinuita – Procesné práva dotknutých osôb – Článok 6 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2015/1589 – Uverejnenie doplňujúceho alebo opraveného rozhodnutia o začatí konania – Porušenie podstatnej formálnej náležitosti – Zásada proporcionality“
I. Úvod
1. Tieto návrhy sa týkajú odvolania podaného spoločnosťou Koiviston Auto Helsinki Oy, predtým Helsingin Bussiliikenne Oy, ktorým sa domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu zo 14. septembra 2022, Helsingin Bussiliikenne/Komisia(2). Všeobecný súd týmto rozsudkom zamietol žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie (EÚ) 2020/1814 z 28. júna 2019 o štátnej pomoci, ktorú poskytlo Fínsko odvolateľke(3).
2. Komisia vo svojom rozhodnutí označila odvolateľku ako skutočného príjemcu pomoci z dôvodu hospodárskej kontinuity s pôvodnou príjemkyňou tejto pomoci. Keďže však k prevodu obchodnej činnosti v prospech odvolateľky, ktorým bola takáto kontinuitu odôvodnená, došlo po začatí konania vo veci formálneho zisťovania, Komisia jej neposkytla možnosť predložiť pripomienky v priebehu tohto konania.
3. Všeobecný súd rozhodol, že Komisia síce porušila právo odvolateľky zúčastniť sa na konaní vo veci formálneho zisťovania, ako to vyžaduje článok 108 ods. 2 ZFEÚ a článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589(4), odvolateľka však nepreukázala, že ak by jej bolo umožnené predložiť pripomienky, tieto pripomienky mohli zmeniť posúdenie Komisie v otázke hospodárskej kontinuity príjemcov dotknutej pomoci. V tomto kontexte nebolo potrebné sporné rozhodnutie zrušiť.
4. Toto odvolanie poskytuje Súdnemu dvoru ďalšiu príležitosť poskytnúť výklad slovného spojenia „relevantné skutkové a právne otázky“ vyplývajúceho z článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589 a spresniť právne dôsledky, ktoré treba vyvodiť z neexistencie možnosti skutočného príjemcu protiprávnej pomoci predložiť pripomienky v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, najmä ak sa dotknutá obchodná činnosť prevedie na nového vlastníka po uplynutí lehoty, ktorú Komisia poskytla zainteresovaným stranám na predloženie pripomienok.
II. Právny rámec
5. Článok 1 nariadenia 2015/1589, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:
„Na účely tohto nariadenia platia nasledujúce vymedzenia pojmov:
…
h) ‚zainteresovaná strana‘ je akýkoľvek členský štát a akákoľvek osoba, podnik alebo združenie podnikov, ktorých záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemca pomoci, konkurujúce si podniky a obchodné združenia.“
6. Článok 6 nariadenia 2015/1589, nazvaný „Formálne vyšetrovacie konanie“, stanovuje:
„1. Rozhodnutie o začatí formálneho vyšetrovacieho konania zhrnie relevantné skutkové a právne otázky, zahrnie predbežné posúdenie Komisie o povahe navrhovaného opatrenia ako pomoci a vysvetlí pochybnosti o jeho zlučiteľnosti s vnútorným trhom. Rozhodnutím sa vyzve dotknutý členský štát a iné zainteresované strany, aby predložili pripomienky v stanovenej lehote, ktorá spravidla nepresiahne jeden mesiac. V riadne odôvodnených prípadoch môže Komisia stanovenú lehotu predĺžiť.
…“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu
7. Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 2 až 9 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.
8. Helsingin Bussiliikenne (ďalej len „bývalá spoločnosť HelB“)(5) bola založená 1. januára 2005 spoločnosťou Suomen Turistiauto Oy, súkromnou dopravnou spoločnosťou vo vlastníctve Helsingin kaupunki (mesto Helsinki, Fínsko), po tom, ako táto spoločnosť nadobudla aktíva a pasíva spoločnosti HKL‑Bussiliikenne Oy, ktorá bola podnikom založeným na základe rozhodnutia dopravných služieb mesta Helsinki. Bývalá spoločnosť HelB prevádzkovala autobusové linky v regióne Helsínk (Fínsko) a ponúkala nájomnú prepravu a služby spočívajúce v prenájme autobusov. Bola v 100 % vlastníctve mesta Helsinki.
9. Mesto Helsinki prijalo od roku 2002 do roku 2012 rôzne opatrenia v prospech spoločnosti HKL‑Bussiliikenne a bývalej spoločnosti HelB (ďalej len „sporné opatrenia“). Po prvé v roku 2002 tak bol spoločnosti HKL‑Bussiliikenne poskytnutý úver vo výške 14,5 milióna eur na obstaranie vybavenia pre autobusovú dopravu. Bývalá spoločnosť HelB začala čerpať tento úver 1. januára 2005. Mesto Helsinki po druhé poskytlo tejto spoločnosti v čase jej založenia prevádzkový úver v celkovej výške 15 893 700,37 eura, ktorého cieľom bolo refinancovať určité pasíva spoločností HKL‑Bussiliikenne a Suomen Turitiauto. Mesto Helsinki po tretie 31. januára 2011 a 23. mája 2012 poskytlo bývalej spoločnosti HelB dva nové prevádzkové úvery vo výške 5,8 milióna eur a 8 miliónov eur.
10. Dňa 31. októbra 2011 podniky verejnej dopravy, Nobina Sverige AB a Nobina Finland Oy, podali na Komisiu sťažnosť, ku ktorej sa 15. novembra 2011 pripojila ich materská spoločnosť Nobina AB. V tejto sťažnosti tvrdili, že Fínska republika poskytla bývalej spoločnosti HelB protiprávnu pomoc. Dňa 22. novembra 2011 Komisia predložila túto sťažnosť Fínskej republike.
11. Rozhodnutím C(2015) 80 final zo 16. januára 2015(6) Komisia začala konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ týkajúce sa najmä sporných opatrení. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 10. apríla 2015 a dotknuté strany boli vyzvané, aby predložili svoje pripomienky v lehote jedného mesiaca od tohto uverejnenia.
12. Okrem toho 24. júna 2015, počas konania, mesto Helsinki informovalo Komisiu o uskutočnení predaja bývalej spoločnosti HelB. Dňa 5. novembra 2015 Fínska republika zaslala Komisii návrh kúpnej zmluvy vypracovaný s odvolateľkou.
13. Dňa 14. decembra 2015 bola bývalá spoločnosť HelB predaná odvolateľke, ktorá sa predtým menovala Viikin Linja Oy. V súlade s podmienkami kúpnej zmluvy sa premenovala na Helsingin Bussiliikenne Oy (ďalej len „nová spoločnosť HelB“). Akty týkajúce sa operácie zahŕňali doložku zaručujúcu úplné odškodnenie pre nadobúdateľa bývalej spoločnosti HelB v prípade žiadosti o vrátenie štátnej pomoci (ďalej len „doložka o odškodnení“) a časť kúpnej ceny bola uvedená na viazaný účet až do prijatia konečného rozhodnutia týkajúceho sa štátnej pomoci alebo najneskôr do 31. decembra 2022.
14. Prevod v prospech spoločnosti Viikin Linja sa týkal všetkých obchodných činností bývalej spoločnosti HelB. Bývalá spoločnosť HelB si neponechala už žiadne aktíva s výnimkou súm zapísaných alebo splatných na účet viazaného účtu. Pasíva vyplývajúce zo sporných opatrení neboli prevedené na novú spoločnosť HelB. Mesto Helsinki ju po predaji bývalej spoločnosti HelB oslobodilo od povinnosti vrátiť zostávajúcu dlžnú sumu za úver na obstaranie vybavenia z roku 2002. Okrem toho mesto Helsinki 11. decembra 2015 zmenilo prevádzkové úvery z rokov 2005, 2011 a 2012, ktoré neboli splatené, na základné imanie bývalej spoločnosti HelB.
15. Komisia 28. júna 2019 prijala sporné rozhodnutie bez toho, aby vyzvala odvolateľku na predloženie pripomienok. Výrok sporného rozhodnutia je formulovaný takto:
„Článok 1
Štátna pomoc vo výške 54 231 850 EUR, ktorú [Fínska republika] v rámci opatrení 1, 2, 3 a 4 v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ] neoprávnene poskytl[a] v prospech spoločnosti Helsingin Bussiliikenne Oy, je nezlučiteľná s vnútorným trhom.
Článok 2
1. Fínsko zabezpečí, že príjemca vráti pomoc uvedenú v článku 1.
2. So zreteľom na hospodársku kontinuitu medzi pôvodnou HelB (v súčasnosti Helsingin kaupungin Linja‑autotoiminta Oy) a novou HelB (celé obchodné meno Helsingin Bussiliikenne Oy, predtým Viikin Linja Oy) sa povinnosť splatiť pomoc prenáša na novú HelB (celé obchodné meno Helsingin Bussiliikenne Oy).
3. Sumy, ktoré sa majú vrátiť, sa úročia od dátumu, keď ich príjemca dostal k dispozícii, až do ich skutočného vrátenia.
…
Článok 4
1. Do dvoch mesiacov od oznámenia tohto rozhodnutia [Fínska republika] predloží Komisii tieto informácie:
a) celkovú sumu (istinu a úroky súvisiace s vrátením), ktorú má príjemca vrátiť;
…“
IV. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok
16. Nová spoločnosť HelB podporovaná Fínskou republikou navrhovala, aby Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie.
17. Na podporu svojej žaloby uviedla päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý bol založený na porušení podstatných procesných náležitostí v rozsahu, v akom sporné rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s jej procesnými právami, druhý bol založený na zjavne nesprávnom posúdení Komisie pri jej posúdení existencie hospodárskej kontinuity medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB, tretí bol založený na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia, štvrtý bol založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady proporcionality a piaty bol založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ.
18. Všeobecný súd napadnutým rozsudkom túto žalobu zamietol v celom rozsahu.
19. V prvom rade, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení podstatných procesných náležitostí, ktorý je predmetom tohto odvolania, Všeobecný súd po prvé konštatoval, že Komisia nebola povinná rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania prostredníctvom nového alebo opraveného rozhodnutia o začatí konania, ako to tvrdila odvolateľka(7).
20. Všeobecný súd však po druhé usúdil, že v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 11. novembra 2021, Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko(8), osobitné okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú, aby Komisia, keďže chcela preskúmať otázku hospodárskej kontinuity medzi činnosťami bývalej a novej spoločnosti HelB, do konania viac zapojila odvolateľku ako skutočného príjemcu sporných opatrení. Všeobecný súd dospel k záveru, že Komisia tým, že jej neumožnila predložiť pripomienky k otázke hospodárskej kontinuity, porušila právo zaručené článkom 108 ods. 2 ZFEÚ(9).
21. Po tretie Všeobecný súd vyhlásil, že vzhľadom na to, že konštatované porušenie sa netýka povinností Komisie k dátumu začatia konania vo veci formálneho zisťovania, ale povinností, ktoré má z dôvodu osobitnej okolnosti, ktorá nastala v priebehu tohto konania(10), treba konštatovať, že táto inštitúcia sa dopustila procesnej vady, a nie, že porušila podstatnú formálnu náležitosť(11). Podľa názoru Všeobecného súdu však odvolateľka nepreukázala, ako to vyžaduje judikatúra v takýchto prípadoch, že ak by jej bolo umožnené predložiť svoje pripomienky k otázke hospodárskej kontinuity, mohli tieto pripomienky zmeniť posúdenie Komisie v tejto súvislosti(12).
22. V druhom rade, pokiaľ ide o žalobný dôvod týkajúci sa porušenia zásady proporcionality, Všeobecný súd sa na jednej strane konštatoval, že odvolateľka nemôže odôvodnene tvrdiť, že povinnosť vymáhania štátnej pomoci vyplývajúca zo sporných opatrení sa musí týkať len sumy, ktorá je nižšia v porovnaní so sumou tejto pomoci(13). Na druhej strane Všeobecný súd poznamenal, že v rozpore s tvrdením odvolateľky Komisia nebola povinná určiť, v akom rozsahu sa má pomoc vyplývajúca zo sporných opatrení vymáhať od odvolateľky. Prináleží totiž Fínskej republike, ktorej je sporné rozhodnutie určené, aby v rámci opatrení, ktoré je podľa článku 288 ZFEÚ povinná prijať v záujme dosiahnutia skutočného vymoženia dlžných súm, vymáhala dotknutú pomoc, ak nie od bývalej spoločnosti HelB, tak od odvolateľky(14).
V. Návrhy účastníkov konania
23. Odvolateľka vo svojom odvolaní navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok,
– zrušil sporné rozhodnutie,
– uložil Komisii povinnosť nahradiť všetky trovy konania, ktoré vznikli odvolateľke v konaní na Všeobecnom súde a na Súdnom dvore, zvýšené o zákonné úroky.
24. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie,
– uložil odvolateľke povinnosť nahradiť všetky trovy konania Komisie.
VI. Analýza
25. Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania dva odvolacie dôvody, ktoré sú založené na porušení podstatných procesných náležitostí a na porušení zásady proporcionality.
A. O prvom odvolacom dôvode, ktorý je založený na porušení podstatných procesných náležitostí
26. V prvom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia neporušila podstatnú formálnu náležitosť v rámci konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa sporných opatrení.
27. Tento odvolací dôvod je rozdelený na tri časti, ktoré sa týkajú po prvé povinnosti Komisie rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania prostredníctvom uverejnenia doplňujúceho alebo opraveného rozhodnutia o začatí konania, po druhé kvalifikovania porušenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ konštatovaného Všeobecným súdom ako procesnej vady a nie ako porušenia podstatnej formálnej náležitosti a po tretie konštatovania, že pripomienky odvolateľky k otázke hospodárskej kontinuity by nemohli zmeniť posúdenie Komisie v spornom rozhodnutí.
1. O prvej časti, ktorá sa týka povinnosti Komisie rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania prostredníctvom uverejnenia doplňujúceho alebo opraveného rozhodnutia o začatí konania
28. V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Komisia nebola povinná rozšíriť rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania po prevode činnosti bývalej spoločnosti HelB v jej prospech. Podľa názoru odvolateľky takýto prevod predstavuje novú skutočnosť, ktoré nebola obsiahnutá v rozhodnutí o začatí konania a ktorá mala viesť Komisiu k rozšíreniu vyšetrovacieho konania prijatím doplňujúceho rozhodnutia o začatí konania alebo prinajmenšom opravou pôvodného rozhodnutia o začatí konania. Takýmto postupom Komisie by odvolateľka bola vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky ako zainteresovaná strana, a to najmä k otázke hospodárskej kontinuity s bývalou spoločnosťou HelB, ako to vyžaduje článok 108 ods. 2 ZFEÚ.
29. Komisia tieto tvrdenia spochybňuje. Rovnako ako Všeobecný súd zastáva názor, že existencia hospodárskej kontinuity medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB neznamenala zmenu stanoviska týkajúceho sa príjemcu, vo vzťahu ku ktorému mala Komisia posúdiť existenciu pomoci a jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom. Konštatovanie týkajúce sa hospodárskej kontinuity neznamenalo ani to, že Komisia rozšírila predmet vyšetrovacieho konania. Komisia zastáva názor, že za týchto okolností nebola povinná rozšíriť konanie vo veci formálneho zisťovania ani prijatím doplňujúceho rozhodnutia o začatí konania, ani uverejnením opraveného rozhodnutia.
30. Podľa článku 108 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ platí, že ak Komisia po výzve, aby príslušné strany predložili pripomienky, zistí, že pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych zdrojov je nezlučiteľná s vnútorným trhom podľa článku 107 ZFEÚ, alebo ak zistí, že táto podpora sa zneužíva, rozhodne o tom, že príslušný štát túto pomoc v lehote stanovenej Komisiou zruší alebo upraví.
31. Podľa ustálenej judikatúry je konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ nevyhnutné, ak má Komisia závažné ťažkosti pri preskúmaní, či opatrenie predstavuje pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ, a pri posúdení, či je pomoc zlučiteľná s vnútorným trhom(15). Toto konanie sleduje dvojaký účel: na jednej strane umožniť Komisii úplne sa oboznámiť so všetkými skutočnosťami týkajúcimi sa danej veci predtým, ako príjme rozhodnutie, a na druhej strane chrániť práva tretích potenciálne dotknutých osôb(16).
32. Pokiaľ ide o tento druhý účel, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci je konanie v oblasti pomoci vzhľadom na svoju všeobecnú štruktúru konaním začatým len proti členskému štátu, ktorý je zodpovedný za poskytnutie pomoci(17), článok 108 ods. 2 ZFEÚ ukladá Komisii povinnosť, aby v prípade, ak rozhodne o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s opatrením pomoci, umožnila zainteresovaným stranám predložiť pripomienky(18).
33. Rozsah tejto povinnosti je určený článkom 1 písm. h) nariadenia 2015/1589, ktorý do kategórie „zainteresovaných strán“ zahŕňa okrem iného akýkoľvek podnik, ktorého záujmy by mohli byť ovplyvnené poskytnutím pomoci, najmä príjemcu pomoci.
34. Súdny dvor tiež spresnil, že uverejnenie oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie predstavuje primeraný prostriedok na informovanie všetkých dotknutých osôb o začatí konania. Cieľom tohto oznámenia je získať od nich všetky informácie, ktoré majú Komisii pomôcť pri jej budúcich úkonoch. Uvedené oznámenie tiež zaručuje dotknutým kruhom možnosť byť vypočutý(19).
35. Napokon treba pripomenúť, že hoci sa dotknuté osoby nemôžu v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania dovolávať práva na obranu, keďže toto konanie nemá kontradiktórnu povahu(20), majú právo zúčastniť sa v primeranom rozsahu so zreteľom na okolnosti prejednávaného prípadu na správnom konaní vedenom Komisiou(21).
36. V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 36 až 41 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie odvolateľky, že Komisia bola po prevode bývalej spoločnosti HelB povinná doplniť alebo opraviť rozhodnutie o začatí konania(22).
37. Všeobecný súd v podstate na jednej strane konštatoval, že Komisia nezmenila analýzu, ktorú vykonala v rozhodnutí o začatí konania, pokiaľ ide o príjemcu sporných opatrení, ani všeobecnejšie existenciu pomoci alebo jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom.
38. Na druhej strane Všeobecný súd dospel k záveru, že okolnosť, že vo výroku sporného rozhodnutia Komisia usúdila, že povinnosť vymáhania pomoci vyplývajúcu zo sporných opatrení bolo potrebné rozšíriť na novú spoločnosť HelB z dôvodu hospodárskej kontinuity medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB, nemožno považovať za zmenu príjemcu pomoci, vo vzťahu ku ktorému má Komisia posúdiť existenciu pomoci a jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom.
39. Podľa môjho názoru by sa takéto odôvodnenie nemalo potvrdiť.
40. Treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589 stanovuje povinný obsah, ktorý musí mať rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Toto ustanovenie vyžaduje, aby Komisia v uvedenom rozhodnutí zhrnula skutkové a právne okolnosti relevantné na účely preskúmania, ktoré sa má v rámci tohto konania vykonať, zahrnula predbežné posúdenie dotknutého opatrenia ako pomoci a vysvetlila dôvody pochybností o zlučiteľnosti tohto opatrenia s vnútorným trhom.
41. Pokiaľ ide o slovné spojenie „relevantné skutkové a právne otázky“ vyplývajúce z článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589, z judikatúry Súdneho dvora v podstate vyplýva, že sa má vykladať s ohľadom na účely konania vo veci formálneho zisťovania, najmä na účel umožniť dotknutým osobám predložiť svoje pripomienky k okolnostiam, ktoré viedli Komisiu k začatiu tohto konania, a tým zaručiť potrebný účinok článku 108 ods. 2 ZFEÚ(23).
42. Okrem toho, hoci sa Súdny dvor vo svojej judikatúre výslovne nevyjadril v tejto súvislosti, Všeobecný súd opakovane rozhodol, že označenie príjemcu pomoci(24), ak je v štádiu začatia konania vo veci formálneho zisťovania možné(25), predstavuje relevantnú okolnosť v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589. Práve na základe takéhoto označenia totiž Komisia nariadi dotknutému členskému štátu, ak dospeje k záveru o existencii poskytnutej protiprávnej pomoci, aby prijal všetky potrebné opatrenia na jej vymáhanie(26).
43. Základy tejto judikatúry – s ktorými by sa podľa môjho názoru Súdny dvor mohol ľahko stotožniť – platia, aj pokiaľ ide o skutočného príjemcu pomoci, keďže práve jemu prislúcha povinnosť vrátenia v prípade, ak, tak ako v prejednávanej veci, Komisia konštatuje jeho hospodársku kontinuitu s pôvodným príjemcom tejto pomoci. Tento skutočný príjemca sa teda musí považovať za relevantnú okolnosť v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589, a preto za predpokladu, že je možné ho v tomto štádiu označiť, hoci aj predbežne, za okolnosť, ktorá musí byť povinne uvedená v opise rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania.
44. V prejednávanej veci však vzniká otázka, či v prípade, keď je skutočný príjemca známy až po uplynutí lehoty, ktorú Komisia stanovila zainteresovaným stranám na predloženie pripomienok v súlade s článkom 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589, sa má pred prijatím konečného rozhodnutia uverejniť nové rozhodnutie alebo aspoň opravené rozhodnutie.
45. V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že v aktoch upravujúcich konanie v oblasti štátnej pomoci sa výslovne nestanovuje možnosť prijať v súvislosti s prebiehajúcim konaním doplňujúce alebo opravené rozhodnutie o začatí konania.
46. Podľa judikatúry Súdneho dvora však toto konštatovanie nemôže mať za následok zabránenie takejto oprave alebo prípadne rozšíreniu konania vo veci formálneho zisťovania, ak sa pôvodné rozhodnutie o začatí tohto konania zakladalo na neúplných skutočnostiach alebo na nesprávnom právnom posúdení týchto skutočností(27).
47. Aj judikatúra Súdneho dvora nabáda k záveru, že rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania je založené na neúplných skutočnostiach nielen v prípade, že sa v ňom neuvádzajú skutočnosti známe v čase jeho prijatia, ale aj z dôvodu, že v priebehu tohto konania nastali nové alebo odlišné skutočnosti(28).
48. Z toho vyplýva, že pokiaľ určitá skutočnosť môže predstavovať „relevantnú otázku“ v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589, jej neuvedenie alebo neúplné, či dokonca nesprávne uvedenie v opise rozhodnutia o začatí konania vo veci formálneho zisťovania zakladá povinnosť Komisie prijať buď doplňujúce rozhodnutie, alebo opravené rozhodnutie(29), a to bez ohľadu na to, či táto skutočnosť nastala pred začatím tohto konania alebo nie.
49. V prejednávanej veci treba konštatovať, že ako vyplýva z bodov 42 až 46 napadnutého rozsudku, Komisia bola informovaná o procese prevodu činností bývalej spoločnosti HelB od júna 2015 a že medzi dňom tohto prevodu a dňom prijatia sporného rozhodnutia uplynulo obdobie tri a pol roka. Navyše prevod medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB viedol Komisiu k tomu, že v článku 2 sporného rozhodnutia stanovila hospodársku kontinuitu medzi týmito dvoma podnikmi a na tomto základe povinnosť odvolateľky vrátiť dotknutú pomoc, ako bola vymedzená v článku 1 tohto rozhodnutia.
50. Podľa môjho názoru z uvedených zistení jasne vyplýva, že rámec preskúmania, ktoré Komisia skutočne vykonala v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania – a ktoré sa konkrétne premietlo do výroku sporného rozhodnutia – presiahol rámec pôvodne stanovený v rozhodnutí o začatí tohto konania. Keďže totiž k prevodu medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB došlo až neskôr, nebol uvedený v rozhodnutí o začatí konania, hoci Komisia ho použila ako jeden z hlavných aspektov svojho preskúmania, aby označila odvolateľku ako skutočného príjemcu dotknutej pomoci.
51. To pritom na jednej strane preukazuje, že prevod, ku ktorému došlo medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB, sa po jeho oznámení Komisii stal relevantnou okolnosťou jej preskúmania v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589 a rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania bolo teda založené na opise relevantných okolností, ktorý nebol úplný.
52. Na druhej strane v rozsahu, v akom rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania nebolo doplnené s cieľom označiť odvolateľku ako skutočného príjemcu pomoci, možno pozorovať rozpor medzi rámcom preskúmania vykonaného Komisiou a jej povinnosťou vyzvať zainteresované strany na predloženie pripomienok v súlade s článkom 108 ods. 2 ZFEÚ a s článkom 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589.
53. Odvolateľka najmä vzhľadom na to, že nebola označená ako skutočný príjemca dotknutej pomoci, nebola v nijakom štádiu konania pred Komisiou vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ, hoci bola zainteresovanou stranou, ktorej sa priamo týkala jedna z relevantných okolností konania vo veci formálneho zisťovania. Ako tvrdí odvolateľka, hoci sa nachádzala v situácii porovnateľnej so situáciou pôvodného príjemcu pomoci, nemala ani najmenšiu možnosť predložiť vlastné pripomienky, relevantné informácie a dôkazy týkajúce sa skutočného prospechu z dotknutej pomoci pred tým, ako Komisia prijala rozhodnutie o jej vymáhaní.
54. Ostatné zainteresované strany v konaní mali byť tiež vyzvané na predloženie svojich pripomienok k otázke hospodárskej kontinuity medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB. V tejto súvislosti stačí poukázať napríklad na to, že konkurenčné podniky odvolateľky, ktoré podali Komisii sťažnosť, mohli chcieť vyjadriť svoje pripomienky k vymáhaniu pomoci od novej spoločnosti HelB, ktorá sa po prevode činnosti bývalej spoločnosti HelB stala ich konkurentom na trhu. Vzhľadom na to, že Komisia neuverejnila nijaké doplňujúce rozhodnutie s cieľom informovať o tejto novej skutočnosti, ktorá nastala v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania, však nemali ani možnosť vyjadriť sa k tejto otázke.
55. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastávam názor, že v rozsahu, v akom rozhodnutie o začatí konania vo veci formálneho zisťovania pôvodne neobsahovalo všetky relevantné okolnosti, na ktorých Komisia následne založila svoju analýzu, na účely splnenia povinností vyplývajúcich z článku 108 ods. 2 ZFEÚ a z článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589 malo byť uverejnené doplňujúce rozhodnutie(30).
56. Tvrdenia Komisie nemôžu uvedený záver spochybniť.
57. Po prvé v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, treba konštatovať, že v rozsahu, v akom sa v preskúmaní vykonanom v spornom rozhodnutí odvolateľka označuje ako príjemca zodpovedný za vrátenie dotknutej pomoci, Všeobecný súd nemohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho posúdenia, konštatovať, že analýza, ktorú Komisia vykonala v rozhodnutí o začatí konania v súvislosti s príjemcom sporných opatrení, sa nezmenila. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že spoločnosť, ktorá bola pôvodným príjemcom pomoci, v podstate zanikla a mala len zostatkový majetok, v dôsledku čoho sa odvolateľka ako skutočný príjemca pomoci stala jediným podnikom, od ktorého bolo možné požadovať vrátenie pomoci.
58. Po druhé prístup, ktorý navrhujem Súdnemu dvoru prijať, nemôže zmeniť, ako to tvrdí Komisia, dvojstrannú povahu konania vo veci formálneho zisťovania medzi Komisiou a dotknutým členským štátom, ako je opísaná v ustálenej judikatúre Súdneho dvora. Práve naopak, cieľom tohto prístupu je zabezpečiť dodržiavanie povinností, ktoré znenie článku 108 ods. 2 ZFEÚ a znenie článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589 výslovne ukladajú Komisii v súvislosti s právami, ktoré tieto ustanovenia priznávajú zainteresovaným stranám.
59. Po tretie skutočnosť, že Komisia má právomoc prijať súvisiace a doplňujúce rozhodnutia týkajúce sa skutočného príjemcu pomoci, ako to tvrdí, nemôže spochybniť predchádzajúce posúdenie. Na jednej strane totiž treba konštatovať, že v prejednávanej veci, v ktorej sa Komisia rozhodla vyjadriť ku skutočnému príjemcovi pomoci priamo v spornom rozhodnutí po ukončení konania vo veci formálneho zisťovania, sa tak nestalo. Na druhej strane treba uviesť, že pri prijímaní súvisiacich a doplňujúcich rozhodnutí môže skutočný príjemca pomoci predložiť pripomienky k otázke hospodárskej kontinuity s iným podnikom, k čomu v prejednávanej veci celkom iste nedošlo.
60. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 41 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia nebola povinná uverejniť v nadväznosti na prevod činností medzi bývalou spoločnosťou HelB a odvolateľkou doplňujúce rozhodnutie o začatí konania.
61. Za týchto okolností by sa podľa môjho názoru malo prvej časti prvého odvolacieho dôvodu vyhovieť, čo by viedlo Súdny dvor k zrušeniu napadnutého rozsudku bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ďalších dvoch častiach tohto odvolacieho dôvodu alebo o druhom odvolacom dôvode uvedenom odvolateľkou.
62. Okrem toho si dovolím pripomenúť, že ak to stav konania dovoľuje, Súdny dvor môže podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sám vydať konečný rozsudok.
63. Keďže v prejednávanej veci sa žaloba o neplatnosť podaná odvolateľkou na Všeobecnom súde zakladá na žalobných dôvodoch, ktoré boli predmetom kontradiktórnej diskusie na Všeobecnom súde a ktorých preskúmanie podľa môjho názoru nevyžaduje prijatie nijakých ďalších opatrení na zabezpečenie priebehu konania alebo na nariadenie vykonania dokazovania, zastávam názor, že Súdny dvor môže vydať konečný rozsudok v prejednávanej veci.
64. Treba totiž uviesť, že prvý žalobný dôvod neplatnosti uvedený odvolateľkou na Všeobecnom súde bol založený na porušení podstatných procesných náležitostí v rozsahu, v akom bolo sporné rozhodnutie prijaté v rozpore s jej procesnými právami.
65. V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že povinnosť vyzvať pri začatí konania vo veci formálneho zisťovania zainteresované strany na predloženie ich pripomienok má povahu podstatnej formálnej náležitosti a opomenutie relevantnej okolnosti v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589 v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa musí považovať za porušenie takejto formálnej náležitosti, ktoré má za následok automatickú neplatnosť tohto rozhodnutia(31).
66. Takýto dôsledok sa musí prirodzene uznať za rovnakých podmienok v prípade, že Komisia pochybila tým, že po tom, ako nastala nová skutočnosť predstavujúca relevantnú skutočnosť v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589, neuverejnila doplňujúce rozhodnutie o začatí konania.
67. V prejednávanej veci je vzhľadom na to, že neuverejnenie doplňujúceho rozhodnutia o začatí konania Komisiou predstavovalo porušenie podstatnej formálnej náležitosti, potrebné vyhovieť prvému žalobnému dôvodu neplatnosti, ktorý odvolateľka uviedla na Všeobecnom súde, a v súlade s jej návrhmi uvedenými v žalobe zrušiť sporné rozhodnutie.
68. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy len subsidiárne a pre prípad, že by sa Súdny dvor nestotožnil s mojimi predchádzajúcimi návrhmi, stručne preskúmam druhú a tretiu časť tohto odvolacieho dôvodu.
2. O druhej časti, ktorá sa týka kvalifikovania porušenia článku 108 ods. 2 ZFEÚ konštatovaného Všeobecným súdom ako procesnej vady
69. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza názor, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že porušenie jej práva zúčastniť sa na správnom konaní nepredstavuje porušenie podstatnej formálnej náležitosti, ale len procesnú vadu, ktorá môže viesť k zrušeniu sporného rozhodnutia len vtedy, ak sa preukáže, že bez tejto vady by sporné rozhodnutie mohlo mať iný obsah.
70. Komisia tieto tvrdenia spochybňuje. Hoci súhlasí so záverom Všeobecného súdu, že nedošlo k porušeniu podstatnej formálnej náležitosti, usudzuje, že Súdny dvor by mal nahradiť odôvodnenie napadnutého rozsudku, lebo podľa svojho názoru sa nedopustila nijakej vady tým, že odvolateľku viac nezapojila do konania vo veci formálneho zisťovania.
71. Na úvod treba uviesť, že táto časť prvého odvolacieho dôvodu vychádza z predpokladu, že v rozpore so záverom vyplývajúcim z mojej predchádzajúcej analýzy Komisia nebola povinná uverejniť po prevode činnosti bývalej spoločnosti HelB v prospech odvolateľky doplňujúce rozhodnutie o začatí konania. Takýto záver pritom nevylučuje, že Komisia bola napriek tomu povinná zapojiť žalobkyňu do konania na základe článku 108 ods. 2 ZFEÚ.
72. Všeobecný súd v tejto súvislosti dospel v bode 48 napadnutého rozsudku k záveru, že osobitné okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú, aby Komisia, keďže chcela preskúmať otázku hospodárskej kontinuity medzi činnosťami bývalej a novej spoločnosti HelB, do konania viac zapojila odvolateľku ako skutočného príjemcu sporných opatrení. Komisia tým, že jej neumožnila predložiť pripomienky k otázke hospodárskej kontinuity, porušila – podľa Všeobecného súdu – právo zaručené článkom 108 ods. 2 ZFEÚ.
73. Pokiaľ ide po prvé o návrh Komisie na nahradenie odôvodnenia, súhlasím s posúdením Všeobecného súdu v tom zmysle, že odvolateľka mala byť viac zapojená do konania vo veci formálneho zisťovania, takže neexistencia takéhoto zapojenia viedla k porušeniu jej procesných práv.
74. Ako bolo totiž uvedené v bode 47 vyššie, Súdny dvor rozhodol, že existujú okolnosti, za ktorých zistenie nových alebo odlišných skutočností oproti tým, ktoré sú uvedené v rozhodnutí o začatí konania, si môže vyžadovať viac zapojiť dotknuté osoby(32).
75. V prejednávanej veci Všeobecný súd vzhľadom na už citovanú judikatúru správne konštatoval, že prevod činností bývalej spoločnosti HelB v prospech novej spoločnosti HelB predstavuje okolnosť, ktorá odôvodňuje zapojenie odvolateľky do konania vo veci formálneho zisťovania, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že Komisia počas tohto konania preskúmala otázku hospodárskej kontinuity medzi činnosťami bývalej a novej spoločnosti HelB a odôvodnenie a výrok sporného rozhodnutia založila na záveroch vyplývajúcich z tohto preskúmania.
76. Keďže však Komisia odvolateľku ako skutočného príjemcu sporných opatrení do konania nikdy nezapojila, hoci na konci tohto konania sa rozhodla rozšíriť na ňu povinnosť vymáhania dotknutej pomoci, nesplnila si procesné povinnosti, ktoré mala voči odvolateľke.
77. V dôsledku toho zastávam názor, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého Komisia porušila právo odvolateľky zaručené článkom 108 ods. 2 ZFEÚ, je správny.
78. Návrh Komisie na nahradenie odôvodnenia by sa podľa môjho názoru mal zamietnuť.
79. Pokiaľ ide po druhé o právne dôsledky, ktoré treba vyvodiť z nesplnenia procesných povinností Komisie voči odvolateľke, Všeobecný súd v bodoch 49 až 51 napadnutého rozsudku kvalifikoval toto nesplnenie povinností ako „procesnú vadu“.
80. Všeobecný súd v podstate rozhodol, že porušenie spočívajúce v nezapojení odvolateľky do konania vo veci formálneho zisťovania sa netýka povinností, ktoré má Komisia k dátumu začatia konania vo veci formálneho zisťovania, čo by ho viedlo ku konštatovaniu porušenia podstatnej formálnej náležitosti, ale povinností, ktoré Komisii prislúchajú z dôvodu osobitnej okolnosti vyplývajúcej z udalosti, ktorá nastala po tom, ako boli zainteresované strany vyzvané, aby predložili svoje pripomienky, a pred prijatím sporného rozhodnutia. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti opieral o rozsudok Komisia/Freistaat Bayern a i.(33).
81. Za týchto okolností Všeobecný súd dospel k záveru, že o úplnom alebo čiastočnom zrušení sporného rozhodnutia možno rozhodnúť len vtedy, ak sa preukáže, že bez tejto vady by toto rozhodnutie mohlo mať iný obsah.
82. Podľa môjho názoru sa však rozlíšenie, ktoré Všeobecný súd použil na konštatovanie porušenia podstatnej formálnej náležitosti alebo alternatívne procesnej vady, zakladá na umelo vytvorených predpokladoch, keďže porušenie procesných práv dotknutých osôb nemožno postihovať rozdielne v závislosti od okamihu, v ktorom k tomuto porušeniu došlo. V opačnom prípade, ako tvrdí odvolateľka, by zainteresované strany, ktoré získali toto postavenie pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania, boli zvýhodnené v porovnaní so zainteresovanými stranami, ktoré získali toto postavenie neskôr – v nadväznosti na udalosť, ktorá tak ako v prejednávanej veci nastala po začatí tohto konania – a ktoré by teda podliehali prísnejšej povinnosti dokazovania s cieľom dosiahnuť zrušenie dotknutého aktu.
83. Ako však bolo uvedené v bode 48 vyššie, jedinou rozhodujúcou okolnosťou na účely konštatovania porušenia podstatnej formálnej náležitosti je, že Komisia neposkytla zainteresovaným stranám možnosť vyjadriť sa aspoň v prvom rade k „relevantnej okolnosti“ v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia 2015/1589, ktorú následne použila v rámci konečného rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či táto okolnosť nastala pred začatím konania vo veci formálneho zisťovania alebo nie.
84. Uvedené platí o to viac v prípade, keď tak ako v prejednávanej veci je zainteresovanou stranou, ktorej pripomienky Komisia nezískala, práve strana, ktorá musí splatiť celú pomoc, ktorá bola v spornom rozhodnutí vyhlásená za protiprávnu a nezlučiteľnú.
85. V nadväznosti na otázku, ktorú Súdny dvor položil Komisii na pojednávaní, totiž táto inštitúcia potvrdila, že znenie sporného rozhodnutia bráni prehodnoteniu postavenia odvolateľky ako skutočného príjemcu a úprave výšky pomoci, ktorú má podľa výroku sporného rozhodnutia vrátiť Fínsku. Odvolateľka zas potvrdila, že orgány poverené vykonaním sporného rozhodnutia na úrovni štátu, ako aj najvyššie vnútroštátne súdy konali v súlade s týmto výkladom uvedeného rozhodnutia.
86. Z toho vyplýva, že odvolateľka nemala možnosť predložiť pripomienky ani Komisii, keďže tá jej takúto možnosť neposkytla, ani vnútroštátnym orgánom, pričom v ich prípade to bolo z dôvodu, že odôvodnením a výrokom sporného rozhodnutia sa vyčerpala akákoľvek miera voľnej úvahy týchto orgánov na účely posúdenia skutočnej výhody, ktorú odvolateľka získala po prevode činností bývalou spoločnosťou HelB.
87. V dôsledku toho, hoci dokážem pochopiť úvahy pragmatickej povahy podporujúce judikatúru týkajúcu sa požiadavky preukázať, že napadnuté rozhodnutie by mohlo mať po konštatovaní procesnej vady iný výsledok – konkrétne potrebu zbytočne nepreťahovať správne konanie vedené Komisiou –, nemyslím si, že by situácia odvolateľky v prejednávanej veci bola posilnená takýmto prístupom, ktorého zlučiteľnosť s článkom 41 Charty základných práv sa mi zdá veľmi diskutabilná.
88. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto vyzvem Súdny dvor, aby konštatoval, že porušenie práva odvolateľky zúčastniť sa na konaní zodpovedá porušeniu podstatnej formálnej náležitosti, ktoré samo osebe spôsobuje neplatnosť sporného rozhodnutia, bez toho, aby odvolateľka musela predložiť akékoľvek ďalšie dôkazy.
89. Okrem toho by som chcela v súlade so stanoviskom vyjadreným v bode 58 vyššie uviesť, že prístup, ktorý navrhujem Súdnemu dvoru prijať, nemôže spochybniť dvojstrannú povahu konania vo veci formálneho zisťovania medzi Komisiou a dotknutým členským štátom. Naopak, jeho cieľom je poskytnúť primeranú právnu ochranu procesných práv, ktoré článok 108 ods. 2 ZFEÚ zaručuje odvolateľke ako zainteresovanej strane, ktorá nemala ani najmenšiu možnosť predložiť svoje pripomienky k jednej z rozhodujúcich okolností sporného rozhodnutia, ktoré sa jej priamo týka.
90. Okrem toho tento prístup nebráni rozsudku Komisia/Freistaat Bayern a i., ktorý Všeobecný súd citoval na podporu svojho odôvodnenia. V tomto rozsudku totiž Súdny dvor vyhlásil, že opomenutie relevantnej okolnosti v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania sa musí považovať za porušenie podstatnej formálnej náležitosti. Súdny dvor však nijako nevylúčil, že táto právna kvalifikácia by sa mohla uplatniť aj na porušenie práva zaručeného článkom 108 ods. 2 ZFEÚ zo strany Komisie nie na začiatku, ale v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania.
91. Napokon navrhovaný prístup nie je ani v rozpore s rozsudkami Súdneho dvora vo veciach Komisia/Gmina Miasto Gdynia a Port Lotniczy Gdynia Kosakowo(34)Autostrada Wielkopolska/Komisia a Poľsko(35), ktoré sú tiež citované v napadnutom rozsudku. Veci, v ktorých boli vyhlásené tieto rozsudky, sa týkali zmeny právneho rámca v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa opatrenia pomoci. Súdny dvor s prihliadnutím na svoju skoršiu judikatúru(36) v podstate rozhodol, že ak dôjde k zmene právneho režimu po tom, ako Komisia umožnila zainteresovaným stranám predložiť svoje pripomienky a pred prijatím konečného rozhodnutia o návrhu pomoci, skutočnosť, že tieto strany neboli požiadané o nové pripomienky, nemôže sama osebe spôsobiť neplatnosť tohto rozhodnutia. V prejednávanej veci treba na rozdiel od skutkových okolností vyplývajúcich z týchto rozsudkov znova konštatovať, že odvolateľka nemala ani najmenšiu možnosť predložiť Komisii pripomienky.
92. Za týchto okolností by sa podľa môjho názoru malo druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vyhovieť.
93. Okrem toho, keďže vyhovenie tejto časti by malo rovnaké právne dôsledky pre sporné rozhodnutie ako vyhovenie prvej časti, ako som navrhla, mali by sa uplatniť aj úvahy uvedené v bodoch 62 až 67 vyššie.
3. O tretej časti, ktorá je založená na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Všeobecný súd konštatoval, že administratívna nezrovnalosť, ktorej sa dopustila Komisia, by nemohla viesť k inému rozhodnutiu
94. V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta záver Všeobecného súdu, podľa ktorého by sporné rozhodnutie nemohlo mať iný obsah, keby jej bolo v priebehu správneho konania umožnené predložiť pripomienky k otázke hospodárskej kontinuity. Odvolateľka v podstate tvrdí, že by mohla predložiť doplňujúce pripomienky k otázke, či na ňu bola dotknutá pomoc skutočne prevedená, a najmä ku skutočnostiam týkajúcim sa prevodu činnosti, podmienkam dotknutého trhu, súladu kúpnej ceny s trhom a hospodárskej kontinuity.
95. Komisia tieto tvrdenia odmieta. Podľa jej názoru odvolateľka v skutočnosti namieta skutkové posúdenie vykonané Všeobecným súdom v rámci prvého žalobného dôvodu preskúmaného v napadnutom rozsudku. Takáto námietka však nie je v rámci odvolania prípustná, pokiaľ sa netvrdí, že došlo ku skresleniu skutkových okolností, čo podľa Komisie nie je prípad prejednávanej veci.
96. Na úvod je potrebné uviesť, že preskúmanie tejto časti vychádza z predpokladu, že Súdny dvor konštatuje, že nezapojenie odvolateľky do konania vo veci formálneho zisťovania Komisiou predstavuje, ako to konštatoval Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, procesnú vadu a nie porušenie podstatnej formálnej náležitosti.
97. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa ustálenej judikatúry žalobca, ktorý namieta proti porušeniu svojich procesných práv, nemusí preukázať, že rozhodnutie inštitúcie Únie by malo iný obsah, ale iba to, že takáto hypotéza nie je úplne vylúčená(37). Posúdenie tejto otázky sa v každom prípade musí uskutočniť v závislosti od konkrétnych skutkových a právnych okolností prejednávanej veci(38).
98. Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že hospodárska kontinuita medzi spoločnosťami, ktoré sú stranami prevodu aktív, sa posudzuje v závislosti od predmetu prevodu, t. j. aktív a pasív, zachovania pracovnej sily a skupinových aktív, od ceny prevodu, totožnosti akcionárov alebo majiteľov nadobúdajúceho podniku a predávajúceho podniku, okamihu, keď došlo k prevodu, teda po začatí vyšetrovania, po začatí konania alebo po konečnom rozhodnutí, či dokonca od hospodárskej logiky operácie(39).
99. V prejednávanej veci Všeobecný súd v bodoch 52 až 63 napadnutého rozsudku preskúmal tvrdenia, ktoré odvolateľka uviedla s cieľom preukázať, že keby mala v priebehu správneho konania vedeného Komisiou pred prijatím sporného rozhodnutia možnosť byť vypočutá, posúdenie uvedené v spornom rozhodnutí v súvislosti s hospodárskou kontinuitou medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB mohlo byť iné. Všeobecný súd však dospel k záveru, že odvolateľke sa v rozpore s jej tvrdením nepodarilo túto skutočnosť preukázať.
100. V rámci tohto odvolania stačí konštatovať, ako tvrdí Komisia, že odvolateľka neuvádza iné tvrdenia ako tie, ktoré už predložila Všeobecnému súdu. Obmedzuje sa totiž na tvrdenie, ktoré uviedla už v rámci žaloby o neplatnosť, že Komisii by poskytla rozhodujúce doplňujúce informácie týkajúce sa otázky, či na ňu bola dotknutá pomoc prevedená. Pritom však najmä nevysvetľuje, v čom je posúdenie Všeobecného súdu nesprávne.
101. Za týchto okolností zastávam názor, že odvolateľke sa nepodarilo spochybniť záver vyplývajúci z bodu 64 napadnutého rozsudku, podľa ktorého by jej pripomienky nemohli zmeniť rozhodnutie Komisie, keby jej bolo v priebehu konania vo veci formálneho zisťovania umožnené ich predložiť.
102. Tretej časti prvého odvolacieho dôvodu by sa podľa môjho názoru nemalo vyhovieť.
4. Predbežný záver
103. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem vyhovieť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu alebo subsidiárne druhej časti tohto odvolacieho dôvodu.
104. V oboch prípadoch by Súdny dvor musel, ak sa rozhodne vyhovieť jednej z týchto častí, zrušiť napadnutý rozsudok, ako aj na základe článku 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyhovieť žalobe o neplatnosť podanej odvolateľkou na Všeobecnom súde a zrušiť sporné rozhodnutie.
105. Naproti tomu, ak by sa Súdny dvor nestotožnil s uvedenými návrhmi a prvú a druhú časť prvého odvolacieho dôvodu by zamietol, bolo by potrebné zamietnuť tiež tretiu časť, ako aj tento odvolací dôvod v celom rozsahu.
B. O druhom odvolacom dôvode, ktorý je založený na porušení zásady proporcionality
106. V druhom odvolacom dôvode odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že zamietol štvrtý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia zásady proporcionality. Na Všeobecnom súde odvolateľka v podstate tvrdila, že sporné rozhodnutie porušuje zásadu proporcionality tým, že fínskym orgánom ukladá povinnosť vymáhať pomoc presahujúcu skutočnú výhodu, ktorú odvolateľka získala v dôsledku prevodu činností bývalej spoločnosti HelB.
107. Komisia tieto tvrdenia spochybňuje. Tvrdí, že existuje rozdiel medzi konštatovaním hospodárskej kontinuity a určením pomeru, v akom sa má uskutočniť vymáhanie od jednotlivých príjemcov. Na preukázanie hospodárskej kontinuity teda podľa jej názoru nie je potrebné, aby určila presný pomer, v akom musia príjemcovia protiprávnej štátnej pomoci túto pomoc vrátiť. Komisia tvrdí, že ako pripomenul Všeobecný súd v bode 159 napadnutého rozsudku, nebola povinná určiť, v akom rozsahu sa má pomoc, ktorej vymáhanie bolo nariadené sporným rozhodnutím, vymáhať od odvolateľky, a že prináleží Fínskej republike, aby prijala vhodné opatrenia na dosiahnutie skutočného vymoženia dlžných súm.
108. Podľa ustálenej judikatúry je zrušenie protiprávnej pomoci prostredníctvom jej vymáhania logickým dôsledkom konštatovania jej protiprávnosti a jej cieľom je uvedenie do predošlého stavu. Tento cieľ sa dosiahne vtedy, keď je predmetná pomoc, prípadne zvýšená o úroky z omeškania, vrátená jej príjemcom alebo, inými slovami, podnikmi, ktoré ju skutočne použili. Vymáhanie tejto pomoci nemožno samo osebe považovať za neprimerané opatrenie vo vzťahu k cieľom ustanovení Zmluvy o FEÚ v oblasti štátnej pomoci(40).
109. Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, ako už bolo uvedené, že povinnosť vymáhania pomoci vyplatenej spoločnosti sa môže rozšíriť na novú spoločnosť, na ktorú spoločnosť, ktorá bola príjemcom pomoci, previedla časť svojich aktív, ak tento prevod umožňuje konštatovať hospodársku kontinuitu medzi týmito dvomi spoločnosťami.
110. Podľa môjho názoru treba v prvom rade pripomenúť, že Komisia na pojednávaní potvrdila(41) v nadväznosti na otázku Súdneho dvora, že znenie sporného rozhodnutia bráni prehodnoteniu postavenia odvolateľky ako skutočného príjemcu a úprave výšky pomoci, ktorú má podľa výroku sporného rozhodnutia vrátiť Fínsku. Odvolateľka zas potvrdila, že orgány poverené vykonaním sporného rozhodnutia na úrovni štátu, ako aj najvyššie vnútroštátne súdy konštatovali, že nedisponujú nijakou mierou voľnej úvahy na posúdenie skutočnej výhody, ktorú odvolateľka získala po prevode činností bývalou spoločnosťou HelB.
111. Za týchto okolností treba konštatovať, že Všeobecný súd v bode 159 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Komisia nebola povinná určiť, v akom rozsahu sa má pomoc vyplývajúca zo sporných opatrení vymáhať od odvolateľky. Fínska republika, ktorej je sporné rozhodnutie určené, totiž nemala možnosť upraviť sumu, ktorá sa má vymáhať od odvolateľky.
112. Treba však uviesť, že odvolateľka svojou argumentáciou spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu vyplývajúce z jeho preskúmania týkajúceho sa hospodárskej kontinuity, a najmä zistenia tohto súdu uvedené v súvislosti s tvrdením, že predajná cena správne neodrážala trhovú cenu pri prevode činností bývalej spoločnosti HelB.
113. Keďže však odvolateľka nespochybnila posúdenie Všeobecného súdu, pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod uvedený v prvostupňovom konaní, ktorý sa týkal posúdenia Komisie v otázke existencie hospodárskej kontinuity medzi bývalou a novou spoločnosťou HelB, treba dospieť k záveru, že zistenia vyplývajúce z rozsudku v tejto súvislosti, ktoré sú navyše obsiahnuté vo výroku tohto rozsudku, majú právnu silu rozhodnutej veci(42). To nevyhnutne zahŕňa aj určenie výšky pomoci, ktorú Komisia uložila fínskym orgánom vymáhať od odvolateľky.
114. Za týchto okolností a v súlade s judikatúrou citovanou v bode 108 vyššie je potrebné dospieť k záveru, že tvrdenia predložené odvolateľkou nemôžu spochybniť primeranosť vymáhanej sumy.
115. Vzhľadom na uvedené skutočnosti zastávam názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že Komisia neporušila zásadu proporcionality.
116. Druhý odvolací dôvod by sa mal preto zamietnuť, ako aj, pokiaľ Súdny dvor zamietne aj prvý odvolací dôvod, odvolanie v celom rozsahu.
VII. O trovách
117. Podľa článku 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, o trovách konania sa rozhodne v rozsudku, ktorým sa konanie končí.
118. Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku, uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
119. Na základe hlavného návrhu uvedeného v týchto návrhoch, ako je formulovaný v bode 61 vyššie, v zmysle ktorého sa má Komisia považovať za účastníka tohto konania o odvolaní, ktorý vo veci nemal úspech, je potrebné uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom odvolateľky.
VIII. Návrh
120. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
– rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. septembra 2022, Helsingin Bussiliikenne/Komisia (T‑603/19, EU:T:2022:555), sa zrušuje,
– rozhodnutie Komisie (EÚ) 2020/1814 z 28. júna 2019 o štátnej pomoci SA.33846 – (2015/C) (ex 2014/NN) (ex 2011/CP), ktorú poskytlo Fínsko spoločnosti Helsingin Bussiliikenne Oy, sa zrušuje,
– Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania v konaní na Všeobecnom súde, ako aj v odvolacom konaní a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti Koiviston Auto Helsinki Oy v rámci týchto dvoch konaní.