ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 12. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s projektmi týkajúcimi sa rozvádzačov izolovaných plynom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP – Rozdelenie trhu – Právo na obhajobu – Dôkaz o porušení – Jediné a pokračujúce porušenie – Pokuty – Závažnosť a dĺžka trvania porušenia – Odstrašujúci účinok – Spolupráca“

Vo veci T‑112/07,

Hitachi Ltd, so sídlom v Tokiu (Japonsko),

Hitachi Europe Ltd, so sídlom v Maidenheade (Spojené kráľovstvo),

Japan AE Power Systems Corp., so sídlom v Tokiu,

v zastúpení: M. Reynolds, P. Mansfield a B. Roy, solicitors, D. Arts, advokát, a N. Green, QC, a S. Singla, barrister,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault, neskôr X. Lewis, neskôr P. Van Nuffel a J. Bourke a napokon P. Van Nuffel, N. Khan a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Holmes, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, a návrh na zrušenie pokút, ktoré im boli uložené, a subsidiárne návrh na zrušenie článku 2 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, a ďalej subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokút uložených žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová (spravodajkyňa), sudcovia K. Jürimäe a S. Soldevila Fragoso,

tajomník: C. Kantza, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. decembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

A –  Žalobkyne

1        Hitachi Ltd a jej dcérska spoločnosť Hitachi Europe Ltd (ďalej len spoločne „Hitachi“) sú spoločnosti pôsobiace v rôznych odvetviach priemyslu vrátane oblasti rozvádzačov izolovaných plynom (ďalej len „RIP“). Japan AE Power Systems Corp. (ďalej len „JAEPS“) je spoločný podnik spoločností Hitachi, Fuji Electric Systems Co. Ltd a Meidensha Corp., ktorý 1. októbra 2002 prevzal od jednotlivých skupín svojich akcionárov predovšetkým činnosti v oblasti RIP.

B –  Predmetné výrobky

2        RIP slúžia na riadenie energetických tokov v elektrických rozvodných sieťach. Sú to silnoprúdové zariadenia, ktoré sa používajú ako hlavný komponent v elektrárenských blokoch. RIP sa predávajú na celom svete ako neoddeliteľné súčasti elektrárenských blokov na kľúč alebo ako súčiastky, ktoré musia byť súčasťou týchto blokov.

C –  Správne konanie

3        Dňa 3. marca 2004 ABB Ltd oznámila Komisii Európskych spoločenstiev (teraz „Európska komisia“) existenciu protisúťažných postupov v oblasti RIP v rámci ústnej žiadosti o oslobodenie od pokút v súlade s oznámením Komisie z 19. februára 2002 o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

4        Žiadosť spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút bola doplnená ústnymi pripomienkami a písomnými dôkazmi. Dňa 24. apríla 2004 bolo na jej základe prijaté rozhodnutie Komisie, ktorým bola ABB podmienečne oslobodená od pokút.

5        Na základe vyhlásení ABB Komisia začala vyšetrovanie a 11. a 12. mája 2004 uskutočnila inšpekcie v priestoroch viacerých spoločností pôsobiacich v oblasti RIP.

6        Dňa 20. apríla 2006 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo doručené 20 spoločnostiam vrátane žalobkýň. Komisia 18. a 19. júla 2006 vypočula spoločnosti, ktorým bolo zaslané oznámenie o výhradách.

D –  Napadnuté rozhodnutie

7        Dňa 24. januára 2007 Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 6762 v konečnom znení týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom) (Ú. v. EÚ C 5, s. 7) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

8        V odôvodneniach č. 113 až 123 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, koordinovali podľa dohodnutých pravidiel rozdeľovanie projektov RIP na celosvetovej úrovni s výnimkou niektorých trhov, aby zachovali kvóty odzrkadľujúce do veľkej miery ich odhadované historické podiely na trhu. Spresnila, že rozdeľovanie projektov RIP sa uskutočňovalo na základe spoločnej „japonskej“ kvóty a spoločnej „európskej“ kvóty, ktoré si potom japonskí a európski výrobcovia museli vzájomne rozdeliť. Dohoda podpísaná vo Viedni 15. apríla 1988 (ďalej len „dohoda GQ“) upravovala pravidlá umožňujúce prideliť projekty RIP buď japonským výrobcom, alebo európskym výrobcom a zahrnúť ich hodnotu do príslušnej kvóty. V odôvodneniach č. 124 až 132 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho spresnila, že rôzne podniky, ktoré sa zúčastnili na karteli, uzavreli nepísanú dohodu (ďalej len „spoločná dohoda“), na základe ktorej projekty RIP jednak v Japonsku a jednak v krajinách európskych členov kartelu – označovaných spoločne ako „domovské krajiny“ projektov RIP – boli vyhradené jednotlivým japonským a európskym členom kartelu. Projekty RIP v „domovských krajinách“ neboli predmetom výmeny informácií medzi týmito dvoma skupinami a neboli zahrnuté do príslušných kvót.

9        Dohoda GQ obsahovala tiež pravidlá týkajúce sa výmeny informácií nevyhnutných na fungovanie kartelu medzi oboma skupinami výrobcov, ktorú zabezpečovali najmä tajomníci uvedených skupín, pravidlá manipulácie dotknutých verejných obchodných súťaží a pravidlá stanovovania cien za projekty RIP, ktoré nemohli byť pridelené. Podľa znenia prílohy 2 sa dohoda GQ uplatňovala celosvetovo okrem Spojených štátov, Kanady, Japonska a 17 krajín západnej Európy. Navyše na základe spoločnej dohody boli projekty RIP v iných európskych krajinách než v „domovských krajinách“ vyhradené európskej skupine, pričom japonskí výrobcovia sa zaviazali nepredkladať ponuky na projekty RIP v Európe.

10      Podľa Komisie sa rozdeľovanie projektov RIP medzi európskych výrobcov riadilo dohodou podpísanou rovnako vo Viedni 15. apríla 1988 a nazvanou „E‑Group Operation Agreement for GQ Agreement“ (Dohoda skupiny E, ktorou sa vykonáva dohoda GQ) (ďalej len „dohoda EQ“). Stanovovala, že rozdeľovanie projektov RIP v Európe sa riadi tými istými pravidlami a postupmi ako rozdeľovanie projektov RIP v ostatných krajinách. Projekty RIP v Európe museli byť najmä tiež oznámené, zaznamenané, pridelené, zoradené alebo im bola určená minimálna cena.

11      Na základe skutkových zistení a právneho posúdenia uskutočneného v napadnutom rozhodnutí Komisia skonštatovala, že dotknuté podniky porušili článok 81 ES a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „Dohoda o EHP“), a uložila im pokuty, ktorých výška bola stanovená v súlade s metódami stanovenými v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) (ďalej len „usmernenia“) a v oznámení o spolupráci.

12      V článku 1 napadnutého rozhodnutia Komisia skonštatovala po prvé, že Hitachi sa zúčastňovala na porušení od 15. apríla 1988 do 31. decembra 1999 a od 2. júla 2002 do 11. mája 2004, po druhé, že spoločnosť Hitachi Europe sa zúčastňovala na porušení od 15. apríla 1988 do 31. decembra 1999 a od 2. júla 1999 do 30. septembra 2002, a po tretie, že JAEPS sa zúčastňovala na porušení od 1. októbra 2002 do 11. mája 2004.

13      Za porušenie uvedené v článku 1 napadnutého rozhodnutia bola v článku 2 napadnutého rozhodnutia spoločnosti Hitachi uložená pokuta vo výške 50 400 000 eur, z ktorých mala 48 375 000 eur zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Hitachi Europe. Podobne bola v tom istom článku uložená pokuta vo výške 1 350 000 eur spoločnosti JAEPS, ktorú mala zaplatiť spoločne a nerozdielne so spoločnosťami Hitachi, Fuji Electric Holdings Co. Ltd a Fuji Electric Systems (ďalej len spoločne „Fuji“).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 17. apríla 2007 podali žalobu, ktorou sa začalo toto konanie. Vyjadrenie k žalobe a replika boli podané 13. augusta a 21. novembra 2007. Písomná časť konania bola ukončená predložením dupliky 10. januára 2008.

15      Na základe správy sudkyne spravodajkyne Súd prvého stupňa (druhá komora) 22. septembra 2009 rozhodol o otvorení ústnej časti konania. V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa vyzval Súd prvého stupňa Komisiu, aby predložila určité dokumenty, a požiadal účastníkov konania o vyjadrenie k relevantnosti týchto dokumentov vo vzťahu k žalobnému dôvodu založenému na porušení práva na prístup k spisu. Súd prvého stupňa tiež položil Komisii písomnú otázku a vyzval ju, aby na ňu odpovedala počas pojednávania.

16      Komisia na základe výzvy Súdu prvého stupňa predložila predmetné dokumenty 26. októbra 2009. Žalobkyne predložili svoje pripomienky k týmto dokumentom 18. novembra 2009. Komisia odpovedala na pripomienky žalobkýň 3. decembra 2009.

17      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté počas pojednávania 8. decembra 2009.

18      Uznesením z 26. marca 2010 Všeobecný súd rozhodol o opätovnom otvorení ústnej časti konania. Dňa 29. marca 2010 vyzval Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 rokovacieho poriadku Komisiu, aby predložila viacero dokumentov.

19      Keďže Komisia poukázala na to, že niektoré z predmetných dokumentov nemôže zaslať z dôvodu ochrany poskytnutej v rámci programu zhovievavosti, Všeobecný súd uznesením z 11. júna 2010 nariadil, aby Komisia predložila tieto dokumenty v rámci opatrení týkajúcich sa dokazovania podľa článku 65 rokovacieho poriadku, a stanovil, akým spôsobom do nich môžu žalobkyne nahliadnuť. Komisia vyhovela tomuto opatreniu týkajúcemu sa dokazovania v stanovenej lehote.

20      Ústna časť konania sa skončila 27. júla 2010.

21      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka, a v dôsledku toho zrušil pokuty, ktoré im boli uložené,

–        subsidiárne zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        ďalej subsidiárne zrušil alebo znížil pokuty, ktoré im boli uložené,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

22      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

 Právny stav

23      Na podporu svojej žaloby uvádzajú žalobkyne päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia porušila ich právo na obhajobu. Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisii sa nepodarilo preukázať existenciu spoločnej dohody alebo z nej vyplývajúceho porušenia. Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia nepreukázala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia. Štvrtý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila chýb pri stanovovaní výšky pokút, ktoré im boli uložené. Piaty žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia stanovila ich pokuty metódou, ktorá porušuje zásady rovnakého zaobchádzania a proporcionality.

24      Komisia považuje žalobné dôvody uvádzané žalobkyňami za nedôvodné.

25      Na úvod treba uviesť, že žalobkyne nespresnili, ktoré žalobné dôvody uvádzajú na podporu jednotlivých predložených návrhov. V tomto smere je najprv potrebné vychádzať z toho, že prvý, druhý a tretí žalobný dôvod predložili žalobkyne na podporu svojho hlavného návrhu. Ak sa jednému z týchto žalobných dôvodov vyhovie, bude potrebné zrušiť článok 1 aj 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkýň. Ďalej treba vychádzať z toho, že štvrtý a piaty žalobný dôvod predložili žalobkyne na podporu svojho subsidiárneho návrhu, keďže sa týkajú stanovenia výšky pokút, ktoré im boli uložené. Nakoniec Všeobecný súd konštatuje, že na podporu svojho ďalšieho subsidiárneho návrhu žalobkyne neuviedli nijaký samostatný žalobný dôvod.

A –  O hlavnom návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň

1.     O prvom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkýň na obhajobu

a)     Tvrdenia účastníkov konania

26      Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila ich právo na obhajobu tým, že im neposkytla všetky dôležité informácie obsiahnuté v spise.

27      V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá sa týka dôkazov v neprospech, žalobkyne tvrdia, že Komisia im nezaslala vyjadrenie spoločnosti Fuji predložené 21. novembra 2006, ktoré údajne potvrdzuje dôvod existencie spoločnej dohody a osobitné hospodárske dôvody spoločnosti Fuji vysvetľujúce jej neprítomnosť na európskom trhu s projektmi RIP. Vzhľadom na dôkaznú hodnotu, ktorú Komisia pripisuje dôkazom o existencii spoločnej dohody poskytnutým spoločnosťou Fuji, je veľmi pravdepodobné, že správne konanie mohlo mať iný výsledok, keby bolo predmetné vyjadrenie sprístupnené.

28      V rámci druhej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že ich právo na obhajobu bolo porušené tým, že Komisia im neposkytla tieto dôkazy v prospech:

–        dohodu nazvanú „General Rules for GE Agreement“ (Všeobecné pravidlá pre dohodu GE) (ďalej len „dohoda GE“) a vyjadrenia ďalších podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli, k tejto dohode; podľa žalobkýň sú tieto informácie dôležité ako dôkaz existencie európskeho kartelu v oblasti RIP pred uzatvorením dohody GQ,

–        vyjadrenia ďalších podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli, spochybňujúce vierohodnosť svedeckej výpovede pána H. poskytnutej Komisii spoločnosťou Fuji v súvislosti s existenciou spoločnej dohody, ktoré môžu oslabiť ďalšie dôkazy o existencii spoločnej dohody predložené spoločnosťou Fuji,

–        svedecké výpovede ďalších podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli, týkajúce sa neexistencie spoločnej dohody, najmä svedecké výpovede predložené spoločnosťou Siemens AG 7. augusta 2006, ktoré môžu spochybniť hodnovernosť tvrdení Komisie v súvislosti s existenciou spoločnej dohody,

–        vyjadrenia ďalších japonských podnikov týkajúce sa ich údajnej účasti na európskych projektoch uvedených v odôvodnení č. 164 napadnutého rozhodnutia, z ktorých môže vyplynúť, že japonské podniky sa nikdy nezúčastnili na diskusiách o týchto projektoch,

–        vyhlásenia pána S. z 15. septembra 2006 predložené spoločnosťou Areva v súvislosti s rozpadom kartelu v roku 1999, z ktorých vyplýva, že štruktúra kartelu zavedeného v roku 2002 bola odlišná od štruktúry predchádzajúceho kartelu.

29      Komisia s tvrdeniami žalobkýň nesúhlasí.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

30      Dodržanie práva na obhajobu vyžaduje, aby mala dotknutá osoba možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkového stavu a uvádzaných okolností, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00, Zb. s. I‑123, bod 66).

31      Právo na prístup k spisu ako prejav zásady dodržiavania práva na obhajobu znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky písomnosti vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu. Ide tak o usvedčujúce, ako aj o oslobodzujúce dôkazy, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a ďalších dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 68).

32      V tomto smere treba pripomenúť, že dotknutý podnik je až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania informovaný prostredníctvom oznámenia o výhradách o všetkých podstatných dôkazoch, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, až pri začatí kontradiktórnej fázy správneho konania a že tento podnik má právo na prístup k spisu na účely zabezpečenia účinného výkonu svojho práva na obhajobu. Odpoveď ostatných podnikov, ktoré sa podieľali na karteli, na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi písomnosti vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 163).

33      Ak však Komisia chce vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, ostatným podnikom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa vyjadrili k takému dôkazu. Za takých okolností totiž predmetná časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi predstavuje dôkaz v neprospech jednotlivých podnikov, ktoré sa mali podieľať na porušení (pozri rozsudok Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru). Táto judikatúra sa uplatňuje analogicky na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

34      Oslobodzujúci dôkaz analogicky predstavuje aj časť odpovede na oznámenie o výhradách alebo dokument pripojený k tejto odpovedi, ktoré môžu byť pre obhajobu podniku významné v tom zmysle, že mu umožnia odvolávať sa na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze. V takom prípade sa musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal predmetnú časť odpovede alebo dokument a vyjadril sa k nim.

35      Samotná skutočnosť, že ďalšie podniky uvádzali rovnaké tvrdenia ako dotknutý podnik a že na svoju obranu použili viac zdrojov, však nepostačuje na to, aby sa tieto tvrdenia považovali za dôkazy v prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 353 a 355).

36      Pokiaľ ide o dôsledky umožnenia prístupu k spisu v rozpore s týmito pravidlami, neposkytnutie dokumentu, na ktorom Komisia založila svoje rozhodnutie obviniť podnik, predstavuje porušenie práva na obhajobu len vtedy, ak dotknutý podnik preukáže, že by výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, bol odlišný, keby sa neposkytnutý dokument nemohol použiť ako usvedčujúci dôkaz (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, body 71 a 73).

37      Pokiaľ ide o neposkytnutie dokumentu v prospech podniku, dotknutý podnik musí preukázať len to, že jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, ak podnik preukáže, že by mohol použiť uvedený dokument vo svoj prospech na svoju obhajobu v tom zmysle, že keby mal možnosť využiť ho počas správneho konania, mohol by sa odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v rozhodnutí dospela, prinajmenšom pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšku pokuty (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, body 74 a 75).

38      Možnosť, že nesprístupnený dokument mohol mať vplyv na priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie, sa dá preukázať iba v prípade, ak z predbežného preskúmania určitých dôkazných prostriedkov vyplynie, že nesprístupnené dokumenty mohli mať – vzhľadom na tieto dôkazné prostriedky – význam, ktorý nemožno opomenúť (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 30 vyššie, bod 76).

–       O prvej časti žalobného dôvodu založenej na neposkytnutí dôkazov v neprospech

39      Komisia pripúšťa, že nemohla vychádzať z vyjadrenia spoločnosti Fuji z 21. novembra 2006 a založiť na ňom svoje výhrady voči žalobkyniam uvedené v napadnutom rozhodnutí, no popiera, že by toto vyjadrenie skutočne použila ako dôkaz v neprospech.

40      Treba však poukázať na to, že ako tvrdia žalobkyne, Komisia v odôvodneniach č. 125 a 255 napadnutého rozhodnutia odkazuje na vyjadrenie spoločnosti Fuji z 21. novembra 2006, aby potvrdila existenciu spoločnej dohody.

41      Za týchto okolností výsledok tejto časti žalobného dôvodu závisí od výsledku posúdenia tvrdení týkajúcich sa dôkazov existencie spoločnej dohody, ktoré žalobkyne uviedli v rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu. Ak sa totiž existencia uvedenej dohody z právneho hľadiska dostatočne preukáže aj za predpokladu, že vyjadrenie spoločnosti Fuji z 21. novembra 2006 sa nepoužije ako dôkaz v neprospech, bude potrebné túto časť žalobného dôvodu zamietnuť. Naopak, ak sa skonštatuje, že toto vyjadrenie predstavuje dôkaz nevyhnutný na podporu zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s existenciou spoločnej dohody, bude potrebné tejto časti žalobného dôvodu vyhovieť.

–       O druhej časti žalobného dôvodu založenej na neposkytnutí dôkazov v prospech

42      Po prvé účastníci konania nespochybňujú skutočnosť, že dohoda GE bola žalobkyniam poskytnutá. Žalobkyne síce uvádzajú, že na jej preštudovanie mali len veľmi krátky čas, no nespresňujú, do akej miery táto okolnosť sťažila ich obhajobu. Vo svojich pripomienkach z 18. novembra 2009 žalobkyne okrem toho pripúšťajú, že mali možnosť vyjadriť sa k predmetnej dohode a že túto možnosť využili. Ich tvrdenie týkajúce sa tejto dohody teda nemožno prijať.

43      Po druhé, pokiaľ ide o vyjadrenia ďalších podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli založenom na dohode GE, žalobkyne vo svojich pripomienkach z 18. novembra 2009 uvádzajú, že aj spoločnosti Toshiba Corp. a Mitsubishi Electric System Corp. (ďalej len „Melco“) uznali hodnotu tejto dohody ako dôkazu v prospech z rovnakých dôvodov ako tie, ktoré žalobkyne predložili Komisii. Žalobkyne sa tak obmedzujú na tvrdenie, že Toshiba a Melco uviedli rovnaké tvrdenia ako ony, čo znamená, že vyjadrenia spoločností Toshiba a Melco nemožno považovať za dôkaz v prospech.

44      Po tretie sa rovnaké konštatovanie vzťahuje na vyjadrenia ďalších podnikov podieľajúcich sa na karteli, ktoré spochybňujú vierohodnosť svedeckej výpovede pána H. v súvislosti s existenciou spoločnej dohody. Žalobkyne vo svojich pripomienkach z 18. novembra 2009 uvádzajú, že aj Toshiba a Melco kritizovali dôkaznú hodnotu tejto svedeckej výpovede z rovnakých dôvodov ako tie, ktoré žalobkyne predložili Komisii.

45      Po štvrté sa vyjadrenia a svedecké výpovede predložené spoločnosťami Melco a Siemens a svedecké výpovede predložené spoločnosťou Fuji odvolávajú na „vysoké“ prekážky vstupu na európsky trh a na skutočnosť, že tento trh bol „nasýtený“, v dôsledku čoho bol vstup naň pre japonských výrobcov veľmi ťažký, ak nie nemožný. Siemens a Melco, ako aj ich zamestnanci, okrem toho výslovne spochybnili existenciu spoločnej dohody alebo s ňou spojených diskusií a v svedeckej výpovedi pána T. predloženej spoločnosťou Siemens sa uvádza, že kartel založený na dohode GQ bol zameraný na Stredný východ a nevzťahoval sa na Európu.

46      Žalobkyne však nespochybnili tvrdenie Komisie, podľa ktorého im boli poskytnuté svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti Fuji. V dôsledku toho vo vzťahu k týmto svedeckým výpovediam nemožno konštatovať porušenie práva na prístup k spisu.

47      V odpovedi na oznámenie o výhradách navyše žalobkyne uviedli rovnaké tvrdenia ako v bode 45 vyššie, čo znamená, že vyjadrenia spoločností Melco a Siemens nemožno považovať za dôkazy v prospech, ktorých poskytnutie mohlo ovplyvniť priebeh konania a obsah napadnutého rozhodnutia.

48      Rovnaký záver sa vzťahuje na svedecké výpovede zamestnancov spoločností Melco a Siemens, lebo písomné svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti vypracované pod jej dohľadom a predložené touto spoločnosťou na účely jej obhajoby v správnom konaní vedenom Komisiou v zásade nemožno kvalifikovať ako dôkazy, ktoré sa líšia a sú nezávislé od vyhlásení predmetnej spoločnosti. Vo všeobecnosti platí, že stanovisko spoločnosti k pravdivosti skutočností, ktoré jej Komisia vytýka, sa zakladá predovšetkým na vedomostiach a názoroch jej zamestnancov a riadiacich pracovníkov.

49      Keďže žalobkyne tvrdia, že svedecké výpovede zamestnancov spoločnosti Siemens spochybňujú tvrdenie Komisie, podľa ktorého európski výrobcovia nepopreli existenciu spoločnej dohody, treba poznamenať, že nie je preukázané, že by Komisia pri svojich zisteniach uvedených v oznámení o výhradách alebo v neskoršej fáze vychádzala z takéhoto všeobecného tvrdenia. V tomto smere nanajvýš z odôvodnenia č. 125 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia skonštatovala, že Alstom a Areva nespochybnili existenciu predmetnej dohody a otvorene ju nepoprel ani podnik patriaci do skupiny, ktorej súčasťou je spoločnosť VA TECH Transmission & Distribution & Distribution GmbH & Co. KEG (ďalej len „VA Tech“). Naopak, Komisia neuviedla nijaké podrobnosti v súvislosti so stanoviskom spoločnosti Siemens alebo európskych výrobcov vo všeobecnosti. Tvrdenie žalobkýň nie je teda zo skutkového hľadiska podložené. Stanoviskom európskych výrobcov k existencii spoločnej dohody a jeho relevantnosťou sa navyše budú zaoberať body 197 až 203 nižšie.

50      Po piate Komisia na žiadosť Všeobecného súdu týkajúcu sa vyjadrení ďalších japonských podnikov v súvislosti s ich údajnou účasťou na projektoch RIP v Európskom hospodárskom priestore (EHP) uvedených v odôvodnení č. 164 napadnutého rozhodnutia predložila výňatok z odpovede spoločnosti Melco na oznámenie o výhradách, z ktorého vyplýva, že Melco popiera svoju účasť na rozdeľovaní uvedených projektov.

51      Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách sa však spoločnosť Melco obmedzila na prijatie rovnakého stanoviska ako žalobkyne, ktoré to vo svojich pripomienkach z 18. novembra 2009 pripúšťajú. Výňatok z odpovede spoločnosti Melco na oznámenie o výhradách teda nepredstavuje dôkaz v prospech, ktorého sprístupnenie mohlo mať vplyv na priebeh konania a obsah napadnutého rozhodnutia.

52      Po šieste z vyhlásení pána S. z 15. septembra 2006 vyplýva, že sa po prvé domnieval, že kartel sa rozpadol po prerušení účasti spoločnosti Siemens v roku 1999, a po druhé, že kartel vytvorený v roku 2002 sa zásadne líšil od kartelu existujúceho do roku 1999.

53      V odpovedi na oznámenie o výhradách však žalobkyne uviedli rovnaké tvrdenia na spochybnenie existencie jediného a pokračujúceho porušenia. Za týchto okolností a vzhľadom na to, čo je uvedené v bode 48 vyššie v súvislosti s kvalifikáciou svedeckých výpovedí zamestnancov spoločnosti, treba skonštatovať, že ani vyhlásenia pána S. nepredstavujú dôkaz v prospech, ktorého sprístupnenie mohlo mať vplyv na priebeh konania a obsah napadnutého rozhodnutia.

54      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietnuť.

2.     O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala existenciu spoločnej dohody alebo z nej vyplývajúceho porušenia

55      V rámci prvej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala existenciu spoločnej dohody a že nevyvinula úsilie na rozptýlenie vzniknutých pochybností v rámci nezávislého vyšetrovania. Domnievajú sa, že v tejto veci bola Komisia povinná akceptovať alternatívne vysvetlenie skutkových okolností, ktoré ponúkli. V rámci druhej časti druhého žalobného dôvodu žalobkyne tvrdia, že Komisia nepreukázala, že spoločná dohoda predstavovala obmedzujúcu dohodu alebo zosúladený postup.

56      Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

a)     O prvej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala existenciu spoločnej dohody

57      Podľa judikatúry je potrebné, aby Komisia preukázala existenciu zisteného porušenia a predložila dôkazy, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukážu existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 59 a tam citovanú judikatúru).

58      Akákoľvek pochybnosť súdu musí byť na prospech podniku, ktorému bolo určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ods. 1 ES. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala dané porušenie, ak má v tejto súvislosti naďalej akékoľvek pochybnosti, osobitne v rámci konania o neplatnosť rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 60).

59      V takejto situácii je totiž nevyhnutné zohľadniť zásadu prezumpcie neviny tak, ako vyplýva najmä z článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ktorá je súčasťou základných práv predstavujúcich všeobecné zásady práva Spoločenstva. Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, sa zásada prezumpcie neviny uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

60      Je teda potrebné, aby Komisia na preukázanie existencie porušenia predložila presné a zhodujúce sa dôkazy. Je však potrebné zdôrazniť, že každý z dôkazov predložených Komisiou nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý znak skutkovej podstaty porušenia. Postačuje, ak súbor nepriamych dôkazov, o ktoré sa inštitúcia opiera, zodpovedá tejto požiadavke pri celkovom posúdení (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, body 62 a 63 a tam citovanú judikatúru).

61      Vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd okrem toho nemožno od Komisie vyžadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu rozhodujúcich okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo dohody preto možno vyvodiť z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného prijateľného vysvetlenia predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, body 64 a 65 a tam citovanú judikatúru).

62      Pokiaľ však Komisia dospela vo svojom rozhodnutí k záveru, že došlo k porušeniu, len na základe správania predmetných podnikov na trhu, stačí, aby tieto podniky preukázali existenciu okolností, ktoré stavajú skutkový stav zistený Komisiou do iného svetla, a tak umožňujú nahradiť vysvetlenie skutkového stavu, na základe ktorého Komisia dospela k záveru, že došlo k porušeniu pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, iným prijateľným vysvetlením (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 186 a tam citovanú judikatúru).

63      Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, toto pravidlo sa neuplatňuje na všetky prípady, v ktorých je porušenie preukázané len inými ako listinnými dôkazmi.

64      Pokiaľ totiž ide o dôkazy, ktoré možno použiť na účely preukázania porušenia článku 81 ES, v práve Spoločenstva prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Dalmine/Komisia, T‑50/00, Zb. s. II‑2395, bod 72). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP.

65      Hoci teda neexistencia listinných dôkazov môže byť relevantná pri celkovom posudzovaní súboru nepriamych dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera, samotná táto neexistencia dotknutému podniku neumožňuje spochybniť tvrdenia Komisie tým, že predloží alternatívne vysvetlenie skutkových okolností. Platí to len v prípade, že dôkazy predložené Komisiou neumožňujú preukázať existenciu porušenia jednoznačne a bez potreby výkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Coats Holdings a Coats/Komisia, T‑36/05, neuverejnený v Zbierke, bod 74).

66      Z rovnakého dôvodu nie je Komisia povinná ani v prípade neexistencie listinných dôkazov uskutočniť nezávislé vyšetrovanie na overenie skutkového stavu.

67      Okrem toho nijaké ustanovenie ani všeobecná zásada práva Spoločenstva nezakazuje Komisii použiť voči podniku vyhlásenia iných podnikov obvinených z účasti na karteli. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia na preukázanie správania, ktoré je v rozpore s článkom 81 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení (pozri rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, bod 192). Uvedená judikatúra sa môže analogicky uplatniť na článok 53 Dohody o EHP.

68      Vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších podobne obvinených podnikov, však nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené inými dôkazmi, aj keď požadovaný stupeň potvrdenia môže byť nižší vzhľadom na vierohodnosť predmetných vyhlásení (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, body 219 a 220).

69      Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, jediným relevantným kritériom pri hodnotení predložených dôkazov je ich vierohodnosť (rozsudok Dalmine/Komisia, už citovaný v bode 64 vyššie, bod 72).

70      Podľa všeobecných pravidiel dokazovania vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu závisia od jeho pôvodu, od okolností jeho vyhotovenia, od jeho adresáta a od jeho obsahu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, body 1053 a 1838).

71      Pokiaľ ide o vyhlásenia, môže byť obzvlášť vysoká dôkazná hodnota priznaná tým, ktoré sú, po prvé, vierohodné, po druhé, sú vyhotovené v mene podniku, po tretie, pochádzajú od osoby, ktorá má služobnú povinnosť konať v záujme tohto podniku, po štvrté, sú v rozpore so záujmami osoby, ktorá ich podáva, po piate, pochádzajú od priameho svedka skutočností, ktoré sú v nich uvedené, a po šieste, boli poskytnuté písomne, zámerne a po zrelej úvahe (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 62 vyššie, body 205 až 210).

72      Okrem toho hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu je vo všeobecnosti potrebná určitá nedôvera vzhľadom na to, že títo účastníci môžu mať tendenciu minimalizovať závažnosť svojej účasti na porušení a maximalizovať závažnosť účasti ostatných, ako uvádzajú žalobkyne, nič to nemení na skutočnosti, že domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť oslobodenie od pokuty alebo zníženie pokuty nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov kartelu. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa, a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70).

73      V tomto ohľade je ďalej potrebné pripomenúť, že potenciálne dôsledky predloženia skreslených dôkazov Komisii sú o to závažnejšie, že sporné vyhlásenie podniku musí byť podporené inými dôkazmi, ako to vyplýva z bodu 68 vyššie. Táto okolnosť totiž zvyšuje riziko, že nepresné vyhlásenia budú zistené, a to tak Komisiou, ako aj inými zúčastnenými podnikmi.

74      Pokiaľ ide o použitie týchto pravidiel v prejednávanej veci, na úvod treba poznamenať, že podľa zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí bola spoločná dohoda nepísanou dohodou, ktorá zahŕňala po prvé záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh s projektmi RIP v EHP, po druhé záväzok európskych podnikov nevstupovať na japonský trh s projektmi RIP a po tretie záväzok európskych podnikov oznamovať japonským podnikom projekty RIP v iných európskych krajinách než „domovských krajinách“ a zahrnúť tieto projekty do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Podľa Komisie bolo cieľom mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty ponúknuť vyrovnanie japonským podnikom vnímaným európskymi podnikmi ako potenciálni konkurenti na trhu v EHP.

75      V tejto súvislosti treba najprv zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého obsah pojmu spoločná dohoda nie je v rámci celého napadnutého rozhodnutia jednotný. Hoci je možné medzi jednotlivými formuláciami použitými v napadnutom rozhodnutí zaznamenať menšie rozdiely, tieto rozdiely neovplyvňujú základné vlastnosti predmetného pojmu uvedené v predchádzajúcom bode.

76      Spomedzi jednotlivých zložiek spoločnej dohody uvedených v bode 74 vyššie predstavuje údajný záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh v EHP základ výhrady Komisie voči žalobkyniam. V dôsledku toho treba práve existenciu tohto záväzku z právneho hľadiska dostatočne preukázať. Ak však budú preukázané ďalšie zložky spoločnej dohody, môžu sa tiež použiť ako nepriame dôkazy, z ktorých sa dá odvodiť existencia zodpovedajúceho záväzku zo strany japonských podnikov.

77      Žalobkyne spochybňujú existenciu spoločnej dohody a tvrdia, že ich neprítomnosť na európskom trhu s projektmi RIP možno vysvetliť tým, že japonské podniky neboli na európskom trhu považované za dôveryhodných konkurentov z rôznych dôvodov, najmä obchodných a technických. Spochybňujú dôkaznú hodnotu jednotlivých dôkazov, o ktoré sa Komisia v napadnutom rozhodnutí opiera, a odkazujú na ďalšie dôkazy, ktoré podľa nich naznačujú, že spoločná dohoda neexistovala. Okrem toho predkladajú správu vypracovanú poradcami (ďalej len „externá správa“), ktorá podľa nich podporuje ich alternatívne vysvetlenie skutkových okolností.

78      Komisia tvrdí, že existencia spoločnej dohody, najmä záväzok japonských podnikov nevstupovať na trh EHP, je z právneho hľadiska dostatočne preukázaná súborom dôkazov obsahujúcim listinné dôkazy, vyhlásenia podnikov, svedecké výpovede a dôkazy týkajúce sa skutočného fungovania kartelu.

79      Je teda nevyhnutné preskúmať vierohodnosť a obsah jednotlivých týchto dôkazov s cieľom zhodnotiť, či pri celkovom posúdení dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, zakladajú pevné presvedčenie o existencii spoločnej dohody, ktoré nemôže byť spochybnené dôkazmi predloženými žalobkyňami.

 O dohode GQ a dohode EQ

–       Tvrdenia účastníkov konania

80      Žalobkyne po prvé tvrdia, že dohoda GQ a dohoda EQ neobsahujú nijaké odkazy na spoločnú dohodu, hoci sú v týchto dohodách podrobne stanovené pravidlá kartelu. V tomto smere príloha 2 dohody GQ nie je odrazom existencie spoločnej dohody, ale vylúčenia krajín západnej Európy z pôsobnosti dohody.

81      Po druhé žalobkyne spochybňujú existenciu úzkeho vzťahu medzi dohodou GQ a dohodou EQ. Poukazujú na to, že dohoda GQ bez ohľadu na svoj podrobný charakter neodkazuje na dohodu EQ. Japonskí výrobcovia okrem toho neboli zmluvnou stranou dohody EQ a nepoznali jej obsah.

82      Žalobkyne sa v dôsledku toho domnievajú, že dohoda GQ a dohoda EQ nepredstavujú listinné dôkazy existencie spoločnej dohody. Keďže tieto dohody sa nezmieňujú o spoločnej dohode napriek jej údajnému základnému významu v rámci celosvetového kartelu, ich obsah dokonca preukazuje, že takáto dohoda neexistovala.

83      Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

84      Medzi účastníkmi konania je nesporné, že v dohode GQ je stanovená organizácia kartelu týkajúceho sa projektov RIP na celosvetovej úrovni. Ako však uvádzajú žalobkyne, dohoda sa po prvé nezmieňuje o spoločnej dohode a po druhé je z jej pôsobnosti na základe prílohy 2 k tejto dohode vylúčené Japonsko, dvanásť vtedajších členských štátov Európskeho spoločenstva a ďalších päť západoeurópskych krajín.

85      Dohodu GQ za týchto okolností nemožno považovať za listinný dôkaz existencie spoločnej dohody. Výklad Komisie, podľa ktorého k vylúčeniu európskych krajín a Japonska došlo v dôsledku existencie uvedenej dohody, nie je a priori hodnovernejší než opačný výklad navrhnutý žalobkyňami.

86      Dohoda EQ je zas dohodou, ktorou sa vykonáva dohoda GQ a ktorá sa týka okrem iného rozdelenia spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. V tomto ohľade medzi týmito dohodami existoval určitý vzťah. Dohodu EQ však uzatvorili výhradne európske podniky. Žalobkyne teda neboli jej zmluvnými stranami. Táto dohoda sa navyše výslovne nezmieňuje o spoločnej dohode.

87      V tomto ohľade treba tiež poukázať na to, že podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 k dohode EQ európski výrobcovia „rozhodujú o oznamovaní európskych projektov [skupine japonských výrobcov]“. Z kontextu prílohy 2 vyplýva, že informácie sa museli poskytovať pred pridelením dotknutých projektov RIP.

88      Táto skutočnosť umožňuje do istej miery vyvrátiť tvrdenia žalobkýň, lebo naznačuje, že európski výrobcovia sa domnievali, že japonskí výrobcovia by sa mohli prinajmenšom zaujímať o postup prideľovania určitých projektov RIP v EHP, a teda že boli vo vzťahu k týmto projektom potenciálnymi konkurentmi.

89      V dohode EQ ani v ďalších dôkazoch predložených Komisiou však nič nepreukazuje, že by európski výrobcovia zaviedli predmetný mechanizmus alebo že by japonskí výrobcovia vedeli o jeho existencii.

90      Dohoda EQ preto predstavuje len nepriamy dôkaz toho, že japonskí výrobcovia boli pri poskytovaní určitých projektov RIP v EHP považovaní za dôveryhodných konkurentov, ako tvrdí Komisia.

91      Okrem toho treba poznamenať, že taký záväzok skupiny výrobcov nevstúpiť na trh vyhradený inej skupine, akým je záväzok vytýkaný Komisiou japonským výrobcom, je založený na jednoduchej a ľahko realizovateľnej koncepcii. Jej realizácia si tiež v zásade nevyžaduje interakciu medzi dotknutými podnikmi. Takýto záväzok teda môže bez problémov existovať v podobe nepísanej dohody, čo tiež znižuje riziko jeho odhalenia. V tomto ohľade Komisia v odôvodneniach č. 170 až 176 napadnutého rozhodnutia uviedla, že v prejednávanej veci účastníci kartelu prijali sériu organizačných a technických preventívnych opatrení, ktoré mali zabrániť jeho odhaleniu.

92      Je síce pravda, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty uplatňovaný po rozdelení dotknutých projektov RIP, na ktorý sa odvoláva Komisia, si vyžadoval určité vykonávacie opatrenia, no tieto opatrenia neboli zvlášť zložité vzhľadom na to, že spočívali predovšetkým v oznamovaní istých informácií európskou skupinou japonskej skupine, ku ktorému navyše dochádzalo súbežne s oznamovaním informácií o projektoch RIP mimo EHP v súlade s dohodou GQ. V dôsledku toho sa nezdá, že by si takéto opatrenia nevyhnutne vyžadovali písomné pravidlá.

 O vyhláseniach spoločnosti ABB

–       Tvrdenia účastníkov konania

93      Žalobkyne na úvod uvádzajú, že dôkazy predložené spoločnosťou ABB v rámci jej žiadosti o oslobodenie od pokút a predovšetkým vyhlásenia, ktoré urobila po poskytnutí podmienečného oslobodenia od pokút zo strany Komisie, sa musia posudzovať vzhľadom na tlak, ktorému spoločnosť ABB podliehala v dôsledku toho, že sa usilovala zachovať si oslobodenie od pokút a zároveň minimalizovať závažnosť svojho správania a maximalizovať závažnosť správania ďalších zúčastnených podnikov. V prejednávanej veci sa tento tlak prejavil zaujatými vyhláseniami spoločnosti ABB počas vypočutia pred Komisiou a v rámci súbežného konania vedeného českým orgánom pre hospodársku súťaž.

94      Žalobkyne dodávajú, že vyhlásenia spoločnosti ABB nepochádzajú z času, keď nastali skutkové okolnosti, neposkytujú dostatočne presné informácie v súvislosti so spoločnou dohodou a postupom času sa zmenili, čo znižuje ich dôkaznú hodnotu.

95      Uvádzajú, že v pôvodnej žiadosti o oslobodenie od pokút z 3. marca 2004 spoločnosť ABB neodkazuje na existenciu spoločnej dohody a spomína ju len vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004.

96      Pokiaľ ide o vyjadrenie spoločnosti ABB z 11. marca 2004, žalobkyne po prvé uvádzajú, že keď ABB spomína účasť japonských podnikov na spoločnej dohode, zrejme odkazuje na spoločnosti JAEPS a TM T&D Corp., spoločný podnik spoločností Toshiba a Melco, ktorý od októbra 2002 do apríla 2005 vykonával činnosti týchto spoločností v oblasti RIP. V napadnutom rozhodnutí však Komisia vyložila vyhlásenia spoločnosti ABB nielen v tom zmysle, že sa vzťahujú na celú dobu trvania porušenia od roku 1988, hoci v tom čase neexistovala TM T&D ani JAEPS, ale aj v tom zmysle, že sa okrem týchto dvoch spoločností týkajú aj spoločností Hitachi a Hitachi Europe.

97      Po druhé žalobkyne tvrdia, že vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004 sa ABB obmedzila na neurčité vyhlásenia vo vzťahu k trvaniu kartelu, keď sa sústredila na obdobie od roku 1999 do roku 2002.

98      Po tretie neurčitosť a rozporuplnosť vyjadrenia spoločnosti ABB z 11. marca 2004 vyvoláva podľa žalobkýň dojem, že išlo skôr o domnienku zamestnancov ABB v súvislosti s trhovými podmienkami než o dôkaz výslovnej dohody založenej na skutočnej spoločnej vôli.

99      Po štvrté žalobkyne uvádzajú, že vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004 spoločnosť ABB v prvom rade potvrdila, že dotknuté podniky považovali vstup na európsky trh za zložitý, ak nie nemožný, z dôvodu právnych, technických a obchodných prekážok. Tvrdia, že za takých okolností by bolo jednoznačne bezpredmetné uzatvoriť výslovnú dohodu o nevstupovaní na predmetný trh.

100    Nakoniec žalobkyne uvádzajú, že vo vyjadrení zo 4. októbra 2005 poskytnutom po predložení ich vyjadrení a vyjadrení ďalších japonských výrobcov vysvetľujúcich existenciu uvedených prekážok spoločnosť ABB zmenila svoje predchádzajúce vyhlásenia týkajúce sa spoločnej dohody, keď predovšetkým uviedla, že prekážky vstupu na európsky trh sa dali prekonať, v dôsledku čoho bol vstup japonských výrobcov z hospodárskeho hľadiska možný. Hodnota tohto vyhlásenia, ktoré bolo predložené oneskorene a ktoré radikálne mení predchádzajúce vyhlásenia, však podľa žalobkýň vzbudzuje pochybnosti.

101    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

102    Pokiaľ ide o vierohodnosť vyhlásení spoločnosti ABB uskutočnených v súvislosti s jej žiadosťou o oslobodenie od pokút, v bodoch 72 a 73 vyššie sa uvádza, že samotné domáhanie sa uplatňovania oznámenia o spolupráci za účelom oslobodenia od pokút nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov kartelu.

103    Osobitné okolnosti, ktoré údajne preukazujú, že ABB bola pod tlakom, nemôžu toto konštatovanie ovplyvniť. Počas vypočutia pred Komisiou totiž spoločnosť ABB uviedla len skutkový rámec kartelu a tvrdenie, že skutkové okolnosti, o ktorých informovala Komisiu, sú dôvodom na jej oslobodenie od pokút. V rámci konania vedeného českým orgánom pre hospodársku súťaž ABB okrem týchto dvoch aspektov uviedla aj právne posúdenie skutkového stavu a svoje vyjadrenie k oznámeniu o výhradách. Nezdá sa však, že by v týchto dvoch prípadoch spoločnosť ABB prekročila rámec toho, čo možno očakávať od podniku, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút a ktorý sa prostredníctvom plnej spolupráce s predmetným orgánom usiluje zachovať si podmienečné oslobodenie od pokút, ktoré mu bolo poskytnuté. Nemožno teda usudzovať, že vierohodnosť vyhlásení spoločnosti ABB je spochybnená v dôsledku toho, že spoločnosť požiadala o oslobodenie od pokút.

104    Nemožno prijať ani tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého vyhlásenia spoločnosti ABB nepochádzajú z času, keď nastali skutkové okolnosti. Vyhlásenia, ktoré podnik predloží Komisii v rámci žiadosti o oslobodenie od pokút, na jednej strane zo svojej podstaty nemôžu pochádzať z rovnakého obdobia ako celé údajné porušenie, to ich však vôbec nezbavuje dôkaznej hodnoty. Na druhej strane v tejto veci ABB tvrdila, že spoločná dohoda existovala od 11. marca 2004, čiže pred ukončením porušenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí.

105    Pokiaľ ide o obsah jednotlivých vyhlásení spoločnosti ABB, po prvé nemožno pripisovať osobitný význam tomu, že pôvodná žiadosť, konkrétne žiadosť o oslobodenie od pokút z 3. marca 2004, sa o spoločnej dohode nezmieňuje. Pri prvom nadviazaní kontaktu s Komisiou v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od pokút je totiž normálne, že dotknutý podnik neopíše podrobne všetky aspekty porušenia, ktorého existenciu chce odhaliť.

106    Okrem toho sa ABB síce vo svojej pôvodnej žiadosti o spoločnej dohode výslovne nezmienila, uviedla však, že JAEPS a TM T & D sa zúčastňovali na karteli a že kartel zahŕňal všetky členské štáty Európskej únie. Toto tvrdenie znamená, že podľa spoločnosti ABB sa dotknuté dve spoločnosti zúčastňovali na spoločnej dohode.

107    Po druhé vo svojom vyjadrení z 11. marca 2004, čiže pred podmienečným oslobodením od pokút, ABB výslovne odkázala na existenciu spoločnej dohody, podľa ktorej dve japonské spoločnosti nemali predkladať ponuky na európske projekty a európske spoločnosti nemali predkladať ponuky na japonské projekty.

108    V tejto súvislosti je prirodzené, že ABB sa zmienila o dvoch japonských spoločnostiach, konkrétne o JAEPS a TM T & D, lebo v čase, keď predkladala svoje vyhlásenia, boli činnosti spoločností Hitachi, Fuji, Toshiba a Melco v oblasti RIP zoskupené v týchto dvoch spoločných podnikoch. Komisia mala bez ohľadu na to právo vykladať toto vyhlásenie v tom zmysle, že samotné tieto podniky sa podieľali na spoločnej dohode. Vo svojej pôvodnej žiadosti už totiž ABB uviedla, že podľa jej informácií kartel existoval viac ako 10 rokov, čo znamená, že bol vytvorený dávno pred založením spoločností JAEPS a TM T & D.

109    Znenie vyjadrenia spoločnosti ABB z 11. marca 2004 v spojení so znením jej pôvodnej žiadosti rovnako umožňuje zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého ABB nepredložila informácie o trvaní kartelu. Vo svojej pôvodnej žiadosti totiž ABB uviedla, že kartel fungoval prinajmenšom od roku 1994, a jej vyjadrenie z 11. marca 2004 tomuto zisteniu neprotirečí.

110    Okrem toho síce ABB uviedla, že spoločná dohoda vychádzala z toho, že japonskí výrobcovia neboli dobre prijímaní európskymi zákazníkmi a museli na európskom trhu čeliť určitým prekážkam. Z jej vyjadrenia z 11. marca 2004 je však úplne jasné, že dotknuté japonské podniky nielen konštatovali existenciu týchto prekážok, ale zaviazali sa aj voči európskym partnerom, že nebudú vstupovať na trh EHP. Prekážky vstupu na tento trh tak nespôsobili bezpredmetnosť existencie spoločnej dohody, ale boli skôr faktorom vedúcim k jej uzatvoreniu. Ďalej treba poukázať na to, že takéto zistenie nie je paradoxné, lebo pri rozdeľovaní trhov spôsobom uvádzaným v tejto veci Komisiou je pre výrobcu prirodzené, že svojim konkurentom prenechá trhy, na ktorých má slabé postavenie.

111    Po tretie treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého je vyjadrenie spoločnosti ABB zo 4. októbra 2005 v rozpore s jej predchádzajúcimi vyhláseniami. V tomto vyjadrení ABB potvrdila existenciu spoločnej dohody. Hoci pri tejto príležitosti zdôraznila, že prekážky, ktorým čelili japonskí výrobcovia, keď chceli vstúpiť na trh EHP, bolo možné prekonať, toto konštatovanie nie je v rozpore s vyhláseniami z 11. marca 2004, v ktorom nie je uvedené, že vstup na trh bol nemožný, ale len to, že bol zložitý.

112    V rozpore s tvrdením žalobkýň teda vyjadrenie spoločnosti ABB zo 4. októbra 2005 objasňuje okolnosti prípadu v súlade s jej predchádzajúcimi vyhláseniami.

113    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné dospieť k záveru, že vyhlásenia spoločnosti ABB môžu predstavovať dôkaz spoločnej dohody, lebo odkazujú na jej existenciu, opisujú základný obsah dohody a poskytujú informácie o jej trvaní a účastníkoch.

114    Vyhlásenia spoločnosti ABB sú okrem toho ucelené, boli poskytnuté v mene podniku a z ich obsahu vyplýva, že sú založené na vnútornom prieskume a na diskusiách so zamestnancami ABB. Treba im teda priznať určitý stupeň dôkaznej hodnoty. V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 68 vyššie však ich obsah musí byť v každom prípade podporený ďalšími dôkazmi.

 O svedeckých výpovediach zamestnancov a bývalého zamestnanca spoločnosti ABB

–       Tvrdenia účastníkov konania

115    Žalobkyne na úvod opakujú svoje tvrdenie, že dôkazná hodnota dôkazov predložených spoločnosťou ABB je znížená v dôsledku toho, že ABB požiadala o oslobodenie od pokút.

116    V tomto smere žalobkyne uvádzajú, že svedecké výpovede zamestnancov a bývalého zamestnanca spoločnosti ABB boli poskytnuté počas rozhovorov v septembri 2005, čiže 18 mesiacov po prvej žiadosti o oslobodenie od pokút, na žiadosť Komisie a v prítomnosti jej zamestnancov a právneho poradcu spoločnosti ABB, ktorý dokonca do rozhovoru s pánom M. aktívne zasahoval.

117    Z niektorých vyjadrení poskytnutých pri týchto rozhovoroch podľa žalobkýň tiež vyplýva, že sa predtým konali prípravné stretnutia a že bolo vypracované prinajmenšom jedno písomné vyhlásenie. Zdá sa, že najmä vyhlásenia pána M. boli vyvolané prípravným rozhovorom s externým poradcom spoločnosti ABB, ktorý sa uskutočnil v ten istý deň pred vypočutím. Bez ohľadu na túto skutočnosť sa jednotlivé svedecké výpovede navzájom nezhodujú.

118    Svedkovia boli okrem toho upozornení na význam rozhovorov pre výsledok žiadosti spoločnosti ABB o oslobodenie od pokút. V dôsledku toho bolo podľa žalobkýň v osobnom záujme týchto svedkov poskytnúť Komisii dôkazy podporujúce jej tézu týkajúcu sa existencie spoločnej dohody. Najmä pán M. sa na konaní zúčastnil len z toho dôvodu, aby neprišiel o dôchodkové dávky, ktoré mu priznala ABB.

119    Podľa žalobkýň naopak nehrozilo, že by svedecké výpovede uškodili spoločnosti ABB, lebo boli pri posudzovaní žiadosti o oslobodenie od pokút posudzované priaznivo.

120    Svedecké výpovede okrem toho neboli spísané ani preskúmané s cieľom posúdiť ich presnosť. Neboli teda naformulované po dôkladnej úvahe. Svedkovia vypovedali ako zamestnanci alebo bývalí zamestnanci a nie ako oficiálni zástupcovia spoločnosti ABB.

121    Žalobkyne doplňujú, že v mnohých prípadoch vypočúvané osoby neboli priamymi svedkami udalostí, ku ktorým sa vyjadrovali. Najmä pán M. nebol priamym svedkom počiatkov spoločnej dohody, dokonca ani jej údajného prijatia 15. apríla 1988, lebo uviedol, že dohoda možno existovala ešte pred jeho narodením.

122    Svedecká výpoveď pána M. zo septembra 2005 ďalej v mnohých aspektoch protirečí predchádzajúcim vyjadreniam spoločnosti ABB vychádzajúcim z predchádzajúcich vyhlásení pána M. a výrazy, ktoré používa, sú nepresné a vnuknuté Komisiou alebo externým poradcom ABB. Skutočnosť, že si nepamätal existenciu dohody GE pred novembrom 2006, navyše vyvoláva ďalšie pochybnosti v súvislosti s vierohodnosťou jeho svedeckej výpovede.

123    Žalobkyne tvrdia, že samotná Komisia uznala obmedzenú dôkaznú hodnotu svedeckej výpovede pána M., keď zaujala selektívny postoj k dôkazom, ktoré použije.

124    Pokiaľ ide o obsah svedeckých výpovedí, ani jeden svedok nedokázal potvrdiť dĺžku trvania spoločnej dohody, lebo pán M. sa domnieval, že mechanizmus dohody GQ, a teda aj samotná dohoda, prestal existovať v roku 2002, zatiaľ čo ďalší svedkovia tvrdia, že dohoda platila v rôznych obdobiach v rokoch 2002 až 2004. Nijaký svedok okrem toho nepoužil výraz „spoločná dohoda“ a odkazy na existenciu kartelu neuviedli dobrovoľne svedkovia, ale vyžiadala si ich Komisia.

125    Žalobkyne v tomto smere uvádzajú, že hoci Komisia v rozhovore s pánom Wi. použila pojem spoločná dohoda, pán Wi. sa dokázal vyjadriť len k obdobiu od júla 2002 do januára 2004. Aj vyjadrenia pána P. k spoločnej dohode boli neurčité, čo Komisiu viedlo k tomu, že sa ho pokúsila presvedčiť, aby nahradil nepresné výrazy jasnejšími formuláciami potvrdzujúcimi názor Komisie. Pán V.-A. zas v úvode rozhovoru informoval Komisiu, že Európa a Severná Amerika boli z kartelu vylúčené. Podobne ako v prípade pána P. Komisia použila pojem spoločná dohoda v ďalšej časti rozhovoru. Predmetné tri svedecké výpovede sú preto nepresné, nekonzistentné, a teda neboli naformulované po dôkladnej úvahe.

126    Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď pána M., žalobkyne tvrdia, že jeho pôvodné vyhlásenie týkajúce sa vzájomnej ochrany domácich trhov súvisí viac s pojmom domovské krajiny než so spoločnou dohodou, ako ju definuje Komisia. Aj jeho vyhlásenia týkajúce sa spoločnej dohody sú neurčité.

127    Žalobkyne tiež uvádzajú, že pán M. nepotvrdil, že japonskí výrobcovia boli schopní predávať výrobky v oblasti RIP na európskom trhu. Aj po zásahu externého poradcu spoločnosti ABB, ktorý sa svedka pokúsil usmerniť, svedok naďalej tvrdil, že účasť japonských výrobcov na európskom trhu bola veľmi zriedkavá.

128    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

129    Na úvod treba poznamenať, že svedecké výpovede zamestnancov a bývalého zamestnanca spoločnosti ABB nepredstavujú dôkazy, ktoré by boli odlišné a nezávislé od vyhlásení ABB, lebo svedkovia vypovedali pred Komisiou z podnetu spoločnosti ABB a v rámci jej povinnosti spolupracovať na základe oznámenia o spolupráci, pričom využívali prítomnosť externého poradcu ABB. Predmetné svedecké výpovede v dôsledku toho nemôžu potvrdiť vyhlásenia spoločnosti ABB v zmysle judikatúry uvedenej v bode 68 vyššie. Tieto ich vyhlásenia skôr doplňujú, vysvetľujú a konkretizujú. Musia byť teda podporené aj ďalšími dôkazmi.

130    Pokiaľ ide o otázku vierohodnosti svedeckých výpovedí poskytnutých zamestnancami a bývalým zamestnancom podniku, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút, z bodov 72 a 73 vyššie vyplýva, že s takýmito dôkazmi nie je potrebné automaticky zaobchádzať opatrne. Čo sa týka osobnej motivácie svedkov, je síce možné, že zamestnanci takého podniku, ktorí sú povinní konať v záujme podniku, majú spoločnú vôľu predložiť čo najviac usvedčujúcich dôkazov, lebo ich spolupráca v konaní môže mať tiež priaznivý vplyv na ich budúcu kariéru. V takom prípade si však dotknutí zamestnanci budú vedomí aj prípadných nepriaznivých dôsledkov predloženia nepresných dôkazov, ktoré sú vzhľadom na požiadavku potvrdenia citlivejšie.

131    Čo sa týka bývalého zamestnanca ABB pána M., v zásade už nie je povinný konať v záujme svojho bývalého zamestnávateľa, pokiaľ ide o dobrovoľnú spoluprácu v správnom konaní. Táto okolnosť však znamená aj to, že v zásade nemá záujem poskytovať v tejto súvislosti nepresné dôkazy. V tomto smere treba uviesť, že v čase poskytnutia svojej svedeckej výpovede bol už pán M. na dôchodku. Nezdá sa teda, že nedostatočná spolupráca v správnom konaní z jeho strany by preňho mala mať nepriaznivé následky, najmä v súvislosti s dávkami, ktoré mu údajne priznala ABB.

132    Ani skutočnosť, že medzi podaním žiadosti o oslobodenie od pokút a rozhovormi so svedkami uplynula istá doba, ako taká nespochybňuje dôkaznú hodnotu zhromaždených svedeckých výpovedí. Komisia v priebehu svojho vyšetrovania môže získavať dodatočné dôkazy, aby mala k dispozícii všetky potrebné informácie, na základe ktorých posúdi existenciu porušenia najmä vzhľadom na vyjadrenia dotknutých podnikov.

133    Naopak, doba, ktorá uplynula medzi podaním svedeckej výpovede a skutočnosťami, ktorých sa týka, môže byť dôležitá pri posudzovaní jej vierohodnosti vzhľadom na to, že svedkovia môžu vo všeobecnosti poskytnúť podrobnejšie a vierohodnejšie výpovede v súvislosti s nedávnymi udalosťami. V tejto veci však doba, ktorá uplynula medzi podaním svedeckých výpovedí v septembri 2005 a ukončením zapojenia jednotlivých svedkov do kartelu, ku ktorému došlo v máji 2004 v prípade pána V.-A., pána W. a pána P. a v júni 2002 v prípade pána M., nie je dostatočne dlhá na to, aby ovplyvnila ich vierohodnosť.

134    Vierohodnosť svedeckých výpovedí vo všeobecnosti nie je ovplyvnená ani prítomnosťou externého poradcu spoločnosti ABB počas rozhovorov, lebo svedecké výpovede boli podané v rámci spolupráce ABB na základe oznámenia o spolupráci a svedkovia na začiatku jednotlivých rozhovorov výslovne uviedli, že si želajú, aby im tento poradca pomáhal.

135    Je pravda, že externý poradca ABB zasiahol v určitom momente rozhovoru s pánom M., aby mu naznačil, že pre japonských výrobcov mohol byť vstup na európsky trh prínosom, o čom zrejme pán M. nebol presvedčený. Treba teda vychádzať z toho, že pán M. vyjadril pochybnosti v súvislosti s obchodným významom takéhoto kroku, a túto skutočnosť zohľadniť pri posudzovaní obsahu jeho svedeckej výpovede. Žalobkyne však nevysvetľujú, akým spôsobom ovplyvňuje zásah externého poradcu ABB vierohodnosť svedeckej výpovede pána M. v iných ohľadoch.

136    Pokiaľ ide o vypracovanie vyhlásenia vopred a o konanie prípravných stretnutí, nie je prekvapivé, že podnik, ktorý požiadal o oslobodenie od pokút, vopred určil skutkové okolnosti dôležité pre svoju žiadosť a svedkov, ktorí sa k nim dokážu vyjadriť, a analyzoval s nimi rozsah ich vedomostí.

137    Okrem toho nemožno usudzovať, že dotknuté svedecké výpovede nemohli spoločnosti ABB uškodiť. Keďže rozhovory sa uskutočnili pred zaslaním oznámenia o výhradách, spoločnosť ABB ani jej zamestnanci a jej bývalý zamestnanec si nemohli byť istí rozsahom a presným obsahom výhrad, ktoré mali byť voči ABB vznesené.

138    Naopak, žalobkyne správne tvrdia, že predmetné svedecké výpovede sa nezdajú byť výsledkom dôkladnej úvahy a že ani neboli revidované po úvahe a dodatočnom overení. Svedecké výpovede boli poskytnuté ústne a neexistujú náznaky toho, že Komisia svedkom vopred položila písomné otázky, ani toho, že autori následne overili a revidovali svoje vyhlásenia týkajúce sa spoločnej dohody a prekážok vstupu na trh EHP.

139    Rovnako sa nezdá, že svedkovia podali svoje výpovede ako oficiálni zástupcovia spoločnosti ABB. Predovšetkým sa zdá, že túto úlohu plnil najmä externý poradca ABB, ktorý uskutočnil vyhlásenia posudzované v bodoch 102 až 114 vyššie. Ďalej, ako bolo poznamenané v bode 131 vyššie, v čase podania svedeckej výpovede už pán M. a priori nebol povinný konať v záujme svojho bývalého zamestnávateľa a neexistujú ani nepriame dôkazy toho, že sa on sám alebo iný svedok systematicky pripravoval na rozhovor tým, že sa radil s ďalšími zamestnancami ABB a nahliadal do dokumentov tejto spoločnosti. A napokon otázky položené Komisiou počas rozhovorov sa netýkali oficiálneho stanoviska spoločnosti ABB k prejednávaným témam, ale skôr osobných vedomostí jednotlivých svedkov.

140    Tvrdenie žalobkýň, že vypočúvané osoby často neboli priamymi svedkami predmetných udalostí, treba zamietnuť. Zo svedeckých výpovedí totiž vyplýva, že štyria svedkovia sa osobne zúčastňovali na fungovaní kartelu. Predovšetkým pán M. bol jedným zo zástupcov spoločnosti ABB v karteli v rokoch 1988 až 2002, čiže počas takmer celého jeho trvania, keď samotná ABB patrila medzi jeho hlavných účastníkov. Pán M. bol teda priamym a privilegovaným svedkom okolností, ktoré uviedol.

141    V tomto ohľade je potrebné pripustiť, že pán M. vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že nebol prítomný pri uzatváraní spoločnej dohody, ku ktorému podľa neho došlo pred podpísaním dohody GQ a dohody EQ. Podobne na otázku, či sa o téme spoločnej dohody hovorilo na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, pán M. odpovedal, že nebolo potrebné na ňu odkazovať, lebo spoločná dohoda bola samozrejmá. Táto skutočnosť však nespochybňuje dôkaznú hodnotu svedeckej výpovede pána M. Po prvé svedok môže bez problémov poskytnúť dôkazy o dlhodobom jave, hoci nebol prítomný na jeho začiatku. Po druhé pán M. síce uviedol, že na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, sa otázka spoločnej dohody výslovne nespomínala, no z jeho svedeckej výpovede vyplýva, že podľa jeho názoru bolo dôvodom to, že účastníci kartelu chápali, akceptovali a vykonávali obsah spoločnej dohody bez potreby výslovnej diskusie. Keďže záväzok japonských podnikov uvádzaný Komisiou spočíval len v nečinnosti, nie v aktívnom konaní, takáto situácia je skutočne možná.

142    Žalobkyne neuvádzajú podrobnosti o údajnej neucelenosti jednotlivých svedeckých výpovedí. Z porovnania svedeckých výpovedí navzájom, ako aj s ďalšími dôkazmi predloženými spoločnosťou ABB, okrem toho nevyplývajú nijaké nekonzistentnosti, ktoré by mohli ovplyvniť vierohodnosť vyhlásení týkajúcich sa existencie spoločnej dohody. Jediný podstatný rozpor súvisí s existenciou obchodného významu vstupu na európsky trh pre japonské podniky. Ako je však uvedené v bodoch 156 až 158 nižšie, stanovisko niektorých svedkov v tomto smere neovplyvňuje ich vyhlásenia týkajúce sa existencie spoločnej dohody.

143    Pokiaľ ide o údajnú neúplnosť svedeckej výpovede pána M., treba poukázať na to, že nie je prekvapivé, ak si svedok pri rozhovore nedokáže spomenúť na všetky dokumenty týkajúce sa kartelu. Navyše hoci pán M. počas rozhovoru výslovne neodkázal na dohodu GE, zmienil sa o rozdeľovaní projektov RIP v EHP na základe dohôd, ktoré predchádzali dohode GQ, pričom jednou z nich bola dohoda GE.

144    Podobne skutočnosť, že Komisia nepoužila všetky informácie obsiahnuté v svedeckej výpovedi, neznamená, že táto výpoveď má nízku dôkaznú hodnotu. Je prirodzené, že niektoré informácie sú irelevantné alebo že určité informácie sú presvedčivejším spôsobom podložené inými dôkazmi.

145    Pokiaľ ide o obsah svedeckých výpovedí, v rozpore s tvrdením žalobkýň sa výpovede týkajúce sa trvania kartelu zhodujú navzájom, ako aj s tvrdeniami Komisie.

146    Pán M. jednoznačne uviedol, že pravidlo vzájomného rešpektovania domácich trhov skupinami európskych a japonských výrobcov existovalo pomerne dlhý čas a dokonca predchádzalo dohode GQ.

147    Samotné vyhlásenie pána M., podľa ktorého mechanizmus dohody GQ prestal existovať v roku 2002, neznamená, že prestala existovať aj spoločná dohoda. Po prvé sa počas tohto obdobia metódy fungovania kartelu určitým spôsobom vyvíjali najmä v dôsledku toho, že Siemens a Hitachi obnovili svoju účasť na karteli, a pán M. sa teda mohol domnievať, že dohoda GQ prestala byť vykonávaná v podobe, v akej bola podpísaná v roku 1988 a následne pozmenená. Táto okolnosť nemá vplyv na to, že metódy fungovania kartelu mohli od júla 2002 vychádzať aj zo spoločnej dohody alebo z podobného dojednania. Iní svedkovia spoločnosti ABB než pán M. výslovne potvrdzujú, že to tak v tejto veci bolo, lebo z ich vyhlásení vyplýva, že spoločná dohoda medzi európskymi a japonskými výrobcami týkajúca sa rešpektovania domácich trhov existovala v období, počas ktorého boli zapojení do činnosti kartelu, čiže od júla 2002 do roku 2004.

148    Po druhé v júni 2002 odišiel pán M. do predčasného dôchodku po odhalení zosúladených činností jeho novým nadriadeným. Táto okolnosť vysvetľuje, prečo pán M. nemal podrobné vedomosti o metódach fungovania kartelu používaných od júla 2002.

149    Rovnako nemožno tvrdiť, že odkazy svedkov na spoločnú dohodu sú neurčité a chýba im spontánnosť. Každý zo svedkov vlastnými slovami spomenul existenciu osobitnej situácie na európskom a japonskom trhu, ktorá zodpovedá spoločnej dohode uvádzanej Komisiou.

150    Na rozdiel od tvrdenia žalobkýň pán Wi. vyhlásil, že neprítomnosť japonských podnikov na európskom trhu bola spôsobená zavedeným systémom ochrany japonského a európskeho trhu odôvodneným skutočnosťou, že ani jedna z týchto dvoch skupín si neželala, aby druhá skupina vstúpila na jej domáci trh. Zástupca Komisie sa síce neskôr počas rozhovoru vrátil k tejto téme a skutočne použil pojem spoločná dohoda, no bolo to len objasnenie konceptu, o ktorom sa spontánne zmienil pán Wi.

151    Pán P. spontánne odkázal na spoločnú dohodu s japonskými podnikmi, na základe ktorej sa tieto podniky zaviazali nepôsobiť na európskom trhu a európske podniky sa zaviazali nepôsobiť na japonskom trhu. Aj v tomto prípade sa zástupca Komisie následne vrátil k tejto otázke, no obmedzil sa na overenie toho, či správne pochopil predchádzajúce spontánne vyhlásenia.

152    V prípade pána V.-A. Komisia nepoužila pojem spoločná dohoda, ale len sa svedka opýtala, či vedel o nejakej dohode medzi európskymi a japonskými výrobcami. V odpovedi na túto otázku sa pán V.-A. zmienil o dohode medzi japonskými a európskymi výrobcami, podľa ktorej európske podniky „nebudú útočiť“ na japonské podniky na japonskom trhu a naopak. Pán V.-A. ďalej uviedol, že sa zúčastnil na diskusii medzi európskymi podnikmi a zástupcom japonského podniku týkajúcej sa konkrétne dodržiavania tejto dohody, ktorá bola vyvolaná pokusmi japonských podnikov preniknúť na európsky trh.

153    Navyše pokiaľ ide o údajné vylúčenie určitých území z pôsobnosti celosvetového kartelu, pán V.-A. po prvé vyhlásil, že Severná Amerika bola vylúčená z osobitného dôvodu, ktorým bola hrozba sankcií v prípade odhalenia kartelu. Po druhé vysvetlil, že vylúčenie západoeurópskych krajín znamenalo, že európski výrobcovia nediskutovali o dotknutých projektoch RIP na stretnutiach, na ktorých sa zúčastňoval, čiže na stretnutiach celosvetového kartelu, ktorý predtým upravovala dohoda GQ a dohoda EQ, ale pri iných príležitostiach. Tieto vyhlásenia sú v úplnom súlade tak s oboma dohodami, ako aj s tvrdeniami Komisie.

154    Nakoniec pán M. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že pred dohodou GQ medzi japonskými a európskymi výrobcami existovala dohoda týkajúca sa vzájomnej ochrany domácich trhov, že táto dohoda bola nevyhnutnou podmienkou na uzatváranie dohôd týkajúcich sa iných regiónov a že dodržiavanie jej pravidiel znamenalo, že japonskí výrobcovia nevstúpia na domáci trh európskych výrobcov, hoci z technického hľadiska by toho boli schopní. Pán M. v tejto súvislosti vysvetlil aj mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako aj skutočnosť, že tieto dve skupiny výrobcov nediskutovali o projektoch RIP v domovských krajinách a nezahŕňali ich do kvót stanovených v dohode GQ.

155    Vyhlásenia pána M. teda potvrdzujú existenciu spoločnej dohody uvádzanej Komisiou a nemožno ich považovať za neurčité, lebo obsahujú informácie o dĺžke trvania uvedenej dohody, jej obsahu a účastníkoch. Nedostatok informácií o vykonávaní tejto dohody môže sotva byť prekvapivý vzhľadom na to, že hlavný záväzok zmluvných strán spočíval v tom, že nebudú pôsobiť na určitých trhoch. Pán M. navyše opísal časť spoločnej dohody, ktorá si vyžadovala vykonávacie opatrenia, konkrétne mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.

156    Ako je však uvedené v bode 135 vyššie, pán M. nebol presvedčený o obchodnom význame vstupu na európsky trh pre japonských výrobcov. S jeho názorom súhlasil pán P., podľa ktorého sa japonskí výrobcovia pravdepodobne domnievali, že tento krok nie je z obchodného hľadiska odôvodnený. Podľa ďalších dvoch svedkov, pána Wi. a pána V.-A., tento krok mal obchodný význam.

157    Stanovisko pána M. a pána P. nemá vplyv na skutočnosť, že štyria svedkovia uviedli, že japonské podniky sa zaviazali nevstúpiť na trh EHP napriek tomu, že z technického hľadiska toho boli schopné, bez ohľadu na prípadný nedostatok bezprostredného obchodného významu takéhoto záväzku.

158    V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že v rozpore s tvrdením žalobkýň prípadný nedostatok obchodného významu vstupu na trh EHP pre japonských výrobcov v určitom čase neznamená, že existencia dohody, akou je spoločná dohoda, by bola bezpredmetná. Takáto dohoda môže po prvé slúžiť na odstránenie zvyškového rizika budúceho vstupu na predmetné trhy v prípade zmeny situácie v oblasti hospodárskej súťaže, a tým na zaistenie dlhodobej bezpečnosti pre obe skupiny výrobcov prostredníctvom stabilizácie ich výsadného postavenia. Po druhé môže byť uvedená dohoda základom vzájomnej dôvery medzi týmito dvoma skupinami. Podľa vyhlásení pána M. bola takáto dôvera nevyhnutná na celosvetové vykonávanie kartelu.

159    Na záver treba v prvom rade uviesť, že vyhlásenia štyroch dotknutých svedkov, predovšetkým výpoveď pána M., sú dôveryhodné, lebo pochádzajú od priamych svedkov udalostí, na ktoré odkazujú, a z okolností tejto veci nevyplýva, že títo svedkovia by mali dôvod poskytnúť nepresné výpovede.

160    Štyri svedecké výpovede sa ďalej zhodujú navzájom, ako aj s ďalšími informáciami poskytnutými spoločnosťou ABB, pokiaľ ide o existenciu a základný obsah spoločnej dohody. Svedkovia tak potvrdili existenciu spoločnej dohody, ktorou sa japonské podniky zaviazali nevstupovať na európsky trh s projektmi RIP a európske podniky sa zaviazali nevstupovať na japonský trh s takýmito projektmi. Štyria svedkovia potvrdili aj to, že z technického hľadiska bol vstup na európsky trh možný bez ohľadu na určité prekážky. Hoci sa rozchádzali v názoroch na obchodný význam vstupu na európsky trh pre japonské podniky, v tejto veci to vzhľadom na vyhlásenia týkajúce sa existencie spoločnej dohody nie je podstatné, ako je uvedené v bodoch 156 až 158 vyššie.

161    Nakoniec štyria svedkovia vykreslili presný a úplný obraz spoločnej dohody s prihliadnutím na rozdielny stupeň vedomostí jednotlivých svedkov. Najmä pán M. vo svojej svedeckej výpovedi podrobne opísal obsah uvedenej dohody, dôvod jej existencie a spôsob fungovania.

162    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že svedecké výpovede zamestnancov a bývalého zamestnanca spoločnosti ABB predstavujú nepriame dôkazy existencie spoločnej dohody, ktorých dôkazná hodnota je vysoká.

 O dôkazoch predložených spoločnosťou Fuji

–       Tvrdenia účastníkov konania

163    Žalobkyne tvrdia, že odpoveď spoločnosti Fuji na oznámenie o výhradách nepredstavuje dostatočne presný a podrobný dôkaz podporujúci dôkazy predložené spoločnosťou ABB, a teda aj tvrdenie Komisie týkajúce sa existencie spoločnej dohody.

164    Po prvé Fuji neuviedla, ako sa dozvedela o existencii spoločnej dohody, ani to, kedy bola uzatvorená, v akej podobe, kto boli jej účastníci a či sa vykonávala.

165    Po druhé Fuji nepotvrdila vzájomný charakter spoločnej dohody a odkázala na prekážky vstupu na európsky trh s projektmi RIP, ktorým musela čeliť, čím spochybnila užitočnosť dohody. V tomto ohľade podľa žalobkýň nemožno vzájomný charakter spoločnej dohody odvodiť z toho, že akceptovanie jednostrannej dohody nebolo v záujme japonských výrobcov. Tvrdia, že keďže japonský trh bol pre európske podniky nedosiahnuteľný, japonskí výrobcovia nemali záujem na uzatvorení dohody.

166    Po tretie nesúlad medzi svedeckou výpoveďou pána H. a svedeckými výpoveďami zamestnancov a bývalých zamestnancov spoločnosti Fuji, pokiaľ ide o existenciu spoločnej dohody a o technické a obchodné prekážky vstupu na trh EHP, tiež spochybňuje dôkaznú hodnotu dôkazov predložených spoločnosťou Fuji.

167    Po štvrté tvrdenia uvedené v odpovedi Fuji na oznámenie o výhradách nie sú v súlade s jej následnou žiadosťou o zohľadnenie oznámenia o spolupráci.

168    Po piate Komisia na základe oznámenia o spolupráci neznížila spoločnosti Fuji pokutu, čo podľa žalobkýň znamená, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou Fuji nepotvrdzujú existenciu spoločnej dohody.

169    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

170    V odpovedi na oznámenie o výhradách spoločnosť Fuji uviedla, že vedela o spoločnej dohode, na základe ktorej sa japonskí výrobcovia nemali pokúšať o vstup na európsky trh, a zároveň vyhlásila, že hlavným dôvodom neprítomnosti Fuji na trhu EHP bolo to, že nebola významným dôveryhodným dodávateľom RIP v Európe.

171    Po prvé treba pripustiť, že uvedené vyhlásenie je pomerne neurčité, lebo Fuji odkazuje len na záväzok japonských výrobcov nevstupovať na európsky trh. Fuji tým však potvrdila kľúčovú skutočnosť vyplývajúcu z dôkazov predložených spoločnosťou ABB, ktorú Komisia vytýka japonským výrobcom. Uvedené vyhlásenie teda v tejto veci nie je irelevantné. Platí to o to viac, že obmedzený rozsah vedomostí spoločnosti Fuji sa dá vysvetliť jej druhoradou úlohou v rámci kartelu a najmä tým, že ako vyplýva z odôvodnenia č. 150 napadnutého rozhodnutia, Fuji bola jediným japonským podnikom, ktorý nebol členom výboru skupiny japonských výrobcov zodpovedného predovšetkým za koordináciu oboch skupín výrobcov v súvislosti s dohodou GQ.

172    Po druhé skutočnosť, že Fuji nepotvrdila vzájomnú povahu spoločnej dohody, je v tejto veci nepodstatná. Ako je uvedené v bode 76 vyššie, existencia záväzku európskych výrobcov nevstupovať na japonský trh s projektmi RIP síce môže predstavovať nepriamy dôkaz účasti japonských podnikov na porušení článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP, no tento dôkaz v tomto smere nie je nevyhnutný.

173    Ďalej je pravda, že Fuji vo svojom vyhlásení odkazuje na existenciu technických a obchodných prekážok vstupu na trh EHP. Tieto prekážky však neuvádza ako jediný dôvod svojej neprítomnosti na predmetnom trhu, ale len ako jej hlavný dôvod. Keď Fuji uviedla jednotlivé dotknuté prekážky, odkázala okrem toho na svoj malý podiel na svetovom trhu, ktorý ju znevýhodňoval v porovnaní s väčšími európskymi a japonskými konkurentmi. Preto sa nezdá, že v tejto súvislosti by sa jej tvrdenia dali uplatniť na tvrdenia ďalších japonských výrobcov.

174    Treba tiež poznamenať, že v bodoch 110 až 158 vyššie je uvedený záver, že existencia prekážok vstupu na trh EHP a jej možný dôsledok, konkrétne údajný nedostatočný obchodný význam vstupu na trh EHP pre japonské podniky, neznamená, že by existencia takej dohody, akou je spoločná dohoda, bola bezpredmetná.

175    Po tretie je nesporné, že Komisia nezaradila písomnú svedeckú výpoveď pána H. medzi dôkazy, o ktoré sa chcela oprieť po zaslaní oznámenia o výhradách. Túto svedeckú výpoveď teda nemožno považovať za dôkaz v neprospech.

176    Pokiaľ ide o hodnotu svedeckej výpovede pána H. ako dôkazu v prospech, treba poukázať na to, že medzi uvedenou výpoveďou a ďalšími svedeckými výpoveďami zamestnancov a bývalých zamestnancov Fuji neexistuje podstatný nesúlad. Predovšetkým ani ďalší zamestnanci a bývalí zamestnanci Fuji nespochybnili existenciu spoločnej dohody, svedkovia sa v tomto smere len nevyjadrili. Podobne pán H. nespochybnil existenciu technických a obchodných prekážok vstupu japonských podnikov na trh EHP.

177    Po štvrté žalobkyne neuvádzajú, aký je údajný nesúlad medzi vyhlásením spoločnosti Fuji v jej odpovedi na oznámenie o výhradách a jej žiadosťou o zohľadnenie oznámenia o spolupráci. Ich tvrdenie preto treba zamietnuť.

178    Ďalej treba poznamenať, že na to, aby Komisia mohla znížiť pokutu podľa bodu 21 oznámenia o spolupráci, predmetné dôkazy musia mať významnú dôkaznú hodnotu v porovnaní s dôkazmi, ktoré už má Komisia k dispozícii.

179    V dôsledku toho sa v žiadosti o zhovievavosť podanej po zaslaní oznámenia o výhradách môže podnik, ktorý chce dosiahnuť zníženie pokuty, zamerať na skutočnosti, ktoré podľa neho doposiaľ neboli z právneho hľadiska dostatočne preukázané, aby tak poskytol významnú pridanú hodnotu. Táto okolnosť môže vysvetliť, prečo dotknutý podnik opomenie skutočnosti, ktoré považuje za jednoznačne preukázané už predloženými dôkazmi.

180    Po piate vzhľadom na znenie bodu 21 oznámenia o spolupráci nemožno vylúčiť, že predloženie dôkazov s určitou dôkaznou hodnotou, ktoré sa však týkajú skutočností preukázaných inými dôkazmi, nepovedie k zníženiu pokuty.

181    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že vyhlásenie spoločnosti Fuji uvedené v oznámení o výhradách potvrdzuje vyhlásenia spoločnosti ABB a svedecké výpovede zamestnancov a bývalého zamestnanca tohto podniku v súvislosti s existenciou spoločnej dohody. Vzhľadom na jeho neurčitú a všeobecnú povahu je však jeho dôkazná hodnota obmedzená.

 O návrhu spoločnosti Alstom z 10. júla 2002

–       Tvrdenia účastníkov konania

182    Žalobkyne spochybňujú výklad Komisie týkajúci sa návrhu, ktorý spoločnosť Alstom predložila na stretnutí členov kartelu 10. júla 2002 a ktorý zástupca Hitachi zamietol na nasledujúcom stretnutí 15. júla 2002. Podľa nich cieľom uvedeného návrhu nebola aktualizácia spoločnej dohody tým, že by sa rozšírila na krajiny strednej a východnej Európy vzhľadom na ich možný vstup do Európskej únie, ako tvrdí Komisia v odôvodneniach č. 127 a 128 napadnutého rozhodnutia. Návrh bol v skutočnosti pokusom spoločnosti Alstom zaviesť v rámci rozvoja metód fungovania kartelu dohodu, ktorá predtým neexistovala a ktorá by obe skupiny výrobcov zaväzovala rešpektovať tradičný trh druhej skupiny. Japonské podniky však takúto dohodu odmietli a európski výrobcovia túto otázku opätovne nepredniesli.

183    Žalobkyne tiež v tomto smere poukazujú na to, že tvrdenie Komisie nie je v súlade s jej tvrdením, podľa ktorého sa dá existencia spoločnej dohody odvodiť z prílohy 2 k dohode GQ, ani so svedeckou výpoveďou pána M., ktorý vyhlásil, že „systém dohody GQ“ bol ukončený v júni 2002.

184    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

185    Z odôvodnenia č. 127 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na stretnutí 10. júla 2002, na ktorom sa diskutovalo o vývoji metód fungovania kartelu po opätovnej účasti spoločností Siemens a Hitachi, spoločnosť Alstom navrhla, aby európski výrobcovia zostali v Európe, japonskí výrobcovia v Japonsku a nepokúšali sa preniknúť na európsky trh. V tomto odôvodnení sa ďalej uvádza, že na nasledujúcom stretnutí 15. júla 2002 zástupca Hitachi vyhlásil, že spoločnosť Hitachi odmieta tento návrh, na čo európski výrobcovia reagovali vyhlásením, že Európa vrátane strednej a východnej Európy je ich trh a majú v úmysle zachovať ceny uplatňované v tom čase v západnej Európe, a ďalej uviedli, že o otázke sa bude opäť diskutovať, hoci k tomu nedošlo.

186    Treba pripustiť, že na prvý pohľad toto zhrnutie stretnutí z 10. a 15. júla 2002 na základe dôkazov predložených žalobkyňami vyvoláva dojem, že spoločnosť Alstom skutočne navrhla uzatvorenie novej dohody, ktorú Hitachi odmietla a o ktorej sa ďalej nediskutovalo, čo by znamenalo, že prinajmenšom od júla 2002 neexistovala nijaká dohoda týkajúca sa správania japonských výrobcov na trhu EHP.

187    Zo zhrnutia stretnutia konaného 15. júla 2002 však po prvé vyplýva, že Hitachi neodmietla samotnú myšlienku rozdelenia trhov, ale len konkrétny návrh spoločnosti Alstom. Po druhé sa v tomto zhrnutí uvádza, že Hitachi poukázala na to, že nároky európskych výrobcov zahŕňajú strednú a východnú Európu, čo naznačuje, že jej výhrada sa týkala tohto konkrétneho hľadiska, nie situácie v západnej Európe.

188    Treba tiež poznamenať, že výklad žalobkýň je nezlučiteľný s ich tvrdením týkajúcim sa hospodárskej súťaže na trhu EHP. Keby japonskí výrobcovia neboli na trhu EHP vnímaní ako dôveryhodní konkurenti z dôvodu existencie neprekonateľných prekážok vstupu, ako tvrdia žalobkyne, dohoda týkajúca sa tohto trhu by bola naozaj úplne bezpredmetná. Za takých okolností by európski výrobcovia, ktorí by si vďaka svojmu výsadnému postaveniu v Európe boli vedomí tejto skutočnosti, nemali nijaký dôvod navrhnúť takúto dohodu. Zo zhrnutia poskytnutého žalobkyňami však vyplýva, že návrh spoločnosti Alstom sa týkal ako trhu v EHP, tak aj trhu v strednej a východnej Európe.

189    Je teda nevyhnutné prijať výklad uvedený v odôvodneniach č. 127 a 128 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého spoločnosť Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na strednú a východnú Európu, a zamietnuť výklad navrhnutý žalobkyňami.

190    Ďalšie tvrdenia žalobkýň toto konštatovanie nemôžu ovplyvniť. Po prvé spoločnosť Alstom svoj návrh predložila v čase, keď sa v dôsledku opätovnej účasti spoločností Siemens a Hitachi na karteli zmenili metódy fungovania kartelu. Výklad Komisie, podľa ktorého malo byť súčasťou tohto vývoja rozšírenie spoločnej dohody nad rámec stanovený predtým v dohode GQ, nie je vôbec rozporný.

191    Po druhé, ako je uvedené v bode 147 vyššie, vyhlásenie pána M., podľa ktorého sa „systém dohody GQ“ prestal vykonávať v júni 2002, neznamená, že zanikla aj spoločná dohoda alebo že sa pôsobnosť tejto dohody následne nemohla rozšíriť tak, aby zahŕňala strednú a východnú Európu. Pán M. sa navyše prestal zúčastňovať na činnostiach kartelu v júni 2002, čiže v zásade nemá priame vedomosti o jeho neskoršom fungovaní.

192    Na záver treba skonštatovať, že na stretnutí z 10. júla 2002 spoločnosť Alstom navrhla rozšírenie spoločnej dohody na krajiny strednej a východnej Európy, ako uvádza Komisia. Je to dôkaz, že v čase konania uvedeného stretnutia spoločná dohoda existovala.

193    Okrem toho vzhľadom na výklad návrhu spoločnosti Alstom odmietnutie tohto návrhu zo strany Hitachi neznamená odmietnutie spoločnej dohody ako takej, ale predstavuje len odmietnutie jej rozšírenia. Uvedené odmietnutie teda nie je dôkazom toho, že v júli 2002 sa od spoločnej dohody upustilo.

 O stanovisku ďalších subjektov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách

–       Tvrdenia účastníkov konania

194    Žalobkyne po prvé tvrdia, že päť japonských spoločností, konkrétne Hitachi, JAEPS, Toshiba, Melco a TM T & D, spochybnilo existenciu spoločnej dohody.

195    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia nesprávne interpretovala stanovisko spoločnosti VA Tech, keď uviedla, že táto spoločnosť nespochybnila existenciu spoločnej dohody. Spoločnú dohodu spochybnila aj spoločnosť Siemens, ktorá tiež predložila svedeckú výpoveď jedného zo svojich zamestnancov, pána T., ktorý bol úzko spojený s fungovaním kartelu. Komisia tieto skutočnosti nezobrala do úvahy a vo svojom rozhodnutí do veľkej miery vychádzala zo svedeckých výpovedí zamestnancov a bývalého zamestnanca ABB. Dôkazná hodnota dôkazov predložených spoločnosťou Siemens je okrem toho ešte vyššia, lebo jej žiadosť o zohľadnenie oznámenia o spolupráci bola zamietnutá z dôvodu spochybnenia skutočností uvádzaných Komisiou.

196    Podľa žalobkýň okrem toho európske podniky vo všeobecnosti nemali záujem spochybňovať vyhlásenia týkajúce sa spoločnej dohody, lebo uvedená dohoda nebola relevantná vo vzťahu k výhradám Komisie voči nim. Naopak, tieto podniky by pravdepodobne mali prospech z konštatovania Komisie, že spoločná dohoda existovala, lebo by to do istej miery znížilo význam ich protisúťažného správania. Ako ďalej ukazuje prípad spoločnosti Siemens, nespochybnenie skutočností uvádzaných Komisiou bolo rozhodujúce vo vzťahu k výsledku žiadostí európskych podnikov o zohľadnenie oznámenia o spolupráci.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

197    Zo spisu predovšetkým vyplýva, že VA Tech výslovne spochybnila existenciu spoločnej dohody, ako uvádzajú žalobkyne.

198    Komisia sa však nedopustila pochybenia, keď skonštatovala, že vyhláseniam a svedeckým výpovediam ABB, vyhláseniam Fuji týkajúcim sa existencie spoločnej dohody a vyhláseniam žalobkýň týkajúcim sa oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty treba pripisovať vyššiu dôkaznú hodnotu než tvrdeniam spoločností Hitachi, JAEPS, Toshiba, Melco, TM T & D, Siemens a VA Tech, podľa ktorých spoločná dohoda neexistovala.

199    Na rozdiel od prvej skupiny dôkazov totiž tvrdenia, že spoločná dohoda neexistovala, nie sú v rozpore so záujmami dotknutých podnikov, lebo ich cieľom je spochybniť existenciu akéhokoľvek porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Toto konštatovanie sa vzťahuje aj na svedeckú výpoveď pána T., v ktorej len objasnil pozadie dohody GQ, spochybnil existenciu spoločnej dohody a odkázal na prekážky obchodu na trhu EHP, ako aj na japonskom trhu. Pokiaľ ide konkrétne o spoločnú dohodu, svedecká výpoveď pána T. neprináša nijaké dodatočné dôkazy v porovnaní s dôkazmi predloženými podnikmi, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách.

200    Okrem toho nemožno skonštatovať, že európske podniky vrátane spoločnosti Siemens nemali záujem spochybňovať existenciu spoločnej dohody, lebo Komisia v oznámení o výhradách túto dohodu interpretovala ako kolúznu dohodu medzi európskymi výrobcami a japonskými výrobcami vo vzťahu k trhu EHP, ktorá predstavuje porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP. Takéto zistenie totiž škodilo alebo prinajmenšom mohlo uškodiť záujmom európskych výrobcov v prípade, že by Komisia nedokázala z právneho hľadiska dostatočne preukázať ďalšie výhrady voči nim.

201    Komisia ďalej tvrdí, že pri konštatovaní existencie spoločnej dohody nevychádzala zo stanoviska európskych podnikov, len toto stanovisko zobrala na vedomie. Hoci tento výklad je potvrdený znením odôvodnenia č. 125 napadnutého rozhodnutia, ktoré stanovisku spoločností Alstom, Areva a VA Tech nepriznáva nijakú potvrdzujúcu hodnotu na rozdiel od vyhlásení Fuji, ktoré potvrdzujú existenciu spoločnej dohody, spochybňuje ho odôvodnenie č. 255 uvedeného rozhodnutia, v ktorom Komisia odkazuje na implicitné uznanie existencie spoločnej dohody niektorými európskymi výrobcami.

202    V každom prípade neutrálne stanovisko spoločností Alstom a Areva nemožno vykladať ako dôkaz existencie spoločnej dohody. Vzhľadom na to, že v konaní na základe článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP prináleží dôkazné bremeno Komisii, nespochybnenie určitej skutočnosti podnikom neznamená, že predmetná skutočnosť je preukázaná.

203    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na základe dôkazov predložených žalobkyňami nemožno vyvodiť závery týkajúce sa existencie spoločnej dohody.

 O mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty

–       Tvrdenia účastníkov konania

204    Žalobkyne v prvom rade tvrdia, že cieľom mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty bolo umelo znížiť kvótu európskych výrobcov v oblasti projektov RIP mimo EHP vzhľadom na porovnateľne silné konkurenčné postavenie japonských výrobcov na trhoch, akými sú Ázia a Stredný východ, ktorých sa celosvetový kartel predovšetkým týkal. Zahrňovanie projektov do kvóty bolo totiž alternatívnym riešením navrhnutým európskymi výrobcami namiesto paušálneho zníženia ich spoločnej kvóty.

205    Ďalej uvádzajú, že neexistujú dôkazy, ktoré by naznačovali, že oznamovanie bolo povinné, systematické alebo pravidelné, že sa uskutočňovalo pred prideľovaním dotknutých projektov a pokračovalo po roku 1999.

206    Podľa žalobkýň mechanizmus zahrňovania projektov do kvóty založený na dobrovoľnom, nie systematickom alebo povinnom oznamovaní nemohol japonským dodávateľom poskytnúť istotu alebo kompenzáciu. Teória spoločnej dohody, ktorú obhajuje Komisia, v dôsledku toho nie je zlučiteľná so skutkovým stavom veci.

207    Pokiaľ ide o jednotlivé dôkazy predložené Komisiou, odkaz na oznamovanie európskych projektov RIP v EHP japonským dodávateľom uvedený v dohode EQ je irelevantný vzhľadom na to, že japonskí výrobcovia nepoznali obsah uvedenej dohody. Okrem toho podľa dohody EQ boli informácie o projektoch RIP v EHP poskytované po ich pridelení a dobrovoľne.

208    Žalobkyne rovnako tvrdia, že v ich žiadosti o zohľadnenie oznámenia o spolupráci sa vyhlásenie, podľa ktorého spoločnosť Siemens nechávala pravidelne kolovať tabuľky zhrňujúce podiel projektov RIP pridelených jednotlivým členom kartelu, týka len projektov RIP mimo EHP.

209    Žalobkyne ďalej tvrdia, že v ich odpovedi na oznámenie o výhradách odkazuje vyhlásenie založené na svedeckej výpovedi pána Wa., podľa ktorej európski dodávatelia oznamovali japonským dodávateľom podrobnosti týkajúce sa projektov RIP v EHP na účely zahrňovania projektov do kvóty, na príležitostné poskytovanie informácií, a nie na povinné a systematické oznamovanie počas celej doby trvania dohody. Dodávajú, že nevedeli o samotnom rozdeľovaní, len o jeho výsledkoch, a že oznamované údaje sa týkali minulosti, čiže neboli dôverné, čo znamená, že ich sprístupnenie nemohlo nijako ovplyvniť hospodársku súťaž medzi európskymi a japonskými výrobcami. Okrem toho sa oznamovanie v každom prípade skončilo v roku 1999.

210    Podľa žalobkýň Komisia nesprávne interpretovala aj vyhlásenia spoločnosti Fuji týkajúce sa poskytovania informácií o projektoch RIP v EHP. Fuji totiž výslovne poprela systematické oznamovanie informácií a uviedla, že nevedela o mechanizme rozdeľovania týchto projektov.

211    Nakoniec spoločnosť ABB vo svojom vyhlásení týkajúcom sa oznamovania z 3. februára 2005 neuviedla, či bol predmetný mechanizmus povinný a pravidelný, a nezmienila sa o jeho trvaní ani o jeho účinkoch v rámci spoločného trhu. Na druhej strane ABB potvrdila, že japonským výrobcom boli oznamované len výsledky rozdeľovania európskych projektov.

212    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

213    Na úvod je potrebné odmietnuť alternatívne vysvetlenie mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty navrhnuté žalobkyňami. Neuviedli totiž nijaké dôkazy na podporu svojich tvrdení, podľa ktorých japonskí výrobcovia požiadali o úpravu kvót stanovených v dohode GQ, európski výrobcovia takúto úpravu odmietli a ako schodná alternatíva bol navrhnutý a prijatý proces oznamovania a zahrňovania určitých projektov RIP v EHP do kvóty. V každom prípade náhodný mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, aký uvádzajú žalobkyne, by bol omnoho zložitejší než len úprava kvót a zároveň by v porovnaní s uvedeným prístupom neponúkal nijaké ďalšie výhody.

214    Pokiaľ ide o jednotlivé dôkazy týkajúce sa oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, z bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 k dohode EQ vyplýva, že „európski výrobcovia rozhodli o oznamovaní európskych projektov [skupine japonských výrobcov]“.

215    Ako je uvedené v bode 87 vyššie, uvedené ustanovenie sa týkalo prípadného poskytovania informácií pred rozdelením dotknutých projektov RIP. Naopak, netýkalo sa sledovania už pridelených projektov. Hoci teda obsah tohto ustanovenia naznačuje, že japonskí výrobcovia boli považovaní za dôveryhodných konkurentov v oblasti poskytovania určitých projektov RIP v EHP, opatrenia, ktoré stanovuje, nie sú súčasťou mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako uvádza Komisia. Prílohu 2 dohody EQ teda nemožno použiť na preukázanie existencie tohto mechanizmu.

216    Pokiaľ ide o dôkazy predložené spoločnosťou ABB, treba poznamenať, že pán M. vo svojej svedeckej výpovedi výslovne potvrdil existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Uviedol tiež, že tento mechanizmus sa netýkal projektov RIP v domovských krajinách, čiže v Japonsku a v niektorých európskych krajinách.

217    Existenciu mechanizmu, pomocou ktorého sa zahŕňala hodnota projektov RIP v EHP do celosvetovej kvóty stanovenej v dohode GQ, potvrdili aj odpovede spoločnosti ABB na otázky položené Komisiou 3. februára 2005. ABB uviedla, že pri rozdeľovaní projektov mimo Európskej únie sa zohľadňovali výsledky rozdeľovania projektov v rámci Európskej únie.

218    Pokiaľ ide o dôkazy poskytnuté žalobkyňami, treba poznamenať, že keď sa vyhlásenie uvedené v bode 2.10 žiadosti o zohľadnenie oznámenia o spolupráci predloženej žalobkyňami, podľa ktorého spoločnosť Siemens nechávala pravidelne kolovať tabuľky zhrňujúce podiel projektov RIP pridelených jednotlivým členom kartelu, vykladá v kontexte viet, ktoré mu bezprostredne predchádzajú, odkazuje na projekty RIP mimo EHP. Toto vyhlásenie teda nie je relevantné ako dôkaz mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ktorý Komisia uvádza v súvislosti s projektmi RIP v EHP.

219    Na druhej strane v odpovedi na oznámenie o výhradách žalobkyne uviedli, že predtým, než Hitachi prerušila v roku 1999 svoju účasť na karteli, európski výrobcovia oznamovali japonským výrobcom podrobnosti o projektoch RIP, ktoré mali dodávať v Európe, aby zabezpečili zohľadnenie týchto projektov pri stanovovaní kvóty projektov RIP mimo EHP prideľovaných obom skupinám výrobcov na základe dohody GQ.

220    Toto vyhlásenie výslovne potvrdzuje existenciu mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, na ktorý Komisia odkazuje, do roku 1999. Okrem toho má vysokú dôkaznú hodnotu z dvoch dôvodov. Po prvé je toto vyhlásenie v rozpore so záujmami žalobkýň, lebo z neho vyplýva existencia prepojenia medzi zosúladenou činnosťou v rámci EHP a japonskými výrobcami, v dôsledku čoho predstavuje dôkaz v neprospech. Po druhé je pri čítaní predmetnej časti odpovede na oznámenie o výhradách zjavné, že žalobkyne si neuvedomovali, aké závery sa z tohto vyhlásenia dajú vyvodiť.

221    V tomto smere treba poznamenať, že žalobkyne Komisii predložili doplňujúcu odpoveď na oznámenie o výhradách. V tomto dokumente však len spochybnili výklad vyhlásení týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty obsiahnutých v ich prvej odpovedi zo strany Komisie, najmä pokiaľ ide o relevantnosť uvedených vyhlásení ako dôkazu spoločnej dohody a existencie jediného porušenia zahŕňajúceho jednak spoločnú dohodu a jednak dohodu GQ. Naopak, žalobkyne sa nevyjadrili k samotnému obsahu predmetných vyhlásení.

222    Fuji zas v odpovedi na oznámenie o výhradách uviedla, že informácie týkajúce sa rozdeľovania projektov RIP v európskych krajinách vylúčených z pôsobnosti dohody GQ neboli systematicky poskytované japonským výrobcom, v dôsledku čoho Fuji nevedela o fungovaní dohody EQ.

223    Druhoradá úloha spoločnosti Fuji v rámci kartelu uvedená v bode 171 vyššie môže vysvetliť skutočnosť, že Fuji nebola oboznámená s každou výmenou informácií zo strany skupiny európskych výrobcov. Táto okolnosť spochybňuje aj vierohodnosť vyhlásení Fuji v tomto smere v porovnaní s vierohodnosťou dôkazov predložených spoločnosťami ABB a Hitachi, ktoré boli členmi výborov svojich skupín a z tohto dôvodu mali bližšie informácie o podrobnom fungovaní údajného kartelu.

224    V rozpore s tvrdeniami žalobkýň z vyššie analyzovaných vyhlásení pri celkovom posúdení nevyplýva, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty sa uplatňoval príležitostne a dobrovoľne. Hoci vyhlásenia ABB a žalobkýň a svedecká výpoveď pána M. sa touto otázkou výslovne nezaoberajú, zo znenia predmetných dokumentov jasne vyplýva, že oznamovanie sa uskutočňovalo pravidelne a týkalo sa všetkých dotknutých účastníkov a projektov. Ako je vysvetlené v predchádzajúcom bode, vyhlásenia spoločnosti Fuji sú v tomto ohľade menej vierohodné než dôkazy poskytnuté spoločnosťou ABB a žalobkyňami. Ďalej bolo v bode 215 vyššie poznamenané, že príloha 2 dohody EQ sa netýka oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, ako uvádza Komisia, a teda v tejto súvislosti nie je relevantná.

225    Pokiaľ ide o obdobie uplatňovania mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, vyhlásenia ABB z 3. februára 2005 neodkazujú na konkrétne obdobie, a preto ich a priori možno vykladať tak, že sa týkajú celej dĺžky trvania porušenia. Čo sa týka vyhlásení pána M., odkazujú na obdobie, počas ktorého sa zúčastňoval na činnosti kartelu, čiže od roku 1988 do júna 2002. Keďže je však v bodoch 68 a 129 vyššie uvedené, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou ABB musia byť potvrdené ďalšími dôkazmi a že takéto potvrdenie nemôže vyplývať zo svedeckej výpovede pána M., treba poukázať na to, že vyhlásenia žalobkýň uvedené v ich odpovedi na oznámenie o výhradách sa týkajú obdobia pred prerušením účasti na karteli spoločnosťou Hitachi v roku 1999. Je preto potrebné skonštatovať, že existencia mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty v uvedenom období je preukázaná.

226    Pokiaľ ide o význam mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty pri preukazovaní existencie spoločnej dohody, treba skonštatovať, že mechanizmus predstavuje dôležitý nepriamy dôkaz toho, že európski výrobcovia vnímali japonských výrobcov ako dôveryhodných potenciálnych konkurentov na trhu EHP. Keby bol európsky trh pre japonských výrobcov skutočne nepreniknuteľný z dôvodu prekážok vstupu, európski výrobcovia by nemali dôvod oznamovať výsledky prideľovania určitých projektov RIP v EHP a už vôbec by nemali dôvod zahrňovať tieto projekty do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ, lebo takýmto zahrňovaním by prichádzali o istú časť projektov RIP v regiónoch, ktorých sa týkala dohoda GQ. Existencia uvedeného mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty teda znamená, že japonské podniky mohli vstúpiť na európsky trh. Ak to neurobili, bolo to preto, že sa k tomu zaviazali výmenou za vyšší podiel na projektoch RIP mimo EHP. Predmetný mechanizmus v dôsledku toho predstavuje prepojenie medzi zosúladenou činnosťou v rámci EHP a japonskými výrobcami, a teda aj nepriamy dôkaz existencie spoločnej dohody.

227    Otázka, či mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty mal vplyv na trh EHP, nie je v tejto veci podstatná. Ako je uvedené v bode 76 vyššie, výhrada Komisie voči žalobkyniam obsiahnutá v napadnutom rozhodnutí vychádza zo záväzku japonských podnikov nevstupovať na trh EHP, ktorý je nepriamo preukázaný existenciou mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty. Naopak, z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že podľa Komisie uvedený mechanizmus predstavuje samostatné porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

228    Podobne podľa úvahy uvedenej v bode 226 vyššie nie nevyhnutné preukázať, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty sa netýkal projektov RIP v európskych domovských krajinách alebo že Japonsko bolo domovskou krajinou, aby bolo možné uvedený mechanizmus považovať za relevantný nepriamy dôkaz existencie spoločnej dohody. V dôsledku toho nemá v tomto smere prípadné nepotvrdenie svedeckej výpovede pána M. nijaký význam.

229    Okrem toho, keďže tvrdenie Komisie týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nie je založené na dôvernej povahe poskytovaných údajov ani na skutočnosti, že boli oznamované pred rozdeľovaním predmetných projektov RIP, aj tieto okolnosti sú v tejto veci nepodstatné.

230    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že vyhlásenia ABB a žalobkýň, ako aj svedecká výpoveď pána M. preukazujú existenciu pravidelného oznamovania určitých projektov RIP v EHP skupine japonských výrobcov po rozdelení a zahrnutí týchto projektov do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ v období od roku 1988 do prerušenia účasti spoločnosti Hitachi na karteli v roku 1999. Predmetný mechanizmus navyše predstavuje nepriamy dôkaz existencie spoločnej dohody uvádzanej Komisiou.

 O rozdeľovaní projektov RIP v EHP

–       Tvrdenia účastníkov konania

231    Žalobkyne tvrdia, že projekty RIP v EHP si európski členovia kartelu rozdeľovali na iných stretnutiach než na stretnutiach dohody GQ bez účasti japonských podnikov.

232    V tomto smere zoznamy projektov poskytnuté spoločnosťou ABB nepredstavujú hodnoverný dôkaz toho, že informácie o dotknutých projektoch RIP sa oznamovali japonským výrobcom a diskutovalo sa o nich s nimi pred rozdelením projektov.

233    Rovnaké konštatovanie sa podľa žalobkýň vzťahuje na tvrdenie, že japonské podniky mali v úmysle predkladať ponuky na projekty RIP v EHP, čím v rámci kartelu vyvolali napätie. Výpovede svedkov ABB sú v tomto smere nepresné alebo irelevantné v prejednávanej veci.

234    Podobne sa zdá, že s výnimkou údajného záujmu spoločnosti Melco o projekt RIP v Španielsku diskutovali o jedenástich projektoch RIP v EHP uvedených v napadnutom rozhodnutí len európski výrobcovia. Je pritom možné, že spoločnosť Melco získala informácie o predmetnom projekte z iných zdrojov než zo zoznamu projektov alebo od európskych dodávateľov.

235    Okrem toho nebolo preukázané, že japonské podniky sa zúčastňovali na stanovovaní cien za projekty RIP v EHP, ktoré nemohli byť pridelené konkrétnemu dodávateľovi, na vykonávaní doložky dohody GQ, na základe ktorej mali zmluvné strany vypovedať licenčné zmluvy s tretími osobami na území EHP, alebo na výmene citlivých informácií o európskom trhu s projektmi RIP.

236    Predchádzajúce dohody medzi európskymi dodávateľmi týkajúce sa rozdeľovania projektov RIP v EHP a najmä dohoda GE navyše predstavujú dôkaz spochybňujúci existenciu spoločnej dohody. Dohoda GE je podľa žalobkýň komplexnou kartelovou dohodou medzi európskymi výrobcami, ktorá bola uzatvorená pred podpísaním dohody GQ a bola od nej nezávislá. Predmetný kartel sa teda vykonával bez ochrany údajnej spoločnej dohody. Táto okolnosť spochybňuje tvrdenie Komisie týkajúce sa významu spoločnej dohody pre zosúladenú činnosť európskych výrobcov v rámci EHP.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

237    Spis neobsahuje dôkazy, ktoré by naznačovali, že o projektoch RIP v EHP sa diskutovalo na stretnutiach dohody GQ za účasti japonských členov kartelu.

238    Podobne zo zoznamov projektov poskytnutých spoločnosťou ABB nevyplýva, že s japonskými výrobcami sa diskutovalo o projektoch RIP v EHP, s výnimkou údajného záujmu spoločnosti Melco o projekt „MSP via GC“ v Španielsku. Nemožno vylúčiť, že zmienka o záujme spoločnosti Melco o tento projekt je chybná vzhľadom na dĺžku predmetného zoznamu projektov a na skutočnosť, že Komisia nezistila ďalšie prípady prejaveného záujmu o projekt RIP v EHP zo strany japonského výrobcu. V každom prípade, čo sa týka projektu „MSP via GC“, obsah dotknutého zoznamu projektov nie je potvrdený ďalšími dôkazmi, a preto ho v tomto smere nemožno brať do úvahy.

239    Okrem toho, keď Komisia v odôvodnení č. 125 napadnutého rozhodnutia uvádza, že japonskí výrobcovia niekedy mali v úmysle reagovať na európske výzvy na predkladanie ponúk, ale väčšinou ich odmietali a oznamovali predmetné projekty európskym výrobcom, vychádza výlučne z vyhlásení spoločnosti ABB a zo svedeckých výpovedí poskytnutých jej zamestnancami. Toto tvrdenie teda nemožno vziať do úvahy, keďže nie je potvrdené ďalšími dôkazmi.

240    Komisia navyše žalobkyniam nevytýka účasť na stanovovaní minimálnych cien za projekty RIP v EHP alebo na vypovedaní licenčných zmlúv s tretími stranami týkajúcich sa EHP. Tvrdenia žalobkýň v tomto smere sú teda v tejto veci irelevantné.

241    Pokiaľ ide o výmenu citlivých informácií v súvislosti s projektmi RIP v EHP, oznamovanie, aké bolo preukázané v tejto veci, prekračuje hranice bežného súťažného správania svojím trvaním a intenzitou, ako aj povahou poskytovaných informácií. Nie je však preukázané, že cieľom oznamovania bolo prideliť projekty RIP v EHP japonským výrobcom alebo že skutočne poskytnuté informácie boli použité na tento účel.

242    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že účasť japonských podnikov na rozdeľovaní projektov RIP v EHP nie je preukázaná.

243    Pokiaľ ide o európske dohody pred dohodou GQ, treba poznamenať, že s výnimkou dohody GE nie sú tvrdenia žalobkýň dostatočne presné alebo podložené. Preto ich treba zamietnuť.

244    Pokiaľ ide o dohodu GE, je nesporné, že bola podpísaná pred dohodou GQ a dohodou EQ. To však na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, neznamená, že bola nezávislá od dohody GQ alebo od spoločnej dohody.

245    Podľa článku 15 dohody GE mala totiž táto dohoda pôvodne byť dočasným riešením platným do nadobudnutia účinnosti dohody GQ, a ak by k nemu nedošlo, mala byť znova prerokovaná po 31. decembri 1988. Zdá sa preto, že pri uzatváraní dohody GE už jej účastníci plánovali vytvorenie celosvetového kartelu a jeho jednotlivých zložiek vrátane spoločnej dohody, ako tvrdí Komisia. Tento výklad je potvrdený svedeckou výpoveďou pána M., podľa ktorej bol celosvetový kartel výsledkom niekoľkoročných zložitých rokovaní pred podpísaním dohody GQ.

246    Podľa pána M. ďalej vzájomný záväzok oboch skupín výrobcov nevstupovať na domáce trhy druhej skupiny, ktorý je základom údajnej spoločnej dohody uvádzanej Komisiou, predchádzal uzatvoreniu dohody GQ. Európski výrobcovia teda uvedený záväzok mohli zohľadniť pri podpise dohody GE.

247    Za týchto okolností nemožno skonštatovať, že dohoda GE spochybňuje existenciu spoločnej dohody uvádzanej Komisiou.

 Celkové posúdenie

–       Tvrdenia účastníkov konania

248    Podľa žalobkýň sú dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera v súvislosti s existenciou spoločnej dohody, selektívne, bez dôkaznej hodnoty, nepodložené a nezodpovedajú skutočnosti, keďže Komisia vytvorila svoju teóriu pred preskúmaním skutkového stavu v tejto veci.

249    Žalobkyne v tomto smere tvrdia, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou ABB z právneho hľadiska dostatočne nepreukazujú existenciu spoločnej dohody, najmä skutočnosť, že japonskí výrobcovia súhlasili s rozdeľovaním projektov RIP v EHP medzi európskych výrobcov, význam spoločnej dohody v súvislosti s údajným celosvetovým kartelom, existenciu mechanizmu povinného a systematického oznamovania alebo skutočnosť, že japonské podniky sa podieľali na zosúladenej činnosti európskych výrobcov v rámci EHP. Komisia tiež uplatnila selektívny prístup, keď v napadnutom rozhodnutí neuviedla dôkazy predložené spoločnosťou ABB, ktoré neboli v súlade s jej teóriou, najmä dohodu GE.

250    Žalobkyne usudzujú, že vzhľadom na nízku dôkaznú hodnotu dôkazov poskytnutých spoločnosťou ABB a na to, že boli spochybnené žalobkyňami, spoločnosťami Toshiba, Melco, TM T & D a v určitých ohľadoch spoločnosťou Fuji, mali byť potvrdené ďalšími dôkazmi, ktoré „by mali najvyššiu potvrdzujúcu hodnotu“. K tomu však nedošlo. Komisia predovšetkým uviedla tvrdenia týkajúce sa dohody GQ a dohody EQ, ktoré sú v rozpore s ďalšími skutočnosťami uvedenými v spise, a nesprávne interpretovala vyhlásenia žalobkýň a spoločnosti Fuji v súvislosti s mechanizmom oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty.

251    Žalobkyne v tejto súvislosti tvrdia, že japonskí výrobcovia neboli schopní vstúpiť na európsky trh s projektmi RIP v dôsledku existencie neprekonateľných prekážok vstupu, čo znamená, že ich účasť na európskej úrovni, a teda ani existencia spoločnej dohody, nebola potrebná. Ďalej uvádzajú, že hodnovernosť uvedeného alternatívneho vysvetlenia potvrdili všetky dotknuté podniky a vyplýva aj z mnohých skutočností uvedených v spise, najmä z dohody GE, ktorú uzatvorili výhradne európski výrobcovia bez potreby dosiahnuť dohodu s japonskými výrobcami alebo ich informovať.

252    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

253    Z preskúmania uvedeného v bodoch 84 až 230 vyššie po prvé vyplýva, že vyhlásenia ABB a svedecké výpovede jej zamestnancov a bývalého zamestnanca preukázali existenciu dohody, ktorou sa európski a japonskí výrobcovia vzájomne zaviazali nevstupovať na domáce trhy druhej skupiny. Na základe týchto dôkazov je tiež možné identifikovať zmluvné strany dohody a dospieť k záveru, že hoci táto dohoda pravdepodobne predchádzala dohode GQ, bola uzatvorená najneskôr v čase uzatvorenia dohody GQ.

254    Po druhé je existencia vyššie uvedenej vzájomnej dohody potvrdená návrhom, ktorý spoločnosť Alstom predložila na stretnutí 10. júla 2002. Existenciu záväzku japonských podnikov nevstupovať na európsky trh rovnako potvrdzujú vyhlásenia spoločnosti Fuji.

255    Po tretie z vyhlásení a svedeckej výpovede ABB, ktoré sú potvrdené vyhláseniami žalobkýň, vyplýva, že japonskí výrobcovia prinajmenšom v období rokov 1988 až 1999 súhlasili s pravidelným oznamovaním výsledkov rozdeľovania určitých projektov RIP v EHP a s ich zahrňovaním do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Podobne podľa bodu 4 časti „E (E-Members)“ prílohy 2 k dohode EQ európski výrobcovia stanovili možnosť oznamovať japonským výrobcom podrobnosti o určitých projektoch RIP v EHP pred ich pridelením. Tieto dve okolnosti naznačujú, že japonskí výrobcovia boli považovaní za dôveryhodných konkurentov v oblasti poskytovania určitých projektov RIP v EHP, ale že sa zaviazali nevstupovať na európsky trh výmenou za vyšší podiel na projektoch RIP v iných regiónoch. Predstavujú teda nepriame dôkazy existencie vzájomnej dohody medzi európskymi výrobcami a japonskými výrobcami.

256    Dôkazy predložené Komisiou teda podporujú jej tvrdenia týkajúce sa existencie spoločnej dohody, ktorá je zhrnutá v bode 74 vyššie. Naopak, dôkazy, o ktoré sa opierajú žalobkyne, tieto tvrdenia nemôžu spochybniť.

257    Po prvé, ako je uvedené v bodoch 244 až 247 vyššie, dohoda GE nepredstavuje dôkaz existencie európskeho kartelu vykonávaného bez pomoci spoločnej dohody.

258    Po druhé, hoci nebolo preukázané, že japonské podniky sa spolu s európskymi výrobcami zúčastňovali na rozdeľovaní projektov RIP v EHP, treba poukázať na to, že vzhľadom na povahu ich údajného záväzku na základe spoločnej dohody by ich účasť nebola potrebná. Pre japonských výrobcov nemalo význam zasahovať do skutočného rozdeľovania projektov RIP v EHP, ktoré sa zaviazali nezískať. Ich jediným záujmom bolo zistiť hodnotu predmetných projektov a totožnosť podnikov, ktorým boli pridelené, aby mohli sledovať zahrňovanie projektov do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ. Prinajmenšom v období od roku 1988 do roku 1999 boli tieto informácie japonským výrobcom poskytované prostredníctvom mechanizmu oznamovania.

259    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že existencia spoločnej dohody opísanej v bode 74 vyššie bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná.

260    Za týchto okolností Komisia v rozpore s tvrdením žalobkýň nebola povinná preukázať obchodný význam uzatvorenia spoločnej dohody pre dotknuté podniky. Navyše ako je uvedené v bodoch 110 a 158 vyššie, uzatvorenie spoločnej dohody mohlo týmto podnikom priniesť určité výhody, a teda nebolo bezpredmetné bez ohľadu na existenciu prekážok vstupu na trh EHP a na prípadný nedostatok bezprostredného obchodného významu vstupu na uvedený trh.

261    Okrem toho keďže Komisia nevychádza len zo správania predmetných podnikov na trhu, aby dospela k záveru o existencii uvádzaného porušenia, nestačí, ak žalobkyne nahradia vysvetlenie skutkových okolností navrhnuté Komisiou vlastným prijateľným alternatívnym vysvetlením. Alternatívne vysvetlenie navrhnuté žalobkyňami je teda irelevantné v rozsahu, v akom sa týka existencie uvedeného porušenia. V každom prípade sa žalobkyne opierajú o dôkazy, ktoré podporujú toto vysvetlenie aj v súvislosti s prvou časťou tretieho žalobného dôvodu, a preto budú preskúmané v bodoch 317 až 332 nižšie.

262    Z tohto dôvodu je potrebné zamietnuť prvú časť druhého žalobného dôvodu.

263    Ďalej v súlade s tým, čo je uvedené v bode 41 vyššie, keďže existenciu spoločnej dohody bolo možné preukázať bez zohľadnenia vyjadrenia spoločnosti Fuji z 21. novembra 2006 ako dôkazu v neprospech, treba s konečnou platnosťou zamietnuť prvú časť prvého žalobného dôvodu založenú na tom, že žalobkyne nemali prístup k niektorým dôkazom v neprospech. V dôsledku toho je potrebné prvý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

b)     O druhej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala, že spoločná dohoda predstavovala obmedzujúcu dohodu alebo zosúladený postup

 Tvrdenia účastníkov konania

264    Žalobkyne tvrdia, že aj za predpokladu, že Komisia preukázala existenciu spoločnej dohody, nepredložila presné a hodnoverné dôkazy toho, že bola vyjadrením spoločnej vôle v podobe obmedzujúcej dohody alebo zosúladeného postupu. Podľa nich spis Komisie odhaľuje nanajvýš paralelné správanie hospodárskych subjektov, ktoré je zlučiteľné s bežnými trhovými podmienkami. Túto okolnosť potvrdil pán M. vo svojej svedeckej výpovedi, keď uviedol, že na stretnutiach, na ktorých sa zúčastnil, nebolo potrebné zaoberať sa otázkou spoločnej dohody, lebo táto dohoda bola samozrejmá.

 Posúdenie Všeobecným súdom

265    Podľa judikatúry musí Komisia na odôvodnenie pevného presvedčenia, že uvádzané porušenie predstavuje dohodu alebo zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES, zhromaždiť dostatočne presné a súhlasné dôkazy (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. januára 1999, Riviera Auto Service a i./Komisia, T‑185/96, T‑189/96 a T‑190/96, Zb. s. II‑93, bod 47). Citovaná judikatúra sa analogicky uplatňuje na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

266    V napadnutom rozhodnutí sa Komisia výslovne nevyjadrila k otázke, či správanie vytýkané japonským podnikom predstavuje dohodu alebo zosúladený postup. V odôvodnení č. 248 napadnutého rozhodnutia uviedla len to, že porušenie pozostávalo z viacerých činností, ktoré možno kvalifikovať ako dohody alebo zosúladené postupy.

267    Je teda najprv potrebné preskúmať, či spoločná dohoda predstavuje dohodu medzi podnikmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP.

268    V tomto smere na to, aby existovala dohoda v zmysle týchto ustanovení, stačí, ak predmetné podniky vyjadrili svoj spoločný úmysel správať sa na trhu určitým spôsobom (pozri analogicky rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 958 a tam citovanú judikatúru). Zohľadnenie konkrétnych následkov dohody je zbytočné, keď je zjavné, že jej cieľom je obmedziť, vylúčiť alebo narušiť hospodársku súťaž (pozri rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 837 a tam citovanú judikatúru).

269    V tejto veci z jednotlivých dôkazov predložených Komisiou a najmä z vyhlásení spoločností ABB a Fuji a zo svedeckých výpovedí pána M. a pána V.-A. vyplýva, že európski a japonskí výrobcovia sa navzájom dohodli, že nebudú vstupovať na domáce trhy druhej skupiny. Existencia vzájomnej dohody nevyhnutne znamená existenciu spoločnej vôle, aj keď neexistuje dôkaz, na základe ktorého by bolo možné presne určiť okamih, v ktorom sa táto spoločná vôľa prejavila alebo v ktorom sa jej vyjadrenie formalizovalo. Z bodu 141 vyššie ďalej vyplýva, že podľa pána M. nebolo počas diskusií, na ktorých sa zúčastňoval, potrebné odkazovať na spoločnú dohodu, lebo účastníci kartelu chápali, akceptovali a vykonávali obsah tejto dohody bez potreby výslovnej diskusie. Ako je ďalej uvedené v bode 152 vyššie, pán V.-A. vyhlásil, že sa zúčastnil na diskusiách medzi európskymi podnikmi a zástupcom japonského podniku, ktoré sa výslovne týkali dodržiavania spoločnej dohody.

270    Rovnako skutočnosť potvrdená vyhláseniami a svedeckou výpoveďou spoločnosti ABB a vyhláseniami žalobkýň, že japonskí výrobcovia po mnoho rokov súhlasili s oznamovaním výsledkov rozdeľovania určitých projektov RIP v EHP a sledovali ich zahrňovanie do spoločnej „európskej“ kvóty stanovenej v dohode GQ, nie je v súlade s tým, že by išlo len o paralelné správanie konkurentov bez spoločnej vôle.

271    Navyše cieľom spoločnej dohody bolo určovať správanie japonských podnikov vo vzťahu k trhu EHP, lebo tieto podniky sa zaviazali nevstupovať na uvedený trh. Uvedená dohoda tak skutočne predstavovala vyhradenie trhu EHP pre európskych výrobcov.

272    Komisia teda správne skonštatovala, že spoločná dohoda predstavovala dohodu medzi podnikmi v zmysle článku 81 ods. 1 ES a článku 53 ods. 1 Dohody o EHP.

273    V dôsledku toho nie je potrebné skúmať, či spoločná dohoda predstavovala zosúladený postup v zmysle uvedených ustanovení.

274    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné zamietnuť druhú časť druhého žalobného dôvodu a v dôsledku toho zamietnuť druhý žalobný dôvod v celom rozsahu.

3.     O treťom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia

275    V súvislosti s prvou časťou tretieho žalobného dôvodu žalobkyne uvádzajú, že pokiaľ ide o ne, Komisia nepreukázala hlavné aspekty opatrení vykonávaných účastníkmi kartelu ani to, že tieto opatrenia sledovali jeden cieľ. V súvislosti s druhou časťou žalobného dôvodu spochybňujú konštatovanie o trvalej povahe údajného kartelu a najmä o trvalej povahe jeho cieľa.

276    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

a)     O prvej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala existenciu jediného porušenia zahŕňajúceho spoločnú dohodu, celosvetový kartel upravený dohodou GQ a zosúladenú činnosť európskych výrobcov v rámci EHP

 Tvrdenia účastníkov konania

277    Žalobkyne tvrdia, že v tejto veci sú výrobky, zemepisné trhy a podniky dotknuté na jednej strane kartelom upraveným v dohode GQ a na druhej strane dohodami o projektoch RIP v EHP rozdielne, čo podľa nich znamená, že dohoda GQ je nezávislá od európskych dohôd, a teda je nesprávne domnievať sa, že činnosti kartelu mimo EHP a činnosť európskych podnikov v rámci EHP predstavujú jediné porušenie.

278    Žalobkyne ďalej tvrdia, že skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí nepreukazujú nad rámec akejkoľvek rozumnej pochybnosti existenciu jediného porušenia.

279    Podľa žalobkýň existencia spoločnej dohody nebola preukázaná, lebo dôkazom predloženým spoločnosťou ABB chýba dôkazná hodnota a nie sú potvrdené ďalšími dôkazmi.

280    Komisia rovnako nepreukázala význam spoločnej dohody vo vzťahu k údajnému celosvetovému kartelu, lebo zo skutočností uvedených v spise nevyplýva, že takáto dohoda bola nevyhnutná na vzbudenie vzájomnej dôvery alebo na podporu činností európskych členov kartelu v súvislosti s územím EHP. Komisia ďalej nepreukázala, že japonskí výrobcovia vedeli o vzájomnom vyhradení domovských krajín a súhlasili s ním. Pojem „domovské krajiny“ sa totiž používal len v súvislosti s dohodami medzi európskymi výrobcami a japonské podniky ho teda nepoznali.

281    Podľa žalobkýň vyplývala nezávislosť účasti japonských podnikov na dohode GQ vo vzťahu k tajne dohodnutému správaniu európskych podnikov v rámci EHP zo skutočnosti, že japonskí výrobcovia neboli schopní vstúpiť na európsky trh s projektmi RIP z dôvodu neprekonateľných prekážok vstupu.

282    Existencia dvoch nezávislých kartelov je navyše potvrdená viacerými skutočnosťami uvedenými v spise. Žalobkyne v tomto smere odkazujú na existenciu dohody GE a ďalších predchádzajúcich dohôd uzatvorených medzi európskymi dodávateľmi, na neexistenciu zmienky o spoločnej dohode v písomných dohodách, na neexistenciu zmienky o správaní európskych výrobcov v rámci EHP v dohode GQ, ako aj na dohodu o mlčanlivosti uzatvorenú so spoločnosťami ABB, Areva, Siemens a VA Tech, ktorej cieľom bolo uľahčiť výmenu citlivých informácií medzi signatármi bez vedomia ďalších podnikov zúčastnených na karteli.

283    Naopak, nijaké dôkazy nenaznačujú, že by sa japonské podniky zúčastňovali na rozdeľovaní projektov RIP v rámci EHP a na súvisiacej zosúladenej činnosti európskych výrobcov v EHP alebo že by o nich vedeli.

284    Pokiaľ ide o mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, žalobkyne v prvom rade odkazujú na alternatívne vysvetlenie skutkových okolností uvedené v bode 204 vyššie. Ďalej opakujú, že oznamovanie nebolo systematické, uskutočňovalo sa po pridelení dotknutých projektov, bolo ukončené v roku 1999 a týkalo sa nedôverných údajov.

285    Žalobkyne spochybňujú predovšetkým to, že by samotná vedomosť o existencii dohôd medzi inými podnikmi v minulosti a výmena informácií týkajúcich sa minulosti v súhrnnej podobe predstavovali porušenia článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

286    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

287    Dohody a zosúladené postupy, ktorých sa týka článok 81 ods. 1 ES, nevyhnutne vyplývajú z prispenia viacerých podnikov, ktoré sú síce všetky spolupáchateľmi porušenia, ale ktorých účasť môže mať rôzne formy, predovšetkým v závislosti od vlastností dotknutého trhu a postavenia každého z týchto podnikov na tomto trhu, sledovaných cieľov a zvolených alebo zamýšľaných spôsobov vykonania. Samotná okolnosť, že každý podnik sa zúčastnil na porušení spôsobom, ktorý mu je vlastný, však nestačí na vylúčenie jeho zodpovednosti za celé porušenie, vrátane zodpovednosti za správanie, ktorého sa fakticky dopustili iné zúčastnené podniky, ale ktoré malo rovnaký protisúťažný cieľ alebo následok (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, body 79 a 80). Vyššie citovaná judikatúra sa analogicky uplatňuje na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

288    Podnik, ktorý sa zúčastnil na porušení prostredníctvom svojho správania, ktoré predstavovalo dohodu alebo zosúladený postup s protisúťažným cieľom v zmysle článku 81 ods. 1 ES a malo prispieť k uskutočneniu porušenia ako celku, je teda počas celého obdobia svojej účasti na uvedenom porušení zodpovedný za správanie ostatných podnikov v súvislosti s týmto porušením, pokiaľ sa preukáže, že predmetný podnik vedel o protiprávnom správaní ostatných účastníkov alebo ho mohol rozumne predvídať a bol pripravený znášať súvisiace riziko (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 287 vyššie, bod 83). Vyššie citovaná judikatúra sa analogicky uplatňuje na článok 53 ods. 1 Dohody o EHP.

289    V tejto veci z preskúmania druhého žalobného dôvodu po prvé vyplýva, že japonské podniky sa spolu s európskymi podnikmi zúčastňovali na spoločnej dohode, ktorá bola dohodou medzi podnikmi v zmysle článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP týkajúcou sa európskeho trhu s projektmi RIP. Účasť na spoločnej dohode znamená, že japonské podniky vedeli o tom, že projekty RIP v EHP boli vyhradené pre európskych výrobcov.

290    Skutočnosť, že žalobkyne sa nezúčastňovali na konkrétnych kartelových opatreniach v EHP, v tomto smere nie je podstatná. Ako je totiž uvedené v bode 258 vyššie, vzhľadom na povahu ich záväzku v rámci spoločnej dohody nebola účasť japonských podnikov na rozdeľovaní projektov RIP na trhu EHP potrebná. Pasívna úloha japonských výrobcov tak nevyplývala z ich rozhodnutia, ale z formy ich účasti na dohode týkajúcej sa trhu EHP. Na druhej strane bola táto účasť nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa medzi európskymi výrobcami mohlo uskutočňovať rozdeľovanie projektov RIP v EHP podľa zásady ochrany domovských krajín alebo podľa dohody GE.

291    Po druhé vyhlásenia spoločnosti ABB a svedecká výpoveď pána M. naznačujú, že hoci spoločná dohoda nebola výslovne uvedená v dohode GQ, bola v pozadí jej fungovania, lebo umožňovala navodenie dôvery potrebnej na fungovanie celosvetového kartelu. Existenciu prepojenia medzi spoločnou dohodou a dohodou GQ potvrdzuje svedecká výpoveď pána V.-A., v ktorej sa uvádza, že európske podniky a zástupca japonských podnikov diskutovali na stretnutí dohody GQ o potrebe dodržiavania spoločnej dohody.

292    Po tretie mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty predstavuje prepojenie medzi zosúladenou činnosťou európskych podnikov v rámci EHP a celosvetovým kartelom upraveným dohodou GQ. Prostredníctvom tohto mechanizmu sa zohľadňovali výsledky prideľovania určitých projektov RIP v EHP pri rozdeľovaní projektov RIP v ďalších regiónoch na základe dohody GQ. Existencia dotknutého mechanizmu je preukázaná vyhláseniami a svedeckou výpoveďou spoločnosti ABB a vyhláseniami žalobkýň bez ohľadu na to, že v dohode GQ nie je výslovne uvedený.

293    V tejto súvislosti bolo alternatívne vysvetlenie mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty navrhnuté žalobkyňami zamietnuté v bode 213 vyššie. Z bodov 243 až 247 vyššie tiež vyplýva po prvé, že Všeobecný súd nemôže vziať do úvahy tvrdenia žalobkýň súvisiace s inými európskymi dohodami než s dohodou GE, a po druhé, že dohoda GE nepredstavuje dôkaz toho, že zosúladená činnosť európskych výrobcov v rámci EHP bola nezávislá od celosvetového kartelu upraveného dohodou GQ. Z dôkazov predložených žalobkyňami ďalej nevyplýva, že dohoda o mlčanlivosti medzi európskymi výrobcami bola skutočne uzatvorená, a už vôbec z nich nevyplýva, že mala vplyv na výmenu informácií medzi oboma skupinami výrobcov.

294    Po štvrté treba skonštatovať, že z dôvodu pravidelného oznamovania výsledkov ponukových konaní na určité projekty RIP v EHP, ku ktorému dochádzalo prinajmenšom v rokoch 1988 až 1999, mohli japonské podniky rozumne predpokladať, že rozdeľovanie projektov RIP v EHP medzi európskymi výrobcami bolo výsledkom zosúladenej činnosti. Skutočnosť, že skupine výrobcov boli v priebehu niekoľkých rokov pravidelne bez zjavného legitímneho dôvodu oznamované výsledky ponukových konaní, na ktorých sa zúčastňovali členovia ďalšej skupiny výrobcov z toho istého priemyselného odvetvia, prekračuje hranice bežného súťažného správania. Oznamovanie teda malo vyvolať pochybnosti v súvislosti s podmienkami, za akých boli predmetné projekty RIP prideľované. Platí to o to viac, že výsledky ponukových konaní nepredstavujú nevyhnutne verejné informácie, najmä pokiaľ ide o ponukové konania vyhlásené súkromnými podnikmi a o podrobné údaje o víťaznej ponuke.

295    V tomto smere Komisia v odôvodnení č. 277 napadnutého rozhodnutia správne uviedla, že vedomosti o kolúznej povahe rozdeľovania projektov RIP v EHP, ktoré japonské podniky nadobudli vďaka mechanizmu oznamovania v rokoch 1988 až 1999, nemohli byť ovplyvnené prípadným následným prerušením oznamovania. Platí to aj pre spoločnosť JAEPS bez ohľadu na to, že bola založená až v roku 2001. JAEPS prevzala činnosti v oblasti RIP od svojich akcionárov, medzi ktorých patrili aj Hitachi a Fuji. Možno teda skonštatovať, že mala o rozdeľovaní projektov RIP v EHP rovnaké vedomosti ako uvedení akcionári.

296    Po piate spoločná dohoda, celosvetový kartel upravený dohodou GQ a zosúladená činnosť európskych výrobcov v rámci EHP sa vykonávali súčasne, týkali sa rovnakých výrobkov, podieľali sa na nich rovnakí európski výrobcovia, a pokiaľ ide o spoločnú dohodu a dohodu GQ, rovnakí japonskí výrobcovia. Aj jednotlivé opatrenia mali ten istý cieľ, a to zavedenie systému rozdelenia svetového trhu s projektmi RIP a prideľovanie týchto projektov jednotlivým účastníkom.

297    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď dospela k záveru, že spoločná dohoda, celosvetový kartel upravený dohodou GQ a zosúladená činnosť európskych výrobcov v rámci EHP predstavovali jediné porušenie a sledovali spoločný cieľ. V dôsledku toho treba zamietnuť prvú časť tretieho žalobného dôvodu.

b)     O druhej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala trvalú povahu kartelu

 Tvrdenia účastníkov konania

298    Žalobkyne tvrdia, že po stretnutí z 10. júla 2002 už kartel nemal rovnaký hospodársky cieľ, lebo sa zameral na Stredný východ a na juhovýchodnú Áziu a jeho novým cieľom bol boj proti znižovaniu cien v uvedených regiónoch.

299    Žalobkyne ďalej uvádzajú, že Komisia mala zohľadniť zmeny štruktúry a fungovania kartelu, ku ktorým došlo v tom istom čase a medzi ktoré patrilo zjednodušenie pracovných metód, zavedenie systému priamo prideľovaných balíkov projektov a zmeny kódov označujúcich členov kartelu.

300    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

301    Z informácií obsiahnutých v spise nevyplýva, že na stretnutí 10. júla 2002 sa zmenil hospodársky cieľ celosvetového kartelu. Pred týmto dátumom i po ňom bolo základným cieľom uvedeného kartelu rozdelenie trhov s projektmi RIP a koordinácia prideľovania týchto projektov jednotlivým podnikom zapojeným do celosvetového kartelu. V tomto smere sa zdá, že vôľa dotknutých podnikov bojovať proti znižovaniu cien na Strednom východe a v juhovýchodnej Ázii nebola výsledkom zmeny ich hlavných cieľov, ale vývoja hospodárskej súťaže na týchto trhoch.

302    Okrem toho štrukturálny a prevádzkový vývoj, na ktorý odkazujú žalobkyne, spočíva v ojedinelých zmenách, ktoré sa obmedzujú na určité aspekty fungovania kartelu, no nemajú vplyv na jeho celkový cieľ. Ako tvrdí Komisia, zdá sa, že jednotlivé zmeny súviseli so zmenami počtu členov kartelu a s technologickým vývojom. Žalobkyne navyše nepodložili svoju výhradu týkajúcu sa postupnej povahy zmien, ku ktorým došlo, ako uvádza Komisia v odôvodnení č. 280 napadnutého rozhodnutia.

303    Z toho vyplýva, že tvrdenia žalobkýň týkajúce sa nepretržitého trvania kartelu a jeho cieľa nie sú skutkovo podložené. Treba preto skonštatovať, že Komisia sa nedopustila pochybenia, keď dospela k záveru, že pokračujúce porušenie sledujúce rovnaký hospodársky cieľ trvalo od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004.

304    Z toho vyplýva, že treba zamietnuť druhú časť tretieho žalobného dôvodu, a teda aj tretí žalobný dôvod v celom rozsahu.

305    Keďže ani jednému zo žalobných dôvodov uvedených na podporu hlavného návrhu nemožno vyhovieť, tento návrh je potrebné zamietnuť.

B –  O prvom subsidiárnom návrhu na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň

1.     O štvrtom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia sa dopustila chýb pri stanovovaní výšky pokút uložených žalobkyniam

306    Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila chýb pri stanovovaní výšky pokút, ktoré im uložila. V rámci prvej časti žalobného dôvodu tvrdia, že Komisia si nesplnila povinnosť zhodnotiť relatívny význam porušenia, ktorého sa dopustili jednotlivé podniky. V rámci druhej časti uvádzajú, že Komisia sa dopustila zjavného pochybenia pri uplatňovaní oznámenia o spolupráci. V rámci tretej časti tvrdia, že Komisia sa dopustila zjavného pochybenia pri posudzovaní faktorov súvisiacich s dĺžkou trvania kartelu.

307    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

a)     O prvej časti žalobného dôvodu založenej na pochybení pri hodnotení relatívneho významu porušenia, ktorého sa dopustili jednotlivé podniky

 Tvrdenia účastníkov konania

308    Žalobkyne tvrdia, že Komisia mala vziať do úvahy druhoradú úlohu, ktorú zohrávali v karteli, vo vzťahu k relatívnej závažnosti ich správania, ako aj k jeho vplyvu na trh EHP.

309    Po prvé žalobkyne uvádzajú, že sa nezúčastňovali na karteli v rámci EHP ani na stretnutiach organizovaných v rámci dohody EQ, ale len vykonávali dohodu GQ. V dôsledku toho mohla byť ich prípadná účasť na európskom karteli len pasívna a ich správanie nemalo vplyv na obchod medzi členskými štátmi aj vzhľadom na existenciu predchádzajúceho európskeho kartelu upraveného dohodou GE.

310    Po druhé žalobkyne tvrdia, že ich údajná účasť na spoločnej dohode nemala vplyv na trh EHP, a teda nemohla narušiť hospodársku súťaž na tomto trhu. V tejto súvislosti odkazujú na dôkazy, ktoré predložili Komisii, najmä na externú správu, vyhlásenia ďalších členov kartelu a skutočnosť, že v Európe nepredávali RIP v rokoch 2000 až 2002, čiže v období, keď sa na karteli nezúčastňovali, ani po jeho zániku. Dodávajú, že skutočnosť, že nemohli narušiť hospodársku súťaž v EHP, sa mala zohľadniť ako poľahčujúca okolnosť.

311    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

312    Podľa ustálenej judikatúry v prípade, že sa porušenia dopustilo viac podnikov, treba preskúmať relatívnu závažnosť účasti každého z nich (pozri rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 287 vyššie, bod 150 a tam citovanú judikatúru). Skutočnosť, že sa určitý podnik nepodieľal na všetkých aspektoch protisúťažnej schémy alebo že zohrával malú úlohu v aspektoch, na ktorých sa zúčastňoval, sa teda musí zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia a pri stanovovaní výšky pokuty (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 287 vyššie, bod 90).

313    V tomto smere treba predovšetkým poukázať na to, že napadnuté rozhodnutie neukladá subjektom, ktorým je určené, sankcie za účasť na dohode GQ, ktorá sa netýkala územia EHP. V článku 1 napadnutého rozhodnutia sa jasne uvádza, že porušenie článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP sa týka odvetvia RIP v EHP.

314    Z posúdenia druhého žalobného dôvodu vyplýva, že účasť japonských výrobcov na dohodách a zosúladených postupoch týkajúcich sa EHP nemala rovnakú povahu ako účasť európskych výrobcov. Japonské podniky sa v rámci spoločnej dohody zaviazali nevstupovať na trh EHP, a teda ich účasť spočívala v nečinnosti. Európske podniky si zas rozdelili jednotlivé projekty RIP na uvedenom trhu prostredníctvom aktívnej zosúladenej činnosti.

315    Závažnosť týchto dvoch druhov správania sa však podstatne neodlišuje. Ako je uvedené v bodoch 258 a 290 vyššie, vzhľadom na povahu záväzku, ktorý žalobkyne prijali na základe spoločnej dohody, je skutočnosť, že sa nezúčastňovali na rozdeľovaní projektov RIP v EHP, nepodstatná, lebo ich zapojenie nebolo potrebné. Ich neúčasť na rozdeľovaní uvedených projektov nebola výsledkom ich rozhodnutia, ale len dôsledkom povahy ich účasti na dohode týkajúcej sa trhu EHP. Naopak, táto účasť bola nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia rozdeľovania projektov RIP v EHP medzi európskych výrobcov v súlade s pravidlami dohodnutými na tento účel.

316    V dôsledku toho treba skonštatovať, že závažnosť správania japonských podnikov je porovnateľná so závažnosťou správania európskych podnikov.

317    Pokiaľ ide o údajnú neschopnosť žalobkýň spôsobiť ujmu hospodárskej súťaži v EHP, z bodu 1 A usmernení k metóde stanovovania pokút vyplýva, že pri stanovovaní pokút je potrebné vziať do úvahy, či porušovatelia skutočne mali hospodársku schopnosť spôsobiť značnú škodu iným hospodárskym subjektom, najmä spotrebiteľom.

318    V tomto smere žalobkyne po prvé uvádzajú, že japonskí výrobcovia, ktorí chceli vstúpiť na trh s projektmi RIP v EHP, by museli čeliť „vysokým“ prekážkam vstupu, ktoré mali technickú, obchodnú, kultúrnu a hospodársku povahu. Po druhé je tento trh „nasýtený“, čo znamená, že v priebehu trvania porušenia zaznamenal iba nízku mieru rastu a primerane ho zásobovali európski výrobcovia.

319    Po prvé treba poznamenať, že existencia spoločnej dohody a najmä mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty znamená, že európski výrobcovia vnímali japonských výrobcov ako potenciálne dôveryhodných konkurentov bez ohľadu na určité objektívne prekážky vstupu na trh, ktorých existenciu Komisia nespochybňuje. Keby to tak nebolo, spoločná dohoda by nebola uzatvorená a dodržiavaná európskymi výrobcami, pre ktorých znamenala stratu podielu na projektoch RIP mimo EHP. Keďže európski výrobcovia dokázali z dôvodu svojho výsadného postavenia v Európe zvlášť dobre posúdiť situáciu v EHP, prijatie spoločnej dohody z ich strany predstavuje argument, ktorý vážne spochybňuje hodnovernosť argumentácie žalobkýň.

320    Po druhé treba poukázať na to, že externá správa predložená žalobkyňami bola vypracovaná ex post pre osobitné potreby obhajoby účastníkov konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Ako uvádza Komisia, správa je vypracovaná všeobecne a neuvádza sa v nej, že by účastníci konania diskutovali o uskutočniteľnosti alebo obchodnej vhodnosti vstupu na trh EHP. Rovnako pokiaľ ide predovšetkým o technické prekážky, externá správa do veľkej miery odkazuje na vyhlásenia spoločnosti JAEPS a ďalších subjektov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, čo znamená, že v tej istej miere nepredstavuje nezávislý zdroj.

321    Okrem toho pokiaľ ide o technické prekážky, skutočne sa zdá, že japonský výrobca, ktorý chce vstúpiť na trh EHP, musí predmetný výrobok prispôsobiť platným normám vyplývajúcim zo štandardov vymedzených Medzinárodnou elektronickou komisiou, uskutočniť určitý počet skúšok zhody a získať príslušné certifikáty. Žalobkyne však nespochybňujú, že japonskí výrobcovia z času na čas predávali výrobky RIP v EHP a častejšie na iných územiach, na ktorých rovnako platia štandardy vymedzené Medzinárodnou elektronickou komisiou.

322    Žalobkyne tiež odkazujú na dodatočné technické požiadavky a zvyklosti platné v niektorých krajinách západnej Európy. Prinajmenšom pokiaľ ide o iné krajiny než domovské, takéto požiadavky sa vzťahujú na všetkých potenciálnych dodávateľov bez ohľadu na to, či sú európski alebo japonskí.

323    To isté platí vo vzťahu k údajnému uprednostňovaniu vnútroštátnych výrobkov, lebo z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že práve v iných krajinách EHP než domovských chýbali dôveryhodní vnútroštátni dodávatelia. Takáto úvaha sa tým skôr vzťahuje na údajné uprednostňovanie dodávateľa už namontovaného zariadenia. Uspokojivý predchádzajúci vzťah s dodávateľom má totiž tendenciu znevýhodňovať všetkých ďalších dodávateľov bez ohľadu na to, či sú európski alebo japonskí.

324    Žalobkyne tiež uvádzajú, že smernica Rady 93/38/EHS zo 14. júna 1993 o koordinácii postupov verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore (Ú. v. ES L 199, s. 84; Mim. vyd. 06/002, s. 194) stanovuje povinnosť uprednostniť pri verejnom obstarávaní európskych dodávateľov. Ako však priznávajú samotné žalobkyne, toto pravidlo sa od 1. januára 1996 nevzťahuje na japonských výrobcov. Pravidlo prednosti navyše nie je absolútne, keďže podľa článku 36 ods. 3 uvedenej smernice sa použije len v prípade, že ponuky sú rovnocenné z hľadiska kritérií vyhodnotenia, čiže ak rozdiel medzi cenami nepresiahne 3 %.

325    Tvrdenia žalobkýň týkajúce sa na jednej strane potreby usadiť sa v Európe, aby sa zabezpečil predaj, služby a údržbová infraštruktúra, a na druhej strane vplyvu vzdialenosti medzi Japonskom a Európou na náklady na dopravu a poistenie a na dodacie lehoty nemožno prijať vzhľadom na predaj RIP japonskými výrobcami v EHP, ako aj v zvyšnej časti Európy a v Stredomorí, čiže v oblastiach, ktoré sú od Japonska zemepisne vzdialené.

326    Pokiaľ ide o colné prekážky, žalobkyne neuviedli podrobnosti o colných sadzbách, ktoré by sa použili na dovoz výrobkov RIP z Japonska do EHP. Preto treba toto tvrdenie zamietnuť.

327    Nakoniec treba poznamenať, že dlhodobá existencia spoločnej dohody a z nej vyplývajúca neprítomnosť japonských výrobcov na trhu EHP mohla umelo posilniť niektoré prekážky vstupu, na ktoré sa žalobkyne odvolávajú, najmä prekážky súvisiace s prijatím japonských dodávateľov európskymi zákazníkmi. Nemožno pripustiť, aby žalobkyne na základe dôsledkov fungovania porušenia, na ktorom sa podieľali, žiadali o zníženie pokuty, ktorá im bola uložená práve za toto porušenie. Účinky dlhodobej existencie spoločnej dohody uvedené vyššie okrem toho môžu vysvetliť, prečo žalobkyne nepredávali RIP v EHP v rokoch 1999 až 2002 a 2004 až 2006, čiže počas pomerne krátkych období v porovnaní s dĺžkou trvania porušenia.

328    Po tretie treba poznamenať, že ďalší účastníci vo svojich vyhláseniach neuvádzajú iné prekážky vstupu než žalobkyne. Preto sa aj na ne vzťahujú tvrdenia uvedené v bodoch 321 až 327 vyššie.

329    Po štvrté treba poukázať na to, že informácie o stave trhu EHP, ktoré obsahuje externá správa, nie sú dostatočne podrobné, lebo sa týkajú len určitých častí doby trvania porušenia. Časť týchto informácií navyše súvisí s mierou rastu trhu EHP, no nespresňujú veľkosť uvedeného trhu. Veľký trh v absolútnych hodnotách môže poskytovať príležitosti na vstup aj bez vysokej miery rastu.

330    Podobne prítomnosť ďalších konkurentov je faktor vlastný vykonávaniu hospodárskej činnosti v trhovom hospodárstve, a preto ako taká nepredstavuje osobitnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné zohľadniť. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň zdôrazňujúce údajný privilegovaný vzťah medzi európskymi zákazníkmi a európskymi výrobcami, treba odkázať na body 323 až 327 vyššie.

331    Okrem toho cieľom analýzy schopnosti japonských výrobcov preniknúť na trh EHP nie je zistiť, či bol vstup na uvedený trh pre japonských výrobcov najpríťažlivejšou z dostupných možností, ale či išlo o realistickú možnosť, ktorá v prípade neexistencie spoločnej dohody mohla vyvolať tlak na správanie výrobcov pôsobiacich na trhu EHP. V dôsledku toho samotná skutočnosť, že japonským výrobcom sa prípadne ponúkali príležitosti na iných trhoch, nie je relevantná.

332    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba skonštatovať, že žalobkyne z právneho hľadiska dostatočne nepreukázali svoje tvrdenie, podľa ktorého v dôsledku osobitostí trhu EHP správanie japonských výrobcov, ktorí boli zmluvnými stranami spoločnej dohody, nemohlo za daných okolností narušiť hospodársku súťaž na uvedenom trhu. Komisii preto nemožno vytýkať, že toto tvrdenie nezobrala do úvahy pri posudzovaní závažnosti porušenia, ktorého sa žalobkyne dopustili, ani pri posudzovaní poľahčujúcich okolností.

333    Prvú časť štvrtého žalobného dôvodu teda treba zamietnuť.

b)     O druhej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že došlo k chybnému uplatňovaniu oznámenia o spolupráci

 Tvrdenia účastníkov konania

334    Žalobkyne tvrdia, že pri konštatovaní ich účasti na spoločnej dohode a na jedinom a pokračujúcom porušení vo všeobecnosti Komisia vychádzala z dvoch informácií, ktoré jej poskytli: po prvé z vyhlásení týkajúcich sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty a po druhé z opisu ich odmietnutia návrhu spoločnosti Alstom predloženého v súvislosti so spoločnou dohodou pre európsky trh 10. júla 2002. Komisia v danom čase nemala k dispozícii tieto informácie, ktoré mali priamy vplyv na preukázanie existencie jediného a pokračujúceho porušenia.

335    Žalobkyne v dôsledku toho usudzujú, že Komisia sa dopustila pochybenia, keď dospela k záveru, že uvedené informácie nepredstavujú pridanú hodnotu, ktorá by bola dôvodom na zníženie pokuty v súlade s oznámením o spolupráci. Odvolávajúc sa na bod 23 oznámenia o spolupráci rovnako tvrdia, že im nemala byť uložená nijaká pokuta.

336    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

337    V bodoch 4, 20, 21 a 23 oznámenia o spolupráci sa uvádza:

„4.      Komisia sa domnievala, že je v záujme [S]poločenstva zabezpečiť priaznivé zaobchádzanie spoločnostiam, ktoré s ňou spolupracujú. Záujmy spotrebiteľov a občanov o zabezpečenie, aby sa odhalili a potrestali tajné kartely, prevažujú záujem o uloženie pokuty tým podnikom, ktoré umožnia Komisii odhaliť a potrestať takéto praktiky.

…

20.      Podniky, ktoré nespĺňajú podmienky [na oslobodenie od pokút], môžu byť oprávnené pre využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená.

21.      S cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [Na získanie nároku na zníženie pokuty musí podnik predložiť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré už Komisia má k dispozícii, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].

…

23.      … Okrem toho, ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

338    Pri posúdení podľa týchto kritérií tvrdenia žalobkýň nemožno prijať.

339    Ako je uvedené v bodoch 192 a 230 vyššie, vyhlásenia týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty a návrhu spoločnosti Alstom z júla 2002 predstavujú dôkazy, ktoré sú relevantné na preukázanie existencie spoločnej dohody. Počas správneho konania však žalobkyne tvrdili po prvé, že mechanizmus oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty nie je na preukázanie existencie uvedenej dohody relevantný, a po druhé, že návrh spoločnosti Alstom a ich reakcia na tento návrh umožňujú spochybniť existenciu tejto dohody. Za týchto okolností žalobkyne nemôžu tvrdiť, že v tomto smere spolupracovali s Komisiou v súlade s bodom 4 oznámenia o spolupráci. Komisia sa preto nedopustila pochybenia, keď v prípade žalobkýň odmietla uplatniť body 20 a 21 tohto oznámenia.

340    Pokiaľ ide o uplatnenie bodu 23 oznámenia o spolupráci, treba poukázať na to, že 9. septembra 2004, čiže v deň, keď žalobkyne predložili žiadosť o zohľadnenie oznámenia o spolupráci, ku ktorej pripojili opis návrhu spoločnosti Alstom z 10. júla 2002, už Komisia vedela o existencii a o povahe spoločnej dohody, ako aj o tom, že sa konkrétne týkala obdobia od júla 2002 do roku 2004. O týchto skutočnostiach informovala spoločnosť ABB vo svojich vyhláseniach z 11. marca 2004. Rovnako v čase zaslania oznámenia o výhradách, čiže skôr než žalobkyne predložili svoje vyhlásenia týkajúce sa mechanizmu oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty, Komisia vedela, že tento mechanizmus účastníci kartelu používali od roku 1988 do roku 2002, lebo táto informácia bola súčasťou vyhlásení ABB i svedeckej výpovede pána M. Nemožno teda skonštatovať, že predmetné vyhlásenia žalobkýň sa týkali skutočností, o ktorých predtým Komisia nevedela, a už vôbec nemožno skonštatovať, že tieto vyhlásenia mohli ovplyvniť závažnosť alebo dĺžku trvania porušenia. Komisia sa preto nedopustila pochybenia, keď v tomto ohľade odmietla uplatniť bod 23 oznámenia o spolupráci.

341    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť druhú časť štvrtého žalobného dôvodu.

c)     O tretej časti žalobného dôvodu založenej na nesprávnom posúdení skutočností týkajúcich sa dĺžky trvania porušenia

 Tvrdenia účastníkov konania

342    Žalobkyne po prvé znovu potvrdzujú svoje stanovisko, podľa ktorého Komisia nepreukázala trvanie cieľa porušenia od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004. Po druhé tvrdia, že konštatovanie ich účasti na porušení po júli 2002 je vyvrátené zmenami štruktúry a povahy dohôd v tom čase a najmä tým, že odmietli návrh spoločnosti Alstom na uzatvorenie dohody týkajúcej sa európskeho trhu z 10. júla 2002.

343    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

 Posúdenie Všeobecným súdom

344    Tvrdenia žalobkýň v súvislosti s touto časťou žalobného dôvodu sú rovnaké ako tie, ktoré už boli preskúmané v rámci druhého a tretieho žalobného dôvodu. Tvrdenia týkajúce sa trvania cieľa kartelu a jeho zmien boli preskúmané v bodoch 301 až 303 vyššie. Aj relevantnosť odmietnutia návrhu spoločnosti Alstom z 10. júla 2002 spoločnosťou Hitachi bola posúdená v bodoch 185 až 193 vyššie.

345    Z predmetných pasáží vyplýva, že dôkazy uvedené žalobkyňami neumožňujú dospieť k záveru, že Komisia sa dopustila pochybenia po prvé konštatovaním existencie pokračujúceho porušenia sledujúceho ten istý hospodársky cieľ od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004 a po druhé tým, že usúdila, že spoločná dohoda, a teda aj účasť žalobkýň na porušení, pokračovala aj po júli 2002.

346    V dôsledku toho treba zamietnuť tretiu časť štvrtého žalobného dôvodu, a teda aj štvrtý žalobný dôvod v celom rozsahu.

2.     O piatom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia stanovila žalobkyniam pokuty metódou, ktorá porušuje zásady rovnakého zaobchádzania a proporcionality

a)     Tvrdenia účastníkov konania

347    Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila zásady rovnakého zaobchádzania a proporcionality, keď v prípade Hitachi použila odstrašujúci koeficient 2,5, zatiaľ čo v prípade ABB použila najnižší koeficient 1,25. Podľa ich názoru zatiaľ čo Hitachi je menším subjektom v odvetví RIP a jeho správanie nemohlo zásadným spôsobom ohroziť hospodársku súťaž na spoločnom trhu, ABB je najväčším svetovým dodávateľom v tomto odvetví a má sídlo v Európe. Na rozdiel od ABB sa okrem toho Hitachi nedopustila opakovaného porušenia. Keďže táto okolnosť je dôležitá v súvislosti s predchádzaním budúcemu protisúťažnému správaniu, mala sa zohľadniť pri určovaní použiteľných odstrašujúcich koeficientov. Uplatnenie odstrašujúcich koeficientov navyše výrazne prekročilo zohľadnenie malého trhového podielu žalobkýň.

348    Komisia považuje tvrdenia žalobkýň za nedôvodné.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

349    Z odôvodnenia č. 491 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia považovala za nevyhnutné použiť odstrašujúci koeficient na podniky so zvlášť vysokým obratom. Na základe svetového obratu dotknutých podnikov použila Komisia odstrašujúci koeficient 1,25 v prípade ABB a 2,5 v prípade Hitachi.

350    Žalobkyne namietajú, že uvedený výpočet neodráža silu ABB na svetovom a európskom trhu s projektmi RIP ani skutočnosť, že spoločnosti ABB bola v minulosti uložená pokuta za porušenie článku 81 ES. Z odôvodnenia č. 491 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že uplatnenie odstrašujúceho koeficientu nemalo zohľadňovať tieto dva faktory, ale odrážať rozdiel vo veľkosti jednotlivých podnikov, ktoré sa zúčastnili na karteli. Zohľadnenie tejto skutočnosti je v súlade s bodom 1 A usmernení k metóde stanovovania pokút, ako aj s judikatúrou, podľa ktorej môže Komisia pri stanovovaní výšky pokuty zohľadniť okrem iného veľkosť a hospodársku silu dotknutého podniku (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, body 119 až 121).

351    Proporcionalitu odstrašujúcich koeficientov uplatnených v prípade ABB a Hitachi vo vzťahu k ich veľkosti možno ľahko overiť pomocou grafu zobrazujúceho všetky použité odstrašujúce koeficienty vo vzťahu k obratom jednotlivých podnikov. Na tomto grafe sa koeficienty všetkých dotknutých podnikov s výnimkou spoločnosti Siemens nachádzajú na jednej priamke. Znamená to, že odstrašujúci koeficient uplatnený na Hitachi je primeraný koeficientu uplatnenému v prípade ABB, a teda že Hitachi nebola v porovnaní s ABB predmetom nespravodlivého zaobchádzania.

352    Navyše pokiaľ ide o ďalšie faktory uvádzané žalobkyňami, treba poznamenať, že význam spoločnosti ABB na trhu s projektmi RIP je skutočne relevantným faktorom, lebo je priamym ukazovateľom schopnosti tohto podniku narušiť hospodársku súťaž. V tejto veci bol uvedený faktor zohľadnený pri stanovovaní východiskovej sumy pokuty, keďže ABB bola spolu so spoločnosťou Siemens na základe celkového svetového odbytu zaradená do prvej skupiny. Východisková suma pokuty spoločnosti ABB tak bola päťnásobne vyššia než východisková suma pokuty Hitachi a JAEPS.

353    Pokiaľ ide o opakované porušenie, treba poukázať na to, že odstrašenie je účelom pokuty a že potreba zabezpečiť ho je všeobecnou požiadavkou, ktorou sa má Komisia riadiť počas celého stanovovania pokuty a ktorá nevyhnutne nevyžaduje, aby sa toto stanovenie vyznačovalo osobitnou etapou určenou na celkové posúdenie všetkých okolností relevantných na dosiahnutie tohto účelu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 226). Komisia teda mala právo zohľadniť tento faktor nie pri stanovovaní odstrašujúcich koeficientov, ale pri posudzovaní priťažujúcich okolností. V odôvodnení č. 510 napadnutého rozhodnutia tak Komisia zvýšila pokutu spoločnosti ABB o 50 % na základe bodu 2 usmernení k metóde stanovovania pokút, zatiaľ čo pokuta ani jednej zo žalobkýň nebola z tohto dôvodu zvýšená.

354    Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť piaty žalobný dôvod, ako aj prvý subsidiárny návrh žalobkýň na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ich týka.

355    Keďže nebol uplatnený nijaký samostatný žalobný dôvod na podporu ďalšieho subsidiárneho návrhu žalobkýň na zrušenie alebo zníženie pokút, ktoré im boli uložené, žalobu je potrebné zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

356    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Žalobkyne sú povinné nahradiť trovy konania.

Pelikánová Jürimäe Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

A –  Žalobkyne

B –  Predmetné výrobky

C –  Správne konanie

D –  Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

A –  O hlavnom návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň

1.  O prvom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia porušila právo žalobkýň na obhajobu

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

–  O prvej časti žalobného dôvodu založenej na neposkytnutí dôkazov v neprospech

–  O druhej časti žalobného dôvodu založenej na neposkytnutí dôkazov v prospech

2.  O druhom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala existenciu spoločnej dohody alebo z nej vyplývajúceho porušenia

a)  O prvej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala existenciu spoločnej dohody

O dohode GQ a dohode EQ

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O vyhláseniach spoločnosti ABB

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O svedeckých výpovediach zamestnancov a bývalého zamestnanca spoločnosti ABB

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O dôkazoch predložených spoločnosťou Fuji

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O návrhu spoločnosti Alstom z 10. júla 2002

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O stanovisku ďalších subjektov, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O mechanizme oznamovania a zahrňovania projektov do kvóty

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

O rozdeľovaní projektov RIP v EHP

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

Celkové posúdenie

–  Tvrdenia účastníkov konania

–  Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala, že spoločná dohoda predstavovala obmedzujúcu dohodu alebo zosúladený postup

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

3.  O treťom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia nepreukázala existenciu jediného a pokračujúceho porušenia

a)  O prvej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala existenciu jediného porušenia zahŕňajúceho spoločnú dohodu, celosvetový kartel upravený dohodou GQ a zosúladenú činnosť európskych výrobcov v rámci EHP

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že Komisia nepreukázala trvalú povahu kartelu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

B –  O prvom subsidiárnom návrhu na zrušenie článku 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň

1.  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia sa dopustila chýb pri stanovovaní výšky pokút uložených žalobkyniam

a)  O prvej časti žalobného dôvodu založenej na pochybení pri hodnotení relatívneho významu porušenia, ktorého sa dopustili jednotlivé podniky

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti žalobného dôvodu založenej na tom, že došlo k chybnému uplatňovaniu oznámenia o spolupráci

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

c)  O tretej časti žalobného dôvodu založenej na nesprávnom posúdení skutočností týkajúcich sa dĺžky trvania porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O piatom žalobnom dôvode založenom na tom, že Komisia stanovila žalobkyniam pokuty metódou, ktorá porušuje zásady rovnakého zaobchádzania a proporcionality

a)  Tvrdenia účastníkov konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.