ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)
zo 4. februára 2014 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Sýrii – Zmrazenie finančných prostriedkov – Prispôsobenie návrhov – Lehota – Zjavne nesprávne posúdenie – Povinnosť odôvodnenia – Právo na účinnú súdnu ochranu – Právo na obhajobu“
V spojených veciach T‑174/12 a T‑80/13,
Syrian Lebanese Commercial Bank SAL, so sídlom v Bejrúte (Libanon), v zastúpení: P. Vanderveeren, L. Defalque a T. Bontinck, advokáti,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: G. Étienne a S. Cook, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorých predmetom je návrh na čiastočné zrušenie, po prvé vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 55/2012 z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva článok [32] ods. 1 nariadenia (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 19, s. 6), po druhé vykonávacieho rozhodnutia Rady 2012/37/SZBP z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/782/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 19, s. 33), po tretie rozhodnutia Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21), po štvrté vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 1117/2012 z 29. novembra 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 330, s. 9), po piate „listov – rozhodnutí“ Rady z 24. januára 2012 a z 30. novembra 2012, oznamujúcich žalobkyni reštriktívne opatrenia, ktoré sa jej týkali, po šieste rozhodnutia Rady 2013/109/SZBP z 28. februára 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2012/739/SZBP (Ú. v. EÚ L 58, s. 8), po siedme vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1), po ôsme rozhodnutia Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú situácie žalobkyne,
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia G. Berardis (spravodajca) a C. Wetter,
tajomník: C. Kristensen, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. septembra 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
Skutkové okolnosti
1 Žalobkyňa, Syrian Lebanese Commercial Bank SAL, je libanonskou bankou, v ktorej spoločnosť Commercial Bank of Syria (ďalej len „CBS“), ktorá patrí sýrskemu štátu, vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 84,2 % základného imania.
2 Dňa 9. mája 2011 prijala Rada Európskej únie na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 11). Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou. Jeho článok 4 ods. 1 stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou. Spôsoby tohto zmrazenia sú definované v ďalších odsekoch rovnakého článku. Podľa článku 5 ods. 1, rozhodnutia 2011/273, Rada vytvorí zoznam týchto osôb.
3 Rada tiež na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ a rozhodnutia 2011/273 prijala nariadenie (EÚ) č. 442/2011 z 9. mája 2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 1). Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe II, alebo sú v ich vlastníctve, držbe alebo pod ich kontrolou.
4 Rozhodnutím Rady 2011/684/SZBP z 13. októbra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2011/273/SZBP (Ú. v. EÚ L 269, s. 33), bola CBS zaradená do prílohy II rozhodnutia 2011/273/SZBP, s nasledovným odôvodnením:
„Štátna banka, ktorá poskytuje režimu finančnú podporu.“
5 Rozhodnutím Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273/SZBP (Ú. v. EÚ L 319, s. 56), boli reštriktívne opatrenia vo vzťahu k CBS ponechané, pričom táto spoločnosť bola uvedená v prílohe II rozhodnutia 2011/782.
6 Vykonávacím rozhodnutím Rady 2012/37/SZBP z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 19, s. 33), bol názov žalobkyne pridaný do prílohy I rozhodnutia 2011/782/SZBP, s nasledovným odôvodnením:
„Dcérska spoločnosť [CBS], ktorá sa už nachádza na zozname. Podieľa sa na financovaní režimu.“
7 Nariadením Rady (EÚ) č. 1011/2011 z 13. októbra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 269, s. 18), bola CBS pridaná do prílohy IIa nariadenia č. 442/2011, s rovnakým odôvodnením ako v prípade rozhodnutia 2011/684/SZBP.
8 Nariadením Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, s. 1), boli reštriktívne opatrenia vo vzťahu k CBS ponechané, pričom názov tejto spoločnosti bol uvedený v prílohe II nariadenia č. 36/2012.
9 Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 55/2012 z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva článok [32] ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 19, s. 6), bol názov žalobkyne pridaný do prílohy II nariadenia č. 36/2012, s rovnakým odôvodnením ako v prípade vykonávacieho rozhodnutia 2012/37/SZBP.
10 Dňa 24. januára 2012 poslala Rada žalobkyni list (ďalej len „list z 24. januára 2012“), v ktorom sa uvádza:
„Týmto Vám oznamujeme, že Rada… rozhodla, že vaša spoločnosť musí byť zaradená do zoznamu osôb a subjektov uvedených v prílohe I rozhodnutia [2011/782], ktoré sa vykonáva vykonávacím rozhodnutím [2012/37], a do prílohy II nariadenia [č. 36/2012], ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením [č. 55/2012]. Dôvody vášho zaradenia do tohto zoznamu sú uvedené [v] príslušných bodoch predmetných príloh.
V prílohe vám zasielame kópiu vykonávacieho rozhodnutia a vykonávacieho rozhodnutia, ktoré sa týkajú zaradenia vašej spoločnosti do vyššie uvedeného zoznamu…“
11 Žalobkyňa potvrdila prijatie tohto listu 8. februára 2012.
12 Dňa 24. januára 2012 tiež Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/782/SZBP, vykonanom vykonávacím rozhodnutím 2012/37/SZBP a v nariadení č. 36/2012, vykonanom vykonávacím nariadením č. 55/2012 (Ú. v. EÚ C 19, s. 5).
13 Podľa predmetného oznámenia môžu dotknuté osoby a subjekty spolu s podpornou dokumentáciou predložiť Rade žiadosť o opätovné posúdenie rozhodnutia zaradiť ich na zoznamy tvoriace prílohy aktov uvedených v bode 12 vyššie.
14 Listom z 15. februára 2012 zaslala žalobkyňa Rade žiadosť o opätovné posúdenie, v ktorej na jednej strane popierala, že by sa podieľala na financovaní sýrskeho režimu, a na druhej strane požadovala prístup k dôkazom, ktorými vo vzťahu k nej Rada disponovala, ako aj vypočutie. Vzhľadom na to, že Rada neodpovedala, žalobkyňa 4. apríla 2012 túto žiadosť zopakovala.
15 Listom z 3. júla 2012 Rada v prvom rade poskytla žalobkyni výňatok zo správy generálneho sekretariátu Rady zastúpeniam členských štátov, ku ktorej bol priložený dokument, na základe ktorého bola zaradená na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii (ďalej len „dokumenty poskytnuté 3. júla 2012“), a v druhom rade odmietla žalobkyňu formálne vypočuť, keďže možnosť predložiť písomné vyjadrenie bola podľa nej dostačujúca.
16 Listom zo 7. novembra 2012 požiadala žalobkyňa o nové opätovné preskúmanie svojej situácie.
17 Rozhodnutím Rady 2012/739/CFSP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21) boli reštriktívne opatrenia vzťahujúce sa na žalobkyňu a CBS ponechané, pričom tieto spoločnosti boli uvedené v prílohe I.B a prílohe II rozhodnutia 2012/739/CFSP.
18 Podľa článku 31 rozhodnutia 2012/739/CFSP sa toto rozhodnutie uplatní do 1. marca 2013.
19 Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1117/2012 z 29. novembra 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 330, s. 9), boli do prílohy II nariadenia č. 36/2012 zaradené mená ďalších osôb a meno jednej osoby z nej bolo odstránené.
20 Dňa 30. novembra 2012 zaslala Rada zástupcom žalobkyne list, v ktorom sa uvádza:
„Týmto vám oznamujeme, že Rada… rozhodla, že váš klient bude naďalej zaradený do zoznamu osôb a subjektov uvedených v prílohách I a II rozhodnutia [2012/739/CFSP], ako aj v prílohách II a IIa nariadenia [č. 36/2012], ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením [č. 1117/2012]. Dôvody zaradenia vášho klienta do tohto zoznamu sú uvedené [v] príslušných bodoch predmetných príloh.
V prílohe vám zasielame kópiu rozhodnutia Rady, ktoré sa týka zaradenia vášho klienta do vyššie uvedeného zoznamu.
…
Napokon vás upozorňujeme na možnosť napadnúť rozhodnutie Rady na [Všeobecnom súde]“
21 Žalobkyňa potvrdila prijatie tohto listu 3. decembra 2012.
22 Dňa 30. novembra 2012 tiež Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 a nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením č. 1117/2012 (Ú. v. EÚ C 370, s. 6), ktorého obsah sa v podstate zhoduje s obsahom oznámenia uvedeného v bodoch 12 a 13 vyššie.
23 Listom zo 14. decembra 2012 zaslaným Rade napadla žalobkyňa svoje ponechanie na zozname osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, tak ako vyplývalo z aktov uvedených v bodoch 17 a 19 vyššie, a požiadala o prístup k dôkazom, ktoré sa jej týkali a ktorými Rada disponovala, ako aj o vypočutie.
24 Listom z 28. januára 2013 Rada reagovala na žiadosť žalobkyne zo 7. novembra 2012 tak, že zamietla jej tvrdenia týkajúce sa jej údajnej nezávislosti voči spoločnosti CBS a potvrdila existenciu väzby medzi žalobkyňou a financovaním sýrskeho režimu.
25 Listom zo 6. marca 2013 Rada odpovedala na žiadosť žalobkyne zo 14. decembra 2012. Pri tejto príležitosti žalobkyni na jednej strane oznámila, že jej ponechanie na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, bolo založené na dokumentoch, ktorých kópie už žalobkyňa dostala, a na druhej strane, že neexistuje žiadna povinnosť predvolať ju na vypočutie.
Konanie a návrhy účastníkov konania
26 Dňa 17. apríla 2012 podala žalobkyňa do kancelárie Všeobecného súdu žalobu, ktorá bola zapísaná pod číslom T‑174/12 a ktorou sa domáhala najmä zrušenia vykonávacieho nariadenia č. 55/2012 a vykonávacieho nariadenia 2012/37/SZBP, v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.
27 Písomná časť konania bola ukončená 20. novembra 2012.
28 Dňa 13. februára 2013 podala žalobkyňa druhú žalobu, ktorá bola zapísaná pod číslom T‑80/13 a ktorou sa domáhala najmä zrušenia rozhodnutia 2012/739 a vykonávacieho nariadenia č. 1117/2012, v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.
29 Spolu so žalobou vo veci T‑80/13 bol podaný návrh na prejednanie veci v skrátenom konaní na základe článku 76a Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (ďalej len „návrh na prejednanie veci v skrátenom konaní“).
30 Dňa 18. februára 2013 Rada vyhovela žiadostiam žalobkyne a podala do kancelárie Všeobecného súdu, ako nový návrh na vykonanie dôkazu vo veci T‑174/12, list z 2. októbra 2012, ktorý jej zaslal guvernér Libanonskej banky vo veci opatrení prijatých touto bankou vo vzťahu k žalobkyni (ďalej len „list guvernéra“).
31 Rozhodnutím predsedu šiestej komory Všeobecného súdu z 22. februára 2013 bol list guvernéra zaradený do spisu veci T‑174/12 a stanovila sa lehota, aby sa k nemu žalobkyňa mohla vyjadriť.
32 Žalobkyňa svoje vyjadrenie k listu guvernéra do kancelárie Všeobecného súdu v stanovenej lehote nepredložila.
33 Dňa 7. marca 2013 predložila Rada svoje vyjadrenie k návrhu na prejednanie veci v skrátenom konaní, v ktorom navrhla jeho zamietnutie.
34 Rozhodnutím z 13. marca 2013 Všeobecný súd (šiesta komora) zamietol návrh na prejednanie veci v skrátenom konaní.
35 Písomná časť konania vo veci T‑80/13 bola ukončená 18. júna 2013, po podaní vyjadrenia k žalobe, keďže Všeobecný súd na základe článku 47 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodol, že druhá výmena vyjadrení nie je nevyhnutná.
36 V uvedenom vyjadrení k žalobe Rada vyjadrila pochybnosti o prípustnosti žaloby v časti, v ktorej sa týka vykonávacieho nariadenia č. 1117/2012.
37 Podaním predloženým kancelárii Všeobecného súdu 14. mája 2013 žalobkyňa požiadala o možnosť upraviť svoje návrhy vo veci T‑80/13 tak, aby sa návrh na zrušenie týkal aj rozhodnutia Rady 2013/109/SZBP z 28. februára 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2012/739/SZBP (Ú. v. EÚ L 58, s. 8), v rozsahu, v akom predlžuje uplatniteľnosť rozhodnutia 2012/739/SZBP do 1. júna 2013 (ďalej len „prvá žiadosť o prispôsobenie návrhov“).
38 Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 18. júna 2013 Rada oznámila, že k prvej žiadosti o prispôsobenie návrhov nemá pripomienky.
39 Podaním predloženým kancelárii Všeobecného súdu 5. júla 2013 žalobkyňa znova požiadala o možnosť upraviť svoje návrhy vo veci T‑80/13 tak, aby sa návrh na zrušenie týkal aj vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1), a rozhodnutia Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14), a to v rozsahu, v akom tieto akty, ktoré v prílohách obsahujú zoznamy s jej názvom, ovplyvňujú jej situáciu (ďalej len „druhá žiadosť o prispôsobenie návrhov“).
40 Všeobecný súd na základe správy sudcu spravodajcu rozhodol o otvorení ústnej časti konania vo veciach T‑174/12 a T‑80/13.
41 Uznesením predsedu šiestej komory Všeobecného súdu z 15. júla 2013 boli na návrh Rady a po vypočutí žalobkyne veci T‑174/12 a T‑80/13 spojené na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.
42 Podaním predloženým kancelárii Všeobecného súdu 30. júla 2013 Rada poukázala na to, že druhá žiadosť o prispôsobenie návrhov v časti týkajúcej sa vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 musí byť považovaná za oneskorenú, a v dôsledku toho neprípustnú.
43 Podaním predloženým kancelárii Všeobecného súdu 22. augusta 2013 predložila žalobkyňa svoje vyjadrenie k námietke neprípustnosti vznesenej Radou vo vzťahu k druhej žiadosti o prispôsobenie návrhov. Toto vyjadrenie bolo rozhodnutím predsedu šiestej komory Všeobecného súdu z 5. septembra 2013 založené do spisu.
44 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 12. septembra 2013.
45 Vo veci T‑174/12 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 1 vykonávacieho nariadenia č. 55/2012 a bod 27 prílohy tohto nariadenia, v rozsahu, v akom bol jej názov zaradený do prílohy II nariadenia č. 36/2012,
– zrušil článok 1 vykonávacieho rozhodnutia 2012/37/SZBP a bod 27 prílohy k tomuto rozhodnutiu v rozsahu, v akom bol jej názov pridaný do prílohy II rozhodnutia 2011/273,
– zrušil v potrebnom rozsahu „list – rozhodnutie Rady z 24. januára 2012“,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
46 Vo veci T‑80/13 žalobkyňa vzhľadom na prvú a druhú žiadosť o prispôsobenie návrhov navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 25 rozhodnutia 2012/739/SZBP a jeho prílohu I.B v rozsahu, v akom sa jej názov nachádza v tejto prílohe pod číslom 34,
– zrušil článok 1 vykonávacieho nariadenia č. 1117/2012 v rozsahu, v akom tento na základe uplatnenia článku 1 vykonávacieho nariadenia č. 55/2012 a bodu 27 prílohy tohto nariadenia ponecháva jej názov v prílohe II nariadenia č. 36/2012,
– zrušil v potrebnom rozsahu „list – rozhodnutie Rady z 30. novembra 2012“,
– zrušil rozhodnutie 2013/109/SZBP v rozsahu, v akom stanovuje, aby sa rozhodnutie 2012/739/SZBP uplatnilo do 1. júna 2013,
– zrušil vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255/SZBP v rozsahu, v akom tieto akty ovplyvňujú jej situáciu,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
47 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd v obidvoch veciach:
– zamietol žaloby,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
48 Na pojednávaní v odpovedi na otázky Všeobecného súdu po prvé žalobkyňa uznala, že sa dopustila chyby v písaní vo svojom druhom návrhu vo veci T‑174/12, keď nesprávne uviedla rozhodnutie 2011/273/SZBP namiesto rozhodnutia 2011/782/SZBP, po druhé vzala tento návrh späť vzhľadom na to, že rozhodnutie uvedené ako posledné bolo zrušené, po tretie Rada uviedla, že už nespochybňuje (pozri bod 36 vyššie) prípustnosť druhého návrhu žalobkyne vo veci T‑80/13, najmä vzhľadom na skutočnosť, že vykonávacie nariadenie č. 1117/2012 bolo žalobkyni oznámené.
49 Tieto vyhlásenia strán boli zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
Právny stav
O prípustnosti
O prvej žiadosti o prispôsobenie návrhov
50 Prvou žiadosťou o prispôsobenie návrhov si žalobkyňa praje rozšíriť žalobu o neplatnosť tak, aby sa týkala aj rozhodnutia 2013/109/SZBP, ktorým bola uplatniteľnosť rozhodnutia 2012/739/CFSP predĺžená od 1. marca 2013 do 1. júna 2013.
51 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak je pôvodne napadnutý akt v priebehu konania nahradený iným aktom, ktorý má ten istý predmet, tento akt treba považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi prispôsobiť svoje návrhy a žalobné dôvody. Nemožno totiž pripustiť, aby inštitúcia alebo orgán Európskej únie mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe namierenej proti jednému zo svojich aktov upraviť tento akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (rozsudok Súdneho dvora z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, Zb. s. 749, bod 8, a rozsudok Všeobecného súdu z 28. mája 2013, Al Matri/Rada, T‑200/11, bod 80).
52 Navyše na to, aby bola žiadosť o prispôsobenie návrhov prípustná, musí byť podaná v dvojmesačnej lehote na podanie žaloby upravenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, predĺženej o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, upravenú v článku 102 ods. 2 rokovacieho poriadku. Lehoty na podanie žaloby majú totiž kogentnú povahu a sudca Únie ich musí uplatniť tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom (rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 101). Súdu teda prináleží, aby prípadne z úradnej moci overil, či táto lehota bola dodržaná (uznesenie Všeobecného súdu z 11. januára 2012, Ben Ali/Rada, T‑301/11, bod 16).
53 V prejednávanej veci rozhodnutie 2013/109 predovšetkým nahradilo znenie článku 31 rozhodnutia 2012/739 tak, že ustanovuje, že sa toto rozhodnutie uplatní do 1. júna 2013, a nie iba do 1. marca 2013, ako bolo stanovené pôvodne. Napriek tomu, že rozhodnutie 2013/109 nenahradilo rozhodnutie 2012/739, treba konštatovať, že ide o „úpravu“ tohto rozhodnutia, v zmysle judikatúry uvedenej v bode 51 vyššie tak, že sa mení pôsobnosť ratione temporis. Takáto úprava aktu, ktorý je predmetom sporu, je dôvodom na prispôsobenie návrhov predložených žalobkyňou (pozri v tomto zmysle rozsudok Al Matri/Rada, už citovaný v bode 51 vyššie, bod 81).
54 Vzhľadom na tieto okolnosti treba uznať za prípustné návrhy namierené proti rozhodnutiu 2013/109, ktoré boli podané do kancelárie Všeobecného súdu 14. mája 2013, to znamená v lehote na podanie žaloby na zrušenie. Toto rozhodnutie, ktoré bolo prijaté 28. februára 2013 a uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 1. marca 2013, totiž nebolo žalobkyni ku dňu podania žiadosti o prispôsobenie návrhov oznámené, či už individuálne alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia.
O druhej žiadosti o prispôsobenie návrhov
55 Druhou žiadosťou o prispôsobenie návrhov si žalobkyňa praje rozšíriť žalobu o neplatnosť tak, aby sa týkala aj vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255/SZBP.
56 Rada nevznáša námietky k časti druhej žiadosti o prispôsobenie návrhov, ktorá sa týka rozhodnutia 2013/255/SZBP, avšak namieta neprípustnosť časti tejto žiadosti, ktorá sa týka vykonávacieho nariadenia 363/2013, z dôvodu, že je oneskorená. V tejto súvislosti Rada pripomína, že 23. apríla 2013 v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila nielen uvedené vykonávacie nariadenie, ale aj oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 vykonávanom vykonávacím rozhodnutím Rady 2013/185/SZBP a nariadením č. 36/2012 vykonávanom vykonávacím nariadením č. 363/2013 (Ú. v. EÚ C 115, s. 5, ďalej len „oznámenie z 23. apríla“). S odvolaním sa na rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada (C‑478/11 P až C‑482/11 P) Rada tvrdí, že lehota na to, aby žalobkyňa upravila svoje návrhy tak, aby zahŕňali toto vykonávacie nariadenie, začala plynúť odo dňa uverejnenia oznámenia z 23. apríla a uplynula 3. júla 2013. Podľa Rady sa v prejednávanej veci neuplatní článok 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, podľa ktorého ak lehota určená na podanie žaloby proti aktu vydanému inštitúciou začína plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu, lehota sa počíta od konca 14. dňa po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.
57 Žalobkyňa spochybňuje námietku neprípustnosti vznesenú Radou.
58 V prvom rade treba v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 51 vyššie uznať za prípustnú druhú žiadosť o prispôsobenie návrhov, pokiaľ ide o rozhodnutie 2013/255/SZBP. Toto rozhodnutie, na základe ktorého sa na žalobkyňu naďalej vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, bolo totiž prijaté 31. mája 2013 a uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 1. júna 2013. Preto bola druhá žiadosť o prispôsobenie návrhov, ktorá bola podaná do kancelárie Všeobecného súdu 5. júla 2013, podaná v lehote na podanie žaloby týkajúcej sa predmetného rozhodnutia.
59 V druhom rade, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Radou proti návrhu na zrušenie vykonávacieho nariadenia č. 363/2013, ktorý je obsiahnutý v druhej žiadosti o prispôsobenie návrhov, treba poznamenať, že z bodov 61 a 62 rozsudku Gbagbo a i./Rada, už citovaného v bode 56 vyššie, vyplýva, že v súlade s ustanoveniami uplatniteľnými vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, ak nie je možné dotknutej osobe individuálne oznámiť akt, na základe ktorého sú voči nej prijaté alebo ponechané reštriktívne opatrenia, lehota na podanie žaloby proti tomuto aktu začína plynúť odo dňa uverejnenia oznámenia.
60 Pokiaľ ide o uplatnenie týchto zásad v prejednávanej veci, po prvé treba pripomenúť, že nariadenie č. 36/2012 v článku 32 ods. 2 obsahuje ustanovenie, ktoré v podstate zodpovedá ustanoveniu vyloženému Súdnym dvorom v rozsudku Gbagbo a i./Rada, už citovanom v bode 56 vyššie, z ktorého vyplýva, že Rada musí dotknutým osobám oznámiť svoje rozhodnutie uplatniť na ne reštriktívne opatrenia buď priamo, ak je ich adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia.
61 Po druhé v súlade s tvrdením žalobkyne treba poznamenať, že Rada nevysvetlila, v čom mala spočívať nemožnosť individuálne oznámiť žalobkyni rozhodnutie prijať vykonávacie nariadenie č. 363/2013, hoci musela poznať jej adresu, keďže jej predtým oznámila iné akty, a bola informovaná o adrese zástupcov žalobkyne v prejednávaných veciach, o ktorých ešte nebolo rozhodnuté.
62 Po tretie v každom prípade treba uviesť, že v bode 64 rozsudku Gbagbo a i./Rada, už citovanom v bode 56 vyššie, sa Súdny dvor mohol obmedziť na konštatovanie, že ku dňu podania žaloby na prvom stupni už uplynula lehota na podanie návrhu na zrušenie aktov napadnutých touto žalobou, bez toho, aby bolo treba rozhodnúť o uplatniteľnosti článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku, ktorý stanovuje dodatočných štrnásť dní na výpočet lehoty na podanie žaloby. Uvedená žaloba bola totiž v každom prípade podaná oneskorene.
63 Na druhej strane, v predmetných veciach otázka, či sa má článok 102 ods. 1 rokovacieho poriadku vykladať v tom zmysle, že sa uplatní vtedy, ak prijatie aktu obsahujúceho reštriktívne opatrenia bolo dotknutej osobe oznámené prostredníctvom uverejnenia oznámenia, je rozhodujúca na určenie toho, či bola druhá žiadosť o prispôsobenie návrhov podaná pred uplynutím lehoty na podanie žaloby proti vykonávaciemu nariadeniu č. 363/2013, počítanej odo dňa uverejnenia oznámenia z 23. apríla. Táto žiadosť, podaná 5. júla 2013, by totiž nebola podaná oneskorene, ak by na základe článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku uplynula lehota na podanie žaloby 17. júla 2013, a nie 3. júla 2013, ako tvrdí Rada.
64 V tejto súvislosti treba uviesť, že v prípade, ak Rada nemôže pristúpiť k individuálnemu oznámeniu a nahradí ho uverejnením oznámenia, toto oznámenie je stále len aktom, o ktorom sa dotknuté osoby môžu dozvedieť iba po prečítaní Úradného vestníka Európskej únie. Cieľom štrnásťdňovej lehoty stanovenej v článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku je to, aby mali dotknuté osoby zabezpečenú dostatočnú dobu na podanie žaloby proti uverejneným aktom, a teda aby bolo dodržané právo na účinnú právnu ochranu, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
65 Vzhľadom na to, že rokovací poriadok v článku 102 ods. 1 stanovuje dodatočnú štrnásťdňovú lehotu na podanie žaloby proti aktom uverejneným v úradnom vestníku, treba dospieť k záveru, že toto ustanovenie sa musí analogicky uplatniť vtedy, ak skutočnosťou spôsobujúcou začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby je oznámenie týkajúce sa týchto aktov, ktoré je rovnako uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Dôvody, ktoré opodstatnili poskytnutie dodatočnej štrnásťdňovej lehoty vo vzťahu k uverejneným aktom, totiž rovnako platia, aj pokiaľ ide o uverejnené oznámenia, na rozdiel od individuálnych oznámení.
66 Navyše, ak by sa usúdilo, že uvedený článok rokovacieho poriadku sa za okolností prejednávanej veci neuplatní, oprávnené osoby by sa ocitli v menej priaznivej situácii, ako je situácia, ktorá by vznikla pri neexistencii povinnosti individuálneho oznámenia. V druhom uvedenom prípade by totiž samotné uverejnenie aktov obsahujúcich reštriktívne opatrenia stačilo na začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, ktorá by zahŕňala dodatočných štrnásť dní stanovených v článku 102 ods. 1 rokovacieho poriadku.
67 V tejto súvislosti tiež treba poznamenať, že Súdny dvor v bode 58 rozsudku Gbagbo a i./Rada, už citovanom v bode 56 vyššie, zdôraznil skutočnosť, že povinnosť individuálneho oznámenia slúži na zvýšenie ochrany osôb podliehajúcich súdnej právomoci. Preto sa na uvedený rozsudok nemožno odvolávať s cieľom podriadiť tieto osoby zaobchádzaniu, ktoré je pre ne menej výhodné, ako zaobchádzanie vyplývajúce len zo samotného uverejnenia aktov obsahujúcich reštriktívne opatrenia vo vzťahu k týmto osobám.
68 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Radou, a teda dospieť k záveru, že druhá žiadosť o prispôsobenie návrhov je prípustná v plnom rozsahu, vrátane časti týkajúcej sa vykonávacieho nariadenia č. 363/2013.
O veci samej
69 Na podporu svojej žaloby vo veci T‑174/12 žalobkyňa v podstate uvádza štyri žalobné dôvody založené na:
– zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o jej účasť na financovaní sýrskeho režimu,
– porušení jej práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu,
– neuvedení dostatočného a presného odôvodnenia,
– nedostatkoch, ktoré sprevádzali prijatie najmä nariadenia č. 36/2012 a vykonávacieho nariadenia č. 55/2012.
70 Na podporu svojej žaloby vo veci T‑80/13 žalobkyňa v podstate uplatňuje tri prvé žalobné dôvody uvedené v bode 69 vyššie, ako aj žalobný dôvod založený na nedostatočnom preskúmaní okolností prípadu.
71 Vzhľadom na zjavné symetrie medzi obidvomi žalobami treba spojiť žalobné dôvody každej zo spojených vecí, ktoré sa týkajú rovnakých otázok, a posúdiť ich spoločne.
O žalobných dôvodoch založených na neuvedení presného a dostatočného odôvodnenia
72 Žalobkyňa tvrdí, že Rada pri rozhodnutiach o jej zaradení a ponechaní na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, porušila svoju povinnosť odôvodnenia. Aj keď žalobkyňa nespochybňuje, že Rada dostatočne vysvetlila dôvody, z akých bolo potrebné prijať reštriktívne opatrenia vo vzťahu k Sýrii, zdôrazňuje, že osobitné odôvodnenie, ktoré sa týka jej, je formulované nejednoznačne a obmedzuje sa na konštatovanie skutočnosti, že je dcérskou spoločnosťou CBS, a to bez upresnenia, ako by sa na základe tejto skutočnosti dalo usudzovať, že sa podieľa na financovaní sýrskeho režimu. Išlo by tu o neprijateľnú domnienku, vzhľadom na kvázi trestnú povahu predmetných opatrení a rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2012, Tay Za/Rada (C‑376/10 P). Navyše, uplatnenie tejto domnienky by nezohľadnilo údajnú neexistenciu akéhokoľvek vzťahu závislosti žalobkyne na spoločnosti CBS.
73 Ďalej podľa žalobkyne nebolo neuvedenie odôvodnenia jej zaradenia na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, napravené dokumentmi poskytnutými 3. júla 2012 (pozri bod 15 vyššie) ako odpoveď na jej žiadosť o opätovné posúdenie, keďže medzičasom predložila Rade viaceré dôkazy preukazujúce jej nezávislosť vo vzťahu k spoločnosti CBS.
74 Rada nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
75 V prvom rade treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej je možné sa odchýliť iba vzhľadom na naliehavé dôvody. Odôvodnenie teda v zásade musí byť oznámené zainteresovanej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobil ujmu, a jeho absencia nemôže byť napravená tým, že zainteresovaná osoba sa dozvie dôvody aktu v priebehu konania na súde Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 49, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb. s. II‑3967, ďalej len „rozsudok Súdu prvého stupňa Bank Melli“, bod 80).
76 Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov, alebo udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, je Rada povinná oznámiť dotknutej osobe alebo subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami osobitné a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že by sa opatrenia mali prijať. Musí tak uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa Bank Melli, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 81).
77 Odôvodnenie musí byť okrem toho prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočný charakter odôvodnenia musí byť posúdený nielen vzhľadom na text aktu, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Osobitne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia prijatého vo vzťahu k nej (rozsudok Rada/Bamba, už citovaný v bode v bode 75 vyššie, body 53 a 54, a rozsudok Súdu prvého stupňa Bank Melli, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 82).
78 V prejednávanej veci bolo odôvodnenie poskytnuté Radou od zaradenia žalobkyne na zoznam reštriktívnych opatrení voči Sýrii vždy v podstate nasledovné:
„Dcérska spoločnosť [CBS], ktorá sa už nachádza na zozname. Podieľa sa na financovaní režimu.“
79 Dokumenty poskytnuté 3. júla 2012 v zásade preberajú odôvodnenie uvedené v bode 78 vyššie a dodávajú upresnenie, podľa ktorého žalobkyňa „umožňuje [CBS] uskutočňovať stratégie obchádzania európskych sankcií“.
80 Pokiaľ ide o upresnenie obsiahnuté v tomto dodatku, treba v prvom rade uviesť, že ide o informáciu, ktorá bola žalobkyni oznámená až po podaní žaloby vo veci T‑174/12, a v druhom rade, že v ňom chýbajú akékoľvek údaje o konkrétnych spôsoboch, akými by žalobkyňa mala umožňovať spoločnosti CBS „obchádzať európske sankcie“.
81 Za týchto okolností treba usúdiť, že jediným platným argumentom poskytnutým Radou na odôvodnenie zaradenia a ponechania žalobkyne na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, je odôvodnenie uvedené v bode 78 vyššie.
82 V tejto súvislosti treba poznamenať, že znenie prvej vety odôvodnenia aktov, na základe ktorých bola žalobkyňa zaradená a ponechaná na zozname osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, postačovalo na to, aby umožnilo žalobkyni pochopiť, že sa na ňu vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia z dôvodu jej postavenia dcérskej spoločnosti CBS.
83 Dôkazom uvedeného je, že žalobkyňa vo svojej žalobe podanej vo veci T‑174/12 napadla relevanciu kritéria kapitálového prepojenia uplatneného Radou a predložila dôkazy, ktoré mali preukázať jej údajnú nezávislosť vo vzťahu k spoločnosti CBS.
84 Hoci je pravda, že tak ako tvrdí žalobkyňa, druhá veta predmetného odôvodnenia neupresňuje, či sa na financovaní sýrskeho režimu podieľa CBS alebo žalobkyňa, treba uviesť, že tieto dva prípady sa vzájomne nevylučujú. V skutočnosti táto veta znamená, že aj žalobkyňa sa ako dcérska spoločnosť banky, ktorá financuje sýrsky režim, prinajmenšom nepriamo podieľa na tomto financovaní.
85 V každom prípade, za predpokladu, že druhá veta odôvodnenia poskytnutého Radou nespĺňa z dôvodu chýbajúceho spresnenia podmienky vyžadované článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ, tak ako ho vykladá judikatúra, táto okolnosť nemá dôsledky na rozhodnutie o tomto žalobnom dôvode. Prvá veta tohto odôvodnenia totiž sama osebe stačí na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že Rada si splnila povinnosť vysvetliť dôvod zaradenia a ponechania na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, ktorým je skutočnosť, že je dcérskou spoločnosťou CBS.
86 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú je potrebné odlišovať od otázky dôvodnosti dôvodov, ktorá súvisí so zákonnosťou sporného aktu z vecného hľadiska. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých tento akt spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody postihnuté chybami, je nimi postihnutá zákonnosť tohto aktu z vecného hľadiska, ale nie jeho odôvodnenie, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 181 a Rada/Bamba, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 60).
87 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné zamietnuť žalobné dôvody založené na porušení povinnosti odôvodnenia, pričom dôvodnosť odôvodnenia poskytnutého Radou vo vzťahu k žalobkyni musí byť posúdená v rámci žalobných dôvodov založených na údajnom zjavne nesprávnom posúdení, ktorého sa dopustila táto inštitúcia, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na financovaní sýrskeho režimu.
O žalobných dôvodoch založených na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na financovaní sýrskeho režimu
88 Žalobkyňa tvrdí, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospela k záveru, že sa podieľa na financovaní sýrskeho režimu bez toho, aby svoje tvrdenia v tejto záležitosti podložila dôkazmi. V tejto súvislosti upresňuje, že Rada nemôže založiť rozhodnutie iba na tvrdeniach alebo kapitálovom prepojení medzi žalobkyňou a spoločnosťou CBS, ale že je povinná poskytnúť dôkazy.
89 Podľa žalobkyne je nesprávne posúdenie zo strany Rady o to zjavnejšie, že na základe preskúmania dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila, je preukázané, že sýrsky režim nemôže financovať.
90 Po prvé stanovy žalobkyne (ďalej len „stanovy SLBC“), ktoré zverujú jej riadenie výlučne správnej rade, preukazujú úplnú nezávislosť žalobkyne vo vzťahu k spoločnosti CBS, ktorá nevydáva žiadne pokyny alebo usmernenia týkajúce sa jej dcérskej spoločnosti.
91 V tejto súvislosti žalobkyňa zdôrazňuje, že jej správna rada prijala 24. februára 2012 rozhodnutie neudržovať žiaden vzťah s právnickými osobami zaradenými na zoznamoch fyzických a právnických osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, prijatých Úniou a Spojenými štátmi americkými, ako ani s osobami s nimi spojenými.
92 Po druhé žalobkyňa tvrdí, že od roku 2005 spoločnosti CBS nepožičiava finančné prostriedky a že v každom prípade sa všetky transakcie, ktoré uskutočňuje, spravujú libanonskými bankovými právnymi predpismi a dohliada na ne Libanonská banka, ktorá u žalobkyne dokonca vymenovala stáleho kontrolóra.
93 Žalobkyňa navyše poznamenáva, že nezávislí audítori potvrdili, že nevykonáva podozrivé bankové operácie.
94 Rada namieta voči tvrdeniam žalobkyne.
95 Treba pripomenúť, že podľa článku 19 ods. 1 rozhodnutia 2011/782/SZBP, článku 25 ods. 1 rozhodnutia 2012/739/CFSP a článku 28 ods. 1 rozhodnutia 2013/255/SZBP:
„Zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilnú represiu voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, osobám a subjektom, ktoré majú z režimu prospech alebo ho podporujú, a osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spojené, uvedeným v prílohách I a II, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou.“
96 Článok 15 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 odkazuje na ustanovenie uvedené v bode 95 vyššie s cieľom definovať zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia obsiahnuté v tomto nariadení.
97 V prejednávanej veci treba konštatovať, že na žalobkyňu sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii z dôvodu, že je dcérskou spoločnosťou CBS a je predpoklad, že ako taká sa môže podieľať na financovaní sýrskeho režimu.
98 Je teda zrejmé, že Rada usudzuje, že žalobkyňa patrí medzi osoby, ktoré „sú spojené“ s osobami podporujúcimi sýrsky režim, konkrétne so spoločnosťou CBS, v zmysle ustanovenia uvedeného v bode 95 vyššie.
99 K tomuto stanovisku Rady sa treba prikloniť.
100 Skutočnosti, ktoré neboli spochybnené, a to na jednej strane že spoločnosť CBS vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 84,2 % základného imania žalobkyne, a na druhej strane, že spoločnosť CBS, patriaca sýrskemu štátu, podporuje režim tohto štátu, zjavne predstavujú spojenie s osobami podporujúcimi tento režim, v zmysle uvedeného ustanovenia.
101 V tejto súvislosti treba uviesť, že pokiaľ sú zmrazené finančné prostriedky subjektu, ktorý je označený za podieľajúci sa na financovaní sýrskeho režimu, ako je spoločnosť CBS, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento subjekt bude vyvíjať nátlak na subjekty, ktoré ovláda alebo vlastní, aby obišiel účinky opatrení, ktoré sa na neho vzťahujú. V dôsledku toho je zmrazenie finančných prostriedkov týchto subjektov, na ktoré je Rada povinná v súlade s ustanovením uvedeným v bode 95 vyššie a s odkazom na toto ustanovenie uvedenom v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 36/2012, nevyhnutné a primerané na zabezpečenie účinnosti prijatých opatrení a je zárukou toho, že tieto opatrenia sa nebudú obchádzať (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2012, Melli Bank/Rada, C‑380/09 P, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora Melli Bank“, body 39 a 58).
102 Z judikatúry vyplýva, že ak je právnická osoba v 100 % vlastníctve inej osoby, o ktorej niet pochybností, že sa na ňu musia vzťahovať reštriktívne opatrenia, musia sa vzťahovať aj na túto právnickú osobu, z dôvodu tohto samotného kapitálového prepojenia, za predpokladu, že akty, ktorými boli predmetné reštriktívne opatrenia prijaté, stanovujú, že sa tieto reštriktívne opatrenia uplatnia na právnické osoby vlastnené alebo ovládané právnickými osobami, na ktoré sa už vzťahujú (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora Melli Bank, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 79, a rozsudok Všeobecného súdu z 20. februára 2013, Melli Bank/Rada, T‑492/10, ďalej len „rozsudok Všeobecného súdu Melli Bank“, bod 56).
103 Tento záver nie je spochybnený rozsudkom Tay Za/Rada, už citovaným v bode 72 vyššie, na ktorý poukazuje žalobkyňa. Totižto hoci aj Súdny dvor v bode 66 uvedeného rozsudku usúdil, že reštriktívne opatrenia nie je možné uplatniť na fyzické osoby na základe jedinej skutočnosti, ktorou je ich príbuzenský vzťah s osobami spojenými s vedúcimi predstaviteľmi tretích krajín, voči ktorým boli tieto reštriktívne opatrenia prijaté, nič v tomto rozsudku nemožno vykladať v tom zmysle, že popiera kritérium kapitálového prepojenia, stanovené v rozsudku Súdneho dvora Melli Bank, už citovanom v bode 101 vyššie.
104 V prejednávanej veci je nepochybne pravda, že CBS vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 84,2 % základného imania žalobkyne, a nie 100 %, ako to bolo vo veciach uvedených v bode 102 vyššie.
105 Je tiež pravda, že tak ako poznamenala žalobkyňa na pojednávaní, v rozsudku Všeobecného súdu zo 6. septembra 2013, Persia International Bank/Rada (T‑493/10, bod 119), sa usúdilo, že skutočnosť, že Bank Mellat, na ktorú za už vzťahovali reštriktívne opatrenia, vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 60 % základného imania spoločnosti Persia International Bank plc, sama osebe neodôvodňuje prijatie ani zachovanie reštriktívnych opatrení aj voči spoločnosti Persia International Bank.
106 Treba však pripomenúť, že v rozsudku Persia International Bank/Rada, už citovanom v bode 105 vyššie, Všeobecný súd konštatoval, že hoci mala Bank Mellat väčšinu na valnom zhromaždení spoločnosti Persia International Bank, dohoda medzi akcionármi tejto poslednej uvedenej spoločnosti neumožňovala spoločnosti Bank Mellat menovať väčšinu vedúcich predstaviteľov spoločnosti Persia International Bank, vykonávajúcich výkonné právomoci. V dôsledku uvedeného mohol Všeobecný súd dospieť k záveru, že riziko uvedené v bode 101 vyššie neexistuje (pozri v tomto zmysle rozsudok Persia International Bank/Rada, už citovaný v bode 105 vyššie, body 106 až 113).
107 V prejednávanej veci treba konštatovať, že na rozdiel od toho, ako tomu bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Persia International Bank/Rada, už citovaný v bode 105 vyššie, žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné usúdiť, že výrazná väčšina, ktorú mala CBS na jej valnom zhromaždení, nestačila na to, aby mohla vymenovať väčšinu členov správnej rady.
108 V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že vlastníctvo obchodného podielu zodpovedajúceho 84,2 % základného imania umožňuje CBS ovládať valné zhromaždenie žalobkyne.
109 Treba totiž konštatovať, že podľa článku 54 stanov SLBC má na valnom zhromaždení každý akcionár počet hlasov rovnajúci sa počtu akcií, ktoré vlastní. S obchodným podielom zodpovedajúcim 84,2 % základného imania tak má CBS dostatočný počet akcií na dosiahnutie kvóra a väčšiny vyžadovanej na všetkých troch formách valného zhromaždenia, a to ustanovujúcom, riadnom a mimoriadnom, ako vyplýva z článkov 57, 58, 63, 64, 69 a 70 stanov SLBC.
110 Po druhé, pokiaľ ide o právomoci valného zhromaždenia, stačí uviesť, že riadne valné zhromaždenie rozhoduje o dividendách, ktoré sa majú vyplatiť, v súlade s článkom 65 písm. c) stanov SLBC. Ako zdôrazňuje Rada, skutočnosť, že žalobkyňa od roku 2005 nevyplatila dividendy spoločnosti CBS teda nebráni tomu, aby o tom táto spoločnosť, ktorá má na uvedenom valnom zhromaždení výraznú väčšinu, v budúcnosti rozhodla inak.
111 Po tretie treba poznamenať, že aj keď podľa článku 30 stanov SLBC patrí riadenie žalobkyne do právomocí správnej rady, v súlade s rovnakým článkom je to práve valné zhromaždenie, ktoré volí členov správnej rady. Správna rada má samozrejme široké právomoci, tieto sú však v súlade s článkom 36 stanov SLBC vykonávané na účely výkonu rozhodnutí valného zhromaždenia.
112 Po štvrté treba odmietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého mala Rada zohľadniť skutočnosť, že článok 144 druhý odsek libanonského obchodného zákonníka v zásade stanovuje, že väčšina členov správnej rady libanonskej akciovej spoločnosti musí mať štátnu príslušnosť tohto štátu.
113 Treba totiž poznamenať, že libanonská štátna príslušnosť väčšiny členov správnej rady žalobkyne nie je skutočnosťou, na základe ktorej by bolo možné vylúčiť, že správna rada na základe rozhodnutí valného zhromaždenia, ktoré je ovládané spoločnosťou CBS, rozhodne o prevode finančných prostriedkov sýrskemu režimu.
114 Na základe vyššie uvedeného je možné usúdiť, že žalobkyňa je právnickou osobou spojenou s CBS a že v dôsledku toho v prejednávanej veci existuje riziko uvedené v bode 101, na rozdiel od toho, ako tomu bolo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Persia International Bank/Rada, už citovaný v bode 105 vyššie. Rada preto na žalobkyňu musela uplatniť reštriktívne opatrenia voči Sýrii, v súlade s ustanovením uvedeným v bode 95 vyššie.
115 Vzhľadom na to, že podmienka týkajúca sa skutočnosti, že žalobkyňa je „osobou spojenou“ s osobou podporujúcou sýrsky režim, je splnená, nie je nevyhnutné vykonať dodatočnú kontrolu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora Melli Bank, už citovaného v bode 101 vyššie, body 78 a 79), keďže skutočnosti uplatnené žalobkyňou nemôžu spochybniť kapitálové prepojenie, o ktoré sa opiera Rada.
116 V tejto súvislosti treba konštatovať, že toto prepojenie nie je spochybnené skutočnosťou, že činnosť žalobkyne podlieha kontrole Libanonskej banky.
117 Predovšetkým treba samozrejme poznamenať, že Libanonská banka, ako to vyplýva najmä z listu guvernéra, dohliada vo vzťahu k žalobkyni, ako aj k akejkoľvek inej banke vykonávajúcej činnosť v Libanone, na dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov platných v tomto štáte, predovšetkým tých, ktoré sa týkajú boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. V tomto liste guvernér tiež uviedol, že u žalobkyne bol menovaný stály kontrolór, s cieľom posilniť tento boj, aby sa zabezpečilo dodržiavanie obmedzení zavedených príslušnými medzinárodnými orgánmi.
118 V liste guvernéra sa ďalej uvádza, že Libanonská banka vydala obežník, podľa ktorého banky vykonávajúce činnosť v tomto štáte musia poznať zákony a iné právne predpisy, ktorým podliehajú ich obchodní partneri v zahraničí, a vykonávať s nimi obchody najmä v súlade so sankciami a reštrikciami zavedenými príslušnými orgánmi príslušných štátov týchto obchodných partnerov. Okrem toho Libanonská banka zavrela účty, ktoré u nej mala žalobkyňa v zahraničných menách.
119 V každom prípade sa kontrolná činnosť a opatrenia prijaté Libanonskou bankou týkajú finančných prostriedkov, ktorými žalobkyňa disponuje v tomto štáte. Naproti tomu sa opatrenia prijaté Radou vzťahujú iba na finančné prostriedky, ktorými žalobkyňa disponuje alebo by mohla disponovať v Únii, a na operácie, ktoré by s týmito finančnými prostriedkami chcela uskutočniť.
120 Treba teda uviesť, že ciele opatrení prijatých Libanonskou bankou sa nezhodujú, alebo v každom prípade sa nezhodujú úplne, s cieľmi obmedzujúcich opatrení prijatých Radou voči Sýrii.
121 Navyše a predovšetkým žalobkyňa nemôže spochybniť vhodnosť svojho zaradenia a ponechania na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii prijaté Radou, na základe dôvodu, že nad jej činnosťou, vrátane činnosti majúcej spojitosť s Úniou, vykonáva dohľad vnútroštátny orgán tretieho štátu. V takejto situácii by totiž Rada nemala žiadnu kontrolu nad účinnosťou tohto dohľadu, čo by mohlo zabrániť plneniu cieľov uvedených opatrení.
122 Treba zdôrazniť, že táto okolnosť predstavuje skutočnosť, ktorá tiež umožňuje odlíšiť situáciu žalobkyne od situácie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Persia International Bank/Rada, už citovaný v bode 105 vyššie. Totižto aj keď je pravda, že Všeobecný súd v bode 117 uvedeného rozsudku zdôraznil úlohu kontroly zo strany Financial Services Authority (orgán pre finančné služby v Spojenom kráľovstve), obmedzujúcej vplyv, ktorý mohol vykonávať väčšinový akcionár dotknutej banky, v uvedenom prípade išlo o orgán členského štátu, ktorý je povinný dodržiavať akty Rady, a nie orgán tretej krajiny, ako je to v prejednávanej veci.
123 Napokon, keďže Rada konala v súlade s judikatúrou, žalobkyňa nesprávne tvrdí, že jej zaradenie a ponechanie na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, z dôvodu totožnosti jej väčšinového akcionára, je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, podľa ktorých môže byť za protiprávne skutky potrestaný iba subjekt zodpovedný za ich spáchanie. Rada totiž k tomuto zaradeniu a ponechaniu nepristúpila z dôvodu samostatného konania zo strany žalobkyne v rozpore s ustanoveniami aktov stanovujúcich reštriktívne opatrenia voči Sýrii, ale z dôvodu skladby jej akcionárov, a teda jej úzkeho spojenia s jej materskou spoločnosťou (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Súdneho dvora Melli Bank, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 81), pričom nebolo spochybnené, že táto materská spoločnosť patrí sýrskemu štátu (pozri body 1 a 100 vyššie).
124 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné tieto žalobné dôvody zamietnuť.
O žalobných dôvodoch založených na porušení práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, ako aj práva na účinnú súdnu ochranu
125 Žalobkyňa tvrdí, že napriek jej početným žiadostiam jej Rada nikdy neoznámila presné a individualizované skutočnosti, na základe ktorých bola zaradená a ponechaná na zozname osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii. Žalobkyňa navyše zdôrazňuje, že v čase podania žaloby o veci T‑174/12 ešte Rada neodpovedala na jej žiadosti z 15. februára a 4. apríla 2012 (pozri bod 14 vyššie).
126 Rada vraj tiež nikdy nevysvetlila, o aké skutočnosti sa opierala, keď ponechala žalobkyňu na uvedených zoznamoch, napriek údajným dôkazom predloženým žalobkyňou s cieľom preukázať, že posúdenie Rady bolo nesprávne, a to z dôvodu, že samotná skutočnosť, že je dcérskou spoločnosťou CBS, neznamená, že žalobkyňa financuje sýrsky režim.
127 Okrem toho sa žalobkyňa sťažuje na skutočnosť, že Rada nevyhovela jej žiadostiam o vypočutie na pojednávaní. Judikatúra, na ktorú sa odvoláva Rada na podporu tvrdenia, že osoby, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, nemajú nárok na vypočutie, podľa nej nie je relevantná.
128 Rada nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
129 Treba pripomenúť, že základné právo na dodržiavanie práva na obhajobu počas konania pred prijatím obmedzujúceho opatrenia je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 66).
130 Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom, je zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, a táto zásada bola navyše potvrdená v článku 47 Charty základných práv (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37, a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, ďalej len „rozsudok Kadi“, bod 335).
131 Okrem toho podľa ustálenej judikatúry účinnosť súdneho preskúmania, ktorá sa musí týkať najmä zákonnosti dôvodov, na ktorých je založené rozhodnutie orgánu Únie zahrnúť meno fyzickej osoby alebo názov právnickej osoby do zoznamov adresátov obmedzujúcich opatrení prijatých týmto orgánom, nevyhnutne predpokladá, že tento orgán má povinnosť oznámiť tieto dôvody dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe v čo najširšej možnej miere, buď v okamihu, keď sa o tomto zahrnutí rozhodne, alebo prinajmenšom tak rýchlo, ako je to len možné po tom, čo sa o ňom rozhodlo, aby sa tejto fyzickej alebo právnickej osobe umožnil výkon ich práva podať žalobu v stanovených lehotách (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 336).
132 Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutné tak na umožnenie adresátom obmedzujúcich opatrení brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť pri plnej znalosti veci, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 1987, Heylens a i., 222/86, Zb. s. 4097, bod 15), ako aj na umožnenie súdu v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu Únie, čo je jeho úlohou podľa Zmluvy (rozsudok Kadi, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 337).
133 V súlade s požiadavkami zakotvenými v tejto judikatúre tak článok 21 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/782/SZBP, článok 27 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2012/739/CFSP, článok 30 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2013/255/SZBP a článok 32 ods. 2 a 3 nariadenia č. 36/2012 stanovujú, že Rada dotknutej osobe oznámi svoje rozhodnutie vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je jej adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne jej tak možnosť vyjadriť sa. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a informuje o tom dotknutú fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán.
134 Článok 32 ods. 4 nariadenia č. 36/2012 stanovuje, že zoznamy priložené k tomuto aktu sa budú pravidelne prehodnocovať, najmenej však raz za 12 mesiacov.
135 V prejednávanej veci boli žalobkyni listom z 24. januára 2012 oznámené akty, ktorými sa Rada rozhodla zaradiť ju do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii. Tento list odkazoval na vykonávacie rozhodnutie 2012/37/SZBP a na vykonávacie rozhodnutie č. 55/2012, ktoré boli k listu priložené a obsahovali dôvody na zaradenie žalobkyne do uvedených zoznamov.
136 Skutočnosť, že k tomuto oznámeniu došlo po prvom zaradení žalobkyne do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú predmetné reštriktívne opatrenia, nemôže byť sama osebe považovaná za porušenie práva na obhajobu.
137 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa v záujme dodržiavania práva na obhajobu a osobitne práva byť vypočutý vo veci obmedzujúcich opatrení nevyžaduje, aby orgány Únie pred prvotným zaradením fyzickej alebo právnickej osoby do zoznamu ukladajúceho obmedzujúce opatrenia oznámili dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe dôvody tohto zaradenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 338).
138 Takéto predchádzajúce oznámenie by totiž mohlo ohroziť účinnosť opatrení zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov uložených týmito orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 339).
139 Na dosiahnutie svojich cieľov musia tieto opatrenia svojou samotnou povahou využívať účinok prekvapenia a uplatniť sa okamžite (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 340).
140 Rada teda nemala povinnosť vypočuť žalobkyňu pred jej prvým zaradením do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, pričom možnosť žalobkyne obrátiť sa na Radu po doručení listu z 24. januára 2012 bola dostatočná na zabezpečenie dodržania jej práva na obhajobu.
141 Po prečítaní odôvodnenia svojho zaradenia, ako bolo uvedené v aktoch priložených k listu z 24. januára 2012, sa žalobkyňa rozhodla predložiť Rade žiadosť o sprístupnenie dôkazov preukazujúcich skutočnosť, že podporuje sýrsky režim. Čakajúc na odpoveď zo strany Rady podala žalobkyňa žalobu vo veci T‑174/12.
142 Rada na túto žiadosť odpovedala až po určitom čase po podaní uvedenej žaloby, a to 3. júla 2012.
143 V tejto súvislosti však treba konštatovať, že obsah dokumentov oznámených 3. júla 2012 sa v podstate zhoduje s odôvodnením, s ktorým sa už žalobkyňa oboznámila po prečítaní listu z 24. januára 2012 a aktov, ktoré k nemu boli priložené, konkrétne vykonávacieho rozhodnutia 2012/37/SZBP a vykonávacieho nariadenia č. 55/2012. Rovnako ako tieto posledné uvedené dokumenty totiž predmetný dokument konštatuje, že žalobkyňa je dcérskou spoločnosťou CBS.
144 Vzhľadom na to, že po prvé žalobkyňa zjavne poznala totožnosť jej hlavného akcionára, po druhé, ako vyplýva z preskúmania žalobných dôvodov založených na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na financovaní sýrskeho režimu, na základe samostatnej skutočnosti, že žalobkyňa je dcérskou spoločnosťou CBS, ktorá vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 84,2 % jej základného imania, je možné odôvodniť prijatie reštriktívnych opatrení voči žalobkyni, a po tretie žalobkyňa bola bezodkladne informovaná o skutočnosti, že tieto reštriktívne opatrenia boli prijaté práve z dôvodu jej postavenia dcérskej spoločnosti CBS, je irelevantné, že predmetný dokument obsahuje doplňujúce odôvodnenie.
145 Naopak je relevantné, že žalobkyňa mohla od okamihu jej zaradenia do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, uplatniť svoje právo na obhajobu a právo na účinnú súdnu ochranu tým, že by Rade a Všeobecnému súdu uviedla dôvody, na základe ktorých usudzovala, že jej postavenie dcérskej spoločnosti CBS neodôvodňovalo jej zaradenie.
146 V každom prípade, aj za predpokladu, že Rada mala žalobkyni poskytnúť dokumenty oznámené 3. júla 2012 pred podaním žaloby proti aktom napadnutým vo veci T‑174/12, treba uviesť, že išlo o nezrovnalosť bez dôsledkov, keďže ani v prípade jej neexistencie by žalobkyňa nemohla lepšie zabezpečiť svoju obranu (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 16. februára 2012, Rada/Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP, C‑191/09 P a C‑200/09 P, bod 78, a rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑25/06, Zb. s. II‑5741, bod 183).
147 Pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na skutočnosti, že Rada neumožnila žalobkyni vypočutie, treba konštatovať, že ani dotknutá právna úprava, ani všeobecná zásada dodržania práva na obhajobu nepriznávajú dotknutým osobám právo na takéto vypočutie (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 93, a rozsudok Všeobecného súdu zo 6. septembra 2013, Europäisch‑Iranische Handelsbank/Rada, T‑434/11, bod 64).
148 Pokiaľ ide o dodržanie práva žalobkyne na obhajobu v rámci prijatia rozhodnutia 2012/739/CFSP, vykonávacieho nariadenia č. 1117/2012, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013, rozhodnutia 2013/109/SZBP a rozhodnutia 2013/255/SZBP, ktoré sú následnými aktmi, na základe ktorých bolo ponechané jej meno na zoznamoch obsahujúcich mená osôb, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, treba konštatovať, že v zásade sa nemožno platne opierať o tvrdenie spočívajúce v účinku prekvapenia uvedených opatrení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný v bode 129 vyššie, bod 62).
149 Z judikatúry však vyplýva, že právo byť vypočutý pred prijatím aktov ponechávajúcich reštriktívne opatrenia voči osobám, na ktoré sa tieto opatrenia už vzťahujú, predpokladá, že Rada proti týmto osobám uplatnila nové dôkazy (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný v bode 129 vyššie, bod 63, a rozsudok Všeobecného súdu Melli Bank, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 72).
150 V prejednávanej veci treba uviesť, že pri ponechaní mena žalobkyne na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, Rada neuplatnila žiaden nový dôkaz, ktorý by žalobkyni po jej počiatočnom zaradení ešte nebol oznámený.
151 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustanoveniami uvedenými v bode 133 vyššie, mala žalobkyňa možnosť byť z vlastného podnetu vypočutá Radou bez toho, aby pred prijatím každého následného aktu musela byť uskutočnená nová výslovná výzva, pokiaľ voči nej neboli uplatnené nové dôkazy.
152 Žalobkyňa túto možnosť využila najmä prostredníctvom listu, ktorý zaslala Rade 14. decembra 2012, na ktorý Rada odpovedala 6. marca 2013 (pozri body 23 a 25 vyššie).
153 Hoci k tejto odpovedi došlo po podaní žaloby proti rozhodnutiu 2012/739/SZBP, treba konštatovať, že toto rozhodnutie, ako ostatne ani vykonávacie nariadenie č. 1117/2012, vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a rozhodnutie 2013/255/SZBP, nezmenilo odôvodnenie reštriktívnych opatrení týkajúcich sa žalobkyne a nezakladalo sa na žiadnej novej skutočnosti, ale iba na kapitálovom prepojení medzi spoločnosťou CBS a žalobkyňou, vo vzťahu ku ktorému už žalobkyňa viackrát predniesla svoje stanovisko, a to pred Radou a pred Všeobecným súdom.
154 Z tohto istého dôvodu, za predpokladu, že Rada mala vypočuť žalobkyňu pred prijatím aktov uvedených v bode 153 vyššie, treba konštatovať, že táto nezrovnalosť je bez dôsledkov, v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 146 vyššie.
155 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné tieto žalobné dôvody zamietnuť.
O žalobných dôvodoch založených na nedostatkoch, ktoré sprevádzali prijatie najmä nariadenia č. 36/2012 a vykonávacieho nariadenia č. 55/2012
156 Žalobkyňa Rade vytýka skutočnosť, že nariadenie č. 36/2012, na rozdiel od nariadenia č. 442/2011, ktoré bolo týmto nariadením zrušené, neobsahuje odkaz na požiadavku zabezpečiť dodržiavanie základných práv osôb, na ktoré sa vzťahujú opatrenia obsiahnuté v týchto nariadeniach.
157 Žalobkyňa ďalej tvrdí, že aj keď je pravda, že obsah a ciele nariadenia č. 36/2012 odôvodňujú, aby ho Rada prijala na základe článku 215 ZFEÚ, mala sa vziať do úvahy skutočnosť, že toto nariadenie vyvoláva otázky týkajúce sa základných práv, v dôsledku čoho by bolo nevyhnutné prijať ho na základe článku 75 ZFEÚ. Tento článok totiž upravuje prijatie aktov na základe riadneho legislatívneho postupu stanoveného v článku 294 ZFEÚ, ktorý zveruje Európskemu parlamentu dôležitejšiu úlohu, ako len byť informovaný o prijatí reštriktívnych opatrení, na základe článku 215 ZFEÚ.
158 Rada nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
159 Po prvé, pokiaľ ide o opomenutie zmienky o základných právach, treba poznamenať, že táto okolnosť nemá vplyv na zákonnosť napadnutých aktov, pokiaľ žalobkyňa nepreukáže, že boli porušené jej základné práva. Táto časť tohto odvolacieho dôvodu je teda neúčinná.
160 Po druhé, pokiaľ ide o otázku právneho základu nariadenia č. 36/2012, žalobkyňa v odpovedi na otázku Všeobecného súdu položenú na pojednávaní uznala, že Rada mohla platne založiť prijatie tohto nariadenia na článku 215 ZFEÚ. Toto vyhlásenie bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.
161 Čo sa týka tvrdenia žalobkyne uvedeného v jej replike, podľa ktorého je „sporné, že by právny základ aktov spôsobujúcich jej ujmu umožňoval Rade prijať akty obsahujúce opatrenia obzvlášť škodlivé vo vzťahu k základným právam ich adresátov, a to bez intervencie Parlamentu“, treba v každom prípade pripomenúť, že hoci je účasť Parlamentu na legislatívnom procese odrazom základnej demokratickej zásady na úrovni Únie, podľa ktorej sa ľudia zúčastňujú na výkone moci prostredníctvom reprezentatívneho zhromaždenia, rozdiel medzi článkami 75 ZFEÚ a 215 ZFEÚ, pokiaľ ide o účasť Parlamentu, je výsledkom voľby autorov Lisabonskej zmluvy zveriť Parlamentu obmedzenejšiu úlohu vo vzťahu k činnosti Únie v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (rozsudok Súdneho dvora z 19. júla 2012, Parlament/Rada, C‑130/10, body 81 a 82).
162 V tejto súvislosti aj za predpokladu, že by žalobný dôvod žalobkyne, ktorý sa v podstate týka porušenia právomocí Parlamentu, bol prípustný, treba pripomenúť, že podľa judikatúry nie je v rozpore s právom Únie, že sa môžu prijať opatrenia, ktoré majú priamy vplyv na základné práva fyzických alebo právnických osôb, na základe postupu vylučujúceho účasť Parlamentu, pokiaľ sa povinnosť dodržiavať základné práva Európskej únie v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty základných práv vzťahuje na všetky inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie. Okrem toho, podľa článku 215 ods. 3 ZFEÚ obsahujú právne akty uvedené v tomto článku potrebné ustanovenia o právnych zárukách. Z tohto dôvodu akt, akým je nariadenie č. 36/2012, môže byť prijatý na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ za predpokladu, že obsahuje záruky v súvislosti s dodržiavaním základných práv dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Parlament/Rada, už citovaný v bode 161 vyššie, body 83 a 84; pokiaľ ide o možnosť právnickej osoby namietať porušenie základných práv, pozri rozsudok Všeobecného súdu Melli Bank, už citovaný v bode 102 vyššie, bod 41).
163 V prejednávanej veci nariadenie č. 36/2012 obsahuje ustanovenia potrebné na zabezpečenie ochrany základných práv, keďže najmä v článku 32 ods. 2 až 4 stanovuje povinnosti Rady odôvodniť zaradenie každej fyzickej alebo právnickej osoby do zoznamu osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia obsiahnuté v tomto nariadení, oznámiť týmto osobám, priamo alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, ich zaradenie a poskytnúť im tak možnosť predložiť pripomienky, možnosť preskúmania jej rozhodnutia v prípade, že sa predložia zásadné nové dôkazy alebo pripomienky, a možnosť pravidelne prehodnocovať zoznamy, najmenej však raz za 12 mesiacov.
164 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné zamietnuť tieto žalobné dôvody.
O žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom preskúmaní okolností prípadu
165 Žalobkyňa tvrdí, že Rada nevykonala skutočné preskúmanie okolností prípadu, ale obmedzila sa iba na prijatie návrhov predložených členskými štátmi, bez overenia dôvodnosti a relevantnosti informácií a dôkazov, na ktorých by bolo možné založiť prijatie a ponechanie reštriktívnych opatrení vo vzťahu k nej.
166 Rada nesúhlasí s tvrdeniami žalobkyne.
167 V prejednávanej veci Rada zaradila a ponechala žalobkyňu na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii z dôvodu, že spoločnosť CBS vlastní obchodný podiel zodpovedajúci 84,2 % jej základného imania.
168 Táto skutočnosť je presná a žalobkyňa ju nikdy nespochybnila. Naopak, snažila sa preukázať, že napriek tomuto kapitálovému prepojeniu si vo vzťahu k spoločnosti CBS zachováva svoju nezávislosť.
169 Preto tak ako vyplýva z preskúmania žalobných dôvodov založených na zjavne nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na financovaní sýrskeho režimu, v prejednávanej veci mohla Rada právom použiť uvedené kapitálové prepojenie s cieľom zaradiť a ponechať žalobkyňu na predmetných zoznamoch.
170 Vzhľadom na to, že Rada svoje rozhodnutie založila na uvedenom prepojení, ktorého dôvodnosť musí byť potvrdená, treba dospieť k záveru, že dostatočne preskúmala okolnosti prípadu.
171 Tento žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.
172 Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že žiaden zo žalobných dôvodov žalobkyne nie je dôvodný, a preto je potrebné zamietnuť žaloby v plnom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k prípustnosti, namietanej zo strany Rady, návrhov žalobkyne smerujúcich k zrušeniu „listov – rozhodnutí Rady“ z 24. januára 2012 a z 30. novembra 2012, v potrebnom rozsahu.
O trovách
173 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloby sa zamietajú.
2. Syrian Lebanese Commercial Bank SAL je povinná nahradiť trovy konania.
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. februára 2014.
Podpisy