Vec C‑133/06

Európsky parlament

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť – Spoločná azylová politika – Smernica 2005/85/ES – Konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca – Bezpečné krajiny pôvodu – Európske bezpečné tretie krajiny – Spoločné minimálne zoznamy – Postup prijímania a menenia spoločných minimálnych zoznamov – Článok 67 ods. 1 a ods. 5 prvá zarážka ES – Nedostatok právomoci“

Abstrakt rozsudku

1.        Víza, azyl, prisťahovalectvo – Azylová politika – Konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca

(Článok 202 ES; smernica Rady 2005/85, odôvodnenia č. 19 a 24)

2.        Akty inštitúcií – Postup vypracovania – Pravidlá Zmluvy – Kogentná povaha

(Článok 67 ods. 2 druhá zarážka ES)

3.        Víza, azyl, prisťahovalectvo – Azylová politika – Konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca

[Článok 63 prvý odsek bod 1 a bod 2 písm. a), článok 67 ods. 1 a 5, a článok 202 ES; smernica Rady 2005/85]

1.        V súlade s článkom 202 ES ak je potrebné prijať na úrovni Spoločenstva vykonávacie opatrenia k základnému aktu, má túto právomoc normálne Komisia. Rada je totiž povinná riadne odôvodniť, vo vzťahu k povahe alebo obsahu základného aktu, ktorý má byť vykonaný alebo zmenený, výnimku z uvedeného pravidla.

V tejto súvislosti dôvody uvedené v odôvodneniach č. 19 a 24 smernice 2005/85 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, ktoré sa týkajú politického významu označenia bezpečných tretích krajín a dôsledkov, ktoré môže mať koncept bezpečných tretích krajín pre žiadateľov o azyl, skôr odôvodňujú poradu s Parlamentom o vytvorení zoznamov bezpečných krajín a o zmenách, ktoré sa v nich majú vykonať, ale dostatočne neodôvodňujú vyhradenie si vykonávacej právomoci, ktoré má pre Radu špecifický charakter.

(pozri body 47 – 49)

2.        Pravidlá tvorby vôle inštitúcií Spoločenstva sú stanovené Zmluvou a členské štáty ani samotné inštitúcie nimi nemôžu disponovať. Iba Zmluva môže v takých osobitných prípadoch, aké sú upravené v článku 67 ods. 2 druhej zarážke ES, splnomocniť niektorú inštitúciu na zmenu rozhodovacieho postupu, ktorý stanovuje.

Pokiaľ by sa niektorej inštitúcii priznala možnosť vytvárať odvodené právne základy, či už v zmysle sprísnenia, alebo v zmysle zjednodušenia podmienok prijímania aktu, bola by jej tým priznaná zákonodarná právomoc prekračujúca medze toho, čo stanovuje Zmluva. To by tiež viedlo k tomu, že by sa tejto inštitúcii umožnilo ohroziť zásadu inštitucionálnej rovnováhy, z ktorej vyplýva, že každá z inštitúcií berie pri vykonávaní svojich právomocí ohľad na právomoci ostatných inštitúcií.

Okrem toho sa existencia skoršej praxe spočívajúcej vo vytváraní odvodených právnych základov nemôže odchýliť od pravidiel Zmluvy, a teda nemôže vytvoriť precedens zaväzujúci inštitúcie.

(pozri body 54 – 57, 60)

3.        Na určenie toho, či sa na prijímanie alebo zmeny zoznamov bezpečných krajín legislatívnou cestou alebo na prípadné rozhodnutie uplatniť článok 202 tretiu zarážku ES formou prenesenia právomoci alebo vyhradenia si vykonávacej právomoci vzťahuje odsek 1 článku 67 ES alebo jeho odsek 5, je v tomto ohľade potrebné posúdiť, či Rada prijatím smernice 2005/85 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca prijala právne predpisy Spoločenstva, ktoré definujú spoločné pravidlá a základné zásady v otázkach, na ktoré sa vzťahuje článok 63 prvý odsek bod 1 a bod 2 písm. a) ES.

Keďže smernica 2005/85 stanovuje podrobné kritériá, ktoré umožňujú neskoršie prijímanie zoznamov bezpečných krajín, Rada týmto legislatívnym aktom prijala „právne predpisy spoločenstva, ktoré definujú spoločné pravidlá a základné zásady“ v zmysle článku 67 ods. 5 prvej zarážky ES, takže sa uplatní spolurozhodovací postup.

(pozri body 63, 65, 66)