ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 14. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Právo na obhajobu – Prezumpcia neviny – Povinnosť odôvodnenia – Rovnosť zaobchádzania – Zásada individuálnosti trestov a sankcií – Zásada zákonnosti trestných činov a trestov – Zásada riadnej správy vecí verejných – Právna istota – Zneužitie právomoci – Pokuty“

Vo veci T‑190/06,

Total SA, so sídlom v Courbevoie (Francúzsko),

Elf Aquitaine SA, so sídlom v Courbevoie,

v zastúpení: É. Morgan de Rivery, A. Noël‑Baron a E. Lagathu, advokáti,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault a O. Beynet, neskôr V. Bottka, P. J. Van Nuffel a B. Gencarelli, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) a subsidiárne návrh na zmenu článku 2 písm. i) uvedeného rozhodnutia,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, M. Prek, A. Dittrich, L. Truchot a K. O’Higgins,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. septembra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyne – Total SA a Elf Aquitaine SA – sú spoločnosti založené podľa francúzskeho práva, ktoré zastrešujú skupinu, do ktorej patrila Arkema France SA (predtým Atofina SA, ďalej len „Arkema“), ktorá v čase skutkových okolností predávala okrem iného peroxid vodíka (ďalej len „PV“) a perboritan sodný (ďalej len „PS“).

2        V období od začiatku porušenia do apríla 2000 bola Elf Aquitaine najväčším akcionárom spoločnosti Arkema s podielom vo výške 97,5 %. Od apríla 2000 vlastnila podiel v spoločnosti Arkema vo výške 96,48 % spoločnosť Elf Aquitaine, v ktorej vlastnila spoločnosť Total podiel vo výške 99,43 %.

3        V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s PV a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

4        Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch troch podnikov, vrátane priestorov spoločnosti Arkema.

5        Po týchto šetreniach viaceré podniky, vrátane spoločností EKA Chemicals AB, Arkema a Solvay SA, požiadali o uplatnenie oznámenia o spolupráci a poskytli Komisii dôkazy týkajúce sa predmetného kartelu.

6        Komisia 26. januára 2005 zaslala žalobkyniam a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.

7        Po vypočutí dotknutých podnikov, ktoré sa konalo 28. a 29. júna 2005, Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals, Degussa, Edison SpA, FMC Corp., FMC Foret SA, Kemira Oyj, L’Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA SpA, Caffaro Srl, Solvay SA, Solvay Solexis SpA, žalobkyniam a spoločnosti Arkema (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Napadnuté rozhodnutie bolo oznámené žalobkyniam listom z 8. mája 2006.

 Napadnuté rozhodnutie

8        Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušovaní článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v súvislosti s PV a jeho nadväzujúcim prípravkom PS (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

9        Zistené porušenie spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu a jej možné i skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cenových cieľov.

10      Žalobkyne a Arkema boli určené za „spoločne a nerozdielne“ zodpovedné za porušenie (odôvodnenie č. 441 napadnutého rozhodnutia).

11      Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila metódu uvedenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).

12      Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 457 napadnutého rozhodnutia).

13      Na základe rozdielneho zaobchádzania boli žalobkyne a Arkema zaradené do tretej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume 20 miliónov eur (odôvodnenia č. 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).

14      S cieľom zabezpečiť dostatočný odstrašujúci účinok bol na túto východiskovú sumu vzhľadom na veľký obrat žalobkýň uplatnený násobný koeficient 3 (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia).

15      Vzhľadom na to, že Arkema a Elf Aquitaine sa podľa Komisie podieľali na porušení od 12. mája 1995 do 31. decembra 2000, čiže počas obdobia piatich rokov a siedmich mesiacov, ich pokuta bola zvýšená o 55 % z dôvodu dĺžky trvania (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia). Toto zvýšenie nebolo uplatnené v prípade pokuty spoločnosti Total, ktorej zodpovednosť za predmetné porušenie bola konštatovaná za obdobie od 30. apríla do 31. decembra 2000 (odôvodnenie č. 468 napadnutého rozhodnutia).

16      Komisia zohľadnila v prípade spoločnosti Arkema priťažujúcu okolnosť vzhľadom na opakované porušenie vo vzťahu k porušeniam konštatovaným v rozhodnutí Komisie 85/74/EHS z 23. novembra 1984 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o EHS (vec IV/30.907 – Výrobky na báze peroxidu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 35, 1985, s. 1) a v rozhodnutí Komisie 94/599/ES z 27. júla 1994 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o ES (vec IV/31.865 – PVC) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 239, s. 14). Komisia v dôsledku toho zvýšila základnú sumu pokuty spoločnosti Arkema o 50 % základnej sumy, ktorá by bola použitá v jej prípade, ak by napadnuté rozhodnutie nebolo určené žalobkyniam ako zastrešujúcim spoločnostiam skupiny (odôvodnenia č. 469 až 471 a poznámka pod čiarou č. 409 napadnutého rozhodnutia).

17      Komisia konštatovala, že Arkema je druhým podnikom, ktorý splnil podmienku stanovenú v bode 21 oznámenia o spolupráci, a z tohto dôvodu jej priznala zníženie pokuty o 30 %, pričom toto zníženie bolo uplatnené na celkovú sumu pokuty uloženej spoločnosti Arkema a žalobkyniam (odôvodnenia č. 509 až 514 a 529 napadnutého rozhodnutia).

18      Článok 1 písm. o) až q) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že tri uvedené spoločnosti porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľali na predmetnom porušení, pokiaľ ide o spoločnosť Total, od 30. apríla do 31. decembra 2000, a pokiaľ ide o spoločnosti Arkema a Elf Aquitaine, od 12. mája 1995 do 31. decembra 2000.

19      Článkom 2 písm. i) napadnutého rozhodnutia bola spoločnosti Arkema uložená pokuta vo výške 78,663 milióna eur, pričom Total a Elf Aquitaine „spoločne a nerozdielne“ zodpovedajú za zaplatenie tejto pokuty do výšky 42 miliónov eur a 65,1 milióna eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

20      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 19. júla 2006 žalobkyne podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

21      Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola prejednávaná vec pridelená šiestej rozšírenej komore.

22      Vzhľadom na prekážku na strane dvoch sudcov predseda Súdu prvého stupňa na základe článku 32 ods. 3 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa určil iných dvoch sudcov na doplnenie komory.

23      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ktoré Všeobecný súd nariadil 28. apríla 2010, Komisia listom zo 4. mája 2010 predložila niektoré listiny zo správneho spisu, ktoré žalobkyne uviedli v žalobe.

24      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. septembra 2010.

25      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil článok 1 písm. o) a p), článok 2 písm. i) a články 3 a 4 napadnutého rozhodnutia,

–        subsidiárne zmenil článok 2 písm. i) napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej im Komisia spoločne a nerozdielne so spoločnosťou Arkema uložila pokutu, a znížil túto pokutu,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

26      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

27      Na podporu svojho návrhu na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia žalobkyne uvádzajú desať žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení práva na obhajobu, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia, tretí na porušení jednotnej povahy pojmu podnik, štvrtý na porušení pravidiel pripísateľnosti porušení, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti, ich materským spoločnostiam, piaty na nesprávnom posúdení týkajúcom sa spoločnosti Total, šiesty na porušení viacerých základných zásad, ktoré uznávajú všetky členské štáty a ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie, siedmy na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, ôsmy na porušení zásady právnej istoty, deviaty na porušení niektorých základných zásad upravujúcich stanovovanie pokút a desiaty na zneužití právomoci.

28      Žalobkyne sa subsidiárne jedenástym žalobným dôvodom domáhajú zníženia pokuty uloženej na základe článku 2 písm. i) napadnutého rozhodnutia.

29      Všeobecný súd považuje za vhodné preskúmať najprv argumentáciu uvedenú v rámci štvrtého žalobného dôvodu.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel upravujúcich pripísateľnosť porušení, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti, ich materským spoločnostiam

30      Štvrtý žalobný dôvod sa skladá z troch častí. Najprv je potrebné preskúmať druhú časť tohto žalobného dôvodu.

 O druhej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení pri výklade judikatúry týkajúcej sa pripísateľnosti a v súvislosti s dodržiavaním vlastnej rozhodovacej praxe Komisiou

–       Úvodné poznámky

31      Je potrebné pripomenúť, že právo Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov a že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 54 a tam citovanú judikatúru).

32      Súdny dvor tiež spresnil, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 55 a tam citovanú judikatúru).

33      Ak takýto hospodársky subjekt poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušenie zodpovedá (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 56 a tam citovanú judikatúru).

34      Porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty, a oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe. Takisto je potrebné, aby v oznámení o výhradách bolo uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú namietané skutočnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 57 a tam citovanú judikatúru).

35      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstatnej časti plní pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 58 a tam citovanú judikatúru).

36      Je to tak preto, lebo v takej situácii sú materská a dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v uvedenom zmysle. Skutočnosť, že materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie o uložení pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 59).

37      Súdny dvor tiež rozhodol, že v osobitnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

38      Súdny dvor teda uviedol, že za týchto okolností stačí na to, aby sa bolo možné domnievať, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie tejto dcérskej spoločnosti. Následne môže Komisia považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa nezávisle (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 61 a tam citovanú judikatúru).

39      V prejednávanej veci Komisia v odôvodneniach č. 370 až 379 napadnutého rozhodnutia s poukazom na judikatúru Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa zhrnula zásady, ktoré mala v úmysle uplatniť na určenie subjektov, ktorým má byť napadnuté rozhodnutie určené.

40      Komisia pripomenula, že materská spoločnosť môže byť považovaná za zodpovednú za protiprávne správanie dcérskej spoločnosti v rozsahu, v akom dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate uplatňuje pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť. Komisia v podstate uviedla, že je oprávnená predpokladať, že stopercentná dcérska spoločnosť v zásade uplatňuje pokyny ktoré jej dáva jej materská spoločnosť, pričom materská spoločnosť môže túto domnienku vyvrátiť dôkazom o opaku (odôvodnenie č. 374 napadnutého rozhodnutia).

41      Pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti Elf Aquitaine, Komisia poukázala na to, že táto spoločnosť vlastnila 98 % základného imania spoločnosti Arkerma a vždy vymenovávala členov správnej rady tejto spoločnosti. Komisia teda predpokladala, že Elf Aquitaine uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (odôvodnenie č. 427 napadnutého rozhodnutia).

42      Pokiaľ ide o spoločnosť Total, Komisia uviedla, že táto spoločnosť získala v apríli 2000 kontrolu nad 99,43 % základného imania spoločnosti Elf Aquitaine, že priamo alebo nepriamo kontrolovala základné imanie spoločností skupiny, ktoré boli priamo zapojené do protiprávneho konania a že vzhľadom na tieto skutočnosti predpokladala, že Total uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojich dcérskych spoločností Elf Aquitaine a Arkema (odôvodnenia č. 428 a 429 napadnutého rozhodnutia).

43      V odôvodneniach č. 430 až 432 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla tvrdenia, ktoré uviedli žalobkyne proti pripísaniu predmetného porušenia, a preskúmala ich v odôvodneniach č. 433 až 440 uvedeného rozhodnutia.

44      V odôvodnení č. 441 napadnutého rozhodnutia Komisia potvrdila svoj záver, že Arkema a žalobkyne predstavovali jeden podnik, a konštatovala, že sú zodpovedné za predmetné porušenie, pričom Total zodpovedala za porušenie len odo dňa, keď získala kontrolu nad základným imaním spoločnosti Elf Aquitaine, čiže za obdobie od 30. apríla do 31. decembra 2000.

45      Žalobkyne napádajú toto posúdenie a uvádzajú v podstate dve výhrady týkajúce sa jednak platnosti predmetnej domnienky a jednak odmietnutia dôkazov, ktoré predložili na preukázanie samostatnosti spoločnosti Arkema.

–       O platnosti predmetnej domnienky

46      Žalobkyne v prvom rade tvrdia, že Komisia im bez toho, aby porušila judikatúru a svoju vlastnú rozhodovaciu prax v tejto oblasti, nemohla pripísať správanie spoločnosti Arkema len na základe domnienky súvisiacej so skutočnosťou, že vykonávajú kontrolu takmer nad celým základným imaním tejto dcérskej spoločnosti.

47      Je potrebné konštatovať, že metóda, ktorú Komisia použila na pripísanie sporného porušenia žalobkyniam, je v rozsahu, v akom je založená na predmetnej domnienke, v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 31 až 38 vyššie.

48      Po prvé na rozdiel od toho, čo žalobkyne zrejme naznačujú, toto pripísanie nebolo založené len na vlastníckej štruktúre, ale aj na konštatovaní, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na ich dcérske spoločnosti nebola vyvrátená (pozri najmä odôvodnenia č. 437 a 441 napadnutého rozhodnutia).

49      Po druhé z tejto judikatúry (pozri najmä body 37 a 38 vyššie) vyplýva, že vlastnícka štruktúra dcérskej spoločnosti predstavuje dostatočné kritérium na uplatnenie uvedenej domnienky bez toho, aby bola Komisia povinná uviesť doplňujúce dôkazy týkajúce sa skutočného uplatňovania vplyvu materskej spoločnosti, ako to vyžadujú žalobkyne.

50      Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že takéto doplňujúce dôkazy bolo možné nájsť vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia (T‑112/05, Zb. s. II‑5049, body 13 a 54). Tak z rozsudku z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného (body 61 a 62), ako aj z rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného v bode 31 vyššie (body 61 a 62), totiž jednoznačne vyplýva, že uplatnenie predmetnej domnienky nezávisí od existencie takýchto dôkazov. Tiež sa nevyžaduje, aby Komisia na tento účel preukázala, že materská spoločnosť v čase skutkových okolností vedela o protiprávnom správaní svojej dcérskej spoločnosti.

51      Ďalej je potrebné poukázať na to, že vyššie uvedená judikatúra sa osobitne týka konkrétneho prípadu, keď materská spoločnosť vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 60). V prejednávanej veci však žalobkyne nevlastnili celé základné imanie dotknutej dcérskej spoločnosti (pozri bod 2 vyššie).

52      Je však potrebné zdôrazniť, že žalobkyne neuvádzajú nijaké tvrdenie založené na tom, že ich podiely nedosahovali 100 %. Naopak, ich argumentácia týkajúca sa možnosti Komisie použiť predmetnú domnienku sa týka bez rozdielu prípadu, keď materská spoločnosť vlastní „100 % alebo takmer 100 %“ základného imania dcérskej spoločnosti, čím potvrdzujú, že nenamietajú proti uplatneniu tých istých dôkazných pravidiel v obidvoch prípadoch.

53      Napokon aj za predpokladu, že – ako tvrdia žalobkyne – Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi týkajúcej sa pripísania zodpovednosti za porušenie uviedla doplňujúce dôkazy týkajúce sa skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti, táto skutočnosť sama osebe nemôže spochybniť platnosť metódy pripísania zodpovednosti použitej v prejednávanej veci.

54      Preto sa táto výhrada musí zamietnuť.

–       O súbore nepriamych dôkazov, ktorý predložili žalobkyne na preukázanie samostatnosti spoločnosti Arkema na trhu

55      Podľa judikatúry citovanej v bode 38 vyššie na vyvrátenie predmetnej domnienky musí materská spoločnosť predložiť dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne.

56      V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy všetky relevantné okolnosti týkajúce sa hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi touto dcérskou spoločnosťou a materskou spoločnosťou, ktoré môžu byť v jednotlivých prípadoch odlišné (rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, body 61 a 74).

57      Toto posúdenie sa najmä nemá obmedzovať len na okolnosti súvisiace s obchodnou politikou dcérskej spoločnosti v prísnom zmysle slova, ako je distribučná alebo cenová stratégia. Predmetnú domnienku najmä nemožno vyvrátiť iba preukázaním toho, že dcérska spoločnosť riadi tieto konkrétne aspekty svojej obchodnej politiky bez toho, aby v tejto súvislosti dostávala pokyny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, body 65 a 75).

58      V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že žalobkyne počas správneho konania uviedli argumentáciu založenú na samostatnosti spoločnosti Arkema, pričom najmä tvrdili, že ich skupina sa vyznačovala decentralizovaným riadením dcérskych spoločností, že Arkema samostatne určovala strategické smerovanie svojich činností, že riadenie jej činnosti na trhu nepodliehalo pokynom materských spoločností, že poskytovala týmto spoločnostiam iba všeobecné informácie o týchto činnostiach, že bola finančne samostatná a že mala právomoc uzatvárať zmluvy bez ich predchádzajúceho súhlasu a že samostatne určovala svoju právnu stratégiu. Samostatnosť spoločnosti Arkema navyše údajne bola potvrdená vnímaním tretích osôb.

59      Žalobkyne na podporu svojej argumentácie predložili len tri brožúry pochádzajúce od spoločnosti Arkema a od jednej z nich – spoločnosti Elf Aquitaine – nazvané „Trhy a povolania“ za roky 1995, 2000 a 2003. Bez ohľadu na to, akú dôkaznú hodnotu je potrebné priznať týmto dokumentom, však treba konštatovať, že obsahujú len niekoľko čiastkových informácií týkajúcich sa vzťahov medzi žalobkyňami a ich dcérskou spoločnosťou. Tieto dokumenty by teda mohli nanajvýš preukázať, že Arkema predstavovala v rámci skupiny decentralizovanú jednotku – „chemické odvetvie“ –, že sa v roku 2006 mala stať nezávislým subjektom a že vyrábala veľký počet výrobkov v rôznych oblastiach. S výnimkou brožúry „Trhy a povolania“ týkajúcej sa roka 2000 sa tieto dokumenty týkajú rokov, ktoré neboli zahrnuté do obdobia porušenia.

60      Okrem toho žalobkyne v poznámke pod čiarou svojej odpovede na oznámenie o výhradách poukázali na niektoré dôkazy vyplývajúce z odpovede spoločnosti Arkema na žiadosť Komisie o informácie.

61      Predmetné dôkazy predložené Komisiou v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 4. mája 2010 zahŕňajú dokument nazvaný „Vnútorné právomoci a záväzky týkajúce sa výdavkov“ a zoznam riaditeľov spoločností skupiny v rokoch 1991 až 2003.

62      Pokiaľ ide o prvý dokument, z odpovede spoločnosti Arkema na žiadosť o informácie, ktorú predložila Komisia, vyplýva, že tento dokument obsahuje pravidlá, ktoré stanovujú právo zaväzovať skupinu a ktoré sa uplatňovali „od roku 2001“. Podľa tohto dokumentu výkonný výbor spoločnosti Total zasahoval len v prípade rozhodnutí dcérskych spoločností týkajúcich sa investícií vyšších ako 10 miliónov eur tým, že posudzoval mieru rizika a výnosnosť týchto investícií.

63      Po prvé je potrebné poukázať na to, že v rozsahu, v akom predmetný dokument obsahuje pravidlá týkajúce sa rozdelenia právomocí v rámci skupiny od roku 2001, nemôže slúžiť ako relevantný dôkaz o väzbách medzi dotknutými spoločnosťami v priebehu obdobia porušenia, ktoré sa skončilo 31. decembra 2000.

64      Po druhé z odpovede žalobkýň na oznámenie o výhradách vyplýva, že tento dokument bol uvedený na podporu ich tvrdenia, že nikdy nezasahovali do riadenia činnosti spoločnosti Arkema týkajúcej sa PV a PS, keďže ich zasahovanie bolo obmedzené na najdôležitejšie investície dcérskej spoločnosti. Samostatnosť dcérskej spoločnosti v zmysle judikatúry citovanej v bode 57 vyššie však v každom prípade nemožno preukázať len dôkazom o tom, že táto spoločnosť samostatne riadi špecifické aspekty svojej politiky týkajúcej sa predaja výrobkov, ktorých sa týka porušenie.

65      Pokiaľ ide o druhý dokument, ktorý obsahuje zoznam riaditeľov dotknutých spoločností, je potrebné poukázať na to, že hoci prepojenie riaditeľov materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti predstavuje dôkaz o uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu, neexistencia takého prepojenia nemôže predstavovať dostatočný dôkaz o samostatnosti dcérskej spoločnosti.

66      Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia, ktorú žalobkyne uviedli vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, nebola podložená konkrétnymi dôkazmi o samostatnosti ich dcérskej spoločnosti a pozostávala teda v podstate iba z tvrdení, ktoré zjavne nemôžu predstavovať dostatočný súbor dôkazov na vyvrátenie predmetnej domnienky.

67      Okrem toho je potrebné poukázať na to, že predmetná argumentácia nemohla preukázať samostatnosť ich dcérskej spoločnosti.

68      Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že Elf Aquitaine bola len neprevádzkový holding porovnateľný s jednoduchým „finančným riadením“, pričom táto situácia sa po prevzatí kontroly spoločnosťou Total nezmenila, je potrebné poznamenať, že aj za predpokladu, že žalobkyne boli len neprevádzkovými holdingami, táto okolnosť sama osebe nestačí na vylúčenie toho, že uplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema najmä tým, že koordinovali finančné investície v rámci skupiny. V kontexte skupiny spoločností je totiž holding spoločnosťou, ktorej poslaním je preskupovať majetkové účasti v rôznych spoločnostiach a ktorej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 63).

69      Žalobkyne však samy tvrdia, že Elf Aquitaine zasahovala do najdôležitejších rozhodnutí, ktoré mohli mať dôsledky na úrovni celej skupiny, a že určovala veľmi všeobecnú politiku týkajúcu sa vzájomnej zlučiteľnosti činností jednotlivých odvetví, zmien činností a geografického rozmiestnenia činností vo svete. Tieto tvrdenia vôbec nespochybňujú tvrdenie o existencii hospodárskeho subjektu zloženého zo žalobkýň a ich dcérskych spoločností, ale skôr potvrdzujú, že úlohou spoločnosti Elf Aquitaine bolo zabezpečovať jednotu riadenia a koordináciu, ktoré mohli mať vplyv na správanie spoločnosti Arkema na trhu.

70      Po druhé, pokiaľ žalobkyne uvádzajú, že v čase sporných skutočností nikdy nezasahovali do určovania stratégie konkrétneho výrobku „chemického odvetvia“, je potrebné poukázať na to, že toto tvrdenie nie je podložené dostatočnými dôkazmi. Pokiaľ ide o rozsah skupiny, údajné osobitné postavenie chemickej činnosti v rámci naftárskej spoločnosti, veľkosť spoločnosti Arkema a veľký počet výrobkov predávaných touto spoločnosťou na rôznych trhoch, je potrebné poukázať na to, že tieto okolnosti samy osebe nemôžu preukázať, že žalobkyne nikdy nezasahovali do určovania obchodnej stratégie jedného z výrobkov „chemického odvetvia“.

71      Po tretie, pokiaľ žalobkyne tvrdia, že nikdy neurčovali obchodnú politiku spoločnosti Arkema a nikdy nezasahovali do riadenia činnosti týkajúcej sa PV a PS vo svojej dcérskej spoločnosti, je potrebné konštatovať, že v skupine spoločností je rozdelenie úloh bežným javom, ktorý nestačí na vyvrátenie domnienky, že žalobkyne a Arkema tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES. To platí aj pre tvrdenie založené na tom, že Arkema pôsobila na trhu vo vlastnom mene a na svoj účet, a nie ako zástupkyňa svojich materských spoločností Total a Elf Aquitaine.

72      Nijaký záver nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že žalobkyne nikdy nemali spoločných zákazníkov so svojou dcérskou spoločnosťou, že nepôsobili na trhoch, na ktorých pôsobila ich dcérska spoločnosť, a na súvisiacich trhoch, že činnosť týkajúca sa dotknutých výrobkov predstavovala len veľmi malú časť celkového obratu každej zo žalobkýň a že tieto výrobky boli len jednými z mnohých výrobkov „chemickej činnosti“ spoločnosti Arkema.

73      Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň založené na neexistencii systému informovania a oznamovania medzi nimi a spoločnosťou Arkema, s výnimkou informovania vyplývajúceho zo zákonných povinností v účtovnej oblasti a v oblasti finančnej regulácie, je potrebné poznamenať, že vzhľadom na to, že samostatnosť dcérskej spoločnosti sa neposudzuje len vzhľadom na aspekty prevádzkového riadenia podniku, skutočnosť, že dcérska spoločnosť nikdy nezaviedla v prospech svojej materskej spoločnosti špecifickú informačnú politiku týkajúcu sa dotknutého trhu, nemôže stačiť na preukázanie jej samostatnosti.

74      Po piate, hoci žalobkyne tvrdia, že Arkema mala právomoc uzatvárať zmluvy bez predchádzajúceho schválenia a bola do veľkej miery finančne nezávislá, je potrebné konštatovať, že žalobkyne uznávajú, že kontrolovali veľké projekty priemyselných investícií a akvizícií, ako aj najvýznamnejšie záväzky svojej dcérskej spoločnosti, pričom táto okolnosť iba potvrdzuje záver Komisie, že táto dcérska spoločnosť nebola samostatná.

75      Po šieste to isté platí pre tvrdenie, že Arkema v predmetnej veci určovala svoju právnu stratégiu samostatne už od fázy vyšetrovania, v ktorej sa rozhodla spolupracovať bez toho, aby o tom vopred informovala svoje materské spoločnosti. Skutočnosť, že podnik nevystupuje ako jediná kontaktná osoba tak v priebehu správneho konania, ako aj vo fáze sporového konania, totiž neumožňuje vyvodiť záver, že dotknutá dcérska spoločnosť je vo vzťahu k svojej materskej spoločnosti alebo svojim materským spoločnostiam samostatná.

76      Okrem toho je potrebné pripomenúť, že Komisia nie je oprávnená pripísať materskej spoločnosti predmetné porušenie na základe priamej účasti tejto spoločnosti na porušení, ktorého sa dopustila jej dcérska spoločnosť, ale na základe toho, že tieto spoločnosti predstavujú jeden podnik. Záver, ku ktorému dospela Komisia, teda nemožno spochybniť tým, že Arkema neinformovala žalobkyne a že žalobkyne sa dozvedeli o existencii predmetného kartelu až po šetreniach, ktoré vykonala Komisia v priestoroch dcérskej spoločnosti.

77      Po siedme tvrdenie, že samostatnosť spoločnosti Arkema je potvrdená prípadným vnímaním tejto spoločnosti zo strany tretích osôb najmä vzhľadom na to, že dotknuté spoločnosti nemali spoločnú značku a že dodávatelia, zákazníci a spotrebitelia si tieto spoločnosti nezamieňali, nie je podložené dôkazmi.

78      Okrem toho v brožúrach „Trhy a povolania“ pripojených k odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré boli zjavne určené tretím osobám, je Arkema opísaná tak, že vykonáva chemickú činnosť alebo že tvorí „chemické odvetvie“ skupín Total a Elf Aquitaine. Táto skutočnosť vyvracia tvrdenie žalobkýň, že tretie osoby vnímali spoločnosť Arkema ako subjekt, ktorý je úplne nezávislý od svojich materských spoločností. V každom prípade vnímanie imidžu spoločnosti tretími osobami ako také nemôže stačiť na preukázanie toho, že dcérska spoločnosť je vo vzťahu k svojej materskej spoločnosti alebo svojim materským spoločnostiam samostatná.

79      Po ôsme, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, že samostatnosť spoločnosti Arkema bola potvrdená rozhodnutím Komisie K(2003) 4570 z 10. decembra 2003 o konaní podľa článku 81 [ES] a podľa článku 53 Dohody o EHP (prípad COMP/E-2/37.857 – Organické peroxidy), je potrebné poukázať na to, že toto rozhodnutie neobsahuje v tomto smere nijaké posúdenie, keďže Komisia sa rozhodla, že nebude overovať, či sa porušenie malo pripísať zastrešujúcej spoločnosti skupiny (pozri bod 212 nižšie).

80      Po deviate, pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré žalobkyne uviedli po prvý raz v konaní pre Všeobecným súdom a ktoré je založené na tom, že Arkema sa 18. mája 2006 z finančného hľadiska odčlenila od žalobkýň, je potrebné poukázať na to, že toto odčlenenie, ktoré nastalo po porušení a po prijatí napadnutého rozhodnutia, nemôže slúžiť ako relevantný dôkaz na účely posúdenia väzieb medzi dotknutými spoločnosťami v priebehu obdobia porušenia.

81      Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že Komisia oprávnene dospela k záveru, že dôkazy predložené žalobkyňami ani v prípade ich posúdenia ako celku nepostačovali na vyvrátenie predmetnej domnienky.

82      Napokon žalobkyne na pojednávaní uviedli, že Komisia tým, že odmietla dôkazy, ktoré jej predložili, zmenila predmetnú domnienku na nevyvrátiteľnú domnienku.

83      V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Komisia v odôvodnení č. 374 napadnutého rozhodnutia poukázala na ustálenú judikatúru, podľa ktorej materská spoločnosť mohla vyvrátiť predmetnú domnienku predložením dostatočných dôkazov, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa správala na trhu samostatne. Ako vyplýva z vyššie uvedenej analýzy, Komisia v prejednávanej veci oprávnene dospela k záveru, že dôkazy predložené žalobkyňami ani v prípade ich posúdenia ako celku nepostačovali na vyvrátenie tejto domnienky. Žalobkyne teda nesprávne tvrdia, že došlo k údajnej zmene predmetnej vyvrátiteľnej domnienky na nevyvrátiteľnú domnienku.

84      Druhá časť tohto žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť ako celok.

 O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa objektívnej povahy kritéria pripísateľnosti

85      Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia nerešpektovala objektívnu povahu kritérií pripísania zodpovednosti, keď v rámci zamietnutia tvrdenia založeného na tom, že v rozhodnutí K(2003) 4570 nebola konštatovaná zodpovednosť materskej spoločnosti spoločnosti Arkema, uviedla, že má v tejto súvislosti určitú mieru voľnej úvahy (odôvodnenie č. 434 napadnutého rozhodnutia).

86      Je potrebné poznamenať, že v odôvodnení č. 434 napadnutého rozhodnutia Komisia v reakcii na tvrdenie žalobkýň uviedla:

„Skutočnosť, že… Komisia adresovala svoje rozhodnutie [K(2003) 4570] výlučne [spoločnosti Arkema], jej v tomto prípade nebráni v tom, aby adresovala svoje rozhodnutie [spoločnosti Arkema] a zároveň [žalobkyniam]. Za takýchto okolností Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri pripísaní zodpovednosti materskej spoločnosti a skutočnosť, že túto právomoc v predchádzajúcom rozhodnutí nevyužila, jej nebráni v tom, aby to urobila v tomto prípade.“

87      Je potrebné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, Komisia v prejednávanom prípade netvrdila, že disponuje „diskrečnou právomocou určiť relevantné kritérium pripísateľnosti“, a teda právomocou pripísať spoločnosti zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila iná spoločnosť, bez ohľadu na pravidlá stanovené judikatúrou. Cieľom tvrdenia Komisie je len vyvrátiť tvrdenie žalobkýň založené na tom, že v rozhodnutí K(2003) 4570 adresovanom spoločnosti Arkema nebolo jej správanie pripísané jej materskej spoločnosti. Z vyššie uvedeného navyše vyplýva, že Komisia použila na pripísanie sporného porušenia žalobkyniam správnu metódu v súlade s pravidlami stanovenými judikatúrou a najmä s pojmom podnik v práve hospodárskej súťaže.

88      Z toho vyplýva, že argumentácia žalobkýň je neúčinná. Aj za predpokladu, že Komisia by na rozdiel od toho, čo tvrdí, bola vždy povinná pripísať protiprávne správanie dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti, pokiaľ tieto dve spoločnosti tvoria jeden podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže, skutočnosť, že to neurobila v rámci predchádzajúcich rozhodnutí, by nemala nijaký vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Komisia v prejednávanej veci vykonala takéto pripísanie.

89      Z judikatúry v každom prípade vyplýva, že Komisia nie je povinná systematicky overovať, či protiprávne správanie dcérskej spoločnosti možno pripísať jej materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 330 a 331). Samotná skutočnosť, že Komisia neuvažovala o možnosti adresovať rozhodnutie K(2003) 4570 materskej spoločnosti spoločnosti Arkema, teda nebránila tomu, aby to urobila v prejednávanej veci, v súlade so zásadami stanovenými judikatúrou v oblasti pripísateľnosti.

90      Táto časť tohto žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

 O tretej časti založenej na porušení „zásady hospodárskej samostatnosti právnickej osoby“

91      Žalobkyne tvrdia, že na základe údajnej „zásady hospodárskej samostatnosti právnickej osoby“ situácia, keď materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť, aj keď ide o stopercentnú dcérsku spoločnosť, tvoria ten istý podnik, predstavuje výnimku. Podľa ich názoru Komisia porušila túto „zásadu“ tým, že im „automaticky“ pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie.

92      Je potrebné pripomenúť, že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania. Pod pojmom podnik teda treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri body 31 a 32 vyššie).

93      Z toho vyplýva, že skutočnosť, že dcérska spoločnosť má samostatnú právnu subjektivitu, nestačí na vylúčenie možnosti, že tvorí so svojou materskou spoločnosťou jeden podnik.

94      Je potrebné pripomenúť, že sporné porušenie bolo pripísané žalobkyniam z dôvodu, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na ich dcérsku spoločnosť nebola vyvrátená, keďže žalobkyne nepredložili dostatočné dôkazy týkajúce sa samostatnosti ich dcérskej spoločnosti. Žalobkyne teda nesprávne označujú metódu použitú v prejednávanej veci za „automatickú“, keďže táto metóda umožnila v celom rozsahu zohľadniť osobitné postavenie žalobkýň a najmä jej väzby so spoločnosťou Arkema v čase sporných skutočností.

95      Táto metóda je teda zlučiteľná s pojmom podnik v práve hospodárskej súťaže, keďže umožnila určiť, či žalobkyne a Arkema tvorili jednu hospodársku jednotku. Okrem toho, ako vyplýva z vyššie uvedeného, skutočnosť, že táto metóda je založená na domnienke a že tomu, kto ju spochybňuje, prináleží, aby predložil dôkaz o opaku, je v súlade s judikatúrou.

96      Žalobkyne navyše nepreukázali existenciu všeobecnej právnej zásady, ktorá by bránila uplatneniu takej domnienky v prejednávanej veci. Pokiaľ ide o tvrdenia založené na pravidlách francúzskeho a amerického občianskeho a obchodného práva a na rozhodovacej praxi francúzskeho orgánu hospodárskej súťaže, je potrebné poukázať na to, že nejde o pravidlá, podľa ktorých sa má posudzovať zákonnosť rozhodnutí Komisie v oblasti hospodárskej súťaže.

97      Napokon je potrebné zdôrazniť, že predmetná domnienka je len dôkazným prostriedkom, ktorým Komisia disponuje pri vyšetrovaní v oblasti hospodárskej súťaže, a nič vopred nevypovedá o vzťahoch medzi materskými spoločnosťami a ich dcérskymi spoločnosťami a najmä o miere právnej alebo hospodárskej samostatnosti, ktorou dcérska spoločnosť môže disponovať podľa príslušných právnych predpisov a rozhodnutí predmetných spoločností.

98      Vzhľadom na vyššie uvedené sa musí tretia časť tohto žalobného dôvodu, a teda aj štvrtý žalobný dôvod ako celok zamietnuť.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

99      Prvý žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí.

 O prvej časti založenej na tom, že žalobkyne sa nemohli účinne brániť

100    Po prvé žalobkyne tvrdia, že Komisia bola povinná konkrétne vyvrátiť vysvetlenia uvedené v ich odpovedi na oznámenie o výhradách a predložiť im samostatný súbor dôkazov na preukázanie ich zodpovednosti. Vzhľadom na to, že Komisia toto dôkazné bremeno neuniesla, údajne porušila zásadu rovnosti zbraní.

101    Je potrebné poznamenať, že z judikatúry citovanej v bode 38 vyššie vyplýva, že prináleží materskej spoločnosti, aby vyvrátila predmetnú domnienku tým, že predloží dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne. Keď teda Komisia konštatuje, že táto domnienka nie je vyvrátená, je oprávnená pripísať porušenie materskej spoločnosti bez toho, aby musela predložiť „samostatný súbor dôkazov“ na preukázanie jej zodpovednosti, ako to tvrdia žalobkyne.

102    Vzhľadom na tieto úvahy je irelevantná judikatúra, na ktorú analogicky poukazujú žalobkyne a podľa ktorej v prípade, ak Komisia konštatuje existenciu porušenia len na základe správania podnikov na trhu, tieto podniky môžu spochybniť porušenie tým, že uvedú okolnosti, ktoré poskytujú iné vysvetlenie skutkového stavu, ktorý Komisia preukázala, a tým umožňujú nahradiť vysvetlenie skutkového stavu, z ktorého vychádzala Komisia, iným prijateľným vysvetlením (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, body 186 a 187). V prejednávanej veci nejde o prípad, ktorého sa týka táto judikatúra.

103    Navyše je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu vyžaduje, aby podnik, proti ktorému sa vedie vyšetrovanie, mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti skutkových okolností a namietaných okolností, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy (rozsudky Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 10, a zo 6. apríla 1995, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, C‑310/93 P, Zb. s. I‑865, bod 21).

104    V tejto súvislosti nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje zaslanie oznámenia o výhradách účastníkom konania, ktoré musí jasne uvádzať všetky základné údaje, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Takéto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práv na obhajobu v každom konaní (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 35).

105    Táto zásada predovšetkým vyžaduje, aby oznámenie o výhradách zaslané Komisiou podniku, ktorému zamýšľa uložiť sankciu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, obsahovalo podstatné skutočnosti uplatnené voči nemu, akými sú vytýkané skutočnosti, ich posúdenie a dôkazy, o ktoré sa Komisia opiera, aby tento podnik mohol účinne uviesť svoje tvrdenia v rámci správneho konania, ktoré bolo voči nemu začaté (pozri rozsudok Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, bod 36 a tam citovanú judikatúru).

106    Oznámenie o výhradách musí najmä jednoznačne určovať právnickú osobu, ktorej môžu byť uložené pokuty, musí byť určené tejto osobe a musí v ňom byť uvedené, v akom postavení sa tejto osobe namietané skutočnosti vytýkajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, body 37 a 38).

107    Pokiaľ teda spoločnosť, proti ktorej sa predmetná domnienka použije, môže vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a počas vypočutia pred vyšetrovateľom uviesť všetky skutkové a právne okolnosti s cieľom spochybniť túto domnienku a pokiaľ Komisia musí zohľadniť tieto okolnosti a na základe nich prípadne upustiť od výhrad, v prípade ktorých sa preukázalo, že sú nedôvodné, zásada rovnosti zbraní je dodržaná.

108    V prejednávanej veci žalobkyne nepopierajú skutočnosť, že oznámenie o výhradách im umožnilo dozvedieť sa o tom, že ich účasť v prejednávanej veci bola založená na domnienke súvisiacej s tým, že vlastnia takmer celé základné imanie spoločnosti Arkema. Vzhľadom na to, že táto domnienka je vyvrátiteľná, v priebehu správneho konania mohli zabezpečiť svoju obhajobu v tomto smere a pokúsiť sa ju vyvrátiť. Ako navyše vyplýva z napadnutého rozhodnutia a zo žaloby, žalobkyne to skutočne urobili, avšak nepodarilo sa im presvedčiť Komisiu.

109    Preto je potrebné túto výhradu zamietnuť.

110    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia nedodržala svoju povinnosť dôkladne a nestranne preskúmať dôkaz o opaku predložený s cieľom vyvrátiť predmetnú domnienku, čím im zabránila v tom, aby svoju obhajobu zamerali na konkrétne okolnosti.

111    Je potrebné poznamenať, že žalobkyne nešpecifikujú, ktoré konkrétne relevantné okolnosti Komisia údajne nepreskúmala.

112    Za predpokladu, že cieľom tejto výhrady je spochybniť preskúmanie všetkých dôkazov, ktoré predložili žalobkyne s cieľom vyvrátiť predmetnú domnienku, zo strany Komisie, je však potrebné poukázať na to, že posúdenie týchto dôkazov zo strany Komisie bolo potvrdené v rámci vyššie uvedeného preskúmania štvrtého žalobného dôvodu.

113    Okrem toho, ako vyplýva z preskúmania tretej časti druhého žalobného dôvodu nižšie, samotná skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tejto súvislosti stručné, neumožňuje konštatovať porušenie povinnosti dôkladne a nestranne preskúmať relevantné okolnosti vyplývajúce zo správneho konania.

114    Na základe znenia odôvodnení č. 434 až 441 napadnutého rozhodnutia totiž možno konštatovať, že Komisia preskúmala tvrdenia žalobkýň zhrnuté v odôvodnení č. 431, ktoré mali podporiť ich tvrdenie, že uvedené rozhodnutie malo byť určené iba spoločnosti Arkema. Na základe analýzy odpovede na oznámenie o výhradách nemožno určiť ďalšie relevantné okolnosti, ktoré by Komisia nezohľadnila.

115    Z toho vyplýva, že táto výhrada je nedôvodná.

116    Po tretie žalobkyne na pojednávaní uviedli, že Komisia tým, že ich neinformovala o predmetnom vyšetrovaní skôr, než im doručila oznámenie o výhradách, porušila požiadavky týkajúce sa práva na spravodlivý proces tak, ako sú uznané článkom 6 ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme a potvrdené rozsudkom Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, AC‑Treuhand/Komisia (T‑99/04, Zb. s. II‑1501) a kódexom osvedčených postupov Komisie týkajúcim sa článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ.

117    Je potrebné poznamenať, že v rozsudku AC‑Treuhand/Komisia, už citovanom v bode 110 vyššie (bod 56), Súd prvého stupňa konštatoval, že vzhľadom na zásadu dodržiavania práva na obhajobu bola Komisia povinná informovať dotknutý podnik vo fáze prvého opatrenia prijatého vo vzťahu k nemu, vrátane žiadostí o informácie, ktoré mu adresovala v zmysle článku 11 nariadenia č. 17, najmä o predmete a cieli vyšetrovania. V bode 58 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa tiež pripomenul, že z judikatúry vyplýva, že iba v prípade, ak pochybenie Komisie bolo takej povahy, že mohlo konkrétne ovplyvniť právo dotknutého podniku na obhajobu v správnom konaní, takéto pochybenie môže viesť k zrušeniu konečného rozhodnutia Komisie.

118    V prejednávanej veci však okrem toho, že z uvedeného rozsudku nemožno vyvodiť záver, že ako tvrdia žalobkyne, Komisia je povinná prijať vyšetrovacie opatrenia vo vzťahu k podniku pred zaslaním oznámenia o výhradách, keď sa domnieva, že inak má informácie, ktoré odôvodňujú zaslanie takého oznámenia, je potrebné poukázať na to, že žalobkyne neuviedli nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by preukazovala, že im tým bola odňatá možnosť predložiť dôkaz o tom, že neuplatňovali rozhodujúci vplyv na spoločnosť Arkema.

119    Pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia porušila svoj kódex osvedčených postupov tým, že vo vzťahu k žalobkyniam neprijala nijaké vyšetrovacie opatrenie, na jednej strane je potrebné konštatovať, že uvedený kódex, ktorý sa podľa bodu 5 tohto kódexu má uplatňovať len na prebiehajúce konania a na konania začaté po jeho uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, bol prijatý po prijatí napadnutého rozhodnutia, a preto sa nevzťahuje na skutkové okolnosti prejednávanej veci.

120    Na druhej strane je potrebné poukázať na to, že bod 14 uvedeného kódexu s poukazom na rozsudok AC‑Treuhand/Komisia, už citovaný v bode 110 vyššie (bod 56), stanovuje, že „pri postúpení prvého vyšetrovacieho opatrenia (zvyčajne žiadosť o informácie alebo inšpekciu) adresátom sú títo informovaní o tom, že sú predmetom predbežného vyšetrovania a o veci a účele tohto vyšetrovania [pri prijatí prvého vyšetrovacieho opatrenia (zvyčajne žiadosť o informácie alebo inšpekcia) vo vzťahu k adresátom sú títo informovaní o tom, že sa proti nim vedie predbežné vyšetrovanie, a o predmete a účele tohto vyšetrovania – neoficiálny preklad].“ Preto bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o právnom význame uvedeného kódexu, je potrebné v každom prípade konštatovať, že z tohto kódexu nevyplýva pre Komisiu nijaká povinnosť prijať pred prijatím oznámenia o výhradách vo vzťahu ku všetkým právnym subjektom, ktoré tvoria dotknutý podnik, vyšetrovacie opatrenia.

121    V dôsledku toho sa táto výhrada, a teda aj prvá časť žalobného dôvodu ako celok musí zamietnuť.

 O druhej časti založenej na porušení zásady prezumpcie neviny

122    Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila zásadu prezumpcie neviny po prvé tým, že vyhlásila, že sú a priori „vinné“ z porušenia, iba na základe domnienky, ktorá nebola podporená konkrétnymi dôkazmi, a po druhé tým, že konštatovala ich zodpovednosť, hoci nemohli úplne využiť právo na obhajobu.

123    Je potrebné pripomenúť, že zásada prezumpcie neviny ako všeobecná zásada práva Únie sa uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150).

124    Tvrdenia žalobkýň neumožňujú konštatovať, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu tejto zásady.

125    V prvom rade je potrebné pripomenúť, že Komisia môže uplatniť domnienku, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, v prípade, ak materská spoločnosť vlastní celé alebo takmer celé základné imanie dcérskej spoločnosti, a na základe nej vyvodiť solidárnu zodpovednosť materskej spoločnosti za zaplatenie pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti. V takom prípade sa predpokladá, že materská spoločnosť tvorí so svojou dcérskou spoločnosťou jeden podnik, ktorému podľa zásady osobnej zodpovednosti prináleží, aby za toto porušenie zodpovedal. V prejednávanej veci však Arkema vo svojej žiadosti podanej na základe oznámenia o spolupráci priznala porušenie (pozri odôvodnenie č. 69 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyne navyše nepopierajú svoju účasť na predmetnom karteli.

126    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, nemožno konštatovať, že Komisia ich uznala a priori za „vinné“, keďže mohli vyvrátiť vyššie uvedenú domnienku uplatnenú v oznámení o výhradách preukázaním samostatnosti svojej dcérskej spoločnosti.

127    Je potrebné pripomenúť, že prijatie oznámenia o výhradách Komisiou nie je možné v žiadnom prípade považovať za dôkaz viny dotknutého podniku. V opačnom prípade by začatie každého konania v tejto oblasti mohlo potenciálne porušovať zásadu prezumpciu neviny (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, bod 99).

128    Okrem toho, pokiaľ žalobkyne na pojednávaní v podstate uviedli, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu prezumpcie neviny z dôvodu „koncentrácie policajnej právomoci, vyšetrovacej právomoci, právomoci viesť trestné stíhanie a rozhodovacej právomoci v rukách Komisie“, je potrebné konštatovať, že táto výhrada bola vznesená oneskorene, keďže bola uvedená po prvý raz až v štádiu pojednávania, a nemožno ju považovať za rozšírenie tohto žalobného dôvodu tak, ako bol uvedený v návrhu, podľa ktorého Komisia porušila zásadu prezumpcie neviny tým, že vo vzťahu k žalobkyniam uplatnila domnienku vyplývajúcu z ovládania takmer celého základného imania ich dcérskej spoločnosti. Túto výhradu je teda potrebné zamietnuť ako neprípustnú v súlade s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku.

129    Vzhľadom na vyššie uvedené sa druhá časť, a teda aj tento žalobný dôvod ako celok musí zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

130    Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia v ňom byť jasne a jednoznačne uvedené úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknuté osoby mohli oboznámiť s dôvodmi prijatia opatrenia a aby mohol príslušný súd vykonať svoje preskúmanie. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázku, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, treba posúdiť nielen so zreteľom na jeho znenie, ale aj na jeho kontext, ako aj všetky právne pravidlá upravujúce príslušnú oblasť (pozri rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63 a tam citovanú judikatúru).

131    Keď je – tak ako je to v prejednávanej veci – rozhodnutie podľa článku 81 ES určené viacerým subjektom a vyvoláva otázku pripísateľnosti porušenia, musí obsahovať dostatočné odôvodnenie vo vzťahu ku každému zo subjektov, ktorým je určené, najmä vo vzťahu k tým spomedzi nich, ktoré podľa tohto rozhodnutia musia niesť zodpovednosť za toto porušenie. Také rozhodnutie teda musí vo vzťahu k materskej spoločnosti považovanej za solidárne zodpovednú za porušenie obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré môžu odôvodniť pripísateľnosť porušenia tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, body 78 až 80).

132    Žalobkyne členia svoj žalobný dôvod na tri časti.

 O prvej časti založenej na porušení povinnosti odôvodnenia, ktorá je významnejšia vzhľadom na nový postoj Komisie

133    Žalobkyne tvrdia, že povinnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je v prejednávanej veci významnejšia vzhľadom na nový postoj, ktorý Komisia zaujala vo vzťahu k svojej rozhodovacej praxi. Podľa žalobkýň Komisia porušila túto povinnosť, keďže iba uviedla svoj výklad judikatúry týkajúcej sa pripísateľnosti porušenia materskej spoločnosti.

134    Je potrebné pripomenúť, že v odôvodnení č. 434 napadnutého rozhodnutia Komisia v reakcii na tvrdenie žalobkýň uviedla:

„Skutočnosť, že… Komisia adresovala svoje rozhodnutie [K(2003) 4570] výlučne [spoločnosti Arkema], jej v tomto prípade nebráni v tom, aby adresovala svoje rozhodnutie [spoločnosti Arkema] a zároveň [žalobkyniam]. Za takýchto okolností Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy pri pripísaní zodpovednosti materskej spoločnosti a skutočnosť, že túto právomoc v predchádzajúcom rozhodnutí nevyužila, jej nebráni v tom, aby to urobila v tomto prípade.“

135    Je potrebné konštatovať, že z tejto pasáže vôbec nevyplýva, že Komisia v prejednávanej veci zaujala úplne nový a zásadne odlišný postoj v porovnaní so svojou predchádzajúcou praxou, ako to tvrdia žalobkyne.

136    Okrem toho je potrebné poukázať na to, že domnienka uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na jej dcérsku spoločnosť, ktorá je založená len na kapitálovom prepojení, už bola uplatnená Komisiou v jej rozhodnutí K(2004) 4876 z 19. januára 2005 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel, Akzo Nobel Nederland BV, Akzo Nobel Chemicals BV, Akzo Nobel Functional Chemicals BV, Akzo Nobel Base Chemicals AB, EKA Chemicals, Akzo Nobel AB, Atofina, Elf Aquitaine, Hoechst AG, Clariant GmbH, Clariant AG (vec E-1/37.773 – MCAA), v ktorom Komisia pripísala porušenie, ktorého sa dopustila Arkema, spoločnosti Elf Aquitaine. Žalobkyne teda nemôžu tvrdiť, že Komisia v prejednávanej veci zaujala vo vzťahu k nim úplne nový postoj. Z napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že počas správneho konania žalobkyne tvrdili, že práve rozhodnutie K(2004) 4876 predstavovalo „odvážny obrat“ v rozhodovacej praxi Komisie, a požiadali ju, aby počkala na výsledok konania o žalobe, ktorú proti tomuto rozhodnutiu podali (pozri odôvodnenia č. 430 a 433 napadnutého rozhodnutia).

137    V každom prípade podľa judikatúry, ktorú uvádzajú žalobkyne, je Komisia povinná výslovne uviesť svoje úvahy iba v prípade, ak v rámci svojej rozhodovacej praxi prijme rozhodnutie, ktoré značne prekračuje rámec predchádzajúcich rozhodnutí. V takom prípade teda nestačí, aby Komisia uviedla stručné odôvodnenie najmä s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia, 73/74, Zb. s. 1491, bod 3).

138    Komisia však v napadnutom rozhodnutí – s poukazom na judikatúru Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa – výslovne uviedla tak zásady, ktoré zamýšľala uplatniť na určenie subjektov, ktorým bolo toto rozhodnutie určené (odôvodnenia č. 370 až 379 napadnutého rozhodnutia), ako aj uplatnenie týchto zásad voči žalobkyniam (odôvodnenia č. 427 až 441). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré sa Komisia rozhodla pripísať porušenie žalobkyniam, teda spĺňa požiadavky stanovené judikatúrou citovanou v bode 137 vyššie.

139    Prvá časť žalobného dôvodu teda nemôže uspieť.

 O druhej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia

140    Žalobkyne tvrdia, že odôvodnenie uvedené v odôvodneniach č. 370 až 372, 435 až 442 a 458 až 529 napadnutého rozhodnutia obsahuje rozpor, keďže Komisia údajne zamenila dva pojmy, a to na jednej strane pojem podnik v zmysle článku 81 ES ako hospodársky subjekt zodpovedný za porušenie, ktorý má byť z tohto dôvodu sankcionovaný, a na druhej strane právny subjekt, ktorému je určené rozhodnutie.

141    Pokiaľ ide o v prvom rade o terminológiu, ktorú Komisia použila v napadnutom rozhodnutí, bez toho, aby bolo potrebné preskúmať každé z odôvodnení tohto rozhodnutia, na ktoré sa odvolávajú žalobkyne, je potrebné konštatovať, že z odôvodnenia č. 441 napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že Komisia sa rozhodla pripísať im predmetné porušenie a uložiť im pokuty na základe konštatovania, že tvorili so spoločnosťou Arkema jeden podnik v zmysle článku 81 ES. Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že znenie napadnutého rozhodnutia sa občas odchyľuje od koherentnej terminológie a používa pojem „podnik“ na označenie jednotlivých spoločnosti dotknutej skupiny (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 62).

142    Pokiaľ ide ďalej o skutočnosť, že Komisia jednak v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že jednotlivé spoločnosti skupiny Total tvoria jeden podnik, ktorý sa dopustil sporného porušenia, a jednak označuje každú z týchto spoločností ako adresáta napadnutého rozhodnutia, ktorému sa ukladá pokuta, je potrebné poukázať na to, že ide len o dôsledok toho, že adresáti pravidiel hospodárskej súťaže a adresáti rozhodnutí orgánov hospodárskej súťaže nemusia byť vždy totožní.

143    Zatiaľ čo pravidlá hospodárskej súťaže sa týkajú podnikov a priamo sa na ne vzťahujú najmä bez ohľadu na ich právnu formu, porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa musí jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej môžu byť uložené pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, body 54 až 57, a návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, I‑10896, body 68 a 69).

144    Pokiaľ ide o označenie jednotlivých spoločností skupiny Total v odôvodnení napadnutého rozhodnutia venovanom výpočtu pokuty, stačí uviesť, že z tohto rozhodnutia jasne a jednoznačne vyplývajú úvahy, na základe ktorých Komisia určila výšku pokuty, ako aj sumy, do výšky ktorých bola konštatovaná zodpovednosť žalobkýň za zaplatenie pokuty.

145    Pokiaľ napokon žalobkyne namietajú nesprávne posúdenie vo veci samej, konkrétne že uplatnenie osobitného výpočtu pokuty v prípade každej z dotknutých spoločností je nezlučiteľné s pojmom jediný podnik, je potrebné poukázať na analýzu tretieho žalobného dôvodu uvedenú nižšie.

146    V dôsledku toho je potrebné zamietnuť druhú časť žalobného dôvodu.

 O tretej časti založenej na tom, že Komisia neodpovedala na tvrdenia vyvracajúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu

147    Žalobkyne namietajú, že Komisia nedostatočne odôvodnila svoje rozhodnutie nezohľadniť okolnosti uvedené počas správneho konania na účely vyvrátenia domnienky súvisiacej s tým, že vykonávali kontrolu takmer nad celým základným imaním spoločnosti Arkema.

148    Pokiaľ ide o povinnosť odôvodnenia, ktorá prináleží Komisii, je potrebné poukázať na judikatúru uvedenú v bodoch 130 a 131 vyššie. Je potrebné najmä pripomenúť, že na to, aby bolo napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené vo vzťahu k žalobkyniam, musí obsahovať podrobné uvedenie dôvodov, ktoré môžu odôvodniť pripísateľnosť porušenia týmto spoločnostiam (pozri v tomto zmysle rozsudok SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 131 vyššie, bod 80).

149    Z toho vyplýva, že keď Komisia – tak ako v prejednávanej veci – vychádza z domnienky, že materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, a dotknuté spoločnosti počas správneho konania predložili dôkazy, ktoré mali vyvrátiť túto domnienku, rozhodnutie musí obsahovať dostatočné uvedenie dôvodov odôvodňujúcich stanovisko Komisie, podľa ktorého tieto dôkazy nepostačovali na vyvrátenie uvedenej domnienky.

150    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že z odôvodnení č. 430 až 441 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia zaujala odôvodnené stanovisko k okolnostiam, ktoré žalobkyne uviedli počas správneho konania.

151    Komisia totiž po tom, čo v odôvodneniach č. 430 až 432 napadnutého rozhodnutia opísala argumentáciu, ktorú uviedli žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, odpovedala na tvrdenia žalobkýň založené predovšetkým na nezákonnosti pripísania správania na základe domnienky najmä vzhľadom na zásady samostatnosti právneho subjektu, individuálnosti trestov, osobnej zodpovednosti, prezumpcie neviny a rovnosti zbraní.

152    Okrem toho Komisia v odôvodneniach č. 433 až 441 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že domnienka súvisiaca s tým, že žalobkyne vlastnili takmer celé základné imanie spoločnosti Arkema, nebola vyvrátená a že na základe tejto domnienky treba zotrvať na závere o ich zodpovednosti za porušenie.

153    Je potrebné konštatovať, že Komisia týmito odôvodneniami odpovedala na podstatné body tvrdení žalobkýň. Okrem toho vzhľadom na to, že Komisia nie je povinná zaujať stanovisko ku všetkým tvrdeniam, ktoré zúčastnené osoby v konaní pred ňou uviedli (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Corsica Ferries France/Komisia, T‑349/03, Zb. s. II‑2197, bod 64; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 130 vyššie, bod 64), nemožno jej vytýkať, že konkrétne neodpovedala na každé tvrdenie, ktoré uviedli žalobkyne.

154    Skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tomto smere stručné, je navyše odôvodnená tým, že argumentácia, ktorú uviedli žalobkyne, pozostávala v podstate len z tvrdení a nebola podložená konkrétnymi dôkazmi týkajúcimi sa väzieb medzi dotknutými spoločnosťami v priebehu obdobia porušenia.

155    Okrem toho v rozsahu, v akom žalobkyne spochybňujú dôvodnosť posúdenia Komisie, ktoré viedlo k nezohľadneniu predmetných okolností, ich argumentácia sa týka zákonnosti napadnutého rozhodnutia z vecnej stránky, ktorá bola preskúmaná vyššie v rámci štvrtého žalobného dôvodu.

156    Vzhľadom na vyššie uvedené sa tretia časť tohto žalobného dôvodu, ako aj druhý žalobný dôvod ako celok musí zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení jednotnej povahy pojmu podnik

157    Žalobkyne tvrdia, že Komisia nerešpektovala jednotnú povahu pojmu podnik, keďže v jednotlivých fázach stanovovania výšky pokút používala pojem „podnik“ nekoherentne. Podľa názoru žalobkýň mali byť tieto pokuty určené jednotným spôsobom vo vzťahu k dotknutej hospodárskej jednotke, pričom rozdelenie zodpovednosti za zaplatenie pokuty medzi jednotlivé právne subjekty, ktoré tvoria podnik, musí predstavovať samostatnú časť odôvodnenia.

158    Je potrebné poukázať na to, že táto argumentácia, ktorá sa týka výlučne metódy, ktorú Komisia použila pri stanovení výšky pokút a rozdelení zodpovednosti za ich zaplatenie medzi jednotlivé spoločnosti skupiny, nemôže spochybniť zákonnosť posúdenia, ktoré viedlo k pripísaniu porušenia žalobkyniam.

159    V rozsahu, v akom by bolo možné chápať argumentáciu žalobkýň tak, že spochybňuje výšku pokuty alebo rozdelenie zodpovednosti za zaplatenie tejto pokuty medzi jednotlivé spoločnosti skupiny, je potrebné poukázať na to, že žalobkyne nespochybňujú konkrétne výsledky výpočtov Komisie. Žalobkyne najmä netvrdia, že odlišná metóda by viedla k tomu, že by bola konštatovaná ich zodpovednosť za zaplatenie menšej časti pokuty.

160    V každom prípade je potrebné konštatovať, že prístup Komisie nebol nezlučiteľný s pojmom podnik.

161    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že žalobkyne správne uvádzajú, že na základe článkov 81 ES a 82 ES možno za subjekty, ktoré sa dopustili porušení práva hospodárskej súťaže, uznať podniky alebo združenia podnikov. Okrem toho podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 môže Komisia rozhodnutím uložiť podnikom a združeniam podnikov pokuty okrem iného vtedy, keď porušia ustanovenia článkov 81 ES alebo 82 ES.

162    Tiež je potrebné pripomenúť, že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť, bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob jeho financovania. Pod pojmom podnik v tomto kontexte treba konkrétne rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, body 54 a 55 a tam citovanú judikatúru).

163    Ak takýto subjekt poruší pravidlá hospodárskej súťaže, podľa zásady osobnej zodpovednosti za toto porušenie zodpovedá (pozri rozsudok ETI a i., už citovaný v bode 143 vyššie, bod 39 a tam citovanú judikatúru). Porušenie práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže však treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty (rozsudky Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, už citovaný v bode 104 vyššie, bod 38, a z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 57). Keď je teda existencia takého porušenia preukázaná, je potrebné určiť fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola zodpovedná za prevádzkovanie podniku v okamihu, keď došlo k porušeniu, aby zaň zodpovedala (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, T‑6/89, Zb. s. II‑1623, bod 236; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 78).

164    Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že prax Komisie spočívajúca vo vyvodení solidárnej zodpovednosti spoločnosti za zaplatenie časti pokuty uloženej inej spoločnosti, pokiaľ jej bolo možné pripísať protisúťažné správanie tejto druhej spoločnosti, je v súlade s článkom 15 ods. 2 nariadenia č. 17 (nahradeným článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003). V takom prípade je predmetnej spoločnosti uložená pokuta za porušenie, o ktorom sa z dôvodu tohto pripísania predpokladá, že sa ho táto spoločnosť dopustila sama (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia, C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065, body 26 až 28).

165    Skutočnosť, že v napadnutom rozhodnutí sú označené rôzne právnické osoby, ktoré spoločne a nerozdielne zodpovedajú za zaplatenie pokuty, teda nie je nezlučiteľná s pojmom podnik. Ide naopak o správne uplatnenie tohto pojmu, keďže je preukázané, že predmetný podnik je z právneho hľadiska tvorený viacerými fyzickými alebo právnickými osobami.

166    Nijaké porušenie pojmu podnik nemožno vyvodiť ani zo samotnej skutočnosti, že tieto rôzne právnické osoby sú zodpovedné za zaplatenie pokuty v rôznej výške. Konštatovanie, že viaceré právnické osoby tvoria jeden podnik zodpovedný za spáchanie porušenia, totiž nevyhnutne neznamená, že všetky okolnosti relevantné pre výpočet pokuty im možno pripísať rovnakým spôsobom, najmä keď sa zloženie predmetného podniku z právneho hľadiska postupom času menilo. V prejednávanej veci bola konštatovaná zodpovednosť spoločnosti Total len za časť obdobia porušenia (odôvodnenie č. 441 napadnutého rozhodnutia) a ani jedna zo žalobkýň nebola považovaná za opakovaného porušovateľa (odôvodnenie č. 469 napadnutého rozhodnutia).

167    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v rozsudku Cascades/Komisia, už citovanom v bode 163 vyššie, Súdny dvor odmietol prístup spočívajúci v pripísaní protiprávneho správania dcérskych spoločností ich materskej spoločnosti, ak k tomuto správaniu došlo pred ich nadobudnutím. Súdny dvor uviedol, že za porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase spáchania porušenia, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie bola za prevádzkovanie podniku zodpovedná iná osoba. Súdny dvor po tom, čo zdôraznil, že predmetné spoločnosti neboli jednoducho len zlúčené s nadobúdateľom, ale ďalej vykonávali svoju činnosť ako jeho dcérske spoločnosti, rozhodol, že v dôsledku toho majú samy zodpovedať za svoje protiprávne správanie predchádzajúce ich nadobudnutiu materskou spoločnosťou bez toho, aby bolo možné vyvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti za toto protiprávne správanie (body 77 až 80 rozsudku).

168    Vzhľadom na to, že Total získala kontrolu nad spoločnosťou Elf Aquitaine v apríli 2000, teda Komisia správne vyvodila zodpovednosť spoločnosti Total za sporné porušenie až od 30. apríla 2000 (odôvodnenie č. 441 napadnutého rozhodnutia) a východisková suma pokuty, ktorá jej bola uložená, správne nebola zvýšená z dôvodu dĺžky trvania (odôvodnenia č. 467 a 468 napadnutého rozhodnutia).

169    Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyne nemôžu oprávnene vytýkať Komisii, že v odôvodnení venovanom výpočtu pokuty označila rôzne spoločnosti skupiny Total.

170    Napokon je potrebné zdôrazniť, že okrem zvýšení z dôvodu dĺžky trvania porušenia a opakovaného porušenia, pri určení ktorých Komisia zohľadnila zmeny zloženia dotknutého podniku postupom času, pokuta bola vypočítaná jednotným spôsobom pre všetky dotknuté spoločnosti skupiny Total. Komisia vo vzťahu k nim najmä uplatnila rovnakú východiskovú sumu pokuty a rovnaké zníženie na základe oznámenia o spolupráci. Námietky žalobkýň týkajúce sa týchto dvoch fáz výpočtu pokuty sú teda nedôvodné.

171    Tretí žalobný dôvod preto treba zamietnuť.

 O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení týkajúcom sa spoločnosti Total

172    Žalobkyne uvádzajú dve výhrady, ktoré spochybňujú výlučnú zodpovednosť spoločnosti Total. Žalobkyne v prvom rade popierajú skutočnosť, že Total, ktorá získala kontrolu nad skupinou v apríli 2000, mohla dávať spoločnosti Arkema „pokyny týkajúce sa kartelu“, pokiaľ ide o kartel, ktorý existoval viacero rokov a ktorého posledné mnohostranné stretnutie sa konalo 18. mája 2000. Žalobkyne uvádzajú, že dĺžka trvania porušenia pripísateľného spoločnosti Total predstavuje najviac osem mesiacov, hoci v skutočnosti predstavovala len jeden mesiac, keďže posledné mnohostranné stretnutie kartelu sa uskutočnilo 18. mája 2000.

173    V prvom rade je potrebné poznamenať, že tvrdenie žalobkýň, že obdobie porušenia pripísateľné spoločnosti Total trvalo len jeden mesiac, vychádza z predpokladu, že kartel bol ukončený ku dňu posledného mnohostranného stretnutia z 18. mája 2000.

174    Žalobkyne však na podporu tohto tvrdenia neuvádzajú nijakú argumentáciu a najmä odôvodnene nespochybňujú konštatovanie Komisie, že stretnutie z 18. mája 2000 viedlo ku všeobecnej dohode o udržaní úrovní cien a v dôsledku toho kartel ďalej spôsoboval účinky až do 31. decembra 2000 (odôvodnenia č. 357 až 360 napadnutého rozhodnutia).

175    Ďalej je potrebné pripomenúť, že zodpovednosť spoločnosti Total je založená na konštatovaní, že táto spoločnosť od 30. apríla 2000, keď nadobudla predmetnú skupinu, tvorila so spoločnosťami Arkema a Elf Aquitaine ten istý podnik zodpovedný za predmetné porušenie (odôvodnenie č. 441 napadnutého rozhodnutia).

176    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že samotná skutočnosť, že Total prevzala kontrolu nad skupinou až v konečnej fáze porušenia, nestačí na vylúčenie toho, že v priebehu predmetného obdobia uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa podieľala na porušení, na trhu.

177    Okrem dátumu prevzatia kontroly nad skupinou spoločnosťou Total však žalobkyne neuvádzajú nijakú konkrétnu okolnosť, ktorá by bola spôsobilá preukázať, že Arkema od mája do decembra 2000 určovala svoje správanie na trhu nezávisle od spoločnosti Total.

178    Za týchto okolností Komisia mohla oprávnene predpokladať, že vzhľadom na to, že Total prevzala 30. apríla 2000 kontrolu takmer nad celým základným imaním skupiny, Total uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Arkema na trhu, a v dôsledku toho jej pripísať zodpovednosť za porušenie za predmetné obdobie na základe tejto domnienky, ktorá nebola vyvrátená.

179    Okrem toho je potrebné odmietnuť ako neúčinné tvrdenie žalobkýň, že vzhľadom na dátum prevzatia jej kontroly nad skupinou Total nebola schopná informovať sa o protiprávnych praktikách svojej dcérskej spoločnosti a prijať opatrenia na ich ukončenie.

180    Ako totiž vyplýva z vyššie uvedených úvah, pripísanie zodpovednosti spoločnosti Total vyplýva zo skutočnosti, že bola jedným z právnych subjektov tvoriacich podnik, ktorý porušil právo hospodárskej súťaže, bez ohľadu na to, či vedela alebo nevedela o existencii porušenia.

181    Prvej výhrade teda nemožno vyhovieť.

182    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia v odôvodnení č. 471 napadnutého rozhodnutia nesprávne uviedla, že subjekty, ktorým bolo určené jej rozhodnutie 85/74/EHS z 23. novembra 1984 o konaní podľa článku 85 Zmluvy o EHS (vec IV/30.907 – Výrobky na báze peroxidu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 35, 1985, s. 1) a jej rozhodnutie 94/599, ktoré boli zohľadnené z dôvodu opakovaného porušenia, boli v čase prijatia týchto predchádzajúcich rozhodnutí súčasťou skupiny Total.

183    Je potrebné poznamenať, že ako Komisia sama uznala vo vyjadrení k žalobe, v odôvodnení č. 471 napadnutého rozhodnutia omylom uviedla, že „právnické osoby, ktorým boli určené rozhodnutia [85/74 a 94/599], boli a stále sú členmi skupiny Total.“

184    Toto konštatovanie však nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Po prvé totiž z odôvodnenia č. 441 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že zodpovednosť spoločnosti Total za porušenie bola konštatovaná až odo dňa prevzatia kontroly nad skupinou, čiže od 30. apríla 2000.

185    Po druhé, ako vyplýva z odôvodnenia č. 469 napadnutého rozhodnutia, Komisia zohľadnila skutočnosť, že Arkema v čase uloženia predchádzajúcich sankcií nebola súčasťou skupiny Total, tým, že uplatnila zvýšenie súvisiace s opakovaným porušením iba v prípade pokuty pripísateľnej spoločnosti Arkema.

186    Vzhľadom na to, čo bolo uvedené vyššie, sa druhá výhrada, a teda aj piaty žalobný dôvod ako celok musia zamietnuť.

 O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení viacerých základných zásad, ktoré uznávajú všetky členské štáty a ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie

187    Žalobkyne tvrdia, že Komisia tým, že im pripísala zodpovednosť za predmetné porušenie a uložila im pokuty, porušila zásady rovnosti zaobchádzania, osobnej zodpovednosti a individuálnosti trestov, ako aj zásadu zákonnosti trestných činov a trestov.

 O údajnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania

188    Žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že konštatovala ich zodpovednosť len na základe predmetnej domnienky, zatiaľ čo zodpovednosť ostatných spoločností, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, údajne založila na domnienke podporenej doplňujúcimi dôkazmi (odôvodnenia č. 385, 391 a 394, 405, 411 a 423 až 427 napadnutého rozhodnutia).

189    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že z odôvodnení č. 370 až 379 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia uplatnila vo vzťahu ku všetkým spoločnostiam, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, to isté pravidlo, podľa ktorého ovládanie celého alebo takmer celého základného imania dcérskej spoločnosti stačí na uplatnenie vyvrátiteľnej domnienky, ktorá umožňuje pripísať zodpovednosť materskej spoločnosti. Predmetná domnienka totiž bola uplatnená tak v prípade skupiny Total, ako aj v prípade ostatných skupín spoločností, ktorých sa týkalo napadnuté rozhodnutie.

190    Skutočnosť, že vo vzťahu k niektorým spoločnostiam, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, konkrétne vo vzťahu k spoločnostiam Akzo Nobel, FMC, L’Air liquide, SNIA a Edison, Komisia okrem domnienky uviedla doplňujúce nepriame dôkazy o rozhodujúcom vplyve materských spoločností, nemôže znamenať, že použité zásady neboli v prípade všetkých spoločností, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, rovnaké.

191    Pokiaľ totiž ide o spoločnosť Akzo Nobel, z odôvodnenia č. 384 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že „vzhľadom na to, že [Akzo Nobel] má stopercentnú kontrolu nad spoločnosťou EKA [Chemicals], Komisia sa domnieva, že [Akzo Nobel] uplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť EKA [Chemicals], pričom nebol predložený nijaký dôkaz, ktorý by mohol vyvrátiť túto domnienku.“ Túto úvahu nevyvracia skutočnosť, že v odôvodnení č. 385 tohto rozhodnutia Komisia poukázala na niektoré doplňujúce nepriame dôkazy, ktoré túto úvahu potvrdzovali.

192    Pokiaľ ide o spoločnosť FMC, Komisia uviedla, že záver o zodpovednosti tejto spoločnosti založila „na skutočnosti, že FMC Foret [bola] dcérska spoločnosť, nad ktorou mala (nepriamo) stopercentnú kontrolu [FMC]“ (odôvodnenie č. 390 napadnutého rozhodnutia). Na túto úvahu nemá vplyv skutočnosť, že v odôvodnení č. 391 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla doplňujúci dôkaz o rozhodujúcom vplyve spoločnosti FMC na jej dcérsku spoločnosť.

193    Pokiaľ ide o spoločnosť L’Air liquide, Komisia v odôvodnení č. 403 napadnutého rozhodnutia poukázala na to, že „vzhľadom na to, že [L’Air liquide] vlastnila v čase porušenia 100 % základného imania spoločnosti Chemoxal a že mala právomoc vymenovávať členov správnej rady spoločnosti Chemoxal, [Komisia] predpokladala, že [L’Air liquide] uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti.“ Komisia spresnila túto úvahu tým, že v odôvodnení č. 405 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „zo stopercentného podielu na základnom imaní vyplýva[la] domnienka, ktorá [mohla] byť vyvrátená preukázaním, že… dcérska spoločnosť [bola]… samostatná.“

194    Pokiaľ ide o spoločnosť SNIA, z odôvodnenia č. 411 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že jej zodpovednosť bola konštatovaná vzhľadom na jej zlúčenie so spoločnosťou, ktorá bola stopercentnou materskou spoločnosťou subjektu, ktorý sa priamo podieľal na porušení. Uvedená situácia teda nie je porovnateľná so situáciou žalobkýň.

195    Napokon, pokiaľ ide o spoločnosť Edison, Komisia v odôvodnení č. 418 napadnutého rozhodnutia uviedla, že „v prípade neexistencie tvrdenia, ktoré by vyvracalo domnienku, bolo stopercentné vlastníctvo základného imania považované [judikatúrou] za dostatočný dôkaz.“ Okrem toho v odôvodneniach č. 419 až 421 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla niektoré doplňujúce dôkazy, pričom uviedla, že tieto dôkazy vyvracajú tvrdenie spoločnosti Edison založené na samostatnosti jej dcérskej spoločnosti.

196    Z odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazujú žalobkyne, teda vyplýva, že Komisia vo vzťahu ku všetkým subjektom, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, konštatovala, že kontrola nad celým alebo takmer celým základným imaním dcérskej spoločnosti v prípade neexistencie tvrdenia, ktoré by vyvracalo domnienku vyplývajúcu z tejto kontroly, postačuje na pripísanie zodpovednosti materskej spoločnosti, pričom boli uvedené doplňujúce dôkazy o vplyve niektorých dotknutých materských spoločností na ich dcérske spoločnosti – pokiaľ boli k dispozícii –, a to buď na potvrdenie záveru, ktorý už náležite vyplýval z kontroly nad celým základným imaním dcérskej spoločnosti, alebo ako reakcia na tvrdenia, ktoré uviedli dotknuté podniky.

197    Okrem toho, pokiaľ ide o žalobkyne, Komisia okrem kapitálového prepojenia poukázala na skutočnosť, že členovia správnej rady spoločnosti Arkema boli menovaní spoločnosťou Elf Aquitaine (odôvodnenie č. 427 napadnutého rozhodnutia), pričom však nepodmienila pripísanie protiprávneho správania stopercentnej alebo takmer stopercentnej dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti existenciou doplňujúcich dôkazov.

198    Táto výhrada je teda nedôvodná.

 O údajnom porušení zásad osobnej zodpovednosti a individuálnosti trestov, ako aj zásady zákonnosti trestných činov a trestov

199    Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia porušila uvedené právne zásady, keď neuznala, že Arkema predstavovala vo vzťahu k nim samostatný hospodársky subjekt, a keď v dôsledku toho nesprávne konštatovala ich zodpovednosť a uložila im pokuty.

200    Je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s nimi spojené, zodpovednosť za spáchanie týchto porušení má osobnú povahu (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 78). Okrem toho na základe zásady individuálnosti trestov a sankcií môže byť fyzická alebo právnická osoba sankcionovaná len za skutky, ktoré sa jej osobne vytýkajú (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 63), pričom táto zásada je uplatniteľná v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k sankciám podľa pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. júla 2006, Hoek Loos/Komisia, T‑304/02, Zb. s. II‑1887, bod 118).

201    V prejednávanej veci stačí uviesť, že argumentácia žalobkýň vychádza z nesprávneho predpokladu, že vo vzťahu k nim nebolo konštatované nijaké porušenie a nebola im uložená nijaká osobná pokuta. Z vyššie uvedeného naopak vyplýva, že žalobkyne boli osobne sankcionované za porušenie článku 81 ES, o ktorom sa predpokladá, že sa ho dopustili samy, z dôvodu hospodárskych, organizačných a právnych väzieb s ich dcérskymi spoločnosťami a nesamostatnosti týchto spoločností na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Metsä‑Serla a i./Komisia, už citovaný v bode 164 vyššie, body 27 a 34).

202    Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, z vyššie uvedeného preskúmania štvrtého žalobného dôvodu navyše vyplýva, že porušenie článku 81 ES bolo v ich prípade preukázané. Sankcie týkajúce sa takého porušenia sú pritom jasne stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Zásada nullum crimen, nulla poena sine lege teda bola dodržaná.

203    Preto je potrebné zamietnuť túto výhradu, ako aj šiesty žalobný dôvod ako celok.

 O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

204    Po prvé žalobkyne tvrdia, že Komisia dôkladne a nestranne nepreskúmala dôkazy predložené na preukázanie samostatnosti spoločnosti Arkema.

205    Vzhľadom na to, že žalobkyne iba opakujú svoje tvrdenie založené na nepreskúmaní predmetných dôkazov, ktoré bolo preskúmané a zamietnuté v bodoch 111 až 115 vyššie, je potrebné zamietnuť ho z tých istých dôvodov.

206    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia mala v záujme hospodárnosti konania vyhovieť ich návrhu na odklad prijatia napadnutého rozhodnutia, kým Všeobecný súd nerozhodne o žalobách, ktoré podali proti rozhodnutiu K(2004) 4876.

207    Vzhľadom na to, že ide o argumentáciu týkajúcu sa len hospodárnosti konania, ktorá teda zjavne nemôže spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia, treba ju bez ďalšieho zamietnuť.

208    Preto je potrebné zamietnuť siedmy žalobný dôvod.

 O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty

209    Žalobkyne tvrdia, že v dôsledku toho, že kritérium pripísateľnosti uplatnené v prejednávanej veci bolo v porovnaní s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie a najmä s rozhodnutím K(2003) 4570 nové, došlo k porušeniu zásady právnej istoty.

210    Stačí pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie nie je prvým rozhodnutím, ktorým Komisia pripísala zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Arkema, jej materskej spoločnosti na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu. V rozhodnutí K(2004) 4876 totiž Komisia už takto pripísala zodpovednosť spoločnosti Elf Aquitaine. Na rozdiel od toho, čo naznačujú žalobkyne, teda napadnuté rozhodnutie nepredstavuje obrat v praxi Komisie týkajúcej sa pripísateľnosti, a to ani vo vzťahu k predmetnej skupine. Okrem toho žalobkyne vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách v prejednávanej veci už poukázali na kritérium pripísateľnosti, ktoré Komisia uplatnila v rozhodnutí K(2004) 4876, ako to navyše vyplýva z ich tvrdení uvedených v rámci šiesteho žalobného dôvodu. Predpoklad, že Komisia v prípade žalobkýň uplatnila nové kritérium pripísateľnosti, na ktorom je založený tento žalobný dôvod, je teda v prejednávanej veci nesprávny.

211    V každom prípade je potrebné pripomenúť, že Komisia nie je povinná systematicky zvažovať pripísanie protiprávneho správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti (pozri bod 89 vyššie). Skutočnosť, že Komisia sa rozhodne pripísať zodpovednosť za konštatované porušenie podniku, ktorý sa skladá z materskej spoločnosti a z jej dcérskej spoločnosti, hoci podľa svojej predchádzajúcej praxe by neuvažovala o takom pripísaní, teda nepredstavuje porušenie zásady právnej istoty.

212    Okrem toho je potrebné konštatovať, že z rozhodnutia K(2003) 4570 (odôvodnenia č. 373 až 391), na ktoré poukazujú žalobkyne, vyplýva, že Komisia vôbec neanalyzovala problematiku zodpovednosti materskej spoločnosti spoločnosti Arkema a najmä že sa nevyjadrila k otázke jej samostatnosti vo vzťahu k materskej spoločnosti. Preto aj za predpokladu, že skutkové okolnosti v uvedenej veci by boli podobné skutkovým okolnostiam prejednávanej veci, nemožno tvrdiť, že toto rozhodnutie predstavovalo akúkoľvek záruku, pokiaľ ide o to, ako Komisia vnímala vzťahy medzi spoločnosťou Arkema a jej materskými spoločnosťami, a ani pokiaľ ide o kritérium pripísateľnosti uplatniteľné v prípade tejto skupiny spoločností.

213    V dôsledku toho tomuto žalobnému dôvodu nemožno vyhovieť.

 O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných zásad upravujúcich stanovovanie pokút

214    Žalobkyne z viacerých dôvodov napádajú výšku pokuty, ktorá im bola uložená.

215    Po prvé žalobkyne tvrdia, že im malo byť priznané zníženie pokuty z dôvodu, že nevedeli o porušení, ktorých sa dopustila ich dcérska spoločnosť. S poukazom na zásadu rovnosti zaobchádzania uvádzajú, že Komisia priznala zníženie z tohto dôvodu inej spoločnosti, ktorej bolo napadnuté rozhodnutie určené, konkrétne spoločnosti Caffaro.

216    Je potrebné poznamenať, že Komisia priznala zníženie východiskovej sumy pokuty podniku zloženého zo spoločností SNIA a Caffaro, keďže nebolo preukázané, že Caffaro, ktorá sa zúčastnila na obmedzenom počte stretnutí kartelu, ktoré sa týkali len jedného z dotknutých výrobkov, vedela alebo musela vedieť o celkovom projekte protisúťažných dohôd (odôvodnenia č. 332 a 461 napadnutého rozhodnutia).

217    Pokiaľ ide o žalobkyne, je potrebné pripomenúť, že predmetné porušenie im bolo pripísané z dôvodu, že so svojou dcérskou spoločnosťou tvorili jeden podnik, a nie z dôvodu ich priamej účasti na porušení, pričom ich nevedomosť o karteli nemá vplyv na toto pripísanie.

218    Keďže však žalobkyne netvrdia, že ich dcérska spoločnosť, ktorá sa priamo podieľala na porušení, nevedela o celkovom projekte protisúťažných dohôd, ich nevedomosť o karteli nepredstavuje dôkaz o tom, že závažnosť porušenia, ktorého sa dopustil podnik, ktorý tvorili so svojou dcérskou spoločnosťou, bola menšia, a teda nemôže predstavovať dôvod na zníženie pokuty.

219    Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, je potrebné poukázať na to, že žalobkyne ako právne subjekty zodpovedné za prevádzkovanie podniku, ktorý predával obidva dotknuté výrobky a priamo sa podieľal na všetkých prvkoch kartelu, sa nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou spoločnosti Caffaro, ktorá prevádzkovala podnik, ktorého účasť na karteli sa nevzťahovala na celkový protisúťažný projekt v celom rozsahu.

220    Preto je potrebné túto výhradu zamietnuť.

221    Po druhé žalobkyne namietajú porušenie zásad prezumpcie neviny a právnej istoty, pokiaľ ide o zvýšenie pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku.

222    Po prvé ich tvrdenie založené na porušení prezumpcie neviny je založené na predpoklade, že „nijaká okolnosť… neumožnila konštatovať [ich] zodpovednosť v karteli.“ Vzhľadom na to, že z vyššie uvedeného preskúmania štvrtého žalobného dôvodu vyplýva, že zodpovednosť žalobkýň bola konštatovaná oprávnene, sa však toto tvrdenie musí zamietnuť.

223    Po druhé žalobkyne s poukazom na odôvodnenie č. 465 napadnutého rozhodnutia tvrdia, že Komisia porušila zásadu prezumpcie neviny tým, že uviedla, že vytvorením právne samostatnej dcérskej spoločnosť materská spoločnosť mohla ďalej sledovať cieľ zapojenia tejto dcérskej spoločnosti do protiprávneho správania a vyhnúť sa sankcii.

224    V odôvodnení č. 465 napadnutého rozhodnutia Komisia v reakcii na tvrdenie žalobkýň, ktorým jej žalobkyne vytýkali zvýšenie predmetnej sumy, uviedla, že „ak by na základe tohto tvrdenia mala rozhodnúť, že pokuta uložená spoločnosti Atofina [mala] byť nižšia ako pokuta odôvodnená veľkosťou podniku, ktorého súčasťou [bola] táto spoločnosť, veľmi veľký podnik podieľajúci sa na jednom alebo na viacerých karteloch by sa mohol vyhnúť vysokým pokutám vytvorením malých dcérskych spoločností s nízkym obratom s cieľom zapojiť ich do protiprávneho správania.“

225    Ako vyplýva z tohto odôvodnenia, Komisia sa pri uplatnení predmetného zvýšenia pokuty v podstate domnievala, že toto zvýšenie umožní zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť všetkých právnych subjektov tvoriacich jediný dotknutý podnik s cieľom stanoviť výšku pokuty na dostatočne odstrašujúcej úrovni.

226    Túto všeobecnú úvahu však vôbec nemožno považovať za porušenie prezumpcie neviny vo vzťahu k žalobkyniam.

227    Po tretie žalobkyne namietajú porušenie zásady právnej istoty, pričom opakujú svoju argumentáciu uvedenú v rámci ôsmeho žalobného dôvodu založeného na údajnom obrate v praxi Komisie. Táto výhrada sa teda musí zamietnuť z dôvodov uvedených v bodoch 210 až 212 vyššie.

228    Po štvrté žalobkyne spochybňujú zákonnosť zvýšenia pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku, pričom tvrdia, že takéto zvýšenie nie je stanovené v článku 23 nariadenia č. 1/2003 ani v usmerneniach.

229    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí Komisia pri určovaní výšky pokuty dbať na jej odstrašujúci účinok a v tejto súvislosti môže zohľadniť najmä veľkosť a hospodársku silu predmetného podniku (rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, body 106 a 120, a z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 243).

230    V prejednávanej veci teda Komisia z právneho hľadiska bola oprávnená zvýšiť východiskovú sumu predmetnej pokuty vzhľadom na veľkosť podniku prevádzkovaného žalobkyňami, ktorá bola potvrdená ich mimoriadne vysokým celosvetovým obratom (odôvodnenie č. 463 napadnutého rozhodnutia).

231    Výhrady smerujúce proti zvýšeniu pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku sú teda nedôvodné.

232    Po tretie žalobkyne na pojednávaní tvrdili, že maximálna hranica vo výške 10 % obratu stanovená v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003 je nezákonná vzhľadom na zásady zákonnosti a právnej istoty, keďže odkazuje na obrat podniku dosiahnutý v priebehu účtovného roka pred prijatím rozhodnutia, a nie na obrat týkajúci sa obdobia, počas ktorého došlo k porušeniu.

233    Je potrebné poukázať na to, že táto výhrada bola vznesená oneskorene, keďže bola uvedená po prvý raz až v štádiu pojednávania a nemožno ju považovať za rozšírenie tohto žalobného dôvodu tak, ako bol uvedený v žalobe, ktorým sa žalobkyne jednak domáhajú zníženia pokuty z dôvodu, že nevedeli o porušení, a jednak namietajú proti zvýšeniu pokuty z dôvodu odstrašujúceho účinku.

234    Túto výhradu je teda potrebné zamietnuť ako neprípustnú v súlade s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku.

235    Táto výhrada je v každom prípade neúčinná, keďže žalobkyne neuvádzajú, že zohľadnenie účtovného roka týkajúceho sa obdobia porušenia mohlo mať akýkoľvek vplyv na uplatnenie pravidla stanoveného v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003, ktorého nezákonnosť žalobkyne namietajú, v prejednávanej veci.

236    Vzhľadom na tieto úvahy je tento žalobný dôvod nedôvodný.

 O desiatom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci

237    Žalobkyne tvrdia, že Komisia sa dopustila zneužitia právomoci tým, že keď im pripísala zodpovednosť za porušenie, neusilovala sa potrestať zodpovedný podnik, ale zvýšiť uloženú pokutu s prihliadnutím na ich značnú veľkosť.

238    Podľa ustálenej judikatúry je rozhodnutie poznačené zneužitím právomoci iba v prípade, ak z objektívnych relevantných a zhodujúcich sa dôkazov vyplýva, že bolo prijaté na dosiahnutie iných ako uvedených cieľov (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. septembra 1998, IECC/Komisia, T‑133/95 a T‑204/95, Zb. s. II‑3645, bod 188 a tam citovanú judikatúru).

239    Je tiež potrebné pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 môže Komisia rozhodnutím uložiť pokuty podnikom, ktoré porušia článok 81 ES. Je nesporné, že cieľom sankcií stanovených v článku 23 nariadenia č. 1/2003 je potrestať protiprávne konanie dotknutých podnikov, ako aj odradiť tak tieto podniky, ako aj iné hospodárske subjekty od porušovania pravidiel súťažného práva Únie v budúcnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, Showa Denko/Komisia, C‑289/04 P, Zb. s. I‑5859, bod 16).

240    Vzhľadom na to, že žalobkyne a Arkema tvorili podnik v zmysle článku 81 ES a že uvedený podnik sa podieľal na spornom porušení, sa však sankcia, ktorá im bola uložená, vôbec neodklonila od jej účelu, a to aj vzhľadom na to, že Komisia pri jej uložení sledovala cieľ odstrašenia.

241    Desiaty žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť.

 O jedenástom, subsidiárne uvedenom žalobnom dôvode založenom na znížení pokuty na primeranú úroveň

242    V rámci jedenásteho žalobného dôvodu sa žalobkyne domáhajú zníženia pokuty na primeranú úroveň, a to z dvoch dôvodov.

243    Po prvé tvrdia, že vzhľadom na to, že nevedeli o porušení, by sa východisková suma ich pokuty mala znížiť o 25 %, rovnako ako v prípade zníženia priznaného v odôvodnení č. 461 napadnutého rozhodnutia.

244    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že situácia uvedená v odôvodnení č. 461 napadnutého rozhodnutia nie je porovnateľná so situáciou žalobkýň (pozri bod 219 vyššie). Všeobecný súd preto zastáva názor, že žalobkyniam z tohto dôvodu nemožno priznať zníženie.

245    Po druhé žalobkyne sa domáhajú zohľadnenia poľahčujúcej okolnosti, pričom poukazujú na skutočnosť, že im boli uložené vysoké pokuty za ich účasť na iných karteloch počas obdobia, ktorého sa týkalo napadnuté rozhodnutie, rozhodnutím K(2004) 4876 a rozhodnutím K(2006) 2098 z 31. mája 2006 týkajúcim sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (prípad č. COMP/F/38.645 – Metakryláty).

246    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že vzhľadom na skutočnosť, že Komisia konštatovala, že žalobkyne sa dopustili troch rôznych porušení ustanovení článku 81 ods. 1 ES, bola oprávnená uložiť im tri rôzne pokuty, z ktorých každá zodpovedala maximálnej hranici stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 56). Každá z týchto pokút musela nevyhnutne spočívať na posúdení dĺžky trvania a konkrétnej závažnosti porušenia, ktoré sa ňou sankcionuje. Je však potrebné konštatovať, že uloženie pokuty žalobkyniam za rôzne protisúťažné činnosti týkajúce sa iných výrobkov nemá vplyv na existenciu sporného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, BASF a UCB/Komisia, T‑101/05 a T‑111/05, Zb. s. II‑4949, bod 52).

247    Vzhľadom na cieľ odstrašenia, ktorý pokuty sledujú, teda samotná skutočnosť, že žalobkyniam boli nedávno uložené dve ďalšie pokuty za porušenia, ktoré sa uskutočnili sčasti súčasne, nemôže odôvodniť zníženie pokuty uloženej v prejednávanej veci.

248    Žalobkyne pritom neuvádzajú nijakú okolnosť, ktorá by mohla preukázať, že v dôsledku uloženia pokuty v prejednávanej veci v spojení s inými nedávnymi pokutami sa dostali do mimoriadne zložitej finančnej situácie, ktorú by výnimočne bolo možné vziať do úvahy v rámci stanovenia výšky ich pokuty.

249    Pokiaľ sa žalobkyne napokon odvolávajú na rozhodnutie 94/599, z ktorého vyplýva, že Komisia pri určovaní výšky pokút v rámci kartelu, ktorého sa týkalo toto rozhodnutie, vzala do úvahy skutočnosť, že väčšine podnikov už boli uložené vysoké pokuty za ich účasť na inom karteli na súvisiacom trhu v podstate počas toho istého obdobia (odôvodnenie č. 52 rozhodnutia 94/599), je potrebné jednak zdôrazniť, že rozhodnutie 94/599 bolo prijaté pred vydaním usmernení uplatnených v prejednávanej veci, a jednak situácia posudzovaná v uvedenom rozhodnutí sa odlišovala od situácie posudzovanej v prejednávanej veci. V prejednávanej veci totiž jednak Komisia uložila iba jednu sankciu za porušenia na trhoch s PV a s PS v napadnutom rozhodnutí a jednak žalobkyne sa neodvolávajú na existenciu súvislosti medzi týmito trhmi a trhmi, ktorých sa týkali iné sankcie, ktoré im boli nedávno uložené.

250    Vzhľadom na to, že žiadna okolnosť uvedená v prejednávanej veci nemôže odôvodniť zníženie pokuty, nie je opodstatnené vyhovieť subsidiárnemu návrhu na zmenu pokuty uloženej žalobkyniam.

251    Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

252    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Total SA a Elf Aquitaine SA sú povinné nahradiť trovy konania.

Vadapalas Prek Dittrich

Truchot       O’Higgins

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 14. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení pravidiel upravujúcich pripísateľnosť porušení, ktorých sa dopustili dcérske spoločnosti, ich materským spoločnostiam

O druhej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení pri výklade judikatúry týkajúcej sa pripísateľnosti a v súvislosti s dodržiavaním vlastnej rozhodovacej praxe Komisiou

– Úvodné poznámky

– O platnosti predmetnej domnienky

– O súbore nepriamych dôkazov, ktorý predložili žalobkyne na preukázanie samostatnosti spoločnosti Arkema na trhu

O prvej časti založenej na nesprávnom právnom posúdení týkajúcom sa objektívnej povahy kritéria pripísateľnosti

O tretej časti založenej na porušení „zásady hospodárskej samostatnosti právnickej osoby“

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

O prvej časti založenej na tom, že žalobkyne sa nemohli účinne brániť

O druhej časti založenej na porušení zásady prezumpcie neviny

O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

O prvej časti založenej na porušení povinnosti odôvodnenia, ktorá je významnejšia vzhľadom na nový postoj Komisie

O druhej časti založenej na rozpornosti odôvodnenia

O tretej časti založenej na tom, že Komisia neodpovedala na tvrdenia vyvracajúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu

O treťom žalobnom dôvode založenom na porušení jednotnej povahy pojmu podnik

O piatom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom posúdení týkajúcom sa spoločnosti Total

O šiestom žalobnom dôvode založenom na porušení viacerých základných zásad, ktoré uznávajú všetky členské štáty a ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie

O údajnom porušení zásady rovnosti zaobchádzania

O údajnom porušení zásad osobnej zodpovednosti a individuálnosti trestov, ako aj zásady zákonnosti trestných činov a trestov

O siedmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

O ôsmom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady právnej istoty

O deviatom žalobnom dôvode založenom na porušení základných zásad upravujúcich stanovovanie pokút

O desiatom žalobnom dôvode založenom na zneužití právomoci

O jedenástom, subsidiárne uvedenom žalobnom dôvode založenom na znížení pokuty na primeranú úroveň

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.