ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 16. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Peroxid vodíka a perboritan sodný – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dĺžka trvania porušenia – Prezumpcia neviny – Právo na obhajobu – Pokuty – Poľahčujúce okolnosti“

Vo veci T‑191/06,

FMC Foret, SA, so sídlom v Barcelone (Španielsko), v zastúpení: M. Seimetz, advokát, a C. Stanbrook, QC,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne F. Arbault, neskôr V. Di Bucci a V. Bottka, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray, barrister,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) a subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, A. Dittrich a L. Truchot,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 4. marca 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyňa FMC Foret SA je spoločnosť založená podľa španielskeho práva, ktorá v čase skutkových okolností okrem iného predávala peroxid vodíka (ďalej len „PV“) a perboritan sodný (ďalej len „PS“).

2        Žalobkyňa je stopercentnou dcérskou spoločnosťou spoločnosti FMC Chemicals Netherlands BV a je súčasťou skupiny, ktorú ovláda americký podnik FMC Corp.

3        V novembri 2002 Degussa AG informovala Komisiu Európskych spoločenstiev o existencii kartelu na trhoch s PV a s PS a požiadala o uplatnenie oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

4        Degussa poskytla Komisii hmotné dôkazy, ktoré jej umožnili vykonať v dňoch 25. a 26. marca 2003 šetrenia v priestoroch troch podnikov.

5        Po týchto šetreniach viaceré podniky, vrátane spoločností EKA Chemicals AB, Atofina SA (teraz Arkema SA) a Solvay SA, požiadali o uplatnenie oznámenia o spolupráci a poskytli Komisii dôkazy týkajúce sa predmetného kartelu.

6        Komisia 26. januára 2005 zaslala žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách.

7        Po vypočutí dotknutých podnikov, ktoré sa konalo 28. a 29. júna 2005, Komisia prijala rozhodnutie K(2006) 1766 v konečnom znení z 3. mája 2006 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP proti spoločnostiam Akzo Nobel NV, Akzo Nobel Chemicals Holding AB, EKA Chemicals, Degussa, Edison, FMC, žalobkyni, spoločnostiam Kemira Oyj, Air liquide SA, Chemoxal SA, SNIA SpA, Caffaro Srl, Solvay, Solvay Solexis SpA, Total SA, Elf Aquitaine SA a Arkema (vec COMP/F/38.620 – Peroxid vodíka a perboritan) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 353, s. 54). Rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni listom z 8. mája 2006.

 Napadnuté rozhodnutie

8        Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podniky, ktorým je rozhodnutie určené, sa podieľali na jedinom a nepretržitom porušovaní článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) v súvislosti s PV a jeho nadväzujúcim prípravkom PS (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

9        Porušenie, ktoré bolo zistené, pokiaľ ide o obdobie od 31. januára 1994 do 31. decembra 2000, spočívalo najmä v tom, že súťažitelia si medzi sebou vymieňali dôležité obchodné a dôverné informácie o trhoch a podnikoch, obmedzovali a kontrolovali výrobu, ako aj jej možné a skutočné kapacity, rozdeľovali si podiely na trhu a zákazníkov a stanovovali a monitorovali dodržiavanie cenových cieľov.

10      Bolo konštatované, že žalobkyňa je zodpovedná za porušenie „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou FMC (odôvodnenia č. 389 až 395 napadnutého rozhodnutia).

11      Na účely stanovenia výšky pokút Komisia použila spôsob uvedený v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“).

12      Komisia určila základné sumy pokút v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia), ktoré bolo posúdené ako veľmi závažné (odôvodnenie č. 457 napadnutého rozhodnutia).

13      Na základe rozdielneho zaobchádzania bola žalobkyňa zaradená do tretej a predposlednej kategórie zodpovedajúcej východiskovej sume 20 miliónov eur (odôvodnenia č. 460 až 462 napadnutého rozhodnutia).

14      Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa podľa Komisie podieľala na porušení od 29. mája 1997 do 13. decembra 1999, čiže počas obdobia dvoch rokov a siedmich mesiacov, východisková suma jej pokuty bola zvýšená o 25 % (odôvodnenie č. 467 napadnutého rozhodnutia).

15      Vo vzťahu k žalobkyni nebola zohľadnená nijaká priťažujúca alebo poľahčujúca okolnosť.

16      Článok 1 písm. g) napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa porušila článok 81 ods. 1 ES a článok 53 Dohody o EHP tým, že sa podieľala na dotknutom porušení od 29. mája 1997 do 13. decembra 1999.

17      Komisia v článku 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia uložila žalobkyni „spoločne a nerozdielne“ so spoločnosťou FMC pokutu vo výške 25 miliónov eur.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

18      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júla 2006 žalobkyňa podala žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

19      Keďže zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený do šiestej komory a po vypočutí účastníkov konania bola táto vec pridelená šiestej rozšírenej komore.

20      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010 Všeobecný súd položil účastníkom konania písomné otázky, na ktoré účastníci konania odpovedali vyjadreniami z 29. januára 2010.

21      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté počas pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 4. marca 2010.

22      Vzhľadom na to, že dvaja členovia komory sa nemohli zúčastniť na porade, v súlade s článkom 32 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa na porade Všeobecného súdu zúčastnili traja sudcovia, ktorých podpisy sú uvedené na tomto rozsudku.

23      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v časti, v ktorej Komisia uložila žalobkyni pokutu,

–        subsidiárne znížil pokutu,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

24      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

25      V replike, ako aj na pojednávaní žalobkyňa uviedla, že jej prvý žalobný návrh treba chápať v tom zmysle, že smeruje k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej sa jej týka, vrátane konštatovania jej účasti na predmetnom porušení.

 Právny stav

26      Na podporu žaloby smerujúcej k zrušeniu napadnutého rozhodnutia alebo subsidiárne k zníženiu pokuty žalobkyňa uvádza tri žalobné dôvody založené po prvé na nesprávnom posúdení dôkazov o jej účasti na porušení, po druhé na porušení práva na obhajobu v rámci prístupu k spisu a po tretie na neprimeranej výške pokuty.

 O prvom žalobnom dôvode, založenom na údajnom nesprávnom posúdení dôkazov o účasti žalobkyne na porušení

 Tvrdenia účastníkov konania

27      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepredložila dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy na preukázanie účasti žalobkyne na karteli.

28      Komisia vychádzala vo veľkej miere z nepresných a nepodložených vyjadrení poskytnutých v rámci žiadostí o zhovievavosť, ktoré boli spísané narýchlo, boli neodôvodnené, a preto mali zníženú dôkaznú hodnotu. Rovnako neprihliadla na dôkaz o opaku predložený žalobkyňou, najmä svedecké výpovede zamestnancov žalobkyne údajne zúčastnených na protiprávnom správaní.

29      Komisia nevyvrátila dôkazy, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách a na vypočutí, najmä svedecké výpovede jej zamestnancov. Komisia navyše nezohľadnila informáciu žalobkyne týkajúcu sa jej súťažného správania na trhu.

30      Úradník poverený vypočutím priznal na vypočutí nedostatok dôkazov uvedených vo vzťahu k žalobkyni. Tento úradník navrhol stretnutie účastníkov konania, ako aj kontradiktórne preskúmanie nového dôkazu o opaku predloženého žalobkyňou. Komisia týmto návrhom nevyhovela.

31      V oznámení o výhradách Komisia obvinila žalobkyňu, že sa zúčastnila na porušení od januára 1994 do júna 2001, ale následne podstatne zúžila rozsah tohto obvinenia. V napadnutom rozhodnutí sa Komisia obmedzila na obdobie od 29. mája 1997, keď sa konalo polročné zasadnutie Európskej rady chemického priemyslu (CEFIC), ktoré hostila žalobkyňa v Seville, do 13. decembra 1999, keď sa konalo stretnutie vo Fribourgu, na ktorom bol prítomný zamestnanec žalobkyne.

32      Komisia na preukázanie protiprávnych skutočností vychádzala z nepodložených informácií pochádzajúcich z jediného zdroja, konkrétne od spoločností Degussa, Solvay alebo Atofina, pričom nerešpektovala judikatúru, podľa ktorej vyhlásenie jedného podniku nie je dostatočným dôkazom o porušení (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso-Gutzeit/Komisia, T‑337/94, Zb. s. II‑1571, bod 91).

33      Pokiaľ ide o informácie od spoločnosti Degussa, Komisia nesprávne uviedla, že boli podporené dôkazmi získanými od ostatných účastníkov kartelu. Z odôvodnenia č. 86 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia v skutočnosti konštatovala, že keďže niektoré podniky uznali tvrdenia spoločnosti Degussa, ktoré sa ich týkajú, tvrdenia spoločnosti Degussa proti žalobkyni si potvrdenie nevyžadujú. Komisia sa teda nepokúsila potvrdiť informácie od spoločnosti Degussa, ktoré sa týkajú žalobkyne.

34      Pokiaľ ide o ostatné dôkazy pochádzajúce od jediného podniku, Komisia poukázala na to, že boli získané od priamych svedkov protiprávnych kontaktov, že jej boli odovzdané „po zrelej úvahe“ a že vzhľadom na súbor zhodných dôkazov sú vierohodné (odôvodnenie č. 86 napadnutého rozhodnutia).

35      Všetky tieto tvrdenia však nie sú správne. Informácie od spoločnosti Solvay sú nepresné a napríklad uvádzajú, že neidentifikovaný zdroj zo spoločnosti Solvay tvrdil, že neidentifikovaný zamestnanec spoločnosti Solvay kontaktoval zamestnancov žalobkyne v štyroch nešpecifikovaných prípadoch. To isté platí aj o tvrdení spoločnosti Solvay, že žalobkyňa poskytla spoločnosti Atofina odplatu za zatvorenie jej výrobného závodu. Komisia okrem toho nekonfrontovala tieto informácie s opačnými svedeckými výpoveďami zamestnancov žalobkyne.

36      Pokiaľ ide o informácie pochádzajúce od zamestnanca spoločnosti Atofina, konkrétne poznámky zo stretnutí kartelu, Komisia nezohľadnila skutočnosť, že tie isté poznámky boli predložené na preukázanie viacerých stretnutí. Navyše pokiaľ ide o žalobkyňu, tieto poznámky obsahujú často otázniky.

37      Komisia preto voči žalobkyni nesprávne uplatnila dôkazy pochádzajúce od jediného podniku, ktoré neboli potvrdené a boli vyvrátené svedeckými výpoveďami zamestnancov žalobkyne.

38      Žalobkyňa ďalej kritizuje konštatovania Komisie týkajúce sa konkrétnych stretnutí.

–       O telefonických hovoroch prijatých žalobkyňou

39      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne vychádzala z informácií od spoločností Solvay a Atofina, na základe ktorých konštatovala, že žalobkyňa bola telefonicky informovaná o niektorých stretnutiach kartelu.

40      Informácie od spoločnosti Solvay sa týkali štyroch stretnutí spoločností Degussa, Solvay a Kemira na „vysokej úrovni“ (odôvodnenia č. 171 až 174, 211, 215 až 217 a 239 až 242 napadnutého rozhodnutia). V prípade týchto stretnutí Komisia vychádzala z vyhlásenia spoločnosti Solvay, že „ostatné subjekty na trhu boli informované o výsledku týchto stretnutí“, „Solvay napríklad informovala spoločnosti Foret (v Španielsku) a Ausimont (v Taliansku) o konkrétnych výsledkoch týchto rokovaní“. Toto vyhlásenie bolo podľa Komisie potvrdené spoločnosťou Atofina (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia).

41      Uvedené vyhlásenie spoločnosti Solvay neumožňuje odôvodniť konštatovanie, že Solvay tvrdila, že žalobkyňu priebežne informovala „vyčerpávajúcim spôsobom… spravidla telefonicky“ (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia). Solvay neuvádza, „kto komu volal“, ani obsah rozhovoru. Nekonkretizuje stretnutia, na ktoré sa odvoláva, s výnimkou stretnutia z augusta 1997. Tento údaj poskytla sama Komisia. Vyhlásenie spoločnosti Solvay nemohlo byť potvrdené spoločnosťou Atofina, ktorá nebola prítomná na stretnutiach. Atofina sa totiž odvoláva na telefonáty spoločnosti Solvay v rámci jednotlivých stretnutí, konkrétne stretnutí „skupiny B“, ktoré sa uskutočnili od konca roku 1999 do začiatku roku 1997. Informácie od spoločností Solvay a Atofina sa teda nepotvrdili.

42      Solvay okrem toho sama spochybnila, že sa zúčastnila na jednom zo štyroch predmetných stretnutí, konkrétne na stretnutí, ktoré sa konalo vo Frankfurte nad Mohanom v apríli 1998 (odôvodnenie č. 217 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o stretnutie zo septembra 1998 v Bruseli, Solvay nespomenula, že sa spojila so žalobkyňou.

43      Komisia sa na vypočutí neúspešne usilovala získať od spoločnosti Solvay presnejšie informácie. Vyhlásenie spoločnosti Solvay týkajúce sa telefonických hovorov nemá bez bližšieho spresnenia dôkaznú hodnotu. V každom prípade je spochybnené svedeckou výpoveďou zamestnancov žalobkyne, ktorí popierajú, že prijali telefonické hovory od spoločnosti Solvay.

44      Pokiaľ ide o informácie od spoločnosti Atofina, Komisia nesprávne vychádzala z tvrdenia zamestnanca spoločnosti Atofina, že žalobkyňa sa štyrikrát zúčastnila na telefonických rozhovoroch (odôvodnenia č. 180 až 192 a 247 až 253 napadnutého rozhodnutia). Toto tvrdenie nepotvrdil žiadny z ďalších účastníkov predmetných rozhovorov.

45      Ďalšie informácie v spise spochybňujú vierohodnosť informácií, ktoré poskytol dotknutý zamestnanec spoločnosti Atofina. Konkrétne v oznámení o výhradách vychádza Komisia z jeho vyjadrenia, že zástupca žalobkyne sa 12. februára 1996 zúčastnil na stretnutí v Paríži (body č. 137 a 138 oznámenia o výhradách). Žalobkyňa preukázala, že toto vyjadrenie bolo nepresné, keďže pas údajného účastníka stretnutia potvrdzuje, že tento účastník sa v priebehu predmetného týždňa nachádzal v Spojených štátoch. Komisia sa v napadnutom rozhodnutí o tomto omyle vôbec nezmieňuje. Okrem toho svedok spoločnosti Atofina niekoľkokrát predložil tú istú stranu svojich poznámok ako dôkaz o jednotlivých stretnutiach. Pokiaľ ide o informácie od žalobkyne a jej účasť na stretnutiach, predmetné poznámky obsahovali často otázniky. Komisia nevzala tieto okolnosti do úvahy pri hodnotení vierohodnosti dôkazov spoločnosti Atofina.

46      Čo sa týka prvého predmetného stretnutia v septembri 1997 v Paríži, prvotné informácie od spoločnosti Atofina neumožňujú identifikovať zamestnanca žalobkyne, ktorý bol údajne kontaktovaný telefonicky. Zamestnanec žalobkyne, ktorý bol neskôr identifikovaný v tabuľke vyhotovenej spoločnosťou Atofina, vo vyhlásení pod prísahou spochybnil, že tento hovor prijal. Toto spochybnenie Komisia nevzala do úvahy.

47      Komisia konštatovala, že skutočnosť, že žalobkyňa bola kontaktovaná, je vzhľadom na skôr nadviazané kontakty a jej telefonickú účasť na dvoch neskorších stretnutiach pravdepodobná (odôvodnenie č. 186 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o údajné skoršie kontakty, napadnuté rozhodnutie uvádza iba jeden telefonický hovor prijatý mesiac predtým (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia), ktorý vyplýva z nepodložených informácií od spoločnosti Solvay. Údajná telefonická účasť žalobkyne na dvoch neskorších stretnutiach vychádza z tých istých nepodložených informácií od spoločnosti Atofina.

48      Čo sa týka druhého predmetného stretnutia 17. novembra 1997 vo Frankfurte nad Mohanom (odôvodnenia č. 188 až 192 napadnutého rozhodnutia), zamestnanec spoločnosti Atofina si protirečil, keďže identifikoval najprv jedného, potom dvoch údajne kontaktovaných zamestnancov žalobkyne. Komisia sa o tomto rozpore nezmienila, a pokiaľ ide o meno identifikovanej osoby, sama sa pomýlila (poznámka pod čiarou č. 204 napadnutého rozhodnutia). Predmetná informácia nie je podložená a je spochybnená identifikovanými zamestnancami žalobkyne.

49      Na rozdiel od vyjadrení Komisie nie sú informácie od spoločnosti Atofina podložené listinnými dôkazmi. Predmetné dôkazy predložil ten istý zamestnanec spoločnosti Atofina a nemôžu podporiť jeho vlastné tvrdenia. Navyše ide o tabuľku vytvorenú na dotknutom stretnutí, ktorá uvádza ceny podľa zákazníka a podľa výrobcu (odôvodnenie č. 192 napadnutého rozhodnutia) a ktorá, pokiaľ ide o žalobkyňu, obsahuje aj štyri otázniky. Tieto informácie okrem toho neposkytla nevyhnutne žalobkyňa, ale mohli byť získané prostredníctvom iných zdrojov, najmä od zákazníkov žalobkyne.

50      Degussa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nepotvrdila ani hovor, ktorý údajne prijal zamestnanec žalobkyne. Degussa v skutočnosti len zhrnula obsah oznámenia o výhradách, vrátane tvrdenia spoločnosti Atofina, že niektoré iné podniky, vrátane žalobkyne, boli o tomto stretnutí informované, a potom potvrdila jej účasti na tomto stretnutí. Priznanie spoločnosti Degussa je iba dôkazom proti nej a žalobkyne sa vôbec netýka.

51      Čo sa týka tretieho predmetného stretnutia z 21. novembra 1997 v Paríži (odôvodnenia č. 193 až 197 napadnutého rozhodnutia), žiadny iný člen kartelu s výnimkou spoločnosti Atofina sa nezmienil o účasti žalobkyne. Komisia nesprávne vychádzala z tvrdenia spoločnosti Atofina, ktoré je nepodložené a je v rozpore s predmetnou svedeckou výpoveďou zamestnanca žalobkyne.

52      Komisia okrem toho nesprávne vychádzala zo skutočnosti, že ceny, ktoré žalobkyňa uplatňovala, boli uvedené v poznámkach spísaných na predmetnom stretnutí (odôvodnenie č. 197 napadnutého rozhodnutia). Prevažná časť tabuľky obsahovala iba hviezdičky. Niektoré uvádzané ceny sú cieľovými cenami, ktoré odhadol zamestnanec spoločnosti Atofina, a nepochádzajú z informácií od žalobkyne. Tá istá tabuľka navyše obsahuje informácie o ďalších dvoch výrobcoch, vo vzťahu ku ktorým Komisia toto stretnutie nezohľadnila. Komisia sama uznala, že cieľové ceny môžu byť v prípade výrobcu vložené do tabuľky bez toho, aby sa tento o nich dozvedel. Predmetná tabuľka teda nepotvrdzuje informácie od spoločnosti Atofina.

53      Čo sa týka štvrtého predmetného stretnutia z 12. októbra 1998 v Düsseldorfe, poznámky, ktoré si robil zamestnanec spoločnosti Atofina, neuvádzajú prítomné osoby a neskoršie vysvetlenie, ktoré k nim tento zamestnanec podal, uvádza: „FMC neprítomná“. Iba tabuľka pripravená na účely žiadosti o zhovievavosť, ktorú podala Atofina, uvádza, že žalobkyňa bola „neprítomná, ale [bola] telefonicky kontaktovaná a zastúpená spoločnosťou Solvay“. Žiadny ďalší účastník, vrátane spoločnosti Solvay, nepotvrdil účasť žalobkyne na tomto stretnutí. Naproti tomu Degussa na otázku v tejto súvislosti uviedla, že „pokiaľ vie…, štvrtý podnik sa na stretnutí nezúčastnil“. Komisia v tomto smere nesprávne iba uviedla, že „tri ďalšie podniky uskutočnenie tohto stretnutia potvrdili“ (odôvodnenie č. 253 napadnutého rozhodnutia), bez toho, aby zohľadnila skutočnosť, že žiadny z týchto podnikov nepotvrdil informácie od spoločnosti Atofina, ktoré sa týkajú žalobkyne. Okrem toho Komisia tým, že uviedla, že vyhlásenia spoločnosti Atofina boli „pravdepodobné vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia mala k dispozícii“ (odôvodnenie č. 253 napadnutého rozhodnutia), iba odkázala na iné nepodložené tvrdenia spoločnosti Atofina. Jej úvahy sa teda pohybujú v kruhu.

54      Z toho vyplýva záver, že tvrdenie zamestnanca spoločnosti Atofina, že sa telefonicky spojil so zamestnancami žalobkyne, nie je podložené. Naproti tomu svedecké výpovede zamestnancov žalobkyne, ktoré potvrdzujú, že títo zamestnanci neprijali hovory, sú podporené mlčaním ostatných členov kartelu v tejto otázke, ako aj otáznikmi, ktoré obsahujú poznámky zo stretnutia predložené spoločnosťou Atofina. Informácie o cenách žalobkyne obsiahnuté v týchto poznámkach mohli pochádzať z iných zdrojov. Tieto okolnosti ako celok vedú teda k neúčasti žalobkyne na predmetných stretnutiach.

–       O kontaktoch nadviazaných v rámci zasadnutí CEFIC

55      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne konštatovala jej účasť na šiestich stretnutiach kartelu, ktoré sa uskutočnili v rámci zasadnutí CEFIC od mája 1997 do novembra 1999. Žalobkyňa uvádza, že jej zamestnanci sa zúčastnili na predmetných zasadnutiach CEFIC. Každý z týchto zamestnancov však potvrdil, že v rámci týchto zasadnutí sa nezúčastnil na činnostiach kartelu. Komisia však bez odôvodnenia odmietla svedecké výpovede zamestnancov žalobkyne.

56      Samotná prítomnosť na stretnutí kartelu nepreukazuje účasť na karteli. Podnik môže preukázať svoju neúčasť na činnostiach kartelu najmä tým, že preukáže, že svojim konkurentom naznačil, že sa na týchto činnostiach zúčastnil s odlišným zámerom ako oni.

57      Pokiaľ ide o stretnutia v máji 1997 v Seville, zamestnanec žalobkyne, ktorý sa na nich zúčastnil, v tejto súvislosti oznámil Komisii, že výslovne vyhlásil, že jeho podnik sa jednak „rozvíjal v Nemecku“ a „nemal záujem“ na akomkoľvek obmedzení cien, a jednak o nich odmietol rokovať. Túto svedeckú výpoveď potvrdzuje skutočnosť, že po tomto vyhlásení zodpovedný zamestnanec spoločnosti Degussa počas jedného z týchto stretnutí opustil miestnosť, pričom buchol dvermi (odôvodnenie č. 162 napadnutého rozhodnutia). Zástupca žalobkyne nebol v dôsledku toho pozvaný nasledujúci deň na večeru do reštaurácie (odôvodnenie č. 163 napadnutého rozhodnutia).

58      Podľa svedeckej výpovede toho istého zamestnanca žalobkyne dospelo zasadnutie CEFIC v máji 1998 v Évian-les-Bains k rovnakému výsledku. Malí výrobcovia, vrátane žalobkyne, odmietli pristúpiť k protisúťažným dohodám, keďže chceli pokračovať v súťažnom konaní.

59      Zamestnanci žalobkyne sa nezúčastnili ani na rokovaniach kartelu počas ďalších štyroch stretnutí v rámci zasadnutí CEFIC (odôvodnenia č. 198 až 207, 254 až 258, 264 a 265, 273 až 275 napadnutého rozhodnutia). Tieto stretnutia sa konali v reštauráciách, v baroch alebo v hotelových kuloároch. Je ťažké predstaviť si mnohostranné rokovania kartelu na takých verejných miestach. Rozhovory sa teda museli konať dvojstranne alebo po odchode zamestnancov žalobkyne z reštaurácie.

60      Komisia sa nezaoberala skutočnosťou, že žalobkyňa poprela svoju účasť na týchto rokovaniach. Uvádza, že žalobkyňa nepreukázala, že jej zamestnanci sa dištancovali od protisúťažných rokovaní (odôvodnenie č. 207 napadnutého rozhodnutia), hoci v prípade jedného zo stretnutí pripustila, že „nie je nepredstaviteľné, že… rozličné rokovania sa uskutočnili skôr na dvojstrannom základe“ (odôvodnenie č. 167 napadnutého rozhodnutia). Keďže rozhovory boli podľa žalobkyne dvojstranné, jej zamestnanci o nich nevedeli a nemohli sa od nich dištancovať.

61      Pokiaľ ide o večeru, ktorá sa konala v rámci zasadnutia CEFIC 26. novembra 1997 v Bruseli, podľa odôvodnenia č. 199 napadnutého rozhodnutia „Degussa, EKA, Solvay a Atofina uviedli, že [žalobkyňa a Kemira] boli skutočne prítomné, že určite vedeli o protiprávnej povahe nižšie opísaných rokovaní a že sa na nich zúčastnili“. EKA Chemicals sa však o žalobkyni vôbec nezmienila. Solvay zostavila zoznam účastníkov, v ktorom zamestnanci žalobkyne neboli uvedení, aj keď dodala, že „pravdepodobne všetci ostatní účastníci“ zasadnutia boli prítomní.

62      Informácie od spoločností Atofina a Degussa iba uvádzajú osoby prítomné na večeri, vrátane zástupcov žalobkyne, bez akéhokoľvek tvrdenia, pokiaľ ide o ich účasť na protisúťažných rokovaniach.

63      Čo sa týka stretnutia, ktoré sa uskutočnilo v rámci zasadnutia CEFIC v novembri 1999 (odôvodnenia č. 273 až 275 napadnutého rozhodnutia), Komisia neuviedla, že toto stretnutie sa konalo na verejnom mieste, konkrétne v kuloári hotela pri príležitosti oficiálnej večere. Rokovania museli byť dvojstranné a neexistuje dostatočne presný a zhodujúci sa dôkaz o účasti žalobkyne na týchto rokovaniach.

–       O stretnutí z 13. júla 1998 v Königswinteri

64      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne uviedla, že jej generálny riaditeľ sa zúčastnil na stretnutí so spoločnosťami Solvay a Degussa v Königswinteri v júli 1998, ktoré sa týkalo zatvorenia výrobného závodu spoločnosti Atochem (odôvodnenie č. 233 napadnutého rozhodnutia). Dotknutý zamestnanec poprel svoju účasť na tomto stretnutí a predložil účet za taxík, na ktorom bolo uvedené jeho meno, ktorý dokazoval, že v ten deň bol v Barcelone.

65      Komisia nespochybnila tento dôkaz a iba naznačila, že zamestnanec žalobkyne mohol byť súčasne prítomný na stretnutí v Königswinteri a neskôr v ten istý deň použiť taxík v Barcelone. Čo sa týka ostatných stretnutí, Degussa predložila poznámky z reštaurácie, v ktorých je uvedený zoznam účastníkov. Čo sa však týka predmetného stretnutia, Komisia od spoločností Degussa alebo Solvay nezískala viac dôkazov. Solvay nepotvrdila prítomnosť žalobkyne na tomto stretnutí.

66      Skutočnosť, že žalobkyňa sa nezúčastnila na rokovaniach o zatvorení výrobného závodu spoločnosti Atochem, je potvrdená jej neprítomnosťou na neskorších stretnutiach k tejto otázke. Komisia nesprávne konštatovala, že Solvay potvrdila účasť žalobkyne na dohode so spoločnosťou Atochem (odôvodnenie č. 244 napadnutého rozhodnutia). Solvay neuvádza okolnosti tejto údajnej účasti a Degussa sa o nej vôbec nezmieňuje. Je možné, že Solvay omylom poukázala na legálnu zmluvu o dodávke, ktorú vtedy uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou Atochem.

67      V odôvodnení č. 234 napadnutého rozhodnutia Komisia neuvádza, že žalobkyňa súhlasila s poskytnutím odplaty spoločnosti Atochem. O neopodstatnenosti vyhlásenia spoločnosti Solvay v tomto zmysle svedčia neskoršie skutočnosti, najmä neprítomnosť žalobkyne na neskoršom stretnutí spoločností Solvay, Degussa a Atofina v októbri 1998. Z odôvodnenia č. 245 napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že na tomto stretnutí Degussa a Solvay presvedčili spoločnosť Atochem, aby za odplatu od spoločností Degussa a Solvay zatvorila výrobný závod.

–       O stretnutí so spoločnosťou Degussa 28. septembra 1998 v Bruseli

68      Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nesprávne posúdila informácie od spoločnosti Degussa, ktoré sa týkali dvojstranného stretnutia v septembri 1998. Podľa odôvodnenia č. 241 napadnutého rozhodnutia bolo účelom tohto stretnutia informovať žalobkyňu o výsledkoch stretnutia, ktoré sa konalo v ten deň ráno. Degussa uviedla v skutočnosti jedine to, že „predmetom stretnutia bolo všeobecné rokovanie týkajúce sa vývoja európskeho trhu s PV, najmä vzhľadom na zvýšenú úroveň dosiahnutých cien a možnosti udržania takej úrovne“. Degussa sa vôbec nezmieňuje o akejkoľvek dohode o cenách alebo podieloch na trhu, ale poznamenáva, že rokovanie bolo „všeobecné“.

–       O rokovaniach týkajúcich sa PS

69      Žalobkyňa uvádza, že jej zamestnanec si spomína, že sa zúčastnil na dvoch zo štyroch stretnutí týkajúcich sa PS, ktoré sa uvádzajú v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 237 a 238, 259 až 263, 267 až 270 a 276 až 279 napadnutého rozhodnutia), konkrétne stretnutí začiatkom roku 1999 v Miláne a v decembri 1999 vo Fribourgu.

70      Cieľom týchto dvoch stretnutí bolo rokovať o prostriedkoch, ktoré môže výrobné odvetvie použiť na zmiernenie obáv, pokiaľ ide o účinky jednej zo zložiek PS na zdravie. Žalobkyňa vzhľadom na tieto obavy začala už uvažovať o vývoji „alternatívneho výrobku“ ? perkarbonátu sodného (ďalej len „PKS“). Je poľutovaniahodné, že ostatní výrobcovia sa počas predmetných stretnutí podieľali na protiprávnych rokovaniach. Tieto rokovania žalobkyňu nezaujímali, keďže už prijala rozhodnutie o postupnom upustení od výroby PS v prospech PKS. Jej zástupca sa teda na protiprávnych rokovaniach nezúčastnil. Toto vysvetlenie podporuje Degussa, ktorá potvrdila, že predmetné stretnutia sa konali „náhodou“ v rámci protiprávnych rokovaní.

71      Čo sa týka dvoch ďalších stretnutí týkajúcich sa PS v septembri 1998 v Lyone a v lete 1999 v Bazileji, údajná účasť žalobkyne vyplýva iba z nepodloženej informácie od spoločnosti Solvay. Komisia nezohľadnila svedeckú výpoveď predmetného zamestnanca žalobkyne, ktorý si nespomína, že by sa na uvedených stretnutiach zúčastnil.

–       Tvrdenia uvedené v rámci repliky

72      V replike žalobkyňa tvrdí, že Komisia porušila zásadu prezumpcie neviny, keďže nemala k dispozícii presné a zhodujúce sa dôkazy o jej účasti na činnostiach predstavujúcich kartel.

73      Komisia po prvé nevzala do úvahy dôkazy podporujúce stanovisko žalobkyne a skreslila ďalšie dôkazy, aby odôvodnila svoj záver. Komisia podľa žalobkyne nezohľadnila skutočnosť, že najlepšími dôkazmi boli priame svedecké výpovede jej zamestnancov, uplatnila neodôvodnené domnienky v jej neprospech, pozmenila dôkazy, ktoré svedčili v jej prospech, prirovnala jej účasť na zasadnutiach CEFIC, ktoré sú legálne, k činnostiam tvoriacim kartel a „prikrášlila“ dôkazy v jej neprospech.

74      Komisia nezohľadnila dôkazy objektívne a v celku. Nezohľadnila dôkazy, ktoré preukazujú, že žalobkyňa pristupovala k rozdeleniu trhu agresívne, že konkurenti stratili podiely na trhu v prospech žalobkyne a sťažovali sa na to a že dva pokusy o stretnutia kartelu sa skončili, keď sa na nich žalobkyňa odmietla zúčastniť. Komisia nezískala ďalšie dôkazy o nepodložených tvrdeniach proti žalobkyni.

75      Žalobkyňa po druhé kritizuje skutočnosť, že Komisia nepoužila krížový výsluch, aby overila pravdivosť svedeckých výpovedí jej zamestnancov. Žalobkyňa bola jediným podnikom, ktorý zabezpečil účasť svedkov na vypočutí pred Komisiou. Žiadna z troch spoločností, ktoré svedčili proti žalobkyni, nezabezpečili účasť svedkov na vypočutí. Mnohé dôkazy predložené spoločnosťami Degussa a Solvay boli prevažne z anonymných zdrojov. Komisia nezohľadnila vyhlásenia zamestnancov žalobkyne z dôvodu, že neboli uskutočnené pod prísahou.

76      Žalobkyňa po tretie tvrdí, že Komisia nesprávne uviedla informácie, ktoré získala na základe vypočutia.

77      Úradník poverený vypočutím na vypočutí uviedol, že niektoré dôkazy, z ktorých Komisia vychádzala, najmä tvrdenia anonymných zdrojov predložené spoločnosťou Solvay, pokiaľ ide o telefonické hovory žalobkyne, neboli vierohodné. Komisia však po vypočutí nezískala ďalšie dôkazy.

78      Pokiaľ ide konkrétne o stretnutia v máji 1997 v Seville, Komisia vo vyjadrení k žalobe nesprávne uvádza, že na základe vypočutia získala od iných podnikov potvrdenie niektorých skutkových aspektov a poskytla žalobkyni možnosť vyjadriť svoj názor. Po vypočutí neboli k týmto stretnutiam predložené žiadne ďalšie vyjadrenia.

79      Ďalšie dôkazy poskytnuté žalobkyni na rozdiel od tvrdenia Komisie vôbec nesúvisia s údajnými telefonickými hovormi spoločnosti Solvay. Solvay a Degussa vo svojich vyjadreniach po vypočutí len opísali obsah oznámenia o výhradách v niektorých konkrétnych bodoch (pokiaľ ide o spoločnosť Degussa, stretnutie v novembri 1997 vo Frankfurte nad Mohanom, a pokiaľ ide o spoločnosť Solvay, stretnutie v júli 1998 v Königswinteri) a potvrdili účasť svojich zamestnancov. Žiadna z týchto spoločností sa pôvodne nezmienila o účasti žalobkyne na týchto stretnutiach. Komisia sama uznala, že odpoveď spoločnosti Solvay bola „nepriama“ a že Degussa „výslovne“ nezahrnula žalobkyňu.

80      Komisia po štvrté uviedla rozporné tvrdenia. Vo vzťahu k spoločnosti Kemira konštatovala, že nebolo nerozumné predpokladať, že v rámci zasadnutí CEFIC sa jednotlivé rokovania viedli skôr na dvojstrannom základe (odôvodnenie č. 167 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ však ide o žalobkyňu, Komisia nesprávne tvrdí, že je nemožné, aby sa jej zástupcovia zúčastnili na rovnakých stretnutiach bez toho, aby vedeli, že išlo o tajne dohodnuté konanie.

81      Komisia po piate skreslila určité dôkazy svedčiace v prospech žalobkyne. V prvom rade ide o vyjadrenia, podľa ktorých bola žalobkyňa súčasťou skupiny „neposlušných žiakov“, keďže chcela zvýšiť celkové kapacity v Európe na úkor cien. Komisia nesprávne odmietla tento dôkaz, pričom vo vyjadrení tvrdila iba to, že tento dôkaz svedčil o úsilí žalobkyne využiť kartel vo svoj prospech.

82      Pokiaľ ide v druhom rade o stretnutia v Seville, ktoré sa konali v rámci zasadnutí CEFIC, zamestnanec žalobkyne uviedol, že sa odmietol zúčastniť na akomkoľvek rokovaní kartelu a že zástupcovia spoločností Solvay a Degussa v dôsledku toho opustili rokovaciu miestnosť. Keďže Komisia odmietla pripustiť túto svedeckú výpoveď, oprela sa o svoj vlastný nedôvodný výklad dôvodov, pre ktoré Solvay a Degussa opustili rokovaciu miestnosť, konkrétne, že malí výrobcovia vrátane žalobkyne boli s návrhmi nespokojní pravdepodobne z dôvodu podielu na trhu, ktorý im bol pridelený. Nijaký dôkaz nepodporuje toto tvrdenie Komisie. Naproti tomu náhly koniec stretnutí v Seville súvisiaci so skutočnosťou, že konkurenti sa sťažovali na pokles jej cien a rast jej podielu na trhu, podľa žalobkyne preukazuje, že svojim konkurentom dala najavo, že sa na týchto stretnutiach zúčastnila s odlišným zámerom ako oni.

83      Komisia po šieste skreslila určité listinné dôkazy.

84      Pokiaľ ide o v prvom rade o pečiatku nachádzajúcu sa v pase zamestnanca žalobkyne, ktorá svedčí o jeho vstupe na územie Spojených štátov 19. februára 1996, Komisia nesprávne tvrdila, že táto pečiatka nevyhnutne nedokazuje, že predmetný zamestnanec sa o dva dni neskôr nemohol nachádzať v Paríži. Podľa žalobkyne však nie je možné, aby predmetný zamestnanec odletel do Spojených štátov 10. februára, strávil tam 24 hodín, letel transatlantickým nočným letom späť, dostavil sa priamo na stretnutie kartelu 12. februára a potom sa vrátil naspäť do Spojených štátov. Ak by to bolo tak, v jeho pase by sa podľa žalobkyne nachádzala ďalšia pečiatka. Zamestnanec spoločnosti Atofina teda nesprávne tvrdil, že zástupca žalobkyne bol 12. februára 1996 v Paríži. Ak sa k tomu pridá skutočnosť, že Atofina bola v mnohých prípadoch jedinou spoločnosťou, ktorá tvrdila, že žalobkyňa sa zúčastnila na stretnutiach kartelu a že niektoré z jej informácií obsahovali otázniky, spochybňuje to vierohodnosť informácií od spoločnosti Atofina.

85      Pokiaľ ide v druhom rade o účet za taxík vystavený 13. júla 1998 v Barcelone obsahujúci meno zamestnanca žalobkyne, ktorý sa údajne zúčastnil v ten istý deň na stretnutí v Königswinteri, Komisia túto skutočnosť spochybňuje bez akéhokoľvek odôvodnenia, pričom uvádza, že tento účet mohol byť vystavený inokedy počas tohto dňa (odôvodnenie č. 236 napadnutého rozhodnutia). Prezumpcia neviny však musí prevážiť nad takou špekuláciou.

86      V treťom rade poznámky zo stretnutí predložené spoločnosťou Atofina, ktoré v stĺpci týkajúcom sa cien žalobkyne obsahujú otázniky, vyjadrujú skutočnosť, že Atofina nemala žiadnu informáciu o cenách žalobkyne, keďže táto sa na stretnutí nezúčastnila. Komisia však vo vyjadrení k žalobe nesprávne naznačila, že tieto otázniky svedčia o „opatrnosti“ zamestnanca spoločnosti Atofina. Komisia nezohľadnila iné vysvetlenie navrhnuté žalobkyňou, že predmetná informácia „mohla pochádzať odkiaľkoľvek“. Pokiaľ teda ide o toto stretnutie, Komisia skreslila jasnú svedeckú výpoveď zamestnancov žalobkyne, ktorú podporujú listinné dôkazy.

87      Komisia vo štvrtom rade uviedla, že poznámka zamestnanca spoločnosti Atofina, ktorá sa týka stretnutia v októbri 1998 v Düsseldorfe, sa viackrát zmieňuje o žalobkyni. Predmetná poznámka nie je podľa žalobkyne jasná, ale z neskorších vysvetlení spoločnosti Atofina vyplýva, že odkazuje na nasledujúce stretnutie, ktoré sa malo konať 9. novembra, počas ktorého mal byť prijatý „konečný model“, a že sa zmieňuje o „komentári k spôsobu, ako prinútiť [žalobkyňu], aby na nátlak spoločnosti Solvay prijala svoje podiely na trhu“. V októbri 1998 sa žalobkyňa ešte odmietla zúčastniť na činnostiach kartelu. Komisia však bez analýzy obsahu poznámky nesprávne vychádzala iba zo skutočnosti, že bolo spomenuté meno žalobkyne.

88      Po siedme Komisia „prikrášlila“ dôkazy doplnením neexistujúcich podrobností alebo zveličením konštatovaných skutočností.

89      Pokiaľ ide v prvom rade o dvojstranné stretnutie so spoločnosťou Degussa v septembri 1998 v Bruseli, ktoré žalobkyňa spochybňuje, Komisia uviedla, že toto stretnutie spočívalo v „debriefingu“ ranného stretnutia (odôvodnenie č. 241 napadnutého rozhodnutia). Informácie od spoločnosti Degussa sa však nezmieňujú o existencii takého „debriefingu“ a nespomínajú nijaké rokovanie o PS alebo o zmrazení podielov na trhu v prípade PV. Pokiaľ ide o PV, Degussa výslovne vyhlásila, že rokovania ostali „všeobecné“. Závery Komisie nie sú odôvodnené.

90      Pokiaľ ide v druhom rade o stretnutia v Seville, žalobkyňa sa na rozdiel od tvrdenia Komisie dištancovala od protisúťažných rokovaní, keď sa odmietla zapojiť do činností tvoriacich kartel, čo viedlo k „náhlemu odchodu“ zástupcov spoločností Degussa a Solvay, a teda k ukončeniu tejto série stretnutí. Atofina vyhlásila, že uvedené stretnutia sa skončili odchodom zástupcov spoločností Degussa a Solvay. Komisia v tejto súvislosti skreslila informácie v spise.

91      Pokiaľ ide v treťom rade o tvrdenie Komisie, že Atofina potvrdila tvrdenia spoločnosti Solvay týkajúce sa telefonických hovorov, informácie od spoločností Solvay a Atofina sa jasne týkajú odlišných stretnutí. Nemohlo teda dôjsť k nijakému vzájomnému prelínaniu, pokiaľ ide o účastníkov alebo čas týchto stretnutí.

92      Žalobkyňa po ôsme tvrdí, že Solvay a Atofina, ktoré súčasne predložili žiadosti o zhovievavosť, sa „pretekali“, aby dôkazom, ktoré mala Komisia k dispozícií, dodali významnú pridanú hodnotu, čo spochybňuje vierohodnosť ich vyhlásení.

93      Podniky, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť, nemohli preveriť spomienky svojich zamestnancov, ani predložiť jasné a presné dôkazy. Komisia napríklad poukazuje na odôvodnenie č. 236 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Solvay vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách „dobrovoľne potvrdila“ stretnutie v júli 1998 v Köningswinteri, zatiaľ čo vo vyjadrení k žalobe dodala v zátvorkách: „budeme musieť overiť, či to bolo skutočne dobrovoľné, alebo na žiadosť Komisie“. Rovnako pokiaľ ide o stretnutie v októbri 1998 v Düsseldorfe, Degussa na žiadosť Komisie „pokračovala vo vypočúvaní“ svojich zamestnancov, pokiaľ ide o účastníkov.

94      Žalobkyňa napokon uvádza, že nebola nikdy uznaná vinnou za vykonávanie protisúťažných činností. Jej zamestnanci vypovedali na vypočutí a podali vyhlásenia, ktoré spochybňujú tvrdenia uvedené v oznámení o výhradách. Práve podniky, ktoré sa dopustili opakovaných porušení, sa usilovali získať zhovievavosť a v „honbe“ za týmto cieľom predložili v listoch svojich advokátov alebo v záhadných rukou písaných poznámkach „preplnených otáznikmi“ tvrdenia, ktoré sú neurčité, nepotvrdené a často pochádzajú z anonymných zdrojov. Komisia neposkytla nijaké vysvetlenie, ktoré by umožnilo uprednostniť tieto dôkazy pred jasnými a nespornými dôkazmi predloženými žalobkyňou.

95      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

96      Podľa článku 81 ods. 1 ES sú nezlučiteľné so spoločným trhom a zakázané všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

97      Na to, aby išlo o dohodu v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, aby predmetné podniky vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s. II‑1711, bod 256, a z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 199).

98      Možno konštatovať, že dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES je uzatvorená, pokiaľ existuje zhoda vôle týkajúca sa samotného princípu obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, body 151 až 157 a 206).

99      Pojem zosúladený postup sa týka takej formy koordinácie medzi podnikmi, ktorá síce nedospela až do uzatvorenia dohody v pravom zmysle slova, ale spôsobila, že dotknuté podniky sa vedome rozhodli pre praktickú spoluprácu medzi sebou namiesto rizík hospodárskej súťaže (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 115, a Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 158).

100    V tomto smere článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek priamemu alebo nepriamemu nadviazaniu kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý môže buď ovplyvniť správanie skutočného či potenciálneho konkurenta na trhu, alebo odhaliť takému konkurentovi správanie, ktoré sa tieto subjekty rozhodli samy dodržiavať na trhu či ktoré zamýšľajú dodržiavať, pokiaľ je cieľom alebo výsledkom týchto kontaktov obmedzenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 99 vyššie, body 116 a 117).

101    Oznámenie informácií svojim konkurentom s cieľom pripraviť protisúťažnú dohodu stačí na preukázanie existencie zosúladeného postupu v zmysle článku 81 ES (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 82, a z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 178).

102    Podľa ustálenej judikatúry pojmy dohoda a zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES zahŕňajú formy tajne dohodnutého konania, ktoré majú rovnakú povahu a odlišujú sa len svojou intenzitou a formami, v akých sa prejavujú (rozsudky Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 99 vyššie, body 131 a 132, a HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 190).

103    V rámci komplexného porušenia, na ktorom sa počas viacerých rokov podieľali viacerí výrobcovia a ktorého cieľom bola spoločná regulácia trhu, od Komisie nemožno vyžadovať, aby presne kvalifikovala porušenie ako dohodu alebo zosúladený postup, keďže na obe tieto formy porušenia sa v každom prípade vzťahuje článok 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 99 vyššie, body 111 až 114, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 696).

104    Dvojakú kvalifikáciu porušenia ako dohody „a/alebo“ zosúladeného postupu treba chápať tak, že označuje celý súbor jednotlivých skutkových okolností, z ktorých boli niektoré kvalifikované ako dohoda a iné ako zosúladený postup v zmysle článku 81 ods. 1 ES, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu tohto druhu komplexného porušenia (rozsudky Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 264, a HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 187).

105    Pokiaľ ide o preukázanie porušenia, je potrebné pripomenúť, že Komisia musí predložiť dôkazy, ktorými možno z právneho hľadiska dostatočne preukázať existenciu skutočností, ktoré predstavujú porušenie článku 81 ods. 1 ES (rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58).

106    V tomto smere musí Komisia predložiť presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 43 a tam citovanú judikatúru).

107    Každý z dôkazov predložených Komisiou však nemusí nevyhnutne zodpovedať týmto kritériám vo vzťahu ku každému porušeniu. Postačuje, ak súbor nepriamych dôkazov, na ktoré sa inštitúcia odvoláva, zodpovedá tejto požiadavke ako celok (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 180 a tam citovanú judikatúru).

108    Nepriame dôkazy, ktoré Komisia uviedla v rozhodnutí s cieľom preukázať existenciu porušenia článku 81 ods. 1 ES zo strany podniku, sa nemajú posudzovať izolovane, ale ako celok (pozri rozsudok BPB/Komisia, už citovaný v bode 101 vyššie, bod 185 a tam citovanú judikatúru).

109    Tiež je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že protisúťažné činnosti sa vykonávajú tajne, a preto sa vo väčšine prípadov existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré ako celok môžu predstavovať dôkaz porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 55 až 57).

110    Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, z ustálenej judikatúry vyplýva, že keď Všeobecný súd rozhoduje o žalobe o neplatnosť rozhodnutia podľa článku 81 ods. 1 ES, musí vo všeobecnosti úplne preskúmať otázku, či sú splnené podmienky uplatnenia článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T‑41/96, Zb. s. II‑3383, bod 62 a tam citovanú judikatúru).

111    Ak má súd pochybnosti, táto skutočnosť musí byť na prospech podniku, ktorému je určené rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, v súlade so zásadou prezumpcie neviny, ktorá sa ako všeobecná zásada práva Únie uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, body 149 a 150).

112    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné skúmať, či Komisia v prejednávanej veci z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že sa žalobkyňa na predmetnom porušení zúčastnila.

–       Úvodné poznámky

113    Žalobkyňa uvádza viacero všeobecných výhrad, ktoré sa týkajú vykonania dôkazov v prejednávanej veci, pričom po prvé tvrdí, že dôkazy predložené podnikmi, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť, majú obmedzenú dôkaznú hodnotu, po druhé, že boli použité nepodložené informácie pochádzajúce z jediného zdroja, po tretie, že opačné svedecké výpovede jej zamestnancov neboli spochybnené, a po štvrté, že sa nevyhovelo návrhom úradníka povereného vypočutím, ktoré predložil na vypočutí.

114    Hoci sa tieto výhrady vo veľkej miere zhodujú s výhradami smerujúcimi proti skutkovým okolnostiam, ktoré Komisia uvádza v napadnutom rozhodnutí, vyžadujú si určité úvodné poznámky.

115    Pokiaľ ide po prvé o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa hodnoty dôkazov predložených v rámci žiadostí o zhovievavosť, je potrebné pripomenúť, že samotná skutočnosť, že informácia bola predložená podnikom, ktorý podal žiadosť o zhovievavosť, nespochybňuje dôkaznú hodnotu tejto informácie.

116    Podľa ustálenej judikatúry totiž žiadne ustanovenie ani žiadna všeobecná zásada práva Únie Komisii nezakazuje, aby voči podniku použila vyhlásenia iných obvinených podnikov (rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 512). Vyhlásenia uskutočnené v rámci oznámenia o spolupráci nemožno z tohto jediného dôvodu považovať za vyhlásenia bez dôkaznej hodnoty (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, T‑54/03, neuverejnený v Zbierke, body 57 a 58).

117    Určitá nedôvera vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu je pochopiteľná, keďže títo účastníci by mohli zmenšiť význam svojej účasti na porušení a maximalizovať význam účasti ostatných. Vzhľadom na logiku konania upraveného v oznámení o porušení však požadovanie prospechu z jeho uplatnenia s cieľom znížiť pokutu nevytvára nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov obvineného kartelu. Akýkoľvek pokus uviesť Komisiu do omylu môže totiž spochybniť úprimnosť, ako aj úplnosť spolupráce podniku, a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70, a Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 58).

118    Osobitne je potrebné uviesť, že skutočnosť, že osoba sa priznala k spáchaniu porušenia a pripustila tým existenciu iných skutočností, ako sú tie, ktorých existencia môže byť priamo vyvodená z predmetných dokumentov, a priori znamená, že ak neexistujú osobitné okolnosti naznačujúce opak, táto osoba sa rozhodla povedať pravdu. Vyhlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami toho, kto ich urobil, treba v zásade považovať za osobitne vierohodné dôkazy (rozsudky Súdu prvého stupňa JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, body 211 a 212; z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02 a T‑126/02, T‑128/02 a T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 166, a Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 59).

119    Vyhlásenia, ktoré obvinené podniky uskutočnili v rámci žiadostí o zhovievavosť, je však potrebné posudzovať s opatrnosťou a vo všeobecnosti ich nemožno prijať bez potvrdenia.

120    Podľa ustálenej judikatúry totiž vyhlásenie podniku obvineného z účasti na karteli, ktorého správnosť viaceré iné obvinené podniky spochybňujú, nemožno považovať za dostatočný dôkaz existencie porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, bez toho, aby bolo podporené inými dôkazmi (rozsudky Súdu prvého stupňa JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 219; z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 285; Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 167, a Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 293; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Enso‑Gutzeit/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 91).

121    Na účely preskúmania dôkaznej sily vyhlásení podnikov, ktoré podali žiadosť o zhovievavosť, Všeobecný súd predovšetkým zohľadňuje jednak význam zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, ktoré podporujú relevantnosť týchto vyhlásení, ako aj neexistenciu nepriamych dôkazov, že tieto podniky mali sklon minimalizovať význam svojej účasti na porušení a maximalizovať účasť ostatných podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, bod 70, a Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 62 a 295).

122    Pokiaľ ide po druhé o námietku žalobkyne založenú na tom, že vzhľadom na niektoré skutkové okolnosti vychádzala Komisia iba z jediného dôkazu, je potrebné pripomenúť, že žiadna zásada práva Únie nebráni tomu, aby Komisia na účely vyvodenia záveru o existencii porušenia vychádzala z jediného listinného dôkazu, za predpokladu, že jeho dôkazná sila nevyvoláva pochybnosti, a pokiaľ predmetný dôkaz sám osebe s určitosťou potvrdzuje existenciu predmetného porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 1838).

123    Je pravda, že vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 120 vyššie sa tento predpoklad vo všeobecnosti neuplatní na samotné vyhlásenia obvineného podniku, ktoré v prípade, že boli spochybnené ostatnými dotknutými podnikmi, musia byť potvrdené ďalšími nezávislými dôkazmi.

124    Táto úvaha však môže byť relativizovaná v prípade, ak je vyhlásenie spolupracujúceho podniku osobitne vierohodné, keďže za týchto okolností je požadovaný stupeň potvrdenia nižší, čo sa týka presnosti, ako aj intenzity.

125    V prípade, ak súbor zhodujúcich sa nepriamych dôkazov umožňuje potvrdiť existenciu a niektoré osobitné aspekty tajne dohodnutého konania, ktoré je uvedené vo vyhlásení predloženom v rámci spolupráce, totiž toto vyhlásenie samo osebe môže stačiť na potvrdenie ostatných aspektov napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, body 220 a 334). Za týchto podmienok môže Komisia vychádzať výlučne z tohto vyhlásenia pod podmienkou, že pravdivosť toho, čo bolo potvrdené, nevyvoláva pochybnosti a že vyjadrenia nie sú neurčité.

126    Okrem toho, aj keď vyhlásenie podniku nie je podložené, pokiaľ ide o konkrétne preukázané okolnosti, v rámci súboru zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, z ktorého vychádza Komisia, môže mať na účely potvrdenia existencie porušenia určitú dôkaznú hodnotu. Pokiaľ totiž dokument obsahuje konkrétne informácie, ktoré zodpovedajú informáciám obsiahnutým v iných dokumentoch, je potrebné konštatovať, že tieto informácie sa môžu vzájomne podporovať (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 275).

127    Komisia navyše musí byť schopná vyvodiť z období, ku ktorým sa viaže pomerne veľa dôkazov, závery týkajúce sa ostatných období, v prípade ktorých môže byť medzi jednotlivými dôkazmi väčší odstup. Bude teda potrebné skutočne hodnoverné vysvetlenie, aby súd nadobudol presvedčenie, že počas určitej fázy série stretnutí sa stali veci úplne odlišné od tých, ku ktorým došlo počas predchádzajúcich a neskorších stretnutí, hoci sa tieto stretnutia vyznačovali rovnakým okruhom účastníkov, uskutočnili sa za rovnakých vonkajších okolností a mali nesporne rovnaký cieľ (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf ako generálny advokát vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T‑1/89, Zb. s. II‑867, II‑885, spoločné návrhy k rozsudkom nazývaným „Polypropylén“, Zb. s. II‑954).

128    Žalobkyňa po tretie tvrdí, že Komisia v rámci posúdenia dôkazov nevypočula zamestnancov a nezohľadnila ich svedecké výpovede.

129    Žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že konštatovanie porušenia spočíva vo veľkej miere na vyhláseniach spoločnosti Solvay a zamestnanca spoločnosti Atofina, ktoré potvrdzujú, že hoci niektorí zo zamestnancov žalobkyne neboli na určitom počte stretnutí prítomní, boli kontaktovaní alebo informovaní telefonicky. Žalobkyňa uvádza, že tí z jej zamestnancov, ktorí sú v týchto vyhláseniach identifikovaní, predložili Komisii opačné vyhlásenia, ktoré neboli zohľadnené.

130    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že je nesporné, že Komisia disponovala písomnými vyhláseniami dotknutých zamestnancov žalobkyne a že títo boli prítomní na vypočutí.

131    Za týchto podmienok sa otázka, či boli uvedené vyhlásenia v napadnutom rozhodnutí náležite zohľadnené, zhoduje s posúdením výhrad žalobkyne smerujúcich proti predmetným konkrétnym skutkovým okolnostiam.

132    V tomto štádiu je však potrebné poukázať na to, že žalobkyňa nesprávne tvrdí, že vzhľadom na to, že predmetné vyhlásenia boli uskutočnené pod prísahou, majú vysokú dôkaznú hodnotu a že z tohto dôvodu bola Komisia povinná preukázať, že svedkovia žalobkyne „krivo prisahali“.

133    Aj keď totiž svedecká výpoveď uskutočnená pod prísahou pred súdnym orgánom alebo prípadne v rámci vyšetrovania pred prokurátorom môže mať vysokú dôkaznú hodnotu vzhľadom na negatívne dôsledky, ktoré môžu z trestnoprávneho hľadiska vyplývať pre svedka, ktorý v rámci vyšetrovania klamal, čo takúto výpoveď robí vierohodnejšou ako obyčajné vyhlásenie (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, bod 312), tieto úvahy nie sú uplatniteľné v prejednávanej veci, keďže ide o písomné vyhlásenia zamestnancov žalobkyne predložené Komisii v priebehu správneho konania, ako aj o ich svedecké výpovede podané počas vypočutia pred Komisiou.

134    Žalobkyňa navyše nesprávne tvrdí, že Komisia bola na vypočutí v rámci krížového výsluchu povinná konfrontovať svedecké výpovede, ktoré podali spoločnosti Atofina a Solvay, s opačnými svedeckými výpoveďami jej vlastných zamestnancov.

135    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v priebehu správneho konania Komisia nemá možnosť nariadiť výsluch osôb ako svedkov pod prísahou.

136    Podľa článku 19 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) môže Komisia klásť otázky každej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá s tým súhlasí, s cieľom získať informácie týkajúce sa predmetu vyšetrovania. Okrem toho podľa odôvodnenia č. 3 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) pred zaznamenaním ústnych vyjadrení od fyzických alebo právnických osôb, ktoré súhlasia s poskytnutím rozhovoru, Komisia musí informovať tieto osoby o právnom základe rozhovoru a o jeho dobrovoľnom charaktere.

137    Komisia je okrem toho povinná vypočuť fyzické alebo právnické osoby, ktoré preukážu dostatočný záujem, iba pokiaľ tieto osoby skutočne požiadajú o vypočutie. Komisia teda disponuje primeranou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o záujme, ktorý môže predstavovať výsluch osôb, ktorých svedecká výpoveď môže mať pre prešetrenie veci význam. Zaručenie práva na obhajobu totiž nevyžaduje, aby Komisia pristúpila k výsluchu svedkov označených dotknutými osobami, pokiaľ sa domnieva, že vec dostatočne prešetrila (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, body 382 a 383, a tam citovanú judikatúru).

138    Je pravda, že článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme stanovuje, že „každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva… vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe“. Okrem toho, aj keď Komisia nie je súdom v zmysle tohto článku a aj keď pokuty uložené Komisiou nemajú trestnoprávny charakter, nič to nemení na tom, že Komisia je v priebehu správneho konania povinná dodržiavať všeobecné zásady práva Únie.

139    Podľa ustálenej judikatúry však skutočnosť, že ustanovenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže nestanovujú Komisii povinnosť predvolať svedkov v prospech, ktorých výpoveď sa požaduje, nie je v rozpore s uvedenými zásadami. Je totiž potrebné poznamenať, že aj keď Komisia môže, ak to považuje za potrebné, vypočuť fyzické alebo právnické osoby, nemá právo predvolať svedkov v neprospech podniku bez získania ich súhlasu (rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, body 389 až 392, a Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, body 86 a 87). Keďže konanie pred Komisiou má iba správny charakter, nie je povinná poskytnúť dotknutému podniku možnosť klásť otázky konkrétnemu svedkovi a analyzovať jeho vyhlásenia v štádiu vyšetrovania (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 200). Stačí, že vyhlásenia použité Komisiou boli obsiahnuté v spise zaslanom žalobkyni, ktorá ich môže pred súdom Únie spochybniť (rozsudok Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 147 až 149).

140    Vzhľadom na tieto úvahy žalobkyňa nemôže namietať porušenie svojho práva vypočuť alebo dať vypočuť svedkov vo svoj neprospech.

141    V každom prípade žalobkyni nič nebránilo, aby podaním návrhu na vykonanie dokazovania v tomto zmysle požiadala o predvolanie a výsluch svedkov vo svoj neprospech pred Všeobecným súdom. Treba však konštatovať, že žalobkyňa taký návrh nepodala. Všeobecný súd by navyše predvolanie predmetných svedkov považoval za potrebné iba vtedy, ak by sa na základe nižšie uvedeného preskúmania ukázalo, že dôkazy uvedené v spise a vysvetlenia podané na pojednávaní nie sú dostačujúce pre rozhodnutie sporu.

142    Po štvrté žalobkyňa napokon tvrdí, že úradník poverený vypočutím priznal na vypočutí nedostatok dôkazov uplatnených voči žalobkyni a navrhol kontradiktórne preskúmanie nového dôkazu o opaku predloženého žalobkyňou, konkrétne vyhlásení jej zamestnancov, pričom Komisia tomuto návrhu nevyhovela.

143    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že správa úradníka povereného vypočutím je výlučne interným dokumentom Komisie, ktorého účelom nie je doplniť alebo opraviť argumentáciu podnikov a ktorý teda nepredstavuje rozhodujúci aspekt, ktorý by mal súd Únie pri výkone svojho preskúmania zohľadniť (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 176 a tam citovanú judikatúru).

144    Tieto úvahy sa tým skôr vzťahujú na pripomienky, ktoré úradník poverený vypočutím vyslovil na vypočutí, akými sú pripomienky uvádzané žalobkyňou v prejednávanej veci. V záverečnej správe z 20. apríla 2006 pripojenej k vyjadreniu k žalobe úradník poverený vypočutím v každom prípade uviedol, že v rámci predmetného správneho konania boli dodržané pravidlá súvisiace s právom na spravodlivý proces a právom na obhajobu.

145    Vzhľadom na všetky tieto poznámky sú výhrady, ktoré žalobkyňa uvádza v súvislosti s vykonávaním dôkazov zo strany Komisie a s vedením vypočutia, sčasti nedôvodné a sčasti sa zhodujú s výhradami, ktoré smerujú proti nižšie skúmaným skutkovým okolnostiam porušenia.

–       O dôkazoch o účasti žalobkyne na porušení

146    Pokiaľ ide o hlavné znaky porušenia, Komisia konštatovala, že od 31. januára 1994 si súťažitelia vymieňali dôverné informácie týkajúce sa objemov výroby a ich možného zníženia a diskutovali o nich s cieľom zabrániť, aby sa na trh uviedli nové kapacity. Rokovali aj o rozdelení zákazníkov a podielov na trhu, ako aj o predajných cenách. Založili systém dohľadu, prostredníctvom ktorého si pravidelne vymieňali dôverné informácie o trhu, o spoločnostiach, o objemoch predaja a predajných cenách. Súťažitelia sa okrem toho podieľali na znížení kapacity a pravidelne na mnohostranných stretnutiach analyzovali vývoj podielov na trhu (odôvodnenia č. 100, 351 až 354 napadnutého rozhodnutia).

147    Veľká časť mnohostranných stretnutí sa uskutočnila v rámci polročných zasadnutí CEFIC, ktorá je legálnou organizáciou dotknutého priemyselného odvetvia.

148    V auguste 1997 v Bruseli, ako aj na troch neskorších stretnutiach vo februári, apríli a septembri 1998 sa účastníci týchto výmen dohodli na koordinovanom zvýšení cien PV (odôvodnenia č. 171 a 172 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o PS, na prvých rokovaniach o tejto otázke došlo k výmene citlivých údajov o trhu s cieľom uzavrieť protisúťažnú dohodu a prinajmenšom od 15. mája 1998 „bola pripravená pôda“ pre formálnu dohodu (odôvodnenia č. 100, 214 a 229 napadnutého rozhodnutia). Posledné mnohostranné stretnutie v rámci tohto tajne dohodnutého konania sa konalo 18. mája 2000, ale dohoda o udržaní úrovní cien PV trvala až do konca roku 2000 (odôvodnenia č. 281 a 282, 355 až 360 napadnutého rozhodnutia).

149    Pokiaľ ide o účasť žalobkyne na porušení, Komisia konštatovala, že žalobkyňa patrila k „tvrdému jadru“ účastníkov kartelu (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia). Komisia poznamenala, že nepriame dôkazy o účasti žalobkyne na tajných kontaktoch existujú od roku 1991 (odôvodnenie č. 106 napadnutého rozhodnutia). Konkrétne podľa informácií od spoločnosti Atofina poznámky zo stretnutí v júli, októbri a novembri 1995, ktoré Atofina predložila, obsahujú údaje o žalobkyni a poukazujú na vyjadrenie postoja žalobkyne (odôvodnenia č. 120, 127, 128, 129, 133 a 136 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho podľa informácií od spoločnosti Degussa na dvojstrannom stretnutí, ktoré prebehlo v druhom polroku 1996 alebo v prvom polroku 1997, žalobkyňa „prijala základnú myšlienku koordinovaného zvýšenia úrovne cien“ (odôvodnenie č. 151 napadnutého rozhodnutia).

150    Ako vyplýva zo spisu, tieto informácie o počiatočnom období kartelu žalobkyňa spochybnila, a keďže sa nepotvrdili, neboli vo vzťahu k žalobkyni zohľadnené.

151    V dôsledku toho Komisia v napadnutom rozhodnutí podstatne skrátila dĺžku trvania účasti žalobkyne na porušení v porovnaní s dĺžkou trvania, ktorá bola uvedená v oznámení o výhradách. Pokiaľ ide o začiatok účasti žalobkyne na porušení, Komisia konštatovala, že má dôkazy potvrdzujúce účasť žalobkyne na stretnutí kartelu z 29. mája 1997 a že tento dátum je treba vo vzťahu k žalobkyni použiť na účely určenia dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 352 napadnutého rozhodnutia). Čo sa týka skončenia účasti žalobkyne na porušení, Komisia uviedla, že je pevne presvedčená o účasti žalobkyne na porušení až do 13. decembra 1999, keď sa konalo posledné stretnutie kartelu, v prípade ktorého mala Komisia dôkaz o účasti zamestnancov žalobkyne (odôvodnenie č. 365 napadnutého rozhodnutia).

152    V napadnutom rozhodnutí boli vo vzťahu k žalobkyni konštatované nasledujúce protiprávne kontakty:

–        tri mnohostranné stretnutia, ktoré sa konali 28. alebo 29. mája 1997 v Seville v rámci zasadnutia CEFIC (odôvodnenia č. 156 až 167 napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa pripustila svoju účasť na dvoch z nich, ale tvrdí, že s protiprávnymi rokovaniami nesúhlasila,

–        štyri mnohostranné stretnutia, ktoré sa konali v auguste 1997 v Bruseli, 18. septembra 1997 v Paríži, 17. novembra 1997 vo Frankfurte nad Mohanom a 21. novembra 1997 v Paríži, na ktorých sa žalobkyňa fyzicky nezúčastnila, ale spoločnosť Atochem ju o nich telefonicky informovala (odôvodnenia č. 171 až 197 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa spochybňuje,

–        mnohostranné stretnutia, ktoré sa konali 26. a 27. novembra 1997 v Bruseli v rámci zasadnutia CEFIC (odôvodnenia č. 198 až 209 napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa pripustila svoju účasť na uvedenom zasadnutí, ale tvrdí, že o protiprávnych rokovaniach nevedela,

–        dvojstranné stretnutia spoločností Degussa, Kemira a Solvay v období od konca roka 1997 do začiatku roka 1998, o ktorých výsledku žalobkyňu telefonicky informovala Solvay (odôvodnenie č. 210 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa spochybňuje,

–        mnohostranné stretnutia zo 14. mája 1998 v Évian-les-Bains v rámci zasadnutia CEFIC (odôvodnenia č. 221 až 232 napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa pripustila svoju účasť na zasadnutí CEFIC, ale tvrdí, že o protiprávnych rokovaniach nevedela,

–        stretnutie spoločností Degussa, Solvay a žalobkyne z 13. júla 1998 v Königswinteri, ktoré sa týkalo zatvorenia továrne spoločnosti Atochem na výrobu PS (odôvodnenia č. 233 až 236 napadnutého rozhodnutia), na ktorom žalobkyňa svoju účasť spochybňuje,

–        stretnutie spoločností Degussa a Solvay na „vysokej úrovni“ z 28. septembra 1998 v Bruseli týkajúce sa PV a PS, po ktorom sa Degussa stretla so žalobkyňou, aby ju informovala o výsledku (odôvodnenia č. 239 až 242 napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa nepopiera, že sa so spoločnosťou Degussa stretla, ale tvrdí, že obsah tohto stretnutia bol legálny,

–        mnohostranné stretnutie z 12. októbra 1998 v Düsseldorfe týkajúce sa PV, na ktorom sa žalobkyňa nezúčastnila, ale s ktorým bola žalobkyňa podľa spoločnosti Atofina telefonicky spojená (odôvodnenia č. 247 až 253 napadnutého rozhodnutia), čo žalobkyňa spochybňuje,

–        mnohostranné stretnutia a dvojstranné kontakty v rámci zasadnutí CEFIC z 25. a 26. novembra 1998 v Bruseli (odôvodnenia č. 254 až 258 napadnutého rozhodnutia), z 30. apríla 1999 v Estorile (Portugalsko) (odôvodnenia č. 264 až 265 napadnutého rozhodnutia) a zo 16. novembra 1999 v Bruseli (odôvodnenia č. 273 až 275 napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa pripustila svoju účasť na uvedených zasadnutiach CEFIC, ale tvrdí, že o protiprávnych rokovaniach nevedela,

–        štyri mnohostranné stretnutia týkajúce sa výlučne PS, ktoré sa konali 16. septembra 199 v Lyone (odôvodnenia č. 237 a 238 napadnutého rozhodnutia), začiatkom roka 1999 v Miláne (odôvodnenia č. 259 až 263 napadnutého rozhodnutia), v lete 1999 v Bazileji (odôvodnenia č. 267 až 270 napadnutého rozhodnutia) a 13. decembra 1999 vo Fribourgu (odôvodnenia č. 276 až 279 napadnutého rozhodnutia), pričom žalobkyňa spochybňuje svoju účasť na stretnutiach v Lyone a Bazileji, a hoci uznáva, že na ďalších dvoch stretnutiach bola prítomná, uvádza, že ich predmet bol úplne legálny, a to voľba postoja, ktorý sa má zaujať voči hnutiu „antibór“, a že aj keď rokovania „skĺzli“ k „nevhodným“ témam, venovala im „málo pozornosti“ vzhľadom na svoje rozhodnutie prejsť od PS k PKS z dôvodov týkajúcich sa životného prostredia.

153    Z týchto konštatovaní vyplýva, že pokiaľ ide o ostatné skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí, žalobkyňa spochybňuje svoju účasť na tajných kontaktoch okrem dvoch stretnutí týkajúcich sa PS, ktoré sa konali začiatkom roka 1999 v Miláne a 13. decembra 1999 vo Fribourgu.

–       O mnohostranných stretnutiach z 28. a 29. mája 1997 v Seville

154    Pokiaľ ide o tri stretnutia, ktoré sa konali v Seville, medzi účastníkmi konania je nesporné, že žalobkyňa bola zastúpená na prvých dvoch stretnutiach týkajúcich sa PV (účastníkmi prvého stretnutia boli spoločnosti Atochem, Degussa, Solvay, Kemira a žalobkyňa) a PS (účastníkmi druhého stretnutia boli spoločnosť Caffaro a rovnakí účastníci, ako na prvom stretnutí). Žalobkyňa sa však v nasledujúci deň nezúčastnila na večeri v reštaurácii (odôvodnenia č. 156, 162 a 163 napadnutého rozhodnutia).

155    Pokiaľ ide o dve stretnutia, na ktorých bola žalobkyňa prítomná, žalobkyňa nespochybňuje obsah rokovaní, ktoré jednak umožnili výmenu informácii o vývoji trhu a jednak sa týkali návrhov celkového zvýšenia cien a dohody o rozdelení trhu s PV (odôvodnenia č. 157 až 161 napadnutého rozhodnutia), ako aj súbežných pokusov týkajúcich sa PS (odôvodnenie č. 162 napadnutého rozhodnutia).

156    Komisia bez toho, aby jej žalobkyňa protirečila, konštatovala, že „z dôvodu nedostatku dôvery a nesúhlasu, ktorý prejavilo niekoľko malých európskych výrobcov, sa vtedy nedosiahla žiadna konečná dohoda“ (odôvodnenie č. 164 napadnutého rozhodnutia). Konkrétne pokusy o rokovania o PS sa podľa vyhlásenia spoločnosti Atofina skončili „hrozným rozčúlením zodpovedného zamestnanca spoločnosti Degussa…, ktorý vzhľadom na odpor malých výrobcov, ktorí [odmietli] prijať názory spoločností Solvay a Degussa, [opustil] miestnosť, pričom zabuchol dvere“ (odôvodnenie č. 162 napadnutého rozhodnutia).

157    Pokiaľ ide o tieto skutočnosti, žalobkyňa však tvrdí, že ako malý výrobca v skutočnosti nesúhlasila s protiprávnym správaním, čo preukazuje jej neúčasť na večeri organizovanej v nasledujúci deň v reštaurácii.

158    Žalobkyňa vychádza najmä z vyhlásenia svojho vtedajšieho zástupcu generálneho riaditeľa, ktoré je pripojené k žalobe a z ktorého podľa nej vyplýva, že pokiaľ ide o stretnutie týkajúce sa PV, jej zástupca spoločnostiam Degussa a Solvay oznámil, že žalobkyňa sa „rozvíja v Nemecku“ a „nemá záujem“ na akomkoľvek obmedzení cien. Žalobkyňa teda odmietla o nich rokovať, čo spôsobilo náhly odchod zástupcu spoločnosti Degussa.

159    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, pokiaľ sa podnik zúčastnil na stretnutí, počas ktorého sa diskutovalo o protiprávnom zosúladení, považuje sa – aj keď nehral aktívnu úlohu – za podnik, ktorý sa na uvedenom zosúladení zúčastnil, okrem prípadu, ak preukáže, že sa od neho otvorene dištancoval alebo že ostatných uchádzačov informoval, že na predmetnom stretnutí sa chcel zúčastniť s odlišným zámerom ako oni (pozri rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 3199 a tam citovanú judikatúru).

160    Keďže žalobkyňa pripustila, že bola prítomná na predmetných protiprávnych rokovaniach, musí preukázať, že jej účasť vôbec nemala protisúťažný charakter.

161    Je však potrebné konštatovať, že aj keby bol nesúhlas žalobkyne s konkrétnymi návrhmi spoločnosti Degussa preukázaný, za okolností prejednávanej veci nestačí na preukázanie toho, že žalobkyňa svojim konkurentom oznámila, že sa na stretnutiach zúčastnila s zámerom ako oni.

162    Pokiaľ ide totiž konkrétne o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa stretnutí opísaných v odôvodneniach č. 156 až 162 napadnutého rozhodnutia, Komisia uviedla, že „hoci Solvay a Degussa opustili rokovaciu miestnosť, nebolo to z dôvodu, že malí výrobcovia sa odmietli dohodnúť na zvýšení cien v pravom zmysle slova, ale skôr preto, lebo malí výrobcovia zjavne neboli s návrhom spokojní, s najväčšou pravdepodobnosťou z dôvodu podielu na trhu, ktorý im bol pridelený,“ že „nič nenaznač[ovalo], že [žalobkyňa] samotnú myšlienku dohody s konkurentmi skutočne odmietla, alebo že sa od navrhnutej dohody ako takej dištancovala,“ a že na predmetnom stretnutí došlo navyše k výmene dôverných informácií (odôvodnenie č. 166 napadnutého rozhodnutia).

163    Na jednej strane treba poznamenať, že toto tvrdenie Komisie je v súlade s priebehom kartelu, z ktorého vyplýva, že od stretnutí v Seville sa účastníci kartelu „rozhodli priznať menší význam podielom na trhu, ktoré boli až dovtedy hlavným predmetom rokovaní, aby presunuli svoj záujem na celkové zvýšenie cien,“ (odôvodnenie č. 157 napadnutého rozhodnutia) a že o koordinovanom zvýšení cien sa rozhodlo na ďalšom stretnutí v auguste 1997 v Bruseli (odôvodnenia č. 171 a 172 napadnutého rozhodnutia).

164    Na druhej strane argumentácia žalobkyne založená na jej údajnom nesúhlase s protiprávnou povahou rokovaní nie je vôbec potvrdená informáciami pochádzajúcimi od iných podnikov, ktoré iba potvrdzujú nedostatok dôvery medzi účastníkmi kartelu a rozdielnosť názorov veľkých a malých výrobcov (odôvodnenie č. 164 napadnutého rozhodnutia).

165    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že dôkaz o účasti žalobkyne na karteli sa netýka iba stretnutí v Seville, ktoré sú súčasťou nižšie skúmaných tajných kontaktov.

166    Postoj, ktorý žalobkyňa zaujala na predmetných stretnutiach, okrem toho nie je jednoznačný. Aj keď žalobkyňa tvrdila, že nesúhlasila s protisúťažnými rokovaniami na stretnutí týkajúcom sa PV, ktoré sa týkalo podrobného modelu rozdelenia trhu, ako aj cien, je nesporné, že jej zástupca neopustil miesto stretnutia a zúčastnil sa na nasledujúcom stretnutí týkajúcom sa PS. Ani jej neprítomnosť na večeri v reštaurácii v nasledujúci deň nepredstavuje nepriamy dôkaz jej nesúhlasu s tajnými rokovaniami, keďže niektorí ďalší dotknutí účastníci, najmä Solvay a Ausimont, sa na jej tiež nezúčastnili.

167    Vzhľadom na tieto úvahy skutočnosti uvádzané žalobkyňou nepostačujú na preukázanie toho, že jej účasť na predmetných stretnutiach, v priebehu ktorých došlo k protiprávnemu zosúladeniu, vôbec nemala protisúťažný charakter.

–       O telefonických hovoroch prijatých žalobkyňou

168    Pokiaľ ide o mnohostranné stretnutia, ktoré nasledovali po stretnutiach v Seville, Komisia konštatovala, že žalobkyňa sa na nich fyzicky nezúčastnila, ale že bola telefonicky kontaktovaná alebo informovaná o ich výsledku. Ide jednak o štyri stretnutia na „vysokej úrovni“, v prípade ktorých Komisia vychádzala z informácií spoločnosti Solvay, a jednak o viacero stretnutí spomenutých spoločnosťou Atofina.

169    Pokiaľ ide po prvé o stretnutia spoločností Degussa, Solvay a Kemira na „vysokej úrovni“ (stretnutia v auguste 1997 a vo februári 1998 v Bruseli, stretnutia v apríli 1998 vo Frankfurte nad Mohanom a v septembri 1998 v Bruseli; odôvodnenia č. 172, 211, 215 a 239 napadnutého rozhodnutia), Komisia uviedla, že „aj keď sa [na nich] zúčastnili iba tri podniky, rokovania mali podporu celého odvetvia“ a že „[žalobkyňa] a Ausimont boli vždy vyčerpávajúcim spôsobom (spravidla telefonicky) informované o výsledku rokovaní“ (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia).

170    Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto konštatovanie vychádza jednak z vyhlásenia spoločnosti Solvay, že „ostatné subjekty na trhu boli informované o výsledku stretnutí spoločností Degussa, Solvay a Kemira“, pričom Komisia uviedla, že „napríklad Solvay informovala [žalobkyňu] a spoločnosť Ausimont… o konkrétnom výsledku rokovaní“, a jednak z vyhlásenia spoločnosti Atofina, že „FMC sa z dôvodu Company Policy (americká spoločnosť) fyzicky nezúčastnila na všetkých stretnutiach, ale bola prostredníctvom spoločnosti Solvay priebežne informovaná a jednoznačne bola účastníkom všetkých dohôd a [všetkých] rokovaní“ (odôvodnenie č. 172 a poznámky pod čiarou č. 175 a 176 napadnutého rozhodnutia).

171    Komisia rovnako zohľadnila vyhlásenie spoločnosti Solvay, pokiaľ ide o dvojstranné stretnutia spoločností Degussa a Kemira od konca roka 1997 do začiatku roka 1998, na ktorých sa Solvay „občas zúčastňovala“. Degussa a Solvay podľa Komisie vyhlásili, že žalobkyňa sa na nich nezúčastnila z dôvodu, že zaviedla program dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže, ale že Solvay ju o výsledku týchto stretnutí telefonicky informovala (odôvodnenie č. 210 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazuje na vyššie citované vyhlásenie spoločnosti Solvay).

172    Žalobkyňa popiera, že ju Solvay kontaktovala. Zdôrazňuje nepresnosť vyhlásenia spoločnosti Solvay a tvrdí, že vyjadrenia spoločnosti Atofina sa netýkajú stretnutí na „vysokej úrovni“ a nemôžu potvrdiť vyhlásenie spoločnosti Solvay. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že Komisia skreslila vyjadrenia spoločnosti Solvay, keďže konštatovala, že niektoré podniky boli informované „vyčerpávajúcim spôsobom“ a „spravidla telefonicky“ (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia).

173    Pokiaľ ide o dôkaznú hodnotu vyhlásenia spoločnosti Solvay, je potrebné poznamenať, že ide o informáciu podanú obvineným podnikom v rámci žiadosti o zhovievavosť. Čo sa týka všetkých stretnutí na „vysokej úrovni“, predmetné vyhlásenie je formulované všeobecným spôsobom a neumožňuje identifikovať fyzické osoby, ktoré sa zúčastnili na kontaktoch, čo bráni jeho overeniu prostredníctvom svedeckej výpovede. V dotknutej časti vyhlásenia spoločnosti Solvay tak, ako je citovaná v poznámke pod čiarou č. 175 napadnutého rozhodnutia, sa nespomína, že informácia bola podaná „telefonicky“ a „vyčerpávajúcim spôsobom“. Pokiaľ ide o informáciu podanú najväčším subjektom na trhu, že viaceré podniky odvetvia boli priebežne informované o protiprávnych rokovaniach, za okolností prejednávanej veci nemožno vylúčiť, že tento subjekt sa usiloval minimalizovať svoju úlohu pri uskutočňovaní kartelu.

174    Čo sa týka potvrdenia vyhlásenia spoločnosti Solvay, treba poukázať na to, že toto vyhlásenie týkajúce sa informácie poskytnutej žalobkyni nie je potvrdené inými dôkazmi týkajúcimi sa spomenutých stretnutí. Zo spisu totiž vyplýva, že vyhlásenie spoločnosti Atofina, ktoré Komisia uvádza v poznámke pod čiarou č. 176 napadnutého rozhodnutia, sa v skutočnosti nezmieňuje o stretnutiach na „vysokej úrovni“, ale iba o stretnutiach „skupiny B“, ktoré sa konali od konca roka 1995 do začiatku roka 1997, pričom posledné uvedené stretnutia prebehli prinajmenšom v prevažnej miere pred obdobím porušenia, ktoré bolo konštatované vo vzťahu k žalobkyni. Navyše je nesporné, že Atofina sa nezúčastnila na stretnutiach, ktorých sa vyhlásenie spoločnosti Solvay týka.

175    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné konštatovať, že vyhlásenie spoločnosti Solvay má skutočnú dôkaznú hodnotu, ktorá je veľmi slabá na to, aby preukázalo, že žalobkyňa bola informovaná o výsledkoch stretnutí na „vysokej úrovni“, a že nie je priamo potvrdené inými dôkazmi. Toto vyhlásenie preto nemôže samo osebe preukázať účasť žalobkyne na tajných kontaktoch od septembra 1997 do septembra 1998, ale môže predstavovať nanajvýš doplňujúcu skutočnosť v súbore nepriamych dôkazov, ktoré boli na tento účel zohľadnené.

176    Pokiaľ ide po druhé o päť stretnutí, ktoré spomína Atofina (stretnutia z 18. septembra 1997 v Paríži, 17. novembra 1997 vo Frankfurte nad Mohanom, 21. novembra 1997 v Paríži a z októbra 1998 v Düsseldorfe; odôvodnenia č. 180, 188, 193 a 247 napadnutého rozhodnutia), žalobkyňa spochybňuje vierohodnosť vyhlásenia spoločnosti Atofina, že bola telefonicky informovaná, a tvrdí, že toto vyhlásenie nie je potvrdené inými dôkazmi. Žalobkyňa predkladá vyhlásenia svojich zamestnancov identifikovaných vo vyhlásení spoločnosti Atofina, ktorí popierajú, že boli kontaktovaní.

177    Čo sa týka dôkaznej hodnoty vyhlásenia spoločnosti Atofina, je potrebné poznamenať, že skutočnosť, že toto vyhlásenie bolo uskutočnené v rámci žiadosti o zhovievavosť, sama osebe nespochybňuje jeho vierohodnosť. Nie je dôvod domnievať sa, že Atofina sa usilovala minimalizovať svoju účasť na karteli tým, že uviedla, že v rámci viacerých stretnutí žalobkyňu kontaktovala. Rovnako je potrebné poznamenať, že vyjadrenia o kontaktoch so žalobkyňou nie sú vôbec formulované nejasne, ale vykazujú naopak významnú mieru podrobnosti a umožňujú identifikovať kontaktovaných zamestnancov žalobkyne. Informácia pochádza od priameho svedka, konkrétne od zamestnanca spoločnosti Atofina, ktorý sa na sporných stretnutiach zúčastnil. Je potrebné pripomenúť, že tento zamestnanec uskutočnil svoje vyhlásenie 26. mája 2003, čiže viacero týždňov po predložení prvých dôkazov 3. apríla 2003 (odôvodnenie č. 513 napadnutého rozhodnutia). Z podmienok jeho spolupráce, ako aj z presného obsahu jeho vyhlásenia vyplýva, že bolo urobené zámerne a po zrelej úvahe.

178    Všetky tieto okolnosti teda svedčia o významnej dôkaznej hodnote predmetného vyhlásenia spoločnosti Atofina.

179    Pokiaľ ide o potvrdenie vyhlásenia spoločnosti Atofina, čo sa týka stretnutia z 18. septembra v Paríži, poznámka zo stretnutia spísaná tým istým zamestnancom odkazuje – okrem vyhlásenia zamestnanca spoločnosti Atofina, že žalobkyňa bola „telefonicky kontaktovan[á], aby sa jej poskytli informácie o stretnutiach“ – na veľké písmeno „E“, ktoré označuje žalobkyňu, a uvádza, že táto „nebola prítomná, ale bola kontaktovaná telefonicky“ (odôvodnenia č. 180 a 181 napadnutého rozhodnutia, ako aj informácie zo správneho spisu citované v poznámke pod čiarou č. 188 tohto rozhodnutia).

180    Čo sa týka stretnutia 17. novembra 1997 vo Frankfurte nad Mohanom, podľa tohto vyhlásenia boli v priebehu stretnutia telefonicky kontaktovaní jeden alebo dvaja zamestnanci žalobkyne a zástupca spoločnosti Atofina im o stretnutí podal správu (odôvodnenie č. 188 napadnutého rozhodnutia). Toto vyhlásenie potvrdzuje tiež poznámka zo stretnutia, ktorú predložila Atofina a ktorá uvádza toto: „FMC = neprítomná, ale telefonicky som sa s ňou spojil (pán…), iný miestny zástupca (pán…) veľmi aktívny“ (poznámka pod čiarou č. 200 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa je okrem toho spomenutá ako prvý podnik, ktorý mal oznámiť zvýšenie cien, a jej informácie sa nachádzajú v tabuľke zo stretnutia, ktorá obsahuje minimálne ceny na zákazníka a na výrobcu (odôvodnenie č. 192 napadnutého rozhodnutia). Degussa v odpovedi na oznámenie o výhradách okrem toho uviedla, že zástupca spoločnosti Atofina zavolal počas stretnutia zástupcovi žalobkyne (odôvodnenie č. 192 a poznámka pod čiarou č. 206 napadnutého rozhodnutia).

181    Pokiaľ ide o stretnutie 21. novembra v Paríži, žalobkyňa bola podľa toho istého vyhlásenia spoločnosti Atofina telefonicky kontaktovaná, aby sa získal jej súhlas s koordinovaným zvýšením cien (odôvodnenie č. 193 napadnutého rozhodnutia) a poznámky spísané v rámci tohto stretnutia uvádzajú ceny žalobkyne (odôvodnenie č. 197 napadnutého rozhodnutia, ako aj informácie zo správneho spisu citované v poznámke pod čiarou č. 216).

182    Čo sa týka stretnutia v októbri 1998 v Düsseldorfe, správa z tohto stretnutia spomína – okrem vyhlásenia, že zástupca žalobkyne „sledoval priebeh stretnutia telefonicky“ – aktuálny a navrhovaný podiel žalobkyne na trhu (odôvodnenia č. 247 až 249 napadnutého rozhodnutia, ako aj informácie zo správneho spisu citované v poznámke pod čiarou č. 282 napadnutého rozhodnutia).

183    Z týchto skutočností vyplýva, že vyhlásenie spoločnosti Atofina má nielen významnú dôkaznú hodnotu, ale v prípade každého dotknutého stretnutia je podložené aj listinnými dôkazmi o uvedených skutočnostiach z relevantného obdobia, ktoré poskytla Atofina, a v prípade jedného zo stretnutí je podporené aj vyhlásením spoločnosti Degussa, ktoré táto spoločnosť uviedla vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách.

184    Okrem toho vzhľadom na významnú dôkaznú hodnotu vyhlásenia spoločnosti Atofina, ako aj na mieru podrobnosti predložených listinných dôkazov ich vierohodnosť nemožno spochybniť tým, že listinné dôkazy pochádzajú od toho, kto predmetné vyhlásenie uskutočnil.

185    Žalobkyňa totiž nespochybňuje ani pravosť listinných dôkazov predložených spoločnosťou Atofina, ani vysvetlenia, ktoré Atofina podala, pokiaľ ide o ich obsah. Žalobkyňa spochybňuje jedine vierohodnosť týchto dokumentov ako dôkazov o jej účasti na karteli.

186    Vzhľadom na skutočnosť, že ide o dokumenty, ktoré spísal priamy svedok v čase skutkových okolností, ako aj vzhľadom na ich presný a podrobný obsah je potrebné priznať im určitú dôkaznú hodnotu.

187    Vierohodnosť týchto dokumentov nie je spochybnená tvrdeniami žalobkyne týkajúcimi sa ich obsahu a ich miery presnosti.

188    Po prvé skutočnosť, že niektoré informácie sú doplnené hviezdičkami a otáznikmi, niekedy s poznámkou „overiť“, totiž nespochybňuje vierohodnosť všetkých informácií obsiahnutých v dotknutých dokumentoch.

189    Po druhé tvrdenie žalobkyne, že informácie o jej cenách mohli pochádzať z iného zdroja, napríklad od jej zákazníkov, nie je vierohodné vzhľadom na to, že tabuľky obsahujú ďalšie údaje, ktoré žalobkyňu priamo uvádzajú, konkrétne poznámky, v ktorých sa spomína, že žalobkyňa bola kontaktovaná, že mala byť prvá, ktorá oznámi zvýšenie cien, ako aj podiel na trhu, ktorý jej mal byť pridelený (odôvodnenia č. 188, 192 a 282 napadnutého rozhodnutia).

190    Po tretie je potrebné poznamenať, že žalobkyňa svojím tvrdením založeným na údajnom dvojitom použití dôkazov vychádzajúcich z vyhlásenia spoločnosti Atofina, pokiaľ ide o mnohé stretnutia, iba odkazuje na informácie zo spisu, ktoré v napadnutom rozhodnutí neboli vo vzťahu k nej zohľadnené.

191    Z jej argumentácie totiž vyplýva, že ide buď o stretnutia predchádzajúce obdobiu porušenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej konštatované (konkrétne stretnutia z 23. novembra 1995, 12. februára 1996, 22. a 23. mája 1996, 27. novembra 1996 ako aj „iné všeobecné stretnutia“ v roku 1996), alebo stretnutia, v prípade ktorých pripustila svoju účasť, ako aj obsah rokovaní (stretnutia z 28. a 29. mája 1997), alebo stretnutia, ktoré síce boli uvedené v oznámení o výhradách, ale neboli nakoniec v napadnutom rozhodnutí konštatované (dve stretnutia v roku 1999 v Roissy a vo Frankfurte nad Mohanom). Pokiaľ ide o údajne použitú poznámku týkajúcu sa stretnutia 26. novembra 1997 v Bruseli a ďalšie stretnutie, ktoré sa konalo „medzi júnom a septembrom 1997“, žalobkyňa okrem toho neuvádza dotknuté odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

192    Žalobkyňa v tejto súvislosti na otázku k tomuto vyjadreniu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010 nebola schopná uviesť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorých boli niektoré dôkazy použité dvakrát.

193    Teda aj za predpokladu, že niektoré rukou písané poznámky, ktoré predložila Atofina a v ktorých nebol uvedený dátum, by nebolo možné spojiť s konkrétnymi stretnutiami, takéto tvrdenie je neúčinné, keďže sa netýka dôkazov, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí zohľadnené vo vzťahu k žalobkyni.

194    Okrem toho je potrebné poukázať na to, že aj keby údajná nepresnosť dôkazov predložených spoločnosťou Atofina bola preukázaná, je vysvetlená odstupom času, ktorý uplynul medzi spornými skutočnosťami a okamihom, keď bol ten, kto urobil vyhlásenie, vyzvaný, aby si na ne spomenul. Vzhľadom na to, že tieto nepresnosti sa týkajú iných skutočností ako sú tie, ktoré boli vo vzťahu k žalobkyni zohľadnené, nemôžu spochybniť vierohodnosť dôkazov o nadviazaní kontaktov so žalobkyňou a o použití jej informácií, keďže tieto posledné uvedené aspekty sa jednoznačne a presne potvrdili.

195    Žalobkyňa po štvrté uvádza, že v rámci svojej odpovede na oznámenie o výhradách spochybnila informáciu, ktorú poskytol dotknutý zamestnanec spoločnosti Atofina, týkajúcu sa údajnej účasti jedeného z jej zástupcov na stretnutí 12. februára 1996 v Paríži. Žalobkyňa na spochybnenie tejto informácie uvádza, že predložila opačné vyhlásenie svojho zamestnanca, ako aj kópiu jeho pasu s pečiatkou potvrdzujúcou jeho vstup na územie Spojených štátov 10. februára 1996.

196    Je potrebné poznamenať, že vyhlásenie predložené žalobkyňou spochybňuje konkrétne vyjadrenie zamestnanca spoločnosti Atofina. Vzhľadom na dôkaz predložený žalobkyňou je totiž málo pravdepodobné, že jej zástupca, ktorý vstúpil na územie Spojených štátov 10. februára, sa mohol o dva dni neskôr dostaviť do Paríža. Okrem toho treba poznamenať, že Komisia toto konštatovanie vzala do úvahy, a keďže informácia spoločnosti Atofina nebola potvrdená, Komisia nekonštatovala účasť žalobkyne na predmetnom stretnutí.

197    Skutočnosť, že žalobkyňa spochybnila informáciu predloženú spoločnosťou Atofina, ktorá nebola vo vzťahu k žalobkyni zohľadnená, však nemôže ovplyvniť vierohodnosť dotknutého vyhlásenia ako celku.

198    Vzhľadom na to, že žalobkyňa napokon tvrdí, že Komisia nezohľadnila vyhlásenia jej zamestnancov, ktorí spochybnili, že ich Atofina kontaktovala, treba poznamenať, že ako vyplýva najmä z odôvodnení č. 186, 191, 192 a 253 napadnutého rozhodnutia, Komisia správne zohľadnila toto konštatovanie zamestnancov žalobkyne a posúdila ho vzhľadom na ostatné dôkazy, ktoré mala k dispozícii.

199    Vzhľadom na tieto konštatovania je potrebné vyvodiť záver, že súbor nepriamych dôkazov, ktoré vyplývajú jednak z informácií od spoločnosti Atofina týkajúcich sa telefonických kontaktov so žalobkyňou v rámci stretnutí, ktoré sa konali od septembra 1997 do októbra 1998, a jednak z uvedenia jej názvu a údajov, ktoré sa jej týkajú, v listinných dôkazoch týkajúcich sa týchto stretnutí, z právneho hľadiska dostatočne preukazujú účasť žalobkyne na protiprávnych kontaktoch počas dotknutého obdobia.

200    Rovnako je potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o jedno stretnutie, tieto skutočnosti potvrdila Degussa, a okrem toho sa tieto skutočnosti zhodujú s vyhlásením spoločnosti Solvay, ktoré sa týka informácie, ktorá bola poskytnutá žalobkyni v rámci ostatných stretnutí uskutočnených počas toho istého obdobia.

201    Argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa dotknutých dôkazov teda nemožno prijať.

–       O kontaktoch nadviazaných v rámci zasadnutí CEFIC

202    Komisia konštatovala účasť žalobkyne na tajných kontaktoch, ktoré sa uskutočnili v rámci piatich polročných zasadnutí CEFIC, ktoré nasledovali po zasadnutí v Seville (konkrétne zasadnutia v novembri 1997, v máji a novembri 1998, v apríli a novembri 1999; odôvodnenia č. 198 až 207, 221 až 232, 254 až 258, 264 a 265, 273 až 275 napadnutého rozhodnutia).

203    Žalobkyňa priznáva svoju účasť na polročných zasadnutiach CEFIC, ale popiera, že sa zúčastnila na tajných kontaktoch, pričom tvrdí, že v tomto smere neexistuje dostatočne presný a zhodujúci sa dôkaz. Žalobkyňa uvádza, že predmetné stretnutia sa konali na verejných miestach, a to v reštauráciách, baroch alebo hotelových kuloároch. Podľa žalobkyne teda rokovania museli spočívať iba v dvojstranných kontaktoch alebo sa museli uskutočniť po odchode jej zástupcov.

204    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry citovanej v bode 159 vyššie, ak Komisia preukáže účasť dotknutého podniku na protiprávnych stretnutiach, prináleží tomuto podniku, aby predložil dôkazy, ktoré môžu preukázať, že jeho účasť na uvedených stretnutiach nemala protisúťažný charakter.

205    V prvom rade je teda potrebné preskúmať, či bola účasť žalobkyne na protiprávnych rokovaniach preukázaná, pokiaľ ide o tajné kontakty v rámci predmetných piatich zasadnutí CEFIC, a potom prípadne, či žalobkyňa predložila dôkazy, ktoré by mohli preukázať, že jej účasť napriek tomu nemala protisúťažný charakter.

206    Pokiaľ ide po prvé o kontakty nadviazané na večeri v reštaurácii, ktorá sa konala v predvečer zasadnutia CEFIC 26. a 27. novembra 1997 v Bruseli, Komisia konštatovala, že Degussa, EKA Chemicals, Solvay a Atofina uviedli, že žalobkyňa a Kemira „boli skutočne prítomné, že určite vedeli o protisúťažnej povahe rokovaní… a že sa na nich zúčastnili“ (odôvodnenie č. 199 napadnutého rozhodnutia).

207    Žalobkyňa tvrdí, že EKA Chemicals sa o nej vôbec nezmienila, že Solvay iba zostavila zoznam účastníkov, v ktorom sa jej zamestnanci nenachádzajú, pričom dodala, že „pravdepodobne všetci ostatní účastníci“ zasadnutia boli tiež prítomní, a že informácie od spoločností Atofina a Degussa pozostávali iba z uvedenia osôb prítomných na večeri, vrátane jej zástupcov. Žalobkyňa uvádza, že jeden z jej zástupcov predložil vyhlásenie, ktoré popiera jej účasť na protiprávnych stretnutiach.

208    Je potrebné poukázať na to, že ako vyplýva z dôkazov uvedených v poznámke pod čiarou č. 218 napadnutého rozhodnutia, ktoré Komisia predložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010, konštatovanie, že zamestnanec žalobkyne sa zúčastnil na večeri, počas ktorej účastníci viedli protiprávne rokovania, vyplýva z vyhlásení spoločností Atofina a Degussa, ktoré sú v tomto smere presné.

209    Keďže účasť žalobkyne na týchto protiprávnych kontaktoch vyplýva zo súboru zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, nemôže byť spochybnená vyhlásením jej dotknutého zamestnanca, ktorý výslovne nepopiera, že sa na večeri zúčastnil, ale iba tvrdí, že sa nezúčastnil na tajných kontaktoch.

210    Rovnako je potrebné poznamenať, že účasť žalobkyne na predmetných protiprávnych rokovaniach vyplýva aj z ďalších skutočností uvedených v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorých jednak pri rozdelení regionálnych právomocí bolo rozhodnuté, že žalobkyňa bude zodpovedná za Španielsko a Portugalsko, a jednak žalobkyňa sa zúčastnila na stretnutí týkajúcom sa PS, ktoré sa konalo v rámci toho istého zasadnutia, ako aj na jednom z nasledujúcich miestnych stretnutí (odôvodnenia č. 201 a 208 napadnutého rozhodnutia).

211    Pokiaľ ide po druhé o kontakty nadviazané v rámci nasledujúceho zasadnutia v máji 1998 v Évian-les-Bains, konkrétne na dvoch stretnutiach týkajúcich sa PV a PS, z dôkazov uvedených v odôvodneniach č. 222 a 226 napadnutého rozhodnutia, ktoré Komisia predložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010, vyplýva, že Degussa a Solvay účasť žalobkyne potvrdili. Pokiaľ ide o stretnutie týkajúce sa PS, Atofina pripojila tabuľku zo stretnutia, ktorá obsahuje číselné údaje o predaji PS, vrátane údajov o žalobkyni (odôvodnenie č. 228 napadnutého rozhodnutia).

212    Vo vyhlásení, ktoré žalobkyňa predložila v prílohe žaloby, jej dotknutý zamestnanec pripustil existenciu protiprávnych rokovaní o PS v rámci tohto zasadnutia takto:

„Tiež som sa zúčastnil na zasadnutí CEFIC v máji 1998 v Évian-les-Bains. V priebehu tohto stretnutia sa konverzácia ešte raz odchýlila k téme podielov na trhu, ako je uvedené v [oznámení o výhradách]. Malí výrobcovia ako [žalobkyňa] odmietli prijať zmrazenie podielov na trhu, lebo sme chceli pokračovať v hospodárskej súťaži.“

213    Pokiaľ ide po tretie o kontakty nadviazané v rámci zasadnutí z 25. a 26. novembra 1988 v Bruseli, konkrétne stretnutie týkajúce sa PS z 25. novembra v reštaurácii a stretnutie týkajúce sa PS v nasledujúci deň, z dôkazov uvedených v odôvodneniach č. 255 a 257 napadnutého rozhodnutia, ktoré Komisia predložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010, vyplýva, že Degussa vyhlásila, že zástupca žalobkyne sa zúčastnil na týchto dvoch protiprávnych stretnutiach. Pokiaľ ide o stretnutie týkajúce sa PV, toto vyhlásenie potvrdila Kemira (odôvodnenie č. 255 napadnutého rozhodnutia).

214    Pokiaľ ide po štvrté o kontakty nadviazané v rámci zasadnutí CEFIC v apríli 1999 v Estorile, z odôvodnenia č. 265 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa spoločnosti Degussa kontakty týkajúce sa PV sa uskutočnili večer v hotelovom bare.

215    Po piate z odôvodnenia č. 273 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podľa spoločnosti Degussa sa žalobkyňa v predvečer zasadnutia CEFIC zo 16. novembra 1999 v Bruseli zúčastnila na stretnutí týkajúcom sa PV. Konanie tohto protiprávneho rokovania uznali spoločnosti Solvay, Atofina, Kemira a Ausimont.

216    Je potrebné poukázať na to, že hoci konštatovanie týkajúce sa účasti žalobkyne na protiprávnych kontaktoch nadviazaných v rámci týchto posledných uvedených stretnutí priamo vyplýva iba z vyhlásenia spoločnosti Degussa, môže sa považovať za preukázané, ako to uviedla Komisia v odôvodnení č. 275 napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na všetky nepriame dôkazy o účasti žalobkyne na tajne dohodnutých konaniach v rámci viacerých stretnutí organizovaných za rovnakých podmienok. Predmetné stretnutia konkrétne spadajú do toho istého obdobia, do ktorého spadajú dve stretnutia, v prípade ktorých žalobkyňa pripustila svoju prítomnosť na protiprávnych rokovaniach (pozri body 235 až 242 nižšie).

217    Konštatovanie vyplývajúce z týchto zhodujúcich sa dôkazov nemôže byť spochybnené vyhlásením zamestnanca žalobkyne, ktorý bez toho, aby výslovne poprel, že bol prítomný na stretnutiach, ktoré sa uskutočnili v rámci predmetných zasadnutí, spochybňuje iba to, že sa zúčastnil na protiprávnych kontaktoch.

218    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je potrebné konštatovať, že Komisia uviedla súbor nepriamych dôkazov, ktoré presvedčivým spôsobom odôvodňujú jej záver týkajúci sa účasti žalobkyne na protiprávnych stretnutiach, ktoré sa uskutočnili v rámci predmetných zasadnutí CEFIC.

219    Tento záver nemôže byť spochybnený tvrdením žalobkyne, že predmetné protiprávne kontakty sa mohli konať dvojstranne alebo v jazykoch, ktoré jej zamestnanci neovládali, a unikli teda jej pozornosti. Táto argumentácia nie je vierohodná jednak vzhľadom na zložitosť rokovaní, ktorých obsah je uvedený predovšetkým v odôvodneniach č. 200 až 205, 223 až 229, 256, 257 a 274 napadnutého rozhodnutia, a jednak vzhľadom na uvedenie názvov žalobkyne a jej údajov v dokumentoch vypracovaných v bezprostrednej súvislosti s tajnými kontaktmi, ktoré sa uskutočnili počas toho istého obdobia (pozri body 179 až 182 vyššie).

220    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti potvrdzujúce účasť žalobkyne na predmetných tajných kontaktoch sa žalobkyňa nemôže úspešne odvolávať na vedľajšiu poznámku Komisie v súvislosti s jedným z dotknutých stretnutí, podľa ktorej „nie je nepredstaviteľné, že… rozličné rokovania sa uskutočnili skôr na dvojstrannom základe“ (odôvodnenie č. 167 napadnutého rozhodnutia).

221    Keďže žalobkyňa neuviedla žiadny ďalší dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že jej účasť na predmetných stretnutiach nemala protisúťažný charakter, Komisia správne konštatovala jej účasť na tajných kontaktoch nadviazaných v rámci dotknutých zasadnutí CEFIC.

–       O stretnutí z 13. júla 1998 v Königswinteri

222    V odôvodneniach č. 233 až 236 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatovala, že 13. júla 1998 sa v Königswinteri uskutočnilo stretnutie spoločností Degussa, Solvay a žalobkyne, ktoré zorganizovala Degussa s cieľom „overiť, či boli tieto tri spoločnosti rozhodnuté presvedčiť spoločnosť Atochem, aby ukončila výrobu PS s cieľom znížiť kapacity v tomto odvetví“.

223    Z odôvodnení č. 234 a 235 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že účasť žalobkyne na tomto stretnutí vyplýva z vyhlásenia spoločnosti Degussa, ktoré je potvrdené odpoveďou spoločnosti Solvay na oznámenie o výhradách.

224    Žalobkyňa popiera svoju účasť na stretnutí v Königswinteri, pričom vychádza z vyhlásenia svojho dotknutého zamestnanca, ako aj z účtu za taxík, ktorý obsahuje jeho meno a ktorý bol v deň stretnutia vystavený v Barcelone. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že Solvay v skutočnosti nepotvrdila jej účasť na tomto stretnutí. Žalobkyňa spochybňuje vyhlásenie spoločnosti Solvay, že „sa zúčastnila na dohode so spoločnosťou Atochem tým, že na výmenu poskytla určitú náhradu v Španielsku“ (odôvodnenie č. 244 napadnutého rozhodnutia).

225    Je potrebné poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, sú vyhlásenia spoločností Degussa a Solvay formulované jasne a jednoznačne potvrdzujú prítomnosť žalobkyne v Königswinteri. Aj keď totiž Solvay predmetné stretnutie nespomenula vo svojej žiadosti o zhovievavosť, ale len vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, po podaní svojej žiadosti o zhovievavosť uviedla, že Atochem žiadala náhradu za zatvorenie svojho závodu na výrobu PS, pričom uviedla, že Degussa v tejto súvislosti nadviazala kontakt so žalobkyňou a s ňou samotnou (informácie zo spisu čiastočne citované v poznámke pod čiarou č. 271 napadnutého rozhodnutia).

226    Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj na skutočnosť, že účet za taxík vystavený v deň stretnutia v Barcelone nie je dôkazom, že zástupca žalobkyne sa v ten istý deň nedostavil do Königswinteru, Komisia správne konštatovala účasť žalobkyne na predmetnom stretnutí (odôvodnenie č. 236 napadnutého rozhodnutia).

227    Rovnako je potrebné konštatovať, že hoci sa žalobkyňa nezúčastnila na neskoršom stretnutí v rovnakej veci z 1. októbra 1998, informácie o tomto stretnutí sú tiež nepriamymi dôkazmi o jej účasti na rokovaniach týkajúcich sa zatvorenia závodu spoločnosti Atochem na výrobu PS.

228    Ako vyplýva z odôvodnení č. 243 a 244 napadnutého rozhodnutia, Degussa aj Solvay uviedli, že cieľom stretnutia 1. októbra 1998 v Paríži bolo predložiť spoločnosti Atochem návrh, ktorý prijali spoločnosti Degussa a Solvay a žalobkyňa na stretnutí v Königswinteri. Z odôvodnenia č. 277 napadnutého rozhodnutia rovnako vyplýva, že po zatvorení výrobných závodov spoločností Atochem a Caffaro mali byť podiely týchto dvoch spoločností na trhu s PS v zásade pridelené spoločnostiam Solvay a Degussa a žalobkyni.

229    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti nemožno prijať tvrdenia, ktoré žalobkyňa uvádza na účely spochybnenia svojej účasti na kontaktoch nadviazaných v Königswinteri, pokiaľ ide o zatvorenie závodu spoločnosti Atochem.

–       O stretnutí so spoločnosťou Degussa z 28. septembra 1998 v Bruseli

230    V odôvodneniach č. 239 až 242 napadnutého rozhodnutia sa Komisia zmienila o stretnutí spoločností Degussa a Solvay na „vysokej úrovni“ z 28. septembra 1998 v Bruseli. Komisia konštatovala, že „následne (popoludní) sa uskutočnilo dvojstranné stretnutie vysokého zástupcu spoločnosti Degussa a vysokého zástupcu [žalobkyne], tiež v Bruseli […, ktoré malo] za cieľ umožniť spoločnosti Degussa oznámiť výsledky stretnutia z rána toho istého dňa“. Toto konštatovanie vychádza z informácie spoločnosti Degussa, ako aj zo záznamu v diári zamestnanca spoločnosti Degussa (odôvodnenie č. 241 a poznámka pod čiarou č. 267 napadnutého rozhodnutia).

231    Žalobkyňa nespochybňuje konanie tohto stretnutia, ale iba jeho predmet, pričom uvádza, že Degussa sa vo svojej žiadosti o zhovievavosť o tomto stretnutí vôbec nezmienila a že vo svojich neskorších informáciách iba poznamenala, že „predmetom stretnutia bolo všeobecné rokovanie týkajúce sa vývoja európskeho trhu s PV, najmä vzhľadom na zvýšenú úroveň dosiahnutých cien a možnosti udržania takej úrovne“.

232    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že skutočnosť, že predmetné stretnutie sa v žiadosti spoločnosti Degussa o zhovievavosť nespomína, je nepodstatná, keďže žalobkyňa jeho uskutočnenie nespochybňuje. Pokiaľ ide o kolúzny predmet tohto stretnutia, je potrebné poznamenať, ako to uviedla aj Komisia, že tento je potvrdený skutočnosťou, že stretnutie so žalobkyňou sa uskutočnilo po stretnutí so spoločnosťou Solvay, ktorého protiprávny predmet nie je spochybnený, že v diári zamestnanca spoločnosti Degussa je toto stretnutie uvedené ako „nasledujúce stretnutie“ (nächstes Meeting) a že bolo zahrnuté do zoznamu tajných kontaktov poskytnutých spoločnosťou Degussa (poznámka pod čiarou č. 267 napadnutého rozhodnutia).

233    Vzhľadom na tieto skutočnosti nemôžu tvrdenia žalobkyne spochybniť konštatovania Komisie vo vzťahu k predmetnému stretnutiu.

–       O stretnutiach týkajúcich sa PS

234    Komisia v napadnutom rozhodnutí zohľadnila túto sériu stretnutí spoločností Degussa, Solvay a Ausimont a žalobkyne, ktoré sa týkali PS:

–        stretnutie zo 16. septembra 1998 v Lyone (odôvodnenia č. 237 a 238 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie začiatkom roka 1999 v Miláne (odôvodnenia č. 259 až 263 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie počas leta 1999 v Bazileji (odôvodnenia č. 267 až 270 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 13. decembra 1999 vo Fribourgu (odôvodnenia č. 276 až 279 napadnutého rozhodnutia).

235    Je potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o stretnutia v Miláne a vo Fribourgu, žalobkyňa priznáva svoju účasť, ako aj skutočnosť, že rokovania „skĺzli“ k „nevhodným“ témam, ale tvrdí, že jej zástupca im venoval „málo pozornosti“.

236    Keďže prítomnosť žalobkyne a protiprávny obsah rokovaní boli preukázané, prináleží žalobkyni, aby predložila dôkazy, ktoré môžu preukázať, že jej účasť na uvedených stretnutiach vôbec nemala protisúťažnú povahu, tak, že preukáže, že svojim konkurentom oznámila, že na týchto stretnutiach sa zúčastnila s odlišným zámerom ako oni (pozri judikatúru citovanú v bode 159 vyššie).

237    Žalobkyňa v tejto súvislosti tvrdí, vychádzajúc z vyhlásenia svojho zamestnanca, ktorý sa na týchto dvoch stretnutiach zúčastnil, že účelom týchto stretnutí bolo rokovanie o prostriedkoch, ktorými mohlo priemyselné odvetvie disponovať na zmierenie obáv vytvorených hnutím „antibór“, a že vzhľadom na tieto obavy už začala uvažovať o vývoji „alternatívneho výrobku“ – PKS. Hoci teda žalobkyňa pripúšťa, že ostatní výrobcovia sa počas predmetných stretnutí podieľali na protiprávnych rokovaniach, tvrdí, že tieto rozhovory nezaujímali jej zástupcu, ktorý sa teda nezúčastnil na protiprávnych rokovaniach, aj keď miesto rokovania neopustil. Toto vysvetlenie je podľa žalobkyne potvrdené spoločnosťou Degussa, ktorá tvrdí, že predmetné stretnutia sa konali v rámci protiprávnych rokovaní.

238    Je potrebné poukázať na to, že predmetné stretnutia sa uskutočnili v čase, keď bol kartel značne rozvinutý, a predchádzalo im viacero tajných kontaktov za účasti žalobkyne. Sama žalobkyňa pripúšťa protiprávny obsah rokovaní, bez akéhokoľvek náznaku, že s nimi otvorene nesúhlasila alebo že svojim konkurentom dala najavo, že sa na týchto stretnutiach zúčastnila s odlišným zámerom ako oni.

239    Okrem toho je málo pravdepodobné, že by žalobkyňa nemala nijaký záujem na protiprávnych rokovaniach týkajúcich sa cien PS, keďže v rokoch 1999 a 2000 pokračovala v jeho výrobe a patrila medzi jeho štyroch najväčších výrobcov, ktorí sa všetci zúčastnili na tých istých stretnutiach, a PKS začala predávať až v roku 2002 (odôvodnenie č. 36 napadnutého rozhodnutia).

240    Dôkazy o predmetných stretnutiach okrem toho zahŕňajú tabuľky obsahujúce spresnenia týkajúce sa podielov účastníkov na trhu (odôvodnenie č. 261 napadnutého rozhodnutia) a poukazujú na rokovania o pridelení podielov na trhu, ktoré sa uvoľnili po zatvorení výrobných závodov spoločností Atochem a Caffaro a ktoré „mali byť v zásade pridelené spoločnostiam Solvay a Degussa a žalobkyni v závislosti od ich skutočného podielu na trhu“ (odôvodnenie č. 277 napadnutého rozhodnutia).

241    Navyše vyjadrenie spoločnosti Degussa, že predmetné stretnutia sa konali „pri príležitosti“ legálnych stretnutí na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, neznamená, že protiprávne rokovania sa uskutočnili „náhodou“ alebo mali náhodný charakter.

242    Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti tvrdenia žalobkyne nie sú dostatočné na to, aby preukázali, že jej účasť na predmetných rokovaniach vôbec nemala protisúťažný charakter.

243    Pokiaľ ide o stretnutia v Lyone a Bazileji, treba poznamenať, že hoci účasť žalobkyne na týchto stretnutiach vyplýva z informácií pochádzajúcich od spoločností Degussa a Solvay, ktoré nie sú podložené ďalšími dôkazmi, vzhľadom na totožnosť ich účastníkov a ich predmetu, ako aj na malý časový odstup medzi nimi Komisia správne konštatovala účasť žalobkyne na všetkých týchto stretnutiach.

244    Tvrdenia žalobkyne týkajúce sa stretnutí, ktorých predmetom bol PS, konaných od septembra 1998 do decembra 1999 preto nemôžu uspieť.

–       Záver

245    Je potrebné pripomenúť, že dôkazy, ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, aby preukázala, že podnik porušil článok 81 ods. 1 ES, musia byť posúdené nie izolovane, ale ako celok (pozri judikatúru citovanú v bode 108 vyššie).

246    Na základe preskúmania uvedeného v bodoch 133 až 244 vyššie je potrebné konštatovať, že všetky analyzované skutočnosti predstavovali súbor nepriamych dôkazov, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukazujú účasť žalobkyne na porušení.

247    Komisia totiž v prípade každej zo skutočností zakladajúcich toto porušenie predložila vierohodný dôkaz, ktorý bol v mnohých prípadoch priamo potvrdený ďalšími dôkazmi. Účasť žalobkyne na karteli vyplýva jednak z jej účasti na viacerých stretnutiach a tajných kontaktoch a jednak z uvedenia jej názvu a jej údajov v jednotlivých dokumentoch vypracovaných v bezprostrednej súvislosti s týmito kontaktmi. Tvrdenia žalobkyne založené na údajnom skreslení alebo „prikrášlení“ dôkazov nie sú vzhľadom na vyššie uvedenú analýzu dôvodné.

248    Pokiaľ Komisia v prípade niektorých protiprávnych skutočností uviedla samostatné dôkazy, ktoré nemohli byť priamo potvrdené ďalšími dôkazmi, je potrebné pripomenúť, že v prípade súboru zhodujúcich sa nepriamych dôkazov, ktoré preukazujú účasť na karteli, sa vyžaduje skutočne vierohodné vysvetlenie, aby súd nadobudol presvedčenie, že počas určitej fázy série stretnutí sa stali veci úplne odlišné od tých, ku ktorým došlo počas predchádzajúcich a neskorších stretnutí (pozri bod 127 vyššie).

249    Vzhľadom na vyššie vykonanú analýzu je však potrebné konštatovať, že žalobkyňa neuviedla presvedčivé tvrdenie, aby spochybnila dôkazy, ktoré Komisia vo vzťahu k nej zohľadnila, najmä pokiaľ ide o niektoré stretnutia, ktoré sa uskutočnili v rámci zasadnutí CEFIC, v prípade ktorých Komisia vychádzala z nepriamych dôkazov pochádzajúcich z jediného informačného zdroja (pozri body 216 a 243 vyššie).

250    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné zamietnuť námietku žalobkyne, ktorou sa domáha, aby sa na základe zásady in dubio pro reo zohľadnili pochybnosti v jej prospech. Na základe celkového posúdenia táto námietka, ako aj osobitné výhrady žalobkyne nemôžu spochybniť súbor presných a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov zohľadnený v napadnutom rozhodnutí.

251    Zákonnosť konštatovania účasti žalobkyne na predmetnom porušení napokon nemôže byť spochybnená jej tvrdeniami, ktorými sa na základe opisu vývoja na trhu v minulosti a najmä na základe významného zvýšenia jej podielu na trhu v EHP v rokoch 1993 až 2001 usilovala preukázať, že sa na trhu správala „agresívne“.

252    Po prvé totiž skúmať účinky dohody alebo zosúladeného postupu nie je potrebné, pokiaľ sa preukáže ich protisúťažný cieľ (rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 140, a zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, body 28 až 30).

253    Po druhé zodpovednosť konkrétneho podniku za porušenie je náležite preukázaná vtedy, ak sa zúčastnil na stretnutiach a vedel o ich protisúťažnom cieli, aj keď následne nevykonal niektoré z opatrení, ktoré boli dohodnuté na týchto stretnutiach (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 508 a 509).

254    Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba konštatovať, že prvý žalobný dôvod nie je dôvodný a musí sa preto zamietnuť.

 O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení práva na obhajobu v rámci prístupu k spisu

 Tvrdenia účastníkov konania

255    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia vychádzala z určitých skutočností v jej neprospech, ktoré sa zakladajú na odpovediach spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách, bez toho, aby jej dala možnosť vyjadriť sa k týmto skutočnostiam.

256    Pokiaľ ide po prvé o informácie od spoločnosti Solvay týkajúce sa telefonických hovorov, táto neuviedla dátumy, v ktorých kontaktovala žalobkyňu. Komisia dospela k záveru, že išlo o stretnutia opísané v odôvodneniach č. 171 až 174, 211, 215 až 217, a 239 až 242 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia). Zdá sa však, že Solvay vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách svoju účasť na stretnutí spomenutom v odôvodneniach č. 215 až 217 napadnutého rozhodnutia poprela. Táto skutočnosť má osobitný význam vzhľadom na to, že Komisia vychádzala z údajných hovorov spoločnosti Solvay, aby následne potvrdila údajné hovory spoločnosti Atofina. Žalobkyňa však nemala prístup k odpovedi spoločnosti Solvay na oznámenie o výhradách, aby sa mohla oboznámiť s tým, čo Solvay uviedla k predmetu tohto stretnutia.

257    Po druhé Komisia vychádzala z odpovedí spoločností Degussa a Solvay na oznámenie o výhradách, pokiaľ ide o stretnutie v septembri 1998 v Bruseli (odôvodnenia č. 239 až 242 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyňa však nemala možnosť oboznámiť sa s prípadnými vyjadreniami spoločnosti Solvay v jej odpovedi na oznámenie o výhradách vo veci telefonického hovoru, ktorý v súvislosti s týmto stretnutím údajne prijala.

258    Po tretie Komisia vychádzala z odpovedi spoločnosti Solvay na oznámenie o výhradách, aby podporila tvrdenie spoločnosti Degussa, že žalobkyňa sa zúčastnila na stretnutí v novembri 1999 v Bruseli (odôvodnenia č. 273 až 275 napadnutého rozhodnutia). Keďže žalobkyňa nevedela, čo Solvay uviedla, nemohla na túto výhradu odpovedať.

259    Žalobkyňa okrem toho nebola schopná pripraviť si svoju obhajobu, keďže nemala prístup k predmetným odpovediam, ktoré mohli tiež obsahovať dôkazy v jej prospech.

260    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

261    Podľa článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa právo príslušných strán na obhajobu musí v konaní plne rešpektovať. Strany majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva.

262    Podľa ustálenej judikatúry právo na prístup k spisu, ktoré vyplýva zo zásady práva na obhajobu, znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť preskúmať všetky dokumenty uvedené vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, body 125 až 128, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 81).

263    Ide o písomnosti svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech dotknutého podniku, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 68).

264    Pokiaľ ide o listiny v neprospech dotknutého podniku, neoznámenie dokumentu je porušením práva na obhajobu iba v prípade, ak dotknutý podnik preukáže po prvé, že Komisia vychádzala z tohto dokumentu na podporu svojej výhrady týkajúcej sa existencie porušenia, a po druhé, že túto výhradu možno preukázať len odkazom na tento dokument. Prináleží teda dotknutému podniku, aby preukázal, že výsledok, ku ktorému Komisia vo svojom rozhodnutí dospela, by bol odlišný, ak by sa tento neoznámený dokument musel vylúčiť ako dôkazný prostriedok (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, body 71 až 73).

265    Naproti tomu, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu v jeho prospech, dotknutý podnik musí iba preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, ak podnik preukáže, že mohol uvedené dokumenty, ktoré boli v jeho prospech, použiť na svoju obhajobu (rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 253 vyššie, bod 318, a Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 81), najmä tým, že preukáže, že by mohol uviesť skutočnosti, ktoré sa nezhodovali so závermi, ku ktorým Komisia dospela v štádiu oznámenia výhrad, a teda mohol akokoľvek ovplyvniť závery uvedené v rozhodnutí (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 75).

266    Pokiaľ ide o prístup k odpovediam ostatných dotknutých podnikov na oznámenie o výhradách, je potrebné pripomenúť, že také odpovede nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu v pravom zmysle slova (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 380).

267    Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré nie sú súčasťou spisu zostaveného v okamihu doručenia oznámenia o výhradách, Komisia je povinná sprístupniť uvedené odpovede ostatným dotknutým podnikom iba v prípade, ak sa preukáže, že obsahujú nové skutočnosti v neprospech alebo v prospech dotknutých podnikov.

268    V prejednávanej veci žalobkyňa v žalobe tvrdí, že Komisia porušila jej právo na obhajobu z dôvodu, že v napadnutom rozhodnutí použila niektoré skutočnosti v jej neprospech, ktoré sa zakladali na odpovediach spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách, ku ktorým nemala možnosť sa vyjadriť. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že nebola schopná pripraviť si svoju obhajobu, keďže nemala prístup k predmetným odpovediam, ktoré mohli obsahovať aj skutočnosti v jej prospech.

269    Na pojednávaní žalobkyňa okrem toho uviedla novú argumentáciu založenú na neumožnení prístupu k dokumentu spoločnosti Solvay, ktorý Komisia predložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania nariadených Všeobecným súdom 6. januára 2010 (pozri bod 300 nižšie).

–       O údajných skutočnostiach v neprospech žalobkyne založených na odpovediach spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách

270    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak chce Komisia na účely preukázania existencie porušenia vychádzať zo skutočnosti založenej na odpovedi na oznámenie o výhradách, ostatné podniky zúčastnené na tomto konaní musia mať možnosť vyjadriť sa k takému novému dôkazu. Za takých okolností predmetná skutočnosť predstavuje totiž skutočnosť svedčiacu v neprospech jednotlivých podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili (rozsudky Súdu prvého stupňa Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 386, a z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 50).

271    Dokument možno považovať za dokument svedčiaci v neprospech len vtedy, ak ho Komisia použije na podporu zistenia porušenia, ktorého sa podnik dopustil. Na preukázanie porušenia práva na obhajobu nestačí, aby dotknutý podnik preukázal, že sa počas správneho konania nemohol vyjadriť k dokumentu použitému v ktorejkoľvek časti napadnutého rozhodnutia. Tento podnik musí preukázať, že Komisia tento dokument použila v napadnutom rozhodnutí ako doplňujúci dôkaz na účely konštatovania porušenia, na ktorom sa podnik zúčastnil (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 35).

272    V prejednávanej veci je nesporné, že Komisia 24. februára 2006 sprístupnila žalobkyni výňatky z odpovedí spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách, ktoré obsahovali nové skutočnosti, ktoré chcela použiť proti žalobkyni. Ide o body č. 249 až 254 odpovede spoločnosti Solvay, ktoré sa týkajú stretnutia z 13. júla 1998 v Königswinteri k zatvoreniu závodu spoločnosti Atochem na výrobu PS a body 26 až 28 odpovede spoločnosti Degussa, ktoré sa týkajú telefonického kontaktu so žalobkyňou v rámci stretnutí v novembri 1997. Žalobkyňa predložila svoje pripomienky 15. marca 2006.

273    Žalobkyňa však tvrdí, že Komisia proti nej zohľadnila ďalšie skutočnosti založené na tých istých odpovediach, ktoré jej neboli sprístupnené.

274    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Solvay vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách poprela svoju účasť na stretnutí v apríli 1998 vo Frankfurte nad Mohanom, ktoré sa spomína v odôvodneniach č. 215 až 217 napadnutého rozhodnutia. Táto skutočnosť je podľa žalobkyne dôležitá, keďže Komisia vychádzala zo skutočnosti, že Solvay telefonicky informovala žalobkyňu najmä o výsledku dotknutého stretnutia (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia).

275    Treba poznamenať, že žalobkyňa touto argumentáciou v skutočnosti namieta nesprístupnenie údajnej skutočnosti v jej prospech.

276    Z odôvodnenia č. 217 napadnutého rozhodnutia v tejto súvislosti vyplýva, že pokiaľ ide o toto stretnutie v roku 1998, Solvay nespochybnila svoju účasť na predmetnom stretnutí, ale iba použitie dôkazu, konkrétne diára jedného z jej generálnych riaditeľov pre chemické odvetvie, ktorý podľa spoločnosti Solvay patril riaditeľovi vymenovanému v roku 2000.

277    Toto spresnenie však samo osebe nevyvracia vyhlásenie spoločnosti Solvay, ktoré sa týka informácií poskytnutých žalobkyni v rámci predmetnej série stretnutí, a nemôže teda predstavovať skutočnosť v jej prospech.

278    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že Komisia na preukázanie skutočností týkajúcich sa stretnutia z 28. septembra 1998 v Bruseli vychádzala z odpovedí spoločností Degussa a Solvay na oznámenie o výhradách (odôvodnenia č. 239 až 242 napadnutého rozhodnutia).

279    Je potrebné pripomenúť, že v odôvodneniach č. 239 až 241 napadnutého rozhodnutia Komisia na základe informácií vyplývajúcich zo žiadosti spoločnosti Degussa o zhovievavosť opísala stretnutie spoločností Degussa a Solvay na „vysokej úrovni“, ktoré sa týkalo PV a PS, pričom tiež uviedla, že Degussa sa v ten istý deň stretla so žalobkyňou, aby ju informovala o výsledkoch tohto stretnutia.

280    Z odôvodnenia č. 242 napadnutého rozhodnutia, ako aj z dôkazov predložených Komisiou v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010 okrem toho vyplýva, že hoci Solvay vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách potvrdila konanie tohto stretnutia, domnievala sa, že o otázke PS sa nemohlo rokovať, ale že Degussa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne potvrdila, že sa rokovalo aj o PS, pričom toto rokovanie sa týkalo spoločného plánu zatvorenia závodu spoločnosti Atochem na výrobu PS. Komisia v dôsledku toho zotrvala na svojom závere, že stretnutie sa týkalo oboch týchto výrobkov.

281    Je potrebné poznamenať, že údaje vyplývajúce z týchto odpovedí na oznámenie o výhradách sa týkajú v prvom rade obsahu stretnutia spoločností Degussa a Solvay, a nie stretnutia spoločnosti Degussa a žalobkyne. Tieto údaje sa týkajú iba otázky, či sa toto stretnutie týkalo oboch výrobkov, alebo len PV. Komisia iba uviedla, že Degussa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne potvrdila predtým poskytnutú informáciu.

282    Za týchto podmienok nemožno predmetné spresnenia poskytnuté spoločnosťami Solvay a Degussa v ich odpovediach na oznámenie o výhradách považovať za obsahujúce novú skutočnosť v neprospech žalobkyne.

283    Čo sa týka toho istého stretnutia, žalobkyňa tvrdí, že sa nemohla oboznámiť s prípadnými vyjadreniami spoločnosti Solvay vo veci telefonického hovoru, ktorý od nej žalobkyňa údajne prijala.

284    Je potrebné poznamenať, že hoci vyhlásenie spoločnosti Solvay týkajúce sa informácie poskytnutej žalobkyni (odôvodnenie č. 172 napadnutého rozhodnutia) tiež poukazuje na predmetné stretnutie, dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 239 až 242 napadnutého rozhodnutia, ktoré Komisia predložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010, sa vôbec nezmieňujú o telefonickom kontakte medzi spoločnosťou Solvay a žalobkyňou. Tvrdenie žalobkyne založené na údajnom použití novej skutočnosti v jej neprospech, ktorá vyplýva z odpovede spoločnosti Solvay na oznámenie o výhradách, teda nie je dôvodné.

285    Žalobkyňa po tretie tvrdí, že Komisia vychádzala z odpovede spoločnosti Solvay na oznámenie o výhradách, aby potvrdila vyjadrenie spoločnosti Degussa, podľa ktorého sa žalobkyňa zúčastnila na stretnutí v novembri 1999 v Bruseli (odôvodnenia č. 273 až 275 napadnutého rozhodnutia).

286    Z odôvodnenia č. 275 napadnutého rozhodnutia, ako aj z dôkazov predložených Komisiou v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010 vyplýva, že Solvay vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách iba uviedla, že o tomto stretnutí nemala informácie, ale potvrdila, že sa na ňom zúčastnila. Solvay bez spochybnenia protiprávneho obsahu rokovaní okrem toho uviedla, že v tom čase bol skutočný stav trhu taký, že výrobcovia začínali uplatňovať nezávislé ceny, aby zvýšili svoje podiely na trhu.

287    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že v tom istom odôvodnení – „keďže Solvay potvrdila vyhlásenie spoločnosti Atofina a keďže Atofina, Kemira a Solexis nespochybnili obsah tohto stretnutia tak, ako je uvedený v oznámení o výhradách“ – Komisia nezmenila svoj záver týkajúci sa predmetného stretnutia, pričom za vierohodnú považovala skutočnosť, že toto stretnutie sa konalo „v rovnakom kontexte a za rovnakých podmienok, ako sú tie, ktoré charakterizovali konanie ostatných stretnutí kartelu počas tohto istého obdobia,“ ako aj účasť žalobkyne.

288    Z týchto úvah vyplýva, že vyjadrenie spoločnosti Solvay v jej odpovedi na oznámenie o výhradách predstavovalo v súbore nepriamych dôkazov zohľadnenom Komisiou, pokiaľ ide o predmetné stretnutie, nanajvýš vedľajší dôkaz. Vyjadrenie spoločnosti Solvay, v ktorom potvrdila svoju účasť na predmetnom stretnutí, nemohlo – najmä vzhľadom na jeho obsah – predstavovať doplňujúci dôkaz, pokiaľ ide o účasť žalobkyne na porušení.

289    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala, že Komisia vychádzala z nových skutočností v jej neprospech, ktoré sa zakladali na nesprístupnených častiach odpovedí na oznámenie o výhradách, a nemôže preto namietať nesprístupnenie týchto skutočností.

–       O údajných skutočnostiach v prospech žalobkyne založených na odpovediach spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách

290    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia nie je povinná z vlastnej iniciatívy sprístupniť dokumenty, ktoré sa nenachádzajú v jej vyšetrovacom spise a ktoré nemá v úmysle použiť v konečnom rozhodnutí v neprospech dotknutých subjektov (rozsudky Súdu prvého stupňa Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 383, a z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 340).

291    V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu správneho konania nepožiadala o prístup k odpovediam spoločností Degussa a Solvay na oznámenie o výhradách, ale že podala žiadosť v tomto zmysle 18. mája 2006 po tom, čo jej bolo napadnuté rozhodnutie oznámené. Komisia túto žiadosť zamietla 2. júna 2006.

292    Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré Komisia nie je vo všeobecnosti povinná sprístupniť z vlastnej iniciatívy, je potrebné poukázať na to, že žalobkyňa sa v zásade nemôže oprávnene odvolávať na neoznámenie údajných skutočností v jej prospech, ktoré sú obsiahnuté v predmetných odpovediach, vzhľadom na to, že v priebehu správneho konania nepožiadala o prístup k týmto odpovediam (pozri v tomto zmysle rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 383).

293    Táto úvaha nie je spochybnená skutočnosťou, že Komisia oznámila žalobkyni niektoré výňatky z predmetných odpovedí (pozri bod 272 vyššie).

294    Ak chce totiž Komisia vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách, predmetná časť predstavuje skutočnosť v neprospech jednotlivých podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili (pozri v tomto zmysle rozsudky Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 122 vyššie, bod 386, a Avebe/Komisia, už citovaný v bode 270 vyššie, bod 50).

295    Hoci je teda Komisia povinná dotknutým podnikom sprístupniť časti odpovede na oznámenie o výhradách, ktoré obsahujú všetky relevantné informácie vo vzťahu k uvedenej skutočnosti v ich neprospech, nie je povinná rozšíriť toto sprístupnenie na ostatné časti predmetnej odpovede, ktoré s uvedenou skutočnosťou nesúvisia.

296    Okrem toho aj za predpokladu, že argumentáciu žalobkyne treba chápať ako úsilie preukázať, že Komisia mala konštatovať existenciu skutočností v prospech žalobkyne v predmetných odpovediach, a teda ich mala z vlastnej iniciatívy oznámiť žalobkyni, je potrebné poukázať na to, že v rámci takej argumentácie je žalobkyňa povinná predložiť prvý nepriamy dôkaz užitočnosti dotknutých odpovedí pre jej obhajobu.

297    Musí najmä uviesť predmetné prípadné skutočnosti vo svoj prospech alebo predložiť nepriamy dôkaz potvrdzujúci ich existenciu, a teda ich užitočnosť pre potreby konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 351 až 359).

298    V prejednávanej veci však žalobkyňa s výnimkou tvrdení, ktoré boli preskúmané a zamietnuté v bodoch č. 276 a 277 vyššie, neuvádza v žalobe žiadnu konkrétnu argumentáciu, pokiaľ ide o prípadnú existenciu skutočností v jej prospech v nesprístupnených častiach odpovedí na oznámenie o výhradách.

299    Výhradu žalobkyne založenú na údajných skutočnostiach v jej prospech, ktoré sú obsiahnuté v nesprístupnených častiach odpovedí spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách, preto nemožno prijať.

–       O dokumente spoločnosti Solvay

300    Žalobkyňa na pojednávaní uviedla novú argumentáciu týkajúcu sa dokumentu spoločnosti Solvay, ktorý Komisia predložila v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania zo 6. januára 2010. Tento dokument, ktorý nebol sprístupnený v rámci správneho konania, sa podľa žalobkyne uvádza nielen ako dôkaz v jej neprospech, ale obsahuje tiež dôkazy v jej prospech, pokiaľ ide o obsah predmetného stretnutia.

301    Pokiaľ ide o dokument, ktorý Komisia predložila po skončení písomnej časti konania, vzhľadom na požiadavky stanovené v článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku je potrebné predmetnú argumentáciu považovať za prípustnú.

302    Z vecného hľadiska, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne založené na údajnej skutočnosti v jej neprospech, je potrebné poznamenať, že hoci Komisia predmetný dokument predložila v rámci dôkazov v spise uvádzaných na podporu konštatovaní týkajúcich sa stretnutia z 26. novembra 1997 v Bruseli (odôvodnenia č. 198 a 199 napadnutého rozhodnutia), tento dokument sa v skutočnosti nenachádza medzi dôkazmi v spise uvedenými v spomenutých odôvodneniach napadnutého rozhodnutia.

303    Ako totiž Komisia uviedla na pojednávaní, pričom žalobkyňa jej neprotirečila, uvedený dokument je prepisom vyhlásenia spoločnosti Solvay, ktoré spočívalo v ústnom vyhlásení, ktoré bolo následne písomne potvrdené. Iba písomná verzia, ktorá je stručnejšia, bola zahrnutá do spisu a uvedená v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie č. 198 a poznámka pod čiarou č. 217 napadnutého rozhodnutia).

304    Komisia uvádza, že v rámci prístupu k spisu, ktorý bol žalobkyni poskytnutý, bol predmetný dokument výslovne citovaný ako interný dokument Komisie a pri vypracovaní napadnutého rozhodnutia nebol použitý.

305    V prípade neexistencie dôkazu o tom, že Komisia predmetný dokument skutočne zohľadnila, teda nemožno tento dokument považovať za nesprístupnenú novú skutočnosť v neprospech žalobkyne.

306    Pokiaľ ide o údajné skutočnosti v prospech žalobkyne, je potrebné poukázať na to, že na účely dodržania práva na obhajobu musí spis zostavený Komisiou zahŕňať všetky relevantné dokumenty, ktoré boli získané počas vyšetrovania. Osobitne, hoci je pravda, že je dovolené vylúčiť zo správneho konania dôkazy, ktoré nemajú žiadny vzťah so skutkovými a s právnymi tvrdeniami uvedenými v oznámení o výhradách, a preto nie sú vôbec relevantné pre vyšetrovanie, nemôže prináležať iba Komisii, aby určila dokumenty, ktoré sú užitočné pre obhajobu dotknutého podniku (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 109 vyššie, bod 126).

307    Komisia v tomto smere v prejednávanej veci nevyhovela týmto požiadavkám, keďže zo spisu vylúčila predmetný dokument, ktorý obsahuje prepis ústneho vyhlásenia spoločnosti Solvay, ktoré sa týka jedného zo stretnutí uvedených v napadnutom rozhodnutí, hoci písomné vyhlásenie toho istého podniku vo vzťahu k tomuto stretnutiu bolo zohľadnené ako dôkaz relevantný pre vyšetrovanie.

308    Je však potrebné pripomenúť, že také pochybenie môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia iba vtedy, ak mohlo ovplyvniť priebeh konania a obsah napadnutého rozhodnutia na úkor žalobkyne, ktorá je povinná preukázať, že by nesprístupnený dokument v jej prospech mohla použiť na svoju obhajobu, a najmä že by sa mohla odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodovali so závermi Komisie, ku ktorým dospela v štádiu oznámenia výhrad, a teda mohla akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť závery uvedené v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 265 vyššie).

309    Žalobkyňa v tejto súvislosti uvádza, že nesprístupnená verzia vyhlásenia spoločnosti Solvay obsahuje informácie o nedostatku dôvery medzi výrobcami, ktoré mohli ovplyvniť konštatovanie protiprávneho obsahu stretnutia z 26. novembra 1997.

310    Je potrebné poznamenať, že nesprístupnená verzia vyhlásenia obsahuje určité vyjadrenia zástupcu spoločnosti Solvay, ktoré uvádza žalobkyňa a ktoré opisujú „vojnovú atmosféru“ medzi účastníkmi rokovaní, ktorí sa nepovažovali za „konkurentov, ale [za] nepriateľov“, zatiaľ čo „na to, aby ľudia začali spolu znova hovoriť…, aby si navzájom dôverovali, že ceny sa zvýšia a že iní z toho nebudú ťažiť s cieľom prebrať zákazníkov, bolo potrebné príjemné miesto“.

311    Je potrebné poznamenať, že hoci niektoré časti ústneho vyhlásenia spoločnosti Solvay, najmä tie vyššie citované, nie sú prevzaté v písomnej verzii toho istého vyhlásenia, ktoré je kratšie a bolo ako jediné zahrnuté do spisu, nič to nemení na tom, že obsah oboch týchto verzií sa relevantným spôsobom nelíši.

312    Časti uvádzané žalobkyňou, ktoré poukazujú na atmosféru nedôvery medzi vtedajšími výrobcami, ktorú Komisia navyše konštatovala vo vzťahu k inému stretnutiu, ktoré sa uskutočnilo v tom istom období (odôvodnenie č. 164 napadnutého rozhodnutia), totiž nemôžu mať vplyv na posúdenie kolúznej povahy predmetného stretnutia, ktoré vyplýva zo súboru nepriamych dôkazov uvedených v odôvodneniach č. 198 až 205 napadnutého rozhodnutia. Solvay v tom istom vyhlásení predovšetkým výslovne uviedla protiprávnu povahu rokovaní, pričom špecifikovala, že „počas [predmetnej] večere sa účastníci dohodli, že sa pokúsia zvýšiť ceny, aby dosiahli… od 1. januára 1998“ (odôvodnenie č. 203 napadnutého rozhodnutia).

313    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné konštatovať, že hoci ide o pochybenie, neuvedenie predmetného prepisu ústneho vyhlásenia v spise nemohlo ovplyvniť závery, ktoré boli uvedené v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k predmetnému stretnutiu.

314    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba žalobný dôvod založený na porušení práva na obhajobu v celom rozsahu zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode, týkajúcom sa stanovenia výšky pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

315    Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že výška jej pokuty prekračuje 10 % jej obratu dosiahnutého v priebehu roka 2005, čím je porušený článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

316    Táto suma je okrem toho neprimeraná vzhľadom na minimálnu účasť žalobkyne na činnostiach kartelu. Komisia mohla nanajvýš konštatovať, že žalobkyňa sa dopustila „formálneho porušenia“ článku 81 ES, keďže jej zamestnanci na stretnutiach na začiatku roku 1999 v Miláne a v decembri 1999 vo Fribourgu počuli rozhovory, ktoré „skĺzli“ od dovolených tém k „nevhodným“ témam.

317    Dĺžka trvania účasti žalobkyne na porušení by teda mala byť znížená na jeden rok, s následným znížením pokuty. Rovnako by pokuta mala byť znížená vzhľadom na pasívnu alebo nasledovateľskú úlohu žalobkyne pri porušení, ktorá vyplýva iba z prítomnosti na dvoch predmetných stretnutiach bez aktívnej účasti na rokovaniach.

318    Okrem toho všetky ostatné podniky s výnimkou spoločnosti Caffaro, ktorej pokuta bola pre jej pasívnu úlohu znížená, skutočne organizovali stretnutia kartelu. Žalobkyňa však stretnutia kartelu neorganizovala ani nehostila. Patrila medzi „neposlušných žiakov“, keďže prebrala podiely na trhu spoločností Kemira, Degussa a Solvay a oznámila spoločnosti EKA Chemicals, že bude pokračovať v realizácii predaja v Škandinávii „podľa pokynov, ktoré dostala od vedenia“. Žalobkyňa bola príčinou neúspechu stretnutí kartelu v Seville, keďže odmietla „držať krok“, a nebola pozvaná na stretnutie v nasledujúci deň.

319    Napokon v rámci rozdielneho zaobchádzania bola žalobkyňa zaradená do rovnakej kategórie ako iné podniky, ktoré mali v roku 1999 podiely na trhu od 9 do 11 %. V roku 1994, keď sa kartel údajne začal, žalobkyňa mala päťpercentný podiel na trhu a počas trvania kartelu sa jej podarilo súťažným správaním svoj podiel na trhu zdvojnásobiť. Je nelogické, že jej bola uložená pokuta v rovnakej výške, ako je pokuta uložená aktívnym členom kartelu.

320    Žalobkyňa v replike opätovne tvrdí, že pri porušení zohrávala pasívnu úlohu, čo potvrdzujú časté sťažnosti ostatných účastníkov kartelu na jej súťažné činnosti, ktoré viedli k tomu, že zdvojnásobila svoje podiely na trhu, ako aj „formálna“ povaha jej údajnej účasti na porušení, keďže žalobkyňa síce zostala na dvoch stretnutiach, počas ktorých sa konali „nevhodné“ rokovania, ale aktívne sa na týchto rokovaniach nezúčastnila. Komisia sa okrem toho nesprávne pokúša prirovnať legálnu účasť na zasadnutiach CEFIC, ktorá je obchodnou organizáciou, k účasti na činnostiach tvoriacich kartel.

321    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

322    V rámci tohto žalobného dôvodu uvedeného na podporu žalobných návrhov smerujúcich k zníženiu pokuty žalobkyňa uvádza tri výhrady.

323    Žalobkyňa po prvé namieta porušenie článku 23 ods. 2 druhého pododseku nariadenia č. 1/2003, pričom tvrdí, že Komisia bola povinná uplatniť uvedené ustanovenie a zohľadniť jej samostatný obrat, a nie spoločný obrat jej materskej spoločnosti a jej samotnej.

324    Je potrebné pripomenúť, že horná hranica 10 % obratu stanovená v článku 23 ods. 2 druhom pododseku nariadenia č. 1/2003 sa musí vypočítať na základe celkového obratu všetkých spoločností, ktoré tvoria hospodársky subjekt zodpovedný za sankcionované porušenie (rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 528). Naproti tomu, ak sa táto hospodárska jednotka medzičasom rozpadla, každý subjekt, ktorému je rozhodnutie určené, má právo, aby sa naň predmetná horná hranica uplatnila individuálne (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, bod 390).

325    Vzhľadom na tieto úvahy nemôže táto výhrada uspieť. Žalobkyňa totiž nespochybňuje konštatovanie Komisie, že FMC a ona tvorili jediný hospodársky subjekt zodpovedný za porušenie a z tohto dôvodu boli za predmetné porušenie zodpovedné spoločne a nerozdielne. Žalobkyňa netvrdí ani to, že sa tento subjekt rozpadol pred prijatím napadnutého rozhodnutia.

326    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že dĺžka trvania jej účasti na porušení by mala byť znížená na jeden rok, s následným znížením pokuty. Komisia totiž podľa žalobkyne mohla nanajvýš konštatovať, že žalobkyňa sa dopustila „formálneho porušenia“ článku 81 ES, keďže jej zamestnanci na stretnutiach v roku 1999 v Miláne a vo Fribourgu počuli rozhovory, ktoré „skĺzli“ od dovolených k „nevhodným“ témam.

327    Je potrebné konštatovať, že táto výhrada sa zhoduje s prvým žalobným dôvodom založeným na spochybnení porušenia a z dôvodov uvedených v bodoch 245 až 254 vyššie sa teda musí zamietnuť.

328    Žalobkyňa po tretie tvrdí, že Komisia mala uznať v jej prospech poľahčujúcu okolnosť založenú na jej pasívnej úlohe pri porušení.

329    V prvom rade je potrebné poznamenať, že hoci Komisia uvádza, že žalobkyňa sa počas správneho konania výslovne neodvolala na svoju pasívnu úlohu, táto úvaha nemá vplyv na prípustnosť tejto výhrady (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 194).

330    Podniky, ktorým je oznámenie o výhradách určené, totiž nie sú povinné osobitne požiadať o priznanie poľahčujúcich okolností. Okrem toho, pokiaľ sa porušenia dopustili viaceré podniky, Komisia je povinná preskúmať závažnosť účasti každého z nich na porušení, aby zistila, či vo vzťahu k nim existujú priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti, najmä ak ide – ako je to v prejednávanej veci – o poľahčujúcu okolnosť výslovne uvedenú v demonštratívnom výpočte uvedenom v bode 3 usmernení.

331    Pokiaľ ide o vecnú stránku, je potrebné ďalej pripomenúť, že „výlučne pasívna alebo nasledovateľská úloha podniku“ pri porušení môže, pokiaľ sa preukáže, predstavovať poľahčujúcu okolnosť v súlade s bodom 3 prvou zarážkou usmernení, pričom táto pasívna úloha znamená, že dotknutý podnik zaujal „rezervovaný postoj“, teda sa aktívne nezúčastnil na vypracovaní protisúťažnej dohody alebo protisúťažných dohôd (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia (T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 167).

332    Spomedzi skutočností, ktoré môžu odhaliť pasívnu úlohu podniku v rámci kartelu, možno zohľadniť jeho výrazne menej častú účasť na rokovaniach v porovnaní s bežnými účastníkmi kartelu, rovnako ako jeho oneskorený vstup na trh, ktorý je predmetom porušenia, bez ohľadu na dĺžku trvania jeho účasti na porušení alebo tiež existenciu výslovných vyhlásení v tomto zmysle pochádzajúcich od zástupcov tretích podnikov, ktoré sa na porušení zúčastnili (pozri rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 329 vyššie, bod 164 a tam citovanú judikatúru). V každom prípade je potrebné zohľadniť všetky relevantné okolnosti daného prípadu.

333    Pokiaľ ide o uplatnenie poľahčujúcich okolností, Komisia podľa ustálenej judikatúry disponuje určitou mierou voľnej úvahy (rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren-Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 307, a Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 602).

334    Žalobkyňa v prejednávanej veci po prvé tvrdí, že jej úloha pri porušení vyplýva iba z prítomnosti na dvoch stretnutiach týkajúcich sa PS – na stretnutí začiatkom roka 1999 v Miláne a na stretnutí v decembri 1999 vo Fribourgu – bez akejkoľvek aktívnej účasti na rokovaniach. Žalobkyňa tvrdí, že bola príčinou neúspechu stretnutí v Seville, keďže odmietla „držať krok“. Komisia sa okrem toho nesprávne pokúsila prirovnať jej legálnu účasť na zasadnutiach CEFIC k účasti na protiprávnych činnostiach.

335    Je potrebné poznamenať, že táto argumentácia nemôže uspieť, keďže spočíva v celom rozsahu na tvrdeniach, ktoré boli zamietnuté v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu, najmä v bodoch 154 až 167, 202 až 221 a 245 až 254 vyššie.

336    Žalobkyňa po druhé tvrdí, že jej úloha bola odlišná od úlohy všetkých ostatných účastníkov kartelu s výnimkou spoločnosti Caffaro, ktorej pasívnu úlohu Komisia uznala. Žalobkyňa tvrdí, že patrila medzi „neposlušných žiakov“, keďže prebrala podiely na trhu spoločností Kemira, Degussa a Solvay a oznámila spoločnosti EKA Chemicals, že bude pokračovať v realizácii predaja v Škandinávii. Jej pasívnu úlohu pri porušení údajne potvrdzujú sťažnosti ostatných účastníkov kartelu na súťažné činnosti žalobkyne, ako aj významný rast jej podielu na trhu v priebehu obdobia porušenia.

337    Ako však vyplýva z vyššie uvedeného preskúmania prvého žalobného dôvodu, Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že žalobkyňa bola zastúpená alebo informovaná, pokiaľ ide o väčšinu tajných stretnutí v období od 29. mája 1997 do 13. decembra 1999, ktoré sa uvádzajú v napadnutom rozhodnutí. Žalobkyňa nemôže v tomto smere oprávnene tvrdiť, že jej účasť bola oveľa zriedkavejšia ako účasť ostatných účastníkov kartelu. Spôsoby tejto účasti, konkrétne skutočnosť, že žalobkyňa sa na niektorých stretnutiach fyzicky nezúčastnila, ale bola o nich informovaná telefonicky, sú v súlade s utajenou povahou ich priebehu a vôbec nesvedčia o výlučne pasívnej alebo nasledovateľskej úlohe žalobkyne.

338    Skutočnosť, že žalobkyňa patrila ku skupine, ktorú spoločnosti Degussa a Solvay nazývali „zlými“ alebo „neposlušnými žiakmi“, nemôže preukázať, že jej postoj sa významne odlišoval od postoja ostatných účastníkov kartelu. Išlo totiž o skupinu, ktorá združovala štyroch z ôsmich účastníkov kartelu, a to malých výrobcov PV, ktorí chceli zvýšiť celkovú výrobnú kapacitu na úkor cien (odôvodnenie č. 130 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na konštatovania Komisie, ktoré žalobkyňa nespochybnila (pozri body 162 a 163 vyššie), skutočnosť, že záujmy tejto skupiny výrobcov sa nezhodovali so stratégiou, ktorú navrhli veľké subjekty na trhu – Degussa a Solvay (odôvodnenia č. 139 a 166 napadnutého rozhodnutia) –, neznamená, že títo výrobcovia zaujali čisto pasívny alebo nasledovateľský postoj.

339    Hoci žalobkyňa navyše tvrdí, že ostatní výrobcovia sa sťažovali na jej súťažné činnosti na trhu, neuvádza nijaké výslovné vyhlásenie v tomto zmysle, ktoré by mohlo preukázať jej pasívne správanie v rámci kartelu.

340    Žalobkyňa totiž vychádza z vyhlásení svojich vlastných zamestnancov týkajúcich sa agresívnej súťažnej stratégie, ktorú prijala. Poukazuje tiež na niektoré údaje, ktoré sa týkajú výlučne obdobia pred začiatkom jej účasti na porušení 29. mája 1997, konkrétne na poznámku týkajúcu sa stretnutia spoločností EKA Chemicals a Kemira z 31. januára 1994, ktorá uvádza, že Kemira „stratila… vo Francúzsku v prospech spoločností FMC a AL“, na vyhlásenie spoločnosti Atofina týkajúce sa „pripomienky spoločnosti Degussa k vývoju podielov na trhu od roku [1988/1989] do roku [1995] s veľmi silným prepadom [podielov] spoločností Solvay a Degussa v prospech [mnohých ďalších podnikov, vrátane žalobkyne]“, ako aj na vyjadrenie spoločnosti EKA Chemicals, že „FMC a Ausimont v priebehu roka 1996 agresívnym pôsobením na ceny zvýšili svoje podiely na trhu“ a na „konci [roka 1996] ich konkurenti… agresívne reagovali v snahe získať svoje pozície späť“.

341    Vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné konštatovať, že žalobkyňa neuviedla tvrdenie, ktoré by mohlo preukázať, že jej úloha v karteli bola výlučne pasívna alebo nasledovateľská.

342    Žalobkyňa napokon bez uvedenia presnej argumentácie vytýka Komisii, že nezohľadnila skutočnosť, že sa jej podarilo podstatne zvýšiť svoj podiel na trhu s PV od roku 1994 do roku 1999, čiže počas trvania kartelu.

343    Treba poznamenať, že žalobkyňa touto argumentáciou nespochybňuje úvahy týkajúce sa rozdielneho zaobchádzania, keďže pripúšťa, že bola zaradená do rovnakej kategórie ako podniky, ktoré mali v roku 1999 podobné podiely na trhu. Žalobkyňa naproti tomu tvrdí, že predmetná okolnosť preukazuje agresívnu súťažnú úlohu, ktorú napriek svojej účasti na karteli údajne zohrávala na trhu a ktorá sa môže zohľadniť v rámci poľahčujúcich okolností.

344    V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že hoci žalobkyňa poukazuje na zvýšenie svojho podielu na trhu s PV v období od roku 1994 do roku 1999, toto údajné zvýšenie je podľa informácií, ktoré predložila samotná žalobkyňa, podstatne menšie počas obdobia porušenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej konštatované, konkrétne od roku 1997 do roku 1999.

345    Podľa bodu 3 druhej zarážky usmernení „nerealizovanie v praxi porušujúcich dohovorov alebo praktík“ môže predstavovať poľahčujúcu okolnosť, pokiaľ dotknutý podnik preukáže, že v období, keď bol účastníkom protiprávnych dohôd, sa skutočne zdržal ich uplatňovania tým, že sa na trhu správal súťažne alebo že prinajmenšom jednoznačne a vo významnej miere porušil povinnosti smerujúce k vykonávaniu tohto kartelu do tej miery, že narušil jeho samotné fungovanie (pozri rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 329 vyššie, bod 196 a tam citovanú judikatúru).

346    Okrem toho samotná skutočnosť, že podnik, ktorého účasť na zosúladení s jeho konkurentmi je preukázaná, sa na trhu nesprával v súlade s tým, na čom sa dohodol so svojimi konkurentmi, pričom na trhu uplatňoval viac-menej nezávislú politiku, nepredstavuje nevyhnutne skutočnosť, ktorá sa musí zohľadniť ako poľahčujúca okolnosť. Nemožno vylúčiť, že tento podnik sa iba pokúsil využiť kartel vo svoj prospech (pozri rozsudok Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 772 a 773 a tam citovanú judikatúru).

347    Samotná skutočnosť, že sa žalobkyni podarilo zvýšiť svoj podiel na trhu s PV, nestačí v prejednávanej veci na preukázanie toho, že sa skutočne zdržala uplatňovania protiprávnych dohôd, ktoré zahŕňali zvyšovanie cien a rozdelenie trhov, tým, že sa na trhu správala súťažne. Táto okolnosť teda neodôvodňuje priznanie poľahčujúcich okolností v jej prospech, keďže nemožno vylúčiť, že žalobkyni sa iba podarilo využiť kartel vo svoj prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Bolloré a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 629 a tam citovanú judikatúru).

348    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba výhrady uvedené v rámci tohto žalobného dôvodu zamietnuť.

349    Preto treba žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

 O trovách

350    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je potrebné uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      FMC Foret, SA, je povinná nahradiť trovy konania.

Vadapalas Dittrich Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O prvom žalobnom dôvode, založenom na údajnom nesprávnom posúdení dôkazov o účasti žalobkyne na porušení

Tvrdenia účastníkov konania

– O telefonických hovoroch prijatých žalobkyňou

– O kontaktoch nadviazaných v rámci zasadnutí CEFIC

– O stretnutí z 13. júla 1998 v Königswinteri

– O stretnutí so spoločnosťou Degussa 28. septembra 1998 v Bruseli

– O rokovaniach týkajúcich sa PS

– Tvrdenia uvedené v rámci repliky

Posúdenie Všeobecným súdom

– Úvodné poznámky

– O dôkazoch o účasti žalobkyne na porušení

– O mnohostranných stretnutiach z 28. a 29. mája 1997 v Seville

– O telefonických hovoroch prijatých žalobkyňou

– O kontaktoch nadviazaných v rámci zasadnutí CEFIC

– O stretnutí z 13. júla 1998 v Königswinteri

– O stretnutí so spoločnosťou Degussa z 28. septembra 1998 v Bruseli

– O stretnutiach týkajúcich sa PS

– Záver

O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení práva na obhajobu v rámci prístupu k spisu

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

– O údajných skutočnostiach v neprospech žalobkyne založených na odpovediach spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách

– O údajných skutočnostiach v prospech žalobkyne založených na odpovediach spoločností Solvay a Degussa na oznámenie o výhradách

– O dokumente spoločnosti Solvay

O treťom žalobnom dôvode, týkajúcom sa stanovenia výšky pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.