Vec T‑138/03

É. R. a i.

proti

Rade Európskej únie

a

Komisii Európskych spoločenstiev

„Spoločná poľnohospodárska politika – Politika hygieny – Bovinná spongiformná encefalopatia (,choroba šialených kráv‘) – Nový variant Creutzfeldt‑Jakobovej choroby – Žaloba o náhradu škody – Mimozmluvná zodpovednosť – Zodpovednosť Spoločenstva v prípade, že nedošlo k protiprávnemu konaniu jeho inštitúcií – Ujma – Príčinná súvislosť – Formálne vady – Paralelné vnútroštátne konania – Premlčanie – Neprípustnosť“

Abstrakt rozsudku

1.      Konanie – Návrh na začatie konania – Formálne náležitosti

[Štatút Súdneho dvora, článok 21; Rokovací poriadok Súdu prvého stupňa, článok 44 ods. 1 písm. c)]

2.      Žaloba o náhradu škody – Autonómna povaha – Vyčerpanie vnútroštátnych opravných prostriedkov – Výnimka – Nemožnosť získať náhradu na vnútroštátnom súde

(Články 235 ES a 288 druhý odsek ES)

3.      Žaloba o náhradu škody – Premlčacia doba – Začiatok plynutia

(Štatút Súdneho dvora, článok 46)

4.      Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky

(Článok 288 druhý odsek ES)

5.      Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky

(Článok 288 druhý odsek ES)

6.      Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky

(Článok 288 druhý odsek ES)

1.      Podľa článku 21 Štatútu Súdneho dvora a článku 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa musí každá žaloba obsahovať uvedenie predmetu konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Na účely zabezpečenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti je na to, aby žaloba bola prípustná, potrebné, aby z textu samotnej žaloby vyplývali podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa zakladá, prinajmenšom stručne, ale súdržným a pochopiteľným spôsobom. Aby boli tieto požiadavky splnené, musí žaloba o náhradu škody spôsobenej inštitúciou Spoločenstva obsahovať údaje, ktoré umožnia identifikovať konanie, ktoré žalobca inštitúcii vytýka, dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním a škodou, ktorá mu údajne bola spôsobená, ako aj povaha a rozsah tejto škody.

(pozri bod 34)

2.      Žaloba o náhradu škody bola podľa článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES zavedená ako samostatný opravný prostriedok, ktorý má v rámci systému opravných prostriedkov svoju osobitnú funkciu a je podriadený vykonávacím podmienkam, ktoré zohľadňujú jeho osobitný cieľ. Musí sa však posúdiť s ohľadom na celkový systém súdnej ochrany jednotlivcov, a jej prípustnosť môže byť teda v určitých prípadoch podmienená vyčerpaním vnútroštátnych opravných prostriedkov, ktoré sú dostupné na účely dosiahnutia zrušenia rozhodnutia vnútroštátneho orgánu. Aby to tak bolo, je ešte potrebné, aby tieto vnútroštátne opravné prostriedky účinným spôsobom zabezpečovali ochranu práv dotknutých osôb a mohli viesť k dosiahnutiu náhrady tvrdenej škody.

To však nie je prípad v prejednávanej veci, keďže na jednej strane náhradu škody tvrdenej žalobcami nemožno získať, a to ani čiastočne, prostredníctvom zrušenia určitého aktu alebo aktov vnútroštátneho orgánu a na druhej strane žaloba o náhradu škody, ktorú podali žalobcovia, vychádza z údajných protiprávností Rady a Komisie. S ohľadom najmä na skutočnosť, že súd Spoločenstva má na základe článku 288 ES výlučnú právomoc rozhodovať spory týkajúce sa náhrady škody pripísanej Spoločenstvu, vnútroštátne opravné prostriedky nemôžu ipso facto v takomto prípade žalobcom umožňovať zabezpečenie účinnej ochrany ich práv, a to najmä náhradu nimi tvrdenej škody v plnom rozsahu.

Ak je tá istá škoda predmetom dvoch žalôb o náhradu škody, jednej podanej proti členskému štátu na vnútroštátnom súde a druhej proti Spoločenstvu na súde Spoločenstva, môže sa ukázať ako nevyhnutné pred určením výšky škody, za ktorú sa bude Spoločenstvo považovať za zodpovedné, vyčkať do rozhodnutia vnútroštátneho súdu o prípadnej zodpovednosti členského štátu, aby sa zabránilo tomu, že žalobca bude z dôvodu rozdielneho posúdenia medzi oboma odlišnými súdmi, nedostatočne alebo zneužívajúcim spôsobom odškodnený. Táto otázka sa však netýka prípustnosti žaloby podanej na súde Spoločenstva, ale len konečného stanovenia výšky náhrady škody, ktorú má Spoločenstvo poskytnúť.

(pozri body 40 – 42)

3.      Premlčacia lehota piatich rokov stanovená článkom 46 Štatútu Súdneho dvora pre nároky voči Spoločenstvu vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti však nemôže začať plynúť predtým, než sú splnené všetky podmienky, ktorým je povinnosť nahradiť škodu podriadená, a najmä, pokiaľ ide o prípady, v ktorých zodpovednosť Spoločenstva vyplýva z normatívnych aktov, pred vznikom škodlivých účinkov týchto aktov. Ak sa poškodený mohol o skutočnosti spôsobujúcej škodu dozvedieť len oneskorene, lehota voči nemu môže začať bežať až potom, čo sa o tejto skutočnosti dozvedel.

(pozri bod 49)

4.      Záväzok mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva za protiprávne konanie jeho orgánov v zmysle článku 288 druhého odseku ES podlieha splneniu súboru podmienok, t. j.: protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencii škody a existencii príčinnej súvislosti medzi údajným konaním a uplatňovanou škodou.

Pokiaľ ide o prvú z podmienok, musí sa preukázať dostatočne kvalifikované porušenie právneho predpisu, ktorého predmetom je priznanie práv jednotlivcom. Pokiaľ ide o požiadavku, podľa ktorej musí byť porušenie dostatočne kvalifikované, rozhodujúcim kritériom umožňujúcim posúdiť, či je splnená, je zjavné a závažné porušenie, ktorého sa dopustila príslušná inštitúcia Spoločenstva vo vzťahu k hraniciam jej voľnej úvahy. Ak táto inštitúcia disponuje iba značne zníženou alebo dokonca žiadnou mierou voľnej úvahy, na preukázanie existencie dostatočne kvalifikovaného porušenia môže postačovať jednoduché porušenie práva Spoločenstva.

Pokiaľ nie je splnená čo len jedna z týchto podmienok, musí byť žaloba ako celok zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky.

(pozri body 99 – 101)

5.      O príčinnej súvislosti v zmysle článku 288 druhého odseku ES možno hovoriť, ak existuje určitý a priamy vzťah príčiny a následku medzi chybou spôsobenou dotknutou inštitúciou a údajnou škodou, ktorý musia preukázať žalobcovia.

V takej oblasti, akou je oblasť zdravia zvierat a ľudského zdravia, sa však musí existencia takejto súvislosti preukázať na základe rozboru konaní vyžadovaných od inštitúcií Spoločenstva v závislosti od vedeckých poznatkov v danom okamihu. Okrem toho, v prípade, že konanie, ktoré údajne spôsobilo uplatňovanú škodu, spočíva v nečinnosti, je osobitne nutné mať istotu, že uvedená škoda bola skutočne spôsobená vytýkanou nečinnosťou a nemohla byť spôsobená konaniami, ktoré sú odlišné od konaní vytýkaných žalovaným inštitúciám.

(pozri body 103, 133, 134)

6.      V prípade, že je škoda spôsobená konaním inštitúcií Spoločenstva, ktorého protiprávnosť sa nepreukázala, mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva môže vzniknúť, pokiaľ sú súčasne splnené podmienky týkajúce sa existencie škody, príčinnej súvislosti medzi škodou a konaním inštitúcií Spoločenstva, ako aj neobvyklej a osobitej povahy predmetnej škody.

(pozri bod 153)