ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

zo 16. februára 2012 (*)

„Odvolania – Antidumpingové clá – Nariadenie (ES) č. 954/2006 – Dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo z ocele s pôvodom v Chorvátsku, Rumunsku, Rusku a na Ukrajine – Nariadenie (ES) č. 384/96 – Článok 2 ods. 10 písm. i), článok 3 ods. 2, 3 a 5 až 7, článok 18 ods. 3 a článok 19 ods. 3 – Stanovenie normálnej hodnoty a vymedzenie ujmy – Pojem ‚jeden hospodársky subjekt‘ – Právo na obhajobu – Nedostatok odôvodnenia“

V spojených veciach C‑191/09 P a C‑200/09 P,

ktorých predmetom sú dve odvolania podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 20. a 26. mája 2009,

Rada Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia, G. Berrisch, Rechtsanwalt,

odvolateľka vo veci C‑191/09 P,

ďalší účastníci konania:

Interpipe Nikopolsky Seamless Tubes Plant Niko Tube ZAT (Interpipe Niko Tube ZAT), predtým Nikopolsky Seamless Tubes Plant „Niko Tube“ ZAT, so sídlom v Nikopole (Ukrajina),

Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant VAT (Interpipe NTRP VAT), predtým Nizhnedneprovsky Tube‑Rolling Plant VAT, so sídlom v Dnipropetrovsku (Ukrajina),

v zastúpení: P. Vander Schueren, advokát, a N. Mizulin, solicitor,

žalobcovia v prvostupňovom konaní,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: H. van Vliet a C. Clyne, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania v prvostupňovom konaní vo veci C‑191/09 P,

a

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: H. van Vliet a C. Clyne, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľka vo veci C‑200/09 P,

ďalší účastníci konania:

Interpipe Nikopolsky Seamless Tubes Plant Niko Tube ZAT (Interpipe Niko Tube ZAT), predtým Nikopolsky Seamless Tubes Plant „Niko Tube“ ZAT, so sídlom v Nikopole (Ukrajina),

Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant VAT (Interpipe NTRP VAT), predtým Nizhnedneprovsky Tube‑Rolling Plant VAT, so sídlom v Dnipropetrovsku (Ukrajina),

v zastúpení: P. Vander Schueren, advokát, a N. Mizulin, solicitor,

žalobcovia v prvostupňovom konaní vo veci C‑200/09 P,

Rada Európskej únie, v zastúpení: J.‑P. Hix a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia, G. Berrisch, Rechtsanwalt,

žalovaná v prvostupňovom konaní vo veci C‑200/09 P,

SÚDNY DVOR (tretia komora),

v zložení: predseda tretej komory K. Lenaerts, sudcovia J. Malenovský, R. Silva de Lapuerta, G. Arestis (spravodajca) a D. Šváby,

generálny advokát: P. Mengozzi,

tajomník: R. Şereş, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. novembra 2010,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 14. apríla 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Svojimi jednotlivými odvolaniami Rada Európskej únie a Komisia Európskych spoločenstiev navrhujú zrušenie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. marca 2009, Interpipe Niko Tube a Interpipe NTRP/Rada (T‑249/06, Zb. s. II‑383, ďalej len „napadnutý rozsudok“), v rozsahu, v ktorom Súd prvého stupňa zrušil článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 954/2006 z 27. júna 2006, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo ocele s pôvodom v Chorvátsku, Rumunsku, Rusku a na Ukrajine, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 2320/97 a (ES) č. 348/2000, ktorým sa ukončujú predbežné preskúmania a preskúmania uplynutia platnosti antidumpingového cla na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom, okrem iného, v Rusku a Rumunsku, a ktorým sa ukončujú predbežné preskúmania antidumpingového cla na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom, okrem iného, v Rusku a Rumunsku a v Chorvátsku a na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 175, s. 4, ďalej len „sporné nariadenie“).

2        Svojím spoločne predloženým vzájomným odvolaním Interpipe Nikopolsky Seamless Tubes Plant Niko Tube ZAT (Interpipe Niko tube ZAT), predtým Nikopolsky Seamless Tubes Plant „Niko Tube“ ZAT (ďalej len „Niko Tube“) a Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant VAT (Interpipe NTRP VAT), predtým Nizhnedneprovsky Tube‑Rolling Plant VAT (ďalej len „NTRP“) navrhujú tiež zrušenie napadnutého rozsudku v rozsahu, v ktorom nezrušil sporné nariadenie ako celok.

 Právny rámec

3        Ustanovenia upravujúce uplatnenie antidumpingových opatrení Európskym spoločenstvom sa nachádzajú v nariadení Rady (ES) č. 384/96 z 22. decembra 1995 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 56, s. 1; Mim. vyd. 11/010, s. 45), v znení zmenenom a doplnenom nariadením Rady (ES) č. 461/2004 z 8. marca 2004 (Ú. v. ES L 77, s. 12; Mim. vyd. 11/010, s. 150, ďalej len „základné nariadenie“).

4        Článok 2 ods. 8 a 9 základného nariadenia stanovuje:

„8.      Vývozná cena je cena skutočne zaplatená alebo obvykle platená za výrobok pri jeho vývoze z vyvážajúcej krajiny do spoločenstva.

9.      V prípadoch, keď neexistuje vývozná cena alebo keď existuje podozrenie, že vývozná cena je nespoľahlivá z dôvodu asociačného alebo kompenzačného dohovoru medzi vývozcom a dovozcom alebo treťou stranou, možno vývoznú cenu vytvoriť na základe ceny, za ktorú sú dovážané výrobky prvýkrát predané nezávislému kupujúcemu alebo ak výrobky nie sú ďalej predané nezávislému kupujúcemu, alebo nie sú predané v stave, v akom boli dovezené, na ľubovoľnom primeranom základe.

…“

5        Článok 2 ods. 10 základného nariadenia stanovuje pod názvom „Porovnanie“ kritériá, na základe ktorých inštitúcie Európskej únie pristúpia k spravodlivému porovnaniu medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou. Tento článok najmä stanovuje:

„Medzi vývoznou cenou a normálnou hodnotou sa vykonáva spravodlivé porovnanie. Toto porovnanie sa uskutoční na tej istej úrovni obchodovania a vo vzťahu k predaju uskutočnenému, pokiaľ je to možné, v rovnakom čase a s náležitým prihliadnutím na ostatné rozdiely, ktoré ovplyvňujú porovnateľnosť cien. Tam, kde normálna hodnota a vývozná cena nie sú stanovené na takomto porovnateľnom základe, prihliadne sa vo forme úprav v každom prípade, podľa podstaty veci, na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny a cenové porovnanie. Pri vykonávaní úprav je potrebné vyhnúť sa akejkoľvek duplicite, predovšetkým pokiaľ ide o zľavy, rabaty, množstvá a úroveň obchodovania. V prípade splnenia osobitných podmienok faktory, kvôli ktorým možno vykonať úpravy, sú uvedené v tomto zozname:

…

i)      Provízie

Vykoná sa úprava kvôli rozdielom v províziách zaplatených vo vzťahu k zamýšľanému predaju. Pojem ‚provízia‘ znamená aj prirážku, ktorú dostane obchodník s výrobkom alebo s podobným výrobkom, ak je funkcia takéhoto obchodníka rovnaká ako sú funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

…“

6        Článok 3 uvedeného nariadenia sa týka vymedzenia ujmy. Stanovuje:

„…

2.      Vymedzenie ujmy je založené na nesporných dôkazoch a zahŕňa objektívne preskúmanie jednak a) objemu dumpingových dovozov a vplyvu dumpingových dovozov na ceny podobných výrobkov na trhu spoločenstva; a b) následný dopad takýchto dovozov na príslušné výrobné odvetvie spoločenstva.

3.      Pokiaľ ide o objem dumpingových dovozov, pozornosť sa venuje tomu, či došlo k významnému nárastu dumpingových dovozov v absolútnom vyjadrení alebo relatívnom vyjadrení vo vzťahu k výrobe alebo spotrebe v spoločenstve. Pokiaľ ide o vplyv dumpingových dovozov na ceny, pozornosť sa venuje tomu, či došlo prostredníctvom dumpingových dovozov k významnému zníženiu cien v porovnaní s cenou podobného výrobku výrobného odvetvia spoločenstva alebo či vplyv takýchto dovozov inak spôsobí zníženie cien vo významnej miere, alebo zabráni vo významnej miere rastu cien, ku ktorému by inak došlo. Ani jeden, ani viaceré z týchto faktorov nemôžu [nemusia – neoficiálny preklad] byť nevyhnutne rozhodujúcim vodidlom.

…

5.      Vyhodnotenie dopadu dumpingových dovozov na príslušné výrobné odvetvie spoločenstva zahŕňa vyhodnotenie všetkých relevantných hospodárskych faktorov a ukazovateľov, ktoré majú vplyv na stav výrobného odvetvia vrátane skutočnosti, že výrobné odvetvie je ešte stále v procese zotavovania sa z účinkov minulého dumpingu alebo subvencovania, veľkosti skutočného dumpingového rozpätia, skutočného alebo potenciálneho poklesu odbytu, ziskov, výroby, podielu na trhu, produktivity, návratnosti investícií, využitia kapacít; faktorov ovplyvňujúcich ceny v spoločenstve; skutočných a potenciálnych negatívnych vplyvov na peňažný tok, zásoby, zamestnanosť, mzdy, rast, schopnosť navýšenia kapitálu alebo investícií. Tento zoznam nie je vyčerpávajúci, ani nemôžu [nemusia – neoficiálny preklad] byť jeden alebo viaceré z týchto faktorov nevyhnutne rozhodujúcim vodidlom.

6.      Zo všetkých relevantných dôkazov predložených vo vzťahu k odseku 2 sa musí preukázať, že dumpingové dovozy spôsobujú ujmu v zmysle… [základného] nariadenia. Špecificky to znamená preukázanie toho, že objem a/alebo úrovne cien špecifikované podľa odseku 3 majú dôsledky na výrobné odvetvie spoločenstva tak, ako je ustanovené v odseku 5 a že tieto dôsledky sú takého rozsahu, že ho možno klasifikovať ako značný.

7.      Iné známe faktory, ako sú dumpingové dovozy, ktoré súčasne spôsobujú ujmu výrobnému odvetviu spoločenstva sa taktiež preskúmajú, aby sa zabezpečilo, že ujmu spôsobenú týmito inými faktormi nemožno pripísať dumpingovým dovozom podľa odseku 6. Medzi faktory, ktoré možno v tomto ohľade zvážiť, patrí objem a ceny dovozu nepredávané za dumpingové ceny, pokles dopytu alebo zmeny modelov spotreby, postupy obmedzujúce obchod a hospodársku súťaž medzi výrobcami spoločenstva a tretej krajiny a rozvoj technológií a exportná výkonnosť a produktivita výrobného odvetvia spoločenstva.

…“

7        Článok 18 tohto nariadenia s názvom „Odmietnutie spolupráce“ najmä stanovuje:

„1.      V prípadoch, keď ktorákoľvek zainteresovaná strana odmietne prístup k potrebným informáciám alebo ich inak neposkytne v lehote stanovenej v tomto nariadení, prípadne významným spôsobom vytvára prekážky uskutočneniu prešetrovania, predbežné alebo konečné zisteniam, či už pozitívne alebo negatívne možno vypracovať na základe dostupných skutočností. Ak sa zistí, že ktorákoľvek zainteresovaná strana poskytla nepravdivé alebo zavádzajúce informácie, príslušné informácie sa neberú do úvahy a môžu byť využité dostupné skutočnosti. Zainteresované strany by mali byť upozornené na dôsledky odmietnutia spolupráce.

…

3.      Ak informácie predložené niektorou zainteresovanou stranou nie sú vo všetkých ohľadoch ideálne, napriek tomu sa nemajú ignorovať za predpokladu, že akékoľvek nedostatky nie sú takého rozsahu, aby spôsobili neprimerané ťažkosti pri dopracovaní sa k prijateľnému a správnemu zisteniu a zároveň, že sú informácie včas predložené a je možné ich overiť a že strana konala podľa svojich najlepších schopností.

…“

8        Článok 19 ods. 3 základného nariadenia znie:

„Ak sa žiadosť o dôverné zaobchádzanie považuje za neopodstatnenú, alebo ak dodávateľ informácií buď nie je ochotný sprístupniť informácie, alebo nesúhlasí s ich zverejnením vo všeobecnej alebo súhrnnej forme, možno od zohľadnenia týchto informácií upustiť, pokiaľ nemožno pomocou vhodných zdrojov uspokojivo dokázať, že predmetné informácie sú správne…“

9        Článok 20 tohto nariadenie s názvom „Poskytovanie informácií“ stanovuje:

„…

2.      Strany uvedené v odseku 1 môžu požiadať o konečné poskytnutie informácií, resp. dôvodov, na základe ktorých má byť odporučené uloženie konečných opatrení, ukončenie prešetrovania alebo zastavenie konania bez uloženia opatrení, pričom osobitnú pozornosť treba venovať poskytovaniu iných informácií, než sú tie, z ktorých sa vychádzalo pri dočasných opatreniach.

…

4.      Konečné poskytnutie informácií sa uskutoční písomnou formou. Pri zohľadnení ochrany dôverných informácií sa poskytne čo najskôr, zvyčajne do jedného mesiaca pred konečným rozhodnutím alebo predložením návrhu na konečné opatrenie Komisiou podľa článku 9. Ak nie je Komisia schopná poskytnúť určité informácie alebo dôvody v stanovenej lehote, urobí tak, len čo to bude možné. Poskytnutím informácií nie je dotknuté následné rozhodnutie, ktoré môže prijať Komisia alebo Rada, ale ak takéto rozhodnutie vychádza z iných skutočností a dôvodov, tieto budú poskytnuté čo najskôr.

…“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

10      Body 5 až 20 napadnutého rozsudku reprodukované nižšie opisujú vecný rámec, ktorý viedol k sporu:

„5      [Niko Tube a NTRP] sú ukrajinské spoločnosti, ktoré vyrábajú bezšvíkové rúry a rúrky. Žalobcovia sú prepojení na dve predávajúce spoločnosti: SPIG Interpipe [ďalej len ‚SPIG‘], so sídlom na Ukrajine, a Sepco SA [ďalej len ‚Sepco‘], so sídlom vo Švajčiarsku.

6      V nadväznosti na sťažnosť podanú 14. februára 2005 Obranným výborom priemyslu bezšvíkových oceľových rúr Európskej únie začala Komisia podľa článku 5 základného nariadenia antidumpingové konanie týkajúce sa dovozu určitých bezšvíkových rúr a rúrok, zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom v Chorvátsku, Rumunsku, Rusku a na Ukrajine. Komisia tiež začala dve predbežné preskúmania podľa článku 11 ods. 3 základného nariadenia, týkajúce sa antidumpingových ciel uplatňujúcich sa na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok, zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom, okrem iného, v Rusku a Rumunsku a v Chorvátsku a na Ukrajine. Oznámenie o začatí týchto dvoch konaní sa uverejnilo 31. marca 2005 (Ú. v. EÚ C 77, s. 2).

7      Prešetrovanie dumpingu a ujmy pokrývalo obdobie od 1. januára 2004 do 31. decembra 2004 (ďalej len ‚obdobie prešetrovania‘). Preskúmanie trendov súvisiacich s vyhodnotením ujmy pokrývalo obdobie od 1. januára 2001 do konca obdobia prešetrovania.

8      Vzhľadom na vysoký počet výrobcov Spoločenstva Komisia v súlade s článkom 17 základného nariadenia vybrala na účely prešetrenia vzorku piatich výrobcov Spoločenstva. V pôvodnom zložení sa táto vzorka skladala z týchto piatich výrobcov Spoločenstva: Dalmine SpA, Benteler Stahl/Rohr GmbH, Tubos Reunidos SA, Vallourec & Mannesmann France SA (ďalej len ‚V & M Francúzsko‘), V & M Deutschland GmbH (ďalej len ‚V & M Nemecko‘). Keďže Benteler Stahl/Rohr sa rozhodol, že nebude spolupracovať, Komisia ho nahradila Rohrwerk Maxhütte GmbH.

9      Listami zo 6. júna a 14. júla 2005 [spoločnosti Niko Tube a NTRP], ako aj [SPIG] a Sepco zaslali Komisii svoje odpovede na antidumpingové dotazníky. Overovacie návštevy v priestoroch [spoločností Niko Tube a NTRP], ako aj v [SPIG] sa uskutočnili od 17. do 26. novembra 2005.

10      Dňa 27. februára 2006 Komisia zaslala [spoločnostiam Niko Tube a NTRP] prvý dokument o konečnom poskytnutí informácií, obsahujúci podrobný opis skutkových okolností a dôvodov, pre ktoré navrhovala prijatie konečných antidumpingových opatrení. Listom z 22. marca 2006 [spoločnosti Niko Tube a NTRP] oficiálne spochybnili závery Komisie vyjadrené v prvom dokumente o konečnom poskytnutí informácií. Tvrdili, že Komisia nesprávne zohľadnila údaje týkajúce sa výrobkov, ktoré oni nevyrábali, že porovnala normálnu hodnotu s vývoznou cenou na rôznych úrovniach obchodovania, čo je nezlučiteľné s článkom 2 ods. 10 prvého pododseku základného nariadenia, a že tým, že Sepco považovala za dovozcu a jeho vývoznú cenu stanovila jej vytvorením, porušila článok 2 ods. 9 základného nariadenia.

11      Dňa 24. marca 2006 zorganizovala Komisia vypočutie za účasti [spoločností Niko Tube a NTRP], ktoré sa týkalo otázky výpočtu dumpingového rozpätia, ako aj ich ponúk záväzkov v oblasti cien. Dňa 30. marca 2006 sa konalo ďalšie vypočutie, ktoré sa týkalo ujmy.

12      Faxom z 3. apríla 2006 zaslali [spoločnosti Niko Tube a NTRP] Komisii žiadosť o informácie týkajúcu sa spolupráce výrobného odvetvia Spoločenstva na prešetrovaní.

13      Dňa 24. apríla 2006 Komisia prijala druhý dokument o konečnom poskytnutí informácií. V tomto dokumente Komisia zamietla žiadosť o vyňatie určitých výrobkov, ktoré [spoločnosti Niko Tube a NTRP] nevyrábajú, konkrétne výrobkov patriacich pod kontrolné číslo výrobkov (ďalej len ‚KČV‘) KE4, z výpočtu normálnej hodnoty. Pristúpila k úprave predajných cien spoločnosti Sepco, nie však na základe článku 2 ods. 9 základného nariadenia, ale na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Nakoniec v tomto dokumente Komisia poskytla informácie týkajúce sa spolupráce výrobného odvetvia Spoločenstva.

14      Faxom z 26. apríla 2006 [spoločnosti Niko Tube a NTRP] pripomenuli Komisii, že údaje poskytnuté v odpovedi na antidumpingový dotazník a overené úradníkmi Komisie preukazujú, že atómové rúrky patriace pod KČV KE4 žalobcovia nevyrábali.

15      [Spoločnosti Niko Tube a NTRP] predložili Komisii svoje úplné pripomienky k druhému dokumentu o konečnom poskytnutí informácií listom zo 4. mája 2006.

16      Listom z 30. mája 2006 Komisia… vysvetlila [spoločnostiam Niko Tube a NTRP] dôvody, pre ktoré neprijala ich ponuku záväzkov predloženú 22. marca 2006.

17      Dňa 7. júna 2006 Komisia prijala a uverejnila svoj návrh nariadenia Rady, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo ocele s pôvodom v Chorvátsku, Rumunsku, Rusku a na Ukrajine, ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (ES) č. 2320/97 a (ES) č. 348/2000, ktorým sa ukončujú predbežné preskúmania a preskúmania uplynutia platnosti antidumpingového cla na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom, okrem iného, v Rusku a Rumunsku, a ktorým sa ukončujú predbežné preskúmania antidumpingového cla na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo nelegovanej ocele s pôvodom, okrem iného, v Rusku a Rumunsku a v Chorvátsku a na Ukrajine.

18      Faxom doručeným [spoločnostiam Niko Tube a NTRP] 26. júna 2006 o 19.06 hod. Komisia odpovedala na tvrdenia predložené [spoločnosťami Niko Tube a NTRP] vo faxe z 26. apríla 2006 a liste zo 4. mája 2006, s výnimkou tvrdenia týkajúceho sa nedostatku spolupráce výrobného odvetvia Spoločenstva. Listom zaslaným [spoločnostiam Niko Tube a NTRP] 16. júna 2006 a doručeným 27. júna 2006 Komisia odpovedala na pripomienky [spoločností Niko Tube a NTRP] týkajúce sa účasti výrobného odvetvia Spoločenstva na konaní.

19      Dňa 27. júna 2006 prijala Rada [sporné nariadenie].

20      Rada [týmto nariadením] uložila antidumpingové clá vo výške 25,1 % na dovoz určitých bezšvíkových rúr a rúrok zo železa alebo ocele.“

 Konanie pred Súdom prvého stupňa

11      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 8. septembra 2006 spoločnosti Niko Tube a NTRP podali žalobu na zrušenie sporného nariadenia.

12      Podaním doručeným do kancelárie 1. decembra 2006 Komisia podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Rady. Uznesením zo 16. januára 2007 predseda piatej komory Súdu prvého stupňa vyhovel tomuto návrhu. Listom z 27. februára 2007 Komisia informovala Súd prvého stupňa, že sa vzdáva podania vyjadrenia vedľajšieho účastníka konania, ale zúčastní sa na pojednávaní.

13      Spoločnosti Niko Tube a NTRP v prvom žalobnom dôvode na podporu svojej žaloby o zrušenie tvrdili, že Rada sa tým, že na účely výpočtu normálnej hodnoty zohľadnila údaje týkajúce sa rúr, ktoré oni nevyrábali, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila zásadu zákazu diskriminácie.

14      V rámci druhého žalobného dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdili, že Rada tým, že na účely určenia ujmy vychádzala z údajov týkajúcich sa piatich výrobcov Spoločenstva vybratých do vzorky, hoci títo výrobcovia plne a úplne nespolupracovali, porušila článok 3 ods. 2, 3 a 5 až 7 a článok 19 ods. 3 základného nariadenia, ako aj zásadu zákazu diskriminácie.

15      V treťom žalobnom dôvode spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdili, že vzhľadom na nedostatok plnej a úplnej spolupráce výrobcov Únie vybratých do vzorky sa úroveň podpory sťažnosti v rámci výrobného odvetvia Únie nachádzala pod minimom stanoveným právnou úpravou na výrobcov predstavujúcich 25 % výroby Únie. Rada teda porušila článok 5 ods. 4 základného nariadenia tým, že neskončila antidumpingové konanie.

16      V rámci štvrtého žalobného dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP uvádzali, že Rada sa tým, že pri úprave v rámci porovnania normálnej hodnoty a vývoznej ceny odpočítala od predajnej ceny spoločnosti Sepco sumu zodpovedajúcu provízii, ktorú by dostal zástupca vykonávajúci prácu za províziu, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia pri uplatnení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia a tiež jeho článku 2 ods. 10 prvého pododseku.

17      V rámci piateho žalobného dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdili, že podmienky zamietnutia ich ponuky záväzku sú zo strany Rady porušením zásady zákazu diskriminácie.

18      Nakoniec päť častí šiesteho žalobného dôvodu uvedeného spoločnosťami Niko Tube a NTRP sa zakladalo na porušení práva na obhajobu a/alebo povinnosti odôvodnenia, v súvislosti s ich argumentmi jednotlivo sa týkajúcimi zohľadnenia rúr, ktoré nevyrábali, na účely výpočtu normálnej hodnoty, posúdenia údajného nedostatku spolupráce výrobného odvetvia Spoločenstva, úpravy vývozných cien uplatňovaných spoločnosťou Sepco, odmietnutia ich ponuky záväzku a posúdenia nákladov predaja, nákladov na správu a ostatných všeobecných nákladov spoločnosti SPIG.

19      Súd prvého stupňa sa domnieval, že bolo potrebné preskupiť preskúmanie týchto šiestich žalobných dôvodov v závislosti od skutočností, ku ktorým sa vzťahujú, takže pod zodpovedajúcimi názvami postupne preskúmal výpočet normálnej hodnoty, dôsledky neexistencie odpovedí na dotazník zo strany spoločností prepojených na výrobcov Spoločenstva, úpravu predajných cien Sepco, ponuku záväzku spoločností Niko Tube a NTRP a posúdenie predajných výdavkov, administratívnych nákladov a ostatných všeobecných výdavkov spoločnosti SPIG.

20      Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa zamietol väčšinu dôvodov a tvrdení uvedených spoločnosťami Niko Tube a NTRP.

21      Súd prvého stupňa v každom prípade v bodoch 177 až 190 napadnutého rozsudku prijal, čo sa týka spoločnosti NTRP, časť štvrtého žalobného založenú na existencii zjavne nesprávneho posúdenia pri uplatnení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia v rozsahu, v ktorom Rada uskutočnila úpravu vývoznej ceny uplatňovanej spoločnosťou Sepco v rámci transakcií týkajúcich sa rúr vyrobených NTRP.

22      Súd prvého stupňa tiež v bodoch 200 až 211 napadnutého rozsudku prijal časť šiesteho žalobného dôvodu predloženého spoločnosťami Niko Tube a NTRP, ktorá za zakladala na porušení ich práv na obhajobu pri úprave, ktorú Rada uskutočnila na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

23      V dôsledku toho Súd prvého stupňa zrušil článok 1 sporného nariadenia v rozsahu, v ktorom antidumpingové clo stanové pre vývozy výrobkov vyrobených spoločnosťami Niko Tube a NTRP do Spoločenstva presahovalo výšku cla, ktoré by sa uplatnilo vtedy, ak by sa neuskutočnila úprava vývoznej ceny vykonaná vzhľadom na províziu v prípade, keď sa predaj uskutočnil prostredníctvom prepojeného obchodníka Sepco. Súd prvého stupňa v zostávajúcej časti žalobu spoločností Niko Tube a NTRP zamietol.

 Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

24      Dňa 29. mája 2009 Rada podala do kancelárie Súdneho dvora odvolanie proti napadnutému rozsudku. Toto odvolanie bolo zapísané do registra pod číslom C‑191/09 P.

25      Dňa 27. mája 2009 Komisia podala odvolanie do kancelárie Súdneho dvora proti napadnutému rozsudku. Toto odvolanie bolo zapísané pod číslom C‑200/09 P.

26      Uznesením predsedu Súdneho dvora z 15. júla 2009 boli veci C‑191/09 P a C‑200/09 P spojené na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely rozsudku.

27      Svojím odvolaním vo veci C‑191/09 P Rada navrhuje Súdnemu dvoru, aby:

–        zrušil napadnutý rozsudok v časti, v ktorej Súd prvého stupňa jednak zrušil článok 1 sporného nariadenia v rozsahu, v ktorom antidumpingové clo stanovené na vývozy výrobkov spoločností Niko Tube a NTRP do Európskeho spoločenstva presahovalo výšku cla, ktoré by sa uplatnilo vtedy, ak by sa neuskutočnila úprava vývoznej ceny vykonaná vzhľadom na províziu v prípade, keď sa predaj uskutočnil prostredníctvom prepojeného obchodníka Sepco, a jednak zaviazal Radu na náhradu vlastných trov konania, ako aj jednej štvrtiny trov konania vynaložených spoločnosťami Niko Tube a NTRP,

–        v plnom rozsahu zamietol žalobu o neplatnosť spoločností Niko Tube a NTRP a

–        zaviazal spoločnosti Niko Tube a NTRP na náhradu trov konania vrátane trov konania vynaložených pred Súdom prvého stupňa.

28      Svojím odvolaním vo veci C‑200/09 P Komisia navrhuje Súdnemu dvoru, aby:

–        zrušil bod 1 výroku napadnutého rozsudku,

–        v plnom rozsahu zamietol žalobu o neplatnosť spoločností Niko Tube a NTRP a

–        zaviazal spoločnosti Niko Tube a NTRP na náhradu trov konania vynaložených Komisiou v rámci tohto odvolacieho konania.

29      Spoločnosti Niko Tube a NTRP vo svojich vyjadreniach k odvolaniam podaných vo veciach C‑191/09 P a C‑200/09 P navrhujú Súdnemu dvoru, aby:

–        zamietol odvolania Rady a Komisie ako čiastočne neprípustné a v každom prípade ako nedôvodné,

–        potvrdil napadnutý rozsudok v rozsahu, v ktorom čiastočne vyhovel žalobe o neplatnosť podanej spoločnosťami Niko Tube a NTRP, zrušil sporné nariadenie v rozsahu, v ktorom antidumpingové clo stanovené na vývozy výrobkov spoločností Niko Tube a NTRP do Európskeho spoločenstva presahuje výšku cla, ktoré by sa uplatnilo vtedy, ak by sa neuskutočnila úprava vývoznej ceny vykonaná na základe provízie v prípade, keď sa predaj uskutočnil prostredníctvom prepojeného obchodníka Sepco,

–        potvrdil povinnosť zaplatiť trovy konania vyhlásenú napadnutým rozsudkom a zaviazal Radu a Komisiu na náhradu trov konania vynaložených v konaní pred Súdnym dvorom.

30      V rámci tohto vyjadrenia k odvolaniu spoločnosti Niko Tube a NTRP tiež podávajú vo veciach C‑191/09 P a C‑200/09 P vzájomné odvolanie, v zmysle ktorého navrhujú Súdnemu dvoru, aby:

–        zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v ktorom Súd prvého stupňa nezrušil sporné nariadenie ako celok a v ktorom zaviazal spoločnosti Niko Tube a NTRP na náhradu troch štvrtín trov prvostupňového konania,

–        zrušil sporné nariadenie ako celok a

–        zaviazal Radu a Komisiu na náhradu trov konaní na oboch stupňoch.

31      Vo svojej replike na uvedené vzájomné odvolanie Rada navrhuje Súdnemu dvoru, aby vo veci C‑191/09 P:

–        zamietol vzájomné odvolanie,

–        subsidiárne vrátil vec Súdu prvého stupňa,

–        subsidiárnejšie zamietol žalobu a

–        zaviazal Niko Tube a NTRP na náhradu trov vzájomného odvolacieho konania.

32      Vo svojej replike na uvedené vzájomné odvolanie Komisia navrhuje Súdnemu dvoru, aby vo veci C‑200/09 P:

–        zamietol vzájomné odvolanie,

–        subsidiárne vrátil vec Súdu prvého stupňa a

–        zaviazal Niko Tube a NTRP na náhradu trov konania.

 O hlavných odvolaniach

33      Na podporu svojho odvolania Rada uvádza sedem odvolacích dôvodov. Prvé štyri odvolacie dôvody sa týkajú úpravy uskutočnenej na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

34      Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza štyri odvolacie dôvody, z ktorých prvé tri sú podobné ako štyri prvé odvolacie dôvody Rady.

35      Prvé štyri odvolacie dôvody Rady a prvé tri odvolacie dôvody Komisie je preto potrebné z dôvodu ich podobnosti skúmať spoločne.

 O prvom až štvrtom dôvode hlavného odvolania Rady a o prvom až treťom dôvode hlavného odvolania Komisie

 Tvrdenia účastníkov konania

36      Vo svojom prvom žalobnom dôvode Rada tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne na základe analógie uplatnil v rámci článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia judikatúru týkajúcu sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“. Súd prvého stupňa tiež nesprávne odkázal na túto judikatúru na účely stanovenia, či inštitúcie Únie preukázali, že podmienky nevyhnutné na uskutočnenie tejto úpravy na základe článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia boli splnené. Podľa Rady z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že stanovenie normálnej hodnoty, stanovenie vývoznej ceny a porovnanie medzi nimi sa riadia samostatnými pravidlami, z ktorých každé musí byť dodržané vo vzťahu k tomu, čo upravuje. Rada vychádza tiež z judikatúry Súdneho dvora, keď tvrdí, že pojem „jeden hospodársky subjekt“ sa vzťahuje výlučne na určité konkrétne situácie týkajúce sa výpočtu normálnej hodnoty, pričom Súdny dvor najmä potvrdil, že v dotknutých veciach inštitúcie oprávnene vypočítali normálnu hodnotu na základe predajov dosiahnutých prepojenými spoločnosťami poverenými týmito transakciami na vnútroštátnom trhu v prospech nezávislých kupujúcich.

37      Rada zdôrazňuje, že otázka sa v prejednávanej veci netýka určenia vývoznej ceny, ale úpravy uskutočnenej na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, konkrétne porovnania medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou. Súd prvého stupňa sa uspokojil s vyhlásením, že judikatúra týkajúca sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“ sa analogicky uplatňovala na výpočet vývoznej ceny, následne však uplatnil túto judikatúru na to, aby stanovil, za akých podmienok možno rozhodnúť o úprave na základe článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia. Ide o nesprávne právne posúdenie. Navyše Súd prvého stupňa tiež porušil povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutie, keďže z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnil toto analogické uplatnenie pojmu „jeden hospodársky subjekt“ na výpočet vývoznej ceny.

38      Svojím druhým odvolacím dôvodom Rada tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil pravidlá týkajúce sa dôkazného bremena, ktoré prislúcha inštitúciám Únie v prípade, keď uskutočňujú úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, a že preto uplatnil nesprávnu kontrolnú normu pre posúdenie rozhodnutia týchto inštitúcií uskutočniť takúto úpravu. Na odôvodnenie úpravy na základe tohto ustanovenia základného nariadenia by bolo nevyhnutné, aby určitý už skôr existujúci faktor ovplyvnil porovnateľnosť cien. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že práve tomu, kto žiada o zrušenie antidumpingového opatrenia, prináleží, aby preukázal, že inštitúcie založili svoje závery na nesprávnych skutočnostiach alebo že sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa nepristúpil k takémuto preskúmaniu, a nesprávne rozhodol, že skutočnosti obsiahnuté vo faxe Komisie z 26. júna 2006 neumožňovali dospieť k záveru, že by sa mala uskutočniť úprava na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Súd prvého stupňa v tomto ohľade nahradil svojím vlastným posúdením posúdenie inštitúcií.

39      V rámci tretieho odvolacieho dôvodu sa Rada domnieva, že v dôsledku dvoch vyššie uvedených nesprávnych právnych posúdení Súd prvého stupňa preskúmal rozhodnutie inštitúcií Únie uskutočniť úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia s prihliadnutím na nesprávne právne kritérium. Súd prvého stupňa totiž pri skúmaní rozhodnutia inštitúcií zohľadnil len tri skutočnosti uvedené vo faxe Komisie z 26. júna 2006. Rada sa domnieva, že odkazom na judikatúru týkajúcu sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“ Súd prvého stupňa nesprávne zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého spoločnosti Niko Tube a NTRP uskutočňovali priame predaje v rámci Únie. Rada tiež tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne vymedzil tvrdenie Komisie týkajúce sa účasti spoločnosti SPIG na vývozných činnostiach spoločností Niko Tube a NTRP. Navyše Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil judikatúru týkajúcu sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“ na účely posúdenia, či vzťah medzi spoločnosťami Sepco a NTRP vylučoval možnosť dospieť k záveru, že spoločnosť Sepco vykonávala úlohy podobné úlohám zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu. Nakoniec sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pretože každú zo skutočností, na ktoré poukázali inštitúcie, posudzoval izolovane.

40      Svojím štvrtým odvolacím dôvodom Rada tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, že inštitúcie sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď uplatnili článok 2 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia na vývozné predaje spoločností Niko Tube a NTRP z dôvodu, že Rada pristúpila k úprave vývoznej ceny spoločnosti Sepco v rámci transakcií týkajúcich sa rúr vyrobených spoločnosťou NTRP. Nesprávne právne posúdenia Súdu prvého stupňa, ktoré sa týkali výkladu a uplatnenia článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenie, tiež negatívne ovplyvnili závery uvedené v bodoch 196 a 197 napadnutého rozsudku.

41      Komisia sa zas domnieva, že Súd prvého stupňa sa dopustil dvoch nesprávnych právnych posúdení, keď analogicky uplatnil pojem „jeden hospodársky subjekt“, ktorý sa týka výpočtu normálnej hodnoty na účely stanovenia vývoznej ceny. V prvom rade Súd prvého stupňa nevysvetlil dôvod, pre ktorý by sa pojem „jeden hospodársky subjekt“ mal tiež analogicky uplatňovať na účely stanovenia vývoznej ceny. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora naopak vyplýva, že tento pojem bol definovaný s cieľom zohľadniť pre potreby stanovenia normálnej hodnoty pri výpočte dumpingového rozpätia určité osobitné situácie na vnútornom trhu vývozcov. V druhom rade Súd prvého stupňa v bodoch 177 a nasl. napadnutého rozsudku rozhodol v rozpore s judikatúrou, ktorú citoval na podporu svojho rozhodnutia. Z preskúmania tejto judikatúry totiž vyplýva, že pojem „jeden hospodársky subjekt“ definovaný s cieľom presnejšie stanoviť normálnu hodnotu výrobkov predávaných subjektom na vnútornom trhu nemožno prebrať na účely stanovenia ceny výrobkov predávaných na vývoz týmto istým subjektom, ak vyváža podobné výrobky do Únie. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora naopak vyplýva, že v prípade, že vývozca predáva výrobok v rámci Únie prostredníctvom dcérskej predajnej spoločnosti, vývozná cena sa stanoví tak, že sa zohľadní prvý predaj nezávislému kupujúcemu, ako keď ide o stanovenie normálnej hodnoty. Na takto stanovenú vývoznú cenu sa môžu a musia uplatniť úpravy stanovené základným nariadením bez toho, aby inštitúcie v tomto kontexte znášali dôkazné bremeno.

42      Pokiaľ ide o druhý dôvod uvedený Komisiou na podporu jej odvolania, ktorý sa týka dôkazného bremena a hraníc preskúmania zákonnosti, ktoré prináleží Súdu prvého stupňa, Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení. Súd prvého stupňa požadoval od inštitúcií, aby poskytli dôkaz, ktorý sa osobitne ťažko predkladá v oblasti otázok obchodnej ochrany, hoci v ich rámci disponujú širokou mierou voľnej úvahy. Súd prvého stupňa porušil predpisy týkajúce sa dôkazného bremena, keď rozhodol, že treba overiť, „či inštitúcie predložili dôkaz, alebo aspoň indície toho, že spoločnosť Sepco nevykonávala funkcie vnútorného predajného oddelenia, ale že tieto jej funkcie možno považovať za funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu“. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že inštitúcie konali správne, keď ako východiskový bod zohľadnili cenu fakturovanú spoločnosťou Sepco prvému nezávislému kupujúcemu v rámci Únie a keď následne uplatnili na túto cenu úpravy stanovené v článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Súd prvého stupňa namiesto preukázania, ktoré mal urobiť na účely odôvodnenia čiastočného zrušenia nariadenia, že inštitúcie sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, sa nesprávne domnieval, že z judikatúry týkajúcej sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“ vyplýva, že inštitúcie sú povinné niesť dôkazné bremeno, ktoré sa znáša osobitne ťažko, keď musia uplatniť úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Navyše rozhodnutie Súdu prvého stupňa, že inštitúcie nemôžu uskutočniť dotknutú úpravu, je nezlučiteľné s konštatovaním, ktoré uskutočnil v bodoch 213 a 214 napadnutého rozsudku, že fax Komisie datovaný z 26. júna 2006 obsahuje podrobné odôvodnenie dôvodov uskutočnenia tejto úpravy.

43      Pokiaľ ide o tretí odvolací dôvod Komisie smerujúci proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa, podľa ktorého inštitúcie porušili článok 2 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia, Komisia sa domnieva, že v predchádzajúcich dvoch odvolacích dôvodoch preukázala, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že pokiaľ ide o rúry vyrobené spoločnosťou NTRP, úprava založená na uvedenom článku bola uskutočnená neplatným spôsobom. Podľa Súdu prvého stupňa totiž úprava uskutočnená na základe tohto ustanovenia by mala slúžiť na opätovné dosiahnutie symetrie medzi normálnou hodnotou a vývoznou cenou. Súd prvého stupňa výslovne uviedol, že žalobný dôvod založený na porušení článku 2 ods. 10 prvého pododseku základného nariadenia bol neodlučiteľný od žalobného dôvodu založeného na porušení článku 2 ods. 10 písm. i) tohto nariadenia. Komisia tvrdí, že pokiaľ by boli prvé dva odvolacie dôvody vyhlásené za dôvodné, znamenalo by to, že úprava bola uskutočnená správne, takže Súd prvého stupňa sa tým, že rozhodol, že Komisia a Rada porušili článok 2 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia, tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a to podľa Komisie tým viac, že opomenul preskúmať tvrdenie Rady, podľa ktorého vzhľadom na to, že sa spoločnosť SPIG podieľala jednak na domácich predajoch, ako aj vývozných predajoch a úprava sa týkala len doplnkovej účasti spoločnosti Sepco na vývozných predajoch, operácia nespôsobila asymetriu, ale symetriu.

44      Spoločnosti Niko Tube a NTRP v odpovedi na tieto odvolacie dôvody Rady a Komisie tvrdia, že prvý žalobný dôvod týchto inštitúcií, ktorý je spoločný pre obe ich odvolania a týka sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“, je neprípustný, keďže Rada a Komisia mali možnosť napadnúť relevantnosť tohto pojmu na účely uplatnenia úpravy na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, ale rozhodli sa, že tak vo svojich písomných dôvodoch a tvrdeniach pred Súdom prvého stupňa neurobia.

45      Podľa spoločností Niko Tube a NTRP sa pojem „jeden hospodársky subjekt“ uplatňuje na stanovenie vývoznej ceny, pred a po úprave na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Súd prvého stupňa v tomto ohľade primerane odôvodnil svoje rozhodnutie. Otázka existencie kontroly a oddelenia výrobných činností od činností predaja, teda otázka existencie jedného hospodárskeho subjektu, je samostatná a vznikla skôr a nezávisle od otázky konkrétneho vplyvu tejto existencie na výpočet normálnej hodnoty a vývoznej ceny, pred úpravami uskutočnenými na základe článku 2 ods. 10 základného nariadenia a po nich. Spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že koncepcia „jedného hospodárskeho subjektu“ sa totiž obmedzuje na uznanie hospodárskej reality, teda na vykreslenie jednotlivých úloh a funkcií samostatných prepojených subjektov. Keďže Súd prvého stupňa uznal, že stanovenie normálnej hodnoty a vývoznej ceny sa riadi odlišnými osobitnými pravidlami, z právneho hľadiska správne poukázal na „analogické“ uplatnenie tejto koncepcie, podľa ktorej rozdelenie činností v rámci skupiny právne samostatných subjektov týmto subjektom nebráni, aby tvorili jeden hospodársky subjekt. Súd prvého stupňa len uznal, že vo všeobecnosti, či už ide o stanovenie vývoznej ceny, alebo normálnej hodnoty, nie je možné ignorovať hospodársku realitu.

46      Navyše podľa spoločností Niko Tube a NTRP skutočnosť, že by existencia jedného hospodárskeho subjektu mohla mať iný dopad podľa toho, či ide o stanovenie normálnej hodnoty, alebo vývoznej ceny, nebráni širšiemu uplatneniu ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa tejto koncepcie, ktorú Súdny dvor mal príležitosť doteraz uplatniť len pri obmedzenom počte vecí. Navyše článok 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia ukladá inštitúciám Únie, ktoré by na účely stanovenia vývoznej ceny chceli odpočítať rôzne náklady, medzi ktoré patrí marža obchodníka, vynaložené predajnou spoločnosťou prepojenou na vyrábajúceho vývozcu, aby odôvodnili toto rozhodnutie tak, že preukážu, že táto prepojená spoločnosť vykonáva úlohy obchodného zástupcu, ktorý vykonáva svoju činnosť za províziu. Keďže predajná spoločnosť tvorí jeden hospodársky subjekt s vyvážajúcim výrobcom a vykonáva úlohy vnútorného oddelenia predajov určených na vývoz, nič neumožňuje domnievať sa, že by ju bolo možné považovať za zástupcu vykonávajúceho svoju činnosť za províziu. Podľa spoločností Niko Tube a NTRP treba v tejto súvislosti spresniť úlohy vykonávané prepojenou predajnou spoločnosťou a existenciu jej „kontroly“ zo strany vyvážajúceho výrobcu. Ak totiž existuje takáto kontrola a prepojená spoločnosť plní funkcie vnútorného oddelenia predajov určených na vývoz, existuje tu vzťah v rámci jedného hospodárskeho subjektu a nie vzťah, ktorý by bolo možné považovať za vzťah medzi zastúpeným a obchodným zástupcom, takže žiadny právny základ neumožňuje inštitúciám odpočítať maržu obchodníka v rámci článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Nakoniec judikatúra citovaná Radou a Komisiou na podporu ich odvolacieho dôvodu nebráni tomu, aby sa pojem „jeden hospodársky subjekt“ uplatňovaný Súdnym dvorom pri stanovovaní normálnej hodnoty uplatnil aj v prípade preskúmania, či úlohy obchodníka možno považovať za úlohy zástupcu vykonávajúceho prácu za províziu. Zo skutočnosti, že súdy Únie uplatňovali pojem „jeden hospodársky subjekt“ len na účely stanovenia normálnej hodnoty, totiž nemôže vyplývať, že tento pojem nemožno uplatniť na účely určenia vývoznej ceny. Spoločnosti Niko Tube a NTRP sa domnievajú, že presný predmet tohto sporu len jednoducho nikdy nebol prejednaný pred Súdnym dvorom.

47      Spoločnosti Niko Tube a NTRP spoločne odpovedajú na druhý a tretí odvolací dôvod predložený Radou, ktorý sa prelína s druhým odvolacím dôvodom Komisie. V rámci druhého dôvodu tvrdia, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho posúdenia, čo sa týka zaťaženia inštitúcií dôkazným bremenom, a že neprekročil hranice svojej preskúmavacej právomoci vo vzťahu k spornému nariadeniu. Čo sa týka tretieho dôvodu, spoločnosti Niko Tube a NTRP sa domnievajú, že Súd prvého stupňa neuplatnil nesprávne právne kritérium, keď skúmal rozhodnutie inštitúcií uskutočniť úpravu podľa článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Tento článok výslovne stanovuje, že inštitúcii, ktorá sa dovoláva tejto úpravy prináleží, aby preukázala alebo aspoň predložila indície s cieľom preukázať, že obchodník v skutočnosti vykonáva funkcie, ktoré možno považovať za funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu. V tomto ohľade, hoci inštitúcie spochybnili tvrdenia spoločností Niko Tube a NTRP, podľa ktorých spoločnosť Sepco bola vnútorným oddelením predajov určených na vývoz, Rada a Komisia nepredložili nijaký relevantný dôkaz na podporu tvrdenia, že táto spoločnosť v skutočnosti konala ako obchodný zástupca. Podľa spoločností Niko Tube a NTRP sa inštitúcie v skutočnosti domnievajú, že stačí, aby predávajúca spoločnosť bez ohľadu na to, akým spôsobom je prepojená alebo kontrolovaná zo strany vyvážajúceho výrobcu, predávala dotknutý výrobok vo vnútri Únie, aby oprávnene dospeli k záveru, že táto spoločnosť vykonáva funkciu obchodného zástupcu. Takýto záver by však narúšal potrebný účinok článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

48      Podľa spoločností Niko Tube a NTRP je zjavné, že Súd prvého stupňa zohľadnil a preskúmal všetky tvrdenia Rady a Komisie, ako aj všetky jemu dostupné informácie pred tým, než dospel k záveru, že inštitúcie sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď nepredložili dostatočné indície o tom, že spoločnosť Sepco konala ako zástupca, ktorý vykonáva prácu za províziu.

49      Pokiaľ ide o štvrtý odvolací dôvod Rady a tretí odvolací dôvod Komisie, spoločnosti Niko Tube a NTRP sa domnievajú, že Súd prvého stupňa odôvodnene dospel k záveru, že inštitúcie sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď uplatnili článok 2 ods. 10 prvý pododsek základného nariadenia. Úprava ako taká zachovala alebo vytvorila asymetriu, na ktorú Súd prvého stupňa poukázal v bode 195 napadnutého rozsudku.

 Posúdenie Súdnym dvorom

50      Týmito siedmimi odvolacími dôvodmi inštitúcie Únie v podstate spochybňujú v bodoch 177 až 179 napadnutého rozsudku analogické uplatnenie judikatúry rozvinutej v oblasti výpočtu normálnej hodnoty týkajúcej sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“ na úpravy vývoznej ceny podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia, ako aj pravidla týkajúceho sa dôkazného bremena uvedeného v bode 180 napadnutého rozsudku a uplatneného v jeho bode 182 a nasl., podľa ktorého uvedené inštitúcie v prípade, keď sa domnievajú, že majú povinnosť uskutočniť úpravu, musia predložiť dôkazy potvrdzujúce existenciu faktora, na základe ktoré sa úprava uskutočnila.

51      V tomto ohľade treba najskôr pripomenúť, že stanovenie normálnej hodnoty a vývoznej ceny upravujú iné pravidlá, a preto predajné, všeobecné a administratívne náklady nemožno nutne z prípadu na prípad posudzovať rovnako. V rámci úpravy stanovenej v článku 2 ods. 10 základného nariadenia však možno zohľadniť prípadné rozdiely medzi oboma hodnotami (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, Zb. s. I‑2069, body 63, 70 a 73, ako aj z 10. marca 1992, Minolta Camera/Rada, Zb. s. I‑1577, bod 12).

52      V bode 77 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že „podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa výpočtu normálnej hodnoty, ktorá sa analogicky uplatňuje na výpočet vývoznej ceny, rozdelenie výrobných a predajných činností v rámci skupiny zloženej z právne samostatných spoločností nič nemení na skutočnosti, že ide o jeden hospodársky subjekt, ktorý týmto spôsobom organizuje svoje činnosti, ktoré sú v iným prípadoch vykonávané jediným subjektom aj z právneho hľadiska (pozri analogicky rozsudky Súdneho dvora z 5. októbra 1988, Brother Industries/Rada, 250/85, Zb. s. 5683, bod 16; z 10. marca 1992, Matsushita Electric/Rada, C‑175/87, Zb. s. I‑1409, bod 12, a z 13. októbra 1993, Matsushita Electric Industrial/Rada, C‑104/90, Zb. s. I‑4981, bod 9)“.

53      Spor pred Súdom prvého stupňa sa týkal úpravy uskutočnenej na vývoznej cene na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. V tomto ohľade tak zo znenia, ako aj zo štruktúry článku 2 ods. 10 tohto nariadenia vyplýva, že úprava vývoznej ceny alebo normálnej hodnoty sa môže uskutočniť len s cieľom zohľadniť rozdiely týkajúce sa faktorov, ktoré ovplyvňujú obe ceny, akými sú provízie, teda rozdiely v províziách platených za zohľadňované predaje, a teda ktoré ovplyvňujú ich porovnateľnosť na účely zaručenia, že porovnanie sa uskutoční v tom istom obchodnom štádiu. Preto si otázka úpravy vývoznej ceny v rámci uplatnenia článku 2 ods. 10 základného nariadenia vyžaduje v prvom rade preskúmanie obchodného štádia, v ktorom bola vývozná cena stanovená.

54      V tomto ohľade treba tiež poukázať na to, že nič v znení článku 2 ods. 10 základného nariadenia, a najmä to, čo spresňuje vo svojom písmene i), nie je takej povahy, že by zabránilo uplatneniu pojmu „jeden hospodársky subjekt“ na stanovenie konečnej vývoznej ceny na účely spravodlivého porovnania na základe tohto článku. Ak teda výrobca distribuuje výrobky určené na vývoz do Únie prostredníctvom právne samostatnej spoločnosti, ktorú však z hospodárskeho hľadiska kontroluje, nijaký vyšší dôvod právnej alebo hospodárskej povahy nebráni tomu, aby bolo možné uznať, že tieto dva subjekty tvoria „jeden hospodársky subjekt“.

55      Je nesporné, že pojem „jeden hospodársky subjekt“ sa vyvinul na účely stanovenia normálnej hodnoty. Súd prvého stupňa z právneho hľadiska správne v bodoch 178 a 179 napadnutého rozsudku uviedol osobitné situácie, v ktorých je možné dospieť k záveru o existencii takého subjektu na účely výpočtu normálnej hodnoty. Z týchto úvah však nevyplýva, že tento pojem sa môže uplatňovať len v rámci vnútorného trhu vyrábajúcich vývozcov. Ak totiž výrobca distribuuje svoje výrobky, ktorých miestom určenia je Únia, prostredníctvom právne samostatnej spoločnosti, ktorú však z hospodárskeho hľadiska kontroluje, požiadavka zistenia stavu odzrkadľujúceho hospodársku realitu vzťahov medzi výrobcom a touto predajnou spoločnosťou svedčí skôr v prospech uplatnenia pojmu „jeden hospodársky subjekt“ pri výpočte vývoznej ceny.

56      Z predchádzajúceho vyplýva, že Súd prvého stupňa na účely stanovenia vývoznej ceny oprávnene uplatnil judikatúru týkajúcu sa pojmu „jeden hospodársky subjekt“, ktorá sa v zásade uplatňuje pri výpočte normálnej hodnoty.

57      Pokiaľ ide o povinnosť preukázať existenciu faktora, na základe ktorého je predmetná úprava potrebná alebo sa uskutoční, Súd prvého stupňa v bode 180 napadnutého rozsudku rozhodol, že „rovnako ako účastník konania, ktorý podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia žiada o úpravy určené na to, aby sa mohla porovnať normálna hodnota s vývoznými cenami s cieľom určiť dumpingové rozpätie, musí preukázať, že jeho žiadosť je odôvodnená, prislúcha aj inštitúciám, aby v prípade, že považujú za nevyhnutné uskutočniť úpravu, vychádzali z dôkazov alebo aspoň z indícií umožňujúcich preukázať existenciu faktora, na základe ktorého sa úprava uskutočňuje, a určiť dosah tejto úpravy na porovnateľnosť cien“.

58      V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, ak jeden účastník konania podľa článku 2 ods. 10 základného nariadenia žiada o úpravy určené na to, aby sa mohla porovnať normálna hodnota s vývoznými cenami s cieľom určiť dumpingové rozpätie, musí preukázať, že jeho žiadosť je odôvodnená (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. mája 1987, Nachi Fujikoshi/Rada, 255/84, Zb. s. 1861, bod 33; zo 7. mája 1987, Nippon Seiko/Rada, 258/84, Zb. s. 1923, bod 45, a zo 7. mája 1987 a Minebea/Rada, 260/84, Zb. s. 1975, bod 43).

59      Navyše na základe článku 2 ods. 10 základného nariadenia v prípadoch, keď nemožno porovnať stanovenú normálnu hodnotu a vývoznú cenu, sa v každom prípade prihliadne vo forme úprav na rozdiely vo faktoroch, o ktorých sa tvrdí alebo sa preukáže, že ovplyvňujú ceny a v dôsledku toho aj ich porovnanie.

60      Za týchto podmienok v súlade s tým, čo uviedol generálny advokát v bode 79 svojich návrhov, nesú dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania toho, že musia byť vykonané osobitné úpravy vymenované v článku 2 ods. 10 písm. a) až k) základného nariadenia, subjekty, ktoré sa ich chcú dovolávať, bez ohľadu na to, kto to je.

61      Ak teda výrobca žiada o použitie úpravy v zásade znížením normálnej hodnoty alebo logicky zvýšením vývozných cien, tento subjekt je povinný uviesť a preukázať, že podmienky na priznanie tejto úpravy sú splnené. Naproti tomu, ako správne rozhodol Súd prvého stupňa, ak sa Rada a Komisia tak ako v prejednávanej veci domnievajú, že je potrebné použiť úpravu znížením vývoznej ceny z dôvodu, že predajná spoločnosť prepojená s výrobcom vykonáva rovnaké funkcie ako zástupca, ktorý vykonáva prácu za províziu, tieto inštitúcie sú povinné predložiť aspoň zhodujúce sa indície, ktoré preukazujú, že táto podmienka je splnená.

62      V bode 184 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa dospel k záveru, že skutočnosti uvedené Komisiou s cieľom odôvodniť úpravu uskutočnenú na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia nie sú dostatočne presvedčivé, a teda sa nemôžu považovať za indície umožňujúce preukázať existenciu faktora, na základe ktorého sa úprava uskutočňuje, a určiť dosah tejto úpravy na porovnateľnosť cien. Vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu sa Rada a Komisia domnievajú, že Súd prvého stupňa prekročil hranice preskúmania zákonnosti.

63      Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. Čo sa týka súdneho preskúmania takéhoto posúdenia, musí sa obmedziť na overenie toho, či boli dodržané príslušné procesné pravidlá, či skutočnosti, na ktorých je založená voľba, boli správne zistené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu uvedených skutočností alebo k zneužitiu právomoci (pozri rozsudok z 27. septembra 2007, Ikea Wholesale, C‑351/04, Zb. s. I‑7723, body 40 a 41).

64      Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z článku 225 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že len Súd prvého stupňa má právomoc jednak zistiť skutkový stav – okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, – a jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Súd prvého stupňa vyvodil (pozri rozsudok z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, Zb. s. I‑7051, bod 31).

65      Súdny dvor teda nemá právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Súd prvého stupňa uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž boli tieto dôkazy riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupňa posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať jemu predloženým dôkazom. Toto posúdenie teda nepredstavuje – s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov – právnu otázku, ktorá, ako taká, podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (pozri rozsudok Moser Baer India/Rada, už citovaný, bod 32).

66      Z bodov 184 až 190 napadnutého rozsudku vyplýva, že v súlade s touto judikatúrou Súd prvého stupňa pristúpil ku kontrole právnej kvalifikácie situácie spoločností Niko Tube a NTRP zo strany Rady a Komisie. V tomto kontexte konštatoval, že tri skutočnosti uvedené vo faxe Komisie z 26. júna 2006 nepredstavujú indície, ktoré by mohli podoprieť záver týchto inštitúcií, podľa ktorého spoločnosť Sepco spĺňala podmienky umožňujúce úpravu na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, prinajmenšom pokiaľ ide o transakcie týkajúce sa rúr vyrobených spoločnosťou NTRP.

67      Za týchto okolností Súd prvého stupňa neuložil inštitúciám nijaké osobitné dôkazné bremeno s výnimkou preukázania, že podmienky na uskutočnenie takejto úpravy boli splnené.

68      Treba tiež konštatovať, že toto preskúmanie Súdu prvého stupňa týkajúce sa troch skutočností uvedených vo faxe Komisie z 26. júna 2006 a relevantných skutočností v spise uvedených v bode 188 napadnutého rozsudku, ktorého cieľom bolo overiť, či inštitúcie poskytli dôkaz o tom, že funkcie spoločnosti Sepco bolo možné považovať za funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu, aby mohli uskutočniť dotknutú úpravu, nepredstavovalo nové posúdenie skutkových okolností, ktoré by nahrádzalo posúdenie uskutočnené inštitúciami. Takto uskutočnená kontrola nezasiahla do širokej voľnej úvahy inštitúcií v oblasti hospodárskej politiky, ktorá je odôvodnená zložitosťou hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia skúmať, ale sa obmedzovala na zistenie, či tieto skutočnosti boli takej povahy, aby podopierali závery vyvodené inštitúciami.

69      Vzhľadom na predchádzajúce je odôvodnené zamietnuť prvý až štvrtý dôvod hlavného odvolania Rady a prvý až tretí dôvod hlavného odvolania Komisie.

 O piatom až siedmom dôvode hlavného odvolania Rady a o štvrtom dôvode hlavného odvolania Komisie

 Tvrdenia účastníkov konania

70      Rada predkladá tri odvolacie dôvodu proti napadnutému rozsudku, ktoré spochybňujú v ňom prijatý záver, podľa ktorého boli porušené práva spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu. Svojím piatym odvolacím dôvodom Rada tvrdí, že výklad požiadaviek na informovanie uskutočnený Súdom prvého stupňa je príliš doslovný. Podľa tejto inštitúcie otázku, či stačí oznámiť právny základ úpravy uskutočnenej na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia na to, aby sa vývozcovi umožnilo uplatniť jeho práva na obhajobu, alebo či je potrebné poskytnúť doplňujúce informácie, nemožno vyriešiť abstraktne, ale len po zohľadnení okolností konkrétnej veci. Súd prvého stupňa preto mal skúmať, či vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci bolo alebo nebolo dostatočné jednoduché oznámenie právneho základu úpravy.

71      Svojím šiesty odvolacím dôvodom Rada tvrdí, že Súd prvého stupňa nerešpektoval podmienky uplatnenia kritéria, s prihliadnutím na ktoré skúmal, či by v prípade, že by nedošlo k oneskorenému oznámeniu troch skutočností uvedených vo faxe Komisie z 26. júna 2006, spoločnosti Niko Tube a NTRP mohli mať „šancu, hoci aj obmedzenú, doviesť správne konanie k inému výsledku“, keďže toto kritérium by umožnilo stanoviť, či procesná chyba mala vplyv na schopnosť týchto účastníkov konania chrániť ich záujmy. Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď neskúmal, či v dôsledku neskorého oznámenia troch skutočností uvedených vo faxe Komisie z 26. júna 2006 boli spoločnosti Niko Tube a NTRP skutočne zbavené možnosti predložiť argumenty alebo pripomienky, ktoré by mohli viesť i inému výsledku. Podľa Rady, ak by Súd prvého stupňa rešpektoval podmienky použitia tohto kritéria, konštatoval by, že tvrdenia uvedené spoločnosťami Niko Tube a NTRP sú v podstate totožné s tvrdeniami predloženými v rámci konania pred Komisiou pred prijatím faxu Komisie z 26. júna 2006.

72      Vo svojom siedmom odvolacom dôvode sa Rada domnieva, že pri posúdení skutočností, z ktorých vychádza Súd prvého stupňa v bodoch 185 až 188 napadnutého rozsudku, aby dospel k záveru, že došlo k porušeniu práv spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu, došlo k viacerým nesprávnym právnym posúdeniam, ako to vyplýva z preskúmania prvých troch odvolacích dôvodov. V závere Súdu prvého stupňa uvedenom v bode 209 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Niko Tube a NTRP „preukázali, že skoršie oznámenie skutočností obsiahnutých vo faxe [Komisie] z 26. júna 2006 by im umožnilo uskutočniť takéto dokazovanie pred prijatím [sporného] nariadenia a tým podoprieť tvrdenie, podľa ktorého Komisia nedisponovala žiadnym hmatateľným dôkazom, ktorý by jej umožňoval uskutočniť spornú úpravu“, teda tiež došlo k nesprávnemu posúdeniu. Rovnako tiež odôvodnenie Súdu prvého stupňa je rozporuplné v tom zmysle, že dospel k záveru, že boli porušené práva na obhajobu, čo sa týka predajov uskutočnených spoločnosťami Niko Tube a NTRP, hoci v bodoch 188 a 189 napadnutého rozsudku uviedol, že nepreukázali, že spoločnosť Sepco bola kontrolovaná spoločnosťou NTRP. Preto skoršie oznámenie troch skutočností uvedených vo faxe Komisie z 26. júna 2006 spoločnostiam Niko Tube a NTRP nedáva nijakú šancu na dosiahnutie iného výsledku, pokiaľ ide o predaje uskutočnené spoločnosťou NTRP prostredníctvom spoločnosti Sepco.

73      Komisia sa vo svojom štvrtom dôvode domnieva, že Súd prvého stupňa uplatnil príliš prísne, a teda neodôvodnené, kritériá na to, aby dospel k záveru, že práva spoločností Niko Tube a NTRP boli porušené. Podľa Komisie tieto spoločnosti boli plne informované o dôvodoch, pre ktoré Komisia zamýšľala uskutočniť dotknutú úpravu, aby im to umožnilo uplatniť si svoje práva na obhajobu. Navyše uviedli pripomienky týkajúce sa uvedenej úpravy v liste zo 4. mája 2006. Súd prvého stupňa si zamenil otázku základu zákonnosti úpravy s otázkou dodržania práv spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu. Skutočnosť, že Súd prvého stupňa sa domnieval, že úprava sa uplatnila protiprávnym spôsobom, neznamená, že na základe samotnej tejto skutočnosti došlo aj k porušeniu práv spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu. Súd prvého stupňa nerozlišoval požiadavky v zmysle odôvodnenia aktu, ktoré prislúcha inštitúciám tak v štádiu prijímania konečného právneho aktu, ako aj počas správneho konania, ktoré predchádza tomuto prijatiu. V štádiu prijatia konečného právneho aktu sa konečné odôvodnenie musí oznámiť jeho adresátom a musí rešpektovať ustanovenia článku 253 ES. V predchádzajúcom štádiu sa požiadavka obmedzuje na to, aby subjekty boli dostatočne informované na to, aby mohli uplatniť svoje práva na obhajobu. Súd prvého stupňa teda na základe skutočnosti, že odôvodnenie bolo dostatočne úplne v štádiu konečného právneho aktu, neoprávnene dospel k záveru, že informácie oznámené pred jeho prijatím zjavne zabránili dotknutým subjektom v uplatnení ich práv na obhajobu.

74      Spoločnosti Niko Tube a NTRP spoločne skúmajú tri odvolacie dôvody predložené Radou, ktoré zodpovedajú štvrtému odvolaciemu dôvodu Komisie. Podľa týchto účastníkov konania Súd prvého stupňa z právneho hľadiska správne rozhodol, že ich práva na obhajobu boli porušené, keďže mali mať možnosť uviesť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti všetkých skutočností a okolností uvádzaných na podoprenie dotknutej úpravy. Pokiaľ odôvodnenie, ktoré podopiera toto rozhodnutie o úprave, je oznámené až na konci správneho konania, a to v tej miere, že uvedené oznámenie sa v skutočnosti zhoduje s ukončením správneho konania, táto požiadavka nie je splnená. Dodržanie zásady týkajúcej sa práva byť vypočutý vyžaduje, aby dotknuté podniky mali v priebehu správneho konania možnosť uviesť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti všetkých uvádzaných skutočností a okolností, ako aj k dokumentom, ktorými Komisia podopiera svoje tvrdenie o existencii porušenia. Preskúmanie Súdu prvého stupňa sa musí týkať len vecných dôkazov zhromaždených v priebehu správneho konania, ktoré viedli k prijatiu opatrenia, ktoré je predmetom návrhu na zrušenie. Ak by sa preskúmanie uskutočňované Súdom prvého stupňa týkalo iných vecných dôkazov, než sú dôkazy zhromaždené v priebehu správneho konania, znamenalo by to, že spoločnosti Niko Tube a NTRP nemali možnosť plne si uplatniť svoje práva na obhajobu v konaní pred Súdom prvého stupňa. Navyše, ak by spoločnosť Niko Tube bola včas informovaná o kritériách, ktoré skutočne zohľadnili inštitúcie pri svojom hodnotení, mohla by počas správneho konania účinne zamerať svoje argumenty na uvedené kritériá a tým ovplyvniť jeho výsledok.

 Posúdenie Súdnym dvorom

75      Súd prvého stupňa prijal šiesty žalobný dôvod spoločností Niko Tube a NTRP založený na porušení práv na obhajobu v rozsahu, v ktorom sa týkal úpravy uskutočnenej na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, keďže ak by Komisia pred prijatím sporného nariadenia oznámila spoločnostiam Niko Tube a NTRP skutočnosti obsiahnuté vo faxe z 26. júna 2006, tieto spoločnosti by mohli včas uplatniť tvrdenia, ktoré nemohli predložiť z dôvodu oneskorenia Komisie s oznámení dotknutých informácií. Mohli by teda lepšie zabezpečiť svoju obhajobu a prípade doviesť správne konanie k inému výsledku.

76      Súd prvého stupňa v bode 64 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska správne pripomína judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa dodržiavania práva na obhajobu účastníkov konania, ktorí sú predmetom antidumpingového prešetrovania. Podľa tejto judikatúry dotknutým podnikom musí byť v priebehu správneho konania umožnené vyjadriť svoje stanovisko k existencii a relevantnosti uvádzaných skutočností a okolností a k dôkazom uvádzaným Komisiou na podporu jej tvrdenia o existencii dumpingových praktík a ujmy, ktorá z nich vyplýva (rozsudok z 27. júna 1991, Al‑Jubail Fertilizer/Rada, C‑49/88, Zb. s. I‑3187, bod 17).

77      Treba zdôrazniť, že rešpektovanie práva na obhajobu má zásadnú dôležitosť v konaniach týkajúcich sa prešetrovania dumpingu (pozri v tomto zmysle rozsudky Al‑Jubail Fertilizer/Rada, už citovaný, body 15 až 17; analogicky z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 55, a z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, C‑141/08 P, Zb. s. I‑9147, bod 93).

78      Osobitne treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že od spoločností Niko Tube a NTRP nemožno požadovať, aby preukázali, že rozhodnutie Komisie by bolo iné, ale iba to, že takáto hypotéza nie je úplne vylúčená, keďže títo účastníci konania by mohli lepšie zabezpečiť svoju obranu v prípade neexistencie procesnej nezrovnalosti (pozri rozsudok Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, už citovaný, bod 94 a citovanú judikatúru).

79      V každom prípade existencia nezrovnalosti týkajúcej sa práva na obhajobu môže viesť k zrušeniu napadnutého nariadenia len vtedy, ak existuje možnosť, že by správne konanie mohlo z dôvodu tejto nezrovnalosti viesť k inému výsledku, čo by sa konkrétne dotklo práva spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu (pozri rozsudok Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada, už citovaný, bod 107).

80      Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že Súd prvého stupňa správne v bode 203 napadnutého rozsudku konštatoval, že až v druhom dokumente o konečnom poskytnutí informácií z 24. apríla 2006 boli spoločnosti Niko Tube a NTRP informované o tom, že úprava uskutočnená v súvislosti s predajmi do Spoločenstva, na ktorých sa podieľala spoločnosť Sepco, bola v skutočnosti uskutočnená na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia a nie na základe článku 2 ods. 9 tohto nariadenia, ako bolo uvedené v prvom dokumente o konečnom poskytnutí informácií, a to bez toho, aby v druhom dokumente, ktorý po ňom nasledoval, Komisia uviedla dôvod, pre ktorý sa v prejednávanej veci uplatnil článok 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Práve za týchto podmienok spoločnosti Niko Tube a NTRP listom zo 4. mája 2006 oznámili Komisii, že jej prináleží, aby preukázala, že činnosti spoločnosti Sepco bolo možné považovať za činnosti zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu.

81      Súd prvého stupňa konštatoval, že až faxom z 26. júna 2006, teda deň pred prijatím sporného antidumpingového nariadenia, Komisia po prvýkrát uviedla dôvody, pre ktoré podľa nej bolo možné činnosti spoločnosti Sepco považovať za činnosti obchodného zástupcu a pre ktoré bola preto úprava uskutočnená na základe článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia dôvodná. Toto zistenie je v prejednávanej veci nesporné.

82      V tomto ohľade skutočnosť, že Súd prvého stupňa vychádza v bode 209 napadnutého rozsudku zo svojich záverov uskutočnených v bodoch 185 až 188 uvedeného rozsudku, podľa ktorých tri skutočnosti z faxu Komisie z 26. júna 2006 nemožno považovať za indície, ktoré by umožňovali preukázať jednak, že spoločnosť Sepco vykonávala funkcie, ktoré možno považovať za funkcie zástupcu, ktorý vykonáva prácu za províziu, a jednak, že spoločnosti Sepco a NTRP nie sú jedným hospodárskym subjektom, nemôže spochybniť vecné zistenie Súdu prvého stupňa, že spoločnosti Niko Tube a NTRP boli po prvýkrát informované o odôvodnení týkajúcom sa právneho základu dotknutej úpravy až deň pred prijatím sporného antidumpingového nariadenia.

83      Ako sa uviedlo v bode 78 tohto rozsudku, na to, aby sa právo na obhajobu považovalo za dotknuté, stačí preukázať, že v prípade neexistencie zistenej procesnej nezrovnalosti by spoločnosti Niko Tube a NTRP mohli lepšie zabezpečiť svoju obranu.

84      V prejednávanej veci totiž spoločnosti Niko Tube a NTRP mohli pred Súdom prvého stupňa predložiť tvrdenia, ktoré tento súd uznal za dôvodné a na základe ktorých v bodoch 190 a 243 napadnutého rozsudku prijal časť štvrtého žalobného dôvodu predloženého týmito účastníkmi v rámci ich žaloby o neplatnosť, založenú na existencii zjavne nesprávneho posúdenia Rady pri uplatnení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, a na základe tejto skutočnosti čiastočne zrušil sporné nariadenie. Ako správne uviedol Súd prvého stupňa v bode 209 napadnutého rozsudku, táto okolnosť preukazuje, že skoršie oznámenie skutočností obsiahnutých vo faxe Komisie z 26. júna 2006 by spoločnostiam Niko Tube a NTRP umožnilo, aby pri inštitúciách pred uplatnením sporného nariadenia uplatnili rovnaké tvrdenia ako tie, ktoré odôvodnili zrušujúce rozhodnutie Súdu prvého stupňa, a tým podopreli tvrdenie, podľa ktorého Komisia nedisponovala žiadnym hmatateľným dôkazom, ktorý by jej umožňoval uskutočniť spornú úpravu.

85      Súd prvého stupňa však v bodoch 185 až 190 napadnutého rozsudku neprijal vyššie spomínanú časť štvrtého žalobného dôvodu, čo sa týka vzťahu medzi spoločnosťami Sepco a NTRP, a zamietol ju, čo sa týka vzťahu medzi spoločnosťami Sepco a Niko Tube. V prípade skoršieho oznámenia dotknutých skutočností v štádiu správneho konania by však neprináležalo Súdu prvého stupňa, ale Rade a Komisii, aby posúdili ich vplyv na tieto dva vzťahy, s prihliadnutím na tvrdenia predložené od tohto okamihu spoločnosťami Niko Tube a NTRP. Preto Súd prvého stupňa napriek svojim vlastných základným zisteniam uvedeným v bodoch 185 až 190 mohol bez toho, aby si protirečil, prijatím šiesteho žalobného dôvodu spoločností Niko Tube a NTRP v bodoch 210 a 211 napadnutého rozsudku rozhodnúť, že v prípade, že by sa Komisia nedopustila nezrovnalosti, nielen spoločnosť NTRP, ale aj spoločnosť Niko Tube mohli lepšie zabezpečiť svoju obhajobu a prípadne doviesť správne konanie k inému výsledku.

86      Z vyššie uvedeného vyplýva, že spoločnosti Niko Tube a NTRP neboli v nijakom štádiu správneho konania účinne vypočuté v súvislosti s dôvodmi, ktoré by chceli uplatniť proti zamýšľanej úprave.

87      Preto je opodstatnené zamietnuť piaty až siedmy odvolací dôvod Rady a štvrtý odvolací dôvod Komisie, ktoré uvádzajú na podporu svojich odvolaní a v ktorých tvrdia, že práva spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu neboli porušené.

88      V dôsledku toho sa hlavné odvolania musia ako celok zamietnuť.

 O vzájomných odvolaniach

89      Na podporu svojich vzájomných odvolaní spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa neoprávnene zamietol ich prvý, druhý a štvrtý dôvod, ktoré predložili vo svojich žalobách v prvostupňovom konaní. Niko Tube a NTRP uvádzajú v tomto ohľade tri odvolacie dôvody. Prvý smeruje proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa Rada pri stanovovaní normálnej hodnoty nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia a neporušila zásadu zákazu diskriminácie v rozsahu, v ktorom táto inštitúcia podľa spoločností Niko Tube a NTRP zohľadnila pri výpočte dumpingového rozpätia výrobky, ktoré tieto spoločnosti nevyrábali. Svojím druhým odvolacím dôvodom spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že k stanoveniu vecnej ujmy došlo v súlade s článkom 3 základného nariadenia. Nakoniec tretí odvolací dôvod spoločností Niko Tube a NTRP smeruje proti rozhodnutiu Súdu prvého stupňa, podľa ktorého spoločnosť Sepco konala na účet spoločnosti Niko Tube ako zástupca, ktorý vykonáva prácu na základe provízie.

 O prvom dôvode vzájomného odvolania

 Tvrdenia účastníkov konania

90      Prvý odvolací dôvod predložený spoločnosťami Niko Tube a NTRP sa skladá z piatich častí. Prvá časť je založená na porušení práva byť vypočutý. V druhej časti tvrdia, že Súd prvého stupňa prekročil hranice svojej preskúmavacej právomoci. Tretia časť sa zakladá na skutočnosti, že Súd prvého stupňa nerozhodol o jednom zo žalobných dôvodov uvedených spoločnosťami Niko Tube a NTRP. V zmysle štvrtej časti tohto odvolacieho dôvodu títo účastníci tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, čo sa týka povinnosti náležitej starostlivosti, ktorá prislúcha Komisii. Podľa piatej časti nakoniec Súd prvého stupňa skreslil jasný zmysle dôkazov, ktoré mu boli predložené.

91      V prvej časti ich prvého odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil ich práva na obhajobu, keď potvrdil dôvodnosť rozhodnutia inštitúcií nevylúčiť na účely výpočtu dumpingového rozpätia atómové rúry, teda výrobky, o ktorých na základe písomných dôkazoch tvrdili, že ich nevyrábajú. V tejto súvislosti Súd prvého stupňa nesprávne zohľadnil nové skutočnosti predložené Radou po prvýkrát v priebehu súdneho konania. V dôsledku toho, ako tvrdia spoločnosti Niko Tube a NTRP v rámci druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, Súd prvého stupňa prekročil hranice svojej preskúmavacej právomoci a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď súhlasil, aby sa prerokovali skutočnosti, ako aj doplňujúce vysvetlenia a nové vysvetlenia poskytnuté inštitúciami.

92      V súvislosti s týmto posledným bodom spoločnosti Niko Tube a NTRP vo svojej tretej časti prvého odvolacieho dôvodu tvrdia, že uvedené vysvetlenia a tvrdenia predložené Radou boli oneskorené v tom zmysle, že neboli súčasťou spisu vytvoreného v priebehu správneho konania, a mali byť z tohto dôvodu zamietnuté, aby boli rešpektované ich práva na obhajobu. Súd prvého stupňa zaznamenal tento žalobný dôvod v správe pre pojednávanie, v napadnutého rozsudku sa však opomenul ním zaoberať.

93      Spoločnosti Niko Tube a NTRP navyše v rámci štvrtej časti ich prvého žalobného dôvodu tvrdia, že Súd prvého stupňa v bodoch 52 a 53 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že Komisia preukázala všetku svoju náležitú starostlivosť v rámci preskúmania informácií, ktoré poskytli v súvislosti s predajom atómových rúr. Kým totiž inštitúcie uviedli desať samostatných argumentov na podporu ich tvrdenia, podľa ktorého si splnili svoju povinnosť náležitej starostlivosti, Súd prvého stupňa sa domnieval, že dva z týchto argumentov mohli u nich odôvodňovať „legitímnu starostlivosť“. Podľa spoločností Niko Tube a NTRP rozhodnutie Súdu prvého stupňa, že inštitúcie si splnili svoju povinnosť náležitej starostlivosti, hoci tiež konštatoval, že len dva argumenty z desiatich predložených boli dôvodné, nespočíva na rozumnom posúdení, a je preto nesprávne, a teda nedôvodné.

94      Nakoniec v rámci piatej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Niko Tube a NTRP tvrdia, stále v súvislosti s informáciami, ktoré poskytli inštitúciám v súvislosti s predajom atómových rúr, že Súd prvého stupňa sa nesprávne domnieval, že tieto informácie poskytnuté v priebehu správneho konania „mohli zmiasť zástupcov Komisie poverených prešetrením“, keďže toto rozhodnutie Súdu prvého stupňa sa zakladalo na neprípustných tvrdeniach, ktoré boli v každom prípade aj nesprávne a nedôvodné a ktoré predložili inštitúcie po prvýkrát pred Súdom prvého stupňa. Za týchto podmienok boli zjavne nesprávne aj závery Súdu prvého stupňa uvedené v bode 53 napadnutého rozsudku, podľa ktorých bola normálna hodnota stanovená primeraným spôsobom a Komisia splnila svoju povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávanej veci.

95      Čo sa týka týchto odvolacích dôvodov, Rada a Komisia tvrdia, že spoločnosti Niko Tube a NTRP nepreukázali existenciu nijakej z piatich výhrad uvedených proti stanoveniu prijatému Súdom prvého stupňa v napadnutého rozsudku, podľa ktorého bola normálna hodnota určená primeraným spôsobom. V dôsledku toho sa podľa týchto inštitúcií prvý dôvod uvedený na podporu vzájomného odvolania musí zamietnuť.

 Posúdenie Súdnym dvorom

96      Spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a porušil ich práva na obhajobu tým, že v bodoch 47 až 55, 59 a 60 napadnutého rozsudku zohľadnil nové skutočnosti, a síce nové odôvodnenie predložené Radou a Komisiou na účely odôvodnenia zamietnutia vylúčiť atómové rúry z ich výpočtu normálnej hodnoty, ako aj nové skutočnosti uvedené na podporu tohto nového odôvodnenia, ktoré neboli spoločnostiam Niko Tube a NTRP oznámené v priebehu správneho konania.

97      V bode 67 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa domnieval, že bez toho, aby bolo nutné vyjadriť sa k dôležitosti úvah týkajúcich sa vylúčenia atómových rúr patriacich pod KČV KE4 a technickú normu TU 14 3P 197 2001 z výpočtu normálnej hodnoty, na rozdiel od tvrdení spoločností Niko Tube a NTRP, sa im v listoch, ktoré dostali 27. júna 2006, teda v deň prijatia sporného nariadenia, neoznámil žiaden nový vecný dôkaz alebo odôvodnenie.

98      Spoločnosti Niko Tube a NTRP najmä tvrdia, že Rada a Komisia v rámci správneho konania nezohľadnili skutočnosť, že atómové rúry nezodpovedali dotknutému výrobku, teda výrobku, ktorého sa týkali tvrdenia o dumpingových postupoch. Podľa spoločností Niko Tube a NTRP tieto spoločnosti nevyrábali uvedený druh rúr. Navyše v nijakom okamihu správneho konania Rada ani Komisia netvrdili, že by zoznam nákupov predložený spoločnosťami Niko Tube a NTRP umožňoval vyvrátiť toto tvrdenie. Podľa týchto spoločností vyšetrovací spis neobsahuje nijakú zmienku o ich nedostatočnej spolupráci, čo sa týka identifikácie dodávateľa, pričom inštitúcie tento nedostatok napriek tomu pripísali spoločnostiam Niko Tube a NTRP a uviedli ho na podporu svojho rozhodnutia. Tvrdenie inštitúcií, podľa ktorého neboli schopné overiť správnosť tvrdenia, že spoločnosti Niko Tube a NTRP nevyrábali atómové rúry, z dôvodu, že táto skutočnosť vychádzala z nových informácií, však nemožno prijať, keďže v skutočnosti toto tvrdenie spoločností Niko Tube a NTRP podľa nich spočívalo na informáciách, ktoré poskytli už predtým. Spoločnosti Niko Tube a NTRP v tejto súvislosti uvádzajú, že sám Súd prvého stupňa sa v bode 48 napadnutého rozsudku domnieval, že dotazník, ktorý mala vyplniť spoločnosť SPIG, sa týkal len predajov do Únie a že zoznam „DMsales“, ktorý sa týkal predajov na ukrajinský trh, bol poskytnutý výlučne dobrovoľne.

99      V tomto ohľade sa Súd prvého stupňa v bodoch 45 a 46 napadnutého rozsudku domnieval, že skutočnosť, že zoznamy predajov spoločností Niko Tube a NTRP nespomínali rúry vyrobené na základe normy TU 14 3P 197 2001, bola pre Komisiu indikáciou, že nepredávali uvedené atómové rúry, dokonca ani svojej prepojenej predajnej spoločnosti SPIG. Súd prvého stupňa tiež v bode 46 napadnutého rozsudku konštatoval, že zoznamy výrobných nákladov spoločností Niko Tube a NTRP nazvané „DMcop“ a „ECcop“ nespomínali nijaký výrobok vyrobený na základe technickej normy TU 14 3P 197 2001. Súd prvého stupňa z toho vyvodil, že tieto zoznamy preukazovali, že nijaký z výrobkov, ktoré tam boli uvedené, nebol vyrobený spoločnosťami Niko Tube a NTRP na základe technickej normy TU 14 3P 197 2001. Súd prvého stupňa však zdôraznil v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku, že zoznam predajov na vnútroštátny trh nazvaný „DMsales“, ktorý spoločnosť SPIG predložila v odpovedi na dotazník, ktorý jej Komisia zaslala, zahŕňal šesť transakcií týkajúcich sa atómových rúr spadajúcich pod KČV KE4 a vyrábaných podľa technickej normy TU 14‑3P‑197‑2001 a dodávaných výlučne spoločnosťou NTRP.

100    Hoci zo spisu predloženého Súdu prvého stupňa vyplývalo, že týchto šesť transakcií sa v skutočnosti týkalo len ukrajinského trhu, Súd prvého stupňa dospel k záveru, jednak v bode 50 napadnutého rozsudku, že Komisia disponovala protichodnými informáciami, alebo prinajmenšom informáciami, ktorých platnosť bola spochybniteľná, a jednak v bode 51 uvedeného rozsudku, že spoločnosti Niko Tube a NTRP nerozptýlili túto pochybnosť tým, že by predložili dôkaz, že šesť dotknutých transakcií sa týkalo nákupov spoločnosti SPIG od nezávislého dodávateľa.

101    Prvé dve časti tohto odvolacieho dôvodu, ktoré vyplývajú jednak z porušenia práv na obhajobu a jednak z prekročenia hraníc súdneho preskúmania Súdom prvého stupňa, sa obe zakladajú na predpoklade, podľa ktorého Súd prvého stupňa mal považovať za oneskorené dôvody, ktoré inštitúcie Únie po prvýkrát predložili v konaní pred ním, na podporu zamietnutia žiadosti spoločností Niko Tube a NTRP o vyňatie atómových rúr patriacich pod KČV KE4 z výpočtu normálnej hodnoty, keďže tieto dôvody bolo uvedené po prvýkrát až pred týmto súdom a nevyplývali zo správneho konania.

102    V tomto ohľade stačí uviesť, ako to urobil generálny advokát v bode 182 svojich návrhov, že z bodov 47 až 55, 59 a 60 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa sa na účely skúmania žalobných dôvodov založených na zjavne nesprávnom posúdení a na porušení zásady zákazu diskriminácie obmedzil na zohľadnenie skutočností vyplývajúcich z dokumentov vymenených počas správneho konania.

103    Súd prvého stupňa osobitne tým, že overil, či sa Rada dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zamietla žiadosť spoločností Niko Tube a NTRP o vylúčenie z výpočtu normálnej hodnoty a dumpingového rozpätia atómových rúr spadajúcich pod KČV KE4 z dôvodu, že ich nevyrábali, najmä preskúmal odôvodnenie, na základe ktorého sa toto zamietnutie uskutočnilo predovšetkým vzhľadom na vecný kontext, v ktorom bolo odôvodnenie prijaté. Týmto spôsobom Súd prvého stupňa jednoducho zamietnutie uvedenej žiadosti premiestnil v rámci jeho kontextu, s poukázaním na skutočnosť, že zoznam dodávateľov a nákupov spoločnosti SPIG uvádzal len jediného dodávateľa atómových rúr spadajúcich pod KČV KE4, a síce spoločnosť NTRP, čo by mohlo mať vplyv na tvrdenie, podľa ktorého spoločnosti Niko Tube a NTRP nevyrábali uvedené rúry. Takýto kontext a najmä okolnosť uvedenú v bode 50 napadnutého rozsudku, podľa ktorej Komisia disponovala protichodnými informáciami týkajúcimi sa výroby rúr spadajúcich pod KČV KE4 spoločnosťou NTRP, spoločnosti Niko Tube a NTRP určite nemohli ignorovať. Súd prvého stupňa totiž v bode 51 napadnutého rozsudku konštatoval, že tieto spoločnosti zaslali Komisii písomnosti, ktoré viedli k tejto nejasnosti, a síce dokumenty predložené ako faktúry, ktoré sa mali týkať šiestich transakcií týkajúcich sa atómových rúr spadajúcich pod KČV KE4, ktoré boli nesprávne uvedené v zozname predajov spoločnosti SPIG.

104    Z vyššie uvedeného vyplýva, že odpovede predložené Súdom prvého stupňa na dva skúmané dôvody, jednotlivo v bodoch 47 až 55, 59 a 60 napadnutého rozsudku, sa neopierajú o oneskorené odôvodnenie inštitúcií Únie.

105    Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu sa zakladá na tom, že Súd prvého stupňa neodpovedal na žalobný dôvod spoločností Niko Tube a NTRP, ktorého cieľom bolo vylúčiť z prerokovania z dôvodu oneskorenia a na účely zachovania ich práv na obhajobu vysvetlenia a tvrdenia Rady obsiahnuté v jej vyjadrení k žalobe. Treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z povinnosti odôvodnenia vyplýva, že Súd prvého stupňa nie je povinný vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, pretože odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že zúčastneným osobám umožní oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu predmetných opatrení (pozri rozsudok z 18. decembra 2008, Coop de France Bétail et Viande/Komisia, C‑101/07 P a C‑110/07 P, Zb. s. I‑10193, bod 75).

106    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že je potrebné sa domnievať, že dotknuté tvrdenie bolo implicitne zamietnuté Súdom prvého stupňa, keďže z vecného hľadiska preskúmal a zamietol žalobné dôvody vyplývajúce jednak zo zjavne nesprávneho posúdenia a porušenia zásady zákazu diskriminácie, ktoré sa na základe tvrdenia samotných spoločností zakladali na odôvodnení, ktoré tieto spoločnosti označili za oneskorené.

107    Čo sa týka štvrtej časti týkajúcej sa tvrdenia spoločností Niko Tube a NTRP, podľa ktorého sa Súd prvého stupňa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď v bode 55 napadnutého rozsudku zamietol žalobný dôvod, ktorý tieto spoločnosti predložili v súvislosti s náležitou starostlivosťou, ktorá prináleží inštitúciám, keď stanovujú normálnu hodnotu, spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa mal za úlohu skúmať, či Komisia globálne vyhodnotila so všetkou požadovanou náležitou starostlivosťou, teda rozumným spôsobom, dôkazy, ktorými disponovala, a nie či bol koherentný spôsob, ktorým Komisia hodnotila dôkazy.

108    V tomto kontexte treba spresniť, že otázka, či Súd prvého stupňa mohol oprávnene vyvodiť z uvedených skutočností, že inštitúcie neporušili ani svoju povinnosť náležitej starostlivosti, ani svoju povinnosť odôvodnenia, je právnou otázkou, ktorá podlieha preskúmaniu zo strany Súdneho dvora v odvolacom konaní (rozsudok Súdneho dvora Moser Baer India/Rada, už citovaný, bod 34).

109    Najskôr treba v tomto ohľade uviesť, že Súd prvého stupňa nevymenoval zoznam desiatich faktorov, ale pripomenul v bodoch 33 až 37 napadnutého rozsudku päť skupín dôvodov, ktoré viedli inštitúcie k zamietnutiu žiadosti o vylúčenie atómových rúr KČV KE4 z výpočtu normálnej hodnoty a dumpingového rozpätia.

110    Súd prvého stupňa síce v bode 46 napadnutého rozsudku uviedol, že Niko Tube a NTRP predložili dôkazy, ktoré naznačovali, že nevyrábajú atómové rúry KČV KE4. Súd prvého stupňa však následne v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku poukázal na to, že podľa informácií predložených spoločnosťou SPIG, NTRP dodávala atómové rúry spadajúce pod KČV KE4 vyrobené na základe technickej normy TU 14 3P 197 2001. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdia spoločnosti Niko Tube a NTRP, v bode 48 napadnutého rozsudku neposúdil ako „nedôvodné“ tvrdenie, podľa ktorého spoločnosť SPIG uviedla len spoločnosť NTRP ako jediného dodávateľa uvedených rúr. Práve naopak, Súd prvého stupňa rozhodol, že „SPIG sa nedopustil žiadnej chyby, keď… neuviedol iného dodávateľa ako NTRP“, keďže dotknuté rúry boli pravdepodobne predané na ukrajinskom trhu.

111    Ďalej nie je namieste vykladať skutočnosť, že sa Súd prvého stupňa osobitne nevyjadril k niektorým faktorom vymenovaným vo vzájomnom odvolaní spoločností Niko Tube a NTRP, ako konštatovanie, že Súd prvého stupňa považoval tieto faktory za „nerelevantné“. Naopak, Súd prvého stupňa sa mohol z legitímnych dôvodov hospodárnosti konania domnievať, že mu v kontexte preskúmania žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení, ktorého preukázanie bolo vecou spoločností Niko Tube a NTRP, neprináležalo preskúmať všetky tvrdenia uvedené inštitúciami na podporu jej záveru, ak niektoré z uvedených dôvodov boli pre podporenie uvedeného záveru dostatočné.

112    Spoločnosti Niko Tube a NTRP pritom samy pripúšťajú, že Súd prvého stupňa rozhodol, že skutočnosť, že nepredložili dôkazy jasne preukazujúce, že dotknuté rúry boli zakúpené od tretej nezávislej osoby a nie od spoločnosti NTRP, ako aj skutočnosť, že Komisia počas overovacej návštevy na mieste nevzniesla otázku týkajúcu sa atómových rúr patriacich pod KČV KE4, keďže spoločnosti Niko Tube a NTRP ešte nepodali žiadosť o vyňatie uvedených rúr, vyvoláva „oprávnené obavy“. V podstate na základe týchto dvoch faktorov Súd prvého stupňa dospel k záveru, že inštitúcie sa nedopustili pochybenia, keď zamietli žiadosť Niko Tube a NTRP o vylúčenie atómových rúr patriacich pod KČV KE4 z výpočtu normálnej hodnoty a dumpingového rozpätia. Tvrdenie, v zmysle ktorého spoločnosti Niko Tube a NTRP spochybňujú toto posúdenie a snažia sa ho opätovne napadnúť pred Súdnym dvorom, patrí do posúdenia skutkových okolností, ktoré sa vymyká z právomoci Súdneho dvora v rámci odvolacieho konania.

113    Z vyššie uvedeného vyplýva, že hoci Súd prvého stupňa prijal na založenie svojho vecného záveru len dva faktory uvedené inštitúciami Únie, neznamená to, že inštitúcie starostlivo a nestranne nepreskúmali všetky skutočnosti, ktoré im boli oznámené počas správneho konania.

114    Čo sa týka piatej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na skreslení dôkazov, treba najskôr uviesť, že pokiaľ ide o to, že spoločnosti Niko Tube a NTRP uvádzajú, že na rozdiel od toho, čo Súd prvého stupňa rozhodol v bodoch 49 a 50 napadnutého rozsudku, ich odpoveď na dotazník Komisie neobsahovala protichodné údaje, treba poukázať na to, že Súd prvého stupňa až po preskúmaní nie len samotných odpovedí spoločností Niko Tube a NTRP na dotazník, ale aj po preskúmaní odpovede poskytnutej ich prepojenou predajnou spoločnosťou SPIG v bode 50 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia disponovala protichodnými údajmi. Tento záver Súdu prvého stupňa sa opiera najmä o zistenie uskutočnené v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku, na základe ktorého, podľa informácií predložených spoločnosťou SPIG, spoločnosť NTRP dodávala atómové rúry spadajúce pod KČV KE4 vyrobené na základe technickej normy TU 14 3P 197 2001. Týmto spôsobom neskreslil odpovede Niko Tube a NTRP na dotazník Komisie.

115    S prihliadnutím na vyššie uvedené treba ďalej konštatovať, že Súd prvého stupňa ani neskreslil dôkazy uvedené v spise, keď dospel k záveru uvedenému v bode 52 napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia preukázala všetku požadovanú náležitú starostlivosť.

116    Nakoniec, čo sa týka tvrdenia spoločností Niko Tube a NTRP, ktoré smeruje proti domnienky Súdu prvého stupňa uvedenej v bode 51 napadnutého rozsudku, podľa ktorého neexistencia prekladu faktúr týkajúcich sa nákupov spoločnosti SPIG do angličtiny predstavovala len zámienku na to, aby sa rozhodlo, že spoločnosti Niko Tube a NTRP sa nesnažili rozptýliť pochybnosti Komisie vo vzťahu k protichodným odpovediam, treba uviesť, že tieto spoločnosti nereprodukovali ani nepripojili dotknuté faktúry k ich vzájomnému odvolaniu na účely preukázania údajného skreslenia týchto dokumentov Súdom prvého stupňa, ale sa len obmedzili na to, že odkázali Súdny dvor na prílohu vyjadrenia Rady k žalobe predloženého Súdu prvého stupňa, ktoré obsahovalo kópiu uvedených dokumentov.

117    Vzhľadom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej údajné skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3713, bod 54, a zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb. s. I‑4333, bod 67), tieto okolnosti postačujú na zamietnutie tejto výhrady.

 O druhom dôvode vzájomného odvolania

118    Druhý dôvod vzájomného odvolania sa delí na deväť častí. Súd prvého stupňa sa po prvé dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol druhý žalobný dôvod tým, že neskúmal, či bol porušený článok 3 ods. 2 základného nariadenia, po druhé sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri posúdení uplatnenia článku 3 ods. 2 tohto nariadenia, po tretie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení článku 18 ods. 3 uvedeného nariadenia, po štvrté sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nepreskúmal všetky kritériá, ktorých sa týka článok 18 ods. 3 tohto nariadenia, po piate porušil právo byť vypočutý, po šieste prekročil hranice svojej preskúmavacej právomoci, po siedme dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie a dopustil sa nesprávneho posúdenia, po ôsme sa nezaoberal dodatočným dôvodom, ktorý predložili spoločnosti Niko Tube a NTRP, a po deviate sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri preskúmaní podmienok uplatnenia článku 19 ods. 3 základného nariadenia.

119    V zmysle deviatej časti druhého dôvodu vzájomného odvolania spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol žalobný dôvod založený na porušení článku 19 ods. 3 základného nariadenia.

 Tvrdenia účastníkov konania

120    V prvej časti druhého dôvodu vzájomného odvolania spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa nepreskúmal ich odvolací dôvod, v ktorom tvrdili, že inštitúcie porušili článok 3 ods. 2 základného nariadenia. Domnievajú sa, že určenie existencie ujmy v zmysle tohto ustanovenia sa v prejednávanej veci uskutočnilo na základe neúplných dôkazov, vzhľadom na nedostatok spolupráce určitého počtu výrobných a distribučných spoločností, ktoré z tohto dôvodu neboli súčasťou reprezentatívnej vzorky dotknutého hospodárskeho odvetvia Únie, na základe ktorej inštitúcie skúmali vecnú ujmu. Vyplýva z toho, že správne uplatnenie článku 3 ods. 2 základného nariadenia by malo viesť Súd prvého stupňa k zisteniu, že za týchto okolností nemohla byť vecná ujma vzhľadom na nedostatok pozitívnych dôkazov v zmysle tohto ustanovenia zákonne stanovená. V tomto ohľade Súd prvého stupňa porušil článok 3 ods. 2 základného nariadenia tým, že sa obmedzil na preskúmanie súladu poskytnutých údajov s článkom 18 ods. 3 tohto nariadenia s cieľom stanoviť, či tieto údaje boli relevantné pre hodnotenie ujmy. Súd prvého stupňa mal rozhodnúť, že inštitúcie sa dopustili zjavne nesprávneho posúdenia, keď stanovili vecnú ujmu na základe údajov, ktoré nezahŕňali významnú časť výrobného odvetvia únie, pretože pokiaľ by Súd prvého stupňa uplatnil primerané kritérium, konštatoval by, že časť podnikov dotknutého výrobného odvetvia Únie, ktorá nespolupracovala, predstavovala 12 % všetkých predajov uskutočnených uvedeným odvetvím.

121    V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu sa tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že výrobná spoločnosť prepojená na žalujúcich výrobcov nie je v zásade povinná spolupracovať na prešetrovaní a že preskúmanie cien uplatňovaných medzi žalobcom a jeho prepojeným obchodníkom stačí na preskúmanie toho, či výkon uvedeného obchodníka je relevantný pre stanovenie vecnej ujmy, a teda či tento obchodník musí podať samostatnú odpoveď na dotazník. Podľa spoločností Niko Tube a NTRP analýza Súdu prvého stupňa by výrobcovi Únie umožnila len vybrať, ktoré spoločnosti z jeho skupiny nepodporovali sťažnosť, čiže nemuseli poskytnúť údaje. V tomto kontexte sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia vo svojom posúdení uplatnenia článku 3 ods. 2 základného nariadenia.

122    V zmysle tretej časti tohto odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci preskúmania zákonnosti uplatnenia článku 18 ods. 3 základného nariadenia Radou a Komisiou. Podľa spoločností Niko Tube a NTRP, na účely stanovenia, či chýbajúce informácie „spôsobili neprimerané ťažkosti pri dopracovaní sa k prijateľnému a správnemu zisteniu“ v zmysle tohto ustanovenia, je nevyhnuté preskúmať jednak účinok nedostatku spolupráce prepojených spoločností „v závislosti od výroby a predajov dotknutých výrobcov Spoločenstva vybratých do vzorky“ a jednak „celkový dosah nedostatku spolupráce v závislosti od celkovej výroby a predajov výrobného odvetvia Spoločenstva“. V prejednávanej veci sa Súd prvého stupňa nesprávne uspokojil s preskúmaním relevantnosti záverov týkajúcich sa vecnej ujmy, keď vychádzal výlučne z rozsahu nedostatku spolupráce individuálnych prepojených spoločností, vo vzťahu k všetkým predajom a výrobe výrobného odvetvia Únie.

123    V štvrtej časti tohto odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP v podstate tvrdia, že Súd prvého stupňa riadne neoveril, či sa mal uplatniť článok 18 ods. 3 základného nariadenia, keďže vo vzťahu ku každej spoločnosti nepreskúmal každé zo štyroch kritérií uvedených v tomto článku. Navyše keď Súd prvého stupňa overoval, či tieto štyri požiadavky boli v prejednávanej veci splnené, sústredil sa výlučne na dve kritériá, ktoré umožňovali preukázanie ujmy, konkrétne údaje o predajoch a v určitej miere údaje o výrobe. Ustanovenia týkajúce sa ujmy však predpokladajú pätnásť indícií ujmy, ktoré sa mali všetky zohľadniť na účely jej analýzy. Za týchto podmienok závery Súdu prvého stupňa týkajúce sa spolupráce výrobcov vybraných do vzorky, a teda týkajúce sa stanovenia ujmy v spornom nariadení, ako sú uvedené v bodoch 97 až 108 a 112 napadnutého rozsudku, sú nesprávne.

124    Piata časť druhého dôvodu vzájomného odvolania uvádza, že Súd prvého stupňa porušil práva spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu tým, že jednak založil svoj rozsudok na skutkových okolnostiach a vysvetleniach, ktoré im neboli oznámené v priebehu správneho konania a ku ktorým nemali možnosť predložiť pripomienky, a jednak že vyhlásil za preukázané niektoré skutočnosti, ktorých existenciu nemožno vyvodiť z písomností v spise, ktorý mu bol predložený na posúdenie.

125    Podľa šiestej časti tohto odvolacieho dôvodu Súd prvého stupňa prekročil hranice svojej preskúmavacej právomoci. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa inštitúciám nesprávne umožnil, aby predložili vecné vyhlásenia a dodatočné a nové vysvetlenia, a následne vykonal nové preskúmanie novovytvoreného spisu.

126    V siedmej časti druhého dôvodu vzájomného odvolania spoločnosti Niko Tube a NTRP uvádzajú, že Súd prvého stupňa z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, keďže primerane nezdôvodnil, prečo uprednostnil prijatie určitých číselných údajov na podporu svojho rozhodnutia pred inými, najmä tými, ktoré predložili spoločnosti Niko Tube a NTRP.

127    V ôsmej časti odvolacieho dôvodu sa uvádza, že Súd prvého stupňa neodpovedal na žalobný dôvod Niko Tube a NTRP, podľa ktorého vysvetlenia a tvrdenia Rady nachádzajúce sa vo vyjadrení k žalobe a týkajúce sa druhého žalobného dôvodu neboli podložené spisom prešetrovania, takže táto inštitúcia porušila ich práva na obhajobu.

128    Podľa deviatej časti tohto odvolacieho dôvodu sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci preskúmania zákonnosti uplatnenia článku 19 ods. 3 základného nariadenia. Súd prvého stupňa totiž v bodoch 101, 107 a 108 napadnutého rozsudku nesprávne dospel k záveru, že napriek tomu, že spoločnosti Productos Tubulares, Tenaris West Afrika a VMOG Spojené kráľovstvo neposkytli odpovede na dotazníky, ktoré im Rada predložila, Rada sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Navyše Súd prvého stupňa opomenul preskúmať, či nedôverné zhrnutia dôverných údajov poskytnutých spoločnosťami VMOG Nemecko, Acecsa a Almesa, ako aj rôznymi spoločnosťami Dalmine, v priebehu správneho konania spoločnosti Niko Tube a NTRP „dostatočne oboznámili s obsahom“ dotknutých údajov. Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nerešpektoval ani jasné a jednoznačné znenie článku 19 ods. 3 základného nariadenia, ani neskúmal, či údaje týkajúce sa výroby a predajov jednotlivých výrobcov, ktorí nespolupracovali, neboli nezákonne vylúčené z nedôverného spisu Rady a Komisia, mohli byť overené z iných vhodných zdrojov. Ak by Súd prvého stupňa takto postupoval, bol by totiž konštatoval, že neexistoval nijaký vhodný zdroj známy spoločnostiam Niko Tube a NTRP a že v dôsledku toho bolo nevhodné vychádzať z nesprávne prijatých nedôverných údajov v rozsahu, v ktorom z nich vyplýval priamy a nedôvodný zásah do práv týchto spoločností na obhajobu. Ďalej otázka, či mohlo primerané poskytnutie informácií viesť k správnemu konaniu s odlišným smerovaním, sa mala posúdiť z hľadiska účastníka konania, ktorého práva na obhajobu boli porušené, keďže uvedený účastník mohol byť schopný predložiť pripomienky k existencii alebo k relevantnosti dotknutých informácií, pokiaľ by bol s týmito informáciami oboznámený správnym spôsobom.

129    Podľa Rady v prvej časti druhého dôvodu vzájomného odvolania spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa nepreskúmal ich tvrdenie založené na porušení článku 3 ods. 2 základného nariadenia. Podľa Rady Súd prvého stupňa po tom, ako dospel k záveru, že inštitúcie dodržali článok 18 ods. 3 uvedeného nariadenia, pokračoval vo svojej analýze tak, že preskúmal, či bol ako celok výpočet rozpätia ujmy dotknutý chýbajúcimi odpoveďami na dotazník zaslaný inštitúciami rôznym spoločnostiam patriacim do tohto výrobného odvetvia Únie, pričom dospel k zápornej odpovedi. V dôsledku toho spoločnosti Niko Tube a NTRP nemôžu tvrdiť, že Súd prvého stupňa obmedzil svoje preskúmanie na overenie dodržania článku 18 ods. 3 základného nariadenia inštitúciami a že nezohľadnil vplyv chýbajúcich odpovedí na dotazník na stanovenie ujmy.

130    Rada ďalej tvrdí, že inštitúcie vypočuli všetkých výrobcov Únie. Ak aj však niektoré prepojené spoločnosti neodovzdali odpoveď na dotazník, nemalo to vplyv ani na údaje týkajúce sa jednotlivého výrobcu Únie, ani na údaje týkajúce sa výrobného odvetia Únie ako celku.

131    Podľa Rady tvrdenie spoločností Niko Tube a NTRP, podľa ktorého stanovenie vecnej ujmy nebolo podložené nijakým pozitívnym dôkazom a vecný záver Súdu prvého stupňa bol nesprávny z dôvodu chýbajúcich informácií týkajúcich sa predajov, ktoré predstavovali 10 % celkových predajov Únie, je neprípustné. Rada sa domnieva, že spoločnosti Niko Tube a NTRP nepreukazujú, že Súd prvého stupňa zjavne skreslil dôkazy, ktorými disponoval, keďže títo účastníci konania presne neoznačujú ani dôkazy, ktoré údajne boli skreslené, ani nesprávne posúdenie, ktoré malo viesť k takémuto skresleniu.

132    Rada spresňuje, že čo sa týka druhej časti druhého odvolacieho dôvodu spoločností Niko Tube a NTRP, Súd prvého stupňa rozhodol, že ak určitá spoločnosť nepodporovala sťažnosť, „údaje, ktoré sa jej týkajú, by sa v zásade nemali zohľadniť v rámci analýzy výrobného odvetvia Únie, ibaže by toto opomenutie túto analýzu skresľovalo“. Preto podľa názoru Rady, spoločnosti Niko Tube a NTRP nesprávne tvrdia, že analýza Súdu prvého stupňa umožňovala výrobcovi Únie jednoducho vybrať, ktoré spoločnosti z jeho skupiny „nepodporia sťažnosť a nemusia poskytnúť údaje“.

133    Na tretiu časť druhého odvolacieho dôvodu Rada odpovedá, že tento článok priznáva inštitúciám Únie širokú mieru voľnej úvahy a nevyžaduje od nich, aby v každom prípade uviedli „účinok“ alebo „dosah“ nedostatku spolupráce „v závislosti“ od predajov a výrob dotknutého výrobcu vybraného do vzorky alebo celého výrobného odvetvia Únie.

134    V štvrtej časti druhého odvolacieho dôvodu Rada pripomína, že odsek 3 článku 18 základného nariadenia nemožno vykladať samostatne, ale v spojení a odsekom 1 tohto článku, ktorý stanovuje podmienky, za ktorých môžu inštitúcie ignorovať určité informácie. Vzhľadom na záver Súdu prvého stupňa, podľa ktorého sa chýbajúce informácie týkali maximálne 10 % celkových predajov výrobného odvetvia Únie a sadzba antidumpingového cla bola založená na dumpingovom rozpätí, ktoré bolo zreteľne nižšie než rozpätie ujmy, Rada tvrdí, že Súd prvého stupňa oprávnene rozhodol, že táto inštitúcia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že chýbajúce informácie neskreslili stanovenie ujmy a že neporušila článok 3 ods. 2, 3, a 5 až 7 základného nariadenia.

135    V odpovedi na piatu časť druhého odvolacieho dôvodu Rada uvádza, že tieto tvrdenia spočívajú na skutočnosti, že spoločnosti Niko Tube a NTRP nesprávne pochopili vzťah medzi administratívnym prešetrovaním a súdnym preskúmaním. Navyše skutočnosti a vysvetlenia vymenované v bode 158 vzájomného odvolania sa všetky zakladali na dôkazoch zozbieraných v priebehu administratívneho prešetrovania. Nakoniec tvrdenie o údajnom nedostatku informácií počas prešetrovania už bolo skúmané a zamietnuté Súdom prvého stupňa a spoločnosti Niko Tube a NTRP nepoukázali na nijaké nesprávne právne posúdenie nachádzajúce sa v týchto záveroch. Tieto spoločnosti totiž v skutočnosti napádajú vecné závery Súdu prvého stupňa, čo znamená, že by mali preukázať, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy, ktorými disponoval, a v dôsledku toho presne označiť dôkazy, ktoré údajne boli skreslené. Tvrdenia uvedené v bode 189 vzájomného odvolania nie sú nijako podložené, a sú preto neprípustné.

136    Podľa Rady šiesta časť, podľa ktorej Súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci, keď vystúpil z hraníc súdneho preskúmania, zodpovedá druhej časti prvého dôvodu vzájomného odvolania a je taktiež neprípustná.

137    Rada sa dovoláva neprípustnosti siedmej časti druhého odvolacieho dôvodu spoločností Niko Tube a NTRP, v rámci ktorej tvrdia, že Súd prvého stupňa nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok a dopustil sa zjavne nesprávneho posúdenia, ktoré sa zakladalo na tom, že jednak argumentácia predložená v rámci tejto siedmej časti neuspokojovala stupeň presnosti vyžadovaný v rámci odvolania a jednak na tom, že vzhľadom na to, že spoločnosti Niko Tube a NTRP namietajú proti vecným zisteniam Súdu prvého stupňa, musia preukázať, že tento súd skreslil dôkazy, ktorými disponoval, a v dôsledku toho spresniť tieto dôkazy, ktoré údajne boli skreslené. Navyše Súd prvého stupňa nie je povinný odpovedať na každé z tvrdení predložených účastníkmi konania v jeho priebehu, najmä pokiaľ je tvrdenie implicitne zamietnuté jeho závermi.

138    Na výhradu, ktorú spoločnosti Niko Tube a NTRP predložili v rámci ôsmej časti ich druhého odvolacieho dôvodu, podľa ktorej Súd prvého stupňa nerozhodol o dodatočnom žalobnom dôvode, ktorý predložili, Rada odpovedá, že aj keď takýto dôvod nebol predložený, Súd prvého stupňa preskúmal, či neboli porušené práva spoločností Niko Tube a NTRP na obhajobu v tomto ohľade, a oprávnene dospel k záveru, že k takémuto prípadu nedošlo.

139    Nakoniec Rada uvádza, že tvrdenia rozvinuté spoločnosťami Niko Tube a NTRP v rámci deviatej časti ich odvolacieho dôvodu, podľa ktorých sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri preskúmaní zákonnosti uplatnenia článku 19 ods. 3 základného nariadenia, sú čiastočne neprípustné a v každom prípade nedôvodné. Rada tvrdí, že závery uvedené v bodoch 101, 107 a 108 napadnutého rozsudku nie sú nesprávne, a presnejšie, že sa nezakladajú na oneskorenom odôvodnení a oneskorených dôkazoch. Tvrdenie, podľa ktorého Súd prvého stupňa neanalyzoval, či nedôverné zhrnutia odpovedí na dotazník viacerých spoločností boli dostatočné, predstavuje nový dôvod, a je preto neprípustné.

140    Rada sa domnieva, že tvrdenie, podľa ktorého Súd prvého stupňa porušil článok 19 ods. 3 základného nariadenia, je neprípustné, keďže spoločnosti Niko Tube a NTRP jasne nespresňujú časti napadnutého rozsudku, ktoré napádajú. V každom prípade pôsobnosť článku 19 ods. 3 tohto nariadenie, ako ju vykladajú títo účastníci konania, je z právneho hľadiska nesprávna. Zo znenia „možno od zohľadnenia… upustiť“ jasne vyplýva, že inštitúcie nie sú povinné upustiť od zohľadnenia informácií, v prípade ktorých neboli predložené nijaké dôverné informácie, alebo informácií, vo vzťahu ku ktorým sa žiadosť o dôverné zaobchádzanie nepovažovala za odôvodnenú; naopak, disponujú v tomto ohľade širokou mierou voľnej úvahy. Účastník konania môže navrhovať zrušenie antidumpingového opatrenia z dôvodu, že Komisia zohľadnila dôverné informácie, len ak môže preukázať, že toto zohľadnenie viedlo k porušeniu jeho práv na obhajobu.

141    Posledné tvrdenie, podľa ktorého v rámci tejto časti Súd prvého stupňa nesprávne uplatnil kritérium, s ohľadom na ktoré mu prináleží, aby rozhodol, či sprístupnenie informácií mohlo viesť k odlišnému výsledku, je podľa Rady nedôvodné. Rada sa domnieva, že procesná nezrovnalosť môže viesť k zrušeniu opatrenia len v prípade, že existuje možnosť, že v prípade, že by k nej nedošlo, by správne konanie mohlo dospieť k odlišnému výsledku, takže táto nezrovnalosť teda skutočne zasiahla práva žalobcu na obhajobu. V tomto ohľade teda nestačí, že spoločnosti Niko Tube a NTRP ako v prejednávanej veci abstraktne a všeobecne vyhlásia, že mohli predložiť nové tvrdenia, ak by zhrnutia dostali už počas administratívneho prešetrovania.

142    Komisia podporuje stanovisko Rady. Najmä v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu predloženého spoločnosťami Niko Tube a NTRP v súvislosti s údajným odmietnutím preskúmania porušenia článku 3 ods. 2 základného nariadenia Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa neobmedzil svoje preskúmanie na súlad sporného nariadenia s článkom 18 ods. 3 základného nariadenia. Podľa Komisie Súd prvého stupňa zohľadnil vplyv absencie odpovede na dotazník zo strany prepojených spoločností na stanovenie ujmy. Navyše, hoci spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že skutočnosť, že niektoré prepojené spoločnosti neodpovedali na dotazník, mala za následok vyvrátenie „významnej časti“ tohto výrobného odvetvia Únie z preskúmania ujmy, Komisia sa domnieva, že táto okolnosť nemala vplyv ani na údaje týkajúce sa jednotlivých výrobcov, ani na údaje týkajúce sa celého výrobného odvetvia Únie. Ďalej tvrdenie, podľa ktorého Súd prvého stupňa neuplatnil správne kritérium, pretože nezohľadnil neexistenciu údajov týkajúcich sa 12 % predajov výrobného odvetvia Únie, je podľa Komisie neprípustné. Spoločnosti Niko Tube a NTRP nepreukázali, že Súd prvého stupňa zjavne skreslil predložené dôkazy, ani už vôbec nepreukázali nesprávne posúdenie, ktoré by viedlo k tomuto údajnému skresleniu. Navyše rozlišovanie medzi „výrobných odvetvím Spoločenstva“ a „sťažujúcimi sa výrobcami Spoločenstva“ je nedôvodné, keďže pojmy „výrobné odvetvie Spoločenstva“ odkazujú na výrobné odvetvie Spoločenstva, ako je definované v bode 140 sporného nariadenia, teda na sťažujúcich sa výrobcov Spoločenstva.

143    Komisia pripomína, že v tretej časti druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že na účely určenia, či chýbajúce informácie „[ne]spôsobili neprimerané ťažkosti pri dopracovaní sa k prijateľnému a správnemu zisteniu“ v zmysle článku 18 ods. 3 základného nariadenia, je nevyhnutné preskúmať dva body, konkrétne jednak účinok odmietnutia spolupráce prepojených spoločností „v závislosti od výroby a predajov dotknutých výrobcov Spoločenstva vybratých do vzorky“ a jednak „celkový rozsah nespolupráce v závislosti od celkovej výroby a celkových predajov výrobného odvetvia Spoločenstva“. Podľa Komisie článok 18 ods. 3 tohto nariadenia priznáva inštitúciám širokú mieru voľnej úvahy pri preskúmavaní otázky, či im neúplné informácie umožňujú dospieť k primerane správnemu záveru. Spoločnosti Niko Tube a NTRP nevysvetľujú, prečo mal v prejednávanej veci Súd prvého stupňa posudzovať chýbajúce informácie v závislosti od celkovej výroby a celkových predajov tohto výrobného odvetvia Únie. Ich jediným argumentom, pokiaľ ide o dôvod, pre ktorý by bolo potrebné porovnať chýbajúce údaje s objemom predajov a výroby prepojeného výrobcu, bolo, že Súd prvého stupňa uskutočnil takéto porovnanie, len pokiaľ ide o spoločnosť Acecsa. To však podľa Komisie neznamená, že by sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v prípade ostatných spoločností nepristúpil k rovnakej analýze.

144    Komisia sa domnieva, že štvrtá časť druhého odvolacieho dôvodu týkajúca sa údajného zamietnutia preskúmať všetky kritériá uvedené v článku 18 ods. 3 základného nariadenia je nedôvodná. Spoločnosti Niko Tube a NTRP nepreukázali, že článok 18 ods. 3 tohto nariadenia ukladá inštitúciám, aby zamietli neúplné informácie, ak spoločnosť nekonala podľa svojich najlepších možností. Čo sa týka vplyvu chýbajúcich informácií na stanovenie ujmy, spoločnosti Niko Tube a NTRP nepreukázali, že chýbajúce informácie mali vplyv na ostatné relevantné faktory ujmy, v dôsledku čoho bolo stanovenie ujmy inštitúciami nesprávne. Komisia najmä pripomína, že údaje týkajúce sa spoločnosti VMOG Nemecko sa nachádzali v odpovedi na dotazník spoločnosti V & M Nemecko.

 Posúdenie Súdnym dvorom

145    Druhý dôvod vzájomného odvolania sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sa vzťahuje na „dôsledky neexistencie odpovede na dotazník zaslaný Komisiou spoločnostiam prepojených na výrobcov Únie“. Delí sa na deväť častí. Osem z týchto častí smeruje proti bodom 88 až 112 napadnutého rozsudku, teda proti odôvodneniu tohto rozsudku uvedenému pod názvom „porušenie článku 3 ods. 2, 3, 5, 6 a 7 základného nariadenia“. Deviata časť smeruje proti preskúmaniu porušenia článku 19 ods. 3 základného nariadenia Súdom prvého stupňa uskutočnenému v bodoch 130 až 135 napadnutého rozsudku.

146    Treba preskúmať všetkých osem častí druhého dôvodu vzájomného odvolania, založených na nesprávnom právnom posúdení v rámci preskúmania žalobného dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP založeného na porušení článku 3 ods. 2, 3 a 5 až 7 základného nariadenia, ktorý sa týkal určenia existencie vecnej ujmy.

147    Treba pripomenúť, že v prejednávanej veci bola sadzba antidumpingového cla uloženého spoločnostiam Niko Tube a NTRP stanovená v závislosti od ich dumpingového rozpätia, konkrétne 25,7 %, a nie v závislosti od rozpätia ujmy vo výške 57 %, keďže článok 9 ods. 4 základného nariadenia stanovuje pravidlo nižšieho cla a uvedené rozpätie bolo vyššie než dumpingové rozpätie. V bode 111 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa domnieval, že hoci sa rozpätie ujmy zakladalo na prevodných cenách uplatňovaných výrobcami Únie vo vzťahu k spoločnostiam VMOG Spojené kráľovstvo a Productos Tubulares, ako aj vo vzťahu k spoločnostiam prepojeným s Dalmine, predaje týmto spoločnostiam predstavovali maximálne 10 % všetkých predajov tohto výrobného odvetvia Únie. Podľa Súdu prvého stupňa bolo teda potrebné, aby predajné ceny uplatňované týmito prepojenými spoločnosťami boli úplne neprimerané cenám iných predajov zohľadnených v rámci výpočtu rozpätia ujmy, aby sa toto rozpätie dostalo na nižšiu úroveň než dumpingové rozpätie. V dôsledku toho v bode 112 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že Rada sa nedopustila žiadneho zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že nepredloženie odpovede na dotazník spoločnosťami prepojenými s výrobcami Únie neskreslilo ani určenie ujmy, ani výpočet rozpätia ujmy a neporušilo článok 3 ods. 2, 3 a 5 až 7 základného nariadenia.

148    V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP v podstate tvrdia, že Súd prvého stupňa nepreskúmal správne žalobný dôvod rozvinutý v prvostupňovom konaní, ktorý sa zakladal na porušení článku 3 ods. 2 základného nariadenia, a to z dôvodu, že podriadil uvedené porušenie dodržaniu článku 18 ods. 3 tohto nariadenia. Navyše článok 3 ods. 2 uvedeného nariadenia vyžaduje, aby sa stanovenie existencie ujmy zakladalo na pozitívnych dôkazoch, a ak by Súd prvého stupňa uplatnil primerané kritérium a preskúmal rozsah chýbajúcich údajov z dôvodu nespolupráce časti výrobného Únie v prejednávanej veci, dospel by k zisteniu, že stanovenie vecnej ujmy nebolo podopreté pozitívnymi dôkazmi. Spoločnosti Niko Tube a NTRP totiž tvrdia, že ak by Súd prvého stupňa uplatnil primerané kritérium a preskúmal rozsah chýbajúcich údajov z dôvodu nespolupráce časti výrobného odvetvia Únie, konštatoval by, že stanovenie vecnej ujmy nebolo podložené pozitívnymi dôkazmi. Podľa týchto účastníkov konania ďalšie indície umožňujú domnievať sa, že všeobecná úroveň nespolupráce sa viac blíži k 20 %.

149    Z bodu 89 napadnutého rozsudku vyplýva, že Súd prvého stupňa v reakcii na tvrdenia predložené spoločnosťami Niko Tube a NTRP v tomto ohľade v prvostupňovom konaní preskúmal otázku, či skutočnosť, že spoločnosti prepojené na výrobcov Spoločenstva vybratých do vzorky neposkytli odpoveď na dotazník, predstavuje zo strany týchto výrobcov nedostatok spolupráce, ktorým došlo k skresleniu analýzy ujmy a k porušeniu článku 3 ods. 2, 3 a 5 až 7 základného nariadenia.

150    Súd prvého stupňa v bode 90 napadnutého rozsudku správne uviedol, že z článku 18 ods. 3 základného nariadenia vyplýva, že informácie predložené v inej forme alebo v rámci iného dokumentu než v odpovedi na dotazník Komisie nemožno ignorovať, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v tomto článku. V bode 91 napadnutého rozsudku preto Súd prvého stupňa rozhodol, že ak účastník konania nepredložil odpoveď na dotazník, ale poskytol informácie v rámci iného dokumentu, nemožno mu vytýkať žiaden nedostatok spolupráce, ak po prvé nedostatky nie sú takého rozsahu, aby spôsobili neprimerané ťažkosti pri dopracovaní sa k prijateľnému a správnemu zisteniu, po druhé sú informácie včas predložené, po tretie je možné ich overiť a po štvrté strana konala podľa svojich najlepších schopností.

151    Vzhľadom na tieto zistenia Súd prvého stupňa v bode 92 napadnutého rozsudku oprávnene rozhodol, že výrobca Únie vybratý do vzorky sa nebude považovať za nespolupracujúceho, ak nedostatky v poskytnutí údajov vyplývajúce z toho, že s ním prepojená spoločnosť nepredložila odpoveď na dotazník Komisie, nemajú významný vplyv na priebeh prešetrovania.

152    Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil porušenia článku 3 ods. 2 základného nariadenia tvrdeného spoločnosťami Niko Tube a NTRP v rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu, najmä nie v rozsahu, v ktorom na základe článku 18 ods. 3 základného nariadenia rozhodol, že údaje týkajúce sa takéhoto výrobcu nesmú byť automaticky vylúčené z údajov zohľadňovaných na účely výpočtu ujmy utrpenej výrobným odvetvím Únie. Preto sa prvá časť tohto odvolacieho dôvodu musí zamietnuť.

153    Pred analýzou ostatných častí tohto dôvodu je potrebné uviesť, že Súd prvého stupňa v bode 111 napadnutého rozsudku v súvislosti s rozpätím ujmy rozhodol, že „podľa článku 9 ods. 4 základného nariadenia, ktorý je ustanovením sekundárnej povahy, sa rozpätie ujmy na určenie výšky antidumpingového cla používa len vtedy, ak je dumpingové rozpätie vyššie ako rozpätie ujmy. V prejednávanej veci sa výška antidumpingového cla uloženého [spoločnostiam Niko Tube a NTRP] zakladala na [ich] dumpingovom rozpätí, ktoré bolo na úrovni 25,7 %, ale nie na rozpätí ujmy na úrovni 57 %“.

154    Súd prvého stupňa pokračoval tým, že uviedol, že „aj za predpokladu, že by sa rozpätie ujmy zakladalo na prevodných cenách uplatňovaných výrobcami Spoločenstva vo vzťahu k VMOG Spojené kráľovstvo, Productos Tubulares a spoločnostiam prepojeným na Dalmine, predaj týmto spoločnostiam predstavoval najviac 10 % všetkých predajov výrobného odvetvia Spoločenstva. Ako uvádza Rada, ceny uplatňované týmito spoločnosťami by museli byť úplne neprimerané cenám v rámci ostatných predajov zohľadňovaných v rámci výpočtu rozpätia ujmy, aby sa rozpätie ujmy dostalo na nižšiu úroveň ako dumpingové rozpätie“.

155    Tieto zistenia Súdu prvého stupňa sú dôvodné a navyše, ako uviedol generálny advokát v bode 256 svojich návrhov, spoločnosti Niko Tube a NTRP nepoukazujú na nijaké nesprávne právne posúdenie, ku ktorému by došlo v rámci odôvodnenia rozvinutého Súdom prvého stupňa v bode 111 napadnutého rozsudku.

156    Ako však uviedol generálny advokát v bode 254 svojich návrhov, ostatné výhrady smerujúce proti zisteniam Súdu prvého stupňa týkajúcim sa stanovenia ujmy by mohli byť účinné len v prípade, že by táto analýza uskutočnená Súdom prvého stupňa bola protiprávna. Ďalej treba v tomto ohľade uviesť, že Súd prvého stupňa tiež v bode 102 napadnutého rozsudku rozhodol, že nákupy dotknutého výrobku spoločnosťou Acecsa nepredstavovali viac než 1 % celkového predaja výrobcov Spoločenstva, a v bodoch 98 a 103 postupne uviedol, že údaje týkajúce sa jednak predajov a výroby VMOG Nemecko a jednak objemu predajov spoločnosti Almesa boli už zohľadnené v údajoch poskytnutých V & M Nemecko a Tubos Reunidos SA.

157    Druhá až šiesta časť tohto odvolacieho dôvodu sa teda týkajú zamietnutia Súdom prvého stupňa žalobných dôvodov predložených spoločnosťami Niko Tube a NTRP na prvom stupni, ktoré sa týkali výlučne posudzovania údajov týkajúcich sa prepojených spoločností, na ktoré Súdom prvého stupňa výslovne odkazuje v bode 111 napadnutého rozsudku, alebo jednej z troch prepojených spoločností uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku. Sú to však presne tie spoločnosti, z ktorých každá je prepojená s iným európskym výrobcom, ktoré sú uvedené v bodoch 93 a 94 napadnutého rozsudku ako tie spoločnosti, ktoré nepredložili odpoveď na dotazník Komisie, respektíve ho nepredložili včas.

158    Preto je nutné konštatovať, že aj keby sa dôvody rozvinuté spoločnosťami Niko Tube a NTRP v rámci druhej až šiestej časti tohto odvolacieho dôvodu vyhlásili za dôvodné, takéto rozhodnutie by nespôsobovalo protiprávnosť výroku napadnutého rozsudku, a teda by viedlo k zrušeniu uvedeného rozsudku len v rozsahu, v ktorom by spochybnilo len odôvodnenie Súdu prvého stupňa uvedené v bodoch 98, 102, 103 a 111 tohto rozsudku týkajúce sa marginálnej povahy alebo integrovanosti údajov predložených Komisii materskými spoločnosťami dotknutých prepojených spoločností, transakcií týkajúcich sa dotknutého výrobku uskutočnených poslednými uvedenými spoločnosťami, pri ktorom nemožno spochybniť, ani sa nespochybňuje, že nemá určujúci vplyv na výpočet výšky antidumpingového cla. Z toho vyplýva, že druhý dôvod vzájomného odvolania aj za predpokladu, že by bol dôvodný v jednej zo svojich častí dva až šesť, nemôže v nijakom prípade viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku, čo znamená, že tento dôvod je neúčinný. Preto je opodstatnené ho v druhej až šiestej časti zamietnuť.

159    V siedmej časti tohto dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP vytýkajú Súdu prvého stupňa nedostatok odôvodnenia a nesprávne posúdenie v tom zmysle, že na podporu svojho rozhodnutia uprednostnil prijatie určitých dôkazov pred inými bez toho, aby tento výber vysvetlil. Súd prvého stupňa tiež skreslil dôkazy, ktoré spoločnosti Niko Tube a NTRP predložili na podporu svojich stanovísk.

160    V tomto ohľade treba pripomenúť, že Súdnemu dvoru rozhodujúcemu o odvolaní neprináleží, aby posúdenie dôkazov vykonané Súdom prvého stupňa nahrádzal vlastným posúdením. V tomto kontexte Súdnemu dvoru neprináleží, aby kritizoval výber uskutočnený Súdom prvého stupňa v rámci tohto preskúmania, najmä keď rozhodol, že sa oprie o určité dôkazy, ktoré mu boli predložené, a zamietne iné, ibaže by konštatoval, že Súd prvého stupňa skreslil uvedené dôkazy narušením vierohodnosti vyplývajúcej z ich obsahu. To sa však netýka prípadu, keď v rámci tejto časti tohto odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP Súdu prvého stupňa len vytýkajú, že uskutočnil svojvoľný výber medzi údajne protichodnými dôkazmi, pričom však netvrdia, že sporné zistenia odporujú dôkazom, o ktoré Súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie.

161    Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa nedostatku odôvodnenia, Súdnemu dvoru neprináleží, aby vyžadoval od Súdu prvého stupňa, aby odôvodnil každý zo svojich výberov, ak na podporu svojho rozhodnutia uprednostní jeden dôkaz pred druhým. Iné rozhodnutie by opätovne viedlo k tomu, že by Súdny dvor svojím vlastným posúdením dôkazov nahrádzal posúdenie uskutočnené Súdom prvého stupňa, čo nie je v jeho právomoci. Z vyššie uvedeného vyplýva, že siedma časť druhého odvolacieho dôvodu sa musí zamietnuť.

162    Spoločnosti Niko Tube a NTRP v zmysle ôsmej časti tohto odvolacieho dôvodu tvrdia, že Súd prvého stupňa neanalyzoval ďalší žalobný dôvod, ktorý mu predložili a ktorý sa zakladal na porušení práv na obhajobu. Z bodov 55 a 56 repliky spoločností Niko Tube a NTRP v prvostupňovom konaní však vyplýva, že tvrdenie predložené pred Súdom prvého stupňa sa týkalo uplatnenia článku 19 ods. 3 základného nariadenia a nie porušenia práv na obhajobu.

163    V deviatej časti tohto odvolacieho dôvodu spoločnosti Niko Tube a NTRP predkladajú ďalšie výhrady založené priamo na údajnom porušení článku 19 ods. 3 tohto nariadenia, teda po prvé, že Súd prvého stupňa vychádzal zo záverov, ktoré boli nesprávne, lebo sa zakladali na oneskorenom odôvodnení a oneskorených dôkazov, po druhé, že nepreskúmal, či nedôverné zhrnutia odpovedí viacerých spoločností na dotazník boli dostatočné, a po tretie, že nesprávne vykladal uvedený článok 19 ods. 3 v rozsahu, v ktorom jednak Súd prvého stupňa nezohľadnil existenciu úmyselného zadržania nedôverných informácií a jednak v rozsahu, v ktorom spoločnosti Niko Tube a NTRP mohli dosiahnuť lepší výsledok v rámci správneho konania, ak by im boli poskytnuté dotknuté dôverné informácie.

164    V zmysle článku 19 ods. 1 základného nariadenia príslušné orgány považujú za dôverné všetky informácie dôverného charakteru, prípadne informácie poskytnuté dôverne stranami pri prešetrovaní, ak je na to dobrý dôvod. Odsek 2 tohto ustanovenia najmä stanovuje, že od dotknutých subjektov, ktoré poskytujú dôverné informácie, sa vyžaduje, aby predložili zhrnutie týchto informácií, ktoré nemá dôverný charakter. Podľa odseku 3 tohto článku, ak sa žiadosť o dôverné zaobchádzanie považuje za neopodstatnenú, alebo ak dodávateľ informácií buď nie je ochotný sprístupniť informácie, alebo nesúhlasí s ich zverejnením vo všeobecnej alebo súhrnnej forme, možno od zohľadnenia týchto informácií upustiť, pokiaľ nemožno pomocou vhodných zdrojov uspokojivo dokázať, že predmetné informácie sú správne.

165    V prejednávanej veci Súd prvého stupňa v bode 130 napadnutého rozsudku rozhodol, že znenie článku 19 ods. 3 základného nariadenia upravuje len možnosť Komisie nezohľadniť dôvernú informáciu, ktorej nedôverné zhrnutie nie je k dispozícii. V bode 131 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že použitie informácií, ktorých nedôverné zhrnutie sa neposkytlo, Komisiou možno uvádzať ako dôvod na zrušenie antidumpingového opatrenia účastníkmi takéhoto konania len v prípade, ak môžu preukázať, že použitie týchto informácií predstavovalo porušenie ich práva na obhajobu.

166    V bodoch 132 až 135 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa z týchto úvah vyvodil, že sprístupnenie nedôverných znení odpovedí na dotazník spoločnosti VMOG Spojené kráľovstvo, odpovede na dotazník týkajúci sa výberu vzorky spoločnosti Productos Tubulares a elektronickej správy z 24. mája 2006 spoločnostiam Niko Tube a NTRP by v každom prípade neviedlo k inému výsledku správneho konania, keďže tieto informácie nemali vplyv na stanovenie ujmy.

167    Najskôr treba uviesť, že čo sa týka odkazu spoločností Niko Tube a NTRP na údajnú oneskorenosť odôvodnenia a dôkazov, o ktoré sa Súd prvého stupňa opiera v bode 135 napadnutého rozsudku, keď odkazuje na body 101, 107 a 108, tieto spoločnosti sa obmedzujú na pripomenutie, že spochybňovali zistenia uskutočnené v uvedených bodoch v iných častiach svojho odvolania, bez toho, aby v tomto kontexte predložili samostatnú výhradu.

168    Spoločnosti Niko Tube a NTRP Súdu prvého stupňa po prvé vytýkajú, že v zozname dokumentov uvedených v bode 132 napadnutého rozsudku, pri ktorých konštatoval, že boli vypracované nedôverné zhrnutia, neoveril, či im tieto zhrnutia umožnili dostatočne sa zoznámiť s podstatným obsahom dotknutého dokumentu alebo dokumentov.

169    Ako však tvrdila Komisia vo svojom vyjadrení k vzájomnému odvolaniu, táto argumentácia sa nemôže vzťahovať na dôvod uvedený v prvostupňovom konaní, ktorý sa týkal len neprípustnosti uvedených dokumentov ako dôkazov z dôvodu, že tieto dokumenty obsahovali dôverné informácie, ktorých nedôverné zhrnutie nebolo vôbec vypracované. Súdu prvého stupňa teda po tom, čo konštatoval, že boli predložené nedôverné zhrnutia podľa článku 19 ods. 2 základného nariadenia, neprináležalo preskúmať obsah každého z uvedených dokumentov. Z toho vyplýva, že toto tvrdenie nemôže byť v rámci tohto odvolania úspešné.

170    Po druhé spoločnosti Niko Tube a NTRP v podstate tvrdia, že Súd prvého stupňa nepreskúmal skutočnú výhradu založenú na porušení článku 19 ods. 3 základného nariadenia, ale obmedzil sa na posúdenie toho, či použitie dôverných údajov uvedených v bode 133 napadnutého rozsudku Komisiou bez toho, aby existovali ich nedôverné verzie, predstavovalo porušenie ich práv na obhajobu.

171    V tomto ohľade treba pripomenúť, že článok 19 ods. 3 základného nariadenia upravuje vzťahy medzi dotknutou osobou, ktorá poskytuje dôvernú informáciu bez toho, aby bola ochotná povoliť jej sprístupnenie, čo i len vo forme zhrnutia, a inštitúciou poverenou antidumpingovým prešetrovaním, ktorá môže rozhodnúť o upustení od zohľadnenia týchto informácií, pokiaľ pomocou vhodných zdrojov nemožno uspokojivo dokázať, že predmetná informácia je správna. Pokiaľ však inštitúcia poverená prešetrovaním rozhodla, že dotknutú informáciu možno použiť, čo jej základné nariadenie umožňuje, otázkou práve zostáva, čo sa týka ostatných účastníkov konania zúčastňujúcich sa na prešetrovaní, či takéto použitie môže mať vplyv na ich právo na obhajobu.

172    Ako však uviedol generálny advokát v bode 293 svojich návrhov, Súd prvého stupňa formálne neprekvalifikoval dôvod uvedený spoločnosťami Niko Tube a NTRP v prvostupňovom konaní založený na porušení článku 19 ods. 3 základného nariadenia ako dôvod v skutočnosti založený na porušení práv na obhajobu, tieto spoločnosti mu však nemôžu vytýkať, že tak neurobil. Tým, že v bodoch 133 až 135 napadnutého rozsudku preskúmal, či použitie dôverných údajov uvedených v bode 133 napadnutého rozsudku Komisiou bez toho, aby existovali ich nedôverné verzie, spôsobilo porušenie práv na obhajobu, Súd prvého stupňa vykladal uvedený žalobný dôvod spôsobom, ktorý mu dal potrebný zmysel, čo mu aj prináležalo uskutočniť.

173    Po tretie spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa nemohol dospieť k záveru, ako tomu bolo podľa týchto účastníkov v bode 135 napadnutého rozsudku, že sprístupnenie nedôverných verzií odpovede spoločnosti VMOG Spojené kráľovstvo na dotazník, odpovede spoločnosti Productos Tubulares na dotazník týkajúci sa výberu vzorky a elektronickej správy spoločnosti Dalmine Komisii z 24. mája 2006 týkajúcej sa spoločnosti Tenaris West Africa týmto spoločnostiam nemalo žiadnu šancu doviesť správne konanie k inému výsledku.

174    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa po tom, ako v bode 133 napadnutého rozsudku identifikoval vyššie uvedené dokumenty, ktoré neboli predmetom nedôverného zhrnutia, v bode 134 spresnil, že v súlade s judikatúrou porušenie práva na prístup k spisu týkajúcemu sa prešetrovania môže spôsobiť zrušenie sporného nariadenia len vtedy, ak by sprístupnenie dotknutých dokumentov malo šancu, hoci aj obmedzenú, doviesť správne konanie k inému výsledku za predpokladu, že by sa ich dotknutý podnik mohol v priebehu uvedeného konania dovolávať.

175    Potom ako na prejednávanú vec uplatnil uvedené preskúmanie, Súd prvého stupňa v bode 135 napadnutého rozsudku rozhodol, že „v prejednávanej veci [spoločnosti Niko Tube a NTRP] tvrdia, že tieto dokumenty potrebovali na to, aby preukázali, že nepredloženie odpovede na dotazník zo strany VMOG Spojené kráľovstvo, Tubos Reunidos [Productos Tubulares] a Tenaris West Africa skreslilo analýzu ujmy. V bodoch 101, 108 a 107 vyššie sa však jednotlivo konštatovalo, že Rada sa nedopustila žiadneho zjavne nesprávneho posúdenia, keď sa domnievala, že nepredloženie alebo nezohľadnenie odpovedí Productos Tubulares, VMOG Spojené kráľovstvo a Tenaris West Africa na dotazník nemalo vplyv na určenie ujmy. Sprístupnenie [spoločnostiam Niko Tube a NTRP] nedôverných verzií odpovede VMOG Spojené kráľovstvo na dotazník, odpovede Productos Tubulares na dotazník týkajúci sa výberu vzorky a elektronickej správy Dalmine Komisii z 24. mája 2006, by preto nemalo žiadnu šancu doviesť správne konanie k inému výsledku“.

176    Proti tomuto záveru sa spoločnosti Niko Tube a NTRP obmedzili na tvrdenie vo svojom vzájomnom odvolaní, hoci je nesporné, že sa mohli so spornými dokumentmi oboznámiť počas konania pred Súdom prvého stupňa, že je veľmi pravdepodobné, že pri včasnom oznámení relevantných informácií by mohli predložiť tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli zmeniť výsledok, a že len v prípade, keby tieto informácie mali, mohli sa rozhodnúť, či v tomto ohľade vyjadria svoje stanovisko, alebo nie. Tieto tvrdenia nespĺňajú požiadavku preukázania nesprávneho právneho posúdenia, ktorým malo byť postihnuté posúdenie Súdu prvého stupňa. Neobsahujú ani najmenší dôkaz o tom, že Súd prvého stupňa skreslil dôkazy tak, že sprístupnenie sporných dokumentov spoločnostiam Niko Tube a NTRP počas správneho konania by mohlo viesť v rámci tohto konania k odlišnému výsledku, než k akému dospelo.

177    Po štvrté treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého mal Súd prvého stupňa v bodoch 132 a 135 napadnutého rozsudku porušiť právo spoločností spoločnosti Niko Tube a NTRP na obranu. Bod 132 totiž len uvádza dôverné dokumenty, pri ktorých bola vypracovaná nedôverná verzia, a dokumenty, ktoré predmetom takej verzie neboli. Ďalej, ako spoločnosti Niko Tube a NTRP pripustili v bodoch 194 a 209 svojho vzájomného odvolania, tieto spoločnosti mohli predložiť pripomienky k dokumentom uvedeným v bode 135 napadnutého rozsudku počas konania pred Súdom prvého stupňa.

178    Z týchto dôvodov je namieste zamietnuť deviatu časť druhého dôvodu vzájomného odvolania a v dôsledku toho aj tento odvolací dôvod ako celok.

 O treťom dôvode vzájomného odvolania

 Tvrdenia účastníkov konania

179    Pokiaľ ide o čiastočné zamietnutie ich štvrtého žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní, spoločnosti Niko Tube a NTRP tvrdia, že Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, že spoločnosť Sepco konala ako zástupca vykonávajúci prácu za províziu. Skutočnosť, že prepojenie v zmysle kapitálovej účasti nebolo medzi spoločnosťami Sepco a Niko Tube rovnaké ako medzi spoločnosťami Sepco a NTRP, z právneho hľadiska neznamená, že spoločnosť Sepco vykonávala v rámci svojich vzťahov so spoločnosťou Niko Tube funkcie zástupcu vykonávajúceho prácu za províziu. Podľa názoru spoločností Niko Tube a NTRP samotná existencia kúpno‑predajného vzťahu medzi vývozcom a jeho prepojenou distribučnou spoločnosťou nestačí na to, aby sa marža distribučnej spoločnosti považovala za províziu v zmysle článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia. Relevantným kritériom je kritérium podobnosti úloh distribučnej spoločnosti a úloh zástupcu vykonávajúceho prácu za províziu. V každom prípade sú závery Súdu prvého stupňa týkajúce sa Niko Tube nesprávne, keďže vychádzajú zo skutočností a argumentácie predložených až po skončení správneho konania.

180    Rada a Komisia sa domnievajú, že tento tretí odvolací dôvod je neprípustný. Podľa týchto inštitúcií spoločnosti Niko Tube a NTRP nepredložili dôkaz o kontrolovaní údajnej distribučnej spoločnosti, čo predstavuje predbežnú podmienku na to, aby sa dospelo k záveru o existencii jedného hospodárskeho subjektu. V dôsledku toho Súd prvého stupňa oprávnene zamietol štvrtý žalobný dôvod.

 Posúdenie Súdnym dvorom

181    Spoločnosti Niko Tube a NTRP namietajú predovšetkým proti odôvodneniu uvedenému v bodoch 187 až 189 napadnutého rozsudku, na základe ktorého Súd prvého stupňa v bode 190 uvedeného rozsudku zamietol časť štvrtého žalobného dôvodu predloženého spoločnosťou Niko Tube, ktorý sa zakladal na existencii zjavne nesprávneho posúdenia pri uplatnení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia.

182    Treba pripomenúť, že v bode 190 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa prijal túto časť štvrtého žalobného dôvodu v rozsahu, v ktorom Rada uskutočnila úpravu vývoznej ceny uplatňovanej spoločnosťou Sepco pri transakciách týkajúcich sa rúr vyrobených NTRP. V zostávajúcej časti bola táto časť zamietnutá, konkrétne v rozsahu, v ktorom sa týkala úpravy vývoznej ceny uplatňovanej spoločnosťou Sepco pri transakciách týkajúcich sa rúr vyrobených spoločnosťou Niko Tube.

183    V tomto ohľade treba najskôr uviesť, že spoločnosti Niko Tube a NTRP predovšetkým nesprávne vykladajú napadnutý rozsudok, keď tvrdia, že Súd prvého stupňa rozhodol, že kontrola by mohla existovať, len ak by spoločnosti Sepco a Niko Tube mali rovnakých „konečných príjemcov“. Treba totiž konštatovať, že Súd prvého stupňa sa v bodoch 188 a 189 napadnutého rozsudku obmedzil len na overenie toho, či, ako tvrdili spoločnosti Niko Tube a NTRP, spoločnosť Sepco bola kontrolovaná spoločnosťou Niko Tube alebo či boli obe tieto spoločnosti spoločne kontrolované, keď preskúmal kapitálovú štruktúru týchto spoločností. Súd prvého stupňa však nerozhodol, že by kontrola mohla existovať len v prípade, ak by obe dotknuté spoločnosti mali rovnakých „konečných príjemcov“, a preto je potrebné toto tvrdenie zamietnuť.

184    Spoločnosti Niko Tube a NTRP tiež nesprávne vykladajú bod 187 napadnutého rozsudku, keď tvrdia, že Súd prvého stupňa konštatoval, že samotná existencia kúpno‑predajného vzťahu medzi vývozcom a jeho prepojenou spoločnosťou stačí na to, aby sa ziskové rozpätie tejto spoločnosti považovalo za províziu. Časť uvedeného bodu napadnutého rozsudku totiž upresňuje, že takýto vzťah nie je relevantný pre preukázanie toho, že spoločnosť Sepco vykonáva rovnaké funkcie ako zástupca, ktorý vykonáva prácu za províziu. Uvedená pasáž sa navyše nevzťahuje na transakcie uskutočnené spoločnosťou Sepco pre spoločnosť Niko Tube, ale na transakcie uskutočnené touto spoločnosťou pre spoločnosť NTRP.

185    V skutočnosti totiž dôvody zamietnutia tvrdenia spoločností Niko Tube a NTRP nevychádzajú z existencie alebo neexistencie kúpno‑predajného vzťahu medzi výrobcom a prepojenou spoločnosťou, ale z neexistencie indícií, ktoré by preukazovali kontrolu spoločnosti Niko Tube nad spoločnosťou Sepco alebo spoločnú kontrolu týchto dvoch spoločností. V tejto súvislosti spoločnosti Niko Tube a NTRP vôbec nespresnili skutočnosti obsiahnuté v spise, ktoré Súd prvého stupňa skreslil alebo nezohľadnil a ktoré mohli vyvrátiť jeho posúdenie uvedené v bodoch 188 a 189 napadnutého rozsudku, podľa ktorého skutočnosť, že spoločnosti Niko Tube a NTRP mali troch spoločných akcionárov, medzi ktorých patrila aj materská spoločnosť NTRP, v podstate neumožňovala preukázať, že spoločnosť Sepco bola kontrolovaná spoločnosťou Niko Tube alebo že existovala spoločná kontrola nad oboma týmito spoločnosťami, ale umožňovala len preukázať nepriame prepojenie medzi spoločnosťami Sepco a Niko Tube.

186    Samotná skutočnosť, že Súd prvého stupňa neodpovedal na tvrdenie, podľa ktorého boli zástupcovia spoločnosti Sepco prítomní pri overovacích návštevách v priestoroch spoločnosti Niko Tube počas prešetrovania, okolnosť, ktorá sama osebe nič nepreukazuje, túto analýzu nespochybňuje.

187    Nakoniec spoločnosti Niko Tube a NTRP neuvádzajú, z akých nových dôkazoch vychádzal Súd prvého stupňa, keď čiastočne zamietol ich žalobný dôvod predložený v prvostupňovom konaní.

188    S prihliadnutím na vyššie uvedené teda navrhujem zamietnuť tretí dôvod vzájomného odvolania založený na nesprávnych právnych posúdeniach pri uplatnení článku 2 ods. 10 písm. i) základného nariadenia, pokiaľ ide o transakcie týkajúce sa rúrok vyrobených spoločnosťou Niko Tube uskutočnené spoločnosťou Sepco.

 O trovách

189    Článok 122 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 69 ods. 2 toho istého rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 118 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Článok 69 ods. 3 prvý pododsek tohto nariadenia však stanovuje, že Súdny dvor môže rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z nich znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov. Keďže všetci účastníci konania čiastočne nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy konania na tomto stupni.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Hlavné odvolanie Rady Európskej únie sa zamieta.

2.      Hlavné odvolanie Európskej komisie sa zamieta.

3.      Vzájomné odvolanie spoločností Interpipe Nikopolsky Seamless Tubes Plant Niko Tube ZAT (Interpipe Niko Tube ZAT) a Interpipe Nizhnedneprovsky Tube Rolling Plant VAT (Interpipe NTRP VAT) sa zamieta.

4.      Každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.