Vec T‑211/08

Putters International NV

proti

Európskej komisii

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien – Rozdelenie trhu – Manipulovanie verejných obchodných súťaží – Jediné a nepretržité porušenie – Pokuty – Usmernenia k metóde stanovovania pokút z roku 2006 – Závažnosť – Dĺžka trvania“

Abstrakt rozsudku

1.      Hospodárska súťaž – Kartely – Dohody a zosúladené postupy predstavujúce jediné porušenie

(Článok 81 ods. 1 ES)

2.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Obrat

(Oznámenie Komisie 2006/C 210/02, bod 13)

3.      Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Uloženie maximálnej sumy určitému podniku

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 2006/C 210/02)

1.      Bolo by neprirodzené rozdeľovať určité nepretržité správanie, pre ktoré je príznačný jediný účel, na viacero jednotlivých porušení, keďže ide, naopak, o jediné porušenie, ktoré sa uskutočňuje postupne tak prostredníctvom dohôd, ako aj zosúladených postupov.

Za týchto okolností je podnik, ktorý bol účastníkom porušenia na základe vlastného správania, ktoré spadá pod pojmy dohoda alebo zosúladený postup s protisúťažným cieľom v zmysle článku 81 ods. 1 ES a ktorého cieľom bolo prispieť k uskutočneniu porušenia ako celku, zodpovedný aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia, a to počas celého obdobia svojej účasti na uvedenom porušení.

Komisia na to, aby preukázala existenciu jediného a nepretržitého porušenia, musí dokázať, že podnik chcel vlastným správaním prispieť k spoločným cieľom sledovaným všetkými účastníkmi a že si bol vedomý materiálneho správania, ktoré zamýšľali alebo uskutočnili ostatné podniky pri dosahovaní tých istých cieľov, alebo ich mohol rozumne predpokladať, a že bol pripravený prijať z toho vyplývajúce riziko.

Kartelové dohody totiž možno považovať za okolnosti tvoriace jedinú protisúťažnú dohodu len vtedy, ak sa preukáže, že realizujú všeobecný plán sledujúci spoločný cieľ. Okrem toho účasť podniku na týchto kartelových dohodách môže byť výrazom jeho pristúpenia k tejto protisúťažnej dohode len vtedy, ak podnik pri zúčastňovaní sa na týchto kartelových dohodách vedel alebo musel vedieť, že sa tým začlenil do jedinej dohody.

Na preukázanie účasti na jedinom a nepretržitom porušení musia byť splnené tri podmienky, a to existencia všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, úmyselná účasť podniku na tomto pláne a skutočnosť, že mal (preukázanú alebo predpokladanú) vedomosť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov.

Jediné a nepretržité porušenie môže sledovať dvojaký cieľ, a to ovplyvňovať ceny a rozdeliť trh. Navyše samotná okolnosť, že každý podnik sa na porušení zúčastňuje vlastným spôsobom, nemá vplyv na kvalifikáciu porušenia ako jediného a nepretržitého.

(pozri body 31 – 35, 41)

2.      Bod 13 usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že „pri stanovení základnej výšky uloženej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb podniku, s ktorými porušenie priamo alebo nepriamo súvisí…“. Z tohto ustanovenia nevyplýva, že pri výpočte relevantnej hodnoty predaja možno zohľadniť iba hodnotu predaja vyplývajúcu z činností, ktoré boli skutočne ovplyvnené protisúťažnými praktikami. Znenie bodu 13 uvedených usmernení odkazuje na „preda[j]…, s ktorý[m] porušenie priamo alebo nepriamo súvisí“, a nie na „predaj ovplyvnený porušením“. Formulácia bodu 13 sa teda týka predaja dosiahnutého na relevantnom trhu.

Tento výklad potvrdzuje cieľ pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Komisia pri určovaní základnej výšky pokút, ktoré sa majú uložiť v prípadoch kartelových dohôd, nie je povinná preukazovať, ktoré jednotlivé predaje boli ovplyvnené kartelom. Takúto povinnosť súdy Únie totiž nikdy neuložili a nič nenasvedčuje tomu, že Komisia mala v uvedených usmerneniach úmysel stanoviť si takúto povinnosť.

Okrem toho časť obratu pochádzajúca z tovaru, na ktorý sa porušenie vzťahuje, je spôsobilá správne naznačiť rozsah porušenia na relevantnom trhu. Konkrétne obrat dosiahnutý z tovaru, na ktorý sa vzťahuje obmedzujúci postup, predstavuje objektívny prvok, ktorý poskytuje správnu predstavu o škodlivosti tohto postupu pre riadnu hospodársku súťaž.

(pozri body 57 – 61)

3.      Samotná skutočnosť, že pokuta, ktorá bola nakoniec uložená, dosahuje 10 % obratu dotknutého podniku, zatiaľ čo toto percento je pri ostatných účastníkoch kartelu nižšie, nemôže predstavovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania alebo zásady proporcionality. Tento dôsledok je totiž vnútorne spätý s výkladom, že horná hranica 10 % je len pevným prahom, ktorý sa použije po prípadnom znížení pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností alebo zásady proporcionality.

Vynásobenie výšky určenej na základe hodnoty predaja počtom rokov účasti na porušení však v rámci usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 môže znamenať, že horná hranica 10 % stanovená v uvedenom článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa stane pre akýkoľvek podnik, ktorý je v zásade činný na jedinom trhu a bol účastníkom kartelu počas viac ako jedného roka, skôr pravidlom ako výnimkou. V takom prípade sa akékoľvek rozlišovanie na základe závažnosti alebo poľahčujúcich okolností zvyčajne nebude môcť prejaviť na pokute, ktorá bola znížená, aby dosiahla 10 %. Nerozlišovanie konečnej pokuty, ktorá z toho vyplýva, predstavuje vzhľadom na zásadu individualizácie trestov a sankcií problematiku, ktorá je vnútorne spätá s novou metodikou. Môže vyžadovať, aby Všeobecný súd v plnom rozsahu vykonal svoju neobmedzenú právomoc v konkrétnych prípadoch, v ktorých samotné uplatnenie uvedených usmernení z neumožňuje náležité rozlišovanie.

(pozri body 74, 75)